piatok, 26 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

775 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Ľubomír Miča – Horizonty

0

Tlačová správa

Názov podujatia:            Ľubomír Miča – Horizonty
Miesto:                           Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:             piatok 8. júla 2016 o 16.00 hod.
                                        výstava potrvá do 7. augusta 2016
Kurátorka výstavy: Božena Juríčková

Výstava Ľubomíra Miču (1960 Senica), člena Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska, zakladateľa a predsedu záujmového združenia výtvarníkov SenArt v Senici, je jeho prvým závažnejším resp. samostatným vystúpením na pôde Skalice. Aktuálne tu prezentuje svoju najnovšiu, výlučne maliarsku tvorbu z rozpätia posledných zhruba 3 rokov.
Predmetom autorových úvah sú zaujatia nepredmetnými formami, nasmerované do oblasti štrukturálnej abstrakcie. Kľúčovým manévrovacím priestorom sa stáva predovšetkým overovanie možností individuálneho maliarskeho výrazu s ťažiskom na kanonizácii aditívne formulovaných farebných hmôt. Tvorivé gesto sa koncentruje do opakovanej, mnohonásobnej projekcie jednotlivých farebných vrstiev, ktoré sú následne varírované veľkorysými, razantnými zábermi rôzne formátovanej špachtle. Strategická úloha farby je monitorovaná na rôznych úrovniach v rovine jej emocionálnych aj konštruktívnych, interpretačných, výrazových i významových hodnôt. Opiera sa pritom o kreatívny modul s adjektívom reflexívny, akčný, gestický, procesuálny, automatický. Vlastný proces autorovej tvorby generuje v prieniku nezáväznej improvizácie, spontaneity a náhody s čoraz naliehavejšou koncentráciou a exaktným prieskumom. Paralelne pritom otvára nové a nové okruhy na pôdoryse prevažne komorného, ojedinele i monumentálnejšie a v jadre esteticky citovaného maliarskeho média.

Božena Juríčková

Konferencia Etnológ v teréne/k prameňom poznania

0
Foto: Róbert Svíba

Odborní pracovníci Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová, ThLic., Mgr. Martin Hoferka, Th.D., PhDr. Peter Michalovič a Mgr. Róbert Svíba sa zúčastnili konferencie s medzinárodnou účasťou Etnológ v teréne /k prameňom poznania. Podujatie zorganizovali Etnologická komisia Zväzu múzeí na Slovensku, Slovenské banské múzeum Banská Štiavnica, Zväz múzeí na Slovensku a Národopisná spoločnosť Slovenska v dňoch 21. – 23. júna 2016 v priestoroch Starého hradu Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici ako XX. jubilejný ročník cyklu konferencií Etnológ a múzeum. P. Michalovič vystúpil s príspevkom Ľudová nástrojová hudba na Záhorí. Jej štýlové vrstvy a typy nástrojových zoskupení – metódy výskumu a výstup, v ktorom predstavil jeden z posledných edičných počinov skalického múzea.

