štvrtok, december 13, 2018
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

551 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

O firmách rodiny Slatinských v Senici

0

Rokom 1948 sa datuje začiatok likvidácie všetkých živnostníkov, ktorí dovtedy svojou živnosťou živili vlastnú rodinu a dávali obživu rodinám svojich zamestnancov. Prispievali  k hospodárskej
prosperite miest a obcí, poskytovali služby a  prinášali spoločnosti zisk. Po znárodnení, ktoré spôsobilo koniec živnostenského stavu, museli hľadať nové spoločenské uplatnenie. Pripomeňme si tieto udalosti na príklade jednej z mnohých postihnutých rodín.
Kníhviazačstvo, kníhkupectvo – papiernictvo a kníhtlačiareň senickej rodiny Slatinských vznikali postupne a ako živnostenské firmy sa napriek nezvyčajným negatívnym udalostiam úspešne  rozvíjali. Všetky tri firmy (Ľudová tlačiareň, kníhviazačstvo Artúr a papiernictvo Albína) vznikli z iniciatívy jedného z najskúsenejších kníhviazačov na Záhorí Artúra Fridricha (Bedricha Slatinského. Pod jeho vedením sa vypracoval medzi popredných polygrafov i jeho syn Leopold Fridrich Slatinský. Aj keď existencia ich firiem trvala len vyše dve desaťročia, keďže bola násilne ukončená, zohrávali v hospodárskom živote mesta Senice nezanedbateľnú úlohu a prispeli k vytváraniu podmienok pre školský, živnostenský a kultúrny život Senice.
Artúr Fridrich Slatinský (1. 3. 1886, Kamešnica, Poľsko – 28. 10. 1967, Senica) sa narodil v rodine lesného hájnika Fryderyka Slatiňskiego (Fridricha Slatinského), ktorý pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny. Mal 14 detí, dospelosti sa dožilo osem. Z nich dvaja prežili svoj život mimo rodného Poľska. Brat Artúra Emil Slatyňski bojoval ako legionár v 1. svetovej vojne a neskôr sa stal dôstojníkom 10. jazdeckého streleckého pluku a 27. uljanovského pluku Poľskej armády. Po roku 1945 emigroval do Argentíny a založil si farmu Slatina na Ohňovej zemi, kde i v roku 1958 zomrel. Ďalšieho syna Artúra Slatinského priviedla na Záhorie možnosť zamestnania. Artúrovi vybral otec budúce povolanie kníhviazača, v dobe rozmachu kníhtlače považované za perspektívne a výhodné. Artúr sa vyučil v rokoch 1900 – 1904 u kníhviazača Teodora Lintschera v okresnom poľskom meste Žywiec. Tovarišské roky 1904 – 1909 strávil v popredných európskych kníhviazačstvách v Krakove, Ľvove, Viedni, Berlíne a Lipsku. Artúrov otec pôsobil krátkodobo v malackom lesnom hospodárstve panstva Pálfiovcov a dozvedel sa o voľnom mieste v kníhtlačiarni Wiesnerovcov v Malackách. Artúr F. Slatinský pracoval v tejto firme v rokoch 1909 – 1926. V Malackách sa v roku 1911 oženil s Gizelou Stiftnerovou (nar. v roku 1880 v Malackách), s ktorou mal štyri deti. Dve z nich v mladosti zomreli a deti Leopold Fridrich a Albína sa stali významnými pomocníkmi pri jeho živnostenských aktivít. Pochopenie pre Artúrov zámer otvorenia vlastnej živnosti mala i manželka Gizela, ktorá prehovorila matku Františku predať v Malackách rodičovský dom a presťahovať sa do Senice. Miesto kníhviazača získal v Löfflerovej kníhtlačiarni v Senici, kde ho ako skúseného odborníka prijali s otvorenou náručou. Pripravoval si zriadenie vlastnej živnosti, ale najskôr musel ako cudzinec získať naturalizačnou listinou československé občianstvo.1 Okresný úrad v Senici mu vydal v júni roku 1928 dve živnostenské oprávnenia, samostatne pre kníhviazačskú činnosť a zvlášť pre obchodnú kníhkupeckú živnosť a na predaj papiera a kancelárskych potrieb.2 Knihársku dielňu a predajňu mu úrady dovolili otvoriť už v roku 1927 v prenajatých priestoroch v dome pani Wodzikovej na Čáčovskej ceste. Kníhviazačstvo i predajňa Artúra Fridricha Slatinského sa úspešne rozvíjali. Rozšíril svoje služby o drobnú tlač, ktorú začal ponúkať po zakúpení šliapacieho príklepového tlačového lisu a troch zásuvníc písma z likvidovanej kníhtlačiarne Jána Prokšu v Skalici v roku 1932. Tlačil vizitky, štítky, monogramy, školské rozvrhy, zošity a ďalšie nenáročné jednofarebné tlače. Jeho kníhviazačstvo bolo známe výrobou ozdobných kaziet, aj kožených, kartónových nadstavovaných škatúľ, ktoré mu pomáhali vyrábať manželka, svokra a jeho dve deti Leopold Fridrich a Albína. Ponúkali tiež adjustované darčekové a firemné škatule na výrobky, ktoré oblepovali dizajnovým potlačeným papierom v ich kníhviazačstve. Začiatky Ľudovej kníhtlačiarne v Senici siahajú teda už do roku 1932, ale v tej dobe nemal Artúr F. Slatinský oficiálne kníhtlačiarsku koncesiu. Kníhkupectvo a papiernictvo boli kvalitne zásobené, a preto v Senici i obľúbené. Ponúkal okrem iného veľký sortiment pohľadníc a fotografických potrieb, ktorých odberateľom sa stal jeho syn Leopold Fridrich, ktorý sa začal venovať amatérskemu fotografovaniu. Artúr F. Slatinský vstúpil v roku 1929 do Živnostenskej strany, za ktorú ho zvolilido obecného zastupiteľstva Senice, v ktorom pôsobil až do roku 1939. Po vzniku Slovenského štátu mu ako naturalizovanému čsl. občanovi hrozilo vyhostenie. Pre záchranu vstúpil do HSĽS a HG, ale ani v jednej sa neangažoval, s výnimkou organizovania kultúrnych podujatí a nezapojil sa ani do židovských pogromov. Krátko pred oslobodením odišiel zo strachu ako 60-ročný občan s chorľavejúcou manželkou k príbuzným do moravského mestečka Buchlovice, čo národnodemokratickí predstavitelia a protifašistickí bojovníci Senice klasifikovali ako evakuáciu s Nemcami a opustenie svojej firmy. Do Senice sa vrátil koncom apríla 1945 a všetky tri prevádzky a byt našiel vykradnuté. Škodu súpisom vyčíslil na 200-tisíc korún. Miestny národný výbor (MNV) v Senici vydal Artúrovi F. Slatinskému dekrét o štátnej a národnej nespoľahlivosti a do firmy ustanovil národného správcu kníhviazača Michala Havla, po ňom od 15. 8. 1945 účtovníka MNV Senica Mikuláša Romanenka a od 17. 4. 1947 do 12. 6. 1947 kníhviazača Milana Pausa. Po viac ako dvoch rokoch mu udelili občiansku, národnú a štátnu spoľahlivosť a od 12. 6. 1947 zrušili vo všetkých troch firmách aj dozor národnej správy. Zanedlho 28. 2. 1948 prevzal však dekrét, že „je štátne nespoľahlivý a toto opatrenie vyžadujú celkové verejné hospodárske záujmy“.3 Odvolal sa, ale neúspešne a Okresný národný výbor v Senici zastavil výmerom z 18. 8. 1949 dočasne a z 3. 4. 1950 definitívne činnosť kníhkupectva a obchodu s papierom, 26. 1. 1950 mu zrušil platnosť živnostenského oprávnenia na kníhviazačskú činnosť z roku 1928. Súbežne sa začal proces znárodňovania kníhtlačiarne, ktorej majiteľom bol Leopold Fridrich Slatinský, pričom prišlo i k odcudzeniu vybavenia knihárskej dielne, ktorej majiteľom bol kníhviazač Artúr F. Slatinský. Inventár kníhtlačiarne a kníhviazačstva prevzal národný podnik Západoslovenské tlačiarne Bratislava prostredníctvom svojho trnavského závodu. Artúr F. Slatinský sa pustil do neúspešného boja s riaditeľom závodu a žiadal o vydanie zariadenia dielne. Vedenie trnavského závodu požadovalo preukázať vlastníctvo doložením účtov. A. F. Slatinský po vyše 20 rokoch prevádzky už nemal doklady na všetky stroje a náradie. Nevrátili mu však ani tie, na ktoré doklady mal. Knihársku dielňu v hodnote vyše 200-tisíc korún štát vyvlastnil bez náhrady. Vydaním zákazu obchodnej činnosti prinútili majiteľa ponúknuť „dobrovoľne“ predajňu národnému podniku Narpa Bratislava. Z dohodnutej sumy 160-tisíc korún dostal 40-tisíc v starej mene a po roku 1953 necelých 4-tisíc korún v novej mene, lebo podnikový odhadca znížil neskoršie hodnotu zariadenia a podnik zaplatil vyše 70-tisíc nedoplatky v prospech ONV Senica. Ako všetci živnostníci, aj Artúr F. Slatinský mal financie na viazanom účte, kde ich po mene peňazí znížili kurzom 50 : 1. Po odňatí obidvoch živností získal zamestnanie v svojom bývalom obchode, ktorého vedúcou bola jeho dcéra Albína Kádenová, až do likvidácie n. p. Narpa v roku 1954. Popri tom bol v rokoch 1950 – 1952 čiastočne zamestnaný v znárodnenej Ľudovej tlačiarni svojho syna, ktorú do likvidácie prevádzkoval trnavský závod n. p. ZT Bratislava. Dôchodok mu priznali v roku 1952 vo veku 66 rokov, ale zobrali po tom, čo sa zamestnal od roku 1959 v Komunálnom podniku mesta Senica, kde zriadili kníhviazačstvo. Dôchodku sa musel domáhať súdnou cestou, kde uspel, lebo sa stále staral o chorľavú manželku. Od roku 1953 začal so súhlasom MNV Senica v rámci drobnej živnostenskej činnosti viazať knihy občanom, ktorí ho neprestali vyhľadávať so žiadosťami o preväzby či nové väzby. Čiastočne tým zlepšil finančnú situáciu rodiny a zároveň sa venoval obľúbenej činnosti. V roku 1958 mu úrady udelili „ živnosť na dožitie“ so symbolickým ročným poplatkom, uznali jeho spoločenskú potrebu pre mesto. Pre potešenie viazal doma v rokoch 1959 – 1966 a zaškoľoval do knižnej väzby pracovníčky kníhviazačstva senického komunálneho podniku. Kníhviazač Artúr Fridrich Slatinský neúnavne bojoval v rokoch 1945 – 1959 s nepriazňou osudu, a to aj vtedy, keď jeho syn už rezignoval a pochopil, že priečiť sa politickému spoločenskému vývoju po februári 1948 nemá zmysel a pre prežitie je treba sa mu prispôsobiť. A. F. Slatinský sa venoval knižnej väzbe až do posledných chvíľ svojho života. Je symbolické, že zomrel na výročie vzniku Československa 28. októbra 1967 v novej vlasti, o ktorej občianstvo sa musel ako poľský rodák veľakrát usilovať.
Leopold Fridrich Slatinský (4. 11. 1919, Malacky – 25. 4. 1991, Skalica) mal vo svojom zákazníkmi obľúbenom otcovi Artúrovi osobný vzor. Detstvo a mladosť prežil v otcovom kníhviazačstve a už ako desaťročný pripravoval sadzbu pre zlátenie kníh a ostatných väzieb a výrobkov. Leopold Fridrich chcel kráčať v otcových šľapajach, ale otec rozhodol inak. Kníhviazačstvo považoval za neistú živnosť, ale čierne umenie – ako sa vtedy nazývala kníhtlač – za živnosť s veľkou budúcnosťou. Poslušný syn akceptoval rozhodnutie otca, ktorý mu našiel učebné miesto v pezinskej kníhtlačiarni. Artúr F. Slatinský sa poznal dobre s kníhtlačiarom Jánom Prokšom, ktorý vlastnil do roku 1932 kníhtlačiareň v Skalici a potom pôsobil ako faktor v kníhtlačiarni K. Prokšovej v Pezinku. Leopold Fridrich sa vyučil v rokoch 1936 – 1939 za sadzača a kníhtlačiara v Pezinku. Mal skúseného a trpezlivého majstra. Učeň navštevoval každý piatok odbornú školu v Bratislave a v prvom roku učenia jazdil často rezať papier a vytlačené výrobky do Gavorníkovej knihárne v Modre, lebo kníhtlačiareň Prokšovcov nemala rezačku až do roku 1937. Výučný list sadzača mu vystavili v roku 1940 so želaním: „Prajeme si, aby umeniu grafickému bol vždy ku cti!“4, čo vo svojom živote naplnil. Tovariš Leopold F. Slatinský musel získať trojročnú prax, kým si mohol zriadiť vlastnú kníhtlačiareň, ktorú mu otec už dávnejšie pripravoval. Želaním otca bolo docieliť prevádzkovanie troch spolupracujúcich firiem, ako to bolo dobovo zaužívané a odporúčané malackými Wiesnerovcami, aj skalickými Teslíkovcami. Zrodila sa myšlienka zriadenia vedľajšieho senického závodu Kníhtlačiarne K. Prokšovej Pezinok, ktorej vedúcim sa stal Leopold za podpory svojho otca. Už počas učňovských rokov sa začal venovať amatérskemu fotografovaniu a otec mu v roku 1936 zakúpil prvý fotoaparát. Fotografia sa mu stala koníčkom, ktorému sa venoval až do konca života.
Kníhtlačiareň veľmi napredovala vďaka jej prepojeniu s kníhviazačstvom a papiernictvom. Dlhoročným pôsobením senického kníhviazačstva mala nová firma trvalých zákazníkov najmä, keď sa v roku 1940 presťahovala z Čáčovskej ulice na Hlinkovo námestie č. 328 (predtým Masarykovo námestie) do podnájmu dielní vo dvore a predajne v prednej časti domu pani Pokornej. Dom stával na mieste súčasného obchodného domu Cieľ, približne v jeho strede. K príklepovému tlačiarskemu stroju Anger, kúpenému v Skalici v roku 1932 pribudol rýchlolis Anger (rok výroby 1896), zakúpený v roku 1939 v Bratislave. Mohli na ňom tlačiť plagáty veľkosti 63 x 95 cm, ktoré dovtedy tlačili pre potreby zákazníkov Senického okresu v Pezinku. Stroj vážil 3,2 tony a kúpili ho za 4 500 slovenských korún. Plagátové písmo im dodala firma Slevárna písma, česká účastinná spoločnosť Praha. Ďalší stroj zn. Anger zakúpili v roku 1941. Obidva stroje v rokoch 1942 – 43 svojpomocne rekonštruovali z ručného pohonu na pohon elektrickým motorom. Štvrtý tlačový stroj značky Heidelberg (rok výroby 1923) zakúpili v likvidovanej pražskej prevádzke v roku 1949 za 50- tisíc korún.
Okrem priebežnej modernizácie doplňovaním tlačiarskych strojov sa venoval majiteľ Leopold Fridrich Slatinský zlepšovaniu prostredia kníhtlačiarskej dielne, zatiaľ čo Artúr F. Slatinský kníhviazačskej dielni a jeho manželka Gizela s dcérou Albínou papiernictvu. Nové priestory na senickom Námestí A. Hlinku upravili v roku 1940, lebo dovtedy boli nepoužívané a zanedbané. V dielni zriadilispoločný príjem tlačiarskych a knihárskych zákaziek. Neskoršie ich preberali v susednom papiernictve. Po pridelení kníhtlačiarskej koncesie pre Leopolda Fridricha Slatinského v roku 1943 sa objem zákazníkov rozšíril. Medzi najväčších patrili Kunstseidespinnerei A. G. (dobovo Priadelňa umelého hodvábu v Senici), Okresný úrad, Senická likérka, Roľnícke skladištné družstvo, Obecná sporiteľňa v Senici, veľká časť živnostníkov v okrese Senica, vojenský útvar, správa kúpeľov Smrdáky a ďalší. Daňová správa, ktorej predkladal ročné zúčtovanie, bola vtedy v Skalici, pravidelne kontrolovala činnosť a usilovala sa zvyšovať pod rôznymi zámienkami odvody. L. F. Slatinský poznamenal: „Ako slušne vychovaný človek mal som vždy rešpekt voči úradom, lebo štátnych úradníkov som považoval za nositeľov zákona. Po určitom čase, zvlášť však po niekoľkých lekciách, ktoré mi uštedril pán Vavreka, vtedajší prednosta Daňovej správy v Skalici, bol som nútený svoju mienku si opraviť.“5 Neboli to však jediné ťažkosti. L. F. Slatinský narukoval a keď sa po potlačení SNP vrátil domov, našiel svoju firmu v značnom neporiadku. Mnohé veci boli zničené, spotrebný materiál a suroviny odcudzené. Senický MNV menoval podľa nariadenia č. 50 SNR z 5. 5. 1945 národného správcu kníhviazača Michala Havla, ktorý ochudobnil dielňu o mnohé veci. Na žiadosť cez kníhtlačiarske zemské grémium správcu vymenili a čiastočne potrestali. Novým správcom sa stal účtovník MNV Senica Mikuláš Romanenko a neskôr ďalší. Firma bola pod kontrolou národných správcov až do leta 1947. Leopold F. Slatinský prijal v roku 1946 učňa zo Sobotišťa, v roku 1947 rozšíril dielňu sadzby.
Produkcia Ľudovej tlačiarne sa orientovala na zákazkovú drobnú tlač, najmä tlačivá, rôzne oznámenia, firemné hlavičkové papiere a obálky, na výrobu zošitov, plagátov, štítky na označenie výrobkov. Vytlačili aj niekoľko drobnejších knižných publikácií, ako napríklad prospekty Smrdák a Senice. Obľúbené farebné kalendáre pre kominárov tlačili a expedovali v náklade 100 – 150 000 kusov v rokoch 1943 – 1947, vreckové kalendáre formátu 7 x 10 cm v náklade 5 – 20 000 ks v rokoch 1946 – 1948. Zákazkovo vyhotovovali blokové kalendáre v koženkových a kožených taškách so sponou, rôzne dosky aj prvé hostinské jedálne lístky v tvrdých poťahovaných doskách a ďalšie adjustované knihárske výrobky. Kníhtlačiareň mala začiatky v roku 1932, ale oficiálne bola činná až od roku 1939. V rokoch 1939 – 1942 pôsobila ako pezinská pobočka Prokešovej kníhtlačiarne, v rokoch 1943 – 1949 pod názvom Ľudová tlačiareň v Senici až do znárodnenia. ONV v Senici ustanovil výmerom z 1. 3. 1948 aj do kníhtlačiarne národného správcu Štefana Škrinára,6rovnakého ako pre kníhviazačstvo a papiernictvo. Výmer uvádza: „Národná správa bola uvalená vzhľadom na zabezpečenie verejného zásobovania, riadneho chodu distribúcie aza účelom udržania majetkovej hodnoty.“ Tieto dôvody stratili platnosť o niekoľko rokov, keď rozbíjali znárodnené stroje a likvidovali kníhtlačiareň v mene budovania národného polygrafického veľkopriemyslu. Za prevádzkovanie firmy naďalej zodpovedal Leopold Fridrich Slatinský. Západoslovenské tlačiarne, n. p., Bratislava odoslali 24. 5. 1950 L. F. Slatinskému list s rozhodnutím o začlenení Ľudovej tlačiarne v Senici do národného podniku: „Z rozhodnutia oblastného riaditeľstva  Čs. polygrafických závodov, národný podnik Bratislava, má byť na základe dobrovoľnej ponuky začlenená Vaša tlačiareň do nášho národného podniku. V prílohe zasielame Vám smernice na vypracovanie inventára výrobných prostriedkov, ktorý presne vyhotovte podľa návodu v 6 exemplároch prehľadne strojom písaných. Komisia pricestuje k Vám v najbližších dňoch…“7 Znárodnenie nebolo jednorazovým aktom. Proces opísal majiteľ L. F. Slatinský takto: „Koncom roka 1949 prišli súdruhovia z Bratislavy …, pán kolega, toto nám podpíš a je to. Keď nepodpíšeš, zoberieme ti ľudí a nedáme ti papier. Zákazkovú základňu odbúrali už predtým založením Ústredne tlačív v Bratislave. Podpísal som. Potom prišli 12. 7. 1950, spísali zariadenie, sklad papiera a previedli ohodnotenie, po jánošíkovsky – asi desatinu skutočnej hodnoty… Na podpísanie kúpnej zmluvy bol som predvolaný do Bratislavy. Kúpna cena bola stanovená tak nízko, že sa vtedy vo mne čosi vzoprelo a odišiel som bez podpisu. Podpísali si sami.“8 Vyše 9 000 korún na viaceré malé splátky poslali potom na viazaný účet a poslednú po výmene peňazí kurzom 50 : 1 vo výške 450 korún československých. Bývalú súkromnú tlačiareň F. Slatinského prevzal k 1. 1. 1950 národný podnik Západoslovenské tlačiarne (n. p. ZT) Bratislava, závod Trnava. Tlačiareň existovala ešte necelé dva roky a jej zamestnancami boli Leopold Fridrich Slatinský, Artúr Fridrich Slatinský a dvaja muži sadzači, tlačiar zo Sobotišťa a dve ženy zo Senice, posledný polrok v likvidácii len otec a syn Slatinskí. Obidvaja, zakladateľ – majiteľ a iniciátor – spoluzakladateľ, boli svedkami jej zániku. Stroj Heidelberg premiestnili do Skalice, rýchlolis a dva stroje Anger, nazývané „amerikánky“ rozbili na mieste a putovali do vtedajšej firmy Sber, n. p. v Senici. Rezačku previezli do Trnavy, zlátiaci lis s písmom skončil v piešťanskej tlačiarni a tlačiarenské písmo a nábytok v centrálnom sklade v Bratislave. Termín odovzdania prenajatých priestorov a likvidácie prevádzky bol stanovený na 27. 10. 1951. Tlačiari stihli preto ešte vytlačiť „parte“ o úmrtí Ľudovej tlačiarne v Senici. Bolo ťažké podieľať sa na likvidácii firmy, ktorú dlhé roky rozvíjali a tešili sa z každého dosiahnutého úspechu pri jej modernizácii. Artúr Fridrich Slatinský bol penzionovaný a syn Leopold sa presťahoval do Skalice, kde ako odborník získal v roku 1957 zamestnanie v Brnianskych papierňach – Grafobale a kde pracoval v pozícii tlačiara až do odchodu na dôchodok v roku 1979.
V Skalici rozvinul svoju záľubu z mladosti. Venoval sa fotografovaniu a zanechal rozsiahlu kolekciu fotodokumentov o stavebnom vývoji mesta Senice z rokov 1945 – 1967 a Skalice z rokov 1958 – 1990. Celkovo nafotil vyše 4 000 záberov, z ktorých viac ako tretina zachytáva vývoj spomenutých miest a udalostí v nich. Dve tretiny fotografií majú rodinný charakter, pričom na niektorých sú v pozadí už neexistujúce stavby. Na kinofilm začal fotiť v roku 1970. Takmer všetky fotografie a negatívy z rokov 1936 – 1945 boli zničené pri oslobodení Senice v roku 1945. Vtedy byt a firmu rodiny Slatinských vykradli a zmizol aj fotoaparát značky Voigtländer. Leopold Fridrich Slatinský pôsobil v Skalici vo fotografickom krúžku Závodného výboru ROH v Grafobale, ktorého dlhoročným predsedom bol Ernest Švrček. Prezentoval svoje fotografie na výstavách amatérskej fotografie v Skalici, v Senici a inde a veľakrát získal popredné umiestnenie a ocenenie. Rád fotografoval novorodeniatka, batoľatá a malé detí, čím robil radosť širokému okruhu Skaličanov. Tieto negatívy a fotografie nearchivoval. O svojom živnostenskom úsilí ako jeden z mála polygrafov na Záhorí spísal v rokoch 1960 – 1961 kroniku. Uchádzal sa o odškodnenie krivdy, ale Okresná privatizačná komisia pri ONV Senica v liste z 23. 1. 1991 odpovedala, že jeho prípad nie je predmetom riešenia komisie a odporučila obrátiť sa na advokátsku poradňu. To nestihol, lebo zakrátko, vo veku 72 rokov, opustil rodinu, priateľov fotografov a svoju obľúbenú Skalicu navždy.

