Západná hranica južného Záhoria za panovania Márie Terézie

Mária Zacharová

0
1359
Oblasť južného Záhoria bola v novoveku súčasťou Záhorského okresu (Processus Transmontanus) Bratislavskej stolice. Na severe ho ohraničovala rieka Myjava, západnú hranicu vymedzila rieka Morava vlievajúca sa do Dunaja, východnú Malé Karpaty a na juhu boli jeho súčasťou obce tvoriace dnešnú Bratislavu s jej mestskými časťami: Lamač, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Záhorská Bystrica a Karlova Ves. Článok je zameraný na západnú hranicu Záhorského okresu v 18. stor., ktorá bola zároveň aj štátnou hranicou Uhorského kráľovstva s Moravským markgrófstvom a Rakúskym arcivojvodstvom.
Rieka Morava, ktorá bola prírodnou a prirodzenou hranicou, nebola vždy rozdeľujúcou riekou, práve naopak. Záhorie až po Malé Karpaty patrilo v ranom stredoveku do Moravského kniežatstva. Ľudia, žijúci na oboch stranách rieky Moravy, sa nazývali Moravanmi a ich centrum sa nachádzalo pri dnešných Mikulčiciach. V roku 833 si knieža Moravanov Mojmír podrobil Nitrianske kniežatstvo a vznikol útvar, ktorý označujeme Veľká Morava. Úzke prepojenie Záhoria s veľkomoravskými hradiskami na južnej Morave je preukázateľné aj tým, že väčšina stavieb na týchto hradiskách je z kameňa, ktorý sa sem dovážal z kameňolomov z okolia Skalice, Holíča a z kameňolomov na svahoch Bielych Karpát.
Po príchode Maďarov a rozpade Veľkej Moravy začiatkom 10. stor. sa oblasť Záhoria stala územím nikoho. Ani jeden z nastupujúcich štátov, či už to bolo Uhorské kráľovstvo, susedné České kniežatstvo alebo Poľské kráľovstvo, nemalo dostatočnú silu na to, aby Záhorie ovládlo. Len postupne sa Záhorie stávalo súčasťou Uhorska, pričom uhorské hranice boli dvojaké. Vonkajšia hranica Uhorska, v súčasnej terminológii štátna hranica, v 11. a 12. stor. na juhozápadnom Slovensku siahala až k rieke Morave. Naproti tomu vnútornú obrannú hranicu môžeme lokalizovať podstatne hlbšie v zázemí medzi Malými Karpatmi a Váhom. Široké územie s prírodnými i umelými prekážkami medzi týmito hranicami sa nazývalo konfínium a slúžilo k zamedzeniu prístupu nepriateľovi prichádzajúcemu zvonku. Súčasťou konfínia bolo i Záhorie. Jeho obrana bola zverená spravidla kmeňom príbuzným Maďarom – Sikulom a Pečenehom, pretože podmanenému, prv veľkomoravskému obyvateľstvu, sa nedôverovalo.
K ustáleniu hraníc medzi Českým kniežatstvom a Uhorskom prišlo až začiatkom 12. stor., kedy sa nový uhorský kráľ Štefan II. pri priateľskom stretnutí s českým kniežaťom Vladislavom na hraničnej rieke Olšave nechal strhnúť k neuváženému boju, ktorý skončil pre Uhorsko porážkou. Jej dôsledkom bolo odstúpenie územia medzi Bielymi Karpatmi a riekami Moravou, Olšavou a Veličkou v prospech Českého kniežatstva.