Tabačiareň v Holíči

0

Barokový kaštieľ v Holíči a jeho zázemie s unikátnym urbanistickým usporiadaním reprezentatívnych, správnych, hospodárskych a obytných objektov budovaných v dobe prestavby kaštieľa predstavujú komplex, ktorý napriek neskorším zásahom nemá na Slovensku obdobu.
Kaštieľ vznikol prestavbou hviezdicovitej protitureckej pevnosti na mieste pôvodného stredovekého vodného hradu v období po roku 1748. Cisár František Štefan Lotrinský, manžel panovníčky Márie Terézie, prevzal v rokoch 1736 až 1749 od rodu Czoborovcov zanedbané Holíčsko-Šaštínske panstvo a začal s jeho pretváraním
na fungujúci a výnosný hospodársky celok s kultivovanou krajinou. Holíč za takmer tridsať rokov do jeho smrti v roku 1765 prešiel revolučnými zmenami, popri prestavbe zámku a dobudovaní zázemia zriadil manufaktúru na výrobu fajansy, vybudoval kapucínsky kláštor, postavil obilnú sýpku, panské a nájomné domy s remeselníckymi dielňami, kasárne, rybník, bažantnicu, švajčiarsky dvor na spracovanie mlieka, v neďalekých
Kopčanoch cisársky žrebčín, zariadenie na odchytávanie kačíc a mnohé ďalšie objekty v iných miestach panstva.
Reálnejšiu a konkrétnejšiu predstavu o rozsahu, podobe, spoločenskom a správnom význame Holíča ako hlavného strediska panstva s vyspelým kultúrnym a hospodárskym zázemím, taktiež budovateľských a podnikateľských aktivitách Františka Lotrinského v poľnohospodárstve, dobytkárstve, remeselnej a manufaktúrnej výrobe možno získať v publikáciách Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského, Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč, Šaštínske panstvo v rukách Habsburgovcov, Panstvá cisára Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy Radoslava Ragača, Ivany Fialovej (Červenkovej) a kolektívu s prvýkrát zverejnenými bohatými súdobými archívnymi materiálmi.
Symetricky usporiadaný areál zámku popri fortifikačnom systéme tvorí viacero hospodárskych budov, po pravej strane od vstupu sa nachádza jedna z nich – tabačiareň, ktorá takmer dve storočia slúžila spracovaniu plodiny, ktorú spočiatku pokladali za liečivú, až v neskoršom období ju identifikovali ako pre zdravie človeka nebezpečnú a škodlivú.
Tabak sa dostal na naše územie v 16. storočí, pričom organizované pestovanie a predaj tabaku možno datovať približne od roku 1670. Tabakový priemysel začal rásť a viacero štátov zaviedlo štátny tabakový monopol. Už Mária Terézia sa snažila o jeho reguláciu rôznymi nariadeniami a zdaňovaním, no až do roku 1783 sa tabakový monopol prenajímal rôznym spoločnostiam. Vysoké zisky týchto spoločností viedli cisára Jozefa II. k opatreniam, aby výnosy z tabaku plynuli do štátnej pokladnice. V roku 1784 vydal patent, tzv. Tabakový dekrét, ktorým zaviedol monopol štátu a v jeho réžii bol výkup tabaku, výroba a distribúcia tabakových výrobkov. Dovoz tabaku bol zakázaný a mal sa nahradiť domácim, dopestovaným v Uhorsku. Pestovaniu tabaku sa darilo i na Holíčskom panstve, nie je však známe, v ktorom období sa s ním začalo. Od roku 1783 pracovala tabaková továreň i v blízkom Hodoníne – v priestoroch tamojšieho bývalého zámku. V Slovenskom národnom archíve v Bratislave (v archívnom fonde Rod Habsburg – panstvo Holíč) sa k pestovaniu tabaku nachádzajú dokumenty, ako nájomné zmluvy na obchod s tabakom z obdobia 1817 – 1827, tiež správy o pestovaní rôznych odrôd amerického tabaku, zasielaní vzoriek tabakových listov do hodonínskej fabriky a o predaji tabaku z obdobia 1842 – 1853 (za informáciu ďakujem Mgr. Ivane Červenkovej, PhD. zo Slovenského národného archívu).
Fajčenie tabaku prostredníctvom fajky dosiahlo veľkej obľuby v 17. storočí. K najstarším materiálom na výrobu fajok patrila hlina a ich výrobou sa zaoberali habáni v Košolnej, Sobotišti a i., veľmi rozšírené bolo tiež ich vyrezávanie z dreva. Postupným vývojom vznikla celá škála fajok s rôznymi názvami. Mená dostávali podľa miesta výroby; na Slovensku boli najznámejšie štiavničky či šemničky podľa významnej výrobne v Banskej Štiavnici, pre fajky z holíčskej manufaktúry na výrobu fajansy bol zaužívaný názov holičanky. Tento názov sa zachoval v cenníku fajkára Jana Pajdla z fajkárskeho výrobného strediska v moravskom Kelči. V Čechách boli známe kelečanky, brodky, vizovjanky, oderky a iné. Mená získavali i podľa materiálu; v 19. a 20. storočí sa v Čechách tešili obľube výrobky kolínskych fajkárov gipsovky, medzi bohatšími vrstvami boli obľúbené fajky penovky, vyrezávané z morskej peny, minerálu, ktorý sa ťažil i na Morave v okolí Hrubšíc, niekedy fajky dostávali mená i podľa tvaru, technológie.
O holíčskych fajkách nebolo veľa známe, pretože v literatúre bolo o nich uvádzaných len málo zmienok. V práci A magyar keramika törtenéte z roku 1917 v časti o Holíči sa na strane 65 uvádza, že v sortimente manufaktúry sa v roku 1785 nachádzali aj fajky a znázornená je fajka v podobe ženskej hlavy zahalenej v šatke uviazanej pod hrdlom so zdobeným vrchnáčikom, vyrobená v roku 1780 zrejme ako individuálny kus (Török, K., 1917, s. 66-67, tab. III). V katalógu z výstavy fajok maďarských múzeí Keszthely, Debrecen a Budapest (Factory – Made Ceramic Pipes, s. 56) je zmienka o fajke v podobe mužskej hlavy v turbane zo zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti (Cat. N. 34/10. pl. XLV.), ktorú podľa prevedenia a ciničitej polevy uvádzajú ako holíčsky výrobok. Začiatkom 19. storočia holíčska manufaktúra zápasila s dôsledkami konkurencie vo výrobe kameniny a zhruba od roku 1804 sa so striedavými výsledkami snažila zaviesť výrobu žiadaného porcelánu. Určitý úspech zaznamenala práve výrobou fajok. V práci z roku 1917 sa uvádza, že od roku 1809, keď začala s výrobou porcelánových fajkových hlavičiek, predala počas troch rokov (do roku 1811) 40-tisíc kusov priamo z manufaktúry (Factory Made Ceramic Pipes, s. 56, Török, K., 1917, s. 66-67, Gronský – Vařeka, s. 55).
Vo fonde Majolika Holíč v Slovenskom národnom archíve sú cenníky výrobkov manufaktúry z rokov 1765 až 1812, údaje o druhoch a cenách fajok sa nachádzajú v cenníkoch z rokov 1809 až 1812. Prvý raz sa vyskytuje položka – fajky debrecínskeho a kolínskeho typu v cenníku od 18. augusta 1809, vrátane veľkostných variantov jednotlivých typov. Medzi odberateľmi obľúbenú skupinu v podobe plasticky stvárnenej hlavy Turka vyrábali v troch veľkostiach počas celého obdobia produkcie fajok. Sortiment od roku 1811 doplnili fajky ulmského typu, tzv. ulmovky, ktoré sa vyznačujú zosilnením na spodnej strane hlavičky, zvyšujúcim odolnosť fajky. V cenníku z 15. mája 1811 sa objavujú i fajky v tvare zvieracích hlavičiek – pudla a mačky. V októbri 1812 predstavovali sortiment fajok fajky kolínskeho, debrecínskeho, ulmského typu, fajky v podobe hlavy Turka, mačky, pudla, poštového rohu a vodného vaku (Posthorn, Wassersack). Zostavu tabačiarskych potrieb v celom predmetnom období dopĺňali nádoby na tabak, uvádzané ako tégliky alebo dózy. Vyrábané boli vo viacerých veľkostiach, s vrchnákmi s plastickou úchytkou (gombíkom) alebo uchom. V roku 1813 začala výroba v manufaktúre upadať a prišlo k jej reorganizácii a redukcii, v roku 1827 bola definitívne ukončená a dopredávali sa skladové zásoby.
Porcelánové fajky prenikli medzi širšie ľudové vrstvy v druhej polovici 19. storočia a pre svoje vlastnosti boli určené na sviatočné príležitosti (Pajer, s. 2). Rozšírili sa predovšetkým zásluhou vojakov, ktorí si ich privážali z vojenskej služby, tiež ako suveníry z ciest. Často boli zdobené námetmi poľovníkov, zveri, z vojenského života, vyskytovali sa tiež pracovné výjavy, pohľady zo známych miest a pútnických stredísk, neskôr i rôzne portréty.
Budovy koniarne a tabačiarne sú symetricky situované po oboch stranách hlavnej brány a tvoria zvnútra súčasť vstupnej časti kaštieľa. Majú pôdorys v tvare „L“ a zrkadlovo otočené sú dlhšími krídlami osadené na rovné časti hradby, predstavujúcej stenu vonkajšej vodnej priekopy. Kratšie krídla sú vsadené do hmôt juhovýchodného a severovýchodného bastiónu. O oboch objektoch bolo dostupných málo, prevažne kusých informácií. V súvislosti s plánovanou rekonštrukciou ich významne doplnili výsledky architektonicko- historického výskumu, s ktorým v júni 2010 začali v rámci pamiatkovej praxe študenti Katedry dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity pod vedením Ing. arch. Ivana Gojdiča. Zverejnil ich na seminári Krajského pamiatkového úradu v Trnave a publikoval v zborníku zo seminára Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 14.
Na základe publikovaného príspevku Ing. arch. Gojdiča možno v stavebno-historickom vývoji objektu tabačiarne sledovať štyri etapy. Dobu výstavby objektov vzhľadom na ich exponovanúpolohu vo vstupnej časti areálu autor predpokladá na začiatku 50. rokov 18. storočia (Gojdič, s. 32). Exteriéry oboch budov stavali jednotne, mali podobné okná, korunnú rímsu, vstup, arkády, tvar strechy i farbu omietok. Vzhľadom na funkciu sa však výrazne líšili vo vnútornom usporiadaní priestorov. Južná užšia nepodpivničená časť objektu tabačiarne, dnes z polovice odstránená, mala dva trakty. Vo vnútri boli zaklenuté štyrmi klenbami a v strednej stene mala zabudované vykurovacie teleso. Od výrobných hál ju oddeľovala už nezachovaná chodba, na konci s toaletou. Po celej dĺžke hlavného krídla objektu boli dve výrobné haly, zapustené do terénu, do ktorých sa zostupovalo dvomi schodiskovými ramenami. Zo spoločnej plošiny schodiskových ramien sa dalo zísť do podzemnej chodby, spájajúcej tabačiareň s podzemným chodbovým systémom kaštieľa. V západnej stene boli na koncoch haly vytvorené niky pre nádoby na vodu a pod oknami na troch miestach vybraté murivo pre umiestnenie technologických prvkov. Päť kamenných portálov viedlo z hlavných hál do menších podzemných skladov, opatrených zásobovacími a zároveň vetracími otvormi. Okrem skladov bola v podzemí menšia miestnosť so zamrežovaným okienkom vedúcim do západnej haly (prístupná z podzemnej chodby), slúžiaca zrejme pre majstra alebo vedúceho výroby. Svetlo do západnej haly prichádzalo zaklenutými oknami na úrovni vonkajšieho terénu, vysoko nad podlahou hál. Obe haly oddeľovala stredná stena s tromi otvormi pre osadenie výrobnej technológie. Pôvodné členenie hál ani ich prepojenie s bočným dvojpodlažným traktom už pre neskoršie zásahy nie je možné zistiť. Bočné severné krídlo tvorili na oboch podlažiach spolu štyri priestory, s výrobnou halou bolo spojené v suteréne. Na prízemí sa nachádzal dláždený prejazd, dvomi schodmi prepojený s arkádovými priestormi bočného krídla. Na východnej fasáde boli zabudované dve kľúčové strieľne. V druhej stavebnej etape suterénne priestory tabačiarne zaklenuli a pre presvetlenie a prevetrávanie vytvorili v klenbách polkruhové otvory, prepúšťajúce svetlo z miestností na prízemí. Tretiu stavebnú etapu možno datovať od prelomu 19. a 20. storočia po obdobie prvej ČSR. V prvej polovici 20. storočia prišlo ku prevzatiu habsburských majetkov i kaštieľa štátom, ktorý ich začal využívať na rôzne účely značne nevhodným spôsobom, tabačiareň však naďalej slúžila pôvodnému účelu. K výraznejšiemu zásahu do objektu prišlo v nasledujúcom období, keď odstránením priečok predĺžili západnú výrobnú halu až po severnú stenu, vytvorením dvoch dverí a úpravou okenných otvorov. Na severnej strane prístavbou a prispôsobením priestorov vytvorili bytovú jednotku. V 60. rokoch 20. storočia prišlo k postupnému vyprázdňovaniu zámockého areálu.
Holíčska tabačiareň slúžila na sušenie a následné spracovanie dopestovaného tabaku od 18. storočia až do druhej polovice 20. storočia, je možné predpokladať určité prerušenia v prvej polovici 20. storočia. Záverečná fáza jej činnosti je zrejme spojená s pestovaním tabaku na poliach Štátneho majetku v Holíči, Kopčanoch a Cuníne, ktoré začalo v roku 1941 a postupne sa jeho výmery zvyšovali. „V roku 1946 v hospodárskej časti areálu zámku vybudovali umelo vykurovanú sušiareň, ktorá tri desaťročia slúžila svojmu pôvodnému účelu, potom ju podnik uvoľnil pre obnovu NKP Holíčskeho zámku.“ (Irša – Riha, s. 41) Pre pokračujúcu produkciu tabaku slúžila novovybudovaná sušiareň tabaku v blízkych Kopčanoch, jej areál bol vybavený i zariadeniami pre pestovanie tabaku – fóliovníkmi, triedičkami, sušiarenskými bunkami. Na základe toho s prácou v tabačiarni s najväčšou pravdepodobnosťou skončili v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, kedy prišla i o technologické zariadenie. Koncom 70. rokov boli realizované čiastočné opravy objektu; nové omietky na južnej fasáde, betónový sokel, úprava vstupu a odbúranie prístavby na severnej fasáde bočného krídla. Na prelome storočí prebehli so zámerom vytvoriť z tabačiarne kultúrno-spoločenské centrum stavebné úpravy: výmena krovu, izolácie stien, vkladanie betónových a železobetónových prvkov, odstránenie niektorých priečok, podláh a omietok. Práce neboli ukončené a objekt zostal v narušenom stave, rozkopaný a navlhnutý.
V budúcnosti nie je vylúčené, že v súvislosti s ďalšími archívnymi, stavebno-historickými a archeologickými výskumami (ako i doskúmaním fortifikačného systému) môže prísť k spresneniu počiatkov výstavby objektu, jeho využívania pre spracovanie tabaku i súčasnej interpretácie vývoja.
S rekonštrukciou budovy v rámci projektu Rekonštrukciou NKP podporujeme rozvoj kultúrnopoznávacieho cestovného ruchu v regióne sa začalo v roku 2015 a v rámci komplexnej obnovy bolo treba pri zachovaní pamiatkovej ochrany vyriešiť izoláciu základového muriva a navĺhanie objektu, kanalizáciu, prípojky, rozvody, úpravu podláh a strechy, vnútorné i vonkajšie omietky, drevené výplne otvorov, mreže zábradlia, vykurovanie, vzduchotechniku, požiarnu ochranu a interiérové vybavenie. Hlavný priestor oddelili dvoma zasklenými stenami pre rozdelenie prevádzky a inštalovali výťah a výťahovú plošinu pre telesne postihnutých. Rekonštrukciu realizovala spoločnosť HANT BA, a. s. Bratislava, interiéry navrhol akademický architekt Jozef Zamboj. Priestor riešil s použitím minimalistických prvkov so zámerom vytvoriť vzdušný, odľahčený, variabilný celok s dôrazom na vyniknutie dobového charakteru interiéru budovy. Vybrané svietidlá v hlavnej sále a v ďalších priestoroch podporujú hlavné stavebné prvky interiéru – klenby, priestor, svetlo a tvoria súlad s farebnosťou stien a dlažby. Dotvorený bol nábytkom, zariadením, doplnkami pre funkčnosť a osobitú atmosféru jednotlivých priestorov. Hlavná sála ako multifunkčný priestor pozostáva z dvoch lodí prepojených v priestore a doplnených o pódium. Spolu s galériou, expozíciou, klubmi, kaviarňou a cukrárňou poskytuje možnosť pre rôzne kultúrno-spoločenské aktivity a jedinečné priestory pre príjemné stretnutia a podujatia.
Rekonštrukcia objektu tabačiarne sa uskutočnila za finančnej podpory Európskej únie vo výške viac ako 2 milióny eur a dňa 2. marca 2016 sa konalo jeho slávnostné otvorenie za účasti takmer dvesto hostí. Slávnostným prestrihnutím pásky ho odovzdali do užívania primátor mesta Holíč Zdenko Čambal s predsedom Národnej rady SR Petrom Pellegrinim a poslankyňou parlamentu Vierou Kučerovou.
Historická budova bude slúžiť ako kultúrno-osvetové a kongresové centrum a kapacita jeho hlavnej sály je zhruba 300 ľudí. Mesto Holíč získalo dôstojný, reprezentatívny a variabilný kultúrny stánok, zároveň vykonalo významný krok v obnove svojej národnej kultúrnej pamiatky – areálu Holíčskeho zámku.

