piatok, 29 marca, 2024
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

576 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (II. časť)

0
 
Vojnové cintoríny. Rakúsko–uhorská armáda, jej zoskupenie 1. c. k. armády, zvádzala ťažké boje na východnom (ruskom) fronte v oblasti Haliče, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska a Ukrajiny. Bojové operácie tu viedla od augusta 1914 s prestávkami dohodnutého prímeria takmer po celú dobu vojny. Najťažšie boje sprevádzané ľudskými a materiálnymi stratami sa uskutočnili v roku 1914 v okolí Krasniku pri Lubline o mestá Halič, Ľvov a o Karpatský priesmyk. Ruské vojská ničili východné územie Slovenska až takmer po Humenné. V roku 1915 viedli rozsiahle bitky o Zborov, Gorlice, Przemyšl. Cisárske a nemecké vojská postúpili do ruského vnútrozemia, ale ruské vojská dobyli v roku 1916 územie späť a znovu sa bojovalo o územie Haliče. Nasledovala opätovná bitka o Zborov (1917) a iné mestá.
Najviac vojakov a dôstojníkov zo Záhoria padlo v oblasti Haliče, kde sa nachádzajú desiatky vojenských cintorínov. Tridsať z nich pri premene na vojenskú pamiatku projektoval rodák z Turej Lúky Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947).
Na ruskom fronte, kde boje skončili skôr ako na západnom a južnom fronte, už 3. marca 1918 uzatvorením brest-litovského mieru (podľa rokovania v rovnomennom bieloruskom meste) riešili velenie armády a vláda mimoriadne zložité problémy. Spočívali nielen v bojoch, ale najmä v zdravotných a zajateckých reáliách. Na ruskom fronte sa rozšírili mnohé epidemické choroby, vrátane veľmi nebezpečnej cholery, ktoré boli príčinou smrti rovnakého počtu vojakov ako zabitých v boji. Tisíce vojakov zo Záhoria sa dostali do ruských zajateckých táborov, kde stovky z nich podľahli chorobám. Zajatci na jednej i druhej bojujúcej strane sa stali dovtedy nepoznaným fenoménom vojny. Zlá situácia v zajateckých táboroch sa zlepšovala len postupne, pod dozorom medzinárodných komisií.
Na južnom (srbskom) fronte začali boje ako prvé už 28. júla ostreľovaním Belehradu (cisárske vojsko ho obsadilo 20. septembra 1914, potom stratilo a opäť po boji okupovalo 2. decembra 1915). Boje na rieke Drine trvali počas celého roka 1915. Vojakov zo Záhoria, ktorí zahynuli na srbskom fronte, spočiatku dovážali do rodísk a pochovala ich rodina. Viaceré takmer zabudnuté pomníky sa nachádzajú na cintorínoch dodnes. Mnohých zranených vyliečili a poslali naspäť k bojovým jednotkám. Choroby na tomto fronte boli zriedkavejšie. V rokoch 1916 – 1918 boli v Srbsku dislokované už len strážne okupačné jednotky. Boje na južnom talianskom fronte sa vyznačovali neobyčajnou náročnosťou, pretože vojská operovali do mája 1915 v horskom teréne pohoria Álp a od vojakov sa často vyžadovali horolezecké výkony pri presune vlastnom aj rozmontovanej techniky. Najťažšie boje sa odohrali v okolí Doberdo del Lago (1916). Zasahovali až na terajšie územie Slovinska do lokalít Isonzo a Volišče, kde sa dnes nachádzajú vojenské cintoríny. Leží tu viac ako sto vojakov, rodom alebo domovskou príslušnosťou patriacich do niektorého z miest a obcí Záhoria. V Doberdo sa nachádza i múzeum s tisícom otrasných fotografií zranených a mŕtvych rozmetaných po skalách. Snáď každý, kto odtiaľto odchádza, sa musí pod ich dojmoch stať pacifistom a prijať krédo, že pre mier treba urobiť všetko.
Ďalším miestom ťažkých bojov na území Talianska boli boje v povodí rieky Piavy v lete roku 1918. V Taliansku bojovali aj jednotky, v ktorých boli zaradené stovky mužov zo Záhoria: 4. domobranecký pluk jazdectva a poľného delostrelectva nasadený postupne v Srbsku, Albánsku, Rumunsku a v Taliansku, 14. horský pluk delostrelectva, 43. a 72. peší pluk, 15., 18. a 25. honvédsky pluk, 19. prápor strelcov, 10. delostrelecký pluk a ďalšie jednotky rakúsko-uhorskej armády.
Doliečovacie nemocnice na Záhorí. S pokračujúcou vojnou pribúdalo ranených a invalidných vojakov. Štát a Bratislavské armádne veliteľstvo sa museli o ranených vojakov postarať. K dispozícii mali sieť nemocníc po celej monarchii, do ktorých povolali veľa civilných lekárov. Medzi nimi bol napríklad i MUDr. Pavel Blaho zo Skalice, ktorý slúžil armáde v nemocnici v Kroměříži a v stoličnom Belehrade.1 Kapacita nemocníc však nepostačovala, pretože sa v nich museli liečiť tiež zajatí vojaci. Príslušné ministerstvá armády, vnútra, domobrany a župné úrady vyzývali k zakladaniu drobných výpomocných nemocničných zariadení. Na Záhorí vzniklo v dobe 1. svetovej vojny vyše 15 vojenských doliečovacích nemocničných zariadení a krátkodobých útulkov pre ranených a invalidných vojakov v obciach Devínska Nová Ves, Šaštín, Veľké Leváre, Jablonica, Kúty, Moravský Svätý Ján, Plavecké Podhradie a v mestách Malacky, Holíč, Senica, Skalica a Stupava. Úrady ich zriaďovali najmä v priestoroch kláštorov, v hospodárskych budovách kaštieľov a niektorých štátnych školských budovách. Bratislavské armádne veliteľstvo zabezpečilo vojenských lekárov a Červený kríž sprostredkoval ošetrovateľky. Veliteľstvo vojenských lekárov operatívne odvolávalo a prenechávalo liečbu miestnym civilným lekárom. Predstavení kláštorov reholí františkánov, kapucínov, saleziánov, ako i majitelia kaštieľov prejavili pochopenie a veľkú mieru milosrdenstva v náročných situáciách, keď boli vojenské nemocnice vo veľkých mestách preplnené. Doliečovacie nemocnice a útulky pre ranených a invalidov na Záhorí mávali zvyčajne 15 – 30 pacientov a po ťažkých bitkách najmä na ruskom a talianskom fronte dočasne aj oveľa viac. Archívne materiály k pôsobeniu týchto polovojenských nemocníc sa zachovali len veľmi poskromne. Najznámejšia z týchto malých nemocníc bola v Skalici. O jej založenie usiloval už v predvojnovej dobe spolok Červeného kríža, čo sa v roku 1906 uskutočnilo a nemocnicu spravovali rehoľníci, milosrdní bratia. Štátom financovaný spolok Červeného kríža v Budapešti a vrchný strediskový zdravotný splnomocnenec barón Berthold Feilitzsch žiadali listom zo 7. augusta 1914 milosrdných bratov, aby do 28. augusta vytvorili podmienky pre umiestnenie 10 ranených vojakov a prisľúbili im vojenského lekára.2Nemocnica plnila svoje úlohy pri ošetrovaní ranených vojakov až do roku 1918. Riaditeľ nemocnice E. Vincsek ako jeden z posledných podpísal 30. mája 1918 mestským lekárom MUDr. Henrikom Szillingerom vystavený úmrtný list 22–ročného vojaka 83. pešieho pluku Štefana (Istvan) Szekéra, príslušného do mesta Szombathely.3 Zomrel na tuberkulózu a pochovali ho zrejme na neznámom mieste skalického cintorína. Chorých vojakov posielali do Skalice z bratislavskej vojenskej nemocnice, ale podľa rozhodnutia centrály Červeného kríža v Budapešti aj z ďalších veľkých vojenských nemocníc na slovenskom území, ktorých bolo celkom šesť. Do malých nemocníc na Záhorí privážali už ošetrených a z epidemických chorôb vyliečených pacientov, takže obyvateľstvu nehrozilo nakazenie škvrnitým týfom ani dyzentériou, cholerou, či tuberkulózou. Na Záhorí nebola žiadna veľká vojenská nemocnica, centrálny zajatecký tábor ani táborová pozorovacia stanica, ktorých bolo na terajšom území Slovenska šesť. Ich poslaním bolo vlakmi z frontu privážaných ranených a chorých vojakov 5 dní pozorovať, zbaviť ich infekcie, podľa potreby očkovať a potom presunúť do riadnych vojenských nemocníc. Toto opatrenie bolo účinné pre zabránenie šírenia infekčných ochorení medzi civilné obyvateľstvo.
Zajatci, zajatecké tábory a baraky na Záhorí. Pomery v zajateckých táboroch v rakúskouhorskej monarchii v rokoch 1914 – 1915 boli veľmi provizórne, chaotické až katastrofálne.4 Masový charakter počtu zajatcov bol celkom novým fenoménom, veliteľstvá a vlády bojujúcich strán ho začali riešiť, až keď vznikol – od augusta 1914. Zranení, apatickí a pomermi znechutení zajatci, najmä z rôznych častí Ruska, zomierali v neľudských podmienkach na choroby a hlad. Boli medzi nimi mrzáci, slepci, ľudia bez končatín. Obdobná situácia bola vo viac ako 1 900 zajateckých táboroch v Rusku, 70 táboroch v Taliansku, kam sa po zajatí dostali ohluchnutí, oslepení a inak postihnutí vojaci slovenskej národnosti. Len zo Záhoria ich bolo odhadom viac ako 5 000. Na území Rakúsko-Uhorska bolo zriadených takmer 40 centrálnych zajateckých táborov, z toho na terajšom území Slovenska tri: v Dunajskej Strede, Šamoríne a Veľkom Mederi. Vláda chcela budovať aj ďalšie, ale obyvateľstvo blízkych miest, ako napríklad v Trnave a Malackách proti tomu s úspechom protestovalo, lebo sa obávalo šírenia epidemických chorôb. Väčšina táborov začínala oploteným priestorom, v lepšom prípade so stanmi, a len postupne zajatci budovali ubytovne, objekty pre veliteľstvo a vojenskú stráž, sklady, hygienické zariadenia, kanalizáciu, dielne, pekáreň, ošetrovňu, márnicu, cintorín a ďalšie zariadenia. Situácia v táboroch sa pod vplyvom medzinárodných vládnych komisií za účasti zástupcov Červeného kríža v roku 1916 zlepšila zavedením táborových poriadkov, rozširovaním hygienických opatrení, očkovaním a relatívnym dostatkom liečiv. Vláda, armádne veliteľstvá a príslušné župné úrady realizovali opatrenia pre zabránenie šírenia epidemických chorôb medzi civilné obyvateľstvo. Zriadili sieť karanténnych zajateckých táborov, kde boli privážaní zajatci sústredení na pozorovanie a po niekoľkých dňoch smerovali do centrálnych riadnych táborov alebo do vojenských nemocníc. Úrady začali od roku 1915 prideľovať zdravých zajatcov na pomoc továrňam, baniam, živnostenským firmám a poľnohospodárskym usadlostiam. Župné (Nitra, Bratislava), okresné (Malacky, Senica, Holíč), notárske a obecné úrady spoluorganizovali pracovné umiestnenie vojnových zajatcov k jednotlivým žiadateľom na Záhorí. Žiadatelia dostávali zvyčajne 2 až 3 zajatcov a väčšie firmy 10 až 15. Boli povinní postarať sa o ich dopravu, stravu, ošatenie, ubytovanie a vysielajúcemu zajateckému táboru platili malý poplatok 50 halierov. So skupinou zajatcov bola do miest a obcí poslaná vojenská stráž (1 až 2 vojaci), ktorá na nich dozerala mimo pracovného času. Živnostníkom a sedliakom zakázali ubytovávať zajatcov v ich rodinnom dome. Začali preto vznikať ubytovne pre zajatcov, ktoré obyvatelia mylne nazývali zajatecké tábory a miestne úrady zajatecké baraky. Vznikli v rokoch 1915 – 1916 pri Skalici, Holíči, Malac-kách, Senici, Stupave, Perneku, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Vsi, Moravskom Svätom Jáne a pravdepodobne aj inde. Mali veľký význam pre zabezpečenie vojnového hospodárstva, činnosť živnostenských dielní, tovární a najmä pri sezónnych prácach v poľnohospodárstve. Zamýšľané využitie zajatcov pre pomoc vdovám po padlých vojakoch sa nerealizovalo. Stavbu drevených provizórnych barakov a ich skromné vybavenie financovali zo združených financií žiadatelia, u ktorých zajatci, prevažne Rusi, pracovali. Župné úrady opakovane zasielali upozornenia, aby s nimi zaobchádzali ľudsky, nepreťažovali ich pracovnými povinnosťami, dodržiavali 10- až 12-hodinovú pracovnú dobu, prestávky.5 V polovici roka 1918 zaslali predpisy o repatriácii a navrátení zajatcov do ich kmeňového zajateckého tábora. Ešte pred vznikom Československej republiky zajatci zo Záhoria odcestovali a trvalo tu zostali žiť len niekoľkí.Poznámky
1 Podrobnejšie pozri Š. Janšák, Život Dr. Pavla Blahu, str. 437 – 446.
2 Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond Magistrát mesta Skalice – adm., pol. 84/ 4589 a 80/ 3040.
3 Tamtiež, pol. 95/ č. 2 z roku 1818.
4 Podrobnejšie pozri napríklad publikáciu Zaťková J. Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 – 1918, VHÚ Bratislava, 2013, 176 s. alebo Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, ILC Bratislava, 2010, str. 145 – 149, alebo svedectvá o vlakových transportoch z ruského frontu so stovkami zomierajúcich na zranenia, choleru a iné choroby vojenského lekára Ivana Stodolu, autora knihy V šľapajach Hippokrata, Osveta Martin, 1977.
5 V archíve MV SR, ŠABA, pobočka Skalica sa zachovali desiatky dokumentov s pokynmi zaobchádzania so zajatcami a viaceré zoznamy pracovného umiestnenia zajatcov u jednotlivých gazdov a živnostníkov najmä v Skalici, fond magistrátu Skalice z rokov 1914 – 1918.

Záhorie 1/2014

0

Vážení čitatelia,
každý rok je niečím výnimočný, zaujímavý; v osobnom, užšom či širšom spoločenskom dianí. Prináša udalosti i výročia udalostí, niekedy pozitívnych, radostných, inokedy smutných a ťažkých. Rok 2014 nesie dva prívlastky, ktorým sa budeme venovať v činnosti Záhorského múzea i na stránkach časopisu.
V celej Európe prebieha spomienka na 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá sa nesmiernymi stratami dotkla snáď každej rodiny. Veľa inštitúcií sa pripojilo k výzve na zhromažďovanie informácií o prvej svetovej vojne, aby aspoň takýmto spôsobom vzdalo úctu pamiatke jej obetí, poukázalo na nešťastie a negatívne dopady každého vojnového konfliktu a násilia, varovalo pred nimi. K výzve sa zapojilo i Záhorské múzeum v Skalici (pozri na strane 32).
Spoločnosť ponechávala desaťročia pamiatku na Veľkú vojnu upriamovaním pozornosti na iné aspekty histórie v úzadí, nehodilo sa hovoriť o západnom fronte, legionároch, odškodňovaní vojakov a ostatných náležitostiach s ňou súvisiacich. Všetci sme počúvali rozprávania svojich otcov a dedov o talianskom fronte, stratách na Piave, v Haliči, o zajatí, nekonečnej ceste Sibírou a iné. Vnímali sme ich, najmä mladšia generácia, ako ťažko predstaviteľné až neuveriteľné príbehy, skôr legendy, než reálne prežitú skutočnosť. A priami pamätníci odišli. V rodinách i pamätiach rodinných príslušníkov však doposiaľ uchovávame veľké množstvo informácií, ktoré môžu napomôcť dotvoriť obraz tejto smutnej historickej udalosti.
Rodinní príslušníci, potomkovia vojakov bývalej rakúsko-uhorskej armády pátrajú a chcú sa dozvedieť čo najviac o osudoch svojich predkov. Elektronické spracovanie databáz viacerých vojenských archívov v Európe, zverejnenie a vytvorenie webových stránok s návodmi a postupmi na ich štúdium, ktoré vznikli v posledných rokoch, najmä v súvislosti s výročím, poskytujú ešte donedávna nepredstaviteľné možnosti a zdroje hľadania a získavania informácií.
Pri návšteve v regióne sa stretávame s pamiatkami na vojnu v obciach i na cintorínoch v podobe spoločných aj individuálnych pamätníkov padlých a nezvestných. Hroby na cintorínoch dávajú vedieť, že i napriek návratu domov si vojna často vyžiadala svoju daň a vojaci zomreli na následky zranení či chorôb. Radostnejším svedectvom sú kríže a kaplnky postavené z vďačnosti za návrat z vojny. Čítame mená, pozeráme tváre, rátame počet a vek mladých mužov, ktorí odišli v rozpuku života. Celkovo vo vojne zomrelo asi 10 000 000 vojakov (z územia Slovenska približne 69 000, z regiónu Záhoria asi 3 000) a 7 000 000 civilných obyvateľov, ešte viac ako raz toľko bolo zranených. Nie všetky rodiny sa dozvedeli, čo sa stalo s ich príbuznými, ako a kde zomreli, kde a či vôbec sú pochovaní. Hospodárske a materiálne škody boli obrovské, ešte horšie boli psychické dôsledky pre rodiny, pozostalých, celé generácie ľudí.
A práve tento rok je akoby symbolicky Konferenciou biskupov Slovenska vyhlásený za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Dôvodom vyhlásenia tematického roka, ktorý sa významne viaže k nášmu regiónu, je 450. výročie od prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. a vyhlásenia chrámu v Šaštíne-Strážach za baziliku minor. K obom témam prinesieme príspevky i v našom časopise.
V radoch nášho redakčného kruhu sme, žiaľ, stratili dvoch dlhoročných členov, prichádza postupne ku generačným výmenám. Veríme však, že sa nám bude spolu naďalej dariť smerovať náš časopis k spoločnej spokojnosti. Záverom by som chcela všetkým našim čitateľom a priaznivcom poďakovať za podporu a zaželať príjemné stretnutia s časopisom.

