utorok, august 20, 2019
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

551 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Ľudovít Štúr mu sedával pri nohách K 200. výročiu narodenia Alexandra Boleslavína Vrchovského

0
„Národ jest množství lidu jedným původem a řečí spojených; láska k národu jest náklonnost k národu našému větší jak k jinému kmeni, pohnutkou pro živé povinnosti k štěstí jeho směřující.“ Tento citát nájdeme vo Výchovných textoch národných, ktoré Alexander Boleslavín Vrchovský posielal z Pešti členom Spoločnosti česko-slovanskej, študujúcim v bratislavskom evanjelickom lýceu, a ktorí sa stali základom nášho mladoromantického hnutia. A treba pripomenúť, že túto myšlienku napĺňal on sám po celý život až do svojho tragického konca. Láska k národu mu skutočne bola pohnútkou pre jeho nadšenú aktivitu.
Hoci v októbri 2012 uplynulo 200 rokov od narodenia tohto skalického rodáka, musíme konštatovať, že celý význam a dosah jeho činnosti v prvej polovici 19. storočia ešte naša historiografia dostatočne nezhodnotila. Zo skúmaných dobových dokumentov sa však čoraz zreteľnejšie črtá, že jeho osobnosť zostala neprávom v pozadí pri hodnotení prínosu mladoromantického pohybu, pretože jeho činnosť mala predovšetkým charakter politický, nie literárny. Vrchovského však možno právom označiť za „sivú eminenciu“ bratislavského romantického hnutia v 30. rokoch 19. storočia, lebo stál v pozadí jeho revolučného dozrievania ako usmerňovateľ a radca, blízky starší spolupracovník Ľudovíta Štúra, aj keď často s rozdielnymi názormi.
Alexander Vrchovský (nevedno, či meno Boleslavín si zvolil na pamätnej devínskej vychádzke roku 1836 alebo dodatočne) sa narodil 20. 10. 1812 v známej rodine dobre situovaného vlastníka manufaktúry na výrobu súkna. Z rozvetvenej rodiny Vrchovských pochádzal aj roku 1795 na smrť odsúdený „uhorský jakobín“ Samuel Vrchovský, veršovec a priateľ Bohuslava Tablica za jeho skalického pobytu (1802 – 1805) a o svojom otcovi Jurajovi Alexander vo svojom životopise uvádza údaje, ktoré hovoria o rodinnom pretrvávajúcom záujme o kultúru ducha: „… vládl ducha dary neobyčejnými, a proto vzdělanost všestrannou a spůsobnost v rozličných uměních za hlavní cíl člověka považoval, proto i těžkými obětmi mně i bratrům mým mistrů v hudbě, malbě a rozličných věcech držel.“
Základnú školu Alexander absolvoval v rodnej Skalici, školský rok 1823/24 strávil v Komárne na osvojenie si maďarčiny a v rokoch 1825 až 1830 študoval na lýceu v Bratislave. Po otcovej smrti musel rok zostať doma a až po usporiadaní rodinných finančných záležitostí pokračoval v štúdiu práva vo Viedni (1831 – 1836). Po jeho skončení pracoval rok ako koncipient v Bratislave a v lete 1837 sa presťahoval do Pešti. Tu bol advokátom až do smrti (jeho koncipientmi boli napríklad Janko Kráľ, Ján Francisci a Štefan M. Daxner, ako advokátsky osnovník u neho pracoval známy maďarský spisovateľ Mór Jókai, Vrchovského zobrazil v románe Maďarský nabob ako advokáta z Malaciek, jeho dom často navštevoval aj Alexander Petöfi). Zo zúfalstva nad finančnými problémami sa utopil v Dunaji v máji 1865 (presný dátum nie je známy). Podľa dobovej tlače (Pešťbudínske vedomosti) až 26. mája bol pochovaný na mieste nálezu v Pusztacsenke, neskôr ho brat nechal pochovať na majetku ich rodiny vo Váczduke.
Alexander B. Vrchovský počas štúdia v Bratislave ako člen Spoločnosti česko-slovanskej učil mládež európske jazyky. (V rodine Vrchovských sa rozprávalo po nemecky, v tomto jazyku je všetka jeho rodinná korešpondencia; iba mladšiemu bratovi roku 1832 z Viedne píše, že bude s ním korešpondovať „po slovensky“, čiže v češtine, veľmi poznamenanej skalickou mestskou rečou. Vrchovský však dokonale ovládal aj angličtinu, dokonca prispel do North-American Review štúdiou o slovanskom národnom básnictve roku 1836.) V porovnaní s Ľ. Štúrom, od ktorého bol o tri roky starší, sa prejavoval západnícky orientovaný a ako racionalista, čo medzi týmito dvoma priateľmi viedlo k častým rozporom. Jozef Miloslav Hurban však v Životopise Ľudovíta Štúra uvádza, že Vrchovský vraj vynikal nad Štúra výrečnosťou a Štúr sedával „vtakej chvíli pri nohách nádherného toho mladíka“, o ktorom píše: „… krásny mladoň nízkej postavy, belasých, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tvári mliekom omývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzlujúcej a plný nadšenia.“ Podmaňujúco vplýval aj na ostatných členov Spoločnosti: „Zjav tento báječný, zjavivší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohto storočia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti.“
Počas štúdia vo Viedni a nastúpení právnickej praxe v Pešti A. B. Vrchovský zostával úzkom kontakte s bratislavskou mládežou, ale zároveň sa zaujímal o rozvoj národného života v Skalici. Prostredníctvom Karola Slavoja Amerlinga v Prahe objednal za 70 zlatých pôvodné „česko-slovanské knihy zábavního obsahu, nové divadelné romány, vlastenecké dějepisy aneb básně“ pre vznikajúcu skalickú knižnicu. Žiadal poslať ich „cez Kampelíka v Brně“ PavloviMazúrovi (s ním udržiaval viacročný korešpondenčný styk). „Já opětujem, že za všecky výdavkystojím. Při pozvání mých Krajanú (roz. Skaličanov) k této věci oznámil sem jim že od prvního Novembra dostanů knihy čítat – a od tehož času budu i prislúbené peníze skládat. Vidíte tehdy jak tu potrebné slibu plnění, aby sme príkladem ve starání se o věc národní, důvěru a vážnost naších spoluvlastenců si získali.“ (List K. S. Amerlingovi, 13. 2. 1834.) A hoci sa od prvého novembra ešte skalická knižnica neotvorila (18. novembra píše Cyrilovi Kampelíkovi o tom istom, čiže objednané knihy ešte neprišli), predsa len v Skalici vznikla významná kultúrna ustanovizeň, ktorú editori popri banskobystrickej knižnici vysoko ohodnotili v úvode prvého romantického almanachu Plody (1836) pre čulú národnú činnosť.
Alexander B. Vrchovský vytýčil začiatkom školského roku 1834/35 pre členov Spoločnosti česko-slovanskej úlohu študovať nielen jazyk, ale i národ ako celok: jeho minulosť, zvyky, obyčaje, národný svojráz a popritom aj jeho sociálne potreby a spoločenské postavenie. Viaceré jeho myšlienky z Výchovných textov národných – adresovaných z Viedne Spoločnosti – si skutočne zaslúžia väčšiu pozornosť, než aká sa im doposiaľ venovala, lebo nimi vlastne formoval generačné myslenie vo vzťahu k národným potrebám.
V Textoch sa potvrdzuje aj Vrchovského racionalistický postoj: „Kdo za člověka od jiných uznán býti chce, musí se rozumu podrobiti. Rozum zajisté jest jediný znak nás navždy od jiných živočichů zemi této dělící, nejpatrnější to vidíme na účincích rozumu: totiž na zdokonálení, které pokolení lidské, dle svědčení svého již dosáhlo, a ve kterém co den pokračuje.“ Avšak pre Vrchovského je najvyššou hodnotou láska k národu: „To hle jsou ti dva pramene všech našich mravních povinností: Rozum a Cit mravní, a pevně v nich ukoreněnou nacházíme lásku k národu, mocné jsou její rozkazy a jen velké zaslepení, zatupení, anebo sobectvím skažená vůle je buď neznají buď znati se zdráhají. Předchůdce všech mravních předpisů rozumu mravní onen cit mocně každého pudí k milování svý řeči a kmeni s ním spojených.“
Alexander B. Vrchovský nieleže ovládal anglický jazyk, ale mal aj dôkladné informácie o ekonomickom rozvoji tejto krajiny. Pozoruhodná je však jeho aplikácia na rozvoj nášho národnéhoživota: „My máme jen na jeden díl lidstva a né na celé působiti se snažiti. Když lidská činnost se dělí, vždy účinky bývají větší a dokonalejší; tak v dílnách, kde se práce dělí, vždy mnohem více tovaru se hotoví, jako tam, kde jednotliví lidé všecko vykonávají. Dosti budiž zde jen jeden příklad věci této dovésti: v dílnách jehlových anglických 8 lidí dělících práci mezi sebou vyhotovuje za den 60 000 jehlí; každý jednotlivý pro sebe pracující sotva by 500 vyhotovil.“
Ide tu o evidentnú podporu „časti“ v rámci celku, čo potvrdzuje aj jeho vystúpenie na Uhorskom sneme v Bratislave na jar 1839, kde sa mali s predstaviteľmi českej obrodeneckej inteligencie (F. L. Rieger, C. F. Kampelík, K. Schneider) spoločne objasniť nové aspekty slovanskej vzájomnosti. Tu v mene slovenských vlastencov vyhlásil, že„budú najprv Slováci, potom Čechoslované, ale i Slované“. Aj v Textoch upozorňuje:a) predmět tento naší činosti má byti náš národ“, odsudzuje odrodilstvo a kozmopolitizmus.
Vrchovského politická činnosť sa však predovšetkým spája so založením a vedením tajného spolku Vzájomnosť (1837 až 1840). Už počas štúdií vo Viedni nadviazal styky s poľským revolučným hnutím a pod jeho vplyvom sa v auguste 1834 zúčastnil na tajnej schôdzi v Brne,kde zastúpení Česi, Moravania, Poliaci a Slováci rokovali o konšpiratívnych formách kultúrnej a politickej spolupráce v znamení radikálnych politických hesiel rovnosti, slobody a republikanizmu. Tieto ideály sa Vrchovský snažil prenášať nielen do radov členov Spoločnosti českoslovanskej, ale podarilo sa mu zintenzívniť činnosť mládeže v iných študentských ústavoch (najmä v Prešove a Levoči – tu zostáva otvorenou otázka spolupráce s ďalším Skaličanom Michalom Hlaváčkom, ktorý v tom čase už v levočskom lýceu podnecoval medzi študentmi kultúrnonárodnú činnosť, výsledkom bol almanach Jitřenka – 1841). Do práce zapojil tiež tzv. vidieckych členov predovšetkým prostredníctvom rukopisných Vzájomnostných listov, ktoré prinášali informácie o dianí v domácom i slovanskom svete a nabádali k sociálnej a osvetovej práci medzi ľudom, k príprave na jeho oslobodenie spod feudálnej poroby.
Z Vrchovského iniciatívy sa v kruhu Vzájomnosti nastoľovala myšlienka založiť Maticu slovenskú alebo inú podobnú učenú spoločnosť, vydávať časopis Samolet Slovenska a politické noviny. Tajný spolok Vzájomnosť zároveň podporoval užšiu spoluprácu medzi katolíckou a evanjelickou mladou generáciou slovenských vzdelancov v záujme národného zjednotenia. Z Pešti posiela jeho členom informáciu o činnosti tamojšieho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834 – 1842), ktorý združoval slovenských katolíckych a evanjelických vzdelancov (hlavní predstavitelia Ján Kollár a Martin Hamuljak) a vydával almanach Zora (obsahoval príspevky v bernolákovčine a v češtine). Vrchovský napríklad posiela do Bratislavy list (26. 2. 1838): „Drahí bratři v Slávii. Hamulják, vydavatel Zory, jest muž srdečný, zmužily a horlivý Slovák, jen tvrdošijně Bernoláčtinu brání; jednota, vydavající Zoru, asi z osmi ůdů pozustávající, činí přípravy budoucího roku zase Zoru vydati, bude v ní i Hollého Slawiáda. Hamulják mi pravil, že od více vysoce postavených k tomu pobízen byl; na činnost Hamuljáka vždy se spolehnuti můžeme.“
Hoci sa A. B. Vrchovský vlastnou tvorbou nezapísal do slovenskej literatúry, premyslenou organizačnou činnosťou podnecoval jej rozmach, usmerňoval jej pokrokovú, sociálnu a ľudovú líniu, stal sa iniciátorom a organizátorom romantického mladoslovenského hnutia. I keď sa názorovo so Štúrovou „pragmatickou“ koncepciou národnej aktivity nezhodol, predsa si ho Ľudovít Štúr vysoko vážil ako uvedomelého národovca, o čom svedčia dve básne, ktoré mu venoval na znak priateľstva (Boleslavinu Vrchovskému – Hronka I., 1836; Boleslavinovi – Květy X., 1843). Najmä druhá zaujme emocionalitou a alegorickosťou, po publikovaní vyvolala veľký ohlas i v Čechách.

Ľudovít Štúr
Boleslavinu Vrchovskému
Kto se to tam pod košatou lípou modlí?
A na celé rozvětvené oko mu dlí.
Tužby plné oko jeho lístky hýbá,
a větřík zas lístků hnutých jeho líbá.
Věj, větříčku, na něj: lípu ctívá Slavín,
a hle, klečí to tam bratr náš Boleslavín.

Boleslavinovi
Boleslavíne, pomníš na ta léta,
když jsme pod lípou spolu sedávali
a z lípy stínu do širého světaň
jak se otáčí, hemží, patřívali?
V mé ona mysli jako oltář v chrámě;
ještě nás vídám, jak tam posedáme.
Ty jsi odešel na dolní roviny,
tam se ti štěstí chlácholivě směje;
já se vyšinul na horní končiny,
žiji v pohromách – než plný naděje;
mé oko vždy se na tu lípu dívá,
leč tobě dálka a houšť ji zakrývá.
A kdybys věděl, co tu lípu chvátá,
jistě by spěchals mužně při ní státi;
lípa pod horou provívá si svatá,
než již na horách vichřice se klátí,
černé se chmury již s vichřicí pojí,
a ty nám lípu vyvrátit se strojí.
A již se vichr s vrchů spouští
a na lípu již rozdutý dotírá;
ona se vrahu opírá svou tlouští,
chvěje se kolem a bolestně svírá,
lístky se za peň skrývají ouzkostně
a lípa šumí oudolím žalostně.
Kdyby ji zřeli tvé, Boleslavíne,
plamenné oči, ohněm by sršely;
ó, poď sem, drahý, k ní se postavíme
a vem štít, bychom vichřici zdrželi;
a ne-li štíty vichr zadržíme,

spolu se pod ní, drahý, pohrobíme!

Alexander B. Vrchovský neprestal ani po revolúcii 1848 – 1849 podporovať z Pešti podujatia romantickej generácie, stal sa členom Matice slovenskej (1863), ale jeho činnosť už nenadobudla intenzitu z predrevolučných rokov, o čo sa zrejme pričinili i osobné ekonomické problémy, ktoré napokon zapríčinili jeho predčasný dobrovoľný odchod zo života. Natrvalo však zostáva jednou z najvýznamnejších osobností slovenského mladoromantického hnutia a zaslúžil by si samostatnú monografiu, čím by sme aspoň čiastočne splatili dlh jeho národnému úsiliu a pamiatke.

Literatúra
Béder, J.: Vlastné životopisy vedúcich členov tajného spolku Vzájomnosť. In: Slovenská literatúra, VI., 1953.
Brtáň, R.: Pokrokový bojovník Alexander Boleslavín Vrchovský. In: Zborník ZM 5, 2009, s. 25 – 44.
Buchta, F.: Prínos A. B. Vrchovského k rozvoju slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 2, 1971.
Butvin, J.: Politický spolok Vzájomnosť (1834 – 1840). In: Zborník FF UK. Historica 14, 1963, Bratislava.
Hronka I., 1836.
Hurban, J. M.: Životopis Ľudovíta Štúra. In: Slovenské pohľady, 1881, č. 1 – 4.
Květy X., 1843.
Literárny archív Matice slovenskej: Korešpondencia Alexandra B. Vrchovského.
Literárny archív Matice slovenskej: Výchovné texty národné. (A. B. Vrchovský).

Radostně budem zpívati

0
Legendy s vianočnou tematikou a jednoduchým nápevom pre ľahšie zapamätanie vznikali ako súčasť stredovekého divadla, ktoré malo didaktickú funkciu. Po vynájdení kníhtlače Johannom Gutenbergom v roku 1455 sa dostávali ich texty z Nemecka do Čiech a ďalej na Slovensko ako letákové tlače aj s priliehavými obrázkami tlačenými z drevorezov. Ich šíreniu medzi ľudom a spájaniu s pastorálnymi motívmi napomáhalo zameranie františkánov na duchovné pôsobenie medzi ľudovými vrstvami obyvateľstva. Nový impulz rozvoja mariánskeho kultu zaznamenávame v období baroka v súvislosti s protireformáciou. Dôležité v tomto smere bolo pôsobenie jezuitov v oblasti vyššieho školstva, pričom vzdelávanie a výchova sa realizovali aj prostredníctvom školského divadla, čo sa už nezaobišlo bez tlačeného slova.
Práve jezuiti založili v Skalici prvú tlačiareň pre potreby novozaloženého gymnázia (1662), ktorú neskôr prevzal tlačiar Schultz. V roku 1759 sa uňho zamestnal ako faktor Jozef Antonín Škarnicl, zať olomouckého tlačiara Hirnleho, ktorý sa v roku 1760 stal skalickým mešťanom, tlačiareň odkúpil a prirodzene nadviazal na zameranie Olomouca v produkcii letákových tlačí. S rozvojom vzdelanosti a rozšírením gramotnosti aj ľudových vrstiev obyvateľstva v súvislosti so školskou reformou Márie Terézie (Ratio educationis 1777) sa vydávanie letákových tlačí skalickou tlačiarňou hlavne v 19. storočí výrazne rozšírilo. Okrem iných tlačí s náboženskou i svetskou tematikou vydali Škarniclovci v 19. storočí viacero vianočných letákových tlačí s mariánskym motívom, z ktorých tri obsahuje tiež zbierka Záhorského múzea v Skalici a jednu uvádza Hana Urbancová v publikácii Mariánske legendy v ľudovom speve: 1. Nowý zpěw o zatwrzelosti lidské, vydaná W Skalicy 1845, 2. Ach, weliká lásko Božj! Pjseň o žalostné cestě swatých tří Osob Ježjše, Marye a Jozefa, z Nazaretu do Egypta, vydaná W Skalici u F. X. Škarnicla Synú 1871, 3. Pjseň Wánočnj Ke cti narozenj Pana Ježiše Krysta Radostně budem zpjwati, vydaná W Skalicy, u F. X. Škarnicla Synů 1875, 4. Píseň wánoční Proč, Márya, tak wzdycháte,vydaná W Skalici u J. Škarnicla dědičů 1877. Motív zvestovania, hľadania nocľahu v Betleheme, narodenia Ježiša v maštali a útek Svätej rodiny do Egypta spracováva aj iná legenda, o svätom Jozefovi, vydaná pod názvom Nábožná píseň ke cti a chwále Swatého Jozefa pěstouna Pána Ježísse, vydaná W Skalici u dědičů J. Škarnicla 1883.
Sujet mariánskej legendy Nowý zpěv o zatwrzelosti lidské vychádza z Lukášovho evanjelia, zaznamenávajúceho cestu Márie a Jozefa do Betlehema počas sčítania obyvateľstva nariadeného rímskym cisárom Octaviánom Augustom. Jozef nemôže nájsť nocľah, a aby ho Mária ušetrila sklamania, sama zaklope na dvere kováča, ktorý ju však odmietne, a tak sa manželia uchýlia do maštale. Dej vrcholí narodením Spasiteľa v biednych podmienkacha zázračným uzdravením kováčovej dcéry, ktorá nemá ruky: S velikou radostí // Domů běželo, // Křičelo: Tatíčku! // Bůh jest zde z nebe, // On mne ruce stvořil // Teď, v malé chvíle. Nasleduje rozuzlenie v obrátení kováča, ktoré má viesť k meditácii spievajúcich a počúvajúcich nad vlastnou hriešnosťou, ktorá im bráni prijať Boha.
Z biblického príbehu hľadania nocľahu Máriou v požehnanom stave a Jozefom vychádza tiež sujet piesne Proč, Márya, tak wzdycháte. Po márnom hľadaní sa manželia uchýlia do jaskyne, kde nájdu len staré jasle, o ktoré Jozef priviaže svojho oslíka a vola. Nasleduje moment narodenia Ježiška v jaskyni. Tu sa dej prerušuje a vystupuje do popredia sociálny aspekt. Do pozornosti sa dostávajú chudobné matky: Nestežujte ženy sobě, // Které rodíte v chudobě, // Neb ta vaše žalost, // Obrátí se v radost; chudobní, no pohostinní pastieri:Pastýřové, chudí lidé, // Nechť bohatý, chudý přijde, // Každému hospodu dají // hned v tu dobu. // Za to se jim Bůh odměnil, // Své narození jim zjevil, Slyšeli Anjelé // Zpívati vesele;na druhej strane boháči vychádzajúci zo vzťahu k Bohu horšie ako zvieratká, ktoré ohrievali Jezuliatko: Pohleďte Betlémští páni, // Jak vám pejcha tuze brání, // Vůl a osel spíše // Spatřil Mesiáše. Ich prázdnu pýchu v nasledujúcich veršoch konfrontuje s múdrosťou troch kráľov – mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť Mesiášovi. Pieseň sa končí prosbou o požehnanie, cez ktoré sa má ľudstvo dostať do Božej prítomnosti.
Z Matúšovho evanjelia zaznamenávajúceho útek Svätej rodiny do Egypta pred Herodesom vychádza ďalšia mariánska legenda Ach, weliká lásko Boží. Jozefovi sa vo sne ukáže anjel a oznámi mu, aby odviedol Máriu s dieťaťom do Egypta. Cestou púštnou krajinou Svätá rodina stráda, v mnohých domoch žiada Jozef pre Máriu a dieťa dúšok vody, no nenájde pochopenie. Panna Mária ľútostivo prosí Boha o dúšok vody, načo sa vpravo od cesty objaví studňa, okolo ktorej vyrastie záhrada, v ktorej sa potom uzdraví množstvo ľudí: Jak po dnes máme znamení, Kde ta studnice byla, // Neb balsámova zahrada Sama se tam vštípila: // Kdež se lidu velmi mnoho // Uzdravilo času toho, // Divův, množství zázrakú // Stalo se toho času. Výchovný moment je v záverečných veršoch postavený na rozjímaní nad útrapami Svätej rodiny v porovnaní s ľudskými súženiami.
Kým predchádzajúce epické piesne – legendy zo života Panny Márie z vianočného mariánskeho okruhu sú koncipované na protiklade utrpenia a radosti Svätej rodiny v konfrontácii so životom človeka, z ktorého v rozjímaní nachádza východisko, pieseňRadostně budem zpjwati predstavuje vianočnú mariánsku koledu v pravom slova zmysle. Po úvodnom speve chlapcov a dievčat pod oknami, žiadajúcich o koledu, nasleduje idylický, priam bukolický obraz radostnej atmosféry narodenia Ježiška v Betleheme v lone prírody za spevu vtáčat. Nasleduje výzva k pastierikom obetovať narodenému Spasiteľovi dary. Pieseň končí pokračovaním oznamovania radostnej zvesti tým, čo sú ochotní obdarovať koledníkov.
Vianočné mariánske legendy a koledy vydávané tlačiarňami ako letákové tlače uchovávali modleníci v rukopisných spevníkoch, niektoré však natoľko zľudoveli, že sa v skrátených variantoch stali obľúbenou súčasťou štedrovečerného spievania pod oknami, vianočných obchôdzok s dramatickým nábojom, ako i prejavov domácej zbožnosti, z ktorých najvýraznejšie sa uplatnili počas Vianoc ako doplnok domácich modlitieb členov Spolku Svätej rodiny, schváleného v roku 1892 pápežom Levom XIII. a piesne o hľadaní nocľahu zasa ako súčasť obchôdzok s obrazom Svätej rodiny počas predvianočnej novény vždy postupne v deviatich domácnostiach, nazývaných Hledáňí prístrešá pre Svatú rodzinu, ktorých koncept a príslušné modlitby vydalo potom vydavateľstvo Posla Božského srdca Ježišovho v roku 1931 pod názvom Hľadanie prístrešia pre Preblahoslavenú Pannu Máriu.