Poznámky
1 Získanie občianstva bolo potrebné pre vydanie živnostenského oprávnenia. Žiadosť si podal na bratislavské oddelenie Ministerstvo vnútra ČSR v r. 1925. Ministerstvo mu naturalizačnú listinu vystavilo až 29. 8. 1927. Prevzal si ju na Župnom úrade v Bratislave v deň zloženia štátnej občianskej prísahy 25. 10. 1927. Originál prísahy sa nachádza v Archíve rodiny Slatinských v držbe vnuka Richarda Slatinského v Skalici.
2 Originály živnostenského oprávnenia na kníhviazačskú činnosť z 14. 6. 1928 a na obchodnú činnosť z 15. 6. 1928 sa nachádzajú v súkromnom archíve rodiny Slatinských v Skalici.
3 Archív rodiny Slatinských v držbe Richarda Slatinského v Skalici, zložka A2, výmer MNV v Senici č. 1159 z 28. 2. 1948.
4 Výučný list mu vystavilo Zemské grémium kníhtlačiarov, meditlačiarov, oceľotlačiarov, drevotlačiarov, kameňotlačiarov a majiteľov podobných živností, počítajúc medzi ne šľapacie lisy na Slovensku v Bratislave 5. 6. 1940, ktorý podpismi potvrdili starosta a tajomník grémia a majiteľka Kníhtlačiarne K. Prokšovej v Pezinku, archív rodiny Slatinských v držbe Richarda Slatinského v Skalici, zložka B1.
5 Cit. podľa Kroniky Ľudovej tlačiarne v Senici, autor L. F. Slatinský, napísaná v rokoch 1960 – 1961 v Skalici, str. 10, archív rodiny Slatinských.
6 Výmer pozri v archíve rodiny Slatinských v Skalici, zložka A2.
7 Archív rodiny Slatinských, zložka B2, cit. z listu ZT, n. p., Bratislava, datovaný 24. 5. 1950.
8 Archív rodiny Slatinských, zložka C, cit. podľa Kronika Ľudovej tlačiarne v Senici, str. 16 – 17.

Ňikdo neví, co je voják, zakád neskusí…

0

Vojna bola v minulosti jednou z tých udalostí, ktoré výrazne narušili bežný život obyvateľstva, a tak sa chtiac-nechtiac dostávali často vojnové príhody do slovesného i spevného folklóru, aby si ich ľudia z rôznych dôvodov pripomínali. Vojenské (a regrútske) piesne tvoria veľmi rozsiahlu žánrovú skupinu piesní. Z veľkej časti sa jedná o mužské piesne spomienkového charakteru na roky prežité priamo v boji alebo v kasárňach počas prezenčnej služby. Nadnárodný vojnový konflikt v rokoch 1914 – 1918 sa svojou ničivou silou dotkol obyvateľov viac či menej každej obce na Záhorí, čoho dokladom sú zápisy piesní vo viacerých piesňových zbierkach, z ktorých vychádzame v našom texte (Janko Blaho, Záhorácke pjesničky, I. – VI. diel; ďalej ZP). Spomedzi vojenských piesní je len málo takých, ktoré sú jednoznačne signované ako piesne z obdobia 1. svetovej vojny, ako napr. dve piesne z Lopašova (Jak sem jednúc na stráži stáu slovenský byu múj pluk, vjetr na mňa pofukovau, roznášau srbský zvuk. Po druhé sem na stráži stáu, tak sem si rozmysleu, odhodzím zbraň a utečem, kde je slovanská zem – ZP 6, č. 60, Lopašov;Počujte, počujte, kamaráďi moji, budem vám vyprávjat o téj ruskéj zemi… Huboký kvartýr je pro nás nachystaný, nejeden vojáček leží vňem neviný – ZP 6, č. 125, Lopašov), pri ktorých je poznámka „z roku 1914“ a obidve patria i po hudobnej stránke k novým harmonickým piesňam. Pri identifikovaní väčšiny piesní už bližšie neurčených vychádzame potom z konkrétnych historických faktov, názvov a špecifických vojenských pomenovaní a fráz, ktoré sú často v texte piesne skomolené, tak, ako si ich v zjednodušenej forme a svojom nárečí priniesli z mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armády samotní vojaci.
Častým motívom vojenských piesní je odlúčenie od rodičov, svojej milej, kamarátov a vyskytuje sa v smutných, zväčša pomalých, baladicky ladených piesňach, napr. Vojáčku, vojáčku, čašká služba tvoja, … frajírečko moja, modlívaj sa za mja, ked já budem v patáliji, aby mja tam nezabili, potom budeš moja… (ZP 2, 130, Pernek); Ty čáčovské pjekné zvony(ZP 2, 118, Čáčov); Prešpurská silňica celá je krvavá, kanonírské gule zabili šuhaja… (ZP 2, 95, Brodské); Poslechňite, kamarádzi, co vám povím, co sa stauo pri Prešpurku pri Dunaji. Stojí voják ze svú milú, horko puače, až sa jemu v levém bočku srdce trase… (ZP 6, č. 133, Moravský Sv. Ján).
V piesňovom príbehu mnohokrát vystupuje kôň, najvernejší vojnový priateľ človeka, avšak niektoré piesne sú spojené s vojnovými udalosťami ešte z 18. a 19. storočia a z hudobnej stránky so staršími vývinovými vrstvami, napr. s kvintakordálnou (Sedlajte, sedlajte, koňíčka vraného – ZP 1, 94, Mokrý Háj; Bude vojna, bude, bude patálija, že sa má naplňit tá Vosr kasárňa… – ZP 5, č. 10, Láb) alebo prechodnou modálnou vrstvou (Husár, husár, uherský voják, ZP 6, č. 44, Vysoká pri Morave), novou harmonickou vrstvou (Ach mamičko mamko má, ZP 1, 9, Skalica) alebo tzv. novouhorským štýlom, vyznačujúcim sa synkopickým bodkovaným rytmom (Pri Prešpurku pri Dunaji, ZP 1, 90, Kúty; Ket sem išél z Pešt Budzína, postretli mňa dezentéra, ZP 1, 45, Stráže; Na Hasprunce šturmujú, … Tam v tej Vosrkasárňi, tam nás obrichtujú, dajú mundúr, koňíčka, šablu ocelovú… ZP 3, 75, Závod).
Niektoré známe obecné nôty, ako je napríklad Prešpurská kasárňa malovaná (ZP 1, 89, Smolinské), boli – a v podstate stále ešte sú – v obľube ako vojenské pochody v ráznom tempe v interpretácii pochodujúcich vojenských útvarov, resp. dychovej hudby.
Väzba textu a melódie je veľmi voľná a nekorešpondujú spolu, ani čo sa týka žánru (napr., keď sa veselšia, pochodová melódia spojí so smutným až tragickým textom – Už ten hornist štrajch na trúbu zatrúbiu, každý voják do kasárňe mosí ít… kaprál ho k raportu hned štimuje…, dostaneš ty štrengen árešt (prísny trest)… – ZP 3, 126, Sekule; Tri roky sem mojej milej nepísau, ZP 3, 123, Oreské). Väčšina piesní s textom, ktorý je humorne ladený, alebo aspoň nevyznieva tragicky, sa vzťahuje na prezenčnú službu v kasárňach, napr. Na co ste mja zverbovali v ňedzelu …, Ked ty budeš uskakovat z kasárňe, najde sa ťi lahká pomoc na vojňe, vezme kaprál dvje stoličky na frajplac, vyprášá sa nohavičky aj kabát… (ZP 3, 74, Lopašov); Jak sem išeu z Prešpurka na urláb, … Kebys’ ty byu aj sám pán kapitán, už sem sa já dost zupy (polievka, z nem.) napíjau, zupy, zupy, komisného chleba, prindem domu, žeňit sa mi treba… (ZP 4, 93, Dubovce–Vidovany; viď notový príklad); Vy závodskí chuapci, co sa nežeňíte? Prišua nám cedula, na vojnu musíme. Prišua nám cedula od vojanských pánu, že máme naplňit prešpurskú kasárňu… (ZP 4, 104, Borský Jur).
Piesne sa niekedy vzťahujú na konkrétne boje, ako napríklad na známu námornú vzburu v čiernohorskom Kotorskom zálive (tzv. Boka Kotorska) na lodiach Habsburg a Radetzky v roku 1918: Pješáčku, pješáčku, ťažká služba tvoja, … Ket sem já v Kataru ve fortňi vartu stál, … Ked zdaleka šíf zatrúbil, Černohorec hned vystrelil, … mnoho našich mladých chlapcú, od Prešpurka Záhorákú do ňich pochovali (ZP 3, 87, Skalica) alebo na boje na východnom ruskom fronte v Haliči, vtedajšej Galícii, v dnešnom Poľsku: Dzívajte sa panenky, odkád sunko vychodzí, tam ležá srdénka v ruskej Galícii. Ked sme šturmy robili, mnohí sme popadali, tam ležá pješáci, slovenskí vojáci v sňehu zahrabaní… (ZP 5, č. 28, Lozorno).
Vojaci si z bojov priniesli piesne, ktorých melódie a čiastočne i texty dodnes v sebe uchovávajú nádych Balkánu, najčastejšie sa v nich vyskytujú názvy Dalmácija, Dalmatín, Bosna, Hercegovina ap. (pozn. Dalmácia – názov Dalmátskeho kráľovstva pri jadranskom pobreží, rozdeleného po vojne medzi Chorvátsko a Čiernu Horu). Tie najznámejšie piesne (Dalmácija, Dalmácija – ZP 1, 20, Moravský Sv. Ján; My sme chlapci, my vojáci, … Prelezeme hory-doly, Dalmáciu aj Hercegovinu, a co z teho já len mám, šak to plaťí cisár sám – ZP 4, 95, Oreské; Na horách, v lesi… Execírovat císaru pánu, aby sme vyhráli Hercegovinu – ZP 4, 95, Lozorno) sa pravdepodobne viažu ešte na skoršie historické obdobie, kedy už od roku 1878 spravovala rakúsko-uhorská monarchia oblasť Bosny a Hercegoviny, patriacu dovtedy Osmanskej ríši a v roku 1908 dokonca došlo k jej anexii. Tieto piesne však plynulo prechádzali i do vojenského repertoáru súvisiaceho s bojmi počas prvej svetovej vojny. Pieseň Já sem voják Dalmatín, hodím flintu na kvartír, na kvartíri je stolica… (ZP 4, 94, Lopašov) po hudobnej stránke obsahuje typický záverečný tón – kódu, ktorý je charakteristický práve pre určitú staršiu vývinovú piesňovú vrstvu viacerých slovanských etník na Balkáne, spievanú na citoslovce ój, resp. éj; tento jav môže súvisieť so spevom ovplyvneným jedno- alebo dvojstrunným sláčikovým nástrojom z jedného kusa dreva s napnutou spracovanou ovčou, kozľacou alebo zajačou kožou, tzv. guslami, kde spodná struna vydáva neustále burdónový tón (podobne ako pri gajdách), spájajúci jednotlivé melódie slôh podobne i v speve. Tieto piesne boli medzi vojakmi rakúsko-uhorskej armády veľmi obľúbené, a napokon najmä Dalmácija, Dalmácija je často spievanou piesňou i medzi súčasnými slovenskými i moravskými folkloristami.
Značná časť vojenských piesní sa vyznačuje tematikou s epicko-rozprávačským rázom, ako to vidíme pri piesni Posúchajte málo kamarádzi, co vám povím o mém bojováňí, v mjestečku Lubliňe velká vojna stáua, sunko sa zatmjeuo, krév sa vylévaua… na ten ruský cinter nedaleko dverí, pújde tady milá, srce ju zabolí (ZP 4, 97, Brodské). Konkrétne tátopieseň svojím rapsodickým prednesom a celkovým poeticko-hudobným vyznením pripomína dobové kuplety či tzv. „hašlerovky“ – teda piesne Karla Hašlera (1879 – 1941), českého pesničkára, herca, skladateľa, spisovateľa, dramatika, režiséra, ktoré boli vo vojnovom období veľmi obľúbené a mnohé z nich takmer zľudoveli (Sibiřští chlapci, Princezna v hermelínu, Pětatřicátníci, Múj kamarád – Již k marši signál troubili, Leť, koníčku, leť – Dragouni, dragouni, malované děti, Bílý kvíteček – Když jsem mašíroval ke hranici). Hašler dokonca podnikol počas prvej svetovej vojny turné po českých mestách. Z tohto zorného uhla nazerania na genézu piesní je ešte kurióznejšia „ekológia“ piesne Za starého času vojny stojí voják na stráži, ktorá je zapísaná v nedávno publikovanej zbierke Terézie Kvapilovej Prez Závody je chodníček, za Závody kríž – ľudové piesne zo Závodu(2012, s. 100), uvádzam ju však ako príklad pars pro toto, pretože takéto spojenie textovej a melodickej zložky je v ľudovej piesňovej tvorbe úplne bežné. Pomerne známa téma – zamilovaný vojak ide do žalára, pretože nebol na stráži, ale so svojou milou – sa naviazala na českú ľudovú pieseň Už mně koně vyvádějí, ktorú však upravili a spopularizovali v Čechách a na Slovensku i vďaka začínajúcemu gramofónovému priemyslu (Columbia, Odeon, His Masters´Voice) a rádiu Vladimír Chmel a Franta Poupě. Túto pieseň naspievalo, samozrejme, v rôznych obdobiach viacero umelcov, ale pri jej začiatkoch stál spomínaný virtuózny harmonikár Franta Poupě (1902 – 1981), ktorý nahrával od roku 1931 (najčastejšie v duu spolu s huslistom Ant. Pauchom, speváci Mlejnek, Severín) a po roku 1945 nahral svoju predvojnovú produkciu ešte v reedícii. A ešte zapeklitejšie je to s ďalšou závodskou piesňou Sedzí káčer na ledze (2012, s. 98), ktorá je z pohľadu žánrového zaradenia 18-slohovou vojenskou baladou (sedláček musí na vojnu poslať až najmladšiu zo svojich troch dcér, ktorá vedela však tak stríuat, že si ju chcel zobrať sám generál), avšak na melodicko-rytmickom podklade novej harmonickej valčíkovej piesne (napr. jej varianty v Slovenských spevoch: Kač-kač, kač-kač, kačena, Nová Baňa, č. 1700; Pod kostolom biely dom, Krajné, č. 1182; Mám tri dcéry na vydaj, Hajdušica, Banát, č. 1084).
Nuž, s piesňami – a vojenské z toho rozhodne nevynímajúc – je to tak: nevieme, kde ich vietor zanesie, ako sa prispôsobia inému nárečiu a hudobnej predstavivosti v novom prostredí. Môžeme len obdivovať ich životaschopnosť a nekonečnú variabilitu v poetických, motivických i hudobných obmenách.

Poznámky
BLAHO, Janko: Záhorácke pesničky 4. 200 ľudových piesní zo Záhoria. Bratislava : Panton, vydavateľstvo Slovenskéhohudobného fondu, 1970.
ELSCHEKOVÁ, Alica – ELSCHEK, Oskár: Slovenské ľudové piesne a nástrojová hudba. Antológia. Osvetový ústav, Bratislava 1982.
Karel Hašler. Já mám holku od Odkolkú. Praha : ZERAS, 1992.
KUBA, Ludvík: Cesty za slovanskou písní 1885 – 1929. Státní nakladatelství krásné literatury hudby a umění, Praha 1953, s. 457-462.
Prez Závody je chodníček, za Závody kríž (ľudové piesne zo Závodu). Zostavila, zapísala a autorsky doplnila Terézia Kvapilová. KUD Apokalipsa, Ľubľana 2012.
Záhorácke pjesničky 6. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : OPUS, 1986.
Záhorácké pjesňičky. 5. zv. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Editio OPUS, 1975.
Záhorácké pjesňičky. I. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : vydal „Krúžek Skaličanú“ v Bratislave, 1948 (reed. 1954).
Záhorácké pjesňičky. II. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské hudobné vydavateľstvo, 1952.
Záhorácke pjesňičky. III. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957.
Život je jako písnička. Hraje Franta Poupě – harmonika, Ant. Pauch – housle. Hudobný nosič CD. Z vlastnej zbierky zostavil Fr. Hladký, r. 2006.

Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (III. záverečná časť)

0
Československé légie v zahraničí – armáda ešte neexistujúceho štátu 

Legionári boli vojaci a dôstojníci českej a slovenskej národnosti, ktorí sa dobrovoľne hlásili do boja v armádach štátov Dohody. V USA a tiež v Rusku žili slovenskí a českí vysťahovalci, ktorí sa snažili pomôcť svojim v pôvodnej domovine a medzi nimi sa začala rozvíjať myšlienka o spoločnom štáte Slovákov a Čechov. V USA vznikla Slovenská liga, ktorá požadovala určitú samostatnosť Slovákov v rámci budúceho štátu. V Rusku vznikla už v roku 1915 vojenská jednotka Čechov a Slovákov, do ktorej dobrovoľne vstupovali vysťahovalci a z táborov bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády. Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš vytvorili v Paríži Československú národnú radu, neskôr premiestnenú do Londýna. Predstavitelia vysťahovaných Slovákov a Čechov v Rusku a USA sa názorovo zjednocovali a vydali viaceré spoločné prehlásenia. Prihlásili sa k myšlienke rozbitia monarchie a vytvorenia nových štátov v Európe, medzi nimi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska (jeho vláda povolila neskoršie vznik samostatnej československej brigády dekrétom zo 7. 2. 1918) a USA nesúhlasili s iniciatívami T. G. Masaryka a M. R. Štefánika vytvoriť samostatné československé jednotky, ktoré by vojensky prispeli k vzniku Československa. Od roku 1916 však prijali do svojich armád a vyzbrojili tisíce českých a slovenských dobrovoľníkov – legionárov, ktorí bojovali s Nemcami na francúzskom území po boku Britov, Američanov a Francúzov. Len približným odhadom možno predpokladať, že medzi nimi bolo okolo tristo rodákov zo Záhoria. O ich boji je známe z mnohých dôvodov len veľmi málo. Jedným z nich je fakt, že sa vrátili do svojich vzdialených domovov a tí, ktorí položili život za spoločný štát Slovákov a Čechov, sú pochovaní na cintorínoch vo Francúzsku. Odhadom predpokladáme, že obeťami na západnom fronte prvej svetovej vojny sa stalo 50 rodákov zo Záhoria. Sú našimi najzabudnutejšími vojenskými hrdinami. Výnimkou je gbelský rodák Matej Kocák, seržant US Marine Corps. Američania si uctili jeho pamiatku pomenovaním jednej z vojenských lodí jeho priezviskom. V rodnom meste – Gbeloch venovali hrdinovi samostatnú tabuľu na pamätníku 1. a 2. svetovej vojny.
Diplomatickými rokovaniami najmä M. R. Štefánika vznikli v roku 1917 tisícové samostatné československé vojenské zbory v Taliansku, Srbsku a v roku 1918 vo Francúzsku. Najväčšie československé vojsko legionárov sa sformovalo v Rusku a malo až 100 000 vojakov. Po podpísaní brest-litovského mieru 3. marca 1918 ukončili československí legionári boj s rakúsko-uhorskou armádou a vojenské velenie Dohody rozhodlo o ich presune na bojisko vo Francúzsku. Cez územie monarchie to nebolo možné, a tak ich čakala dlhá cesta cez Vladivostok. Medzitým však komunistický októbrový prevrat v roku 1918 postavil legionárov pred novú úlohu. Intervenčné vojská Dohody rozhodli potlačiť vznik štátu sovietov. Legionári zohrávali kľúčovú úlohu a tvorili vojenskú silu, o ktorej sa sám V. I. Lenin vyjadril, že moc visela vďaka legionárom v určitých okamihoch na vlásku a vývoj závisel od ich rozhodnosti. V československých légiách však nastala vnútorná zmena. Vyhlásením vzniku ČSR 28. 10. 1918 bol dosiahnutý cieľ ich dobrovoľného boja a jednotky sa stali riadnou súčasťou československej armády, hoci na tisíce kilometrov vzdialenou od novej vlasti. Legionári zložili novú vojenskú prísahu a ich legionárska prísaha stratila význam. Zmenila sa i bojová morálka a dostavila sa všeobecná vyčerpanosť. Formujúca sa Červená armáda silnela a vytláčala československé vojsko – bývalých legionárov po sibírskej magistrále k Vladivostoku napriek všestrannej podpore štátov Dohody a Japonska. Najväčšie boje zviedli československí legionári v júli 1917 pri Zborove, v marci 1918 pri Bachmači a potom v desiatkach miest v blízkosti sibírskej magistrály alebo priamo na nej. Do vlasti sa dostali do jesene 1920 na vyše 20 lodiach, niektorí cez Ameriku po trase trvajúcej 4 mesiace, iní kratšou cestou cez Suezský prieplav. Bývalí legionári zažili v rokoch nasledujúcich po návrate domov viaceré rodinné a spoločenské sklamania. Najbolestivejšie bolo, že im nebol zákonom priznaný štatútlegionára v dobe bojov po 28. októbri 1918 a neskoršie sa tí, čo sa dožili, dočkali po roku 1948 perzekúcií, súdov a väzenia, lebo „kedysi v minulosti bojovali predsa proti komunistom v Rusku“. V lepšom prípade boli odsunutí mimo spoločenské dianie a malo sa na nich zabudnúť. Na Záhorí boli takých desiatky.
V samostatných československých vojenských zboroch v Rusku, Taliansku, Srbsku a Francúzsku do vzniku Československa bojovalo rodom alebo domovskou príslušnosťou zo Záhoria takmer 400 legionárov, z ktorých v mene novej vlasti položilo svoj život viac ako 50. Uvedieme niekoľkých. Pri Bachmači padol 10. 3. 1918 v boji rodák z Prietrže, legionár v Rusku Dušan Hatala. Na následky zranení a týfusu zomrel 3. 4. 1919 Adam Vlasič z Devínskej Novej Vsi (pochovaný je v Tokiu). Medzi prvými vstúpil v roku 1915 do ozbrojenej jednotky Českej družiny, ktorá bojovala po bokucárskej armády, senický rodák, kapitán in memoriam Štefan Fajnor ml. Ako poručík sa zaslúžil o víťazné úspechy legionárov v roku 1917 pri Zborove. Zahynul 27. 6. 1918 v Buzuluku.
Do I. národného odboja, ako sa zaužívalo pomenovanie bojového hnutia za vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov, sa zapojilo zo Záhoria celkom vyše 700 národne zmýšľajúcich občanov. Svojimi činmi rozvíjali národné povedomie, ktoré pestovali v mnohých rodinách záhorských obcí. Najviac legionárov pochádzalo z miest a obcí: Senica (27), Gbely (26), Holíč (21), Skalica (12), Šaštín–Stráže (9), Kúty (15), Borský Mikuláš (12), Hlboké, Prietrž, Jablonica (po 10), Suchohrad (9), Vysoká pri Morave (8).
Utrpenie civilného obyvateľstva na Záhorí malo narastajúcu tendenciu. Bežný život síce plynul naďalej, atmosféra bola všakstále smutnejšia. Deti navštevovali školu a po nej chodili s matkami pracovať na polia a do maštalí. Matky museli zvládať všetky mužské práce a mali čo robiť, aby nakŕmili a ošatili deti. Stále viac z nich strácalo otcov, stávali sa sirotami a manželky vdovami. Narastali ceny a zväčšoval sa sortiment nedostatkového tovaru. Úrady zaviedli lístkový systém postupne takmer na všetko. Prekvital čierny obchod. Na rad prišli limity spotreby potravín a s nimi rekvirácie neodovzdaných produktov. Mnohé rodiny hladovali a trpeli podvýživou. Župné úrady v Nitre a Bratislave organizovali podporu hladujúcim rodinám, ktorých otec padol na fronte. Notári, ktorí boli realizátormi nepopulárnych opatrení štátu, akými boli rekvirácie, predpisovanie dávok odovzdávania produktov, vydávanie nepostačujúcich lístkov na produkty, doplňujúce mobilizácie, rekvirácie kostolnýchzvonov v rokoch 1915 – 1916, zber predmetov z farebných kovov, šatstva pre armádu, donucovanie k vojnovým pôžičkám, nariadenie prehliadok v národnostne zmýšľajúcich rodinách, preferovanie maďarského a židovského obyvateľstva a ďalších opatrení, vyvolávali v ľuďoch nevraživosť. Niektorí notári zneužívali svoje postavenie a požadovali úplatky za úradné výkony alebo za pridelenie výnimiek. Úrady a Červený kríž organizovali akcie na pomoc vojakom. Od učiteľov škôl požadovali, aby žiaci prinášali odevy, potraviny, ovocie a balili ich do balíčkov pre vojakov. Aj samotné rodiny posielali balíky svojim mužom na front a do zajateckých táborov. Rodiny, ktorým sa vrátil z vojny zranený vojak, nemali lieky a vypomáhali si bylinami. Korešpondenčné lístky, ktoré doručovali do obcí z frontu a zo zajateckých táborov, boli označené pečiatkou Poľná pošta. Poštári prinášali lístky, ktoré oznamovali zranenie, inokedy aj smrť ich blízkeho. Poľná pošta prinášala aj radosť, ale pred prečítaním bola i postrachom. Modlenie za skončenie vojny, zádušné omše za padlých, kázne, povzbudivé rady duchovných a prihovorenie sa u notára alebo richtára za poskytnutie istej úľavy či podpory niektorým chudobným rodinám pomáhali preklenúť najťažšie chvíle.
Odkaz pamätníkov 1. svetovej vojny
Od vojny sa narodilo už päť generácií, z ktorých posledné tri nezažili hrôzy vojny. Mier berú ako samozrejmú vec a zabúdajú, že je krehkejší ako čokoľvek iné. 1. svetovú vojnu pripomínajú už len pamätníky obetí. Postavili ich súčasníci padlých vojakov väčšinou v rokoch 1925 – 1930 na ich pamiatku. Na Záhorí jeich vyše 60. Niekde posvätili v kostoloch len pamätné tabule s menami obetí vojny. Všetky sú symbolickými pomníkmi tým, ktorí sa zaslúžili obetovaním svojich životov o našu prítomnosť. Niektoré rodiny dali kameňosochárom vyhotoviť individuálne pamätníky pred domami, na cintorínoch alebo popri cestách. Takých je v našom regióne okolo 30. Rovnaký počet je zachovaných a čitateľných skutočných pomníkov na cintorínoch, lebo v rokoch 1914 – 1915 privážali zomretých z bojísk, aby ich mohla rodina sama pochovať. Oveľa viacej pomníkov je už nečitateľných, lebo ich nemal kto obnoviť. Treba robiť všetko, aby sa nezabúdalo na vojnové utrpenie. K tomuto krédu by sa iste prihlásili tisíce vojakov a dôstojníkov bývalej cisárskej armády a legionárov zo Záhoria, ktorí sa stali obeťami prvej svetovej vojny.