Pramene a literatúra
Červenková, I. – Ragač, R.: Šaštínske panstvo v rukách Habsburgovcov, RRA Skalica 2014.
Fialová, I. – Ragač, R. – Vařeka, M.: Panstvá Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy, RRA
Skalica 2012.
Fialová, I. – Ragač, R.: Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč, RRA Skalica, 2011.
Gojdič, I.: Pamiatkový výskum koniarne a tzv. tabačiarne v areáli holíčskeho kaštieľa. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 14., KPÚ Trnava 2011, s. 31-38.
Gronský, T., Mgr., Vařeka, M., PhDr., PhD.: História vzniku manufaktúry, s. 33 – 55. In: František Štefan Lotrinský a Holíčska fajansa, Holíč-Hodonín 2011, 64 s.
Irša, R. – Riha, J.: Cesta za chlebom. Holíč 1987, 80 s.
Pajer, J.: Fajky zo zbierok manželov Landsfeldových, katalóg výstavy, Záhorské múzeum Skalica 1982.
Ragač, R. a kol.: Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského, RRA Skalica
2010.
Factory – Made Ceramic Pipes. In: The history of the Hungarian pipemaker’s craft. Hungarian history through the pipemaker’s art, Budapest, Hungarian National Museum, 2000, s. 56 – 57.
Török, Kalmán: Holics. In: A magyar keramika története. Ed.: Siklóssy, László, Budapest 1917, s. 57-76.
Zdroj: http://hodoninsky.denik.cz/zpravy_region/z-hradu-se-stala-tabakova-tovarna20120117.html
http://siegmund.szm.com/dymka/kelc/fkelc.htm
Za informácie ďakujem Mgr. Máriovi Bielichovi, Mgr. Ivane Červenkovej, PhD. a pracovníkom SNA v Bratislave.

Záhorie 2/2016

0
Viera Drahošová: Veža františkánskeho kostola v Skalici

PhDr. Richard Drška: Vzťah skalických mešťanov k vrchnosti v 14. – 16. storočí
PhDr. Robert Bača: Juraj Bárta a paleolitický výskum Záhoria
PhDr. Viera Drahošová: Tabačiareň v Holíči
PhDr. Richard Drška, PhDr. Peter Michalovič: Náš rozhovor s lekárom, organistom, muzikológom a pedagógom prof. Ferdinandom Klindom
PhDr. Richard Drška: Tradičné svadobné účesy na Záhorí, Kúty

Nové knihy / Správy
Za Svätoplukom Šablatúrom (PhDr. Viera Drahošová)
Stöckelova cena Pavlovi Proksovi (PhDr. Viera Drahošová)
Fotograf Štefan Komorný (Mgr. Dana Janáčková)
Knihy o Záhorí vydané v roku 2015 (PhDr. Peter Brezina)
Prežívanie rodného kraja a duše (Mgr. Jana Judinyová)

FOLK EXPO Slovakia 2016

0

V sobotu 4. júna 2016 sa odborní pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili medzinárodného kolokvia o folklórnom priemysle Folk Expo Slovakia 2016. Dvojdňový program podujatia obsahoval multimediálne scénické programy, výstavy, filmové projekcie o tradičnej ľudovej kultúre, tanečné workshopy pre deti i dospelých, koncerty, prezentácie nositeľov tradícií i súčasných umelcov inšpirujúcich sa folklórom. Etnomuzikológ Záhorského múzea PhDr. Peter Michalovič prezentoval návštevníkom svoju knihu Ľudová nástrojová hudba na Záhorí a spolu s Petrom Zelenkom, Antonom Pavčom a Máriou Marťanovou vystúpil i v záverečnom multimediálnom scénickom programe nazvanom Tradície pre budúcnosť. Od emócií k informáciám. Podujatie sa uskutočnilo v Rusovciach v sídle SĽUKu (Slovenského ľudového umeleckého kolektívu).

Fotodokumentáciu k podujatiu nájdete na stránke:
https://www.facebook.com/sluk.sk/photos/?tab=album&album_id=1386013204745970

Medzinárodný deň detí

0

Pri príležitosti Medzinárodného dňa detí bude v stredu 1. júna 2016 vstup pre žiakov a študentov do stálej expozície Záhorského múzea zdarma. Tešíme sa na Vašu návštevu!

