pondelok, október 14, 2019
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

362 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Zatvorenie Stálej expozície Záhorského múzea

0

Oznamujeme návštevníkom, že v dňoch 14. – 18. októbra 2019 bude z technických príčin uzavretá Stála expozícia a Galéria Júliusa Koreszku. Ďakujeme za porozumenie.

Kniha Záhoria 2018 – vyhlásenie výsledkov ankety

0

Srdečne Vás pozývame na slávnostné vyhodnotenie súťaže Kniha Záhoria 2018, ktoré sa uskutoční v piatok 25. októbra 2019 o 17.00 hod. v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. Podujatie moderuje Bibiana Ondrejková.

 

Putovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice Ľudovít Okánik

0

Tlačová správa

Názov podujatiaPutovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice,  Ľudovít Okánik
Miesto:                  Dom kultúry Skalica, Námestie slobody 11, 909 01 Skalica
Dátum konania:    štvrtok 24. októbra 2019 o 17.00 hod.

Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici pozývajú na pokračovanie cyklu Putovanie skalickou históriou, venované v rámci zamerania na Osobnosti Skalice významnému jubileu – 150. výročiu narodenia ThDr. Ľudovíta Okánika, jednej z najvýraznejších osobností novodobých skalických dejín, katolíckeho kňaza a politika. V rokoch 1899 – 1922 bol skalickým farárom (dekanom), mimoriadne váženým a obľúbeným, všestranne pomáhal obyvateľstvu v ťažkých časoch prvej svetovej vojny a prevratu v roku 1918. V roku 1921 bol menovaný kanonikom, v rokoch 1930 – 1939 mestským farárom v Bratislave. Popri pastoračnej a osvetovej práci zameranej na kultúrne a národné povznesenie obyvateľstva sa angažoval i v politike. Po vzniku republiky bol v rokoch 1919 – 1920 nitrianskym županom, bratislavským mešťanostom (1923 – 1929), členom parlamentu (1919) a senátu (1925 – 1926).
Program podujatia začne spomienkovým aktom a položením kvetov k soche Ľudovíta Okánika pred Domom kultúry. So slávnostným príhovorom vystúpi  primátorka Mesta Skalica Anna Mierna a správca skalickej farnosti Mons. Róbert Urland, odznejú piesne v podaní chrámového zboru Cantamus Domino zo Skalice. Následne sa v Dome kultúry uskutoční druhá časť podujatia, v ktorej osobnosť Ľudovíta Okánika a jeho prínos pre Skalicu priblíži PhDr. Viera Drahošová v príspevku Ľudovít Okánik v službe rodnej Skalici a Mgr. Ľudovít Košík prednesie príspevok na tému Z duchovného pôsobenia ThDr. Ľudovíta Okánika. O svoje spomienky na osobnosť Ľudovíta Okánika sa podelia členovia Slováckého krúžku a Skaličanov v Bratislave a Mgr. Art. Helena Jurasovová-Blahová.
V kultúrnom programe sa predstaví chrámový zbor Cantamus Domino so zbormajstrom Mariánom Mikúšom. Podujatie bude moderovať vedúca oddelenia kultúry Mesta Skalice Jana Koutná.

Zmena otváracích hodín

0

Od 23. septembra 2019, kedy bola ukončená letná turistická sezóna, platia pre Záhorské múzeum v Skalici otváracie hodiny pre mesiace október – máj (pondelok – piatok od 8.00 do 16.00, víkendy na telefonickú objednávku min. 3 dni vopred). Tešíme sa na vašu návštevu.

Oznam pre návštevníkov

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že v dňoch 14. a 15. septembra 2019 bude Záhorské múzeum v Skalici z technických príčin zatvorené.

