štvrtok, október 17, 2019
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

551 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Drobnosti z archívov Prajzi v roku 1866 

0
     Prvým krokom vedúcim k zjednoteniu Nemecka bola porážka Rakúska v prusko-rakúskej vojne v roku 1866. Tým bolo Rakúsko odstránené z pozície hegemóna v priestore nemeckých  štátov a veľkonemecký spôsob zjednotenia sa stal nereálnym. Vedúcu pozíciu tak prevzalo  víťazné Prusko na čele s kancelárom Ottom von Bismarck, ktorému sa do roku 1871 podarilo  zavŕšiť tzv. malonemecký spôsob zjednotenia Nemecka, teda bez Viedne.
Rakúske vojská si vo vojne s Pruskom počínali priam katastrofálne. Po rozhodujúcej  porážke dňa 3. júla 1866 v bitke pri Hradci Králové mali Prusi voľnú cestu prakticky až k  Viedni a Prešporku. Ich prevahu im zaisťovala aj modernejšia výzbroj, najmä pruské zadovky  (moderné pušky nabíjané aj v ležiacej polohe zozadu a umožňujúce 10 až 12 výstrelov za  minútu). Posledným dejstvom vojny bola bitka pri Lamači dňa 22. júla, kde sa rakúske zbory  pokúsili zastaviť pruský postup. Ešte v ten deň na obed však vstúpilo do platnosti prímerie. A  práve v tej súvislosti sa Prusi dostali aj na Záhorie, kde sa zdržali približne mesiac a „vďaka“  nim sa tu rozšírila aj epidémia cholery.
V nasledujúcich riadkoch Vám ponúkame niekoľko spomienok na rok 1866 a Prusov –  Prajzov v obci Kúty, ako ich zozbieral a zapísal z rôznych archívnych prameňov a od starších  obyvateľov obce kútsky rodák, kňaz Dr. Matej Hések ako súčasť svojho rukopisu z roku 1954  Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Napísal:  Dr. Matej Hések, profesor v.v. rodák z Kútov. Horný Lopašov, 27. novembra 1951, Kúty, 19.  apríla 1954 (s. 84-86), uloženého v archíve rukopisov Záhorského múzea v Skalici:
Podľa kroniky Mikuláša Karafiáta bol rok 1866 osudný. Dňa 23. mája bol mráz veľký, takže v Kútoch a na okolí, na Morave i v Uhrách všetko pomrzlo na poli. 8. a 10. júna bolo veľké krúpobitie a povetrie, ktoré vyvrátilo stodoly od gruntu, krúpy prebíjali okná. Ľudia mysleli, že bude súdny deň. 17. júna prišlo znovu veľké povetrie. 8. júla došla ukrutná sila Prajzov, vyše 30 000. Čo dosť málo bolo, znivočili, po stodolách brali seno, slámu. V auguste zase zúrila cholera (1).
Kronika str. 31 – 32 Jakuba Mančíka – Kadlica hovorí o roku 1866, že raž pomrzla všetka,  nebolo z nej nič. Bolo to 22. mája na Sv. Ducha. Jačmeň ostal, ten potom vytĺkli krúpy. V tom  roku bolo veľmi draho (2).
Na Prajzov si dobre pamätal i môj nebohý otec. Mal vtedy už 13 rokov. Bol pasákom. Aby mu nevzali voly, hnal ich k obecnému lesu okolo majera. Jeden Prajz zakričal naňho: „Kam s tými volmi?“ Otec sa veľmi zľakol, ale mu voly nevzali. Jeho brat Lorenc (otec Dr. Štefana Héska) bol ešte v plienkach, jeden Prajz ho mal veľmi rád, choval ho. Bolo ich plné domy. Zdržovali sa asi tri dni u nás. Nikomu nič nevzali. Rozdávali tabák, maslo, kávu. Jedna Kúcanka im varila kávu, nezomletú, ako fazuľu, samozrejme, že nič neuvarila. Prajz ju musel poučiť, ako sa to má robiť. Keď odchádzali z Kútov, povedali Kúcanom, aby sa modlili, aby sa nevracali zpäť cez Kúty, aby nemuseli cez Kúty ustupovať od Bratislavy, lebo na ústupe budú všetko páliť. Neurobili tak vtedy, ale až r. 1945 zapálili mnohé stodoly kútske, keď ustupovali pred Rusmi.
Pavel Riška – Ševela mi rozprával, že keď Prajzi išli do Kútov od Holíča, niekde pri Adamove stretli Dr. Radlinského, ktorý každú sobotu šiel na koňoch do Skalice, do tlačiarne Škarniclovej. Považovali ho za špicla, vzali ho so sebou, doviedli ho do Kútov, ale mu nič nespravili, len im musel dať 120 kg brava. Na Ledniciach za Dzedzinou bol veľký sklep, tam mal pánsky šenkér víno. Prajzi vyrazili veľkým drúkom dvere a víno brali.
O Prajzoch píše Matejka – Descriptio 143 – 144, že od Skalice po Bratislavu všetko pustošili, zaplavili celý kraj ako kobylky, brali kone, vozy, iné veci. Kto sa protivil, toho poviazali a brali zo sebou. Videl to na vlastné oči, bol vtedy gbelským farárom. Generál Hartman bol u neho ubytovaný. Vo Gbeloch mali zo sebou poviazaných Čechov, lebo vraj v Čechách liali na nich vriaci olej. I rakúski uprchlíci boli v Gbeloch ubytovaní, evakuovaní, ale nič sa im nestalo. Hovorí, že do Gbelov došli na sviatok Marie Magdaleny.
Matejka spomína Prajzov i na strane 64 – 65 v Descriptio. Vraj ľudia utiekli pred nimi do lesov. Bročanskému farárovi Rehákovi vzali jednoho koňa. Radlinskému – farárovi kútskemu rebriňák. Matejkovi, gbelskému farárovi 5 centov ovsa, 16 centov sena, vrecia a iné veci. Od tej doby sa modlil v omši za pokoj. Zo Gbelov odchádzajú Prajzi a nechávajú tam choleru. V auguste, sept., okt. zomrelo vyše 200 ľudí v Gbeloch.
Kúcania sa zúčastnili boja pri Königräzi – Hradci Královom. Padli tam: Antoš Vrábel – Špička a Jožka Hések – Janica. Zdravý sa odtiaľ vrátil Štefan Mráz – Pišta, doviedol si aj ženu Hanu. Doma bol potom mäsiarom, ba i výpomocným učiteľom. Jeho žena chodievala do Viedne hauzírovať, predávať maslo, vajíčka. Potomci ešte žijú, známi ako výbojní „Pišté“. Medzi Holíčom a Hodonínom boli zrážky medzi ustupujúcimi vojskami rakúskymi a Prajzami. Rakúšania ustupovali smerom na Holíč – Trnovec – Senica – Považie, chceli plánovaným ústupom zachrániť proviant, vzácný válečný materiál. Prajzi postupovali ľavým brehom Moravy k Záhorskej Bystrici. Dňa 22. júla bola bitka o Bratislavu. Rakúske vojsko, najmä delostrelci údatne bojovali proti pruskej presile. Rozhodnutie nepadlo, lebo bolo vyhlásené prímerie (3).
Do Malaciek vtiahli Prajzi 20. júla v sile 16 000 mužov. Väčšina pochodovala ešte toho  dňa ďalej. Po uzavretí prímeria sa vrátili Prajzi s ranenými i so zajatými do Malaciek. O týchto udalostiach píše obšírne P. Kilián Komanský, františkán (4). Medzi vojskom sa šíril týfus a cholera. Epidémia pustošila i medzi obyvateľstvom. Po odchode Prajzov z Malaciek 26. augusta napočítalo sa mŕtvych na choleru v Malackách a Kiripolci (Kostolišti) 160. V Malackách pri lesíku Marhečku sú podnes pekne zachovalé, opatrované dva veľké spoločné hroby, do ktorých pochovali Prajzov.
Iste na talianské a prajzské vojny sa vzťahuje za môjho detstva obľúbená pieseň, ktorú sme ako pasáci často spievali: „Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Prahu, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem prajzskú zahradu. Ked pomašírujem, ked pomašírujem tri sto míl za Vídeň, nic tam neuvidzíš, nic tam neuvidzíš, enem talianskú zem.“
 

1. Celú kroniku som si prepísal, bola už v chatrnom stave a počísloval. O Prajzoch hovorí Karafiát na 1. strane, podľa môjho číslovania.
2. I kroniku Mančíkovú som si prepísal, podľa môjho číslovania hovorí o roku 1866 na str. 31 – 32.
3. Gefecht bei Göding Holič am 16. Juli. Epidosen aus den Käpfen der K. K. Nord Armoe. Fr. Arthur Bouvier, Johan Krainz, Graz 1896, str. 271 – 273.
4. Sborník Záhorských akademikov II., str. 65, J. M. T., Niekoľko kapitol z dejín Malaciek.

Pripravil Richard Drška

Spomienky na prelomové roky pokoja a hrôzy na sobotištských kopaniciach

0

     Obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou až do nástupu Hitlera k moci možno považovať za najpokojnejšie a najtolerantnejšie obdobie minulého storočia. Iste tomu tak bolo i v obci Sobotište, kde žili pokojne vedľa seba obyvatelia rôznych konfesií, národností a profesií. Drobné obchodíky, krčmy boli sem-tam roztrúsené po celej obci, avšak centrom dedinského života bolo námestie, kde sa v bývalom Nyáryovskom kaštieli nachádzala i ľudová škola. My deti sme mali teda dokonalý prehľad o tom, kde je aký obchod, čo predávajú a čo sa na námestí deje. Boli tam zväčša obchody židovské. K Wolnerovi sa vchádzalo po štyroch schodíkoch a po vstupe do miestnosti ovanul každého petrolejový zápach. Na sobotištských kopaniciach a v mnohých domácnostiach i v mestečku sa svietilo v tých dobách ešte petrolejkami. Na stenách obchodu viseli konské postroje, chomúty, povrazy, plechové lampáše, okolo steny boli opreté rôzne poľnohospodárske a remeselnícke nástroje. Na druhej strane na policiachležal všakovaký tovar do domácnosti. Takmer uprostred miestnosti trónil vysoký drevený pult s dierou uprostred. V sobotňajší šábes totiž viera zakazovala židom chytať do ruky pracovné nástroje alebo peniaze. Aby neprišli v sobotu o kšeft, tak zákazník pri platení hodil peniaze do diery v pulte.

     Ďalší zaujímavý obchod bol Meislov so strižným tovarom. Okrem kanafasu a potlačeného plátna na dedinské kroje mal na policiach rôzne šijacie potreby, nite a na doske pultu vyznačený v centimetroch jeden meter na odmeranie. Aby bol obchod výnosnejší, v rohu miestnosti bol malý priestor obstavaný doskami siahajúcimi až po nízku povalu. Na jednej strane bol v doskách vyrezaný otvor, cez ktorý sa predávala v štamperlíkoch pálenka. Do tohtoobchodu sa pre zmenu vstupovalo zase schodíkmi dolu. Pri hlavnej ceste bol zájazdný hostinec – Blédyho, pre pospolitý ľud snáď v tom období najdôležitejší. Stáli pri ňom vždy nejaké konské alebo kravské poťahy, čakajúce na majiteľov, ktorí v krčme obvykle popíjali pálenku. V bývalej starej synagóge býval najbohatší žid Kessler. Hovorilo sa mu „konský handlér“. Skupoval dobytok a lifroval ho do bitúnkov a na železnicu. Na druhej strane námestia bývali Jajkef a Šaule (prezývky). Pokladali sa za podomových obchodníkov. Obstarávali pre senické paničky rôzne potraviny z roľníckych dvorov a dovážali ich na bicykloch v košoch. Dôležitý bol nežidovský obchodík Marky Kaňovej so zmiešaným tovarom. Marka Kaňová bola objemnejšia stará dievka s veľkým zmyslom pre humor. Oproti pultu popri stene boli lavice, na ktoré si po záverečnej sadala väčšinou habánska mládež. Pretriasali sa dedinské klebety, rozprávali sa strašidelné i veselé príbehy a robili sa huncútstva. Medzi mládežou bolo vtedy viacero neprekonateľných humoristov. No a na rohu bol hlavný obchod – družstvo, snáď už od dôb Samuela Jurkoviča. Za zmienku stoja i dve mäsiarstva, Kessler a Pradlička. Sobotište malo vlastný bitúnok, kde sa zabíjal dobytok nielen pre potreby sobotištských mäsiarov, ale i pre okolité obce. Akosť mäsa overoval obvodný lekár veľkým okrúhlym „štempľom” priamo na zabité a očistené kusy. Vtedy ešte neboli na vidieku k dispozícii veterinári. Na prízemí kaštieľa na námestí bývala rodina záhradníka Fojtlína. Pamätám si na krásne popínavé čajové ruže v jeho skleníku. Fojtlínova dcéra Božka bola mojou najlepšou kamarátkou z detstva, pásavali sme spolu ich kravu. Samozrejme, mimoriadnou udalosťou boli jarmoky, ktoré sa tiež odohrávali na námestí. Nevadilo, že ak pršalo, po členky sme sa brodili v blate.
Tento idylický život sa takpovediac zmenil zo dňa na deň. Keď sme jedného dňa išli zo školy domov na dolný koniec okolo židovskej synagógy, pred príbytkom rabína stálo menšie nákladné auto a pri ňom dvaja gardisti. Z domčeka pri synagóge práve vynášali rabína (bol údajne ťažko chorý). Za ním kráčala jeho žena s dieťaťom v náručí. Bola niekoľko dní po pôrode a tiež chorá. Z druhého vchodu vyšla rabínova sestra s mužom a malými deťmi. Niesli si perinu a malý kufrík. Dlhšie sme nazerať nemohli, gardisti nás hnali preč. Všetci židia sa z obce vytratili behom pár dní a žiaden z nich sa už do svojho bývalého bydliska nevrátil. My deti sme dosah týchto udalostí iste vtedy nevedeli pochopiť ani zhodnotiť, ale život v dedine sa v mnohom zmenil – samozrejme i vplyvom vojnových udalostí.
Bývali sme v Sobotišti pri hlavnej ceste smerom na Senicu a v priebehu prvých dní po vojne sme opakovane zazreli pomaly kráčajúcich jedincov alebo skupinky dvoch až štyroch ľudí s batôžkom alebo kufríkom v smere do Senice. Na kopaniciach Sobotišťa, Podbranča, Prietrže a iste i ďalších sa zachránili desiatky židov, hlavne tých, ktorí neboli zlikvidovaní v prvých rokoch nacistického besnenia. Stačili si nájsť, prípadne i vybudovať aké-také úkryty. Odkiaľ boli všetci tí zachránení, sa už nikdy nedozvieme, iba ak v krátkych a neurčitých spomienkach vnukov. Podobne sa už veľa nedozvieme o doslova hrdinských činoch tých prostých ľudí, ktorí sa na záchrane židov podieľali riskujúc vlastný život i život svojich najbližších. Tým viac, že sa zdal tento boj beznádejným. Veď židia na rozdiel od partizánov a iných prenasledovaných nemali už žiadne zázemie ani príbuzných a väčšinou ani priateľov. História sa k týmto udalostiam zachovala macošsky, čo možno pripísať i tomu, že židia nepatrili k proletariátu, ktorý ospevoval minulý režim, naopak, patrili k nežiaducej triede buržoázie a každý, kto by sa príliš venoval tejto problematike, by mohol byť označený za sionistu.
Predsa však aspoň pre ilustráciu otrasných podmienok, za akých žili židia v ilegalite,  podarilo sa mi pozbierať niekoľko autentických príbehov a osudov. Sobotištské kopanice sú rozsiahle,roztrúsené v dolinách i na kopcoch. Jedna z početných osád má názov U Černekov. Práve tam  našla úkryt rodina Lévy. Nevie sa, koľko členov mala táto rodina. Isté je, že k nej patril i  kojenec, ktorý sa v úkryte narodil. Jeho kolíska sa nachádzala v kôlni ešte pred dvoma desaťročiami. Ukrývali sa v rodine Martina Černeka za dnes už nepredstaviteľných podmienok. Rodina vlastnila dom s obytnou časťou a hospodárskymi budovami, ktoré spolu s vysokým plotom dokonale uzatvárali dosť veľký dvor. Pod podlahou šopy, ktorá je i dnes asi pol metra pod okolitým terénom, bol vyhĺbený bunker, vystužený drevenými trámami. Zo šopy bol východ za vonkajší múr domu do poľa. Poniže východu bol popod múr vyhĺbený vchod do bunkra. Oba tieto otvory boli prekryté pristavenou malou drevenou šopou, čo umožňovalo nepozorovaný prechod osôb z dvora do bunkra a opačne. Kôlňa bola zaprataná doskami a odpadovým drevom. V súčasnosti je kôlňa už zlikvidovaná a z vchodu do podzemia je dnes zachovaný len horný okraj. Nevieme už, aké boli rozmery bunkra, avšak po dupnutí na podlahu šopy sa ozve na viacerých miestach dutý zvuk. Cez deň bola rodina v bunkri, na noc (nie vždy) prechádzali do zadnej izby v byte. I tu bol pod podlahou vyhĺbený provizórny bunker, aby sa rodina mohla rýchle ukryť, ak by prišlo k náhlemu prepadu gestapa. Zostatky bunkra sú viditeľné dodnes. Stravu do bunkra okrem mlieka a chleba dostávali raz za deň, podobne bol odstraňovaný i odpad. Pili čo najmenej tekutín a údajne znížený odpad tekutín z tela ovplyvňovali malé dávky režného (ražnej pálenky).
V susedstve Jána Černeka býval jeho brat Štefan, u ktorého našla prechodný úkryt ďalšia židovská rodina. Údajne bola skrytá v hnojnej jame, čo bol vybetónovaný priestor. Hnoj bol vyhádzaný vedľa. Akým spôsobom bol úkryt zaistený, dnes nevieme zistiť. Lokalita je pozmenená a z rodiny už nik podrobnosti nepozná. Gardisti vedeli, že na kopaniciach sa ukrývajú židia. Nikdy sa však nehovorilo, že by niektorý úkryt objavili. Medzi kopanicami úspešne fungovala signalizácia nebezpečenstva a súdržnosť obyvateľov kopaníc bola úžasná. Martin Černek, jeho manželka i najstarší syn boli opakovane vystavení fyzickému násiliu – škrteniu, tlačeniu k stene, hrozbe zbraňami. Syn bol i tri dni zaistený, kde ho nútili, aby zradil, kde židov ukrývajú, i tak nič neprezradil. Ako dlho sa židia na kopaniciach U Černekov ukrývali, sa presne nevie. Hovorí sa, že asi trištvrte roka. Židovská rodina sa tu dočkala aj ukončenia vojny. Zo Slovenska odišli do Palestíny. Ešte pred nástupom komunizmu navštívili Černekovcov s poďakovaním dvaja členovia rodiny – už z Palestíny a urobili si fotografie vtedy ešte čiastočne zachovaného úkrytu a kolísky.
Iba útržkovité sú údaje o úkrytoch židov v Podbranči. V tých dobách bola takmer celá obec roztrúsenými kopanicami. Známy je zachránený 50-ročný Elemír Haberfeld. Bol údajne vysokej postavy. Skrýval sa v podzemnom bunkri pod šopou u rodiny Jankovýchovej. Priestor úkrytu bol veľmi malý a nízky. Každý deň mu museli namazať a namasírovať chrbát, pretože sa takmer vôbec nemohol narovnať.
V Podbranči na samote nazývanej Rídká sa ukrývala rodina Schönfeldovcov, rodičia a tridievčatká, ktorých opakovane premiestňovali v odľahlých stodolách a šopách. Všetci spomínaní sa zachránili a tiež odišli zo Slovenska.
Možno najrozsiahlejšie bolo ukrývanie židov a partizánov na prietržských kopaniciach. V roku 1992 spracoval a vydal Ing. Rehuš spolu s obecným úradom v Prietrži brožúru o organizovanom protifašistickom odboji v Prietrži, v ktorej sa píše, že v roku 1944 u Gabriela v Horných Pasekách sa skrývali židia, u Joríkovamerickí letci, u Rehušov partizáni a v dedine sa robila zbierka na protifašistický odboj. V prietržských kopaniciach v lokalite Horné Paseky našla úkryt židovská rodina Grünsteinovcov. Jednalo sa o rodičov s tromi synmi a nevestou. Jedna nevesta a dcéra zahynuli v koncentračnom tábore. Počas vojnových rokov bol nedostatok niektorých profesií – remeselníkov, lekárov i ďalších, pretože mnohí „árijci” tohto zamerania boli vo vojne. Preto i mnohí židia podobných profesií boli odsúvaní ako poslední. Nakoľko vedeli, čo ich čaká, pripravili si za pomoci majiteľa úkryt v dome Jána Gabriela v Horných Pasekách. Ich cesta do tohto úkrytu však nebola vôbec jednoduchá. Rodičia bezprostredne pred zaistením utiekli do Šajdíkových Humeniec, obce vzdialenej od Senice 11 kilometrov, k Šajdíkovi, ktorý však bol už v podozrení, že ukrýva židov. Odviedol ich preto do blízkeho lesa, kde v daždi a chlade blúdili tri dni a v zúfalstve sa chceli pri stretnutí s prvým človekom vzdať. Našťastie natrafili na horáreň. Horár bol zhodou okolností Nemec a ponúkol im pomoc. Skontaktoval sa s J. Gabrielom. Tento naložil na voz koterec pre ošípané, nahádzal naň dosky a pustil sa smerom na Humence. V Senici pri jednom hostinci kontrolovali náklad gardisti, no nič podozrivé nenašli. Na kraji lesa na dohovorenom mieste naložil manželov do koterca a prešli popri kontrole naspäť bez povšimnutia až do Pasiek. Tu mali pripravený úkryt na povale nad maštaľou. Maštaľ bola k obytnej časti pristavená v pravom uhle a povala bola prepojená nad celým staviskom. Na konci povaly nad maštaľou bol oddelený dokonale maskovaný priestor asi 3 x 2,5 m. Vchod bol z maštale cez otvor v povale, tiež dokonale upravený. Vstup do úkrytu umožňoval drevený rebrík, ktorý bol vždy odložený mimo maštale. Osud synov Grünsteinovcov bol odlišný. Dvoch zaistili v rodičovskom dome gardisti. Iba najstaršiemu sa predtým podarilo odísť do susednej obce. Oboch bratov odviedli do zberného tábora v Seredi, kde boli svedkami zverstiev páchaných na uväznených. Pretože v Senici potrebovali nutne odborníkov elektrikárov a Grünsteinovci boli odborníkmi, mali v Senici obchod i dielne, vyžiadal si ich hlavný senický gardistický funkcionár na prechodný čas k vykonaniu potrebných prác. Vrátili sa do vlastného, ale už arizovaného domu. Boli si vedomí, že odsunom sa čoskoro nevyhnú. Za dramatických okolností sa im podarilo ujsť. Po dvoch dňoch skrývania sa za nepriaznivého počasia v kukuričnom poli a v lese dostali sa do úkrytu v Pasekách, vzdialených od Senice asi 9 kilometrov. Najstaršieho brata nakoniec našli a odviedli spolu s manželkou do provizórneho väzenia na majeri v Senici (bývalé RSD). Počasjedného poplachu a bombardovania Senice sa podarilo žene ujsť do Kunova (dnes miestna časť Senice) k spriatelenej rodine. Z Kunova ju odviedla manželka Jána Gabrielaprezlečenú do dedinského kroja. Čakala na ňu údajne takmer celý deň pod kunovským mostom. Jej manžel bol v dobe bombardovania v práci pod dozorom gardistov, avšak počas poplachu utiekol tou istou cestou ako jeho manželka. V podkrovných priestoroch necelých 8 m2 bývalo šesť dospelých ľudí od začiatku septembra 1944 až do ukončenia vojny 8. mája 1945, najstarší brat s manželkou sa dostali do úkrytu o niečo neskôr. Styk medzi rodinou Gabrielovcov s obstarávaním nutných potravín a iných potrieb zabezpečovala zložitými cestami snúbenica najmladšieho brata, ktorá nebola židovka. Z úkrytu vychádzal cez deň iba najmladší syn, ktorý, ak nehrozilo nebezpečenstvo, pomáhal rodine pri domácich prácach. I keď už bola vtedy v dome elektrina, večer nemohli svietiť, pretože by svetlo bolo vidieť cez prieduchy v čelnej stene povaly. Mali tiež elektrický ohrievač, avšak keď napadol sneh, ktorý v tej lokalite vtedy trval celú zimu, bolo jeho použitie problematické, pretože teplý vzduch v podkroví spôsoboval topenie snehu na streche. Jedinou útechou bolo rádio, cez ktoré sa dozvedeli o blížiacom sa konci vojny. Niekoľko mesiacov pred ukončením vojny bol Ján Gabriel odvedený k vojsku na východnú hranicu republiky. Na základe sfalšovanej priepustky utiekol a dostal sa zložitými cestami až do Pasiek. Pri častých kontrolách Nemcov alebo gardistov vo dne i v noci musel vždy z domu utekať. Násiliu čelila jeho manželka, ktorá bola často na pokraji duševných i telesných síl. Ján Gabriel však opakovane vyhlásil, že ukrytých nezradí ani za cenu vlastného života a života svojej rodiny. Za jedného prezradeného žida bola vtedy ponúkaná odmena tridsaťtisíc slovenských korún. Záchrana židov si i tu vyžadovala včasnú informovanosť. Pozdĺž cesty na kopanice boli dohovorené rôzne zvukové signály alebo bočnými chodníkmi i osobné upozornenia. Pri vzácnych rozhovoroch s pamätníkmi, dnes väčšinou osemdesiatročnými, nebol udaný ani jeden prípad prezradenia, pritom iste mnohí bližší i vzdialenejší susedia toho veľa vedeli.
Nie je možné v rámci tohto článku dokumentovať všetky spojitosti, príbehy, cesty a spôsoby,ako sa židia k úkrytom dostali, ani udalosti, ktoré sa počas ukrývania prihodili. Musíme však ešte raz vysoko hodnotiť obetavosť, ochotu, obrovskú prácu, ktoré si vyžadovala starostlivosť o viac-menej početné skupiny úplne bezmocných ľudí, odkázaných na komplexnú starostlivosť domácich.
Záverom príbeh mojej vlastnej rodiny. Otec bol v Sobotišti obvodným lekárom. V priebehu posledných vojnových rokov bol veľmi ťažko chorý a rok po ukončení vojny zomrel. V poslednom vojnovom roku našiel lekára – žida, ktorému vybavil povolenie, aby ho mohol prechodne zastupovať. Býval neďaleko v dedine a jedného dňa bol zavolaný k dieťaťu postihnutému vrodeným ochorením. Otec dieťaťa bol príslušníkom Hlinkovej gardy. Diagnóza, ktorú vyslovil lekár, i to, že dieťa je nevyliečiteľne choré, rozzúrilo otca a lekárovi vynadal, vyhrážal sa mu likvidáciou. Na druhý deň lekára odviezli na kopanice Havran, odkiaľ ho o niekoľko dní odviedli Nemci. Pretože zo zachraňovania uvedeného lekára podozrievali aj môjho otca, pomstili sa aspoň tým, že cez priečelie celého domu bolo kolomažou veľkými písmenami opakovane nápisané Žid – Jude. Naše priezvisko bolo totiž nemecké Hoffmann. Vyšetrovanie nedalo na seba dlho čakať. Gestapo žiadalo od otca dôkaz o jeho árijskom pôvode tri generácie dozadu. Pre našu záchranu viezol šofér chorého otca osobným autom do Tepličky nad Váhom, odkiaľ pochádzal jeho otec, môj starý otec. Našťastie na katolíckej fare mali vzorne vedenú matriku od 17. storočia. Prví Hoffmannovci boli v matrike uvedení v polovici 18. storočia a nebolo problémom nájsť postupnosť až po záznam o narodení starého otca.
Poznatky o osudoch židov, ukrývajúcich sa na sobotištských kopaniciach, som získala od Viery Kadlečíkovej, vnučky Martina Černeka a Zuzany Kadlečíkovej, ktorá dom v súčasnosti obýva po otcovi. Matné spomienky z Podbranča mi porozprávala Anna Varsíková, ktorá pochádza z rodiny Jankovýchovcov z Podbranča. Históriu záchrany rodiny Grünsteinovcov mi poskytla Anna Morávková, dcéra Jána Gabriela t. č. z Hlbokého a jeden z potomkov rodiny Grünsteinovej. Fotodokumentáciu k článku spracoval Richard Boršoš.