AMFO 2016

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Záhorské osvetové stredisko v Senici

Tlačová správa

Názov podujatia:        AMFO 2016 – súťažná výstava neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja
Miesto:                        Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          štvrtok 9. júna 2016 o 16.00 hod.
                                     výstava potrvá do 3. júla 2016
Kurátor výstavy:         Mgr. art. František Tomík

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici je usporiadateľom jubilejného už 20. ročníka krajskej súťaže a výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja „AMFO  2016“.
Súťaž je postupová – trojstupňová – ocenení a odporučení autori odbornou porotou z regionálnych kôl súťaže postúpili do krajského kola súťaže a následne do celoštátneho kola súťaže neprofesionálnej fotografickej tvorby – AMFO  2016.
Poslaním krajskej súťaže a výstavy je vytvoriť podmienky pre zhodnotenie, konfrontáciu výsledkov súčasnej tvorby amatérskych fotografov v Trnavskom kraji. Verejnou prezentáciou súťažných prác na výstavách motivovať záujem širokej verejnosti o fotografie rôzneho regionálneho pôvodu, tematického, žánrového zamerania, formálneho a technického spracovania, a tak prispieť k rozvoju amatérskej fotografie na Slovensku. Odborno-vzdelávacou časťou podujatia – rozborovým seminárom – rozvíjať vedomostný a umelecko-odborný rast amatérskych tvorcov.
Prihlásení autori súťažia so svojimi fotografickými prácami v troch základných skupinách: v skupine dospelých autorov – nad 21 rokov, autorov od 16 do 21 rokov a autorov do 16 rokov, pričom v každej skupine sa súťaží v kategóriách: čiernobiela fotografia, farebná fotografia a multimediálna prezentácia fotografií bez rozlíšenia veku.
Do tohtoročného 20. ročníka postúpilo 54 autorov – fotografov Trnavského kraja s 225 fotografickými prácami. Z toho v skupine autori nad 21 rokov 72 čiernobielych fotografií, 111 farebných fotografií a 7 multimediálnych prezentácií od 43 autorov. V skupine autori od 16 do 21 rokov 3 čiernobiele a 13 farebných fotografií od 6 autorov, v skupine autori do 16 rokov spolu 19 čiernobielych a farebných fotografií od 5 autorov.
Predložené fotografické práce posudzovala porota odborníkov, umeleckých fotografov a pedagógov z Bratislavy Mgr. art. František Tomík, Mgr. Rudolf Lendel a doc. MgA. Jozef Sedlák, ktorí rozhodli udeliť diplomy, ceny a čestné uznania .
Pre účastníkov súťaže je v rámci výchovno-vzdelávacej časti podujatia pripravený o 14.00 hod. odborno-rozborový seminár s lektormi – členmi poroty .
Slávnostné otvorenie výstavy s kultúrnym programom, vyhlásenie výsledkov a udeľovanie cien sa uskutoční 9.  júna 2016 o 16.00 hod. v Záhorskom múzeu  v Skalici.
20. ročník súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja AMFO 2016 sa realizuje s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, Trnavského samosprávneho kraja a  Jednoty COOP Senica.
Výstava je sprístupnená verejnosti do 3. júla 2016.

Viera Juríčková
ZOS Senica

AMFO 2016 – 20. ROČNÍK SÚŤAŽNEJ VÝSTAVY NEPROFESIONÁLNEJ FOTOGRAFICKEJ TVORBY TRNAVSKÉHO KRAJA

VÝSLEDKY SÚŤAŽE

AUTORI NAD 21 ROKOV
Čiernobiela fotografia
1. miesto: Karol Belas, Piešťany: Na lavičke III., Na moste I., II., IV., V.
2. miesto: Jaroslav Kűhtreiber, Záhorie: Skládka 1.
3. miesto: Tomáš Bilka, Senica: Krajina v žene 1., 4.
4. miesto: Cyril Grebečí, Dechtice: Z čítanky spomienok prastarých rodičov I. – XII.

Čestné uznanie
Ernest Koppon, Vrbové: Sobranecké kúpele 1. – 3.
Ľubomír Jarábek, Senica: Fragment III., IV. z cyklu Cena za odvahu

Farebná fotografia
1. miesto: Ľubomír Jarábek, Senica: Caravaggio, Kráska a zviera, Dievča z tábora,
Objatie emócie
2. miesto: Kristián Pribila UCM Trnava: Dotyk ženy 1.,
3. miesto: Jaroslav Kűhtreiber, Záhorie: Tréner 1., 3., Kone, Ricky Chaplin 1.,
Tanec 1.,  Deti 3.

Čestné uznanie
Michal Krištof, Senica: Vivat hi(storia), Vivat libri, Vivat football
Marta Chrenková, Trnava: Lesk a bieda 1., 2.
Michal Žák, Dolná Krupá: Interakcion, Moment
Tomáš Tóbik, Senica: Sliepka 2., 4.

AUTORI OD 16 DO 21 ROKOV
Farebná fotografia
Cena
Dominika Bočková Trnava: Čaro ligotu 1. – 3.

Čestné uznanie
Žofia Fodorová, Senica: Bez názvu 1. – 4.

AUTORI DO 16 ROKOV 
Farebná fotografia
Cena
Timea Hargašová, Hlohovec: Môj svet 1., 2. a Cez okno 1., 2.

Multimediálna prezentácia
Ceny bez určenia poradia
Peter Babka, Biely Kostol: Orbis pictus
Tomáš Jurovatý, Senica: Večernou Senicou
Cyril Grebečí, Dechtice:  Nezabudneme

Čestné uznanie
Veronika Bahnová, Smolenice: Dymové momentky
Peter Babka, Biely Kosto : Portréty bez retuše
 
Odborná porota
Mgr. art.  František TOMÍK,  umelecký fotograf a vysokoškolský  pedagóg, predseda
Mgr. Rudolf  LENDEL, umelecký fotograf a dlhoročný pedagóg, člen
doc. MgA. Jozef SEDLÁK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, člen

Fotografie z podujatia nájdete i na stránke ZOS Senica: http://www.osveta-senica.sk/fotogaleria/amfo-2016/

Remeslá v Malackách

0

MCK – Múzeum Michala Tillnera v Malackách pripravilo jedinečnú výstavu o histórii remesiel na území mesta. Výstava je výsledkom dlhoročnej práce pracovníkov múzea a vznikla v spolupráci so Štátnym archívom v Bratislave, Záhorským múzeom v Skalici a s finančným príspevkom Bratislavského samosprávneho kraja.

Expozíciu nájdete vo výstavných priestoroch kaštieľa v Malackách počas celej letnej sezóny. Návštevníci sa dozvedia o vzniku a vývoji jednotlivých remesiel na území mesta a uvidia zaujímavé a jedinečné zbierkové predmety múzea i historické písomnosti – výučné listy z čias monarchie, kúpnu zmluvu na malackú lekáreň z roku 1874 a drobnosti z vybavenia lekárne, sériu fliaš malackých sifonárov, ukážky habánskej džbankárskej produkcie, kolekciu pálfiovských tehál, fotografie najstarších malackých fotografov, ale aj ukážky tvorby významných fotografov Angerera či Langhansa a mnohé iné zaujímavosti.

Výstavu slávnostne otvoríme v sobotu 21. mája o 15.00 h v rámci podujatia Noc v kaštieli, ktorým sa pracovníci Mestského centra kultúry Malacky – Múzea Michala Tillnera zapájajú do tohtoročnej Noci múzeí a galérií 2016. Výstava potrvá do 11. septembra. Sprístupnená pre verejnosť bude každú stredu až piatok v čase od 10.00 do 12.00 h a od 14.00 do 17.00 h a cez víkendy od 14.00 do 17.00 h.

Všetci ste srdečne pozvaní!

-mck-

Deň otvorených dverí a zahájenie letnej turistickej sezóny

0

V sobotu 14. mája 2016 Vás srdečne pozývame na Deň otvorených dverí v Záhorskom múzeu v Skalici pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí, Trdlofestu a otvorenia letnej turistickej sezóny. Od 10. do 18. hodiny bude bezplatne sprístupnená stála expozícia a Galéria Júliusa Koreszku (vstup každú celú hodinu) a aktuálna výstava Jozefa Zamboja – Stretnutie v čase.

Týmto dňom začína letná turistická sezóna a naše múzeum tak môžete navštíviť i počas víkendov. Platné sú otváracie hodiny pre mesiace máj a september (pondelok – piatok 8.00 – 16.00, sobota 10.00 – 14.00, nedeľa 14.00 – 18.00).

Tešíme sa na Vašu návštevu!

História, historiografia a etika – vedecká konferencia

0

Srdečne Vás pozývame na vedeckú konferenciu História, historiografia a etika v rámci 15. zjazdu Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV 12. mája 2016 v Dome kultúry v Skalici v čase od 8.30 do 17.15 hod.

Jozef Zamboj – Stretnutie v čase

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici

Tlačová správa

Názov podujatia:        Jozef Zamboj Stretnutie v čase
Miesto:                        Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          piatok 6. mája 2016 o 16.00 hod.
                                    výstava potrvá do 5. júna 2016
Kurátorka výstavy:     Dana Janáčková

V rámci vernisáže sa predstaví hrou na klavíri Roman Blaha.

Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici prináša všetkým záujemcom a priaznivcom výstavu Jozef Zamboj Stretnutie v čase.
Akademický architekt Jozef Zamboj narodený v Martine a žijúci trvale v Skalici na Záhorí sa nesporne radí medzi vyzreté osobnosti súčasnej slovenskej umeleckej scény. Odbornosť tohto autora sa výrazne formovala na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach (Nikolaj Fedkovič) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre interiérovej architektúry (prof. R. Janák a V. Vilhan). Štúdium tohto odboru bolo už vtedy prepojené s celou oblasťou výtvarných umení a autor na tejto devíze rozvíja aj filozofiu celej svojej tvorby. Od začiatku sa v nej snúbi syntéza architektúry a umenia a jeho záber je vskutku široký. Venuje sa interiérovej architektúre, dizajnu súčastí interiéru, najmä nábytku a úžitkových predmetov a napokon aj voľnej výtvarnej tvorbe, ktorá sčíta grafiku, kresbu, plastiku, fotografiu a art glas. Všetky tieto časti svojej tvorby zakomponováva do komplexného a originálneho riešenia interiéru v harmonickom vzťahu funkcie a estetična a práve v tom spočíva originálnosť jeho tvorby. Medzi jeho najznámejšie realizácie interiérov v Skalici patrí: radnica mesta, jezuitský kostol, Dom smútku alebo vstupné a komunikačné zóny aj niekoľko ambulancií nemocnice.
Celá doterajšia umelecká reflexia Jozefa Zamboja potvrdzuje pevne formulovanú líniu tvorivého programu, autorskú jedinečnosť a špecifickosť, čistotu výrazu, zmysluplne a tvorivo pretvárať interiér, napĺňať ho harmóniou a pozitívnou energiou. A to je podstata jeho poslania ako interiérového dizajnéra.
Prezentácia autora, v poradí tretia samostatná v Skalici, si kladie za cieľ predstaviť ho čo možno v najkomplexnejšej podobe.