Hranicu tvorili prírodné útvary pohoria, rieky a pod. Prirodzene bola len pomyselná a často prichádzalo k vzájomným sporom medzi susediacimi krajinami, ktoré sa prejavovali najmä v roztržkách medzi jednotlivými susednými panstvami, čo však bolo typické aj v rámci jednéhoštátneho útvaru (spory o hranice medzi panstvami, obcami). Hraničná línia a demilitácia, čiže jej vyznačenie v teréne, sa lokálne uplatňovalo už v stredoveku, patrilo však skôr k novovekým javom. Kvôli hraničným sporom vznikali hraničné komisie, ktoré ich mali zažehnať. Ich pôsobenie však neprinieslo očakávané výsledky a pohraničné strety boli pomerne časté. Prvé hraničné komisie na uhorsko-moravskej hranici sú doložené už v 15. stor. Hranice jednotlivých častí monarchie boli strážené už za vlády otca Márie Terézie Karola III. Bolo potrebné dávať pozor najmä na ľudí pochybnej povesti – tulákov, zločincov. V čase výskytu nákazlivej choroby, najmä moru, sa hranice uzavreli a prechod ľudí z jednej časti monarchie do druhej bol zakázaný.
Kráľovná Mária Terézia (1740-1780), ktorá sa počas svojho panovania dotkla takmer všetkých oblastí života, chcela hraničným sporom predchádzať, a to tým, že sa snažila o presné určenie, zmapovanie a vyznačenie hraníc jednotlivých častí monarchie. Mária Terézia nariadila umiestniť hraničné znaky – medzníky na tých hraničných miestach, kde neprichádzalo k nijakým sporom, alebo kde hraničná komisia po vzájomnej obojstrannej dohode určila hraničnú líniu. Keďže neexistovali žiadne dokumenty týkajúce sa štátnej hranice (hraničné zmluvy), za základ pri určení hranice sa bralo súkromné právo hraničných panstiev.
Pre fungovanie hraničných komisií bola v roku 1754 vydaná inštrukcia k revízii verejných hraníc medzi Uhorským kráľovstvom a jeho susedmi. Inštrukcia mala 13 bodov a usmerňovala základné činnosti jednotlivých komisií. Najprv sa obe komisie mali dohodnúť, kde a kedy sa stretnú. Predstavitelia rakúskej a moravskej komisie mali ohlásiť svoj príchod na uhorskú hranicu a následne ich uvítali uhorskí komisári. Prvá návšteva sa mala konať u uhorských komisárov, kde sa dohodli na počiatočných potrebných prácach a rovnako aj prvé spoločné zasadanie komisií sa uskutočnilo u predstaviteľov Uhorského kráľovstva. Neskôr sa zasadania striedali na oboch stranách hranice. Rokovania komisií mali byť vedené na uhorskej strane pod opačným predsedníctvom, teda zo strany rakúskej alebo moravskej komisie a naopak. Hraniční komisári boli povinní na spornej hranici preskúmať všetky dostupné dokumenty a vypočuť svedkov. Mali sa však vyhýbať takému jednaniu na sporných územiach, ktoré by ešte viac vyhrotilo situáciu medzi hraničnými panstvami. Radšej mali zachovať doterajší stav a rozhodnutie ponechať na panovníčku. Na vymeranie hraníc boli vymenovaní geometri – zememerači, ktorí mali hranice presne vymerať najmä v sporných oblastiach a následne vypracovať ich mapy spolu s hraničnou líniou. Z tohto dôvodu boli do Bratislavskej stolice v roku 1754 vyslaní zememerač Walter a jeho pomocník Cronister na rakúsko – uhorskú hranicu, geometer Schulner na moravsko – uhorskú hranicu, ktorým mali predstavitelia Bratislavskej stolice poskytnúť náležitú pomoc pri vykonávaní ich poslania.

Uhorsko – rakúska hranica
Na vymeriavaní hraníc medzi Uhorským kráľovstvom a Rakúskym arcivojvodstvom sa v roku 1755 zúčastnili geometri (zememerači), ich pomocný personál, ľudia vyslaní z Bratislavskej stolice a zástupcovia hraničných panstiev. Celá táto pospolitosť sa presúvala od obce k obci.
Jednotlivé obce jej poskytovali ubytovanie a stravu. Vynaložené náklady si pohraničné obce na Záhorí od Stupavy po Sekule žiadali od stolice vrátiť naspäť. Podľa stanovených výdavkov boli najviac zaťažené obce Stupava – 17 zlatých a 81 denárov, Suchohrad 14 zlatých 85 denárov, Vysoká pri Morave 13 zlatých a 88 denárov. Najnižšie výdavky pri vymeriavaní hraníc mala obec Záhorská Ves, ktorá uviedla výdavky len vo výške 5 zlatých a 85 denárov.