Oneskorené stretnutie s Mons. Jánom Bukovským

0
 

Keď sme s ním pri príležitosti 85. narodenín chceli do nášho časopisu urobiť rozhovor, taktne sa ospravedlnil, že si naň už netrúfa. To sme netušili, že jeho zdravotný stav je natoľko vážny a možnosť predstaviť ho našim čitateľom bude už len formou spomienok.
Ján Bukovský sa narodil 18. 1. 1924 v Cerovej ako štvrtý zo šiestich detí Martina Fuknu a Kataríny, rod. Slavíkovej. Jeho otec Martin bol sirota a pochádzal zo susednej Jablonice. V roku 1912 ako 36-ročný sa oženil z Cerovčankou Katarínou Slavíkovou, ktorá mala vtedy 18 rokov. Ako spomínajú jej vnuci, Martin, ktorý prišiel z Ameriky, sa Kataríne veľmi páčil a s istou nadsádzkou môžeme povedať, že to bola láska na prvý pohľad. V manželstve sa im narodilo 6 detí – Lukáč, Anna, Mária, Ján, Ľudmila, Katarína, z ktorých žijú ešte dve najmladšie sestry. Aby otec dokázal uživiť takú veľkú rodinu, vycestoval za prácou do Ameriky ešte dva razy spolu so svojimi švagrami. Jeden z nich – Štefan – v USA zostal a oženil sa tam.
V detstve trávil Ján najviac času so svojimi najmladšími sestrami, ktoré mal ako starší súrodenec na starosti. Jeho sestra Ľudmila si spomína na zážitok, keď spolu s Jánom a jeho dvoma kamarátmi boli na bicykloch navštíviť tetu v Smoleniciach. Na spiatočnej ceste ju všetci traja  spoločníci odbehli, čo sa jej veľmi dotklo, no počkali ju na kraji Jablonice v hostinci nazývanom „U cigáňov“, ktorý stál smerom na Cerovú. Brat jej na udobrenie kúpil malinovku, ktorú odmietla a vyhrážala sa mu, že to povie doma mame, na čo Ján reagoval slovami, že už ju nikdy viac so sebou nikde nezoberie a malinovku jej kúpil zo svojho posledného vreckového. Pod váhou týchto argumentov sestra kapitulovala, zobrala si malinovku a o svojom sklamaní z výletu mame nič nepovedala.
Po skončení základnej školy v rodisku pokračoval Ján od roku 1939 v stredoškolských štúdiách v Misijnom dome Spoločnosti Božieho Slova v Nitre, ktoré ukončil ako externista na gymnáziu v Bratislave v roku 1945 maturitou. V Nitre roku 1944 požiadal o vstup do kongregácie, kde absolvoval noviciát, a ten ukončil prvými sľubmi v septembri 1945. Potom nasledovalo štúdium filozofie vo Vidinej. Na teologické štúdiá odišiel na jeseň 1947 do medzinárodného seminára kongregácie v Techny (IL) pri Chicagu v USA a po vzore svojho otca, ktorý tiež v USA používal iné meno, si zmenil priezvisko z Fukna na Bukovský. Ako neskôr spomínal, keby bol tušil, že zostane žiť v cudzine, bol by si radšej zobral dievčenské priezvisko matky Slavík. Meno Bukovský ho ako chlapca spod Malých Karpát vracalo aspoň v myšlienkach domov do listnatých lesov plných mohutných bukov.
Platnosť jeho študentského víza bola obmedzená na rok, a tak v máji 1948 požiadal prostredníctvom československého konzula v Chicagu o predĺženie. Úrady mu predĺženie zamietli, odobrali pas a požadovali urýchlený návrat do vlasti. Tak zostal v cudzine bez občianstva (stateless). Po 5 rokoch získal americké imigrantské vízum zásluhou chicagského primátora Richarda J. Daleya, ktorý mu pomohol z USA vycestovať do Kanady, kde oň mohol požiadať. V nasledujúcich rokoch mu udelili i americké občianstvo. V septembri 1949 zložil večné sľuby a 3. 12. 1950 ho v Kaplnke Sv. Ducha v Techny vysvätil za kňaza biskup Wiliam Cousins. Na vysviacke zastupoval rodinu jeho ujo Štefan, ktorý žil v USA. Primičnú omšu slávil v júni 1951 v kruhu krajanov v slovenskej farnosti Ambridge (PA) neďaleko Pittsburghu, kde žili i Slováci pochádzajúci z jeho rodiska a susedných obcí Jablonica a Osuské. Po vysviacke pokračoval v rokoch 1951–52 v štúdiu teológie, ktorú ukončil licenciátom na katolíckej univerzite vo Washingtone, D. C. a v rokoch 1953–54 tam študoval i semitské jazyky. Medzitým od roku 1952 prednášal biblické vedy v St. Mary´s Mission Seminary v Techny (IL) do roku 1954, kedy odišiel do Ríma. Na Pápežskom biblickom inštitúte študoval v rokoch 1954 – 1956 biblickú exegézu (výklad textov Biblie) a získal z nej licenciát. Po návrate do USA pokračoval v prednáškach biblika v seminári v Techny, a to v rokoch 1956–74, 1975–77. Počas tzv. sabatického roka (rok, kedy vyučujúci neprednáša na vysokej škole a môže študovať a cestovať po svete) v roku 1963/64 sa opäť zapísal na Pápežský biblický inštitút v Ríme.
Pred Vianocami v roku 1963 sa mu podarilo z Ríma už ako americkému občanovi získať vízum na dvojtýždennú návštevu svojho rodiska. Domov pricestoval vlakom 20. 12. 1963. Jeho sestra Ľudmila ho išla čakať na železničnú stanicu Cerová. No on z vlaku nevystúpil, a tak sklamaná, že neprišiel, sa vracala domov. Medzitým však jej brat Ján prišiel domov, lebo na radu cestujúcich vo vlaku vystúpil na stanici v Jablonici a odtiaľ išiel na Cerovú autobusom, aby nemusel z cerovskej stanice, ktorá je od obce vzdialená asi 2 km, ísť pešo. Tak sa Ján po 16 rokoch mohol stretnúť so svojou rodinou a na cintoríne navštíviť hrob otca a brata, ktorí medzitým, čo žil v cudzine, zomreli. Z plánovanej slávnostnej primičnej omše v rodisku nebolo nič, lebo ONV v Senici mu to neumožnil. Verejne sláviť liturgiu mal v rodisku zakázané až do pádu totality, mohol iba súkromne slúžiť omše v kaplnke rehoľných sestier, ktoré majú v Cerovej svoj kláštor.
V roku 1967 bol zvolený za rektora seminára, v ktorom vyučoval. V tom istom roku sa stal i poradcom generálneho predstaveného Spoločnosti Božieho Slova v Ríme. Ako poradca navštevoval vo svete členov kongregácie. Od roku 1969 spolupracoval so Štátnym sekretariátom Svätej stolice, spočiatku ako tlmočník – hovoril plynule 8 jazykmi, neskôr od mája 1972 sa stal jej členom v Rade pre mimoriadne cirkevné záležitosti, kde po Mons. Giovanni Chelim (*1918, od roku 1998 kardinál) prevzal oddelenie pre socialistické štáty, predovšetkým pre Československo, Maďarsko a Rumunsko. Pod vedením štátneho tajomníka Svätej stolice kardinála Agostina Casaroliho (1914-1998) – tvorcu tzv. Ostpolitik Vatikánu – a jeho najbližšieho spolupracovníka Mons. Luigi Poggiho (1917-2010), ktorého v roku 1986 vystriedal arcibiskup Francesco Colasuonno (1925 – 2003), sa zúčastnil ako člen delegácie približne 40 rokovaní medzi československou vládou a Svätým stolcom.
Počas týchto ciest do vlasti sa vždy snažil aspoň nakrátko sa zastaviť doma v Cerovej, alebo ho aspoň niekto z rodiny prišiel navštíviť, či zatelefonoval, skrátka, vždy sa snažil mať kontakt s domovom. Stávalo sa, že sa doma zastavil aj s členmi delegácie. Raz počas zimy prišiel aj s Casarolim a jeho matka Katarína od radosti obidvoch vybozkávala. Neter Sidónia spomína, ako ho raz počas rokovaní v Prahe išla navštíviť spolu s mamou, Jánovou sestrou. Až v Prahe sa dozvedeli, že stretnutie sa koná mimo mesta. Na poslednú chvíľu im niekto oznámil, že delegácia je už na letisku a chystá sa odletieť do Ríma. „Tak sme išli za ním na letisko, vyzerali ho, no nikde ho nebolo, až sme zistili, že odlietali cez nákladný terminál. Nakoniec sa nám predsa podarilo s ním na niekoľko minút stretnúť. Stávalo sa, že ak sa s ním chceli aspoň na chvíľu stretnúť, museli niekedy za ním cestovať aj dva dni. Celý náš život sme podriadili stretnutiam s ním.“ A že to tak skutočne bolo, hovorí i fakt, že keď prišiel v roku 1987 ako člen vatikánskej delegácie na pohreb trnavského administrátora Júliusa Gábriša, mal niekoľko hodín voľna. Zatelefonoval domov, či by za ním nemohli prísť do Trnavy. Bola nedeľa a doma sa chystali k slávnostnému obedu, lebo ich syn bol na prvom sv. prijímaní. „No obed sme nechali tak a šli sme za ním,“ dodáva neter. Ešte ako poradca generálneho predstaveného verbistov posielal zo svojich pracovných ciest domov pohľadnice a s najbližšími udržiaval pravidelný telefonický kontakt.
Bukovský vo svojich pamätiach, ktoré vyšli knižne v roku 2006 pod názvom Spomienky spoločníka – kniha vyšla v máji 2009 v taliančine pod názvom Chiesa del martirio, Chiesa della diplomazia s podtitulom Memorie tra Cecoslovacchia e Vaticano, spomína na Vianoce 1975, keď sa dostal domov a omše mohol celebrovať len u sestier v kláštore, ktorým sa po jeho odchode zasa nahlásila návšteva z ŠTB. Rovnako sa úrady zaujímali tiež o jeho rodinu. Keď mu 3. 8. 1979 zomrela matka, nedovolili mu zúčastniť sa pohrebu, hoci bol vtedy v Československu, s odôvodnením, že v ČSSR je služobne a nie súkromne.
Po páde železnej opony ho pápež Ján Pavol II. menoval 18. 8. 1990 arcibiskupom tabaltským a nunciom (veľvyslanec Svätej stolice) v Rumunsku. Na jeho biskupskú vysviacku, ktorá sa konala 13. 10. 1990 v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, prišla nielen jeho rodina a členovia Spoločnosti Božieho Slova, ale i jeho rodáci. Pre tých, ktorí sa vysviacky nezúčastnili, slávil o týždeň neskôr pontifikálnu omšu v šaštínskej bazilike. Ešte ako chlapec každoročne s matkou putovali k Sedembolestnej. Za svoje biskupské motto si zvolil heslo Verbum nuntiare pacis (Hlásať slovo pokoja).
V Rumunsku sa podarilo získať naspäť budovu nunciatúry v Bukurešti, ktorá bola však neobývateľná. Aj s prispením svojej rodiny, o ktorú sa mohol vždy oprieť, sa mu podarilo budovu zrekonštruovať a zariadiť potrebným nábytkom a mobiliárom, ktorý častokrát pochádzal z jeho vlasti. „Jedno celé leto som so svojou sesternicou šila záclony na nunciatúre a brat zasa skladal české krištáľové lustre, ktoré sme priviezli. Bolo toho za celú áviu,“ spomína neter na leto 1991.
Koncom roka 1994 bol vymenovaný ako prvý nuncius pre Ruskú federáciu, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Na odpočinku žil v Misijnom dome sv. Gabriela pri rakúskom Mödlingu, kde vypomáhal v pastorácii. V roku 2002 ho pápež menoval členom Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a konzultantom sekcie Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi.
V roku 2005 sa vrátil do USA do Techny (IL), kde žil až do svojej smrti. Každoročne sa vracal do Cerovej, či už to bolo z Rakúska alebo neskôr i z USA. Keď navštívil rodisko v roku 2008, hovoril, že už je to naposledy, lebo jeho zdravotný stav mu to nedovolí, no predsa ešte raz zavítal domov v lete roku 2009. Okrúhle oslavy výročí jeho kňazskej a biskupskej vysviacky v rodisku sa už pre jeho zlý zdravotný stav nekonali. Zomrel 18. 12. 2010 v medzinárodnom stredisku Spoločnosti Božieho Slova v Techny pri Chicagu v USA. Rozlúčka so zosnulým sa konala 22. 12. 2010 v Techny (IL) za prítomnosti chicagského kardinála Francisa Georga. Podľa svojej poslednej vôle chcel odpočívať na Slovensku. Pochovaný je v krypte Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii, kam ho uložili po pohrebných obradoch 3. 1. 2011.
Mons. Bukovského si pamätali všetci ako človeka skromného, citlivého a vzdelaného, ktorý svoju múdrosť nikdy nevystavoval na obdiv. Pápež Ján Pavol II. pri menovaní za nuncia do Rumunska ho ocenil slovami: „Vyslovujem mu uznanie a vďaku za všetky služby, ktoré Svätej stolici a svätej Cirkvi nezištnou a rozumnou prácou preukázal. Nové poslanie v Rumunsku je aj prejavom mojej dôvery, že na novom mieste bude pokračovať v tej istej ceste…“ Takúto povesť mal nielen u svojich predstavených a spoločníkov, ale takého ho poznala i jeho rodina, čo dokladá jeho sestra Ľudmila: „My sme doma ani dohromady nevedeli, čo študoval a kde pracoval, lebo on sa s ničím nechválil.“ Requiescat in pace!

Pramene a zdroje
BUKOVSKÝ, Ján: Spomienky spoločníka. Nitra : Spoločnosť Božieho Slova, 2006.
Rodinný archív rodiny Kovačovskej.
Spomienkové rozprávanie sestry J. Bukovského Ľudmily Mikulkovej, rod. Fuknovej (*1925) zo dňa 17. 2. 2011.
Spomienkové rozprávanie netere J. Bukovského Sidónie Kovačovskej, rod. Mikulkovej (*1954) zo dňa 22. 2. 2011.
VNUK, František: Bukovský Ján. In Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000, s. 165-6.
VÁROŠ, Milan: Putovanie za krajanmi. Bratislava : Euroskop, 1995, s. 137 – 142.
The Catholic Biblical Association of America. Active Members.”B”. BUKOVSKY, Most Rev. John J., S.V.D., S.T.L., S.S.L. (1957), online: http://cba.cua.edu/cb.cfm (28. 2. 2011).
Divine Word Missionaries. Funeral Arrangements – Obituaries. RIP. Archbishop John Bukovsky, SVD, † 12.18.2010,online:
http:// www.svdcuria.org/public/infonews/misc/obituary.htm (28. 2. 2011).

Archbishop John Bukovsky, 1924-2010. Vatican’s first ambassador to post-Communist Romania is remembered, online:
http:// www.divineword.org/news/archbishop_john_bukovsky_19242010.aspx (28. 2. 2011).

Spoločnosť Božieho Slova. Pohreb arcibiskupa Jána Bukovského, online:http://svd.sk/index.php/zo-slovenska/583-zomrel-arcibiskup-jan-bukovsky.html (28. 2. 2011).