Viera Drahošová
šéfredaktorka časopisu

Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (I. časť)
Peter Brezina

V tomto roku si pripomenieme 100. výročie od začatia najničivejšieho svetového vojnového konfliktu, ktorý sa mal stať pre svoje dôsledky trvalým poučením pre mierový pokojný život v duchu univerzálneho princípu Ži a nechaj žiť či kresťanského ideálu Človek človeku je bratom. Nestal sa, lebo nasledovala druhá svetová vojna a veľakrát aj neskoršie hrozil konflikt svetovej vojny. Keď atentátnici, ktorí sa chceli zviditeľniť v svojom boji za národnú samostatnosť, zastrelili 28. júna 1914 v Sarajeve následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d´Este spolu s manželkou, uvoľnili sa prostredníctvom novín vášnivé snahy potrestať v mene rakúskeho dvora Srbov. Hoci sa srbská vláda od separatistov dištancovala, mal nasledovať kolektívny trest v podobe vojenského obsadenia Srbska. Iróniou osudu bolo, že práve následník trónu sľuboval v budúcej mocnárskej pozícii reformy a povolenie niektorých národných práv národom monarchie. Sľuby však už nemohol splniť. Viedenský dvor po získaní podpory nemeckých spojencov zaslal 23. júla 1918 do Belehradu nótu s požiadavkou začlenenia do monarchie. Pre Srbov bola neprijateľná a o dva dni ju v odpovedi zamietli. Vyhlásenie vojny Srbsku nasledovalo o pár dní. 28. júla a v nasledujúci deň začalo rakúske delostrelectvo ostreľovať Belehrad. Spočiatku zasiahli do bojov len rakúsko-uhorské jednotky práve slúžiacich vojakov základnej služby, vedené profesionálnymi štátnymi veliteľmi a začala sa uskutočňovať mobilizácia mužov. Žandári začali s prehliadkami národne slovensky zmýšľajúcich občanov, ktorých nazývali panslávi, lebo sa obávali ich vystúpenia na obranu Ruska a Srbska, a tiež, že by mohli mariť priebeh mobilizácie. Slovenská národná strana (Ohlas SNS o zastavení činnosti počas trvania vojny z 5. augusta) aj Slovenský výkonný výbor Sociálnodemokratickej strany Uhorska (Ohlas z 30. júla 1914) vydali vyhlásenie, ktorým sa zriekli aktivít v boji Slovákov za národné požiadavky, čím vyjadrili dočasnú podporu vláde v ťažkých vojnových časoch.
Všeobecná mobilizácia
Mobilizácia sa uskutočnila bezprostredne po vydaní cisárskeho manifestu „Mojim národom“ 28. júla 1914, ktorý začínal slovami: „Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné moje roky z Božej milosti obetoval dielam mieru a moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny. Prozreteľnosť inak určila.“1 V ten istý deň uverejnil úradný vestník Budapesti Közlöny vyhlásenie vojny Srbsku, čo prevzali všetky noviny, vrátane periodika Národnie noviny v č. 88 zo dňa 30. 7. 1914. Slovenský denník v č. 145 zo dňa 29. 7. 1914 uverejnil Ohlas vlády (Uhorskej kráľovskej vlády v Budapešti). Vláda oznámila, že nastávajú ťažké časy, národy stoja na prahu vojny a „položení sme na vážky histórie“. Vyzvala ľud k podpore: „Teraz treba ukázať, že každý občan tejto krajiny hotový je obetovať krv svoju do poslednej kvapky na oltár vlasti a že láska ku vlasti, vernosť, vytrvalosť, odhodlanosť národa víťazne vyjde z ohnivej skúšky… Vláda vykoná všetko na ochranu poriadku, pokoja v krajine a na ochranu bezpečnosti života a majetku k otčine verných občanov… obracia sa na každého bez rozdielu rasy a vierovyznania. Podoprie každého a očakáva pomoc od každého. Pomoc aj od občanov nemaďarského jazyka… Štát bude mať za každých okolností toľko sily, aby rozmliaždil tých, ktorí by sa, poslúchajúc na slovo hriešnych buričov, previnili proti povinnostiam štátnoobčianskej vernosti. Vo vzniku zahrdúsi každé narušenie poriadku. Avšak smutné by bolo, keby došlo k takýmto donucovacím poriadkom… Odbila hodina činu. Obetavá vlastenecká vernosť môže položiť základy jednej krajšej, lepšej, blaženej budúcnosti.“2 Vyhlásenia uverejnili tiež periodiká v maďarskom jazyku, a tak obyvateľstvo na Záhorí bolo dostatočne informované a očakávalo vydanie mobilizačnej vyhlášky. V noci z 31. júla na 1. augusta začali do väčších obcí ležiacich blízko železničných staníc, ktoré mali všetky telegraf, prichádzať telegramy. Niekde mali práve hodové zábavy či slávnosti a rozvinula sa búrlivá diskusia. Jej výsledok bol, ako uvádzajú obecné kroniky, prekvapivo zľahčujúci. „Vtrhneme tam, urobí sa porádek a za pár dní budeme doma. Ešče aj žatvu a mlátení dokončíme,“3 nádejali sa v tanečných sálach a hostincoch. Zmobilizovaní chlapi sa tým lúčili s rodinami pri odchode z obce, navzájom sa uisťovali na vozoch smerujúcich k železničným staniciam, po ceste vlakom, v prestávkach medzi spievaním. Odchádzali si plniť povinnosť a podporiť nešťastnú cisársku rodinu. Prevládalo nadšenie k rýchlemu obsadeniu Srbska a presvedčenie, že za niekoľko dní budú opäť doma v rodinách.
Do menších obcí sa dostala vyhláška o všeobecnej mobilizácií poštou až nasledujúci deň, 1. augusta. „Mobilisačný ohlas“, ako znel nadpis plagátu, sa 1. a 2. augusta 1914 dostal aj do tých najmenších dedín a osád. V desiatkach exemplárov ho pošta doručila na notárske úrady, odkiaľ ho notári posielali po notárskych sluhoch richtárom. Obecní sluhovia ich vyvesovali na obecnú oznamovaciu tabuľu, na stromy, rohy domov a v hostincoch. Opakovane sa v obciach ozýval bubon obecného sluhu. Čítal a na známosť dával vyhlášku, ktorú dostal od richtára alebo notára. Tí museli zabezpečiť konské poťahy a vozy na prepravu zmobilizovaných do najbližších železničných staníc. Rozlúčky 1. – 3. augusta 1914, keď odchádzali z obcí muži vo veku do 42 rokov, sprevádzali plač a náreky. Slzy striedali slová obáv o budúcnosť i nádeje na skoré stretnutie. Čas ukázal, že všetko bolo nakoniec horšie, ako si boli ochotní všetci pripustiť.
Zmobilizovaní muži so severného Záhoria odchádzali najčastejšie k 71. cisárskemu a kráľovskému pešiemu pluku s veliteľstvom v Trenčíne a muži z južného Záhoria k 72. pešiemu pluku s veliteľstvom v Bratislave, kde absolvovali pri zaradení do peších jednotiek 1 – 2, pri zaradení do špeciálnych jednotiek 3 – 6 týždňov trvajúci výcvik. Potom odchádzali vlakovými transportmi na ruský alebo srbský front. Pred odchodom skladali prísahu vernosti panovníkovi Františkovi Jozefovi I. (po jeho smrti 21. 11. 1916 Karolovi I., v Uhorsku cisár Karol IV.) a jeho generálom „… nariadenia a rozkazy vo všetkých službách plniť, proti každému nepriateľovi, nech je to ktokoľvek a kdekoľvek…, v každom čase i pri každej príležitosti udatne a mužne bojovať, že svojich vojsk, práporov, koruhví a kanónov nikdy neopustíme, s nepriateľom nikdy ani v najmenšom nenájdeme porozumenie, vždy tak sa správať budeme, ako to vojenské zákony žiadajú a dobrým vojakom prísluší a týmto spôsobom, že chceme so cťou žiť i umrieť, k tomu nám dopomáhaj Boh. Amen.“4 Prvej vlne mobilizácie nepodliehali všetci muži, stanovila vekové hranice a dovoľovala rôzne výnimky. O ich pridelení rozhodovali notári, nie raz sa uplatnilo úplatkárstvo.
V októbri 1914 nasledovala opätovná vlna mobilizácie a v januári 1915 ďalšia. Nadšenie sa vytratilo, výnimiek bolo menej. Mnohým rodinám zobrala vojna hneď na začiatku príbuzného, alebo ležali ťažko ranení v nemocniciach. Prvých ranených a mŕtvych zo srbského frontu začali privážať na Záhorie na prelome augusta a septembra 1914. Rodiny ich za podpory celej obce pochovali a postavili im pomníky. Niekoľko sa zachovalo na cintorínoch dodnes (napr. v obciach Brodské, Hradište pod Vrátnom, Jablonica, Skalica, Lopašov a iných). V nasledujúcom roku už prevozy mŕtvych vojakov neboli možné a pochovávali ich na vojenských cintorínoch a cintorínoch v zajateckých táboroch. Správy o úmrtiach a zraneniach vojakov v roku 1914 sa rýchlo šírili a muži v druhej mobilizačnej vlne nastupovali s vedomím nutnej povinnosti a hroziaceho rizika. Druhá a tretia vlna mobilizácie, i nasledujúce v rokoch 1915 – 1918, boli sprevádzané už len smutnými scénami. Na front odchádzali dospievajúca generácia 18-ročných mladíkov a vyše 50–roční chlapi, nakoľko vláda rozšírila brannú moc na vek 50 – 55 rokov, aby zabezpečila vojenské zdroje. Už na rozlúčku nevyhrávali muzikanti v obci, ani vojenské posádkové hudby na železničných staniciach. Z obcí a miest Záhoria odišlo v rokoch 1914 – 1918 bojovať za cisára pána vyše 33 000 mužov, čo predstavovalo približne tretinu všetkého obyvateľstva. Domov sa ich vrátilo necelých 29 000, z ktorých viac ako tisíc malo trvalé invalidné následky.
Jednotky rakúsko–uhorskej armády, v ktorých Záhoráci bojovali
Najviac Záhorákov bojovalo na ruskom, talianskom a srbskom fronte, kde ich aj väčšinou po chovali. Mnohí zostali nezvestní, lebo po neprehľadných ťažkých bojoch bombami a delostreleckými granátmi nenašli ich telá. V matričných zápisoch ich jednotky zostal pri priezvisku zápis nezvestný od bitky s konkrétnym dátumom. Zranených odnášali na obväzištia spolubojovníci alebo zdravotná vojenská služba, ktorej príslušníci sa nazývali samaritáni. Po poskytnutí prvej pomoci ich odvážali vozmi alebo automobilmi do blízkych nemocníc. Keď boli preplnené, odvážali ich v osobných, častejšie v nákladných vozňoch železnicou do nemocníc vo vnútrozemí. Mnohí vo vagónoch zomreli, lebo sprevádzajúci k transportu pridelený lekár a zopár ošetrovateľov mali obmedzené možnosti, nedostatok liečiv a obväzov. Tí, čo prežili, sa dostali do nemocníc, kde ich navštevovali manželky, súrodenci a rodičia hneď po tom, čo poslali domov poľnou poštou správu, že žijú a kde sa nachádzajú. Vojakom udelili po vyliečení zvyčajne dovolenku, ktorú strávili s rodinou a opäť nastúpili do frontových línií. Po boji so Srbmi presunuli pluk do vnútrozemia z dôvodu odpočinku, doplnenia jednotky vojakmi a prevyzbrojenia. Príslušníci dostali vtedy niekoľko dní dovolenky. Potom ich jednotky prevelili na ruský front. Po niekoľkomesačnom bojovom pôsobení pluk vrátili do vnútrozemia a po 2 až 3 týždňoch ho nasadili do bojov v Taliansku, Rumunsku alebo Srbsku. Tak sa vojaci zo Záhoria postupne ocitli na rôznych frontoch.
Z mobilizovaných mužov bola prevažná časť povolaním roľníci, a tí boli zvyčajne zaradení do pešiackych a jazdeckých jednotiek. Remeslu vyučení vojaci sa stali delostrelcami alebo ich priradili k obsluhe inej bojovej techniky. Za zásluhy v boji dostávali všetci vyznamenania – medaily a boli povyšovaní do poddôstojníckych a dôstojníckych hodností. Muži s vyšším vzdelaním – učitelia, inžinieri, technici – zaujali po mobilizácii v jednotkách cisársko–kráľovskej armády dôstojnícke pozície. Rakúsko–uhorská armáda mala dve základné skupiny jednotiek: spoločné s nemeckými a maďarskými veliteľmi a domobranecké, tzv. honvédske, ktorých velitelia boli maďarskej národnosti a ich príslušníci sa nazývali honvédi. Najviac Záhorákov bojovalo v pozícii pešiakov, jazdcov 71. a 72. pluku, nachádzali sa však aj v 3., 9., 16., 23., 26., 29., 39., 40., 43., 48., 63., 75., 90. a 96. pešom pluku a v ďalších. Z domobraneckých – honvédskych plukov, ktoré sa najviac zapísali pod víťazstvá Rakúska–Uhorska, a v ktorých boli zaradení Záhoráci, spomeňme 4. pluk jazdectva a poľného delostrelectva, ďalej 7., 13., 15., 18., 20., 31., 32., 40. pluk domobrany (bojovali hlavne na ruskom fronte v Haliči) a v Taliansku bojujúce domobranecké pluky 4., 25., 15., 18. Posledné dva sa vyznamenali aj na ruskom fronte. Záhoráci pôsobili v rakúskouhorskej armáde v mnohých špecializovaných vojenských jednotkách, napríklad 3., 4., 12., 14., 19. prápor poľných delostrelcov, 5. jazdecký prápor pionierov, 5. vozatajský pluk, 6. horský pluk delostrelectva, 10. delostrelecký pluk, 11. dragúnsky pluk. Z hľadiska velenia boli všetky jednotky zaradené do divízií, brigád, zborov a číslovaných armád. V čase príprav pred bojovými operáciami jednotky podľa potreby zoskupovali k spoločnému útoku.

Poznámky
1 KOVÁČ, Dušan – DUDEKOVÁ, Gabriela – HRONSKÝ, Marián – HOLEC, Roman – PODRIMAVSKÝ, Milan. Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918 : zmeny na politickej mape Európy a odchod Slovenska z Uhorského kráľovstva do Česko-slovenskej republiky. Vedecký redaktor zväzku XI b Dušan Kováč. 1. vydanie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010. 359 s. Edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, XI b., str. 19 – 20.
2 Tamtiež, str. 22.
3 Pozri rukopisné Podklady pre zápis do obecnej kroniky Mokrého Hája z rokov 1935 – 36. Podobné sú zápisy vo viacerých obecných kronikách Záhoria, zmienky o počiatočnom nadšení uvádzajú tiež v monografiách obcí a miest Záhoria. Atmosféru opisujú aj rukopisné spomienky z Koválovca.
4 Celý text Prísahy rakúsko–uhorskej armády z roku 1914 pozri v knihe z edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov pod názvom Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, LIC Bratislava, 2010, str. 34.

Ponorka na rieke Morave

0

Pred viac ako tridsiatimi rokmi som pri spisovaní spomienok starších Záhorákov stretol vdovu po bývalom živnostníkovi, účastníkovi občianskeho odboja v dobe 2. svetovej vojny, aktívnu členku Sokola, sedemdesiatročnú strážnickú rodáčku Helenu Masaříkovú. Spomínala na udalosti počas jej mladosti, na Skaličanov a medzi inými aj na Bohumila Manna a ním vyrobenú ponorku. Viackrát sme sa k tejto téme vrátili, ale zostrojenie ponorky v Skalici sa mi zdalo predsa len trocha nepravdepodobné. Stručne sa však o nej zmienili aj ďalší pamätníci. Spomienky zostali ležať zabudnuté v mojom archíve. Až nedávno sa so mnou sprostredkovane cez riaditeľku Záhorského múzea v Skalici PhDr. Vieru Drahošovú skontaktoval potápač a záujemca o dejiny plavidiel, lodí a ponoriek Boris Gol z Pardubíc. Tak som sa k problematike zabudnutej skalickej ponorky vrátil. Boris Gol mi poskytol informácie, o ktorých som nevedel a spojil som ich s informáciami od pani H. Masaříkovej a ďalších. Tak dostal doteraz nevyjasnený príbeh súvisiaci s Baťovým kanálom, Strážnicou, Rohatcom, riekou Moravou, Skalicou a v tomto meste žijúcimi protifašistickými bojovníkmi ucelenú podobu.

Skalickí živnostníci českej národnosti sa zapojili do pomoci prenasledovaným občanom v Protektoráte Čechy a Morava, ktorí cez Slovensko utekali pred ohrozením. Vytvorili v Skalici prvú odbojovú skupinu a jej poprednými predstaviteľmi boli Bohumil Mann, Jozef Masařík, klobučník Antonín Štěrba, čalúnnik Jozef Holeček, členmi cukrár Emil Žabkovský, cukrár Anton Šablatúra, kníhtlačiar Gustáv Teslík, kníhviazač a papiernik Václav Cemper,1 zámočník Henrich (Jindřich) Jirkovský, drogista Boris Tomis a ďalší. So skupinou spolupracoval úradník berného (daňového) úradu Jaroslav Klemeš a žandári Ján Chaloupka, Ján Poživenec, Ján Prudík. Živnostníci sa schádzali vo vinohradníckej búde vKozinách, kde sa zrodila myšlienka zostrojiť ponorku, ktorej hlavným poslaním malo byť prepravovanie utečencov z protektorátu. Bohumil Mann sa pustil do práce už koncom marca 1939. Bol debnárom, mal skúsenosti s výrobou sudov z dubového, lipového, bukového i agátového dreva. Teleso ponorky vyrobil z agátového dreva v svojej dielni na Suchom riadku, hoci mal už vtedy v prenájme pílu pri železničnej stanici, kde jeho pracovníci pripravili drevo. Tam však nemohol teleso ponorky vyrábať, lebo by neušla pozornosti. V dielni vypomáhali B. Mannovi J. Masařík, J. Holeček, A. Štěrba a 2 až 3 dôveryhodní robotníci z Mannovej píly, ktorí potom prepravili časti ponorky z mesta popri koryte Zlatníckeho potoka k Baťovmu kanálu, kde uskutočnili montáž ponorky. Motor vyhotovil Henrich Jirkovský2 a niektoré kovové časti v dielni na výrobu vinohradníckych postrekovačov Jozefa Pokorného. Potom presunuli vyše 3,5 m dlhú a vyše 400 kg vážiacu ponorku do rieky Moravy na prvé skúšky. Neboli úspešné, pretože do ponorky vnikala voda a nechcela sa ponoriť. Skúšky vykonávali aj počas ďalších dní. Skalickí žandári začali v dobe dokončenia ponorky vyšetrovať Bohumila Manna pre podozrenie z rozširovania ilegálnej tlače, za osočovanie fotografa a člena Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Františka Šimečka a za ilegálnu prepravu osôb z protektorátu. Počas vyšetrovania v kancelárii ním prenajatej píly sa mu podarilo utiecť a vrátiť k rodičom do Strážnice. Naďalej však ilegálne navštevoval Skalicu, nesprevádzkovanú ponorku a pomáhal prepravovať utečencov z Čiech a Moravy. Žil v Strážnici, pretože rozhodnutím Okresného úradu v Skalici č. 452/1939 „bol potrestaný uzamknutím a potom postrkom dopravený za hranice Slovenska. Dôvod: 7. júna 1939 v nočných hodinách na Hlinkovom námestí (v Skalici – doplnil autor) z bremien a dosák lešenia, ktoré zobral (doniesol) zo stavby katolíckej fary, zostavil pred domom Šimečka päťcípu hviezdu a šibenicu. Taktiež tam a pred vchodom do kostola zostavil hviezdu z tehál“.3 Na šibenicu zavesil vrece s nápisom:„Takto, Šimečku, dopadneš!“4 Bohumil Mann bol republikán, odporca prisluhovačov nemeckého režimu a veľmi zručný debnár, ktorý všetkým skalickým vinohradníkom dodával prvotriedne sudy. Práve preto sa nedal odradiť a pokračoval v odboji a chcel aj zrealizovať myšlienku prepravy utečencov pomocou ponorky. Dal ju previesť na lodi s uhlím po Baťovom kanáli ku Strážnici a tu pokračoval v jej vylepšovaní. Naďalej bol v kontakte so skalickou odbojovou skupinou živnostníkov a spoločne rozhodli o využívaní ponorky na prepravu dokladov a ilegálnej tlače. Prepravili ju späť ku Skalici a niekoľkokrát ju na uvedený účel využili, ale museli dokumenty ukladať do nádob a baliť do fólií. Preto prepravili ponorku po druhý raz ku Strážnici za účelom jej opätovného vylepšenia. Stráženie hraníc medzi Slovenským štátom a Protektorátom Čechy a Morava sa sprísňovalo a podmienky pre protifašistický odboj zhoršovali. Bohumila Manna (nar. 21. 9. 1906 v Znojme) v Strážnici v roku 1941 zatkli, prepravili do Kounicových kolejí v Brne, kde ho po vyšetrovaní a mučení 13. 6. 1942 popravili. Nie je známe, či pri vyšetrovaní vyšli najavo aj zámery s ponorkou, ale môžeme usudzovať, že nie, pretože sankcie kvôli nej medzi členmi odbojovej skupiny skalických živnostníkov nenasledovali. Medzi skalickými živnostníkmi zavládol po Mannovom zatknutí strach a obavy. Pod zámienkou rybačky sa Jozef Masařík s ďalšími vypravil ku Strážnici, kde ponorku potopili a ukotvili na dno.5 Existenciu ponorky sa podarilo utajiť. V Skalici zatkli v súvislosti s ilegálnou činnosťou Bohumila Manna Jána Chaloupku a Jaroslava Klemeša st. Ponorka sa pri ich vyšetrovaní nespomenula. Obidvaja položili svoj život za slobodu. Žandár Ján Chaloupka zahynul v roku 1943 v koncentračnom tábore a Jaroslava Klemeša popravili v roku 1943 v pankráckej väznici v Prahe. Smrť odbojárov zastrašila skalických živnostníkov a skupina sa v rokoch 1941 – 42 rozpadla. Potom sa už len niektorí z nich v rámci iných skupín zapájali do odboja. Strach prežívali opäť v roku 1943, keď po povodni vyplavilo ponorku na breh neďaleko železničného mosta na trati Rohatec – Sudoměřice nad Moravou v lokalite Opleta pri obci Rohatec. Nasledovalo vyšetrovanie českej polície i gestapa, ale bolo bezvýsledné. Ponorka prilákala veľa zvedavcov a prezrel si ju, vtedy ako malý chlapec, aj terajší kronikár obce Rohatec Zdeněk Bíza a ďalší, ktorí po mnohých rokoch napísali svoje svedectvá. V opise medzi nimi prišlo k drobných nezhodám, napríklad o veľkosti vstupného otvoru. Ešte viacej dohadov sa objavilo o pôvode a účele ponorky. Mala byť vysielacou stanicou, špionážnym plavidlom alebo prepravným plavidlom zostrelených anglických letcov, ako to uvádza článok Neznámý předmět nalezený u Moravybyl možná unikátní válečnou ponorkou v novinách Slovácko. Mohla byť, pokiaľ by jej skalickí otcovia ovládali znalosti výroby ponorky, ktorá musí mať vyrovnávacie pretlakové nádrže, stabilizačné kormidlá, vodotesnosť atď. Skúšky s ponorkou neboli úspešné. Bohumil Mann a skalickí odbojári sa museli unikátnej a úžasnej myšlienky využitia ponorky pre prepravu utečencov z Čiech pod vodou vzdať. Aby sa ponorila a mohli ju využiť na prepravu dokumentov, ilegálnej tlače a majetku utečencov, umiestnili na jej spodnú časť lanami jeden z betónových blokov, ktoré zostali pri rieke po nedávno dokončenej regulácii. Domnievam sa, že ponorku ťahali po dne lanom, lebo motor pri zaplavovaní vnútra asi využívať nemohli. Zdokonaľovanie ponorky nemohlo pokračovať, lebo staviteľa Bohumila Manna popravili a v záujme všetkých pomocníkov bolo jej existenciu utajiť. Rieka Morava však tajomstvo neudržala a v roku 1943 ju vyniesla na breh. Ukázala dielo, ktoré sa zrodilo v Skalici s humánnym poslaním zachraňovať ľudské životy. Aj keď sa pre konštrukčné nedokonalosti jej poslanie nenaplnilo, je dokladom ľudského umu a snahy napomôcť protifašistickému odboju na slovensko–moravskom pomedzí. Po ponorken nezostalo pamiatky, lebo ju miestni občania rozobrali na palivové drevo a kovové časti skončili v zberných surovinách. Zostalo len zopár fotografií a jej príbeh, ktorý doplnil dejiny Baťovho kanála a protifašistického odboja v Skalici.
Záverom zostala nezodpovedaná otázka, ako je možné, že sa na príbeh takmer zabudlo? Čiastočne na ňu odpovedala pani Helena Masaříková. Časť ľudí, ktorí stáli pri zrode ponorky, fyzicky zlikvidovali (Mann, Chaloupka, Klemeš), žandárov a financov zo Skalice premiestnili po roku 1945 na iné pozície (vedeli o ponorke a podporovali jej realizáciu mlčaním), viacerí účastníci odboja, spojení rôznym spôsobom s ponorkou, skoro po vojne zomreli. J. Masařík v roku 1953, A. Štěrba dostal v súvislosti so znárodnením mozgovú príhodu a zomrel v roku 1961, G. Teslík v roku 1956, A. Šablatúra v roku 1957, E. Žabkovský v roku 1961. K zabudnutiu významne prispelo zlikvidovanie ponorky po vyplavení v roku 1943 a neúspech projektu ako celku. Predovšetkým však skutočnosť, že až do roku 1968 sa spomínali a uznávali len zásluhy komunistického odboja. Vyzdvihovať zásluhy občianskeho odboja bolo pre jednotlivcov spoločensky nebezpečné a v prípade živnostníkov ako účastníkov odboja ešte riskantnejšie. Udalosti súvisiace s ponorkou začal tak pomerne skoro prikrývať prach zabudnutia.
Poznámky
1 Živnostníci Šablatúra, Žabkovský, Teslík a Cemper najvýraznejšie finančne prispeli na materiál na stavbu ponorky. Spomienky Václava Cempera, Skalica, r. 1984 a 1986; spomienky Libuše Dušekovej, Bratislava, r. 1986, archív autora.
2 Spomienka Františky Štefánie Votrubovej, rod. Jirkovskej (nar. 1922 v Skalici), Holíč, r. 2012, archív autora.
3 Cit. podľa Výmeru OÚ Skalica č. 7327/1939, datovaného 22. júna 1939, negatív výmeru sa nachádza vo fonde negatívov Záhorského múzea v Skalici č. 1391.
4 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1980, archív autora.
5 Spomienky Heleny Masaříkovej (nar. v roku 1910 v Strážnici) na B. Manna a vojnové udalosti v Skalici. Skalica 1982, archív autora.

Pramene a literatúra
Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond obecných kroník, Kronika Skalice, 4. diel, časť Kronika odboja na str. 103-113.
Kartotéka a zoznamy členov ZO SZPB v Skalici z rokov 1945 – 1985, opisy v archíve autora.
Korešpondencia Borisa Gola s autorom s prílohou dvoch článkov o ponorke z novín Slovácko, archív autora.
Kronika obce Rohatec, OÚ Rohatec.
Fotodokumenty prevzaté z uvedenej literatúry, prameňov a fototéky autora.
Bíza, Zdeněk: Poznámky k B. Mannovi, rukopis, 2 str., archív autora.
Melo, D.: K záhadě rohatecké ponorky, časopis Rohatecká obec, 2013, č. 1, str. 7.