Vymeriavanie rakúsko-uhorskej hranice, ktorá predstavovala väčšinu západnej hranice južného Záhoria, spolu trvalo podľa tvrdenia troch prísažných Záhorského okresu 33 dní, čo potvrdil aj samotný slúžny Záhorského okresu Gašpar Štermenský (Stermensky). Úradníci od stolice požadovali vyplatenie diét (diéty úradníka na služobných cestách) za prácu, ktorá bola mimo ich riadneho úradu.
Problematickou časťou hranice medzi Rakúskym arcivojvodstvom a Uhorským kráľovstvom bola v polovici 18. stor. oblasť medzi Devínskym panstvom a rakúskym panstvom Hainburg, kde nastal spor o dunajské ostrovy, na ktoré si robili nárok obe panstvá. V minulosti sa raz tieto ostrovy pripočítavali k majetku Rottenstainu vulgo Ungerberg (pravdepodobne sa myslí hrad Röthelstein), inokedy zase k mestečku Devín. Na ostrovoch v pol. 18. stor. vlastnili lúky, trstiny a záhrady obyvatelia Németh Ovarienses(maď. názov Németóvár sa používal pre obec Bad Deutsch – Alteburg), ale vojenskú daň za spomínané ostrovy boli prinútení zaplatiť obyvatelia Devína. Vzájomné spory mala vyriešiť obojstranná hraničná komisia.
Spory na tejto hranici vznikli aj v katastri obce Sekule medzi rakúskym panstvom Lichtensteinovcov a uhorským panstvom Ostrý Kameň o riečny ostrov nazývaný Ostrovec (Ostrovecz). Na prelome 17. a 18. stor. prišlo k zmene toku Moravy, pričom vznikla časť – riečny ostrov – ľudovo nazývaný Sanczel, ktorý patril k panstvu Ostrý Kameň. Okolo roku 1740 zmenila svoje koryto aj rieka Dyje a od ostrova Sanczel oddelila ďalšiu zem nazývanú Ostrovecz, v nemčine Pont oder Insul, ktorú poddaní zo Sekúľ slobodne a pokojne užívali a sekali tu drevo pre svoju potrebu bez akýchkoľvek prekážok. Na novovzniknutý riečny ostrov si začali robiť nárok aj poddaní z rakúskej obce Hohenau(Czahnovienses), prislúchajúci pod rakúske panstvo Rabensburg a vstupovali na toto územie. Prvé spory o riečny ostrov a ďalšie hraničné územia pri rieke Morave vznikli pri zmene toku riek v roku 1744.
V roku 1767 sa panstvo Rabensburg, ktoré vlastnil knieža Jozef Václav Lichtenstein, sťažovalo na to, že obyvatelia panstva Ostrý Kameň prislúchajúceho grófovi Adamovi Batthyánymu spôsobujú škody najmä na lesoch, ktoré sa nachádzajú za hranicou Uhorska. Vytínaním pohraničných lesov bola spôsobená panstvu Rabensburg škoda asi 2 100 zlatých. Priamo na mieste sa konala obhliadka škôd, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia Bratislavskej stolice a oboch susediacich panstiev. Škody boli skutočne odhadnuté na niekoľko stoviek zlatých. Za vstup na ostrovy panstva Rabensburg bol v roku 1768 v jednotlivých obciach panstva Ostrý Kameň vyhlásený trest uvrhnutia do väzenia v Šamoríne. Napriek všetkým týmto krokom sa neprestávalo s neustálym prekračovaním hraníc. Ešte toho roku boli predvolaní na výsluch poddaní z obcí Moravský Svätý Ján a Borský Svätý Jur za to, že stínali a odvážali drevo z lesa, nazývanéhoHluboký, ktorý patril kniežaťu Lichtensteinovi. Pri ťažbe dreva ich prichytil poľovník rakúskeho panstva Jozef Scherer. Niektorí vypočúvaní uviedli, že nevedeli, že les patrí k Rakúsku a vyhlasovali, že drevo ťažili v kútskych lesoch.
