Vladimír Jamárik a jeho archeologická zbierka v Záhorskom múzeu – PhDr. Viera Drahošová

0
55

21. septembra 2011 by sa dožil deväťdesiatich rokov regionálny historik, neprofesionálny archeológ, bývalý učiteľ Vladimír Jamárik. Zomrel 5. septembra, necelé tri týždne pred narodeninami, v skalickej nemocnici a 9. septembra sme sa s ním rozlúčili na cintoríne v jeho rodnom Kunove.
Narodil sa 21. septembra 1921 v Kunove a po skončení základnej školy študoval na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde v roku 1941 maturoval. Základnú vojenskú službu nastúpil v Banskej Bystrici a v Nitre, v roku 1943 bol vyslaný na východný front. Pedagogicky pôsobil ako učiteľ dejepisu a zemepisu spočiatku na ZŠ v Častkove a v Jablonici, najdlhšie potom v Senici. V roku 1951 nastúpil na mimoriadnu trojročnú vojenskú službu do Nitry, kde sa počas pobytu zúčastňoval na prednáškach v Archeologickom ústave SAV. Jeho záujem o archeológiu sa vykryštalizoval najmä po vypočutí prednášky „Prví roľníci u nás“ v roku 1952 a začal sa jej venovať. Na jar 1953 našiel prvé črepy v kunovskom chotári, čím odštartoval svoju celoživotnú záľubu. Najstaršie nálezy, získavané pravidelnými prieskumami od roku 1954, predovšetkým neolitický materiál z lokalít v katastri Kunova a v jeho okolí, odovzdal do Slovenského národného múzea v Bratislave. Časť z nich publikovala PhDr. Magdaléna Pichlerová (Pichlerová, M.: 1961), časť publikoval spolu s profesorom Bohuslavom Novotným (Novotný, B. – Jamárik, V.: 1961). V roku 1960 sa stal členom vtedajšej Československej archeologickej spoločnosti a nadviazal spoluprácu s Archeologickým ústavom v Nitre. (Od roku 1966 sa na odporučenie Viktora Šemmera stal i členom Slovenskej historickej spoločnosti).
V roku 1958 sa zúčastnil vlastivedného školenia v Trenčíne, v dôsledku ktorého pozornosť rozšíril i na širší vlastivedný výskum okolia rodiska. V októbri 1958 začal spolu so stredoškolským pedagógom Michalom Schmidtom pripravovať založenie Okresného vlastivedného krúžku v Senici, ktorý vznikol pri Dome osvety a jeho členmi boli niekoľkí dospelí a žiaci vyšších ročníkov. Od roku 1959 vydával krúžok svoj rotaprintový spravodaj Senický okres, ktorý od roku 1961 vychádzal pod názvom Z histórie a súčasnosti senického okresu. Činnosť Vlastivedného krúžku (fungoval do roku 1963) pozostávala z prednášok pre členov krúžku i verejnosť, spojených s premietaním diapozitívov, výstav, vlastivedných vychádzok zameraných na botaniku, archeológiu, výstupy na zrúcaniny malokarpatských hradov a z intenzívneho zberateľstva. Zhromažďovali archeologické nálezy a iné artefakty pre vznik plánovaného múzea v Senici. Archeologické nálezy získavali počas zberov a prieskumov, ale i zo strany verejnosti. Články i prednášky podnietili záujem o archeologické pamiatky a ich záchranu a mnohí žiaci, ale i dospelí začali zachránené nálezy prinášať a odovzdávať, ukladali ich v školskom kabinete. Vladimír Jamárik viaceré z nich publikoval v uvedenom časopise.
Činnosť krúžok definitívne ukončil, keď prišlo v roku 1964 k rozhodnutiu, že múzeum sa v Senici realizovať nebude. So vznikom Senického okresu malo vzniknúť v Senici okresné múzeum, pričom skalické (v súčasnosti Záhorské múzeum) sa malo zmeniť podľa tohto zámeru na mestské. Zámer však padol, keď sa nepodarilo získať budovu, plánovanú pre jeho sídlo – v súčasnosti je sídlom Záhorskej galérie.
