Oneskorené stretnutie s Mons. Jánom Bukovským

Mgr. Martin Hoferka, Th.D.

0
649
 

Keď sme s ním pri príležitosti 85. narodenín chceli do nášho časopisu urobiť rozhovor, taktne sa ospravedlnil, že si naň už netrúfa. To sme netušili, že jeho zdravotný stav je natoľko vážny a možnosť predstaviť ho našim čitateľom bude už len formou spomienok.
Ján Bukovský sa narodil 18. 1. 1924 v Cerovej ako štvrtý zo šiestich detí Martina Fuknu a Kataríny, rod. Slavíkovej. Jeho otec Martin bol sirota a pochádzal zo susednej Jablonice. V roku 1912 ako 36-ročný sa oženil z Cerovčankou Katarínou Slavíkovou, ktorá mala vtedy 18 rokov. Ako spomínajú jej vnuci, Martin, ktorý prišiel z Ameriky, sa Kataríne veľmi páčil a s istou nadsádzkou môžeme povedať, že to bola láska na prvý pohľad. V manželstve sa im narodilo 6 detí – Lukáč, Anna, Mária, Ján, Ľudmila, Katarína, z ktorých žijú ešte dve najmladšie sestry. Aby otec dokázal uživiť takú veľkú rodinu, vycestoval za prácou do Ameriky ešte dva razy spolu so svojimi švagrami. Jeden z nich – Štefan – v USA zostal a oženil sa tam.
V detstve trávil Ján najviac času so svojimi najmladšími sestrami, ktoré mal ako starší súrodenec na starosti. Jeho sestra Ľudmila si spomína na zážitok, keď spolu s Jánom a jeho dvoma kamarátmi boli na bicykloch navštíviť tetu v Smoleniciach. Na spiatočnej ceste ju všetci traja  spoločníci odbehli, čo sa jej veľmi dotklo, no počkali ju na kraji Jablonice v hostinci nazývanom „U cigáňov“, ktorý stál smerom na Cerovú. Brat jej na udobrenie kúpil malinovku, ktorú odmietla a vyhrážala sa mu, že to povie doma mame, na čo Ján reagoval slovami, že už ju nikdy viac so sebou nikde nezoberie a malinovku jej kúpil zo svojho posledného vreckového. Pod váhou týchto argumentov sestra kapitulovala, zobrala si malinovku a o svojom sklamaní z výletu mame nič nepovedala.
Po skončení základnej školy v rodisku pokračoval Ján od roku 1939 v stredoškolských štúdiách v Misijnom dome Spoločnosti Božieho Slova v Nitre, ktoré ukončil ako externista na gymnáziu v Bratislave v roku 1945 maturitou. V Nitre roku 1944 požiadal o vstup do kongregácie, kde absolvoval noviciát, a ten ukončil prvými sľubmi v septembri 1945. Potom nasledovalo štúdium filozofie vo Vidinej. Na teologické štúdiá odišiel na jeseň 1947 do medzinárodného seminára kongregácie v Techny (IL) pri Chicagu v USA a po vzore svojho otca, ktorý tiež v USA používal iné meno, si zmenil priezvisko z Fukna na Bukovský. Ako neskôr spomínal, keby bol tušil, že zostane žiť v cudzine, bol by si radšej zobral dievčenské priezvisko matky Slavík. Meno Bukovský ho ako chlapca spod Malých Karpát vracalo aspoň v myšlienkach domov do listnatých lesov plných mohutných bukov.