Náš rozhovor s PhDr. Vierou Drahošovou, riaditeľkou Záhorského múzea v Skalici

0

Po ukončení štúdia archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nastúpila v septembri roku 1984 do Záhorského múzea v Skalici ako archeologička, v roku 1997 bola menovaná do funkcie riaditeľky. V rámci svojej činnosti sa venuje archeologickému bádaniu v regióne, uskutočnila viacero terénnych výskumov. Spolupracuje s radom spolupracovníkov múzea, pomáha inštitúciám i jednotlivcom vo výskumnej i prezentačnej činnosti. Publikovala zhruba 300 príspevkov v regionálnej i odbornej tlači, prednáša na odborných i kultúrnospoločenských fórach. Organizuje a garantuje miestne, regionálne i medzinárodné konferencie, kultúrnospoločenské podujatia, je kurátorkou viacerých výstav, autorkou, zodpovednou redaktorkou, zostavovateľkou a spoluautorkou viac ako tridsiatich publikácií, šéfredaktorkou vlastivedného časopisu Záhorie (získal 1. miesto v národnej súťaži Miestne noviny 2007, Cenu Mesta Skalice 2011, Medailu predsedu TTSK 2011). Záhorské múzeum získalo pod jej vedením ocenenia: Múzeum roka 2004, Cena Mesta Skalice 2005, Cena Trnavského samosprávneho kraja 2008, Diplom Euregio za angažovanosť v cezhraničnej spolupráci s rakúskym partnerom 2008 a i. Je členkou Slovenskej archeologickej spoločnosti, vo volebnom období 2008 – 2014 členkou Predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku, Kultúrnej rady TTSK, Múzejnej rady Trnavského kraja, Komisie pre kultúru pri Mestskom zastupiteľstve v Skalici, členkou niekoľkých národných i medzinárodných porôt a pracovných komisií (Múzeum roka a i). Za svoju činnosť získala ocenenia: Medaila Zväzu múzeí na Slovensku za rozvoj slovenského múzejníctva 2009, Medaila predsedu TTSK za prezentáciu TTSK 2009, Pamätná medaila TTSK Cyril a Metod 2013, Pamätný list Zväzu múzeí na Slovensku 2014 a ďalšie.

Počas pôsobenia v Záhorskom múzeu ste mali možnosť nahliadnuť do minulosti mesta. Pracujete na niečom, čo ešte nebolo o histórii Skalice zverejnené?
Skalica je mesto s veľmi bohatou históriou, kultúrnymi a duchovnými tradíciami, vzišlo z nej množstvo významných osobností a bola dôležitou oporou národného života. Výskumu histórie Skalice sa venovalo a venuje už niekoľko generácií bádateľov a neustále sa vynárajú nové poznatky a objavy. Vyšlo veľa kníh a publikácií, ale doposiaľ možno nájsť vo všetkých oblastiach skalickej histórie neprebádané miesta. Predstavujú množstvo práce pre súčasníkov i ďalšie generácie po nás; viacero oblastí a tém bolo v druhej polovici dvadsiateho storočia opomínaných, otvorili sa prístupy k novým, dovtedy nepoznaným a neprístupným zdrojom. Spolu s Mestom Skalica sme pred časom začali prípravu monografie mesta, ktorá je už zostavená. Jej tvorba bola príležitosťou zmapovať doterajšie výsledky, predovšetkým však zainteresovať na skúmaní vlastnej minulosti skalických obyvateľov a inštitúcie, pretože v ich archívoch sa nachádza veľa vzácneho materiálu a zdrojov informácií.
Ako by ste charakterizovali rozvoj Skalice počas Vášho pôsobenia? Čo by ste vyzdvihli a čo by bolo potrebné rozvinúť?
Skalica sa veľmi zmenila. Keď som pred tridsiatimi rokmi prišla do Skalice, bolo to pokojné, tiché mesto, upútavajúce nerušenou historickou atmosférou a neopakovateľným genius loci. S postupujúcimi zmenami v spoločnosti Skalica ožila, dnes je na svoju veľkosť veľmi dynamickým, všestranne sa rozvíjajúcim, rušným mestom. Veľmi si cením a vyzdvihujem silný lokálpatriotizmus a vzťah Skaličanov i ostatných, ktorí ovplyvňujú jeho smerovanie, k mestu. To, čo je pre Skalicu charakteristické – početné pamiatky v historickom jadre, folklór, vinohradníctvo a kultúrne tradície – zachovali a zhodnotili. Bolo investovaných veľa financií a energie do obnovy, propagácie a využívania pamiatok a Skalica je miestom šíriacim pozitívny vzťah, úctu a lásku k overeným hodnotám. Čiastočné riziko vnímam v prenikaní komerčných snáh na úkor týchto hodnôt.
Čo pre Vás znamená byť riaditeľkou Záhorského múzea?

Do Skalice som sa prisťahovala a nastúpila do Záhorského múzea, aby som sa mohla venovať odboru, ktorý som vyštudovala. K funkcii riaditeľky múzea ma priviedol postupný vývoj okolností, bola som poverená najprv zastupovaním, potom vedením a nakoniec menovaná. Svoju úlohu v tejto pozícii chápem ako možnosť utvárať podmienky pre prácu dobrého a tvorivého kolektívu mojich kolegov. Múzeum pôsobí vo veľmi zaujímavom a podnetnom regióne Záhorie, ktorý máme všetci radi, pretože z neho pochádzame, v ňom žijeme a ním sa zaoberáme. Mimoriadne obohacujúci a podnetný je kontakt s ľuďmi, s ktorými v rámci svojej činnosti spolupracujeme. Spoločný záujem o minulosť, kultúru a umenie dáva predpoklady pre hodnotné stretnutia, nové námety, inšpirácie, rozširovanie spolupráce a vzájomnú pomoc.
Robíte momentálne archeologické výskumy? Prišli ste na niečo, čo históriu Skalice obohatí?
Archeologické výskumy vykonávame na základe oprávnenia MK SR stále, pretože od roku 2004 ich povinnosť vyplýva investorom zo zákona. Často ide o kontrolovanie výkopov bez väčších nálezov či pozitívnych výsledkov, prichádza však i k vzácnym nálezom. Za posledné obdobie boli najvýznamnejšími výskum sídliska zvoncovitých pohárov v roku 2003 pri budovaní obchvatu Skalice a výskum jednotlivých častí mestského opevnenia pri rekonštrukcii historického jadra mesta.
Akými zmenami prešlo múzeum počas vašej činnosti vo funkcii riaditeľky?
Po roku 1989 sa zmenili podmienky pre vnútorné zameranie práce v múzeu, značne sa rozšírilo spektrum výskumných tém a oblastí, ktorým dovtedy nebola alebo nemohla byť venovaná pozornosť. So spoločenskými zmenami sa zväčšil okruh výberu zbierkových predmetov a dokumentačného materiálu. Zvýšeným obchodom so starožitnosťami sa zdynamizovala i snaha o ich záchranu. Vďaka podpore zriaďovateľa sa podarilo riešiť problémy uskladňovania zbierok, zlepšiť technické vybavenie múzea a stav budov. Stabilizoval sa pracovný kolektív a zvýšil jeho odborný potenciál, čoho odrazom sú úspechy vo výskumnej i prezentačnej činnosti. Získali sme kontakty a v mnohých smeroch rozvíjame spoluprácu so zahraničnými múzeami. Múzeum má v jednotlivých oblastiach svojho zamerania veľa kontaktov medzi inštitúciami, široký okruh spolupracovníkov a priaznivcov, čo mu pomáha pri napĺňaní úloh a realizácii svojho poslania.
Čo by ste mohli najviac vyzdvihnúť v rámci múzea?
Múzeum oslávi na budúci rok 110 rokov svojho trvania, vzniklo ako prvé národne orientované súkromné múzeum na Slovensku a patrí medzi najstaršie kontinuálne pôsobiace slovenské múzeá. Expozícia navrhnutá Dušanom Jurkovičom a nainštalovaná zo zbierok zakladateľa MUDr. Pavla Blahu je jedinou múzejnou expozíciou architektom vytvorenou a zároveň najstaršou zachovanou expozíciou na Slovensku. Patrí k najzaujímavejším pamiatkam Skalice. Svojím dlhodobým pôsobením v Skalici a na Záhorí si múzeum získalo stabilné postavenie v regióne i v sieti slovenských múzeí a výrazne sa podieľa na zachovávaní a formovaní regionálnej identity. V oblasti Záhoria i v rámci širšej odbornej verejnosti Záhorské múzeum pozná veľa ľudí práve prostredníctvom nášho časopisu Záhorie, ktorý vydávame už 23. rok. Sieť jeho odberateľov, prispievateľov a priaznivcov tvorí bázu, ktorá nám pomáha reflektovať našu činnosť a rozširovať kontakty i v ďalších sférach. Veľkou prednosťou múzea je harmonický kolektív, jeho pozitívna energia a konštruktívny prístup.
Boli nutné zmeny, aby múzeum získalo viacej návštevníkov? Čo ich priťahuje, aké expozície, výstavy?
Na zvyšovaní návštevnosti podujatí a výstav múzea má veľký podiel variabilita ponuky. Každá téma, autor a problematika osloví inú skupinu návštevníkov, iné vrstvy. Tým sa oboznamujú s inštitúciou a postupne múzeum získava väčšie počty záujemcov. Napriek tomu však veľa záleží od celkovej nálady v spoločnosti i ponuky v meste. Najväčšiu návštevnosť už po veľa rokov zaznamenávame počas veľkých podujatí, akými sú Skalické dni, Trdlofest, Deň a Noc múzeí a podobných. Pripojením sa k projektu sprístupnenia pamiatok mesta Skalice sa podarilo zvýšiť i návštevnosť počas víkendov turistickej sezóny.
Aký bol váš najsilnejší zážitok či najväčší úspech v práci?
K silným zážitkom patria stretnutia s ľuďmi, ktoré zanechávajú nezabudnuteľné dojmy. Potešia objavy súvislostí, keď človek dlho skúma, hľadá, a zrazu začnú kamienky mozaiky do seba zapadať. Najviac však teší, keď sa po dlhšom pracovnom vypätí podarí ukončiť náročnú spoločnú úlohu, projekt. A bolo ich dosť: vytvorenie nových múzejných expozícií, monografií obcí, výskumných projektov. To je zároveň i úspechom. Ak pritom výsledok našej práce ocenenia i zvonku; prejavom dôvery, odborným uznaním či pozitívnym prijatím verejnou mienkou; je to krásny a motivujúci pocit pre všetkých.
Čo by ste chceli ešte v rámci pôsobenia v múzeu dosiahnuť, máte nejaké nesplnené méty?
Veľa energie venujeme elektronickému spracovaniu našich fondov, zatiaľ však máme ešte väčšiu časť pred sebou. Tešíme sa na výsledok, ktorý umožní oveľa lepšiu prácu so zbierkami, ich vyhodnocovaním a používaním, efektívnejšie výsledky i komunikáciu s inými partnerskými inštitúciami. Budeme sa snažiť vyvinúť ešte intenzívnejšiu prácu s deťmi a mládežou. Inšpirujúce sú poznatky zo susednej dolnorakúskej oblasti, kde múzejnú prácu robia z veľkej časti na dobrovoľnom a spolkovom princípe a majú pritom asi najväčšiu hustotu múzeí a múzejných zariadení v Európe. Základ takéhoto vzťahu ku svojej minulosti je dobré vytvárať od detstva, aby sme zachovali to, čo sme zdedili a čo tvorí naše najväčšie istoty. Určite potrebujete pri tak časovo náročnej práci relax.
Akým záľubám sa venujete?
Od malička mám rada knihy a veľa čítam. Obdivujem umenie, som vďačným vnímateľom výstav, koncertov, divadelných predstavení. Rada cestujem, kochám sa Záhorím a Slovenskom, poznávam pekné miesta Európy. Som obdivovateľkou slováckeho regiónu, jeho folklóru a tradícií. Veľmi sa mi páči obdobie secesie, približujem si ho predmetmi, literatúrou, návštevou secesnej architektúry. Krásne okamihy sa snažím zachytiť fotografovaním. Najradšej relaxujem pri bicyklovaní, turistike, plávaní a vzácnych vychádzkach s mojimi deťmi. Energiu a psychickú rovnováhu mi dodáva pobyt v prírode, jej dokonalosť a krása. A predovšetkým kontakt s dobrými a pozitívnymi ľuďmi.
Čo dodať na záver?
Chcela by som zo srdca poďakovať kolektívu múzea a všetkým, ktorí akoukoľvek mierou a spôsobom prispievajú k jeho pozitívnemu pôsobeniu, zároveň im zaželať veľa zdravia, šťastia, spokojnosti a pocitu naplnenia vo svojom živote.
Za rozhovor pri príležitosti životného i pracovného jubilea Viery Drahošovej ďakuje redakcia.

Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (II. časť)

0
 
Vojnové cintoríny. Rakúsko–uhorská armáda, jej zoskupenie 1. c. k. armády, zvádzala ťažké boje na východnom (ruskom) fronte v oblasti Haliče, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska a Ukrajiny. Bojové operácie tu viedla od augusta 1914 s prestávkami dohodnutého prímeria takmer po celú dobu vojny. Najťažšie boje sprevádzané ľudskými a materiálnymi stratami sa uskutočnili v roku 1914 v okolí Krasniku pri Lubline o mestá Halič, Ľvov a o Karpatský priesmyk. Ruské vojská ničili východné územie Slovenska až takmer po Humenné. V roku 1915 viedli rozsiahle bitky o Zborov, Gorlice, Przemyšl. Cisárske a nemecké vojská postúpili do ruského vnútrozemia, ale ruské vojská dobyli v roku 1916 územie späť a znovu sa bojovalo o územie Haliče. Nasledovala opätovná bitka o Zborov (1917) a iné mestá.
Najviac vojakov a dôstojníkov zo Záhoria padlo v oblasti Haliče, kde sa nachádzajú desiatky vojenských cintorínov. Tridsať z nich pri premene na vojenskú pamiatku projektoval rodák z Turej Lúky Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947).
Na ruskom fronte, kde boje skončili skôr ako na západnom a južnom fronte, už 3. marca 1918 uzatvorením brest-litovského mieru (podľa rokovania v rovnomennom bieloruskom meste) riešili velenie armády a vláda mimoriadne zložité problémy. Spočívali nielen v bojoch, ale najmä v zdravotných a zajateckých reáliách. Na ruskom fronte sa rozšírili mnohé epidemické choroby, vrátane veľmi nebezpečnej cholery, ktoré boli príčinou smrti rovnakého počtu vojakov ako zabitých v boji. Tisíce vojakov zo Záhoria sa dostali do ruských zajateckých táborov, kde stovky z nich podľahli chorobám. Zajatci na jednej i druhej bojujúcej strane sa stali dovtedy nepoznaným fenoménom vojny. Zlá situácia v zajateckých táboroch sa zlepšovala len postupne, pod dozorom medzinárodných komisií.
Na južnom (srbskom) fronte začali boje ako prvé už 28. júla ostreľovaním Belehradu (cisárske vojsko ho obsadilo 20. septembra 1914, potom stratilo a opäť po boji okupovalo 2. decembra 1915). Boje na rieke Drine trvali počas celého roka 1915. Vojakov zo Záhoria, ktorí zahynuli na srbskom fronte, spočiatku dovážali do rodísk a pochovala ich rodina. Viaceré takmer zabudnuté pomníky sa nachádzajú na cintorínoch dodnes. Mnohých zranených vyliečili a poslali naspäť k bojovým jednotkám. Choroby na tomto fronte boli zriedkavejšie. V rokoch 1916 – 1918 boli v Srbsku dislokované už len strážne okupačné jednotky. Boje na južnom talianskom fronte sa vyznačovali neobyčajnou náročnosťou, pretože vojská operovali do mája 1915 v horskom teréne pohoria Álp a od vojakov sa často vyžadovali horolezecké výkony pri presune vlastnom aj rozmontovanej techniky. Najťažšie boje sa odohrali v okolí Doberdo del Lago (1916). Zasahovali až na terajšie územie Slovinska do lokalít Isonzo a Volišče, kde sa dnes nachádzajú vojenské cintoríny. Leží tu viac ako sto vojakov, rodom alebo domovskou príslušnosťou patriacich do niektorého z miest a obcí Záhoria. V Doberdo sa nachádza i múzeum s tisícom otrasných fotografií zranených a mŕtvych rozmetaných po skalách. Snáď každý, kto odtiaľto odchádza, sa musí pod ich dojmoch stať pacifistom a prijať krédo, že pre mier treba urobiť všetko.
Ďalším miestom ťažkých bojov na území Talianska boli boje v povodí rieky Piavy v lete roku 1918. V Taliansku bojovali aj jednotky, v ktorých boli zaradené stovky mužov zo Záhoria: 4. domobranecký pluk jazdectva a poľného delostrelectva nasadený postupne v Srbsku, Albánsku, Rumunsku a v Taliansku, 14. horský pluk delostrelectva, 43. a 72. peší pluk, 15., 18. a 25. honvédsky pluk, 19. prápor strelcov, 10. delostrelecký pluk a ďalšie jednotky rakúsko-uhorskej armády.
Doliečovacie nemocnice na Záhorí. S pokračujúcou vojnou pribúdalo ranených a invalidných vojakov. Štát a Bratislavské armádne veliteľstvo sa museli o ranených vojakov postarať. K dispozícii mali sieť nemocníc po celej monarchii, do ktorých povolali veľa civilných lekárov. Medzi nimi bol napríklad i MUDr. Pavel Blaho zo Skalice, ktorý slúžil armáde v nemocnici v Kroměříži a v stoličnom Belehrade.1 Kapacita nemocníc však nepostačovala, pretože sa v nich museli liečiť tiež zajatí vojaci. Príslušné ministerstvá armády, vnútra, domobrany a župné úrady vyzývali k zakladaniu drobných výpomocných nemocničných zariadení. Na Záhorí vzniklo v dobe 1. svetovej vojny vyše 15 vojenských doliečovacích nemocničných zariadení a krátkodobých útulkov pre ranených a invalidných vojakov v obciach Devínska Nová Ves, Šaštín, Veľké Leváre, Jablonica, Kúty, Moravský Svätý Ján, Plavecké Podhradie a v mestách Malacky, Holíč, Senica, Skalica a Stupava. Úrady ich zriaďovali najmä v priestoroch kláštorov, v hospodárskych budovách kaštieľov a niektorých štátnych školských budovách. Bratislavské armádne veliteľstvo zabezpečilo vojenských lekárov a Červený kríž sprostredkoval ošetrovateľky. Veliteľstvo vojenských lekárov operatívne odvolávalo a prenechávalo liečbu miestnym civilným lekárom. Predstavení kláštorov reholí františkánov, kapucínov, saleziánov, ako i majitelia kaštieľov prejavili pochopenie a veľkú mieru milosrdenstva v náročných situáciách, keď boli vojenské nemocnice vo veľkých mestách preplnené. Doliečovacie nemocnice a útulky pre ranených a invalidov na Záhorí mávali zvyčajne 15 – 30 pacientov a po ťažkých bitkách najmä na ruskom a talianskom fronte dočasne aj oveľa viac. Archívne materiály k pôsobeniu týchto polovojenských nemocníc sa zachovali len veľmi poskromne. Najznámejšia z týchto malých nemocníc bola v Skalici. O jej založenie usiloval už v predvojnovej dobe spolok Červeného kríža, čo sa v roku 1906 uskutočnilo a nemocnicu spravovali rehoľníci, milosrdní bratia. Štátom financovaný spolok Červeného kríža v Budapešti a vrchný strediskový zdravotný splnomocnenec barón Berthold Feilitzsch žiadali listom zo 7. augusta 1914 milosrdných bratov, aby do 28. augusta vytvorili podmienky pre umiestnenie 10 ranených vojakov a prisľúbili im vojenského lekára.2Nemocnica plnila svoje úlohy pri ošetrovaní ranených vojakov až do roku 1918. Riaditeľ nemocnice E. Vincsek ako jeden z posledných podpísal 30. mája 1918 mestským lekárom MUDr. Henrikom Szillingerom vystavený úmrtný list 22–ročného vojaka 83. pešieho pluku Štefana (Istvan) Szekéra, príslušného do mesta Szombathely.3 Zomrel na tuberkulózu a pochovali ho zrejme na neznámom mieste skalického cintorína. Chorých vojakov posielali do Skalice z bratislavskej vojenskej nemocnice, ale podľa rozhodnutia centrály Červeného kríža v Budapešti aj z ďalších veľkých vojenských nemocníc na slovenskom území, ktorých bolo celkom šesť. Do malých nemocníc na Záhorí privážali už ošetrených a z epidemických chorôb vyliečených pacientov, takže obyvateľstvu nehrozilo nakazenie škvrnitým týfom ani dyzentériou, cholerou, či tuberkulózou. Na Záhorí nebola žiadna veľká vojenská nemocnica, centrálny zajatecký tábor ani táborová pozorovacia stanica, ktorých bolo na terajšom území Slovenska šesť. Ich poslaním bolo vlakmi z frontu privážaných ranených a chorých vojakov 5 dní pozorovať, zbaviť ich infekcie, podľa potreby očkovať a potom presunúť do riadnych vojenských nemocníc. Toto opatrenie bolo účinné pre zabránenie šírenia infekčných ochorení medzi civilné obyvateľstvo.
Zajatci, zajatecké tábory a baraky na Záhorí. Pomery v zajateckých táboroch v rakúskouhorskej monarchii v rokoch 1914 – 1915 boli veľmi provizórne, chaotické až katastrofálne.4 Masový charakter počtu zajatcov bol celkom novým fenoménom, veliteľstvá a vlády bojujúcich strán ho začali riešiť, až keď vznikol – od augusta 1914. Zranení, apatickí a pomermi znechutení zajatci, najmä z rôznych častí Ruska, zomierali v neľudských podmienkach na choroby a hlad. Boli medzi nimi mrzáci, slepci, ľudia bez končatín. Obdobná situácia bola vo viac ako 1 900 zajateckých táboroch v Rusku, 70 táboroch v Taliansku, kam sa po zajatí dostali ohluchnutí, oslepení a inak postihnutí vojaci slovenskej národnosti. Len zo Záhoria ich bolo odhadom viac ako 5 000. Na území Rakúsko-Uhorska bolo zriadených takmer 40 centrálnych zajateckých táborov, z toho na terajšom území Slovenska tri: v Dunajskej Strede, Šamoríne a Veľkom Mederi. Vláda chcela budovať aj ďalšie, ale obyvateľstvo blízkych miest, ako napríklad v Trnave a Malackách proti tomu s úspechom protestovalo, lebo sa obávalo šírenia epidemických chorôb. Väčšina táborov začínala oploteným priestorom, v lepšom prípade so stanmi, a len postupne zajatci budovali ubytovne, objekty pre veliteľstvo a vojenskú stráž, sklady, hygienické zariadenia, kanalizáciu, dielne, pekáreň, ošetrovňu, márnicu, cintorín a ďalšie zariadenia. Situácia v táboroch sa pod vplyvom medzinárodných vládnych komisií za účasti zástupcov Červeného kríža v roku 1916 zlepšila zavedením táborových poriadkov, rozširovaním hygienických opatrení, očkovaním a relatívnym dostatkom liečiv. Vláda, armádne veliteľstvá a príslušné župné úrady realizovali opatrenia pre zabránenie šírenia epidemických chorôb medzi civilné obyvateľstvo. Zriadili sieť karanténnych zajateckých táborov, kde boli privážaní zajatci sústredení na pozorovanie a po niekoľkých dňoch smerovali do centrálnych riadnych táborov alebo do vojenských nemocníc. Úrady začali od roku 1915 prideľovať zdravých zajatcov na pomoc továrňam, baniam, živnostenským firmám a poľnohospodárskym usadlostiam. Župné (Nitra, Bratislava), okresné (Malacky, Senica, Holíč), notárske a obecné úrady spoluorganizovali pracovné umiestnenie vojnových zajatcov k jednotlivým žiadateľom na Záhorí. Žiadatelia dostávali zvyčajne 2 až 3 zajatcov a väčšie firmy 10 až 15. Boli povinní postarať sa o ich dopravu, stravu, ošatenie, ubytovanie a vysielajúcemu zajateckému táboru platili malý poplatok 50 halierov. So skupinou zajatcov bola do miest a obcí poslaná vojenská stráž (1 až 2 vojaci), ktorá na nich dozerala mimo pracovného času. Živnostníkom a sedliakom zakázali ubytovávať zajatcov v ich rodinnom dome. Začali preto vznikať ubytovne pre zajatcov, ktoré obyvatelia mylne nazývali zajatecké tábory a miestne úrady zajatecké baraky. Vznikli v rokoch 1915 – 1916 pri Skalici, Holíči, Malac-kách, Senici, Stupave, Perneku, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Vsi, Moravskom Svätom Jáne a pravdepodobne aj inde. Mali veľký význam pre zabezpečenie vojnového hospodárstva, činnosť živnostenských dielní, tovární a najmä pri sezónnych prácach v poľnohospodárstve. Zamýšľané využitie zajatcov pre pomoc vdovám po padlých vojakoch sa nerealizovalo. Stavbu drevených provizórnych barakov a ich skromné vybavenie financovali zo združených financií žiadatelia, u ktorých zajatci, prevažne Rusi, pracovali. Župné úrady opakovane zasielali upozornenia, aby s nimi zaobchádzali ľudsky, nepreťažovali ich pracovnými povinnosťami, dodržiavali 10- až 12-hodinovú pracovnú dobu, prestávky.5 V polovici roka 1918 zaslali predpisy o repatriácii a navrátení zajatcov do ich kmeňového zajateckého tábora. Ešte pred vznikom Československej republiky zajatci zo Záhoria odcestovali a trvalo tu zostali žiť len niekoľkí.Poznámky
1 Podrobnejšie pozri Š. Janšák, Život Dr. Pavla Blahu, str. 437 – 446.
2 Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond Magistrát mesta Skalice – adm., pol. 84/ 4589 a 80/ 3040.
3 Tamtiež, pol. 95/ č. 2 z roku 1818.
4 Podrobnejšie pozri napríklad publikáciu Zaťková J. Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 – 1918, VHÚ Bratislava, 2013, 176 s. alebo Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, ILC Bratislava, 2010, str. 145 – 149, alebo svedectvá o vlakových transportoch z ruského frontu so stovkami zomierajúcich na zranenia, choleru a iné choroby vojenského lekára Ivana Stodolu, autora knihy V šľapajach Hippokrata, Osveta Martin, 1977.
5 V archíve MV SR, ŠABA, pobočka Skalica sa zachovali desiatky dokumentov s pokynmi zaobchádzania so zajatcami a viaceré zoznamy pracovného umiestnenia zajatcov u jednotlivých gazdov a živnostníkov najmä v Skalici, fond magistrátu Skalice z rokov 1914 – 1918.