Kolekciu zhromaždených starých kníh odovzdali do bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, hromadné nálezy mincí z Hlbokého, Kunova a Senice odstúpili Numizmatickému oddeleniu SNM v Bratislave. Archív mlynárskeho cechu pozostávajúci z viac ako sto listín z Čáčova odovzdali do Štátneho archívu v Skalici. Činnosť Vlastivedného krúžku v Senici Vladimír Jamárik plasticky s uvedením najaktívnejších aktérov krúžku i najzaujímavejších nálezov opísal v roku 2008 v príspevku Kúsok dreva z Rohova v piatom čísle nášho časopisu. Príspevok priniesol do redakcie osobne spolu s niekoľkými predmetmi, ktoré mu z dôb jeho činnosti zostali a ktoré venoval do zbierok Záhorského múzea (popisuje ich v článku).
Popri archeologickom výskume vykonal Vladimír Jamárik medzi rokmi 1959 až 1970 rozsiahly etnologicko-jazykovedný výskum, keď v období zimných prázdnin a polročných prázdnin navštevoval starších ľudí v 73 obciach vtedajšieho Senického okresu, aby zapisoval chotárne názvy, nárečové javy a zvláštnosti. Popri tom zachytával i informácie o miestnom ľudovom odeve a údaje z histórie obcí. Najviac ho upútalo nárečie Hradišťa pod Vrátnom, ktoré hodnotil ako stredoslovenský ostrovček na Záhorí. Zaujalo ho počas pedagogického pôsobenia v Jablonici, do ktorej dochádzali hradištské deti a niekoľko desiatok rokov sa príležitostne venoval jeho výskumu. Štúdiu o ňom, nárečové slová zo Záhoria, vyše 4-tisíc chotárnych názvov, jazykové pamiatky po pohraničných strážcoch (Maďaroch, Sikuloch a Plavcoch) odovzdal v roku 1987 do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra vo forme 500-stranového rukopisu.
Z regionálneho rámca sa vymykal živý záujem Vladimíra Jamárika o najmenší slovanský národ – Lužických Srbov, žijúcich a hlásiacich sa k svojmu slovanskému pôvodu na území Nemecka. Zachoval o tom spomienku: „1. októbra 1943 ma odoslali na východný front, kde som pobudol vyše roka. Tam som sa zdokonalil v ruštine a zrodil sa môj záujem o osudy Slovanov…. Koncom vojny, keď sa už bojovalo na nemeckom území, som v rozhlase počul, že Lužickí Srbi vítali Červenú armádu ako osloboditeľku. Veľmi ma zaujal ich osud a už koncom roku 1945 som sa stal členom „Společnosti přátel Lužice v Prahe,“ pomocou ktorej som potom získal knihy o hornolužickej srbčine a nadviazal potrebné kontakty…“, ktoré s nimi aktívne udržoval od roku 1958. Niekoľkokrát Lužicu navštívil, mal tam priateľov. V ich jazyku komunikoval, písal a publikoval články v novináchNowy Casnik, v kalendároch Pratyja a v rokoch 1976, 1999 a 2000 príspevky v antológiách dolnosrbskej poézie a prózy (Jamárik 2001, 71).
V roku 1984 založil tradíciu hodových výstav v Kunove, kde vystavoval materiály k rôznym miestnym výročiam, tiež významným celoslovenským jubileám a udalostiam, prezentoval výsledky svojej bádateľskej činnosti. Niektoré výstavy boli z Kunova prenesené i do Senice. Na výstavách sa návštevníci až do posledného ročníka stretávali s jeho charakteristickým úhľadným učiteľským rukopisom, ktorému zostal verný a v ktorom vznikli všetky jeho rozsiahle práce. Počas výstav, ale i mimo nich, prijímal rôzne návštevy a záujemcov, ktorým dával výklady a detailnejšie približoval ich obsah. Chodili za ním o radu a usmernenie regionálni bádatelia, no pri výskumoch regiónu s ním ako jeho dôverným znalcom konzultovali a porovnávali svoje uzávery i renomovaní odborníci nielen zo Slovenska. Privolávali ho na prednášky pre mládež, zachovali sa po ňom záznamy i v rozhlasovom archíve, kde viackrát rozprával o dejinách Záhoria, jeho zvláštnostiach a špecifikách záhorského dialektu.