Krádeže dreva z panstva Rabensburg pokračovali aj v nasledujúcom období. Na rakúsku stranu sa chodilo aj loviť zver. Takto prichytení pytliaci Anton Suček (Suczeck) zo Sekúľ a istý Johanek poranili lesníka Lichtensteinského panstva Jána Malbosana. Táto záležitosť sa dostala až k samotnej panovníčke Márii Terézii, ktorá v roku 1772 prikázala, aby boli spomínaní pytliaci náležite potrestaní.
Situácia sa vyostrila vo februári roku 1776, kedy boli na Ostrovec vyslaní poddaní zo Sekúľ na rozkaz zemepána. Sekuľčanov aj ich dobytok však odtiaľ vyhnali ľudia Lichtensteinského kniežatstva, ktorí si na toto územie robili nároky. V marci roku 1776 nastalo opätovné šetrenie týkajúce sa zeme nazývanej Ostrovec, o ktorú sa sporili na uhorskej strane František Ján a Karol Batthyányovci a na rakúskej strane rodina Lichtensteinovcov. Predstavitelia panstva Ostrý Kameň zavolali 8 svedkov zo Sekúľ a Moravského Svätého Jána, ktorí potvrdili nároky Batthyányovcov a obce Sekule na toto územie. Na Ostrovec v suchších časoch, keď bola nižšia vodná hladina, potajomky vstupovali aj Rakúšania. Ak ich tam prichytili Sekuľčania, poľovníci z Moravského Svätého Jána alebo rybári, utiekli a zanechali po sebe veci, ktoré si nestihli pred útekom zobrať. Podľa svedkov už v roku 1765 sa mohli Rakúšania vyjadriť k užívaniu zeme Ostrovec. Prítomný bol vtedy aj poľovník z obce Hohenau, ale voči počínaniu Sekuľčanov, teda voči sekaniu a odvážaniu dreva nemali žiadne námietky. V čase nákazy, keď bola hranica medzi Rakúskom a Uhorskom strážená vojakmi kvôli zákazu prekročenia hranice a zamedzeniu šírenia nákazy, Sekuľčania sekali na Ostrovci drevo. Takisto aj v dobe konania vyšetrovania stálo na brehu Moravy vojsko, resp. stráž, ktorá rovnako bez prekážok Sekuľčanov na Ostrovec pustila a dovolila im tu sekať drevo.
Právo na Ostrovec Kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave v júni roku 1782 priznala rakúskemu panstvu, pričom zakázala poddaným panstva Ostrý Kameň vstup naň. Podľa materiálov zachovaných zo správy Ostrokamenského panstva môžeme usudzovať, že sa svojich nárokov aj naďalej nevzdali a z prvej polovice 19. stor. sa nám zachovala mapa vyobrazujúca práve spomínaný Ostrovec na sútoku Moravy s Dyjou.
Pohraničné lesy však nepoškodzovali len obyvatelia Uhorska. V roku 1772 je zaznamenaný prípad, kedy poddaní z rakúskych pohraničných dedín Vadendorf (dnes asi obec Waidendorf), Siedendorf (dnes asi Sierndorf an der March) a Jedenspaien (dnes Jedenspeigen) spôsobovali škody na lesnom poraste susedného pohraničného Plaveckého panstva, konkrétne v chotári obce Gajary. V prípade obyvateľov obceVadendorf boli škody vyčíslené na 94 zlatých, ktoré boli vyplatené priamo Plaveckému panstvu. Rakúšania, ktorí prekročili hranice, boli odsúdení na 8 dní väzenia. Ak by prišlo k ďalšiemu porušeniu, mali rakúskych poddaných podľa Kráľovskej miestodržiteľskej rady postihnúť prísnejšie tresty.