Pramene a literatúra
Záhorské múzeum Skalica, zbierka škarniclovských letákových tlačí. Fond N – novšie dejiny a knižnica.
FELBEROVÁ, Mária: Prejavy ľudovej zbožnosti v okolí Levoče. In: Kresťanské sviatky a tradičná kultúra. Skalica: Záhorské múzeum, 2002.
HROMNÍK, Milan: Kto dá prístrešie Svätej rodine? Trnava: Dobrá kniha, 1994.
KRUPA, Ondrej: Rola a význam balady o hľadaní nocľahu v spievaní pod oknami na Vianoce. In: Kresťanské sviatky a tradičná kultúra. Skalica: Záhorské múzeum, 2002.
RADLINSKÝ, Andrej: Nábožné výlevy, 13. Opravené vydanie. Trnava: SSV, 1923.
SLIVKA, Martin: Slovenské ľudové divadlo. Bratislava: Divadelný ústav, 2002.
URBANCOVÁ, Hana: Mariánske legendy v ľudovom speve. Bratislava: AEPress, s. r. o., 2007.

 

Neznáma literátka Mária Holuby
Milica Lustigová-Bunčáková
Na skalickom evanjelickom cintoríne v rade s hrobmi Michala Boora, Juraja Jurkoviča, Boženy Royovej a sestier Emílie Boorovej a Anny Jurkovičovej stojí nenápadný pomník zo sivej žuly. Na doske je vyrytý nápis: Mária Holuby, rod. Boorová, kňazská vdova. Pod dátumami narodenia 24. jún 1851 a úmrtia 21. december 1919 je umiestnený verš z Lukášovho evanjelia: „Mária dobrou stránku vyvolila.“
Hoci nápis nešetrí údajmi, po viac ako deväťdesiatich rokoch od úmrtia tejto nositeľky mena Mária si návštevník cintorína sotva bude vedieť predstaviť konkrétnu ženu, ktorej životná púť sa začala dva roky po neúspešnom slovenskom povstaní meruôsmych rokov a naplnila sa v Skalici rok po vzniku Československej republiky.
Toto historické obdobie, poznačené neraz krvou potlačenými snahami slovenských národovcov o zachovanie svojho jazyka, kultúry a politicko-spoločenského uznania, maďarizačným tlakom zo strany uhorskej vlády a zavŕšené rozpadom monarchie a vytvorením samostatného štátu Čechov a Slovákov bolo politickým pozadím, na ktorom sa odohrával osobný zápas ženy, manželky, poetky, ale aj neúprosnej kritičky často roztrieštených snáh slovenskej inteligencie o národnú jednotu a hľadanie východísk z bezútešnej národnej a hospodárskej situácie Slovákov.
Rodinné zázemie
Mária Angelína Boorová sa narodila ako najstaršia zo šiestich detí v rodine evanjelického farára v kopaničiarskej dedine Bukovec (vzdušnou čiarou takmer na polceste medzi Sobotišťom a Brezovou pod Bradlom). Otec Ján Juraj Boor (1826 – 1879) pochádzal taktiež z rodiny farára z Vrbového a matka Hermína, rodená Šuleková (1829 – 1879), bola dcérou sobotištského farára Jána Šuleka. Keď mala Mária desať rokov, rodina sa presídlila na evanjelickú faru v Krajnom.
Obidve rodiny, boorovská aj šulekovská, dali Slovensku viacero známych, národne uvedomelých osobností. Mladší otcov brat, taktiež ev. farár Michal Boor (1837 – 1891), ktorý mal za manželku Emíliu Jurkovičovú, pôsobil najskôr na fare v Bukovci a v rokoch 1868 až 1891 ako farár a neskôr senior v Skalici.
Ujec z matkinej strany Vilko Šulek sa ako študent stal komisárom SNR a počas povstania slovenských dobrovoľníkov bol rovnako ako jeho druh Karol Holuby zajatý maďarskou gardou na fare v Krajnom a v októbri 1848 popravený. Počas výsluchu sa obidvaja slovenskí martýri odmietli vzdať slovenskej národnosti, čím by si boli mohli zachrániť život. V rodine opatrovali aj vzácnu relikviu – krížik z dreva šibenice, na ktorej odvisol smelý junák. V komárňanskom väzení umrel aj matkin starší brat Ľudovít, kaplán u J. M. Hurbana.
Mária vyrastala v rodine, ktorá sa hrdo hlásila k odkazu tej časti štúrovsko-hurbanovskej generácie, ktorá sa nebála so zbraňou v ruke bojovať za rovnoprávnosť Slovákov vo vtedajšej mnohonárodnej monarchii. Evanjelická inteligencia v podbradliansko – podjavorinskom kraji bola navzájom spätá nielen priateľskými, ale často aj rodinnými vzťahmi. K širšiemu príbuzenstvu možno pripočítať rodinu Samuela Štúra i Pavla Štefánika (otca budúceho astronóma a generála Milana Rastislava). Ďalší ujec, sobotištský farár Július Šulek, bol osobným priateľom učiteľa, organizátora a zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča. Na fare v Bukovci a neskôr v Krajnom sa schádzali viacerí významní Slováci. Z neďalekého Hlbokého prichádzal aj Jozef Miloslav Hurban so svojou rodinou. Malá Mária, vyzbrojená zdedenou bojovnosťou, sa naháňala po záhrade s mladšími súrodencami a niekedy aj s o štyri roky starším Sveťom Hurbanom. Detské hry, pri ktorých musela znášať búrlivú povahu mladého Sveťa, u nej neskôr prerástli do zvláštneho, nenaplneného vzťahu k mladému Svetozárovi. Tento rozporuplný vzťah mal pokračovať až do staroby.
V tom čase už aj mladší bratia navštevovali prešporské lýceum. Ján Jaromír (1852 – 1913), budúci farár v Holíči, Ľudovít (1855 – 1924), ktorý pôsobil po otcovej smrti najskôr v Krajnom a od roku 1905 v uhorskom Nadlaku, počtom Slovákov jednom z najväčších slovenských miest. Ľudovít sa stal aj predsedom nadlackej banky a ako poslanec sa zaslúžil o to, že slovenská časť Nadlaku pripadla po prevrate v roku 1918 k Rumunsku, čo zamedzilo asimilácii slovenských krajanov zo strany Maďarska. Do tretice sa na životnú dráhu kňaza vydal aj tretí brat Ladislav (1862 – 1918), ktorý pôsobil ako farár pre slovenskú menšinu najskôr v americkom Chicagu a neskôr v Braddocku.
Evanjelické farnosti sa v tom čase nestarali iba o veci duchovné a matričné, ale spravovali aj ľudové školy so slovenským vyučovacím jazykom, objednávali a požičiavali farníkom slovenskú tlač, nacvičovali kultúrne predstavenia, a tým upevňovali v národe slovenské povedomie. V USA, kde bola vyučovacím jazykom angličtina, deti slovenských rodičov zasa mohli navštevovať na fare nedeľnú školu a spoznávať materinský jazyk slovom aj písmom.
Život a tvorba
Po vychodení dedinskej školy rodičia Máriu poslali najskôr na Dolnú zem, aby sa podučila maďarčine, nemčinu sa zasa učila u príbuzných v Prešporku. Tam sa zdokonaľovala aj v prácach a záľubách, ktoré sa od vzdelaného dievčaťa, ktoré sa malo v budúcnosti stať vzornou manželkou kňaza alebo učiteľa, vyžadovali. Boli to predovšetkým ručné práce, varenie a hra na klavír. Mária však čoskoro našla najväčšiu záľubu v knihách. Od detstva sa rada vyjadrovala vo veršoch, rozhodla sa, že keď sa ešte viac zdokonalí v nemčine, preloží román z „amerikánskeho“ prostredia, ktorý ju fascinoval.
Keď mala Mária necelých šestnásť rokov, požiadal o jej ruku o dvadsaťjeden rokov starší ovdovelý farár z Lubiny Gustáv Adolf Holuby (1830 – 1910). Jeho prvou manželkou bola Ľudmila Štúrová (1849 – 1866), dcéra mladšieho brata Ľudovíta Štúra Samuela, s ktorou mali synčeka. Mária, snívajúca očami mladého dievčaťa, bola touto ponukou zaskočená, no uposlúchla radu svojich rodičov a nakoniec s vydajom súhlasila. Sobášom sa z nej stáva nielen manželka a pestúnka polosiroty, no aj pani farárka. Sťahuje sa do Lubiny, podjavorinskej obce, kde uzreli svetlo sveta osobnosti ako Samuel Štúr, otec Ľudovíta Štúra, Karol Holuby a kňaz a botanik Jozef Ľudovít Holuby. Mária sa postupne ujíma vedenia domácnosti na evanjelickej fare, stará sa o nevlastného synčeka, ku ktorému priľne materinskou láskou, o záhradu aj malé hospodárstvo prislúchajúce k fare. Živo sa zaujíma o život a osudy Lubinčanov, o ich históriu, nárečie a miestne zvyky.
Rodinný život Márie a jej o dvadsaťjeden rokov staršieho manžela však nebol najšťastnejší. Zomiera malý synček a ďalšie dieťa do rodiny nepribudlo. Manžel Gustáv, ktorý sa v neskorších rokoch zaslúži o vybudovanie nového evanjelického kostola, je podporovateľom slovenskej myšlienky a odmieta zlúčenie evanjelickej cirkvi s reformovanou cirkvou, je v súkromnom živote človekom so sklonom k pohodliu a má ďaleko od hrdinu, akého si Mária v detstve vysnívala. Napriek tomu sa na fare žije čulým náboženským aj národným životom a o hostí nebýva nikdy núdza. V roku 1871 sa v Lubine na podnet J. M. Hurbana uskutočňuje 1. pastorálna konferencia evanjelických kňazov Trenčianskej stolice, na ktorej sa zúčastnení kňazi dohodli, že spoločnými silami budú naďalej odolávať maďarizačným tlakom.
Mária sa napriek množstvu každodenných povinností cíti osamelá. Neskoro večer, keď domácnosť, hostia a čeľaď spia, sadá si vo svojej izbietke a pri svetle petrolejovej lampy opisuje svoje pocity. Zdá sa, že čím viac píše, tým viac sa cíti naplnená duchom slovenčiny a osudom ťažko skúšaného malého národa, ktorému chýbajú velikáni, ktorí by ho vyburcovali do spravodlivého boja za svoje práva.
Okrem písania Mária veľa číta. Na fare okrem náboženských listov Korouhev na Sionuodoberajú Národné Noviny, Slovenské pohľady a ďalšie periodiká. Z ušetrených peňazí jej manžel dovoľuje nakupovať slovenské i cudzojazyčné knihy. V tom čase sa Mária znovu stretáva so Svetozárom Hurbanom. Nie síce osobne, ale na stránkach novín. Vajanský pôsobí v Martine ako šéfredaktor Slovenských pohľadov, vydáva básnické zbierky, je uznávaným a prakticky aj jediným slovenským literárnym kritikom. Jeho názory na slovenský verš a poetiku vôbec sa stávajú pre neveľký okruh slovensky píšucich poetov zákonom.
Mária vo Vajanského veršoch, ktoré číta, spoznáva chlapca búrliváka z čias svojho detstva. Zdá sa, že prehrešky mladosti mu odpúšťa, ba naopak, nachádza s ním duševnú aj duchovnú spriaznenosť. Osamelá Mária už nie je osamelá. Má svoj mužský protipól, ktorý v tom čase stojí na piedestáli slovenskej kultúry a verí, že svojimi prostými veršami vzbudí vo Vajanskom záujem o svoju tvorbu, že v ňom nájde poradcu i utešiteľa.
Mária Holuby sa stáva prvou slovenskou ženou, ktorá pod rôznymi pseudonymami (Mária Javorinská, Slovenčina, Príroda, Nádeja, Striga Krivošľapka) začína uverejňovať svoju poéziu. Verše, i keď neumelé a bez znalostí poetiky, sú spočiatku prijímané kladne. Veď poézia bola dovtedy na Slovensku výlučne vecou mužov, odvaha ženy – poetky, jej snaha písať v národne uvedomelom tóne sa oceňuje. Postupom času sa však na uverejňovanú tvorbu kladú vyššie umelecké nároky. Mária nemá učiteľa, sama vychovaná v biblickej češtine a západoslovenskými nárečiami má problémy aj s uzákonenou štúrovskou slovenčinou. Navyše, myšlienky plné národného burcovania, ale aj zložitých reflexií je ťažko zošnurovať do rytmu ľudového verša, ktorý sa od poeta konca 19. storočia vyžaduje. Máriine príspevky podliehajú neúprosnej kritike samotného Vajanského, odmieta ich ďalej uverejňovať, alebo ich uverejní iba vtedy, keď mu do tlače chýbajú iné, kvalitnejšie verše. Mária pokladá odmietavý postoj Vajanského k jej tvorbe za osobný, nevyriešený spor z detstva, nechápe, prečo jej ubližuje, keď ona mu už mladícku výstrednosť s prvkami agresivity dávno odpustila. Svoj boj však nevzdáva. Píše ďalej, ponúka verše do iných periodík. V osobných listoch, písaných vo veršoch, sťažuje sa aj Hviezdoslavovi.
V rokoch 1892 – 1895 nastáva v literárnej tvorbe Márie Holuby prudký zlom. V tých rokoch sa už na stránkach slovenských literárnych periodík, ale aj prvou vydanou zbierkou poézie etabluje nový ženský literárny talent Ľudmila Riznerová – Podjavorinská. O generáciu mladšia poetka nebola Márii Holuby neznáma. Žili v jednom kraji, iba niekoľko kilometrov od seba. Už ako mladé, ešte neskúsené dievča sa Ľudmila pochválila pani farárke, že aj ona raz bude poetkou. A naozaj, nezaťažená slovenským duchovným mesianizmom, lepšie ovládajúca jazyk aj rytmiku verša, zožína za uverejnené verše nadšenú kritiku aj od samotného Vajanského. A navyše, pseudonym Podjavorinská sa tak nápadne ponáša na Máriin pseudonym Javorinská.
Mária sa cíti zahanbená a ponížená. Nevie pochopiť, že mladé, rovnako v poetike neškolené dievča ju predstihne v ľahkosti verša, v prostom vyjadrení myšlienky. Skrsne v nej podozrenie, že poéziu, ktorá sa ukrýva pod ženskými (niekedy aj mužskými) pseudonymami, v skutočnosti píše a uverejňuje muž – strýko Ľudmily Riznerovej, učiteľ, pedagóg, básnik, autor prvej slovenskej bibliografie Ľudovít Vladimír Rizner, pôsobiaci v Zemianskom Podhradí. Čím bohatšia je literárna tvorba Ľudmily Podjavorinskej, tým silnejšie je presvedčenie Márie Holuby o „podvode“ na poli slovenskej kultúry. Tým „podvodom“ mal byť fakt, že autorom ženských veršov je v skutočnosti muž.
O tomto podvode neúnavne píše uznávaným slovenským autorom, atakuje redaktorov literárnych periodík, no postupne si znepriateľuje priaznivcov tvorby mladej Ľudmily.
Od svojho presvedčenia neupúšťa ani v nasledujúcich rokoch a vo svojom omyle „skalopevne“ zotrváva až do konca svojho života. V roku 1906 vydáva vlastným nákladom brožúrku „Čo je pravda“ s podtitulom „Samoobrana“. V nej presvedčenie o svojej pravde podčiarkuje základnými kresťanskými pravdami, o ktoré sa celý svoj život opierala. Brožúrka však ešte viac podráždi literárnu verejnosť a Mária Holuby ako literátka postupne upadá do zabudnutia.
Hoci Mária Holuby prežije väčšinu svojho života po manželovom boku v Lubine a po jeho penzionovaní krátko v Starej Turej, po manželovej smrti v roku 1910 prichádza s malými úsporami a vdovskou penziou žiť do Skalice. Tu žijú jej príbuzné sestry Jurkovičové. Emília Jurkovičová–Boorová je vdovou po mladšom otcovom bratovi, evanjelickom kňazovi Michalovi, v Skalici žije aj učiteľka, neter po predčasne zosnulej mladšej Máriinej sestre Hermína Groeblová, ktorá sa neskôr vydáva za evanjelického učiteľa Ľudevíta Bunčáka, v neďalekom Holíči pôsobí na fare brat Ján Jaromír Boor. V skromnom byte na Potočnej ulici ďalej píše, vlastným nákladom vydáva v r. 1910 svoju druhú zbierku básní„Lístie“ s podtitulom „Verše sedliačky od roku 1882“, no ani tieto básne sa nestretávajú s uznaním kritiky. Túži vycestovať za bratom Ľudovítom do rumunského Nadlaku, no táto túžba zostáva nesplnená slabou telesnou kondíciou a neskôr udalosťami 1. svetovej vojny. Nepochopená, napriek príbuzenstvu vnútorne osamelá, zaznamenáva už viac-menej pre seba a ako odkaz pre budúcnosť bezútešné vojnové roky, naďalej si píše s príbuznými v Nadlaku, Kovačici, USA. Akýmsi finančným tútorom a pomocníkom je pre ňu synovec JUDr. Ivan Markovič, bankár a politik, ktorý pôsobí v Novom Meste nad Váhom a neskôr v Prahe. No ani členovia rodiny, ktorým sa v novej republike dostalo uznania a zastávali vysoké funkcie, nedokázali tete Marike pomôcť v jej vnútornej aj literárnej izolácii. V Skalici aj 21. decembra roku 1919 vo veku 68 rokov náhle umiera.
Rukopisná pozostalosť M. Holuby
Nielen ľudské osudy, ale aj to, čo po nich zostáva, máva svoj osud či chronológiu. V pozostalosti po Márii Holuby to bola bohatá korešpondencia a rukopisy jej veršov, próz, kritických úvah a článkov. Rukopisná pozostalosť podľa želania autorky prechádza do rúk netere Hermíny Bunčákovej, rod. Groeblovej. Tá, na rozdiel od svojej sestry Ľudmily Groeblovej–Chaloupeckej, prozaičky žijúcej v Prahe, zdedila po predkoch skôr záujem o hudbu ako o poéziu. Keď sa ako ovdovelá matka troch synov – gymnazistov Ľudovíta, Pavla a Ivana sťahuje do malého domu v bratislavskej štvrti nazývanej Westend, dve drevené debny plné rukopisov sa sťahujú spolu s rodinou a zostávajú uložené na povale domu. Neskôr, možno v študentskom či už dospelom veku, do nich nahliada jeden z troch Hermíniných synov, básnik Pavel. Prostredníctvom rukopisov sa pokúša vcítiť do života, myslenia aj osudovej tragiky tety Mariky, ktorú si iba útržkovite pamätá z útleho detstva a z matkinho rozprávania. Rukopisy ho neskôr, už v zrelom veku, vedú k napísaniu prózy„Mária Angelína“, uverejnenej v memoárovej knihe próz „Hriešna mladosť“.
V rodine, ktorá si po celé generácie váži písané slovo, sa nič z rukopisov nevyhadzuje, ani nepáli. Po viac ako osemdesiatich rokoch od úmrtia neuznanej spisovateľky sa k rodinným rukopisom dostáva príslušníčka v poradí už štvrtej generácie, dcéra básnika Pavla a počas rekonštrukcie rodinného domu podstatnú časť rukopisov odovzdáva Záhorskému múzeu v Skalici. Tak sa uzatvára okruh a rukopisy sa vracajú do mesta, odkiaľ boli odvezené. Ešte stále čakajú záujemcov o slovenskú literárnu históriu na hlbšie preskúmanie.
Rukopisná pozostalosť Márie Holuby obsahuje niekoľko častí. Predovšetkým je to rodinná korešpondencia, v ktorej sú najpočetnejšie zastúpené listy mladšej sestry Ľudmily, vydatej za lekára Júliusa Markoviča v Novom Meste nad Váhom, neskôr listy sestriných detí, listy od brata Ľudovíta, farára a predsedu banky v Nadlaku. Najmä zo zahraničnej korešpondencie sa dozvedáme o živote a postavení slovenskej menšiny v zahraničí na prelome 19. a 20. storočia.
Koncepty odoslaných listov, ktoré Mária starostlivo prepisovala „na čisto“, často smerujú k vydavateľom a redaktorom slovenských periodík. Tu je jasná začínajúca a neskôr vrcholiaca nedôvera k vydavateľom z Martina – kultúrneho centra Slovákov, v ktorých Mária vidí svojich osobných nepriateľov a vyčíta im národovecký konzervativizmus. V článku adresovanom redakcii „Živeny“ sa nebojí siahnuť ani po tvrdej kritike ženských postáv v dielach Hviezdoslava a Vajanského. Podľajej názoru sú tieto postavy vyumelkované, vysnívané a nezodpovedajú reálnemu obrazu slovenskej ženy.
V článkoch, reflexiách a úvahách sa vyjadruje k politickým pomerom pred rozpadom Rakúska–Uhorska, kritizuje maďarónstvo, národnú roztrieštenosť Slovákov, neskôr pozitívne reaguje na vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Úvahy majú často náboženský podtext, no zároveň kritizuje náboženský fanatizmus Kristíny Royovej a jeho negatívny dopad na mladých talentovaných ľudí, ktorí sa pod vplyvom nezdravého fanatizmu zriekajú svojho prirodzeného talentu. V podtexte nábožensko-reflexívnej a ľúbostnej lyriky nachádzame odkazy, často v inotajoch, na nenaplnenú duchovnú lásku k S. H. Vajanskému a vo veršoch z posledného obdobia života zasa cítiť túžbu „uzmierenia sa“ nad hrobom.
Mária Holuby nebola uznaná ako poetka. Ona sama sa však poetkou ani veľmi necítila. Priznávala si svoju literárnu neumelosť, ba necítila sa byť ani obdarenou talentom. Pokladala sa za predurčenú k materstvu a nenaplnený materinský cit transformovala do túžby usmerňovať a povzbudzovať mladú generáciu literátov k národne uvedomelej tvorbe. Z jej veršovaných autobiografických úvah sa dozvedáme, že prebudenie svojej tvorivosti pripisuje pôsobeniu „Ducha“, čím vlastne nadväzuje na slovenský mesianizmus 19. storočia. Ako prvá slovenská poetka, ktorá sa nebála svoje práce uverejňovať, túžila byť smelým príkladom a duchovnou múzou pre ozajstných tvorcov poézie. Podľa jej úvah žena totiž ani nemôže tvoriť zrelú poéziu pred dovŕšením určitého veku života, pretože túžba po materinskom cite je u nej primárna. Až nenaplnenie materinského citu môže viesť k túžbe uplatniť sa na duchovnom a tvorivom poli.
Po hlbšom nahliadnutí do autorkinej psychiky a myslenia ľahšie pochopíme jej odmietavý postoj k autorstvu poézie Ľ. Podjavorinskej. Mária Holuby, vychádzajúc zo svojej osobnej skúsenosti, nedokázala uveriť prirodzenému talentu, ktorý sa zrodil u mladej poetky a spontánne vytryskol v jej veršoch bez predtým prežitej osobnej drámy a bez predchádzajúceho osudového a duchovného vývoja. Mária Holuby sa celou svojou tvorbou vo forme veršov, prozaických pokusov a kritických ohlasov a článkov usiluje o zviditeľnenie ženského myšlienkové sveta, ktorý je organickou a zákonitou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva slovenského národa, no súčasne tento myšlienkový svet v tvorbe generačne mladšej družky popiera. Tento rozkol v myslení a chápaní literárnej tvorivosti je ešte aj dnes, vyše deväťdesiat rokov po zavŕšení osudu prvej slovenskej poetky, hádankou hodnou skúmania a rozlúštenia.

