Porsche na Záhorí v roku 1902

Miroslav Bachratý

0
627
Každý región, Záhorie nevynímajúc, je pyšný na svoje významné osobnosti, ktoré sa časom stávajú súčasťou jeho genia loci. Niektoré sa tu nielen narodili, ale na rodnej hrude aj pôsobili po celý svoj život, iné prišli zblízka či zďaleka a podieľali sa na zušľachťovaní regiónu, a iné sa tu len tak mihli a zanechali tu hlbšiu, tu plytšiu brázdu v povedomí rodákov, alebo len hmlistú stopu v archívnych dokumentoch. Avšak posledne menovaná skupina dejateľov si zaslúži pozornosť historikov, najmä ak ich počiny sú nadregionálneho alebo, ako napríklad v nasledujúcom príbehu, priam svetového významu.
Meno Ferdinanda Porsche neznie cudzo ani človeku, ktorý sa o automobilizmus či jeho dejiny neveľmi zaujíma. Rodák zo sudetských Vratislavíc nad Nisou (nem. Maffersdorf), známy automobilový konštruktér a zakladateľ automobilky nesúcej jeho meno, strávil svoj plodný život v Rakúsku a Nemecku, v roku 1902 ho však osud letmo zavial na Záhorie. V septembri toho roku sa tu konali cisárske manévre (pozri tiež Záhorie č.1/1993) za účasti samotného panovníka Františka Jozefa I., následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, nemeckého korunného princa Wilhelma a ďalších početných hostí zo zahraničia. Istou výnimočnosťou záhorských manévrov bolo použitie moderných technických prostriedkov – balónov, automobilov a bicyklov. Nositeľom pokroku bol zrejme následník trónu, ktorý v tomto ohľade stál na opačnom póle než samotný konzervatívny panovník. František Ferdinand sa nechal počas vojenského cvičenia prevážať na automobile, ktorý v tých časoch vôbec nebol samozrejmosťou ani v rozvinutejších krajinách, než bolo Rakúsko-Uhorsko. A vodičom automobilu značky Lohner – Mercedes nebol nikto iný, než mladý záložník Ferdinand Porsche, ktorý bol práve v roku 1902 povolaný na vojenské cvičenie. Už vtedy bol známy ako konštruktér, pôsobiaci vo viedenskej firme Lohner, ktorá odvážne experimentovalas elektrickým (!) pohonom automobilov. Zrejme aj vtedajšia vojenská správa pochopila, že mladého technického génia by bolo škoda nechať pobehovať s puškou po zákopoch, a tak ho, nepochybne na vyššie odporúčanie či vyžiadanie, služobne pridelila vysokému pohlavárovi panovníckeho dvora. Predvádzaci vozidlo Mercedes-Lohner bolo najnovšou konštrukciou F. Porsche, tzv. „Mixte-Wagen“, ktorá sa vyznačovala neobvyklým systémom pohonu. Spaľovací motor poháňal elektrický generátor, napájajúci pohonné elektromotory umiestnené v nábojoch kolies. Odpadli tak prevodové mechanizmy (spojka, prevodovka, hnacie hriadele), ktoré sa v tých časoch nevyznačovali veľkou spoľahlivosťou. Okrem toho bolo možné časť energie spaľovacieho motora uložiť „do zásoby“ v akumulátoroch a využiť ju, aj keď spaľovací motor nepracoval. Podobnosť so súčasnými snahami všetkých svetových výrobcov o „hybridné“ vozidlá nie je vôbec náhodná a Porsche tak o storočie predbehol svoju dobu. Fotografie, zachycujúce Františka Ferdinanda, F. Porsche i samotný automobil počas pobytu v Šaštíne, sa dochovali v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni a čitateľom časopisu môžeme jednu z nich prezentovať s láskavosťou pána M. Lukšíčka.
Zachoval sa však tiež iný doklad, ktorý nepochybne potvrdzuje tiež nasadenie nákladných automobilov počas manévrov na Záhorí, v histórii vojenstva zrejme po prvýkrát vôbec. (pozn.: autorovi dostupná literatúra uvádza – zrejme nepresne – prvé použitie nákladných automobilov na rakúsko-uhorských manévroch v roku 1904). Tým dokladom je poštový lístok, odoslaný 14. septembra 1902 príslušníkom 5. armádneho zboru (mal sídlo v Bratislave), ktorý sa zúčastnil manévrov na Záhorí a jeho veliteľstvo bolo umiestnené v budove školy v Koválove (maď. Nagy Kovalló). Nevedno, či z dlhej chvíle, alebo v snahe zachytiť historickú prítomnosť automobilu, vyhotovili zrejme štábni vojaci kresbu (obr. s. 10, dole), zobrazujúcu budovu koválovskej školy s nákladným automobilom parkujúcim pred ňou a túto rozmnožovacou technikou vytlačili na zadnú stranu bežného poštového lístka. Že nejde len o nejaký fantazijný žánrový obrázok, dokumentuje popis automobilu na bočnici ložnej plochy „Lasten- Automobil Firm. Daimler“, ako i početné detaily kresby, ktoré zodpovedajú reálnym výrobkom tejto automobilky, ako ich vidíme na ilustrácii z dobovej encyklopédie. Autor kresby teda musel vozidlo vidieť na vlastné oči a zanechal tak významné svedectvo o počiatkoch motorizácie v armáde. Súvislosť s Ferdinandom Porsche je aj v tomto prípade pravdepodobná. Obidva automobily – osobný i nákladný – pochádzajú od jedného výrobcu (obchodné označenie Mercedes používala firma Daimler pre svoje výrobky od roku 1901 po úspechoch rakúsko-uhorského konzula Emila Jellinka na automobilových pretekoch v Nice, ktorých sa zúčastnil práve pod týmto pseudonymom). Výrobca Daimler zrejme využil spriaznenosť s firmou Lohner, ktorá mala predsa len bližšie k rakúsko-uhorskej armáde, na prienik aj na trhy mimo Nemecka, kde sa už začal významne rozrastať trh s nákladnými automobilmi. Armáda bola považovaná za významného potencionálneho zákazníka automobiliek a prezentácia automobilu priamo v teréne mala vojenských stratégov presvedčiť o jeho prednostiach. Išlo teda, povedané dnešným slovníkom, o marketingový ťah.
Výsledky testovacích jázd, uskutočnených počas manévrov na Záhorí, nepoznáme. Nepochybne však boli jedným z prvých krokov v histórii automobilizmu vôbec, keď sa automobil využil pre potreby armády, dovtedy ešte bazírujúcej na konskej sile. To všetko sa udialo zrejme minimálne v technickej réžii svetoznámeho priekopníka automobilizmu Ferdinanda Porsche, ktorého meno je aj v dnešných časoch synonymom technického pokroku. Nie je bez zaujímavosti, že ako rodák z územia, na ktorom vznikla v roku 1918 Československá republika, ožiadal o jej občianstvo, ktoré napokon spolu so svojím synom Ferrym získal, čo im obom neskôr pomohlo vyhnúť sa vojenským povinnostiam v Nemecku. I keď účasť budúceho otca svetoznámeho „chrobáka“ (Volkswagen) na cisárskych manévroch na Záhorí v roku 1902 bola v jeho živote len nepatrnou epizódou, nepochybne je hodná zaznamenania v histórii regiónu i v rámci dejín automobilizmu nielen na Slovensku.
Predchádzajúci článokK dvestoročnici Daniela Gabriela Licharda
Ďalší článokZápadná hranica južného Záhoria za panovania Márie Terézie