Uhorsko – moravská hranica
Uhorsko – moravská hranica predstavovala v Bratislavskej stolici len nepatrnú časť západnej hranice južného Záhoria v katastrálnom území obce Sekule od sútoku rieky Moravy s Dyjou (Taja) po ústie rieky Myjavy do Moravy. Rieka Myjava oddeľovala Bratislavskú stolicu od Nitrianskej. Napriek krátkosti hranice sa jej venovala podľa zachovaných dokumentov značná pozornosť. Na sútoku rieky Moravy s Dyjou sa i dnes v katastri obce Sekule nachádza tzv. trojštátie a inak tomu nebolo ani v novoveku, kedy sa tu zbiehali hranice Uhorského kráľovstva, Moravského markgrófstva a Rakúskeho arcivojvodstva.
V roku 1754 bol do čela uhorskej hraničnej komisie pre určenie uhorsko-moravskej hranice menovaný gróf Pavol Balassa de Gyarmath. Ďalšími členmi boli biskup Karol Jozef Zbiško, gróf Jozef Nyáry de Bedegh, Jozef Majláth de Székely a podžupan Nitrianskej stolice Imrich Bossányi. Na prezretí novovytýčenej hraničnej čiary medzi Moravským markgrófstvom a Uhorskom sa zišli začiatkom októbra 1754 spolu s moravskými hraničnými komisármi, správcami panstva Ostrý Kameň a keglevičovskej časti tohto panstva, richtármi a prísažnými obcí Moravský Svätý Ján a Sekule, ale i obyvateľmi (okrem už spomínaných obcí) Závodu, Borského Svätého Jura, celkovo asi 150 ľudí rôzneho veku. V správe sa však zvlášť zmieňujú o chlapcoch vo veku 7 až 9 rokov ako o živej pamäti oných udalostí, ktorých bolo asi 20. Celú udalosť ako dozor sprevádzala vojenská ochrana 16 vojakov arcivojvodu Leopolda. Táto pospolitosť sledovala hraničné stĺpy od hraničného miesta medzi Moravou a Rakúskom na uhorskej strane.
Hraničné drevené stĺpy z roku 1754 pripravené a zakopané do zeme ešte pred príchodom hraničnej komisie boli vyhotovené z tvrdšieho dreva, najčastejšie z dubového, a mali dĺžku 2 siahy (asi 3,8 metra). Vrchná časť dreveného hraničného stĺpa mala tvar štvorhranu a hore bola zaoblená. Spodná časť zakopaná v zemi bola len olúpaná a z dôvodu dlhšej trvanlivosti bolo drevo vypálené. Na stĺpe smerom k Moravskému panstvu mali byť písmená RH (Regnum Hungaria), teda Uhorské kráľovstvo a rok 1754. Na druhej strane mali byť písmená vyjadrujúce kataster obce TS (Territorium Szekulense), teda územie Sekúľ, kde bola hraničná méta postavená. Pre územie obce Sekule, ktoré bolo na hranici s Rakúskom, Moravou a zároveň aj Nitrianskou stolicou, odporúčal gróf Pavol Balassa, ako predseda hraničnej komisie, vyhotoviť celkovo 19 kusov týchto stĺpov. Napokon bolo na uhorsko – moravskom pomedzí Bratislavskej stolice osadených celkovo 12 hraničných stĺpov, pričom správa úradníkov Bratislavskej stolice presne uvádza chotárne názvy v obci Sekule a ich presnú vzdialenosť od rieky Moravy. Prvé dva boli umiestnené na území ostrova Schancze, jeden v hornej a druhý v dolnej, resp. nižšej časti ostrova, tretí v Csernem poly Markovicsovsky Kuth, ďalší v Csernym Poli Mrazov Kut, piaty v lokalite Pod Csernem Poli Fok, nasledujúce dva v lokalite W Jablonach, ôsmy Nad Lottrem, ďalšíJonanun Kuth, desiaty v lokalite Blanina od Gasparika a posledné dva v Miavek Kuth (Miaveg Kuth).