Záhorie 1/2014

0

Vážení čitatelia,
každý rok je niečím výnimočný, zaujímavý; v osobnom, užšom či širšom spoločenskom dianí. Prináša udalosti i výročia udalostí, niekedy pozitívnych, radostných, inokedy smutných a ťažkých. Rok 2014 nesie dva prívlastky, ktorým sa budeme venovať v činnosti Záhorského múzea i na stránkach časopisu.
V celej Európe prebieha spomienka na 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá sa nesmiernymi stratami dotkla snáď každej rodiny. Veľa inštitúcií sa pripojilo k výzve na zhromažďovanie informácií o prvej svetovej vojne, aby aspoň takýmto spôsobom vzdalo úctu pamiatke jej obetí, poukázalo na nešťastie a negatívne dopady každého vojnového konfliktu a násilia, varovalo pred nimi. K výzve sa zapojilo i Záhorské múzeum v Skalici (pozri na strane 32).
Spoločnosť ponechávala desaťročia pamiatku na Veľkú vojnu upriamovaním pozornosti na iné aspekty histórie v úzadí, nehodilo sa hovoriť o západnom fronte, legionároch, odškodňovaní vojakov a ostatných náležitostiach s ňou súvisiacich. Všetci sme počúvali rozprávania svojich otcov a dedov o talianskom fronte, stratách na Piave, v Haliči, o zajatí, nekonečnej ceste Sibírou a iné. Vnímali sme ich, najmä mladšia generácia, ako ťažko predstaviteľné až neuveriteľné príbehy, skôr legendy, než reálne prežitú skutočnosť. A priami pamätníci odišli. V rodinách i pamätiach rodinných príslušníkov však doposiaľ uchovávame veľké množstvo informácií, ktoré môžu napomôcť dotvoriť obraz tejto smutnej historickej udalosti.
Rodinní príslušníci, potomkovia vojakov bývalej rakúsko-uhorskej armády pátrajú a chcú sa dozvedieť čo najviac o osudoch svojich predkov. Elektronické spracovanie databáz viacerých vojenských archívov v Európe, zverejnenie a vytvorenie webových stránok s návodmi a postupmi na ich štúdium, ktoré vznikli v posledných rokoch, najmä v súvislosti s výročím, poskytujú ešte donedávna nepredstaviteľné možnosti a zdroje hľadania a získavania informácií.
Pri návšteve v regióne sa stretávame s pamiatkami na vojnu v obciach i na cintorínoch v podobe spoločných aj individuálnych pamätníkov padlých a nezvestných. Hroby na cintorínoch dávajú vedieť, že i napriek návratu domov si vojna často vyžiadala svoju daň a vojaci zomreli na následky zranení či chorôb. Radostnejším svedectvom sú kríže a kaplnky postavené z vďačnosti za návrat z vojny. Čítame mená, pozeráme tváre, rátame počet a vek mladých mužov, ktorí odišli v rozpuku života. Celkovo vo vojne zomrelo asi 10 000 000 vojakov (z územia Slovenska približne 69 000, z regiónu Záhoria asi 3 000) a 7 000 000 civilných obyvateľov, ešte viac ako raz toľko bolo zranených. Nie všetky rodiny sa dozvedeli, čo sa stalo s ich príbuznými, ako a kde zomreli, kde a či vôbec sú pochovaní. Hospodárske a materiálne škody boli obrovské, ešte horšie boli psychické dôsledky pre rodiny, pozostalých, celé generácie ľudí.
A práve tento rok je akoby symbolicky Konferenciou biskupov Slovenska vyhlásený za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Dôvodom vyhlásenia tematického roka, ktorý sa významne viaže k nášmu regiónu, je 450. výročie od prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. a vyhlásenia chrámu v Šaštíne-Strážach za baziliku minor. K obom témam prinesieme príspevky i v našom časopise.
V radoch nášho redakčného kruhu sme, žiaľ, stratili dvoch dlhoročných členov, prichádza postupne ku generačným výmenám. Veríme však, že sa nám bude spolu naďalej dariť smerovať náš časopis k spoločnej spokojnosti. Záverom by som chcela všetkým našim čitateľom a priaznivcom poďakovať za podporu a zaželať príjemné stretnutia s časopisom.

Viera Drahošová
šéfredaktorka časopisu

Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (I. časť)
Peter Brezina

V tomto roku si pripomenieme 100. výročie od začatia najničivejšieho svetového vojnového konfliktu, ktorý sa mal stať pre svoje dôsledky trvalým poučením pre mierový pokojný život v duchu univerzálneho princípu Ži a nechaj žiť či kresťanského ideálu Človek človeku je bratom. Nestal sa, lebo nasledovala druhá svetová vojna a veľakrát aj neskoršie hrozil konflikt svetovej vojny. Keď atentátnici, ktorí sa chceli zviditeľniť v svojom boji za národnú samostatnosť, zastrelili 28. júna 1914 v Sarajeve následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d´Este spolu s manželkou, uvoľnili sa prostredníctvom novín vášnivé snahy potrestať v mene rakúskeho dvora Srbov. Hoci sa srbská vláda od separatistov dištancovala, mal nasledovať kolektívny trest v podobe vojenského obsadenia Srbska. Iróniou osudu bolo, že práve následník trónu sľuboval v budúcej mocnárskej pozícii reformy a povolenie niektorých národných práv národom monarchie. Sľuby však už nemohol splniť. Viedenský dvor po získaní podpory nemeckých spojencov zaslal 23. júla 1918 do Belehradu nótu s požiadavkou začlenenia do monarchie. Pre Srbov bola neprijateľná a o dva dni ju v odpovedi zamietli. Vyhlásenie vojny Srbsku nasledovalo o pár dní. 28. júla a v nasledujúci deň začalo rakúske delostrelectvo ostreľovať Belehrad. Spočiatku zasiahli do bojov len rakúsko-uhorské jednotky práve slúžiacich vojakov základnej služby, vedené profesionálnymi štátnymi veliteľmi a začala sa uskutočňovať mobilizácia mužov. Žandári začali s prehliadkami národne slovensky zmýšľajúcich občanov, ktorých nazývali panslávi, lebo sa obávali ich vystúpenia na obranu Ruska a Srbska, a tiež, že by mohli mariť priebeh mobilizácie. Slovenská národná strana (Ohlas SNS o zastavení činnosti počas trvania vojny z 5. augusta) aj Slovenský výkonný výbor Sociálnodemokratickej strany Uhorska (Ohlas z 30. júla 1914) vydali vyhlásenie, ktorým sa zriekli aktivít v boji Slovákov za národné požiadavky, čím vyjadrili dočasnú podporu vláde v ťažkých vojnových časoch.
Všeobecná mobilizácia
Mobilizácia sa uskutočnila bezprostredne po vydaní cisárskeho manifestu „Mojim národom“ 28. júla 1914, ktorý začínal slovami: „Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné moje roky z Božej milosti obetoval dielam mieru a moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny. Prozreteľnosť inak určila.“1 V ten istý deň uverejnil úradný vestník Budapesti Közlöny vyhlásenie vojny Srbsku, čo prevzali všetky noviny, vrátane periodika Národnie noviny v č. 88 zo dňa 30. 7. 1914. Slovenský denník v č. 145 zo dňa 29. 7. 1914 uverejnil Ohlas vlády (Uhorskej kráľovskej vlády v Budapešti). Vláda oznámila, že nastávajú ťažké časy, národy stoja na prahu vojny a „položení sme na vážky histórie“. Vyzvala ľud k podpore: „Teraz treba ukázať, že každý občan tejto krajiny hotový je obetovať krv svoju do poslednej kvapky na oltár vlasti a že láska ku vlasti, vernosť, vytrvalosť, odhodlanosť národa víťazne vyjde z ohnivej skúšky… Vláda vykoná všetko na ochranu poriadku, pokoja v krajine a na ochranu bezpečnosti života a majetku k otčine verných občanov… obracia sa na každého bez rozdielu rasy a vierovyznania. Podoprie každého a očakáva pomoc od každého. Pomoc aj od občanov nemaďarského jazyka… Štát bude mať za každých okolností toľko sily, aby rozmliaždil tých, ktorí by sa, poslúchajúc na slovo hriešnych buričov, previnili proti povinnostiam štátnoobčianskej vernosti. Vo vzniku zahrdúsi každé narušenie poriadku. Avšak smutné by bolo, keby došlo k takýmto donucovacím poriadkom… Odbila hodina činu. Obetavá vlastenecká vernosť môže položiť základy jednej krajšej, lepšej, blaženej budúcnosti.“2 Vyhlásenia uverejnili tiež periodiká v maďarskom jazyku, a tak obyvateľstvo na Záhorí bolo dostatočne informované a očakávalo vydanie mobilizačnej vyhlášky. V noci z 31. júla na 1. augusta začali do väčších obcí ležiacich blízko železničných staníc, ktoré mali všetky telegraf, prichádzať telegramy. Niekde mali práve hodové zábavy či slávnosti a rozvinula sa búrlivá diskusia. Jej výsledok bol, ako uvádzajú obecné kroniky, prekvapivo zľahčujúci. „Vtrhneme tam, urobí sa porádek a za pár dní budeme doma. Ešče aj žatvu a mlátení dokončíme,“3 nádejali sa v tanečných sálach a hostincoch. Zmobilizovaní chlapi sa tým lúčili s rodinami pri odchode z obce, navzájom sa uisťovali na vozoch smerujúcich k železničným staniciam, po ceste vlakom, v prestávkach medzi spievaním. Odchádzali si plniť povinnosť a podporiť nešťastnú cisársku rodinu. Prevládalo nadšenie k rýchlemu obsadeniu Srbska a presvedčenie, že za niekoľko dní budú opäť doma v rodinách.
Do menších obcí sa dostala vyhláška o všeobecnej mobilizácií poštou až nasledujúci deň, 1. augusta. „Mobilisačný ohlas“, ako znel nadpis plagátu, sa 1. a 2. augusta 1914 dostal aj do tých najmenších dedín a osád. V desiatkach exemplárov ho pošta doručila na notárske úrady, odkiaľ ho notári posielali po notárskych sluhoch richtárom. Obecní sluhovia ich vyvesovali na obecnú oznamovaciu tabuľu, na stromy, rohy domov a v hostincoch. Opakovane sa v obciach ozýval bubon obecného sluhu. Čítal a na známosť dával vyhlášku, ktorú dostal od richtára alebo notára. Tí museli zabezpečiť konské poťahy a vozy na prepravu zmobilizovaných do najbližších železničných staníc. Rozlúčky 1. – 3. augusta 1914, keď odchádzali z obcí muži vo veku do 42 rokov, sprevádzali plač a náreky. Slzy striedali slová obáv o budúcnosť i nádeje na skoré stretnutie. Čas ukázal, že všetko bolo nakoniec horšie, ako si boli ochotní všetci pripustiť.
Zmobilizovaní muži so severného Záhoria odchádzali najčastejšie k 71. cisárskemu a kráľovskému pešiemu pluku s veliteľstvom v Trenčíne a muži z južného Záhoria k 72. pešiemu pluku s veliteľstvom v Bratislave, kde absolvovali pri zaradení do peších jednotiek 1 – 2, pri zaradení do špeciálnych jednotiek 3 – 6 týždňov trvajúci výcvik. Potom odchádzali vlakovými transportmi na ruský alebo srbský front. Pred odchodom skladali prísahu vernosti panovníkovi Františkovi Jozefovi I. (po jeho smrti 21. 11. 1916 Karolovi I., v Uhorsku cisár Karol IV.) a jeho generálom „… nariadenia a rozkazy vo všetkých službách plniť, proti každému nepriateľovi, nech je to ktokoľvek a kdekoľvek…, v každom čase i pri každej príležitosti udatne a mužne bojovať, že svojich vojsk, práporov, koruhví a kanónov nikdy neopustíme, s nepriateľom nikdy ani v najmenšom nenájdeme porozumenie, vždy tak sa správať budeme, ako to vojenské zákony žiadajú a dobrým vojakom prísluší a týmto spôsobom, že chceme so cťou žiť i umrieť, k tomu nám dopomáhaj Boh. Amen.“4 Prvej vlne mobilizácie nepodliehali všetci muži, stanovila vekové hranice a dovoľovala rôzne výnimky. O ich pridelení rozhodovali notári, nie raz sa uplatnilo úplatkárstvo.
V októbri 1914 nasledovala opätovná vlna mobilizácie a v januári 1915 ďalšia. Nadšenie sa vytratilo, výnimiek bolo menej. Mnohým rodinám zobrala vojna hneď na začiatku príbuzného, alebo ležali ťažko ranení v nemocniciach. Prvých ranených a mŕtvych zo srbského frontu začali privážať na Záhorie na prelome augusta a septembra 1914. Rodiny ich za podpory celej obce pochovali a postavili im pomníky. Niekoľko sa zachovalo na cintorínoch dodnes (napr. v obciach Brodské, Hradište pod Vrátnom, Jablonica, Skalica, Lopašov a iných). V nasledujúcom roku už prevozy mŕtvych vojakov neboli možné a pochovávali ich na vojenských cintorínoch a cintorínoch v zajateckých táboroch. Správy o úmrtiach a zraneniach vojakov v roku 1914 sa rýchlo šírili a muži v druhej mobilizačnej vlne nastupovali s vedomím nutnej povinnosti a hroziaceho rizika. Druhá a tretia vlna mobilizácie, i nasledujúce v rokoch 1915 – 1918, boli sprevádzané už len smutnými scénami. Na front odchádzali dospievajúca generácia 18-ročných mladíkov a vyše 50–roční chlapi, nakoľko vláda rozšírila brannú moc na vek 50 – 55 rokov, aby zabezpečila vojenské zdroje. Už na rozlúčku nevyhrávali muzikanti v obci, ani vojenské posádkové hudby na železničných staniciach. Z obcí a miest Záhoria odišlo v rokoch 1914 – 1918 bojovať za cisára pána vyše 33 000 mužov, čo predstavovalo približne tretinu všetkého obyvateľstva. Domov sa ich vrátilo necelých 29 000, z ktorých viac ako tisíc malo trvalé invalidné následky.
Jednotky rakúsko–uhorskej armády, v ktorých Záhoráci bojovali
Najviac Záhorákov bojovalo na ruskom, talianskom a srbskom fronte, kde ich aj väčšinou po chovali. Mnohí zostali nezvestní, lebo po neprehľadných ťažkých bojoch bombami a delostreleckými granátmi nenašli ich telá. V matričných zápisoch ich jednotky zostal pri priezvisku zápis nezvestný od bitky s konkrétnym dátumom. Zranených odnášali na obväzištia spolubojovníci alebo zdravotná vojenská služba, ktorej príslušníci sa nazývali samaritáni. Po poskytnutí prvej pomoci ich odvážali vozmi alebo automobilmi do blízkych nemocníc. Keď boli preplnené, odvážali ich v osobných, častejšie v nákladných vozňoch železnicou do nemocníc vo vnútrozemí. Mnohí vo vagónoch zomreli, lebo sprevádzajúci k transportu pridelený lekár a zopár ošetrovateľov mali obmedzené možnosti, nedostatok liečiv a obväzov. Tí, čo prežili, sa dostali do nemocníc, kde ich navštevovali manželky, súrodenci a rodičia hneď po tom, čo poslali domov poľnou poštou správu, že žijú a kde sa nachádzajú. Vojakom udelili po vyliečení zvyčajne dovolenku, ktorú strávili s rodinou a opäť nastúpili do frontových línií. Po boji so Srbmi presunuli pluk do vnútrozemia z dôvodu odpočinku, doplnenia jednotky vojakmi a prevyzbrojenia. Príslušníci dostali vtedy niekoľko dní dovolenky. Potom ich jednotky prevelili na ruský front. Po niekoľkomesačnom bojovom pôsobení pluk vrátili do vnútrozemia a po 2 až 3 týždňoch ho nasadili do bojov v Taliansku, Rumunsku alebo Srbsku. Tak sa vojaci zo Záhoria postupne ocitli na rôznych frontoch.
Z mobilizovaných mužov bola prevažná časť povolaním roľníci, a tí boli zvyčajne zaradení do pešiackych a jazdeckých jednotiek. Remeslu vyučení vojaci sa stali delostrelcami alebo ich priradili k obsluhe inej bojovej techniky. Za zásluhy v boji dostávali všetci vyznamenania – medaily a boli povyšovaní do poddôstojníckych a dôstojníckych hodností. Muži s vyšším vzdelaním – učitelia, inžinieri, technici – zaujali po mobilizácii v jednotkách cisársko–kráľovskej armády dôstojnícke pozície. Rakúsko–uhorská armáda mala dve základné skupiny jednotiek: spoločné s nemeckými a maďarskými veliteľmi a domobranecké, tzv. honvédske, ktorých velitelia boli maďarskej národnosti a ich príslušníci sa nazývali honvédi. Najviac Záhorákov bojovalo v pozícii pešiakov, jazdcov 71. a 72. pluku, nachádzali sa však aj v 3., 9., 16., 23., 26., 29., 39., 40., 43., 48., 63., 75., 90. a 96. pešom pluku a v ďalších. Z domobraneckých – honvédskych plukov, ktoré sa najviac zapísali pod víťazstvá Rakúska–Uhorska, a v ktorých boli zaradení Záhoráci, spomeňme 4. pluk jazdectva a poľného delostrelectva, ďalej 7., 13., 15., 18., 20., 31., 32., 40. pluk domobrany (bojovali hlavne na ruskom fronte v Haliči) a v Taliansku bojujúce domobranecké pluky 4., 25., 15., 18. Posledné dva sa vyznamenali aj na ruskom fronte. Záhoráci pôsobili v rakúskouhorskej armáde v mnohých špecializovaných vojenských jednotkách, napríklad 3., 4., 12., 14., 19. prápor poľných delostrelcov, 5. jazdecký prápor pionierov, 5. vozatajský pluk, 6. horský pluk delostrelectva, 10. delostrelecký pluk, 11. dragúnsky pluk. Z hľadiska velenia boli všetky jednotky zaradené do divízií, brigád, zborov a číslovaných armád. V čase príprav pred bojovými operáciami jednotky podľa potreby zoskupovali k spoločnému útoku.

Poznámky
1 KOVÁČ, Dušan – DUDEKOVÁ, Gabriela – HRONSKÝ, Marián – HOLEC, Roman – PODRIMAVSKÝ, Milan. Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918 : zmeny na politickej mape Európy a odchod Slovenska z Uhorského kráľovstva do Česko-slovenskej republiky. Vedecký redaktor zväzku XI b Dušan Kováč. 1. vydanie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010. 359 s. Edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, XI b., str. 19 – 20.
2 Tamtiež, str. 22.
3 Pozri rukopisné Podklady pre zápis do obecnej kroniky Mokrého Hája z rokov 1935 – 36. Podobné sú zápisy vo viacerých obecných kronikách Záhoria, zmienky o počiatočnom nadšení uvádzajú tiež v monografiách obcí a miest Záhoria. Atmosféru opisujú aj rukopisné spomienky z Koválovca.
4 Celý text Prísahy rakúsko–uhorskej armády z roku 1914 pozri v knihe z edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov pod názvom Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, LIC Bratislava, 2010, str. 34.

Ponorka na rieke Morave

0

Pred viac ako tridsiatimi rokmi som pri spisovaní spomienok starších Záhorákov stretol vdovu po bývalom živnostníkovi, účastníkovi občianskeho odboja v dobe 2. svetovej vojny, aktívnu členku Sokola, sedemdesiatročnú strážnickú rodáčku Helenu Masaříkovú. Spomínala na udalosti počas jej mladosti, na Skaličanov a medzi inými aj na Bohumila Manna a ním vyrobenú ponorku. Viackrát sme sa k tejto téme vrátili, ale zostrojenie ponorky v Skalici sa mi zdalo predsa len trocha nepravdepodobné. Stručne sa však o nej zmienili aj ďalší pamätníci. Spomienky zostali ležať zabudnuté v mojom archíve. Až nedávno sa so mnou sprostredkovane cez riaditeľku Záhorského múzea v Skalici PhDr. Vieru Drahošovú skontaktoval potápač a záujemca o dejiny plavidiel, lodí a ponoriek Boris Gol z Pardubíc. Tak som sa k problematike zabudnutej skalickej ponorky vrátil. Boris Gol mi poskytol informácie, o ktorých som nevedel a spojil som ich s informáciami od pani H. Masaříkovej a ďalších. Tak dostal doteraz nevyjasnený príbeh súvisiaci s Baťovým kanálom, Strážnicou, Rohatcom, riekou Moravou, Skalicou a v tomto meste žijúcimi protifašistickými bojovníkmi ucelenú podobu.

