sobota, 27 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

576 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Západná hranica južného Záhoria za panovania Márie Terézie

0
Oblasť južného Záhoria bola v novoveku súčasťou Záhorského okresu (Processus Transmontanus) Bratislavskej stolice. Na severe ho ohraničovala rieka Myjava, západnú hranicu vymedzila rieka Morava vlievajúca sa do Dunaja, východnú Malé Karpaty a na juhu boli jeho súčasťou obce tvoriace dnešnú Bratislavu s jej mestskými časťami: Lamač, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Záhorská Bystrica a Karlova Ves. Článok je zameraný na západnú hranicu Záhorského okresu v 18. stor., ktorá bola zároveň aj štátnou hranicou Uhorského kráľovstva s Moravským markgrófstvom a Rakúskym arcivojvodstvom.
Rieka Morava, ktorá bola prírodnou a prirodzenou hranicou, nebola vždy rozdeľujúcou riekou, práve naopak. Záhorie až po Malé Karpaty patrilo v ranom stredoveku do Moravského kniežatstva. Ľudia, žijúci na oboch stranách rieky Moravy, sa nazývali Moravanmi a ich centrum sa nachádzalo pri dnešných Mikulčiciach. V roku 833 si knieža Moravanov Mojmír podrobil Nitrianske kniežatstvo a vznikol útvar, ktorý označujeme Veľká Morava. Úzke prepojenie Záhoria s veľkomoravskými hradiskami na južnej Morave je preukázateľné aj tým, že väčšina stavieb na týchto hradiskách je z kameňa, ktorý sa sem dovážal z kameňolomov z okolia Skalice, Holíča a z kameňolomov na svahoch Bielych Karpát.
Po príchode Maďarov a rozpade Veľkej Moravy začiatkom 10. stor. sa oblasť Záhoria stala územím nikoho. Ani jeden z nastupujúcich štátov, či už to bolo Uhorské kráľovstvo, susedné České kniežatstvo alebo Poľské kráľovstvo, nemalo dostatočnú silu na to, aby Záhorie ovládlo. Len postupne sa Záhorie stávalo súčasťou Uhorska, pričom uhorské hranice boli dvojaké. Vonkajšia hranica Uhorska, v súčasnej terminológii štátna hranica, v 11. a 12. stor. na juhozápadnom Slovensku siahala až k rieke Morave. Naproti tomu vnútornú obrannú hranicu môžeme lokalizovať podstatne hlbšie v zázemí medzi Malými Karpatmi a Váhom. Široké územie s prírodnými i umelými prekážkami medzi týmito hranicami sa nazývalo konfínium a slúžilo k zamedzeniu prístupu nepriateľovi prichádzajúcemu zvonku. Súčasťou konfínia bolo i Záhorie. Jeho obrana bola zverená spravidla kmeňom príbuzným Maďarom – Sikulom a Pečenehom, pretože podmanenému, prv veľkomoravskému obyvateľstvu, sa nedôverovalo.
K ustáleniu hraníc medzi Českým kniežatstvom a Uhorskom prišlo až začiatkom 12. stor., kedy sa nový uhorský kráľ Štefan II. pri priateľskom stretnutí s českým kniežaťom Vladislavom na hraničnej rieke Olšave nechal strhnúť k neuváženému boju, ktorý skončil pre Uhorsko porážkou. Jej dôsledkom bolo odstúpenie územia medzi Bielymi Karpatmi a riekami Moravou, Olšavou a Veličkou v prospech Českého kniežatstva.
Hranicu tvorili prírodné útvary pohoria, rieky a pod. Prirodzene bola len pomyselná a často prichádzalo k vzájomným sporom medzi susediacimi krajinami, ktoré sa prejavovali najmä v roztržkách medzi jednotlivými susednými panstvami, čo však bolo typické aj v rámci jednéhoštátneho útvaru (spory o hranice medzi panstvami, obcami). Hraničná línia a demilitácia, čiže jej vyznačenie v teréne, sa lokálne uplatňovalo už v stredoveku, patrilo však skôr k novovekým javom. Kvôli hraničným sporom vznikali hraničné komisie, ktoré ich mali zažehnať. Ich pôsobenie však neprinieslo očakávané výsledky a pohraničné strety boli pomerne časté. Prvé hraničné komisie na uhorsko-moravskej hranici sú doložené už v 15. stor. Hranice jednotlivých častí monarchie boli strážené už za vlády otca Márie Terézie Karola III. Bolo potrebné dávať pozor najmä na ľudí pochybnej povesti – tulákov, zločincov. V čase výskytu nákazlivej choroby, najmä moru, sa hranice uzavreli a prechod ľudí z jednej časti monarchie do druhej bol zakázaný.
Kráľovná Mária Terézia (1740-1780), ktorá sa počas svojho panovania dotkla takmer všetkých oblastí života, chcela hraničným sporom predchádzať, a to tým, že sa snažila o presné určenie, zmapovanie a vyznačenie hraníc jednotlivých častí monarchie. Mária Terézia nariadila umiestniť hraničné znaky – medzníky na tých hraničných miestach, kde neprichádzalo k nijakým sporom, alebo kde hraničná komisia po vzájomnej obojstrannej dohode určila hraničnú líniu. Keďže neexistovali žiadne dokumenty týkajúce sa štátnej hranice (hraničné zmluvy), za základ pri určení hranice sa bralo súkromné právo hraničných panstiev.
Pre fungovanie hraničných komisií bola v roku 1754 vydaná inštrukcia k revízii verejných hraníc medzi Uhorským kráľovstvom a jeho susedmi. Inštrukcia mala 13 bodov a usmerňovala základné činnosti jednotlivých komisií. Najprv sa obe komisie mali dohodnúť, kde a kedy sa stretnú. Predstavitelia rakúskej a moravskej komisie mali ohlásiť svoj príchod na uhorskú hranicu a následne ich uvítali uhorskí komisári. Prvá návšteva sa mala konať u uhorských komisárov, kde sa dohodli na počiatočných potrebných prácach a rovnako aj prvé spoločné zasadanie komisií sa uskutočnilo u predstaviteľov Uhorského kráľovstva. Neskôr sa zasadania striedali na oboch stranách hranice. Rokovania komisií mali byť vedené na uhorskej strane pod opačným predsedníctvom, teda zo strany rakúskej alebo moravskej komisie a naopak. Hraniční komisári boli povinní na spornej hranici preskúmať všetky dostupné dokumenty a vypočuť svedkov. Mali sa však vyhýbať takému jednaniu na sporných územiach, ktoré by ešte viac vyhrotilo situáciu medzi hraničnými panstvami. Radšej mali zachovať doterajší stav a rozhodnutie ponechať na panovníčku. Na vymeranie hraníc boli vymenovaní geometri – zememerači, ktorí mali hranice presne vymerať najmä v sporných oblastiach a následne vypracovať ich mapy spolu s hraničnou líniou. Z tohto dôvodu boli do Bratislavskej stolice v roku 1754 vyslaní zememerač Walter a jeho pomocník Cronister na rakúsko – uhorskú hranicu, geometer Schulner na moravsko – uhorskú hranicu, ktorým mali predstavitelia Bratislavskej stolice poskytnúť náležitú pomoc pri vykonávaní ich poslania.

Uhorsko – rakúska hranica
Na vymeriavaní hraníc medzi Uhorským kráľovstvom a Rakúskym arcivojvodstvom sa v roku 1755 zúčastnili geometri (zememerači), ich pomocný personál, ľudia vyslaní z Bratislavskej stolice a zástupcovia hraničných panstiev. Celá táto pospolitosť sa presúvala od obce k obci.
Jednotlivé obce jej poskytovali ubytovanie a stravu. Vynaložené náklady si pohraničné obce na Záhorí od Stupavy po Sekule žiadali od stolice vrátiť naspäť. Podľa stanovených výdavkov boli najviac zaťažené obce Stupava – 17 zlatých a 81 denárov, Suchohrad 14 zlatých 85 denárov, Vysoká pri Morave 13 zlatých a 88 denárov. Najnižšie výdavky pri vymeriavaní hraníc mala obec Záhorská Ves, ktorá uviedla výdavky len vo výške 5 zlatých a 85 denárov.
Vymeriavanie rakúsko-uhorskej hranice, ktorá predstavovala väčšinu západnej hranice južného Záhoria, spolu trvalo podľa tvrdenia troch prísažných Záhorského okresu 33 dní, čo potvrdil aj samotný slúžny Záhorského okresu Gašpar Štermenský (Stermensky). Úradníci od stolice požadovali vyplatenie diét (diéty úradníka na služobných cestách) za prácu, ktorá bola mimo ich riadneho úradu.
Problematickou časťou hranice medzi Rakúskym arcivojvodstvom a Uhorským kráľovstvom bola v polovici 18. stor. oblasť medzi Devínskym panstvom a rakúskym panstvom Hainburg, kde nastal spor o dunajské ostrovy, na ktoré si robili nárok obe panstvá. V minulosti sa raz tieto ostrovy pripočítavali k majetku Rottenstainu vulgo Ungerberg (pravdepodobne sa myslí hrad Röthelstein), inokedy zase k mestečku Devín. Na ostrovoch v pol. 18. stor. vlastnili lúky, trstiny a záhrady obyvatelia Németh Ovarienses(maď. názov Németóvár sa používal pre obec Bad Deutsch – Alteburg), ale vojenskú daň za spomínané ostrovy boli prinútení zaplatiť obyvatelia Devína. Vzájomné spory mala vyriešiť obojstranná hraničná komisia.
Spory na tejto hranici vznikli aj v katastri obce Sekule medzi rakúskym panstvom Lichtensteinovcov a uhorským panstvom Ostrý Kameň o riečny ostrov nazývaný Ostrovec (Ostrovecz). Na prelome 17. a 18. stor. prišlo k zmene toku Moravy, pričom vznikla časť – riečny ostrov – ľudovo nazývaný Sanczel, ktorý patril k panstvu Ostrý Kameň. Okolo roku 1740 zmenila svoje koryto aj rieka Dyje a od ostrova Sanczel oddelila ďalšiu zem nazývanú Ostrovecz, v nemčine Pont oder Insul, ktorú poddaní zo Sekúľ slobodne a pokojne užívali a sekali tu drevo pre svoju potrebu bez akýchkoľvek prekážok. Na novovzniknutý riečny ostrov si začali robiť nárok aj poddaní z rakúskej obce Hohenau(Czahnovienses), prislúchajúci pod rakúske panstvo Rabensburg a vstupovali na toto územie. Prvé spory o riečny ostrov a ďalšie hraničné územia pri rieke Morave vznikli pri zmene toku riek v roku 1744.
V roku 1767 sa panstvo Rabensburg, ktoré vlastnil knieža Jozef Václav Lichtenstein, sťažovalo na to, že obyvatelia panstva Ostrý Kameň prislúchajúceho grófovi Adamovi Batthyánymu spôsobujú škody najmä na lesoch, ktoré sa nachádzajú za hranicou Uhorska. Vytínaním pohraničných lesov bola spôsobená panstvu Rabensburg škoda asi 2 100 zlatých. Priamo na mieste sa konala obhliadka škôd, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia Bratislavskej stolice a oboch susediacich panstiev. Škody boli skutočne odhadnuté na niekoľko stoviek zlatých. Za vstup na ostrovy panstva Rabensburg bol v roku 1768 v jednotlivých obciach panstva Ostrý Kameň vyhlásený trest uvrhnutia do väzenia v Šamoríne. Napriek všetkým týmto krokom sa neprestávalo s neustálym prekračovaním hraníc. Ešte toho roku boli predvolaní na výsluch poddaní z obcí Moravský Svätý Ján a Borský Svätý Jur za to, že stínali a odvážali drevo z lesa, nazývanéhoHluboký, ktorý patril kniežaťu Lichtensteinovi. Pri ťažbe dreva ich prichytil poľovník rakúskeho panstva Jozef Scherer. Niektorí vypočúvaní uviedli, že nevedeli, že les patrí k Rakúsku a vyhlasovali, že drevo ťažili v kútskych lesoch.
Krádeže dreva z panstva Rabensburg pokračovali aj v nasledujúcom období. Na rakúsku stranu sa chodilo aj loviť zver. Takto prichytení pytliaci Anton Suček (Suczeck) zo Sekúľ a istý Johanek poranili lesníka Lichtensteinského panstva Jána Malbosana. Táto záležitosť sa dostala až k samotnej panovníčke Márii Terézii, ktorá v roku 1772 prikázala, aby boli spomínaní pytliaci náležite potrestaní.
Situácia sa vyostrila vo februári roku 1776, kedy boli na Ostrovec vyslaní poddaní zo Sekúľ na rozkaz zemepána. Sekuľčanov aj ich dobytok však odtiaľ vyhnali ľudia Lichtensteinského kniežatstva, ktorí si na toto územie robili nároky. V marci roku 1776 nastalo opätovné šetrenie týkajúce sa zeme nazývanej Ostrovec, o ktorú sa sporili na uhorskej strane František Ján a Karol Batthyányovci a na rakúskej strane rodina Lichtensteinovcov. Predstavitelia panstva Ostrý Kameň zavolali 8 svedkov zo Sekúľ a Moravského Svätého Jána, ktorí potvrdili nároky Batthyányovcov a obce Sekule na toto územie. Na Ostrovec v suchších časoch, keď bola nižšia vodná hladina, potajomky vstupovali aj Rakúšania. Ak ich tam prichytili Sekuľčania, poľovníci z Moravského Svätého Jána alebo rybári, utiekli a zanechali po sebe veci, ktoré si nestihli pred útekom zobrať. Podľa svedkov už v roku 1765 sa mohli Rakúšania vyjadriť k užívaniu zeme Ostrovec. Prítomný bol vtedy aj poľovník z obce Hohenau, ale voči počínaniu Sekuľčanov, teda voči sekaniu a odvážaniu dreva nemali žiadne námietky. V čase nákazy, keď bola hranica medzi Rakúskom a Uhorskom strážená vojakmi kvôli zákazu prekročenia hranice a zamedzeniu šírenia nákazy, Sekuľčania sekali na Ostrovci drevo. Takisto aj v dobe konania vyšetrovania stálo na brehu Moravy vojsko, resp. stráž, ktorá rovnako bez prekážok Sekuľčanov na Ostrovec pustila a dovolila im tu sekať drevo.
Právo na Ostrovec Kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave v júni roku 1782 priznala rakúskemu panstvu, pričom zakázala poddaným panstva Ostrý Kameň vstup naň. Podľa materiálov zachovaných zo správy Ostrokamenského panstva môžeme usudzovať, že sa svojich nárokov aj naďalej nevzdali a z prvej polovice 19. stor. sa nám zachovala mapa vyobrazujúca práve spomínaný Ostrovec na sútoku Moravy s Dyjou.
Pohraničné lesy však nepoškodzovali len obyvatelia Uhorska. V roku 1772 je zaznamenaný prípad, kedy poddaní z rakúskych pohraničných dedín Vadendorf (dnes asi obec Waidendorf), Siedendorf (dnes asi Sierndorf an der March) a Jedenspaien (dnes Jedenspeigen) spôsobovali škody na lesnom poraste susedného pohraničného Plaveckého panstva, konkrétne v chotári obce Gajary. V prípade obyvateľov obceVadendorf boli škody vyčíslené na 94 zlatých, ktoré boli vyplatené priamo Plaveckému panstvu. Rakúšania, ktorí prekročili hranice, boli odsúdení na 8 dní väzenia. Ak by prišlo k ďalšiemu porušeniu, mali rakúskych poddaných podľa Kráľovskej miestodržiteľskej rady postihnúť prísnejšie tresty.

