streda, 22 marca, 2023
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

703 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Záhorie 6/2014

0
Viera Drahošová: Snehové jazyky pri Mokrom Háji

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Sedembolestná a Záhorie
Mgr. Michal Kováč: K problematike etymológie toponyma Vrádište
PhDr. František Karas: Šaštínsky les počas 2. svetovej vojny
RNDr. Eva Kalivodová, CSc., Ing. Peter Kalivoda: Zahniezdi húska štíhla aj na Záhorí?
PhDr. Viera Drahošová: Náš rozhovor s PhDr. Petrom Michalovičom
Doc. PhDr. Jarmila Bednaříková, CSc.: K jubileu Malovaného kraje
Nové knihy / Správy
Rok Sedembolestnej Panny Márie (ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.)
Kniha Záhoria 2013 (PhDr. Viera Drahošová)
Prvá svetová vojna a Záhorie (redakcia)
O knižnej novinke Terézie Kvapilovej (PhDr. Stanislava Repar, PhD.)
Bibliografia XXIII. ročníka (r. 2014) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)

PhDr. Vladimír Blaho – Rodina Ozábalovcov

0

Slovenský rozhlas začal pred niekoľkými rokmi vysielať seriálové spracovanie histórie významných slovenských rodov. Niektoré z týchto rodín svojou aktivitou poznačili osudy všetkých Slovákov, iné boli významné aspoň v rámci svojho regiónu.
Jednou z národoveckých rodín Záhoria v druhej polovici 19. storočia bola aj rodina Ozábalovcov z Borského Sv. Jura. Táto sa dostala do príbuzenského pomeru s rodinou Kubinovcov z Moravského Sv. Jána, a to vďaka rechtorovi Antonovi, ktorý si vzal za manželku Alžbetu Kubinovú. Do konca 19. storočia z oboch rodín boli oveľa známejší práve Kubinovci, a to vďaka Andrejovi, kňazovi a prekladateľovi z románskych jazykov (jeho preklad Danteho Božskej komédie sa bohužiaľ nezachoval), ako aj dr. Jozefovi Kubinovi, ktorý bol v rokoch 1892-1906 poslancom Uhorského parlamentu a potom počiatkom 20. storočia prepustil svoj volebný obvod MUDr. Pavlovi Blahovi. Spomínaná Alžbeta, moja prababka, mi ako malému chlapcovi rozprávala zaujímavé historky dotýkajúce sa práve svätojánskych volieb, ktorých atmosféra sa v ničom nelíšila od popisu, aký nám zanechal Janko Kalinčiak vo svojej Reštaurácii. Voči neprávosti maďarských úradov sa naši národovci bránili tak ako vedeli, pričom vraj účinným prostriedkom boli „záprdky“ hádzané slovenskými ženičkami na vládneho kandidáta.
Ale vráťme sa k rodine Ozábalovcov. Anton Ozábal mal siedmich súrodencov. Bol z nich najstarší a hneď za ním nasledoval Michal, ktorého syn Alojz pobývajúci v prevratových dňoch v Skalici bol údajne (napriek svojmu študentskému veku) poverený dočasnou Šrobárovou vládou na vyhlásenie stanného práva, aby sa zabránilo v meste rabovačkám. Po tomto „krste ohňom“ sa Alojz dal na diplomatickú dráhu a počas druhej svetovej vojny zastával post chicagského konzula v exilovej Benešovej vláde a v rokoch komunistického teroru skončil vo väznici na Pankráci.
Oveľa viac zaujímavých informácií však možno sprostredkovať o rodine samotného Antona Ozábala, ktorého manželka Alžbeta sa po jeho smrti (1917) usadila v Skalici. Istý čas bývala v zadnom trakte dnešného Záhorského múzea (čím nepochybne prispela k budúcej väzbe rodiny Ozábalovcov na rodinu Blahovcov), potom vystriedala spolu so svojou nevydatou dcérou Alžbetou v Skalici niekoľko podnájmov (na Hubovej, Potočnej a Hollého ulici), aby našla po 94-ročnom živote pokoj na skalickom katolíckom cintoríne. Alžbeta mala s Antonom na ten čas málo, iba päť detí (ako nepočítame dvojo dvojičiek, ktoré zomreli po narodení), z ktorých Jozef, učiteľ v Radošovciach a neskôr školský inšpektor v Nitre a Zlatých Moravciach (1880-1953) bol pravým osvetárom. Venoval sa ochotníckemu divadlu, v Nitre v roku 1918 zorganizoval prvé divadelné predstavenie v slovenskej reči, prekladal divadelné hry, písal učebnice pre ľudové školy a viedol