Skalickí živnostníci českej národnosti sa zapojili do pomoci prenasledovaným občanom v Protektoráte Čechy a Morava, ktorí cez Slovensko utekali pred ohrozením. Vytvorili v Skalici prvú odbojovú skupinu a jej poprednými predstaviteľmi boli Bohumil Mann, Jozef Masařík, klobučník Antonín Štěrba, čalúnnik Jozef Holeček, členmi cukrár Emil Žabkovský, cukrár Anton Šablatúra, kníhtlačiar Gustáv Teslík, kníhviazač a papiernik Václav Cemper,1 zámočník Henrich (Jindřich) Jirkovský, drogista Boris Tomis a ďalší. So skupinou spolupracoval úradník berného (daňového) úradu Jaroslav Klemeš a žandári Ján Chaloupka, Ján Poživenec, Ján Prudík. Živnostníci sa schádzali vo vinohradníckej búde vKozinách, kde sa zrodila myšlienka zostrojiť ponorku, ktorej hlavným poslaním malo byť prepravovanie utečencov z protektorátu. Bohumil Mann sa pustil do práce už koncom marca 1939. Bol debnárom, mal skúsenosti s výrobou sudov z dubového, lipového, bukového i agátového dreva. Teleso ponorky vyrobil z agátového dreva v svojej dielni na Suchom riadku, hoci mal už vtedy v prenájme pílu pri železničnej stanici, kde jeho pracovníci pripravili drevo. Tam však nemohol teleso ponorky vyrábať, lebo by neušla pozornosti. V dielni vypomáhali B. Mannovi J. Masařík, J. Holeček, A. Štěrba a 2 až 3 dôveryhodní robotníci z Mannovej píly, ktorí potom prepravili časti ponorky z mesta popri koryte Zlatníckeho potoka k Baťovmu kanálu, kde uskutočnili montáž ponorky. Motor vyhotovil Henrich Jirkovský2 a niektoré kovové časti v dielni na výrobu vinohradníckych postrekovačov Jozefa Pokorného. Potom presunuli vyše 3,5 m dlhú a vyše 400 kg vážiacu ponorku do rieky Moravy na prvé skúšky. Neboli úspešné, pretože do ponorky vnikala voda a nechcela sa ponoriť. Skúšky vykonávali aj počas ďalších dní. Skalickí žandári začali v dobe dokončenia ponorky vyšetrovať Bohumila Manna pre podozrenie z rozširovania ilegálnej tlače, za osočovanie fotografa a člena Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Františka Šimečka a za ilegálnu prepravu osôb z protektorátu. Počas vyšetrovania v kancelárii ním prenajatej píly sa mu podarilo utiecť a vrátiť k rodičom do Strážnice. Naďalej však ilegálne navštevoval Skalicu, nesprevádzkovanú ponorku a pomáhal prepravovať utečencov z Čiech a Moravy. Žil v Strážnici, pretože rozhodnutím Okresného úradu v Skalici č. 452/1939 „bol potrestaný uzamknutím a potom postrkom dopravený za hranice Slovenska. Dôvod: 7. júna 1939 v nočných hodinách na Hlinkovom námestí (v Skalici – doplnil autor) z bremien a dosák lešenia, ktoré zobral (doniesol) zo stavby katolíckej fary, zostavil pred domom Šimečka päťcípu hviezdu a šibenicu. Taktiež tam a pred vchodom do kostola zostavil hviezdu z tehál“.3 Na šibenicu zavesil vrece s nápisom:„Takto, Šimečku, dopadneš!“4 Bohumil Mann bol republikán, odporca prisluhovačov nemeckého režimu a veľmi zručný debnár, ktorý všetkým skalickým vinohradníkom dodával prvotriedne sudy. Práve preto sa nedal odradiť a pokračoval v odboji a chcel aj zrealizovať myšlienku prepravy utečencov pomocou ponorky. Dal ju previesť na lodi s uhlím po Baťovom kanáli ku Strážnici a tu pokračoval v jej vylepšovaní. Naďalej bol v kontakte so skalickou odbojovou skupinou živnostníkov a spoločne rozhodli o využívaní ponorky na prepravu dokladov a ilegálnej tlače. Prepravili ju späť ku Skalici a niekoľkokrát ju na uvedený účel využili, ale museli dokumenty ukladať do nádob a baliť do fólií. Preto prepravili ponorku po druhý raz ku Strážnici za účelom jej opätovného vylepšenia. Stráženie hraníc medzi Slovenským štátom a Protektorátom Čechy a Morava sa sprísňovalo a podmienky pre protifašistický odboj zhoršovali. Bohumila Manna (nar. 21. 9. 1906 v Znojme) v Strážnici v roku 1941 zatkli, prepravili do Kounicových kolejí v Brne, kde ho po vyšetrovaní a mučení 13. 6. 1942 popravili. Nie je známe, či pri vyšetrovaní vyšli najavo aj zámery s ponorkou, ale môžeme usudzovať, že nie, pretože sankcie kvôli nej medzi členmi odbojovej skupiny skalických živnostníkov nenasledovali. Medzi skalickými živnostníkmi zavládol po Mannovom zatknutí strach a obavy. Pod zámienkou rybačky sa Jozef Masařík s ďalšími vypravil ku Strážnici, kde ponorku potopili a ukotvili na dno.5 Existenciu ponorky sa podarilo utajiť. V Skalici zatkli v súvislosti s ilegálnou činnosťou Bohumila Manna Jána Chaloupku a Jaroslava Klemeša st. Ponorka sa pri ich vyšetrovaní nespomenula. Obidvaja položili svoj život za slobodu. Žandár Ján Chaloupka zahynul v roku 1943 v koncentračnom tábore a Jaroslava Klemeša popravili v roku 1943 v pankráckej väznici v Prahe. Smrť odbojárov zastrašila skalických živnostníkov a skupina sa v rokoch 1941 – 42 rozpadla. Potom sa už len niektorí z nich v rámci iných skupín zapájali do odboja. Strach prežívali opäť v roku 1943, keď po povodni vyplavilo ponorku na breh neďaleko železničného mosta na trati Rohatec – Sudoměřice nad Moravou v lokalite Opleta pri obci Rohatec. Nasledovalo vyšetrovanie českej polície i gestapa, ale bolo bezvýsledné. Ponorka prilákala veľa zvedavcov a prezrel si ju, vtedy ako malý chlapec, aj terajší kronikár obce Rohatec Zdeněk Bíza a ďalší, ktorí po mnohých rokoch napísali svoje svedectvá. V opise medzi nimi prišlo k drobných nezhodám, napríklad o veľkosti vstupného otvoru. Ešte viacej dohadov sa objavilo o pôvode a účele ponorky. Mala byť vysielacou stanicou, špionážnym plavidlom alebo prepravným plavidlom zostrelených anglických letcov, ako to uvádza článok Neznámý předmět nalezený u Moravybyl možná unikátní válečnou ponorkou v novinách Slovácko. Mohla byť, pokiaľ by jej skalickí otcovia ovládali znalosti výroby ponorky, ktorá musí mať vyrovnávacie pretlakové nádrže, stabilizačné kormidlá, vodotesnosť atď. Skúšky s ponorkou neboli úspešné. Bohumil Mann a skalickí odbojári sa museli unikátnej a úžasnej myšlienky využitia ponorky pre prepravu utečencov z Čiech pod vodou vzdať. Aby sa ponorila a mohli ju využiť na prepravu dokumentov, ilegálnej tlače a majetku utečencov, umiestnili na jej spodnú časť lanami jeden z betónových blokov, ktoré zostali pri rieke po nedávno dokončenej regulácii. Domnievam sa, že ponorku ťahali po dne lanom, lebo motor pri zaplavovaní vnútra asi využívať nemohli. Zdokonaľovanie ponorky nemohlo pokračovať, lebo staviteľa Bohumila Manna popravili a v záujme všetkých pomocníkov bolo jej existenciu utajiť. Rieka Morava však tajomstvo neudržala a v roku 1943 ju vyniesla na breh. Ukázala dielo, ktoré sa zrodilo v Skalici s humánnym poslaním zachraňovať ľudské životy. Aj keď sa pre konštrukčné nedokonalosti jej poslanie nenaplnilo, je dokladom ľudského umu a snahy napomôcť protifašistickému odboju na slovensko–moravskom pomedzí. Po ponorken nezostalo pamiatky, lebo ju miestni občania rozobrali na palivové drevo a kovové časti skončili v zberných surovinách. Zostalo len zopár fotografií a jej príbeh, ktorý doplnil dejiny Baťovho kanála a protifašistického odboja v Skalici.
Záverom zostala nezodpovedaná otázka, ako je možné, že sa na príbeh takmer zabudlo? Čiastočne na ňu odpovedala pani Helena Masaříková. Časť ľudí, ktorí stáli pri zrode ponorky, fyzicky zlikvidovali (Mann, Chaloupka, Klemeš), žandárov a financov zo Skalice premiestnili po roku 1945 na iné pozície (vedeli o ponorke a podporovali jej realizáciu mlčaním), viacerí účastníci odboja, spojení rôznym spôsobom s ponorkou, skoro po vojne zomreli. J. Masařík v roku 1953, A. Štěrba dostal v súvislosti so znárodnením mozgovú príhodu a zomrel v roku 1961, G. Teslík v roku 1956, A. Šablatúra v roku 1957, E. Žabkovský v roku 1961. K zabudnutiu významne prispelo zlikvidovanie ponorky po vyplavení v roku 1943 a neúspech projektu ako celku. Predovšetkým však skutočnosť, že až do roku 1968 sa spomínali a uznávali len zásluhy komunistického odboja. Vyzdvihovať zásluhy občianskeho odboja bolo pre jednotlivcov spoločensky nebezpečné a v prípade živnostníkov ako účastníkov odboja ešte riskantnejšie. Udalosti súvisiace s ponorkou začal tak pomerne skoro prikrývať prach zabudnutia.
Poznámky
1 Živnostníci Šablatúra, Žabkovský, Teslík a Cemper najvýraznejšie finančne prispeli na materiál na stavbu ponorky. Spomienky Václava Cempera, Skalica, r. 1984 a 1986; spomienky Libuše Dušekovej, Bratislava, r. 1986, archív autora.
2 Spomienka Františky Štefánie Votrubovej, rod. Jirkovskej (nar. 1922 v Skalici), Holíč, r. 2012, archív autora.
3 Cit. podľa Výmeru OÚ Skalica č. 7327/1939, datovaného 22. júna 1939, negatív výmeru sa nachádza vo fonde negatívov Záhorského múzea v Skalici č. 1391.
4 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1980, archív autora.
5 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1982, archív autora.

Pramene a literatúra
Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond obecných kroník, Kronika Skalice, 4. diel, časť Kronika odboja na str. 103-113.
Kartotéka a zoznamy členov ZO SZPB v Skalici z rokov 1945 – 1985, opisy v archíve autora.
Korešpondencia Borisa Gola s autorom s prílohou dvoch článkov o ponorke z novín Slovácko, archív autora.
Kronika obce Rohatec, OÚ Rohatec.
Fotodokumenty prevzaté z uvedenej literatúry, prameňov a fototéky autora.
Bíza, Zdeněk: Poznámky k B. Mannovi, rukopis, 2 str., archív autora.
Melo, D.: K záhadě rohatecké ponorky, časopis Rohatecká obec, 2013, č. 1, str. 7.

Zobrazenie solúnskych bratov v sakrálnych pamiatkach Záhoria

0
Pri príležitosti 1150. výročia príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu sa Záhorské múzeum v Skalici v rámci svojej odbornej činnosti rozhodlo zmapovať cyrilo-metodské námety v rímskokatolíckych chrámoch regiónu. Viacero autorov (E.Fordinálová, V. Drahošová, Š. Zajíček, R. Drška) sa už v minulosti venovalo našim vierozvestcom a ich úcte na Záhorí na stránkach tohto časopisu.

Záhorie bolo v minulosti súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. Po zániku Uhorska vznikla v roku 1922 na území slovenskej časti Ostrihomskej arcidiecézy Trnavská apoštolská administratúra, ktorá bola v roku 1977 povýšená na arcidiecézu. Od roku 2008, keď prišlo k reorganizácii rímskokatolíckych diecéz na Slovensku, je Záhorie súčasťou Bratislavskej arcidiecézy, ktorá sa vyčlenila z Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Región Záhorie zasahuje do dekanátov Skalica, Senica, Šaštín, Malacky a Bratislava-Sever Bratislavskej arcidiecézy. Vyše sedem desiatok záhorských obcí je organizovaných v 55 farnostiach zmieňovaných dekanátov Bratislavskej arcidiecézy. Spomedzi týchto 55 farností sa nám na prelome rokov 2012/2013 podarilo v 41 farnostiach navštíviť 55 kostolov a kaplniek.
Záhorský región patril do centra Veľkomoravskej ríše a môžeme oprávnene predpokladať, že naši vierozvestcovia osobne svojou prítomnosťou poctili tento teraz najzápadnejší kút Slovenska. Po zániku Veľkej Moravy sa Záhorie ako pohraničná oblasť novo sa formujúceho Uhorska stalo jeho perifériou, kde – ako sa domnievame – ešte doznieval veľkomoravský odkaz. Odkaz sv. Cyrila a Metoda sa však nikdy úplne nepominul a od 2. polovice 17. storočia narastá počet diel, v ktorých sa autori odvolávajú na cyrilo-metodskú tradíciu. Za všetkých spomeňme aspoň kuklovského rodáka Juraja Papánka so svojím dielom z roku 1780 Historia gentis Slavae, ktoré bolo prvými dejinami Slovákov. Na jeho dejiny sa odvolávali či už bernolákovci, alebo štúrovci. Ján Hollý, popredný básnik bernolákovskej slovenčiny a rodák z Borského Mikuláša, téme Veľkej Moravy a misii solúnskych bratov venuje eposy. Epos Svatopluk, ktorý bol jeho prvým, vydal v roku 1833 a o dva roky neskôr sa predstavil eposom v šiestich spevoch Cirillo-Metodiada. Spojnicou medzi oboma eposmi je historická postava Zemežízňa, ktorý v Hollého koncepcii pochádzal z Belohorska, teda oblasti pod Bielou Horou, čo je dnešné Záhorie. Jeho Rastislav určil spolu so Slavkom za vyslancov k byzantskému cisárovi Michalovi III. a na spiatočnej ceste sprevádzal sv. Cyrila a Metoda z Carihradu až na Devín. Taktiež ich sprevádzali na ceste do Ríma, kam ich pozval pápež.
Podobne ako Papánek i Hollý svojím dielom ovplyvnil nasledovníkov. K nim patril dlhoročný kútsky farár Andrej Radlinský. V roku 1850 založil týždenník Cyrill a Method, ktorý sa zameriaval na cirkevné a školské otázky. V úvode prvého čísla tohto časopisu zo 14. marca 1850 sa okrem iného píše: „než wězte po predku, že Cyrill a Method byli nědky wassich starodáwných predkůw najwětssi dobrodoncové, ktorí asi pred tisíc rokmi z daleké krajiny k nám priputowawsse, najwětssi dar, totižto dar náboženstva křesťanského a oswěty národu slovenskému … prinesli.“ V tomto časopise uverejnil v roku 1852 František Víťazoslav Sasinek báseň Pieseň o slovanských blahozvestoch, ktorú venoval oslave sv. Cyrila a Metoda. Text neskôr zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský a pieseň pod názvom Buďte zvelebení je zaradená do Jednotného katolíckeho spevníka. Sasinek ku cti sv. Cyrila a Metoda napísal i ďalšie básne (Duša kresťanskázvelebuj Boha, Oslavujme hviezdy jasné, Pieseň nad hrobom sv. Metoda), ktoré našli odozvu v chrámovej hudbe a boli zhudobnené. Keď sa v roku 1863 konali oslavy tisíceho výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, patril F. V. Sasinek už k veľkým propagátorom a šíriteľom ich úcty. K hlavným organizátorom miléniových osláv príchodu solúnskych vierozvestcov na Záhorí bol A. Radlinský, ktorý usporiadal a viedol na moravský Velehrad – centrum osláv – procesiu veriacich z Kútov. Z oblasti severného Záhoria putovali na Velehrad pod vedením svojich duchovných správcov veriaci z Kútov, Holíča, Šaštína Petrovej Vsi, vyvrcholenia osláv sa zúčastnilo aj viacero farárov Šaštínskeho archidiakonátu. V obciach, z ktorých sa veriaci nezúčastnili púte, si príchod sv. Cyrila a Metoda pripomenuli pri bohoslužbách na prelome júna – júla. Radlinský nechal k púti zhotoviť procesiovú zástavu – koruhvu – šarlátovej farby s motívmi sv. Cyrila a Metoda na obidvoch stranách zástavy, ktoré namaľoval Maximilián Račkaj z Tvrdošína podľa predlohy Jozefa Ruperta Mária Přecechtěla, OSM. Obrazy z koruhvy sa podarilo zachrániť vďaka Kúťanovi Antonovi Ondriskovi, ktorý si ich zarámoval a prostredníctvom Mateja Héseka ich pre Spolok sv. Vojtecha získal vtedajší správca Spolku Ján Pöstényi.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 vplyvom uhorskej vládnej politiky nebolo vhodné preukazovať verejnú úctu k sv. Cyrilovi a Metodovi a zdôrazňovanie ich dedičstva sa vnímalo ako podpora panslavizmu. Situácia s úctou k solúnskym bratom sa zmenila až po zániku Uhorska, kedy štátnych svätcov reprezentovaných sv. Štefanom, kráľom, sv. Imrichom a sv. Ladislavom vystriedali sv. Cyril a Metod.
Kult sv. Cyrila a Metoda sa najviac prejavil počas vojnovej Slovenskej republiky. Práve počas nej v roku 1939 vznikol na Záhorí najstarší z troch sakrálnych objektov dedikovaných spomínaným svätcom. Ide o filiálny kostol v Častkove, ktorý vznikol na mieste staršej katolíckej zvonice. Tento architektonicky jednoducho riešený objekt je v interiéri doplnený polychrómovaným reliéfom sv. Cyrila a Metoda od slovenského sochára Vojtecha Ihriského. Ďalší kostol zasvätený solúnskym bratom vznikol v Senici uprostred sídliska Sotina. Základný kameň kostola posvätil počas svojej návštevy Šaštína pápež Ján Pavol II. dňa 1. júla 1995. Kostol vznikol podľa architektonického návrhu Klementa Trizuliaka. Ide o centrálnu stavbu s kužeľovitou vežou, ktorá vyrastá priamo zo stredu chrámu. Na zadnej strane oltárneho priestoru sú na konzolách umiestnené takmer v životnej veľkosti mramorové sochy obidvoch patrónov chrámu. Kostol bol slávnostne vysvätený 30. augusta 2009. Posledným sakrálnym objektom v regióne, ktorý je zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi, je kaplnka, ktorá sa nachádza v zámockom parku v Moravskom Sv. Jáne. Zámok spolu s priľahlým areálom slúži ako zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb. Tehlová stavba kaplnky so sedlovou strechou a ornamentálnou výzdobou v štítoch vznikla v rozmedzí rokov 1895 – 1910, keď zámok patril princovi Fridrichovi Karlovi z Hohenlohe – Öhringenu (1855 – 1910). Podľa ústnej tradície pôvodne slúžil objekt ako záhradný ateliér a od roku 1936 sa využíval ako márnica až do doby, keď bol v obci postavený dom smútku. V roku 1993 zásluhou zamestnankyne ústavu Terézie Kudlovej bola budova svojpomocne opravená a kaplnku vysvätil vtedajší pomocný trnavský biskup Vladimír Filo. Z pôvodného zariadenia objektu sa nezachoval žiaden mobiliár. Patróni kaplnky boli zobrazení na obraze, neskôr sa podarilo pre kaplnku získať výmenou z Oravy ich drevorezbu. V kaplnke sa bohoslužby slávia príležitostne, a to v deň otvorených dverí alebo v prípade úmrtia niektorého z klientov ústavu. Solúnskych bratov zobrazovali v navštívených chrámoch formou plastík, obrazov, nástenných malieb, vitráží, plakiet a malieb na zástavách.
Väčšina zobrazení sv. Cyrila a Metoda, pri ktorých poznáme datovanie, pochádza z obdobia po druhej svetovej vojne, keď boli kostoly po prechode frontu renovované. Pri ostatných, kde nepoznáme dobu vzniku, ich môžeme na základe použitých techník taktiež zaradiť do rovnakého obdobia. K najstarším zobrazeniam svätcov v regióne patrí nástenná maľba nad bočným vchodom v kostole v Gajaroch. Podľa námetu Jeremiáša Bassiho obraz namaľoval pri obnove chrámu v roku 1922 malacký maliar František Malovaný. V roku 1986 bol výjav pri renovácii kostola obnovený. Nástenné maľby vo farskom kostole v Závode namaľované oproti sebe na bočných stenách posledných polí lode pred svätyňou pochádzajú pravdepodobne od maliara Karola Juháriho z Nitry a sú z roku 1921, keď za pôsobenia farára Jána Bolla interiér chrámu dostal maľovkou súčasnú podobu. V rokoch 2003 – 2004 obnovil v kostole figurálne motívy Pavol Žák, pretože po predošlom neodbornom zásahu boli viaceré maľby v chráme poškodené. Do predvojnového obdobia spadá i stropná maľba v Rohožníku, ktorá je dielom Oskara Hoffmana z Liberca, ktorý maľoval interiér chrámu v rokoch 1930 – 1931. Autor zasadil obidvoch bratov do kartuše ovinutej listnatými úponkami a s nápisom Sv. Cyril a Metod v dolnej časti. Pravdepodobne do medzivojnového obdobia môžeme zaradiť i maľby v kostole v Lábe, v súčasnosti umiestnené v zadnej časti chrámovej lode. Obidva obrazy – každý z bratov je zobrazený na jednej tabuli – namaľované na drevenej v hornej časti volútami orámovanej doske boli pôvodne, vraj, súčasťou hlavného oltára z bývalého kostola, ktorý vyhorel v roku 1685. Tento údaj sa však podľa techniky maľby javí ako nepravdepodobný. V kostole v Petrovej Vsi sú polychrómované plastiky obidvoch svätcov zasadené do oltárneho retábula po stranách hlavného oltárneho obrazu. Zhotovil ich spolu s novými oltármi na objednávku veriacich v roku 1948 Štefan Hlávek z Hornej Krupej.
Viacero povojnových obrazov zo života sv. Cyrila a Metoda, ktoré vznikli krátko po skončení druhej svetovej vojny, boli nástenné maľby. Vo farskom kostole v Borskom Sv. Jure znázornil na bočnej stene kostolnej lode v roku 1947 maliar Ondráček výjav príchodu byzantskej misie na Veľkú Moravu a jej privítanie Rastislavom. V Štefanove a Uníne sú zobrazení ako učitelia, ktorí prinášajú novú vieru a rúcajú pohanské modly. Špecifikom unínskej maľby od akademického maliara Bohumila Hanáka z roku 1949 je stvárnenie obyvateľstva v miestnych krojoch. V kostole v Kuklove vznikla maľba na víťaznom oblúku v roku 1960 za účinkovania Viliama Mitošinku. Solúnskych bratov zobrazuje, ako krstia pohana na pozadí Devínskeho hradu. V susedných Čároch umiestnil maliar Zoltán Závory sv. Cyrila a Metoda v rokoch 1981 – 1982 do väčšej kompozície svätcov, ktorú namaľoval na bočnú stenu chrámovej lode.
Umelecká hodnota diel je veľmi rôznorodá v závislosti od originálnosti a výtvarného spracovania. Popri originálnych námetoch, ktoré niekedy hraničia s insitným spracovaním, je pomerne veľa námetov prevzatých alebo odkopírovaných podľa známych obrazov. Obraz na procesiovej zástave v kostole v Rohožníku, ktorý je reprodukciou olejomaľby Jeremiáša Bassiho z roku 1910, rovnako ako už zmieňovaná maľba v Gajaroch predstavuje obidvoch svätcov v liturgických rúchach, ako spoločne držia otvorenú knihu, v pozadí je oltár. Obdobie vzniku možno rámcovo datovať do 30. až 40. rokov minulého storočia. Podľa predlohy Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1867 Sv. Cyril a Metodvznikol i obraz, ktorý sa nachádza na stene bočnej lode brodského kostola. Ten istý motív aplikovali Brodčania i na maľbu, ktorá je súčasťou procesiovej zástavy. Papierové reprodukcie autorov Jana Köhlera (Tito jsou naši otcové, 1912) a Františka Gyurkovitsa (Príchod svätých Cyrila a Metoda do Nitry, krst pri Pribinovom kostole, 1926) s motívmi solúnskych bratov nachádzame v kostoloch v Kopčanoch, Sobotišti, Sološnici, Šaštíne-Strážach. Portrétom svätcov od J. Köhlera je inšpirovaný obraz Vo Vysokej pri Morave, ktorý bol ale sekundárne upravovaný. Reprodukciou známeho námetu sv. Cyrila a Metoda je i nástenný obraz v Prievaloch, ktorý je signovaný monogramom J. M. a rokom 1988. Obraz bol po zásahu miestneho „majstra“ pred niekoľkými rokmi zreštaurovaný. Kópie známych plakiet s reliéfom sv. Cyrila a Metoda nájdeme v kostoloch v Plaveckom Podhradí a Cerovej. Za umelecky hodnotné zobrazenia môžeme považovať okenné vitráže v kostoloch v Rohožníku a Holíči. V Rohožníku ich v roku 1992 vytvorila česká firma M fabrica – firma Mitvalský z Brna a v Holíči sú dielom maďarského autora Józsefa Perlakiho, ktorý ich osadil v roku 2007. Z Popudinských Močidlian, časti Popudiny, pochádzajú vitráže osadené v závere presbytéria z dielne Vitráže Šabová Žitavany. Z plastík je umelecky hodnotné stvárnenie svätcov na priečelí farského kostola v Bratislave–Lamači. Postavy v nadživotnej veľkosti zhotovené z pieskovca sú dielom akademického sochára a Lamačana Michala Zdraveckého. Vytvoril ich v roku 2006. Spomedzi obrazov sa za umelecky najhodnotnejší považuje kútska ikona sv. Gorazda, žiaka solúnskych bratov a Metodovho nástupcu, ktorú v roku 1993 napísal akademický maliar Mikuláš Klimčák. Sv. Gorazd je zobrazený ako polfigúra v liturgickom rúchu s výraznou svätožiarou s roztvorenou knihou v jednej ruke a lipovou ratolesťou v druhej na pozadí siluety Nitry a trojvršia s dvojkrížom. Ikona je doplnená viacerými textami, ktoré upresňujú a konkretizujú použité symboly.
Esteticky nepôsobia rušivo ani pamätné tabule k cyrilo-metodskému odkazu, ako napr. na kostole v Kútoch pamätník Zrodu svätogorazdovskýchtradícií od Tomáša a Mariána Polonských z roku 2009 inštalovaný pri 20. výročí konania osláv sv. Gorazda či pamätné dosky v Dojči a Šajdíkových Humenciach inštalované v roku 2000 ako odkaz na pôsobenie slovanských vierozvestcov na našom území. Práve v Dojči pretrváva tradícia, podľa ktorej prvých obyvateľov obce pokrstili sv. Cyril a Metod. Odkazom na tento akt je nástenná maľba v lodi dojčského kostola od maliara Jelíneka v pozadí s miestnou panorámou krajiny. Rovnako sú obidvaja vierozvestcovia zobrazení na bočných stenách pri víťaznom oblúku.
Výtvarné spracovanie obidvoch svätcov prakticky vo všetkých výrazových formátoch rešpektuje všeobecne zaužívaný úzus stvárnenia, osobitne typický pre každú postavu. Sv. Cyril býva zobrazovaný zvyčajne ako mních oblečený v habite hnedej alebo tmavej farby s knihou – veľmi často otvorenou – v ruke alebo popísaným zvitkom (Čáry, Prievaly). Niekedy namiesto knihy býva zobrazovaný s relikviárom ( P e t r o v a Ves, Šaštín-Stráže, kostol na námestí, Závod). Jeho brat sv. Metod sa najčastejšie znázorňuje odetý do biskupského rúcha či už východného, alebo západného obradu s krížom, ktorý býva niekedy dvojitý alebo trojitý so šikmým ramenom, alebo biskupskou berlou v ruke (Borský Sv. Jur, Petrova Ves, Radimov). Kríž býva niekedy taktiež atribútom sv. Cyrila (Brodské, Chropov, Koválov, Láb, Lozorno, Malé Leváre, Oreské, Šaštín-Stráže, kostol na námestí, Unín) a kniha zase atribútom sv. Metoda (Čáry, Lozorno, Prievaly, Rohožník, nástenná maľba). Objavujú sa i námety, na ktorých kríž alebo knihu držia spoločne (Častkov, Gajary). Ďalším Metodovým atribútom býva tabuľa s výjavom posledného súdu (Brodské, Chropov, Koválov, Láb, Unín, Závod).
Umelecké stvárnenia sv. Cyrila a Metoda v katolíckych kostoloch regiónu vznikali predovšetkým v posledných 60 rokoch, pričom sa uplatňovali rozličné výtvarné techniky. Autori diel preberali známe námety, ktoré odkopírovali alebo modifikovali. I pri menej vydarených umeleckých stvárneniach nemožno veriacim uprieť snahu uctiť si národných svätcov aj za cenu minimálnych nárokov na ich vkusné stvárnenie.
Pre úplnosť treba dodať, že cyrilo-metodský motív nachádzame tiež na zvonoch, napríklad v Lozorne, Lábe, Šaštíne-Strážach (bazilika) a Uníne, ktoré ale neboli do tohto článku zahrnuté, ako i v profánnom prostredí – napr. bronzové súsošie sv. Cyrila a Metoda v Kútoch od akademického sochára Milana Ormandíka z roku 1998 a drevené sochy sv. Cyrila a Metoda inštalované v tomto roku pred budovou základnej školy v Brodskom, ktoré sú dielom Miroslava Kindera.