Bibliografia Márie Holuby
„Svätodúšky“, Senica 1894; „Čo je pravda?“, Lubina 1906; „Lístie, verše sedliačky od r. 1882“,
Myjava 1910.
Pramene a literatúra
Bodický, Michal: Rozpomienky a pamäti II. Zlatý fond SME, digitalizovaná forma.
Buchta, František: Skalica a Záhorie. Skalica – Bratislava, 2008.
Bunčák, Pavel: „Mária Angelína“, próza zo zbierky „Hriešna mladosť“, Bratislava, 1973.
Horváth, Pavel: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Bratislava, 1988. Podjavorinská, Ľudmila:
Dielo. Bratislava, 1987.
Juráňová, Jana: „Akási Marína“, postava z románu „Žila som s Hviezdoslavom“, Bratislava, 2010.

Kolektív autorov: Dejiny slovenskej literatúry III. SAV Bratislava, 1965.
Podjavorinská, Ľudmila: Začarená duša. Živena, 1942.
Rukopisná pozostalosť Márie Holuby. Záhorské múzeum v Skalici a archív rodiny Bunčákovej.
Slovenský biografický slovník II. MS Martin, 1987.
Václavíková-Matulay, Margita: Začarená duša. Živena, 1942.

Skalické roky Pavla Straussa

0
Jednou z najvýraznejších osobností Skalice i horného Záhoria na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia bol MUDr. Pavol Strauss, znamenitý lekár, filozof, humanista, básnik katolíckej moderny, spisovateľ – esejista a prekladateľ.
Narodil sa 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši v židovskej rodine advokáta Izidora Straussa a Vilmy, rodenej Kuxovej. Odmala vyrastal u starého otca Dr. Bartolomeja Kuxa, ktorý bol v tých časoch mikulášskym mestským lekárom. Značný vplyv na formovanie jeho osobnosti mala matka, po ktorej zdedil nielen talent, ale aj lásku, ba priam vášeň k hudbe. Stredoškolské roky prežil Pavol Strauss na mikulášskom gymnáziu v ovzduší povestného Hodžovho samovzdelávacieho krúžku. Tu sa u neho hudba umocnila básnickým slovom. Po maturite (1931), vďaka príkladu starého otca, zapísal sa na štúdium medicíny. Vysokoškolské štúdiá začal dvoma prvými semestrami na lekárskej fakulte univerzity vo Viedni a zavŕšil na nemeckej univerzite v Prahe, kde v apríli 1937 promoval. (Od roku 1932 boli jeho pražské študentské roky poznačené aktívnou účasťou v študentskom komunistickom hnutí.) Počas vojenskej prezenčnej služby na plukovnej ošetrovni v Ružomberku v roku 1939 zásluhou konvertitov manželov Munkovcov, vzdelaných a kultivovaných ľudí, po úpornom duchovnom hľadaní, po prekonaní marxistickej fázy i príklonu k indickej mystike konvertoval zo židovstva na katolicizmus. Jeho konverzia vyvrcholila 28. augusta 1942 krstom v liptovskomikulášskom rímskokatolíckom kostole. Krstnými rodičmi boli František a Gizela Munkovci, o ktorých Strauss vo svojej eseji Život je len jeden napísal: „Žil som s nimi a prežíval ich konvertistický zápal, ich nesmierne vnútorné vypätie k Absolútnu a napriek mojej stálej oponentúre rozplýval sa môj odpor k ich žitému a prežívanému kresťanstvu, aké som si do tých čias nevedel predstaviť.“ Na inom mieste vyznal: „U krstných rodičov som spolu s nimi prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky.“ Neskôr Pavol Strauss opakovane dosvedčuje: „Viera v Ježiša Krista umožnila z rodinného a manželského spoločenstva Munkovcov utvárať krásne prostredie krásnych ľudí.“ Úprimne sa priatelil aj s ich synom Tomášom, o dvanásť rokov od neho mladším jezuitským novicom, ktorý mu 28. júna 1944 v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla poslal pohľadnicu s týmto textom: „Milý Paulus! Túto kartu, zdá sa mi, dostaneš až po meninách. Nech Ti je aspoň znakom, že som na deň Tvojho veľkého patróna nezabudol a prosil za Teba a s Tebou o hojnosť všetkých nebeských darov, predovšetkým však o tú vlastnosť, ktorá ho urobila takým veľkým v očiach Božích a sv. Cirkvi: o úprimnú ochotu, otvorenosť a dôslednosť v nasledovaní hlasu Kristovho… Len duše, ktoré vedia svojho Majstra nasledovať až po ukrižovanie svojho vlastného „ja“ – budú súce pre výstavbu Božieho Kráľovstva.“
Po ročnej prezenčnej službe v roku 1940 pôsobil ako sekundárny lekár interného oddelenia Štátnej nemocnice v Palúdzke. Po preložení na chirurgické oddelenie oddal sa na celý život chirurgii, medicínskemu odboru, ktorý mu bol bytostne najbližší. Na sklonku vojny po potlačení Povstania ho zajalo gestapo. Uväznili ho v Liptovskom Mikuláši. Po eskortovaní do Ružomberka bol začiatkom novembra 1944 akoby zázrakom z internačného tábora vyslobodený. O mesiac sa zasnúbil s Máriou Loydlovou, ktorá sa čoskoro nato stala jeho manželkou. V roku 1945 nastúpil ako chirurg do Štátneho onkologického ústavu v Bratislave, kde zastupoval primára MUDr. Igora Brežného. O rok neskôr, 15. marca 1946, sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, kde pôsobil desať rokov, istý čas súčasne aj ako riaditeľ skalickej nemocnice. Sám na to vo svojej autobiografii Človek pre nikoho spomína: ,,Po druhej svetovej vojne sa i na Slovensku prirodzeným i menej prirodzeným spôsobom uvoľnili primariáty. Vedúci onkologického ústavu Dr. Brežný, ktorý bol súčasne personálnym šéfom na novom povereníctve zdravotníctva, nahováral ma, aby som požiadal o primariát. Darmo som sa vyhováral, že sa necítim dosť erudovaný a že chcem ďalej pracovať vo výskume. I s docentom Žuchom (žiakom Prof. MUDr. Stanislava Kostlivého) ma nakoniec prehovorili. Zažiadal som si o tri z tých najmenších nemocníc. Odmietli mi to zásluhou jedného člena komisie, ktorému prekážal môj diplom z pražskej nemeckej univerzity. Netrvalo však ani pol roka, a ten pán utiekol do Nemecka. Nakoniec ma moji priaznivci umiestnili v Nemocnici milosrdných bratov v Skalici. Boli to roky radostnej práce, hoci s bežnými starosťami a úskaliami života chirurga, úspechy aj neúspechy, ale plné študijného a pracovného elánu… Boli to šťastné roky budovania novej nemocnice, keď sa počet nemocničných lôžok zo stoosemdesiatich zväčšil na päťstodvadsať. Medzitým tu však bola aj práca na esejach, ktoré vyšli knižne (Mozaika nádeje, zbierka básní v próze Stĺpy) a v časopisoch. Boli to z chirurgickej i kultúrnej stránky idylické časy. Došlo aj k intrigovaniu a komisionálnemu vyšetrovaniu, za čím bolo vždy zatienenie nevraživcami z tajnejších zložiek našej spoločnosti, i z tých najmenej cenných elementov zdravotníckych pracovníkov. Skreslený náhľad upratovačky prevážil hodnotu medicínskej úrovne, na tie časy relatívne kvalitnej. A tak prišlo k výmene stráží. Z úradnej moci som bol preložený do chirurgickej ambulancie polikliniky v Nitre. No nikdy neprestanem vďačne spomínať na skalické roky milej búdarskej pohody, na priateľské posiedky s Jankom Blahom a najmä na chvíle strávené s Julkom Koreszkom, akademickým maliarom. Videl som, ako vznikol nejeden z Koreszkových krásnych obrazov. Nejeden milý večer sme strávili s Jožkom Kollárom a Jožkom Ilečkom pri dobrom skalickom vínečku.“
V Skalici sa manželom Straussovcom 25. júla 1946 narodil ich prvý syn Pavol a 30. októbra 1949 druhý syn Jozef. Obidvaja neskôr vykročili po životnej dráhe svojho otca a stali sa lekármi. Lekárom bol aj mladší brat Pavla Straussa Juraj, ktorý 8. decembra 1954 tiež konvertoval na katolícku vieru, po čom Pavol dávno túžil a k čomu svojho brata starostlivo viedol.
Po odchode MUDr. Straussa zo Skalice bol od roku 1956 primárom chirurgického oddelenia skalickej nemocnice MUDr. Konštantín Dlugopolský, ktorého o desať rokov neskôr vo vedení oddelenia vystriedal MUDr. Eduard Bílik.
Čestné občianstvo MUDr. Pavlovi Straussovi udelilo mesto Skalica 18. septembra 1992 pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea – 80. narodenín.

Použitá literatúra
Kolektív autorov: Skalica. Mestský úrad Skalica 1992.
Strauss, Pavol: Kvety z popola. Doslov napísal Jozef Rybák. Martin: FATRIN 1992.
Košík, Ľudovít: Duchovné dedičstvo Skalice. Bratislava 1996.
Kothaj, Peter a kolektív : Momenty z dejín slovenskej chirurgie. Patria I., spol. s.r.o. 1999.
Strauss, Pavol: Človek pre nikoho. Bratislava: DAKA 2000.
Kolektív: Slovník spisovateľov 20. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Martin 2001.

 

Náš rozhovor s filmovým režisérom, pedagógom a básnikom

0

Eduard Grečner sa narodil 21. 9. 1931 v Kopčanoch. V rokoch 1950 – 1954 študoval na AMU v Prahe dramaturgiu a scenáristiku. V slovenskom filme začal pracovať od roku 1954 ako lektor, asistent réžie a pomocný režisér. Ako režisér debutoval celovečerným filmom Každý týždeň sedem dní v roku 1964. V roku 1965 nakrútil film Nylonový mesiac a v rokoch1967-68 film Drak sa vracia. Realizoval viacero televíznych filmov podľa vlastných scenárov. Po dlhej nútenej prestávke smel nakrútiť podľa vlastného námetu a scenára Príbelskú vzburu Janka Kráľa (1978). Do roku 1991 pracoval v dabingovom štúdiu na Kolibe, k pôvodnej filmovej tvorbe sa mohol vrátiť až po zmene spoločenského systému. V roku 1992 vznikol jeho film Pozemský nepokoj a v roku 1995 Jaškov sen. Jeho dlhoročná moderná a objavná tvorba v slovenskej kinematografii bola mnohonásobne ocenená doma a v zahraničí. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vydal tri básnické zbierky, časopisecky publikuje poéziu, venuje sa réžii dabingu filmov do slovenského jazyka a píše blogy. Eduard Grečner je všestrannou kultúrnou osobnosťou so širokým záberom svojho myslenia, podnetne zasahujúceho do viacerých oblastí. Viesť s ním tento dialóg bolo osviežujúcim poznaním autentickej hĺbky jeho tvorivého potenciálu.

Pán Grečner, v rokoch 1950 – 1954 ste študovali v Prahe, teda v období najtvrdších komunistických represálií a obludných politických procesov. Vnímali ste pražskú akademickú pôdu ako iluzórny ostrovček slobodného myslenia? Alebo ťaživý duch doby nemilosrdne zasiahol aj vysokoškolské prostredie?
Všade dookola panovala tvrdá intelektuálna „disciplína“, ale Filmová AMU bola ostrovom, kde sa smelo uvažovať, nebol to však odboj, iba dosť „mäkké opraty“. Vyučoval aj Milan Kundera, objavil pre mňa celkom iného Majakovského, nie tribún, ale lyrika. Filmovo cieľavedome viedol semináre iný „odložený“ intelektuál, rektor AMU A. M. Brousil, ktorý v uzavretých premietaniach uvádzal francúzsku novú vlnu a neorealistov z Talianska, niečo inšpiratívne nesmierne vzdialené Pádu Berlína, ktorý oficiálne bol vrcholom, lebo tam hral Stalin. Zapôsobilo to na nás silne. (V triede sedel Miloš Forman, Zdeněk Borovec, tiež Jaroslav Dietl.) Smeli sme otvorene klásť otázky prof. M. V. Kratochvílovi. A dostávali sme odpovede. Bez tej školy by sme boli „neprebudení“ naďalej.

Ktorá osobnosť mala na vaše profesijné smerovanie rozhodujúci vplyv? V každom vašom zábere hrá významnú zložku vyvážená výtvarná kompozícia, akých maliarov máte radi?
Z filmárov Bunuel s jeho provokatívnou Viridianou, inšpirovanou Tizianom a da Vincim, Resnaisov Marienbad, z neorealistov Visconti s jeho nenapodobiteľnou gracióznou mizanscénou, Francúz, rebelant filmovej formy Jean Luc Godard a jeho film Vydatá žena, všetko vysoko štylizované, náročné diela. Z maliarov ma oslnil Chagall, slovenský Galanda a Majerníkov Don Quijot, bolo toho viac, ale toto boli kľúčové vplyvy. Český Jan Zrzavý, veľmajster poetického realizmu, na toho nezabudnem.

Ako vás ľudsky a tvorivo ovplyvnili šesťdesiate roky minulého storočia? Nová vlna v československej kinematografii, legendárne periodiká Mladá tvorba, Kultúrny život a celková uvoľnená klíma v spoločnosti museli po predchádzajúcej dekáde zaúčinkovať ako nadýchnutie v otvorenom priestore…
Veľmi presne hovoríte. Tie roky pôsobili ako kyslík, v ktorom hynú baktérie rigidného jednosmerného myslenia a darí sa slobode duchovného zdravia. Pokrok sa nedal zadržať, hoci vysokí „súdruhovia“ brzdili, kde sa dalo, aj svojich komunistických väzňov napokon pustili, boli to napospol ľudia, ktorých intelekt prevyšoval straníckych bossov, a aj preto boli prenasledovaní. Atmosféra kultúry pripomínala pušný prach, my mladí sme mali zápalky odvahy, starí nás podporovali a my sme im drukovali. Skončilo to vojenským obsadením ČSSR. V tom ohni sa ukázalo, kto je charakter a kto kariérista, ale pokrok ducha tie tanky nezadržali, iba spomalili.

Vaše scenáre vznikali väčšinou z osvedčených literárnych predlôh, ktorých nesporné umelecké kvality preveril čas. Čo vás ako filmového režiséra musí upútať na literárnom diele, aby ste začali uvažovať o jeho realizácii? Netreba pripomínať, že Drak sa vracia alebo Nylonový mesiac tvoria základné hodnoty modernej slovenskej literatúry a filmu.
Modernosť, ktorú spomínate, dosť zjavne vtedy chýbala slovenskej kinematografii. Vzory, ktoré sme videli na škole, sme chceli presadiť v slovenskom prostredí, každý inak, svojsky. Ja som kládol absolútny dôraz na vizuálnu filmovú reč. To ovplyvnilo môj výber. Silný príbeh, síce prítomný, ale ako ponorná rieka ukrytý v tajomstve ľudskej tváre. Minimum dialógov. Obe spomínané diela vznikli tiež ako vedomý tichý odboj jedinca voči kolektívu (Drak), alebo skrytý protest v generačnom konflikte (Nylonový mesiac). Vanda je absolútne nekonformné dievča novej generácie, vlasatý Miro Bedrík so svojou beat kapelou bezočivý otvorený protipól konformných rodičov. Po rokoch som sa dozvedel, že to bol pre vtedajšie gymnazistky kultový film.

Tvorcu, obzvlášť v jeho najplodnejších rokoch, nemôže postihnúť nič deštruktívnejšie ako zákaz pracovať vo svojom odbore. Utekali vám najlepšie filmárske roky, bol to iste čas beznádeje a prázdnoty. Ako ste prežili tento bezútešný čas bez režisérskej stoličky, čo vás najviac držalo nad vodou? Nehlodalo vo vás čo i len chvíľkové pokušenie na odchod do emigrácie?
Toto hádam letmo preskočme. Nechcem aby vznikol z môjho „trestu“ za postoj k okupácii obraz akejsi krivdy na mne. Nebol som naivný, iba som nemyslel, že to tak dlho bude trvať. Boli preto aj beznádeje aj prázdnota, ale riešil som to písaním scenárov, čo sa ukázalo nielen ako užitočný spôsob lieku proti depresii, ale vytvorilo to môj duchovný kapitál, hoci úroky z neho prišli až po 20 rokoch.