 

Spoločenský život v Skalici vo svetle dobových pozvánok a plagátov

0
Skalica začiatkom 20. storočia nepatrila vuhorských podmienkach k hospodársky významným aľudnatým mestám, mala skôr pokojný vinohradnícko –poľnohospodársky ráz. Vyznačovala sa však bohatýmihistorickými, náboženskými, kultúrnymi tradíciami a bolarodiskom viacerých významných osobností, ktoré prepájalimesto s celoštátnym politickým a kultúrnym dianím. Do konca prvej svetovej vojny v podstate jednotnýprúd národne emancipačného hnutia v meste sa po vzniku Československa postupne rozčlenil v úzkom súvise sprofiláciou nových politických strán, najmä HSĽS, KSČ, Agrárnej strany (Republikánská strana zemědělského a malorolnického lidu), či Československej strany sociálnědemokratickej a ovplyvnil v značnej miere rozvoj a členenie kultúrneho života v meste. Vznikol tak napr. československy orientovaný Sokol, ktorého protiváhou bol národne zameraný Orol. Svoje stopy v Skalici zanechalo i dlhoročné pôsobenie Dr. Pavla Blahu a vdp. Ľudovíta Okánika v podobe založenia Katolíckeho kruhu, múzea, Potravno–gazdovského spolku, výšivkárskeho družstva, Štátnej hospodinskej školy, organizovania predvojnových Roľníckych zjazdov a i. V oblasti kultúrnospoločenského života v Skalici pôsobili i miestni hasiči, neskôr vznikli napr. Živena, miestny odbor Matice slovenskej a veľkú časť spoločenských akcií organizovalo samotné mesto. Z hľadiska náboženského možno spomenúť aktivity tunajšej katolíckej farnosti a evanjelického a. v. zboru. Koniec 30. rokov a prvá polovica 40. rokov boli poznačené rozpadom Československa a vznikom Slovenskej republiky, počas ktorej „režim“ zakázal činnosť takmer všetkých medzivojnových spolkov a potrpel si narôzne vojenské prehliadky a politické prejavy. (RD)
MV SR Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica spravuje viac ako 500 archívnych fondov obsahujúcich písomnosti právnických a fyzických osôb, pôsobiacich v okresoch Skalica, Senica a Myjava. Tieto fondy väčšieho či menšieho rozsahu v celkovej dĺžke asi 2200 bežných metrov od najstaršieho dokumentu z roku 1389 až posúčasné využívajú najmä v poslednom období početní bádatelia pre svoje výskumy. Najrozsiahlejšie fondy sa viažu k činnosti mesta Skalica,sú to Magistrát mesta Skalica 1389-1922, Obvodný notársky úrad Skalica 1922-1945 a Okresný úrad Skalica 1922-1945. Popri fondoch archív uchováva aj zbierky, napr. zbierku máp a plánov, kroník, fotografií, starých tlačí. Medzi nimi aj zbierku dokumentácie, obsahujúcu pozvánky, letáky, plagáty a iné propagačné materiály zo všetkých troch okresov, kde najväčšie zastúpenie má Skalica. Zbierka dokumentácie vznikla vyčlenením týchto dokumentov z prevzatých fondov a od vzniku archívu počiatkom 50-tych rokov sa postupne stále dopĺňa. Bola uložená v archívnych škatuliach, roztriedená iba v základnej forme a v podstate nevyužívaná, alebo využívaná len minimálne. V roku 2008 sa odborná pracovníčka archívu Monika Krištofíková pustila do mravčej práce na spracovaní tejto zbierky; roztriedila, usporiadala a spísala všetky dokumenty od najstaršieho záznamu z roku 1869až po súčasnosť a sprístupnila ho tak pre bádateľov. Ide o široké spektrum dokumentačného a propagačného materiálu z obcí okresov Skalica, Senica a Myjava, ale aj rôzne informačné listy, podnikové časopisy, obecné spravodajea občasníky. Keďže jednou z foriem sprístupnenia archívnych dokumentov je ich vystavenie, rozhodli sme sa prezentovať ich, aby si návštevníci prostredníctvom výstavy mohli pozrieť nevšedné dokumenty zaujímavé svojím obsahom, grafickým stvárnením ale niekedy i úsmevným dobovým jazykovým štýlom. Vypovedajú o kultúrnospoločenskom a náboženskom živote v meste, aké spolky či organizácie tu pôsobili, pričom niekedy je to jediný záznam o ich existencii a činnosti. Celý fond dokumentácie tvorí 73 archívnych škatúľ, z toho skalická zbierka dokumentácie, z ktorej sme pripravili výstavu, predstavuje 15 archívnych škatúľ. (HP)
Výstava Spoločenský život v Skalici vo svetledobových pozvánok a plagátov približuje stretávanie sa skalickej spoločnosti a ich komunikovanie prostredníctvom rôznych podujatí a slávností pri príležitosti významných udalostí či jubileí, spomienok, zábav, divadelných a filmových predstavení. Predstavuje veľkú rozmanitosť foriem spoločenského prežívania, pri vytváraní ktorých dôležitú úlohu zohrávali spolky, pôsobiace na území mesta v jednotlivých obdobiach. Medzi najaktívnejšie spolkové organizácie v Skalici z pohľadu organizovania kultúrnych podujatí a tým i pôsobenia patrili Katolícky kruh, Telocvičná jednota SOKOL, katolícka telocvičná organizácia OROL, miestna organizácia Slovenského červeného kríža, Dobrovoľný hasičský zbor v Skalici, Jednota slovenského roľníckeho dorastu v Skalici, začiatkom 20. storočia i maďarizačný Gvadányiho kruh – bývalé kasíno. Pôsobila tu i miestna organizácia Matice slovenskej, Vzdelávací krúžok slovenských remeselníkov a obchodníkov v Skalici, organizácia židovskej mládeže a iné. Z pohľadu foriem spoločensko-kultúrneho diania sa spolky predstavujú najmä organizovaním plesov, večierkov, slávnostných akadémií, divadelných predstavení, slávností, matiné, koncertov. Zaujímavým dobovým aspektom je charitatívny rozmer niektorých podujatí, zameraných napríklad v predvianočnom období na vytvorenie vianočnej atmosféry sociálne slabším vrstvám a ošatenie chudobných detí. V roku 1912 sa v Skalici stretávame aj s otvorením kina a jeho následným fungovaním. Samostatnú kapitolu predstavujú oslavy výročí významných miestnych osobností, na organizovaní ktorých sa podieľali mnohé spolky, inštitúcie a školy v meste. Príkladom sú Oslavy Dr. Pavla Blahu v roku 1937, počas ktorých mu v Skalici odhalili pomník a do ktorých boli zainteresované asi všetky činné zložky vtedajšieho verejného života. Miestne spolky sa podieľali tiež na organizovaní spoločenských udalostí celoštátneho rozmeru na pôde mesta. Oslavy výročia alebo „Jubilárne oslavy“ vzniku ČSR boli prejavom národnej hrdosti a vytvárali paralelu s rokom 1918, kedy sa Skalica stala sídlom dočasnej vlády. K tejto téme sa viažu i ďalšie spoločenské udalosti zobrazené na plagátoch a to výsadba líp a spomienková slávnosť na návštevu Scota Viatora, anglického žurnalistu zasadzujúceho sa za práva Slovákov v Uhorsku, pri príležitosti 30. výročia jeho návštevy mesta Skalice. Významnú kultúrnu hodnotu vtedajšieho spoločenského diania predstavuje aj samotné umeleckografické spracovanie najmä pozvánok, prípadne i niektorých plagátov, z ktorých prevažná časť bola vytlačená v Teslíkovej tlačiarni v Skalici. (RS)
Výstava vznikla v spolupráci dvoch inštitúcií; MVSR – Štátny archív v Bratislave, pobočky Skalica a Záhorského múzea v Skalici vo výstavných priestoroch múzea. Námet vznikol z iniciatívy odbornej pracovníčky archívu Moniky Krištofíkovej a koncepciu výstavy vytvorili odborní pracovníci múzea pod kurátorstvom PhDr. Viery Drahošovej. Zámerom bolo rozčleniť plagáty a pozvánky podľa druhov kultúrnospoločenských podujatí, podľa organizujúcich inštitúcií a spolkov a v rámci takto vytvorených celkov v chronologickom poradí. Doplnené boli i niekoľkými pozvánkami a plagátmi z fondov múzea a súkromných vlastníkov (PhDr. Peter Brezina, MUDr. Adrián Nečas), celkovo bolo vystavených 172 kusov artefaktov. Pre zvýšenie výpovednej hodnoty, ale predovšetkým pre oživenie a dokreslenie doby, v ktorej sa prezentované akcie konali, bol zo zbierok Záhorského múzea urobený výber zbierkových predmetov. Vzhľadom na dlhodobé profilovanie múzea chýbajú vo fondoch múzea predmety dokladajúce spoločenský život, preto viaceré boli pre výstavu zapožičané: historická zástava, prilby, sekerky, súčasti slávnostnej uniformy a historické fotografie skalického Dobrovoľného hasičského zboru, vejáre (JUDr. Júlia Horváthová), spoločenské oblečenie (MUDr. Milada Dragúnová, Tomáš Slováček), secesný nábytok (Iveta Ferenčáková) a iné doplnky (Eduard Timko a pracovníci múzea z rodinných zbierok). Veľkú pozornosť návštevníkov pútala predovšetkým divadelná opona skalického ochotníckeho divadla z roku 1880 o rozmeroch 4,5×3 m, na ktorej je namaľovaná panoráma mesta Skalice z druhej polovice 18. storočia. Používaná bola pred vznikom Katolíckeho kruhu – Domu kultúry s divadelnou oponou Antoša Frolku a patrí k najstarším zachovaným na Slovensku. Realizáciu výstavy zabezpečovali Mgr. Eva Svíbová a Mgr. Róbert Svíba, výberom predmetov z historického fondu sa spolupodieľal Mgr. Richard Drška. Výstava bola otvorená 10. decembra a s príhovormi vystúpili riaditeľka MV SR – Štátny archív v Bratislave, pobočky Skalica Mgr. Helena Polakovičová a ostatní spoluautori tohto príspevku, v hudobnom programe vernisáže sa predstavili PhDr. Peter Michalovič a Roman Blaha. Po vernisáži sa v naplnenej veľkej sále Domu kultúry uskutočnil Vianočný koncert Záhorského múzea s cimbalovou hudbou Hudci z Kyjova s primášom Alešom Smutným a speváčkou Ľudmilou Malhockou, ktorí sa predstavili pásmom Vánoční už nastal čas. (VD)

Záhorské múzeum v Skalici 105-ročné

0
 
      Od 1. októbra 1905, kedy v Skalici v rámci Katolíckeho spolkového domu slávnostne otvorili MUDr. Pavlom Blahom založené múzeum, uplynulo 105 rokov. Stalo sa zvykom a tradíciou už u generácií našich predchodcov, v päťročných intervaloch si jubileum spolu so spolupracovníkmi, priaznivcami a verejnosťou rôznymi formami pripomínať, tešiť sa z dosiahnutých úspechov, ďakovať tým, ktorí sa o ne zaslúžili, hodnotiť a tiež zaoberať sa ďalším smerovaním múzea.
Storočnicu existencie sme si v roku 2005 popri iných aktivitách uctili predovšetkým vytvorením novej stálej expozície, ktorá bola otvorená počas veľkej slávnosti. Zahrnuli sme do nej výsledky 30-ročnej akvizičnej a výskumnej činnosti Záhorského múzea, pretože predchádzajúcu expozíciu otvorili naši predchodcovia v roku 1975. 105. výročie sme sa rozhodli osláviť poohliadnutím sa a bilancovaním výsledkov múzejnej činnosti posledných pätnástich rokov. V dňoch od 3. septembra do 22. októbra sa mohli záujemcovia a návštevníci múzea oboznámiť s jednotlivými súčasťami tejto bilancie, spracovanej do výstavnej podoby. Obsahovo rámcovo nadviazala na výstavu z roku 1995, ktorá v dvoch častiach mapovala predchádzajúce etapy činnosti múzea.
Výstava s názvom Záhorské múzeum 1995 – 2010 bola vo výstavných priestoroch múzea uvedená 3. septembra o 16.00 hod. Na slávnostnom otvorení, ktorého sa zúčastnila vnučka zakladateľa MUDr. Pavla Blahu prof. Eva Blahová, primátor Mesta Skalice Ing. Stanislav Chovanec, prof. Ľudovít Hološka z VŠVU v Bratislave, doc. Ivan Mrva z UCM v Trnave, zástupca TTSK Mgr. Jakub Slobodník, predstavitelia kultúrnych a spoločenských inštitúcií z regiónu Záhoria, spolupracovníci a priaznivci múzea, vystúpilo s hudobným programom Skalické sláčikové kvarteto.
Obdobie posledných pätnástich rokov možno na základe súčasného stavu a postavenia múzea charakterizovať ako etapu jeho vnútornej i vonkajšej stabilizácie. Počas neustáleného obdobia predošlého desaťročia, sprevádzaného množstvom zmien v oblasti spoločenskej, geograficko-politickej, zriaďovateľskej pôsobnosti i vedenia múzea, prišlo najprv k určitému zníženiu počtu zamestnancov. Vykryštalizoval sa však stabilizovaný kolektív so zanieteným vzťahom k múzejnej práci a regiónu, pracujúci s vysokým nasadením, k obmenám v ktorom prichádza už vo väčšine prípadov len z generačných dôvodov. Za posledné obdobie boli niektoré kumulované funkcie rozdelené a obsadené zväčša mladými odbornými pracovníkmi, vďaka čomu múzeum nemalo problémy plnohodnotne sa zaradiť do plnenia nových technických požiadaviek múzejnej práce, premietnutých predovšetkým do elektronického spracovania a digitalizácie zbierkových fondov, ako i používania moderných komunikačných a prezentačných prostriedkov.
Vzhľadom na zlepšujúce sa postavenie kultúrnych organizácií vplyvom presmerovania verejných finančných tokov, a tým i príjmov od zriaďovateľa, priaznivý spoločenský postoj k skúmaniu a ochrane kultúrneho dedičstva, ako i možnostiam čerpať z grantových systémov prostredníctvom rôznych projektov a cezhraničnej spolupráce, rozšírilo múzeum formy a rozsah svojho pôsobenia. Zároveň mohlo pristúpiť k viacerým potrebným prevádzkovo-technickým zlepšeniam. Po ukončení dlhšieho súdneho sporu získalo naspäť priestory na prízemí svojej hlavnej budovy, ktoré využilo na rozšírenie výstavných priestorov, depozitárov a vybudovanie konzervátorského pracoviska. Pre zlepšenie pracovných podmienok prešla postupne celá hlavná budova rekonštrukciou: vymenené boli strešné okná, adaptovaná elektrická sieť, vykurovací systém, hygienické zariadenia, vymenené podlahové krytiny a zariadenia priestorov, uskutočnená generálna oprava fasády.
Základnou funkciou múzea je zbierkotvorná činnosť, v rámci ktorej za posledných 15 rokov múzeum systematickým úsilím rozšírilo svoj zbierkový fond o viac ako 10 500 hodnotných a zaujímavých zbierkových predmetov. Vyhľadávaním v regióne, ako i v ponuke starožitníctiev a internetových obchodov postúpilo v dopĺňaní vo fonde chýbajúcich, menej zastúpených, či  dnes už málo dostupných predmetov, prác súčasných ľudových remesiel a umeleckých tvorcov z regiónu Záhoria. Relatívne veľký počet získalo darom, čo možno hodnotiť ako prejav pochopenia a dôvery zo strany darcov. Časť získaných zbierok bola zakúpená vďaka finančným prostriedkom od zriaďovateľa a z grantových systémov MK SR. Vybrané súbory z novozískaných zbierok múzeum predstavilo v obnovených expozíciách, reprezentatívnu vzorku sme inštalovali i na výstave Záhorské múzeum 1995-2010, kde však bol výber exponátov vzhľadom na limitované možnosti výstavných priestorov obmedzený. Pre vytvorenie celistvejšej predstavy sme preto najvýraznejšie úspechy akvizičnej činnosti, ktoré nebolo možné vystaviť, prezentovali popisom a fotografiami. K významným akvizíciám patrí rodinný archív a knižnica prof. ThDr. Jána Ďuroviča a jeho manželky Oľgy, dar, Skalica (1995-1996), kolekcia výrobkov umeleckého drotára Ladislava Mikulíka zo Senice, dubová truhlica z roku 1922 zo Závodu (1996), drevorezby Vladimíra Morávka Betlehem a Traja králi (1997), časť pozostalosti Floriána Damboráka zo Závodu, dar, (1998), keramické plastiky Jezuliatko a Betlehem Libuše Čtverákovej z Malaciek (1999, 2000), gajdy – vyrobené Ladislavom Zezulom zo Skalice, súbor čierno-bielych negatívov a farebných diapozitívov Jána Náhlika zo Senice, lodný kufor z Radimova (2000), rakúsko-uhorské strieborné mince zo Skalice (2001), drevená šperkovnica a autorské šperky Antona Hanzalíka z Holíča, obuvnícky šijací stroj z Jablonice (2001), zbierka archeologických nálezov MUDr. Adriána Nečasa, dar, drevorezbárske kompozície Jozefa Pavlíka z Osuského, pištoľ (2002), harmónium z Jablonice, košíky z korienkov z Rohožníka, súbor zvoncovitých pohárov z archeologického výskumu v Skalici (2003), habánsky náboženský spis Ende der Concordanss z konca 16. storočia, Armáles Martina Dattenriedtera z roku 1666 (2004), secesná pohovka, skriňa a luster zo Skalice (2005), secesný príborník zo Skalice, obuvnícka dielňa z Radošoviec –Viesky (2006), muzikantský betlehem drevorezbára Františka Gajdu zo  Strážnice (2008), secesná keramická pec zo Skalice (2009), nábytok dámskeho salónika, koniec 19. stor. (2009), fajansové džbány Ferdiša Kostku zo Stupavy (2010), rukopisné a tlačené noty z pozostalosti dr. Janka Blahu, dar (2008, 2009), harmónium z evanjelickej fary v Skalici, dar (2008).
Nevyhnutnou podmienkou zachovania a udržania zbierok v dobrom stave je systematická a odborná starostlivosť o zbierky, ich uloženie, zabezpečenie a ošetrovanie, čomu múzeum venuje neustále veľkú pozornosť. Z prostriedkov zriaďovateľa zakúpilo a adaptovalo novú budovu pre depozitáre, nakoľko pôvodná kapacitne nepostačovala a nezodpovedala už technickým stavom potrebám zbierkových fondov. Každoročne pokračujeme v zabezpečení a ošetrovaní zbierkových predmetov, pričom na dodávateľské ošetrenie sa snažíme získavať finančné prostriedky z grantových systémov. Za sledované obdobie bolo ošetrených 1290 kusov v dielni múzea a viac ako 400 dodávateľsky u špecializovaných reštaurátorov. Vystavením zreštaurovaných predmetov, ako i reštaurátorských protokolov so zachyteným stavom pred ošetrením sme sa snažili poukázať na dôležitosť reštaurovania pre zachovanie a zhodnotenie fondu. Odborní pracovníci systematicky pokračujú v elektronickom spracovaní zbierkového fondu (systém ESEZ, CEMUZ), knižničného (KISMASK) a dokumentačného fondu.
Výsledky rozsiahlej výskumnej činnosti svojich odborných úsekov múzeum prezentuje taktiež prostredníctvom vydávania kníh a publikácií. Spolu s katalógmi a propagačnými materiálmi vydalo múzeum za obdobie 15 rokov celkom 55 titulov a 80 čísiel časopisu Záhorie, o ktorých na stránkach časopisu priebežne informujeme. V minulom roku sme po 35 rokoch obnovili vydávanie Zborníka Záhorského múzea číslom 5. Na výstave sme edičnú činnosť predstavili súpisom vydaných prác v chronologickom poradí, ktoré si návštevníci mohli prehliadnuť i fyzicky, vystavené v šiestich vitrínach.
Múzeum usporadúva ročne zhruba 12 výstav rôzneho zamerania, mnoho z nich v spolupráci s partnerskými a inými kultúrnymi inštitúciami, tiež zahraničnými, časť v priestoroch iných inštitúcií. Výstavnú činnosť múzea v sledovanom období sme pre priblíženie jej širokého obsahového spektra, ako i pripomenutie mnohých výnimočných ľudí z radov autorov či realizátorov prezentovali menovitým uvedením všetkých 209 realizovaných titulov v chronologickom poradí. Výberovo bola časť z nich doložená fotografickými zábermi na aktérov, priebehy vernisáží a vystavené diela. Výstavy navštívilo viac ako 304 000 návštevníkov.
Svoje fondy, ako i získané poznatky a dokumentáciu múzeum prezentuje návštevníkom v Stálej expozícii Záhorského múzea v Dome kultúry (otvorenej po obnove v roku 2005) a vo vysunutých expozíciách Rotunda sv. Juraja v Skalici (obnovená v r. 2002), Rodný dom Jána Hollého v Borskom Mikuláši (renovovaná v roku 2009), Pamätná izba Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom (renovovaná v roku 2008) a v expozícii Habánsky dom vo Veľkých Levároch (otvorená v roku 2006) a vo viacerých ďalších múzejných expozíciách, väčšinou iných zriaďovateľov na Záhorí (Holíč, Sobotište, Senica, Prietrž a i.)
Múzeum organizuje a podieľa sa na množstve odborných seminárov a konferencií, spoločenských a spomienkových podujatí, spolupracuje s inštitúciami a pomáha bádateľom, študentom. Obľúbenými sú Dni otvorených dverí pri rôznych príležitostiach, Noc v múzeu, predvianočné koncerty, odborné exkurzie. Mnoho kultúrnospoločenských podujatí, ale i úloh v oblasti výskumu a prezentácie sme uskutočnili spolu so zahraničnými kolegami, najviac s partnerským múzeom z Hohenau an der March v oblasti Dolného Rakúska a taktiež s moravskými múzeami z Hodonína, Břeclavi, Brna, tiež Čiech a jednorazovo i s mnohými ďalšími európskymi inštitúciami. Za svoje pôsobenie získalo múzeum viacero ocenení na odborných (Múzeum roka 2004, 1. miesto pre časopis Záhorie v celoslovenskej súťaži Miestne noviny 2007) či verejno-spoločenských (Cena TTSK 2008, Cena Mesta Skalice 2005) fórach. V liste ministra kultúry Slovenskej republiky z roku 2005 sa píše: V posledných rokoch dosiahlo múzeum po zoruhodné výsledky pri skúmaní a pri prezentácii regionálnej histórie Záhoria. V regióne plní významné celospoločenské úlohy ako kultúrotvorný činiteľ regiónu a vzdelávacia inštitúcia, históriu nielen skúma, ale výsledky svojej činnosti v podobe mnohých monografií obcí na Záhorí alebo vlastivedného časopisu Záhorie predkladá širokej verejnosti. Táto Vaša činnosť je poučná pre všetkých, ktorí pracujú na poli ochrany a prezentácie kultúrneho dedičstva. Ponúkate verejnosti viac ako sa očakáva od vlastivedného múzea.
Výstava Záhorské múzeum 1995 – 2010 bola rozdelená do dvoch celkov. Prvý predstavoval prostredníctvom textov a fotografií celkové výsledky činnosti múzea.
Každú inštitúciu tvoria ľudia, ktorí ju zároveň formujú a napĺňajú, preto prvý panel výstavy patril menovitému predstaveniu pracovného kolektívu s dobou pôsobenia a vykonávanou funkciou, doplnený kolektívnymi fotografiami z viacerých období. Nasledovali panely venované akvizičnej činnosti, edičnej činnosti, expozičnej činnosti, spoločensko-kultúrnej činnosti, zahraničnej spolupráci, výstavnej činnosti, starostlivosti o zbierky a ich ošetrovanie.
Druhý celok tvorila prezentácia, rozdelená po odboroch, predstavujúca najdôležitejšievýsledky a výstupy oddelení archeológie, histórie, etnológie a muzikológie. Odborní pracovníci predstavili charakter a smerovanie jednotlivých oddelení, výber najdôležitejších riešených výskumných úloh, akvizícií a publikačnej činnosti. Publikačnú činnosť popri výberovej bibliografii doložili i knihami a periodikami, v ktorých mali svoje príspevky zverejnené. Oba celky dotváral výber trojrozmerných zbierkových predmetov získaných v predmetnom období, prípadne starších, ktoré boli v tejto dobe reštaurované. Samostatnú časť tvorili historické pohľadnice a dobové fotografie, inštalované na výstavných prvkoch, či vo vitrínach a jedna vitrína uznaní a  ocenení, ktoré múzeum za svoju činnosť získalo. Na realizácii výstavy spolupracoval celý tím múzea.
V roku 105. výročia múzeum popri výstave pripravilo niekoľko ďalších podujatí. V radoch celoslovenskej múzejnej obce si jubileum pripomenulo na Festivale slovenských múzeí 2010, zorganizovanom v spolupráci so Zväzom múzeí na Slovensku a Mestom Skalica v máji v inšpiratívnom prostredí Domu kultúry, pôvodných priestoroch múzea, ktoré sa všetkým upísalo svojou nenapodobiteľnou atmosférou.
Pre svojich priaznivcov a širšiu verejnosť pripravilo na 10. decembra vo Veľkej sále Domu kultúry už tradičný predvianočný koncert, tentoraz slávnostnejší tým, že pri príležitosti výročia na ňom múzeum uvedie svoj nový propagačný materiál. S vianočným programom na ňom vystúpi cimbalová hudba Hudci z Kyjova s primášom Alešom Smutným a speváčkou Ludmilou Malhockou. Okrem toho sa múzeum viackrát prezentovalo rozhovormi a reláciami zameranými na jubileum v skalickej televízii a Slovenskom rozhlase. Poznámka redakcie: Rozsiahlejšiu štúdiu s konkrétnymi údajmi a súpismi uverejníme v Zborníku Záhorského múzea číslo 7 v roku 2011.