Uhorsko – moravská hranica
Uhorsko – moravská hranica predstavovala v Bratislavskej stolici len nepatrnú časť západnej hranice južného Záhoria v katastrálnom území obce Sekule od sútoku rieky Moravy s Dyjou (Taja) po ústie rieky Myjavy do Moravy. Rieka Myjava oddeľovala Bratislavskú stolicu od Nitrianskej. Napriek krátkosti hranice sa jej venovala podľa zachovaných dokumentov značná pozornosť. Na sútoku rieky Moravy s Dyjou sa i dnes v katastri obce Sekule nachádza tzv. trojštátie a inak tomu nebolo ani v novoveku, kedy sa tu zbiehali hranice Uhorského kráľovstva, Moravského markgrófstva a Rakúskeho arcivojvodstva.
V roku 1754 bol do čela uhorskej hraničnej komisie pre určenie uhorsko-moravskej hranice menovaný gróf Pavol Balassa de Gyarmath. Ďalšími členmi boli biskup Karol Jozef Zbiško, gróf Jozef Nyáry de Bedegh, Jozef Majláth de Székely a podžupan Nitrianskej stolice Imrich Bossányi. Na prezretí novovytýčenej hraničnej čiary medzi Moravským markgrófstvom a Uhorskom sa zišli začiatkom októbra 1754 spolu s moravskými hraničnými komisármi, správcami panstva Ostrý Kameň a keglevičovskej časti tohto panstva, richtármi a prísažnými obcí Moravský Svätý Ján a Sekule, ale i obyvateľmi (okrem už spomínaných obcí) Závodu, Borského Svätého Jura, celkovo asi 150 ľudí rôzneho veku. V správe sa však zvlášť zmieňujú o chlapcoch vo veku 7 až 9 rokov ako o živej pamäti oných udalostí, ktorých bolo asi 20. Celú udalosť ako dozor sprevádzala vojenská ochrana 16 vojakov arcivojvodu Leopolda. Táto pospolitosť sledovala hraničné stĺpy od hraničného miesta medzi Moravou a Rakúskom na uhorskej strane.
Hraničné drevené stĺpy z roku 1754 pripravené a zakopané do zeme ešte pred príchodom hraničnej komisie boli vyhotovené z tvrdšieho dreva, najčastejšie z dubového, a mali dĺžku 2 siahy (asi 3,8 metra). Vrchná časť dreveného hraničného stĺpa mala tvar štvorhranu a hore bola zaoblená. Spodná časť zakopaná v zemi bola len olúpaná a z dôvodu dlhšej trvanlivosti bolo drevo vypálené. Na stĺpe smerom k Moravskému panstvu mali byť písmená RH (Regnum Hungaria), teda Uhorské kráľovstvo a rok 1754. Na druhej strane mali byť písmená vyjadrujúce kataster obce TS (Territorium Szekulense), teda územie Sekúľ, kde bola hraničná méta postavená. Pre územie obce Sekule, ktoré bolo na hranici s Rakúskom, Moravou a zároveň aj Nitrianskou stolicou, odporúčal gróf Pavol Balassa, ako predseda hraničnej komisie, vyhotoviť celkovo 19 kusov týchto stĺpov. Napokon bolo na uhorsko – moravskom pomedzí Bratislavskej stolice osadených celkovo 12 hraničných stĺpov, pričom správa úradníkov Bratislavskej stolice presne uvádza chotárne názvy v obci Sekule a ich presnú vzdialenosť od rieky Moravy. Prvé dva boli umiestnené na území ostrova Schancze, jeden v hornej a druhý v dolnej, resp. nižšej časti ostrova, tretí v Csernem poly Markovicsovsky Kuth, ďalší v Csernym Poli Mrazov Kut, piaty v lokalite Pod Csernem Poli Fok, nasledujúce dva v lokalite W Jablonach, ôsmy Nad Lottrem, ďalšíJonanun Kuth, desiaty v lokalite Blanina od Gasparika a posledné dva v Miavek Kuth (Miaveg Kuth).
Tieto drevené stĺpy mali byť nahradené kamennými, ktoré boli trvácejšie. Kamenné hraničné kamene (lapis metalis) mal vyhotoviť kamenár z Holíča Ján Kozilek, pričom za veľký medzník si´účtoval viac ako 4 zlaté a za malý 2 zlaté. Hraničné kamene mali mať na vrchu nápis označujúci vedúce osobnosti krajiny cisára Františka Lotrinského s manželkou kráľovnou Máriou Teréziou: Fran. Imper. Corre. Mar. The. Regn. a pod ním označenie M. R. H. (meta regni Hungariae), čiže hranica Uhorského kráľovstva a M. M. M.(meta marchionatus Moraviae), čiže hranica Moravského markgrófstva spolu s rokom 1754, často sa stretávame aj s rokom 1755. Správa župných úradníkov uvádza osadenie hraničných kameňov na uhorsko – moravskej hranici do roku 1756. Výmena, resp. osadenie kamenných hraničných kameňov prebiehalo len pozvoľne. Dosvedčuje to aj list z roku 1768 od vdovy po kamenárovi Jánovi Kozilkovi (Kozilek), toho času vydatej za majstra Pejerka (Pejerk), ktorá žiadala predstaviteľov Bratislavskej stolice, aby si prevzali a zaplatili za hraničné kamene dosiaľ stále uložené v kamenárskej dielni v Holíči, ktorých množstvo bolo určené ešte roku 1755, kedy sa zišla hraničná komisia. Náklady napokon uhradila kráľovská pokladnica a Kráľovská miestodržiteľská rada v apríli 1768 poverila Bratislavskú stolicu, aby dohodnuté množstvo kameňov pre stolicu odviezli z kamenárskej dielne a aby ich uchovali na stanovené ďalšie použitie. V októbri 1768 doviezli tieto kamene k mestečku Moravský Svätý Ján, prevzatie 42 menších a 5 väčších hraničných kameňov, určených na vymedzenie štátnej hranice Bratislavskej stolice, oznámil podslúžny Bratislavskej stolice Michal Magasi. Pri skladaní kameňov na zem sa zrútil a zlomil triangulačný kameň označujúci v teréne miesto merania, vymeriavania.
Sútok riek Moravy a Dyje bol zvlášť sledovaný, pričom sa zachovalo hneď niekoľko opätovných revízií uhorsko – moravskej hranice. Rieky neboli regulované, menili svoje korytá, meandrovali, vytvárali nové ostrovy, rozpínali sa na úkor jedného z brehov a boli príčinou záplav. Posuny hraníc definovaných pomocou riek boli pomerne bežné, lebo už v 18. stor. sa píše, že hranica s Moravským markgrófstvom začína v bode, kde sa kedysi vlievala Dyje do Moravy. Stabilita tejto hranice bola preto daná udržiavaním hraničných kameňov, ktoré boli ohrozované prudkosťou vody a ľadu. Po niekoľko rokov sa pravidelne vykonávali revízie o stave, umiestnení a počte hraničných kameňov medzi Moravským markgrófstvom a Uhorským kráľovstvom (1766, 1776, 1780). Jednotlivé revízie sa nazývali podľa podžupanov, ktorí o nich podávali správu stolici. V roku 1766 sa nazýva Takacsiana podľa podžupana Františka Takácsa, v roku 1776 Bacsakiana podľa podžupana Jána Bacsáka a poslednú za panovania Márie Terézie v roku 1780 vykonal Michael Ambro. Revízie sa uskutočňovali cez pohraničnú obchôdzku (reambulatio metarum) hraníc priamo na mieste za účasti predstaviteľov moravskej správy, pohraničného panstva Břeclav a obyvateľov obce Lanžhot. Výsledkom prehliadky mala byť zápisnica vydaná v dvoch exemplároch o opätovnej revízii hraničných kameňov na uhorskej strane za spoluúčasti komisárov z moravskej strany a naopak, podpísaná zástupcami oboch zúčastnených strán. Pri obhliadke v roku 1780 bolo v revíznej správe potvrdené, že paralelne s uhorskými hraničnými kameňmi na opačnej strane rieky Moravy stáli hraničné kamene Moravského markgrófstva. Celkovo ich na každej strane bolo 13.
Ohrozeniu hraničných kameňov sa predchádzalo ich premiestnením ďalej od brehu rieky Moravy do bezpečnejších lokalít, neskôr aj budovaním ostrohov z prútia a kolov, ktoré bránili vylievaniu Moravy z brehov. Rovnako pre istejšie podchytenie hranice sa využívali aj stromy (vŕby, jasene), ktoré boli v blízkosti hraničných kameňov označené znakom kríža, a tým zaručovali, že aj v prípade zničenia alebo spadnutia kameňa bude miesto hraničnej méty uchované. Prudkosti Moravy boli zvlášť vystavené hraničné kamene v bezprostrednej blízkosti bývalého aj vtedajšieho sútoku rieky Moravy s Dyjou.
Aj napriek snahe a opatreniam osvietenej panovníčky Márie Terézie sa nepodarilo vzájomné rozpory medzi susediacimi krajinami definitívne urovnať a vzájomné porušovania, spory a zvady o pohraničné lokality pretrvávali medzi jednotlivými časťami Habsburskej monarchie aj po ukončení jej vlády. Len niektoré dodnes zachované hraničné kamene pripomínajú jej ambíciu o zefektívnenie činnosti hraničných komisií a nastolenie poriadku na hraniciach.

Použité pramene a literatúra
Štátny archív v Bratislave (ďalej ŠABA), Župa Bratislavská I. (ďalej ŽB I.), Kongregačné písomnosti (ďalej AC), 1727, f. 5, No. 26; 1754, f. 4, No. 26; 1777, f. 1, No. 31; 1767, f. 6, No. 12;1767, f. 2, No. 13; 1754, f. 3, No. 28 a No. 29; 1754, f. 2, No. 3; 1754, f. 4, No. 9 a No. 10; 1754, f. 5, No. 14; AC, 1754, f. 7, No. 38; 1777, f. 1, No. 31; 1766, f. 8, No. 60;1766, f. 2, No. 43; 1768, f. 4, No. 17; 1768, f. 7, No. 29. 1755, f. 8, No. 4; 1756, f. 2, No. 43. 1780, f. 3, No. 19; 1764, f. 2, No. 43; 1784, f. 5, No. 103; 1767, f. 6, No. 12; 1767, f. 7, No. 29; 1768, f. 7, No. 49 a No. 64; 1772, f. 4, No. 59; 1782, f. 4, No. 93; 1772, f. 8, No. 8 a No. 9; 1780, f. 5, No, 86.
ŠABA, ŽB I., Písomnosti súdne, Občianske, Sudcovské listiny (A VI.), No. 3821, šk. 46.
ŠABA, Panstvo Ostrý Kameň, inv. č. 114, šk. 11.
SEDLÁK, Vincent: Staroslovenský sídelný priestor a dielo prof. Rapanta. In: Historik Daniel Rapant – život a dielo (1897-1988-1997). Zost.: Richard Marsina, Martin: Vydavateľstvo MS, 1998, s. 36 (s. 34-48).
KUČERA, Matúš: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava : Veda, 1974, s. 245 (450 s.).
KLIMKO, Jozef: Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava: Obzor, 1980, s. 16 (168 s.).
JANŠÁK, Štefan: Brány do dávnoveku. Bratislava : Tatran, 1986, s. 34 (196 s.).
LUKAČKA, Ján: Prehľad osídlenia na území Nitrianskej župy od 9. do konca 16. stor. In: Geographia slovaca. Ed.: Juraj Žudel, 1995, č. 9, s. 42 (s. 39- 45).
ČAPLOVIČ, Dušan a kol.: Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 2000, s. 102 (s. 309).
SLIVKA, Michal: Hranice v mentálnom chápaní stredovekého človeka. In: Archeologia historica, 29/04, Ed.: NEKUDA, V. – MĚŘÍNSKÝ, Z. – KOUŘIL, P., Brno: Muzejní a vlastivědná společnost v Brně – Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity – Archeologický ústav Akademie věd ČR v Brně, 2004, s. 20 (s. 9-36).
ROUBÍK, František: Příspěvky k Československé historické geografii. Hraniční spory moravsko – uherské v 16. až 18. století. In: Sborník archivu Ministerstva vnitra, Red. L. Klicman, 6. zv., Praha: Ministerstvo vnitra Republiky československé, 1933, s. 186 (s. 179 – 318).

Porsche na Záhorí v roku 1902

0
Každý región, Záhorie nevynímajúc, je pyšný na svoje významné osobnosti, ktoré sa časom stávajú súčasťou jeho genia loci. Niektoré sa tu nielen narodili, ale na rodnej hrude aj pôsobili po celý svoj život, iné prišli zblízka či zďaleka a podieľali sa na zušľachťovaní regiónu, a iné sa tu len tak mihli a zanechali tu hlbšiu, tu plytšiu brázdu v povedomí rodákov, alebo len hmlistú stopu v archívnych dokumentoch. Avšak posledne menovaná skupina dejateľov si zaslúži pozornosť historikov, najmä ak ich počiny sú nadregionálneho alebo, ako napríklad v nasledujúcom príbehu, priam svetového významu.
Meno Ferdinanda Porsche neznie cudzo ani človeku, ktorý sa o automobilizmus či jeho dejiny neveľmi zaujíma. Rodák zo sudetských Vratislavíc nad Nisou (nem. Maffersdorf), známy automobilový konštruktér a zakladateľ automobilky nesúcej jeho meno, strávil svoj plodný život v Rakúsku a Nemecku, v roku 1902 ho však osud letmo zavial na Záhorie. V septembri toho roku sa tu konali cisárske manévre (pozri tiež Záhorie č.1/1993) za účasti samotného panovníka Františka Jozefa I., následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, nemeckého korunného princa Wilhelma a ďalších početných hostí zo zahraničia. Istou výnimočnosťou záhorských manévrov bolo použitie moderných technických prostriedkov – balónov, automobilov a bicyklov. Nositeľom pokroku bol zrejme následník trónu, ktorý v tomto ohľade stál na opačnom póle než samotný konzervatívny panovník. František Ferdinand sa nechal počas vojenského cvičenia prevážať na automobile, ktorý v tých časoch vôbec nebol samozrejmosťou ani v rozvinutejších krajinách, než bolo Rakúsko-Uhorsko. A vodičom automobilu značky Lohner – Mercedes nebol nikto iný, než mladý záložník Ferdinand Porsche, ktorý bol práve v roku 1902 povolaný na vojenské cvičenie. Už vtedy bol známy ako konštruktér, pôsobiaci vo viedenskej firme Lohner, ktorá odvážne experimentovalas elektrickým (!) pohonom automobilov. Zrejme aj vtedajšia vojenská správa pochopila, že mladého technického génia by bolo škoda nechať pobehovať s puškou po zákopoch, a tak ho, nepochybne na vyššie odporúčanie či vyžiadanie, služobne pridelila vysokému pohlavárovi panovníckeho dvora. Predvádzaci vozidlo Mercedes-Lohner bolo najnovšou konštrukciou F. Porsche, tzv. „Mixte-Wagen“, ktorá sa vyznačovala neobvyklým systémom pohonu. Spaľovací motor poháňal elektrický generátor, napájajúci pohonné elektromotory umiestnené v nábojoch kolies. Odpadli tak prevodové mechanizmy (spojka, prevodovka, hnacie hriadele), ktoré sa v tých časoch nevyznačovali veľkou spoľahlivosťou. Okrem toho bolo možné časť energie spaľovacieho motora uložiť „do zásoby“ v akumulátoroch a využiť ju, aj keď spaľovací motor nepracoval. Podobnosť so súčasnými snahami všetkých svetových výrobcov o „hybridné“ vozidlá nie je vôbec náhodná a Porsche tak o storočie predbehol svoju dobu. Fotografie, zachycujúce Františka Ferdinanda, F. Porsche i samotný automobil počas pobytu v Šaštíne, sa dochovali v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni a čitateľom časopisu môžeme jednu z nich prezentovať s láskavosťou pána M. Lukšíčka.
Zachoval sa však tiež iný doklad, ktorý nepochybne potvrdzuje tiež nasadenie nákladných automobilov počas manévrov na Záhorí, v histórii vojenstva zrejme po prvýkrát vôbec. (pozn.: autorovi dostupná literatúra uvádza – zrejme nepresne – prvé použitie nákladných automobilov na rakúsko-uhorských manévroch v roku 1904). Tým dokladom je poštový lístok, odoslaný 14. septembra 1902 príslušníkom 5. armádneho zboru (mal sídlo v Bratislave), ktorý sa zúčastnil manévrov na Záhorí a jeho veliteľstvo bolo umiestnené v budove školy v Koválove (maď. Nagy Kovalló). Nevedno, či z dlhej chvíle, alebo v snahe zachytiť historickú prítomnosť automobilu, vyhotovili zrejme štábni vojaci kresbu (obr. s. 10, dole), zobrazujúcu budovu koválovskej školy s nákladným automobilom parkujúcim pred ňou a túto rozmnožovacou technikou vytlačili na zadnú stranu bežného poštového lístka. Že nejde len o nejaký fantazijný žánrový obrázok, dokumentuje popis automobilu na bočnici ložnej plochy „Lasten- Automobil Firm. Daimler“, ako i početné detaily kresby, ktoré zodpovedajú reálnym výrobkom tejto automobilky, ako ich vidíme na ilustrácii z dobovej encyklopédie. Autor kresby teda musel vozidlo vidieť na vlastné oči a zanechal tak významné svedectvo o počiatkoch motorizácie v armáde. Súvislosť s Ferdinandom Porsche je aj v tomto prípade pravdepodobná. Obidva automobily – osobný i nákladný – pochádzajú od jedného výrobcu (obchodné označenie Mercedes používala firma Daimler pre svoje výrobky od roku 1901 po úspechoch rakúsko-uhorského konzula Emila Jellinka na automobilových pretekoch v Nice, ktorých sa zúčastnil práve pod týmto pseudonymom). Výrobca Daimler zrejme využil spriaznenosť s firmou Lohner, ktorá mala predsa len bližšie k rakúsko-uhorskej armáde, na prienik aj na trhy mimo Nemecka, kde sa už začal významne rozrastať trh s nákladnými automobilmi. Armáda bola považovaná za významného potencionálneho zákazníka automobiliek a prezentácia automobilu priamo v teréne mala vojenských stratégov presvedčiť o jeho prednostiach. Išlo teda, povedané dnešným slovníkom, o marketingový ťah.
Výsledky testovacích jázd, uskutočnených počas manévrov na Záhorí, nepoznáme. Nepochybne však boli jedným z prvých krokov v histórii automobilizmu vôbec, keď sa automobil využil pre potreby armády, dovtedy ešte bazírujúcej na konskej sile. To všetko sa udialo zrejme minimálne v technickej réžii svetoznámeho priekopníka automobilizmu Ferdinanda Porsche, ktorého meno je aj v dnešných časoch synonymom technického pokroku. Nie je bez zaujímavosti, že ako rodák z územia, na ktorom vznikla v roku 1918 Československá republika, ožiadal o jej občianstvo, ktoré napokon spolu so svojím synom Ferrym získal, čo im obom neskôr pomohlo vyhnúť sa vojenským povinnostiam v Nemecku. I keď účasť budúceho otca svetoznámeho „chrobáka“ (Volkswagen) na cisárskych manévroch na Záhorí v roku 1902 bola v jeho živote len nepatrnou epizódou, nepochybne je hodná zaznamenania v histórii regiónu i v rámci dejín automobilizmu nielen na Slovensku.