Bolo ťažké vrátiť sa po roku 1989 k svojej práci? Za ten čas sa museli výrazne zmeniť pomery v slovenskej kinematografii, všetko bolo asi trochu inak. Vnímali ste takto aj váš návrat, či výlučne ste sa sústredili na samotný proces tvorby?
Tu sa ukázala múdrosť porekadla, že „šťastie má iba ten, kto je pripravený“. Prevrat 1989 prekvapil mnohých, no ja som mal hotové scenáre. Jeden z mojich zamietnutých scenárov objavil Stano Vrbka (Pozemský nepokoj), druhý som ponúkol ja, vrátil som sa ním k D. Chrobákovi „podruhé“ (Jaškov sen). V ňom bola aj metafora o ostnatom drôte, ktorý práve prevrat odstraňoval. Treba však povedať, že obidva moje poprevratové filmy vznikli ešte s plnou finančnou podporou štátu, na Kolibe. Potom sme zápas o Kolibu prehrali. Ostnatý drôt dostal inú podobu sputnania: podobu peňazí, ktorých vraj na kultúru „niet“. Ten prevrat vrhol kultúru nešťastne dosť ďaleko späť a ešte podnes, žiaľ, je vo vedomí mnohých usadená skamenelá predstava (napr. V. Klaus: Film je tovar jako každý jiný), že podstatou a poslaním umenia je zabávať ľudí v ich voľnom čase a že ľudia si toto majú zaplatiť. Ťažko sa ten nezmysel vykoreňuje v časoch, kedy zlaté teľa je na oltári namiesto Boha. Zaujímavé, nikoho nenapadne, že sa vynakladajú obrovské peniaze na armádu, ktorej poslanie tiež nie je „zarábať“. Užitočnosť armády nik nespochybňuje. Že umenie má a odjakživa malo poslanie zušľachťovať človeka, viesť ho k premýšľaniu ako sa stať lepším, to akosi ešte nedošlo dnešným vládcom. Lacná zábava, ktorú médiá chrlia zo všetkých strán na človeka (platí, že je to ešte stále homo sapiens?) môže akurát aj toho najodolnejšieho iba pokaziť.

Ak by ste mali vytvorené ideálne podmienky na vznik vášho filmu aj so silným producentským zázemím, akú látku by ste túžili zakomponovať do scenára? Každý umelec v sebe nosí svoj vysnívaný autorský zámer, máte ho aj vy?
Mám ešte tri kompletne hotové scenáre na celovečerný film. Ale myslíte, že niekto vynaloží dnes na emeritného režiséra (80 r.) nejaký kapitál, navyše, ak ten istý režisér vytrvale hlása, že umenie má byť vo vlastnom záujme ťažko vybojovaného štátu ním samým výsostne podporované, a toto tvrdenie dokonca podopiera „rúhačskou“ tézou, že to je dokonca povinnosťou (!) štátu, ak má záujem o kultivovanie svojich občanov a nie o pustošenie ich zbedačeného vnútra kultúrnym odpadom z kuchyne iných národov!? To je môj „vysnívaný autorský zámer“.

V rukách mám vašu poslednú básnickú zbierku Drevený bocian Otta Bartoňa. Očarila ma svojou kultivovanou lyrikou, krehkosťou básnického výrazu a presvedčivým emotívnym nábojom. Suverénne vládnete filmovým obrazom, ale aj básnickým slovom. Ako sa pozeráte na súčasné postavenie poézie, ktoré je vytlačené komerčnou dobou na absolútnu perifériu záujmu?
Komerčné prostredie je na jednej strane jedovaté pre dušu človeka, ale súčasne v tej otravovanej duši prebúdza silnú túžbu po čistote citov, a tak vlastne nepriamo vyvoláva v nej potrebu poézie. O tom sa často presviedčam, lebo ako pedagóg pôsobím medzi mladými ľuďmi, a tak viem, o čom hovorím. A je to čoraz zjavnejšie. Budúcnosť je v rukách tej najmladšej generácie a ja verím, že sa o to dosť skoro sama postará. Rímsky básnik Horatius (50 r. pred Kr.) napísal, že „aby človek nezošalel, musí písať básne“. Z toho istého popudu sa bude poézia čítať aj naďalej.

Záverom nemôžem obísť otázku týkajúcu sa vášho vzťahu k Skalici a k jej malebnému okoliu. Ako si sám pre seba definujete význam rodiska a domova vo vašom živote?
Skalicu milujem, je teraz ešte krajšia ako v mojej mladosti. Hoci som tam nie tak často, ako by som rád, zakaždým vyvolá vo mne prúd pozitívnej energie, tak tam budem musieť prísť častejšie. Teraz patrí medzi najkrajšie mestá Slovenska. Jediné z nich však má svoj rubín a – pravdaže – trdelník.

Rozhovor pripravil Miroslav Brück

Západná hranica južného Záhoria za panovania Márie Terézie

0
Oblasť južného Záhoria bola v novoveku súčasťou Záhorského okresu (Processus Transmontanus) Bratislavskej stolice. Na severe ho ohraničovala rieka Myjava, západnú hranicu vymedzila rieka Morava vlievajúca sa do Dunaja, východnú Malé Karpaty a na juhu boli jeho súčasťou obce tvoriace dnešnú Bratislavu s jej mestskými časťami: Lamač, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Záhorská Bystrica a Karlova Ves. Článok je zameraný na západnú hranicu Záhorského okresu v 18. stor., ktorá bola zároveň aj štátnou hranicou Uhorského kráľovstva s Moravským markgrófstvom a Rakúskym arcivojvodstvom.
Rieka Morava, ktorá bola prírodnou a prirodzenou hranicou, nebola vždy rozdeľujúcou riekou, práve naopak. Záhorie až po Malé Karpaty patrilo v ranom stredoveku do Moravského kniežatstva. Ľudia, žijúci na oboch stranách rieky Moravy, sa nazývali Moravanmi a ich centrum sa nachádzalo pri dnešných Mikulčiciach. V roku 833 si knieža Moravanov Mojmír podrobil Nitrianske kniežatstvo a vznikol útvar, ktorý označujeme Veľká Morava. Úzke prepojenie Záhoria s veľkomoravskými hradiskami na južnej Morave je preukázateľné aj tým, že väčšina stavieb na týchto hradiskách je z kameňa, ktorý sa sem dovážal z kameňolomov z okolia Skalice, Holíča a z kameňolomov na svahoch Bielych Karpát.
Po príchode Maďarov a rozpade Veľkej Moravy začiatkom 10. stor. sa oblasť Záhoria stala územím nikoho. Ani jeden z nastupujúcich štátov, či už to bolo Uhorské kráľovstvo, susedné České kniežatstvo alebo Poľské kráľovstvo, nemalo dostatočnú silu na to, aby Záhorie ovládlo. Len postupne sa Záhorie stávalo súčasťou Uhorska, pričom uhorské hranice boli dvojaké. Vonkajšia hranica Uhorska, v súčasnej terminológii štátna hranica, v 11. a 12. stor. na juhozápadnom Slovensku siahala až k rieke Morave. Naproti tomu vnútornú obrannú hranicu môžeme lokalizovať podstatne hlbšie v zázemí medzi Malými Karpatmi a Váhom. Široké územie s prírodnými i umelými prekážkami medzi týmito hranicami sa nazývalo konfínium a slúžilo k zamedzeniu prístupu nepriateľovi prichádzajúcemu zvonku. Súčasťou konfínia bolo i Záhorie. Jeho obrana bola zverená spravidla kmeňom príbuzným Maďarom – Sikulom a Pečenehom, pretože podmanenému, prv veľkomoravskému obyvateľstvu, sa nedôverovalo.
K ustáleniu hraníc medzi Českým kniežatstvom a Uhorskom prišlo až začiatkom 12. stor., kedy sa nový uhorský kráľ Štefan II. pri priateľskom stretnutí s českým kniežaťom Vladislavom na hraničnej rieke Olšave nechal strhnúť k neuváženému boju, ktorý skončil pre Uhorsko porážkou. Jej dôsledkom bolo odstúpenie územia medzi Bielymi Karpatmi a riekami Moravou, Olšavou a Veličkou v prospech Českého kniežatstva.
Hranicu tvorili prírodné útvary pohoria, rieky a pod. Prirodzene bola len pomyselná a často prichádzalo k vzájomným sporom medzi susediacimi krajinami, ktoré sa prejavovali najmä v roztržkách medzi jednotlivými susednými panstvami, čo však bolo typické aj v rámci jednéhoštátneho útvaru (spory o hranice medzi panstvami, obcami). Hraničná línia a demilitácia, čiže jej vyznačenie v teréne, sa lokálne uplatňovalo už v stredoveku, patrilo však skôr k novovekým javom. Kvôli hraničným sporom vznikali hraničné komisie, ktoré ich mali zažehnať. Ich pôsobenie však neprinieslo očakávané výsledky a pohraničné strety boli pomerne časté. Prvé hraničné komisie na uhorsko-moravskej hranici sú doložené už v 15. stor. Hranice jednotlivých častí monarchie boli strážené už za vlády otca Márie Terézie Karola III. Bolo potrebné dávať pozor najmä na ľudí pochybnej povesti – tulákov, zločincov. V čase výskytu nákazlivej choroby, najmä moru, sa hranice uzavreli a prechod ľudí z jednej časti monarchie do druhej bol zakázaný.
Kráľovná Mária Terézia (1740-1780), ktorá sa počas svojho panovania dotkla takmer všetkých oblastí života, chcela hraničným sporom predchádzať, a to tým, že sa snažila o presné určenie, zmapovanie a vyznačenie hraníc jednotlivých častí monarchie. Mária Terézia nariadila umiestniť hraničné znaky – medzníky na tých hraničných miestach, kde neprichádzalo k nijakým sporom, alebo kde hraničná komisia po vzájomnej obojstrannej dohode určila hraničnú líniu. Keďže neexistovali žiadne dokumenty týkajúce sa štátnej hranice (hraničné zmluvy), za základ pri určení hranice sa bralo súkromné právo hraničných panstiev.
Pre fungovanie hraničných komisií bola v roku 1754 vydaná inštrukcia k revízii verejných hraníc medzi Uhorským kráľovstvom a jeho susedmi. Inštrukcia mala 13 bodov a usmerňovala základné činnosti jednotlivých komisií. Najprv sa obe komisie mali dohodnúť, kde a kedy sa stretnú. Predstavitelia rakúskej a moravskej komisie mali ohlásiť svoj príchod na uhorskú hranicu a následne ich uvítali uhorskí komisári. Prvá návšteva sa mala konať u uhorských komisárov, kde sa dohodli na počiatočných potrebných prácach a rovnako aj prvé spoločné zasadanie komisií sa uskutočnilo u predstaviteľov Uhorského kráľovstva. Neskôr sa zasadania striedali na oboch stranách hranice. Rokovania komisií mali byť vedené na uhorskej strane pod opačným predsedníctvom, teda zo strany rakúskej alebo moravskej komisie a naopak. Hraniční komisári boli povinní na spornej hranici preskúmať všetky dostupné dokumenty a vypočuť svedkov. Mali sa však vyhýbať takému jednaniu na sporných územiach, ktoré by ešte viac vyhrotilo situáciu medzi hraničnými panstvami. Radšej mali zachovať doterajší stav a rozhodnutie ponechať na panovníčku. Na vymeranie hraníc boli vymenovaní geometri – zememerači, ktorí mali hranice presne vymerať najmä v sporných oblastiach a následne vypracovať ich mapy spolu s hraničnou líniou. Z tohto dôvodu boli do Bratislavskej stolice v roku 1754 vyslaní zememerač Walter a jeho pomocník Cronister na rakúsko – uhorskú hranicu, geometer Schulner na moravsko – uhorskú hranicu, ktorým mali predstavitelia Bratislavskej stolice poskytnúť náležitú pomoc pri vykonávaní ich poslania.

Uhorsko – rakúska hranica
Na vymeriavaní hraníc medzi Uhorským kráľovstvom a Rakúskym arcivojvodstvom sa v roku 1755 zúčastnili geometri (zememerači), ich pomocný personál, ľudia vyslaní z Bratislavskej stolice a zástupcovia hraničných panstiev. Celá táto pospolitosť sa presúvala od obce k obci.
Jednotlivé obce jej poskytovali ubytovanie a stravu. Vynaložené náklady si pohraničné obce na Záhorí od Stupavy po Sekule žiadali od stolice vrátiť naspäť. Podľa stanovených výdavkov boli najviac zaťažené obce Stupava – 17 zlatých a 81 denárov, Suchohrad 14 zlatých 85 denárov, Vysoká pri Morave 13 zlatých a 88 denárov. Najnižšie výdavky pri vymeriavaní hraníc mala obec Záhorská Ves, ktorá uviedla výdavky len vo výške 5 zlatých a 85 denárov.
Vymeriavanie rakúsko-uhorskej hranice, ktorá predstavovala väčšinu západnej hranice južného Záhoria, spolu trvalo podľa tvrdenia troch prísažných Záhorského okresu 33 dní, čo potvrdil aj samotný slúžny Záhorského okresu Gašpar Štermenský (Stermensky). Úradníci od stolice požadovali vyplatenie diét (diéty úradníka na služobných cestách) za prácu, ktorá bola mimo ich riadneho úradu.
Problematickou časťou hranice medzi Rakúskym arcivojvodstvom a Uhorským kráľovstvom bola v polovici 18. stor. oblasť medzi Devínskym panstvom a rakúskym panstvom Hainburg, kde nastal spor o dunajské ostrovy, na ktoré si robili nárok obe panstvá. V minulosti sa raz tieto ostrovy pripočítavali k majetku Rottenstainu vulgo Ungerberg (pravdepodobne sa myslí hrad Röthelstein), inokedy zase k mestečku Devín. Na ostrovoch v pol. 18. stor. vlastnili lúky, trstiny a záhrady obyvatelia Németh Ovarienses(maď. názov Németóvár sa používal pre obec Bad Deutsch – Alteburg), ale vojenskú daň za spomínané ostrovy boli prinútení zaplatiť obyvatelia Devína. Vzájomné spory mala vyriešiť obojstranná hraničná komisia.
Spory na tejto hranici vznikli aj v katastri obce Sekule medzi rakúskym panstvom Lichtensteinovcov a uhorským panstvom Ostrý Kameň o riečny ostrov nazývaný Ostrovec (Ostrovecz). Na prelome 17. a 18. stor. prišlo k zmene toku Moravy, pričom vznikla časť – riečny ostrov – ľudovo nazývaný Sanczel, ktorý patril k panstvu Ostrý Kameň. Okolo roku 1740 zmenila svoje koryto aj rieka Dyje a od ostrova Sanczel oddelila ďalšiu zem nazývanú Ostrovecz, v nemčine Pont oder Insul, ktorú poddaní zo Sekúľ slobodne a pokojne užívali a sekali tu drevo pre svoju potrebu bez akýchkoľvek prekážok. Na novovzniknutý riečny ostrov si začali robiť nárok aj poddaní z rakúskej obce Hohenau(Czahnovienses), prislúchajúci pod rakúske panstvo Rabensburg a vstupovali na toto územie. Prvé spory o riečny ostrov a ďalšie hraničné územia pri rieke Morave vznikli pri zmene toku riek v roku 1744.
V roku 1767 sa panstvo Rabensburg, ktoré vlastnil knieža Jozef Václav Lichtenstein, sťažovalo na to, že obyvatelia panstva Ostrý Kameň prislúchajúceho grófovi Adamovi Batthyánymu spôsobujú škody najmä na lesoch, ktoré sa nachádzajú za hranicou Uhorska. Vytínaním pohraničných lesov bola spôsobená panstvu Rabensburg škoda asi 2 100 zlatých. Priamo na mieste sa konala obhliadka škôd, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia Bratislavskej stolice a oboch susediacich panstiev. Škody boli skutočne odhadnuté na niekoľko stoviek zlatých. Za vstup na ostrovy panstva Rabensburg bol v roku 1768 v jednotlivých obciach panstva Ostrý Kameň vyhlásený trest uvrhnutia do väzenia v Šamoríne. Napriek všetkým týmto krokom sa neprestávalo s neustálym prekračovaním hraníc. Ešte toho roku boli predvolaní na výsluch poddaní z obcí Moravský Svätý Ján a Borský Svätý Jur za to, že stínali a odvážali drevo z lesa, nazývanéhoHluboký, ktorý patril kniežaťu Lichtensteinovi. Pri ťažbe dreva ich prichytil poľovník rakúskeho panstva Jozef Scherer. Niektorí vypočúvaní uviedli, že nevedeli, že les patrí k Rakúsku a vyhlasovali, že drevo ťažili v kútskych lesoch.
Krádeže dreva z panstva Rabensburg pokračovali aj v nasledujúcom období. Na rakúsku stranu sa chodilo aj loviť zver. Takto prichytení pytliaci Anton Suček (Suczeck) zo Sekúľ a istý Johanek poranili lesníka Lichtensteinského panstva Jána Malbosana. Táto záležitosť sa dostala až k samotnej panovníčke Márii Terézii, ktorá v roku 1772 prikázala, aby boli spomínaní pytliaci náležite potrestaní.
Situácia sa vyostrila vo februári roku 1776, kedy boli na Ostrovec vyslaní poddaní zo Sekúľ na rozkaz zemepána. Sekuľčanov aj ich dobytok však odtiaľ vyhnali ľudia Lichtensteinského kniežatstva, ktorí si na toto územie robili nároky. V marci roku 1776 nastalo opätovné šetrenie týkajúce sa zeme nazývanej Ostrovec, o ktorú sa sporili na uhorskej strane František Ján a Karol Batthyányovci a na rakúskej strane rodina Lichtensteinovcov. Predstavitelia panstva Ostrý Kameň zavolali 8 svedkov zo Sekúľ a Moravského Svätého Jána, ktorí potvrdili nároky Batthyányovcov a obce Sekule na toto územie. Na Ostrovec v suchších časoch, keď bola nižšia vodná hladina, potajomky vstupovali aj Rakúšania. Ak ich tam prichytili Sekuľčania, poľovníci z Moravského Svätého Jána alebo rybári, utiekli a zanechali po sebe veci, ktoré si nestihli pred útekom zobrať. Podľa svedkov už v roku 1765 sa mohli Rakúšania vyjadriť k užívaniu zeme Ostrovec. Prítomný bol vtedy aj poľovník z obce Hohenau, ale voči počínaniu Sekuľčanov, teda voči sekaniu a odvážaniu dreva nemali žiadne námietky. V čase nákazy, keď bola hranica medzi Rakúskom a Uhorskom strážená vojakmi kvôli zákazu prekročenia hranice a zamedzeniu šírenia nákazy, Sekuľčania sekali na Ostrovci drevo. Takisto aj v dobe konania vyšetrovania stálo na brehu Moravy vojsko, resp. stráž, ktorá rovnako bez prekážok Sekuľčanov na Ostrovec pustila a dovolila im tu sekať drevo.
Právo na Ostrovec Kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave v júni roku 1782 priznala rakúskemu panstvu, pričom zakázala poddaným panstva Ostrý Kameň vstup naň. Podľa materiálov zachovaných zo správy Ostrokamenského panstva môžeme usudzovať, že sa svojich nárokov aj naďalej nevzdali a z prvej polovice 19. stor. sa nám zachovala mapa vyobrazujúca práve spomínaný Ostrovec na sútoku Moravy s Dyjou.
Pohraničné lesy však nepoškodzovali len obyvatelia Uhorska. V roku 1772 je zaznamenaný prípad, kedy poddaní z rakúskych pohraničných dedín Vadendorf (dnes asi obec Waidendorf), Siedendorf (dnes asi Sierndorf an der March) a Jedenspaien (dnes Jedenspeigen) spôsobovali škody na lesnom poraste susedného pohraničného Plaveckého panstva, konkrétne v chotári obce Gajary. V prípade obyvateľov obceVadendorf boli škody vyčíslené na 94 zlatých, ktoré boli vyplatené priamo Plaveckému panstvu. Rakúšania, ktorí prekročili hranice, boli odsúdení na 8 dní väzenia. Ak by prišlo k ďalšiemu porušeniu, mali rakúskych poddaných podľa Kráľovskej miestodržiteľskej rady postihnúť prísnejšie tresty.