Platnosť jeho študentského víza bola obmedzená na rok, a tak v máji 1948 požiadal prostredníctvom československého konzula v Chicagu o predĺženie. Úrady mu predĺženie zamietli, odobrali pas a požadovali urýchlený návrat do vlasti. Tak zostal v cudzine bez občianstva (stateless). Po 5 rokoch získal americké imigrantské vízum zásluhou chicagského primátora Richarda J. Daleya, ktorý mu pomohol z USA vycestovať do Kanady, kde oň mohol požiadať. V nasledujúcich rokoch mu udelili i americké občianstvo. V septembri 1949 zložil večné sľuby a 3. 12. 1950 ho v Kaplnke Sv. Ducha v Techny vysvätil za kňaza biskup Wiliam Cousins. Na vysviacke zastupoval rodinu jeho ujo Štefan, ktorý žil v USA. Primičnú omšu slávil v júni 1951 v kruhu krajanov v slovenskej farnosti Ambridge (PA) neďaleko Pittsburghu, kde žili i Slováci pochádzajúci z jeho rodiska a susedných obcí Jablonica a Osuské. Po vysviacke pokračoval v rokoch 1951–52 v štúdiu teológie, ktorú ukončil licenciátom na katolíckej univerzite vo Washingtone, D. C. a v rokoch 1953–54 tam študoval i semitské jazyky. Medzitým od roku 1952 prednášal biblické vedy v St. Mary´s Mission Seminary v Techny (IL) do roku 1954, kedy odišiel do Ríma. Na Pápežskom biblickom inštitúte študoval v rokoch 1954 – 1956 biblickú exegézu (výklad textov Biblie) a získal z nej licenciát. Po návrate do USA pokračoval v prednáškach biblika v seminári v Techny, a to v rokoch 1956–74, 1975–77. Počas tzv. sabatického roka (rok, kedy vyučujúci neprednáša na vysokej škole a môže študovať a cestovať po svete) v roku 1963/64 sa opäť zapísal na Pápežský biblický inštitút v Ríme.
Pred Vianocami v roku 1963 sa mu podarilo z Ríma už ako americkému občanovi získať vízum na dvojtýždennú návštevu svojho rodiska. Domov pricestoval vlakom 20. 12. 1963. Jeho sestra Ľudmila ho išla čakať na železničnú stanicu Cerová. No on z vlaku nevystúpil, a tak sklamaná, že neprišiel, sa vracala domov. Medzitým však jej brat Ján prišiel domov, lebo na radu cestujúcich vo vlaku vystúpil na stanici v Jablonici a odtiaľ išiel na Cerovú autobusom, aby nemusel z cerovskej stanice, ktorá je od obce vzdialená asi 2 km, ísť pešo. Tak sa Ján po 16 rokoch mohol stretnúť so svojou rodinou a na cintoríne navštíviť hrob otca a brata, ktorí medzitým, čo žil v cudzine, zomreli. Z plánovanej slávnostnej primičnej omše v rodisku nebolo nič, lebo ONV v Senici mu to neumožnil. Verejne sláviť liturgiu mal v rodisku zakázané až do pádu totality, mohol iba súkromne slúžiť omše v kaplnke rehoľných sestier, ktoré majú v Cerovej svoj kláštor.
V roku 1967 bol zvolený za rektora seminára, v ktorom vyučoval. V tom istom roku sa stal i poradcom generálneho predstaveného Spoločnosti Božieho Slova v Ríme. Ako poradca navštevoval vo svete členov kongregácie. Od roku 1969 spolupracoval so Štátnym sekretariátom Svätej stolice, spočiatku ako tlmočník – hovoril plynule 8 jazykmi, neskôr od mája 1972 sa stal jej členom v Rade pre mimoriadne cirkevné záležitosti, kde po Mons. Giovanni Chelim (*1918, od roku 1998 kardinál) prevzal oddelenie pre socialistické štáty, predovšetkým pre Československo, Maďarsko a Rumunsko. Pod vedením štátneho tajomníka Svätej stolice kardinála Agostina Casaroliho (1914-1998) – tvorcu tzv. Ostpolitik Vatikánu – a jeho najbližšieho spolupracovníka Mons. Luigi Poggiho (1917-2010), ktorého v roku 1986 vystriedal arcibiskup Francesco Colasuonno (1925 – 2003), sa zúčastnil ako člen delegácie približne 40 rokovaní medzi československou vládou a Svätým stolcom.