K dvestoročnici Daniela Gabriela Licharda

0
 

Medzi historickými osobnosťami, ktoré zanechali výraznú pečať v spoločenskom a kultúrnom živote mesta Skalica, zaujíma neobyčajne významné miesto Daniel Gabriel Lichard. Okrem jeho úctyhodných vlastných aktivít nemožno opomenúť ani skutočnosť, že bol necelé dve desaťročia po svojej smrti (1882) inšpiráciou a vzorom pre ďalšieho významného ľudovýchovného pracovníka, Skaličana MUDr. Pavla Blahu. V druhej polovici januára 2012 (konkrétne 17. 1.) uplynuli dve storočia od narodenia súputníka štúrovcov, ktorých striedavo podporoval a striedavo s nimi polemizoval (predovšetkým v rokoch Bachovho absolutizmu, kedy sa dočasne priklonil ku Kollárovej staroslovenčine, čiže slovenčiacej češtine). Lichardove aktivity boli natoľko rozsiahle, že ich výpočet by si zasluhoval osobitnú štúdiu. Spomeňme aspoň, že celkove sa mu pripisuje do 5 000 článkov, 13 veľkých a ešte väčší počet menších knižných publikácií a je prvým slovenským profesionálnym novinárom. Pokiaľ ide o ľudovýchovnú činnosť, je možné ho pokladať za stredný článok slovenských osvetárov, nachádzajúci sa medzi Fándlym a Fejérpatakym na jednej a Blahom na druhej strane. Nesmierne široký záber Lichardovej činnosti dosvedčujú jeho publikácie z raného obdobia života, kedy napríklad vydal aj prvú slovenskú učebnicu taliančiny alebo príručku matematiky pre stredné školy. Z ďalších diel sa sústredíme len na tie, ktoré sa spájajú s jeho pôsobením v Skalici, kde najprv v rokoch 1844–47 pôsobil ako evanjelický farár a vrátil sa sem definitívne v roku 1862, pričom ale aj v predchádzajúcom desaťročí navštevoval mesto, kde „farárčil“ jeho brat Ludevít. Prvou významnou publikáciou vydávanou v Skalici v rokoch 1847–51 bola Domová pokladnica – prvý ilustrovaný kalendár v Rakúskej ríši, k vydávaniu ktorého sa potom vrátil počas svojho druhého skalického pobytu v 60. rokoch. V politicky turbulentnom roku 1848 Lichard v Skalici vydal 26 čísiel Novín pre hospodárstvo, remeslo a rodinný život, na ktoré potom nadviazal vydávaním hospodárskeho časopisu Pokrok (1863–82),v čom ho potom opäť nasledoval Blaho, vydávajúci „svoj“ Pokrok v rokoch 1903–1916. Menšíúspech mal Lichard vo vydávaní politicky orientovaných novín. Jeho Slovenský pozorník, vychádzajúci v Skalici medzi štvrtým a dvadsiatym siedmym aprílom 1849, vyšiel len sedemkrát. V miestnej škarniclovskej tlačiarni mu však vyšlo viacero brožúr orientovaných osvetovo (Poučenío cholere, Malý gazda, Malá gazdiná, Malý učtovník) alebo nábožensky (Kratičký obsah učeníkresťanského). Nič nie je ľahšie ako viesť paralely medzi Lichardom a Blahom, ktorý ho nasledoval nielen vo sfére vydavateľskej a osvetovej, ale aj konkrétnejšie propagovaním družstevníctva, pomocných pokladníc a sporiteľní a tiež pri zakladaní hospodárskych škôl (Lichard inicioval v roku 1871 vznik prvej hospodárskej školy v slovenskom jazyku v Liptovskom Hrádku, jeho hlasistický nasledovník zasa o päťdesiat rokov neskôr Hospodinskú školu v Skalici).
O živote a diele Daniela Gabriela Licharda písali Štefan Janšák, Daniel Rapant, Ján Ďurovič, Štefan Pasiar, Fraňo Ruttkay, ale svojho času aj jeho dočasný protivník Jozef Miloslav Hurban (v odpovedi na Kollárov spis Hlasové o potrebe jednotného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky napísal o Lichardovej Domovej pokladnici, že má viac čitateľov ako hociktorá českákniha), jeho syn Svetozár Hurban Vajanský (v prednáške Trojhviezdie z roku 1912 pri Lichardovej storočnici napísal, že „Lichardove príspevky v Domovej pokladnici sa skvejú priezračnou jasnotou, príjemnosťou a zrozumiteľnosťou“) alebo botanik Jozef Ľudovít Holuby, ktorý ho v tom najlepšom svetle popisuje vo svojich Spomienkach (v pasážach dotýkajúcich sa jeho ročnej činnosti ako kaplána v Skalici).

Skaličania vzdali D. G. Lichardovi hold sochou Ladislava Šalouna pred vežou evanjelického kostola na ulici, ktorá nesie Lichardovo meno. Okrem toho existuje busta prvého slovenského novinára vyhotovená Ladislavom Majerským a Národné osvetové centrum každoročne oceňuje najvýznamnejších osvetových pracovníkov a kolektívy Medailou D. G. Licharda. V časoch, kedy mnohí pozerajú krátkozrako iba dopredu, nezaškodí sa obzrieť na osobnosti minulosti, ktoré nám v dnešnom priveľmi zmaterializovanom a sebeckom svete môžu slúžiť ako svetlý vzor. To platí v plnej miere tiež o Danielovi Gabrielovi Lichardovi.

Rok Daniela Gabriela Licharda

V nedeľu 15. januára 2012 sa v Evanjelickom a. v. kostole v Skalici konali slávnostné služby Božie pri príležitosti 200. výročia narodenia Daniela Gabriela Licharda, na ktorých si za prítomnosti viacerých potomkov D. G. Licharda pripomenuli a uctili pamiatku významného národného buditeľa, evanjelického kňaza a prvého slovenského profesionálneho novinára. Generálny biskup Miloš Klátik vo svojej kázni opísal Lichardov život a dielo ako príklad človeka, ktorý dokázal správne využívať duchovné dary, ktoré dostal do vienka, pre dobro svojich blížnych. Na službách Božích liturgovali senior Myjavského seniorátu Juraj Šefčík a skalický farár Peter Švehla, ktorý vo svojom príhovore v krátkosti oboznámil prítomných so svojím pohľadom na odkaz D. G. Licharda. Záverom v kostole odhalili pamätnú tabuľu pripomínajúcu výročie a otvorili Rok D. G. Licharda.
Po službách Božích sa zhromaždení presunuli k veži evanjelického a. v. kostola, pri ktorej na vyvýšenom podstavci spočíva socha D. G. Licharda, dielo sochára Ladislava Šalouna. Po príhovoroch primátora mesta Skalica Stanislava Chovanca a seniora Myjavského seniorátu Juraja Šefčíka prítomní k pomníku položili kvety.
Zo spomienkového podujatia bol odvysielaný záznam v STV2, ktorý doplnili príhovory generálneho biskupa Miloša Klátika, farára ThDr. Petra Švehlu, zborového dozorcu Ing. Dušana Lašáka a informácia PhDr. Viery Drahošovej o fonde D. G. Licharda v Záhorskom múzeu v Skalici s ukážkami dokumentov z tejto vzácnej pozostalosti.
V rámci Roka D. G. Licharda sa uskutoční viacero podujatí, spojených s oboma jeho významnými výročiami. 30. apríla 2012 sa bude v Dome kultúry konať vedecká konferencia a otvorenie výstavy o živote a diele D. G. Licharda, ktorú pripravuje cirkevný zbor ECAV Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom a Mestom Skalica. Popri prednášajúcich zo Skalice na konferencii vystúpia so svojimi príspevkami pracovníci SNK v Martine, Národného osvetového centra v Bratislave, Katedry žurnalistiky FFUK Bratislava a zástupca príbuzných. Deň predtým, v nedeľu 29. apríla, sa uskutočnia spomienkové služby Božie s pripomienkou prvých potolerančných bohoslužieb (1783) a spomienkou na Martina Laučeka pri 210. výročí úmrtia. Dňa 2. mája sa bude konať vyhlásenie Roka Daniela Gabriela Licharda pre skalickú verejnosť a školskú mládež. Rok bude ukončený pri 130. výročí jeho úmrtia 18. novembra spomienkou v evanjelickom a. v. kostole.

Viera Drahošová

 

Stiborovská architektúra na Holíčskom panstve

0

Stibora zo Stiboríc si dejiny pamätajú najmä ako verného rytiera kráľa Žigmunda. Popri svojich povinnostiach vyplývajúcich z mnohých funkcií, ktoré zastával a ktoré mu zabezpečili zaradeniedo tých najvyšších uhorských kruhov, nezanedbal ani zveľaďovanie svojich majetkov. Stibor bol totiž aj stavebníkom, o čom svedčia nielen listiny, ale tiež architektúra dochovaná na mnohých miestach jeho panstva. Svoje bohatstvo využil nielen na vybudovanie reprezentatívneho sídla v Beckove, ale i na prestavby ďalších hradov a kostolov, kláštorov a špitálov. A inak tomu nebolo ani na Holíčskom panstve, jednom z najväčších stiborovských panstiev.
Stibor pochádzal z Poľska. Do Uhorska prišiel v čase panovania Ľudovíta Veľkého, ale až počas vlády Žigmunda Luxemburského sa dopracoval k viacerým významným hodnostiam a funkciám. Stal sa bratislavským a trenčianskym županom, sedmohradským vojvodom, členom Dračieho rádu a uhorským barónom. Kráľ ho poveroval vojenskými a diplomatickými úlohami a vojvoda stál vždy oddane na jeho strane. Spolu s hodnosťami získaval Stibor hradné panstvá, až mu napokon patrilo rozsiahle územie zaberajúce oblasť od dnešného západného Slovenska po horné Považie.
Dedičom a zároveň posledným mužským príslušníkom rodu bol Stiborov jediný syn Stibor  mladší. Bol jedným z veliteľov protihusitských vojsk a hoci aj on získal ďalšie hodnosti i niekoľko hradov, nedosiahol nikdy postavenie svojho otca. Stibor junior pokračoval v prestavbách i zakladaní nových stavieb, v mnohých prípadoch však zatiaľ nevieme, či a prípadne v akom rozsahu sa jeho plány uskutočnili.
Holíčske panstvo získal vojvoda Stibor v roku 1392. Podľa donačnej listiny k nemu patrilo viac ako 40 miest a dedín.1 Ako o stiborovských stavbách na tomto území môžeme hovoriť s istotou o dvoch. Prvou z nich je špitál sv. Alžbety v Skalici a druhou farský kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi. So Stiborovcami sa spájali tiež oktogonálne karnerové kaplnky v Skalici a Holíči, tie však s nimi pravdepodobne nesúvisia.

Špitál sv. Alžbety v Skalici
Skalický špitál je jediným dochovaným príkladom stiborovskej fundácie tohto typu. Zo zmienky v závete Stibora mladšieho z roku 1431 sa dozvedáme o chudobinci v Beckove.2 Tento projekt sa ale zrejme z viacerých dôvodov napokon nerealizoval. V prípade Skalice je pozoruhodné aj to, že sa zachovala nielen stavba samotná, ale do dnešných dní pretrvala tiež jej sociálna funkcia.
Presné okolnosti založenia špitála nie sú známe. V literatúre sa objavujú zväčša len zmienky vyzdvihujúce fundátora, prípadne správy o mladších prestavbách a požiaroch. Ako príklad môže poslúžiť zmienka u Sasinka: „Na druhej strane cesty, okolo kostola Františkánov vedúcej, je nemenej letitá starnica (xenodochium), v ktorej chudobou a vekom kleslí a statoční meštania pokoj posledních dôb života svojeho požívajú. Tento krásny ústav je založený od mladšieho Štibora; avšak po ňom nezostalo z ohľadu domu toho a jeho kostolíka inej pamiatky, jako ústavu tomuto poručena osada a hvezdový rodoznak (cimer) Štiborov.”3
Uvádzané dátumy vzniku sa rôznia, pokrývajú celú prvú tretinu 15. storočia.4 Vďaka závetu Stibora mladšieho vieme len, že špitál v čase jeho spísania už existoval. Jeho želaním totiž bolo, „aby nič z toho, čo sme darovali, pripojili a pririekli nášmu špitálu v Skalici, nebolo nijak porušené.“ V šitái pôodne určnom pre šesť osôb sa neskôr na základe spomíaného závetu zvýšil počte obyvateľov na dvanáť dostal dedinu Prietržka, ročný príspevok 17 zlatých a mlyn.5 Na majetok, ktorý sa neskôr rozširoval hlavne testamentárnymi odkazmi, mali dohliadať dvaja určení správcovia. V roku 1632 vypukol v Skalici rozsiahly požiar, zasiahnutý bol tiež špitál. Dokladom následnej obnovy mal byť nápis vytesaný do kameňa vsadeného do schodiska vo dvore. Počet chovancov sa vtedy zvýšil už na šestnásť, osem mužov a osem žien. Tí sa vraj štyrikrát denne modlili v priľahlom kostolíku za svojho dobrodinca a jeho rod.6
Tak ako bývalo zvykom, bol špitál postavený pri mestských hradbách. Nachádza sa na Kráľovskej ulici smerujúcej k hradbám od námestia a zároveň neďaleko Strážnickej brány, kde bývala mestská chudoba.
Najstaršie známe vyobrazenie Skalice – schematický nákres mesta s hradbami, mestskými bránami a niekoľkými sakrálnymi stavbami, datovaný do obdobia pred 1471 – zobrazuje špitál ako obdĺžnikovú sakrálnu stavbu.7 Na vedute mesta Skalice z vysvedčenia cechu povrazníkov z roku 1803 je špitál pozdĺžna jednopodlažná budova s päťosovou fasádou, sedlovou strechou a cibuľovou vežičkou uprostred. Ďalšie prestavby sa spájajú s rokom 1861, kedy „bol prestavaný na terajšiu podobu, kdežto prv bol poschodový, potom len prízemný s výstupkom. A konečne bol začiatkom tohoto storočia na mieste starej komore, stodole a šopy pristavený bočný trakt a zariadený pre obydlie mníšek, ktoré mesto privolalo…“8 Katastrálna mapa mesta z roku 1880 zachytáva dva objekty, pozdĺžne krídlo situované súbežne s Kráľovskou ulicou, na ktoré sa na východnej strane napája kaplnka s polygonálnym uzáverom.9
Skalický špitál má dnes pôdorysnú formu viackrídlovej stavby v tvare písmena U vzniknutej postupným pristavovaním objektov ku kaplnke. Tá je obstavaná krídlami na severnej a južnej strane. Tiahnu sa pozdĺž ulíc – južné krídlo popri Kráľovskej a severné prebieha súbežne s ulicou Za mestskou zďou. Južné a severné krídlo majú obdĺžnikový pôdorys, sú jednopodlažné, bez klenieb, s výnimkou prízemia južného krídla. To je podobne ako kaplnka zaklenuté neskororenesančnými krížovými klenbami. Kaplnku ukončuje polygonálny uzáver vo forme piatich strán osemuholníka, na východnej strane tvoriaci zároveň roh spomínaných ulíc. Z pôvodného špitála sú zachované pivničné priestory s valenými klenbami, časť obvodového  muriva a múry kaplnky. Nad vstupom je osadená štvorcová tabuľa s nápisom pripisujúcim výstavbu Stiborovi a vo výklenku štítu bola umiestnená plastika sv. Alžbety, patrónky špitála.
Či a aké ďalšie priestory okrem kaplnky patrili do gotickej stavebnej fázy, nevieme. Dnešný objekt je výsledkom niekoľkých prestavieb a renovácií po viacnásobných požiaroch. Jediný stavebno-historický výskum špitála pochádza z roku 1998. Zaoberal sa však len stavebným vývojom objektu kaplnky. Autori rozlíšili dve gotické fázy, pričom mladšiu z nich prisúdili Stiborovi mladšiemu a obdobiu druhej štvrtiny 15. storočia. Kaplnka s polygonálnym uzáverom a trámovým stropom bola v tejto druhej gotickej fáze nadstavaná. Okná kaplnky boli podľa nálezov fragmentov ostení a bankálov užšie a vyššie ako okenné otvory v súčasnosti.10
Zachované gotické prvky rozoznateľné v riešení priestoru i vo forme odkrytých kamenných článkov naznačujú jednoduchosť a funkčnosť. Objekt s takouto funkciou totiž nevyžadoval náročnejšiu architektúru akú môžeme skôr očakávať u súkromných stavieb vojvodovej rodiny.
Na stiborovskú fundáciu sa v meste nezabudlo a Štíbor funguje dodnes. Stiborovci mali zrejme v Skalici aj vlastný dom, no jeho lokalizáciu nepoznáme.11