Výsledkom celoživotného bádania Vladimíra Jamárika sú viaceré rukopisy. Záhorská knižnica v Senici jedno z jeho diel – Literárny Kunov, vydala pri príležitosti autorovho životného jubilea. V úvode publikácie píše: „Žijeme v čase, ktorý sa ako povodeň valí aj cez náš kraj a zaplavuje ho vodou cudzoty. Peniaze sa stávajú najvyššou hodnotou, technika mení svet a idea európanstva zatieňuje našu kultúru. Literárny Kunov chce oživiť spomienku na našich ľudí, ktorí nepísali pre peniaze, ale ich tvorba vyvierala z túžby po umeleckom vyjadrení toho, čo sa dialo v ich malom svete. A v ňom ako v oáze pokoja uprostred terajšieho rušného života sa ocitneme, keď sa zahĺbime do čítania ich literárnej tvorby.“ Autor vychádza od ľudovej slovesnosti a postupne v samostatných medailónoch oboznamuje s literárnymi osobnosťami Kunova, ku ktorým patrili Pavol Čendekovič, Pavol Jamárik, Pavol Kukliš-Kunovský, Jozefína Marečková, Martin Orgoník-Kunovský, Jozef Zuščík, Anna Krčová-Modranka, Ján Krč-Liešťanský, PhDr. Jozef Bánsky. Ako píše v závere: „Kunov je dedinka s pomerne veľkou literárnou tradíciou, akou sa nemôže pochváliť žiadna z okolitých obcí. S ním je späté vydanie prvej básne v ľudovej slovenčine v roku 1772. Do Kunova zavítali v roku 1938 členovia svetovej organizácie spisovateľov PEN klubu.“
     V roku 2006, kedy sa pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Senici konalo viacero slávnostných podujatí, vydalo Mesto Senica publikáciu Vladimíra Jamárika Neznáma Senica: „O Senici vyšli dve publikácie, v roku 1974 Senica – vlastivedný zborník zostavený Dušanom Žákom a v roku 1996 monografia Senica – dejiny mesta. Staršie dejiny napísala Prof. PhDr. Darina Lehotská, DrSc. na podklade listinného materiálu. História však nie sú len listiny. Je to život, zaujímavý, neustále sa meniaci, a tak odlišný od toho dnešného, civilizovaného. Knihy písané odborným vedeckým štýlom často nedokážu laického čitateľa zaujať, priblížiť mu ho. V Neznámej Senici chcem preto na pozadí stredoeurópskeho diania svet kráľov poľudštiť, zaplniť ich vlastnosťami a život obyvateľov vykresliť v celej jeho rozmanitosti, ako ho zachytili písomné pramene či ústne podanie,“píše v úvode knihy.
Pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ktorý je od roku 1976 súčasťou Senice, bola v roku 2007 vydaná a uvedená kniha Kunov – 555 rokov. Na obálke má vyobrazenú pečať Kunova z roku 1777 so strapcom hrozna ako symbolom dávnej slávy obce. Čitatelia sa v nej oboznámili s láskavo a príťažlivo rozprávačsky zaznamenanými dejinami Kunova, životnými osudmi a príbehmi Kunovčanov. Knihu doplnil hodnotnou a bohatou obrazovou časťou, o ktorej píše: „Život v starom Kunove vám priblíži najmä obrazová časť tejto knižočky. Zahľadíte sa do niekdajších ulíc, nazriete do rodín, získate obraz vtedajšieho hospodárenia, ožijú spomienky na slávnosti, divadlá a svadby, na ktoré sa vtedy ešte chodilo v krojoch a v mysli budete sprevádzať mladých i starých na Dzilečká (miestna časť s cintorínom – pozn. red.)
Oj, vy domce staré, dvoje očí smutných hľadí vám z tváre,
Aj slza snáď vypadne z pustého oblôčka…
Žili tu, nieto ich, nik sa ich nedočká!
Pusté domy, pusté dvory, pustý mlyn…
Kde starý Kunov stával, je strašný rozpadlín!”
(Jamárik, 2007, s. 46)
V roku 2011 pripravil Vladimír Jamárik na vydanie rukopis o histórii obce Sobotište. V rukopise mu zostali práce Prehľad o Slovanoch, Osudy polabských Slovanov a história Lužických Srbov, História obce Hradište pod Vrátnom so štúdiou o tamojšom nárečí, Rodný kraj v premenách vekov I. (geologický vývin, praveké osídlenie a osudy až po obsadenie Záhoria Uhrami), Rodný kraj v premenách vekov II. (história Záhoria a Senice do roku 1922), Jazykové pamiatky po strážcoch konfínia, Vojsko, vojny, vojvodcovia (z histórie vojenstva, boje na Záhorí) či práce vzťahujúce sa ku Kunovu: Krátka história Kunova, Historický miestopis Kunova, Kultúra v Kunove, Cirkevné pomery a školstvo, Ľudový odev, Poľnohospodárstvo a Iné činnosti: remeslá, obchod (Jamárik 2001, 72).