Tieto drevené stĺpy mali byť nahradené kamennými, ktoré boli trvácejšie. Kamenné hraničné kamene (lapis metalis) mal vyhotoviť kamenár z Holíča Ján Kozilek, pričom za veľký medzník si´účtoval viac ako 4 zlaté a za malý 2 zlaté. Hraničné kamene mali mať na vrchu nápis označujúci vedúce osobnosti krajiny cisára Františka Lotrinského s manželkou kráľovnou Máriou Teréziou: Fran. Imper. Corre. Mar. The. Regn. a pod ním označenie M. R. H. (meta regni Hungariae), čiže hranica Uhorského kráľovstva a M. M. M.(meta marchionatus Moraviae), čiže hranica Moravského markgrófstva spolu s rokom 1754, často sa stretávame aj s rokom 1755. Správa župných úradníkov uvádza osadenie hraničných kameňov na uhorsko – moravskej hranici do roku 1756. Výmena, resp. osadenie kamenných hraničných kameňov prebiehalo len pozvoľne. Dosvedčuje to aj list z roku 1768 od vdovy po kamenárovi Jánovi Kozilkovi (Kozilek), toho času vydatej za majstra Pejerka (Pejerk), ktorá žiadala predstaviteľov Bratislavskej stolice, aby si prevzali a zaplatili za hraničné kamene dosiaľ stále uložené v kamenárskej dielni v Holíči, ktorých množstvo bolo určené ešte roku 1755, kedy sa zišla hraničná komisia. Náklady napokon uhradila kráľovská pokladnica a Kráľovská miestodržiteľská rada v apríli 1768 poverila Bratislavskú stolicu, aby dohodnuté množstvo kameňov pre stolicu odviezli z kamenárskej dielne a aby ich uchovali na stanovené ďalšie použitie. V októbri 1768 doviezli tieto kamene k mestečku Moravský Svätý Ján, prevzatie 42 menších a 5 väčších hraničných kameňov, určených na vymedzenie štátnej hranice Bratislavskej stolice, oznámil podslúžny Bratislavskej stolice Michal Magasi. Pri skladaní kameňov na zem sa zrútil a zlomil triangulačný kameň označujúci v teréne miesto merania, vymeriavania.
Sútok riek Moravy a Dyje bol zvlášť sledovaný, pričom sa zachovalo hneď niekoľko opätovných revízií uhorsko – moravskej hranice. Rieky neboli regulované, menili svoje korytá, meandrovali, vytvárali nové ostrovy, rozpínali sa na úkor jedného z brehov a boli príčinou záplav. Posuny hraníc definovaných pomocou riek boli pomerne bežné, lebo už v 18. stor. sa píše, že hranica s Moravským markgrófstvom začína v bode, kde sa kedysi vlievala Dyje do Moravy. Stabilita tejto hranice bola preto daná udržiavaním hraničných kameňov, ktoré boli ohrozované prudkosťou vody a ľadu. Po niekoľko rokov sa pravidelne vykonávali revízie o stave, umiestnení a počte hraničných kameňov medzi Moravským markgrófstvom a Uhorským kráľovstvom (1766, 1776, 1780). Jednotlivé revízie sa nazývali podľa podžupanov, ktorí o nich podávali správu stolici. V roku 1766 sa nazýva Takacsiana podľa podžupana Františka Takácsa, v roku 1776 Bacsakiana podľa podžupana Jána Bacsáka a poslednú za panovania Márie Terézie v roku 1780 vykonal Michael Ambro. Revízie sa uskutočňovali cez pohraničnú obchôdzku (reambulatio metarum) hraníc priamo na mieste za účasti predstaviteľov moravskej správy, pohraničného panstva Břeclav a obyvateľov obce Lanžhot. Výsledkom prehliadky mala byť zápisnica vydaná v dvoch exemplároch o opätovnej revízii hraničných kameňov na uhorskej strane za spoluúčasti komisárov z moravskej strany a naopak, podpísaná zástupcami oboch zúčastnených strán. Pri obhliadke v roku 1780 bolo v revíznej správe potvrdené, že paralelne s uhorskými hraničnými kameňmi na opačnej strane rieky Moravy stáli hraničné kamene Moravského markgrófstva. Celkovo ich na každej strane bolo 13.