Náš rozhovor s reštaurátorom doc. Ivanom Galambošom

0

Rodák z Holíča Ivan Galamboš (1940) patrí k najvýznamnejším súčasným slovenským reštaurátorom. Študoval na Priemyselnej škole grafickej v Prahe odbor Konzervovanie písomných a knižných pamiatok. Po skončení štúdia nastúpil ako reštaurátor v Štátnom ústrednom archíve v Bratislave (v súčasnosti Slovenský národný archív), kde pôsobí ako vedúci reštaurátor dodnes. Okrem externého štúdia archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval študijné stáže vo Viedni, zamerané na reštaurovanie papiera a grafiky. Dlhé roky zároveň pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde založil a viedol odbor Reštaurovanie papiera, pergamenu a historických kníh.
Ivan Galamboš sa dlhoročne venuje reštaurovaniu vzácnych historických knižných a listinných dokumentov. K jeho najvýznamnejším prácam patria reštaurovanie Bratislavského antifonára knižnice Bratislavskej kapituly z roku 1487 a Spišského graduálu z roku 1426 knižnice Spišskej kapituly. Tvorí tiež umelecké kópie listín, kníh a rôznych písomností – faksimile, z ktorých spomeňme Civadalský evanjeliár z 9. storočia, Kyjevské listy z prelomu 9. – 10. storočia, Nitriansky kódex z 11. storočia a Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. Navrhuje a pripravuje nové umelecké väzby, ako napríklad knižnú väzbu Ústavy Slovenskej republiky a knihy hostí pre slovenských prezidentov. Veľmi bohatá je aj jeho publikačná, výstavná a prednášková činnosť, z výstav spomeňme Pochvala slovienskemu slovu (1990), Civadalský evanjeliár (1993), Napísané zostáva (1997, 1998), Z tvorby Ivana Galamboša (1995), Z reštaurátorskej tvorby Ivana Galamboša (2017, 2018), prezentované vo viacerých mestách na Slovensku a v zahraničí. Za celoživotný prínos v odbore reštaurátorstvo historických dokumentov a umeleckých diel mu prezident Slovenskej republiky udelil v roku 2010 Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Ktoré míľniky na vašej profesijnej ceste považujete za najdôležitejšie – od vôbec prvého slovenského absolventa odboru reštaurovania písomných a knižných pamiatok v Prahe po svetovo uznávaného reštaurátora?
Prvým míľnikom bolo jednoznačne odvážne a zrejme aj osudové rozhodnutie mladého chlapca študovať odbor, o ktorom počul prvýkrát a ktorý sa v tom čase iba zakladal. Keď som prišiel z Bratislavy do veľkej Prahy, do prvého ročníka strednej školy, bol som veľmi mladý a o živote som vedel málo. Reštaurovanie ma však nadchlo. Z Bratislavy som pravidelne prinášal do školy v Prahe poškodené knižky našich známych a popri štúdiu ich vo voľných chvíľach reštauroval. Keď som prišiel domov na prázdniny, tak som ich roznášal majiteľom a vytvoril si malú finančnú rezervu na svoje výdavky. Prázdniny som mal vždy pracovné. Musel, ale aj chcel som pomáhať môjmu otcovi, ktorý ma naučil pracovitosti. Bola a je to najdôležitejšia vlastnosť, ktorú mám a ktorú som od svojho otca získal. V kombinácii so zručnosťou mojej mamy ma genetika obdarila dispozíciami potrebnými pre reštaurátora.
