Stiborovská architektúra na Holíčskom panstve

Katarína Kureková

0
1012

Stibora zo Stiboríc si dejiny pamätajú najmä ako verného rytiera kráľa Žigmunda. Popri svojich povinnostiach vyplývajúcich z mnohých funkcií, ktoré zastával a ktoré mu zabezpečili zaradeniedo tých najvyšších uhorských kruhov, nezanedbal ani zveľaďovanie svojich majetkov. Stibor bol totiž aj stavebníkom, o čom svedčia nielen listiny, ale tiež architektúra dochovaná na mnohých miestach jeho panstva. Svoje bohatstvo využil nielen na vybudovanie reprezentatívneho sídla v Beckove, ale i na prestavby ďalších hradov a kostolov, kláštorov a špitálov. A inak tomu nebolo ani na Holíčskom panstve, jednom z najväčších stiborovských panstiev.
Stibor pochádzal z Poľska. Do Uhorska prišiel v čase panovania Ľudovíta Veľkého, ale až počas vlády Žigmunda Luxemburského sa dopracoval k viacerým významným hodnostiam a funkciám. Stal sa bratislavským a trenčianskym županom, sedmohradským vojvodom, členom Dračieho rádu a uhorským barónom. Kráľ ho poveroval vojenskými a diplomatickými úlohami a vojvoda stál vždy oddane na jeho strane. Spolu s hodnosťami získaval Stibor hradné panstvá, až mu napokon patrilo rozsiahle územie zaberajúce oblasť od dnešného západného Slovenska po horné Považie.
Dedičom a zároveň posledným mužským príslušníkom rodu bol Stiborov jediný syn Stibor  mladší. Bol jedným z veliteľov protihusitských vojsk a hoci aj on získal ďalšie hodnosti i niekoľko hradov, nedosiahol nikdy postavenie svojho otca. Stibor junior pokračoval v prestavbách i zakladaní nových stavieb, v mnohých prípadoch však zatiaľ nevieme, či a prípadne v akom rozsahu sa jeho plány uskutočnili.
Holíčske panstvo získal vojvoda Stibor v roku 1392. Podľa donačnej listiny k nemu patrilo viac ako 40 miest a dedín.1 Ako o stiborovských stavbách na tomto území môžeme hovoriť s istotou o dvoch. Prvou z nich je špitál sv. Alžbety v Skalici a druhou farský kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi. So Stiborovcami sa spájali tiež oktogonálne karnerové kaplnky v Skalici a Holíči, tie však s nimi pravdepodobne nesúvisia.