Zobrazenie solúnskych bratov v sakrálnych pamiatkach Záhoria

0
Nástenná maľba vo farskom kostole v Uníne
Pri príležitosti 1150. výročia príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu sa Záhorské múzeum v Skalici v rámci svojej odbornej činnosti rozhodlo zmapovať cyrilo-metodské námety v rímskokatolíckych chrámoch regiónu. Viacero autorov (E. Fordinálová, V. Drahošová, Š. Zajíček, R. Drška) sa už v minulosti venovalo našim vierozvestcom a ich úcte na Záhorí na stránkach tohto časopisu.

Záhorie bolo v minulosti súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. Po zániku Uhorska vznikla v roku 1922 na území slovenskej časti Ostrihomskej arcidiecézy Trnavská apoštolská administratúra, ktorá bola v roku 1977 povýšená na arcidiecézu. Od roku 2008, keď prišlo k reorganizácii rímskokatolíckych diecéz na Slovensku, je Záhorie súčasťou Bratislavskej arcidiecézy, ktorá sa vyčlenila z Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Región Záhorie zasahuje do dekanátov Skalica, Senica, Šaštín, Malacky a Bratislava-Sever Bratislavskej arcidiecézy. Vyše sedem desiatok záhorských obcí je organizovaných v 55 farnostiach zmieňovaných dekanátov Bratislavskej arcidiecézy. Spomedzi týchto 55 farností sa nám na prelome rokov 2012/2013 podarilo v 41 farnostiach navštíviť 55 kostolov a kaplniek.

Priečelie farského kostola v Bratislave-Lamači so sochami sv. Cyrila Metoda

Záhorský región patril do centra Veľkomoravskej ríše a môžeme oprávnene predpokladať, že naši vierozvestcovia osobne svojou prítomnosťou poctili tento teraz najzápadnejší kút Slovenska. Po zániku Veľkej Moravy sa Záhorie ako pohraničná oblasť novo sa formujúceho Uhorska stalo jeho perifériou, kde – ako sa domnievame – ešte doznieval veľkomoravský odkaz. Odkaz sv. Cyrila a Metoda sa však nikdy úplne nepominul a od 2. polovice 17. storočia narastá počet diel, v ktorých sa autori odvolávajú na cyrilo-metodskú tradíciu. Za všetkých spomeňme aspoň kuklovského rodáka Juraja Papánka so svojím dielom z roku 1780 Historia gentis Slavae, ktoré bolo prvými dejinami Slovákov. Na jeho dejiny sa odvolávali či už bernolákovci, alebo štúrovci. Ján Hollý, popredný básnik bernolákovskej slovenčiny a rodák z Borského Mikuláša, téme Veľkej Moravy a misii solúnskych bratov venuje eposy. Epos Svatopluk, ktorý bol jeho prvým, vydal v roku 1833 a o dva roky neskôr sa predstavil eposom v šiestich spevoch Cirillo-Metodiada. Spojnicou medzi oboma eposmi je historická postava Zemežízňa, ktorý v Hollého koncepcii pochádzal z Belohorska, teda oblasti pod Bielou Horou, čo je dnešné Záhorie. Jeho Rastislav určil spolu so Slavkom za vyslancov k byzantskému cisárovi Michalovi III. a na spiatočnej ceste sprevádzal sv. Cyrila a Metoda z Carihradu až na Devín. Taktiež ich sprevádzali na ceste do Ríma, kam ich pozval pápež.

Hlavný oltár v Kostole sv. Jána Bosca, Šaštín-Stráže, časť Šaštín

Podobne ako Papánek i Hollý svojím dielom ovplyvnil nasledovníkov. K nim patril dlhoročný kútsky farár Andrej Radlinský. V roku 1850 založil týždenník Cyrill a Method, ktorý sa zameriaval na cirkevné a školské otázky. V úvode prvého čísla tohto časopisu zo 14. marca 1850 sa okrem iného píše: „než wězte po predku, že Cyrill a Method byli nědky wassich starodáwných predkůw najwětssi dobrodoncové, ktorí asi pred tisíc rokmi z daleké krajiny k nám priputowawsse, najwětssi dar, totižto dar náboženstva křesťanského a oswěty národu slovenskému … prinesli.“ V tomto časopise uverejnil v roku 1852 František Víťazoslav Sasinek báseň Pieseň o slovanských blahozvestoch, ktorú venoval oslave sv. Cyrila a Metoda. Text neskôr zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský a pieseň pod názvom Buďte zvelebení je zaradená do Jednotného katolíckeho spevníka. Sasinek ku cti sv. Cyrila a Metoda napísal i ďalšie básne (Duša kresťanskázvelebuj Boha, Oslavujme hviezdy jasné, Pieseň nad hrobom sv. Metoda), ktoré našli odozvu v chrámovej hudbe a boli zhudobnené. Keď sa v roku 1863 konali oslavy tisíceho výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, patril F. V. Sasinek už k veľkým propagátorom a šíriteľom ich úcty. K hlavným organizátorom miléniových osláv príchodu solúnskych vierozvestcov na Záhorí bol A. Radlinský, ktorý usporiadal a viedol na moravský Velehrad – centrum osláv – procesiu veriacich z Kútov. Z oblasti severného Záhoria putovali na Velehrad pod vedením svojich duchovných správcov veriaci z Kútov, Holíča, Šaštína Petrovej Vsi, vyvrcholenia osláv sa zúčastnilo aj viacero farárov Šaštínskeho archidiakonátu. V obciach, z ktorých sa veriaci nezúčastnili púte, si príchod sv. Cyrila a Metoda pripomenuli pri bohoslužbách na prelome júna – júla. Radlinský nechal k púti zhotoviť procesiovú zástavu – koruhvu – šarlátovej farby s motívmi sv. Cyrila a Metoda na obidvoch stranách zástavy, ktoré namaľoval Maximilián Račkaj z Tvrdošína podľa predlohy Jozefa Ruperta Mária Přecechtěla, OSM. Obrazy z koruhvy sa podarilo zachrániť vďaka Kúťanovi Antonovi Ondriskovi, ktorý si ich zarámoval a prostredníctvom Mateja Héseka ich pre Spolok sv. Vojtecha získal vtedajší správca Spolku Ján Pöstényi.

Nástenná maľba vo farskom kostole v Gajaroch

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 vplyvom uhorskej vládnej politiky nebolo vhodné preukazovať verejnú úctu k sv. Cyrilovi a Metodovi a zdôrazňovanie ich dedičstva sa vnímalo ako podpora panslavizmu. Situácia s úctou k solúnskym bratom sa zmenila až po zániku Uhorska, kedy štátnych svätcov reprezentovaných sv. Štefanom, kráľom, sv. Imrichom a sv. Ladislavom vystriedali sv. Cyril a Metod.
Kult sv. Cyrila a Metoda sa najviac prejavil počas vojnovej Slovenskej republiky. Práve počas nej v roku 1939 vznikol na Záhorí najstarší z troch sakrálnych objektov dedikovaných spomínaným svätcom. Ide o filiálny kostol v Častkove, ktorý vznikol na mieste staršej katolíckej zvonice. Tento architektonicky jednoducho riešený objekt je v interiéri doplnený polychrómovaným reliéfom sv. Cyrila a Metoda od slovenského sochára Vojtecha Ihriského. Ďalší kostol zasvätený solúnskym bratom vznikol v Senici uprostred sídliska Sotina. Základný kameň kostola posvätil počas svojej návštevy Šaštína pápež Ján Pavol II. dňa 1. júla 1995. Kostol vznikol podľa architektonického návrhu Klementa Trizuliaka. Ide o centrálnu stavbu s kužeľovitou vežou, ktorá vyrastá priamo zo stredu chrámu. Na zadnej strane oltárneho priestoru sú na konzolách umiestnené takmer v životnej veľkosti mramorové sochy obidvoch patrónov chrámu. Kostol bol slávnostne vysvätený 30. augusta 2009. Posledným sakrálnym objektom v regióne, ktorý je zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi, je kaplnka, ktorá sa nachádza v zámockom parku v Moravskom Sv. Jáne. Zámok spolu s priľahlým areálom slúži ako zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb. Tehlová stavba kaplnky so sedlovou strechou a ornamentálnou výzdobou v štítoch vznikla v rozmedzí rokov 1895 – 1910, keď zámok patril princovi Fridrichovi Karlovi z Hohenlohe – Öhringenu (1855 – 1910). Podľa ústnej tradície pôvodne slúžil objekt ako záhradný ateliér a od roku 1936 sa využíval ako márnica až do doby, keď bol v obci postavený dom smútku. V roku 1993 zásluhou zamestnankyne ústavu Terézie Kudlovej bola budova svojpomocne opravená a kaplnku vysvätil vtedajší pomocný trnavský biskup Vladimír Filo. Z pôvodného zariadenia objektu sa nezachoval žiaden mobiliár. Patróni kaplnky boli zobrazení na obraze, neskôr sa podarilo pre kaplnku získať výmenou z Oravy ich drevorezbu. V kaplnke sa bohoslužby slávia príležitostne, a to v deň otvorených dverí alebo v prípade úmrtia niektorého z klientov ústavu. Solúnskych bratov zobrazovali v navštívených chrámoch formou plastík, obrazov, nástenných malieb, vitráží, plakiet a malieb na zástavách.

Plaketa solúnskych bratov v kostole v Plaveckom Podhradí

Väčšina zobrazení sv. Cyrila a Metoda, pri ktorých poznáme datovanie, pochádza z obdobia po druhej svetovej vojne, keď boli kostoly po prechode frontu renovované. Pri ostatných, kde nepoznáme dobu vzniku, ich môžeme na základe použitých techník taktiež zaradiť do rovnakého obdobia. K najstarším zobrazeniam svätcov v regióne patrí nástenná maľba nad bočným vchodom v kostole v Gajaroch. Podľa námetu Jeremiáša Bassiho obraz namaľoval pri obnove chrámu v roku 1922 malacký maliar František Malovaný. V roku 1986 bol výjav pri renovácii kostola obnovený. Nástenné maľby vo farskom kostole v Závode namaľované oproti sebe na bočných stenách posledných polí lode pred svätyňou pochádzajú pravdepodobne od maliara Karola Juháriho z Nitry a sú z roku 1921, keď za pôsobenia farára Jána Bolla interiér chrámu dostal maľovkou súčasnú podobu. V rokoch 2003 – 2004 obnovil v kostole figurálne motívy Pavol Žák, pretože po predošlom neodbornom zásahu boli viaceré maľby v chráme poškodené. Do predvojnového obdobia spadá i stropná maľba v Rohožníku, ktorá je dielom Oskara Hoffmana z Liberca, ktorý maľoval interiér chrámu v rokoch 1930 – 1931. Autor zasadil obidvoch bratov do kartuše ovinutej listnatými úponkami a s nápisom Sv. Cyril a Metod v dolnej časti. Pravdepodobne do medzivojnového obdobia môžeme zaradiť i maľby v kostole v Lábe, v súčasnosti umiestnené v zadnej časti chrámovej lode. Obidva obrazy – každý z bratov je zobrazený na jednej tabuli – namaľované na drevenej v hornej časti volútami orámovanej doske boli pôvodne, vraj, súčasťou hlavného oltára z bývalého kostola, ktorý vyhorel v roku 1685. Tento údaj sa však podľa techniky maľby javí ako nepravdepodobný. V kostole v Petrovej Vsi sú polychrómované plastiky obidvoch svätcov zasadené do oltárneho retábula po stranách hlavného oltárneho obrazu. Zhotovil ich spolu s novými oltármi na objednávku veriacich v roku 1948 Štefan Hlávek z Hornej Krupej.

Obraz sv. Cyrila Metoda vo farskom kostole v Brodskom

Viacero povojnových obrazov zo života sv. Cyrila a Metoda, ktoré vznikli krátko po skončení druhej svetovej vojny, boli nástenné maľby. Vo farskom kostole v Borskom Sv. Jure znázornil na bočnej stene kostolnej lode v roku 1947 maliar Ondráček výjav príchodu byzantskej misie na Veľkú Moravu a jej privítanie Rastislavom. V Štefanove a Uníne sú zobrazení ako učitelia, ktorí prinášajú novú vieru a rúcajú pohanské modly. Špecifikom unínskej maľby od akademického maliara Bohumila Hanáka z roku 1949 je stvárnenie obyvateľstva v miestnych krojoch. V kostole v Kuklove vznikla maľba na víťaznom oblúku v roku 1960 za účinkovania Viliama Mitošinku. Solúnskych bratov zobrazuje, ako krstia pohana na pozadí Devínskeho hradu. V susedných Čároch umiestnil maliar Zoltán Závory sv. Cyrila a Metoda v rokoch 1981 – 1982 do väčšej kompozície svätcov, ktorú namaľoval na bočnú stenu chrámovej lode.

Vitráž okna vo Farskom kostole v Rohožníku
Vitráž okna vo Farskom kostole v Rohožníku

Umelecká hodnota diel je veľmi rôznorodá v závislosti od originálnosti a výtvarného spracovania. Popri originálnych námetoch, ktoré niekedy hraničia s insitným spracovaním, je pomerne veľa námetov prevzatých alebo odkopírovaných podľa známych obrazov. Obraz na procesiovej zástave v kostole v Rohožníku, ktorý je reprodukciou olejomaľby Jeremiáša Bassiho z roku 1910, rovnako ako už zmieňovaná maľba v Gajaroch predstavuje obidvoch svätcov v liturgických rúchach, ako spoločne držia otvorenú knihu, v pozadí je oltár. Obdobie vzniku možno rámcovo datovať do 30. až 40. rokov minulého storočia. Podľa predlohy Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1867 Sv. Cyril a Metodvznikol i obraz, ktorý sa nachádza na stene bočnej lode brodského kostola. Ten istý motív aplikovali Brodčania i na maľbu, ktorá je súčasťou procesiovej zástavy. Papierové reprodukcie autorov Jana Köhlera (Tito jsou naši otcové, 1912) a Františka Gyurkovitsa (Príchod svätých Cyrila a Metoda do Nitry, krst pri Pribinovom kostole, 1926) s motívmi solúnskych bratov nachádzame v kostoloch v Kopčanoch, Sobotišti, Sološnici, Šaštíne-Strážach. Portrétom svätcov od J. Köhlera je inšpirovaný obraz Vo Vysokej pri Morave, ktorý bol ale sekundárne upravovaný. Reprodukciou známeho námetu sv. Cyrila a Metoda je i nástenný obraz v Prievaloch, ktorý je signovaný monogramom J. M. a rokom 1988. Obraz bol po zásahu miestneho „majstra“ pred niekoľkými rokmi zreštaurovaný. Kópie známych plakiet s reliéfom sv. Cyrila a Metoda nájdeme v kostoloch v Plaveckom Podhradí a Cerovej. Za umelecky hodnotné zobrazenia môžeme považovať okenné vitráže v kostoloch v Rohožníku a Holíči. V Rohožníku ich v roku 1992 vytvorila česká firma M fabrica – firma Mitvalský z Brna a v Holíči sú dielom maďarského autora Józsefa Perlakiho, ktorý ich osadil v roku 2007. Z Popudinských Močidlian, časti Popudiny, pochádzajú vitráže osadené v závere presbytéria z dielne Vitráže Šabová Žitavany. Z plastík je umelecky hodnotné stvárnenie svätcov na priečelí farského kostola v Bratislave–Lamači. Postavy v nadživotnej veľkosti zhotovené z pieskovca sú dielom akademického sochára a Lamačana Michala Zdraveckého. Vytvoril ich v roku 2006. Spomedzi obrazov sa za umelecky najhodnotnejší považuje kútska ikona sv. Gorazda, žiaka solúnskych bratov a Metodovho nástupcu, ktorú v roku 1993 napísal akademický maliar Mikuláš Klimčák. Sv. Gorazd je zobrazený ako polfigúra v liturgickom rúchu s výraznou svätožiarou s roztvorenou knihou v jednej ruke a lipovou ratolesťou v druhej na pozadí siluety Nitry a trojvršia s dvojkrížom. Ikona je doplnená viacerými textami, ktoré upresňujú a konkretizujú použité symboly.

Maľba na procesiovej zástave vo farskom kostole v Rohožníku

Esteticky nepôsobia rušivo ani pamätné tabule k cyrilo-metodskému odkazu, ako napr. na kostole v Kútoch pamätník Zrodu svätogorazdovskýchtradícií od Tomáša a Mariána Polonských z roku 2009 inštalovaný pri 20. výročí konania osláv sv. Gorazda či pamätné dosky v Dojči a Šajdíkových Humenciach inštalované v roku 2000 ako odkaz na pôsobenie slovanských vierozvestcov na našom území. Práve v Dojči pretrváva tradícia, podľa ktorej prvých obyvateľov obce pokrstili sv. Cyril a Metod. Odkazom na tento akt je nástenná maľba v lodi dojčského kostola od maliara Jelíneka v pozadí s miestnou panorámou krajiny. Rovnako sú obidvaja vierozvestcovia zobrazení na bočných stenách pri víťaznom oblúku.
Výtvarné spracovanie obidvoch svätcov prakticky vo všetkých výrazových formátoch rešpektuje všeobecne zaužívaný úzus stvárnenia, osobitne typický pre každú postavu. Sv. Cyril býva zobrazovaný zvyčajne ako mních oblečený v habite hnedej alebo tmavej farby s knihou – veľmi často otvorenou – v ruke alebo popísaným zvitkom (Čáry, Prievaly). Niekedy namiesto knihy býva zobrazovaný s relikviárom ( P e t r o v a Ves, Šaštín-Stráže, kostol na námestí, Závod). Jeho brat sv. Metod sa najčastejšie znázorňuje odetý do biskupského rúcha či už východného, alebo západného obradu s krížom, ktorý býva niekedy dvojitý alebo trojitý so šikmým ramenom, alebo biskupskou berlou v ruke (Borský Sv. Jur, Petrova Ves, Radimov). Kríž býva niekedy taktiež atribútom sv. Cyrila (Brodské, Chropov, Koválov, Láb, Lozorno, Malé Leváre, Oreské, Šaštín-Stráže, kostol na námestí, Unín) a kniha zase atribútom sv. Metoda (Čáry, Lozorno, Prievaly, Rohožník, nástenná maľba). Objavujú sa i námety, na ktorých kríž alebo knihu držia spoločne (Častkov, Gajary). Ďalším Metodovým atribútom býva tabuľa s výjavom posledného súdu (Brodské, Chropov, Koválov, Láb, Unín, Závod).
Umelecké stvárnenia sv. Cyrila a Metoda v katolíckych kostoloch regiónu vznikali predovšetkým v posledných 60 rokoch, pričom sa uplatňovali rozličné výtvarné techniky. Autori diel preberali známe námety, ktoré odkopírovali alebo modifikovali. I pri menej vydarených umeleckých stvárneniach nemožno veriacim uprieť snahu uctiť si národných svätcov aj za cenu minimálnych nárokov na ich vkusné stvárnenie.
Pre úplnosť treba dodať, že cyrilo-metodský motív nachádzame tiež na zvonoch, napríklad v Lozorne, Lábe, Šaštíne-Strážach (bazilika) a Uníne, ktoré ale neboli do tohto článku zahrnuté, ako i v profánnom prostredí – napr. bronzové súsošie sv. Cyrila a Metoda v Kútoch od akademického sochára Milana Ormandíka z roku 1998 a drevené sochy sv. Cyrila a Metoda inštalované v tomto roku pred budovou základnej školy v Brodskom, ktoré sú dielom Miroslava Kindera.

Literatúra
Drahošová, Viera: „Kúcané“ pod cyrilometodskou zástavou. In Záhorie, roč. 4, 1995, č. 4, s. 6-7.
Drahošová, Viera: Úcta k svätému Cyrilovi a Metodovi na Záhorí. In Záhorie, roč. 8, 1999, č. 3, s. 9-11.Drška, Richard:
Jubilejný rok 1863 a Kúty. In Záhorie, roč. 22, 2013, č. 4, s. 2-5.
Fordinálová, Eva: Naše cyrilometodské dedičstvo. In Záhorie, roč. 2, 1993, č. 4, s. 2-3.
Fordinálová, Eva: Záhorák priviedol Konštantína Filozofa a Metoda z Byzancie na Devín. In Záhorie, roč. 10, 2001, č. 3, s. 2-5.
Fordinálová, Eva: Záhorské motívy vo „Visvetľení k Svatoplukovi a Cirillo-Metodiade“ Jána Hollého. In Záhorie, roč. 8, 1999, č. 3, s. 2-5.
-zaj-: Cyril a Metod. In Záhorie, roč. 9, 2000, č. 4, s. 33-34.

Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

0

Kostol sv. Margity Antiochijskej stojí na miernej terénnej vyvýšenine uprostred polí v blízkosti rieky Moravy v Kopčanoch. Bohatý vývoj kostolíka dokumentuje množstvo hodnotných vrstiev ako svedectvo jeho významu v kultúrno – historických súvislostiach.