učiteľský spevácky zbor Žitavan.Na dôchodok sa usadil v Skalici v dnes už neexistujúcom domčeku s rozkošnou záhradou, ktorý predtým obývali sestry Jurkovičové. Z jeho súrodencov sa ozajstnou Skaličankou stala len sestra Alžbeta (1889-1982), ktorá po sedemročnom pobyte v USA počas prvej svetovej vojny zakotvila v Skalici ako úradníčka v miestnej Americko-slovenskej banke, no predovšetkým ako pracovníčka a neskôr vedúca výšivkárskeho družstva a svoj život tu dožila ako jedna z najhorlivejších čitateliek miestnej knižnice. Najmladší z jej bratov Janko zomrel ešte ako študent a dvaja ďalší bratia utiekli pred vojenskou službou v rakúsko-uhorskej armáde do USA, kde paradoxne nastúpili vojenskú dráhu. Kým Anton (1893-1942) sa príliš neuplatnil, o desať rokov starší Imrich sa vyšvihol do hodnosti námorného kapitána a obhajoval mocenské záujmy USA od Filipín a Japonska po Kubu. Vrcholom jeho vojenskej kariéry bol post guverného na významnej vojenskej základni na ostrove Guam v Tichomorí, za čo sa mu Amerika odvďačila tým, že ho nechala pochovať (v roku 1953) na známom Arlingtonskom cintoríne so všetkými vojenskými poctami neďaleko od miesta, kde o desať rokov neskôr spočinulo telo prezidenta Kenedyho.
Kým spomínaní štyria súrodenci zomreli bezdetní, najstarší Jozef mal až desať detí. Vo verejnosti najznámejší bol hádam najmladší z nich herec Ľudo Ozábal (1922-1992), ktorý popri hereckej aktivite v činohre SND bol istý čas aj riaditeľom Nitrianskeho divadla Andreja Bagara, a tiež jeho starší brat Ján (1914-1981), pôvodne učiteľ, ale potom jednej z nestorov slovenského bábkarstva a dlhoročný riaditeľ Štátneho bábkového divadla v Bratislave. Najstarší z bratov Vladimír ako dôstojník slovenskej armády v roku 1945 emigroval spolu s priateľom spisovateľom Cígerom Hronským najprv do Talianska a potom do Argentíny, jeho exodus pokračoval do  USA ( riaditeľ vodárne v Clevelande) a skončil sa až na ostrove Sv. Vincenta v Malých Antilách (1910-1970). Ďalší z chlapcov Laco bol podobne ako jeho bratia horlivým skautom, vystriedal viacero povolaní a hoci neurobil nijakú mimoriadnu kariéru, ovládal viacero jazykov vrátane esperanta, hral na niekoľkých hudobných nástrojoch a napokon zakotvil v Trnave. Väzbu na Skalicu mali však skôr štyria ďalší súrodenci. Viktor (1913-1944), ktorý sem často chodieval za svojou starou mamou, zahynul v SNP ako veliteľ práporu Jegorovovej partizánskej jednotky a je pochovaný (po prenesení jeho ostatkov z provizórneho hrobu pri Priekope) v spolu so svojimi rodičmi oproti kaplnke skalického cintorína. Na pomníku padlých v Potočnej ulici je jeho meno mýlne uvedené ako Pavel Ozábal. Najstaršia z tejto generácie – Ľudmila (1907-1996) sa na Skalicu naviazala len nepriamo prostredníctvom manželstva s najmladším synom MUDr. Pavla Blaha a na tunajšom cintoríne spočíva spolu so svojou tetou a starou mamou. Len o desať mesiacov mladšia Oľga (1908-1988) sa vydala za skalického lekára MUDr. Jána Zálešáka, jej deti tu vychodili školy a po smrti svojho manžela (1958) opustila dom neďaleko františkánskeho kostola a dnes spolu s manželom odpočíva v hrobe príbuznej rodiny Wolfovcov. Najviac sa so Skalicou zžil Ivan (1919-2002), ktorý bol dlhoročným pracovníkom miestnej samosprávy a ktorého dvaja synovia (a ich deti) dodnes patria ku Skaličanom.
Počet i štruktúra obyvateľstva Skalice zaznamenali v posledných desaťročiach významné zmeny. Pri prechádzke po skalických cintorínoch nachádzame na pomníkoch popri menách novších „prisťahovalcov“ aj mená tradičných skalických rodín, ako sú Buchta, Ivičič, Dinka, Macháček, Hrebíček, Mitták, Quotidián, Glázner, Šablatúra a pod. Ozábalovci síce nepatria medzi skalických starousadlíkov, ale zanechali svoju stopu nielen tu, ale aj na celom Záhorí a v niektorých prípadoch aj v širších celoslovenských rozmeroch.