Práca sa mi stala samozrejmosťou, čo mi zostalo na celý život. V Prahe sme s chlapcami z internátu chodili na brigády, aby sme si zarobili na drobné výdavky. Peňazí bolo málo a naučil som sa vážiť si každú korunku. Chcel som si ju zarobiť sám, aby som nemusel od rodičov pýtať peniaze. Dnes si uvedomujem, že mi to dalo veľmi veľa, prestal som sa báť života a stal som sa samostatným. Už vtedy som si uvedomoval, že keď sa ako reštaurátor vrátim domov, budem v Bratislave odkázaný sám na seba. Keď sme sa začali učiť reštaurovanie pečatí a mali k tejto téme len niekoľko hodín, požiadal som pána profesora, či môžem po vyučovaní prísť na osobnú konzultáciu a naučiť sa viac. Povedal mi, že blízko Karlovho námestia je predajňa s vyradenými zubárskymi inštrumentami, kúp si „náradíčko“ a príď. To boli moje prvé reštaurátorské kroky v kariére.
Hneď po skončení školy som nastúpil ako mladší konzervátor do Štátneho slovenského ústredného archívu. Žiadne ďalšie štúdium v tom čase v mojom odbore nebolo, ale pochopil som, že v mojej práci by mi pomohlo i štúdium pomocných vied historických, a tak som sa prihlásil na štúdium archívnictva na FFUK. Opäť, s odstupom času, to považujem za dôležité rozhodnutie. Keď som odchádzal z Prahy, videl som, ako moji profesori pripravovali faksimile vzácnych dokumentov pre svetovú výstavu Expo Brusel (1958). Veľmi ma to zaujalo, a tak som sa v Bratislave pokúsil zhotoviť svoje prvé faksimile. Bola to výzva, vytvoriť určitý druh dokumentu či knižného umeleckého diela a keď sa mi podarilo, bolo rozhodnuté. Pri tvorbe faksimile je nevyhnuté predviesť vlastné majstrovstvo a zvládnuť všetky druhy písma, spracovanie pergamenu i techniky väzby, pečatí či šnúr. Láska k faksimile je moja celoživotná.
Dôležitým míľnikom bol v mojej mladosti aj študijný pobyt vo Viedni, lebo tam som pochopil filozofiu, že byť dobrým je samozrejmé. Výnimočné je, byť najlepší. Neskôr, v deväťdesiatych rokoch som sa tam vrátil už ako uznávaný odborník.
Ďalším dôležitým míľnikom bolo aj založenie odboru reštaurovania na VŠVU, pri zrode ktorého som bol. Venoval som tomu množstvo energie. Bol som i pri zakladaní Slovenskej Komory reštaurátorov. Dôležité bolo presvedčiť spoločnosť, že je nevyhnutné vytvoriť aj kva-litné stredné školstvo, ktorého základy by pripravili na tento špeciálny odbor talentovaných mladých ľudí. Keď sa po 20-tich rokoch otváral reštaurátorský odbor na pražskej škole, z ktorej som vyšiel, bol som prizvaný do prípravnej komisie. Vtedy som navrhol doplnenie učebných osnov o ďalšie materiály, aby sa absolventi mohli uplatniť aj v muzeálnej praxi, keďže múzeá dovtedy nemali svoje vzdelávanie pre konzervátorov. Vyriešilo to aj možnosti zamestnania pre poslucháčov štúdia. Tieto učebné osnovy boli tiež vzorom pre osnovy na vzdelávanie konzervátorov a reštaurátorov v našej škole v Banskej Štiavnici.
Pre mňa osobne bolo najdôležitejšie chodiť s otvorenými očami, pretože odbor reštaurovania kníh, listín, umeleckých diel a rôznych artefaktov z papiera, kože, pergamenu je veľmi široký a je potrebné vedieť pracovať s mnohými materiálmi a rôznymi technológiami.
V jednom z vašich rozhovorov ste prirovnali proces reštaurovania k detektívke. V súvislosti s vašou prácou používate tiež pojem „archeológia knihy“, môžete nám ho viac priblížiť?