Dana Janáčková

Františkáni v Skalici – duchovný a kultúrny odkaz

0

S rozvojom stredovekých miest vznikol nový typ mníšskej formy života, ktorý označujeme ako mendikantské rády. Na rozdiel od predošlých rádov, ktoré vychádzali z Regule sv. Benedikta, žobravé rády nehľadali tiché a pusté miesta, ktoré by mohli svojou prácou kultivovať, ale budovali svoje konventy v okrajových častiach stredovekých miest, kde medzi najchudobnejšími hlásali evanjelium napodobňujúc ich život v chudobe a prostote. Učebnicovým príkladom sú františkáni a dominikáni.
Františkáni pôsobili v Skalici až do barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, bola to prvá a zároveň najdlhšie pôsobiaca rehoľa v meste. Existencia synov sv. Františka z Assisi je v Skalici písomne doložená v roku 1442 ako bosácky kláštor. Predpokladáme, že prišli až po roku 1434, po odchode husitskej posádky z mesta. Usadili sa pri mestských hradbách v mestskom špitáli založenom Ctiborom zo Ctiboríc v roku 1414 a okrem iných povinností zodpovedali za duchovnú správu obyvateľov špitála, za čo im podľa listiny z roku 1431 patril vodný mlyn medzi Vrádišťom a Prietržkou, polia za Rotundou sv. Juraja a záhrada. Výstavba ich kláštorného kostola, ktorú zahájili v roku 1467 (prípadne roku 1465) spolu s kláštorom, spadá do tzv. druhého obdobia vzniku observantských kláštorov na Slovensku, ktoré zakladali rehoľníci prichádzajúci z juhu cez Sedmohradsko z Dalmácie a Chorvátska, za výraznej podpory uhorských panovníkov, predovšetkým Mateja Korvína. Súvisí so stabilitou mesta po roku 1450 ako i snahou Mateja Korvína posilniť postavenie Skalice ako pohraničného mesta a jeho úsilím o získanie svätováclavskej koruny. Rádové kroniky označujú za zakladateľov kláštora zemepánov susedných panstiev, konkrétne Coborovcov, držiteľov Holíčsko-Šaštínskeho panstva1, a Kropáčovcov, vlastníkov Brančského panstva. Tretím fundátorom bol kráľovský kapitán v Skalici a sikulský župan Ján Tarcai (Tharczai, +1510), ktorý bol v kláštornom chráme pochovaný a dodnes sa zachoval jeho epitaf. Tarcaiov erb sa zachoval i na svorníku vo svätyni kostola. Výraznú spätosť kláštora so susednou Moravou podčiarkuje fakt, že slávnostnú posviacku chrámu Bolestnej Panny Márie – najstarší zachovaný sakrálny objekt na Slovensku s týmto patrocíniom – vykonal 21. novembra 1484 vikár olomouckej diecézy biskup Andrej Brnenský a prvý známy gvardián kláštora Mikuláš pochádzal z Moravy. Rovnako moravské korene mali i zmieňovaní Kropáčovci. Predstaviteľ moravskej vetvy tohto pôvodne sliezskeho rodu Mikuláš Kropáč z Nevědomí získal od Mateja Korvína za jeho zásluhy v boji proti Čechom a Poliakom na Morave a v Čechách v roku 1470 zmieňované Brančské panstvo na západnom Slovensku.
Výročie posviacky chrámu sa každoročne slávilo v druhú veľkonočnú nedeľu. Kostol vznikol na mieste staršej sakrálnej stavby, ku ktorej bolo na východnej strane lode, ktorá mala rovný strop, pristavené alebo rozšírené sanktuárium. Kláštorný kostol sa stal vyhľadávaným miestom posledného odpočinku mešťanov alebo šľachticov. V lodi chrámu sa v roku 1993 zistilo 17 krýpt, v ktorých sa pochovávalo od roku 1500 až do roku 1855. Z obdobia krátko po vzniku kláštora sa dochovalo viacero epitafov či už priamo „in situ“, alebo sekundárne. K najstarším patrí gotický náhrobný kameň Agnesy de Cutzsdorff z roku 1488, neskorogotický epitaf mestského kapitána z roku 1500, zmieňovaný epitaf Jána Tarcaia z roku 1510. K nim môžeme pripočítať i torzo epitafu, ktorý sme prezentovali na výstave. Na zachovanej časti epitafu je turnajový štít s turnajovou prilbou; heraldickú figúru štítu tvoria tri cimburia. Zachovala sa i časť minuskulného nápisu z obvodu epitafu. Erb patril niektorému príslušníkovi rodu pôvodne českého rodu Vojslavických, ktorí v rozmedzí rokov 1442-1446 kúpili blízke Veselské panstvo s centrom vo Veselí (nad Moravou). Po Mikulášovi z Vojslavíc (+pred 1464) si panstvo v roku 1460 rozdelili jeho synovia Mikuláš (+1499) a Václav (+1499/1500). Ich sestra Barbora ako veno získala obce Vnorovy a Spinek (teraz súčasť Vnorov), ktoré ale predala svojmu bratovi Václavovi. Rodina bola katolícka a mala blízko k františkánom a ku kancelárovi Mateja Korvína, veľkovaradínskemu biskupovi Jánovi Filipcovi (+1509). Druhou manželkou Václava z Vojslavíc sa po roku 1485 stala vdova po Duchkovi z Bydžova a z Kunovíc Zuzana, sestra kancelára Jána Filipca. Filipec pravdepodobne podporoval i prestavbu farského chrámu v Skalici a je pochovaný vo františkánskom kostole v Uherskom Hradišti, ktorý založil a do ktorého sa utiahol na sklonku svojho života. V tomto kláštore boli pochovaní i obidvaja vlastníci Veselského panstva bratia Mikuláš a Václav z Vojslavíc. Je preto možné, že časť epitafu zo skalického františkánskeho kostola patrila ich sestre Barbore, pravdepodobne manželke Mikuláša ze Zástřízl, čomu by nasvedčovalo i posledné slovo z fragmentu epitafu. Dôvodov, prečo bola pochovaná v Skalici, môže byť viacero. Barbora zomrela pred rokom 1491 – a my nevieme, kedy zomrela –, teda pred založením františkánskeho kláštora v Uherskom Hradišti alebo ako majiteľka Vnorov podporovala skalický františkánsky kláštor, ktorý bol jej sídlu bližšie než ten v Uherskom Hradišti.
Skalický kláštor Bolestnej Panny Márie bol v rámci uhorskej františkánskej vikárie začlenený spolu s kláštormi vo Fiľakove a Hlohovci a zaniknutým kláštorom v terajšom Sajóvámosi do Sečianskej kustódie a po transformovaní vikárie na provinciu v roku 1517 sa stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Následkom morovej epidémie v roku 1535, ktorej podľahli všetci obyvatelia kláštora okrem jedného, zostal kláštor až do 60. rokov 16. storočia opustený. Pre svoju polohu si ho ako bezpečný kláštor pred osmanským nebezpečenstvom zvolil provinciál za svoje sídlo a až do roku 1680 býval miestom konávania provinciálnych kapitúl. Po dočasnom zániku kláštora v Hlohovci zostalo zo Salvatoriánskej provincie v Uhorsku v roku 1581 len torzo v podobe štyroch kláštorov (Skalica, Gyöngyös, Segedín a Cumuleu Ciuc). Počas Bočkajovho povstania podnikali povstalci zo Skalice, ktorá slúžila ako ich základňa, výpady na susednú Moravu. V lete 1605 naopak podnikli moravské vojská výpad proti Skalici a okrem toho, že zhorela polovica mesta, vydrancovali i františkánsky kláštor – ukradli alebo zničili vzácne rukopisy, knihy a paramenty. Rehoľníci utiekli do opusteného kláštora v Uherskom Hradišti, ktorý sa tak až do roku 1785 stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Po návrate do Skalice v roku 1607 obnovili činnosť školy a otvorili v kláštore noviciát. Provinciálna kapitula z roku 1616 rozhodla o oddelení noviciátu na jazykovom princípe. Pre Slovákov ako i ostatných Slovanov bol noviciát umiestnený do Skalice, pre Maďarov do kláštora v Gyöngyösi. V roku 1622 museli františkáni pod vplyvom Betlénovho povstania opäť nakrátko opustiť kláštor.
Zasvätenie kláštora Bolestnej Panne Márii sa ikonograficky uplatnilo i na typáriách kláštora. Na listine z roku 1616 sa zachoval najstarší typ pečatidla, ktoré malo oválny tvar s ostro zakončenými špicami. V pečatnom poli je zobrazená sediaca Dolorosa (Bolestná Matka Božia) s naklonenou hlavou, so zabodnutým mečom do hrude, ktorý by si chcela rukami vytiahnuť. Okolo hlavy je svätožiara s výraznými lúčmi, ktoré siahajú až k drieku postavy. V kruhopise, ktorý je od pečatného poľa oddelený rytou čiarou, je majuskulný nápis v humanistickej latinke *SIGILLVM * CONVENTVS * ZAKOLCENSIS. Kláštor používal toto typárium do konca 17. storočia a jeho vznik možno datovať do 16. storočia.
Obdobie 17. a 18. storočia môžeme pokladať za zlatý vek skalického konventu, keď v kláštore sídlili dôležité inštitúcie Salvatoriánskej provincie a zároveň v rámci provincie patril ku kláštorom s najväčším počtom rehoľníkov. Avšak ani toto obdobie nebolo bezproblémové. Kláštor v rokoch 1639, 1643 a 1729 postihol požiar, pričom po poslednom v roku 1729 sa rozhodlo o výraznej prestavbe a rozšírení konventu v duchu baroka. Epidémia moru nerobila rozdiel medzi duchovnými a svetskými osobami, ani medzi vierovyznaniami. Počas vyčíňania moru v roku 1645, ktorý do Skalice priniesli vojaci, mu podľahlo od augusta do decembra 1645 vraj okolo päťtisíc ľudí, medzi nimi i viacerí františkáni.2 Kláštor nezostal ušetrený ani vojenských udalostí v súvislosti s protihabsburskými povstaniami v rokoch 1645 a 1704.
K najhodnotnejším klenotom konventu patrila kláštorná knižnica, ktorá bola na výstave pomerne hojne prezentovaná. Knižnicu začal kláštor budovať najneskôr v 1. pol. 16. storočia. Pravdepodobne najstarší zachovaný rukopisný exlibris knižnice pochádza z roku 1523. Podľa rozhodnutia rádu z roku 1581 sa mali vytvárať kláštorné knižnice a viesť súpisy kníh, v roku 1678 sa mala vykonať revízia všetkých kníh. Knihy sa smeli požičiavať len členom kláštora, a to iba na základe písomného potvrdenia. Vynášanie kníh mimo knižnice bez dovolenia sa trestalo exkomunikáciou. Na budovanie skalickej kláštornej knižnice priaznivo pôsobilo založenie rehoľnej školy v kláštore, ako i fakt, že sa stal sídlom provinciála. Podľa vlastníckych záznamov a exlibrisov zachovaných kníh mal kláštor už v 1. polovici 16. storočia zbierku kníh, ktorá sa rozširovala. Prvú známu pohromu zažila knižnica – ako i celý kláštor – v roku 1605, keď cisárske vojsko, ktoré sa po vyhnaní bočkajovcov usadilo v kláštore, odnieslo alebo zničilo mnohé bohoslužobné knihy, veľakrát písané na pergamene a bohato iluminované. Viaceré z nich získal kláštor od Jána Filipca. Predstavu o rozsahu knižnice si vieme urobiť podľa knižničného katalógu z roku 1662, ktorý sa používal až do roku 1783. Vyhotovil ho gvardián kláštora Skaličan Klement Padela. Knihy sa doňho zapisovali do roku 1783. Súpis evidoval 1251 zväzkov a knižnica bola treťou – po trnavskej jezuitskej knižnici a panonhalmskej benediktínskej knižnici – najrozsiahlejšou rádovou knižnicou vo vtedajšom Uhorsku. Knihy sa triedili do 7 odborov a prihliadalo sa i na jazyk, v ktorom boli napísané. V ďalšom katalógu, ktorý sa viedol od roku 1754, sa knihy triedili do 21 odborov a 6 jazykových skupín. Nasledovali katalógy z rokov 1853 a 1877. Posledný katalóg z roku 1907 evidoval 5 250 zväzkov. Vtedy bola najlepšie usporiadanou františkánskou knižnicou. Do roku 1950, keď bola knižnica zrušená a knihy rozdelené medzi viacero inštitúcií, mohla obsahovať 8- až 10-tisíc zväzkov z rozmedzia 15. – 20. storočia. V roku 1938 vykonal analýzu knižnice františkán Vševlad Jozef Gajdoš. Evidoval v nej do 70 inkunábul (kniha vytlačená do roku 1500), niekoľko stoviek tlačí zo 16., 17. a 18. storočia. K najstarším titulom, ktoré vo svojej knižnici opatrovali františkáni, patrila tzv. Duchkova biblia (označovaná i ako Skalická). Ide o druhú redakciu českého prekladu biblie. Kniha vznikla v roku 1433 pravdepodobne v Prahe a je dielom pisára Duchka z Mníšku a piatich iluminátorov. Skalickí františkáni ju získali niekedy po roku 1619. V roku 1893 ju za dvetisíc zlatých získala knižnica olomouckého arcibiskupstva. Okrem tejto knihy predali františkáni arcibiskupskej knižnici v Kroměříži i Veleslavínovu bibliu (tlačený preklad štvrtej redakcie prekladu biblie do češtiny) z roku 1615 a hugenotský spis proti Ľudovítovi XIV. z roku 1691. Pre región sú cenné knihy s possesorskými záznamami. Z knižnice skalického učiteľa a kostolníka Lukáša Luboveckého, ktorý pôsobil v službách mesta do roku 1645 a je známy publikovaným inventárom skalického farského kostola z roku 1623, získal kláštor prvotlač Sentencií Petra Lombardského z roku 1487. Lubovecký kúpil knihu v roku 1616 od Jána Brestovského za 35 denárov a predtým ako sa dostala do kláštornej knižnice, istý čas patrila skalickej evanjelickej škole, ktorá zanikla po roku 1660. Podobne latinská tlačená biblia z roku 1485, skôr ako ju získali františkáni, mala viacerých majiteľov: Mateja Radoviča z Radošoviec, Macka z Koválovca a Ignáca Andreja Hasprunského (+ pred r. 1714), ktorý bol farárom v Malackách (1679 – 1699) a Gajaroch (1699 – 1709).
Františkáni ako rehoľa nie sú primárne zameraní na školstvo a vzdelávanie. No v rámci svojich pastoračných úloh veľmi často viedli školy a vzdelávacie ústavy. Na kňazské poslanie pripravoval rád svojich rehoľníkov prostredníctvom teologických kurzov, ktoré bývali v niektorom kláštore provincie. Pre relatívne bezpečnú polohu Skalice bola v roku 1561 v kláštore zriadená rehoľná bohoslovecká škola, kde sa prednášalo už podľa novej metodiky výučby. Na prevádzku školy prispieval od roku 1590 i panovník 100 zlatými zo skalického tridsiatku. Činnosť školy, ako i život v kláštore, prerušilo najskôr vstaní školu obnovili v roku 1610 a po Betlénovom v roku 1627. Po roku 1616 k nej pribudla i rehoľná škola stredného stupňa. Bohosloveckú školu z obavy pred tureckým vpádom zo Skalice v roku 1663 preložili, no o 10 rokov neskôr ju opäť otvorili. Slúžila predovšetkým bratom zo slovenskej a nemeckej jazykovej oblasti. Rehoľné štúdium zrušili nariadením panovníka z roku 1784.
Na gymnáziu, ktoré v roku 1773 po zrušení rádu jezuitov prevzali pavlíni, začali od roku 1800 vyučovať i františkáni, ktorí postupne nahrádzali bývalých pavlínov. Od roku 1807 vyučovali už len františkáni a viedli ho až do jeho zrušenia v roku 1850. V tomto období bola škola i oficiálne označovaná ako Skalické kráľovské nižšie gymnázium rehole sv. Františka.
Členmi Salvatoriánskej provincie boli príslušníci viacerých národov, ale v základe boli rozdelení na slovenskú a maďarskú národnosť. K slovenskej sa okrem samotných Slovákov hlásili i Moravania, Slezania, Česi, Poliaci a Nemci. Pri Moravanoch išlo o bratov, ktorí pochádzali hlavne z južnej Moravy a niekedy sú označovaní i ako Moravskí Slováci a po Slovákoch – z 390 pátrov sa za Slovákov hlásilo 234 – tvorili najpočetnejšiu skupinu (122 pátrov). K maďarskej sa hlásili Maďari, ale okrem nich i niektorí z iných národností, medzi nimi i Slováci. V roku 1771 mala provincia 990 členov, z toho po 495 členoch mala slovenská i maďarská národnosť. Jazykové a národnostné otázky pri obsadzovaní provinciálnych predstavených vyriešila provincia ešte v roku 1653 na zasadnutí v Hlohovci. Na základe tzv. hlohoveckej alternatívy, ak bol za provinciála zvolený Slovák, definítorom (jeho poradca) bol Maďar a naopak. Túto prax paritného zastúpenia obidvoch národností potvrdzuje i zoznam rehoľníkov z roku 1771. Spomedzi rehoľníkov pochádzalo 75 bratov zo Záhoria, z nich 11 sa hlásilo, i keď si uvádzali ako materinský jazyk slovenčinu, k maďarskej národnosti: 3 bratia a 8 pátri. Zo Záhoria najviac pátrov pochádzalo zo Skalice (30), čo bolo prirodzené, pretože v meste sa nachádzal kláštor a Skalica bola najľudnatejším sídlom regiónu. Ostatní pátri pochádzali zo severnej časti Záhoria, z oblasti, ktorá patrila do kveštovacieho rajónu skalického kláštora. Kveštovanie (z latinského quaero – hľadať, dopytovať sa), ktoré bolo pre žobravé rády typické, bolo jedným z príjmov rehoľníkov. Františkánski frátri navštevovali domy po okolitých obciach a prosili o niečo pre kláštor. Kveštovaním bývali poverení zvyčajne dvaja frátri kláštora. V čase, keď v kláštore fungovala i škola, bývali kveštármi až 4 bratia. Najstarší záznam o bratovi poverenom zbieraním almužny zo skalického kláštora je z roku 1608. Kveštovanie v jednej obci spravidla trvalo viacero dní. Almužnu dostávali zvyčajne vo forme naturálií. Každý z kláštorov mal svoj rajón, kam chodieval zbierať almužny. Skalický kláštor poškodilo nariadenie z roku 1788, ktorým mali zakázané kveštovať na susednej Morave, odkiaľ ale získavali najväčšiu časť svojich milodarov. Na Morave ich okruh zahŕňal 114 obcí a na Slovensku 48 obcí. Preto žiadali, či by nemohli zbierať almužny v obvode zrušeného františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach. Južná časť Záhoria patrila do kveštovacieho rajónu Mariánskej provincie, konkrétne františkánskeho kláštora v Malackách.
Františkáni ako rehoľníci s evanjelizačným a apoštolským poslaním aktívne pôsobili a sa uplatnili v širokom množstve úloh, ktoré nebývali iba čisto duchovnej povahy. Ich prvoradou úlohou bola misijná, kazateľská a dušpastierska činnosť. V kláštore bol vždy niekto z pátrov určený za spovedníka a kazateľa pre veriacich. Pátri vypomáhali skalickému dekanovi pri správe farnosti a veľakrát nahrádzali kaplánov. Zvyčajne vysluhovali bohoslužby vo filiálkach. Vypomáhali i v okolitých farnostiach a v mariánskom pútnickom mieste v Šaštíne. Bývali i dvornými kaplánmi zemepánov, predovšetkým Coborovcov. Po dedinách konávali ľudové misie. Od roku 1733, keď sa začali zo Skalice pravidelne konávať púte do Šaštína, vždy niektorý z rehoľníkov sprevádzal pútnikov k Sedembolestnej. Tento zvyk pretrval až do zrušenia rehole. Organizovali púte i do iných pútnických miest, hlavne na susednú Moravu.
Kláštor zastrešoval aj Bratstvá sv. Františka Assiského, ľudovo označované ako bratstvá kordigerov alebo pásikárov podľa opaskov, ktorými sa členovia prepásavali podľa príkladu sv. Františka na pamiatku Kristovho spútania. V 2. polovici 18. storočia pôsobili pásikári v každej farnosti a vo viacerých filiálkach Šaštínskeho archidiakonátu. Spomedzi náboženských bratstiev bolo toto bratstvo najpopulárnejším. V roku 1638 získal kláštor opätovné potvrdenie bratstva, ktoré bolo zavedené s pápežským schválením ešte v 2. polovici 15. storočia, ale pre rozličné nepokoje a vojny bolo jeho trvanie prerušené. Na čele spoločenstva kordigerov stál direktor bratstva, ktorým býval niektorý páter františkán. Členovia sa schádzali pravidelne každý mesiac na spoločných bohoslužbách. Každoročne sa volili z radov laikov úradníci (oficiales) bratstva a osobitne zástupcovia pre mužov a pre ženy, označovaní ako rodič alebo tatík, či matka. Františkáni navštevovali – minimálne raz za rok – i zhromaždenia pásikárov v jednotlivých obciach. Zvyčajne sa vtedy konávali voľby. Vo
farnostiach viedli bratstvá pásikárov miestni farári.
Podobne z františkánskej spirituality vychádzal i františkánsky tretí rád, ktorý združoval laikov. Pri skalickom kláštore ho založili v roku 1744. Terciári sa mali v súlade so svojím civilným povolaním usilovať o kresťanskú dokonalosť a čas napĺňať v zhode s ofíciom (spoločné pravidelné modlitby rehoľníkov). Opätovne bol tretí rád pri skalickom kláštore obnovený 26. 12. 1883. O štyri roky neskôr mal už 400, v roku 1904 vyše 920 členov, a to ako zo Slovenska, tak i z Moravy. Každý uchádzač o vstup dostal pri obliečke rehoľné meno a po uplynutí minimálne ročnej lehoty skladali sľuby. Spomínané úkony sa konávali pri zhromaždeniach, ktoré bývali 8– 10-krát do roka v kláštornom kostole. Vedením terciárov bol poverený vždy niektorý z pátrov a funkciou ministra III. rádu zasa niektorý laik.3
Ďalším náboženským spolkom, ktorý vznikol pri františkánskom kostole, bolo spoločenstvo Božského Srdca. Vzniklo v roku 1855 z podnetu pátra Maurícia Martina Reháka (1816 – 1871), rok pred rozšírením tohto sviatku na celú cirkev. Oficiálne spoločenstvo v Skalici potvrdil trnavský generálny vikariát 17. 12. 1897 a 4. 1. 1898 sa duchovne pridružilo k centrálnemu rímskemu spoločenstvu Božského Srdca, ktoré existovalo pri chráme Santa Maria de pace a získalo účasť i na jeho milostiach. Členovia sa schádzali na spoločných bohoslužbách každý prvý piatok v mesiaci a v prvú nedeľu v mesiaci. Po omši mávali spoločnú pobožnosť s litániami a modlitbou, v nedeľu poobede bývala pobožnosť s litániami. Výročnú slávnosť mávalo spoločenstvo v nedeľu po oktáve Božieho Tela s kázňou o Božskom Srdci a na sviatok Všetkých verných zosnulých za zosnulých členov rádu. Bohoslužby viedol páter františkán poverený vedením spoločenstva. V roku 1902, odkedy sú zachované záznamy spoločenstva, bol ním gvardián kláštora, skalický rodák Mansvét Príkaský (1866 – 1929) a spoločenstvo malo 1192 členov. Spolu sa do spoločenstva v rozmedzí rokov 1887 – 1934 zapísalo vyše dvetisíc osôb, ktoré podobne ako v prípade terciárov pochádzali zo širšieho okolia.
Františkáni kultivovali i duchovnú kultúru mesta. Viedli divadelné a bábkarské krúžky, s členmi ktorých nacvičovali divadelné hry, v roku 1926 zriadili pre mládež Združenie sv. Agáty, v roku 1936 založil páter Václav Henrich Černák Spolok sv. Antona. V roku 1898 sa angažovali františkáni pri založení Spolku sv. Vincenta v Skalici. Cudzia im nebola ani starostlivosť o telo. Počas moru v roku 1680 ako jediní spomedzi rehoľníkov v meste, ktorí prežili, vysluhovali sviatosti a pomáhali praktickými a lekárskymi radami. Počas napoleonských vojen pomáhali pri ošetrovaní ranených vojakov, ktorí boli umiestnení v Skalici vo vojenskom lazarete. No a netreba zabúdať, že ako duchovní pôsobili v skalickom Štíbore.
Koncom roka 2015 Záhorské múzeum v Skalici vo svojich výstavných priestoroch pripravilo v spolupráci s viacerými kultúrnymi a náboženskými inštitúciami výstavu Františkáni v Skalici s podtitulom Duchovný a kultúrny odkaz, ktorá bola venovaná pôsobeniu tohto rehoľného spoločenstva v meste a regióne. Výstava prezentovala činnosť františkánov v Skalici v dvoch základných rovinách, a to ako stredisko náboženského života s pastoračným zameraním a ako kultúrno-duchovné centrum regiónu. Samostatná pozornosť v rámci projektu bola venovaná cennej kláštornej knižnici a pedagogicko-výchovnej funkcii rehoľníkov na poli náboženskom a osvetovom.
V minulosti museli rehoľníci viackrát opustiť skalický kláštor, aby sa opäť – hoci i s odstupom niekoľkých desaťročí – opäť do Skalice vrátili. Verme, že to nebude inak ani tentoraz.