Počas týchto ciest do vlasti sa vždy snažil aspoň nakrátko sa zastaviť doma v Cerovej, alebo ho aspoň niekto z rodiny prišiel navštíviť, či zatelefonoval, skrátka, vždy sa snažil mať kontakt s domovom. Stávalo sa, že sa doma zastavil aj s členmi delegácie. Raz počas zimy prišiel aj s Casarolim a jeho matka Katarína od radosti obidvoch vybozkávala. Neter Sidónia spomína, ako ho raz počas rokovaní v Prahe išla navštíviť spolu s mamou, Jánovou sestrou. Až v Prahe sa dozvedeli, že stretnutie sa koná mimo mesta. Na poslednú chvíľu im niekto oznámil, že delegácia je už na letisku a chystá sa odletieť do Ríma. „Tak sme išli za ním na letisko, vyzerali ho, no nikde ho nebolo, až sme zistili, že odlietali cez nákladný terminál. Nakoniec sa nám predsa podarilo s ním na niekoľko minút stretnúť. Stávalo sa, že ak sa s ním chceli aspoň na chvíľu stretnúť, museli niekedy za ním cestovať aj dva dni. Celý náš život sme podriadili stretnutiam s ním.“ A že to tak skutočne bolo, hovorí i fakt, že keď prišiel v roku 1987 ako člen vatikánskej delegácie na pohreb trnavského administrátora Júliusa Gábriša, mal niekoľko hodín voľna. Zatelefonoval domov, či by za ním nemohli prísť do Trnavy. Bola nedeľa a doma sa chystali k slávnostnému obedu, lebo ich syn bol na prvom sv. prijímaní. „No obed sme nechali tak a šli sme za ním,“ dodáva neter. Ešte ako poradca generálneho predstaveného verbistov posielal zo svojich pracovných ciest domov pohľadnice a s najbližšími udržiaval pravidelný telefonický kontakt.
Bukovský vo svojich pamätiach, ktoré vyšli knižne v roku 2006 pod názvom Spomienky spoločníka – kniha vyšla v máji 2009 v taliančine pod názvom Chiesa del martirio, Chiesa della diplomazia s podtitulom Memorie tra Cecoslovacchia e Vaticano, spomína na Vianoce 1975, keď sa dostal domov a omše mohol celebrovať len u sestier v kláštore, ktorým sa po jeho odchode zasa nahlásila návšteva z ŠTB. Rovnako sa úrady zaujímali tiež o jeho rodinu. Keď mu 3. 8. 1979 zomrela matka, nedovolili mu zúčastniť sa pohrebu, hoci bol vtedy v Československu, s odôvodnením, že v ČSSR je služobne a nie súkromne.
Po páde železnej opony ho pápež Ján Pavol II. menoval 18. 8. 1990 arcibiskupom tabaltským a nunciom (veľvyslanec Svätej stolice) v Rumunsku. Na jeho biskupskú vysviacku, ktorá sa konala 13. 10. 1990 v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, prišla nielen jeho rodina a členovia Spoločnosti Božieho Slova, ale i jeho rodáci. Pre tých, ktorí sa vysviacky nezúčastnili, slávil o týždeň neskôr pontifikálnu omšu v šaštínskej bazilike. Ešte ako chlapec každoročne s matkou putovali k Sedembolestnej. Za svoje biskupské motto si zvolil heslo Verbum nuntiare pacis (Hlásať slovo pokoja).
V Rumunsku sa podarilo získať naspäť budovu nunciatúry v Bukurešti, ktorá bola však neobývateľná. Aj s prispením svojej rodiny, o ktorú sa mohol vždy oprieť, sa mu podarilo budovu zrekonštruovať a zariadiť potrebným nábytkom a mobiliárom, ktorý častokrát pochádzal z jeho vlasti. „Jedno celé leto som so svojou sesternicou šila záclony na nunciatúre a brat zasa skladal české krištáľové lustre, ktoré sme priviezli. Bolo toho za celú áviu,“ spomína neter na leto 1991.