Uhorsko – moravská hranica
Uhorsko – moravská hranica predstavovala v Bratislavskej stolici len nepatrnú časť západnej hranice južného Záhoria v katastrálnom území obce Sekule od sútoku rieky Moravy s Dyjou (Taja) po ústie rieky Myjavy do Moravy. Rieka Myjava oddeľovala Bratislavskú stolicu od Nitrianskej. Napriek krátkosti hranice sa jej venovala podľa zachovaných dokumentov značná pozornosť. Na sútoku rieky Moravy s Dyjou sa i dnes v katastri obce Sekule nachádza tzv. trojštátie a inak tomu nebolo ani v novoveku, kedy sa tu zbiehali hranice Uhorského kráľovstva, Moravského markgrófstva a Rakúskeho arcivojvodstva.
V roku 1754 bol do čela uhorskej hraničnej komisie pre určenie uhorsko-moravskej hranice menovaný gróf Pavol Balassa de Gyarmath. Ďalšími členmi boli biskup Karol Jozef Zbiško, gróf Jozef Nyáry de Bedegh, Jozef Majláth de Székely a podžupan Nitrianskej stolice Imrich Bossányi. Na prezretí novovytýčenej hraničnej čiary medzi Moravským markgrófstvom a Uhorskom sa zišli začiatkom októbra 1754 spolu s moravskými hraničnými komisármi, správcami panstva Ostrý Kameň a keglevičovskej časti tohto panstva, richtármi a prísažnými obcí Moravský Svätý Ján a Sekule, ale i obyvateľmi (okrem už spomínaných obcí) Závodu, Borského Svätého Jura, celkovo asi 150 ľudí rôzneho veku. V správe sa však zvlášť zmieňujú o chlapcoch vo veku 7 až 9 rokov ako o živej pamäti oných udalostí, ktorých bolo asi 20. Celú udalosť ako dozor sprevádzala vojenská ochrana 16 vojakov arcivojvodu Leopolda. Táto pospolitosť sledovala hraničné stĺpy od hraničného miesta medzi Moravou a Rakúskom na uhorskej strane.
Hraničné drevené stĺpy z roku 1754 pripravené a zakopané do zeme ešte pred príchodom hraničnej komisie boli vyhotovené z tvrdšieho dreva, najčastejšie z dubového, a mali dĺžku 2 siahy (asi 3,8 metra). Vrchná časť dreveného hraničného stĺpa mala tvar štvorhranu a hore bola zaoblená. Spodná časť zakopaná v zemi bola len olúpaná a z dôvodu dlhšej trvanlivosti bolo drevo vypálené. Na stĺpe smerom k Moravskému panstvu mali byť písmená RH (Regnum Hungaria), teda Uhorské kráľovstvo a rok 1754. Na druhej strane mali byť písmená vyjadrujúce kataster obce TS (Territorium Szekulense), teda územie Sekúľ, kde bola hraničná méta postavená. Pre územie obce Sekule, ktoré bolo na hranici s Rakúskom, Moravou a zároveň aj Nitrianskou stolicou, odporúčal gróf Pavol Balassa, ako predseda hraničnej komisie, vyhotoviť celkovo 19 kusov týchto stĺpov. Napokon bolo na uhorsko – moravskom pomedzí Bratislavskej stolice osadených celkovo 12 hraničných stĺpov, pričom správa úradníkov Bratislavskej stolice presne uvádza chotárne názvy v obci Sekule a ich presnú vzdialenosť od rieky Moravy. Prvé dva boli umiestnené na území ostrova Schancze, jeden v hornej a druhý v dolnej, resp. nižšej časti ostrova, tretí v Csernem poly Markovicsovsky Kuth, ďalší v Csernym Poli Mrazov Kut, piaty v lokalite Pod Csernem Poli Fok, nasledujúce dva v lokalite W Jablonach, ôsmy Nad Lottrem, ďalšíJonanun Kuth, desiaty v lokalite Blanina od Gasparika a posledné dva v Miavek Kuth (Miaveg Kuth).
Tieto drevené stĺpy mali byť nahradené kamennými, ktoré boli trvácejšie. Kamenné hraničné kamene (lapis metalis) mal vyhotoviť kamenár z Holíča Ján Kozilek, pričom za veľký medzník si´účtoval viac ako 4 zlaté a za malý 2 zlaté. Hraničné kamene mali mať na vrchu nápis označujúci vedúce osobnosti krajiny cisára Františka Lotrinského s manželkou kráľovnou Máriou Teréziou: Fran. Imper. Corre. Mar. The. Regn. a pod ním označenie M. R. H. (meta regni Hungariae), čiže hranica Uhorského kráľovstva a M. M. M.(meta marchionatus Moraviae), čiže hranica Moravského markgrófstva spolu s rokom 1754, často sa stretávame aj s rokom 1755. Správa župných úradníkov uvádza osadenie hraničných kameňov na uhorsko – moravskej hranici do roku 1756. Výmena, resp. osadenie kamenných hraničných kameňov prebiehalo len pozvoľne. Dosvedčuje to aj list z roku 1768 od vdovy po kamenárovi Jánovi Kozilkovi (Kozilek), toho času vydatej za majstra Pejerka (Pejerk), ktorá žiadala predstaviteľov Bratislavskej stolice, aby si prevzali a zaplatili za hraničné kamene dosiaľ stále uložené v kamenárskej dielni v Holíči, ktorých množstvo bolo určené ešte roku 1755, kedy sa zišla hraničná komisia. Náklady napokon uhradila kráľovská pokladnica a Kráľovská miestodržiteľská rada v apríli 1768 poverila Bratislavskú stolicu, aby dohodnuté množstvo kameňov pre stolicu odviezli z kamenárskej dielne a aby ich uchovali na stanovené ďalšie použitie. V októbri 1768 doviezli tieto kamene k mestečku Moravský Svätý Ján, prevzatie 42 menších a 5 väčších hraničných kameňov, určených na vymedzenie štátnej hranice Bratislavskej stolice, oznámil podslúžny Bratislavskej stolice Michal Magasi. Pri skladaní kameňov na zem sa zrútil a zlomil triangulačný kameň označujúci v teréne miesto merania, vymeriavania.
Sútok riek Moravy a Dyje bol zvlášť sledovaný, pričom sa zachovalo hneď niekoľko opätovných revízií uhorsko – moravskej hranice. Rieky neboli regulované, menili svoje korytá, meandrovali, vytvárali nové ostrovy, rozpínali sa na úkor jedného z brehov a boli príčinou záplav. Posuny hraníc definovaných pomocou riek boli pomerne bežné, lebo už v 18. stor. sa píše, že hranica s Moravským markgrófstvom začína v bode, kde sa kedysi vlievala Dyje do Moravy. Stabilita tejto hranice bola preto daná udržiavaním hraničných kameňov, ktoré boli ohrozované prudkosťou vody a ľadu. Po niekoľko rokov sa pravidelne vykonávali revízie o stave, umiestnení a počte hraničných kameňov medzi Moravským markgrófstvom a Uhorským kráľovstvom (1766, 1776, 1780). Jednotlivé revízie sa nazývali podľa podžupanov, ktorí o nich podávali správu stolici. V roku 1766 sa nazýva Takacsiana podľa podžupana Františka Takácsa, v roku 1776 Bacsakiana podľa podžupana Jána Bacsáka a poslednú za panovania Márie Terézie v roku 1780 vykonal Michael Ambro. Revízie sa uskutočňovali cez pohraničnú obchôdzku (reambulatio metarum) hraníc priamo na mieste za účasti predstaviteľov moravskej správy, pohraničného panstva Břeclav a obyvateľov obce Lanžhot. Výsledkom prehliadky mala byť zápisnica vydaná v dvoch exemplároch o opätovnej revízii hraničných kameňov na uhorskej strane za spoluúčasti komisárov z moravskej strany a naopak, podpísaná zástupcami oboch zúčastnených strán. Pri obhliadke v roku 1780 bolo v revíznej správe potvrdené, že paralelne s uhorskými hraničnými kameňmi na opačnej strane rieky Moravy stáli hraničné kamene Moravského markgrófstva. Celkovo ich na každej strane bolo 13.
Ohrozeniu hraničných kameňov sa predchádzalo ich premiestnením ďalej od brehu rieky Moravy do bezpečnejších lokalít, neskôr aj budovaním ostrohov z prútia a kolov, ktoré bránili vylievaniu Moravy z brehov. Rovnako pre istejšie podchytenie hranice sa využívali aj stromy (vŕby, jasene), ktoré boli v blízkosti hraničných kameňov označené znakom kríža, a tým zaručovali, že aj v prípade zničenia alebo spadnutia kameňa bude miesto hraničnej méty uchované. Prudkosti Moravy boli zvlášť vystavené hraničné kamene v bezprostrednej blízkosti bývalého aj vtedajšieho sútoku rieky Moravy s Dyjou.
Aj napriek snahe a opatreniam osvietenej panovníčky Márie Terézie sa nepodarilo vzájomné rozpory medzi susediacimi krajinami definitívne urovnať a vzájomné porušovania, spory a zvady o pohraničné lokality pretrvávali medzi jednotlivými časťami Habsburskej monarchie aj po ukončení jej vlády. Len niektoré dodnes zachované hraničné kamene pripomínajú jej ambíciu o zefektívnenie činnosti hraničných komisií a nastolenie poriadku na hraniciach.

Použité pramene a literatúra
Štátny archív v Bratislave (ďalej ŠABA), Župa Bratislavská I. (ďalej ŽB I.), Kongregačné písomnosti (ďalej AC), 1727, f. 5, No. 26; 1754, f. 4, No. 26; 1777, f. 1, No. 31; 1767, f. 6, No. 12;1767, f. 2, No. 13; 1754, f. 3, No. 28 a No. 29; 1754, f. 2, No. 3; 1754, f. 4, No. 9 a No. 10; 1754, f. 5, No. 14; AC, 1754, f. 7, No. 38; 1777, f. 1, No. 31; 1766, f. 8, No. 60;1766, f. 2, No. 43; 1768, f. 4, No. 17; 1768, f. 7, No. 29. 1755, f. 8, No. 4; 1756, f. 2, No. 43. 1780, f. 3, No. 19; 1764, f. 2, No. 43; 1784, f. 5, No. 103; 1767, f. 6, No. 12; 1767, f. 7, No. 29; 1768, f. 7, No. 49 a No. 64; 1772, f. 4, No. 59; 1782, f. 4, No. 93; 1772, f. 8, No. 8 a No. 9; 1780, f. 5, No, 86.
ŠABA, ŽB I., Písomnosti súdne, Občianske, Sudcovské listiny (A VI.), No. 3821, šk. 46.
ŠABA, Panstvo Ostrý Kameň, inv. č. 114, šk. 11.
SEDLÁK, Vincent: Staroslovenský sídelný priestor a dielo prof. Rapanta. In: Historik Daniel Rapant – život a dielo (1897-1988-1997). Zost.: Richard Marsina, Martin: Vydavateľstvo MS, 1998, s. 36 (s. 34-48).
KUČERA, Matúš: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava : Veda, 1974, s. 245 (450 s.).
KLIMKO, Jozef: Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava: Obzor, 1980, s. 16 (168 s.).
JANŠÁK, Štefan: Brány do dávnoveku. Bratislava : Tatran, 1986, s. 34 (196 s.).
LUKAČKA, Ján: Prehľad osídlenia na území Nitrianskej župy od 9. do konca 16. stor. In: Geographia slovaca. Ed.: Juraj Žudel, 1995, č. 9, s. 42 (s. 39- 45).
ČAPLOVIČ, Dušan a kol.: Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 2000, s. 102 (s. 309).
SLIVKA, Michal: Hranice v mentálnom chápaní stredovekého človeka. In: Archeologia historica, 29/04, Ed.: NEKUDA, V. – MĚŘÍNSKÝ, Z. – KOUŘIL, P., Brno: Muzejní a vlastivědná společnost v Brně – Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity – Archeologický ústav Akademie věd ČR v Brně, 2004, s. 20 (s. 9-36).
ROUBÍK, František: Příspěvky k Československé historické geografii. Hraniční spory moravsko – uherské v 16. až 18. století. In: Sborník archivu Ministerstva vnitra, Red. L. Klicman, 6. zv., Praha: Ministerstvo vnitra Republiky československé, 1933, s. 186 (s. 179 – 318).

Porsche na Záhorí v roku 1902

0
Každý región, Záhorie nevynímajúc, je pyšný na svoje významné osobnosti, ktoré sa časom stávajú súčasťou jeho genia loci. Niektoré sa tu nielen narodili, ale na rodnej hrude aj pôsobili po celý svoj život, iné prišli zblízka či zďaleka a podieľali sa na zušľachťovaní regiónu, a iné sa tu len tak mihli a zanechali tu hlbšiu, tu plytšiu brázdu v povedomí rodákov, alebo len hmlistú stopu v archívnych dokumentoch. Avšak posledne menovaná skupina dejateľov si zaslúži pozornosť historikov, najmä ak ich počiny sú nadregionálneho alebo, ako napríklad v nasledujúcom príbehu, priam svetového významu.
Meno Ferdinanda Porsche neznie cudzo ani človeku, ktorý sa o automobilizmus či jeho dejiny neveľmi zaujíma. Rodák zo sudetských Vratislavíc nad Nisou (nem. Maffersdorf), známy automobilový konštruktér a zakladateľ automobilky nesúcej jeho meno, strávil svoj plodný život v Rakúsku a Nemecku, v roku 1902 ho však osud letmo zavial na Záhorie. V septembri toho roku sa tu konali cisárske manévre (pozri tiež Záhorie č.1/1993) za účasti samotného panovníka Františka Jozefa I., následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, nemeckého korunného princa Wilhelma a ďalších početných hostí zo zahraničia. Istou výnimočnosťou záhorských manévrov bolo použitie moderných technických prostriedkov – balónov, automobilov a bicyklov. Nositeľom pokroku bol zrejme následník trónu, ktorý v tomto ohľade stál na opačnom póle než samotný konzervatívny panovník. František Ferdinand sa nechal počas vojenského cvičenia prevážať na automobile, ktorý v tých časoch vôbec nebol samozrejmosťou ani v rozvinutejších krajinách, než bolo Rakúsko-Uhorsko. A vodičom automobilu značky Lohner – Mercedes nebol nikto iný, než mladý záložník Ferdinand Porsche, ktorý bol práve v roku 1902 povolaný na vojenské cvičenie. Už vtedy bol známy ako konštruktér, pôsobiaci vo viedenskej firme Lohner, ktorá odvážne experimentovalas elektrickým (!) pohonom automobilov. Zrejme aj vtedajšia vojenská správa pochopila, že mladého technického génia by bolo škoda nechať pobehovať s puškou po zákopoch, a tak ho, nepochybne na vyššie odporúčanie či vyžiadanie, služobne pridelila vysokému pohlavárovi panovníckeho dvora. Predvádzaci vozidlo Mercedes-Lohner bolo najnovšou konštrukciou F. Porsche, tzv. „Mixte-Wagen“, ktorá sa vyznačovala neobvyklým systémom pohonu. Spaľovací motor poháňal elektrický generátor, napájajúci pohonné elektromotory umiestnené v nábojoch kolies. Odpadli tak prevodové mechanizmy (spojka, prevodovka, hnacie hriadele), ktoré sa v tých časoch nevyznačovali veľkou spoľahlivosťou. Okrem toho bolo možné časť energie spaľovacieho motora uložiť „do zásoby“ v akumulátoroch a využiť ju, aj keď spaľovací motor nepracoval. Podobnosť so súčasnými snahami všetkých svetových výrobcov o „hybridné“ vozidlá nie je vôbec náhodná a Porsche tak o storočie predbehol svoju dobu. Fotografie, zachycujúce Františka Ferdinanda, F. Porsche i samotný automobil počas pobytu v Šaštíne, sa dochovali v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni a čitateľom časopisu môžeme jednu z nich prezentovať s láskavosťou pána M. Lukšíčka.
Zachoval sa však tiež iný doklad, ktorý nepochybne potvrdzuje tiež nasadenie nákladných automobilov počas manévrov na Záhorí, v histórii vojenstva zrejme po prvýkrát vôbec. (pozn.: autorovi dostupná literatúra uvádza – zrejme nepresne – prvé použitie nákladných automobilov na rakúsko-uhorských manévroch v roku 1904). Tým dokladom je poštový lístok, odoslaný 14. septembra 1902 príslušníkom 5. armádneho zboru (mal sídlo v Bratislave), ktorý sa zúčastnil manévrov na Záhorí a jeho veliteľstvo bolo umiestnené v budove školy v Koválove (maď. Nagy Kovalló). Nevedno, či z dlhej chvíle, alebo v snahe zachytiť historickú prítomnosť automobilu, vyhotovili zrejme štábni vojaci kresbu (obr. s. 10, dole), zobrazujúcu budovu koválovskej školy s nákladným automobilom parkujúcim pred ňou a túto rozmnožovacou technikou vytlačili na zadnú stranu bežného poštového lístka. Že nejde len o nejaký fantazijný žánrový obrázok, dokumentuje popis automobilu na bočnici ložnej plochy „Lasten- Automobil Firm. Daimler“, ako i početné detaily kresby, ktoré zodpovedajú reálnym výrobkom tejto automobilky, ako ich vidíme na ilustrácii z dobovej encyklopédie. Autor kresby teda musel vozidlo vidieť na vlastné oči a zanechal tak významné svedectvo o počiatkoch motorizácie v armáde. Súvislosť s Ferdinandom Porsche je aj v tomto prípade pravdepodobná. Obidva automobily – osobný i nákladný – pochádzajú od jedného výrobcu (obchodné označenie Mercedes používala firma Daimler pre svoje výrobky od roku 1901 po úspechoch rakúsko-uhorského konzula Emila Jellinka na automobilových pretekoch v Nice, ktorých sa zúčastnil práve pod týmto pseudonymom). Výrobca Daimler zrejme využil spriaznenosť s firmou Lohner, ktorá mala predsa len bližšie k rakúsko-uhorskej armáde, na prienik aj na trhy mimo Nemecka, kde sa už začal významne rozrastať trh s nákladnými automobilmi. Armáda bola považovaná za významného potencionálneho zákazníka automobiliek a prezentácia automobilu priamo v teréne mala vojenských stratégov presvedčiť o jeho prednostiach. Išlo teda, povedané dnešným slovníkom, o marketingový ťah.
Výsledky testovacích jázd, uskutočnených počas manévrov na Záhorí, nepoznáme. Nepochybne však boli jedným z prvých krokov v histórii automobilizmu vôbec, keď sa automobil využil pre potreby armády, dovtedy ešte bazírujúcej na konskej sile. To všetko sa udialo zrejme minimálne v technickej réžii svetoznámeho priekopníka automobilizmu Ferdinanda Porsche, ktorého meno je aj v dnešných časoch synonymom technického pokroku. Nie je bez zaujímavosti, že ako rodák z územia, na ktorom vznikla v roku 1918 Československá republika, ožiadal o jej občianstvo, ktoré napokon spolu so svojím synom Ferrym získal, čo im obom neskôr pomohlo vyhnúť sa vojenským povinnostiam v Nemecku. I keď účasť budúceho otca svetoznámeho „chrobáka“ (Volkswagen) na cisárskych manévroch na Záhorí v roku 1902 bola v jeho živote len nepatrnou epizódou, nepochybne je hodná zaznamenania v histórii regiónu i v rámci dejín automobilizmu nielen na Slovensku.

K dvestoročnici Daniela Gabriela Licharda

0
 

Medzi historickými osobnosťami, ktoré zanechali výraznú pečať v spoločenskom a kultúrnom živote mesta Skalica, zaujíma neobyčajne významné miesto Daniel Gabriel Lichard. Okrem jeho úctyhodných vlastných aktivít nemožno opomenúť ani skutočnosť, že bol necelé dve desaťročia po svojej smrti (1882) inšpiráciou a vzorom pre ďalšieho významného ľudovýchovného pracovníka, Skaličana MUDr. Pavla Blahu. V druhej polovici januára 2012 (konkrétne 17. 1.) uplynuli dve storočia od narodenia súputníka štúrovcov, ktorých striedavo podporoval a striedavo s nimi polemizoval (predovšetkým v rokoch Bachovho absolutizmu, kedy sa dočasne priklonil ku Kollárovej staroslovenčine, čiže slovenčiacej češtine). Lichardove aktivity boli natoľko rozsiahle, že ich výpočet by si zasluhoval osobitnú štúdiu. Spomeňme aspoň, že celkove sa mu pripisuje do 5 000 článkov, 13 veľkých a ešte väčší počet menších knižných publikácií a je prvým slovenským profesionálnym novinárom. Pokiaľ ide o ľudovýchovnú činnosť, je možné ho pokladať za stredný článok slovenských osvetárov, nachádzajúci sa medzi Fándlym a Fejérpatakym na jednej a Blahom na druhej strane. Nesmierne široký záber Lichardovej činnosti dosvedčujú jeho publikácie z raného obdobia života, kedy napríklad vydal aj prvú slovenskú učebnicu taliančiny alebo príručku matematiky pre stredné školy. Z ďalších diel sa sústredíme len na tie, ktoré sa spájajú s jeho pôsobením v Skalici, kde najprv v rokoch 1844–47 pôsobil ako evanjelický farár a vrátil sa sem definitívne v roku 1862, pričom ale aj v predchádzajúcom desaťročí navštevoval mesto, kde „farárčil“ jeho brat Ludevít. Prvou významnou publikáciou vydávanou v Skalici v rokoch 1847–51 bola Domová pokladnica – prvý ilustrovaný kalendár v Rakúskej ríši, k vydávaniu ktorého sa potom vrátil počas svojho druhého skalického pobytu v 60. rokoch. V politicky turbulentnom roku 1848 Lichard v Skalici vydal 26 čísiel Novín pre hospodárstvo, remeslo a rodinný život, na ktoré potom nadviazal vydávaním hospodárskeho časopisu Pokrok (1863–82),v čom ho potom opäť nasledoval Blaho, vydávajúci „svoj“ Pokrok v rokoch 1903–1916. Menšíúspech mal Lichard vo vydávaní politicky orientovaných novín. Jeho Slovenský pozorník, vychádzajúci v Skalici medzi štvrtým a dvadsiatym siedmym aprílom 1849, vyšiel len sedemkrát. V miestnej škarniclovskej tlačiarni mu však vyšlo viacero brožúr orientovaných osvetovo (Poučenío cholere, Malý gazda, Malá gazdiná, Malý učtovník) alebo nábožensky (Kratičký obsah učeníkresťanského). Nič nie je ľahšie ako viesť paralely medzi Lichardom a Blahom, ktorý ho nasledoval nielen vo sfére vydavateľskej a osvetovej, ale aj konkrétnejšie propagovaním družstevníctva, pomocných pokladníc a sporiteľní a tiež pri zakladaní hospodárskych škôl (Lichard inicioval v roku 1871 vznik prvej hospodárskej školy v slovenskom jazyku v Liptovskom Hrádku, jeho hlasistický nasledovník zasa o päťdesiat rokov neskôr Hospodinskú školu v Skalici).
O živote a diele Daniela Gabriela Licharda písali Štefan Janšák, Daniel Rapant, Ján Ďurovič, Štefan Pasiar, Fraňo Ruttkay, ale svojho času aj jeho dočasný protivník Jozef Miloslav Hurban (v odpovedi na Kollárov spis Hlasové o potrebe jednotného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky napísal o Lichardovej Domovej pokladnici, že má viac čitateľov ako hociktorá českákniha), jeho syn Svetozár Hurban Vajanský (v prednáške Trojhviezdie z roku 1912 pri Lichardovej storočnici napísal, že „Lichardove príspevky v Domovej pokladnici sa skvejú priezračnou jasnotou, príjemnosťou a zrozumiteľnosťou“) alebo botanik Jozef Ľudovít Holuby, ktorý ho v tom najlepšom svetle popisuje vo svojich Spomienkach (v pasážach dotýkajúcich sa jeho ročnej činnosti ako kaplána v Skalici).