Poznámky
1 Coborovci získali Holíčsko-Šaštínske panstvo až v roku 1489 a nemohli sa teda podieľať na vzniku kláštora. Za zakladateľov kláštora boli uznaní až dodatočne v roku 1680 za ich podporu kláštoru.
2 Šátek, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava : SSV, 1946, s. 41 uvádza, že na mor v kláštore zomrelo 12 osôb, z toho 8 kňazov. Podľa Literárny archív SNK Martin, sign. RHKS 388 v skalickom kláštore na následky moru v roku 1645 zomrelo iba 7 rehoľníkov, a to pátri František Citharák (+ 11. 9. 1645), Ján Skalický (+ 15. 9. 1645), František od sv. Benedikta – emeritný provinciálny páter, ktorý sa staral o nakazených morom (+ 27. 9. 1645), Alexej Kremnický (+ 28. 9. 1645) a bratia Michal Jaslovický (+ 27. 9. 1645), Bonaventúra Šaštinský (+ 27. 9. 1645) a Inocent Čech (Bohemus) (+ 29. 9. 1645).
3 Po obnove III. rádu v Skalici poznáme niektorých rehoľníkov, ktorí ho viedli: P. Klement Anton Intribus (? – marec 1889), P. Marcel Dáranský (apríl 1889 – august 1890), Gerard Maťašovský (september 1890 – august 1894), P. Dominik Kešero (Kessereö, Kessero) (september 1894 – ?). Ministrom III. rádu bol v rokoch 1883 – 1894 Jozef Žiška a po ňom Josef Havlíček z Rohatca.