Kostolík pozostáva z menšej lode a rovného záveru s mierne lichobežníkovým tvarom, orientovaný je v smere východ – západ. Rozmerovo je malý, vnútorná šírka lode je 3,8 m, dĺžka sa pohybuje od 4,7 do 4,9 m, zadná stena svätyne má dĺžku 1,85 m, bočné steny 2,3 m. Svätyňa je zaklenutá valenou klenbou, loď bola donedávna plocho zastropená, dnes má priamy priehľad do krovu. Pred začiatkom výskumných prác sa priečelie otváralo veľkým oblúkovým portálom, nad ktorým bolo segmentovo ukončené okienko. Drsná exteriérová omietka s hladeným rámovaním hrán malaplastický letopočet 1926 v omietkovom rámiku. Kostol perforovalo už len oblúkové okno na južnej stene lode. Od 90-tych rokov 20. st. sa uskutočnilo na objekte viacero odborných výskumov (archeologický, umelecko–historický, architektonicko–historický, reštaurátorský) a pokračujú dodnes.
Zhrnutie dôležitých poznatkov o vývoji kostolíka
Primárne obdobie

Objekt kostolíka vznikol v terajšej hmotovej skladbe, pričom obsahoval i dnes už zaniknutú predsieň. Valená klenba svätyne je pôvodná a nedávno sme pri výskume štítov zistili, že prekvapujúco aj loď mala klenbu. Archeologický výskum (Drahošová) odokryl obdĺžnikovú predsieň so zahĺbeným murovaným objektom, ktorú autori stavebno-historického výskumu určujú k prvej etape. Na severnej stene lode odokryli dve vysoko položené okná. Majú oblúkové ukončenie a rovné špalety. Podobné okno existovalo aj na západnej stene nad vstupom a zvyšky sa našli i na južnom múre lode. Zvyšok pôvodného okna s nábehom záklenku vidieť i na južnej stene svätyne, kde ho ruší mladšie stredoveké okno. Okno existovalo i v stene východného záveru v mieste terajšieho, ale situácia bola neskôr premurovaná. Archeologický výskum odokryl pôvodnú niveletu interiéru zníženú cca o 60 cm a tiež pôvodný prah vstupného portálu.
Podľa nájdených fragmentov bol objekt v interiéri i exteriéri upravený omietkovou vrstvou čiastočne rozotretou zo špár, čiastočne doplnenou. Na reliéfnom povrchu sme zistili vápenný náter/y/ a ojedinele fragmenty čiernej a červenej farebnosti. Nedali sa však presnejšie definovať, ani s určitosťou rozhodnúť o ich príslušnosti k uvedenej fáze (mohli byť zvyškami neskorších úprav). Autori stavebno–historického výskumu (Sabadošová, Havlík) v hornej časti západnej steny odokryli väčšie zvyšky omietkovej vrstvy s odtlačkami textílie. Táto primárna etapa môže byť datovaná v rozmedzí od konca 9. do konca 10. storočia.
10. – 12. storočie
Následne bol objekt preomietnutý bez zistených stavebných zmien. Nálezy sa týkajú len interiéru, ktorý bol po omietnutí vyzdobený a zvyšky výmaľby sú zachované dodnes na západnom štíte pod úrovňou niekdajšej klenby. Túto etapu nie je možné presne datovať, na základe súvislostí (berúc do úvahy aj nové poznatky) ju možno rámcovo určiť ako ranostredovekú, v rozmedzí od konca 10. do 12. storočia.
V ďalšom štádiu zamurovali okná na severe a okno na západnom priečelí, zrejme z klimatických dôvodov. Je zaujímavé, že pri tom použili dva druhy mált. Predpokladáme, že prišlo aj k úprave okna na východe. Zároveň vzniklo nové hrotité okno na juhu svätyne s kamenným rámom a kruhovou perforáciou vo vrchole, umiestnené v strede hrúbky muriva. Následne dostal interiér novú omietkovú vrstvu reliéfneho povrchu, pričom jej charakter sa na severnej a južnej stene mierne odlišuje. Zrejme išlo o dva technologické postupy v rámci jednej etapy. V mieste zámurovky pôvodného okna sme na severnej stene lode našli na tejto omietke zvyšky veľkorozmernej mandorly (elipsovitá alebo oválna svätožiara okolo Ježiša Krista) s dúhovou lavičkou a fragmentmi svätožiary a vlasov postavy. Mandorla pokračovala nad úroveň stropu. Lem mandorly z červených, ružových, tyrkysových a sivookrových pruhov má šírku asi 27 cm. Žiaľ, najzaujímavejšia časť výjavu – tróniaci Kristus – prekrývajúca práve uvedené okno sa nezachovala.
14. – 15. storočie
Pokračovaním stredovekých zásahov bolo osadenie dvoch okien s mníškovým ukončením do južnej steny lode, zrejme do miesta primárnych otvorov. Na rozdiel od mníškového okna svätyne sú ich rámy umiestnené na vnútornom líci muriva a špalety sa rozširujú von. Upravené bolo zvnútra i okno východného záveru, osadili doň drevenú dosku s výrezom zjednodušene pripomínajúcim obrys mníšky. Túto vrstvu dávame približne do obdobia prelomu 14. – 15. storočia. Nad vrcholom prvého z týchto okien sme našli fragment omietkového nábehu s vápennými nátermi. Podľa všetkého ide o zvyšok plastického rámovania otvorov, ku ktorému došlo v ďalšej, bližšie neurčenej etape. Je otázne, nakoľko stredoveké zásahy môžu súvisieť s väčšími stavebnými akciami v najbližšom okolí. Farský kostol v Skalici začali stavať pred rokom 1372 a v Holíči po roku 1387.
15. – 16. storočie
Následná rozsiahla úprava objektu sa skladá z viacerých čiastkových zásahov, pri ktorých boli použité rôzne druhy mált a omietok, čiastočne sa aj prekrývajúce. Najvýraznejším zásahom bolo osadenie širokého polkruhovo ukončeného portálu do západnej steny, čo dokladá aj najneskorší zánik prístavby. Osadenie portálu vyvolalo nutnosť premurovania vonkajších nároží a eliminovanie nerovností čelnej steny, čím vznikol nad portálom výraznejší odskok medzi pôvodným a novým murivom. V interiéri sa nachádza omietka rovnakého typu pokrytá asi 5 vrstvami vápenných náterov, na poslednom boli zistené červené pásy súvisiace však s mladšou fázou. Súčasne sa zdvihla úroveň podlahy. Oltárnu menzu zo svätyne presunuli do lode (jej základy odokryla Dr. Drahošová), čo vyvolalo zosekanie hrán svätyne kvôli prechodu do záveru. Prvé mníškové okno južnej steny zámurovkou výrazne zmenšili v súvislosti so situovaním empory. Dá sa predpokladať, že dôvod predmetných zásahov súvisel s potrebou optického kontaktu s exteriérom, čo umožňovalo zapojiť do liturgie veriacich, ktorí sa nezmestili do vnútra a zväčšiť tak kapacitu bez objemového nárastu objektu. Presunutím oltára do lode sa táto stáva akoby svätyňou a rozmerný portál (ako poukazuje E. Sabadošová) reprezentuje funkciu víťazného oblúka. Túto etapu rámcovo možno datovať na prelom 15. – 16. storočia. Nemusela sa udiať naraz, rozdielne omietky a malty môžu svedčiť o istej postupnosti zásahov.
Je možné, že v rámci týchto úprav došlo aj k zmene východnej steny, kde bolo zamurované okno. Výskum tu mechanicky rozlíšil fragmenty dvoch výmalieb, mikroskopický rozbor vzoriek zistil celkovo štyri farebné vrstvy, čo svedčí o relatívne častých zásahoch. Realizované boli na bordovom podklade. Prvá má zvyšky modrej (obloha?) a zelenej s tmavšími linkami (stromy?). Vrchná vrstva (realizovaná na tenkom pieskovom pačoku) odhalila na modrom pozadí fragment trištvrťprofilu ženskej tváre so svätožiarou. Rozbor pigmentov určuje vznik malieb od 2. polovice 16. storočia. Na základe zachovaných zvyškov ženskej tváre mladšej z vrstiev môžeme temer s istotou tvrdiť, že to je sv. Margita Antiochijská. Výjavy boli realizované na východnej stene a plnili tak funkciu oltárneho obrazu, ktorý s ohľadom na patrocínium musel znázorňovať túto sväticu. Táto zachytená fáza môže súvisieť bezprostredne s predchádzajúcimi zásahmi. K spomínaným časovým horizontom sa viaže prvá písomná zmienka o objekte v súvislosti s delením Holíčskeho panstva v roku 1554.
17. storočie

Celý interiér neskôr preomietli a oltárnu menzu presunuli na zadnú stenu záveru, ktorý zvýšili stupňami s použitím staršej kamennej platne. Na tehlovú podmurovku osadili kamennú menzu staršieho oltára. Keďže nesiahala cez celú šírku zadnej steny, cezúru domurovali. Podmurovka bola realizovaná len v prednej časti, za ňou bola plocha vyplnená hlinitým zásypom so suchým rastlinným depozitom. Na stenách svätyne, ktoré prekryl oltár, vyryli viacero nápisov, takže sa rátalo s tým, že nebudú viditeľné. Z mnohých neúplných slov a iniciálok spomeniem nápisy POLACEK (Poláček), HE / Hic est?/ MARTINUS BONAG a hlavne dátum AD 1647, ktorý úpravu určuje. Interiér dostal bohaté maľované dekorácie. Pri podlahe je čierny priebežný sokel, spodnú tretinu stien zdobí lambrekýn s oranžovočerveným točeným drapériovým vzorom, ktorý ukončuje 12 cm široký strapcový pás v úsekoch farebnosti smaragdovo–zelenej, okrovo–červenej a sivo–čiernej. Klenba bola celoplošne pokrytá výrazným oblakovo–drapériovým členením. Terajší doplnkový výskum odhalil na nej dvojicu kľačiacich postáv a vo vrchole korunu so svätožiarou. Navyše odhalil na južnej stene lode neurčitý výjav v kostole kľačiaceho rehoľníka pred Madonou (?). Stena menzy bola biela s pásmi čierneho a sivého sokla, ostali i skosené nárožia, ktorých plochy boli sivé s čiernym členením (nález maľovanej profilácie – pätka pilastra). Na východnej stene záveru vznikla ústredná plocha orámovaná čiernymi iluzívnymi pilastrami nesúcimi rímsu na sivom pozadí. Jednalo sa o maľovanú náhradu retábulového oltára. Takto rámovaná plocha mala len základný biely náter a predpokladáme, že v nej mohol byť osadený obraz.
Dôvodom úpravy mohlo byť chátranie i možné poškodenia počas stavovských povstaní Gabriel Betlena a Juraja Rákociho. Je možné, že sa zachovala v ústnej tradícii, ktorá hovorí, že šľachtičná Margita dala kaplnku v roku 1693 zrenovovať. Uvedená renovácia by mohla súvisieť s opísanými zásahmi, rok 1693 však môže odkazovať na následnú akciu: v časovom odstupe vzniká (len vo svätyni) na šedom intonaku druhá výzdoba, ktorá zopakovala prvú v zásade v rovnakom riešení, len s čiastočným posunom. Vtedy tiež zamurovali okno v južnej stene svätyne a čiastočne ho upravili na výklenok pre liturgické potreby.
V ďalšom sa vytvára nové polkruhové okno termálneho typu v mieste druhého mníškového okna južnej steny lode. Zamurováva sa aj zmenšené okienko v mieste prvého mníškového okna. Nové okno so segmentovým ukončením bolo prerazené nad vstupným portálom. S ňou súvisí výzdoba štylizovaných rastlinných ornamentov vo forme rozviliniek, zachytená pri oblúkovom okne. Tvoria ju hnedé, žlté a červené línie a smaragdovozelené lístky. Omietka je zachytená aj v exteriéri v okolí okien, kde prebieha rytá pasparta okolo otvorov. Vzhľadom na formu rozvilinkovej výzdoby by sme tieto zásahy mohli datovať ešte do 17. storočia, hypoteticky v súvislosti so spomenutou druhou výmaľbou svätyne.
19. storočie
Následná etapa je len preomietnutím. Loď bola biela, vo svätyni je na nej ešte výzdoba – bordová plocha a hnedé rámy s oranžovo-bielymi točenými líniami. Na exteriéri je zachovaná len v okolí poloblúkového okna na juhu lode. Vo svätyni upevnili na menzu drevenú oltárnu kompozíciu. Etapa možno súvisí s prestavbou farského kostola v obci v šesťdesiatych rokoch 19. storočia.
20. storočie
Posledné celkové úpravy sa udiali v roku 1926. Interiér preomietla omietka sivá, piesková, miestami pačok, sú na nej 4 najmladšie nátery. Exteriér prekryla drsná hrubá vrstva s výrazne hrboľatým povrchom, okolo otvorov, nároží a pod rímsou hladené pasparty, nad vstupom v rámčeku letopočet 1926. Pri prácach bola zrejme vymenená zámurovka okna na juhu svätyne. Na jeho kamennom článku je ceruzou písaný letopočet 1926.
Pri začiatku výskumov v 90-tych rokoch sa stala ťažiskovou otázka datovania vzniku objektu. Už v priebehu 20. storočia sa objavovali tvrdenia o jej stredovekom pôvode na základe zamurovaných článkov. Archaická hmotová skladba, veľkomoravské sídliskové nálezy v okolí i blízkosť mikulčického hradiska Valy vyvolávali úvahy o veľkomoravskej tradícii. Prispeli k tomu postrehy A. Bagina o miestnom slávení patrocínia, ktoré sa udržalo v dátume platnom do 12. storočia, ako aj jeho spojenie patrocínia s cyrilo-metodskou misiou. Kostolík je čelnou fasádou orientovaný presne k mikulčickému hradisku, ktoré malo svoju hlavnú bránu orientovanú ku Kopčanom (Ratkoš). Asymetrickosť portálu viedla R. Appela k porovnaniam s mikulčickým kostolom č. 10, vyslovil však predpoklad, že kostolík bol postavený na základoch vlastníckeho kostola z 9. storočia. M. Vančo nastolil hypotézu o jeho stotožnení so Sekirkostelom z Kozmasovej kroniky. Viacerí autori logicky siahajú po najbližšej analógii – s Kostolom sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom. Typ kostola s rovným záverom vyvolával a nanovo vyvoláva úvahy o jeho proveniencii, ktoré sa pravidelne objavujú pri stretaní sa s takými kostolmi.
Obnova objektu postupovala parciálne pri priebežnom spresňovaní poznatkov reštaurátorským spôsobom (J. Puškár), pričom práve určenie veľkomoravského pôvodu vnieslo do metodickýh pokynov tendencie preferovať prvotný výraz. Bola vymenená krovná konštrukcia i strešná krytina, odstránený rovný strop a objekt dostal priamy priehľad do krovu. Odstránila sa novodobá omietková úprava exteriéru. Terajšia niveleta interiéru je znížená cca o 60 cm na pôvodnú úroveň. Náznakovo sa zrekonštruoval (ale v nedobovom segmentovom ukončení) pôvodný vstupný otvor. Doterajší portál ostal na fasáde a zatiaľ je viditeľný, vzájomný vzťah týchto prvkov však spôsobuje rozbitosť celkového pôsobenia. Zrušilo sa i novšie okienko nad vstupom a zrekonštruovalo pôvodné. Na severnej stene sú prezentované a funkčné obe primárne okná, na južnej stene lode sú prezentované mníškové okná stredoveké. Prvé sa obnovilo odstránením dvoch zámuroviek a druhé sa zrekonštruovalo. Zaniklo tým však v jeho mieste termálne okno s interiérovou rozvilinkovou výzdobou. Mníškové okno južnej steny svätyne je prezentované z exteriéru, v interiéri je zaslepené, zvyšok primárneho okna v tomto mieste je momentálne na odhalenom murive čitateľný. Otvorilo sa okno východného záveru. V interiéri sa odstránila menza na zadnej stene záveru. Etapu parciálnych zásahov v súčasnosti nahrádza komplexná obnova objektu, ktorá zahŕňa všetky informácie a vytvára ucelený pohľad na zachované hodnoty objektu a ich prezentáciu. Už zrealizovali náznakovú prezentáciu predsiene vymurovaním múrika, opravili tvar hlavného vstupu, vymenili vstupné dvere. V konečnej verzii bude kostolík zvonka omietnutý, interiérovú úpravu ovplyvnia výsledky doplnkového reštaurátorského výskumu.
Význam kostola posilňuje skutočnosť, že hoci je skromných rozmerov a od 16. storočia stál osamotený v bažinatom prostredí, nezanikol, ale naopak, bol vždy predmetom mimoriadnej pozornosti a náročných úprav. A je naozaj výnimočné, že tento malý objekt prináša stále prekvapujúce poznatky. K spresneniu dátumu jeho vzniku snáď prispeje i rozbor dreveného trámu zo štítu a analýza dosiaľ neidentifikovaných znakov pod oknom južnej steny lode.
Kostol sv. Margity tak po stáročiach pred nami odkrýva svoje tajomstvá – našou úlohou je ich odhalenie a zachovanie pre budúce generácie. Slovami žalmistu: dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane.

Použité pramene a literatúra
Appel, R. a kol.: Kopčany – dejiny obce, Senica, 1992.
Baxa, P.: K významu kostola sv. Margity Antiochijskej v dejinách Kopčian, okr. Skalica, in : Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3. Zborník zo seminára ku dňom Európskeho kultúrneho dedičstva. Trnava : Pamiatkový ústav, Regionálne stredisko v Trnave, 2000, s. 44-47.
Baxa, P., Ferus, V., Glaser-Opitzová, R., Katkinová, J.: Veľkomoravské hroby pri kostole sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, in: Pamiatky a múzeá, 3/2005, s. 48-50.
Botek, A., Úradníček, V.: Kostolík sv. Margity Antiochijskej Kopčany. Záverečná správa. Výskumná úloha 7/95, Výskum sakrálnej architektúry. Elaborát reštaurátorského výskumu, Vysoká škola výtvarných umení, Katedra reštaurovania, 1998.
Botek, A.: Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, in : Pamiatky a múzeá, 4/2007, s. 41-45.
Botek, A.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch – vývojové etapy a otázky metodiky obnovy, in : Monumentorum tutela/Ochrana pamiatok, 22. Zborník z príspevkov, ktoré odzneli na seminári Výskum a obnova ranostredovekej architektúry, Bratislava, 11. – 12.11.2009, Bratislava 2010, s. 29-51.
Botek, A., Gregorová, J., Palgutová, K.: Prípravná dokumentácia ku kompletizácii podkladov kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch – 1. časť. Fakulta architektúry, STU, Bratislava, 2011.
Drahošová, V., Vančo, M.: Výskum kaplnky sv. Margity v Kopčanoch. In : Avans 1994, Nitra 1996, s. 46.
Gregorová, J., Botek, A., Palgutová, K.: Prípravná dokumentácia ku kompletizácii podkladov kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch – 2. časť. Fakulta architektúry, STU, Bratislava, 2011.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Návrh na reštaurovanie exteriérových omietok. 2004.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Podrobný výskum reštaurovaných exteriérových omietok ako doplnok reštaurátorského prieskumu z Návrhu na reštaurovanie exteriérových omietok, 2004 a nové nálezové situácie z južnej a západnej steny lode. Elaborát, 2006.
Puškár, J., Mýtnik, V.: Kostol sv. Margity v Kopčanoch. Návrh na reštaurovanie. Západná a južná fasáda. 2009.
Sabadošová E., Havlík, M.: Skvost sakrálnej architektúry Slovenska, in : Slovenské národné noviny, 25.5.2004, s. 6.
Sabadošová E., Havlík, M.: Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany. Správa o výsledkoch architektonického výskum 1995 – 1998. Národné pamiatkové a krajinné centrum. Slovenský ústav pamiatok, Krajské stredisko. Bratislava, 1999.
Sabadošová E., Havlík, M.: Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany. Ideový návrh pre obnovu pamiatky, pre jej realizáciu. Pamiatkový ústav – regionálne stredisko, Bratislava, 1999.
Sabadošová E., Havlík, M. : Umelecko – historický výskum južnej a západnej fasády lode kostola s vyhodnotením reštaurátorských nálezov počas odstraňovania omietok. Kostol sv. Margity Antiochijskej, Kopčany, 2008.
Šurin, M., Botek, A.: Kopčany, kostol sv. Margity Antiochijskej. Návrh na reštaurovanie interiéru. Elaborát, 2008.
Vančo, M.: Kaplnka sv. Margity pri Kopčanoch. Otázka jej pôvodu a problematika architektonického typu. In : ARS, 2/3, 1995, s. 139-167.

 

Jubilejný rok 1863 a Kúty

0

„Krásna je obyčaj u všetkých národov rozpomínať sa na mužov, ktorí Bohu, viere a národu verní a osožní boli.“