Farský kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi
Ďalšou stiborovskou stavbou na Holíčskom panstve je farský kostol v Petrovej Vsi neďaleko Holíča. Dôkazom donácie je stiborovský erb na svorníku presbytéria, nie typ jednoloďového kostola12 a ani rok 1483, letopočet údajnej výstavby kostola.13 Táto informácia sa do literatúry dostala zrejme z kanonickej vizitácie z roku 1788, podľa ktorej mal byť starší kostol rozšírený roku 1483 práve za Stibora zo Stiboríc.14 Všetky významné letopočty spájané s dejinami kostola nachádzame na fasáde a v podveží kostola, avšak len ako novodobé nápisy. Popri roku 1093 odkazujúcom na údajnú najstaršiu drevenú sakrálnu architektúru sú to dátumy prestavieb z roku 1483 a 1762. V roku 1931 bol kostol rozšírený na trojlodie. Posledným uvedeným letopočtom na fasáde je rok 1971.
Obec Petrova Ves leží približne 10 km južne od Holíča. Prvýkrát sa spomína roku 1392 ako Peterfalva, kedy bola súčasťou panstva hradu Holíč a do držby ju dostal vojvoda Stibor zo Stiboríc. Je teda chybné tvrdenie, že v čase prvej zmienky patrila Czoborovcom.15 Tí sa stali majiteľmi panstva až v 80-tych rokoch 15. storočia, aby ich napokon v roku 1736 vystriedali Habsburgovci.
Za vlády Žigmunda Luxemburského bola Petrova Ves zrejme poddanskou obcou. Z éry Stiborovcov, ktorých vlastníctvom bola približne štyridsať rokov (1392-1434), nemáme veľa správ. Pred Stiborom mali Holíč v zálohu zrejme moravskí markgrófi. Po roku 1434 sa dostal do rúk kráľa a pod správu bratislavských županov. Po smrti Stibora mladšieho podnikal z Petrovej Vsi výjazdy Nikolajko, právoplatný dedič stiborovského majetku. Dokonca sám kostol sa spája s búrlivými udalosťami po smrti Stibora. Práve tunajší kostol Nikolajko opevnil a odtiaľto sa pokúšal dobyť hrad Holíč.16
Kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi je dnes trojloďovou stavbou s polygonálnym presbytériom s 5/8 uzáverom a predstavanou západnou vežou. Pri južnej stene presbytéria sa nachádza sakristia štvorcového pôdorysu. Loď je zaklenutá troma poľami pruských klenieb, bočné lode dvoma. Tu klenby dosadajú na pilastre obvodovej steny a na medzilodné piliere a do lode sa otvárajú arkádou s dvoma oblúkmi. Z exteriéru bočné lode zvýrazňujú barokovo formované volútové štíty orientované na juh a na sever. Loď presvetľujú dvojice okien v južnej a severnej stene zasadené do slepej arkády a po jednom okne v západnej fasáde. Na západnej strane lode je vstavaná empora na dvoch pilieroch s tromi plackovými klenbami. Schodisko na emporu v západnej časti lode je umiestené v hrúbke severného múru veže, ktorá je z exteriéru zdobená štukovými motívmi.
Východiskom pre datovanie gotickej fázy je polygonálne presbytérium s rebrovou klenbou a operákmi, ako zatiaľ jediné známe doklady gotickej stavebnej fázy. Prestavba v 30-tych rokoch 20. storočia pozmenila rytmus okien a priamo za oltárom vidieť okraj bankála zrejme stredovekého okna.17
Klenba s profilom rebra s jedným výžľabkom a ihlancovými konzolami s hladkou rímsou nesie na dvoch svorníkoch kamenné polychrómované štíty s reliéfne stvárnenými erbami. Jeden z nich patrí Stiborovi zo Stiboríc. Okrem erbu patróna kostola, ktorý môžeme podľa tvaru štítu datovať do neskorého stredoveku, je na svorníku tejto klenby ešte jeden erb v rovnakých farbách, žltej a červenej, avšak v štíte typickom pre 14. storočie.18
Bez architektonicko-historického výskumu je zatiaľ ťažko presne určiť pôvod stavby. Prisúdenie založenia kostola Stiborovcom s rokom 1483 je samozrejme chybné. Veď v tom čase bol už aj Stibor mladší takmer 50 rokov po smrti. Umenoveda sa prikláňa k už spomínanému skoršiemu pôvodu stavby z druhej polovice 14. storočia, stiborovská fáza môže byť spájaná až so záverom 14. storočia, resp. s rozmedzím rokov 1392-1434.
Erbový svorník objavený v Petrovej Vsi naznačuje, že i ďalšie stiborovské kostoly, kde mladšie prestavby výrazne pozmenili (nielen) svätyne, mohli mať takto v presbytériu prezentovaného donátora. Erb bol totiž chápaný ako forma reprezentácie konkrétnej osoby či rodu a na svorníkoch alebo freskách v patronátnych kostoloch sa objavoval často. Doteraz sme poznali stiborovský erbový svorník len zo sakristie kostola v Novom Meste nad Váhom. Nález erbu rozšíril počet stiborovských stavieb na Slovensku. Zároveň potvrdil predpoklady o rozsiahlejšej stavebnej aktivite Stiborovcov a utvrdzuje nás o význame ďalšieho výskumu v tejto oblasti.

Poznámky
1 DVOŘÁKOVÁ, D.: Šľachta na Slovensku za Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Kandidátska dizertačná práca, Historický ústav SAV. Bratislava 1998, s. 118 – 120.
2 BARTL, J.: Prvý cisár na uhorskom tróne. Slovensko v čase polstoročnej vlády uhorského, českého, lombardského a nemeckého kráľa a rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského, syna Karola IV. Bratislava 2001, s. 237.
3 SASINEK, F. V.: Skalica. In: Slovesnosť. Príloha k Cyrillo-Methodovi, roč. 1, 10. december 1863, č. 22, s. 351.
4 DÚBRAVSKÝ, F.: Slobodné mesto so zriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Náčrtok monografie ku ďalšiemu odbornému spracovaniu. Uhorská Skalica 1921, s. 111. HIKL, R.: Pamätná kniha mesta Skalice 1933. Rukopis, Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica, s. 56. ŠÁTEK, J.: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava 1946, s. 8.
5 BARTL, J. 2001 (cit. v pozn. 2), s. 237. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska. Budmerice 2003, s. 322.
6 DÚBRAVSKÝ, F. 1921 (cit. v pozn. 4), s. 114-115.
7 JANŠÁK, Š.: Topografia a sídlištný vývoj stredovekej Skalice. In: Skalica. Ed. BOKESOVÁ, M. – BUCHTA, J.– IRŠA, R. Skalica 1992, s. 69.
8 DÚBRAVSKÝ, F. (cit. v pozn. 4), s. 115.
9 Katastrálna mapa Skalice z roku 1880. Archív NK ÚGKK SR, sign. Ni 356, č. 13, M 1:2880. 10 SABADOŠOVÁ, E. – HAVLÍK, M.: Skalica – kaplnka sv. Alžbety Durínskej. Dodatok k stavebno-historickému výskumu a návrhu pamiatkovej obnovy. Bratislava 1998. Archív KPÚ Trnava, sign. T 465, nečíslované.
11 ŠÁTEK, J. 1946 (cit. v pozn. 4), s. 185. DVOŘÁKOVÁ, D. 2003 (cit. v pozn. 5), s. 400.
12 KODOŇOVÁ, M.: Beckovský výtvarný okruh v neskorej gotike. In: Ars, 1984, č. 1, s. 53-55.
13 NOVÁK, J.: Pečate miest a obcí na Slovensku. II zväzok, N-Ž. Bratislava 2008, s. 101.
14 Kanonická vizitácia sa nachádza na farskom úrade v Petrovej Vsi. Za informáciu ďakujem
M. Hoferkovi zo Záhorského múzea v Skalici.
15 IRŠA, R.(zost.): Petrova Ves. Petrova Ves 1993, s. 9.
16 DVOŘÁKOVÁ, D. 1998 (cit. v pozn. č. 1), s. 119, 405.
17 Fotografia presbytéria, pred 1930. Archív PÚ SR, neg. č. 19761. ROHMAN, J. – KINDERNAY, A.: Dokumentácia reštaurovania kamenných článkov presbytéria v rím.-kat. kostole v Petrovej Vsi. ÚUR Bratislava, 1977. Archív PÚ SR, Zbierka reštaurátorských dokumentácií, sign. R 2758/a-b.
18 Viac k tejto téme KUREKOVÁ, K.: Stavebné aktivity šľachtického rodu Stiborovcov na západnom Slovensku (panstvá Beckov, Čachtice a Holíč). Diplomová práca, Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Bratislava 2010, s. 89.

Použitá literatúra
BUCHTA, František: Skalica a Záhorie. Osobnosti-história-pamiatky. Skalica-Bratislava 2008. ETHEY, Gyula – CSEMEGI, József: A Stibor család épitkezései. Adatok a felvidéki építészet történetéhez. Értekezések Beszámolók a Műszaki Gazdaságtudományok Köréből. In: Magyar Mérnök és Építész egylet Közlönye, 1943.
IRŠA, Rudolf: Holíč – dejiny a súčasnosť. Dejiny do roku 1918 a pamiatky. I. časť. Holíč 1990. VRTEĽ, Ladislav: Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin 2003.

Skalický slavík a Volavého strážnická muzika K 110. výročí narození dr. Janka Blahu

0

Strážnická cimbálová muzika Slávka Volavého spolupracovala za dobu svého padesátiletého působení s celou řadou hostujících muzikantů, tanečníků, lidových vypravěčů, konferenciérů a zejména zpěváků. V přehledu těchto, kterých je zaznamenáno přes dvacet, figurují tak významné osobnosti jako Jožka Severin, Boženka Šebetovská, Jožka Černý, bratři Luboš a Dušan Holí, Vlasta Balážová, Vlasta Grycová, Věra Příkazská, Jarka Šuláková, Fero Zvarík a mnoho dalších.

     V jejich řadě zaujímá přední místo skalický rodák, sólista opery SND v Bratislavě, folklorista, sběratel lidových písní, národní umělec dr. Janko Blaho. Nejen pro jeho věhlas a kvality, ale také proto, že byl první, který ihned po skončení války v květnu 1945 navázal s naší – tehdy mladou a neznámou – muzikou spojení a spolupráci, která trvala až do jeho skonu.
Čitatelům na slovenské straně netřeba osobnost tohoto skalního Skaličana blíže představovat, ale ani strážnickým občanům asi není úplně neznámý. Dr. Janko Blaho se narodil dne 15. 9. 1901 ve Skalici do rodiny skalického měšťana MUDr. Pavla Blahu, místního lékaře, poslance uherského sněmu, vlastence, vinohradníka atd. Po maturitě studoval práva, promoval v roce 1924. Souběžně se studiem práv studoval soukromě klasický zpěv jednak v Praze, jednak v italském Miláně. Od roku 1926 působil jako sólista opery Slovenského národního divadla v Bratislavě až do roku 1965, kdy odešel na odpočinek. Věnoval se sběru lidových písní a vydal několik zpěvníků ze západního Slovenska – Záhorí. Zemřel v dubnu 1981 a odpočívá na katolickém hřbitově v rodné Skalici. V tomto roce vzpomínáme také 30. výročí jeho úmrtí.
Nedávno se mně dostala do ruky skromná publikace – jeho životopis Zo skalického rínku. Jejím obsahem je jeho život, také život rodiny až do dávných dob, působení členů a zejména činorodého otce. S neuvěřitelnou pamětí a smyslem pro podrobnosti popi-suje své působení v profesi operního zpěváka a neopomíjí ani své postavení ve společnosti. Zajímavé ale je, že se jen sporadicky zabývá svým působením v oblasti folkloru, sběratelské činnosti, lidové hudby. Vysvětluje to až v poslední kapitole své autobiografie pod názvem „Poslední roky“. Zde vyslovuje záměr popsat vzpomínky na tuto oblast a téma v další knize vzpomínek. Bohužel, tento záměr se mu již nepodařilo uskutečnit.
Jak vypadala spolupráce s naší muzikou? Jak jsem už předeslal, byl prvním, který navázal spolupráci ihned po květnu 1945. Již v tom roce, někdy koncem srpna nebo začátkem září nás pozval na společné vystoupení v Kruhu, skalickém kulturním domě. Vystupovala tam také sólistka košické opery paní Vlasta Balážová. Odpoledne toho dne bylo nezapomenutelné. Celá naše muzika, všichni účinkující dopoledního programu a přátelé byli pozváni do jeho vinohradnické búdy. Byla to siesta se vším všudy, s celou plejádou Jankových písní, za přispění paní Balážové a jejího přednesu písně Nechoď k nám, šohajku, šak já ťi nekážu, věnované jednomu z našich muzikantů. To všechno při skalickém vínku v prosluněném odpoledni a podvečeru.
K dalšímu společnému vystoupení došlo v prosinci roku 1947, kdy byla Skaličany uspořádána slavnost k 20. výročí úmrtí Jankova otce MUDr. Pavla Blahy. Rovněž zde účinkovala paní Balážová a dokonce byl pozván i pěvecký sbor ze Strážnice pod vedením řídícího učitele pana Hugo Noska.
V silvestrovský den roku 1949 se odbývala svatba našeho primáše Slávka Volavého, samozřejmě ve vší parádě. Nad ránem se již projevovala únava, mnozí hosté už „troubili k ústupu“, když se od domovních vrat u Obrtlíků ozvalo bujné veselí. Sám Janko Blaho se svým kamarádem usoudili, že na této svatbě nemůžou chybět a vážili cestu pěšky až ze Skalice, aby se na svatbu dostali. Jeho tehdejší příchod se dá přirovnat k tomu, když na uhasínající oheň hodíte otep suchého klestí. Svatba pokračovala až do odchodu na „hrubou“ a muselo se odložit i to, co je pro novomanžele samozřejmostí.
Silvestrovská spolupráce ještě pokračovala, byť o dva roky později. V ten den roku 1951 se z Jankovy iniciativy v bratislavském rozhlasovém studiu uskutečnilo nahrávání pěsniček na gramofonovou desku. Na to jsem dostal dovolenou i z posádkové hudby, kde jsem v té době působil. Zpíval dr. Blaho a paní Terezie Buchtová ze Skalice. Z nahraných písní byly vybrány dvě, a to paní Buchtové „Už sem sa vám, má mamičko, vydala“ a Jankova „V Zarazicách krajní dům“. Nahrávaní doznělo v bytě dr. Blahy bohatým silvestrovským pohoštěním včetně polévky zelňačky s klobásou, na které si Janko zvlášť zakládal.
V dubnu 1954 vystupoval dr. Blaho s naší muzikou na koncertě v sále hodonínské sokolovny u příležitosti devátého výročí osvobození města. Pokud si pamatuji, muzice se kvůli vnitřním problémům tato akce moc nevydařila, ale Blaho jako vždy exceloval. V jeho stínu jsem zažil i jedno ze svých prvních pěveckých vystoupení, ke kterému mně blahopřál a doporučoval ve zpěvu pokračovat. Takže ze svého hlediska jsem koncert považoval za velice úspěšný.
V sedmdesátých letech jsme se setkali několikrát, většinou na odlehčených akcích ve Skalici, za které považuji výstavy a ochutnávky vín. Ty měly ve Skalici bohatou a dlouholetou tradici. Janko – což bylo všeobecně známo – „lúbil pohárik“ a na „vajnkoště“ se cítil jako ryba v bystré vodě. Nepokazil žádnou pohodu a nikdy neopomněl při naší návštěvě zpestřit program a obohatit jej o několik svých skvostů.
V březnu roku 1972 navštívil dr. Blaho Strážnici v předvečer 50. narozenin našeho primáše Slávka Volavého. Bohatýrský podnik se uskutečnil v místnostech Slávkova působiště – na strážnickém zámku. Hosty byla naše muzika, soubor Danaj, zpěváci a široký okruh pozvaných i nepozvaných osob, úměrný Slávkově osobnosti. Blaho samozřejmě patřil k těm nejvýznamnějším a opět rád a s úspěchem předvedl jako dárek Slávkovi něco ze svého bohatého repertoáru.
Záhorácká obec bratislavská, jíž byl dr. Blaho čestným starostou, pořádá každým rokem o plesové sezoně svůj reprezentační ples. V roce 1980 se odbýval 9. února. Z Jankovy iniciativy jsme byli na tento podnik pozváni spolu s brněnskými Javory sourozenců Ulrychových, při jejichž vystoupení se netajil svou vyhraněnou přízní k tradičnímu, prostému, autentickému folkloru. Při příjezdu naší muziky na místo účinkování došlo k zdánlivě veselé příhodě, jež ale měla poněkud nahořklou příchuť. Při našem setkání a přivítání mne Janko objal kolem krku a povídá: „A ten Jurko Mrenka prečo neprišiel?“ Podařilo se mně tuto epizodu nějak žertovně zaretušovat, ale příjemné to pro mne nebylo. Bylo zřejmé, že Janko měl zdravotní problémy, bohužel úměrné svému věku. Následně zavládla obvyklá pohoda, ale bylo to naše poslední vzájemné setkání. Nechal naší muzice trvalou památku ve formě písně. Mezi jím uváděnými písněmi dominovala a vlastně kulminovala vždy jedna, úsměvná záhorácká pěsnička „Išeu Macek do Mauacek“, s kterou sklízel vždy ohromný úspěch. Naše muzika ji převzala v roce 1954 po hodonínském koncertě a jejím výhradním interpretem jsem se stal já. Natrvalo se stala na celou dobu trvání muziky závěrečným číslem každého vystoupení. Při účasti našeho tanečního souboru Danaj po ní následovaly už jen slovenské čardáše, které byly vždy neméně atraktivní a žádané.
Dr. Janko Blaho zemřel 24. dubna 1981 v Bratislavě a rozloučení v rodné Skalici proběhlo dne 4. května za široké účasti skalických občanů, všech jeho přátel, známých a milovníků jeho umění. Nechyběla ani naše muzika. Vašek Harnoš zazpíval píseň„Kamaráďi moji, tu mja nenechajte“. Při smuteční hostině v hotelu Tatran vzpomněl Slávek Volavý naši dlouholetou spolupráci a zážitky se zesnulým. Rozloučili jsme se s ním důstojně a opravdově a nezabránilo nám v tom ani špatné počasí. Vzpomínka na něj a na spolupráci s ním zůstala živá celé muzice až do skončení její existence.
Poznámka redakcie: Článok súčasne vychádza v piatom tohtoročnom čísle časopisu Malovaný kraj; tento národopisný a vlastivedný časopis Slovácka vychádza nepretržite už 65 rokov od r. 1946.