Ohrozeniu hraničných kameňov sa predchádzalo ich premiestnením ďalej od brehu rieky Moravy do bezpečnejších lokalít, neskôr aj budovaním ostrohov z prútia a kolov, ktoré bránili vylievaniu Moravy z brehov. Rovnako pre istejšie podchytenie hranice sa využívali aj stromy (vŕby, jasene), ktoré boli v blízkosti hraničných kameňov označené znakom kríža, a tým zaručovali, že aj v prípade zničenia alebo spadnutia kameňa bude miesto hraničnej méty uchované. Prudkosti Moravy boli zvlášť vystavené hraničné kamene v bezprostrednej blízkosti bývalého aj vtedajšieho sútoku rieky Moravy s Dyjou.
Aj napriek snahe a opatreniam osvietenej panovníčky Márie Terézie sa nepodarilo vzájomné rozpory medzi susediacimi krajinami definitívne urovnať a vzájomné porušovania, spory a zvady o pohraničné lokality pretrvávali medzi jednotlivými časťami Habsburskej monarchie aj po ukončení jej vlády. Len niektoré dodnes zachované hraničné kamene pripomínajú jej ambíciu o zefektívnenie činnosti hraničných komisií a nastolenie poriadku na hraniciach.

Použité pramene a literatúra
Štátny archív v Bratislave (ďalej ŠABA), Župa Bratislavská I. (ďalej ŽB I.), Kongregačné písomnosti (ďalej AC), 1727, f. 5, No. 26; 1754, f. 4, No. 26; 1777, f. 1, No. 31; 1767, f. 6, No. 12;1767, f. 2, No. 13; 1754, f. 3, No. 28 a No. 29; 1754, f. 2, No. 3; 1754, f. 4, No. 9 a No. 10; 1754, f. 5, No. 14; AC, 1754, f. 7, No. 38; 1777, f. 1, No. 31; 1766, f. 8, No. 60;1766, f. 2, No. 43; 1768, f. 4, No. 17; 1768, f. 7, No. 29. 1755, f. 8, No. 4; 1756, f. 2, No. 43. 1780, f. 3, No. 19; 1764, f. 2, No. 43; 1784, f. 5, No. 103; 1767, f. 6, No. 12; 1767, f. 7, No. 29; 1768, f. 7, No. 49 a No. 64; 1772, f. 4, No. 59; 1782, f. 4, No. 93; 1772, f. 8, No. 8 a No. 9; 1780, f. 5, No, 86.
ŠABA, ŽB I., Písomnosti súdne, Občianske, Sudcovské listiny (A VI.), No. 3821, šk. 46.
ŠABA, Panstvo Ostrý Kameň, inv. č. 114, šk. 11.
SEDLÁK, Vincent: Staroslovenský sídelný priestor a dielo prof. Rapanta. In: Historik Daniel Rapant – život a dielo (1897-1988-1997). Zost.: Richard Marsina, Martin: Vydavateľstvo MS, 1998, s. 36 (s. 34-48).
KUČERA, Matúš: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava : Veda, 1974, s. 245 (450 s.).
KLIMKO, Jozef: Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava: Obzor, 1980, s. 16 (168 s.).
JANŠÁK, Štefan: Brány do dávnoveku. Bratislava : Tatran, 1986, s. 34 (196 s.).
LUKAČKA, Ján: Prehľad osídlenia na území Nitrianskej župy od 9. do konca 16. stor. In: Geographia slovaca. Ed.: Juraj Žudel, 1995, č. 9, s. 42 (s. 39- 45).
ČAPLOVIČ, Dušan a kol.: Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 2000, s. 102 (s. 309).
SLIVKA, Michal: Hranice v mentálnom chápaní stredovekého človeka. In: Archeologia historica, 29/04, Ed.: NEKUDA, V. – MĚŘÍNSKÝ, Z. – KOUŘIL, P., Brno: Muzejní a vlastivědná společnost v Brně – Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity – Archeologický ústav Akademie věd ČR v Brně, 2004, s. 20 (s. 9-36).
ROUBÍK, František: Příspěvky k Československé historické geografii. Hraniční spory moravsko – uherské v 16. až 18. století. In: Sborník archivu Ministerstva vnitra, Red. L. Klicman, 6. zv., Praha: Ministerstvo vnitra Republiky československé, 1933, s. 186 (s. 179 – 318).