Ján Hollý – spomienkové podujatie v Borskom Mikuláši

0

Spolok slovenských spisovateľov v Skalici

0

Dňa 4. marca Záhorské múzeum v Skalici navštívila 15-členná delegácia Spolku slovenských spisovateľov, ktorí zavítali do Skalice pri príležitosti 100. výročia narodenia významného básnika, pedagóga a prekladateľa Pavla Bunčáka. Na pôde radnice ich prijal primátor mesta Ing. Ľudovít Barát, následne položili veniec k pamätnej tabuli básnika na Gvadániho dome a v sprievode riaditeľky knižnice Ľubice Rozborilovej si pozreli jej priestory. Po položení kvetov k pamätnej tabuli Františka Víťazoslava Sasinka navštívili Záhorské múzeum, kde sa v skratke oboznámili s činnosťou múzea, s pripravovaným podujatím k výročiu Pavla Bunčáka i plánovanými aktivitami v rámci prebiehajúceho Roka Ľudovíta Štúra. Spisovateľov sprevádzali ich skalickí kolegovia dr. Jozef Špaček, Miroslav Brück a prof. Eva Fordinálová.

Plán výstav na rok 2015

0
Výstavy vo vlastných výstavných priestoroch:

Z najnovších prírastkov Záhorského múzea v Skalici
vlastná výstava k 110. výročiu Záhorského múzea v Skalici
5. 12. 2014 – 30. 1. 2015

VI. stretnutie umelcov Záhoria
30 rokov Záhorskej galérie v Senici
výstava prevzatá zo Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici
5. 2. – 6. 3. 2015

Pavel Bunčák:  Autoportrét
vlastná výstava k 100. výročiu narodenia básnika
13. 3. – 17. 4. 2015

Minerály Slovenska a Čiech
výstava prevzatá zo Západoslovenského múzea v Trnave
13. 3. – 17. 4. 2015

Július Koreszka 1895 – 1958
výstava k 120. výročiu narodenia umelca v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici
24. 4. –  7. 6. 2015

AMFO 2015
výstava v spolupráci so Záhorským osvetovým strediskom v Senici
11. 6. – 5. 7. 2015

Ivan Schurmann – Gregor Schwartz:  Výber z diela
výstava k životnému jubileu Ivana Schurmanna
10. 7. – 13. 8. 2015

Anton Hanzalík AH 2005 – 2015
výstava k životnému jubileu autora
21. 8. – 20. 9. 2015

Karel Novák
výstava k storočnici narodenia autora
25. 9. – 30. 10. 2015

Pavel Fürstenzeller – Výber z diela
výstava k nedožitým deväťdesiatinám autora
6. 11. – 4. 12. 2015

Františkáni v Skalici
vlastná výstava
11. 12. 2015 – 30. 1. 2016

Výstavy mimo vlastných výstavných priestorov: 

1. svetová vojna a Záhorie
MKC Malacky
13. 1. – 22. 2. 2015

Mystika Záhoria
VÚC Trnava – budova úradu
2. 3. 2015

Vinohrady, vinohrady
Dom kultúry v Skalici, pri príležitosti Družobnej výstavy vín
25. 4. 2015

Pavel Bunčák – Autoportrét
Národné osvetové centrum, V-klub Bratislava
27. 4. 2015

Pavel Bunčák – Autoportrét
Záhorská knižnica Senica
od 22. 5. 2015

Mystika Záhoria
MKC Malacky
od 9. 7. 2015

MUDr. Pavel Blaho
Lázně Luhačovice
1. – 14. 9. 2015

Prvá svetová vojna a Záhorie
Univerzitná knižnica v Bratislave
28. 10. – 28. 11. 2015

Minerály Slovenska a Čiech

0

Tlačová správa

Názov podujatia:          Minerály Slovenska a Čiech

Miesto:              Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:            výstava potrvá od 13. marca do 17. apríla 2015

Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci so Západoslovenským múzeom v Trnave pripravilo výstavu Minerály Slovenska a Čiech.
Výstava pozostáva z fotografií minerálov Slovenska a Čiech a z vzoriek minerálov. Minerály pochádzajú zo známych i menej známych lokalít, na ktorých sa ťažilo v minulosti, no v súčasnosti z nich väčšina zanikla. Vystavené sú aj unikáty minerálov, ktoré boli prvýkrát popísané z územia Slovenska. Predmety sú zo zbierkového fondu Západoslovenského múzea v Trnave.