                                                           

Hasiči na Záhorí a Myjavsko – brezovských kopaniciach

0

Dňa 2. mája 2011 sa v Dome kultúry v Senici uskutočnila slávnostná prezentácia knihyHasiči na Záhorí a Myjavsko-brezovských kopaniciach 1875 – 2010. Myšlienka knihy vznikla na pôde Záhorského múzea v Skalici koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy vtedajší historik múzea PhDr. Peter Brezina začal s výskumnou úlohou mapovania organizovaného dobrovoľného hasičstva v regióne, ktoré trvá už 135 rokov adatované je vznikom najstaršieho zboru v Malackách v roku 1875. Z podnetu Federálneho výboru Dobrovoľnej požiarnej ochrany na spracovanie histórie DPO v jednotlivých okresoch pracovali od 1982 na výskume a zhromažďovaní podkladov komisie, avšak z mnohých dôvodov svoju činnosť postupne zastavili. K oživeniu činnosti prišlo v roku 2008 najmä iniciatívou predsedníčky Krajského výboru DPO Marty Hurbanisovej a vedúceho autorského kolektívu publikácie PhDr. Petra Brezinu. Obnovili a zostavili komisiu pre vznik knihy, ktorej predsedom sa stal Štefan Andel a autorský kolektív, ktorý popri nich tvorili Jozef Dermíšek, Ing. Drahomír Čermák, Leodeghar Horváth, Ing. Ondrej Hurbanis, Henrich Kleinedler, Jaroslav Kríž, Michal Lukáč, Ján Mihálik, Dušan Michalička, Jozef Morávek, František Šimoník a Ivan Šíra. Výsledok ich úsilia mohli vydať okresné výbory DPO Senica, Skalica, Myjava a Malacky vďaka finančnej podpore Úradu vlády SR, Trnavského samosprávneho kraja a združeniu finančných prostriedkov DHZ, obcí a miest z celého regiónu, tiež sponzorov z radov firiem a jednotlivcov.

Na uvedení knihy sa zišli desiatky dobrovoľných, ale aj profesionálnych hasičov z regiónu, primátori a starostovia záhorských dedín a miest, delegácia dobrovoľných hasičov z Českej republiky a mnohí hostia. Kultúrnym programom prispela k atmosfére podujatia cimbalová hudba Pláňava zo Skalice. Prezident DPO SR Jozef Minárik v slávnostnom príhovore ocenil počin tvorivého a organizačného tímu a vyzdvihol potrebu spolupráce dobrovoľných hasičských zborov s mestami, obcami a so samosprávnym krajom. Predseda TTSK Tibor Mikuš upriamil pozornosť na záslužnú prácu autorov, predovšetkým však členov dobrovoľných hasičských zborov, ktorí bez nároku na odmenu a spoločenské uznanie dávajú svoje sily a čas, neraz s nasadením vlastného života, v prospech záchrany majetku, zdravia či životov iných. Poďakoval hasičom za ich cenenú, ale nedocenenú prácu. Knihu predstavil vedúci autorského kolektívu Peter Brezina a pokropením vodou ju uviedli do života prezident Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky Jozef Minárik a predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš. Ako odznelo vo viacerých príhovoroch, išlo pre zúčastnených o sviatočný okamih, pretože málokedy vychádza v tejto oblasti tak faktograficky bohatá a očakávaná kniha. Na záver slávnosti predseda TTSK Tibor Mikuš udelil Pamätnú medailu predsedu TTSK Okresnému výboru Dobrovoľnej požiarnej ochrany v Senici za ich dlhoročnú prácu pri ochrane majetku a životov a prevzala ju predsedníčka výboru Marta Hurbanisová.
     Kniha Hasiči na Záhorí a Myjavsko-brezovských kopaniciach 1875 – 2010 mapuje históriu mnohých aspektov dobrovoľného hasičstva v regióne v kapitolách Zničujúce živly do r. 1875 s prehľadom najrozsiahlejších historicky doložených požiarov a živelných udalostí v mapovanej oblasti, Protipožiarne opatrenia do r. 1888, Hasičské spolky 1875-1918, Z činnosti hasičstva 1875-1918, Požiare a pohromy 1875-1918, Hasičské okresné Jednoty a hasičské zbory 1918 – 1938, Požiare, pohromy, havárie 1918 – 1938, Hasiči vo vojnovej dobe 1939 – 1945, Premeny dobrovoľnej požiarnej ochrany 1945 – 1960, Požiare a nešťastia 1945 – 1960, Dobrovoľná požiarna ochrana 1960 – 1996, Požiare a pohromy 1960 – 1996, Udalosti dobrovoľnej požiarnej ochrany na Slovensku 1996 – 2010, Požiare a povodne náš región neopustili, Prehľad o vzdelávaní, výsledkoch súťaží, Osobnosti dobrovoľnej požiarnej ochrany regiónu, 45-ročná výroba „hasičákov“ v Štefanove, Kombinovaná požiarna ochrana priemyslu, Okresné riaditeľstvá HaZZ. Obsah je doplnený úsmevnými príhodami zo života hasičov, popísaním aktuálnych úloh protipožiarnej ochrany, genézou vzniku knihy a fotodokumentáciou zástav hasičských zborov. Orientáciu uľahčuje poznámkový aparát, zoznam literatúry, prameňov a fotodokumentov a viaceré registre. Každú kapitolu dopĺňa bohatý, starostlivo zostavený súbor vzácnych, často unikátnych historických fotografií, pohľadníc a inej dokumentácie, z ktorých väčšina by si zaslúžila väčšie formáty a kvalitnejšie vyhotovenie, čo zrejme nebolo vzhľadom na rozsah publikácie možné.
Ako uviedol PhDr. Peter Brezina vo svojom príhovore: „Kniha má poukázať na to, že záber a prínos hasičstva je ďaleko širší, než hasenie požiarov. Hasiči pomáhali pri budovaní obcí, boli najdôležitejším činiteľom spolkového života, nehovoriac už o prínose do kultúry a športu. Ani pri zakladaní zborov nebola myšlienka hasičstva jedinou, dôležitú úlohu hrala aj pomoc pri živelných pohromách… Mrzí ma, že sa do knihy vzhľadom na jej veľký rozsah už nedostali jednotlivé dobrovoľné hasičské zbory po roku 1945 a nevmestil sa tam ani prehľad pamätníkov sv. Floriána v regióne, z ktorých sú viaceré historicky veľmi cenné a určite by si zaslúžili dostať sa do súpisu pamiatok… Na druhej strane sme do knihy dostali aj to, čo sme pôvodne neplánovali, napríklad údaje o profesionálnychhasičských zboroch, ktoré tiež tvoria súčasť histórie hasičstva na Záhorí.“
Popri svojom základnom zameraní je kniha zároveň poďakovaním všetkým generáciám dobrovoľných hasičov za ich obetavú a nezištnú činnosť. Publikácia formátu A4 má 657 strán a vyše 1000 fotografií, možno si ju zakúpiť (cena 20.-) alebo objednať na Okresných výboroch DPO Senica, Skalica, Malacky a Myjava, tiež v Záhorskom múzeu v Skalici.

Skalickí hasiči oslávili 130. výročie 

0

     20. marca 1881 sa uskutočnilo valné zhromaždenie Dobrovoľného hasičského zboru v   Skalici. Odvtedy uplynulo 130 rokov a toto výročie si skalickí dobrovoľní hasiči pripomenuli v piatok 3. a v nedeľu 5. júna. V piatok položili veniec pri soche sv. Floriána, patróna hasičov a pri kríži medzi skalickými cintorínmi. Aktu sa zúčastnil aj primátor Skalice Ing. Stanislav Chovanec, ktorý si spolu s hasičmi uctil pamiatku zakladateľa Dobrovoľného hasičského spolku Rudolfa Vrchovského a všetkých zosnulých hasičov. 

     Následne sa vo veľkej sále Domu kultúry konala slávnostná schôdza za účasti viacerých pozvaných  hostí, medzi nimi bývalého ministra vnútra, poslanca NR SR Róberta Kaliňáka, primátora Skalice Stanislava Chovanca, generálneho riaditeľa a. s. Grafobal Mariána Kožíška, prezidenta Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR Jozefa Minárika, zástupcov dobrovoľných hasičských zborov z družobného nemeckého Altenrathu, Piešťan, Senice, Trnavy a Rohatca. Po slávnostných príhovoroch nasledovaloodovzdávanie ocenení pre hasičov za ich prácu v dobrovoľnom hasičskom zbore. Boli to medaily za mimoriadne zásluhy, medaily za príkladnú prácu, ďakovný list či stužka za vernosť. Ako spomienku na tento slávnostný deň odovzdali všetkým účastníkom predseda DHZ Marián Čech a veliteľ DHZ Skalica Jozef Dermíšek pamätné plakety a publikáciu, ktorá bola vydaná pri tejto príležitosti.
Druhá časť osláv 130. výročia založenia Dobrovoľného hasičského zboru v Skalici sa konala v nedeľu 5. júna. Ráno sa vybral sprievod od hasičskej zbrojnice k františkánskemu kostolu, v ktorom sa potom uskutočnila slávnostná svätá omša. Poobede pripravili skalickí hasiči na námestí program pre verejnosť; na úvod ukážku dobového neúčinného hasenia vedrami, ktorú vystriedalo predvedenie najstaršej, stále funkčnej hasičskej techniky na ručný pohon. Postupne sa divákom predstavovali novšie a novšie technické prostriedky až po najmodernejšie, pričom vypomohli i profesionálni hasiči z Holíča a Senice. Ukázali zdolávanie výškových rozdielov hasičmi a záchranármi, spôsoby transportu zranených osôb a atraktívne boli simulácia vyslobodzovania osoby z havarovaného automobilu a porovnanie sily prúdu vody pri hasení pomocou ručného pumpovania s najmodernejšou technikou ovládanou na diaľku. Na záver sa na ploche námestia objavil penový gejzír, v ktorom sa doslova kúpali  desiatky detí. 

                                 

O Prajzoch v ľudovej piesni

0

Vojenské a regrútske piesne tvoria v rozličných piesňových zbierkach z jednotlivých obcí či celého regiónu Záhoria vysoké percento zastúpenia v porovnaní s inými regiónmi Slovenska. Tento piesňový žáner, zastúpený vo viacerých vývinových vrstvách, odráža vojnové udalosti priamo alebo nepriamo súvisiace s osudmi tunajších ľudí. Vojnové udalosti zanechávali v živote človeka tie najsilnejšie zážitky, žiaľ, boli najmä plné bolesti a utrpenia. Ľudová pieseň pomáhala človeku túto bolesť vôbec uniesť, zmierniť, ba niekedy až po rokoch sa trpké spomienky menili aj na žart. Vo vojenských a regrútskych piesňach len ťažko vieme rozšifrovať, o aký vojenský konflikt išlo a aký vojenský nepriateľ sa to vlastne v piesni spomína. Avšak na pruských vojakov, v nárečí nazývaných zväčša „Prajzi“, a jednu z najpamätnejších bitiek v našom okolí sa v ľudových piesňach Záhoria častejšie spomína. Niekoľko piesní sa textami konkrétne viaže na prusko – rakúsky vojenský konflikt a sú tak umeleckým odrazom tejto udalosti. Napríklad pieseň Ked sem sa odbírau, ktorú zapísal Dr. Janko Blaho v Suchohrade (ZP 5) a ktorá sa viaže k prusko – rakúskej bitke v roku 1866 pri Lamači, sme uverejnili už na stránkach nášho časopisu v roku 1995. Jej jednoduchá harmonická melódia a text je spätý s okolím Vysokej pri Morave (od Hochštetskej hrádzi…, naproci Prajzovi, … prešpurská brána…, tí lamačské kopce,tam sme vám Prušáci, vytrepali krpce). Aj pieseň Zle mamičko, zle, Prajzi robjá zle zaznamenal dr. Janko Blaho, tentoraz v Gajaroch od speváka Štefana Benku (ZP 6). Je zaujímavá celkovým tragikomickým až fraškovitým vyznením (… majú velké čepice, chytajú nám slepice…) a skratkovitosťou, typickou práve pre ľudovú pieseň, ktorá sa v nej vzácne snúbi s tanečnou melodikou v rozsahu kvinty, zloženou z malých dvojtaktových motívov. Takúto formu môžeme nájsť najčastejšie pri tanečných piesňach v mierne rýchlom až rýchlom tempe, napr. v piesni k tancu starobabská z Turej Lúky Dup, stará dup (Poloczek, 1956), v ktorej je podupávanie v tanci vyjadrené aj v speve citoslovcom dup, v piesni Cicho s ňú, stará je k tancu čapkaní zo severného Záhoria alebo v rýchlej tanečnej piesni Ča, ča, ča z Čáčova (ZP 3). Ku všetkým týmto tanečným piesňam sa zhodne viaže text žartovný, resp. lascívny, až na našu spomínanú pieseň o „Prajzoch“, táto žánrová kontaminácia je však pri ľudových piesňach bežná. Pri vlastnom terénnom výskume v Holíči v r. 1991 sme nahrali od muzikanta Marcina Škrabáka (nar. 1907) zo Sekúľ okrem ľudových piesní tiež zaujímavé informácie a tie, týkajúce sa jedného zraneného skalického vojaka z prusko – rakúskej vojny, uvádzame vo fonetickom prepise: „Vi otkát ste? Já, vi ste Skaličan! K nám(do Sekúľ, pozn. PM) chodzíval ňejakí, hm, starí Mukota sa písali, oňi bili invalid, ešťe ot Prajza. A na leví bok, aj na ruku, aj na nohu. Oňi bili evanďelík. A vďicki, chuďák, sa enem tak smíli a chodzívali tam na ribi, k nám. A tam také jazero sa temu ríče, že struha. Tam, chuďák, došli do tej struhi a chitali ribički, také malé, jaké mohli, na uďičku. Ráno si viptali sňídaňá, išli do dvoch, do trech míst a u nás aj nocúvali. Ze Skalice, že Mukoťa, Froliš im bilo, Frola! Mjeli metajle, viznamenáňá, ešťe ot tej prajzofskej vojni, lebo jakej, no!“

 

Pripravil Peter Michalovič 

Pramene a literatúra
BURLASOVÁ, Soňa: Vojenské a regrútske piesne. Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry, zv. XVIII. Bratislava 1991.
MICHALOVIČ, Peter: Ked sem sa odbírau… In: Záhorie, roč. IV., 1995, č. 3, s. 23-25.
POLOCZEK, František: Slovenské ľudové piesne III. Bratislava 1956, s. 108.
Záhorácke pjesničky 6. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : OPUS, 1986, č. piesne 205, s. 115.
Záhorácké pjesňičky. 5. zv. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Editio OPUS, 1975, č. piesne 66, s. 46.
Záhorácke pjesňičky. III. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 21.