Špitál sv. Alžbety v Skalici
Skalický špitál je jediným dochovaným príkladom stiborovskej fundácie tohto typu. Zo zmienky v závete Stibora mladšieho z roku 1431 sa dozvedáme o chudobinci v Beckove.2 Tento projekt sa ale zrejme z viacerých dôvodov napokon nerealizoval. V prípade Skalice je pozoruhodné aj to, že sa zachovala nielen stavba samotná, ale do dnešných dní pretrvala tiež jej sociálna funkcia.
Presné okolnosti založenia špitála nie sú známe. V literatúre sa objavujú zväčša len zmienky vyzdvihujúce fundátora, prípadne správy o mladších prestavbách a požiaroch. Ako príklad môže poslúžiť zmienka u Sasinka: „Na druhej strane cesty, okolo kostola Františkánov vedúcej, je nemenej letitá starnica (xenodochium), v ktorej chudobou a vekom kleslí a statoční meštania pokoj posledních dôb života svojeho požívajú. Tento krásny ústav je založený od mladšieho Štibora; avšak po ňom nezostalo z ohľadu domu toho a jeho kostolíka inej pamiatky, jako ústavu tomuto poručena osada a hvezdový rodoznak (cimer) Štiborov.”3
Uvádzané dátumy vzniku sa rôznia, pokrývajú celú prvú tretinu 15. storočia.4 Vďaka závetu Stibora mladšieho vieme len, že špitál v čase jeho spísania už existoval. Jeho želaním totiž bolo, „aby nič z toho, čo sme darovali, pripojili a pririekli nášmu špitálu v Skalici, nebolo nijak porušené.“ V šitái pôodne určnom pre šesť osôb sa neskôr na základe spomíaného závetu zvýšil počte obyvateľov na dvanáť dostal dedinu Prietržka, ročný príspevok 17 zlatých a mlyn.5 Na majetok, ktorý sa neskôr rozširoval hlavne testamentárnymi odkazmi, mali dohliadať dvaja určení správcovia. V roku 1632 vypukol v Skalici rozsiahly požiar, zasiahnutý bol tiež špitál. Dokladom následnej obnovy mal byť nápis vytesaný do kameňa vsadeného do schodiska vo dvore. Počet chovancov sa vtedy zvýšil už na šestnásť, osem mužov a osem žien. Tí sa vraj štyrikrát denne modlili v priľahlom kostolíku za svojho dobrodinca a jeho rod.6
Tak ako bývalo zvykom, bol špitál postavený pri mestských hradbách. Nachádza sa na Kráľovskej ulici smerujúcej k hradbám od námestia a zároveň neďaleko Strážnickej brány, kde bývala mestská chudoba.
Najstaršie známe vyobrazenie Skalice – schematický nákres mesta s hradbami, mestskými bránami a niekoľkými sakrálnymi stavbami, datovaný do obdobia pred 1471 – zobrazuje špitál ako obdĺžnikovú sakrálnu stavbu.7 Na vedute mesta Skalice z vysvedčenia cechu povrazníkov z roku 1803 je špitál pozdĺžna jednopodlažná budova s päťosovou fasádou, sedlovou strechou a cibuľovou vežičkou uprostred. Ďalšie prestavby sa spájajú s rokom 1861, kedy „bol prestavaný na terajšiu podobu, kdežto prv bol poschodový, potom len prízemný s výstupkom. A konečne bol začiatkom tohoto storočia na mieste starej komore, stodole a šopy pristavený bočný trakt a zariadený pre obydlie mníšek, ktoré mesto privolalo…“8 Katastrálna mapa mesta z roku 1880 zachytáva dva objekty, pozdĺžne krídlo situované súbežne s Kráľovskou ulicou, na ktoré sa na východnej strane napája kaplnka s polygonálnym uzáverom.9
Skalický špitál má dnes pôdorysnú formu viackrídlovej stavby v tvare písmena U vzniknutej postupným pristavovaním objektov ku kaplnke. Tá je obstavaná krídlami na severnej a južnej strane. Tiahnu sa pozdĺž ulíc – južné krídlo popri Kráľovskej a severné prebieha súbežne s ulicou Za mestskou zďou. Južné a severné krídlo majú obdĺžnikový pôdorys, sú jednopodlažné, bez klenieb, s výnimkou prízemia južného krídla. To je podobne ako kaplnka zaklenuté neskororenesančnými krížovými klenbami. Kaplnku ukončuje polygonálny uzáver vo forme piatich strán osemuholníka, na východnej strane tvoriaci zároveň roh spomínaných ulíc. Z pôvodného špitála sú zachované pivničné priestory s valenými klenbami, časť obvodového  muriva a múry kaplnky. Nad vstupom je osadená štvorcová tabuľa s nápisom pripisujúcim výstavbu Stiborovi a vo výklenku štítu bola umiestnená plastika sv. Alžbety, patrónky špitála.
Či a aké ďalšie priestory okrem kaplnky patrili do gotickej stavebnej fázy, nevieme. Dnešný objekt je výsledkom niekoľkých prestavieb a renovácií po viacnásobných požiaroch. Jediný stavebno-historický výskum špitála pochádza z roku 1998. Zaoberal sa však len stavebným vývojom objektu kaplnky. Autori rozlíšili dve gotické fázy, pričom mladšiu z nich prisúdili Stiborovi mladšiemu a obdobiu druhej štvrtiny 15. storočia. Kaplnka s polygonálnym uzáverom a trámovým stropom bola v tejto druhej gotickej fáze nadstavaná. Okná kaplnky boli podľa nálezov fragmentov ostení a bankálov užšie a vyššie ako okenné otvory v súčasnosti.10
Zachované gotické prvky rozoznateľné v riešení priestoru i vo forme odkrytých kamenných článkov naznačujú jednoduchosť a funkčnosť. Objekt s takouto funkciou totiž nevyžadoval náročnejšiu architektúru akú môžeme skôr očakávať u súkromných stavieb vojvodovej rodiny.
Na stiborovskú fundáciu sa v meste nezabudlo a Štíbor funguje dodnes. Stiborovci mali zrejme v Skalici aj vlastný dom, no jeho lokalizáciu nepoznáme.11