Literatúra
Drahošová, Viera: „Kúcané“ pod cyrilometodskou zástavou. In Záhorie, roč. 4, 1995, č. 4, s. 6-7.
Drahošová, Viera: Úcta k svätému Cyrilovi a Metodovi na Záhorí. In Záhorie, roč. 8, 1999, č. 3, s. 9-11.Drška, Richard:
Jubilejný rok 1863 a Kúty. In Záhorie, roč. 22, 2013, č. 4, s. 2-5.
Fordinálová, Eva: Naše cyrilometodské dedičstvo. In Záhorie, roč. 2, 1993, č. 4, s. 2-3.
Fordinálová, Eva: Záhorák priviedol Konštantína Filozofa a Metoda z Byzancie na Devín. In Záhorie, roč. 10, 2001, č. 3, s. 2-5.
Fordinálová, Eva: Záhorské motívy vo „Visvetľení k Svatoplukovi a Cirillo-Metodiade“ Jána Hollého. In Záhorie, roč. 8, 1999, č. 3, s. 2-5.
-zaj-: Cyril a Metod. In Záhorie, roč. 9, 2000, č. 4, s. 33-34.

Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

0

Kostol sv. Margity Antiochijskej stojí na miernej terénnej vyvýšenine uprostred polí v blízkosti rieky Moravy v Kopčanoch. Bohatý vývoj kostolíka dokumentuje množstvo hodnotných vrstiev ako svedectvo jeho významu v kultúrno – historických súvislostiach.

Kostolík pozostáva z menšej lode a rovného záveru s mierne lichobežníkovým tvarom, orientovaný je v smere východ – západ. Rozmerovo je malý, vnútorná šírka lode je 3,8 m, dĺžka sa pohybuje od 4,7 do 4,9 m, zadná stena svätyne má dĺžku 1,85 m, bočné steny 2,3 m. Svätyňa je zaklenutá valenou klenbou, loď bola donedávna plocho zastropená, dnes má priamy priehľad do krovu. Pred začiatkom výskumných prác sa priečelie otváralo veľkým oblúkovým portálom, nad ktorým bolo segmentovo ukončené okienko. Drsná exteriérová omietka s hladeným rámovaním hrán malaplastický letopočet 1926 v omietkovom rámiku. Kostol perforovalo už len oblúkové okno na južnej stene lode. Od 90-tych rokov 20. st. sa uskutočnilo na objekte viacero odborných výskumov (archeologický, umelecko–historický, architektonicko–historický, reštaurátorský) a pokračujú dodnes.
Zhrnutie dôležitých poznatkov o vývoji kostolíka
Primárne obdobie

Objekt kostolíka vznikol v terajšej hmotovej skladbe, pričom obsahoval i dnes už zaniknutú predsieň. Valená klenba svätyne je pôvodná a nedávno sme pri výskume štítov zistili, že prekvapujúco aj loď mala klenbu. Archeologický výskum (Drahošová) odokryl obdĺžnikovú predsieň so zahĺbeným murovaným objektom, ktorú autori stavebno-historického výskumu určujú k prvej etape. Na severnej stene lode odokryli dve vysoko položené okná. Majú oblúkové ukončenie a rovné špalety. Podobné okno existovalo aj na západnej stene nad vstupom a zvyšky sa našli i na južnom múre lode. Zvyšok pôvodného okna s nábehom záklenku vidieť i na južnej stene svätyne, kde ho ruší mladšie stredoveké okno. Okno existovalo i v stene východného záveru v mieste terajšieho, ale situácia bola neskôr premurovaná. Archeologický výskum odokryl pôvodnú niveletu interiéru zníženú cca o 60 cm a tiež pôvodný prah vstupného portálu.
Podľa nájdených fragmentov bol objekt v interiéri i exteriéri upravený omietkovou vrstvou čiastočne rozotretou zo špár, čiastočne doplnenou. Na reliéfnom povrchu sme zistili vápenný náter/y/ a ojedinele fragmenty čiernej a červenej farebnosti. Nedali sa však presnejšie definovať, ani s určitosťou rozhodnúť o ich príslušnosti k uvedenej fáze (mohli byť zvyškami neskorších úprav). Autori stavebno–historického výskumu (Sabadošová, Havlík) v hornej časti západnej steny odokryli väčšie zvyšky omietkovej vrstvy s odtlačkami textílie. Táto primárna etapa môže byť datovaná v rozmedzí od konca 9. do konca 10. storočia.
10. – 12. storočie
Následne bol objekt preomietnutý bez zistených stavebných zmien. Nálezy sa týkajú len interiéru, ktorý bol po omietnutí vyzdobený a zvyšky výmaľby sú zachované dodnes na západnom štíte pod úrovňou niekdajšej klenby. Túto etapu nie je možné presne datovať, na základe súvislostí (berúc do úvahy aj nové poznatky) ju možno rámcovo určiť ako ranostredovekú, v rozmedzí od konca 10. do 12. storočia.
V ďalšom štádiu zamurovali okná na severe a okno na západnom priečelí, zrejme z klimatických dôvodov. Je zaujímavé, že pri tom použili dva druhy mált. Predpokladáme, že prišlo aj k úprave okna na východe. Zároveň vzniklo nové hrotité okno na juhu svätyne s kamenným rámom a kruhovou perforáciou vo vrchole, umiestnené v strede hrúbky muriva. Následne dostal interiér novú omietkovú vrstvu reliéfneho povrchu, pričom jej charakter sa na severnej a južnej stene mierne odlišuje. Zrejme išlo o dva technologické postupy v rámci jednej etapy. V mieste zámurovky pôvodného okna sme na severnej stene lode našli na tejto omietke zvyšky veľkorozmernej mandorly (elipsovitá alebo oválna svätožiara okolo Ježiša Krista) s dúhovou lavičkou a fragmentmi svätožiary a vlasov postavy. Mandorla pokračovala nad úroveň stropu. Lem mandorly z červených, ružových, tyrkysových a sivookrových pruhov má šírku asi 27 cm. Žiaľ, najzaujímavejšia časť výjavu – tróniaci Kristus – prekrývajúca práve uvedené okno sa nezachovala.
14. – 15. storočie
Pokračovaním stredovekých zásahov bolo osadenie dvoch okien s mníškovým ukončením do južnej steny lode, zrejme do miesta primárnych otvorov. Na rozdiel od mníškového okna svätyne sú ich rámy umiestnené na vnútornom líci muriva a špalety sa rozširujú von. Upravené bolo zvnútra i okno východného záveru, osadili doň drevenú dosku s výrezom zjednodušene pripomínajúcim obrys mníšky. Túto vrstvu dávame približne do obdobia prelomu 14. – 15. storočia. Nad vrcholom prvého z týchto okien sme našli fragment omietkového nábehu s vápennými nátermi. Podľa všetkého ide o zvyšok plastického rámovania otvorov, ku ktorému došlo v ďalšej, bližšie neurčenej etape. Je otázne, nakoľko stredoveké zásahy môžu súvisieť s väčšími stavebnými akciami v najbližšom okolí. Farský kostol v Skalici začali stavať pred rokom 1372 a v Holíči po roku 1387.
15. – 16. storočie
Následná rozsiahla úprava objektu sa skladá z viacerých čiastkových zásahov, pri ktorých boli použité rôzne druhy mált a omietok, čiastočne sa aj prekrývajúce. Najvýraznejším zásahom bolo osadenie širokého polkruhovo ukončeného portálu do západnej steny, čo dokladá aj najneskorší zánik prístavby. Osadenie portálu vyvolalo nutnosť premurovania vonkajších nároží a eliminovanie nerovností čelnej steny, čím vznikol nad portálom výraznejší odskok medzi pôvodným a novým murivom. V interiéri sa nachádza omietka rovnakého typu pokrytá asi 5 vrstvami vápenných náterov, na poslednom boli zistené červené pásy súvisiace však s mladšou fázou. Súčasne sa zdvihla úroveň podlahy. Oltárnu menzu zo svätyne presunuli do lode (jej základy odokryla Dr. Drahošová), čo vyvolalo zosekanie hrán svätyne kvôli prechodu do záveru. Prvé mníškové okno južnej steny zámurovkou výrazne zmenšili v súvislosti so situovaním empory. Dá sa predpokladať, že dôvod predmetných zásahov súvisel s potrebou optického kontaktu s exteriérom, čo umožňovalo zapojiť do liturgie veriacich, ktorí sa nezmestili do vnútra a zväčšiť tak kapacitu bez objemového nárastu objektu. Presunutím oltára do lode sa táto stáva akoby svätyňou a rozmerný portál (ako poukazuje E. Sabadošová) reprezentuje funkciu víťazného oblúka. Túto etapu rámcovo možno datovať na prelom 15. – 16. storočia. Nemusela sa udiať naraz, rozdielne omietky a malty môžu svedčiť o istej postupnosti zásahov.
Je možné, že v rámci týchto úprav došlo aj k zmene východnej steny, kde bolo zamurované okno. Výskum tu mechanicky rozlíšil fragmenty dvoch výmalieb, mikroskopický rozbor vzoriek zistil celkovo štyri farebné vrstvy, čo svedčí o relatívne častých zásahoch. Realizované boli na bordovom podklade. Prvá má zvyšky modrej (obloha?) a zelenej s tmavšími linkami (stromy?). Vrchná vrstva (realizovaná na tenkom pieskovom pačoku) odhalila na modrom pozadí fragment trištvrťprofilu ženskej tváre so svätožiarou. Rozbor pigmentov určuje vznik malieb od 2. polovice 16. storočia. Na základe zachovaných zvyškov ženskej tváre mladšej z vrstiev môžeme temer s istotou tvrdiť, že to je sv. Margita Antiochijská. Výjavy boli realizované na východnej stene a plnili tak funkciu oltárneho obrazu, ktorý s ohľadom na patrocínium musel znázorňovať túto sväticu. Táto zachytená fáza môže súvisieť bezprostredne s predchádzajúcimi zásahmi. K spomínaným časovým horizontom sa viaže prvá písomná zmienka o objekte v súvislosti s delením Holíčskeho panstva v roku 1554.
17. storočie

Celý interiér neskôr preomietli a oltárnu menzu presunuli na zadnú stenu záveru, ktorý zvýšili stupňami s použitím staršej kamennej platne. Na tehlovú podmurovku osadili kamennú menzu staršieho oltára. Keďže nesiahala cez celú šírku zadnej steny, cezúru domurovali. Podmurovka bola realizovaná len v prednej časti, za ňou bola plocha vyplnená hlinitým zásypom so suchým rastlinným depozitom. Na stenách svätyne, ktoré prekryl oltár, vyryli viacero nápisov, takže sa rátalo s tým, že nebudú viditeľné. Z mnohých neúplných slov a iniciálok spomeniem nápisy POLACEK (Poláček), HE / Hic est?/ MARTINUS BONAG a hlavne dátum AD 1647, ktorý úpravu určuje. Interiér dostal bohaté maľované dekorácie. Pri podlahe je čierny priebežný sokel, spodnú tretinu stien zdobí lambrekýn s oranžovočerveným točeným drapériovým vzorom, ktorý ukončuje 12 cm široký strapcový pás v úsekoch farebnosti smaragdovo–zelenej, okrovo–červenej a sivo–čiernej. Klenba bola celoplošne pokrytá výrazným oblakovo–drapériovým členením. Terajší doplnkový výskum odhalil na nej dvojicu kľačiacich postáv a vo vrchole korunu so svätožiarou. Navyše odhalil na južnej stene lode neurčitý výjav v kostole kľačiaceho rehoľníka pred Madonou (?). Stena menzy bola biela s pásmi čierneho a sivého sokla, ostali i skosené nárožia, ktorých plochy boli sivé s čiernym členením (nález maľovanej profilácie – pätka pilastra). Na východnej stene záveru vznikla ústredná plocha orámovaná čiernymi iluzívnymi pilastrami nesúcimi rímsu na sivom pozadí. Jednalo sa o maľovanú náhradu retábulového oltára. Takto rámovaná plocha mala len základný biely náter a predpokladáme, že v nej mohol byť osadený obraz.
Dôvodom úpravy mohlo byť chátranie i možné poškodenia počas stavovských povstaní Gabriel Betlena a Juraja Rákociho. Je možné, že sa zachovala v ústnej tradícii, ktorá hovorí, že šľachtičná Margita dala kaplnku v roku 1693 zrenovovať. Uvedená renovácia by mohla súvisieť s opísanými zásahmi, rok 1693 však môže odkazovať na následnú akciu: v časovom odstupe vzniká (len vo svätyni) na šedom intonaku druhá výzdoba, ktorá zopakovala prvú v zásade v rovnakom riešení, len s čiastočným posunom. Vtedy tiež zamurovali okno v južnej stene svätyne a čiastočne ho upravili na výklenok pre liturgické potreby.
V ďalšom sa vytvára nové polkruhové okno termálneho typu v mieste druhého mníškového okna južnej steny lode. Zamurováva sa aj zmenšené okienko v mieste prvého mníškového okna. Nové okno so segmentovým ukončením bolo prerazené nad vstupným portálom. S ňou súvisí výzdoba štylizovaných rastlinných ornamentov vo forme rozviliniek, zachytená pri oblúkovom okne. Tvoria ju hnedé, žlté a červené línie a smaragdovozelené lístky. Omietka je zachytená aj v exteriéri v okolí okien, kde prebieha rytá pasparta okolo otvorov. Vzhľadom na formu rozvilinkovej výzdoby by sme tieto zásahy mohli datovať ešte do 17. storočia, hypoteticky v súvislosti so spomenutou druhou výmaľbou svätyne.
19. storočie
Následná etapa je len preomietnutím. Loď bola biela, vo svätyni je na nej ešte výzdoba – bordová plocha a hnedé rámy s oranžovo-bielymi točenými líniami. Na exteriéri je zachovaná len v okolí poloblúkového okna na juhu lode. Vo svätyni upevnili na menzu drevenú oltárnu kompozíciu. Etapa možno súvisí s prestavbou farského kostola v obci v šesťdesiatych rokoch 19. storočia.
20. storočie
Posledné celkové úpravy sa udiali v roku 1926. Interiér preomietla omietka sivá, piesková, miestami pačok, sú na nej 4 najmladšie nátery. Exteriér prekryla drsná hrubá vrstva s výrazne hrboľatým povrchom, okolo otvorov, nároží a pod rímsou hladené pasparty, nad vstupom v rámčeku letopočet 1926. Pri prácach bola zrejme vymenená zámurovka okna na juhu svätyne. Na jeho kamennom článku je ceruzou písaný letopočet 1926.
Pri začiatku výskumov v 90-tych rokoch sa stala ťažiskovou otázka datovania vzniku objektu. Už v priebehu 20. storočia sa objavovali tvrdenia o jej stredovekom pôvode na základe zamurovaných článkov. Archaická hmotová skladba, veľkomoravské sídliskové nálezy v okolí i blízkosť mikulčického hradiska Valy vyvolávali úvahy o veľkomoravskej tradícii. Prispeli k tomu postrehy A. Bagina o miestnom slávení patrocínia, ktoré sa udržalo v dátume platnom do 12. storočia, ako aj jeho spojenie patrocínia s cyrilo-metodskou misiou. Kostolík je čelnou fasádou orientovaný presne k mikulčickému hradisku, ktoré malo svoju hlavnú bránu orientovanú ku Kopčanom (Ratkoš). Asymetrickosť portálu viedla R. Appela k porovnaniam s mikulčickým kostolom č. 10, vyslovil však predpoklad, že kostolík bol postavený na základoch vlastníckeho kostola z 9. storočia. M. Vančo nastolil hypotézu o jeho stotožnení so Sekirkostelom z Kozmasovej kroniky. Viacerí autori logicky siahajú po najbližšej analógii – s Kostolom sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom. Typ kostola s rovným záverom vyvolával a nanovo vyvoláva úvahy o jeho proveniencii, ktoré sa pravidelne objavujú pri stretaní sa s takými kostolmi.
Obnova objektu postupovala parciálne pri priebežnom spresňovaní poznatkov reštaurátorským spôsobom (J. Puškár), pričom práve určenie veľkomoravského pôvodu vnieslo do metodickýh pokynov tendencie preferovať prvotný výraz. Bola vymenená krovná konštrukcia i strešná krytina, odstránený rovný strop a objekt dostal priamy priehľad do krovu. Odstránila sa novodobá omietková úprava exteriéru. Terajšia niveleta interiéru je znížená cca o 60 cm na pôvodnú úroveň. Náznakovo sa zrekonštruoval (ale v nedobovom segmentovom ukončení) pôvodný vstupný otvor. Doterajší portál ostal na fasáde a zatiaľ je viditeľný, vzájomný vzťah týchto prvkov však spôsobuje rozbitosť celkového pôsobenia. Zrušilo sa i novšie okienko nad vstupom a zrekonštruovalo pôvodné. Na severnej stene sú prezentované a funkčné obe primárne okná, na južnej stene lode sú prezentované mníškové okná stredoveké. Prvé sa obnovilo odstránením dvoch zámuroviek a druhé sa zrekonštruovalo. Zaniklo tým však v jeho mieste termálne okno s interiérovou rozvilinkovou výzdobou. Mníškové okno južnej steny svätyne je prezentované z exteriéru, v interiéri je zaslepené, zvyšok primárneho okna v tomto mieste je momentálne na odhalenom murive čitateľný. Otvorilo sa okno východného záveru. V interiéri sa odstránila menza na zadnej stene záveru. Etapu parciálnych zásahov v súčasnosti nahrádza komplexná obnova objektu, ktorá zahŕňa všetky informácie a vytvára ucelený pohľad na zachované hodnoty objektu a ich prezentáciu. Už zrealizovali náznakovú prezentáciu predsiene vymurovaním múrika, opravili tvar hlavného vstupu, vymenili vstupné dvere. V konečnej verzii bude kostolík zvonka omietnutý, interiérovú úpravu ovplyvnia výsledky doplnkového reštaurátorského výskumu.
Význam kostola posilňuje skutočnosť, že hoci je skromných rozmerov a od 16. storočia stál osamotený v bažinatom prostredí, nezanikol, ale naopak, bol vždy predmetom mimoriadnej pozornosti a náročných úprav. A je naozaj výnimočné, že tento malý objekt prináša stále prekvapujúce poznatky. K spresneniu dátumu jeho vzniku snáď prispeje i rozbor dreveného trámu zo štítu a analýza dosiaľ neidentifikovaných znakov pod oknom južnej steny lode.
Kostol sv. Margity tak po stáročiach pred nami odkrýva svoje tajomstvá – našou úlohou je ich odhalenie a zachovanie pre budúce generácie. Slovami žalmistu: dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane.

Použité pramene a literatúra
Appel, R. a kol.: Kopčany – dejiny obce, Senica, 1992.
Baxa, P.: K významu kostola sv. Margity Antiochijskej v dejinách Kopčian, okr. Skalica, in : Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3. Zborník zo seminára ku dňom Európskeho kultúrneho dedičstva. Trnava : Pamiatkový ústav, Regionálne stredisko v Trnave, 2000, s. 44-47.
Baxa, P., Ferus, V., Glaser-Opitzová, R., Katkinová, J.: Veľkomoravské hroby pri kostole sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, in: Pamiatky a múzeá, 3/2005, s. 48-50.
Botek, A., Úradníček, V.: Kostolík sv. Margity Antiochijskej Kopčany. Záverečná správa. Výskumná úloha 7/95, Výskum sakrálnej architektúry. Elaborát reštaurátorského výskumu, Vysoká škola výtvarných umení, Katedra reštaurovania, 1998.
Botek, A.: Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, in : Pamiatky a múzeá, 4/2007, s. 41-45.
Botek, A.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch – vývojové etapy a otázky metodiky obnovy, in : Monumentorum tutela/Ochrana pamiatok, 22. Zborník z príspevkov, ktoré odzneli na seminári Výskum a obnova ranostredovekej architektúry, Bratislava, 11. – 12.11.2009, Bratislava 2010, s. 29-51.
Botek, A., Gregorová, J., Palgutová, K.: Prípravná dokumentácia ku kompletizácii podkladov kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch – 1. časť. Fakulta architektúry, STU, Bratislava, 2011.
Drahošová, V., Vančo, M.: Výskum kaplnky sv. Margity v Kopčanoch. In : Avans 1994, Nitra 1996, s. 46.
Gregorová, J., Botek, A., Palgutová, K.: Prípravná dokumentácia ku kompletizácii podkladov kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch – 2. časť. Fakulta architektúry, STU, Bratislava, 2011.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Návrh na reštaurovanie exteriérových omietok. 2004.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Podrobný výskum reštaurovaných exteriérových omietok ako doplnok reštaurátorského prieskumu z Návrhu na reštaurovanie exteriérových omietok, 2004 a nové nálezové situácie z južnej a západnej steny lode. Elaborát, 2006.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Návrh na reštaurovanie. Západná a južná fasáda. 2009.
Sabadošová E., Havlík, M.: Skvost sakrálnej architektúry Slovenska, in : Slovenské národné noviny, 25.5.2004, s. 6.
Sabadošová E., Havlík, M.: Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany. Správa o výsledkoch architektonického výskum 1995 – 1998. Národné pamiatkové a krajinné centrum. Slovenský ústav pamiatok, Krajské stredisko. Bratislava, 1999.
Sabadošová E., Havlík, M.: Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany. Ideový návrh pre obnovu pamiatky, pre jej realizáciu. Pamiatkový ústav – regionálne stredisko, Bratislava, 1999.
Sabadošová E., Havlík, M. : Umelecko – historický výskum južnej a západnej fasády lode kostola s vyhodnotením reštaurátorských nálezov počas odstraňovania omietok. Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany, 2008.
Šurin, M., Botek, A.: Kopčany, kostol sv. Margity Antiochijskej. Návrh na reštaurovanie interiéru. Elaborát, 2008.
Vančo, M.: Kaplnka sv. Margity pri Kopčanoch. Otázka jej pôvodu a problematika architektonického typu. In : ARS, 2/3, 1995, s. 139-167.