Pavel Bunčák Autoportrét

0

Pri príležitosti 100. výročia narodenia jednej z najvýznamnejších literárnych osobností Skalice 20. storočia, významného slovenského básnika, predstaviteľa a spoluzakladateľa básnického smeru nadrealizmu, pedagóga, prekladateľa a spisovateľa Pavla Bunčáka (4. marec 1915 Skalica – 5. január 2000 Bratislava) pripravilo Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s básnikovou dcérou Milicou Lustigovou-Bunčákovou a ďalšími rodinnými príslušníkmi výstavu Pavel Bunčák Autoportrét. Pätnásť panelov je v chronologickom poradí venovaných rodine, z ktorej pochádzal a ktorá patrila k významným národne orientovaným vzdelaneckým rodinám v regióne, rodičom Ľudevítovi Bunčákovi a Hermíne, rodenej Gröblovej, jednotlivým etapám života a profesionálnej kariéry básnika, básnickému smeru nadrealizmu, manželke Viere Bunčákovej, rodenej Pallovej a odkazu jeho diela. Obsah panelov popri životopisných údajoch dopĺňajú jeho citáty, úryvky z dobovej tlače, fotografie a ukážky poézie. Výstava je doplnená osobnými predmetmi básnika, rukopismi, korešpondenciou, vlastnými maľbami a vydanými zbierkami poézie.
Slávnostné otvorenie výstavy bude spojené s besedou o živote a diele Pavla Bunčáka s literátmi Jozefom Špačkom, Jaroslavom Vlnkom a Miroslavom Brückom. V priebehu podujatia sa uskutoční prezentácia publikácie Pavel Bunčák v krajine detstva. Osobnosť básnika sprítomní filmový medailón s názvom Pavel Bunčák, ktorý realizovala Slovenská televízia v roku 1973, premietnutý výhradne pri tejto príležitosti. Kultúrny program vytvoria hudobnými vstupmi Roman Blaha (klavír) a Peter Michalovič (husle).
Výstava potrvá do 17. apríla 2015.

PhDr. Viera Drahošová

Návšteva záujemcov o habánov

0
PhDr. Jiří Pajer, syn pani Marianny, pani Marianna a Dr. Anna Ridovics
Dňa 19.2. navštívili Záhorské múzeum, Sobotište a Veľké Leváre skupina záujemcov o históriu novokrstencov. Pani Marianna so synom chcela navštíviť miesta, kde žili jej predkovia. Narodila sa v komunite novkrstencov v Kanade a podľa matričných záznamov zistila, že jej predkovia Pulmanovci žilli v habánskom dvore v Sobotišti.
Odborný výklad a sprievodné slovo zabezpečoval PhDr. Jiŕí Pajer, habanológ zo Strážnice a kolegovia z Magyar Nemzeti Múzeum z Budapešti pod vedením dr. Anni Ridovics.

VI. stretnutie umelcov Záhoria

0

Tlačová správa

Názov podujatia: VI. stretnutie umelcov Záhoria
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania: štvrtok 5. februára 2015 o 16.00 hod.
výstava potrvá do 6. marca 2015

Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici už tradične prináša všetkým záujemcom a priaznivcom po premiére v Senici reprízu obsiahlej periodickej výstavy VI. stretnutie umelcov Záhoria, ktorú pri príležitosti 30. výročia svojho vzniku usporiadala regionálna Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici.

Záhorská galéria Jána Mudrocha sídli v neskorobarokovom kaštieli Machatka v Senici. Po odbornej príprave galérie PhDr. Štefanom Zajíčkom v Záhorskom múzeu v Skalici v rokoch 1976 – 1984 a adaptácii kaštieľa v rokoch 1978 – 1984 bola galéria zriadená 1. decembra a slávnostne otvorená 14. decembra 1984 úvodnou výstavou Umelci Záhoria. Za tridsať rokov svojej činnosti galéria rozvinula širokú aktivitu. V zbierkotvornej činnosti vlastní 3169 diel, z toho z oblasti maliarstva 570, sochárstva 138, kresby 1939, grafiky 285 a užitého umenia 237 diel, najmä umelcov spätých so Záhorím. V expozičnej činnosti galéria odborno-metodicky spravuje Galériu J. Koreszku v Záhorskom múzeu v Skalici, zostavenú z jej zbierok. Vo výstavnej činnosti galéria usporiadala 783 výstav. Okrem svojho regionálneho poslania galéria vo svojej odbornej špecializácii usporadúva od roku 1992 celoslovenské trienále poslucháčov výtvarných škôl Talenty, doteraz osem ročníkov. Z hľadiska pohraničnej polohy galérie je prirodzene jej druhou špecializáciou spracovanie a prezentácie blízkeho moravského a českého výtvarného umenia, najmä v spolupráci s partnerskou Galériou výtvarného umenia v Hodoníne. Najnovšie galéria organizuje výtvarné sympóziá. V edičnej činnosti galéria vydala sedem monografií a vyše päťdesiat publikácií v dlhodobom cykle Umelci Záhoria a šesť publikácií v cykle Spoločné výstavy umelcov Záhoria. Galéria vlastní knižnicu a archív.

Výstava VI. stretnutie umelcov Záhoria prezentuje diela od 69 umelcov najrôznejšie spätých so Záhorím v oblasti maliarstva, sochárstva, intermediálneho umenia, kresby, grafiky a odborov užitého umenia v oblasti keramiky, nábytkového dizajnu, pričom je zastúpená aj architektúra a umelecká fotografia. Výstavu charakterizuje široký diapazón výtvarných postupov autorov počnúc od menej zastúpených realistickejších názorov, cez mnohotvárne znakové vyjadrenia až po abstraktnejšie fantazijné tvorivé prístupy. K výstave je vydaná publikácia s farebnými reprodukciami diel.
Úvodné slovo k výstave prednesie riaditeľ senickej galérie PhDr. Štefan Zajíček. V rámci vernisáže sa predstaví hrou na klavíri Roman Blaha.