Reštaurovanie je v mnohom aj o samostatnom štúdiu. Základy, ktoré sa získavajú v škole, to je len úvod, ale za snahou byť dobrým reštaurátorom knihy je kus práce. Každú knihu, ktorú reštaurátor vezme do ruky, musí dokonale preskúmať, rozanalyzovať a pochopiť, ako bola vytvorená, z akých materiálov a akými technológiami. Pojem „archeológia knihy“ je veľmi výstižný. Dobrý knihársky majster sa v minulosti snažil využiť všetky materiály čo najlepšie, aby zostával minimálny odpad, lebo tieto materiály predstavovali a stále predstavujú istú hodnotu. V minulosti sa vyrábal ručne čerpaný papier v hárkoch. Keď sa začali po drevených knižných doskách používať lepenkové dosky, knihárski majstri zlepili rôzne, pre nich už nepotrebné papiere, tzv. „makulatúry“, a tak vytvorili hrubý kartón. V takýchto knižných doskách sa pri ich rozlepení nájdu rôzne staré tlače, korešpondencie, ale i rukopisy, ktoré obyčajne sú omnoho staršie ako samotný obsah knihy. Napríklad, keď sa už začalo písať na ručný papier, používal sa pergamen ako pomocný materiál. Prelepoval sa ním chrbát knižného bloku, spevňovali sa ním prvé a posledné listy, vylepovali sa knižné dosky, aby sa zabránilo ich krúteniu. Keď sa pri reštaurovaní rozoberá poškodená historická knižná väzba, je preto možné nájsť v jej útrobách rozstrihané pergamenové rukopisy. Tie sú väčšinou rôzne poškodené, ale predsa po očistení, vyrovnaní a prípadnom spevnení je možné v nich nájsť vzácne informácie. Takéto objavené fragmenty sa tešia veľkému záujmu špecializovaných historikov.
Dobrého reštaurátora knižných pamiatok označujete nielen za majstra mnohých remesiel a umelca, ale aj archeológa, dokonca občas chemika a biológa. Čo je podľa vás pre túto profesiu najdôležitejšie a čo na nej považujete za najnáročnejšie?
Dobrý reštaurátor nemôže nikdy povedať, že už ovláda všetko. Každý reštaurátorský projekt je pre neho novou výzvou. Využíva síce nadobudnuté poznatky a skúsenosti, ale obvykle si po jeho preskúmaní vytvorí vždy nový reštaurátorský zámer a pokiaľ je príliš zložitý, prekonzultuje ho s historikom alebo iným špecialistom. Každá odborná konzultácia reštaurátora posúva ďalej, lebo mu dáva istotu, že cesta, ktorú navrhol, je správna. Najdôležitejšie je byť pri tejto práci dôsledný, vytrvalý a zodpovedne si premyslieť každý krok vopred a snažiť sa zachrániť maximum z toho, čo sa zachovalo.
Trpezlivosť, pokora, sebadisciplína, manuálna zručnosť, neustále vzdelávanie sa a snaha priblížiť sa dokonalosti starých majstrov sú veľmi dôležité. Ale podľa mňa najnáročnejšie je žiť s pocitom, že máte vždy iba jeden pokus zreštaurovať historickú vzácnosť dobre.
Autorská výstava Z reštaurátorskej tvorby Ivana Galamboša sprístupnená v Mestskom múzeu a galérii v Holíči v roku 2017 ukázala prierez vašej dlhoročnej tvorby. Čo bolo podnetom k jej realizácii?
Pravdepodobne fakt, že Holíč je moje rodné mesto. Ale nezanedbateľné bolo aj to, že som v 90-tych rokoch snímal a zakonzervoval poškodené maľované kožené tapety zo stien tzv. Čínskej sály Holíčskeho zámku, našej vzácnej kultúrnej pamiatky. Napriek tomu, že výstava bola pomerne rozsiahla, nemohla obsiahnuť celú škálu mojej činnosti. Vzhľadom na celoživotnú prax mám za sebou obrovské množstvo reštaurovaných skvostov, vytvorených faksimile najvzácnejších rukopisov a mnoho objektov svojej voľnej tvorby, pričom nebolo možné vystaviť všetko.