 

Jubilejný rok 1863 a Kúty

0

„Krásna je obyčaj u všetkých národov rozpomínať sa na mužov, ktorí Bohu, viere a národu verní a osožní boli.“

Takto sa vo svojom príspevku Prebuďme sa teraz! na začiatkuroka 1863 v časopise Cyrill a Method čitateľom prihováral slovenský podnikateľ, politik a publicista Ján Bobula pôsobiaci v Pešti v súvislosti s 1000. výročím príchodu slovanských apoštolov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.
Rok 1863 a toto okrúhle jubileum sa oslavovalo u všetkých slovanských národov a jeho význam podčiarkoval aj záujem pápeža Pia IX. a nariadenie celoročného pripomínania oboch svätcov v litániách o všetkých svätých v rímskych kostoloch. Uvoľneniu pomerov v Rakúskej ríši, ktoré umožňovali dôstojne osláviť 1000-ročnú pamiatku prijatia kresťanstva, predchádzal z politického a národnostného hľadiska zložitý vývoj.
Impulzom k zmene bola porážka rakúskych armád vo vojne proti Sardínskemu kráľovstvu a Francúzsku v roku 1859 v severnom Taliansku, čo viedlo k strate Lombardska. Na domácej politickej scéne sa to prejavilo pádom obávaného ministra Alexandra Bacha a vydaním tzv. Októbrového diplomu, v ktorom sa panovník František Jozef I. zriekol absolutizmu a Rakúsko sa malo federalizovať na jednotlivé historické kráľovstvá a časti. V rámci Uhorska sa konali od roku 1848 prvé voľby a snem, ktorý sa zišiel 6. apríla 1861, riešil v prvom rade štátoprávne postavenie Uhorska a vzťah k Viedni. Zmena politickej situácie sa odrazila aj vo zvýšenej aktivite jednotlivých národov – Srbov, Chorvátov, Rumunov a Slovákov. Ich vyvrcholením z pohľadu Slovákov bolo národné zhromaždenie 6. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, kde boli sformulované slovenské požiadavky ohľadom uznania osobitosti slovenského národa, rovnoprávnosti slovenčiny, vytvorenia autonómneho územia – tzv. „Hornouhorské slovenské Okolie“, prekladu zákonov do slovenčiny a ďalšie kultúrne a školské potreby a následne boli odovzdané v Pešti podpredsedovi snemu Kolomanovi Tiszovi.
Pre obec Kúty a jej zapojenie do celonárodného diania bolo dôležité obsadenie tunajšej fary popredným slovenským národovcom Andrejom Radlinským, ktorý sem prišiel v lete 1861. Jeho prvoradou snahou bolo získať si veriacich a národne ich prebudiť, čo sa mu v priebehu necelých dvoch rokov aj podarilo. Dôkazom, okrem iného, bola manifestačná púť na Velehrad a kolektívny vstup obce do Matice slovenskej.
Radlinský už od začiatku roku 1863 na stránkach ním redigovaného periodika Cyrill a Method s podtitulkom Katolícke noviny pre Cirkev a Dom uverejňoval postupne spôsoby slávenia jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu na Morave, v Čechách, Chorvátsku, Slovinsku, Poľsku, v Ríme, v rámci Uhorska v Spišskej a Banskobystrickej diecéze. Čitateľov oboznamoval v skrátenej verzii so životnými osudmi slovanských vierozvestov, k ich dôstojnej oslave tu vyšlo aj niekoľko piesní.
Ústredným miestom osláv príchodu sv. Cyrila a Metoda sa stal moravský Velehrad, ktorý mal byť podľa tradície sídlom arcibiskupa Metoda. O zámere uskutočniť púť na Velehrad z Kútov v oktáve sviatku oboch apoštolov (po 5. júli) informuje Radlinský krátkou poznámkou uverejnenou 21. marca 1863 v časopise Cyrill a Method na konci správy o tzv. „prípravnej slávnosti“ sv. Cyrila a Metoda v Kútoch, konanej v dňoch 14. – 15. marca.„Odtuďto chystá sa velkolepá processia na posvätný Velehrad ku dňu 5. julia. K tomuto cieľu zaprovádza sa peňažitá sbierka na shotovenie korúhvi (zástavy, pozn. autora) s obrazom sv. Cyrilla a Methoda.“
Púti predchádzala ešte v nedeľu 5. júla cyrilometodská slávnosť v samotnej obci, keďže zrejme kvôli žatevným prácam sa nie každý mohol vybrať na Velehrad.
V piatok 10. júla sa o 5. hodine ráno zhromaždili veriaci vo farskom Kostole sv. Jozefa na slávnostnej svätej omši, kde sa spievala k tejto príležitosti osobitne zložená pieseň: Duša kresťanská zvelebuj Boha, ktorú pútnici potom spievali aj po ceste na Velehrad. Po omši o 7. hodine dostalo približne 70 pútnikov v kostole požehnanie, procesia bola vyprevadená za zvukov zvonov za obec k soche sv. Vendelína, bola krátka adorácia.
Na čele procesie bol nesený pozlátený kríž,za ním niesli dvaja mládenci kostolné zástavy, dve dievčence slovenskú koruhvu v bielo-modročervených farbách a druhú uhorskú. Potom nasledovala veľká, na troch žrdiach upevnená koruhva sv. Cyrila a Metoda, za ňou niesli miništranti dve červené zástavky, potom nasledovali kútski učitelia Vavrinec Geher a Andrej Nosek so spevákmi a za nimi medzi dvoma pannami nesúcimi biele zástavky farár Dr. Radlinský. Na konci procesie išiel ostatný ľud, najprv mládenci a muži, za nimi ženy a na konci koč a voz s batožinou pútnikov.
Samotná veľká cyrilometodská koruhva šarlátovej farby niesla na jednej strane motív príchodu sv. Cyrila a Metoda na Velehrad, na druhej strane ich pôsobenia medzi Slovanmi. Autorom oboch malieb bol Račkaj z Oravy a celková cena koruhvy bola 70 zlatých, pričom medzi ľuďmi sa vyzbieralo 30 zlatých, zvyšok doplatil Radlinský.
Procesia sa uberala smerom na Skalicu, v Adamove sa k nej pripojilo niekoľko Brodčanov, v Kopčanoch nikto. Na poludnie dorazili pútnici do Holíča, kde bol krátky odpočinok a v Kostole sv. Martina požehnanie s Oltárnou sviatosťou. Po obede prešli za prizerania sa množstva ľudí Skalicou a dorazili do Strážnice, kde ich spev obdivovalo taktiež veľa Strážničanov. Po odbavení litánií a požehnaní sa procesia v meste rozložila na nocľah, Radlinský spal u tunajšieho dekana Martina Stanislava.
Na druhý deň v sobotu po rannej pobožnosti sa procesia pohla ďalej do Veselí a po odbavení sv. omše nasledovali raňajky. Aj tu boli pútnici vľúdnekde prijatí dekanom Františkom Beranom a kaplánom Karolom Kaštýlom, podobne tomu bolo i v Kunoviciach, kde ich netrpezlivo očakával farár Jozef Ptáček s kaplánom Jozefom Vykydalom.
Odtiaľto pútnici zamierili cez Uherské Hradište a Staré Město k samotnému Velehradu, pričom sa k nim pridávali jednotliví veriaci z okolia. Pútnický Kostol Nanebovzatia Panny Márie bol slávnostne vyzdobený národnými, krajinskými a cisárskymi zástavami a na vstupnej bráne do areálu kláštora bol osadený nápis „Chvála sv. Cyrillu a Methodeji“ s chronogramom.
V záverečný deň oktávy slávnosti sv. Cyrila a Metoda, v nedeľu 12. júla, nariadil hlavný celebrant obradov olomoucký arcibiskup Fridrich Fürstenberg, že Radlinský mohol súčasne s omšou v chráme slúžiť slávnostnú omšu za asistencie moravských kňazov vonku pred kostolom. Okolo oltára boli rozostavení kútski pútnici s koruhvami, z ktorých vynikala najväčšia sv. Cyrila a Metoda. V slovenskej kázni, na začiatku ktorej odznela pieseň „Jeden, dva, tri …, jedenásta odbila, vyprovoď mja má milá”, rečnil Radlinský o význame Velehradu: 1. pre Slovákov, 2. pre Katolícku cirkev, 3. pre všetkých Slovanov.
Po obede odbavili pútnici litánie a spoveď, na druhý deň skoro ráno mali svätú omšu a prijímanie. Domov do Kútov procesia dorazila v utorok navečer a v kostole sa celá obec zaviazala putovať každoročne v čo najväčšom počte na Velehrad.
Okrem Radlinského sa velehradských slávností zúčastnili na čele procesií alebo osve holíčsky kaplán Ján Bartošik s 500 až 600 Holíčanmi v sprievode hudby, vdp. Pavel Horňáček na čele asi 200 pútnikov zo Šaštína, dňa 6. júla sem dorazila púť zo Starej Turej, farári Ján Galbavý z Jablonového, Štefan Čulen z Perneku, Ignác Juračka z Lábu, Ignác Snierer z Holíča a kapláni Michal Chovanec z Kútov, Ján Stachovič z Moravského Sv. Jána a Július Matulay z Borského Sv. Jura. Dňa 12. júla tu bola popri „Kúcanoch“ procesia z Petrovej Vsi vedená farárom Michalom Horváthom a kňazi Ján Pavelka z Dojča, Alojz Černý z Unína, Matej Stopek z Kuchyne a Ján Novák, šaštínsky kaplán.
Spolu s ostatnými kňazmi zo Slovenska ich po slávnostnej sv. omši prijal o pol jednej olomoucký arcibiskup, ktorého v mene všetkých pozdravil dekan Štefan Závodník.
Manifestačná púť Radlinského a jej publicita na Slovensku i Morave mala značný národnonáboženský význam, keďže uhorská cirkevná hierarchia na čele s kardinálom Sczitovszkým sa k miléniovým oslavám príchodu sv. Cyrila a Metoda stavala rezervovane a takéto prejavy slovanskej vzájomnosti určite neboli po chuti ani politickým reprezentantom Uhorska, ktorí sa obávali panslavizmu a zvyšovania národného povedomia Slovákov. O širokom ohlase kútskej procesie svedčí aj noticka vPešťbudínskych vedomostiach, jediných slovenských politických novinách v tej dobe, o skvelej procesii. A sám Radlinský na záver opisu púte konštatuje: „… príčina tohoto dosť rozvlačného a zunovacieho opisu processie kútskej, aby totižto za príkladom tejto i z iných strán Slovenska početné processie v nastávajúcom druhom Cyrillo-Methodejskom 1000-ročí na Velehrad chodievaly.“
Druhým celonárodným podujatím spojeným s rokom 1863 bolo založenie Matice slovenskej v zmysle literárneho a slovesného spolku Slovákov. Požiadavka na zakladanie literárnych a mravnovzdelávacích národných spolkov bola sformulovaná už na memorandovom zhromaždení v lete 1861 v Turčianskom Sv. Martine a následne po korektúrach uhorskej miestodržiteľskej rady schválil 21. augusta 1862 stanovy Matice slovenskej panovník František Jozef I. Ohlásenie založenia Matice slovenskej vyšlo 7. novembra 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach spolu so stanovami, ktoré uverejnila v prvých dvoch číslach v roku 1863 aj Slovesnosť.
Hoci stanovy nekonkretizovali možnosť pre obce a mestá stať sa zakladateľmi Matice slovenskej, ale len riadnym členom pri zložení sumy 100 zl., ako tzv. „mravnie osoby“, II. valné zhromaždenie v roku 1864 ustanovilo, aby sa príslušné paragrafy upravili. Stalo sa tak zrejme na podnet Andreja Radlinského, keďže Kúty zložili 200 zl. a vstúpili tak predbežne medzi zakladateľov Matice slovenskej. Na čele obce stál vtedy richtár Vendelín Ralbovský – Pavuovka.
Ani celkový podiel Záhoria pri finančnej zbierke na Maticu nebol zanedbateľný. Počas roka 1863 sa podľa zoznamov darcov uverejňovaných priebežne v Pešťbudínskych vedomostiach vyzbieralo celkovo 1331 zl. 32 gr. v 22 lokalitách regiónu. Darcovia pochádzali z radov kňazov, učiteľov, roľníkov, mešťanov, remeselníkov, dvaja boli advokáti a jeden barón.
Samotný slávnostný akt založenia Matice slovenskej pripadol na utorok 4. augusta v Turčianskom Sv. Martine za účasti množstva národovcov na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moysesom a evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym, ktorí boli zvolení za predsedu, resp. podpredsedu.
Kúty na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v predvečer hodov (5. augusta), zastupoval Radlinský, zvolený ako zakladajúci člen do matičného výboru, a do Martina ho viezol Ján Hések – Fojt. Radlinský bol vtedy zrejme vo veľmi dobrej nálade, lebo tu vraj cigánskej hudbe dal veľkú bankovku.
Hlbokú stopu, ktorú svojou duchovnou, politickou a kultúrnou činnosťou Andrej Radlinský zanechal nielen v Kútoch, ale i v rámci celého slovenského národa, dodnes pripomína viacero textov či pamätných tabúľ a popri nich aj súsošie Radlinského na námestí v Kútoch. K jeho slávnostnému odhaleniu došlo symbolicky v roku 1930 pri oslavách 60. výročia Spolku sv. Vojtecha, ktorého bol osnovateľom a zakladateľom.
O stále živom odkaze cyrilometodskej tradície v dnešnej dobe svedčí aj každoročné organizovanie osláv sv. Gorazda, ktorých kolískou na Slovensku sa v roku 1990 stali práve Kúty, a tiež odhalenie súsošia sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 v obci či reliéfu sv. Gorazda na priečelí kostola v roku 2009.

Pramene a literatúra
Hések, Matej: Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. (Rukopis) Záhorské múzeum Skalica.
Cyrill a Method. Katolícke noviny pre Cirkev a Dom, roč. XIII., 1863, č. 1, 6, 10, 23, 36, 42, 45.
Pešťbudínske vedomosti, roč. II., 1862, č. 89; roč. III., 1863, č. 59, 65.
Slovesnosť, roč. I., 1863, č. 1, 2; roč. II., 1864, č. 30.
Mrva, Ivan: Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. Bratislava 2010.
Podrimavský, Milan a kol.: Dejiny Slovenska III. Bratislava 1992.
Segeš, Vladimír – Mrva, Ivan: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava 2012.
Šteller, Ferdinand: Andrej Radlinský. Trnava 1934.

Včelárske spolky na Záhorí

0
 
Skôr, než sa po rozpade rakúsko–uhorskej monarchie začali v novom česko-slovenskom štáte robiť prípravy na vytvorenie včelárskej organizácie, vznikali z iniciatívy samotných včelárov prvé miestne spolky. Dňa 15. augusta 1919 bolo založené Zemské ústredie včelárskych spolkov na Slovensku. Medzi 44 zakladajúcimi miestnymi združeniami reprezentovali Záhorie spolky z Holíča, Senice a Veľkých Levár. V prvom dvanásťčlennom celoslovenskom výbore nachádzame aj zástupcov záhorských včelárov, a to Jána Pihorňu, hospodára z Holíča a Jozefa Závodského, rímskokatolíckeho farára zo Senice. Jednou z hlavných úloh ústredia okrem obhajovania záujmov včelárov bolo aj založenie vzornej včelárskej paseky a zriadenie včelárskych pozorovacích staníc, ktoré mali sledovať znáškové podmienky na včelárenie. Takáto pozorovacia stanica pre oblasť Záhoria bola zriadená v Holíči. V mesačných intervaloch poskytovala hlásenia o teplote, rozvoji včelstiev, priebehu znášky a fáze vývoja rastlín. Spolky zabezpečovali pre svojich členov prednášky, kurzy, výstavy, zakupovali spoločné včelárske zariadenia a organizovali výsadbu nektárodajných stromov a kríkov.
V tomto období ešte dožívali primitívne spôsoby obhospodarovania včelstiev v košoch, keď sa pri medobraní včely vydusili sírou alebo sanitrou (liadkom), všeobecne však už malo prevahu včelárenie v moderných úľoch s rozoberateľným dielom. Aj v technológii včelárenia sa od rozmnožovania včelstiev rojením už prechádzalo na uvedomelú tvorbu odložencov a zmetencov. Odbornú úroveň včelárstva zvyšoval od roku 1923 aj vlastný časopis Slovenský včelár, ktorého hlavným redaktorom bol Jur Babka1 a tlačil sa v kníhtlačiarni Františka Urbánka v Trnave, pričom boli vydávané aj časopisy pre včelárov maďarskej a nemeckej národnosti Deutsche Bienenzeitung a Méhészujság v Bratislave a Méhészetűnk Nových Zámkoch.
Keď sa z iniciatívy predsedu Ústredia JUDr. Jána Gašperíka v roku 1932 vybudovala Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci,2 včelári dostali možnosť absolvovať odborné kurzy zamerané na plemenársku prácu, všeobecné včelárenie, učiteľstvo včelárstva, kurzy včelmajstrov a inú problematiku. Včelárske prednášky podporovala expozitúra Ministerstva poľnohospodárstva v Bratislave a pre oblasť Záhoria boli ako učitelia včelárstva určení František Přikryl, učiteľ zo Skalice, Ján Polčín, riaditeľ školy zo Sekúľ a Rudolf Klučka,3 učiteľ z Jablonice. Irma Přikrylová a Irma Polčínová pôsobili ako odborné učiteľky pre zužitkovanie medu v domácnosti. Propagátorom včelárstva bol MUDr. Ľudovít Šimko, predseda Hospodárskeho družstva v Senici. V roku 1933 vo Výbore vtedy už Krajinského ústredia spolkov včelárskych ako predsedovia včelárskych žúp pôsobili Ľudovít Hostýn z Kuchyne, Jozef Svatý zo Senice a od roku 1936 Štefan Švaro z Gbiel.
Štát podporoval včelárov aj prídelom daneprostého cukru v množstve 6 kg na včelstvo. Ako však uvádza správa o činnosti holíčskeho spolku z roku 1926,4 „…pridelený cukor obdržal spolok neskoro a cukor dovozom zdražel, poneváč bol pridelený až z cukrovaru vo Veľkých Šuranoch, hoci je cukrovar na blízku v Hodoníne“. V tridsiatych rokoch sa hospodárska kríza prejavila aj v oblasti včelárstva. Cena medu prudko klesla a ťažkosti boli pri zabezpečovaní jeho odbytu, ako aj pri prideľovaní cukru na jesenné dokrmovanie. Problém bol aj s konkurencieschopnosťou medu produkovaného na Slovensku, ktorý sa oproti českému považoval cielenou diskreditáciou za menej kvalitný: „Med slovenský řidší a méně hutný hodně se nabízí.“5 V roku 1931 priemerná cena medu bola v Čechách 17,55 Kč, na Morave a v Sliezsku 17,02 Kč, na Slovensku 11,68 Kč a v Podkarpatskej Rusi 9,92 Kč. Postupným šírením osvety sa presadil aj slovenský med a jeho výkup a odbyt organizovalo Ústredie prostredníctvom Medokomisie, ktorá pre včelárov zabezpečovala už denaturovaný cukor na kŕmenie. Koncom tridsiatych rokov jednotlivé včelárske spolky dostali možnosť, aby si ako právnické osoby zakúpili akcie na vybudovanie družstevného cukrovaru v Topoľčanoch, v ktorom sa mal vyrábať a pre včelárov predávať cukor za výrobné ceny. Mnohé z nich to využili a zaplatili za 1 podiel 500 Kč a zápisný poplatok 20 Kč. Predvojnové udalosti, najmä rozpad republiky a Viedenská arbitráž, spôsobili, že včelári prišli o časť svojho majetku, nakoľko Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci sa ocitla na maďarskom území a výstavba družstevného cukrovaru bola v dôsledku cukrovarníckej loby vo finálnom štádiu prípravy zrušená. Zemské ústredie bolo narýchlo presťahované do Prievidze a organizácia sa premenovala na Ústredie slovenských včelárskych spolkov. V prvých povojnových rokoch včelári dostávali na každé včelstvo ročne 7 kg denaturovaného cukru a čoskoro sa im podarilo obnoviť predvojnovú úroveň počtu včelstiev, na druhej strane museli plniť kontingenty, t. j. odovzdávať stanovené množstvo medu, alebo ho nahradiť peniazmi.
V roku 1946 došlo k zlúčeniu včelárov z jednotlivých obcí Záhoria do štyroch obvodových skupín: bratislavskej, malackej, skalickej a senickej. V roku 1948 Ústredie slovenských včelárov zmenilo svoj názov na Jednotu slovenských včelárov, ktorá sa v roku 1957 premenovala na Slovenský zväz včelárov. V päťdesiatych rokoch si jednotné roľnícke družstvá začali zakladať včelie farmy a nasledovali ich aj štátne majetky a štátne lesy. V roku 1969 v okrese Senica malo svoje vlastné včelie farmy 13 JRD, 2 ŠM a 1 ŠL. Základná organizácia SZV Senica tak patrila k najväčším na Slovensku, nakoľko združovala spolu včelárov s takmer 6000 včelstvami. Zvyšovala sa nielen produkcia medu a vosku, ale aj včelieho jedu, materskej kašičky a propolisu, ktoré boli cenené pre uplatnenie v medicíne, kozmetike a ľudskej výžive. Významnú osvetovú činnosť zameranú na zvyšovanie spotreby medu v regióne vykonala Mária Kurtová z Jablonice, ktorá učila manželky včelárov, ale aj ženy z laickej verejnosti využívať včelí med na pečenie múčnikov a medovníkov. Priekopníkom kočovného včelárstva v celoslovenskom význame bol Ján Milla6 z Hlbokého, tajomník ZO SZV v Senici a člen Predsedníctva ÚVSZV. Pre včelárske využívanie lesov spracoval rodák zo Šajdíkových Humeniec Ireneus Nízky7 dielo Včelia pastva na Slovensku, kde popísal lesné celky z hľadiska zdroja nektáru, medovice a peľu. Včelársky zlepšovateľ a vynálezca Eduard Dedinský8 z Devína, autor troch patentov, skonštruoval zariadenia uľahčujúce spracovanie včelieho vosku a chov včelích matiek, ocenené na medzinárodných výstavách.
Každý včelár mohol prebytočný med predávať za primeranú cenu záujemcom, alebo ho odovzdať do výkupu. Med pre výkupný podnik Medos Galanta vykupovali predajne Jednoty v hotovosti za 35 Kčs za jeden kilogram (poznámka: v obchode bol predávaný za 33 Kčs za kilogram!). Včelárenie bolo v tej dobe považované za veľmi výhodnú formu vedľajšieho zárobku, keď si včelár po dobrej sezóne mohol zakúpiť za utŕžené peniaze nový automobil. Po roku 1974 nastal pokles počtu včelstiev kvôli zhoršeným podmienkam, ktoré nastali dôsledkom pestovania monokultúr a chemizácie v poľnohospodárstve, ako aj nákazovej situácie. Ešte v roku 1968 v dôsledku hniloby včelieho plodu zanikla včelia farma JRD v časti Dúbrava v Jablonici, postupne bola zlikvidovaná aj včelia farma na ŠM v Budkovanoch, vedená včelmajstrom Kosírom, v JRD Popudinské Močidľany, vedená včelmajstrom Belúnkom, v JRD Čáčov, vedená včelmajstrom Tomešom, v JRD v Skalici, včelnici ŠL v Suchohrade, v JRD Zohor a mnoho iných, pričom do osemdesiatych rokov pretrvali len farmy na semenárskych štátnych majetkoch. Aj základné organizácie zažili postupný prepad v počte včelárov aj včelstiev, ktorý bol spôsobený najmä zavlečením parazita klieštika včelieho do Európy. Po zákaze používania antibiotík v roku 2002 chovu včiel na Záhorí zasadil osudnú ranu v rokoch 2006 – 2007 výskyt moru včelieho plodu a následná masová likvidácia včelstiev pálením. V súčasnosti je už včelárstvo stabilizované s už len sporadickým výskytom ohnísk moru a priemernými zimnými stratami na úrovni 20 – 25 percent.
Na Včelárskej paseke, vybudovanej podľa projektov architekta Juraja Tvarožka,9 sa zásluhou Rudolfa Mičietu,10 pôsobiaceho v Devínskej Novej Vsi, vybudoval včelársky skanzen, kde boli zhromaždené úle a pomôcky viažuce sa k včelárstvu. Vďaka Rudolfovi Klučkovi, ktorý zbieral včelársky etnografický materiál zo Záhoria a ktorému je tiež venovaná jedna z pamätných líp v aleji významných včelárov, sa sem v roku 1960 dostal vzácny vyrezávaný reliéfny dlabák z roku 1820, zobrazujúci sediaceho pustovníka čítajúceho Bibliu v jaskyni, nad ktorou je veľký kríž, hnáty a lebka. Nad pustovníkovou svätožiarou je umiestnený letáčový otvor v tvare Božieho oka. Úľ je evidovaný pod inventárnym číslom 836. Zo Záhoria je tu aj reliéfny dlabák s veľkým portrétom sv. Ambróza, patróna včelárov, zhotovený a darovaný Jánom Ščasným zo Zohora v roku 1932. Ide o hranolovitý úľ, zhotovený z hrubých dosiek na spôsob dlabaných klátov, pričom zadné dvierka na prístup k plástom sú tvorené dreveným rámom vyplneným slamou. Sv. Ambróz je farebne zobrazený s biskupskými znakmi – v červenom plášti, s biskupskou čiapkou a s páliom okolo krku. Úľ je evidovaný pod inventárnym číslom 673. Vyrezávané úle neboli veľmi rozšírené, boli skôr okrasou včelínov a vyskytovali sa hlavne v oblastiach s intenzívnym chovom včiel. Jeden reliéfny dlabák pôvodom zo Skalice sa nachádza aj v muzeálnych zbierkach Záhorského múzea v Skalici pod prírastkovým číslom 22/57 a evidenčným číslom E 791. Je to masívny úľ vydlabaný z odkôrneného kmeňa topoľa s hladkým povrchom, na ktorého čelnej strane je umiestnená reliéfna maska – tvár, pričom ústa slúžili ako letáč. Kvôli väčšiemu vnútornému priestoru je v zadnej časti do klátu zabudovaná dosková časť s dvierkami. Jeho celková výška je 106 cm a priemer 55 cm. V Záhorskom múzeu je tiež slamený úľ – kôš štvorcového pôdorysu, upletený z ražnej slamy. V hornej časti koša sa nachádza doštička s kruhovým otvorom uzavretým drevenou zátkou, na ktorú sa v lete kládol drevený nástavec s rámikmi, ktorý slúžil na odoberanie medu. Letáč tvorí doštička so štyrmi malými otvormi, ktorá je podložená latkou na uľahčenie pristávania včiel.
Úle bývali najčastejšie umiestnené voľne alebo v jednoduchých prístreškoch. Včelíny, ktoré plnili okrem ochrany aj estetickú funkciu, si stavali len zámožnejší včelári a umiestňovali v nich prevažne zozadu prístupné úle. Príkladom sú zachované fotografie včelínov zo Sobotišťa,11 kde je zachytený malý otvorený včelín (1909) a včelnica so skupinou úľov zadovákov, slamených košov a klátov usporiadaných v malých včelínkoch (1910). Včelárenie mníchov vo františkánskom kláštore v Skalici dokladá sklená platňa, zachytávajúca z bokov murovaný kláštorný včelín vo Františkánskej záhrade v roku 1920 so zadovákmi usporiadanými v dvoch radoch nad sebou. Ako príklad stavieb včelínov môžu poslúžiť fotografie včelína Floriána Janíka z Petrovej Vsi z roku 1929, včelíny Štefana Baláža z Letničia pre 50 včelstiev a Františka Baláža z Letničia pre 22 včelstiev v zadovákoch v dvoch radoch nad sebou z roku 1931 a včelín so slamenou strechou Antona Vašečku st. z Prietržky z roku 1950.
Doteraz sa zachoval historický včelín zrubovej konštrukcie z Gajár s plochou 29 m2 a kapacitou na umiestnenie 40 úľov normalizovanej miery B v dvoch radoch nad sebou, postavený v roku 1938, ktorý sa nachádza v exteriérových priestoroch výstaviska Poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Ďalšie historické úle a včelíny pochádzajúce zo Záhoria z 19. a začiatku 20. storočia sa nám zatiaľ nepodarilo zdokumentovať (pozn: po preverení situácie v SNM v Martine sa môže situácia zmeniť), no pravdepodobnosť ich objavenia postupom času klesá.
Umelecky stvárnené včelie úle s tvárami včelárov vyrezávala insitná rezbárka Mária Žilavá (1909 – 1989) z Devínskej Novej Vsi, v súčasnosti sa tvorbe vyrezávaných dlabákov venuje Ferdinand Bolebruch, rodák z Gbiel, ktorý v roku 2012 pri príležitosti 80. výročia Včelárskejpaseky vyrezal aj repliku kvetinového reliéfu, zdobiaceho štít veľkého včelínapaseky.
Prehľad včelárskych spolkov na Záhorí (údaje sú uvedené k roku 1931, resp. u tých, čo boli založené po roku 1931, k roku založenia). Za lokalitou uvádzame vždy rok založenia, predsedu, tajomníka, prípadne pokladníka a počet členov: Holíč 1919, Pavel Groebl, učiteľ v. v., Ján Pihorňa, roľník, členov 42; Senica 1919, Jozef Svatý, riaditeľ meštianskej školy, Viktor Sasinek, úradník, 61; Veľké Leváre 1919, Jozef Baláž – správca, učiteľ, 18; Petrova Ves 1922, Alfred Pruskay, správca, učiteľ, tajomník Imrich Janík, roľník, 21; Kúty 1926, Jozef Mrva, penzista, František Bocheza, poštmajster, 36; Malacky 1926, Ľudovít Jančík, lesný taxátor, A. Spitzera, lesník, 22; Rohožník 1926, František Ondra, prednosta stanice, Ján Šimko, učiteľ, 30; Borský Mikuláš 1928, Jozef Cintula, roľník, Augustín Karmaš, administrátor fary, 24; Sobotište 1931, Jozef Oberuč, správca školy, Michal Baumgartner, roľník, Juraj Maňák, 51; Zohor 1931, Milan Valach, rímskokatolícky farár, Viliam Švacho, správca, učiteľ, 13; Radimov 1931, Urban Benek, roľník, Štefan Benek, roľník, 10; Skalica 1932, František Úlehla, učiteľ v. v., Antonín Kabelka, železničný úradník, 24; Šaštín 1932, Ferdinand Lakatoš, Štefan Bakiš, pokladník Štefan Selecký, 37; Devínska Nová Ves 1932, Leopold Jablonka, správca školy, Jozef Pilař, finančný strážmajster, 46; Prietrž 1933, Pavel Chropovský, Ján Janči ev. a. v. farár, Ján Rehuš, 29; Kopčany 1934, J. Školnikovič, Vendelín Korčák, 31; Stupava 1933, Henrik Boleshka, revírnik, František Bubík, organista, učiteľ, 18; Moravský Ján 1935, Ján Polčín, správca školy, Ľudovít Kohaut, stolár, pokladník Peter Krajčír, roľník, 25; Studienka 1936, Alexander Schäffer, správca a učiteľ, František Komárek, št. strážmajster, 43; Záhorská Ves 1936, Viktor Zirin, revírnik v. v., Václav Vacek, správca školy, 30; Prievaly 1938, František Bíreš, stolár, Ján Válek, Tomáš Janáček, 18; Kuchyňa 1939, Jozef Bartoš, Alfréd Gabauer, Ján Reisenauer, 21; Radošovce 1939, Kornel Greša, Cyprian Mikula, Karol Stehlík, 36; Suchohrad 1941, František Temer, Mária Frončeková, Rudolf Hooz, 13;Závod 1944, Jozef Blažek, Alojz Hlavenka, Ján Vrablec, 21; Gbely 1945, Štefan Švaro, Vendelín Kaffka, František Brunovský, 21.
Včelársky spolok v Skalici
Včelársky spolok v Skalici vznikol v roku 1932 z iniciatívy prvého predsedu Františka Úlehlu, učiteľa vo výslužbe. V roku 1934 včelári v mestskom zastupiteľstve predniesli návrh na vysadenie okolia ciest a nevyužitých pozemkov agátmi a inými ovocnými a medonosnými rastlinami. Do dnešných dní pripomína túto iniciatívu 100 líp, lemujúcich cestu do Hájka, a na kalvárii, ktoré spolok s pomocou mestskej rady zakúpil a členovia v roku 1935 vysadili. V roku 1937 usporiadal spolok v rámci Blahových osláv vďaka aktívnemu včelárovi a riaditeľovi Hospodárskej školy pánovi Loveckému v aule školy výstavu medového pečiva a likérov a potom v roku 1939 pod vedením pani Irmy Přikrylovej aj kurz s týmto zameraním. Aj počas vojny včelári pravidelne organizovali prednášky, výstavy a tanečné zábavy, no „cez frontu mnoho včiel vykapalo, suchota bola, zima veľká a časté vetry“, a to bolo príčinou zlej kondície včelstiev, k čomu pribudol aj nedostatok pastvy, „… lebo sa strnisko hneď pooralo, nestačil narásť čistec a množstvo agátov vyťali a nedosadili“.12 Chov včiel kulminoval počas predsedníctva Pavla Rehuša v roku 1987, keď dosiahol 276 členov, 3370 včelstiev, ročnú produkciu 11,5 t medu, 724 kg vosku, 80 kg propolisu a 1 kg materskej kašičky. V súčasnosti má Základná organizácia SZV Skalica približne sto členov, ktorí obhospodarujú viac ako 800 včelstiev.