Vladimír Jamárik Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant

0

Starý kunovský popevok „Gajdúšku z gajdama, zmiluj sa nad nama! Šak sa já zmilujem, ket gajdy nadujem!“ vyjadruje vrodenú túžbu mladých po hudbe, tanci a speve. Túžba je večná, iba

hudobné nástroje sa menili.
Ja som ešte počul starých Kunovčanov hovoriť trocha hanlivo o niekom, koho často videli chodiť po dedine, že „len chodzí jak gongolec a ňic nerobí!“ Počul som aj matky sklonené nad malým, ešte nerozprávajúcim dieťatkom, ktoré v dobrej nálade vydávalo akési nezrozumiteľné zvuky, ako sa mu prihovárali: „Zas si žgumreš, ty mauí žgumrochu!“ Pochybujem však, že bydakto z nich bol vedel, kto bol gongolec, či žgumroch a že mali dačo spoločného s hudbou. Mladí tak už sotva hovoria, lebo aj slová umierajú!
Pátranie po pôvode týchto slov nás privedie do krajín na pobreží Baltského mora, obývaných Slovanmi a Baltmi (Litovčania, Lotyši). Odtiaľ už v 12. storočí chodili potulní muzikanti nielen do susedných, ale i do vzdialenejších krajín. Vyhrávali ľuďom do tanca, lebo hudba bolavtedy vzácna. Spievať mohli hocikedy, ale tancovať len počas hrania prítomného muzikanta! Dnes zásluhou techniky stratila hudba svoju výnimočnosť, lebo ju môžeme počúvať hocikedy, keď sa nám zachce, alebo dakedy aj musíme, keď nechceme!
Strunové hudobné nástroje muzikantov z Pobaltia boli predchodcami husieľ. Tvorila ich všaklen drevená doska s kruhovým otvorom uprostred, na ktorej boli natiahnuté struny. Pôvodne len tri, neskôr aj päť a brnkalo sa na ne. Litovčania ich nazývali kankles, polabskí Slovania žijúci západne od Odry v dnešnom Nemecku (Lutici, Bodrci a ich južní susedia Drevania) im dali meno gongolnica, a kto na nej hrával, bol gongolec. K nám sa gongolnica mohla dostať už prv s potulnými muzikantmi, ale určite po porážke Turkov pri Viedni roku 1683. Nemecké pluky z Lüneburska, kde vtedy ešte žili slovanskí Drevania (ich reč vymrela až v polovici 18. storočia) ich potom až do roku 1700 vytláčali z Uhorska. Po bojovom nasadení vždy dlhší čas odpočívali na našom Záhorí. Mali voľno, nič nerobili. Obec Dojč a ďalšie sa roku 1694 žalovali, že s ich pobytom majú veľké výlohy. Museli totiž prispievať na ich živenie. Iste boli medzi nimi aj dajakí slovanskí gongolci, ktorí chodili hrať po domoch, za čo dostali dajakú odmenu. A práve toto chodenie utkvelo našim predkom v pamäti. Po stáročia potom hovorili aj o spoluobčanovi, že „len chodzí jak gongolec“ a nič nerobí!
Podobným spôsobom sa živili a aj k nám sa dostali potulní muzikanti z ruského Pobaltia. Tí však nielen hrali, ale aj tancovali a predvádzali aj čarovanie a zaklínanie, pričom hovorili tichým hlasom nezrozumiteľné slová, čo ešte zvyšovalo ich tajomnosť. A práve to si naši ľudia zapamätali. V Rusku mali ešte aj v 18. storočí meno skomoroch. Záhoráci ho vyslovovali ako škomroch alebo žgumroch, a pretože podobné nezrozumiteľné zvuky vydávali aj malé deti, nazývali ich „malými žgumrochmi“. Žgumrali, čiže šomrali však aj dospelí, ak sa im dačo nepáčilo!
Oveľa starším nástrojom sú však gajdy. Pochádzajú z Prednej Ázie z oblasti Kaukazu, kde na takýto typovo podobný nástroj hrávali už v staroveku, ktorý sa skončil roku 476 nášho letopočtu. Odtiaľ ich prevzali Arabi, ktorí sa po smrti proroka Mohameda roku 632 nášho letopočtu pustili do výbojov. Prešli severnou Afrikou, cez Gibraltár a v rokoch 778-793 na dlhý čas obsadili veľkú časť Pyrenejského polostrova (Španielska) a priviezli do západnej Európy gaitu, čiže gajdy. Neskôr na ne hrávali aj Turci v Malej Ázii. Tí obsadili Balkánsky polostrov, roku 1389 porazili Srbov na Kosovom poli a do roku 1541 sa zmocnili aj veľkej časti Uhorska. Vyše sto rokov boli našimi susedmi. Priniesli všelijaké novoty. Okrem tabaku, kávy, čižiem a tureckého žita, čiže kukurice, aj gajdy, ktoré sme prevzali aj s tureckým názvom. Rozšírili sa aj do krajín, kde Turci neprišli, ale tam mali iné názvy. V Čechách to boli dudy, v Nemecku Dudelsack a Rusi nazývali gajdoša volynščikom.
Už roku 1655 žil v Kunove Mikula Gajdoš. Jeho priezvisko prezrádza, že buď bol gajdošom, alebo pochádzal z gajdošskej rodiny. V tom istom roku je v senickej evanjelickej matrike zapísaný rodičovským priezviskom Ján Jamárových, čiže Jamár, lebo kopal ľuďom obilné jamy. Jeho potomkovia sú tam už v roku 1676 zapísaní synovským priezviskom Jamárik s príponou –ik. Daktorí z nich v Dolnom konci už v 18. storočí veľmi zbohatli. Povrávalo sa, že chodili gajdovať zbojníkom na Bielu horu a tí dobre platili.
Na grunte číslo 5 (teraz pán Podmajerský) býval Ján Jamárik s prímením Gajdoš. Tomu sa 18. septembra 1803 narodil syn Martin, ktorý sa tiež naučil gajdovať. Oženil sa s Kristínou Mrázkovou z Rovenska. Žena mu však vo všetkom rozkazovala. Sprvu ju počúval,lebo ju mal rád, potom ju počúval z obavy, aby od neho neodišla, keď si už aj šaty balila, ale napokon sa vzoprel. Raz, keď už opäť mala háby zbalené a zberala sa na cestu do Rovenska, chytil gajdy a so smiechom jej povedal: „Choď, ked sceš! S muzikú sem si ťa dovédel, s muzikú ťa aj vyprovoďím, ale len po potok!“ Ten tiekol konča ich záhrady, dalo sa cezeň prejsťbrodom a bola to najkratšia cesta do Rovenska. Šla. Náhlila dolu dvorom, aby presadila svoju vôľu, ale on v pätách za ňou a gajdoval tie najveselšie piesne, aké vedel! Keď prišli k potoku, žena sa razom obrátila a vykríkla: „A víš, just nejdem! Tú radost ťi neurobím!“ Vzdala sa svojej panovačnosti, vrátila sa a potom už pekne nažívali. Keď Martin roku 1887 zomrel, na usadlosti žil jeho syn Ján s prezývkou Hota, čo bol otec Jána Jamárika Gajdoša (1885 – 1959), ktorý už gajdovať nevedel, ale prezývka mu zostala!
V 80. rokoch 19. storočia bol v Kunove chýrnym gajdošom Ján Jastrab, juhás, čiže pastier oviec u statkára Michala Konráda. Býval v terajšej usadlosti vdovy Zuzany Krčovej v Lieští. Hrával vraj aj pospiačky, ale iste len so zavretými očami, nielen na svadbách, ale i na školských majálesoch na Flekoch, vtedy lúkach poniže terajšej priehrady, pod ovenčenými hlavami obrúbaných vŕb. Účastníčka majálesov Mária Zlochová, narodená roku 1878, spomínala, že mu rozjarení tanečníci, najmä deti, hádzali do huku (do otvoru basovej burdónovej píšťaly) nielen peniaze, ale aj gombíky.
Posledným kunovským gajdošom bol starček Krč, zamestnaný ako kraviar na majetku Horného mlyna. Keď však jeho majiteľ Ján Kukliš 4. novembra 1918 zomrel, stratil zamestnanie, odsťahoval sa do Sotiny, kde mu ešte aj žena zomrela. Na Kunov však nezabudol. Ešte aj v 20. rokoch sem chodieval gajdovať po domoch vždy s úsmevom, hoci nemal ľahký život. Ľudia mu dávali dajakú odmenu. Aj mňa, narodeného roku 1921, mama neraz poslala dať mu peniaz či kúsok koláčika.
Časom gajdy stratili svoje dominantné postavenie v tradičnej hudbe, sú však jednotlivci, ktorí na nich v súkromí či v súbore hrávajú. Zo starodávnych gongolníc, ktoré Poliaci nazývajú slovanskými husľami, vznikol nový dokonalejší nástroj, terajšie štvorstrunové husle, na ktorých sa už nebrnkalo, ale hralo sláčikom. (Lužickosrbské husličky sú menšie a majú len tri struny.) Za ich vynálezcu sa považuje tirolský Rakúšan, člen lutnárskej rodiny Gašpar Duiffenpruger (1467 – 1530). Ich schránka je však v porovnaní s doskou gongolnice zložitým, priam umeleckým dielom, preto husle boli drahým nástrojom, ktorý len pomaly prenikal medzi ľud v 18. a hlavne v 19. storočí.
V Kunove mohla byť sláčiková kapela už v 2. polovici 19. storočia, pretože keď v roku 1866 zomrel Ján Jamárik Kolár, vdova po ňom sa vydala za vdovca Vázala, ktorý hral na basu. Snáď vo Vargovej kapele, ktorá hrávala ešte aj koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Pavol Varga (1846 – 1912) sa ako Seničan a vyučený „slovenský švec“, čiže obuvník, ktorý ľuďom šil tzv. „slovenské boty“, priženil do chudobnej rodiny v Kunove. Jeho tesť (manželkin otec) bol bírešom u statkára Konráda. Vzal si jeho dcéru Katarínu (1846 – 1921). V dome žil aj jej brat Samuel, tesť, ktorý zomrel roku 1871 a jeho postihnutý brat – žobrák. Varga sa v týchto ťažkých podmienkach živil svojím remeslom, ktoré veľa nevynášalo, preto si privyrábal, ako sa dalo. Bol uvedomelým Slovákom. V krčme si neraz zaspieval „Hej, Slováci“, čo bolo zakázané. Bohatý dolný mlynár Jozef Kukliš nechcel, aby ho maďarské úrady považovali za pansláva, preto – iste za dajakú odmenu – odoberal vlastenecký časopis Národný hlásnik na jeho meno. Bol tak baran celý i vlk sýty, lebo Varga mu po prečítaní časopis vždy odovzdal. Roku 1881 sa mu narodil syn Pavol, ktorý však na prelome storočia odišiel do Ameriky, a nevrátil sa. Vargovým potešením bola hudba. Hral na husle a založil v Kunove sláčikovú kapelu. Hrávala bez nôt a cvičila, kde sa dalo. Raz za tuhej zimy to skúšali aj v stajni svojho člena Juraja Matulu Liešťanského, lebo tam bolo teplo. Museli však prestať, lebo kravy v zúfalstve vyskakovali do válovov (hrantov) a muzikanti mali čo robiť, aby ich stadiaľ dostali. Členovia kapely sa menili. V poslednom období v nej okrem už spomenutého Juraja Matulu Liešťanského hral aj Pavol Kukliš Búda (1870 – 1932), Ján Kukliš Liešťanský (1886 – 1981), Ján Orgoník Dzedzinský (1884 – 1945) a ako basista Ján Krč Farál (1881 – 1965). Orgoníkovou najobľúbenejšou skladbou bol Rákociho marš! Keď roku 1912 Pavol Varga zomrel a roku 1914 vypukla svetová vojna, kapela sa rozpadla. Alžbeta Vargová zomrela až roku 1921. Syn Pavel z Ameriky rodičom písaval a po matkinej smrti im dal na hroby postaviť ozdobné liatinové kríže. Na otcovom bol aj krátky nápis „Cesta života zemského bola pre teba ťažká! Preto odpočívaj v pokoji, a nech ti je zem ľahká! Verný syn Pavel v Amerike.“
Aj gajdy sa v 20. rokoch 19. storočia dožili dokonalejšieho potomka, ťahacej harmoniky. Jej vynálezcom bol tiež Rakúšan, Viedenčan Damian. (Škola hry na ňu vyšla roku 1864.) Nebola tak drahá a pomerne rýchlo sa rozšírila. V Kunove na ňu hrával Martin Žák, narodený roku 1896, ktorého rodičia bývali na terajšej usadlosti Jána Cíbika v Hornom konci.
Druhým harmonikárom bol Ján Grimm, narodený roku 1900. Po skončení vojny roku 1918 často hrávali v krčme žida Reisa. Žák však len krátko, lebo už roku 1919 zomrel na suchoty. Na cintoríne doteraz stojí jeho náhrobok s fotografiou, kde je vyfotený v sedliackej šnúrkovej košeli. Ján Grimm potom ešte dlho hrával aj na svadbách a stal sa otcom harmonikárskej rodiny, lebo všetci jeho synovia sa naučili hrať na tento nástroj. Ich otec však zomrel mladý už v roku 1949.
V Kunove učil už od roku 1909 sobotištský rodák, učiteľ Karol Šaško. Roku 1914 však musel narukovať a z vojny sa vrátil s podlomeným zdravím. Roku 1920 opäť prišiel učiť do Kunova. Bol huslistom a vedel, že po Vargovej kapele zostali v rodinách hudobné nástroje. Rozhodol sa oživiť kultúru v obci. Založil ochotnícky divadelný krúžok a hudobný krúžok, čiže kunovskú ľudovú kapelu. V nej hrali ako huslisti Ján Orgoník Dzedzinský, Juraj Zuščík, Štefan Milde z Horného Mlyna a jeho zamestnanci Arpád Lehotay a František Slezák, Martin Rýzek, učiteľ Štefan Brečka, Pavel Brečka Čáčovský, ktorý zomrel roku 1982, občas aj Jozef Harnoš (zomrel roku 1964). Štefan Orgoník z Horného konca a po ňom Ondrej Brečka hrali na klarinet, Martin Orgoník Búdanský z Dolného konca a po jeho odchode do Ameriky jeho brat Pavel Orgoník Švec (1894 – 1958) boli cimbalistami a Ján Zuščík Sulíni hral na basu. Od roku 1922 kapela hrávala na tradičných majálesoch v záhrade Horného mlyna, ktorý mal vtedy v prenájme jej člen Štefan Milde. Nemlel, ale mal skupinu, ktorá opravovala staré a budovala nové mlyny. Učiteľ Karol Šaško však už roku 1923 podľahol tuberkulóze a je pochovaný v Sobotišti.
Vedenie divadelného i hudobného krúžku prevzal Juraj Zuščík (zomrel 10. 12. 1933 ako 90-ročný). Kapela hrávala na zábavách i svadbách. Keď však roku 1930 Štefan Milde so svojimi dvoma zamestnancami z Kunova odišiel, nastali problémy. Stále však ešte bola schopná hrať 5. mája 1931 na svadbe Jána Brečku s Kadlíčkovou z Rovenska i na hasičskej zábave roku 1932. Na svadbe Michala Matulu Zadného roku 1935 však obveseľoval hostí už len harmonikár Pavel Danek. Ani členom svetového spolku spisovateľov PEN-klubu, ktorí navštívili Kunov roku 1938 a ktorým Kunovčania pripravili pohostenie v senickej Sokolovni, nehrala už kunovská kapela. Iba štyria speváci Pavel Kuchta, Pavel Brečka Čáčovský, Zuzka Robichová a Zuzka Zuščíková, manželka Jána Zuščíka Sulíniho, im zaspievali ľudové piesne.
Za búrlivých čias roku 1939 učiteľ Emil Vrabec chcel kunovskú hudbu oživiť. Na 20. november zvolal do školy občanov, ktorí mali doma hudobné nástroje, ale jeho snaha vyšla nazmar. Až po vojne, keď vedenie ochotníckeho krúžku prevzali mladí s predsedom Pavlom Krčom Liešťanským, nastalo aj nebývalé oživenie hudobnej činnosti. Na 5. marec 1946 pripravili vo vtedajšom hostinci Pavla Matulu Liešťanského prvý fašiangový karneval v Kunove s bohatým a pestrým programom. Obdivuhodne rýchlo utvorili mladú kunovskú kapelu, v ktorej hrali lendvaja zo starších: Pavel Brečka Čáčovský ako kontráš a Ondrej Brečka ako klarinetista. Prvé husle hral Ján Pavlínek, druhé Milan Orgoník Dzedzinský, na trúbku Štefan Petrák z Lieštia (zomrel v Tasmánii), na harmoniku Ján Kolomičenko a Ján Grimm (obaja žili i zomreli v Čechách). Pri base sa striedali Jožo a Milan Vázal. Prvýkrát videli Kunovčania aj baletné vystúpenie dievčat „Dedinka ty milá!“, ktoré nacvičil Pavel Kukliš Hajtman. V prestávkach medzi jednotlivými bodmi programu hrala hudba, a tak tento prvý, žiaľ aj posledný, kunovský karneval mal obrovský úspech. Kapela však dlho nevydržala.
Založením jednotného roľníckeho družstva v roku 1950 sa skončila história starého Kunova. Veľa mladých odišlo a aj keď potom boli ešte pokusy o oživenie hudobného života, nemali už dlhšieho trvania. Na veľkých svadbách hrávali cudzie kapely, na skromnejších len starí kunovskí harmonikári, nevlastní bratia Pavel Danek (zomrel roku 1987), Ján Danek (zomrel roku 1985) a Vladimír Grimm (1923 – 1993). Aj tí sú už dávno nebohí, lebo každý z nás dohrá raz svoj život na strunách všedných dní, či už ako sólista alebo v súbore.
Posledným muzikantom toho starého Kunova je Pavol Grimm, bývalý primátor Senice, ktorý 14. júla 2010 oslávil 75. narodeniny. Prajeme mu pevné zdravie, aby ešte veľa rokov mohol so svojou heligonkárskou skupinou vystupovať aj v rodnom Kunove!

Uhorský palatín Pavol Pálfi z Erdődu

0
     Pavol Pálfi (Pálffy) uzrel svetlo sveta ako piate dieťa a štvrtorodený syn baróna Mikuláša Pálfiho a jeho manželky Márie Magdalény, rod. Fuggerovej. Narodil sa rodičom, ktorí boli príslušníkmi novoetablovaného šľachtického rodu, rodu Pálfiovcov: jeho otec bol významným protitureckým bojovníkom a stúpencom habsburského panovníckeho rodu, matka bola členkou jedného z najbohatších rodov vtedajšej Európy. Napriek tomu, že nebol prvorodeným synom, vybudoval si kariéru, ktorá z neho urobila po panovníkovi najmocnejšieho muža v Uhorskom kráľovstve. V komplikovanej pálfiovskej genealógii je uvádzaný ako Pavol IV., napriek tomu bol niečím jedinečný: je jedným z mála členov pálfiovského rodu, ktorí nevynikli na poli vojenskom, ale na poli diplomatickom. Bol súčasníkom takých osobností uhorskej histórie, akými boli Mikuláš Esterházi (Esterházy), František Vešeléni (Wesselényi), Juraj I. Rákoci (Rákoczi) alebo Peter Pázmaň (Pázmány).