PhDr. Štefan Zajíček

 

Prezentácia knihy Martin Hoferka – Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16. – 18. storočí

0

Tlačová správa

Martin Hoferka: Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16. – 18. storočí. Náboženský život farností vo svetle kanonických vizitácií
Prezentácia knihy
Koncertná sála františkánskeho kláštora, Skalica
27. februára 2012 o 15.30 hod.

Pri uvedení knihy vystúpi s príhovorom Mons. Ján Formánek, generálny vikár Bratislavskej arcidiecézy a recenzentka Prof. PhDr. Mária Kohútová, CSc., z Historického ústavu SAV. Na organe zahrá BcA. Eva Flamíková
Kniha z pera odborného pracovníka múzea približuje vývoj farností na úrovni archidiakonátnej správy, ktorá tvorila medzistupeň medzi farskou organizáciou a biskupstvom a združovala farnosti istého územia do obvodu na čele s archidiakonom. O živote farností, respektíve o stave farského kostola a iných cirkevných budov, o duchovnom, ktorý vo farnosti účinkoval, o veriacich a ich náboženskom živote nachádzame najviac informácií v zápisniciach z kanonických vizitácií, ktoré predstavujú základný prameň výskumu.
Kniha pozostáva zo siedmich kapitol, v ktorých autor oboznamuje s vývojom územia Šaštínskeho archidiakonátu, s vizitačnými zápisnicami ako historickými dokumentami. Jadro knihy predstavujú kapitoly, ktoré čerpajú priamo z vizitačných zápisníc. Ide o sakrálne stavby, ich mobiliár a hmotné zabezpečenie. Ďalej o duchovných správcov, kaplánov a rehoľníkov farností a ich hmotné zabezpečenie. V podobnom duchu pojednáva nasledujúca kapitola o rechtoroch – učiteľoch a organistoch v jednej osobe, o ich povinnostiach a ich majetkových pomeroch. Analýzu veriacich s osobitnými funkciami (kostolníci, hrobári, pôrodné babice, kostolných správcovia, kostolní hudobníci a pod.) prináša nasledujúca kapitola o obyvateľstve obvodu. Vonkajšie prejavy náboženského života v podobe vysluhovania sviatostí a svätenín, organizovania náboženských bratstiev a pútí prináša posledná kapitola s exkurzom venovaným Šaštínu ako pútnickému miestu.
V závere knihy sú heslovite prezentované všetky obce, ktoré v danom období patrili do archidiakonátu s tabuľkami a mapami.

Záhorie 5/2014

0
titulka časopisu Záhorie 5-2014

Ing. Svetozár Prokeš: Prvá svetová vojna a Stupava
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Jubilujúci almanach Nitra a Záhorie
Mgr. Ľubomír Batka: Daniel Jaroslav Bórik – (ne)zabudnutý hrdina
PhDr. Peter Brezina: Ivan Jozef Doležal – orientalista, historik, publicista a prekladateľ
Mgr. Ľudovít Košík: Hroby kňazov a rehoľníkov na katolíckom cintoríne v Skalici
Eva Libušová: Spomienky na starečka Michala a prvú svetovú vojnu
PhDr. Viera Drahošová: Expozícia dejín Prietrže a pozoruhodnosti obce

Nové knihy / Správy
Mást 1314 – 2014 (PhDr. Peter Michalovič)
Monografia o Záhorskej Bystrici (Mgr. Oľga Drahošová)
Potreba milovať (PaedDr. Andrej Závodný, PhD.)
Starý hrad (Mgr. Matúš Valihora)