Drobnosti z archívov Prajzi v roku 1866 

0
     Prvým krokom vedúcim k zjednoteniu Nemecka bola porážka Rakúska v prusko-rakúskej vojne v roku 1866. Tým bolo Rakúsko odstránené z pozície hegemóna v priestore nemeckých  štátov a veľkonemecký spôsob zjednotenia sa stal nereálnym. Vedúcu pozíciu tak prevzalo  víťazné Prusko na čele s kancelárom Ottom von Bismarck, ktorému sa do roku 1871 podarilo  zavŕšiť tzv. malonemecký spôsob zjednotenia Nemecka, teda bez Viedne.
Rakúske vojská si vo vojne s Pruskom počínali priam katastrofálne. Po rozhodujúcej  porážke dňa 3. júla 1866 v bitke pri Hradci Králové mali Prusi voľnú cestu prakticky až k  Viedni a Prešporku. Ich prevahu im zaisťovala aj modernejšia výzbroj, najmä pruské zadovky  (moderné pušky nabíjané aj v ležiacej polohe zozadu a umožňujúce 10 až 12 výstrelov za  minútu). Posledným dejstvom vojny bola bitka pri Lamači dňa 22. júla, kde sa rakúske zbory  pokúsili zastaviť pruský postup. Ešte v ten deň na obed však vstúpilo do platnosti prímerie. A  práve v tej súvislosti sa Prusi dostali aj na Záhorie, kde sa zdržali približne mesiac a „vďaka“  nim sa tu rozšírila aj epidémia cholery.
V nasledujúcich riadkoch Vám ponúkame niekoľko spomienok na rok 1866 a Prusov –  Prajzov v obci Kúty, ako ich zozbieral a zapísal z rôznych archívnych prameňov a od starších  obyvateľov obce kútsky rodák, kňaz Dr. Matej Hések ako súčasť svojho rukopisu z roku 1954  Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Napísal:  Dr. Matej Hések, profesor v.v. rodák z Kútov. Horný Lopašov, 27. novembra 1951, Kúty, 19.  apríla 1954 (s. 84-86), uloženého v archíve rukopisov Záhorského múzea v Skalici:
Podľa kroniky Mikuláša Karafiáta bol rok 1866 osudný. Dňa 23. mája bol mráz veľký, takže v Kútoch a na okolí, na Morave i v Uhrách všetko pomrzlo na poli. 8. a 10. júna bolo veľké krúpobitie a povetrie, ktoré vyvrátilo stodoly od gruntu, krúpy prebíjali okná. Ľudia mysleli, že bude súdny deň. 17. júna prišlo znovu veľké povetrie. 8. júla došla ukrutná sila Prajzov, vyše 30 000. Čo dosť málo bolo, znivočili, po stodolách brali seno, slámu. V auguste zase zúrila cholera (1).
Kronika str. 31 – 32 Jakuba Mančíka – Kadlica hovorí o roku 1866, že raž pomrzla všetka,  nebolo z nej nič. Bolo to 22. mája na Sv. Ducha. Jačmeň ostal, ten potom vytĺkli krúpy. V tom  roku bolo veľmi draho (2).
Na Prajzov si dobre pamätal i môj nebohý otec. Mal vtedy už 13 rokov. Bol pasákom. Aby mu nevzali voly, hnal ich k obecnému lesu okolo majera. Jeden Prajz zakričal naňho: „Kam s tými volmi?“ Otec sa veľmi zľakol, ale mu voly nevzali. Jeho brat Lorenc (otec Dr. Štefana Héska) bol ešte v plienkach, jeden Prajz ho mal veľmi rád, choval ho. Bolo ich plné domy. Zdržovali sa asi tri dni u nás. Nikomu nič nevzali. Rozdávali tabák, maslo, kávu. Jedna Kúcanka im varila kávu, nezomletú, ako fazuľu, samozrejme, že nič neuvarila. Prajz ju musel poučiť, ako sa to má robiť. Keď odchádzali z Kútov, povedali Kúcanom, aby sa modlili, aby sa nevracali zpäť cez Kúty, aby nemuseli cez Kúty ustupovať od Bratislavy, lebo na ústupe budú všetko páliť. Neurobili tak vtedy, ale až r. 1945 zapálili mnohé stodoly kútske, keď ustupovali pred Rusmi.
Pavel Riška – Ševela mi rozprával, že keď Prajzi išli do Kútov od Holíča, niekde pri Adamove stretli Dr. Radlinského, ktorý každú sobotu šiel na koňoch do Skalice, do tlačiarne Škarniclovej. Považovali ho za špicla, vzali ho so sebou, doviedli ho do Kútov, ale mu nič nespravili, len im musel dať 120 kg brava. Na Ledniciach za Dzedzinou bol veľký sklep, tam mal pánsky šenkér víno. Prajzi vyrazili veľkým drúkom dvere a víno brali.
O Prajzoch píše Matejka – Descriptio 143 – 144, že od Skalice po Bratislavu všetko pustošili, zaplavili celý kraj ako kobylky, brali kone, vozy, iné veci. Kto sa protivil, toho poviazali a brali zo sebou. Videl to na vlastné oči, bol vtedy gbelským farárom. Generál Hartman bol u neho ubytovaný. Vo Gbeloch mali zo sebou poviazaných Čechov, lebo vraj v Čechách liali na nich vriaci olej. I rakúski uprchlíci boli v Gbeloch ubytovaní, evakuovaní, ale nič sa im nestalo. Hovorí, že do Gbelov došli na sviatok Marie Magdaleny.
Matejka spomína Prajzov i na strane 64 – 65 v Descriptio. Vraj ľudia utiekli pred nimi do lesov. Bročanskému farárovi Rehákovi vzali jednoho koňa. Radlinskému – farárovi kútskemu rebriňák. Matejkovi, gbelskému farárovi 5 centov ovsa, 16 centov sena, vrecia a iné veci. Od tej doby sa modlil v omši za pokoj. Zo Gbelov odchádzajú Prajzi a nechávajú tam choleru. V auguste, sept., okt. zomrelo vyše 200 ľudí v Gbeloch.
Kúcania sa zúčastnili boja pri Königräzi – Hradci Královom. Padli tam: Antoš Vrábel – Špička a Jožka Hések – Janica. Zdravý sa odtiaľ vrátil Štefan Mráz – Pišta, doviedol si aj ženu Hanu. Doma bol potom mäsiarom, ba i výpomocným učiteľom. Jeho žena chodievala do Viedne hauzírovať, predávať maslo, vajíčka. Potomci ešte žijú, známi ako výbojní „Pišté“. Medzi Holíčom a Hodonínom boli zrážky medzi ustupujúcimi vojskami rakúskymi a Prajzami. Rakúšania ustupovali smerom na Holíč – Trnovec – Senica – Považie, chceli plánovaným ústupom zachrániť proviant, vzácný válečný materiál. Prajzi postupovali ľavým brehom Moravy k Záhorskej Bystrici. Dňa 22. júla bola bitka o Bratislavu. Rakúske vojsko, najmä delostrelci údatne bojovali proti pruskej presile. Rozhodnutie nepadlo, lebo bolo vyhlásené prímerie (3).
Do Malaciek vtiahli Prajzi 20. júla v sile 16 000 mužov. Väčšina pochodovala ešte toho  dňa ďalej. Po uzavretí prímeria sa vrátili Prajzi s ranenými i so zajatými do Malaciek. O týchto udalostiach píše obšírne P. Kilián Komanský, františkán (4). Medzi vojskom sa šíril týfus a cholera. Epidémia pustošila i medzi obyvateľstvom. Po odchode Prajzov z Malaciek 26. augusta napočítalo sa mŕtvych na choleru v Malackách a Kiripolci (Kostolišti) 160. V Malackách pri lesíku Marhečku sú podnes pekne zachovalé, opatrované dva veľké spoločné hroby, do ktorých pochovali Prajzov.
Iste na talianské a prajzské vojny sa vzťahuje za môjho detstva obľúbená pieseň, ktorú sme ako pasáci často spievali: „Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Prahu, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem prajzskú zahradu. Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Vídeň, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem talianskú zem.“
 

1. Celú kroniku som si prepísal, bola už v chatrnom stave a počísloval. O Prajzoch hovorí Karafiát na 1. strane, podľa môjho číslovania.
2. I kroniku Mančíkovú som si prepísal, podľa môjho číslovania hovorí o roku 1866 na str. 31 – 32.
3. Gefecht bei Göding Holič am 16. Juli. Epidosen aus den Käpfen der K. K. Nord Armoe. Fr. Arthur Bouvier, Johan Krainz, Graz 1896, str. 271 – 273.
4. Sborník Záhorských akademikov II., str. 65, J. M. T., Niekoľko kapitol z dejín Malaciek.

Pripravil Richard Drška

Spomienky na prelomové roky pokoja a hrôzy na sobotištských kopaniciach

0

     Obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou až do nástupu Hitlera k moci možno považovať za najpokojnejšie a najtolerantnejšie obdobie minulého storočia. Iste tomu tak bolo i v obci Sobotište, kde žili pokojne vedľa seba obyvatelia rôznych konfesií, národností a profesií. Drobné obchodíky, krčmy boli sem-tam roztrúsené po celej obci, avšak centrom dedinského života bolo námestie, kde sa v bývalom Nyáryovskom kaštieli nachádzala i ľudová škola. My deti sme mali teda dokonalý prehľad o tom, kde je aký obchod, čo predávajú a čo sa na námestí deje. Boli tam zväčša obchody židovské. K Wolnerovi sa vchádzalo po štyroch schodíkoch a po vstupe do miestnosti ovanul každého petrolejový zápach. Na sobotištských kopaniciach a v mnohých domácnostiach i v mestečku sa svietilo v tých dobách ešte petrolejkami. Na stenách obchodu viseli konské postroje, chomúty, povrazy, plechové lampáše, okolo steny boli opreté rôzne poľnohospodárske a remeselnícke nástroje. Na druhej strane na policiachležal všakovaký tovar do domácnosti. Takmer uprostred miestnosti trónil vysoký drevený pult s dierou uprostred. V sobotňajší šábes totiž viera zakazovala židom chytať do ruky pracovné nástroje alebo peniaze. Aby neprišli v sobotu o kšeft, tak zákazník pri platení hodil peniaze do diery v pulte.

     Ďalší zaujímavý obchod bol Meislov so strižným tovarom. Okrem kanafasu a potlačeného plátna na dedinské kroje mal na policiach rôzne šijacie potreby, nite a na doske pultu vyznačený v centimetroch jeden meter na odmeranie. Aby bol obchod výnosnejší, v rohu miestnosti bol malý priestor obstavaný doskami siahajúcimi až po nízku povalu. Na jednej strane bol v doskách vyrezaný otvor, cez ktorý sa predávala v štamperlíkoch pálenka. Do tohtoobchodu sa pre zmenu vstupovalo zase schodíkmi dolu. Pri hlavnej ceste bol zájazdný hostinec – Blédyho, pre pospolitý ľud snáď v tom období najdôležitejší. Stáli pri ňom vždy nejaké konské alebo kravské poťahy, čakajúce na majiteľov, ktorí v krčme obvykle popíjali pálenku. V bývalej starej synagóge býval najbohatší žid Kessler. Hovorilo sa mu „konský handlér“. Skupoval dobytok a lifroval ho do bitúnkov a na železnicu. Na druhej strane námestia bývali Jajkef a Šaule (prezývky). Pokladali sa za podomových obchodníkov. Obstarávali pre senické paničky rôzne potraviny z roľníckych dvorov a dovážali ich na bicykloch v košoch. Dôležitý bol nežidovský obchodík Marky Kaňovej so zmiešaným tovarom. Marka Kaňová bola objemnejšia stará dievka s veľkým zmyslom pre humor. Oproti pultu popri stene boli lavice, na ktoré si po záverečnej sadala väčšinou habánska mládež. Pretriasali sa dedinské klebety, rozprávali sa strašidelné i veselé príbehy a robili sa huncútstva. Medzi mládežou bolo vtedy viacero neprekonateľných humoristov. No a na rohu bol hlavný obchod – družstvo, snáď už od dôb Samuela Jurkoviča. Za zmienku stoja i dve mäsiarstva, Kessler a Pradlička. Sobotište malo vlastný bitúnok, kde sa zabíjal dobytok nielen pre potreby sobotištských mäsiarov, ale i pre okolité obce. Akosť mäsa overoval obvodný lekár veľkým okrúhlym „štempľom” priamo na zabité a očistené kusy. Vtedy ešte neboli na vidieku k dispozícii veterinári. Na prízemí kaštieľa na námestí bývala rodina záhradníka Fojtlína. Pamätám si na krásne popínavé čajové ruže v jeho skleníku. Fojtlínova dcéra Božka bola mojou najlepšou kamarátkou z detstva, pásavali sme spolu ich kravu. Samozrejme, mimoriadnou udalosťou boli jarmoky, ktoré sa tiež odohrávali na námestí. Nevadilo, že ak pršalo, po členky sme sa brodili v blate.
Tento idylický život sa takpovediac zmenil zo dňa na deň. Keď sme jedného dňa išli zo školy domov na dolný koniec okolo židovskej synagógy, pred príbytkom rabína stálo menšie nákladné auto a pri ňom dvaja gardisti. Z domčeka pri synagóge práve vynášali rabína (bol údajne ťažko chorý). Za ním kráčala jeho žena s dieťaťom v náručí. Bola niekoľko dní po pôrode a tiež chorá. Z druhého vchodu vyšla rabínova sestra s mužom a malými deťmi. Niesli si perinu a malý kufrík. Dlhšie sme nazerať nemohli, gardisti nás hnali preč. Všetci židia sa z obce vytratili behom pár dní a žiaden z nich sa už do svojho bývalého bydliska nevrátil. My deti sme dosah týchto udalostí iste vtedy nevedeli pochopiť ani zhodnotiť, ale život v dedine sa v mnohom zmenil – samozrejme i vplyvom vojnových udalostí.
Bývali sme v Sobotišti pri hlavnej ceste smerom na Senicu a v priebehu prvých dní po vojne sme opakovane zazreli pomaly kráčajúcich jedincov alebo skupinky dvoch až štyroch ľudí s batôžkom alebo kufríkom v smere do Senice. Na kopaniciach Sobotišťa, Podbranča, Prietrže a iste i ďalších sa zachránili desiatky židov, hlavne tých, ktorí neboli zlikvidovaní v prvých rokoch nacistického besnenia. Stačili si nájsť, prípadne i vybudovať aké-také úkryty. Odkiaľ boli všetci tí zachránení, sa už nikdy nedozvieme, iba ak v krátkych a neurčitých spomienkach vnukov. Podobne sa už veľa nedozvieme o doslova hrdinských činoch tých prostých ľudí, ktorí sa na záchrane židov podieľali riskujúc vlastný život i život svojich najbližších. Tým viac, že sa zdal tento boj beznádejným. Veď židia na rozdiel od partizánov a iných prenasledovaných nemali už žiadne zázemie ani príbuzných a väčšinou ani priateľov. História sa k týmto udalostiam zachovala macošsky, čo možno pripísať i tomu, že židia nepatrili k proletariátu, ktorý ospevoval minulý režim, naopak, patrili k nežiaducej triede buržoázie a každý, kto by sa príliš venoval tejto problematike, by mohol byť označený za sionistu.
Predsa však aspoň pre ilustráciu otrasných podmienok, za akých žili židia v ilegalite,  podarilo sa mi pozbierať niekoľko autentických príbehov a osudov. Sobotištské kopanice sú rozsiahle,roztrúsené v dolinách i na kopcoch. Jedna z početných osád má názov U Černekov. Práve tam  našla úkryt rodina Lévy. Nevie sa, koľko členov mala táto rodina. Isté je, že k nej patril i  kojenec, ktorý sa v úkryte narodil. Jeho kolíska sa nachádzala v kôlni ešte pred dvoma desaťročiami. Ukrývali sa v rodine Martina Černeka za dnes už nepredstaviteľných podmienok. Rodina vlastnila dom s obytnou časťou a hospodárskymi budovami, ktoré spolu s vysokým plotom dokonale uzatvárali dosť veľký dvor. Pod podlahou šopy, ktorá je i dnes asi pol metra pod okolitým terénom, bol vyhĺbený bunker, vystužený drevenými trámami. Zo šopy bol východ za vonkajší múr domu do poľa. Poniže východu bol popod múr vyhĺbený vchod do bunkra. Oba tieto otvory boli prekryté pristavenou malou drevenou šopou, čo umožňovalo nepozorovaný prechod osôb z dvora do bunkra a opačne. Kôlňa bola zaprataná doskami a odpadovým drevom. V súčasnosti je kôlňa už zlikvidovaná a z vchodu do podzemia je dnes zachovaný len horný okraj. Nevieme už, aké boli rozmery bunkra, avšak po dupnutí na podlahu šopy sa ozve na viacerých miestach dutý zvuk. Cez deň bola rodina v bunkri, na noc (nie vždy) prechádzali do zadnej izby v byte. I tu bol pod podlahou vyhĺbený provizórny bunker, aby sa rodina mohla rýchle ukryť, ak by prišlo k náhlemu prepadu gestapa. Zostatky bunkra sú viditeľné dodnes. Stravu do bunkra okrem mlieka a chleba dostávali raz za deň, podobne bol odstraňovaný i odpad. Pili čo najmenej tekutín a údajne znížený odpad tekutín z tela ovplyvňovali malé dávky režného (ražnej pálenky).
V susedstve Jána Černeka býval jeho brat Štefan, u ktorého našla prechodný úkryt ďalšia židovská rodina. Údajne bola skrytá v hnojnej jame, čo bol vybetónovaný priestor. Hnoj bol vyhádzaný vedľa. Akým spôsobom bol úkryt zaistený, dnes nevieme zistiť. Lokalita je pozmenená a z rodiny už nik podrobnosti nepozná. Gardisti vedeli, že na kopaniciach sa ukrývajú židia. Nikdy sa však nehovorilo, že by niektorý úkryt objavili. Medzi kopanicami úspešne fungovala signalizácia nebezpečenstva a súdržnosť obyvateľov kopaníc bola úžasná. Martin Černek, jeho manželka i najstarší syn boli opakovane vystavení fyzickému násiliu – škrteniu, tlačeniu k stene, hrozbe zbraňami. Syn bol i tri dni zaistený, kde ho nútili, aby zradil, kde židov ukrývajú, i tak nič neprezradil. Ako dlho sa židia na kopaniciach U Černekov ukrývali, sa presne nevie. Hovorí sa, že asi trištvrte roka. Židovská rodina sa tu dočkala aj ukončenia vojny. Zo Slovenska odišli do Palestíny. Ešte pred nástupom komunizmu navštívili Černekovcov s poďakovaním dvaja členovia rodiny – už z Palestíny a urobili si fotografie vtedy ešte čiastočne zachovaného úkrytu a kolísky.
Iba útržkovité sú údaje o úkrytoch židov v Podbranči. V tých dobách bola takmer celá obec roztrúsenými kopanicami. Známy je zachránený 50-ročný Elemír Haberfeld. Bol údajne vysokej postavy. Skrýval sa v podzemnom bunkri pod šopou u rodiny Jankovýchovej. Priestor úkrytu bol veľmi malý a nízky. Každý deň mu museli namazať a namasírovať chrbát, pretože sa takmer vôbec nemohol narovnať.
V Podbranči na samote nazývanej Rídká sa ukrývala rodina Schönfeldovcov, rodičia a tridievčatká, ktorých opakovane premiestňovali v odľahlých stodolách a šopách. Všetci spomínaní sa zachránili a tiež odišli zo Slovenska.
Možno najrozsiahlejšie bolo ukrývanie židov a partizánov na prietržských kopaniciach. V roku 1992 spracoval a vydal Ing. Rehuš spolu s obecným úradom v Prietrži brožúru o organizovanom protifašistickom odboji v Prietrži, v ktorej sa píše, že v roku 1944 u Gabriela v Horných Pasekách sa skrývali židia, u Joríkovamerickí letci, u Rehušov partizáni a v dedine sa robila zbierka na protifašistický odboj. V prietržských kopaniciach v lokalite Horné Paseky našla úkryt židovská rodina Grünsteinovcov. Jednalo sa o rodičov s tromi synmi a nevestou. Jedna nevesta a dcéra zahynuli v koncentračnom tábore. Počas vojnových rokov bol nedostatok niektorých profesií – remeselníkov, lekárov i ďalších, pretože mnohí „árijci” tohto zamerania boli vo vojne. Preto i mnohí židia podobných profesií boli odsúvaní ako poslední. Nakoľko vedeli, čo ich čaká, pripravili si za pomoci majiteľa úkryt v dome Jána Gabriela v Horných Pasekách. Ich cesta do tohto úkrytu však nebola vôbec jednoduchá. Rodičia bezprostredne pred zaistením utiekli do Šajdíkových Humeniec, obce vzdialenej od Senice 11 kilometrov, k Šajdíkovi, ktorý však bol už v podozrení, že ukrýva židov. Odviedol ich preto do blízkeho lesa, kde v daždi a chlade blúdili tri dni a v zúfalstve sa chceli pri stretnutí s prvým človekom vzdať. Našťastie natrafili na horáreň. Horár bol zhodou okolností Nemec a ponúkol im pomoc. Skontaktoval sa s J. Gabrielom. Tento naložil na voz koterec pre ošípané, nahádzal naň dosky a pustil sa smerom na Humence. V Senici pri jednom hostinci kontrolovali náklad gardisti, no nič podozrivé nenašli. Na kraji lesa na dohovorenom mieste naložil manželov do koterca a prešli popri kontrole naspäť bez povšimnutia až do Pasiek. Tu mali pripravený úkryt na povale nad maštaľou. Maštaľ bola k obytnej časti pristavená v pravom uhle a povala bola prepojená nad celým staviskom. Na konci povaly nad maštaľou bol oddelený dokonale maskovaný priestor asi 3 x 2,5 m. Vchod bol z maštale cez otvor v povale, tiež dokonale upravený. Vstup do úkrytu umožňoval drevený rebrík, ktorý bol vždy odložený mimo maštale. Osud synov Grünsteinovcov bol odlišný. Dvoch zaistili v rodičovskom dome gardisti. Iba najstaršiemu sa predtým podarilo odísť do susednej obce. Oboch bratov odviedli do zberného tábora v Seredi, kde boli svedkami zverstiev páchaných na uväznených. Pretože v Senici potrebovali nutne odborníkov elektrikárov a Grünsteinovci boli odborníkmi, mali v Senici obchod i dielne, vyžiadal si ich hlavný senický gardistický funkcionár na prechodný čas k vykonaniu potrebných prác. Vrátili sa do vlastného, ale už arizovaného domu. Boli si vedomí, že odsunom sa čoskoro nevyhnú. Za dramatických okolností sa im podarilo ujsť. Po dvoch dňoch skrývania sa za nepriaznivého počasia v kukuričnom poli a v lese dostali sa do úkrytu v Pasekách, vzdialených od Senice asi 9 kilometrov. Najstaršieho brata nakoniec našli a odviedli spolu s manželkou do provizórneho väzenia na majeri v Senici (bývalé RSD). Počasjedného poplachu a bombardovania Senice sa podarilo žene ujsť do Kunova (dnes miestna časť Senice) k spriatelenej rodine. Z Kunova ju odviedla manželka Jána Gabrielaprezlečenú do dedinského kroja. Čakala na ňu údajne takmer celý deň pod kunovským mostom. Jej manžel bol v dobe bombardovania v práci pod dozorom gardistov, avšak počas poplachu utiekol tou istou cestou ako jeho manželka. V podkrovných priestoroch necelých 8 m2 bývalo šesť dospelých ľudí od začiatku septembra 1944 až do ukončenia vojny 8. mája 1945, najstarší brat s manželkou sa dostali do úkrytu o niečo neskôr. Styk medzi rodinou Gabrielovcov s obstarávaním nutných potravín a iných potrieb zabezpečovala zložitými cestami snúbenica najmladšieho brata, ktorá nebola židovka. Z úkrytu vychádzal cez deň iba najmladší syn, ktorý, ak nehrozilo nebezpečenstvo, pomáhal rodine pri domácich prácach. I keď už bola vtedy v dome elektrina, večer nemohli svietiť, pretože by svetlo bolo vidieť cez prieduchy v čelnej stene povaly. Mali tiež elektrický ohrievač, avšak keď napadol sneh, ktorý v tej lokalite vtedy trval celú zimu, bolo jeho použitie problematické, pretože teplý vzduch v podkroví spôsoboval topenie snehu na streche. Jedinou útechou bolo rádio, cez ktoré sa dozvedeli o blížiacom sa konci vojny. Niekoľko mesiacov pred ukončením vojny bol Ján Gabriel odvedený k vojsku na východnú hranicu republiky. Na základe sfalšovanej priepustky utiekol a dostal sa zložitými cestami až do Pasiek. Pri častých kontrolách Nemcov alebo gardistov vo dne i v noci musel vždy z domu utekať. Násiliu čelila jeho manželka, ktorá bola často na pokraji duševných i telesných síl. Ján Gabriel však opakovane vyhlásil, že ukrytých nezradí ani za cenu vlastného života a života svojej rodiny. Za jedného prezradeného žida bola vtedy ponúkaná odmena tridsaťtisíc slovenských korún. Záchrana židov si i tu vyžadovala včasnú informovanosť. Pozdĺž cesty na kopanice boli dohovorené rôzne zvukové signály alebo bočnými chodníkmi i osobné upozornenia. Pri vzácnych rozhovoroch s pamätníkmi, dnes väčšinou osemdesiatročnými, nebol udaný ani jeden prípad prezradenia, pritom iste mnohí bližší i vzdialenejší susedia toho veľa vedeli.
Nie je možné v rámci tohto článku dokumentovať všetky spojitosti, príbehy, cesty a spôsoby,ako sa židia k úkrytom dostali, ani udalosti, ktoré sa počas ukrývania prihodili. Musíme však ešte raz vysoko hodnotiť obetavosť, ochotu, obrovskú prácu, ktoré si vyžadovala starostlivosť o viac-menej početné skupiny úplne bezmocných ľudí, odkázaných na komplexnú starostlivosť domácich.
Záverom príbeh mojej vlastnej rodiny. Otec bol v Sobotišti obvodným lekárom. V priebehu posledných vojnových rokov bol veľmi ťažko chorý a rok po ukončení vojny zomrel. V poslednom vojnovom roku našiel lekára – žida, ktorému vybavil povolenie, aby ho mohol prechodne zastupovať. Býval neďaleko v dedine a jedného dňa bol zavolaný k dieťaťu postihnutému vrodeným ochorením. Otec dieťaťa bol príslušníkom Hlinkovej gardy. Diagnóza, ktorú vyslovil lekár, i to, že dieťa je nevyliečiteľne choré, rozzúrilo otca a lekárovi vynadal, vyhrážal sa mu likvidáciou. Na druhý deň lekára odviezli na kopanice Havran, odkiaľ ho o niekoľko dní odviedli Nemci. Pretože zo zachraňovania uvedeného lekára podozrievali aj môjho otca, pomstili sa aspoň tým, že cez priečelie celého domu bolo kolomažou veľkými písmenami opakovane nápisané Žid – Jude. Naše priezvisko bolo totiž nemecké Hoffmann. Vyšetrovanie nedalo na seba dlho čakať. Gestapo žiadalo od otca dôkaz o jeho árijskom pôvode tri generácie dozadu. Pre našu záchranu viezol šofér chorého otca osobným autom do Tepličky nad Váhom, odkiaľ pochádzal jeho otec, môj starý otec. Našťastie na katolíckej fare mali vzorne vedenú matriku od 17. storočia. Prví Hoffmannovci boli v matrike uvedení v polovici 18. storočia a nebolo problémom nájsť postupnosť až po záznam o narodení starého otca.
Poznatky o osudoch židov, ukrývajúcich sa na sobotištských kopaniciach, som získala od Viery Kadlečíkovej, vnučky Martina Černeka a Zuzany Kadlečíkovej, ktorá dom v súčasnosti obýva po otcovi. Matné spomienky z Podbranča mi porozprávala Anna Varsíková, ktorá pochádza z rodiny Jankovýchovcov z Podbranča. Históriu záchrany rodiny Grünsteinovcov mi poskytla Anna Morávková, dcéra Jána Gabriela t. č. z Hlbokého a jeden z potomkov rodiny Grünsteinovej. Fotodokumentáciu k článku spracoval Richard Boršoš.