Táto špecializácia reštaurovania je verejnosti ešte pomerne málo známa a moji rodáci ju nemali možnosť ešte uvidieť. Som veľmi rád, že sa podarila a že ju návštevníci Záhoria ocenili svojimi zápismi v knihe hostí. Chcel by som poďakovať aj touto cestou Magistrátu mesta Holíč, že mi umožnili prezentovať na výstave svoju tvorbu. Výstavu navštívili nielen Záhoráci, Bratislavčania, ale aj zahraniční odborníci a vyvolala taký ohlas, že som bol pozvaný na medzinárodnú odbornú konferenciu do Moskvy a sprievodným programom tejto konferencie bola repríza holíčskej výstavy. Výstavu zaradili aj do programu Slovenského kultúrneho inštitútu v Moskve a sprístupnili pre verejnosť do konca mesiaca. Súčasťou výstavy bola aj dokumentácia z reštaurovania jednej z tapiet Čínskej sály Holíčskeho zámku. Tapeta bola síce už dávno predtým vystavená v rakúskom Schallaburgu, ale teraz zviditeľnila Holíč na veľmi významnom odbornom podujatí v Moskve.
Táto široko koncipovaná výstava priblížila proces reštaurovania vzácnych historických kníh a listín, historického glóbusu, kožených tapiet či umeleckých diel na papieri technikou pastelu. Sprístupnili ste viacero faksimile, ukážok voľnej tvorby a príkladov pedagogickej činnosti. Ktoré z vašich prác si osobne najviac ceníte a na ktoré by ste zvlášť poukázali?
Je to ťažká otázka, na ktorú je zložité odpovedať. Ako keď sa spýtate otca, ktoré zo svojich detí má najradšej. Mám ich rád všetky. Ale ak by som mohol pozmeniť otázku, za ktorými z mojich prác bol veľký príbeh, ktorý ovplyvnil môj život, spomenul by som aspoň niektoré.
Jednou z mojich prác bolo reštaurovanie Nitrianskeho kódexu. Je to veľmi vzácny kódex, ktorý bol najskôr používaný v kláštore v Hronskom Beňadiku a jeho text bol napísaný koncom 11. storočia. Neskôr, v období cisára Žigmunda, nechali už opotrebovanú väzbu kódexu ošetriť a zlatnícka dielňa naň vyhotovila nádhernú prednú dosku. Kódex je pokrytý krásnym červeným zamatom. V tepanom pozlátenom striebre sú aplikované symboly štyroch evanjelistov, odlievané z pozláteného striebra. V strede prednej knižnej dosky sú umiestnené miniatúrne strieborné plastiky Márie a Jozefa a nad nimi je na kríži plastika Krista. Táto reliéfna výzdoba je doplnená relikviárovým krížom, v ktorom sú umiestnené ostatky svätého kríža. Táto relikvia zvyšuje historickú hodnotu tohto kódexu, ktorý je nielen naším, ale najstarším rukopisným kódexom v bývalom Uhorsku. Tento kódex som nielen reštauroval, ale neskôr som z neho pre výstavu Zigismundus v Maďarsku vyhotovil aj faksimile, ktoré je dnes vystavené v našom prvom diecéznom múzeu na Nitrianskom hrade.
Mojimi rukami prešli mnohé veľmi vzácne hlaholské rukopisy a dokumenty z obdobia Veľkej Moravy a nedá mi nespomenúť Bullu Industrie Tuae. Je to poverenie pre Konštantína a Metoda, ktoré im vydal na pergamene a s olovenou pečaťou potvrdil pápež Ján VIII. v roku 880. Stálo tam, že Metod bol ustanovený za panónskeho arcibiskupa a Viching, nitriansky kňaz, bol vysvätený za biskupa podriadeného Metodovi. To najdôležitejšie však bolo, že Metod mohol časť bohoslužieb slúžiť v staroslovienčine. Originál mi ukázali v tajnom archíve Sv. Stolice vo Vatikáne a následne som vyhotovil ručne napísané faksimile na pergamene. Táto moja kópia – dvojča, zastupovala originál uložený vo Vatikáne, dokladovala našu históriu na Expo v Osake a neskôr aj na mnohých ďalších významných výstavách.