Takto sa vo svojom príspevku Prebuďme sa teraz! na začiatkuroka 1863 v časopise Cyrill a Method čitateľom prihováral slovenský podnikateľ, politik a publicista Ján Bobula pôsobiaci v Pešti v súvislosti s 1000. výročím príchodu slovanských apoštolov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.
Rok 1863 a toto okrúhle jubileum sa oslavovalo u všetkých slovanských národov a jeho význam podčiarkoval aj záujem pápeža Pia IX. a nariadenie celoročného pripomínania oboch svätcov v litániách o všetkých svätých v rímskych kostoloch. Uvoľneniu pomerov v Rakúskej ríši, ktoré umožňovali dôstojne osláviť 1000-ročnú pamiatku prijatia kresťanstva, predchádzal z politického a národnostného hľadiska zložitý vývoj.
Impulzom k zmene bola porážka rakúskych armád vo vojne proti Sardínskemu kráľovstvu a Francúzsku v roku 1859 v severnom Taliansku, čo viedlo k strate Lombardska. Na domácej politickej scéne sa to prejavilo pádom obávaného ministra Alexandra Bacha a vydaním tzv. Októbrového diplomu, v ktorom sa panovník František Jozef I. zriekol absolutizmu a Rakúsko sa malo federalizovať na jednotlivé historické kráľovstvá a časti. V rámci Uhorska sa konali od roku 1848 prvé voľby a snem, ktorý sa zišiel 6. apríla 1861, riešil v prvom rade štátoprávne postavenie Uhorska a vzťah k Viedni. Zmena politickej situácie sa odrazila aj vo zvýšenej aktivite jednotlivých národov – Srbov, Chorvátov, Rumunov a Slovákov. Ich vyvrcholením z pohľadu Slovákov bolo národné zhromaždenie 6. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, kde boli sformulované slovenské požiadavky ohľadom uznania osobitosti slovenského národa, rovnoprávnosti slovenčiny, vytvorenia autonómneho územia – tzv. „Hornouhorské slovenské Okolie“, prekladu zákonov do slovenčiny a ďalšie kultúrne a školské potreby a následne boli odovzdané v Pešti podpredsedovi snemu Kolomanovi Tiszovi.
Pre obec Kúty a jej zapojenie do celonárodného diania bolo dôležité obsadenie tunajšej fary popredným slovenským národovcom Andrejom Radlinským, ktorý sem prišiel v lete 1861. Jeho prvoradou snahou bolo získať si veriacich a národne ich prebudiť, čo sa mu v priebehu necelých dvoch rokov aj podarilo. Dôkazom, okrem iného, bola manifestačná púť na Velehrad a kolektívny vstup obce do Matice slovenskej.
Radlinský už od začiatku roku 1863 na stránkach ním redigovaného periodika Cyrill a Method s podtitulkom Katolícke noviny pre Cirkev a Dom uverejňoval postupne spôsoby slávenia jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu na Morave, v Čechách, Chorvátsku, Slovinsku, Poľsku, v Ríme, v rámci Uhorska v Spišskej a Banskobystrickej diecéze. Čitateľov oboznamoval v skrátenej verzii so životnými osudmi slovanských vierozvestov, k ich dôstojnej oslave tu vyšlo aj niekoľko piesní.
Ústredným miestom osláv príchodu sv. Cyrila a Metoda sa stal moravský Velehrad, ktorý mal byť podľa tradície sídlom arcibiskupa Metoda. O zámere uskutočniť púť na Velehrad z Kútov v oktáve sviatku oboch apoštolov (po 5. júli) informuje Radlinský krátkou poznámkou uverejnenou 21. marca 1863 v časopise Cyrill a Method na konci správy o tzv. „prípravnej slávnosti“ sv. Cyrila a Metoda v Kútoch, konanej v dňoch 14. – 15. marca.„Odtuďto chystá sa velkolepá processia na posvätný Velehrad ku dňu 5. julia. K tomuto cieľu zaprovádza sa peňažitá sbierka na shotovenie korúhvi (zástavy, pozn. autora) s obrazom sv. Cyrilla a Methoda.“
Púti predchádzala ešte v nedeľu 5. júla cyrilometodská slávnosť v samotnej obci, keďže zrejme kvôli žatevným prácam sa nie každý mohol vybrať na Velehrad.
V piatok 10. júla sa o 5. hodine ráno zhromaždili veriaci vo farskom Kostole sv. Jozefa na slávnostnej svätej omši, kde sa spievala k tejto príležitosti osobitne zložená pieseň: Duša kresťanská zvelebuj Boha, ktorú pútnici potom spievali aj po ceste na Velehrad. Po omši o 7. hodine dostalo približne 70 pútnikov v kostole požehnanie, procesia bola vyprevadená za zvukov zvonov za obec k soche sv. Vendelína, bola krátka adorácia.
Na čele procesie bol nesený pozlátený kríž,za ním niesli dvaja mládenci kostolné zástavy, dve dievčence slovenskú koruhvu v bielo-modročervených farbách a druhú uhorskú. Potom nasledovala veľká, na troch žrdiach upevnená koruhva sv. Cyrila a Metoda, za ňou niesli miništranti dve červené zástavky, potom nasledovali kútski učitelia Vavrinec Geher a Andrej Nosek so spevákmi a za nimi medzi dvoma pannami nesúcimi biele zástavky farár Dr. Radlinský. Na konci procesie išiel ostatný ľud, najprv mládenci a muži, za nimi ženy a na konci koč a voz s batožinou pútnikov.
Samotná veľká cyrilometodská koruhva šarlátovej farby niesla na jednej strane motív príchodu sv. Cyrila a Metoda na Velehrad, na druhej strane ich pôsobenia medzi Slovanmi. Autorom oboch malieb bol Račkaj z Oravy a celková cena koruhvy bola 70 zlatých, pričom medzi ľuďmi sa vyzbieralo 30 zlatých, zvyšok doplatil Radlinský.
Procesia sa uberala smerom na Skalicu, v Adamove sa k nej pripojilo niekoľko Brodčanov, v Kopčanoch nikto. Na poludnie dorazili pútnici do Holíča, kde bol krátky odpočinok a v Kostole sv. Martina požehnanie s Oltárnou sviatosťou. Po obede prešli za prizerania sa množstva ľudí Skalicou a dorazili do Strážnice, kde ich spev obdivovalo taktiež veľa Strážničanov. Po odbavení litánií a požehnaní sa procesia v meste rozložila na nocľah, Radlinský spal u tunajšieho dekana Martina Stanislava.
Na druhý deň v sobotu po rannej pobožnosti sa procesia pohla ďalej do Veselí a po odbavení sv. omše nasledovali raňajky. Aj tu boli pútnici vľúdnekde prijatí dekanom Františkom Beranom a kaplánom Karolom Kaštýlom, podobne tomu bolo i v Kunoviciach, kde ich netrpezlivo očakával farár Jozef Ptáček s kaplánom Jozefom Vykydalom.
Odtiaľto pútnici zamierili cez Uherské Hradište a Staré Město k samotnému Velehradu, pričom sa k nim pridávali jednotliví veriaci z okolia. Pútnický Kostol Nanebovzatia Panny Márie bol slávnostne vyzdobený národnými, krajinskými a cisárskymi zástavami a na vstupnej bráne do areálu kláštora bol osadený nápis „Chvála sv. Cyrillu a Methodeji“ s chronogramom.
V záverečný deň oktávy slávnosti sv. Cyrila a Metoda, v nedeľu 12. júla, nariadil hlavný celebrant obradov olomoucký arcibiskup Fridrich Fürstenberg, že Radlinský mohol súčasne s omšou v chráme slúžiť slávnostnú omšu za asistencie moravských kňazov vonku pred kostolom. Okolo oltára boli rozostavení kútski pútnici s koruhvami, z ktorých vynikala najväčšia sv. Cyrila a Metoda. V slovenskej kázni, na začiatku ktorej odznela pieseň „Jeden, dva, tri …, jedenásta odbila, vyprovoď mja má milá”, rečnil Radlinský o význame Velehradu: 1. pre Slovákov, 2. pre Katolícku cirkev, 3. pre všetkých Slovanov.
Po obede odbavili pútnici litánie a spoveď, na druhý deň skoro ráno mali svätú omšu a prijímanie. Domov do Kútov procesia dorazila v utorok navečer a v kostole sa celá obec zaviazala putovať každoročne v čo najväčšom počte na Velehrad.
Okrem Radlinského sa velehradských slávností zúčastnili na čele procesií alebo osve holíčsky kaplán Ján Bartošik s 500 až 600 Holíčanmi v sprievode hudby, vdp. Pavel Horňáček na čele asi 200 pútnikov zo Šaštína, dňa 6. júla sem dorazila púť zo Starej Turej, farári Ján Galbavý z Jablonového, Štefan Čulen z Perneku, Ignác Juračka z Lábu, Ignác Snierer z Holíča a kapláni Michal Chovanec z Kútov, Ján Stachovič z Moravského Sv. Jána a Július Matulay z Borského Sv. Jura. Dňa 12. júla tu bola popri „Kúcanoch“ procesia z Petrovej Vsi vedená farárom Michalom Horváthom a kňazi Ján Pavelka z Dojča, Alojz Černý z Unína, Matej Stopek z Kuchyne a Ján Novák, šaštínsky kaplán.
Spolu s ostatnými kňazmi zo Slovenska ich po slávnostnej sv. omši prijal o pol jednej olomoucký arcibiskup, ktorého v mene všetkých pozdravil dekan Štefan Závodník.
Manifestačná púť Radlinského a jej publicita na Slovensku i Morave mala značný národnonáboženský význam, keďže uhorská cirkevná hierarchia na čele s kardinálom Sczitovszkým sa k miléniovým oslavám príchodu sv. Cyrila a Metoda stavala rezervovane a takéto prejavy slovanskej vzájomnosti určite neboli po chuti ani politickým reprezentantom Uhorska, ktorí sa obávali panslavizmu a zvyšovania národného povedomia Slovákov. O širokom ohlase kútskej procesie svedčí aj noticka vPešťbudínskych vedomostiach, jediných slovenských politických novinách v tej dobe, o skvelej procesii. A sám Radlinský na záver opisu púte konštatuje: „… príčina tohoto dosť rozvlačného a zunovacieho opisu processie kútskej, aby totižto za príkladom tejto i z iných strán Slovenska početné processie v nastávajúcom druhom Cyrillo-Methodejskom 1000-ročí na Velehrad chodievaly.“
Druhým celonárodným podujatím spojeným s rokom 1863 bolo založenie Matice slovenskej v zmysle literárneho a slovesného spolku Slovákov. Požiadavka na zakladanie literárnych a mravnovzdelávacích národných spolkov bola sformulovaná už na memorandovom zhromaždení v lete 1861 v Turčianskom Sv. Martine a následne po korektúrach uhorskej miestodržiteľskej rady schválil 21. augusta 1862 stanovy Matice slovenskej panovník František Jozef I. Ohlásenie založenia Matice slovenskej vyšlo 7. novembra 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach spolu so stanovami, ktoré uverejnila v prvých dvoch číslach v roku 1863 aj Slovesnosť.
Hoci stanovy nekonkretizovali možnosť pre obce a mestá stať sa zakladateľmi Matice slovenskej, ale len riadnym členom pri zložení sumy 100 zl., ako tzv. „mravnie osoby“, II. valné zhromaždenie v roku 1864 ustanovilo, aby sa príslušné paragrafy upravili. Stalo sa tak zrejme na podnet Andreja Radlinského, keďže Kúty zložili 200 zl. a vstúpili tak predbežne medzi zakladateľov Matice slovenskej. Na čele obce stál vtedy richtár Vendelín Ralbovský – Pavuovka.
Ani celkový podiel Záhoria pri finančnej zbierke na Maticu nebol zanedbateľný. Počas roka 1863 sa podľa zoznamov darcov uverejňovaných priebežne v Pešťbudínskych vedomostiach vyzbieralo celkovo 1331 zl. 32 gr. v 22 lokalitách regiónu. Darcovia pochádzali z radov kňazov, učiteľov, roľníkov, mešťanov, remeselníkov, dvaja boli advokáti a jeden barón.
Samotný slávnostný akt založenia Matice slovenskej pripadol na utorok 4. augusta v Turčianskom Sv. Martine za účasti množstva národovcov na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moysesom a evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym, ktorí boli zvolení za predsedu, resp. podpredsedu.
Kúty na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v predvečer hodov (5. augusta), zastupoval Radlinský, zvolený ako zakladajúci člen do matičného výboru, a do Martina ho viezol Ján Hések – Fojt. Radlinský bol vtedy zrejme vo veľmi dobrej nálade, lebo tu vraj cigánskej hudbe dal veľkú bankovku.
Hlbokú stopu, ktorú svojou duchovnou, politickou a kultúrnou činnosťou Andrej Radlinský zanechal nielen v Kútoch, ale i v rámci celého slovenského národa, dodnes pripomína viacero textov či pamätných tabúľ a popri nich aj súsošie Radlinského na námestí v Kútoch. K jeho slávnostnému odhaleniu došlo symbolicky v roku 1930 pri oslavách 60. výročia Spolku sv. Vojtecha, ktorého bol osnovateľom a zakladateľom.
O stále živom odkaze cyrilometodskej tradície v dnešnej dobe svedčí aj každoročné organizovanie osláv sv. Gorazda, ktorých kolískou na Slovensku sa v roku 1990 stali práve Kúty, a tiež odhalenie súsošia sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 v obci či reliéfu sv. Gorazda na priečelí kostola v roku 2009.

Pramene a literatúra
Hések, Matej: Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. (Rukopis) Záhorské múzeum Skalica.
Cyrill a Method. Katolícke noviny pre Cirkev a Dom, roč. XIII., 1863, č. 1, 6, 10, 23, 36, 42, 45.
Pešťbudínske vedomosti, roč. II., 1862, č. 89; roč. III., 1863, č. 59, 65.
Slovesnosť, roč. I., 1863, č. 1, 2; roč. II., 1864, č. 30.
Mrva, Ivan: Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. Bratislava 2010.
Podrimavský, Milan a kol.: Dejiny Slovenska III. Bratislava 1992.
Segeš, Vladimír – Mrva, Ivan: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava 2012.
Šteller, Ferdinand: Andrej Radlinský. Trnava 1934.

Včelárske spolky na Záhorí

0
 
Skôr, než sa po rozpade rakúsko–uhorskej monarchie začali v novom česko-slovenskom štáte robiť prípravy na vytvorenie včelárskej organizácie, vznikali z iniciatívy samotných včelárov prvé miestne spolky. Dňa 15. augusta 1919 bolo založené Zemské ústredie včelárskych spolkov na Slovensku. Medzi 44 zakladajúcimi miestnymi združeniami reprezentovali Záhorie spolky z Holíča, Senice a Veľkých Levár. V prvom dvanásťčlennom celoslovenskom výbore nachádzame aj zástupcov záhorských včelárov, a to Jána Pihorňu, hospodára z Holíča a Jozefa Závodského, rímskokatolíckeho farára zo Senice. Jednou z hlavných úloh ústredia okrem obhajovania záujmov včelárov bolo aj založenie vzornej včelárskej paseky a zriadenie včelárskych pozorovacích staníc, ktoré mali sledovať znáškové podmienky na včelárenie. Takáto pozorovacia stanica pre oblasť Záhoria bola zriadená v Holíči. V mesačných intervaloch poskytovala hlásenia o teplote, rozvoji včelstiev, priebehu znášky a fáze vývoja rastlín. Spolky zabezpečovali pre svojich členov prednášky, kurzy, výstavy, zakupovali spoločné včelárske zariadenia a organizovali výsadbu nektárodajných stromov a kríkov.
V tomto období ešte dožívali primitívne spôsoby obhospodarovania včelstiev v košoch, keď sa pri medobraní včely vydusili sírou alebo sanitrou (liadkom), všeobecne však už malo prevahu včelárenie v moderných úľoch s rozoberateľným dielom. Aj v technológii včelárenia sa od rozmnožovania včelstiev rojením už prechádzalo na uvedomelú tvorbu odložencov a zmetencov. Odbornú úroveň včelárstva zvyšoval od roku 1923 aj vlastný časopis Slovenský včelár, ktorého hlavným redaktorom bol Jur Babka1 a tlačil sa v kníhtlačiarni Františka Urbánka v Trnave, pričom boli vydávané aj časopisy pre včelárov maďarskej a nemeckej národnosti Deutsche Bienenzeitung a Méhészujság v Bratislave a Méhészetűnk Nových Zámkoch.
Keď sa z iniciatívy predsedu Ústredia JUDr. Jána Gašperíka v roku 1932 vybudovala Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci,2 včelári dostali možnosť absolvovať odborné kurzy zamerané na plemenársku prácu, všeobecné včelárenie, učiteľstvo včelárstva, kurzy včelmajstrov a inú problematiku. Včelárske prednášky podporovala expozitúra Ministerstva poľnohospodárstva v Bratislave a pre oblasť Záhoria boli ako učitelia včelárstva určení František Přikryl, učiteľ zo Skalice, Ján Polčín, riaditeľ školy zo Sekúľ a Rudolf Klučka,3 učiteľ z Jablonice. Irma Přikrylová a Irma Polčínová pôsobili ako odborné učiteľky pre zužitkovanie medu v domácnosti. Propagátorom včelárstva bol MUDr. Ľudovít Šimko, predseda Hospodárskeho družstva v Senici. V roku 1933 vo Výbore vtedy už Krajinského ústredia spolkov včelárskych ako predsedovia včelárskych žúp pôsobili Ľudovít Hostýn z Kuchyne, Jozef Svatý zo Senice a od roku 1936 Štefan Švaro z Gbiel.
Štát podporoval včelárov aj prídelom daneprostého cukru v množstve 6 kg na včelstvo. Ako však uvádza správa o činnosti holíčskeho spolku z roku 1926,4 „…pridelený cukor obdržal spolok neskoro a cukor dovozom zdražel, poneváč bol pridelený až z cukrovaru vo Veľkých Šuranoch, hoci je cukrovar na blízku v Hodoníne“. V tridsiatych rokoch sa hospodárska kríza prejavila aj v oblasti včelárstva. Cena medu prudko klesla a ťažkosti boli pri zabezpečovaní jeho odbytu, ako aj pri prideľovaní cukru na jesenné dokrmovanie. Problém bol aj s konkurencieschopnosťou medu produkovaného na Slovensku, ktorý sa oproti českému považoval cielenou diskreditáciou za menej kvalitný: „Med slovenský řidší a méně hutný hodně se nabízí.“5 V roku 1931 priemerná cena medu bola v Čechách 17,55 Kč, na Morave a v Sliezsku 17,02 Kč, na Slovensku 11,68 Kč a v Podkarpatskej Rusi 9,92 Kč. Postupným šírením osvety sa presadil aj slovenský med a jeho výkup a odbyt organizovalo Ústredie prostredníctvom Medokomisie, ktorá pre včelárov zabezpečovala už denaturovaný cukor na kŕmenie. Koncom tridsiatych rokov jednotlivé včelárske spolky dostali možnosť, aby si ako právnické osoby zakúpili akcie na vybudovanie družstevného cukrovaru v Topoľčanoch, v ktorom sa mal vyrábať a pre včelárov predávať cukor za výrobné ceny. Mnohé z nich to využili a zaplatili za 1 podiel 500 Kč a zápisný poplatok 20 Kč. Predvojnové udalosti, najmä rozpad republiky a Viedenská arbitráž, spôsobili, že včelári prišli o časť svojho majetku, nakoľko Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci sa ocitla na maďarskom území a výstavba družstevného cukrovaru bola v dôsledku cukrovarníckej loby vo finálnom štádiu prípravy zrušená. Zemské ústredie bolo narýchlo presťahované do Prievidze a organizácia sa premenovala na Ústredie slovenských včelárskych spolkov. V prvých povojnových rokoch včelári dostávali na každé včelstvo ročne 7 kg denaturovaného cukru a čoskoro sa im podarilo obnoviť predvojnovú úroveň počtu včelstiev, na druhej strane museli plniť kontingenty, t. j. odovzdávať stanovené množstvo medu, alebo ho nahradiť peniazmi.
V roku 1946 došlo k zlúčeniu včelárov z jednotlivých obcí Záhoria do štyroch obvodových skupín: bratislavskej, malackej, skalickej a senickej. V roku 1948 Ústredie slovenských včelárov zmenilo svoj názov na Jednotu slovenských včelárov, ktorá sa v roku 1957 premenovala na Slovenský zväz včelárov. V päťdesiatych rokoch si jednotné roľnícke družstvá začali zakladať včelie farmy a nasledovali ich aj štátne majetky a štátne lesy. V roku 1969 v okrese Senica malo svoje vlastné včelie farmy 13 JRD, 2 ŠM a 1 ŠL. Základná organizácia SZV Senica tak patrila k najväčším na Slovensku, nakoľko združovala spolu včelárov s takmer 6000 včelstvami. Zvyšovala sa nielen produkcia medu a vosku, ale aj včelieho jedu, materskej kašičky a propolisu, ktoré boli cenené pre uplatnenie v medicíne, kozmetike a ľudskej výžive. Významnú osvetovú činnosť zameranú na zvyšovanie spotreby medu v regióne vykonala Mária Kurtová z Jablonice, ktorá učila manželky včelárov, ale aj ženy z laickej verejnosti využívať včelí med na pečenie múčnikov a medovníkov. Priekopníkom kočovného včelárstva v celoslovenskom význame bol Ján Milla6 z Hlbokého, tajomník ZO SZV v Senici a člen Predsedníctva ÚVSZV. Pre včelárske využívanie lesov spracoval rodák zo Šajdíkových Humeniec Ireneus Nízky7 dielo Včelia pastva na Slovensku, kde popísal lesné celky z hľadiska zdroja nektáru, medovice a peľu. Včelársky zlepšovateľ a vynálezca Eduard Dedinský8 z Devína, autor troch patentov, skonštruoval zariadenia uľahčujúce spracovanie včelieho vosku a chov včelích matiek, ocenené na medzinárodných výstavách.
Každý včelár mohol prebytočný med predávať za primeranú cenu záujemcom, alebo ho odovzdať do výkupu. Med pre výkupný podnik Medos Galanta vykupovali predajne Jednoty v hotovosti za 35 Kčs za jeden kilogram (poznámka: v obchode bol predávaný za 33 Kčs za kilogram!). Včelárenie bolo v tej dobe považované za veľmi výhodnú formu vedľajšieho zárobku, keď si včelár po dobrej sezóne mohol zakúpiť za utŕžené peniaze nový automobil. Po roku 1974 nastal pokles počtu včelstiev kvôli zhoršeným podmienkam, ktoré nastali dôsledkom pestovania monokultúr a chemizácie v poľnohospodárstve, ako aj nákazovej situácie. Ešte v roku 1968 v dôsledku hniloby včelieho plodu zanikla včelia farma JRD v časti Dúbrava v Jablonici, postupne bola zlikvidovaná aj včelia farma na ŠM v Budkovanoch, vedená včelmajstrom Kosírom, v JRD Popudinské Močidľany, vedená včelmajstrom Belúnkom, v JRD Čáčov, vedená včelmajstrom Tomešom, v JRD v Skalici, včelnici ŠL v Suchohrade, v JRD Zohor a mnoho iných, pričom do osemdesiatych rokov pretrvali len farmy na semenárskych štátnych majetkoch. Aj základné organizácie zažili postupný prepad v počte včelárov aj včelstiev, ktorý bol spôsobený najmä zavlečením parazita klieštika včelieho do Európy. Po zákaze používania antibiotík v roku 2002 chovu včiel na Záhorí zasadil osudnú ranu v rokoch 2006 – 2007 výskyt moru včelieho plodu a následná masová likvidácia včelstiev pálením. V súčasnosti je už včelárstvo stabilizované s už len sporadickým výskytom ohnísk moru a priemernými zimnými stratami na úrovni 20 – 25 percent.
Na Včelárskej paseke, vybudovanej podľa projektov architekta Juraja Tvarožka,9 sa zásluhou Rudolfa Mičietu,10 pôsobiaceho v Devínskej Novej Vsi, vybudoval včelársky skanzen, kde boli zhromaždené úle a pomôcky viažuce sa k včelárstvu. Vďaka Rudolfovi Klučkovi, ktorý zbieral včelársky etnografický materiál zo Záhoria a ktorému je tiež venovaná jedna z pamätných líp v aleji významných včelárov, sa sem v roku 1960 dostal vzácny vyrezávaný reliéfny dlabák z roku 1820, zobrazujúci sediaceho pustovníka čítajúceho Bibliu v jaskyni, nad ktorou je veľký kríž, hnáty a lebka. Nad pustovníkovou svätožiarou je umiestnený letáčový otvor v tvare Božieho oka. Úľ je evidovaný pod inventárnym číslom 836. Zo Záhoria je tu aj reliéfny dlabák s veľkým portrétom sv. Ambróza, patróna včelárov, zhotovený a darovaný Jánom Ščasným zo Zohora v roku 1932. Ide o hranolovitý úľ, zhotovený z hrubých dosiek na spôsob dlabaných klátov, pričom zadné dvierka na prístup k plástom sú tvorené dreveným rámom vyplneným slamou. Sv. Ambróz je farebne zobrazený s biskupskými znakmi – v červenom plášti, s biskupskou čiapkou a s páliom okolo krku. Úľ je evidovaný pod inventárnym číslom 673. Vyrezávané úle neboli veľmi rozšírené, boli skôr okrasou včelínov a vyskytovali sa hlavne v oblastiach s intenzívnym chovom včiel. Jeden reliéfny dlabák pôvodom zo Skalice sa nachádza aj v muzeálnych zbierkach Záhorského múzea v Skalici pod prírastkovým číslom 22/57 a evidenčným číslom E 791. Je to masívny úľ vydlabaný z odkôrneného kmeňa topoľa s hladkým povrchom, na ktorého čelnej strane je umiestnená reliéfna maska – tvár, pričom ústa slúžili ako letáč. Kvôli väčšiemu vnútornému priestoru je v zadnej časti do klátu zabudovaná dosková časť s dvierkami. Jeho celková výška je 106 cm a priemer 55 cm. V Záhorskom múzeu je tiež slamený úľ – kôš štvorcového pôdorysu, upletený z ražnej slamy. V hornej časti koša sa nachádza doštička s kruhovým otvorom uzavretým drevenou zátkou, na ktorú sa v lete kládol drevený nástavec s rámikmi, ktorý slúžil na odoberanie medu. Letáč tvorí doštička so štyrmi malými otvormi, ktorá je podložená latkou na uľahčenie pristávania včiel.
Úle bývali najčastejšie umiestnené voľne alebo v jednoduchých prístreškoch. Včelíny, ktoré plnili okrem ochrany aj estetickú funkciu, si stavali len zámožnejší včelári a umiestňovali v nich prevažne zozadu prístupné úle. Príkladom sú zachované fotografie včelínov zo Sobotišťa,11 kde je zachytený malý otvorený včelín (1909) a včelnica so skupinou úľov zadovákov, slamených košov a klátov usporiadaných v malých včelínkoch (1910). Včelárenie mníchov vo františkánskom kláštore v Skalici dokladá sklená platňa, zachytávajúca z bokov murovaný kláštorný včelín vo Františkánskej záhrade v roku 1920 so zadovákmi usporiadanými v dvoch radoch nad sebou. Ako príklad stavieb včelínov môžu poslúžiť fotografie včelína Floriána Janíka z Petrovej Vsi z roku 1929, včelíny Štefana Baláža z Letničia pre 50 včelstiev a Františka Baláža z Letničia pre 22 včelstiev v zadovákoch v dvoch radoch nad sebou z roku 1931 a včelín so slamenou strechou Antona Vašečku st. z Prietržky z roku 1950.
Doteraz sa zachoval historický včelín zrubovej konštrukcie z Gajár s plochou 29 m2 a kapacitou na umiestnenie 40 úľov normalizovanej miery B v dvoch radoch nad sebou, postavený v roku 1938, ktorý sa nachádza v exteriérových priestoroch výstaviska Poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Ďalšie historické úle a včelíny pochádzajúce zo Záhoria z 19. a začiatku 20. storočia sa nám zatiaľ nepodarilo zdokumentovať (pozn: po preverení situácie v SNM v Martine sa môže situácia zmeniť), no pravdepodobnosť ich objavenia postupom času klesá.
Umelecky stvárnené včelie úle s tvárami včelárov vyrezávala insitná rezbárka Mária Žilavá (1909 – 1989) z Devínskej Novej Vsi, v súčasnosti sa tvorbe vyrezávaných dlabákov venuje Ferdinand Bolebruch, rodák z Gbiel, ktorý v roku 2012 pri príležitosti 80. výročia Včelárskejpaseky vyrezal aj repliku kvetinového reliéfu, zdobiaceho štít veľkého včelínapaseky.
Prehľad včelárskych spolkov na Záhorí (údaje sú uvedené k roku 1931, resp. u tých, čo boli založené po roku 1931, k roku založenia). Za lokalitou uvádzame vždy rok založenia, predsedu, tajomníka, prípadne pokladníka a počet členov: Holíč 1919, Pavel Groebl, učiteľ v. v., Ján Pihorňa, roľník, členov 42; Senica 1919, Jozef Svatý, riaditeľ meštianskej školy, Viktor Sasinek, úradník, 61; Veľké Leváre 1919, Jozef Baláž – správca, učiteľ, 18; Petrova Ves 1922, Alfred Pruskay, správca, učiteľ, tajomník Imrich Janík, roľník, 21; Kúty 1926, Jozef Mrva, penzista, František Bocheza, poštmajster, 36; Malacky 1926, Ľudovít Jančík, lesný taxátor, A. Spitzera, lesník, 22; Rohožník 1926, František Ondra, prednosta stanice, Ján Šimko, učiteľ, 30; Borský Mikuláš 1928, Jozef Cintula, roľník, Augustín Karmaš, administrátor fary, 24; Sobotište 1931, Jozef Oberuč, správca školy, Michal Baumgartner, roľník, Juraj Maňák, 51; Zohor 1931, Milan Valach, rímskokatolícky farár, Viliam Švacho, správca, učiteľ, 13; Radimov 1931, Urban Benek, roľník, Štefan Benek, roľník, 10; Skalica 1932, František Úlehla, učiteľ v. v., Antonín Kabelka, železničný úradník, 24; Šaštín 1932, Ferdinand Lakatoš, Štefan Bakiš, pokladník Štefan Selecký, 37; Devínska Nová Ves 1932, Leopold Jablonka, správca školy, Jozef Pilař, finančný strážmajster, 46; Prietrž 1933, Pavel Chropovský, Ján Janči ev. a. v. farár, Ján Rehuš, 29; Kopčany 1934, J. Školnikovič, Vendelín Korčák, 31; Stupava 1933, Henrik Boleshka, revírnik, František Bubík, organista, učiteľ, 18; Moravský Ján 1935, Ján Polčín, správca školy, Ľudovít Kohaut, stolár, pokladník Peter Krajčír, roľník, 25; Studienka 1936, Alexander Schäffer, správca a učiteľ, František Komárek, št. strážmajster, 43; Záhorská Ves 1936, Viktor Zirin, revírnik v. v., Václav Vacek, správca školy, 30; Prievaly 1938, František Bíreš, stolár, Ján Válek, Tomáš Janáček, 18; Kuchyňa 1939, Jozef Bartoš, Alfréd Gabauer, Ján Reisenauer, 21; Radošovce 1939, Kornel Greša, Cyprian Mikula, Karol Stehlík, 36; Suchohrad 1941, František Temer, Mária Frončeková, Rudolf Hooz, 13;Závod 1944, Jozef Blažek, Alojz Hlavenka, Ján Vrablec, 21; Gbely 1945, Štefan Švaro, Vendelín Kaffka, František Brunovský, 21.
Včelársky spolok v Skalici
Včelársky spolok v Skalici vznikol v roku 1932 z iniciatívy prvého predsedu Františka Úlehlu, učiteľa vo výslužbe. V roku 1934 včelári v mestskom zastupiteľstve predniesli návrh na vysadenie okolia ciest a nevyužitých pozemkov agátmi a inými ovocnými a medonosnými rastlinami. Do dnešných dní pripomína túto iniciatívu 100 líp, lemujúcich cestu do Hájka, a na kalvárii, ktoré spolok s pomocou mestskej rady zakúpil a členovia v roku 1935 vysadili. V roku 1937 usporiadal spolok v rámci Blahových osláv vďaka aktívnemu včelárovi a riaditeľovi Hospodárskej školy pánovi Loveckému v aule školy výstavu medového pečiva a likérov a potom v roku 1939 pod vedením pani Irmy Přikrylovej aj kurz s týmto zameraním. Aj počas vojny včelári pravidelne organizovali prednášky, výstavy a tanečné zábavy, no „cez frontu mnoho včiel vykapalo, suchota bola, zima veľká a časté vetry“, a to bolo príčinou zlej kondície včelstiev, k čomu pribudol aj nedostatok pastvy, „… lebo sa strnisko hneď pooralo, nestačil narásť čistec a množstvo agátov vyťali a nedosadili“.12 Chov včiel kulminoval počas predsedníctva Pavla Rehuša v roku 1987, keď dosiahol 276 členov, 3370 včelstiev, ročnú produkciu 11,5 t medu, 724 kg vosku, 80 kg propolisu a 1 kg materskej kašičky. V súčasnosti má Základná organizácia SZV Skalica približne sto členov, ktorí obhospodarujú viac ako 800 včelstiev.