     Narodil sa 19. januára 1592 na hrade Červený Kameň a svojho otca si veľmi neužil, prišiel oňho, keď mal osem rokov. Matka Mária Magdaléna dbala na výchovu a vzdelanie všetkých svojich detí. Pavol spolu s bratmi Štefanom, Jánom a Mikulášom najskôr navštevoval školu vo Viedni, v roku 1609 sa stal študentom jezuitského kolégia v Olomouci. O dva roky neskôr, v roku 1611, podnikol gavaliersku cestu po Taliansku, kde študoval právo na univerzite v Padove. V Taliansku načerpal okrem vedomostí z práva i poznatky z hospodárstva, politológie a vrátil sa ovplyvnený talianskym barokom. Po skončení štúdií ovládal maďarčinu, nemčinu, latinčinu, francúzštinu a samozrejme i taliančinu.
Začiatku jeho kariéry nestálo nič v ceste. Ako syn rábskeho hrdinu Mikuláša Pálfiho mal Pavol kontakty s členmi i-ných významných rodov ríše, ktoré získal na cisárskom dvore ešte počas štúdií vo Viedni. Na začiatku svojej karié-ry tridsaťročný Pavol sprevádzal v roku 1622 panovníka Ferdinanda II. Habsburského (1619 – 1637) na ríšsky snem do Rezna. Jeho rozhľad a spoločenské styky, ktoré udržiaval ešte jeho otec bohatou korešpondenciou a mladý Pálfi v ich upevňovaní pokračoval, a v konečnom dôsledku nepochybne i vydaj Pavlovej sestry Žofie za Maximiliána Trauttmansdorffa, člena a neskôr i predsedu Tajnej rady, viedli k menovaniu Pavla Pálfiho v roku 1625 predsedom Uhorskej komory, radcom uhorského kráľa a kráľovským pohárnikom.
Práve vo funkcii predsedu Uhorskej komory sa Pavol zoznámil s finančnými problémami kráľovstva, zlým stavom pohraničných pevností a organizáciou obrany proti Turkom. Využil i poznatky z hospodárstva, získané štúdiom v Taliansku. Následne jeho kariéra smerovala strmo nahor. V roku 1630 sa stal predsedajúcim na uhorskom sneme a v roku 1634 obdržal od kráľa Ferdinanda II. grófsky titul. V roku 1646 bol menovaný do funkcie krajinského sudcu. S pôsobením Pavla Pálfiho v tejto funkcii je spätý i spor medzi banskobystrickými mešťanmi. V Banskej Bystrici dochádzalo k národnostným sporom medzi Nemcami a Slovákmi už v rokoch 1612 – 1613, lebo mestská rada odmietla rešpektovať rozhodnutie palatína o striedavom obsadzovaní postu richtára a paritnom zastúpení Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Rovnaké spory prepukli znova v 40. rokoch 17. storočia, lebo za posledných tridsať rokov populačne počet slovenských mešťanov v meste narástol, a tým sa zväčšil aj ich hospodársky význam. Túto novú skutočnosť si však nemecké meštianstvo nechcelo priznať. V roku 1646 sa Slováci v Banskej Bystrici vzbúrili, odmietli rešpektovať rozhodnutia mestskej rady, v ktorej mal väčšinu nemecký patriciát. Ne-mecké meštianstvo sa obrátilo na Dvorskú komoru vo Viedni a uhorského kráľa Ferdinanda III. (1637 – 1657). Panovník riešením sporu poveril práve Pavla Pálfiho. Pavol zvolal do Banskej Bystrice osobitný súd a 6. marca 1650 bol vynesený rozsudok, ktorý uznal právo slovenských mešťanov na paritné zastúpenie v mestskej rade a každý druhý rok na funkciu richtára. Prvý richtár slovenskej národnosti bol v Banskej Bystrici zvolený už v roku 1651. Rozsudok v tomto spore vyniesol Pavol Pálfi už ako uhorský palatín, lebo na sneme v roku 1649 bol aklamačne, teda hromadným a zjavným prejavom súhlasu, zvolený uhorskými stavmi do tejto významnej funkcie.
Na začiatku 40. rokov 17. storočia sa okolo jeho osoby vytvorila skupina spolupracovníkov z radov vysokej šľachty a Pavol sa stal jej vedúcou osobnosťou. Do tejto „strany“ patrili popri Pavlovi Pálfim Adam Baťáň (Batthyány), Ladislav Esterházi, Adam Forgáč (Forgách) a Mikuláš Zrínsky (Zrínyi). Nešlo o politickú stranu v dnešnom slova zmysle: šľachticov spájal spoločný cieľ a predstavy o politickom smerovaní Uhorského kráľovstva. Koordinácia ich činnosti sa uskutočňovala nielen pri oficiálnych príležitostiach, ale i v súkromnom živote v rámci rodinných sviatkov, dvorských plesov alebo pobytov v kúpeľoch. Všetko to boli ľudia, ktorí predtým patrili k najbližším okruhu predošlého palatína Mikuláša Esterháziho. Tým, že sa po Mikulášovej smrti priklonili na stranu Pavla Pálfiho ako jeho nástupcu na palatínskom poste, demonštrovali, že pôsobenie Pavla Pálfiho v tejto funkcii považovali za pokračovanie politických snáh Mikuláša Esterháziho. Pavlovi spolupracovníci na ňom oceňovali i to, že sa nesnažil protireformáciu presadzovať násilne, hoci bol horlivým katolíkom a prívržencom Habsburgovcov. Pálfi zastával v tomto ohľade rovnaké stanovisko ako ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmaň, teda, že na katolícku vieru treba priviesť magnátov, ktorí ju budú následne na svojich panstvách šíriť v súlade so zásadou Cuius regio, eius religio. S Pázmaňom ho spájalo hlboké priateľstvo a snažil sa hľadať cestu medzi jednotlivými konfesijnými tábormi, lebo ako palatín dochádzal do kontaktu i s protestantskými šľachticmi.
Sám Pavol si svoj palatínsky úrad veľmi vážil a vyžadoval i určitú vážnosť a úctu voči svojej osobe, čo vyjadril i v liste, ktorý napísal 22. januára 1650 svojmu švagrovi Maximiliánovi Trauttmansdorffovi: „Keď som bol iba Pavlom Pálfim a prezidentom Uhorskej komory, nestrpel by som tieto slová, nehovoriac o tom, že teraz som už palatínom, a preto treba so mnou jednať s patričnou úctou…” Ako palatín musel Pálfi udržiavať rovnováhu medzi požiadavkami Viedne voči Uhorsku a záujmami uhorskej šľachty. Ako sa v neskoršom období ukázalo, táto rovnováha bola veľmi krehká. Veľkým úspechom v politickej kariére Pavla Pálfiho bolo, že sa stal ako jediný šľachtic počas celého 17. storočia členom Tajnej rady. Týmto získal možnosť zúčastňovať sa na politickom rozhodovaní o záležitostiach, týkajúcich sa celej ríše.
Tajná rada ako najvyšší poradný orgán panovníka zasadala denne. Členstvo v nej bolo najvyšším prejavom priazne. Pavol Pálfi tak zavŕšil snahu svojho predchodcu v palatínskej funkcii Mikuláša Esterháziho a dosiahol, aby sa záležitosti Uhorska prerokovávali priamo vo Viedni na najvyššej úrovni. Už Esterházi si totiž uvedomoval, že keď sa tak nestane, zostane Uhorské kráľovstvo na periférii záujmu Habsburgovcov, a to by neprospelo hospodárskemu vývoju krajiny. Dôkazom zaangažovanosti Pavla Pálfiho v zahraničnej politike bolo v roku 1649 udelenie prestížneho Radu Zlatého rúna španielskym kráľom Filipom IV. (1621 – 1665). Tak sa stal v poradí len druhým uhorským šľachticom, ktorému bolo toto vyznamenanie udelené.
Hneď po štúdiách a svojom návrate z cudziny sa okrem budovania kariéry začal Pavol venovať i zveľaďovaniu svojich majetkov. Ešte v roku 1619 Mária Magdaléna Fuggerová rozdelila majetok medzi svojich synov nasledovne: väčšinovým vlastníkom hradu Červený Kameň sa stal najstarší z bratov Štefan Pálfi, ktorý dostal i dediny tzv. vištuckého dištriktu s mestečkami Častou a Doľanmi (Ompitál), Ján Pálfi získal kaštieľ v Suchej nad Parnou s dedinami suchov-ského dištriktu a mestečkom Dolné Orešany, Pavol získal panstvo Stupava, pričom aj Pavol aj Ján mali malý podiel na vlastníctve hradu Červený Kameň. Súčasťou rozdelenia majetku bola dohoda, že starší bratia vyplatia najmladšiemu bratovi Mikulášovi, ktorý sa dal na duchovnú dráhu, každý po 50 000 zlatých, ako i veno sestrám. Relatívne neskoro, mal už 37 rokov, sa v roku 1629 Pavol Pálfi oženil s grófkou Máriou Františkou Khuenovou. Nevesta pochádzala zo starej tirolskej šľachtickej rodiny, v jej prípade šlo už o druhé manželstvo a s Pavlom boli druhostupňovým bratancom a sesternicou. Tento sobáš bol zo strany viedenského dvora ostro sledovaný, lebo bohaté veno nevesty podstatne rozšírilo majetkovú základňu manžela. V rozširovaní svojej majetkovej základne nezaostával ani sám Pavol: v rokoch 1629 – 1630 nadobudol panstvo Marchegg, ktoré dostal ako prezident Uhorskej komory od panovníka Ferdinanda II. Svoje majetkové vlastníctvo rozšíril aj o panstvo Malacky, ktoré získal v roku 1634. V roku 1635 získal panstvo Devín a Bátorové Kosihy. Od Ferdinanda II. získal v roku 1637 za 172 000 zlatých panstvo Bojnice do zálohu a v roku 1645 do dedičnej držby. V roku 1651 získal do dedičnej držby Prešporské panstvo, stal sa hlavným kapitánom prešporského hradu a dedičným županom tejže stolice.
Pavol Pálfi sa nevenoval iba hromadeniu majetkov a panstiev, ale snažil sa v intenciách svojho umeleckého vkusu jednotlivé sídla i prestavovať a upravovať. Jeho stavebné počiny a mecenášska činnosť tvoria osobitnú kapitolu jeho života, je považovaný za najvýznamnejšieho stavebníka a mecéna v Uhorsku prvej polovice 17. storočia. Okolo roku 1635 nechal prestavať kaštieľ v Stupave. Vnútorná umelecká výzdoba kaštieľa sa dodnes nezachovala, budova bola neskôr viackrát stavebne upravovaná a prestavovaná. Pavol Pálfi nechal jeho vnútorné interiéry vyzdobiť freskami a štukami. Manieristickú prestavbu financovanú grófom Pálfim dodnes čiastočne pripomína hlavný portál kaštieľa. Prestavbou prešiel aj zámok v Marcheggu. Dôveru v organizačné schopnosti a umelecké cítenie Pavla Pálfiho vložil i sám panovník. Uhorský snem zákonným článkom VI. z roku 1635 poveril Pavla Pálfiho ako župana Prešporskej stolice, aby viedol prestavbu prešporského hradu. Túto prestavbu si vynútil veľmi zlý stav hradného paláca, ktorý bol poškodený počas bojov v povstaní Gabriela Betlena (Bethlen). Počas stavebných prác boli odstránené statické poruchy a pristavané nové krídla. Palác zvýšili o jedno poschodie a dostavali ďalšie priestory dvorového traktu, od základov bolo postavené celé západné krídlo. Po zavŕšení prestavby v roku 1649 sa hrad premenil zo strohej gotickej pevnosti na reprezentačné barokové sídlo. Prízemie paláca malo úžitkovú funkciu, celé prvé poschodie v južnom krídle zaberal byt kráľovskej rodiny, vo východnom a severnom krídle sa nachádzali spálne a v západnej časti bola kaplnka. Na druhom poschodí boli súkromné i úradné miestnosti župana, na treťom izby pre hostí, služobníctvo a priestory pre strážcu svätoštefanskej koruny. Táto prestavba dala hradu jeho typický vzhľad, ktorý ho charakterizuje dodnes – čiastočne bola financovaná aj z Pálfiho súkromných peňazí. Súbežne s prestavbou hradu realizoval Pavol aj súkromnú prestavbu Bojnického zámku a výstavbu svojho záhradného paláca v Prešporku, ktorý sa preslávil najmä lipou obstavanou lešením. Tá ponúkala najmä v lete hosťom možnosť kochať sa okolím vo vôni kvitnúceho stromu.
Osobitnou kapitolou v Pálfiho mecenášskej činnosti je vybudovanie kaštieľa v Malackách. Odborná literatúra stereotypne uvádza ako rok jeho výstavby rok 1624, iné zdroje 50. alebo 60. roky 17. storočia. Na základe komplexného umelecko-historického a architektonicko-historického výskumu objektu kaštieľa možno obdobie vzniku klásť medzi roky 1634-1648. V týchto rokoch vznikla štvorkrídlová budova štvorcového pôdorysu s dvoma nadzemnými a jedným polozapusteným podlažím. Z tohto vyplýva, že Pavol Pálfi vybudoval malacký kaštieľ ešte predtým, ako započal výstavbu františkánskeho kláštora v tom istom meste. Podobne si po Pavlovej smrti počínala i jeho vdova v Prievidzi – až po dokončení prestavby Bojnického zámku boli ňou do Prievidze povolaní jezuiti a po ich odchode piaristi.
Ako sme už naznačili, gróf Pavol Pálfi sa nevenoval iba prestavbám svetských príbytkov. 11. októbra 1653 vydal vo svojej kúrii v Prešporku zakladajúcu listinu františkánskeho kláštora v Malackách, ktorou už stojaci kláštor, vybudovaný v rokoch 1648 – 1653 na jeho vlastné náklady, odovzdal ako dar františkánskemu rádu, „aby ho obývali, zbožne a vytrvale Bohu slúžili, svojmu poslaniu a regule zadosťučinili… Najponíženejšími prosbami vyzývame Boha a jeho dobrotu, aby túto hoc i nepatrnú známku našej povďačnosti láskave prijala, ku sláve svojho mena a ku spáse našich spolublížnych obrátiť ráčila, nám však naďalej ku konaniu ešte väčších dobrodení silu poskytovala“. Kláštorný komplex v čase jeho odovzdania františkánom už stál, vznikol prestavbou starého poľovníckeho kaštieľa. Postavený bol už i kláštorný kostol, nebol však ešte dokončený: chýbali oltáre, chór s organom, kazateľnica a ďalšie súčasti vnútorného zariadenia. Jeho posviacka sa konala na sklonku roka 1660 po smrti donátora. Posvätil ho syn Pavlovho bratanca, nitriansky biskup Tomáš Pálfi. Vybudovanie františkánskeho kláštora možno interpretovať ako súčasť cieľavedomej mecenášskej činnosti, ale i ako inštitucionalizáciu katolíckej viery na území Plaveckého panstva v rámci rekatolizačných snáh grófa Pavla Pálfiho na vlastných panstvách. Okrem toho našli Pavlovi potomkovia pod kláštorom viac ako dôstojné miesto svojho posledného odpočinku. Do malackej rodovej hrobky boli telá zomrelých členov rodu pochovávané paralelne s ukladaním do pálfiovskej rodovej hrobky pod Dómom sv. Martina v Prešporku. Manželia Pavol a Mária Františka mali spolu tri deti. Prvý syn sa im však narodil až po trinástich rokoch manželstva. Je možné, že mali deti už predtým, avšak tie sa nedožili dospelosti. Prvorodený syn Ján Anton sa narodil v roku 1642, syn Ján Karol v roku 1643 a posledným dieťaťom bola dcéra Mária Magdaléna. O Pavlovom manželstve toho veľa nevieme, rovnako ako i o samotnej Márii Františke Khuenovej.
V roku 1653 Pavol vážne ochorel a 5. novembra 1653 vo svojej prešporskej kúrii napísal svoj posledný platný testament, ktorý bol panovníkom potvrdený 18. decembra 1653 v Rezne. Čoskoro skonal. Gróf Pálfi z Erdödu zomrel v Prešporku 26. novembra 1653. Jeho posledná vôľa je prejavom jeho veľkého ducha: hoci celý svoj život prežil v honosných príbytkoch, o ktorých výstavbu sa zaslúžil, v testamente si výslovne želal jednoduchý pohreb a pochovaný chcel byť len v rúchu františkána. Jeho telo spočinulo v rodinnej krypte pod Dómom sv. Martina v Prešporku a jeho srdce bolo umiestnené v striebornej schránke v kláštore františkánov v Malackách. Svojím testamentom zriadil Pavol fedeikomis z panstiev Plavecký hrad, Devín a Bátorové Kosihy, ktorý ako nescudziteľné a nedeliteľné rodové vlastníctvo prešiel na najstaršieho syna Jána Antona, panstvo Bojnice s kúpeľmi, dom v Banskej Bystrici a podiely na panstve Červený Kameň odkázal druhorodenému Jánovi Karolovi. Z Prešporského panstva zriadil majetkový seniorát, čím rozhodol, že bude prechádzať vždy na najstaršieho člena pálfiovského rodu spolu s titulom župana prešporského. Poslednou vôľou taktiež rozhodol, že zlatý kalich, ktorý dostal jeho otec Mikuláš Pálfi od kráľa za víťazstvo pri Rábe a meč od rakúskych stavov, ktorým pri tejto pevnosti bojoval, majú navždy zostať súčasťou rodového majetku. Svoj palác v prešporskom podhradí odkázal uhorskému snemu. Pavlova vdova Mária Františka po jeho smrti preniesla svoje sídlo do Bojníc a pokračovala v mecenášskej činnosti svojho manžela: v roku 1661 nechala na mieste staršieho gotického kostola postaviť jednoloďový Kostol sv. Mikuláša pod Prešporským hradom, ktorý slúžil na bohoslužby pre slovenských vinohradníc-kych robotníkov, ktorých do mesta priviedli Pálfiovci. V roku 1666 nechala vybudovať kláštorný komplex piaristov a ich kolégium v Prievidzi. Ako horlivá katolíčka na rozdiel od svojho manžela presadzovala násilnú rekatolizáciu a dbala o výchovu svojich detí v prísne katolíckom duchu.
Gróf Pavol Pálfi svojím pôsobením v úrade uhorského palatína zvýšil vážnosť tohto úradu a zaradil sa popri Mikulášovi Esterházim k najvýznamnejším nositeľom tejto funkcie v 17. storočí. Bol členom druhej generácie rodu Pálfiovcov, ktorá významne zasiahla do našich dejín: obaja jeho starší bratia si tiež budovali svetskú kariéru: Štefan zastával funkciu strážcu uhorskej kráľovskej koruny a neskôr kapitána pevnosti Nové Zámky, Ján pôsobil ako kráľovský radca a tiež bol nositeľom Radu zlatého rúna. Mladší Pavlov brat Mikuláš si na rozdiel od svojich troch starších bratov budoval cirkevnú kariéru, v roku 1615 bol dokonca jedným z kandidátov na ostrihomský arcibiskupský stolec, nakoniec ho však získal Peter Pázmaň. Upevnili tak postavenie svojho rodu, ktorého základy vybudoval ich otec, rábsky hrdina Mikuláš Pálfi. I napriek tomu, že Pavlovi Pálfimu ako štvrtorodenému synovi nemohli sudičky pri jeho kolíske predpovedať svetlú budúcnosť, všetko bolo nakoniec inak. Svojimi výnimočnými schopnosťami a cieľavedomosťou dosiahol závratnú kariéru, predstihol v tejto oblasti oboch svojich starších bratov a zaradil sa k najvplyvnejším aristokratom v podunajskej monarchii. Priezvisko Pálfi sa i vďaka nemu definitívne etablovalo na viedenskom dvore a až do konca monarchie v roku 1918 zostalo synonymom spoľahlivej služby krajine a lojality voči dynastii Habsburgovcov.
I napriek tomu, že bol Pavol Pálfi spoločensky a politicky viazaný na viedenskom dvore, na svoje majetky ležiace na území Záhoria nezabúdal. Naopak, svojou mecenášskou činnosťou sa trvalo zapísal do histórie tohto regiónu a doslova na jeho území zanechal i svoje srdce, v krypte malackých františkánov.

Pramene a literatúra
FIDLER, Petr: Die Bautätigkeit der Familie Pálffy im 17. Jahrhundert und der Umbau des Schlosses Bibersburg – Červený Kameň. In: ARS, 1994, č. 3, s. 213-236.
FUNDÁRKOVÁ, Anna: Palatín Pavol Pálfi a uhorský politický život v rokoch 1649 – 1653. In: Historický časopis, 51, 2003, č. 2, s. 241-263.
FUNDÁRKOVÁ, A.: Pavol Pálfi – osobnosť, mecenáš, politik (1592 – 1653). [Dizertačná práca]. Bratislava, 2003.
FUNDÁRKOVÁ, A.: Tajný radca Pavol Pálfi. In: FUNDÁRKOVÁ, A. – PÁLFFY, G. (ed.): Pálfiovci v novoveku. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. Bratislava – Budapešť: AEP, 2003, s. 47-62.
HALLON, Pavol: Dejiny františkánskeho chrámu Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Malackách. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2001.
HOLČÍK, Štefan: Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Ikar, 2005.
MALNÁSI, Ödön. A herceg és gróf Pálffy család levéltárai. A herceg és gróf Pálffy család vöröskői és bazini leveltára. Homok: Gróf Pálffy Károly, 1933.
MELNIKOVÁ, Marta: Prví Pálfiovci na bojnickom panstve. In: MALEČKOVÁ, K. (ed.): Pálfiovský rod – dejiny, osobnosti, stavebné akti-vity, mecenášstvo a zbierky. Bojnice: SNM – Múzeum Bojnice, 2000, s. 15-20.
MENCLOVÁ, Dobroslava – ŠTECH, Václav: Červený Kameň. Bratislava: Tvar, 1954.
NAGY, Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. P – R. Pest: b. v., 1862.
SABADOŠOVÁ, E. – HAVLÍK, M.: Malacky. Pálffyovský kaštieľ. Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum. [Rkp.]. 2008.
TIBENSKÝ, Ján: Poctivá obec budmerická. Starodávna história. Budmerice: Rak, 1998.

Záhorie ako fenomén aj v slovenskej populárnej hudbe?