Koncom roka 1994 bol vymenovaný ako prvý nuncius pre Ruskú federáciu, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Na odpočinku žil v Misijnom dome sv. Gabriela pri rakúskom Mödlingu, kde vypomáhal v pastorácii. V roku 2002 ho pápež menoval členom Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a konzultantom sekcie Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi.
V roku 2005 sa vrátil do USA do Techny (IL), kde žil až do svojej smrti. Každoročne sa vracal do Cerovej, či už to bolo z Rakúska alebo neskôr i z USA. Keď navštívil rodisko v roku 2008, hovoril, že už je to naposledy, lebo jeho zdravotný stav mu to nedovolí, no predsa ešte raz zavítal domov v lete roku 2009. Okrúhle oslavy výročí jeho kňazskej a biskupskej vysviacky v rodisku sa už pre jeho zlý zdravotný stav nekonali. Zomrel 18. 12. 2010 v medzinárodnom stredisku Spoločnosti Božieho Slova v Techny pri Chicagu v USA. Rozlúčka so zosnulým sa konala 22. 12. 2010 v Techny (IL) za prítomnosti chicagského kardinála Francisa Georga. Podľa svojej poslednej vôle chcel odpočívať na Slovensku. Pochovaný je v krypte Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii, kam ho uložili po pohrebných obradoch 3. 1. 2011.
Mons. Bukovského si pamätali všetci ako človeka skromného, citlivého a vzdelaného, ktorý svoju múdrosť nikdy nevystavoval na obdiv. Pápež Ján Pavol II. pri menovaní za nuncia do Rumunska ho ocenil slovami: „Vyslovujem mu uznanie a vďaku za všetky služby, ktoré Svätej stolici a svätej Cirkvi nezištnou a rozumnou prácou preukázal. Nové poslanie v Rumunsku je aj prejavom mojej dôvery, že na novom mieste bude pokračovať v tej istej ceste…“ Takúto povesť mal nielen u svojich predstavených a spoločníkov, ale takého ho poznala i jeho rodina, čo dokladá jeho sestra Ľudmila: „My sme doma ani dohromady nevedeli, čo študoval a kde pracoval, lebo on sa s ničím nechválil.“ Requiescat in pace!

Pramene a zdroje
BUKOVSKÝ, Ján: Spomienky spoločníka. Nitra : Spoločnosť Božieho Slova, 2006.
Rodinný archív rodiny Kovačovskej.
Spomienkové rozprávanie sestry J. Bukovského Ľudmily Mikulkovej, rod. Fuknovej (*1925) zo dňa 17. 2. 2011.
Spomienkové rozprávanie netere J. Bukovského Sidónie Kovačovskej, rod. Mikulkovej (*1954) zo dňa 22. 2. 2011.
VNUK, František: Bukovský Ján. In Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000, s. 165-6.
VÁROŠ, Milan: Putovanie za krajanmi. Bratislava : Euroskop, 1995, s. 137 – 142.
The Catholic Biblical Association of America. Active Members.”B”. BUKOVSKY, Most Rev. John J., S.V.D., S.T.L., S.S.L. (1957), online: http://cba.cua.edu/cb.cfm (28. 2. 2011).
Divine Word Missionaries. Funeral Arrangements – Obituaries. RIP. Archbishop John Bukovsky, SVD, † 12.18.2010,online:
http:// www.svdcuria.org/public/infonews/misc/obituary.htm (28. 2. 2011).

Archbishop John Bukovsky, 1924-2010. Vatican’s first ambassador to post-Communist Romania is remembered, online:
http:// www.divineword.org/news/archbishop_john_bukovsky_19242010.aspx (28. 2. 2011).

Spoločnosť Božieho Slova. Pohreb arcibiskupa Jána Bukovského, online:http://svd.sk/index.php/zo-slovenska/583-zomrel-arcibiskup-jan-bukovsky.html (28. 2. 2011).