Oneskorené stretnutie s Mons. Jánom Bukovským

0
 

Keď sme s ním pri príležitosti 85. narodenín chceli do nášho časopisu urobiť rozhovor, taktne sa ospravedlnil, že si naň už netrúfa. To sme netušili, že jeho zdravotný stav je natoľko vážny a možnosť predstaviť ho našim čitateľom bude už len formou spomienok.
Ján Bukovský sa narodil 18. 1. 1924 v Cerovej ako štvrtý zo šiestich detí Martina Fuknu a Kataríny, rod. Slavíkovej. Jeho otec Martin bol sirota a pochádzal zo susednej Jablonice. V roku 1912 ako 36-ročný sa oženil z Cerovčankou Katarínou Slavíkovou, ktorá mala vtedy 18 rokov. Ako spomínajú jej vnuci, Martin, ktorý prišiel z Ameriky, sa Kataríne veľmi páčil a s istou nadsádzkou môžeme povedať, že to bola láska na prvý pohľad. V manželstve sa im narodilo 6 detí – Lukáč, Anna, Mária, Ján, Ľudmila, Katarína, z ktorých žijú ešte dve najmladšie sestry. Aby otec dokázal uživiť takú veľkú rodinu, vycestoval za prácou do Ameriky ešte dva razy spolu so svojimi švagrami. Jeden z nich – Štefan – v USA zostal a oženil sa tam.
V detstve trávil Ján najviac času so svojimi najmladšími sestrami, ktoré mal ako starší súrodenec na starosti. Jeho sestra Ľudmila si spomína na zážitok, keď spolu s Jánom a jeho dvoma kamarátmi boli na bicykloch navštíviť tetu v Smoleniciach. Na spiatočnej ceste ju všetci traja  spoločníci odbehli, čo sa jej veľmi dotklo, no počkali ju na kraji Jablonice v hostinci nazývanom „U cigáňov“, ktorý stál smerom na Cerovú. Brat jej na udobrenie kúpil malinovku, ktorú odmietla a vyhrážala sa mu, že to povie doma mame, na čo Ján reagoval slovami, že už ju nikdy viac so sebou nikde nezoberie a malinovku jej kúpil zo svojho posledného vreckového. Pod váhou týchto argumentov sestra kapitulovala, zobrala si malinovku a o svojom sklamaní z výletu mame nič nepovedala.
Po skončení základnej školy v rodisku pokračoval Ján od roku 1939 v stredoškolských štúdiách v Misijnom dome Spoločnosti Božieho Slova v Nitre, ktoré ukončil ako externista na gymnáziu v Bratislave v roku 1945 maturitou. V Nitre roku 1944 požiadal o vstup do kongregácie, kde absolvoval noviciát, a ten ukončil prvými sľubmi v septembri 1945. Potom nasledovalo štúdium filozofie vo Vidinej. Na teologické štúdiá odišiel na jeseň 1947 do medzinárodného seminára kongregácie v Techny (IL) pri Chicagu v USA a po vzore svojho otca, ktorý tiež v USA používal iné meno, si zmenil priezvisko z Fukna na Bukovský. Ako neskôr spomínal, keby bol tušil, že zostane žiť v cudzine, bol by si radšej zobral dievčenské priezvisko matky Slavík. Meno Bukovský ho ako chlapca spod Malých Karpát vracalo aspoň v myšlienkach domov do listnatých lesov plných mohutných bukov.
Platnosť jeho študentského víza bola obmedzená na rok, a tak v máji 1948 požiadal prostredníctvom československého konzula v Chicagu o predĺženie. Úrady mu predĺženie zamietli, odobrali pas a požadovali urýchlený návrat do vlasti. Tak zostal v cudzine bez občianstva (stateless). Po 5 rokoch získal americké imigrantské vízum zásluhou chicagského primátora Richarda J. Daleya, ktorý mu pomohol z USA vycestovať do Kanady, kde oň mohol požiadať. V nasledujúcich rokoch mu udelili i americké občianstvo. V septembri 1949 zložil večné sľuby a 3. 12. 1950 ho v Kaplnke Sv. Ducha v Techny vysvätil za kňaza biskup Wiliam Cousins. Na vysviacke zastupoval rodinu jeho ujo Štefan, ktorý žil v USA. Primičnú omšu slávil v júni 1951 v kruhu krajanov v slovenskej farnosti Ambridge (PA) neďaleko Pittsburghu, kde žili i Slováci pochádzajúci z jeho rodiska a susedných obcí Jablonica a Osuské. Po vysviacke pokračoval v rokoch 1951–52 v štúdiu teológie, ktorú ukončil licenciátom na katolíckej univerzite vo Washingtone, D. C. a v rokoch 1953–54 tam študoval i semitské jazyky. Medzitým od roku 1952 prednášal biblické vedy v St. Mary´s Mission Seminary v Techny (IL) do roku 1954, kedy odišiel do Ríma. Na Pápežskom biblickom inštitúte študoval v rokoch 1954 – 1956 biblickú exegézu (výklad textov Biblie) a získal z nej licenciát. Po návrate do USA pokračoval v prednáškach biblika v seminári v Techny, a to v rokoch 1956–74, 1975–77. Počas tzv. sabatického roka (rok, kedy vyučujúci neprednáša na vysokej škole a môže študovať a cestovať po svete) v roku 1963/64 sa opäť zapísal na Pápežský biblický inštitút v Ríme.
Pred Vianocami v roku 1963 sa mu podarilo z Ríma už ako americkému občanovi získať vízum na dvojtýždennú návštevu svojho rodiska. Domov pricestoval vlakom 20. 12. 1963. Jeho sestra Ľudmila ho išla čakať na železničnú stanicu Cerová. No on z vlaku nevystúpil, a tak sklamaná, že neprišiel, sa vracala domov. Medzitým však jej brat Ján prišiel domov, lebo na radu cestujúcich vo vlaku vystúpil na stanici v Jablonici a odtiaľ išiel na Cerovú autobusom, aby nemusel z cerovskej stanice, ktorá je od obce vzdialená asi 2 km, ísť pešo. Tak sa Ján po 16 rokoch mohol stretnúť so svojou rodinou a na cintoríne navštíviť hrob otca a brata, ktorí medzitým, čo žil v cudzine, zomreli. Z plánovanej slávnostnej primičnej omše v rodisku nebolo nič, lebo ONV v Senici mu to neumožnil. Verejne sláviť liturgiu mal v rodisku zakázané až do pádu totality, mohol iba súkromne slúžiť omše v kaplnke rehoľných sestier, ktoré majú v Cerovej svoj kláštor.
V roku 1967 bol zvolený za rektora seminára, v ktorom vyučoval. V tom istom roku sa stal i poradcom generálneho predstaveného Spoločnosti Božieho Slova v Ríme. Ako poradca navštevoval vo svete členov kongregácie. Od roku 1969 spolupracoval so Štátnym sekretariátom Svätej stolice, spočiatku ako tlmočník – hovoril plynule 8 jazykmi, neskôr od mája 1972 sa stal jej členom v Rade pre mimoriadne cirkevné záležitosti, kde po Mons. Giovanni Chelim (*1918, od roku 1998 kardinál) prevzal oddelenie pre socialistické štáty, predovšetkým pre Československo, Maďarsko a Rumunsko. Pod vedením štátneho tajomníka Svätej stolice kardinála Agostina Casaroliho (1914-1998) – tvorcu tzv. Ostpolitik Vatikánu – a jeho najbližšieho spolupracovníka Mons. Luigi Poggiho (1917-2010), ktorého v roku 1986 vystriedal arcibiskup Francesco Colasuonno (1925 – 2003), sa zúčastnil ako člen delegácie približne 40 rokovaní medzi československou vládou a Svätým stolcom.
Počas týchto ciest do vlasti sa vždy snažil aspoň nakrátko sa zastaviť doma v Cerovej, alebo ho aspoň niekto z rodiny prišiel navštíviť, či zatelefonoval, skrátka, vždy sa snažil mať kontakt s domovom. Stávalo sa, že sa doma zastavil aj s členmi delegácie. Raz počas zimy prišiel aj s Casarolim a jeho matka Katarína od radosti obidvoch vybozkávala. Neter Sidónia spomína, ako ho raz počas rokovaní v Prahe išla navštíviť spolu s mamou, Jánovou sestrou. Až v Prahe sa dozvedeli, že stretnutie sa koná mimo mesta. Na poslednú chvíľu im niekto oznámil, že delegácia je už na letisku a chystá sa odletieť do Ríma. „Tak sme išli za ním na letisko, vyzerali ho, no nikde ho nebolo, až sme zistili, že odlietali cez nákladný terminál. Nakoniec sa nám predsa podarilo s ním na niekoľko minút stretnúť. Stávalo sa, že ak sa s ním chceli aspoň na chvíľu stretnúť, museli niekedy za ním cestovať aj dva dni. Celý náš život sme podriadili stretnutiam s ním.“ A že to tak skutočne bolo, hovorí i fakt, že keď prišiel v roku 1987 ako člen vatikánskej delegácie na pohreb trnavského administrátora Júliusa Gábriša, mal niekoľko hodín voľna. Zatelefonoval domov, či by za ním nemohli prísť do Trnavy. Bola nedeľa a doma sa chystali k slávnostnému obedu, lebo ich syn bol na prvom sv. prijímaní. „No obed sme nechali tak a šli sme za ním,“ dodáva neter. Ešte ako poradca generálneho predstaveného verbistov posielal zo svojich pracovných ciest domov pohľadnice a s najbližšími udržiaval pravidelný telefonický kontakt.
Bukovský vo svojich pamätiach, ktoré vyšli knižne v roku 2006 pod názvom Spomienky spoločníka – kniha vyšla v máji 2009 v taliančine pod názvom Chiesa del martirio, Chiesa della diplomazia s podtitulom Memorie tra Cecoslovacchia e Vaticano, spomína na Vianoce 1975, keď sa dostal domov a omše mohol celebrovať len u sestier v kláštore, ktorým sa po jeho odchode zasa nahlásila návšteva z ŠTB. Rovnako sa úrady zaujímali tiež o jeho rodinu. Keď mu 3. 8. 1979 zomrela matka, nedovolili mu zúčastniť sa pohrebu, hoci bol vtedy v Československu, s odôvodnením, že v ČSSR je služobne a nie súkromne.
Po páde železnej opony ho pápež Ján Pavol II. menoval 18. 8. 1990 arcibiskupom tabaltským a nunciom (veľvyslanec Svätej stolice) v Rumunsku. Na jeho biskupskú vysviacku, ktorá sa konala 13. 10. 1990 v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, prišla nielen jeho rodina a členovia Spoločnosti Božieho Slova, ale i jeho rodáci. Pre tých, ktorí sa vysviacky nezúčastnili, slávil o týždeň neskôr pontifikálnu omšu v šaštínskej bazilike. Ešte ako chlapec každoročne s matkou putovali k Sedembolestnej. Za svoje biskupské motto si zvolil heslo Verbum nuntiare pacis (Hlásať slovo pokoja).
V Rumunsku sa podarilo získať naspäť budovu nunciatúry v Bukurešti, ktorá bola však neobývateľná. Aj s prispením svojej rodiny, o ktorú sa mohol vždy oprieť, sa mu podarilo budovu zrekonštruovať a zariadiť potrebným nábytkom a mobiliárom, ktorý častokrát pochádzal z jeho vlasti. „Jedno celé leto som so svojou sesternicou šila záclony na nunciatúre a brat zasa skladal české krištáľové lustre, ktoré sme priviezli. Bolo toho za celú áviu,“ spomína neter na leto 1991.
Koncom roka 1994 bol vymenovaný ako prvý nuncius pre Ruskú federáciu, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Na odpočinku žil v Misijnom dome sv. Gabriela pri rakúskom Mödlingu, kde vypomáhal v pastorácii. V roku 2002 ho pápež menoval členom Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a konzultantom sekcie Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi.
V roku 2005 sa vrátil do USA do Techny (IL), kde žil až do svojej smrti. Každoročne sa vracal do Cerovej, či už to bolo z Rakúska alebo neskôr i z USA. Keď navštívil rodisko v roku 2008, hovoril, že už je to naposledy, lebo jeho zdravotný stav mu to nedovolí, no predsa ešte raz zavítal domov v lete roku 2009. Okrúhle oslavy výročí jeho kňazskej a biskupskej vysviacky v rodisku sa už pre jeho zlý zdravotný stav nekonali. Zomrel 18. 12. 2010 v medzinárodnom stredisku Spoločnosti Božieho Slova v Techny pri Chicagu v USA. Rozlúčka so zosnulým sa konala 22. 12. 2010 v Techny (IL) za prítomnosti chicagského kardinála Francisa Georga. Podľa svojej poslednej vôle chcel odpočívať na Slovensku. Pochovaný je v krypte Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii, kam ho uložili po pohrebných obradoch 3. 1. 2011.
Mons. Bukovského si pamätali všetci ako človeka skromného, citlivého a vzdelaného, ktorý svoju múdrosť nikdy nevystavoval na obdiv. Pápež Ján Pavol II. pri menovaní za nuncia do Rumunska ho ocenil slovami: „Vyslovujem mu uznanie a vďaku za všetky služby, ktoré Svätej stolici a svätej Cirkvi nezištnou a rozumnou prácou preukázal. Nové poslanie v Rumunsku je aj prejavom mojej dôvery, že na novom mieste bude pokračovať v tej istej ceste…“ Takúto povesť mal nielen u svojich predstavených a spoločníkov, ale takého ho poznala i jeho rodina, čo dokladá jeho sestra Ľudmila: „My sme doma ani dohromady nevedeli, čo študoval a kde pracoval, lebo on sa s ničím nechválil.“ Requiescat in pace!