0
       Slovenská populárna hudba sa od tridsiatych rokov 20. storočia, keď začala svoju samostatnú „hudobnú“ existenciu, rozvinula do rôznorodých podôb. Od počiatočného príklonu k operetnej hudbe, cez oneskorenú swingovú vlnu od začiatku päťdesiatych rokov v podobe zoskupení najvýznamnejších slovenských hudobníkov v tejto oblasti (J. Siváček, B. Trnečka, V. Matušík, S. Pohanka, P. Zelenay a i.), cez syntézu rôznych žánrových foriem populárnej hudby až po rockovú hudbu od konca sedemdesiatych rokov (v podaní rôznych malých zoskupení, ktoré tvorili najmä autorskú hudbu).
         Aj keď Záhorie ako špecifická kultúrna oblasť Slovenska z hľadiska hudobnej kultúryskôr priniesla svoje typické vlastnosti do folklórnej hudby, predsa len generácia tvorcov populárnej hudby z tejto oblasti západného Slovenska dala slovenskej populárnej hudbe významných a často neprávom zabúdaných tvorcov. Zaujímavosťou však je, že títo tvorcovia sa potom spätne vrátili k ľudovej hudbe ako typickému hudobnému žánru tejto oblasti. Paradoxne najznámejšími sú predstavitelia práve zakladajúcej generácie slovenskej populárnej hudby, ktorí vyšli zo záhorského prostredia. Najmä skalický rodák FrantišekKrištof-Veselý, tenorista Janko Blaho, textár a libretista, senický rodák Pavol Braxatoris. Z „druhého“ obdobia je to najmä rodák zo Zohora, hudobný skladateľ a organizátor, spoluzakladateľ Bratislavskej lýry Pavol Zelenay, skladateľ a dirigent Ján Siváček, rodák z Myjavy. V Starej Turej sa narodil aj textár a dlhoročný dramaturg Slovenskej televízie v Bratislave, predčasne zosnulý Ivan Úradníček, producent hudobnej televíznej relácie Malá televízna hitparáda. Bratislavská televízia ju vysielala v rokoch 1967 – 73 a predstavovala v nej úspešné verzie svetových hitov so slovenskými textami, ktoré popularizovali takmer všetkých interpretov melodického prúdu slovenskej populárnej hudby (E. Kostolányiová, D. Grúň, K. Duchoň, H. Blehárová, O. Szabová, M. Škultétyová a i.).
         Na túto generáciu plynule nadviazali muzikanti, ktorí sa v našej hudobnej kultúre aktívne objavujú dodnes. Hudobný skladateľ a dirigent, rodák z Plaveckého Štvrtka Pavel Zajaček, jeho autorský spolupútnik, skladateľ a rodák zo Suchohradu Ali Brezovský a speváčka, rodáčka zo Šaštína – Stráží, Jana Kocianová. Jej kolegyňa, dnes už zosnulá Eva Mária Uhrí-ková, je predstaviteľkou populárnej hudby, no začínala ako speváčka ľudových piesní v obci svojho detstva – v Moravskom Lieskovom. Za Záhoráka sa neraz pokladá aj dirigent a trubkár Siloš Pohanka, aj keď sa narodil v neďalekom Hodoníne na Morave. Záhorský domicil nájdeme aj pri biografických údajoch ďalších významných tvorcov slovenskej populárnej hudby. Slávu a významný vklad do rozvoja českej a slovenskej populárnej hudby priniesol svetoznámy dirigent a rodák z Veľkých Levár Gustav Brom.
Keď zájdeme smerom viac k Brati-slave, stretneme sa s ďalšou významnou obcou Borinkou, ktorá je spojená s troma významnými osobnosťami. Je to rodisko Júlie Kurilovej, dlhoročnej rozhlasovej redaktorky, okrem iného aj autorky známeho textu Kamila, ktorú zhudobnil skladateľ Andrej Lieskovský (a s úspechom ju naspieval Zdeno Sychra a neskôr aj Karol Duchoň). Borinka je aj rodiskom speváčky Bey Littmannovej. V Borinke našiel na dlhé roky svoj domov hudobný skladateľ a akordeonista, dlhoročný rozhlasový hudobný redaktor Peter Hanzely, autor stoviek populárnych skladieb (za všetky spomeňme V slovenských dolinách a Čardáš dvoch sŕdc pre Karola Duchoňa). Z rockovej generácie slovenskej populárnej hudby sa hlási k svojim ska-lickým koreňom hudobný skladateľ a klavirista Marián Varga (čestný občan mesta Skalice). Rocková hudba s prvkami country prvkov je doména niekdajšieho člena skupiny Prognóza, neskôr skupín Plus a Country Plus Bandu Ľudovíta Noska, rodáka z Veľkých Levár, ktorý je známy ako interpret Brezovského piesne Kreslím si ružu na Bratislavskej lýre 1976. A to, samozrejme, nespomíname ďalších tvorcov slovenskej populárnej hudby, pre ktorých je Záhorie ich inšpiračným zdrojom. Nečudo, veď aj v hudobnej oblasti bola táto časť Slovenska akýmsi magickým územím s významnými špecifikami. Blízkosť hlavného mesta, ale aj významného moravského centra – Brna, ktoré malo a dodnes má najmä významné džezové hudobnícke zázemie, pôsobilo na uvedených tvorcov aj v tom, že sa do týchto hudobných centier nepresťahovali, ale len dochádzali zo svojho obľúbeného Záhoria.
Keď sme spomínali spätné ovplyvnenie rodiska pri návrate k žánru ľudovej hudby, môžeme si to dokumentovať na jednej z predstaviteliek žánru populárnej hudby. Pristavme sa v tejto chvíli pri speváčke Jane Kocianovej, predstaviteľke výraznej línie generácie slo-venskej populárnej hudby, ktorá sa dostávala do popredia koncom šesťdesiatych rokov. Rodáčka zo Šaštína-Stráží sa však nevenovala len populárnej hudbe a džezu (v Slovenskom rozhlase nahrala okolo 350 skladieb, ďalších 100 pre vydavateľstvo Opus) – a okrem stálych spolupracovníkov, najmä skladateľa, dirigenta a aranžéra Vieroslava Matušíka a hudobníka Josefa Škvařila začala čoskoro spolupracovať s Karlom Gottom a v období rokov 1974-76 sa stala načas aj sólistkou jeho sprievodnej skupiny. Tam sa zoznámila s významným slovenským režisérom pôsobiacim v Prahe Jánom Roháčom, ktorý ju ako prvý nahovoril, či by neskúsila svoj vzťah k ľudovým a cigánskym piesňam pretaviť aj do konkrétneho projektu. V tomto čase naspievala niekoľko ľudových piesní v úprave pre Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave; napríklad v rozhlasovom archíve nájdeme skladbu Hore pod skalami, ktorú Kocianová naspievala s Jozefom Benedikom.
„Ľudová hudba, a najmä tá záhorácka, mi bola blízka už v období detstva. V Šaštíne chodili po domoch rôzne ľudové a cigánske kapely – mám ich pred očami – oblečení v čiernych nohaviciach a bielych košeliach, s basou. A mne sa to veľmi páčilo, tam som sa naučila celý záhorácky repertoár. Bolo to najmä cez sviatky, hody, Vianoce či Veľkonočnú nedeľu. Tam som počula aj typickú cigánsku muziku,“ spomína na obdobie, kedy si Jana Kocianová vytvorila vzťah k ľudovej hudbe. V polovici sedemdesiatych rokov teda skúsila aj žáner ľudovej hudby. S Jánom Roháčom a súrodencami Gondolánovcami pripravila recitál Husle a cimbal (1975) pre Slovenskú televíziu, po úspechu prišiel aj ďalší televízny recitál Éj, srdénko moje (1976), kde účinkovali aj českí speváci a hudobníci so vzťahom k moravskej ľudovej hudbe (napríklad súrodenci H. a P. Ulrychovci). A preto akosi prirodzene z úspechu programu s ľudovými piesňami začala vznikať aj rovnomenná platňa Jany Kocianovej. „Nikdy som sa netajila tým, že ľudová hudba je jednou z mojich najväčších lások. V detstve to bola vlastne jediná hudba, ktorú som poznala. Vari preto je dodnes pre mňa akýmsi meradlom kvality všetkých pesničiek, s ktorými sa ako speváčka stretávam bez ohľadu na to, do ktorého žánru patria. Rozhodujúce je iba to, aké silné pocity vo mne vyvolávajú, a či mne a mojim prostredníctvom aj ostatným ľuďom niečo hovoria. To považujem za najdôležitejšie vlastnosti dobrej hudby, a práve preto mám ľudovú hudbu rada. Od vzťahu k ľudovým pesničkám je ďaleko k platni, najmä ak ide o speváka zaradeného do žánru populárnej hudby, ako je to v mojom prípade. Celú jednu stranu platne Ej, srdénko moje som venovala pesničkám môjho Záhoria,“ povedala Jana Kocianová na margo svojho kontaktu so záhoráckymi ľudovými piesňami aj pred poslucháčmi populárnej hudby na platni, ktorú ešte v januári 1977 nahrala v bratislavskom Divadle hudby, kde malo vtedajšie vydavateľstvo Opus svoje štúdiá. Tento album považuje speváčka za jeden z najlepších vo svojej kariére. Bol to vlastne prvý pokus, keď speváčka populárnej hudby a džezu siahla po typickej, aranžérsky alebo žánrovo „nepreklasifikovanej“ hudbe (na začiatku 70. rokov niektoré slovenské interpretky ako E. Kostolányiová či Z. Kolínska naspievali ľudové piesne, ale v úprave pre tanečný orchester či malú rytmickú skupinu). Z typických záhorských piesní si spolu s producentom nahrávky Viktorom Szarkom (vraj napriek nevôli niektorých ortodoxných zástupcov žánru ľudovej hudby v rozhlase) vybrala sedem: Ej, srdénko moje, Chodili chlapci k nám, V Uníne scú, Zaspala nevesta, Nebyla sem veselá, Kebych byla a Švarné dzífča. Na LP gramoplatni spolupracovala Ľudová hudba Eugena Farkaša pod vedením Štefana Sendreia, Dezidera Cibuľku a Viliama Farkaša.
Po úspechu albumu ľudovej hudby jej ďalší podobný projekt ponúkol režisér Jozef Novan, s ktorým spolupracovala najmä ako s televíznym režisérom pri programoch džezovej hudby alebo pri projekte Podoby, kde si zaspievala v tanečnej suite aj s kapelou ľudovej hudby, aj s veľkým bigbandom, ktorý viedol Gustav Brom. Jozef Novan jej ponúkol projekt cigánskej hudby, ktorá mala veľmi blízko k predchádzajúcemu albumu z tejto žánrovej odnože. „Tú príjemnú cigánčinu cítiť v každom regióne Slovenska. Ale je fakt, že je výrazný rozdiel, keď si zoberiete cigánsku kapelu zo stredného Slovenska alebo Záhoria, nehovoriac o južných maďarských kapelách. Aj sem do Šaštína chodievali cigánske kapely z Moravy, a tie boli ovplyvnené moravským Slováckom. Jednoducho – krásnymi melódiami. A tí Cigáni tam hrali akosi okrúhlejšie, jemnejšie ako na strednom Slo-vensku. Tam mi prídu takíto hudobníci akoby tvrdšie hrajúci,“ hovorí Jana Kocianová. „Práve Jozef Novan mi povedal: Ty máš predurčený hlas aj na cigánske. A tak som sa k nim dostala, mala som možnosť získať zbierku mnohých cigánskych pesničiek. V Bratislave nás Jozef Novan zoznámil s Jánom Berkym – Mrenicom. Už na prvej platni záhoráckych pesničiek bolo cítiť to prelínanie cigánčiny a záhoráčtiny. Berky – Mrenica vtedy povedal, že by cigánsku hudbu bolo treba povýšiť na umenie. Upravil tie piesne tak, že im dodal popularitu aj tým, že urobil zmesi a chcel, aby sa dalo na ne aj tancovať. A myslím si, že mu to vyšlo. Platňa, ktorú sme nahrávali už v novom digitálnom štúdiu Opusu v roku 1987, sa volá Káli Rosita. A okrem Mrenicovcov tam účinkuje aj zmiešaný zbor SĽUK-u,“ hovorí Jana Kocianová. Práve platňa Káli Rosita vyšla spolu s platňou J. Berkyho-Mrenicu v reedícii len nedávno ako súčasť projektu Opus 100, ktorý má prinášať významné albumy z dejín slovenskej hudobnej kultúry na CD nosičoch. Podľa našich informácií sa na tento rok pripravuje aj reedícia spomínanej platne Ej, srdénko moje z roku 1977.

 

Trocha osobná spomienka (K storočnici prof. ThDr. Jozefa Šátka)

0
          Profesor Jozef Šátek zasiahol do môjho života, keď v rokoch 1955-1959 pôsobil ako farár v mojej rodnej obci Borský Mikuláš a naprával mi v mojej „stredoškolskej“ hlave zmätok z ateistických atakov vtedajšieho školského vzdelávania. Samozrejme, vtedy som netušila, aké jeho životné osudy a okolnosti sa „podpísali“ na vtedajšom našom stretnutí.
Vnímala som ho takého, aký sa javil nám všetkým: mierne baroková postava, priateľská, veselá „nátura“, ale v prívetivom, usmievavom pohľade spoza okuliarov prežarovala inteligencia, chápavé pozorovanie človeka – nielen pri spovedi: aj v každodennom styku všedného dňa na ulici, ale aj pri sviatočných alebo spoločenských stretnutiach, ako boli napríklad svadby.
        Pán farár Šátek mal ľudí rad a oni mali radi jeho. Často ho bolo vídať mimo fary s jeho nerozlučným priateľom – staručkým psom Hektorom – ktorého „zdedil“ na fare ešte po pánovi dekanovi Karmašovi, v tom čase politickom väzňovi za poskytovanie „poslednej večere“ v domovine kňazom, ktorí sa chystali na nočný prechod cez Moravu do exilu, na búranskej fare. Pán farár sa o Hektora staral rovnako láskavo ako o naše duše.
         A jedno bolo isté: pán farár Šátek (v prvú nedeľu po príchode nám naznačoval pred kázňou akoby uväzovaním ručníka – šátku – svoje meno, neskôr nám ukázal aj brušný tanec Salome pred Herodesom, a vôbec, jeho kázne bývali, napriek zámerne jednoduchému vyjadrovaniu, múdre, ale zároveň plné vtipu) mal rád aj ľudí, aj hudbu. Do nášho repertoáru chrámových piesní, najmä vianočných, vniesol ďalšie z rodnej Skalice (plne som si to uvedomila, až keď som zase ja prešla v Borského Mikuláša do Skalice) a jeho vernými spoločníkmi boli aj trubka a harmonika. Od svadobného obradu zvyčajne odprevadil celú pospolitosť na „miesto činu“ – na svadobnú hostinu, ako osobný vklad im zahral na jednom alebo druhom nástroji (resp. na oboch), zobral si iba kostičky pre Hektora, ktorý zväčša prišiel za ním (nikdy som nepochopila, ako dokázal trafiť na tie rôzne miesta). Skrátka – celá dedina mala dobrý pocit, že je v dobrých rukách.
A okrem ľudí a hudby miloval ešte niečo: Skalicu. V nej sa pred sto rokmi – 10. februára 1910 – narodil. Po jeho odchode od nás do Jedľových Kostolian, som sa dopočula o ňom už len sporadicky, väčšinou v súvislosti s jeho láskami – hudbou a Skalicou. A potom neskôr s Bratislavou a s jeho historickými prácami – národné a cirkevné dejiny boli jeho ďalšou veľkou  záujmovou oblasťou, ale s plným rozmerom jeho osobnosti a životnými osudmi (i okolnosťami, ktoré ho priviedli do Borského Mikuláša) som sa zoznámila až v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska.
Autor jeho hesla, Róbert Letz, ho charakterizuje: hudobný teoretik, vysokoškolský pedagóg. Ale predtým prešiel „života cestu tŕnistú“.
Profesorovi Šátkovi hudba učarovala na celý život. Už v rodnej Skalici okrem gymnázia študoval aj na hudobnej škole, hudbu a spev študoval aj počas štúdia teológie v Strasburgu. Po kňazskej vysviacke roku 1933 pôsobil ako kaplán v Topoľčanoch, Rapovciach, Mníšku nad Hnilicom, v Bratislave, a keď roku 1838 získal na Karlovej univerzite v Prahe titul doktora teológie, od roku 1940 na Bohosloveckej fakulte v Bratislave prednášal teóriu cirkevnej hudby a cirkevné dejiny. A zároveň na Štátnom konzervatóriu v Bratislave vyučoval gregoriánsky spev.
Popri hudbe boli už v tomto životnom období doktorovi Šátkovi ďalšou prioritou cirkevné dejiny, bol aktívnym členom Slovenskej historickej spoločnosti. Roku 1946 sa na fakulte stal docentom cirkevných dejín, ale po roku 1950 do jeho života zasiahli politické zmeny. Násilné prerušenie pedagogickej činnosti plodne využil v Skalici spracúvaním mestských historických dokumentov, skalických cirkevných dejín a v rokoch 1951-1970 pôsobil ako farár v Šúrovciach, Borskom Mikuláši a Jedľových Kostoľanoch.
V „politickom odmäku“ rokov 1968-1969 docenta Šátka opäť povolali na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave a roku 1970 bol menovaný za profesora všeobecných cirkevných dejín. Roku 1973 sa stal kanonikom Družnej kapituly sv. Martina v Bratislave.
Výskumná aktivita profesora Šátka v oblasti regionálnych dejín (najmä Bratislavy a Skalice) je priam ohromujúca. Okrem množstva vedeckých štúdií v Historickom zborníku, Slovenskej Bratislave, Kultúre je autorom podnetnej monografie Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu (Trnava 1946) a spoluautorom publikácií Tristo rokov skalického gymnázia (1965), Skalica v minulosti a dnes (1968), Mokrý háj (1969).
Profesor Jozef Šátek opustil všetky svoje lásky 25. februára 1978 v Bratislave, ale pochovaný je „doma“. Podstatná časť jeho práce zostala v rukopise – i jeho najrozsiahlejšie dielo – Musica sacra (Posvätná hudba)). Jeho rozsiahla písomná pozostalosť čaká na bádateľov v Štátnom okresnom archíve v Skalici, Slovenskom národnom archíve a v archíve Katedry cirkevných dejín bohosloveckej fakulty.
Vždy, keď idem v skalickom cintoríne vedľa jeho hrobu, okrem krátkej modlitbičky sa aj nostalgicky pousmejem. Vidím ho s trúbkou v nebeskom chóre a vedľa neho pozorného Hektora, lebo som presvedčená, že aj zvieratká s milujúcim a verným srdcom majú v nebi svoje miesto.

Literatúra:
BOKESOVÁ, M. a kol.: Skalica. Skalica 1992, s. 153-154.
BAGIN, A.: Profesor Šátek a chrámová hudba.
Katolícke noviny, 1988, č. 8.
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Vyd. LÚČ, Bratislava, 2000, s. 1310-12.
Slovenský biografický slovník V. Martin 1992, s. 435-36.

Ľudovít Okánik v službe rodnej Skalici

0
        Cirkevný hodnostár, verejný činiteľ, signatár Martinskej deklarácie a dramatik ThDr. Ľudovít Okánik sa narodil 15. augusta 1869 v Skalici. Zomrel 21. marca 1944 v Bratislave.