Pre návštevníkov v Holíči bola určite zaujímavá výnimočná maľovaná kožená tapeta z 18. storočia. Originál reštaurovanej tapety bol na výstave vystavený vo vitríne. Jej dodnes žiarivé maľby s žánrovými čínskymi motívmi udivovali každého, kto ju uvidel.
Na výstave bolo možné vidieť celkom z blízka aj glóbus nočnej oblohy zhotovený W. J. Blaueom z roku 1603, čo zanechalo v návštevníkoch hlboký dojem. Na Slovensku sa nachá-dzajú dva glóbusy z roku 1603 od rovnakého zhotoviteľa. Jeden je uložený v Slovenskom národnom archíve a druhý, ktorý bol na výstave v Holíči, je z Podunajského múzea v Komárne. Mal som česť obidva reštaurovať. Na ich vzniku sa podieľal svetoznámy astronóm Tycho de Brahe. Vypočítal súradnice nových, ešte neobjavených hviezd a následne Holandsko vyslalo do južných morí prvú expedíciu na lodi Holandia. Tá zaznamenala a zakreslila tieto hviezdy na nočnej oblohe. Ich poloha bola prenesená a zaznačená na celestiálny glóbus, teda glóbus nočnej oblohy s novými informáciami, odpovedajúcimi roku 1600. Celý svet to prijal s veľkým nadšením, pretože na glóbuse predtým bolo len 48 súhvezdí. Od čias Ptolemaia sa 1400 rokov počet súhvezdí nemenil a málokedy sa stalo, že niekto objavil jednu novú hviezdu. Na tomto glóbuse je zaznamenaných nových 12 súhvezdí v južnej pologuli a niekoľko jednotlivých hviezd. Tento glóbus bol prelomový, spolu na ňom pribudlo 303 hviezd. Viete si predstaviť, aký historický rozruch to spôsobilo? Samotné vypracovanie glóbusu bolo priam dokonalé a bolo to hotové umelecké dielo, keďže vzniklo v období tzv. zlatého veku Holandska. Guľu glóbusu pokrývajú segmenty ručného papiera potlačené medirytinami, ktoré vyryli majstrovskí rytci zo Spoločnosti sv. Lukáša, ktorej členom bol aj Rembrandt.
A ešte musím spomenúť Antifonár, o reštaurovaní ktorého bol natočený krásny umelecký dokumentárny film z cyklu Európski knihári. Vďaka nádhernému spracovaniu nebohého režiséra Jána Šudu nielenže vyhral európsku cenu za populárno-vedecký program, ale zároveň zviditeľnil prácu reštaurátora.
V roku 1992 ste v našom časopise Záhorie publikovali príspevok o reštaurovaní spomínanej tapety z tzv. Čínskej sály zámku v Holíči, v ktorom ste opísali prvú etapu záchrany tejto unikátnej pamiatky. Pripomeňme, že 12 veľkorozmerných kožených tapiet, inšpirovaných čínskymi krajinomaľbami z obdobia dynastie Ming, bolo maľovaných olejovou temperou zachytenou na tenkej koži daniela. Najväčšie časti zreštaurovanej tapety dosahujú úctyhodnú plochu 3,8 x 6,2 m. Pokračovalo sa ďalej v ich záchrane? V akom stave sú v súčasnosti?
Ako som už spomenul, prvú z tapiet som reštauroval na požiadavku z Rakúska v roku 2000 preto, aby mohla byť vystavená na zámku Schallaburg na výstave Lothringens Erbe. Po niekoľkoročnej prestávke boli v roku 2018 vďaka úspešnému projektu mesta Holíč zreštaurované ďalšie dve tapety. Tento rok mesto Holíč, ktoré sa snaží prinavrátiť Holíčskemu zámku lesk, plánuje pokračovať ďalšou etapou reštaurovania ďalších dvoch tapiet. Teda v krátkom čase bude spolu ošetrených, konzervovaných a zreštaurovaných spolu 5 kusov z celkového počtu 12 tapiet. Želám si, aby Holíčsky zámok ako národná kultúrna pamiatka opäť nadobudol svoj niekdajší význam a stal sa raz reprezentačným priestorom, pri čom rád pomôžem.