Pramene a zdroje
BUKOVSKÝ, Ján: Spomienky spoločníka. Nitra : Spoločnosť Božieho Slova, 2006.
Rodinný archív rodiny Kovačovskej.
Spomienkové rozprávanie sestry J. Bukovského Ľudmily Mikulkovej, rod. Fuknovej (*1925) zo dňa 17. 2. 2011.
Spomienkové rozprávanie netere J. Bukovského Sidónie Kovačovskej, rod. Mikulkovej (*1954) zo dňa 22. 2. 2011.
VNUK, František: Bukovský Ján. In Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000, s. 165-6.
VÁROŠ, Milan: Putovanie za krajanmi. Bratislava : Euroskop, 1995, s. 137 – 142.
The Catholic Biblical Association of America. Active Members.”B”. BUKOVSKY, Most Rev. John J., S.V.D., S.T.L., S.S.L. (1957), online: http://cba.cua.edu/cb.cfm (28. 2. 2011).
Divine Word Missionaries. Funeral Arrangements – Obituaries. RIP. Archbishop John Bukovsky, SVD, † 12.18.2010,online:
http:// www.svdcuria.org/public/infonews/misc/obituary.htm (28. 2. 2011).

Archbishop John Bukovsky, 1924-2010. Vatican’s first ambassador to post-Communist Romania is remembered, online:
http:// www.divineword.org/news/archbishop_john_bukovsky_19242010.aspx (28. 2. 2011).

Spoločnosť Božieho Slova. Pohreb arcibiskupa Jána Bukovského, online:http://svd.sk/index.php/zo-slovenska/583-zomrel-arcibiskup-jan-bukovsky.html (28. 2. 2011).

 

Spoločenský život v Skalici vo svetle dobových pozvánok a plagátov

0
Skalica začiatkom 20. storočia nepatrila vuhorských podmienkach k hospodársky významným aľudnatým mestám, mala skôr pokojný vinohradnícko –poľnohospodársky ráz. Vyznačovala sa však bohatýmihistorickými, náboženskými, kultúrnymi tradíciami a bolarodiskom viacerých významných osobností, ktoré prepájalimesto s celoštátnym politickým a kultúrnym dianím. Do konca prvej svetovej vojny v podstate jednotnýprúd národne emancipačného hnutia v meste sa po vzniku Československa postupne rozčlenil v úzkom súvise sprofiláciou nových politických strán, najmä HSĽS, KSČ, Agrárnej strany (Republikánská strana zemědělského a malorolnického lidu), či Československej strany sociálnědemokratickej a ovplyvnil v značnej miere rozvoj a členenie kultúrneho života v meste. Vznikol tak napr. československy orientovaný Sokol, ktorého protiváhou bol národne zameraný Orol. Svoje stopy v Skalici zanechalo i dlhoročné pôsobenie Dr. Pavla Blahu a vdp. Ľudovíta Okánika v podobe založenia Katolíckeho kruhu, múzea, Potravno–gazdovského spolku, výšivkárskeho družstva, Štátnej hospodinskej školy, organizovania predvojnových Roľníckych zjazdov a i. V oblasti kultúrnospoločenského života v Skalici pôsobili i miestni hasiči, neskôr vznikli napr. Živena, miestny odbor Matice slovenskej a veľkú časť spoločenských akcií organizovalo samotné mesto. Z hľadiska náboženského možno spomenúť aktivity tunajšej katolíckej farnosti a evanjelického a. v. zboru. Koniec 30. rokov a prvá polovica 40. rokov boli poznačené rozpadom Československa a vznikom Slovenskej republiky, počas ktorej „režim“ zakázal činnosť takmer všetkých medzivojnových spolkov a potrpel si narôzne vojenské prehliadky a politické prejavy. (RD)
MV SR Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica spravuje viac ako 500 archívnych fondov obsahujúcich písomnosti právnických a fyzických osôb, pôsobiacich v okresoch Skalica, Senica a Myjava. Tieto fondy väčšieho či menšieho rozsahu v celkovej dĺžke asi 2200 bežných metrov od najstaršieho dokumentu z roku 1389 až posúčasné využívajú najmä v poslednom období početní bádatelia pre svoje výskumy. Najrozsiahlejšie fondy sa viažu k činnosti mesta Skalica,sú to Magistrát mesta Skalica 1389-1922, Obvodný notársky úrad Skalica 1922-1945 a Okresný úrad Skalica 1922-1945. Popri fondoch archív uchováva aj zbierky, napr. zbierku máp a plánov, kroník, fotografií, starých tlačí. Medzi nimi aj zbierku dokumentácie, obsahujúcu pozvánky, letáky, plagáty a iné propagačné materiály zo všetkých troch okresov, kde najväčšie zastúpenie má Skalica. Zbierka dokumentácie vznikla vyčlenením týchto dokumentov z prevzatých fondov a od vzniku archívu počiatkom 50-tych rokov sa postupne stále dopĺňa. Bola uložená v archívnych škatuliach, roztriedená iba v základnej forme a v podstate nevyužívaná, alebo využívaná len minimálne. V roku 2008 sa odborná pracovníčka archívu Monika Krištofíková pustila do mravčej práce na spracovaní tejto zbierky; roztriedila, usporiadala a spísala všetky dokumenty od najstaršieho záznamu z roku 1869až po súčasnosť a sprístupnila ho tak pre bádateľov. Ide o široké spektrum dokumentačného a propagačného materiálu z obcí okresov Skalica, Senica a Myjava, ale aj rôzne informačné listy, podnikové časopisy, obecné spravodajea občasníky. Keďže jednou z foriem sprístupnenia archívnych dokumentov je ich vystavenie, rozhodli sme sa prezentovať ich, aby si návštevníci prostredníctvom výstavy mohli pozrieť nevšedné dokumenty zaujímavé svojím obsahom, grafickým stvárnením ale niekedy i úsmevným dobovým jazykovým štýlom. Vypovedajú o kultúrnospoločenskom a náboženskom živote v meste, aké spolky či organizácie tu pôsobili, pričom niekedy je to jediný záznam o ich existencii a činnosti. Celý fond dokumentácie tvorí 73 archívnych škatúľ, z toho skalická zbierka dokumentácie, z ktorej sme pripravili výstavu, predstavuje 15 archívnych škatúľ. (HP)
Výstava Spoločenský život v Skalici vo svetledobových pozvánok a plagátov približuje stretávanie sa skalickej spoločnosti a ich komunikovanie prostredníctvom rôznych podujatí a slávností pri príležitosti významných udalostí či jubileí, spomienok, zábav, divadelných a filmových predstavení. Predstavuje veľkú rozmanitosť foriem spoločenského prežívania, pri vytváraní ktorých dôležitú úlohu zohrávali spolky, pôsobiace na území mesta v jednotlivých obdobiach. Medzi najaktívnejšie spolkové organizácie v Skalici z pohľadu organizovania kultúrnych podujatí a tým i pôsobenia patrili Katolícky kruh, Telocvičná jednota SOKOL, katolícka telocvičná organizácia OROL, miestna organizácia Slovenského červeného kríža, Dobrovoľný hasičský zbor v Skalici, Jednota slovenského roľníckeho dorastu v Skalici, začiatkom 20. storočia i maďarizačný Gvadányiho kruh – bývalé kasíno. Pôsobila tu i miestna organizácia Matice slovenskej, Vzdelávací krúžok slovenských remeselníkov a obchodníkov v Skalici, organizácia židovskej mládeže a iné. Z pohľadu foriem spoločensko-kultúrneho diania sa spolky predstavujú najmä organizovaním plesov, večierkov, slávnostných akadémií, divadelných predstavení, slávností, matiné, koncertov. Zaujímavým dobovým aspektom je charitatívny rozmer niektorých podujatí, zameraných napríklad v predvianočnom období na vytvorenie vianočnej atmosféry sociálne slabším vrstvám a ošatenie chudobných detí. V roku 1912 sa v Skalici stretávame aj s otvorením kina a jeho následným fungovaním. Samostatnú kapitolu predstavujú oslavy výročí významných miestnych osobností, na organizovaní ktorých sa podieľali mnohé spolky, inštitúcie a školy v meste. Príkladom sú Oslavy Dr. Pavla Blahu v roku 1937, počas ktorých mu v Skalici odhalili pomník a do ktorých boli zainteresované asi všetky činné zložky vtedajšieho verejného života. Miestne spolky sa podieľali tiež na organizovaní spoločenských udalostí celoštátneho rozmeru na pôde mesta. Oslavy výročia alebo „Jubilárne oslavy“ vzniku ČSR boli prejavom národnej hrdosti a vytvárali paralelu s rokom 1918, kedy sa Skalica stala sídlom dočasnej vlády. K tejto téme sa viažu i ďalšie spoločenské udalosti zobrazené na plagátoch a to výsadba líp a spomienková slávnosť na návštevu Scota Viatora, anglického žurnalistu zasadzujúceho sa za práva Slovákov v Uhorsku, pri príležitosti 30. výročia jeho návštevy mesta Skalice. Významnú kultúrnu hodnotu vtedajšieho spoločenského diania predstavuje aj samotné umeleckografické spracovanie najmä pozvánok, prípadne i niektorých plagátov, z ktorých prevažná časť bola vytlačená v Teslíkovej tlačiarni v Skalici. (RS)
Výstava vznikla v spolupráci dvoch inštitúcií; MVSR – Štátny archív v Bratislave, pobočky Skalica a Záhorského múzea v Skalici vo výstavných priestoroch múzea. Námet vznikol z iniciatívy odbornej pracovníčky archívu Moniky Krištofíkovej a koncepciu výstavy vytvorili odborní pracovníci múzea pod kurátorstvom PhDr. Viery Drahošovej. Zámerom bolo rozčleniť plagáty a pozvánky podľa druhov kultúrnospoločenských podujatí, podľa organizujúcich inštitúcií a spolkov a v rámci takto vytvorených celkov v chronologickom poradí. Doplnené boli i niekoľkými pozvánkami a plagátmi z fondov múzea a súkromných vlastníkov (PhDr. Peter Brezina, MUDr. Adrián Nečas), celkovo bolo vystavených 172 kusov artefaktov. Pre zvýšenie výpovednej hodnoty, ale predovšetkým pre oživenie a dokreslenie doby, v ktorej sa prezentované akcie konali, bol zo zbierok Záhorského múzea urobený výber zbierkových predmetov. Vzhľadom na dlhodobé profilovanie múzea chýbajú vo fondoch múzea predmety dokladajúce spoločenský život, preto viaceré boli pre výstavu zapožičané: historická zástava, prilby, sekerky, súčasti slávnostnej uniformy a historické fotografie skalického Dobrovoľného hasičského zboru, vejáre (JUDr. Júlia Horváthová), spoločenské oblečenie (MUDr. Milada Dragúnová, Tomáš Slováček), secesný nábytok (Iveta Ferenčáková) a iné doplnky (Eduard Timko a pracovníci múzea z rodinných zbierok). Veľkú pozornosť návštevníkov pútala predovšetkým divadelná opona skalického ochotníckeho divadla z roku 1880 o rozmeroch 4,5×3 m, na ktorej je namaľovaná panoráma mesta Skalice z druhej polovice 18. storočia. Používaná bola pred vznikom Katolíckeho kruhu – Domu kultúry s divadelnou oponou Antoša Frolku a patrí k najstarším zachovaným na Slovensku. Realizáciu výstavy zabezpečovali Mgr. Eva Svíbová a Mgr. Róbert Svíba, výberom predmetov z historického fondu sa spolupodieľal Mgr. Richard Drška. Výstava bola otvorená 10. decembra a s príhovormi vystúpili riaditeľka MV SR – Štátny archív v Bratislave, pobočky Skalica Mgr. Helena Polakovičová a ostatní spoluautori tohto príspevku, v hudobnom programe vernisáže sa predstavili PhDr. Peter Michalovič a Roman Blaha. Po vernisáži sa v naplnenej veľkej sále Domu kultúry uskutočnil Vianočný koncert Záhorského múzea s cimbalovou hudbou Hudci z Kyjova s primášom Alešom Smutným a speváčkou Ľudmilou Malhockou, ktorí sa predstavili pásmom Vánoční už nastal čas. (VD)