Základné školské vzdelanie získal v Skalici, stredoškolské na gymnáziu v Skalici a Ostrihome, teológiu študoval v Ostrihome a na univerzite v Budapešti. V rokoch 1890-1892 a 1895-1896 vyučoval nemecký jazyk na učiteľskom ústave v Ostrihome, po vysviacke bol chórovým kaplánom Ostrihomskej kapituly. V roku 1895 získal doktorát kanonického práva a v roku 1899 sa stal dekanom v Skalici. V rokoch 1919 – 1920 ho menovali do funkcie nitrianskeho župana, v roku 1921 sa stal kanonikom Družnej kapituly u sv. Martina v Bratislave a apoštolským protonotárom, v rokoch 1923 -1929 bol starostom mesta Bratislava, v rokoch 1930 -1939 hlavným bratislavským farárom v Dóme sv. Martina. V roku 1925-26 zastával funkciu senátora Národného zhromaždenia a v roku 1928-29 bol členom krajinského zastupiteľstva.
Skalica svojím prostredím vytvorila podmienky pre šťastné, priaznivé a v histórii v takom rozsahu zriedkavé prepojenie dvoch osobností: ThDr. Ľudovíta Okánika a MUDr. Pavla Blahu. Ako mladí a zanietení vzdelaní muži prekonali množstvo dovtedajších spoločensko-politických bariér a v Skalici i na Záhorí vytvorili živo pulzujúce centrum národno-osvetovej, kultúrnej a hospodárskej práce. Napomáhalo im i rodinné zázemie a hustá sieť kontaktov, ktorú jeho prostredníctvom, ale predovšetkým svojím osobným pôsobením dokázali vytvoriť a ktorá bola dôležitým faktorom pri diele, ktorému sa venovali. Ľudovít Okánik sa narodil 15. augusta 1869 v Skalici na Potočnej ulici (v súčasnosti dom Mikulkovcov). Matka Ľudovíta Okánika Mária sa volala za slobodna Franzenová a jej rod pochádzal z Alsaska-Lotrinska. Do Uhorska sa dostali ako nemeckí kolonisti, ktorí boli povolávaní panovníkom Ferdinandom I. v prvej polovici 19. storočia pre nedostatok pracovných síl. Prisťahovali sa na cisárske panstvo do Kopčian a odtiaľ potom do Skalice, kde sa Mária narodila. Rodina otca Ľudovíta Okánika, ktorým bol skalický učiteľ František Okánik, pochádzala z obce Sudoměřice. Do roku 1872 pôsobil ako učiteľ a notár v Mokrom Háji, potom učil vo Vrádišti a od roku 1874 na Mestskej ľudovej škole v Skalici. V roku 1894 ho penzionovali pre chorobu – astmu. Pre vylepšenie hospodárskej situácie rodiny popri vyučovaní hospodáril na menšom statku. Manželstvo bolo vyrovnané a šťastné, narodilo sa v ňom 7 detí. Dvaja chlapci zomreli v útlom veku a z chlapcov zostal len Ľudovít. Po ňom nasledovala Etelka (vydatá Koblížková), potom Mária (Irma), vydatá za notára dr. Štefana Nándora v Holíči, ktorý sa stal po vzniku republiky okresným náčelníkom v Nových Zámkoch. Bola obľúbenou otcovou dcérou, výbornou klaviristkou, vyučovala hru na klavír. Tretia Kornélia, učiteľka, zostala slobodná a najmladšia Gizela sa vydala za MUDr. Pavla Blahu. Otec František Okánik zomrel pomerne mladý v roku 1897 v dôsledku poranení pri páde, keď sa mu splašil kôň pri prechádzaní mostíka cez Priepastný potok. Matka Mária, statočná, inteligentná a veselá žena dokázala i pri skromných podmienkach deti sama vychovať a dať im slušné vzdelanie. Po otcovej smrti Gizela pomáhala matke s hospodárstvom, pýchou rodiny bol starostlivo a odborne obrobený vinohrad. Po čase k nemu Gizela a Pavel Blahovci prikúpili susedný pozemok a prestavali búdu podľa projektu rodinného priateľa architekta Dušana Jurkoviča. Stala sa obľúbeným miestom stretávania rozvetvenej rodiny Okánikovcov a Blahovcov. Na vychýrené skalické vínko sem boli pozývaní alebo i sami prichádzali mnohí známi a priatelia zo Skalice, Moravy, ale často i významné návštevy z cudziny. (Bráblík, s. 15-16). Matka zostala vdovou 23 rokov a koniec života trávila na skalickej fare u syna Ľudovíta, ktorému pomáhala a tešila sa z jeho úspechov, ktoré ako nadaný a veľmi obľúbený kňaz čoskoro dosahoval. Zomrela ako 74 ročná v roku 1920, keď Okánik pôsobil ako župan v Nitre a pochovali ju na skalickom cintoríne. Na fare s ním žila i sestra Gizela, ktorá viedla domácnosť. V januári 1900 osemnásťročnej Gizele opuchla ruka a ošetroval ju mladý lekár MUDr. Pavel Blaho, ktorý mal ordináciu v susednom dome Nikodémovcov. Z tohto stretnutia vznikla láska a 25. marca ju MUDr. Blaho požiadal o ruku. Popri manželstve tak získal i trvalé priateľstvo a výdatnú pomoc Ľudovíta Okánika vo svojej mnohostrannej národnobuditeľskej činnosti a podporu rozvetvenej rodiny svojej nevesty, s ktorou sa zobrali na veľkolepej svadbe 3. septembra 1900.
Školské vzdelanie získal Okánik v Skalici na ľudovej škole. Bol dobrým žiakom, podľa vysvedčenia zo štvrtej triedy v roku 1876 bol vyznamenaný a dostal odmenu. V štúdiu pokračoval v rokoch 1878 – 1882 na gymnáziu s výborným prospechom. V roku 1882 odišiel študovať do tzv. ,,Malého seminára“ v Ostrihome, kde ako profesor pôsobil Skaličan Dr. Ján Mallý Dusarov. Medzi mladými klerikmi vytvorili krúžok slovenských študentov, v ktorom bol i Ferdinand Juriga z Gbelov a vo voľných chvíľach čítali slovenských spisovateľov a básnikov. Ľudovít Okánik bol vysvätený 21. decembra 1891 v Ostrihome, kde začal svoje kňazské pôsobenie, popri ktorom sa venoval i náboženskej publicistike.
V januári 1899 zomrel skalický dekan František Mezey. Výber jeho nástupcu prebiehal za pomerne napätých a dramatických podmienok. Miesto získal Ľudovít Okánik a v júni 1899 sa vrátil z Ostrihomu do Skalice. Slávnostná inštalácia sa konala 10. októbra a skalická fara sa tak dostala do slovenských rúk. Ihneď po zvolení sa Dr. Okánik popri kňazských povinnostiach pustil i do osvetovej práce. Mal za sebou viacročnú činnosť v prospech chudobných v Ostrihome a mohol zužitkovať veľa zo svojich skúseností. Po svojom predchodcovi Mezeyovi prevzal predsedníctvo spolku Katolícky kruh, ktorý v Skalici fungoval od roku 1897. Masovú základou spolku využil naplno a popri pôvodnom náboženskom zameraní začal so šírením osvety a kultúry v meste. V roku 1900 mal spolok len jedno výborové zasadnutie, ale usporiadal 24 prednášok (z tém napr. Alkoholizmus a jeho následky, Trachóm – egyptská očná choroba, Sústava ľudského oka, Slováci a robotnícke pomery v Amerike, Ján Hus a jeho doba, O spolkoch a ich význame, Drahé peniaze, Význam hospodárskeho boja, Čo ečtaś, Svoj k svojmu, O krojoch a výšivkách, Peňažné ústavy slovenské a pod.). Zorganizovali 6 divadelných predstavení a niekoľko zábav. Veľký záujem o divadlo, ako i jeho priamy dosah na ľudí, ho podnietil k tomu, že pre skalických spolkových ochotníkov začal sám vytvárať divadelné hry. Uvedomoval si nedostatok náročnosťou i obsahom primeraných hier, pre mládež použil príťažlivú vianočnú tematiku v hre Narodenie Pána, tlačou vyšla 1900. Predstavenie bolo pre veľký úspech viackrát opakované. V hrách pre ľud sa snažil zdvíhať jeho uvedomelosśť poukazovať na politické machinácie, vystupovať proti nekultúrnosti a alkoholizmu. Z ďalších hier nasledovali Víťazstvo Mesiáša, vianočná hra o 3 dejstvách (1901), Príchod Spasiteľa (1902), vianočná hra so spevmi pre dospelú mládež, Dedinský kovár (1907), ľudová hra o 4 dejstvách, Mária zvíťazila (1919), vianočná hra o 3 dejstvách. Vianoce dietok (1914), vianočné hry a básne. V rukopise ostali hry: Ježiško u chudoby, Štedrý večer, V horách Betlehemských, Pán richtár, Raj v obchode, Skalická búda. Hry, ktoré vyšli tlačou, hrávali ochotníci aj v ďalších dedinách a mestách. Ľudia si ich obľúbili pre ich prístupnú a príťažlivú formu, ale najmä obsahové posolstvá a prirovnania. Na Vianoce organizoval Katolícky kruh Slávnosť vianočného stromčeka a Betlehemské hry, časté boli tanečné zábavy a bazáre. Činnosť spolku získavala na popularite a zakrátko vzniklo viacero nových krúžkov: divadelný, spevácky, hudobný, abstinentský, mládenecký – kruh mládencov, mužský – kruh ženáčov a ružencový. V roku 1904 bol v rámci kruhu založený i spolok evanjelickej mládeže. Evanjelici sa aktívne zúťastňovali na činnosti Katolíckeho kruhu a predstavitelia oboch konfesií, Dr. Ľudovít Okánik a evanjelický farár Juraj Quotidian, boli dobrými priateľmi a spoločne podporovali národné podujatia.
V roku 1902 začali Dr. Blaho a Dr. Okánik plánovať stavbu nového spolkového domu pre zastrešenie bohatej náplne činnosti Katolíckeho kruhu. Tá sa však už pre svoj národný charakter stávala uhorským úradom podozrivá, a aby projekt úrady nezakázali, založili Spolok Sv. Vincenta, ktorý sa mal stať formálnym vlastníkom budovy. Zámer im vyšiel, i keď obidvom neskôr priniesol mnoho problémov. V roku 1903 spolok kúpil dom na námestí od obchodníka Šefránka a iniciátori svojím nadšením dokázali, že výstavba novej budovy sa stala všeobecným záujmom. Prispelo na ňu množstvo obyvateľov zo Skalice aj z okolitých obcí, ktorí sa na ňu skladali čo i len malými sumami. Napriek širokej podpore sa za väčšinu pôžičiek na stavbu zaručili Blaho s Okánikom, čo im spôsobilo dlhodobú finančnú záťaž a mnoho trpkých chvíľ (od roku 1922 do roku 1935, keď sa spolkový dom stal predmetom tiahnuceho sa sporu). Slávnostná posviacka budovy Dr. Ľudovítom Okánikom sa konala v nedeľu 1. októbra 1905, povedal pri nej: „Katolicizmus, ktorý sa spolieha len na kostol, nie je katolicizmom. Musí ísť do života. Skutky a nie prázdne frázy – bude heslom nášho vlastenectva. Tak mu rozumel aj sv. Štefan, ktorého obraz je na čele tohto domu. Dom nech slúži Slovákom za rodinný krb, aby nemuseli utekať za more.“ Po posviacke sa konalo slávnostné otvorenie múzea, vytvoreného zo zbierok Dr. Pavla Blahu. Myšlienka zriadenia múzea sa však formovala už v roku 1903, keď Dr. Okánik s kaplánom Jozefom Novákom usporiadali prvú výstavu starého ľudového umenia. V múzejnej oblasti prišiel vo februári 1914 s ďalším návrhom, ktorého realizácia mala prispieť k využitiu, a tým i ochrane a zabezpečeniu najstaršej skalickej pamiatky, Rotundy sv. Juraja. Navrhol opraviť objekt a zriadiť v ňom cirkevné múzeum (resp. lapidárium) z vybraných predmetov z nepoužívaného jezuitského kostola. Uskutočnenie tohto projektu však narušila prvá svetová vojna.
Nová budova spolkového domu poskytla od roku 1905 priestory pre vznik ďaších kultúrnych i hospodárskych spolkov. Dr. Okánik s kaplánom Jozefom Novákom a sestrami Jurkovičovými patrili k zakladajúcim členom Družstva pre speňaženie ľudového priemyslu. Vzniklo 30. marca 1910 z podnetu Dr. Pavla Blahu a ako hlavný cieľ si stanovilo propagáciu, zachovávanie a šírenie ľudového umenia a podporu jeho tvorcov.
Okánik vystupoval často ako rečník na zhromaždeniach skalických spolkov, ale prednášal i mimo Skalice na valných zhromaždeniach katolíckych spolkov na okolí, často o hospodárskych otázkach. Spolu s Blahom si uvedomovali sociálnu zraniteľnosť zaostalých slovenských roľníkov a snažili sa im zaobstarať i priamu hospodársku pomoc a povznesenie. V Skalici už jestvovali niektoré takto zamerané spolky, ktorých činnosť sa snažili oživiť. Jedným z nich bola Pomocná pokladnica, založená v roku 1870 Danielom G. Lichardom s cieľom chrániś roľníkov pred úžerou a zabezpečovať im na nákupy pozemkov, osiva a dobytka lacnejší úver. Okánik sa stal predsedom tohto spolku.
Od mája 1898 fungoval v Skalici i Gazdovsko – potravný spolok, ktorý umožňoval svojim členom lacnejšie nakúpiť tovar a výrobky objednávané vo veľkom na Morave a v Čechách. Túto činnosť sledovali uhorské úrady s nevôľou ako prejav posilňovania českého vplyvu v Uhorsku a vyvolávala podráždené reakcie maďarských novín. MUDr. Pavel Blaho však cieľavedome budoval a rozvíjal vzťahy s moravskými a českými podnikateľskými kruhmi a propagácii ich výrobkov na Slovensku mali slúžiť i vzorkové veľtrhy priemyselného tovaru organizované v novom Spolkovom dome na Vianoce v roku 1905. Po úmrtí prvého predsedu spolku Jána Dřízhala 11. februára 1906 sa predsedníctva ujal Dr. Okánik.
Skalica mala začiatkom 20. storočia prevažne roľnícky ráz a popri pestovaní obilia a viniča bol značne rozšírený aj chov dobytka. Dorábané mlieko však nemalo v priamej podobe dostatočný odbyt, preto Dr. Pavel Blaho s Dr. Ľudovítom Okánikom iniciovali založenie Roľníckeho mliekarského spolku (7. marca 1903), ktorý si následne vybudoval vlastnú budovu. Časť mlieka predával na Moravu, časť spracovával na výrobu syrov v moderne vybavenej mliekarni. Viedli ju slovenskí odborníci, ktorých dal P. Blaho vyškoliť v českých školách a mliekarňach, vedúcim bol Skaličan Pavol Hránek. Dosahovali úspechy v kvalite i odbyte a Dr. Okánik si na spolku veľmi zakladal; rád do nej vodil i významné cirkevné návštevy. Ako o ňom napísal redaktor Anton Bielek v novinách Pokrok, „vždy, keď má voľný čas, ide do mliekarne“. Počas prvej svetovej vojny pre zásadné zníženie stavov dobytka a nedostatok personálu, narukovaného do vojny, mliekareň v roku 1915 zanikla. Jej budovu prestavali v dvadsiatych rokoch 20. storočia na Sokolovňu a stojí dodnes.
Veľká časť skalického chotára leží pri brehoch rieky Moravy a mnoho obyvateľov Skalice, ako i mesto samotné, tu malo lúky a pozemky. Každoročné záplavy zabraňovali ich efektívnemu využitiu a vzniknuté škody dosahovali miliónové sumy. Plánovanie celkovej regulácie v rámci Uhorska a rakúskych krajín monarchie bolo náročné a zostalo v teoretickej rovine. Dr. Okánik preto navrhol založiť spolok, ktorý by vlastnými silami uskutočnil čiastočnú reguláciu a zabránil tak ďalším škodám na území mesta. Členmi Skalického odvodňovacieho družstva sa stali majitelia zainteresovaných pozemkov a na financovanie akcie prispievali podľa rozlohy svojej pôdy. Po skončení meliorácie sa ukázali veľmi dobré výsledky a mestské pozemky bolo možné rozparcelovať a prenajímať, čo zvýšilo príjem mesta.
Na návrh Dr. Ľudovíta Okánika vzniklo i Družstvo na poistenie dobytka. Rozsiahly chov dobytka sa roľnícke organizácie snažili zabezpečovať a zušľachťovať aj zaobstarávaním kvalitných plemien. V prípade dobytčích chorôb mohlo prísť pri väčšej strate statku k úplnému existenenému zniečniu roľníka. Tento problém mal riešiť spolok pre poistenie dobytka, ktorého založenie podporovalo aj mesto a po schválení štatútu prevzalo jeho agendu a zaviazalo sa hradiť prípadný deficit. Poisťovanie bolo dobrovoľné, ale jeho príjmy stačili, aby mohol plniť svoju úlohu. Spolu takto s Dr. Blahom založili postupne niekoľko desiatok družstiev a spolkov na Záhorí a vydávali kalendár Domová pokladnica s množstvom pre ne potrebných informácií.
K náročným a systematickým podujatiam hospodársko-osvetovej činnosti Dr. Pavla Blahu a Dr. Ľudovíta Okánika patrilo každoročné organizovanie Roľníckych zjazdov. Mali propagovať a približovať nové hospodárske myšlienky širokej verejnosti nielen v Skalici a okolitom regióne, ale pozývali na ňu zástupcov z celého Slovenska. Skalica sa takto stala jedným z prvých kongresových centier na Slovensku. Prednášky roľníkov oboznamovali s výhodnejšími spôsobmi hospodárenia, novými metódami chovu dobytka, novými odrodami, modernými poľnohospodárskymi strojmi a spôsobmi ochrany plodín a zvierat. Zámerom pritom bolo odborným pozdvihnutím prispieť k hospodárskemu rastu slovenského roľníctva, a tým k zvýšeniu jeho nezávislosti a odolnosti voči rôznym formám nátlaku uhorských úradov. Organizovali ich s veľkým úspechom od roku 1906 do roku 1920, okrem roku 1912 a rokov vojny. Vďaka vysokému pracovnému nasadeniu a organizačným schopnostiam Dr. Pavla Blahu a Dr. Ľudovíta Okánika, tradičného predsedu Roľníckych zjazdov, bola Skalica po celý čas tohto obdobia na poprednom mieste v šírení osvety a moderných technológií v poľnohospodárstve. Organizovanie roľníckych zjazdov patrilo k dôvodom, ktoré Skalicu radili medzi hlavné centrá národného hospodárskeho a kultúrneho života na predprevratovom Slovensku.
Ľudovít Okánik prikladal veľký význam publikačnej práci a i v tomto smere vyvíjal v skalickom prostredí veľa snáh; patril ku skalickej skupine hlasistov, združených okolo časopisu Hlas. Pre šírenie roľníckej osvety založili s Dr. Blahom v roku 1903 časopisPokrok, ktorý bol pre praktické rady a primeranú formu veľmi obľúbený medzi širokými vrstvami. V roku 1913 začal Dr. Okánik vydávať v Skalici Homiletické listy, kazateľský časopis pre kňazov a v roku 1913 napísal modlitebnú knihu Kajúci kresťan, v roku 1919 sa podieľal na založení Slovenských ľudových novín. Pomáhal pri vydávaní slovenskýchKatolíckych novín a po ich zákaze po roku 1919 ako nitriansky župan obnovil ich vydávanie. Písal články i do iných časopisov a podporoval literárnu tvorbu, príkladom čoho je i vystúpenie na valnom zhromaždení Spolku sv. Vojtecha v Trnave v roku 1911, kde vysoko ocenil spisovateľskú prácu a odovzdal sumu na odmeňovanie literárnych prác (Šátek, rukopis).
Počas života v Skalici sa stal Ľudovít Okánik pre skalických obyvateľov osobnosťou, ktorá niesla záruku spravodlivosti, ľudského postoja a pomoci v prípadoch potreby; národne a sociálne cítiacim človekom, tolerantným a pokrokovým kňazom. Získal si ako ečovek, skalický dekan i predseda viacerých spolkov veľký vplyv a autoritu, ale i lásku a obľubu. Išlo o obdobie dvadsiatich rokov od 1899 až do začiatku roku 1919, dobu najostrejšieho maďarizačného tlaku, prvej svetovej vojny, ťažkého obdobia vzniku Československej republiky, dobu významných spoločenských zmien so všetkými dôsledkami na obyvateľov, dobu náročnú na psychiku, charaktery a postoje ľudí.
Pred prvou svetovou vojnou slovenskí zástupcovia v mestskom zastupiteľstve zložito bojovali s predstaviteľmi oficiálnych inštitúcií za dodržiavanie rovnováhy a práv slovenských obyvateľov. Ľudovít Okánik ich dokázal plne podporovať a pritom kultivovane a diplomaticky čeliť tlaku úradov, rôznym nariadeniam a obvineniam z panslavizmu. Dokonale ovládal maďarský jazyk, v ktorom s nimi komunikoval, argumentoval a prednášal. V roku 1910, po desiatich rokoch nezištnej práce pre rodákov, rozhodol sa vo voľbách kandidovať s vlastným maloroľníckym programom mimo rámca politických strán. Úrady použili všetky prostriedky na zmanipulovanie výsledku, a pretože sa napätie stupňovalo a hrozili zrážky jeho voličov s vojakmi, vzdal sa volebného boja: „Mandát nestojí za to, aby bol utratený ľudský život.“ Tieto voľby popísal ako príklad nespravodlivosti a korupcie vtedajších vládnych kruhov anglický novinár a sociológ Scotus Viator. V čase vojny bral ako svoje prvoradé poslanie potrebu pomáhať strádajúcim a trpiacim. Na fare sa počas vojny sprostredkúvali správy o narukovaných, písali listy. Nesnažil sa stupoovať napätie, alebo vyvolávať nenávisť k protivníkom, ale usporadúval bohoslužby za mier a skoré ukončenie vojny. S mimoriadnym ohlasom a účasťou (v roku 1916 6000 veriacich) sa stretli procesie Božského Srdca i ním organizované púte. Bol dobročonný a sám prispieval na zbierky, napr. keď vyhorelo Predmestie, alebo sa niekto ocitol v núdzi. Vypomáhal na radnici s kancelárskymi prácami mešťanostovi Karolovi Czoborimu. Spolupracoval a podporoval činnosť miestnej skupiny Červeného kríža, s jeho členkami zriadili improvizované nemocnice, ošetrovne a lôžka popri nemocnici u milosrdných bratov, tiež v ich kláštore, františkánskom kláštore a bývalom jezuitskom kláštore. Organizovali zbierky na podporu postihnutých rodín, pri príležitosti väčších sviatkov slávnosti pre ranených v nemocnici. Rozvahu zachoval i v dobe prevratu, kedy sa organizovaním hliadok zaslúžil o zachovanie poriadku a stal sa hlavným predstaviteľom štátnej moci v meste.
Skalica dodnes využíva niektoré z návrhov a iniciatív Dr. Okánika, o ktorých už nie je známe, že bol ich pôvodcom. Inicioval napríklad stiahnutie a zakrytie potoka v Potočnej ulici, opravu radnice, úpravu chodníkov a zmodernizovanie verejného osvetlenia v meste. V roku 1907 zabezpečil opravu Kaplnky sv. Alžbety a zariadil, že do štiborovského špitálu boli ako ošetrovateľky uvedené mníšky z rádu Sv.Kríža, ktoré tam pôsobili až do roku 1950. V roku 1912 dal podnet na založenie Hospodárskej školy v Skalici, ale jej realizácii zabránilo vypuknutie prvej svetovej vojny. K naplneniu zámeru prišlo čiastočne vtedy, keď bola v roku 1926 zriadená Štátna gazdinská škola Dr. Pavla Blahu pre dievčatá. Podieľal sa na rozšírení skalického gymnázia na vyššie osemtriedne, založení podporného spolku pre chudobných študentov, stavbe internátu, zriadení študijnej základiny prof. A. Franzena, na zriadení penzijnej základiny pre úradníkov mesta, vybudovaní chudobinca slovenským architektom Harmincom (Buchta, 1979) a postavení rotačnej pece v tehelni (Šátek, rukopis).
Z rozprávania vieme, že i po odchode zo Skalice sa naňho v Bratislave rodáci obracali a často použil svoj osobný vplyv, aby im pomohol v problémoch a ťažkej situácii. Rád sa s nimi stretával a patril k zakladajúcim členom Slováckeho krúžku a Skaličanov v Bratislave, od roku 1924 bol aj jeho prvým richtárom.
V súdobej tlači bol ThDr. Ľudovít Okánik zaraďovaný medzi politickú a spoločenskú elitu novovzniknutej Československej republiky, napriek tomu zostal v ďalšom vývoji v určitom tieni. Nie je vylúčené, že na tento stav vplývala i jeho neskoršia rezignácia a sklamanie z okolností vo vlastnej politickej strane i z tiahleho procesu o spolkový dom v Skalici. Život jeho blízkeho spolupracovníka a švagra MUDr. Pavla Blahu podrobne zmapoval Ing. Štefan Janšák, Okánik nemal šťastie na podobného životopisca. Napriek tomu možno v Janšákovej práci zistiť veľa o ich spoločných aktivitách i o ňom samom. Najrozsiahlejším materiálom je Okánikov životopis od prof. Jozefa Šátka, ktorý zostal v rukopise, popri ňom už len viacero drobnejších prác, zmienky a spomienky.
Veľmi autenticky vtedajšie dianie dokresľujú spomienky holíčskeho kňaza Pavla Macháčka: „Medzi moje najmilšie prázdninové zážitky patria návštevy u Dr. Okánika v Skalici. Bol to milý, žartovný pán… Miloval mládež a do nej vkladal národnú nádej… V roku 1910 sme šli z Holíča do Kopčian (na Margitu) a Okánik si celou cestou spieval Ťažké časy nastávajú, bude vojna, budeme rukovať do Komárna.“ Nakoľko už vtedy bolo cítiť medzinárodné napätie, pýtal som sa ho: „Bude skutočne vojna?“ Načo on odpovedal: „Paľo, uvidíš, z toho vznikne ťažký požiar, ktorý zmetie celú monarchiu. Bude to naša spása.“ Vtedy som Okánikovým slovám nepripisoval zvláštny význam, až keď o 4 roky neskôr vypukla vojna, uvedomil som si pravdivosť jeho prorockých slov… V tom istom roku ma zobral na výlet do hodonínskych lesov. Hovoril mi: „O tom nikomu nehovor, lebo by ťa vylúčili zo seminára…“ Bola tam veľká spoloenosť, z ktorej som však okrem dr. Alojza Kolíska nikoho nepoznal. V spoločnosti bol aj profesor Masaryk, ktorého meno som vtedy počul po prvý raz… Skalická fara bola v tej dobe strediskom, kde sa schádzala česká a slovenská elita, politickí a kultúrni činitelia. Pri jednej návšteve som sa tu stretol i s Dr. Štefánikom, o ktorom som vtedy vedel iba toľko, že je hvezdárom, býva v Paríži a je Slovákom… U neho som sa zoznámil i s významným maliarom Jožom Uprkom. Zaimponoval mi. Nechcel som veriť svojim ušiam, keď som v jeho rozhovore s dr. Okánikom počul, že popri maľovaní je jeho najobľúbenejším zamestnaním roľnícka práca.“A jedna z myšlienok Pavla Macháčka na záver: „Skalica bez tejto dvojice nebola by tou Skalicou, ktorou bola pri prvom prevrate na konci prvej svetovej vojny a nebola by ani tou Skalicou, ktorou je dnes. Lebo i keď ich telesné schránky spočívajú na skalickom cintoríne, ich duch žije už vedome alebo v podvedomí v každom skalickom občanovi. Niet podniku, niet inštitúcie, niet diela kultúrneho alebo hospodárskeho, ktorý by v tomto meste nebol spätý s menami Blahu a Okánika. Od drobnej práce až po vplyv, ktorý mali po prevrate, všetko dali svojmu rodnému mestu… “

Pramene a literatúra
Šátek, Jozef: Ľudovít Okánik, 27 s., rukopis v MV SR, ŠA Bratislava, pobočka Skalica. Fond Pozostalosť Dr. Jozefa Šátka, krabica č. 30.
Fordinálová, Eva: Okánik Ľudovít. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Bratislava 2000, s. 1004.
Bráblík, Meta: Paní Gizela Blahová a československá vzájemnost. Rukopis, Brno 1974, 82 s.
Blahová – Jurasovová, Helena: Janko Blaho v spomienkach. Bratislava 2008.
Kolesár, Miloš: Zlatá kniha Slovenska 1918 -1928. Bratislava 1929.
Macháček, Pavol: Holíč – spomienky. Rukopis, R. k. farský úrad Holíč, (nedatované).
Janšák, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu, I.,II. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1947.
Konečný, Anton: Skalica – kultúrne a politické centrum hlasistického hnutia na prelome 19. a 20. storočia. Skalica 2000.
Viestová, Zora: Ľ. Okánik – skalický národný a sociálny buditeľ. In: Malovaný kraj 4/1989, s.11.
Buchta, F.: Dr. Ľ. Okánik – nezabudnuteľný ľudový buditeľ Záhoria. In: Hlas ľudu, 9. augusta 1979.