Farský kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi
Ďalšou stiborovskou stavbou na Holíčskom panstve je farský kostol v Petrovej Vsi neďaleko Holíča. Dôkazom donácie je stiborovský erb na svorníku presbytéria, nie typ jednoloďového kostola12 a ani rok 1483, letopočet údajnej výstavby kostola.13 Táto informácia sa do literatúry dostala zrejme z kanonickej vizitácie z roku 1788, podľa ktorej mal byť starší kostol rozšírený roku 1483 práve za Stibora zo Stiboríc.14 Všetky významné letopočty spájané s dejinami kostola nachádzame na fasáde a v podveží kostola, avšak len ako novodobé nápisy. Popri roku 1093 odkazujúcom na údajnú najstaršiu drevenú sakrálnu architektúru sú to dátumy prestavieb z roku 1483 a 1762. V roku 1931 bol kostol rozšírený na trojlodie. Posledným uvedeným letopočtom na fasáde je rok 1971.
Obec Petrova Ves leží približne 10 km južne od Holíča. Prvýkrát sa spomína roku 1392 ako Peterfalva, kedy bola súčasťou panstva hradu Holíč a do držby ju dostal vojvoda Stibor zo Stiboríc. Je teda chybné tvrdenie, že v čase prvej zmienky patrila Czoborovcom.15 Tí sa stali majiteľmi panstva až v 80-tych rokoch 15. storočia, aby ich napokon v roku 1736 vystriedali Habsburgovci.
Za vlády Žigmunda Luxemburského bola Petrova Ves zrejme poddanskou obcou. Z éry Stiborovcov, ktorých vlastníctvom bola približne štyridsať rokov (1392-1434), nemáme veľa správ. Pred Stiborom mali Holíč v zálohu zrejme moravskí markgrófi. Po roku 1434 sa dostal do rúk kráľa a pod správu bratislavských županov. Po smrti Stibora mladšieho podnikal z Petrovej Vsi výjazdy Nikolajko, právoplatný dedič stiborovského majetku. Dokonca sám kostol sa spája s búrlivými udalosťami po smrti Stibora. Práve tunajší kostol Nikolajko opevnil a odtiaľto sa pokúšal dobyť hrad Holíč.16
Kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi je dnes trojloďovou stavbou s polygonálnym presbytériom s 5/8 uzáverom a predstavanou západnou vežou. Pri južnej stene presbytéria sa nachádza sakristia štvorcového pôdorysu. Loď je zaklenutá troma poľami pruských klenieb, bočné lode dvoma. Tu klenby dosadajú na pilastre obvodovej steny a na medzilodné piliere a do lode sa otvárajú arkádou s dvoma oblúkmi. Z exteriéru bočné lode zvýrazňujú barokovo formované volútové štíty orientované na juh a na sever. Loď presvetľujú dvojice okien v južnej a severnej stene zasadené do slepej arkády a po jednom okne v západnej fasáde. Na západnej strane lode je vstavaná empora na dvoch pilieroch s tromi plackovými klenbami. Schodisko na emporu v západnej časti lode je umiestené v hrúbke severného múru veže, ktorá je z exteriéru zdobená štukovými motívmi.
Východiskom pre datovanie gotickej fázy je polygonálne presbytérium s rebrovou klenbou a operákmi, ako zatiaľ jediné známe doklady gotickej stavebnej fázy. Prestavba v 30-tych rokoch 20. storočia pozmenila rytmus okien a priamo za oltárom vidieť okraj bankála zrejme stredovekého okna.17
Klenba s profilom rebra s jedným výžľabkom a ihlancovými konzolami s hladkou rímsou nesie na dvoch svorníkoch kamenné polychrómované štíty s reliéfne stvárnenými erbami. Jeden z nich patrí Stiborovi zo Stiboríc. Okrem erbu patróna kostola, ktorý môžeme podľa tvaru štítu datovať do neskorého stredoveku, je na svorníku tejto klenby ešte jeden erb v rovnakých farbách, žltej a červenej, avšak v štíte typickom pre 14. storočie.18
Bez architektonicko-historického výskumu je zatiaľ ťažko presne určiť pôvod stavby. Prisúdenie založenia kostola Stiborovcom s rokom 1483 je samozrejme chybné. Veď v tom čase bol už aj Stibor mladší takmer 50 rokov po smrti. Umenoveda sa prikláňa k už spomínanému skoršiemu pôvodu stavby z druhej polovice 14. storočia, stiborovská fáza môže byť spájaná až so záverom 14. storočia, resp. s rozmedzím rokov 1392-1434.
Erbový svorník objavený v Petrovej Vsi naznačuje, že i ďalšie stiborovské kostoly, kde mladšie prestavby výrazne pozmenili (nielen) svätyne, mohli mať takto v presbytériu prezentovaného donátora. Erb bol totiž chápaný ako forma reprezentácie konkrétnej osoby či rodu a na svorníkoch alebo freskách v patronátnych kostoloch sa objavoval často. Doteraz sme poznali stiborovský erbový svorník len zo sakristie kostola v Novom Meste nad Váhom. Nález erbu rozšíril počet stiborovských stavieb na Slovensku. Zároveň potvrdil predpoklady o rozsiahlejšej stavebnej aktivite Stiborovcov a utvrdzuje nás o význame ďalšieho výskumu v tejto oblasti.