Založili ste odbor Reštaurovanie papiera, pergamenu a historických kníh na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU, v súčasnosti Ateliér reštaurovania výtvarných diel vytvorených na papieri) a vychovali dve generácie reštaurátorov. V akých inštitúciách sa reštaurátori s uvedenou špecializáciou môžu uplatniť?
V súčasnej dobe už máme svoju slovenskú strednú školu v Banskej Štiavnici, ktorá má veľmi dobré výsledky a pripravuje poslucháčov na odbor reštaurovanie papiera a historických kníh. Žiaľ, pokračovať vo svojej špecializácii nemôžu na Slovensku, ale musia ísť do Litomyšlu v Českej republike. Dôvodom je, že bratislavská VŠVU sa v súčasnosti zaoberá len výtvarnými dielami na papieri. Pokiaľ by sa VŠVU vrátila k predchádzajúcej náplni štúdia, ktorej som bol zakladateľom, potom by absolventi VŠVU mohli pôsobiť v galériách, múzeách, knižniciach i archívoch. Zaujímavosťou je, že štúdium v Litomyšli vedú Slováci, ktorí vyrástli doma a potom museli pokračovať v Čechách a tam aj nakoniec zostali. Je šťastím, že tu naši študenti nemajú jazykovú bariéru. Škoda, že VŠVU dnes nechce pochopiť, že absolventi sa svojou prácou musia aj uživiť a zúženie náplne im dáva menšie šance.
Vytvorili ste mnohé faksimile pre domáce a zahraničné múzeá, ako aj svetové výstavy. V roku 2019 ste Záhorskému múzeu v Skalici darovali vlastnoručne vyhotovené faksimile Osvedčenia pre mlynárskeho tovariša z obce Hochštetno (v súčasnosti Vysoká na Morave) z roku 1715. Ako dlho trvá príprava faksimile? Čím je pre vás konkrétne táto listina zaujímavá?
Táto listina je zaujímavá svojím príbehom. Tento príbeh má priam románovo šťastný koniec. Kedysi dávno kúpil istý významný výtvarník truhlicu. Bola z oblasti Červeného Kameňa. Netušil, že na dne tejto truhlice sa nachádza pre Záhorákov vzácna listina. Požiadal ma, aby som dal listinu do poriadku. Keď som ju rozvinul a začal čistiť, zbadal som, že je to osvedčenie vydané richtárom a radou obce Hochštetno z roku 1715. Bolo napísané na pergamene, opatrené pečaťou obce v drevenej miske, zavesenej na širokej zelenej hodvábnej stuhe. Listina, teda osvedčenie, bolo vyhotovené pre Jána Krupanského, mlynárskeho majstra, ktorý ho potreboval na založenie živnosti pod hradom Červený Kameň. Keďže som mal blízko k obci Vysoká pri Morave (v minulosti som tam slúžil vojenskú základnú službu na hraniciach), povedal som si, že túto listinu treba dať miestnemu starostovi. Majiteľ truhlice a listiny sa bránil, že v žiadnom prípade – slovami: „Ja sa listiny nevzdám,“ tak som v návale svojej spolupatričnosti ku Záhoriu vyhotovil tzv. dvojča, teda faksimile na pergamene aj s pečaťou, jednoducho zástupcu originálu a oznámil som to Vysokej pri Morave. Žiaľ, niekoľko rokov o listinu nemala obec žiadny záujem. Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Mnohé mestá či obce si takého svoje tradície zbierajú, strážia a pyšne vystavujú u svojich starostov a primátorov, resp. v regionálnych múzeách. Vystavil som teda faksimile listiny pri svojich prezentáciách a tam sa stretlo s veľkým záujmom. Neskôr pri návšteve Záhorského múzea v Skalici, kde som uvidel na stene erb Vysokej pri Morave, mi napadla myšlienka, že ak obec patrí do sféry ich záujmu, darujem faksimile Záhorskému múzeu. Mojím cieľom bolo, aby pre Záhorie taká unikátna listina zostala zachovaná. Na záver tohto príbehu pri odovzdávaní listiny som sa dozvedel, že riaditeľka múzea má mlynárskych predkov, dokonca z Hochštetna. Takto sa listina Jána Krupanského dostala do najlepších rúk a tam, kam mala. Dovolím si z jej úvodu zacitovať: „My Rychtar y Wssetcka Radda obcy Poctivej osady Hochsstetna w Krajine Uherskej, w sslawnej Stolicy Presspurskej, w Panstwý pak jejich Excellentie Pana Pana Mikulasse Palffy… atd…Actum in Hochsstetno A 1715 Dje 1. February.“