Skaličania vzdali D. G. Lichardovi hold sochou Ladislava Šalouna pred vežou evanjelického kostola na ulici, ktorá nesie Lichardovo meno. Okrem toho existuje busta prvého slovenského novinára vyhotovená Ladislavom Majerským a Národné osvetové centrum každoročne oceňuje najvýznamnejších osvetových pracovníkov a kolektívy Medailou D. G. Licharda. V časoch, kedy mnohí pozerajú krátkozrako iba dopredu, nezaškodí sa obzrieť na osobnosti minulosti, ktoré nám v dnešnom priveľmi zmaterializovanom a sebeckom svete môžu slúžiť ako svetlý vzor. To platí v plnej miere tiež o Danielovi Gabrielovi Lichardovi.

Rok Daniela Gabriela Licharda

V nedeľu 15. januára 2012 sa v Evanjelickom a. v. kostole v Skalici konali slávnostné služby Božie pri príležitosti 200. výročia narodenia Daniela Gabriela Licharda, na ktorých si za prítomnosti viacerých potomkov D. G. Licharda pripomenuli a uctili pamiatku významného národného buditeľa, evanjelického kňaza a prvého slovenského profesionálneho novinára. Generálny biskup Miloš Klátik vo svojej kázni opísal Lichardov život a dielo ako príklad človeka, ktorý dokázal správne využívať duchovné dary, ktoré dostal do vienka, pre dobro svojich blížnych. Na službách Božích liturgovali senior Myjavského seniorátu Juraj Šefčík a skalický farár Peter Švehla, ktorý vo svojom príhovore v krátkosti oboznámil prítomných so svojím pohľadom na odkaz D. G. Licharda. Záverom v kostole odhalili pamätnú tabuľu pripomínajúcu výročie a otvorili Rok D. G. Licharda.
Po službách Božích sa zhromaždení presunuli k veži evanjelického a. v. kostola, pri ktorej na vyvýšenom podstavci spočíva socha D. G. Licharda, dielo sochára Ladislava Šalouna. Po príhovoroch primátora mesta Skalica Stanislava Chovanca a seniora Myjavského seniorátu Juraja Šefčíka prítomní k pomníku položili kvety.
Zo spomienkového podujatia bol odvysielaný záznam v STV2, ktorý doplnili príhovory generálneho biskupa Miloša Klátika, farára ThDr. Petra Švehlu, zborového dozorcu Ing. Dušana Lašáka a informácia PhDr. Viery Drahošovej o fonde D. G. Licharda v Záhorskom múzeu v Skalici s ukážkami dokumentov z tejto vzácnej pozostalosti.
V rámci Roka D. G. Licharda sa uskutoční viacero podujatí, spojených s oboma jeho významnými výročiami. 30. apríla 2012 sa bude v Dome kultúry konať vedecká konferencia a otvorenie výstavy o živote a diele D. G. Licharda, ktorú pripravuje cirkevný zbor ECAV Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom a Mestom Skalica. Popri prednášajúcich zo Skalice na konferencii vystúpia so svojimi príspevkami pracovníci SNK v Martine, Národného osvetového centra v Bratislave, Katedry žurnalistiky FFUK Bratislava a zástupca príbuzných. Deň predtým, v nedeľu 29. apríla, sa uskutočnia spomienkové služby Božie s pripomienkou prvých potolerančných bohoslužieb (1783) a spomienkou na Martina Laučeka pri 210. výročí úmrtia. Dňa 2. mája sa bude konať vyhlásenie Roka Daniela Gabriela Licharda pre skalickú verejnosť a školskú mládež. Rok bude ukončený pri 130. výročí jeho úmrtia 18. novembra spomienkou v evanjelickom a. v. kostole.

Viera Drahošová

 

Stiborovská architektúra na Holíčskom panstve

0

Stibora zo Stiboríc si dejiny pamätajú najmä ako verného rytiera kráľa Žigmunda. Popri svojich povinnostiach vyplývajúcich z mnohých funkcií, ktoré zastával a ktoré mu zabezpečili zaradeniedo tých najvyšších uhorských kruhov, nezanedbal ani zveľaďovanie svojich majetkov. Stibor bol totiž aj stavebníkom, o čom svedčia nielen listiny, ale tiež architektúra dochovaná na mnohých miestach jeho panstva. Svoje bohatstvo využil nielen na vybudovanie reprezentatívneho sídla v Beckove, ale i na prestavby ďalších hradov a kostolov, kláštorov a špitálov. A inak tomu nebolo ani na Holíčskom panstve, jednom z najväčších stiborovských panstiev.
Stibor pochádzal z Poľska. Do Uhorska prišiel v čase panovania Ľudovíta Veľkého, ale až počas vlády Žigmunda Luxemburského sa dopracoval k viacerým významným hodnostiam a funkciám. Stal sa bratislavským a trenčianskym županom, sedmohradským vojvodom, členom Dračieho rádu a uhorským barónom. Kráľ ho poveroval vojenskými a diplomatickými úlohami a vojvoda stál vždy oddane na jeho strane. Spolu s hodnosťami získaval Stibor hradné panstvá, až mu napokon patrilo rozsiahle územie zaberajúce oblasť od dnešného západného Slovenska po horné Považie.
Dedičom a zároveň posledným mužským príslušníkom rodu bol Stiborov jediný syn Stibor  mladší. Bol jedným z veliteľov protihusitských vojsk a hoci aj on získal ďalšie hodnosti i niekoľko hradov, nedosiahol nikdy postavenie svojho otca. Stibor junior pokračoval v prestavbách i zakladaní nových stavieb, v mnohých prípadoch však zatiaľ nevieme, či a prípadne v akom rozsahu sa jeho plány uskutočnili.
Holíčske panstvo získal vojvoda Stibor v roku 1392. Podľa donačnej listiny k nemu patrilo viac ako 40 miest a dedín.1 Ako o stiborovských stavbách na tomto území môžeme hovoriť s istotou o dvoch. Prvou z nich je špitál sv. Alžbety v Skalici a druhou farský kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi. So Stiborovcami sa spájali tiež oktogonálne karnerové kaplnky v Skalici a Holíči, tie však s nimi pravdepodobne nesúvisia.

Špitál sv. Alžbety v Skalici
Skalický špitál je jediným dochovaným príkladom stiborovskej fundácie tohto typu. Zo zmienky v závete Stibora mladšieho z roku 1431 sa dozvedáme o chudobinci v Beckove.2 Tento projekt sa ale zrejme z viacerých dôvodov napokon nerealizoval. V prípade Skalice je pozoruhodné aj to, že sa zachovala nielen stavba samotná, ale do dnešných dní pretrvala tiež jej sociálna funkcia.
Presné okolnosti založenia špitála nie sú známe. V literatúre sa objavujú zväčša len zmienky vyzdvihujúce fundátora, prípadne správy o mladších prestavbách a požiaroch. Ako príklad môže poslúžiť zmienka u Sasinka: „Na druhej strane cesty, okolo kostola Františkánov vedúcej, je nemenej letitá starnica (xenodochium), v ktorej chudobou a vekom kleslí a statoční meštania pokoj posledních dôb života svojeho požívajú. Tento krásny ústav je založený od mladšieho Štibora; avšak po ňom nezostalo z ohľadu domu toho a jeho kostolíka inej pamiatky, jako ústavu tomuto poručena osada a hvezdový rodoznak (cimer) Štiborov.”3
Uvádzané dátumy vzniku sa rôznia, pokrývajú celú prvú tretinu 15. storočia.4 Vďaka závetu Stibora mladšieho vieme len, že špitál v čase jeho spísania už existoval. Jeho želaním totiž bolo, „aby nič z toho, čo sme darovali, pripojili a pririekli nášmu špitálu v Skalici, nebolo nijak porušené.“ V šitái pôodne určnom pre šesť osôb sa neskôr na základe spomíaného závetu zvýšil počte obyvateľov na dvanáť dostal dedinu Prietržka, ročný príspevok 17 zlatých a mlyn.5 Na majetok, ktorý sa neskôr rozširoval hlavne testamentárnymi odkazmi, mali dohliadať dvaja určení správcovia. V roku 1632 vypukol v Skalici rozsiahly požiar, zasiahnutý bol tiež špitál. Dokladom následnej obnovy mal byť nápis vytesaný do kameňa vsadeného do schodiska vo dvore. Počet chovancov sa vtedy zvýšil už na šestnásť, osem mužov a osem žien. Tí sa vraj štyrikrát denne modlili v priľahlom kostolíku za svojho dobrodinca a jeho rod.6
Tak ako bývalo zvykom, bol špitál postavený pri mestských hradbách. Nachádza sa na Kráľovskej ulici smerujúcej k hradbám od námestia a zároveň neďaleko Strážnickej brány, kde bývala mestská chudoba.
Najstaršie známe vyobrazenie Skalice – schematický nákres mesta s hradbami, mestskými bránami a niekoľkými sakrálnymi stavbami, datovaný do obdobia pred 1471 – zobrazuje špitál ako obdĺžnikovú sakrálnu stavbu.7 Na vedute mesta Skalice z vysvedčenia cechu povrazníkov z roku 1803 je špitál pozdĺžna jednopodlažná budova s päťosovou fasádou, sedlovou strechou a cibuľovou vežičkou uprostred. Ďalšie prestavby sa spájajú s rokom 1861, kedy „bol prestavaný na terajšiu podobu, kdežto prv bol poschodový, potom len prízemný s výstupkom. A konečne bol začiatkom tohoto storočia na mieste starej komore, stodole a šopy pristavený bočný trakt a zariadený pre obydlie mníšek, ktoré mesto privolalo…“8 Katastrálna mapa mesta z roku 1880 zachytáva dva objekty, pozdĺžne krídlo situované súbežne s Kráľovskou ulicou, na ktoré sa na východnej strane napája kaplnka s polygonálnym uzáverom.9
Skalický špitál má dnes pôdorysnú formu viackrídlovej stavby v tvare písmena U vzniknutej postupným pristavovaním objektov ku kaplnke. Tá je obstavaná krídlami na severnej a južnej strane. Tiahnu sa pozdĺž ulíc – južné krídlo popri Kráľovskej a severné prebieha súbežne s ulicou Za mestskou zďou. Južné a severné krídlo majú obdĺžnikový pôdorys, sú jednopodlažné, bez klenieb, s výnimkou prízemia južného krídla. To je podobne ako kaplnka zaklenuté neskororenesančnými krížovými klenbami. Kaplnku ukončuje polygonálny uzáver vo forme piatich strán osemuholníka, na východnej strane tvoriaci zároveň roh spomínaných ulíc. Z pôvodného špitála sú zachované pivničné priestory s valenými klenbami, časť obvodového  muriva a múry kaplnky. Nad vstupom je osadená štvorcová tabuľa s nápisom pripisujúcim výstavbu Stiborovi a vo výklenku štítu bola umiestnená plastika sv. Alžbety, patrónky špitála.
Či a aké ďalšie priestory okrem kaplnky patrili do gotickej stavebnej fázy, nevieme. Dnešný objekt je výsledkom niekoľkých prestavieb a renovácií po viacnásobných požiaroch. Jediný stavebno-historický výskum špitála pochádza z roku 1998. Zaoberal sa však len stavebným vývojom objektu kaplnky. Autori rozlíšili dve gotické fázy, pričom mladšiu z nich prisúdili Stiborovi mladšiemu a obdobiu druhej štvrtiny 15. storočia. Kaplnka s polygonálnym uzáverom a trámovým stropom bola v tejto druhej gotickej fáze nadstavaná. Okná kaplnky boli podľa nálezov fragmentov ostení a bankálov užšie a vyššie ako okenné otvory v súčasnosti.10
Zachované gotické prvky rozoznateľné v riešení priestoru i vo forme odkrytých kamenných článkov naznačujú jednoduchosť a funkčnosť. Objekt s takouto funkciou totiž nevyžadoval náročnejšiu architektúru akú môžeme skôr očakávať u súkromných stavieb vojvodovej rodiny.
Na stiborovskú fundáciu sa v meste nezabudlo a Štíbor funguje dodnes. Stiborovci mali zrejme v Skalici aj vlastný dom, no jeho lokalizáciu nepoznáme.11

Farský kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi
Ďalšou stiborovskou stavbou na Holíčskom panstve je farský kostol v Petrovej Vsi neďaleko Holíča. Dôkazom donácie je stiborovský erb na svorníku presbytéria, nie typ jednoloďového kostola12 a ani rok 1483, letopočet údajnej výstavby kostola.13 Táto informácia sa do literatúry dostala zrejme z kanonickej vizitácie z roku 1788, podľa ktorej mal byť starší kostol rozšírený roku 1483 práve za Stibora zo Stiboríc.14 Všetky významné letopočty spájané s dejinami kostola nachádzame na fasáde a v podveží kostola, avšak len ako novodobé nápisy. Popri roku 1093 odkazujúcom na údajnú najstaršiu drevenú sakrálnu architektúru sú to dátumy prestavieb z roku 1483 a 1762. V roku 1931 bol kostol rozšírený na trojlodie. Posledným uvedeným letopočtom na fasáde je rok 1971.
Obec Petrova Ves leží približne 10 km južne od Holíča. Prvýkrát sa spomína roku 1392 ako Peterfalva, kedy bola súčasťou panstva hradu Holíč a do držby ju dostal vojvoda Stibor zo Stiboríc. Je teda chybné tvrdenie, že v čase prvej zmienky patrila Czoborovcom.15 Tí sa stali majiteľmi panstva až v 80-tych rokoch 15. storočia, aby ich napokon v roku 1736 vystriedali Habsburgovci.
Za vlády Žigmunda Luxemburského bola Petrova Ves zrejme poddanskou obcou. Z éry Stiborovcov, ktorých vlastníctvom bola približne štyridsať rokov (1392-1434), nemáme veľa správ. Pred Stiborom mali Holíč v zálohu zrejme moravskí markgrófi. Po roku 1434 sa dostal do rúk kráľa a pod správu bratislavských županov. Po smrti Stibora mladšieho podnikal z Petrovej Vsi výjazdy Nikolajko, právoplatný dedič stiborovského majetku. Dokonca sám kostol sa spája s búrlivými udalosťami po smrti Stibora. Práve tunajší kostol Nikolajko opevnil a odtiaľto sa pokúšal dobyť hrad Holíč.16
Kostol sv. Ducha v Petrovej Vsi je dnes trojloďovou stavbou s polygonálnym presbytériom s 5/8 uzáverom a predstavanou západnou vežou. Pri južnej stene presbytéria sa nachádza sakristia štvorcového pôdorysu. Loď je zaklenutá troma poľami pruských klenieb, bočné lode dvoma. Tu klenby dosadajú na pilastre obvodovej steny a na medzilodné piliere a do lode sa otvárajú arkádou s dvoma oblúkmi. Z exteriéru bočné lode zvýrazňujú barokovo formované volútové štíty orientované na juh a na sever. Loď presvetľujú dvojice okien v južnej a severnej stene zasadené do slepej arkády a po jednom okne v západnej fasáde. Na západnej strane lode je vstavaná empora na dvoch pilieroch s tromi plackovými klenbami. Schodisko na emporu v západnej časti lode je umiestené v hrúbke severného múru veže, ktorá je z exteriéru zdobená štukovými motívmi.
Východiskom pre datovanie gotickej fázy je polygonálne presbytérium s rebrovou klenbou a operákmi, ako zatiaľ jediné známe doklady gotickej stavebnej fázy. Prestavba v 30-tych rokoch 20. storočia pozmenila rytmus okien a priamo za oltárom vidieť okraj bankála zrejme stredovekého okna.17
Klenba s profilom rebra s jedným výžľabkom a ihlancovými konzolami s hladkou rímsou nesie na dvoch svorníkoch kamenné polychrómované štíty s reliéfne stvárnenými erbami. Jeden z nich patrí Stiborovi zo Stiboríc. Okrem erbu patróna kostola, ktorý môžeme podľa tvaru štítu datovať do neskorého stredoveku, je na svorníku tejto klenby ešte jeden erb v rovnakých farbách, žltej a červenej, avšak v štíte typickom pre 14. storočie.18
Bez architektonicko-historického výskumu je zatiaľ ťažko presne určiť pôvod stavby. Prisúdenie založenia kostola Stiborovcom s rokom 1483 je samozrejme chybné. Veď v tom čase bol už aj Stibor mladší takmer 50 rokov po smrti. Umenoveda sa prikláňa k už spomínanému skoršiemu pôvodu stavby z druhej polovice 14. storočia, stiborovská fáza môže byť spájaná až so záverom 14. storočia, resp. s rozmedzím rokov 1392-1434.
Erbový svorník objavený v Petrovej Vsi naznačuje, že i ďalšie stiborovské kostoly, kde mladšie prestavby výrazne pozmenili (nielen) svätyne, mohli mať takto v presbytériu prezentovaného donátora. Erb bol totiž chápaný ako forma reprezentácie konkrétnej osoby či rodu a na svorníkoch alebo freskách v patronátnych kostoloch sa objavoval často. Doteraz sme poznali stiborovský erbový svorník len zo sakristie kostola v Novom Meste nad Váhom. Nález erbu rozšíril počet stiborovských stavieb na Slovensku. Zároveň potvrdil predpoklady o rozsiahlejšej stavebnej aktivite Stiborovcov a utvrdzuje nás o význame ďalšieho výskumu v tejto oblasti.

Poznámky
1 DVOŘÁKOVÁ, D.: Šľachta na Slovensku za Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Kandidátska dizertačná práca, Historický ústav SAV. Bratislava 1998, s. 118 – 120.
2 BARTL, J.: Prvý cisár na uhorskom tróne. Slovensko v čase polstoročnej vlády uhorského, českého, lombardského a nemeckého kráľa a rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského, syna Karola IV. Bratislava 2001, s. 237.
3 SASINEK, F. V.: Skalica. In: Slovesnosť. Príloha k Cyrillo-Methodovi, roč. 1, 10. december 1863, č. 22, s. 351.
4 DÚBRAVSKÝ, F.: Slobodné mesto so zriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Náčrtok monografie ku ďalšiemu odbornému spracovaniu. Uhorská Skalica 1921, s. 111. HIKL, R.: Pamätná kniha mesta Skalice 1933. Rukopis, Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica, s. 56. ŠÁTEK, J.: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava 1946, s. 8.
5 BARTL, J. 2001 (cit. v pozn. 2), s. 237. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska. Budmerice 2003, s. 322.
6 DÚBRAVSKÝ, F. 1921 (cit. v pozn. 4), s. 114-115.
7 JANŠÁK, Š.: Topografia a sídlištný vývoj stredovekej Skalice. In: Skalica. Ed. BOKESOVÁ, M. – BUCHTA, J.– IRŠA, R. Skalica 1992, s. 69.
8 DÚBRAVSKÝ, F. (cit. v pozn. 4), s. 115.
9 Katastrálna mapa Skalice z roku 1880. Archív NK ÚGKK SR, sign. Ni 356, č. 13, M 1:2880. 10 SABADOŠOVÁ, E. – HAVLÍK, M.: Skalica – kaplnka sv. Alžbety Durínskej. Dodatok k stavebno-historickému výskumu a návrhu pamiatkovej obnovy. Bratislava 1998. Archív KPÚ Trnava, sign. T 465, nečíslované.
11 ŠÁTEK, J. 1946 (cit. v pozn. 4), s. 185. DVOŘÁKOVÁ, D. 2003 (cit. v pozn. 5), s. 400.
12 KODOŇOVÁ, M.: Beckovský výtvarný okruh v neskorej gotike. In: Ars, 1984, č. 1, s. 53-55.
13 NOVÁK, J.: Pečate miest a obcí na Slovensku. II zväzok, N-Ž. Bratislava 2008, s. 101.
14 Kanonická vizitácia sa nachádza na farskom úrade v Petrovej Vsi. Za informáciu ďakujem
M. Hoferkovi zo Záhorského múzea v Skalici.
15 IRŠA, R.(zost.): Petrova Ves. Petrova Ves 1993, s. 9.
16 DVOŘÁKOVÁ, D. 1998 (cit. v pozn. č. 1), s. 119, 405.
17 Fotografia presbytéria, pred 1930. Archív PÚ SR, neg. č. 19761. ROHMAN, J. – KINDERNAY, A.: Dokumentácia reštaurovania kamenných článkov presbytéria v rím.-kat. kostole v Petrovej Vsi. ÚUR Bratislava, 1977. Archív PÚ SR, Zbierka reštaurátorských dokumentácií, sign. R 2758/a-b.
18 Viac k tejto téme KUREKOVÁ, K.: Stavebné aktivity šľachtického rodu Stiborovcov na západnom Slovensku (panstvá Beckov, Čachtice a Holíč). Diplomová práca, Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Bratislava 2010, s. 89.