Spomienky na starečka Michala a prvú svetovú vojnu

0

Stareček Michal Stachovič sa narodili v Brodskom 24. apríla 1892. Bol prezývaný Špera. Tu prežili celý svoj život, okrem rokov strávených na fronte počas prvej svetovej vojny a v zajatí v ukrajinskom meste Gomel.
So starenkou Bjetou, rod. Jakubcovou – Horáčkou vychovali dcéru Mariu a synov Konštu a Vilu. Ako slobodný mládenec pred vojnou pracovali v pivovare v Břeclave. Rozvážali pivo po okolitých šenkoch. Mali pridelených dvoch štajerákov, kobylu Lízu a jej potomka Bubina. Tie kone milovali. Boli silné, vytrvalé a múdre, dokonca im raz zachránili život.
Keď bola vyhlásená mobilizácia, narukovali do bratislavských kasární pri Alžbetke. Tam na dvore absolvovali nováčikovia vojenský výcvik a medzi nimi aj náš stareček. Vždy nám doma názorne ukazovali, ako vyzerali cviky so zbraňou. Mali to ešte stále v rukách. Cvičenie pozoroval z okna generál a vybral si starečka, ktorý boli vysoký, štíhly, pekného držania tela, za pucfleka. Generál mal totiž rád vysokých vojakov, ako bol aj on sám. Starečkovi sa to neľúbilo, cítili sa ponížený, že či budú celú vojnu pucovat čižmy. Keď sa vojna skončí, chlapci sa vrátia domov a budú vyprávať, čo všetko zažili.
„A já si aňi neškrknem. Povjedzá: Ty buc cicho, tys´ byu skovaný!“
Ináč sa mali u generála veľmi dobre. Chodievala za ním jedna „frajla“, vtedy dostali peniaze a išli mu do reštaurácie kúpiť večeru a víno. Vždy im nejaké peniaze ostali a mali príkaz nevracať sa do polnoci.
„Dycky mi v kapsy nejaké groše štrngali a druhí vojáci mi to závidzeli!“
Raz išiel generál na akúsi inšpekciu. V salóne visela jeho parádna uniforma a starečkovi napadlo, zahrať sa na generála. Obliekli si tú parádu, pripli si šabľu, narazili si čapicu – „byua na mňa jak ulétá!“ – a pred veľkým zrkadlom začali hore-dole mašírovať a vydávať nemecké povely. Keď naraz v zrkadle za sebou zbadali generála vo dverách, ako ich pozoruje.
„Stŕpeu sem hrúzú. Uš ťi je, Michale, amen. Pújdeš pred vojanský súd a gulka ťa nemine.“
Ale generál vykročil k nim, potľapkal ich po pleci a povedal: „Gut, Michal, gut!“, a veľmi sa smial. Ale starečkovi sa dobrota prejedla a pýtali sa na front. Generál im to všelijako vyhováral, že si nevie predstaviť, čo je vojna, hlad, špina, vši, zima, môžu ťa zabiť, ale u mňa sa ti nič nestane! Ale nedali si povedať. Tak aj odišli s veľkou skupinou na Ukrajinu. Dôjduc tam, nováčikovia boli vyhúkaní a hneď pri prvom útoku ich veľa padlo.
Po jednej bitke ostalo na bojisku veľa mŕtvych vojakov, koní a vyradenej bojovej techniky. „Pomáuy sem sa vyhrabau ze zákopu, zahlédau sem sa okouo, a tak jak otáto po kapličku (asi 250 m) trčau taký ošlahaný, nauomený strom, pri kerém byli nejakí vojáci a pár koňú. Lepší sem sa zahledzeu na jedného zúboženého, vyčerpaného a vychudnutého koňa s huavú zvjesenú až k zemi. Došlo mi ho velice lúto a naráz sa mi zazdauo, že to byu Bubín. Ale de by sa tady vzau v takéj dálce. Nedauo mi to. Popošeu sem blížej a zavouau sem: Bubinééé! Kúň zdviheu huavu a zaerdžau. (A tu sme všetci poslucháči, poznajúc príbeh, začali plakať.) Byu to on! Došeu sem aš k ňemu, objau sem ho kouem krku a on si položiu huavu na moje plece. A tak sem puakau, moheu sem sa usmrcit!“ Mali v torbe nejaké suché kôrky a tie mu dali. Tí vojaci boli delostrelci a povedali, že v tom rozbahnenom teréne aj dva kone nemohli delo vytiahnuť a Bubin to dokázal sám. Neskutočne ho chválili. V tom začali trúbiť alarm, tak museli utekať. Viacej sa s ním nestretli.
Bojoval s nimi aj jeden kamarát z Brodského. Bol taký vyplašený, bojazlivý. Pri jednom útoku mu povedali, aby sa len držal za nimi. Otočil sa a chceli mu čosi zakričať v tom hurhaji. On ležal za nimi s odstrelenou polkou hlavy. „Horko sem zapuakau a spomenul sem si na generálové prehováraňí!“