Poznámky
1 Školský inšpektor Jur Babka (1868 – 1942) v rokoch 1900-1905 vydával a redigoval časopis Obzor, kde boli uverejňované aj články o včelárstve.
2 JUDr. Ján Gašperík (1876 – 1949) sa zaslúžil o bezplatné pridelenie 10 hektárov pôdy z veľkostatku grófa Jána Pálfiho Pozemkovým úradom a organizačné zabezpečenie budovania paseky.
3 Rudolf Klučka (1901 – 1970) – pochádzal zo včelárskej rodiny z Borského Petra, pôsobil ako učiteľ v Jablonici. Oženil sa s vdovou po statkárovi Kurtovi a na majeri Dúbrava založil včelie hospodárstvo. Potom, čo bola rodina donútená majer Dúbrava opustiť, sa vrátil do Borského Petra a včeláril v historickom včelíne Pavla Príhodu. Bol predsedom okresného včelárskeho spolku v Senici a členom pastevného odboru ÚV SZV.
4 Holíč. Slovenský včelár roč. 5, 1927, str. 22.
5 Zemské ústředí spolků včelařských pro Čechy. Národní Listy 9. 12. 1925 In: Slovenský včelár, roč. 4, č.3 – 4/1926, str. 51
6 Ján Milla (1920 – 1986) – učiteľ, autor publikácií Mladý včelár, Včelársky náučný slovník, príručky Práce včelára a monografie Kočovný voz a jeho využitie vo včelárstve.
7 Ireneus Nízky (1912 – 2000) – lesný inžinier, pochádzal zo včelárskej rodiny. Jeho kniha dokumentuje stav včelej pastvy v rokoch 1976 – 1987.
8 Eduard Dedinský (1921 – 2007) – elektrotechnický inžinier, vyšľachtil líniu včelích matiek Devínčanka. V roku 1971 získal zlatú medailu na Svetovom včelárskom kongrese v Moskve a v roku 1972 striebornú medailu na Svetovej výstave patentov a vynálezov v Bruseli.
9 Juraj Tvarožek (1887 – 1966) – rodák z Brezovej pod Bradlom, jeho najznámejšími dielami sú obytný dom a kino Metropol a Mestská sporiteľňa v Bratislave. Bol aktívnym včelárom a učiteľom včelárstva. Pri stavbe Paseky sa inšpiroval myjavskou ľudovou architektúrou a projektoval aj kočovné domčeky a včelíny.
10 Rudolf Mičieta (1909 – 1991) – včelársky historik. Je autorom knihy Z dejín včelárstva na Slovensku.
11 Zo zbierky MVDr. Henricha Müllera.
12 Kronika mesta Skalica, roky 1945 – 1947. Štátny archív Bratislava – pobočka Skalica.

Pestoval hudbu v duchu slovenskom – Milan Lichard

0
Signatúra Dr. Achil pri hudobnom diele, prípadne odbornom hudobno-teoretickom texte, by nám dnes už asi nič nehovorila. Stačí ju však považovať za tzv. ananym a pri prečítaní odzadu sa odhalí už známe meno. Áno, tento pseudonym používal totiž istý čas Milan Lichard (25. február 1853 – 21. apríl 1935), povolaním úradník a novinár, predovšetkým však hudobný skladateľ a teoretik. Patril k vyhranene slovensky orientovanej časti národnoobrodeneckej kultúry z konca 19. storočia, ktorej ťažisko bolo v národne orientovanom zborovom hnutí, teda v zakladaní speváckych zborov (popri cirkevných zboroch) a tvorbe pre ne. Postupne sa objavujú kultivovanejšie zborové úpravy ľudových piesní, klavírne a komorné skladby, variácie na slovenské ľudové piesne a tento smer hudobne preklenujúci 19. a 20. storočie predstavuje okrem Blažeja Bullu, Ľudovíta Izáka (pseud. Miloš Lihovecký) tiež Milan Lichard.
Lichardove názory na hudbu, osobitne na ľudovú, boli veľmi úzko poprepájané s jeho politickým a národným zmýšľaním. Niet sa čo čudovať, veď okrem obrodeneckých tendencií danej doby ho muselo silne poznačiť rodinné zázemie, bol predsa synom „nestora slovenskej ľudovýchovnej publicistiky Daniela Gabriela Licharda a jeho manželky Kristíny, pochádzajúcej zo starej skalickej rodiny Vrchovských“ (Buchta, 138). Spolu s matkou odišiel na evanjelickú školu do Viedne, kde otec vydával Slovenské noviny. Po zákaze ich vydávania vládou v roku 1862 sa rodina usadila v Skalici, kde pokračoval Milan v štúdiu na miestnom gymnáziu, ktoré predstavovalo centrum vtedajšieho bohatého hudobného diania v meste. Mladý Lichard sa pod vedením učiteľa hudby a regenschoriho Ignáca Kohuta a jeho syna Václava zúčastňoval aktívne hudobného diania ako spevák i Kohutov zastupujúci pri organe. Aj o niekoľko rokov neskôr s obľubou hral ako jeden z muzikantov v orchestri na chóre alebo počas letných prázdninových koncertov. Stretal sa tu i s neskorším profesionálne vzdelaným skladateľom a slávnym dirigentom, odchovancom konzervatória v Lipsku Arthurom Nikischom. (Jeho otec, správca lichtenštajnských veľkostatkov, pochádzal po matke tiež zo Skalice a ako čelista spolu so synom huslistom hrávali príležitostne tiež v orchestri v Skalici.) V roku 1867 po okupovaní Skalice pruskou armádou prešiel Milan spolu so starším bratom do vyšších gymnaziálnych tried do Revúcej za pomoci Jozefa Miloslava Hurbana (prešiel tam i jeho syn Vladimír). Spieval skladby Kadavého, Tovačovského, Křižkovského, Bellu v študentskom spevokole a v orchestri hral na flaute, ktorú údajne dostal darom od ev. farára Ľudovíta Reussa a ktorá symbolicky nasmerovala Licharda tiež k hudobno-teoretickým úvahám. (Ľudovít Reuss sa zaoberal s bratom Gustávom harmonickými zákonitosťami a ich číselným vyjadrením, v r. 1873 vydali Základné pravidlá súzvuku I. Pre hudbu. Na číslovaných pomeroch zostavené; ďalšie Reussove práce, opierajúce sa o Pytagorovu myšlienku o význame čísla a jeho pomeru v estetike, zostali pre ich komplikovanosť v rukopisoch.) Zanietený Milan však nezostal iba pri jednom nástroji, hral ešte na klarinete a neskôr najčastejšie na kontrabase. Po zatvorení revúckeho gymnázia pokračoval Lichard od septimy na lýceu v Šoproni, kde opäť hrával v orchestri (nástroje zakúpil Samo Daxner z Tisovca) a tiež zmaturoval. Tu začali jeho prvé dirigentské kroky, zatiaľ ako výpomocného učiteľa spevu na nižšom gymnáziu, a prvé kompozície.
Ďalším miestom Lichardových štúdií sa stala z veľkej miery z pragmatických dôvodov – študoval tu totiž za železničného úradníka – Budapešť, kde sa zapojil čoskoro do najvyšších hudobných kruhov. Stal sa členom kvarteta, na kontrabase hral hosťujúco s Budínskou akadémiou, s filharmonikmi, v opere a na konzervatóriu, riadne angažmán prijal v Národnom divadle ako člen orchestra – kontrabasista. Neustále sa vzdelával, po praktickej stránke študoval hru na klavíri, harmóniu, varhanách, fagote, tympanách, na kontrabase bol menovaný koncertným majstrom, čítal teoretické práce Ernsta Friedricha Richtera, Huga Riemanna, z hľadiska inštrumentácie študoval kompozičné postupy francúzskej novoromantickej hudby Hektora Berlioza. Po Lederhoferovi prevzal zbormajsterstvo Slovenského spevokolu v Pešti, angažoval sa v organizovaní slovenských divadelných predstavení. Spontánne spievanie predovšetkým liptovských murárov v tzv. slovenských besedách nemohlo Licharda nechať ľahostajným a začas už viedol Spevokol slobodnej organizácie slovenských murárov popri spevokole Osveta, ktorý viedol jeho priateľ Ľudovít Izák.
V roku 1897 opustil Budapešť a stal sa správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine, kde sa opätovne s jeho typickou vervou venoval komponovaniu zborov pre martinský Slovenský spevokol (V cudzine – na slová D. S. Pepkina, 1898; Hrdá dievčina – na slová K. Kuzmányho). Počas jednoročného pobytu v Liptovskom Mikuláši pracoval v spevokole Tatran a ešte raz sa vrátil do Budapešti, aby tu prevzal redakciu Slovenského týždenníka a Slovenského denníka. Za publikovanie odvážnych článkov, napríklad o existenčných problémoch slovenských hudobníkov – o čom vedel niečo dozaista i z vlastnej skúsenosti – bol odsúdený k jednomesačnému žaláru. Kde inde, ako práve vo vacovskej väznici mohli jeho úpravy 75 ľudových piesní pre mužský zbor (Slovenský spevníček) nadobudnúť „pečať tak hlbokého národného cítenia bojovne zacieleného proti maďarizačným tendenciám“ (Buchta, s. 139), že nepriamo zasiahli i do politickej oblasti.
Názorovo si Lichard azda najviac porozumel so Štefanom Fajnorom, brezovským rodákom a senickým advokátom, ktorý sa venoval tiež komponovaniu a úpravám ľudových piesní. Spoločne obdivovali a pre spevácke zbory upravovali skladby moravského skladateľa Pavla Křižkovského a spolu teoreticky diskutovali o ľudovej piesni, jej pôvode, tóninách a harmonizácii.
Milan Lichard nové poznatky a skúsenosti neustále prehodnocoval, vo svojich krokoch a záveroch bol neústupčivý, k vlastnej tvorbe bol až prehnane sebakritický, je o ňom známe, že ranú tvorbu (i s fragmentom opery na libreto svojho brata Dušana) z čias budapeštianskych štúdií neskôr takmer kompletne zničil. Svoje teoretické náhľady dával i do písomnej podoby, publikoval neustále v rozličných dobových časopisoch, v roku 1900 vydal „Šesť vencov z národných piesní, složených v antických stupniciach“, jeho štúdiuSlovenské ľudové piesne preložil škótsky historik a publicista Seton Watson (Scotus Viator) a vydal v Lodýne roku 1911. Až ako takmer 80-ročný Lichard sumarizuje v roku 1932 svoje myšlienky v štúdii Príspevky k teorii slovenskej ľudovej piesne, ktorú vydáva Matica slovenská o dva roky neskôr. V nej sa podrobne venuje „starocirkevným gregoriánskym“ stupniciam ako jedinému základu pri bližšom odvodzovaní tónin slovenských ľudových piesní a každú stupnicu Lichard dokumentuje príkladmi konkrétnych piesní z trojdielnej zbierky Slovenských spevov s jeho spôsobom harmonizácie. Opieral sa o dovtedy veľmi sporé názory na slovenské ľudové piesne najmä Vladislava Füredyho (upravil napr. výber 25 piesní Národní nápěvy ku Zpěvankám vydaným od Jana Kollára, 1837), Jána Levoslava Bellu, Štefana Fajnora i Otokara Zichu. Lichardove úvahy o ľudovej piesni boli až úpenlivo fixované na jednotlivé typy cirkevných stupníc, snažil sa pieseň určitým spôsobom zakonzervovať, nebral ju ako neustále sa vyvíjajúcu formu v tvorivom a pretvárajúcom sa procese. V teoretických rozboroch často skĺzol skôr k analýze harmonizácie piesní, čo už priamo nesúviselo s ich tonálnym rozborom, ale evidentne táto nadstavba Licharda najviac zaujímala, avšak pri čisto teoretických uzáveroch i zväzovala. V štúdii Príspevky… nájdeme veľa protikladov, ktoré určitým spôsobom relativizujú Lichardove niekedy až prehnane jednoznačné výroky, napr. keď sa stotožňuje s výrokom Ivana Ballu, že „naše piesne barbarsky sú porušované interpretmi nie z našej krvi a rasy…“a o pár riadkov už Lichard píše: „Nesmieme sa domnievať, že v našich piesňach, složených v starocirkevných stupniciach, nájdeme všetky ich intervaly neporušené, lebo vývinom hudobného umenia, keď sa totiž pod nápev začali klásť harmonie na základe temperovaného ladenia, podstúpili ony všelijaké zmeny. Jednotlivé intervaly … sa snížili alebo zvýšili, čím sa tieto stupnice takrečeno nepozorovane vliali do našich moderných stupníc, alebo utvorili akýsi konglomerát intervalov, už nepatriacich do tých starých a ešte nepatriacich do terajších moderných stupníc – a takýchto piesní máme už mnoho. Máme teda v slovenskej piesni pred očami ten preporoďovací proces, ktorý sa na západe v svetskej hudbe už dokončil, a onen starosvetský, ale zato – s E. F. Richterom hovoriac – ctihodný pel s ľudových piesní, napríklad českých, už sotrel.“ Alebo, keď píše na str. 12 o huslistovi Piťovi ako o „najväčšom maďarizátorovi a škodcovi našich piesní“, o pár strán ďalej už píše o tom, aký veľký talent majú „naši Cigáni k hudbe“, nehovoriac o tom, že značne preceňoval vplyv cigánskej hudby, resp. hudobného myslenia na slovenskú ľudovú pieseň. Dokonca ide ešte ďalej a bol za to, aby sa piesne „očistili“ od týchto„všantročených smetí“ a mali sa „… pri zredigovaní druhého vydania našich spevov … bez milosti odstrániť všetky … poldruhatónové intervaly… a i zlopovestné zmenšené septimové akordy“. Tieto názory prekryté romantickou idealizáciou a túžbou o zachytenie určitých hudobných koreňov, z ktorých by mohli vyrásť výhonky hudby národnej, slovenskej, treba však chápať v kontexte doby. Samotný Lichard sa ani nepovažoval za hudobného skladateľa v pravom slova zmysle, skôr za upravovateľa piesní pre spevácke zbory, ktoré sám nacvičoval, dirigoval. Tu, v tejto hudobno-osvetovej práci a bezprostrednom kontakte so širšími vrstvami ľudu videl svoj najväčší prínos i najskôr postrehnuteľné výsledky. Pristupoval k tejto práci s vedomím, že bude v jeho úsilí pokračovať mladšia tvorivá muzikologická a skladateľská generácia.
Slovenská zborová tvorba do r. 1918 plnila najmä výchovné a národnobuditeľské ciele, skladatelia sa venovali tvorbe tzv. venčekov a quodlibetov zo slovenských ľudových piesní, prípadne tvorbe umelých piesní, ktoré vychádzali svojou štruktúrou, melodickosťou a harmonizáciou z ľudovej piesne, ako je tomu v Lichardových Jonášových piesňach(1909), tie zazneli napr. pri oslavách MUDr. Pavla Blahu v Skalici v roku 1937 v interpretácii dr. Janka Blahu. Z pomerne rozsiahleho zborového diela Milana Licharda k najvydarenejším kompozíciám patria Kukučka (1885) na text S. H. Vajanského, Škovránokna text J. Bottu, Hymna na text B. Tesnoskalského (1873). Žánrovo ojedinelá je melodráma pre recitátora a klavír Nevesta (1903) na slová O. Bellu, spracovaním a námetovo podobné Fibichovmu Vodníkovi (na text K. J. Erbena). Záhorské múzeum má v samostatnom fonde s pozostalosťou D. G. Licharda okrem korešpondencie Milana Licharda torzo partitúry inštrumentálnej skladby – polky s názvom Bombenfest. V minulom roku 2012 získalo tiež veľmi zaujímavú kolekciu tlačených (Či tá lipka… Kýčerský – pieseň pre mužský hlas (a klavír); Na okamih. Od Svetozára Hurbana Vajanského – pieseň pre mužský hlas so sprievodom klavíra; To ľudské srdce… Od Somolického – pieseň pre mužský hlas so sprievodom klavíra) i rukopisných nôt (Zmráka sa, pôjdeme – Vil. Figusch Bystrý – Janko Cigáň, partitúra; V našom dolnom dvore… – V. Figusch Bystrý – Hviezdoslav – partitúra; Vzkázala mi moja milá… Kyčerský – Vili. Figusch Bystrý – partitúra; Pri tom jačnom, pri potôčku… – Vil. Figusch Bystrý – Dlhomir Poľský – partitúra; Spieval vtáčik… – Vil. Figusch Bystrý – Janko Král – partitúra; Hviezdy moje… – Vil. Figusch Bystrý – Michal M. Hodža – partitúra; Spievaj – že, sestra – Lihovecký – Sládkovič – rozpis partov; Modlitba– L. v. Beethoven – rozpis partov) a zachovalú gitaru menšieho typu, ktorú používal ešte Milan Lichard. Predmety daroval do múzea RNDr. Milan Lichard, CSc., vnuk Milana Licharda (pozri k téme i fotografie na 2. strane obálky časopisu).
Milan Lichard zostane už navždy – a to i napriek niektorým osobitým názorom, vychádzajúcim z dobového národného, kultúrneho a politického kontextu – autorom prvej syntetickej, celoslovensky zhŕňajúcej práce o slovenskej ľudovej spevnej kultúre (1934), predstaviteľom priekopníckej skladateľskej i dirigentskej generácie, vychádzajúcej programovo z koreňov slovenskej ľudovej piesne a vynikajúcim organizátorom hudobného života.