Celý svoj život venoval bádaniu v oblasti regionálnej histórie. Poznatky získaval tiež štúdiom v Univerzitnej knižnici v Bratislave a iných knižniciach či archívoch. Začal v dobe štúdií a pokračoval počas pedagogického pôsobenia, kedy v mladých ľuďoch prebúdzal vzťah k domovu, jeho jazyku, dejinám a tradíciám. U mnohých z nich pretrval a sami si ho neskôr prehlbovali štúdiom. Ešte intenzívnejšie rozmery potom jeho bádanie nadobudlo po ukončení pracovného procesu, kedy mal viac času písať a výsledky sústreďoval v uzavretých kapitolách a rukopisoch. Ľudia jeho záľubu poznali a s dôverou za ním prichádzali, zverovali mu objavené poznatky, nálezy, fotografie. Postupne zhromaždil bohatú databázu dokumentácie k dejinám svojho rodiska a okolia.
Kunovu, Senici a Záhoriu v ňom odišiel nevšedný popularizátor histórie rodného kraja, šíriteľ lásky k nemu a jeho poznaniu. Bol nezvyčajne vnímavý a mal veľký cit pre spájanie súvislostí, vedel vykladať a približovať históriu spôsobom, ktorý bol prijateľný pre všetkých záujemcov. Pracoval s plným nasadením a zaujatím, ktoré vtiahlo každého poslucháča a spolupracovníka, s ktorým prišiel do kontaktu. Vedel presvedčiť, vyžarovala z neho dobrota, pokora, mal zvláštny zmysel pre humor a radosť z každého novoobjaveného fragmentu.
Vladimír Jamárik sa stal od vytvorenia archeologického úseku Záhorského múzea aktívnym spolupracovníkom múzea a po založení časopisu Záhorie jeho stálym priaznivcom a prispievateľom. Publikoval v ňom viacero príspevkov: Cisárske manévre roku 1902 (1/1993), Kunovská šl’achta (3/1993), Víťaz nad osudom (6/1995), Jazykové pamiatky po Sikuloch (5/1996), Zo spomienok na Sotinu (1/1998), „Tu spočíva urozená nekdy pani…” (4/1998), O kunovských habánoch (4/1999), Zabudnutá (2/2000), Zaniknuté osady na okolí Senice (5/2001), Kunovská zvonica (4/2002), Ako prišiel Šaštín k svojmu menu (5/2003), Dedičstvo po Kumánoch (6/2004), Dvaja Pavlovia z Kunova (P. Jamárik, P. Kukliš) (2/2006), 555 rokov Kunova (3/2007), „Picigel“ Jána Jamárika „Traxlera“(1/2007), Kúsok dreva z Rohova (5/2008), Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant (4/2010) a vyšlo tiež niekoľko príspevkov o ňom: PhDr. Viera Drahošová: Vladimír Jamárik (1/1992); Hodové výstavy v Kunove (1/1993); Náš rozhovor s Vladimírom Jamárikom (5/96); Archeologický prieskum (3/1998); Vladimír Jamárik – osemdesiatročný (5/2001); PhDr. Juraj Bárta, CSc.: Objaviteľ najstarších archeologických sídlisk na Myjavskej pahorkatine (5/1996).
Za svoje dielo získal viacero ocenení, pri príležitosti životného jubilea 80-tich rokov mu primátor mesta Senice RNDr. Ľubomír Parízek za tvorivú prácu udelil Pamätnú medailu mesta Senice, pri tej istej príležitosti mu PhDr. Zdeněk Farkaš, CSc. a PhDr. Juraj Bartík, PhD. z Archeologického múzea SNM v Bratislave odovzdali Pamätný list Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Ocenenia získal pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ako i pri 750. výročí prvej písomnej zmienky o Senici. V máji roku 2008 získal ocenenie Trnavského samosprávneho kraja. Postupne sa tak začali prezentovať dovtedy verejnosti málo známe časti obdivuhodne širokého spektra činnosti Vladimíra Jamárika a predovšetkým prišlo k oceneniu a vyzdvihnutiu jeho záslužnej celoživotnej nezištnej práce.