Raz niekde v tých bojoch zaostala poľná kuchyňa. Chlapci pojedli všetko, čo pri sebe mali a potom už nejedli nič. Nebolo čo. Bolo to na Vianoce. Všade bolo plno snehu. Nakoniec kuchyňa po troch dňoch dorazila a kuchári navarili takého mastného gulášu, sadlo na ňom stálo na dva prsty. Chlapi sa naň vrhli, ale druhému kamarátovi povedali stareček: „Štefane, daj si enem trochu, čreva máme prázdné, mohuo by nám to uškodzit. Neskúr to možeme dojest!“ Stareček boli vždy rozvážny a zodpovedný. Tak aj bolo. Veľa vojakov ochorelo, mali „laxirku“ (hnačku) a ktorýsi aj umrel. „Pukeu im žaúdek!“ – dodali stareček.
Najhoršie, vraj, boli útoky na bodáky – bajonet auf, vor vertz – dopredu! Obyčajne to bolo v noci.V tej tme to bolo niečo hrozné. Nevideli na seba a pichali sa navzájom, čo zistili až ráno. Niektorí naši kamaráti boli napichnutí na bodáky odzadu aj spredu. Bol pri tom strašný rev, plač, hrešenie, volanie o pomoc. Bola to hrôza! Vojaci behali dopredu, potom zasa cúvali dozadu, hore-dole. Stareček spadli do nejakej brázdy a ostali tam ležať, zašili sa. Hoci boli došliapaný, zachránili si život.
Po veľkých bitkách ostávali na bojisku aj tisíce zabitých. Obidve strany vyslali parlamentárov a vyhlásili prímerie, aby mohli pochovať mŕtvych. Hádzali ich do veľkých hrobov, Rusov, Slovákov, Nemcov, … všetkých dokopy. Keď ich pochovali, resp. zahrabali, zatrúbili koniec prímeria a znovu bol vyhlásený Sturm. Hodnostne postúpili na Zugsfűhrera (čatára). Dostali najlepších vojakov pod seba, ktorí chodili na patrolu, prieskum, nie do boja. Mali aj lepšiu stravu ako ostatní. Nemohli na výzvedy nosiť „mináž“. Priatelili sa s dôstojníkmi a chodili do dôstojníckej kantíny. Mali akýsi konflikt s vyšším dôstojníkom, ktorý niečo tvrdil, o čom nemal prehľad a stareček veci znalý mu protirečili. Dostali trest – vyviazanie za ruky vzadu a vytiahnuť. Iný dôstojník im poradil, aby sa pri zväzovaní trochu ukrčili a keď ich začnú vyťahovať, aby sa vyšponovali až na špičky nôh a pri tom stonali a mrčali, ako že ich to bolí. Tak sa aj stalo. Odviazali ich a bolo po treste. Stávalo sa, že pri prieskume boli tak blízko ruských zákopov, že počuli, ako sa Rusi medzi sebou rozprávajú.
Keď začali ustupovať, Rusi ich zahnali až na slovenskú stranu, niekde k Humennému. Rozložili sa na vŕšku a pod sebou v dolinke videli Rusov. Mali ich ako na dlani. Ani nebola nejaká streľba, sem-tam puklo z jednej i druhej strany. „Naráz sem pocítiu, jak by mja ňegdo uderiu po rici. Ňic mja neboleuo. Aš mi neco začauo técit do botú, kukeu sem sa a podemnú byuo plno krvi. Chyteu sem sa a zisciu sem, že mám odstrelenéj pú rici.“ Boli ťažko ranený, dostali horúčku, silnú infekciu a blúznili. Nič si z toho nepamätali. Prebrali sa, keď ich viezli do Košíc do špitála v svinských vagónoch. Ležali na hornej prični pri okienku. V Košiciach na štacióne dlho stáli. Vo vagónoch sa ozývalo stonanie, hrešenie, páchlo tam krvou a ranami. No hrôza! Cez to malé okienko zbadali na peróne také „dvje bjeličky“. Zavolali na nich. Dali im nejakú väčšiu bankovku, aby im išli do reštaurácie na stanici kúpiť borovičku. Kamaráti im povedali, že sa môžu s tými peniazmi rozlúčiť. Ale dievčatká dobehli naspäť s borovičkou aj s peniazmi, čo zostali. Veľmi ich to osviežilo, aj bolesť bola miernejšia. Krátko potom upadli znovu do bezvedomia, a čo sa udialo ďalej, kde, kedy ich vyložili, si nepamätali. Naraz sa prebrali po tom, čo spadlo na nich niečo ťažké. Ležali v nejakej veľkej hale. Ležalo tam plno mŕtvych, niektorí ešte dýchali. To, čo na nich spadlo, bola mŕtvola, ktorú sanitári doniesli na nosítkach a vysypali ju na starečka. Začali sa mrviť, mrčať a stonať. Sanitári sa nezľakli. Naložili ich na uvoľnené nosítka a zaniesli späť do nemocnice. Dlho sa liečili, aj vyliečili. Ale stareček sa znovu hrabali na front.
Moc toho však nenabojovali. Padli do zajatia, resp. sa vzdali. Dostali sa do zajatia pri meste Gomel. Vojaci mali vojny až po krk. Keď ich viedli cez dediny špinavých, hladných, oškubaných, prepásaných aj špagátmi, okná boli na domoch pozatĺkané, nikde ani živej duše, ako vymreté. Neskôr sa dozvedeli, že keď sa robila ohrada na tábor, povedali domácim, že tam prídu „Austrijáci“. Tí domáci si ich predstavovali ako nejaké obludy. Probovali im hlavu, uši, nos a prežehnávali sa. Potom sa jeden mužík pýtal: „A u vas rostut jabloka? Da? Rastut i grúši? Da? A solnce takóje u vas tóže svjetiť? Tóže?“ Boli z toho vyvalení a za každou odpoveďou sa križovali.