Použitá literatúra
BUCHTA, František: Skalica a Záhorie. Osobnosti-história-pamiatky. Skalica-Bratislava 2008. ETHEY, Gyula – CSEMEGI, József: A Stibor család épitkezései. Adatok a felvidéki építészet történetéhez. Értekezések Beszámolók a Műszaki Gazdaságtudományok Köréből. In: Magyar Mérnök és Építész egylet Közlönye, 1943.
IRŠA, Rudolf: Holíč – dejiny a súčasnosť. Dejiny do roku 1918 a pamiatky. I. časť. Holíč 1990. VRTEĽ, Ladislav: Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin 2003.

Skalický slavík a Volavého strážnická muzika K 110. výročí narození dr. Janka Blahu

0

Strážnická cimbálová muzika Slávka Volavého spolupracovala za dobu svého padesátiletého působení s celou řadou hostujících muzikantů, tanečníků, lidových vypravěčů, konferenciérů a zejména zpěváků. V přehledu těchto, kterých je zaznamenáno přes dvacet, figurují tak významné osobnosti jako Jožka Severin, Boženka Šebetovská, Jožka Černý, bratři Luboš a Dušan Holí, Vlasta Balážová, Vlasta Grycová, Věra Příkazská, Jarka Šuláková, Fero Zvarík a mnoho dalších.

     V jejich řadě zaujímá přední místo skalický rodák, sólista opery SND v Bratislavě, folklorista, sběratel lidových písní, národní umělec dr. Janko Blaho. Nejen pro jeho věhlas a kvality, ale také proto, že byl první, který ihned po skončení války v květnu 1945 navázal s naší – tehdy mladou a neznámou – muzikou spojení a spolupráci, která trvala až do jeho skonu.
Čitatelům na slovenské straně netřeba osobnost tohoto skalního Skaličana blíže představovat, ale ani strážnickým občanům asi není úplně neznámý. Dr. Janko Blaho se narodil dne 15. 9. 1901 ve Skalici do rodiny skalického měšťana MUDr. Pavla Blahu, místního lékaře, poslance uherského sněmu, vlastence, vinohradníka atd. Po maturitě studoval práva, promoval v roce 1924. Souběžně se studiem práv studoval soukromě klasický zpěv jednak v Praze, jednak v italském Miláně. Od roku 1926 působil jako sólista opery Slovenského národního divadla v Bratislavě až do roku 1965, kdy odešel na odpočinek. Věnoval se sběru lidových písní a vydal několik zpěvníků ze západního Slovenska – Záhorí. Zemřel v dubnu 1981 a odpočívá na katolickém hřbitově v rodné Skalici. V tomto roce vzpomínáme také 30. výročí jeho úmrtí.
Nedávno se mně dostala do ruky skromná publikace – jeho životopis Zo skalického rínku. Jejím obsahem je jeho život, také život rodiny až do dávných dob, působení členů a zejména činorodého otce. S neuvěřitelnou pamětí a smyslem pro podrobnosti popi-suje své působení v profesi operního zpěváka a neopomíjí ani své postavení ve společnosti. Zajímavé ale je, že se jen sporadicky zabývá svým působením v oblasti folkloru, sběratelské činnosti, lidové hudby. Vysvětluje to až v poslední kapitole své autobiografie pod názvem „Poslední roky“. Zde vyslovuje záměr popsat vzpomínky na tuto oblast a téma v další knize vzpomínek. Bohužel, tento záměr se mu již nepodařilo uskutečnit.
Jak vypadala spolupráce s naší muzikou? Jak jsem už předeslal, byl prvním, který navázal spolupráci ihned po květnu 1945. Již v tom roce, někdy koncem srpna nebo začátkem září nás pozval na společné vystoupení v Kruhu, skalickém kulturním domě. Vystupovala tam také sólistka košické opery paní Vlasta Balážová. Odpoledne toho dne bylo nezapomenutelné. Celá naše muzika, všichni účinkující dopoledního programu a přátelé byli pozváni do jeho vinohradnické búdy. Byla to siesta se vším všudy, s celou plejádou Jankových písní, za přispění paní Balážové a jejího přednesu písně Nechoď k nám, šohajku, šak já ťi nekážu, věnované jednomu z našich muzikantů. To všechno při skalickém vínku v prosluněném odpoledni a podvečeru.
K dalšímu společnému vystoupení došlo v prosinci roku 1947, kdy byla Skaličany uspořádána slavnost k 20. výročí úmrtí Jankova otce MUDr. Pavla Blahy. Rovněž zde účinkovala paní Balážová a dokonce byl pozván i pěvecký sbor ze Strážnice pod vedením řídícího učitele pana Hugo Noska.
V silvestrovský den roku 1949 se odbývala svatba našeho primáše Slávka Volavého, samozřejmě ve vší parádě. Nad ránem se již projevovala únava, mnozí hosté už „troubili k ústupu“, když se od domovních vrat u Obrtlíků ozvalo bujné veselí. Sám Janko Blaho se svým kamarádem usoudili, že na této svatbě nemůžou chybět a vážili cestu pěšky až ze Skalice, aby se na svatbu dostali. Jeho tehdejší příchod se dá přirovnat k tomu, když na uhasínající oheň hodíte otep suchého klestí. Svatba pokračovala až do odchodu na „hrubou“ a muselo se odložit i to, co je pro novomanžele samozřejmostí.
Silvestrovská spolupráce ještě pokračovala, byť o dva roky později. V ten den roku 1951 se z Jankovy iniciativy v bratislavském rozhlasovém studiu uskutečnilo nahrávání pěsniček na gramofonovou desku. Na to jsem dostal dovolenou i z posádkové hudby, kde jsem v té době působil. Zpíval dr. Blaho a paní Terezie Buchtová ze Skalice. Z nahraných písní byly vybrány dvě, a to paní Buchtové „Už sem sa vám, má mamičko, vydala“ a Jankova „V Zarazicách krajní dům“. Nahrávaní doznělo v bytě dr. Blahy bohatým silvestrovským pohoštěním včetně polévky zelňačky s klobásou, na které si Janko zvlášť zakládal.
V dubnu 1954 vystupoval dr. Blaho s naší muzikou na koncertě v sále hodonínské sokolovny u příležitosti devátého výročí osvobození města. Pokud si pamatuji, muzice se kvůli vnitřním problémům tato akce moc nevydařila, ale Blaho jako vždy exceloval. V jeho stínu jsem zažil i jedno ze svých prvních pěveckých vystoupení, ke kterému mně blahopřál a doporučoval ve zpěvu pokračovat. Takže ze svého hlediska jsem koncert považoval za velice úspěšný.
V sedmdesátých letech jsme se setkali několikrát, většinou na odlehčených akcích ve Skalici, za které považuji výstavy a ochutnávky vín. Ty měly ve Skalici bohatou a dlouholetou tradici. Janko – což bylo všeobecně známo – „lúbil pohárik“ a na „vajnkoště“ se cítil jako ryba v bystré vodě. Nepokazil žádnou pohodu a nikdy neopomněl při naší návštěvě zpestřit program a obohatit jej o několik svých skvostů.
V březnu roku 1972 navštívil dr. Blaho Strážnici v předvečer 50. narozenin našeho primáše Slávka Volavého. Bohatýrský podnik se uskutečnil v místnostech Slávkova působiště – na strážnickém zámku. Hosty byla naše muzika, soubor Danaj, zpěváci a široký okruh pozvaných i nepozvaných osob, úměrný Slávkově osobnosti. Blaho samozřejmě patřil k těm nejvýznamnějším a opět rád a s úspěchem předvedl jako dárek Slávkovi něco ze svého bohatého repertoáru.
Záhorácká obec bratislavská, jíž byl dr. Blaho čestným starostou, pořádá každým rokem o plesové sezoně svůj reprezentační ples. V roce 1980 se odbýval 9. února. Z Jankovy iniciativy jsme byli na tento podnik pozváni spolu s brněnskými Javory sourozenců Ulrychových, při jejichž vystoupení se netajil svou vyhraněnou přízní k tradičnímu, prostému, autentickému folkloru. Při příjezdu naší muziky na místo účinkování došlo k zdánlivě veselé příhodě, jež ale měla poněkud nahořklou příchuť. Při našem setkání a přivítání mne Janko objal kolem krku a povídá: „A ten Jurko Mrenka prečo neprišiel?“ Podařilo se mně tuto epizodu nějak žertovně zaretušovat, ale příjemné to pro mne nebylo. Bylo zřejmé, že Janko měl zdravotní problémy, bohužel úměrné svému věku. Následně zavládla obvyklá pohoda, ale bylo to naše poslední vzájemné setkání. Nechal naší muzice trvalou památku ve formě písně. Mezi jím uváděnými písněmi dominovala a vlastně kulminovala vždy jedna, úsměvná záhorácká pěsnička „Išeu Macek do Mauacek“, s kterou sklízel vždy ohromný úspěch. Naše muzika ji převzala v roce 1954 po hodonínském koncertě a jejím výhradním interpretem jsem se stal já. Natrvalo se stala na celou dobu trvání muziky závěrečným číslem každého vystoupení. Při účasti našeho tanečního souboru Danaj po ní následovaly už jen slovenské čardáše, které byly vždy neméně atraktivní a žádané.
Dr. Janko Blaho zemřel 24. dubna 1981 v Bratislavě a rozloučení v rodné Skalici proběhlo dne 4. května za široké účasti skalických občanů, všech jeho přátel, známých a milovníků jeho umění. Nechyběla ani naše muzika. Vašek Harnoš zazpíval píseň„Kamaráďi moji, tu mja nenechajte“. Při smuteční hostině v hotelu Tatran vzpomněl Slávek Volavý naši dlouholetou spolupráci a zážitky se zesnulým. Rozloučili jsme se s ním důstojně a opravdově a nezabránilo nám v tom ani špatné počasí. Vzpomínka na něj a na spolupráci s ním zůstala živá celé muzice až do skončení její existence.
Poznámka redakcie: Článok súčasne vychádza v piatom tohtoročnom čísle časopisu Malovaný kraj; tento národopisný a vlastivedný časopis Slovácka vychádza nepretržite už 65 rokov od r. 1946.

                                                             Odišiel Vladimír Jamárik
Viera Drahošová

21. septembra 2011 by sa dožil deväťdesiatich rokov regionálny historik, neprofesionálny archeológ, bývalý učiteľ Vladimír Jamárik. Zomrel 5. septembra, necelé tri týždne pred narodeninami, v skalickej nemocnici a 9. septembra sme sa s ním rozlúčili na cintoríne v jeho rodnom Kunove.
Narodil sa 21. septembra 1921 v Kunove a po skončení základnej školy študoval na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde v roku 1941 maturoval. Základnú vojenskú službu nastúpil v Banskej Bystrici a v Nitre, v roku 1943 bol vyslaný na východný front. Pedagogicky pôsobil ako učiteľ dejepisu a zemepisu spočiatku na ZŠ v Častkove a v Jablonici, najdlhšie potom v Senici. V roku 1951 nastúpil na mimoriadnu trojročnú vojenskú službu do Nitry, kde sa počas pobytu zúčastňoval na prednáškach v Archeologickom ústave SAV. Jeho záujem o archeológiu sa vykryštalizoval najmä po vypočutí prednášky „Prví roľníci u nás“ v roku 1952 a začal sa jej venovať. Na jar 1953 našiel prvé črepy v kunovskom chotári, čím odštartoval svoju celoživotnú záľubu. Najstaršie nálezy, získavané pravidelnými prieskumami od roku 1954, predovšetkým neolitický materiál z lokalít v katastri Kunova a v jeho okolí, odovzdal do Slovenského národného múzea v Bratislave. Časť z nich publikovala PhDr. Magdaléna Pichlerová (Pichlerová, M.: 1961), časť publikoval spolu s profesorom Bohuslavom Novotným (Novotný, B. – Jamárik, V.: 1961). V roku 1960 sa stal členom vtedajšej Československej archeologickej spoločnosti a nadviazal spoluprácu s Archeologickým ústavom v Nitre. (Od roku 1966 sa na odporučenie Viktora Šemmera stal i členom Slovenskej historickej spoločnosti).
V roku 1958 sa zúčastnil vlastivedného školenia v Trenčíne, v dôsledku ktorého pozornosť rozšíril i na širší vlastivedný výskum okolia rodiska. V októbri 1958 začal spolu so stredoškolským pedagógom Michalom Schmidtom pripravovať založenie Okresného vlastivedného krúžku v Senici, ktorý vznikol pri Dome osvety a jeho členmi boli niekoľkí dospelí a žiaci vyšších ročníkov. Od roku 1959 vydával krúžok svoj rotaprintový spravodaj Senický okres, ktorý od roku 1961 vychádzal pod názvom Z histórie a súčasnosti senického okresu. Činnosť Vlastivedného krúžku (fungoval do roku 1963) pozostávala z prednášok pre členov krúžku i verejnosť, spojených s premietaním diapozitívov, výstav, vlastivedných vychádzok zameraných na botaniku, archeológiu, výstupy na zrúcaniny malokarpatských hradov a z intenzívneho zberateľstva. Zhromažďovali archeologické nálezy a iné artefakty pre vznik plánovaného múzea v Senici. Archeologické nálezy získavali počas zberov a prieskumov, ale i zo strany verejnosti. Články i prednášky podnietili záujem o archeologické pamiatky a ich záchranu a mnohí žiaci, ale i dospelí začali zachránené nálezy prinášať a odovzdávať, ukladali ich v školskom kabinete. Vladimír Jamárik viaceré z nich publikoval v uvedenom časopise.
Činnosť krúžok definitívne ukončil, keď prišlo v roku 1964 k rozhodnutiu, že múzeum sa v Senici realizovať nebude. So vznikom Senického okresu malo vzniknúť v Senici okresné múzeum, pričom skalické (v súčasnosti Záhorské múzeum) sa malo zmeniť podľa tohto zámeru na mestské. Zámer však padol, keď sa nepodarilo získať budovu, plánovanú pre jeho sídlo – v súčasnosti je sídlom Záhorskej galérie.
Kolekciu zhromaždených starých kníh odovzdali do bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, hromadné nálezy mincí z Hlbokého, Kunova a Senice odstúpili Numizmatickému oddeleniu SNM v Bratislave. Archív mlynárskeho cechu pozostávajúci z viac ako sto listín z Čáčova odovzdali do Štátneho archívu v Skalici. Činnosť Vlastivedného krúžku v Senici Vladimír Jamárik plasticky s uvedením najaktívnejších aktérov krúžku i najzaujímavejších nálezov opísal v roku 2008 v príspevku Kúsok dreva z Rohova v piatom čísle nášho časopisu. Príspevok priniesol do redakcie osobne spolu s niekoľkými predmetmi, ktoré mu z dôb jeho činnosti zostali a ktoré venoval do zbierok Záhorského múzea (popisuje ich v článku).
Popri archeologickom výskume vykonal Vladimír Jamárik medzi rokmi 1959 až 1970 rozsiahly etnologicko-jazykovedný výskum, keď v období zimných prázdnin a polročných prázdnin navštevoval starších ľudí v 73 obciach vtedajšieho Senického okresu, aby zapisoval chotárne názvy, nárečové javy a zvláštnosti. Popri tom zachytával i informácie o miestnom ľudovom odeve a údaje z histórie obcí. Najviac ho upútalo nárečie Hradišťa pod Vrátnom, ktoré hodnotil ako stredoslovenský ostrovček na Záhorí. Zaujalo ho počas pedagogického pôsobenia v Jablonici, do ktorej dochádzali hradištské deti a niekoľko desiatok rokov sa príležitostne venoval jeho výskumu. Štúdiu o ňom, nárečové slová zo Záhoria, vyše 4-tisíc chotárnych názvov, jazykové pamiatky po pohraničných strážcoch (Maďaroch, Sikuloch a Plavcoch) odovzdal v roku 1987 do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra vo forme 500-stranového rukopisu.
Z regionálneho rámca sa vymykal živý záujem Vladimíra Jamárika o najmenší slovanský národ – Lužických Srbov, žijúcich a hlásiacich sa k svojmu slovanskému pôvodu na území Nemecka. Zachoval o tom spomienku: „1. októbra 1943 ma odoslali na východný front, kde som pobudol vyše roka. Tam som sa zdokonalil v ruštine a zrodil sa môj záujem o osudy Slovanov…. Koncom vojny, keď sa už bojovalo na nemeckom území, som v rozhlase počul, že Lužickí Srbi vítali Červenú armádu ako osloboditeľku. Veľmi ma zaujal ich osud a už koncom roku 1945 som sa stal členom „Společnosti přátel Lužice v Prahe,“ pomocou ktorej som potom získal knihy o hornolužickej srbčine a nadviazal potrebné kontakty…“, ktoré s nimi aktívne udržoval od roku 1958. Niekoľkokrát Lužicu navštívil, mal tam priateľov. V ich jazyku komunikoval, písal a publikoval články v novináchNowy Casnik, v kalendároch Pratyja a v rokoch 1976, 1999 a 2000 príspevky v antológiách dolnosrbskej poézie a prózy (Jamárik 2001, 71).
V roku 1984 založil tradíciu hodových výstav v Kunove, kde vystavoval materiály k rôznym miestnym výročiam, tiež významným celoslovenským jubileám a udalostiam, prezentoval výsledky svojej bádateľskej činnosti. Niektoré výstavy boli z Kunova prenesené i do Senice. Na výstavách sa návštevníci až do posledného ročníka stretávali s jeho charakteristickým úhľadným učiteľským rukopisom, ktorému zostal verný a v ktorom vznikli všetky jeho rozsiahle práce. Počas výstav, ale i mimo nich, prijímal rôzne návštevy a záujemcov, ktorým dával výklady a detailnejšie približoval ich obsah. Chodili za ním o radu a usmernenie regionálni bádatelia, no pri výskumoch regiónu s ním ako jeho dôverným znalcom konzultovali a porovnávali svoje uzávery i renomovaní odborníci nielen zo Slovenska. Privolávali ho na prednášky pre mládež, zachovali sa po ňom záznamy i v rozhlasovom archíve, kde viackrát rozprával o dejinách Záhoria, jeho zvláštnostiach a špecifikách záhorského dialektu.
Výsledkom celoživotného bádania Vladimíra Jamárika sú viaceré rukopisy. Záhorská knižnica v Senici jedno z jeho diel – Literárny Kunov, vydala pri príležitosti autorovho životného jubilea. V úvode publikácie píše: „Žijeme v čase, ktorý sa ako povodeň valí aj cez náš kraj a zaplavuje ho vodou cudzoty. Peniaze sa stávajú najvyššou hodnotou, technika mení svet a idea európanstva zatieňuje našu kultúru. Literárny Kunov chce oživiť spomienku na našich ľudí, ktorí nepísali pre peniaze, ale ich tvorba vyvierala z túžby po umeleckom vyjadrení toho, čo sa dialo v ich malom svete. A v ňom ako v oáze pokoja uprostred terajšieho rušného života sa ocitneme, keď sa zahĺbime do čítania ich literárnej tvorby.“ Autor vychádza od ľudovej slovesnosti a postupne v samostatných medailónoch oboznamuje s literárnymi osobnosťami Kunova, ku ktorým patrili Pavol Čendekovič, Pavol Jamárik, Pavol Kukliš-Kunovský, Jozefína Marečková, Martin Orgoník-Kunovský, Jozef Zuščík, Anna Krčová-Modranka, Ján Krč-Liešťanský, PhDr. Jozef Bánsky. Ako píše v závere: „Kunov je dedinka s pomerne veľkou literárnou tradíciou, akou sa nemôže pochváliť žiadna z okolitých obcí. S ním je späté vydanie prvej básne v ľudovej slovenčine v roku 1772. Do Kunova zavítali v roku 1938 členovia svetovej organizácie spisovateľov PEN klubu.“
     V roku 2006, kedy sa pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Senici konalo viacero slávnostných podujatí, vydalo Mesto Senica publikáciu Vladimíra Jamárika Neznáma Senica: „O Senici vyšli dve publikácie, v roku 1974 Senica – vlastivedný zborník zostavený Dušanom Žákom a v roku 1996 monografia Senica – dejiny mesta. Staršie dejiny napísala Prof. PhDr. Darina Lehotská, DrSc. na podklade listinného materiálu. História však nie sú len listiny. Je to život, zaujímavý, neustále sa meniaci, a tak odlišný od toho dnešného, civilizovaného. Knihy písané odborným vedeckým štýlom často nedokážu laického čitateľa zaujať, priblížiť mu ho. V Neznámej Senici chcem preto na pozadí stredoeurópskeho diania svet kráľov poľudštiť, zaplniť ich vlastnosťami a život obyvateľov vykresliť v celej jeho rozmanitosti, ako ho zachytili písomné pramene či ústne podanie,“píše v úvode knihy.
Pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ktorý je od roku 1976 súčasťou Senice, bola v roku 2007 vydaná a uvedená kniha Kunov – 555 rokov. Na obálke má vyobrazenú pečať Kunova z roku 1777 so strapcom hrozna ako symbolom dávnej slávy obce. Čitatelia sa v nej oboznámili s láskavo a príťažlivo rozprávačsky zaznamenanými dejinami Kunova, životnými osudmi a príbehmi Kunovčanov. Knihu doplnil hodnotnou a bohatou obrazovou časťou, o ktorej píše: „Život v starom Kunove vám priblíži najmä obrazová časť tejto knižočky. Zahľadíte sa do niekdajších ulíc, nazriete do rodín, získate obraz vtedajšieho hospodárenia, ožijú spomienky na slávnosti, divadlá a svadby, na ktoré sa vtedy ešte chodilo v krojoch a v mysli budete sprevádzať mladých i starých na Dzilečká (miestna časť s cintorínom – pozn. red.)
                     Oj, vy domce staré, dvoje očí smutných hľadí vám z tváre,
Aj slza snáď vypadne z pustého oblôčka…
Žili tu, nieto ich, nik sa ich nedočká!
Pusté domy, pusté dvory, pustý mlyn…
Kde starý Kunov stával, je strašný rozpadlín!”
(Jamárik, 2007, s. 46)
V roku 2011 pripravil Vladimír Jamárik na vydanie rukopis o histórii obce Sobotište. V rukopise mu zostali práce Prehľad o Slovanoch, Osudy polabských Slovanov a história Lužických Srbov, História obce Hradište pod Vrátnom so štúdiou o tamojšom nárečí, Rodný kraj v premenách vekov I. (geologický vývin, praveké osídlenie a osudy až po obsadenie Záhoria Uhrami), Rodný kraj v premenách vekov II. (história Záhoria a Senice do roku 1922), Jazykové pamiatky po strážcoch konfínia, Vojsko, vojny, vojvodcovia (z histórie vojenstva, boje na Záhorí) či práce vzťahujúce sa ku Kunovu: Krátka história Kunova, Historický miestopis Kunova, Kultúra v Kunove, Cirkevné pomery a školstvo, Ľudový odev, Poľnohospodárstvo a Iné činnosti: remeslá, obchod (Jamárik 2001, 72).
Celý svoj život venoval bádaniu v oblasti regionálnej histórie. Poznatky získaval tiež štúdiom v Univerzitnej knižnici v Bratislave a iných knižniciach či archívoch. Začal v dobe štúdií a pokračoval počas pedagogického pôsobenia, kedy v mladých ľuďoch prebúdzal vzťah k domovu, jeho jazyku, dejinám a tradíciám. U mnohých z nich pretrval a sami si ho neskôr prehlbovali štúdiom. Ešte intenzívnejšie rozmery potom jeho bádanie nadobudlo po ukončení pracovného procesu, kedy mal viac času písať a výsledky sústreďoval v uzavretých kapitolách a rukopisoch. Ľudia jeho záľubu poznali a s dôverou za ním prichádzali, zverovali mu objavené poznatky, nálezy, fotografie. Postupne zhromaždil bohatú databázu dokumentácie k dejinám svojho rodiska a okolia.
Kunovu, Senici a Záhoriu v ňom odišiel nevšedný popularizátor histórie rodného kraja, šíriteľ lásky k nemu a jeho poznaniu. Bol nezvyčajne vnímavý a mal veľký cit pre spájanie súvislostí, vedel vykladať a približovať históriu spôsobom, ktorý bol prijateľný pre všetkých záujemcov. Pracoval s plným nasadením a zaujatím, ktoré vtiahlo každého poslucháča a spolupracovníka, s ktorým prišiel do kontaktu. Vedel presvedčiť, vyžarovala z neho dobrota, pokora, mal zvláštny zmysel pre humor a radosť z každého novoobjaveného fragmentu.
Vladimír Jamárik sa stal od vytvorenia archeologického úseku Záhorského múzea aktívnym spolupracovníkom múzea a po založení časopisu Záhorie jeho stálym priaznivcom a prispievateľom. Publikoval v ňom viacero príspevkov: Cisárske manévre roku 1902 (1/1993), Kunovská šl’achta (3/1993), Víťaz nad osudom (6/1995), Jazykové pamiatky po Sikuloch (5/1996), Zo spomienok na Sotinu (1/1998), „Tu spočíva urozená nekdy pani…” (4/1998), O kunovských habánoch (4/1999), Zabudnutá (2/2000), Zaniknuté osady na okolí Senice (5/2001), Kunovská zvonica (4/2002), Ako prišiel Šaštín k svojmu menu (5/2003), Dedičstvo po Kumánoch (6/2004), Dvaja Pavlovia z Kunova (P. Jamárik, P. Kukliš) (2/2006), 555 rokov Kunova (3/2007), „Picigel“ Jána Jamárika „Traxlera“(1/2007), Kúsok dreva z Rohova (5/2008), Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant (4/2010) a vyšlo tiež niekoľko príspevkov o ňom: PhDr. Viera Drahošová: Vladimír Jamárik (1/1992); Hodové výstavy v Kunove (1/1993); Náš rozhovor s Vladimírom Jamárikom (5/96); Archeologický prieskum (3/1998); Vladimír Jamárik – osemdesiatročný (5/2001); PhDr. Juraj Bárta, CSc.: Objaviteľ najstarších archeologických sídlisk na Myjavskej pahorkatine (5/1996).
Za svoje dielo získal viacero ocenení, pri príležitosti životného jubilea 80-tich rokov mu primátor mesta Senice RNDr. Ľubomír Parízek za tvorivú prácu udelil Pamätnú medailu mesta Senice, pri tej istej príležitosti mu PhDr. Zdeněk Farkaš, CSc. a PhDr. Juraj Bartík, PhD. z Archeologického múzea SNM v Bratislave odovzdali Pamätný list Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Ocenenia získal pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ako i pri 750. výročí prvej písomnej zmienky o Senici. V máji roku 2008 získal ocenenie Trnavského samosprávneho kraja. Postupne sa tak začali prezentovať dovtedy verejnosti málo známe časti obdivuhodne širokého spektra činnosti Vladimíra Jamárika a predovšetkým prišlo k oceneniu a vyzdvihnutiu jeho záslužnej celoživotnej nezištnej práce.