Ďakujeme!

Literatúra
Drahošová, Viera: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra, 2005, s. 13-20.
Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.
Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.
Jamárik, Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.
Jamárik, Vladimír: Kunov 555 rokov. Senica, Mesto Senica, 2007, 80 s.
Jamárik, Vladimír: Literárny Kunov. Senica. Záhorská knižnica, 2001, 79 s.
Jamárik, Vladimír: Neznáma Senica. Senica. Mesto Senica, 2006, 87 s.
Jamárik, Vladimír: Z histórie Senice. Senica. Školská správa, 1991, 35 s.
Novotný, Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.
Pichlerová, Magda: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.
Říha, Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica, 1983, 46 s.

Archeologická zbierka Vladimíra Jamárika v Záhorskom múzeu v Skalici

V roku 1983 daroval Vladimír Jamárik do zbierkového fondu  Záhorského múzea v Skalici rozsiahlu zbierku archeologických nálezov, ktorá patrí k mimoriadnym dokladom bádateľského úsilia neprofesionálneho archeológa u nás. Svojim charakterom,  množstvom novoobjavených lokalít a nálezov, napomohla k mimoriadnemu posunu v archeologickom poznaní severného Záhoria. Sústreďuje takmer  16 500 predmetov  /prevažne črepového keramického materiálu a kamenných nástrojov/  zo 185 lokalít v katastroch 32 obcí severného Záhoria, dokladajúcich  jeho osídlenie takmer vo všetkých obdobiach pravekého, včasnohistorického a včasnostredovekého vývoja. Najväčší podiel v zbierke tvoria  nálezy  zo Senice a okolia (62 lokalít), predovšetkým Kunova, chronologicky sú najpočetnejšie doložené materiálne pozostatky z obdobia mladšej doby kamennej, z ktorej najčastejšie zastúpená je kultúra s mladšou lineárnou keramikou a lengyelská kultúra. Nálezy mladšej fázy kultúry s lineárnou keramikou a želiezovskou skupinou pochádzajú z 32 lokalít a na 29 je doložená lengyelská kultúra. K významu zbierky prispieva dobrá dokumentácia, vrátane lokalizácie nálezísk na priložených situačných nákresoch.

Zbierku spracoval vtedajší archeológ Záhorského múzea PhDr. Miloš Říha a vyhotovil jej súpis (Súpis archeologických lokalít a nálezov), ktorý má 46 strán a podáva základné informácie o každej lokalite so situovaním na plánikoch Vladimíra Jamárika a mapách 1:10000, uvádza nadmorskú výšku a charakter terénu,  rok  a spôsob  získania, určenie a  rámcové datovanie lokality (ak je údaj známy),  základný opis a počet nálezov s označením krabice, v ktorej je materiál v depozitári archeologického oddelenia múzea uložený.  Súpis bol  odovzdaný do  dokumentácie Záhorského múzea v Skalici, darcovi Vladimírovi Jamárikovi,  útvaru dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre, dokumentačnému oddeleniu Archeologického múzea  Slovenského národného múzea v Bratislave, do dokumentácie archeologického úseku Záhorského múzea v Skalici a do Štátneho okresného archívu  v Skalici. Pre uľahčenie štúdia súpis v roku 1998 previedol do elektronickej podoby študent archeológie Jozef Kršek. Každý, kto sa zaoberá  archeológiou regiónu Záhoria, pracuje  s materiálom zbierky , ktorá sa stala významným prameňom pre mnoho odborných prác a štúdií.