V zajatí museli aj niečo robiť. Okolití sedliaci si ich rozoberali na výpomoc. Mali nástup. Prišli ruskí dôstojníci a hľadali tesárov na stavbu mosta. Veľa sa ich prihlásilo, aj stareček. Ale ako na potvoru, ani jeden nebol tesár. Odviedli ich na určené miesto, kde bolo nachystané drevo. Starečkovi strčili do rúk plány, ale v živote nič také v rukách nedržali ani nevideli. Keďže boli veľmi bystrý, preštudovali si to a s Božou pomocou začali stavať. A ten most aj postavili! Čo Slováci nedokážu? Ušlo sa im veľkej chvály a potom mali aj nejaké privilégiá. Mali už potom z tábora voľný pohyb, ale boli viac hladní, ako najedení. A tak ženy – sedliačky, keď išli na roboty, stáli pri ceste a v náručí držali celé nohy buchiet a ako drevo to zajatcom rozdávali. U nás na Slovensku už bol hlad, ale Ukrajina ešte bola bohatá.
Skončila sa žatva. Robili u jedného sedliaka. Ten došiel do tábora aj s oficierom, že idú do bane. „Stŕpeu sem hrúzú, no Michale, fčíl budete robit v baňi jak otroci faraóna – krála a už sa odtát nedostanete a neuvidzíte svjetuo Boží!“
Ale sa veľmi potešili, keď ich namiesto do bane doviedli do parného kúpeľa. Prišli tam aj sedliakove dcéry, povyzliekali sa skoro donaha a šibali ich metličkami. To bola dobrá baňa. To sa im ľúbilo.
Domáci po dlhom trvaní vojny bývali v zemľankách spolu s dobytkom. Svine sa pásli v blízkom lese a keď gazdiná zabúchala na nejaký starý hrniec, vybiehali ku nej sa nažrať. Obilie pri žatve neviazali do snopov, ale kládli do stohov a podľa potreby postupne mlátili. Ale keď začala občianska vojna, doleteli červení a zase bieli a všetky tie stohy obilia popodpaľovali a pomaly aj tam nastával hlad.
Naposledy robili v Gomeli u lekárnika. Mal štokovec na námestí. Dole bola lekáreň a sklad, hore býval s rodinou. Stareček boli pekný, bystrý, úslužný, chápavý a mali veľmi pekné písmo, hoci vychodili len základnú školu. Od prác okolo domu sa vyšvihli až na pomocníka jednoduchších prác priamo v lekárni. Lekárnik si ich veľmi obľúbil. Nešanoval na nich. Mal jedinú dcéru, že šikovné dievča. Keď skončila vojna, starečka prehováral, aby sa nevracali domov. Že je tam bieda, hlad, na Piave zúri vojna, môžu ich tam poslať. Aby ostali uňho, že im dá svoju dcéru za ženu a budú sa mať dobre. Aj tej jeho dcére sa ľúbili. Ale kde, keď na nich čakala milá Bjetuška.
Všetko sa hrnulo domov. Rozlúčili sa, poďakovali, popakovali a chvátali na stanicu. Tam už bolo Božie dopustenie. Pristavené vlaky už boli preplnené vojakmi, vracajúcimi sa domov. Ani na streche, ani na schodkoch nebolo miesta. Tak sa vyhrabali na nárazník posledného vagóna a pripásali sa remeňom, aby keď zdriemnu, alebo by narazil vagón, nespadli. A tak za veľkého utrpenia a strachu šťastlivo prišli do Štúrova, kde ich stuhnutých a napoly zmrznutých museli odviazať a zložiť z nárazníka. V Štúrove sa tvoril batalión na taliansky front. Pripravovali sa tam aj nováčikovia. Keďže boli nižšia šarža, dostali na výcvik nováčikov. Učili ich narábať so zbraňou, nástupy, defilírku a pod. Na previerky prišli šarže, vyhlásili nástup, aby nováčikovia predviedli, čo sa naučili. Stareček dali svoju čatu nastúpiť, velili im, ale ani po opakovaní to stále nebolo dobré. Tak pred nich predstúpili a presne, názorne ukazovali, ako sa ten-ktorý cvik správne robí. Prítomný generál ostro všetko sledoval a vyhlásil: „Ten cugsfírer ostane tu, jak cvičitel!“ A to im tretí raz zachránilo život.
Po prepustení z armády na konci vojny nastúpili do Kútov na železnicu ako zapisovač vozňov. Na dôchodku boli vášnivým rybárom. Všetko, čo zažili počas prvej svetovej vojny, im hlbokoovplyvnilo celý život. Tých zážitkov a spomienok bolo nespočet.
Zomreli vo svojom dome dňa 1. 7. 1978 ako 86-ročný. Prišiel sa s nimi rozlúčiť posledný žijúci brat Ignác, s ktorým vyzerali ako dvojčatá. Ako plakal pri rakve, vyhlásil: „Bratre múj, aj v téj truhle si jak generál!“

Spomienky prerozprávala a spísala 72-ročná vnučka Eva Libušová a vnuk Vilo Andraščík, Brodské, 18. mája 2014