Poznámky
1 Školský inšpektor Jur Babka (1868 – 1942) v rokoch 1900-1905 vydával a redigoval časopis Obzor, kde boli uverejňované aj články o včelárstve.
2 JUDr. Ján Gašperík (1876 – 1949) sa zaslúžil o bezplatné pridelenie 10 hektárov pôdy z veľkostatku grófa Jána Pálfiho Pozemkovým úradom a organizačné zabezpečenie budovania paseky.
3 Rudolf Klučka (1901 – 1970) – pochádzal zo včelárskej rodiny z Borského Petra, pôsobil ako učiteľ v Jablonici. Oženil sa s vdovou po statkárovi Kurtovi a na majeri Dúbrava založil včelie hospodárstvo. Potom, čo bola rodina donútená majer Dúbrava opustiť, sa vrátil do Borského Petra a včeláril v historickom včelíne Pavla Príhodu. Bol predsedom okresného včelárskeho spolku v Senici a členom pastevného odboru ÚV SZV.
4 Holíč. Slovenský včelár roč. 5, 1927, str. 22.
5 Zemské ústředí spolků včelařských pro Čechy. Národní Listy 9. 12. 1925 In: Slovenský včelár, roč. 4, č.3 – 4/1926, str. 51
6 Ján Milla (1920 – 1986) – učiteľ, autor publikácií Mladý včelár, Včelársky náučný slovník, príručky Práce včelára a monografie Kočovný voz a jeho využitie vo včelárstve.
7 Ireneus Nízky (1912 – 2000) – lesný inžinier, pochádzal zo včelárskej rodiny. Jeho kniha dokumentuje stav včelej pastvy v rokoch 1976 – 1987.
8 Eduard Dedinský (1921 – 2007) – elektrotechnický inžinier, vyšľachtil líniu včelích matiek Devínčanka. V roku 1971 získal zlatú medailu na Svetovom včelárskom kongrese v Moskve a v roku 1972 striebornú medailu na Svetovej výstave patentov a vynálezov v Bruseli.
9 Juraj Tvarožek (1887 – 1966) – rodák z Brezovej pod Bradlom, jeho najznámejšími dielami sú obytný dom a kino Metropol a Mestská sporiteľňa v Bratislave. Bol aktívnym včelárom a učiteľom včelárstva. Pri stavbe Paseky sa inšpiroval myjavskou ľudovou architektúrou a projektoval aj kočovné domčeky a včelíny.
10 Rudolf Mičieta (1909 – 1991) – včelársky historik. Je autorom knihy Z dejín včelárstva na Slovensku.
11 Zo zbierky MVDr. Henricha Müllera.
12 Kronika mesta Skalica, roky 1945 – 1947. Štátny archív Bratislava – pobočka Skalica.

Pestoval hudbu v duchu slovenskom – Milan Lichard

0
Signatúra Dr. Achil pri hudobnom diele, prípadne odbornom hudobno-teoretickom texte, by nám dnes už asi nič nehovorila. Stačí ju však považovať za tzv. ananym a pri prečítaní odzadu sa odhalí už známe meno. Áno, tento pseudonym používal totiž istý čas Milan Lichard (25. február 1853 – 21. apríl 1935), povolaním úradník a novinár, predovšetkým však hudobný skladateľ a teoretik. Patril k vyhranene slovensky orientovanej časti národnoobrodeneckej kultúry z konca 19. storočia, ktorej ťažisko bolo v národne orientovanom zborovom hnutí, teda v zakladaní speváckych zborov (popri cirkevných zboroch) a tvorbe pre ne. Postupne sa objavujú kultivovanejšie zborové úpravy ľudových piesní, klavírne a komorné skladby, variácie na slovenské ľudové piesne a tento smer hudobne preklenujúci 19. a 20. storočie predstavuje okrem Blažeja Bullu, Ľudovíta Izáka (pseud. Miloš Lihovecký) tiež Milan Lichard.
Lichardove názory na hudbu, osobitne na ľudovú, boli veľmi úzko poprepájané s jeho politickým a národným zmýšľaním. Niet sa čo čudovať, veď okrem obrodeneckých tendencií danej doby ho muselo silne poznačiť rodinné zázemie, bol predsa synom „nestora slovenskej ľudovýchovnej publicistiky Daniela Gabriela Licharda a jeho manželky Kristíny, pochádzajúcej zo starej skalickej rodiny Vrchovských“ (Buchta, 138). Spolu s matkou odišiel na evanjelickú školu do Viedne, kde otec vydával Slovenské noviny. Po zákaze ich vydávania vládou v roku 1862 sa rodina usadila v Skalici, kde pokračoval Milan v štúdiu na miestnom gymnáziu, ktoré predstavovalo centrum vtedajšieho bohatého hudobného diania v meste. Mladý Lichard sa pod vedením učiteľa hudby a regenschoriho Ignáca Kohuta a jeho syna Václava zúčastňoval aktívne hudobného diania ako spevák i Kohutov zastupujúci pri organe. Aj o niekoľko rokov neskôr s obľubou hral ako jeden z muzikantov v orchestri na chóre alebo počas letných prázdninových koncertov. Stretal sa tu i s neskorším profesionálne vzdelaným skladateľom a slávnym dirigentom, odchovancom konzervatória v Lipsku Arthurom Nikischom. (Jeho otec, správca lichtenštajnských veľkostatkov, pochádzal po matke tiež zo Skalice a ako čelista spolu so synom huslistom hrávali príležitostne tiež v orchestri v Skalici.) V roku 1867 po okupovaní Skalice pruskou armádou prešiel Milan spolu so starším bratom do vyšších gymnaziálnych tried do Revúcej za pomoci Jozefa Miloslava Hurbana (prešiel tam i jeho syn Vladimír). Spieval skladby Kadavého, Tovačovského, Křižkovského, Bellu v študentskom spevokole a v orchestri hral na flaute, ktorú údajne dostal darom od ev. farára Ľudovíta Reussa a ktorá symbolicky nasmerovala Licharda tiež k hudobno-teoretickým úvahám. (Ľudovít Reuss sa zaoberal s bratom Gustávom harmonickými zákonitosťami a ich číselným vyjadrením, v r. 1873 vydali Základné pravidlá súzvuku I. Pre hudbu. Na číslovaných pomeroch zostavené; ďalšie Reussove práce, opierajúce sa o Pytagorovu myšlienku o význame čísla a jeho pomeru v estetike, zostali pre ich komplikovanosť v rukopisoch.) Zanietený Milan však nezostal iba pri jednom nástroji, hral ešte na klarinete a neskôr najčastejšie na kontrabase. Po zatvorení revúckeho gymnázia pokračoval Lichard od septimy na lýceu v Šoproni, kde opäť hrával v orchestri (nástroje zakúpil Samo Daxner z Tisovca) a tiež zmaturoval. Tu začali jeho prvé dirigentské kroky, zatiaľ ako výpomocného učiteľa spevu na nižšom gymnáziu, a prvé kompozície.
Ďalším miestom Lichardových štúdií sa stala z veľkej miery z pragmatických dôvodov – študoval tu totiž za železničného úradníka – Budapešť, kde sa zapojil čoskoro do najvyšších hudobných kruhov. Stal sa členom kvarteta, na kontrabase hral hosťujúco s Budínskou akadémiou, s filharmonikmi, v opere a na konzervatóriu, riadne angažmán prijal v Národnom divadle ako člen orchestra – kontrabasista. Neustále sa vzdelával, po praktickej stránke študoval hru na klavíri, harmóniu, varhanách, fagote, tympanách, na kontrabase bol menovaný koncertným majstrom, čítal teoretické práce Ernsta Friedricha Richtera, Huga Riemanna, z hľadiska inštrumentácie študoval kompozičné postupy francúzskej novoromantickej hudby Hektora Berlioza. Po Lederhoferovi prevzal zbormajsterstvo Slovenského spevokolu v Pešti, angažoval sa v organizovaní slovenských divadelných predstavení. Spontánne spievanie predovšetkým liptovských murárov v tzv. slovenských besedách nemohlo Licharda nechať ľahostajným a začas už viedol Spevokol slobodnej organizácie slovenských murárov popri spevokole Osveta, ktorý viedol jeho priateľ Ľudovít Izák.
V roku 1897 opustil Budapešť a stal sa správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine, kde sa opätovne s jeho typickou vervou venoval komponovaniu zborov pre martinský Slovenský spevokol (V cudzine – na slová D. S. Pepkina, 1898; Hrdá dievčina – na slová K. Kuzmányho). Počas jednoročného pobytu v Liptovskom Mikuláši pracoval v spevokole Tatran a ešte raz sa vrátil do Budapešti, aby tu prevzal redakciu Slovenského týždenníka a Slovenského denníka. Za publikovanie odvážnych článkov, napríklad o existenčných problémoch slovenských hudobníkov – o čom vedel niečo dozaista i z vlastnej skúsenosti – bol odsúdený k jednomesačnému žaláru. Kde inde, ako práve vo vacovskej väznici mohli jeho úpravy 75 ľudových piesní pre mužský zbor (Slovenský spevníček) nadobudnúť „pečať tak hlbokého národného cítenia bojovne zacieleného proti maďarizačným tendenciám“ (Buchta, s. 139), že nepriamo zasiahli i do politickej oblasti.
Názorovo si Lichard azda najviac porozumel so Štefanom Fajnorom, brezovským rodákom a senickým advokátom, ktorý sa venoval tiež komponovaniu a úpravám ľudových piesní. Spoločne obdivovali a pre spevácke zbory upravovali skladby moravského skladateľa Pavla Křižkovského a spolu teoreticky diskutovali o ľudovej piesni, jej pôvode, tóninách a harmonizácii.
Milan Lichard nové poznatky a skúsenosti neustále prehodnocoval, vo svojich krokoch a záveroch bol neústupčivý, k vlastnej tvorbe bol až prehnane sebakritický, je o ňom známe, že ranú tvorbu (i s fragmentom opery na libreto svojho brata Dušana) z čias budapeštianskych štúdií neskôr takmer kompletne zničil. Svoje teoretické náhľady dával i do písomnej podoby, publikoval neustále v rozličných dobových časopisoch, v roku 1900 vydal „Šesť vencov z národných piesní, složených v antických stupniciach“, jeho štúdiuSlovenské ľudové piesne preložil škótsky historik a publicista Seton Watson (Scotus Viator) a vydal v Lodýne roku 1911. Až ako takmer 80-ročný Lichard sumarizuje v roku 1932 svoje myšlienky v štúdii Príspevky k teorii slovenskej ľudovej piesne, ktorú vydáva Matica slovenská o dva roky neskôr. V nej sa podrobne venuje „starocirkevným gregoriánskym“ stupniciam ako jedinému základu pri bližšom odvodzovaní tónin slovenských ľudových piesní a každú stupnicu Lichard dokumentuje príkladmi konkrétnych piesní z trojdielnej zbierky Slovenských spevov s jeho spôsobom harmonizácie. Opieral sa o dovtedy veľmi sporé názory na slovenské ľudové piesne najmä Vladislava Füredyho (upravil napr. výber 25 piesní Národní nápěvy ku Zpěvankám vydaným od Jana Kollára, 1837), Jána Levoslava Bellu, Štefana Fajnora i Otokara Zichu. Lichardove úvahy o ľudovej piesni boli až úpenlivo fixované na jednotlivé typy cirkevných stupníc, snažil sa pieseň určitým spôsobom zakonzervovať, nebral ju ako neustále sa vyvíjajúcu formu v tvorivom a pretvárajúcom sa procese. V teoretických rozboroch často skĺzol skôr k analýze harmonizácie piesní, čo už priamo nesúviselo s ich tonálnym rozborom, ale evidentne táto nadstavba Licharda najviac zaujímala, avšak pri čisto teoretických uzáveroch i zväzovala. V štúdii Príspevky… nájdeme veľa protikladov, ktoré určitým spôsobom relativizujú Lichardove niekedy až prehnane jednoznačné výroky, napr. keď sa stotožňuje s výrokom Ivana Ballu, že „naše piesne barbarsky sú porušované interpretmi nie z našej krvi a rasy…“a o pár riadkov už Lichard píše: „Nesmieme sa domnievať, že v našich piesňach, složených v starocirkevných stupniciach, nájdeme všetky ich intervaly neporušené, lebo vývinom hudobného umenia, keď sa totiž pod nápev začali klásť harmonie na základe temperovaného ladenia, podstúpili ony všelijaké zmeny. Jednotlivé intervaly … sa snížili alebo zvýšili, čím sa tieto stupnice takrečeno nepozorovane vliali do našich moderných stupníc, alebo utvorili akýsi konglomerát intervalov, už nepatriacich do tých starých a ešte nepatriacich do terajších moderných stupníc – a takýchto piesní máme už mnoho. Máme teda v slovenskej piesni pred očami ten preporoďovací proces, ktorý sa na západe v svetskej hudbe už dokončil, a onen starosvetský, ale zato – s E. F. Richterom hovoriac – ctihodný pel s ľudových piesní, napríklad českých, už sotrel.“ Alebo, keď píše na str. 12 o huslistovi Piťovi ako o „najväčšom maďarizátorovi a škodcovi našich piesní“, o pár strán ďalej už píše o tom, aký veľký talent majú „naši Cigáni k hudbe“, nehovoriac o tom, že značne preceňoval vplyv cigánskej hudby, resp. hudobného myslenia na slovenskú ľudovú pieseň. Dokonca ide ešte ďalej a bol za to, aby sa piesne „očistili“ od týchto„všantročených smetí“ a mali sa „… pri zredigovaní druhého vydania našich spevov … bez milosti odstrániť všetky … poldruhatónové intervaly… a i zlopovestné zmenšené septimové akordy“. Tieto názory prekryté romantickou idealizáciou a túžbou o zachytenie určitých hudobných koreňov, z ktorých by mohli vyrásť výhonky hudby národnej, slovenskej, treba však chápať v kontexte doby. Samotný Lichard sa ani nepovažoval za hudobného skladateľa v pravom slova zmysle, skôr za upravovateľa piesní pre spevácke zbory, ktoré sám nacvičoval, dirigoval. Tu, v tejto hudobno-osvetovej práci a bezprostrednom kontakte so širšími vrstvami ľudu videl svoj najväčší prínos i najskôr postrehnuteľné výsledky. Pristupoval k tejto práci s vedomím, že bude v jeho úsilí pokračovať mladšia tvorivá muzikologická a skladateľská generácia.
Slovenská zborová tvorba do r. 1918 plnila najmä výchovné a národnobuditeľské ciele, skladatelia sa venovali tvorbe tzv. venčekov a quodlibetov zo slovenských ľudových piesní, prípadne tvorbe umelých piesní, ktoré vychádzali svojou štruktúrou, melodickosťou a harmonizáciou z ľudovej piesne, ako je tomu v Lichardových Jonášových piesňach(1909), tie zazneli napr. pri oslavách MUDr. Pavla Blahu v Skalici v roku 1937 v interpretácii dr. Janka Blahu. Z pomerne rozsiahleho zborového diela Milana Licharda k najvydarenejším kompozíciám patria Kukučka (1885) na text S. H. Vajanského, Škovránokna text J. Bottu, Hymna na text B. Tesnoskalského (1873). Žánrovo ojedinelá je melodráma pre recitátora a klavír Nevesta (1903) na slová O. Bellu, spracovaním a námetovo podobné Fibichovmu Vodníkovi (na text K. J. Erbena). Záhorské múzeum má v samostatnom fonde s pozostalosťou D. G. Licharda okrem korešpondencie Milana Licharda torzo partitúry inštrumentálnej skladby – polky s názvom Bombenfest. V minulom roku 2012 získalo tiež veľmi zaujímavú kolekciu tlačených (Či tá lipka… Kýčerský – pieseň pre mužský hlas (a klavír); Na okamih. Od Svetozára Hurbana Vajanského – pieseň pre mužský hlas so sprievodom klavíra; To ľudské srdce… Od Somolického – pieseň pre mužský hlas so sprievodom klavíra) i rukopisných nôt (Zmráka sa, pôjdeme – Vil. Figusch Bystrý – Janko Cigáň, partitúra; V našom dolnom dvore… – V. Figusch Bystrý – Hviezdoslav – partitúra; Vzkázala mi moja milá… Kyčerský – Vili. Figusch Bystrý – partitúra; Pri tom jačnom, pri potôčku… – Vil. Figusch Bystrý – Dlhomir Poľský – partitúra; Spieval vtáčik… – Vil. Figusch Bystrý – Janko Král – partitúra; Hviezdy moje… – Vil. Figusch Bystrý – Michal M. Hodža – partitúra; Spievaj – že, sestra – Lihovecký – Sládkovič – rozpis partov; Modlitba– L. v. Beethoven – rozpis partov) a zachovalú gitaru menšieho typu, ktorú používal ešte Milan Lichard. Predmety daroval do múzea RNDr. Milan Lichard, CSc., vnuk Milana Licharda (pozri k téme i fotografie na 2. strane obálky časopisu).
Milan Lichard zostane už navždy – a to i napriek niektorým osobitým názorom, vychádzajúcim z dobového národného, kultúrneho a politického kontextu – autorom prvej syntetickej, celoslovensky zhŕňajúcej práce o slovenskej ľudovej spevnej kultúre (1934), predstaviteľom priekopníckej skladateľskej i dirigentskej generácie, vychádzajúcej programovo z koreňov slovenskej ľudovej piesne a vynikajúcim organizátorom hudobného života.

Literatúra
BUCHTA, František: Výrazný predstaviteľ slovenskej hudobnej kultúry (Milan Lichard). Hlas ľudu, 24. 2. 1983.
BURLAS, Ladislav: Slovenská hudba 20. storočia. Vývoj v prvej polovici storočia. In: Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias
po súčasnosť. Ed. Oskár Elschek. Bratislava, ÚHV SAV, ASCO Art & Science, 1996, s. 259 – 261.
KRESÁNEK, Jozef: Slovenská ľudová pieseň so stanoviska hudobného. Bratislava, SAVU, 1951.
LENGOVÁ, Jana: Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh (1830 – 1918). In: Dejiny slovenskej hudby od
najstarších čias po súčasnosť. Ed. Oskár Elschek. Bratislava, ÚHV SAV, ASCO Art & Science, 1996, s. 195 – 258.
LICHARD, Milan: Príspevky k teorii slovenskej ľudovej piesne. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská, 1934.
OREL, Dobroslav: Milan Lichard. Prúdy, roč. XVII., 1933, s. 138 – 146.
SÝKOROVÁ, Eva: Milan Lichard. Na storočné jubileum narodenia. 1953, s. 32 – 33.