Poznámky
1 DVOŘÁKOVÁ, D.: Šľachta na Slovensku za Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Kandidátska dizertačná práca, Historický ústav SAV. Bratislava 1998, s. 118 – 120.
2 BARTL, J.: Prvý cisár na uhorskom tróne. Slovensko v čase polstoročnej vlády uhorského, českého, lombardského a nemeckého kráľa a rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského, syna Karola IV. Bratislava 2001, s. 237.
3 SASINEK, F. V.: Skalica. In: Slovesnosť. Príloha k Cyrillo-Methodovi, roč. 1, 10. december 1863, č. 22, s. 351.
4 DÚBRAVSKÝ, F.: Slobodné mesto so zriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Náčrtok monografie ku ďalšiemu odbornému spracovaniu. Uhorská Skalica 1921, s. 111. HIKL, R.: Pamätná kniha mesta Skalice 1933. Rukopis, Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica, s. 56. ŠÁTEK, J.: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava 1946, s. 8.
5 BARTL, J. 2001 (cit. v pozn. 2), s. 237. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska. Budmerice 2003, s. 322.
6 DÚBRAVSKÝ, F. 1921 (cit. v pozn. 4), s. 114-115.
7 JANŠÁK, Š.: Topografia a sídlištný vývoj stredovekej Skalice. In: Skalica. Ed. BOKESOVÁ, M. – BUCHTA, J.– IRŠA, R. Skalica 1992, s. 69.
8 DÚBRAVSKÝ, F. (cit. v pozn. 4), s. 115.
9 Katastrálna mapa Skalice z roku 1880. Archív NK ÚGKK SR, sign. Ni 356, č. 13, M 1:2880. 10 SABADOŠOVÁ, E. – HAVLÍK, M.: Skalica – kaplnka sv. Alžbety Durínskej. Dodatok k stavebno-historickému výskumu a návrhu pamiatkovej obnovy. Bratislava 1998. Archív KPÚ Trnava, sign. T 465, nečíslované.
11 ŠÁTEK, J. 1946 (cit. v pozn. 4), s. 185. DVOŘÁKOVÁ, D. 2003 (cit. v pozn. 5), s. 400.
12 KODOŇOVÁ, M.: Beckovský výtvarný okruh v neskorej gotike. In: Ars, 1984, č. 1, s. 53-55.
13 NOVÁK, J.: Pečate miest a obcí na Slovensku. II zväzok, N-Ž. Bratislava 2008, s. 101.
14 Kanonická vizitácia sa nachádza na farskom úrade v Petrovej Vsi. Za informáciu ďakujem
M. Hoferkovi zo Záhorského múzea v Skalici.
15 IRŠA, R.(zost.): Petrova Ves. Petrova Ves 1993, s. 9.
16 DVOŘÁKOVÁ, D. 1998 (cit. v pozn. č. 1), s. 119, 405.
17 Fotografia presbytéria, pred 1930. Archív PÚ SR, neg. č. 19761. ROHMAN, J. – KINDERNAY, A.: Dokumentácia reštaurovania kamenných článkov presbytéria v rím.-kat. kostole v Petrovej Vsi. ÚUR Bratislava, 1977. Archív PÚ SR, Zbierka reštaurátorských dokumentácií, sign. R 2758/a-b.
18 Viac k tejto téme KUREKOVÁ, K.: Stavebné aktivity šľachtického rodu Stiborovcov na západnom Slovensku (panstvá Beckov, Čachtice a Holíč). Diplomová práca, Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Bratislava 2010, s. 89.

Použitá literatúra
BUCHTA, František: Skalica a Záhorie. Osobnosti-história-pamiatky. Skalica-Bratislava 2008. ETHEY, Gyula – CSEMEGI, József: A Stibor család épitkezései. Adatok a felvidéki építészet történetéhez. Értekezések Beszámolók a Műszaki Gazdaságtudományok Köréből. In: Magyar Mérnök és Építész egylet Közlönye, 1943.
IRŠA, Rudolf: Holíč – dejiny a súčasnosť. Dejiny do roku 1918 a pamiatky. I. časť. Holíč 1990. VRTEĽ, Ladislav: Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin 2003.