Ďakujeme!

Literatúra
Drahošová, Viera: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra, 2005, s. 13-20.
Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.
Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.
Jamárik, Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.
Jamárik, Vladimír: Kunov 555 rokov. Senica, Mesto Senica, 2007, 80 s.
Jamárik, Vladimír: Literárny Kunov. Senica. Záhorská knižnica, 2001, 79 s.
Jamárik, Vladimír: Neznáma Senica. Senica. Mesto Senica, 2006, 87 s.
Jamárik, Vladimír: Z histórie Senice. Senica. Školská správa, 1991, 35 s.
Novotný, Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.
Pichlerová, Magda: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.
Říha, Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica, 1983, 46 s.

Hasiči na Záhorí a Myjavsko – brezovských kopaniciach

0

Dňa 2. mája 2011 sa v Dome kultúry v Senici uskutočnila slávnostná prezentácia knihyHasiči na Záhorí a Myjavsko-brezovských kopaniciach 1875 – 2010. Myšlienka knihy vznikla na pôde Záhorského múzea v Skalici koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy vtedajší historik múzea PhDr. Peter Brezina začal s výskumnou úlohou mapovania organizovaného dobrovoľného hasičstva v regióne, ktoré trvá už 135 rokov adatované je vznikom najstaršieho zboru v Malackách v roku 1875. Z podnetu Federálneho výboru Dobrovoľnej požiarnej ochrany na spracovanie histórie DPO v jednotlivých okresoch pracovali od 1982 na výskume a zhromažďovaní podkladov komisie, avšak z mnohých dôvodov svoju činnosť postupne zastavili. K oživeniu činnosti prišlo v roku 2008 najmä iniciatívou predsedníčky Krajského výboru DPO Marty Hurbanisovej a vedúceho autorského kolektívu publikácie PhDr. Petra Brezinu. Obnovili a zostavili komisiu pre vznik knihy, ktorej predsedom sa stal Štefan Andel a autorský kolektív, ktorý popri nich tvorili Jozef Dermíšek, Ing. Drahomír Čermák, Leodeghar Horváth, Ing. Ondrej Hurbanis, Henrich Kleinedler, Jaroslav Kríž, Michal Lukáč, Ján Mihálik, Dušan Michalička, Jozef Morávek, František Šimoník a Ivan Šíra. Výsledok ich úsilia mohli vydať okresné výbory DPO Senica, Skalica, Myjava a Malacky vďaka finančnej podpore Úradu vlády SR, Trnavského samosprávneho kraja a združeniu finančných prostriedkov DHZ, obcí a miest z celého regiónu, tiež sponzorov z radov firiem a jednotlivcov.

Na uvedení knihy sa zišli desiatky dobrovoľných, ale aj profesionálnych hasičov z regiónu, primátori a starostovia záhorských dedín a miest, delegácia dobrovoľných hasičov z Českej republiky a mnohí hostia. Kultúrnym programom prispela k atmosfére podujatia cimbalová hudba Pláňava zo Skalice. Prezident DPO SR Jozef Minárik v slávnostnom príhovore ocenil počin tvorivého a organizačného tímu a vyzdvihol potrebu spolupráce dobrovoľných hasičských zborov s mestami, obcami a so samosprávnym krajom. Predseda TTSK Tibor Mikuš upriamil pozornosť na záslužnú prácu autorov, predovšetkým však členov dobrovoľných hasičských zborov, ktorí bez nároku na odmenu a spoločenské uznanie dávajú svoje sily a čas, neraz s nasadením vlastného života, v prospech záchrany majetku, zdravia či životov iných. Poďakoval hasičom za ich cenenú, ale nedocenenú prácu. Knihu predstavil vedúci autorského kolektívu Peter Brezina a pokropením vodou ju uviedli do života prezident Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky Jozef Minárik a predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš. Ako odznelo vo viacerých príhovoroch, išlo pre zúčastnených o sviatočný okamih, pretože málokedy vychádza v tejto oblasti tak faktograficky bohatá a očakávaná kniha. Na záver slávnosti predseda TTSK Tibor Mikuš udelil Pamätnú medailu predsedu TTSK Okresnému výboru Dobrovoľnej požiarnej ochrany v Senici za ich dlhoročnú prácu pri ochrane majetku a životov a prevzala ju predsedníčka výboru Marta Hurbanisová.
     Kniha Hasiči na Záhorí a Myjavsko-brezovských kopaniciach 1875 – 2010 mapuje históriu mnohých aspektov dobrovoľného hasičstva v regióne v kapitolách Zničujúce živly do r. 1875 s prehľadom najrozsiahlejších historicky doložených požiarov a živelných udalostí v mapovanej oblasti, Protipožiarne opatrenia do r. 1888, Hasičské spolky 1875-1918, Z činnosti hasičstva 1875-1918, Požiare a pohromy 1875-1918, Hasičské okresné Jednoty a hasičské zbory 1918 – 1938, Požiare, pohromy, havárie 1918 – 1938, Hasiči vo vojnovej dobe 1939 – 1945, Premeny dobrovoľnej požiarnej ochrany 1945 – 1960, Požiare a nešťastia 1945 – 1960, Dobrovoľná požiarna ochrana 1960 – 1996, Požiare a pohromy 1960 – 1996, Udalosti dobrovoľnej požiarnej ochrany na Slovensku 1996 – 2010, Požiare a povodne náš región neopustili, Prehľad o vzdelávaní, výsledkoch súťaží, Osobnosti dobrovoľnej požiarnej ochrany regiónu, 45-ročná výroba „hasičákov“ v Štefanove, Kombinovaná požiarna ochrana priemyslu, Okresné riaditeľstvá HaZZ. Obsah je doplnený úsmevnými príhodami zo života hasičov, popísaním aktuálnych úloh protipožiarnej ochrany, genézou vzniku knihy a fotodokumentáciou zástav hasičských zborov. Orientáciu uľahčuje poznámkový aparát, zoznam literatúry, prameňov a fotodokumentov a viaceré registre. Každú kapitolu dopĺňa bohatý, starostlivo zostavený súbor vzácnych, často unikátnych historických fotografií, pohľadníc a inej dokumentácie, z ktorých väčšina by si zaslúžila väčšie formáty a kvalitnejšie vyhotovenie, čo zrejme nebolo vzhľadom na rozsah publikácie možné.
Ako uviedol PhDr. Peter Brezina vo svojom príhovore: „Kniha má poukázať na to, že záber a prínos hasičstva je ďaleko širší, než hasenie požiarov. Hasiči pomáhali pri budovaní obcí, boli najdôležitejším činiteľom spolkového života, nehovoriac už o prínose do kultúry a športu. Ani pri zakladaní zborov nebola myšlienka hasičstva jedinou, dôležitú úlohu hrala aj pomoc pri živelných pohromách… Mrzí ma, že sa do knihy vzhľadom na jej veľký rozsah už nedostali jednotlivé dobrovoľné hasičské zbory po roku 1945 a nevmestil sa tam ani prehľad pamätníkov sv. Floriána v regióne, z ktorých sú viaceré historicky veľmi cenné a určite by si zaslúžili dostať sa do súpisu pamiatok… Na druhej strane sme do knihy dostali aj to, čo sme pôvodne neplánovali, napríklad údaje o profesionálnychhasičských zboroch, ktoré tiež tvoria súčasť histórie hasičstva na Záhorí.“
Popri svojom základnom zameraní je kniha zároveň poďakovaním všetkým generáciám dobrovoľných hasičov za ich obetavú a nezištnú činnosť. Publikácia formátu A4 má 657 strán a vyše 1000 fotografií, možno si ju zakúpiť (cena 20.-) alebo objednať na Okresných výboroch DPO Senica, Skalica, Malacky a Myjava, tiež v Záhorskom múzeu v Skalici.

Skalickí hasiči oslávili 130. výročie 

0

     20. marca 1881 sa uskutočnilo valné zhromaždenie Dobrovoľného hasičského zboru v   Skalici. Odvtedy uplynulo 130 rokov a toto výročie si skalickí dobrovoľní hasiči pripomenuli v piatok 3. a v nedeľu 5. júna. V piatok položili veniec pri soche sv. Floriána, patróna hasičov a pri kríži medzi skalickými cintorínmi. Aktu sa zúčastnil aj primátor Skalice Ing. Stanislav Chovanec, ktorý si spolu s hasičmi uctil pamiatku zakladateľa Dobrovoľného hasičského spolku Rudolfa Vrchovského a všetkých zosnulých hasičov. 

     Následne sa vo veľkej sále Domu kultúry konala slávnostná schôdza za účasti viacerých pozvaných  hostí, medzi nimi bývalého ministra vnútra, poslanca NR SR Róberta Kaliňáka, primátora Skalice Stanislava Chovanca, generálneho riaditeľa a. s. Grafobal Mariána Kožíška, prezidenta Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR Jozefa Minárika, zástupcov dobrovoľných hasičských zborov z družobného nemeckého Altenrathu, Piešťan, Senice, Trnavy a Rohatca. Po slávnostných príhovoroch nasledovaloodovzdávanie ocenení pre hasičov za ich prácu v dobrovoľnom hasičskom zbore. Boli to medaily za mimoriadne zásluhy, medaily za príkladnú prácu, ďakovný list či stužka za vernosť. Ako spomienku na tento slávnostný deň odovzdali všetkým účastníkom predseda DHZ Marián Čech a veliteľ DHZ Skalica Jozef Dermíšek pamätné plakety a publikáciu, ktorá bola vydaná pri tejto príležitosti.
Druhá časť osláv 130. výročia založenia Dobrovoľného hasičského zboru v Skalici sa konala v nedeľu 5. júna. Ráno sa vybral sprievod od hasičskej zbrojnice k františkánskemu kostolu, v ktorom sa potom uskutočnila slávnostná svätá omša. Poobede pripravili skalickí hasiči na námestí program pre verejnosť; na úvod ukážku dobového neúčinného hasenia vedrami, ktorú vystriedalo predvedenie najstaršej, stále funkčnej hasičskej techniky na ručný pohon. Postupne sa divákom predstavovali novšie a novšie technické prostriedky až po najmodernejšie, pričom vypomohli i profesionálni hasiči z Holíča a Senice. Ukázali zdolávanie výškových rozdielov hasičmi a záchranármi, spôsoby transportu zranených osôb a atraktívne boli simulácia vyslobodzovania osoby z havarovaného automobilu a porovnanie sily prúdu vody pri hasení pomocou ručného pumpovania s najmodernejšou technikou ovládanou na diaľku. Na záver sa na ploche námestia objavil penový gejzír, v ktorom sa doslova kúpali  desiatky detí. 

                                 

O Prajzoch v ľudovej piesni

0

Vojenské a regrútske piesne tvoria v rozličných piesňových zbierkach z jednotlivých obcí či celého regiónu Záhoria vysoké percento zastúpenia v porovnaní s inými regiónmi Slovenska. Tento piesňový žáner, zastúpený vo viacerých vývinových vrstvách, odráža vojnové udalosti priamo alebo nepriamo súvisiace s osudmi tunajších ľudí. Vojnové udalosti zanechávali v živote človeka tie najsilnejšie zážitky, žiaľ, boli najmä plné bolesti a utrpenia. Ľudová pieseň pomáhala človeku túto bolesť vôbec uniesť, zmierniť, ba niekedy až po rokoch sa trpké spomienky menili aj na žart. Vo vojenských a regrútskych piesňach len ťažko vieme rozšifrovať, o aký vojenský konflikt išlo a aký vojenský nepriateľ sa to vlastne v piesni spomína. Avšak na pruských vojakov, v nárečí nazývaných zväčša „Prajzi“, a jednu z najpamätnejších bitiek v našom okolí sa v ľudových piesňach Záhoria častejšie spomína. Niekoľko piesní sa textami konkrétne viaže na prusko – rakúsky vojenský konflikt a sú tak umeleckým odrazom tejto udalosti. Napríklad pieseň Ked sem sa odbírau, ktorú zapísal Dr. Janko Blaho v Suchohrade (ZP 5) a ktorá sa viaže k prusko – rakúskej bitke v roku 1866 pri Lamači, sme uverejnili už na stránkach nášho časopisu v roku 1995. Jej jednoduchá harmonická melódia a text je spätý s okolím Vysokej pri Morave (od Hochštetskej hrádzi…, naproci Prajzovi, … prešpurská brána…, tí lamačské kopce,tam sme vám Prušáci, vytrepali krpce). Aj pieseň Zle mamičko, zle, Prajzi robjá zle zaznamenal dr. Janko Blaho, tentoraz v Gajaroch od speváka Štefana Benku (ZP 6). Je zaujímavá celkovým tragikomickým až fraškovitým vyznením (… majú velké čepice, chytajú nám slepice…) a skratkovitosťou, typickou práve pre ľudovú pieseň, ktorá sa v nej vzácne snúbi s tanečnou melodikou v rozsahu kvinty, zloženou z malých dvojtaktových motívov. Takúto formu môžeme nájsť najčastejšie pri tanečných piesňach v mierne rýchlom až rýchlom tempe, napr. v piesni k tancu starobabská z Turej Lúky Dup, stará dup (Poloczek, 1956), v ktorej je podupávanie v tanci vyjadrené aj v speve citoslovcom dup, v piesni Cicho s ňú, stará je k tancu čapkaní zo severného Záhoria alebo v rýchlej tanečnej piesni Ča, ča, ča z Čáčova (ZP 3). Ku všetkým týmto tanečným piesňam sa zhodne viaže text žartovný, resp. lascívny, až na našu spomínanú pieseň o „Prajzoch“, táto žánrová kontaminácia je však pri ľudových piesňach bežná. Pri vlastnom terénnom výskume v Holíči v r. 1991 sme nahrali od muzikanta Marcina Škrabáka (nar. 1907) zo Sekúľ okrem ľudových piesní tiež zaujímavé informácie a tie, týkajúce sa jedného zraneného skalického vojaka z prusko – rakúskej vojny, uvádzame vo fonetickom prepise: „Vi otkát ste? Já, vi ste Skaličan! K nám(do Sekúľ, pozn. PM) chodzíval ňejakí, hm, starí Mukota sa písali, oňi bili invalid, ešťe ot Prajza. A na leví bok, aj na ruku, aj na nohu. Oňi bili evanďelík. A vďicki, chuďák, sa enem tak smíli a chodzívali tam na ribi, k nám. A tam také jazero sa temu ríče, že struha. Tam, chuďák, došli do tej struhi a chitali ribički, také malé, jaké mohli, na uďičku. Ráno si viptali sňídaňá, išli do dvoch, do trech míst a u nás aj nocúvali. Ze Skalice, že Mukoťa, Froliš im bilo, Frola! Mjeli metajle, viznamenáňá, ešťe ot tej prajzofskej vojni, lebo jakej, no!“

 

Pripravil Peter Michalovič 

Pramene a literatúra
BURLASOVÁ, Soňa: Vojenské a regrútske piesne. Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry, zv. XVIII. Bratislava 1991.
MICHALOVIČ, Peter: Ked sem sa odbírau… In: Záhorie, roč. IV., 1995, č. 3, s. 23-25.
POLOCZEK, František: Slovenské ľudové piesne III. Bratislava 1956, s. 108.
Záhorácke pjesničky 6. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : OPUS, 1986, č. piesne 205, s. 115.
Záhorácké pjesňičky. 5. zv. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Editio OPUS, 1975, č. piesne 66, s. 46.
Záhorácke pjesňičky. III. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 21.