Literatúra
BUCHTA, František: Výrazný predstaviteľ slovenskej hudobnej kultúry (Milan Lichard). Hlas ľudu, 24. 2. 1983.
BURLAS, Ladislav: Slovenská hudba 20. storočia. Vývoj v prvej polovici storočia. In: Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias
po súčasnosť. Ed. Oskár Elschek. Bratislava, ÚHV SAV, ASCO Art & Science, 1996, s. 259 – 261.
KRESÁNEK, Jozef: Slovenská ľudová pieseň so stanoviska hudobného. Bratislava, SAVU, 1951.
LENGOVÁ, Jana: Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh (1830 – 1918). In: Dejiny slovenskej hudby od
najstarších čias po súčasnosť. Ed. Oskár Elschek. Bratislava, ÚHV SAV, ASCO Art & Science, 1996, s. 195 – 258.
LICHARD, Milan: Príspevky k teorii slovenskej ľudovej piesne. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská, 1934.
OREL, Dobroslav: Milan Lichard. Prúdy, roč. XVII., 1933, s. 138 – 146.
SÝKOROVÁ, Eva: Milan Lichard. Na storočné jubileum narodenia. 1953, s. 32 – 33.

 

Ľudovít Štúr mu sedával pri nohách K 200. výročiu narodenia Alexandra Boleslavína Vrchovského

0
„Národ jest množství lidu jedným původem a řečí spojených; láska k národu jest náklonnost k národu našému větší jak k jinému kmeni, pohnutkou pro živé povinnosti k štěstí jeho směřující.“ Tento citát nájdeme vo Výchovných textoch národných, ktoré Alexander Boleslavín Vrchovský posielal z Pešti členom Spoločnosti česko-slovanskej, študujúcim v bratislavskom evanjelickom lýceu, a ktorí sa stali základom nášho mladoromantického hnutia. A treba pripomenúť, že túto myšlienku napĺňal on sám po celý život až do svojho tragického konca. Láska k národu mu skutočne bola pohnútkou pre jeho nadšenú aktivitu.
Hoci v októbri 2012 uplynulo 200 rokov od narodenia tohto skalického rodáka, musíme konštatovať, že celý význam a dosah jeho činnosti v prvej polovici 19. storočia ešte naša historiografia dostatočne nezhodnotila. Zo skúmaných dobových dokumentov sa však čoraz zreteľnejšie črtá, že jeho osobnosť zostala neprávom v pozadí pri hodnotení prínosu mladoromantického pohybu, pretože jeho činnosť mala predovšetkým charakter politický, nie literárny. Vrchovského však možno právom označiť za „sivú eminenciu“ bratislavského romantického hnutia v 30. rokoch 19. storočia, lebo stál v pozadí jeho revolučného dozrievania ako usmerňovateľ a radca, blízky starší spolupracovník Ľudovíta Štúra, aj keď často s rozdielnymi názormi.
Alexander Vrchovský (nevedno, či meno Boleslavín si zvolil na pamätnej devínskej vychádzke roku 1836 alebo dodatočne) sa narodil 20. 10. 1812 v známej rodine dobre situovaného vlastníka manufaktúry na výrobu súkna. Z rozvetvenej rodiny Vrchovských pochádzal aj roku 1795 na smrť odsúdený „uhorský jakobín“ Samuel Vrchovský, veršovec a priateľ Bohuslava Tablica za jeho skalického pobytu (1802 – 1805) a o svojom otcovi Jurajovi Alexander vo svojom životopise uvádza údaje, ktoré hovoria o rodinnom pretrvávajúcom záujme o kultúru ducha: „… vládl ducha dary neobyčejnými, a proto vzdělanost všestrannou a spůsobnost v rozličných uměních za hlavní cíl člověka považoval, proto i těžkými obětmi mně i bratrům mým mistrů v hudbě, malbě a rozličných věcech držel.“
Základnú školu Alexander absolvoval v rodnej Skalici, školský rok 1823/24 strávil v Komárne na osvojenie si maďarčiny a v rokoch 1825 až 1830 študoval na lýceu v Bratislave. Po otcovej smrti musel rok zostať doma a až po usporiadaní rodinných finančných záležitostí pokračoval v štúdiu práva vo Viedni (1831 – 1836). Po jeho skončení pracoval rok ako koncipient v Bratislave a v lete 1837 sa presťahoval do Pešti. Tu bol advokátom až do smrti (jeho koncipientmi boli napríklad Janko Kráľ, Ján Francisci a Štefan M. Daxner, ako advokátsky osnovník u neho pracoval známy maďarský spisovateľ Mór Jókai, Vrchovského zobrazil v románe Maďarský nabob ako advokáta z Malaciek, jeho dom často navštevoval aj Alexander Petöfi). Zo zúfalstva nad finančnými problémami sa utopil v Dunaji v máji 1865 (presný dátum nie je známy). Podľa dobovej tlače (Pešťbudínske vedomosti) až 26. mája bol pochovaný na mieste nálezu v Pusztacsenke, neskôr ho brat nechal pochovať na majetku ich rodiny vo Váczduke.
Alexander B. Vrchovský počas štúdia v Bratislave ako člen Spoločnosti česko-slovanskej učil mládež európske jazyky. (V rodine Vrchovských sa rozprávalo po nemecky, v tomto jazyku je všetka jeho rodinná korešpondencia; iba mladšiemu bratovi roku 1832 z Viedne píše, že bude s ním korešpondovať „po slovensky“, čiže v češtine, veľmi poznamenanej skalickou mestskou rečou. Vrchovský však dokonale ovládal aj angličtinu, dokonca prispel do North-American Review štúdiou o slovanskom národnom básnictve roku 1836.) V porovnaní s Ľ. Štúrom, od ktorého bol o tri roky starší, sa prejavoval západnícky orientovaný a ako racionalista, čo medzi týmito dvoma priateľmi viedlo k častým rozporom. Jozef Miloslav Hurban však v Životopise Ľudovíta Štúra uvádza, že Vrchovský vraj vynikal nad Štúra výrečnosťou a Štúr sedával „vtakej chvíli pri nohách nádherného toho mladíka“, o ktorom píše: „… krásny mladoň nízkej postavy, belasých, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tvári mliekom omývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzlujúcej a plný nadšenia.“ Podmaňujúco vplýval aj na ostatných členov Spoločnosti: „Zjav tento báječný, zjavivší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohto storočia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti.“
Počas štúdia vo Viedni a nastúpení právnickej praxe v Pešti A. B. Vrchovský zostával úzkom kontakte s bratislavskou mládežou, ale zároveň sa zaujímal o rozvoj národného života v Skalici. Prostredníctvom Karola Slavoja Amerlinga v Prahe objednal za 70 zlatých pôvodné „česko-slovanské knihy zábavního obsahu, nové divadelné romány, vlastenecké dějepisy aneb básně“ pre vznikajúcu skalickú knižnicu. Žiadal poslať ich „cez Kampelíka v Brně“ PavloviMazúrovi (s ním udržiaval viacročný korešpondenčný styk). „Já opětujem, že za všecky výdavkystojím. Při pozvání mých Krajanú (roz. Skaličanov) k této věci oznámil sem jim že od prvního Novembra dostanů knihy čítat – a od tehož času budu i prislúbené peníze skládat. Vidíte tehdy jak tu potrebné slibu plnění, aby sme príkladem ve starání se o věc národní, důvěru a vážnost naších spoluvlastenců si získali.“ (List K. S. Amerlingovi, 13. 2. 1834.) A hoci sa od prvého novembra ešte skalická knižnica neotvorila (18. novembra píše Cyrilovi Kampelíkovi o tom istom, čiže objednané knihy ešte neprišli), predsa len v Skalici vznikla významná kultúrna ustanovizeň, ktorú editori popri banskobystrickej knižnici vysoko ohodnotili v úvode prvého romantického almanachu Plody (1836) pre čulú národnú činnosť.
Alexander B. Vrchovský vytýčil začiatkom školského roku 1834/35 pre členov Spoločnosti česko-slovanskej úlohu študovať nielen jazyk, ale i národ ako celok: jeho minulosť, zvyky, obyčaje, národný svojráz a popritom aj jeho sociálne potreby a spoločenské postavenie. Viaceré jeho myšlienky z Výchovných textov národných – adresovaných z Viedne Spoločnosti – si skutočne zaslúžia väčšiu pozornosť, než aká sa im doposiaľ venovala, lebo nimi vlastne formoval generačné myslenie vo vzťahu k národným potrebám.
V Textoch sa potvrdzuje aj Vrchovského racionalistický postoj: „Kdo za člověka od jiných uznán býti chce, musí se rozumu podrobiti. Rozum zajisté jest jediný znak nás navždy od jiných živočichů zemi této dělící, nejpatrnější to vidíme na účincích rozumu: totiž na zdokonálení, které pokolení lidské, dle svědčení svého již dosáhlo, a ve kterém co den pokračuje.“ Avšak pre Vrchovského je najvyššou hodnotou láska k národu: „To hle jsou ti dva pramene všech našich mravních povinností: Rozum a Cit mravní, a pevně v nich ukoreněnou nacházíme lásku k národu, mocné jsou její rozkazy a jen velké zaslepení, zatupení, anebo sobectvím skažená vůle je buď neznají buď znati se zdráhají. Předchůdce všech mravních předpisů rozumu mravní onen cit mocně každého pudí k milování svý řeči a kmeni s ním spojených.“
Alexander B. Vrchovský nieleže ovládal anglický jazyk, ale mal aj dôkladné informácie o ekonomickom rozvoji tejto krajiny. Pozoruhodná je však jeho aplikácia na rozvoj nášho národnéhoživota: „My máme jen na jeden díl lidstva a né na celé působiti se snažiti. Když lidská činnost se dělí, vždy účinky bývají větší a dokonalejší; tak v dílnách, kde se práce dělí, vždy mnohem více tovaru se hotoví, jako tam, kde jednotliví lidé všecko vykonávají. Dosti budiž zde jen jeden příklad věci této dovésti: v dílnách jehlových anglických 8 lidí dělících práci mezi sebou vyhotovuje za den 60 000 jehlí; každý jednotlivý pro sebe pracující sotva by 500 vyhotovil.“
Ide tu o evidentnú podporu „časti“ v rámci celku, čo potvrdzuje aj jeho vystúpenie na Uhorskom sneme v Bratislave na jar 1839, kde sa mali s predstaviteľmi českej obrodeneckej inteligencie (F. L. Rieger, C. F. Kampelík, K. Schneider) spoločne objasniť nové aspekty slovanskej vzájomnosti. Tu v mene slovenských vlastencov vyhlásil, že„budú najprv Slováci, potom Čechoslované, ale i Slované“. Aj v Textoch upozorňuje:a) predmět tento naší činosti má byti náš národ“, odsudzuje odrodilstvo a kozmopolitizmus.
Vrchovského politická činnosť sa však predovšetkým spája so založením a vedením tajného spolku Vzájomnosť (1837 až 1840). Už počas štúdií vo Viedni nadviazal styky s poľským revolučným hnutím a pod jeho vplyvom sa v auguste 1834 zúčastnil na tajnej schôdzi v Brne,kde zastúpení Česi, Moravania, Poliaci a Slováci rokovali o konšpiratívnych formách kultúrnej a politickej spolupráce v znamení radikálnych politických hesiel rovnosti, slobody a republikanizmu. Tieto ideály sa Vrchovský snažil prenášať nielen do radov členov Spoločnosti českoslovanskej, ale podarilo sa mu zintenzívniť činnosť mládeže v iných študentských ústavoch (najmä v Prešove a Levoči – tu zostáva otvorenou otázka spolupráce s ďalším Skaličanom Michalom Hlaváčkom, ktorý v tom čase už v levočskom lýceu podnecoval medzi študentmi kultúrnonárodnú činnosť, výsledkom bol almanach Jitřenka – 1841). Do práce zapojil tiež tzv. vidieckych členov predovšetkým prostredníctvom rukopisných Vzájomnostných listov, ktoré prinášali informácie o dianí v domácom i slovanskom svete a nabádali k sociálnej a osvetovej práci medzi ľudom, k príprave na jeho oslobodenie spod feudálnej poroby.
Z Vrchovského iniciatívy sa v kruhu Vzájomnosti nastoľovala myšlienka založiť Maticu slovenskú alebo inú podobnú učenú spoločnosť, vydávať časopis Samolet Slovenska a politické noviny. Tajný spolok Vzájomnosť zároveň podporoval užšiu spoluprácu medzi katolíckou a evanjelickou mladou generáciou slovenských vzdelancov v záujme národného zjednotenia. Z Pešti posiela jeho členom informáciu o činnosti tamojšieho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834 – 1842), ktorý združoval slovenských katolíckych a evanjelických vzdelancov (hlavní predstavitelia Ján Kollár a Martin Hamuljak) a vydával almanach Zora (obsahoval príspevky v bernolákovčine a v češtine). Vrchovský napríklad posiela do Bratislavy list (26. 2. 1838): „Drahí bratři v Slávii. Hamulják, vydavatel Zory, jest muž srdečný, zmužily a horlivý Slovák, jen tvrdošijně Bernoláčtinu brání; jednota, vydavající Zoru, asi z osmi ůdů pozustávající, činí přípravy budoucího roku zase Zoru vydati, bude v ní i Hollého Slawiáda. Hamulják mi pravil, že od více vysoce postavených k tomu pobízen byl; na činnost Hamuljáka vždy se spolehnuti můžeme.“
Hoci sa A. B. Vrchovský vlastnou tvorbou nezapísal do slovenskej literatúry, premyslenou organizačnou činnosťou podnecoval jej rozmach, usmerňoval jej pokrokovú, sociálnu a ľudovú líniu, stal sa iniciátorom a organizátorom romantického mladoslovenského hnutia. I keď sa názorovo so Štúrovou „pragmatickou“ koncepciou národnej aktivity nezhodol, predsa si ho Ľudovít Štúr vysoko vážil ako uvedomelého národovca, o čom svedčia dve básne, ktoré mu venoval na znak priateľstva (Boleslavinu Vrchovskému – Hronka I., 1836; Boleslavinovi – Květy X., 1843). Najmä druhá zaujme emocionalitou a alegorickosťou, po publikovaní vyvolala veľký ohlas i v Čechách.

Ľudovít Štúr
Boleslavinu Vrchovskému
Kto se to tam pod košatou lípou modlí?
A na celé rozvětvené oko mu dlí.
Tužby plné oko jeho lístky hýbá,
a větřík zas lístků hnutých jeho líbá.
Věj, větříčku, na něj: lípu ctívá Slavín,
a hle, klečí to tam bratr náš Boleslavín.

Boleslavinovi
Boleslavíne, pomníš na ta léta,
když jsme pod lípou spolu sedávali
a z lípy stínu do širého světaň
jak se otáčí, hemží, patřívali?
V mé ona mysli jako oltář v chrámě;
ještě nás vídám, jak tam posedáme.
Ty jsi odešel na dolní roviny,
tam se ti štěstí chlácholivě směje;
já se vyšinul na horní končiny,
žiji v pohromách – než plný naděje;
mé oko vždy se na tu lípu dívá,
leč tobě dálka a houšť ji zakrývá.
A kdybys věděl, co tu lípu chvátá,
jistě by spěchals mužně při ní státi;
lípa pod horou provívá si svatá,
než již na horách vichřice se klátí,
černé se chmury již s vichřicí pojí,
a ty nám lípu vyvrátit se strojí.
A již se vichr s vrchů spouští
a na lípu již rozdutý dotírá;
ona se vrahu opírá svou tlouští,
chvěje se kolem a bolestně svírá,
lístky se za peň skrývají ouzkostně
a lípa šumí oudolím žalostně.
Kdyby ji zřeli tvé, Boleslavíne,
plamenné oči, ohněm by sršely;
ó, poď sem, drahý, k ní se postavíme
a vem štít, bychom vichřici zdrželi;
a ne-li štíty vichr zadržíme,

spolu se pod ní, drahý, pohrobíme!

Alexander B. Vrchovský neprestal ani po revolúcii 1848 – 1849 podporovať z Pešti podujatia romantickej generácie, stal sa členom Matice slovenskej (1863), ale jeho činnosť už nenadobudla intenzitu z predrevolučných rokov, o čo sa zrejme pričinili i osobné ekonomické problémy, ktoré napokon zapríčinili jeho predčasný dobrovoľný odchod zo života. Natrvalo však zostáva jednou z najvýznamnejších osobností slovenského mladoromantického hnutia a zaslúžil by si samostatnú monografiu, čím by sme aspoň čiastočne splatili dlh jeho národnému úsiliu a pamiatke.

Literatúra
Béder, J.: Vlastné životopisy vedúcich členov tajného spolku Vzájomnosť. In: Slovenská literatúra, VI., 1953.
Brtáň, R.: Pokrokový bojovník Alexander Boleslavín Vrchovský. In: Zborník ZM 5, 2009, s. 25 – 44.
Buchta, F.: Prínos A. B. Vrchovského k rozvoju slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 2, 1971.
Butvin, J.: Politický spolok Vzájomnosť (1834 – 1840). In: Zborník FF UK. Historica 14, 1963, Bratislava.
Hronka I., 1836.
Hurban, J. M.: Životopis Ľudovíta Štúra. In: Slovenské pohľady, 1881, č. 1 – 4.
Květy X., 1843.
Literárny archív Matice slovenskej: Korešpondencia Alexandra B. Vrchovského.
Literárny archív Matice slovenskej: Výchovné texty národné. (A. B. Vrchovský).

Radostně budem zpívati

0
Legendy s vianočnou tematikou a jednoduchým nápevom pre ľahšie zapamätanie vznikali ako súčasť stredovekého divadla, ktoré malo didaktickú funkciu. Po vynájdení kníhtlače Johannom Gutenbergom v roku 1455 sa dostávali ich texty z Nemecka do Čiech a ďalej na Slovensko ako letákové tlače aj s priliehavými obrázkami tlačenými z drevorezov. Ich šíreniu medzi ľudom a spájaniu s pastorálnymi motívmi napomáhalo zameranie františkánov na duchovné pôsobenie medzi ľudovými vrstvami obyvateľstva. Nový impulz rozvoja mariánskeho kultu zaznamenávame v období baroka v súvislosti s protireformáciou. Dôležité v tomto smere bolo pôsobenie jezuitov v oblasti vyššieho školstva, pričom vzdelávanie a výchova sa realizovali aj prostredníctvom školského divadla, čo sa už nezaobišlo bez tlačeného slova.
Práve jezuiti založili v Skalici prvú tlačiareň pre potreby novozaloženého gymnázia (1662), ktorú neskôr prevzal tlačiar Schultz. V roku 1759 sa uňho zamestnal ako faktor Jozef Antonín Škarnicl, zať olomouckého tlačiara Hirnleho, ktorý sa v roku 1760 stal skalickým mešťanom, tlačiareň odkúpil a prirodzene nadviazal na zameranie Olomouca v produkcii letákových tlačí. S rozvojom vzdelanosti a rozšírením gramotnosti aj ľudových vrstiev obyvateľstva v súvislosti so školskou reformou Márie Terézie (Ratio educationis 1777) sa vydávanie letákových tlačí skalickou tlačiarňou hlavne v 19. storočí výrazne rozšírilo. Okrem iných tlačí s náboženskou i svetskou tematikou vydali Škarniclovci v 19. storočí viacero vianočných letákových tlačí s mariánskym motívom, z ktorých tri obsahuje tiež zbierka Záhorského múzea v Skalici a jednu uvádza Hana Urbancová v publikácii Mariánske legendy v ľudovom speve: 1. Nowý zpěw o zatwrzelosti lidské, vydaná W Skalicy 1845, 2. Ach, weliká lásko Božj! Pjseň o žalostné cestě swatých tří Osob Ježjše, Marye a Jozefa, z Nazaretu do Egypta, vydaná W Skalici u F. X. Škarnicla Synú 1871, 3. Pjseň Wánočnj Ke cti narozenj Pana Ježiše Krysta Radostně budem zpjwati, vydaná W Skalicy, u F. X. Škarnicla Synů 1875, 4. Píseň wánoční Proč, Márya, tak wzdycháte,vydaná W Skalici u J. Škarnicla dědičů 1877. Motív zvestovania, hľadania nocľahu v Betleheme, narodenia Ježiša v maštali a útek Svätej rodiny do Egypta spracováva aj iná legenda, o svätom Jozefovi, vydaná pod názvom Nábožná píseň ke cti a chwále Swatého Jozefa pěstouna Pána Ježísse, vydaná W Skalici u dědičů J. Škarnicla 1883.
Sujet mariánskej legendy Nowý zpěv o zatwrzelosti lidské vychádza z Lukášovho evanjelia, zaznamenávajúceho cestu Márie a Jozefa do Betlehema počas sčítania obyvateľstva nariadeného rímskym cisárom Octaviánom Augustom. Jozef nemôže nájsť nocľah, a aby ho Mária ušetrila sklamania, sama zaklope na dvere kováča, ktorý ju však odmietne, a tak sa manželia uchýlia do maštale. Dej vrcholí narodením Spasiteľa v biednych podmienkacha zázračným uzdravením kováčovej dcéry, ktorá nemá ruky: S velikou radostí // Domů běželo, // Křičelo: Tatíčku! // Bůh jest zde z nebe, // On mne ruce stvořil // Teď, v malé chvíle. Nasleduje rozuzlenie v obrátení kováča, ktoré má viesť k meditácii spievajúcich a počúvajúcich nad vlastnou hriešnosťou, ktorá im bráni prijať Boha.
Z biblického príbehu hľadania nocľahu Máriou v požehnanom stave a Jozefom vychádza tiež sujet piesne Proč, Márya, tak wzdycháte. Po márnom hľadaní sa manželia uchýlia do jaskyne, kde nájdu len staré jasle, o ktoré Jozef priviaže svojho oslíka a vola. Nasleduje moment narodenia Ježiška v jaskyni. Tu sa dej prerušuje a vystupuje do popredia sociálny aspekt. Do pozornosti sa dostávajú chudobné matky: Nestežujte ženy sobě, // Které rodíte v chudobě, // Neb ta vaše žalost, // Obrátí se v radost; chudobní, no pohostinní pastieri:Pastýřové, chudí lidé, // Nechť bohatý, chudý přijde, // Každému hospodu dají // hned v tu dobu. // Za to se jim Bůh odměnil, // Své narození jim zjevil, Slyšeli Anjelé // Zpívati vesele;na druhej strane boháči vychádzajúci zo vzťahu k Bohu horšie ako zvieratká, ktoré ohrievali Jezuliatko: Pohleďte Betlémští páni, // Jak vám pejcha tuze brání, // Vůl a osel spíše // Spatřil Mesiáše. Ich prázdnu pýchu v nasledujúcich veršoch konfrontuje s múdrosťou troch kráľov – mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť Mesiášovi. Pieseň sa končí prosbou o požehnanie, cez ktoré sa má ľudstvo dostať do Božej prítomnosti.
Z Matúšovho evanjelia zaznamenávajúceho útek Svätej rodiny do Egypta pred Herodesom vychádza ďalšia mariánska legenda Ach, weliká lásko Boží. Jozefovi sa vo sne ukáže anjel a oznámi mu, aby odviedol Máriu s dieťaťom do Egypta. Cestou púštnou krajinou Svätá rodina stráda, v mnohých domoch žiada Jozef pre Máriu a dieťa dúšok vody, no nenájde pochopenie. Panna Mária ľútostivo prosí Boha o dúšok vody, načo sa vpravo od cesty objaví studňa, okolo ktorej vyrastie záhrada, v ktorej sa potom uzdraví množstvo ľudí: Jak po dnes máme znamení, Kde ta studnice byla, // Neb balsámova zahrada Sama se tam vštípila: // Kdež se lidu velmi mnoho // Uzdravilo času toho, // Divův, množství zázrakú // Stalo se toho času. Výchovný moment je v záverečných veršoch postavený na rozjímaní nad útrapami Svätej rodiny v porovnaní s ľudskými súženiami.
Kým predchádzajúce epické piesne – legendy zo života Panny Márie z vianočného mariánskeho okruhu sú koncipované na protiklade utrpenia a radosti Svätej rodiny v konfrontácii so životom človeka, z ktorého v rozjímaní nachádza východisko, pieseňRadostně budem zpjwati predstavuje vianočnú mariánsku koledu v pravom slova zmysle. Po úvodnom speve chlapcov a dievčat pod oknami, žiadajúcich o koledu, nasleduje idylický, priam bukolický obraz radostnej atmosféry narodenia Ježiška v Betleheme v lone prírody za spevu vtáčat. Nasleduje výzva k pastierikom obetovať narodenému Spasiteľovi dary. Pieseň končí pokračovaním oznamovania radostnej zvesti tým, čo sú ochotní obdarovať koledníkov.
Vianočné mariánske legendy a koledy vydávané tlačiarňami ako letákové tlače uchovávali modleníci v rukopisných spevníkoch, niektoré však natoľko zľudoveli, že sa v skrátených variantoch stali obľúbenou súčasťou štedrovečerného spievania pod oknami, vianočných obchôdzok s dramatickým nábojom, ako i prejavov domácej zbožnosti, z ktorých najvýraznejšie sa uplatnili počas Vianoc ako doplnok domácich modlitieb členov Spolku Svätej rodiny, schváleného v roku 1892 pápežom Levom XIII. a piesne o hľadaní nocľahu zasa ako súčasť obchôdzok s obrazom Svätej rodiny počas predvianočnej novény vždy postupne v deviatich domácnostiach, nazývaných Hledáňí prístrešá pre Svatú rodzinu, ktorých koncept a príslušné modlitby vydalo potom vydavateľstvo Posla Božského srdca Ježišovho v roku 1931 pod názvom Hľadanie prístrešia pre Preblahoslavenú Pannu Máriu.Pramene a literatúra
Záhorské múzeum Skalica, zbierka škarniclovských letákových tlačí. Fond N – novšie dejiny a knižnica.
FELBEROVÁ, Mária: Prejavy ľudovej zbožnosti v okolí Levoče. In: Kresťanské sviatky a tradičná kultúra. Skalica: Záhorské múzeum, 2002.
HROMNÍK, Milan: Kto dá prístrešie Svätej rodine? Trnava: Dobrá kniha, 1994.
KRUPA, Ondrej: Rola a význam balady o hľadaní nocľahu v spievaní pod oknami na Vianoce. In: Kresťanské sviatky a tradičná kultúra. Skalica: Záhorské múzeum, 2002.
RADLINSKÝ, Andrej: Nábožné výlevy, 13. Opravené vydanie. Trnava: SSV, 1923.
SLIVKA, Martin: Slovenské ľudové divadlo. Bratislava: Divadelný ústav, 2002.
URBANCOVÁ, Hana: Mariánske legendy v ľudovom speve. Bratislava: AEPress, s. r. o., 2007.