Dagmar Kanisová Spomienky na sobotištské „lekvare“

0
Jeseň prináša so sebou nielen pochmúrne a chladné dni, ale je tiež obdobím zberu mnohých druhov ovocia – jabĺk, sliviek, hrozna, orechov a ďalších. V oblasti Myjavy i v Sobotišti bol v minulosti zber sliviek veľmi bohatý. V posledných desaťročiach slivkových drevín ubúda, hlavne z dôvodu napadnutia stromov tzv. puklicou. Lekvár sa však už málokde varí podľa starého „grífu“.
Ako teda prebiehalo varenie „trnkového lekvaru“ v Sobotišti ešte do polovice minulého storočia? Takmer v každej domácnosti, ktorej majitelia vlastnili slivkový sad, stála v komore alebo kuchyni stavaná pec „pod komínom“, do ktorej sa vkladal medený kotol na varenie lekváru. Dnes už, i to veľmi zriedkavo, slúži k tomuto účelu kovová kotlina. Dobre zrelé slivky sa otriasali, alebo obíjali dlhými palicami – „holami“. Zbierali sa do vedier, lepšie na lekvár, horšie na slivovicu. Pred spracovaním sa kde-tu opláchli. Korvatky(bystrické slivky) sa pred varením vykôstkovali, duranzie sa najprv rozvarili a potom scedili cez špeciálne sito s veľkými dierkami. Jednotlivé druhy sliviek sa nemiešali. Lekvár z duranzií bol pracnejší, ale jemnejší a sladší. Údajne i slivovica z duranzií je jemnejšia. Zariadenie na varenie lekváru sa teda skladalo z pece, kotla, z vesla, resp. míšáka, čo bola zvláštna drevená varecha s dlhou rúčkou na konci. Veslo muselo pri otáčaní tesne obsiahnuť celé dno kotla, aby sa zabránilo miešaním prihoreniu lekváru. Z povaly obvykle visela remenica, na ktorej bola rúčka vesla zavesená tak, aby miešačovi umožňovala otáčavý pohyb vesla. Pretože sa počas varenia musel lekvár odparovať, kotol sa nesmel prikryť. Samozrejme, že lekvár sem-tam vystrekol a mohlo sa dostať horúcej kvapky i miešačovi. Steny okolo kotla sa chránili plachtou alebo papierom. Miešač sedel na vysokej stoličke alebo špeciálne vymurovanej lavičke pri peci. K výbave patrilo tiež už spomínané sito a na intenzívnejšie cedenie a rozdrobenie šupiek používala sa nakrátko zrezaná brezová metla. Lekvár sa musel miešať stále, pokým sa neuvaril, čo trvalo plných dvadsaťštyri hodín. Samozrejme, miešači sa pri miešaní striedali približne po pol hodine, keď lekvár hustol, i častejšie. Neskôr, keď bol obsah kotla už značne hustý, posledné hodiny absolvovali muži. „Míšači“ boli rodinní príslušníci, susedia, rodina, známi, ktorých bolo v miestnosti vždy dosť, aby sa klebetilo, žartovalo, a tak pri miešaní rýchlejšie ubiehal čas.
Umením nebolo len lekvár navariť, ale i drevo prikladať do pece tak, aby oheň nebol prudký. Lekvár nesmel striekať, ale len bublať. Dobre uvarený lekvár musel na vareche zostať „stáť“, nech sa akokoľvek otočila.
Po nebohej pani Márii Čederlovej sa zachoval návod na postup pri varení slivkového lekváru. Podľa neho na jeden kotol uvareného lekváru treba asi tri merice duranzií (asi 150 – 160 kg). Toto množstvo sa postupne rozvarí v troch kotloch na riedku brečku. Obsah každého kotla sa postupne precedí do osobitnej drevenej nádoby (tunky). Potom sa do kotla opäť naleje brečka z jednej tunky a postupne, ako sa brečka odparuje a obsah kotla ubúda, tak sa pridáva brečka z ďalšej tunky. Keď je obsah z oboch nádob zvarený na hustejšiu hmotu, kotol sa opäť vyprázdni a naleje sa do neho obsah tretej tunky. Do brečky v kotle sa potom postupne pridáva hustý lekvár, až kým sa všetok nezvarí v jednom kotle. Konečným produktom po dvadsiatich štyroch hodinách je štyri a pol, až päť kg tuhého lekváru. Hustý lekvár sa uskladňoval v hlinených nádobách alebo drevených galetkách, v ktorých však skôr vysychal, takže sa musel krájať a rozvárať s vodou. Pretože úroda sliviek nebola každoročne rovnako bohatá, bolo výhodou, že si udržal dobrú kvalitu i počas dvoch rokov. Dnes sa už veľmi zriedkavo varí slivkový lekvár v kotle a keď aj, tak nanajvýš v jednom. V minulosti, ešte v prvej polovici 20. storočia, varieval sa v Sobotišti v menšej miere aj lekvár šípkový a „hulér“ zo zrelých bobúľ bazy čiernej.
Sobotištské lekvare“ mali okrem pracovnej i zábavnejšiu stránku. V období varenia lekvárov slivková brečka rozvoniavala po celej dedine. V našej, vtedajšej „Uherskej ulici“,konávali sa najznámejšie „lekvare“ u Hrebíčkov, u Svatojáňanov (Čederlov), u Cyrilov (Baumgartnerov) a u Pukančíkov. Najslávnejšie „lekvare“, ktoré najčastejšie spomínali mnohí pamätníci, prebiehali však u Hrebíčkov. Pán Hrebíček odišiel ako mladý muž so svojou ženou začiatkom 20. storočia do Ameriky. Tam si zbudoval výrobňu drevených sudov a po dvadsia-tich rokoch sa vrátil do vlasti ako pomerne bohatý. Kúpil si v Sobotišti viaceré polia, vtedy ešte krásnu zemiansku kúriu s veľkým hospodárstvom, obrovskou záhradou, kde ešte do 50. rokov minulého storočia boli dobre zachované zvyšky parku s kamennými lavičkami, torzami sôch, altánkom, jedlými gaštanmi, vzácnymi drevinami a udržiavanými chodníkmi. Aj nádvorie bolo veľké, vysypané štrkom, uprostred koleso zastrihnutého krušpánu, v strede červené muškáty. Žiaľ, v 50. rokoch celé jeho hospodárstvo prevzalo – ako kulakovi – do svojho „riadenia“ roľnícke družstvo a za dve desaťročia nezostalo z hospodárstva okrem chátrajúcej kúrie takmer nič.
Varenie lekváru u Hrebíčkov prebiehalo v hospodárskej časti. Večer sa tu poschádzali hlavne mládenci a dievčatá, sem-tam i starší a kopa detí. Posadali si na lavice okolo steny, alebo posedávali na nádvorí na rôznych drevách, pníkoch alebo „šomlíkoch“ donesených z domu. U Hrebíčkov v hospodárstve pracoval ako pomocník celej dedine známy Július, ktorý hral veľmi dobre na heligónku. Spievalo sa, rozprávali sa všelijaké príhody, strašidelné historky, robili sa rôzne huncútstva, napr. hra na richtára a pod. Čoskoro sa rozprúdil i tanec, a to nielen klasický čardáš alebo polka, ale pre vylepšenie nálady vyhlásili aj „metlový“ alebo „zrkadélkový“ tanec. Pri „metlovom“ musel byť počet dievčat o jednu väčší ako mládencov a tá, ktorej sa neušiel, musela tancovať s metlou. Potom sa voľba opakovala. Pri „zrkadélkovom“ tanci si dievča sadlo na stoličku, do ruky dostalo zrkadlo, na ktorom pri jeho pohybovaní snažilo sa spoznať mládenca, ktorý sa rýchle mihol za jeho chrbátom. Ak ho spoznalo, tancovalo s ním potom sólo. Veselo bolo i v iných domácnostiach. Hralo sa i na ústnej harmonike, niekde na ťahacej. Nie je možné nespomenúť tiež „lekvare“, ktoré sa konali u Fojtlína – záhradníka. Rodina bývala kedysi na prízemí bývalého ňáriovského kaštieľa, ktorý tvorí dodnes dominantu sobotištského námestia. Súčasťou obydlia boli i rozmernejšie komory s kamennými podlahami s nízkymi klenutými plafónmi (povalami). Pán Fojtlín bol výborný huslista a primáš dedinskej kapely. I tu sa schádzali starí, strední a mladí zo širokého okolia a zábava trvala i do brieždenia. Návštevníkom v domácnostiach ponúkali slivkovú brečku s domácim tvarohom, pagáčiky a štamperlík – najviac dva – slivovice alebo ražného. Ak bol niekto smädný, išiel si naťahať vody zo studne. Pri zábave nebolo opitých.
Zlatým klincom programu boli „maškare“. Boli to rôzne zamaskované postavy, ktoré navštevovali domácnosti, kde sa varil lekvár, neskoro večer. Väčšinou predstavovali strigy, čarodejnice, kuchárky, mátohy zahalené do plachiet s namúčenou tvárou, paničky so starodávnymi klobúkmi (tie sa našli v zemianskej kúrii u Cyrilov ako pozostatok spolu so starými dôstojníckymi čapicami nazývanými čákovy). Muži predstavovali vojakov, hasičov, preobliekali sa do ženských šiat, alebo niektorí robili mátohy na chodúľoch. Medzi jedenástou a jednou hodinou po polnoci prichádzala smrtka. Preto dve hodiny, aby mohla obísť čo naj-viac „lekvarú“. Postavu mala zahalenú do plachty, šedobielu tvár z naneseného popola, zuby vyrezané z tvrdého jablka a na pleci niesla kosu. Niekedy sa zhaslo i svetlo, zasvietili sviečky, takže zjavenie vyzeralo skutočne hrozivo. Pokiaľ boli v miestnosti ešte deti, schovávali sa pod lavice, alebo ich rýchle pratali domov. Smrtka si rozkázala muziku a vyberala si devy do tanca. Pokiaľ sa vzpierali, tak im hrozila zahrdúsením. I ostatné maškary robili akože „zle” prítomným, hlavne ženám, aby lepšie poslúchali – štípali, sem tam udreli, alebo sa zapojili aj do tanca.
„Lekvare“ začali upadať hlavne v druhej polovici 20. storočia. Dnes by mladí ľudia takýto spôsob zábavy snáď ani nechápali, alebo by ich nezaujal. Tiež slivkový lekvár v rámci množstva iných pochutín je na okraji kuchynského záujmu. Na podobné akcie dnes už nie je miesto ani čas, a tak zostáva iba možnosť spomínať a pripomínať, že i „lekvare“ patrili v minulosti do bežného života Sobotišťanov.

Storočnica narodenia maliara Jána Mudrocha

0
S úctou a pietou sme si v tomto roku pripomenuli okrúhle sté výročie narodenia významného maliara, sotinského rodáka Jána Mudrocha (1909 – 1968). Bol vedúcou osobnosťou bratislavskej časti Generácie 1909, pričom bol aj vynikajúcim pedagógom, spolkovým činiteľom a iniciatívnou osobnosťou a organizátorom výtvarného života u nás.
Pre svoju vyspelú maliarsku kultúru vo vyjadrení, aktuálne reagujúcu na vtedajší európsky vývoj, bol Ján Mudroch už v roku 1944 nazvaný jeho prvou monografistkou dr. Alžbetou Güntherovou koloristom slovenskej maliarskej moderny.
Ján Mudroch sa narodil 28. marca 1909 v Sotinej, dnes už súčasti Senice. Zomrel v Bratislave predčasne vo veku päťdesiatdeväť rokov dňa 4. februára 1968 po krátkej chorobe. Ján Mudroch pochádzal z početnej rodiny kožušníka a neskôr roľníka Pavla Mudrocha a Anny, rodenej Kotešovej. Ako najstarší spomedzi siedmich súrodencov, štyroch chlapcov a dvoch dievčat, ani nemohol pomýšľať na umeleckú dráhu. Počas zamestnania úradníka v Bratislave navštevoval najprv súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave v roku 1926 a potom v roku 1930 odišiel bez akéhokoľvek existenčného zabezpečenia študovať do Prahy. Štúdium začínal na Umeleckopriemyselnej škole u prof. Arnošta Hofbauera, odkiaľ sa dostal v nasledujúcom roku 1931 na štúdium na Akadémiu výtvarných umení, najprv k profesorovi Jakubovi Obrovskému a potom na rozhodujúcu časť štúdia k známemu profesorovi Willimu Nowakovi, u ktorého končil štúdium v roku 1937. Po skončení štúdií sa vrátil do Šurian, kam sa medzičasom presťahovali jeho rodičia a od roku 1932 tu bol ženatý s učiteľkou Helenou, rodenou Hajdušíkovou, ktorá prišla učiť do Šurian a stala sa jeho veľkou životnou oporou. Mali spolu päť detí, takmer všetky umeleckého zamerania. Po obsadení Šurian v roku 1938 odchádza Ján Mudroch s rodinou do Bratislavy, kde ostal pôsobiť až do konca života s výnimkou v roku 1945, kedy sa s rodinou zdržiaval pri prechode frontu takmer rok v Senici. Pri bombardovaní mesta boli zničené viaceré jeho obrazy. Aj keď mu čas nedovoľoval navštevovať jeho rodisko, k Senici mal dobrý vzťah a naposledy ju navštívil dva roky pred smrťou, v roku 1966, kedy sa stretol najmä so žiakmi a učiteľmi senických škôl na spoločných besedách. V Senici mali domáci návštevníci vidieť Mudrochove obrazy po prvý raz na posmrtnej výstave umelca v roku 1969. Potom najmä po vzniku Záhorskej galérie v roku 1985 jeho maliarsku tvorbu, pochádzajúcu predovšetkým z umelcovej pozostalosti. V roku 1996 zase jeho kresliarsku tvorbu, opäť pochádzajúcu z umelcovej pozostalosti a nakoniec v tomto roku 2009 jubilejnú výstavu obrazov a kresieb, nachádzajúcich sa tentoraz vo verejných zbierkach slovenských galérií.
Maliarsku a kresliarsku tvorbu Jána Mudrocha charakterizuje prevažne dynamický štetcový rukopis vo svetelne kontrastne a často pastóznej, ale aj lazúrnej maľbe s využitím hrubej kontúry rozvíjanej na neveľkom motivickom okruhu portrétov, aktov a zátiší, najmä kvetinových. Na umeleckú dráhu Ján Mudroch nastupoval v predvečer druhej svetovej vojny a svoje znepokojenie z ohrozujúcej vojnovej kataklizmy vyjadril v sérii jedinečných dynamických námetov katastrof, tragédií, nešťastí a prvých obetí v dramatických, viacfigurálnych kompozičných skladbách, symbolicky spájajúcich ľudské a zvieracie motívy (Katastrofa, lepenka, pastel, kartón, 1938, GMB Bratislava).
Vrcholné obdobie jeho maliarskeho a kresliarskeho diela predstavuje obdobie konca 30. rokov a prvej polovice 40. rokov, kedy jeho tvorba reaguje na spoločenské udalosti ohrozenia (Zavraždený básnik; Zvestovanie smrti, obidva 1939, olej, plátno, SNG Bratislava) a neskôr použitím metafory, symbolu a tajomnej viacznačnosti, najmä v oblasti portrétu (Madona s čiernou svätožiarou, Žena v čiernom klobúku, obidva 1939, olej, plátno, SNG Bratislava), zátiší (Cudzia ruža, 1940, olej, lepenka, SNG Bratislava), figurálnych kompozíciách (Nešťastie, 1941,olej, kartón, SNG Bratislava), aktu (Ležiaci akt s kvetom vo vlasoch, 1942-1943, olej, plátno, SNG Bratislava), alebo autoportrét (Autoportrét, 1943,olej, lepenka). V tomto vojnovom období dochádza aj k jedinečnému prepojeniu literátov a výtvarníkov v hnutí Avantgarda 38 v spoločne vydávaných nadrealistických zborníkoch (Sen a skutočnosť, 1940, Vo dne a v noci, 1941 a Pozdrav, 1942). V povojnovom období sa paleta Jána Mudrocha presvetlila v dekoratívne koncipovanom poetickom civilizme (Matka s dieťaťom pri akváriu, 1946, olej, lepenka, SNG Bratislava), ktorý v prvej polovici 50. rokov v súvislosti so zmenou spoločenských pomerov a nástupom socialistického realizmu vystriedala vecná, realistickejšia poloha, ktorá si však vždy udržala poetickosť pohľadu na okolitú skutočnosť.
Od druhej polovice 50. rokov sa Mudrochova maľba opäť uvoľňuje a vracia k pôvodným tvorivým východiskám so záujmom o poéziu skutočnosti v oblasti impresívneho, škvrnového zobrazenia portrétu (Dievčatko s klobúkom, 1940-1964, olej, plátno na lepenke, SNG Bratislava), alebo v zjednodušenom, monochrómnom figurálnom motíve materstva (Matka s dieťaťom na chrbte, 1940-1958, olej, plátno), prípadne realistickejšom, svetelne kontrastnom (Dojčiaca matka, 1960, olej; Materstvo, 1963, olej, plátno), tiež početných zátiší, najmä kvetinových s chryzantémami (Chryzantémy /Na pamiatku mojej matky III./, 1954, olej, plátno, SNG Bratislava), alebo s ovocím (Zátišie s kvetmi a jablkami, 1962, olej, plátno).
Ján Mudroch chápal maliarsku a kresliarsku tvorbu ako nepretržitý tvorivý proces ustavičného reagovania na okolie s úsilím opäť a opäť začínať odznova pri odpovedajúcej výtvarnej transpozícii skutočnosti do tónov línií, plôch a farieb, preto sa často vracia k svojim starším maliarskym dielam a premaľúva ich do novej, často úplne odlišnej vizuálnej podoby. Z tohto dôvodu mnohé jeho pôvodné maliarske diela poznáme často už iba so zachovaných fotografií, pričom naopak, umelcova kresba ostala v pôvodnej podobe prvotného neskresleného dotyku umelca s obrazovou plochou a zobrazovanou skutočnosťou. Celkovo Mudrochova maliarska tvorba osciluje medzi výbušnými temperamentným prejavom maximálnej tvarovej a farebnej improvizácie škvrnového rukopisu zobrazeného námetu ohraničeného kontúrou, alebo na strane druhej uvážením kladením harmonických, hladkých plôch splývajúceho rukopisu až geometrickej proveniencie tvarovej výstavby obrazu.
Ján Mudroch vytvoril aj rozsiahle kresbové dielo, ktoré v mnohých ohľadoch splýva s jeho maliarskymi aktivitami. Svojou priebojnosťou, dramatickosťou a neiluzívnou aktuálnosťou výrazu sa Mudrochova kresba zaraďuje k základným, nezastupiteľným hodnotám modernej slovenskej kresby 20. storočia.
Vedomé žánrové motivické obmedzenie aj v kresbe na portrét, zátišie a akt umožnilo Jánovi Mudrochovi s o to väčšou intenzitou sa sústrediť na kvalitu mnohorakého kresbového vyjadrenia podpovrchových významov a podstát umelcovho duchovného vnútra. Vo svojich kresbách rád používal tuš, sépiu, moridlá, rudku kombinovaných často s akvarelom, pastelom obvykle v technike lavírovania.
Okrem svojej maliarskej a kresliarskej tvorby Ján Mudroch sa venoval po celý život pedagogickej činnosti, keď sa stal jedným zo zakladateľov a prvým rektorom VŠVU v Bratislave v rokoch 1949-1952. Bol zakladateľom a dlhoročným vedúcim oddelenia portrétneho a kompozičného maliarstva. Za vyše dvadsať rokov vychoval 48 absolventov, z ktorých 31 vystavovalo aj na výstave maliarskej školy Jána Mudrocha usporiadanej v Senici, Skalici a na Myjave v roku 1979. Rok predtým vystavovali v Senici a v Bratislave aj jeho poslední piati žiaci medzi ktorými zo Záhoria pochádza Ľudovít Hološka z Jablonice. Okrem neho zo Záhoria študovala u Jána Mudrocha aj Lýdia Štolcová, pochádzajúca zo Senice.
Popri pedagogickej činnosti rozvíjal Ján Mudroch aj činorodú organizačnú a spoločenskú aktivitu pri potrebnom napĺňaní atribútov nášho výtvarného života. Zvlášť v povojnovom období po roku 1945 stál pri založení Slovenskej národnej galérie, časopisov a usporiadal rad závažných výstav, či už svojho predchodcu na škole Mikuláša Galandu alebo aj výstav ľudového a detského výtvarného prejavu.
Za svoju tvorbu získal profesor Ján Mudroch celý rad ocenení, pričom v auguste 1968, pol roka po smrti bol menovaný národným umelcom in memoriam.