Pramene a literatúra
Arcibiskupský zámek Kroměříž, Inv. č. AO–AMK 21 133, O/c V 3; Inv. č. AO–AMK 7751, C/a III 10; Inv. č. AO–AMK 2074, A/c IX/2 7.
Literárny archív SNK Martin, sign. RHKS 388, RHKS 404.
MV SR, Štátny archív Bratislava, f. Fragmenty archívu františkánov v Skalici.
MV SR, Štátny archív Trnava, pobočka Archív Skalica, f. Magistrát mesta Skalice, šk. Quietantiae 1615-1854; Šátek, Jozef. Holíčsko-šaštínske panstvo. Rukopis; Horáková, Valéria. Skalica, františkánsky kostol, Kráľovská ulica. Etapizácia vývoja objektu. Rukopis, Bratislava, 1993.
Univerzitná knižnica Bratislava, sign. Inc 264, Inc 184, Inc 372, Ms 974, Ms 796.
Breitenbacher, Antonín. Skalická bible v arcib. knihovně v Kroměříži. In Hlídka, roč. XXXIX, 1922, č. 4, s. 179-181, č. 5, s. 227-232.
Brezina, Peter. Harmonizujúce dielo františkánov v Skalici v 15. – 21. storočí. Mokrý Háj : Ateliér knihy, 2012.
Buran, Dušan a kol. Gotika. Bratislava : SNG, 2003.
Drahošová, Viera – Hlavatý, Jozef – Minďaš, Miroslav. Výskum františkánskeho kostola v Skalici (3. časť). In Záhorie, roč. 2, 1993, č. 5-6, s. 26-28.
Drahošová, Viera (Zost.). Skalica. Skalica : Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.
Drška, Richard. Samospráva mesta Skalica v rokoch 1372 – 1711. Rigorózna práca. Trnava : FF TU, 2015.
Fridrich, Urban. Historia seu compendiosa descriptio provinciae hungariae Ordinis Minorum S. P. Francisci… Pars II. Cassoviae: Typis Academici Societatis Jesu, 1759.
Hlavatý, Jozef. Výskum františkánskeho kostola v Skalici (5. časť). In Záhorie, roč. 3, 1994, č. 4, s. 20-22.
Jurkovič, Fidél. Františkáni na Slovensku. Minulosť a prítomnosť do konca 20. storočia. Trnava: Provincialát Rehole menších bratov františkánov, 2003.
Kršková, Mária. Osídlenie severného Záhoria v stredoveku. Diplomová práca. Trnava : FF TU, 2006.
Lővei, Pál. Künstlerische Beziehungen in der Grabmalkunst der westlichen und nordwestlichen Gebiete des Königreichs Ungarn im Spätmittelalter Einführung in die Epigraphik des Mittelalters und der frühen Neuzeit. In Ročenka SNG Galéria 2004 – 2005. Bratislava: SNG, 2006, s. 123-138.
Miláčková, Martina (ed.). Arcibiskup Theodor Kohn (1893-1904). Neklidný osud talentovaného muže. Olomouc : Muzeum umění Olomouc, 2012.
Minďaš, Miroslav. Heraldické náhrobníky zo Skalice. In Heraldika na Slovensku, Martin : SGHS, 1997, s. 94-99.
Minďaš, Miroslav. Výskum františkánskeho kostola v Skalici (2., 3. časť). In Záhorie, roč. 3, 1994, č. 1, s. 16-18, č. 2, s. 12-13.
Pilňáček, Josef. Rody starého Slezka 3. Brno : Moravský zemský archiv, 1991.
Plaček, Miroslav – Futák, Peter. Málo známý pozdně gotický náhrobník Apolónie z Vojslavic. In Dáňová, Elena – Mezihoráková, Klára– Prix, Dalibor (eds.). Artem ad vitam. Kniha k poctě Ivo Hlobila. Praha : Artefactum, 2012, s. 237-242.
Plaček, Miroslav a kol. Veselí nad Moravou. Město na řece času. Veselí nad Moravou : Město Veselí nad Moravou, 2011.
Pokluda, Zdeněk. Rytíři z Vojslavic. In Malovaný kraj, roč. XXXIII, 1997, č. 2, s. 5.
Sasinek, F. V. Starožitnosti Skalice. In Slovenský letopis pre historiu, topografiu, archaeologiu a ethnografiu, roč. II., 1877, zošit 4, s. 265-266.
Šátek, J. – Damborák, F. – Buchta, J. Tristo rokov skalického gymnázia. Skalica : Školská a kultúrna komisia pri MsNV v Skalici, 1965.
Šátek, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava : SSV, 1946.
Zvara, Edina. Ferencesek Szakolcán a korai újkorban. Budapest : METEM, 2012.