Skalické roky Pavla Straussa

0
Jednou z najvýraznejších osobností Skalice i horného Záhoria na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia bol MUDr. Pavol Strauss, znamenitý lekár, filozof, humanista, básnik katolíckej moderny, spisovateľ – esejista a prekladateľ.
Narodil sa 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši v židovskej rodine advokáta Izidora Straussa a Vilmy, rodenej Kuxovej. Odmala vyrastal u starého otca Dr. Bartolomeja Kuxa, ktorý bol v tých časoch mikulášskym mestským lekárom. Značný vplyv na formovanie jeho osobnosti mala matka, po ktorej zdedil nielen talent, ale aj lásku, ba priam vášeň k hudbe. Stredoškolské roky prežil Pavol Strauss na mikulášskom gymnáziu v ovzduší povestného Hodžovho samovzdelávacieho krúžku. Tu sa u neho hudba umocnila básnickým slovom. Po maturite (1931), vďaka príkladu starého otca, zapísal sa na štúdium medicíny. Vysokoškolské štúdiá začal dvoma prvými semestrami na lekárskej fakulte univerzity vo Viedni a zavŕšil na nemeckej univerzite v Prahe, kde v apríli 1937 promoval. (Od roku 1932 boli jeho pražské študentské roky poznačené aktívnou účasťou v študentskom komunistickom hnutí.) Počas vojenskej prezenčnej služby na plukovnej ošetrovni v Ružomberku v roku 1939 zásluhou konvertitov manželov Munkovcov, vzdelaných a kultivovaných ľudí, po úpornom duchovnom hľadaní, po prekonaní marxistickej fázy i príklonu k indickej mystike konvertoval zo židovstva na katolicizmus. Jeho konverzia vyvrcholila 28. augusta 1942 krstom v liptovskomikulášskom rímskokatolíckom kostole. Krstnými rodičmi boli František a Gizela Munkovci, o ktorých Strauss vo svojej eseji Život je len jeden napísal: „Žil som s nimi a prežíval ich konvertistický zápal, ich nesmierne vnútorné vypätie k Absolútnu a napriek mojej stálej oponentúre rozplýval sa môj odpor k ich žitému a prežívanému kresťanstvu, aké som si do tých čias nevedel predstaviť.“ Na inom mieste vyznal: „U krstných rodičov som spolu s nimi prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky.“ Neskôr Pavol Strauss opakovane dosvedčuje: „Viera v Ježiša Krista umožnila z rodinného a manželského spoločenstva Munkovcov utvárať krásne prostredie krásnych ľudí.“ Úprimne sa priatelil aj s ich synom Tomášom, o dvanásť rokov od neho mladším jezuitským novicom, ktorý mu 28. júna 1944 v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla poslal pohľadnicu s týmto textom: „Milý Paulus! Túto kartu, zdá sa mi, dostaneš až po meninách. Nech Ti je aspoň znakom, že som na deň Tvojho veľkého patróna nezabudol a prosil za Teba a s Tebou o hojnosť všetkých nebeských darov, predovšetkým však o tú vlastnosť, ktorá ho urobila takým veľkým v očiach Božích a sv. Cirkvi: o úprimnú ochotu, otvorenosť a dôslednosť v nasledovaní hlasu Kristovho… Len duše, ktoré vedia svojho Majstra nasledovať až po ukrižovanie svojho vlastného „ja“ – budú súce pre výstavbu Božieho Kráľovstva.“
Po ročnej prezenčnej službe v roku 1940 pôsobil ako sekundárny lekár interného oddelenia Štátnej nemocnice v Palúdzke. Po preložení na chirurgické oddelenie oddal sa na celý život chirurgii, medicínskemu odboru, ktorý mu bol bytostne najbližší. Na sklonku vojny po potlačení Povstania ho zajalo gestapo. Uväznili ho v Liptovskom Mikuláši. Po eskortovaní do Ružomberka bol začiatkom novembra 1944 akoby zázrakom z internačného tábora vyslobodený. O mesiac sa zasnúbil s Máriou Loydlovou, ktorá sa čoskoro nato stala jeho manželkou. V roku 1945 nastúpil ako chirurg do Štátneho onkologického ústavu v Bratislave, kde zastupoval primára MUDr. Igora Brežného. O rok neskôr, 15. marca 1946, sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, kde pôsobil desať rokov, istý čas súčasne aj ako riaditeľ skalickej nemocnice. Sám na to vo svojej autobiografii Človek pre nikoho spomína: ,,Po druhej svetovej vojne sa i na Slovensku prirodzeným i menej prirodzeným spôsobom uvoľnili primariáty. Vedúci onkologického ústavu Dr. Brežný, ktorý bol súčasne personálnym šéfom na novom povereníctve zdravotníctva, nahováral ma, aby som požiadal o primariát. Darmo som sa vyhováral, že sa necítim dosť erudovaný a že chcem ďalej pracovať vo výskume. I s docentom Žuchom (žiakom Prof. MUDr. Stanislava Kostlivého) ma nakoniec prehovorili. Zažiadal som si o tri z tých najmenších nemocníc. Odmietli mi to zásluhou jedného člena komisie, ktorému prekážal môj diplom z pražskej nemeckej univerzity. Netrvalo však ani pol roka, a ten pán utiekol do Nemecka. Nakoniec ma moji priaznivci umiestnili v Nemocnici milosrdných bratov v Skalici. Boli to roky radostnej práce, hoci s bežnými starosťami a úskaliami života chirurga, úspechy aj neúspechy, ale plné študijného a pracovného elánu… Boli to šťastné roky budovania novej nemocnice, keď sa počet nemocničných lôžok zo stoosemdesiatich zväčšil na päťstodvadsať. Medzitým tu však bola aj práca na esejach, ktoré vyšli knižne (Mozaika nádeje, zbierka básní v próze Stĺpy) a v časopisoch. Boli to z chirurgickej i kultúrnej stránky idylické časy. Došlo aj k intrigovaniu a komisionálnemu vyšetrovaniu, za čím bolo vždy zatienenie nevraživcami z tajnejších zložiek našej spoločnosti, i z tých najmenej cenných elementov zdravotníckych pracovníkov. Skreslený náhľad upratovačky prevážil hodnotu medicínskej úrovne, na tie časy relatívne kvalitnej. A tak prišlo k výmene stráží. Z úradnej moci som bol preložený do chirurgickej ambulancie polikliniky v Nitre. No nikdy neprestanem vďačne spomínať na skalické roky milej búdarskej pohody, na priateľské posiedky s Jankom Blahom a najmä na chvíle strávené s Julkom Koreszkom, akademickým maliarom. Videl som, ako vznikol nejeden z Koreszkových krásnych obrazov. Nejeden milý večer sme strávili s Jožkom Kollárom a Jožkom Ilečkom pri dobrom skalickom vínečku.“
V Skalici sa manželom Straussovcom 25. júla 1946 narodil ich prvý syn Pavol a 30. októbra 1949 druhý syn Jozef. Obidvaja neskôr vykročili po životnej dráhe svojho otca a stali sa lekármi. Lekárom bol aj mladší brat Pavla Straussa Juraj, ktorý 8. decembra 1954 tiež konvertoval na katolícku vieru, po čom Pavol dávno túžil a k čomu svojho brata starostlivo viedol.
Po odchode MUDr. Straussa zo Skalice bol od roku 1956 primárom chirurgického oddelenia skalickej nemocnice MUDr. Konštantín Dlugopolský, ktorého o desať rokov neskôr vo vedení oddelenia vystriedal MUDr. Eduard Bílik.
Čestné občianstvo MUDr. Pavlovi Straussovi udelilo mesto Skalica 18. septembra 1992 pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea – 80. narodenín.

Použitá literatúra
Kolektív autorov: Skalica. Mestský úrad Skalica 1992.
Strauss, Pavol: Kvety z popola. Doslov napísal Jozef Rybák. Martin: FATRIN 1992.
Košík, Ľudovít: Duchovné dedičstvo Skalice. Bratislava 1996.
Kothaj, Peter a kolektív : Momenty z dejín slovenskej chirurgie. Patria I., spol. s.r.o. 1999.
Strauss, Pavol: Človek pre nikoho. Bratislava: DAKA 2000.
Kolektív: Slovník spisovateľov 20. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Martin 2001.

 

Náš rozhovor s filmovým režisérom, pedagógom a básnikom

0

Eduard Grečner sa narodil 21. 9. 1931 v Kopčanoch. V rokoch 1950 – 1954 študoval na AMU v Prahe dramaturgiu a scenáristiku. V slovenskom filme začal pracovať od roku 1954 ako lektor, asistent réžie a pomocný režisér. Ako režisér debutoval celovečerným filmom Každý týždeň sedem dní v roku 1964. V roku 1965 nakrútil film Nylonový mesiac a v rokoch1967-68 film Drak sa vracia. Realizoval viacero televíznych filmov podľa vlastných scenárov. Po dlhej nútenej prestávke smel nakrútiť podľa vlastného námetu a scenára Príbelskú vzburu Janka Kráľa (1978). Do roku 1991 pracoval v dabingovom štúdiu na Kolibe, k pôvodnej filmovej tvorbe sa mohol vrátiť až po zmene spoločenského systému. V roku 1992 vznikol jeho film Pozemský nepokoj a v roku 1995 Jaškov sen. Jeho dlhoročná moderná a objavná tvorba v slovenskej kinematografii bola mnohonásobne ocenená doma a v zahraničí. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vydal tri básnické zbierky, časopisecky publikuje poéziu, venuje sa réžii dabingu filmov do slovenského jazyka a píše blogy. Eduard Grečner je všestrannou kultúrnou osobnosťou so širokým záberom svojho myslenia, podnetne zasahujúceho do viacerých oblastí. Viesť s ním tento dialóg bolo osviežujúcim poznaním autentickej hĺbky jeho tvorivého potenciálu.

Pán Grečner, v rokoch 1950 – 1954 ste študovali v Prahe, teda v období najtvrdších komunistických represálií a obludných politických procesov. Vnímali ste pražskú akademickú pôdu ako iluzórny ostrovček slobodného myslenia? Alebo ťaživý duch doby nemilosrdne zasiahol aj vysokoškolské prostredie?
Všade dookola panovala tvrdá intelektuálna „disciplína“, ale Filmová AMU bola ostrovom, kde sa smelo uvažovať, nebol to však odboj, iba dosť „mäkké opraty“. Vyučoval aj Milan Kundera, objavil pre mňa celkom iného Majakovského, nie tribún, ale lyrika. Filmovo cieľavedome viedol semináre iný „odložený“ intelektuál, rektor AMU A. M. Brousil, ktorý v uzavretých premietaniach uvádzal francúzsku novú vlnu a neorealistov z Talianska, niečo inšpiratívne nesmierne vzdialené Pádu Berlína, ktorý oficiálne bol vrcholom, lebo tam hral Stalin. Zapôsobilo to na nás silne. (V triede sedel Miloš Forman, Zdeněk Borovec, tiež Jaroslav Dietl.) Smeli sme otvorene klásť otázky prof. M. V. Kratochvílovi. A dostávali sme odpovede. Bez tej školy by sme boli „neprebudení“ naďalej.

Ktorá osobnosť mala na vaše profesijné smerovanie rozhodujúci vplyv? V každom vašom zábere hrá významnú zložku vyvážená výtvarná kompozícia, akých maliarov máte radi?
Z filmárov Bunuel s jeho provokatívnou Viridianou, inšpirovanou Tizianom a da Vincim, Resnaisov Marienbad, z neorealistov Visconti s jeho nenapodobiteľnou gracióznou mizanscénou, Francúz, rebelant filmovej formy Jean Luc Godard a jeho film Vydatá žena, všetko vysoko štylizované, náročné diela. Z maliarov ma oslnil Chagall, slovenský Galanda a Majerníkov Don Quijot, bolo toho viac, ale toto boli kľúčové vplyvy. Český Jan Zrzavý, veľmajster poetického realizmu, na toho nezabudnem.

Ako vás ľudsky a tvorivo ovplyvnili šesťdesiate roky minulého storočia? Nová vlna v československej kinematografii, legendárne periodiká Mladá tvorba, Kultúrny život a celková uvoľnená klíma v spoločnosti museli po predchádzajúcej dekáde zaúčinkovať ako nadýchnutie v otvorenom priestore…
Veľmi presne hovoríte. Tie roky pôsobili ako kyslík, v ktorom hynú baktérie rigidného jednosmerného myslenia a darí sa slobode duchovného zdravia. Pokrok sa nedal zadržať, hoci vysokí „súdruhovia“ brzdili, kde sa dalo, aj svojich komunistických väzňov napokon pustili, boli to napospol ľudia, ktorých intelekt prevyšoval straníckych bossov, a aj preto boli prenasledovaní. Atmosféra kultúry pripomínala pušný prach, my mladí sme mali zápalky odvahy, starí nás podporovali a my sme im drukovali. Skončilo to vojenským obsadením ČSSR. V tom ohni sa ukázalo, kto je charakter a kto kariérista, ale pokrok ducha tie tanky nezadržali, iba spomalili.

Vaše scenáre vznikali väčšinou z osvedčených literárnych predlôh, ktorých nesporné umelecké kvality preveril čas. Čo vás ako filmového režiséra musí upútať na literárnom diele, aby ste začali uvažovať o jeho realizácii? Netreba pripomínať, že Drak sa vracia alebo Nylonový mesiac tvoria základné hodnoty modernej slovenskej literatúry a filmu.
Modernosť, ktorú spomínate, dosť zjavne vtedy chýbala slovenskej kinematografii. Vzory, ktoré sme videli na škole, sme chceli presadiť v slovenskom prostredí, každý inak, svojsky. Ja som kládol absolútny dôraz na vizuálnu filmovú reč. To ovplyvnilo môj výber. Silný príbeh, síce prítomný, ale ako ponorná rieka ukrytý v tajomstve ľudskej tváre. Minimum dialógov. Obe spomínané diela vznikli tiež ako vedomý tichý odboj jedinca voči kolektívu (Drak), alebo skrytý protest v generačnom konflikte (Nylonový mesiac). Vanda je absolútne nekonformné dievča novej generácie, vlasatý Miro Bedrík so svojou beat kapelou bezočivý otvorený protipól konformných rodičov. Po rokoch som sa dozvedel, že to bol pre vtedajšie gymnazistky kultový film.

Tvorcu, obzvlášť v jeho najplodnejších rokoch, nemôže postihnúť nič deštruktívnejšie ako zákaz pracovať vo svojom odbore. Utekali vám najlepšie filmárske roky, bol to iste čas beznádeje a prázdnoty. Ako ste prežili tento bezútešný čas bez režisérskej stoličky, čo vás najviac držalo nad vodou? Nehlodalo vo vás čo i len chvíľkové pokušenie na odchod do emigrácie?
Toto hádam letmo preskočme. Nechcem aby vznikol z môjho „trestu“ za postoj k okupácii obraz akejsi krivdy na mne. Nebol som naivný, iba som nemyslel, že to tak dlho bude trvať. Boli preto aj beznádeje aj prázdnota, ale riešil som to písaním scenárov, čo sa ukázalo nielen ako užitočný spôsob lieku proti depresii, ale vytvorilo to môj duchovný kapitál, hoci úroky z neho prišli až po 20 rokoch.

Bolo ťažké vrátiť sa po roku 1989 k svojej práci? Za ten čas sa museli výrazne zmeniť pomery v slovenskej kinematografii, všetko bolo asi trochu inak. Vnímali ste takto aj váš návrat, či výlučne ste sa sústredili na samotný proces tvorby?
Tu sa ukázala múdrosť porekadla, že „šťastie má iba ten, kto je pripravený“. Prevrat 1989 prekvapil mnohých, no ja som mal hotové scenáre. Jeden z mojich zamietnutých scenárov objavil Stano Vrbka (Pozemský nepokoj), druhý som ponúkol ja, vrátil som sa ním k D. Chrobákovi „podruhé“ (Jaškov sen). V ňom bola aj metafora o ostnatom drôte, ktorý práve prevrat odstraňoval. Treba však povedať, že obidva moje poprevratové filmy vznikli ešte s plnou finančnou podporou štátu, na Kolibe. Potom sme zápas o Kolibu prehrali. Ostnatý drôt dostal inú podobu sputnania: podobu peňazí, ktorých vraj na kultúru „niet“. Ten prevrat vrhol kultúru nešťastne dosť ďaleko späť a ešte podnes, žiaľ, je vo vedomí mnohých usadená skamenelá predstava (napr. V. Klaus: Film je tovar jako každý jiný), že podstatou a poslaním umenia je zabávať ľudí v ich voľnom čase a že ľudia si toto majú zaplatiť. Ťažko sa ten nezmysel vykoreňuje v časoch, kedy zlaté teľa je na oltári namiesto Boha. Zaujímavé, nikoho nenapadne, že sa vynakladajú obrovské peniaze na armádu, ktorej poslanie tiež nie je „zarábať“. Užitočnosť armády nik nespochybňuje. Že umenie má a odjakživa malo poslanie zušľachťovať človeka, viesť ho k premýšľaniu ako sa stať lepším, to akosi ešte nedošlo dnešným vládcom. Lacná zábava, ktorú médiá chrlia zo všetkých strán na človeka (platí, že je to ešte stále homo sapiens?) môže akurát aj toho najodolnejšieho iba pokaziť.

Ak by ste mali vytvorené ideálne podmienky na vznik vášho filmu aj so silným producentským zázemím, akú látku by ste túžili zakomponovať do scenára? Každý umelec v sebe nosí svoj vysnívaný autorský zámer, máte ho aj vy?
Mám ešte tri kompletne hotové scenáre na celovečerný film. Ale myslíte, že niekto vynaloží dnes na emeritného režiséra (80 r.) nejaký kapitál, navyše, ak ten istý režisér vytrvale hlása, že umenie má byť vo vlastnom záujme ťažko vybojovaného štátu ním samým výsostne podporované, a toto tvrdenie dokonca podopiera „rúhačskou“ tézou, že to je dokonca povinnosťou (!) štátu, ak má záujem o kultivovanie svojich občanov a nie o pustošenie ich zbedačeného vnútra kultúrnym odpadom z kuchyne iných národov!? To je môj „vysnívaný autorský zámer“.

V rukách mám vašu poslednú básnickú zbierku Drevený bocian Otta Bartoňa. Očarila ma svojou kultivovanou lyrikou, krehkosťou básnického výrazu a presvedčivým emotívnym nábojom. Suverénne vládnete filmovým obrazom, ale aj básnickým slovom. Ako sa pozeráte na súčasné postavenie poézie, ktoré je vytlačené komerčnou dobou na absolútnu perifériu záujmu?
Komerčné prostredie je na jednej strane jedovaté pre dušu človeka, ale súčasne v tej otravovanej duši prebúdza silnú túžbu po čistote citov, a tak vlastne nepriamo vyvoláva v nej potrebu poézie. O tom sa často presviedčam, lebo ako pedagóg pôsobím medzi mladými ľuďmi, a tak viem, o čom hovorím. A je to čoraz zjavnejšie. Budúcnosť je v rukách tej najmladšej generácie a ja verím, že sa o to dosť skoro sama postará. Rímsky básnik Horatius (50 r. pred Kr.) napísal, že „aby človek nezošalel, musí písať básne“. Z toho istého popudu sa bude poézia čítať aj naďalej.

Záverom nemôžem obísť otázku týkajúcu sa vášho vzťahu k Skalici a k jej malebnému okoliu. Ako si sám pre seba definujete význam rodiska a domova vo vašom živote?
Skalicu milujem, je teraz ešte krajšia ako v mojej mladosti. Hoci som tam nie tak často, ako by som rád, zakaždým vyvolá vo mne prúd pozitívnej energie, tak tam budem musieť prísť častejšie. Teraz patrí medzi najkrajšie mestá Slovenska. Jediné z nich však má svoj rubín a – pravdaže – trdelník.

Rozhovor pripravil Miroslav Brück