Materiál  je uložený v 200 krabiciach, z toho zaevidovaných bolo 7.469 kusov zbierkových predmetov pod 341 prírastkovými číslami a zostávajúca časť  8.163 kusov (prevažne nevýrazného a atypického črepového materiálu a nevýrazných silexov)  zostali ako neevidovaný študijný materiál. Najväčšiu časť zo zaevidovaných predmetov predstavuje črepový materiál – zdobené a profilované črepy, spolu 4285 kusov. Veľmi zaujímavú a významnú zložku zbierky tvorí súbor kamennej industrie,  pozostávajúci z  914 kamenných hladených nástrojov (z toho 275 celých),  2139 kamenných  štiepaných nástrojov a jadier a 72 kamenných  hladidiel a podložiek . Popri ojedinelých celých nádobkách a predmetoch početnejšiu skupinu (39 kusov) predstavujú hlinené prasleny, závažia a koráliky. Nálezy boli získané v katastroch obcí Borský Mikuláš, Borský Mikuláš – časť Borský Peter, Cerová-Lieskové, Čáry, Častkov Dojč,  Dubovca,  Gbely, Hlboké,  Hradište pod Vrátnom , Koválovec,  Kuklov , Lakšárska Nová Ves Lopašov, Myjava (časť Stará Turá),  Petrova Ves,  Podbranč, Prietrž, Radimov, Radošovce, Radošovce- časť Vieska,  Rohovské Rybky, Rovensko, Senica, Senica – časť  Čáčov, Senica – časť Kunov, Senica- časť Sotina, Smolinské, Smrdáky, Sobotište, Šajdíkove Humence, Šaštín-Stráže, Štefanov, Unín a Vrbovce.

Početná kolekcia kamenných nástrojov  v zbierke Vladimíra Jamárika sa spolu so staršími nálezmi  z iných inštitúcií, ale z väčšej časti na základe zbierok Záhorského múzea,  stala základom pre zhodnotenie  neolitickej a eneolitickej štiepanej a brúsenej kamennej industrie zo Záhorskej nížiny po stránke typologickej, kultúrnej ale i z  hľadiska petrografickej analýzy použitých surovín v rámci multidisciplinárnej štúdie  I. Chebena – Ľ. Husáka- D. Hovorku (Cheben,I.-Husák,Ľ.-Hovorka,D.: 1999).

Vladimír Jamárik sa štúdiom odbornej archeologickej literatúry , pravidelnou spoluprácou so špecializovanými odbornými pracoviskami a konzultáciami s ich pracovníkmi,  tiež však vďaka svojmu citu pre terén a jeho poznaniu  prepracoval k vysokému stupňu poznania regionálnej archeologickej problematiky. Bol objaviteľom prvých stredopaleolitických lokalít na Myjavskej pahorkatine a Chvojnickej pahorkatine a  pri paleolitickom výskume dlhoročne úzko spolupracoval s PhDr. Jurajom Bártom, CSc. z Nitry. Nálezy zo staršej doby kamennej odovzdával  Archeologickému ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Vyše desať paleolitických sídlisk a dielní našiel v chotári Kunova a postupne ďalšie sídliská a nálezy zistil pri Smrdákoch, v Rohovských Rybkách, Sobotišti, Senici, Prietrži, Hlbokom a Osuskom (Bárta,J.: 1996)

Z podnetu Vladimíra Jamárika bolo na Záhorí uskutočnených viacero záchranných výskumov a množstvo prieskumov. Kontakt udržiaval s ďalšími  záujemcami o archeológiu a sám ho podnietil u mnohých svojich žiakov a známych, ktorí s ním spolupracovali pri zachraňovaní archeologických nálezov.

Literatúra:

Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.

Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.

Jamárik,Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.

Novotný,Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.

Říha,Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica 1983, 46 s.

Drahošová,V.: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra 2005, s. 13-20. Pichlerová,M.: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.