A ako dlho trvá príprava na vyhotovenie faksimile? Príprava je rovnako dlhá a dôležitá alebo ešte aj dôležitejšia ako jeho samotné vyhotovenie. Ide o ručné vytvorenie odpisu textu na dokonalý podklad. Tento text si musím dokonale preštudovať, zoznámiť sa s ním do úplných detailov, ktoré boli vlastné pôvodnému pisárovi. V stredoveku existovalo desaťtisíc skratiek. To znamená, že ak autor chcel napísať domini, napísal „d“ a dal nad to čiarku. Alebo napísal „di“ a čiarku. Gracia mohlo byť „g“ alebo „ga“ a takýchto skratiek je tam veľa. Musím preto vedieť, ako a čo píšem, musím si natrénovať aj ľahkosť ruky, zvládnuť krasopis či kostrbatosť písma, vyskúšať sklon písma a pripraviť podložku, zväčša pergamen, ktorá listine zaručí životnosť originálu. Pergamen je potrebné najprv starostlivo vybrať, vybrúsiť, zatónovať či zaglejiť tak, aby následné pracovné postupy mohli byť úspešné. Pri veľkých listinách s hustým textom alebo kaligraficky náročných miniatúr trvá práca týždne a niekedy aj mesiace.
Ste rodák z Holíča. Aký vzťah máte k Záhoriu?
Aj keď už dlho bývam v Bratislave, Záhorie je moje rané detstvo, sú to moje korene, mám tam ešte časť rodiny a v Holíči mám pochovaných svojich starých rodičov. Keď som bol oslovený sňať trhajúce sa tapety v Čínskej sále zámku, nezaváhal som ani chvíľu. Akosi sa vo mne ozvalo: „To musíš, veď na zámok chodila do školy aj tvoja mama!“ Pamätám si dodnes, ako sme sa schovávali v pivnici cez vojnu, keď bombardovali delá zakopané na futbalovom ihrisku vedľa nášho domčeka. Magistrát mesta Holíč má úžasných ľudí, ktorým ide o záchranu histórie a rozvoj kultúry, som rád, že aj vďaka nim je môj vzťah k Holíču taký pevný. Môj vrúcny vzťah k Záhoriu je vlastne celoživotný a dodnes tam naša rodina vlastní 100-ročný dom, takže vidím krásu tohto kraja a jeho úrodnú zem vždy, keď tam prídem.
Okrem oblasti reštaurovania ste sa venovali aj spoločenskému tancu. Čo vás k nemu priviedlo a čím vám je blízky?
Moja tanečná kariéra vlastne tiež začala v Prahe, keď som sa ako študent prihlásil do kurzu spoločenského tanca. Veľmi sa mi páčilo tancovať a vďaka už spomínaným brigádam som sa mohol prihlásiť na ďalší vyšší stupeň. Pretancoval som sa až do pozície asistenta nášho tanečného majstra. Na záverečnom maturitnom plese som už tancoval ako vedúci pár choreografie. Po návrate z Prahy som sa v Bratislave hneď prihlásil do klubu spoločenských tancov v PKO, a tam sa mi začalo dariť. Absolvoval som aj 3-ročné štúdium učiteľa spoločenského tanca a pomerne dosť dlho som učil, hodnotil a trénoval tanečné páry. Niekoľko rokov som učil a dokonca mal aj svoj tanečný klub v priestoroch dnešného prezidentského paláca, ktorý v tom čase patril mládeži. Už vtedy som si uvedomoval a neskôr sa mi to potvrdilo, že tanec je výborný elixír života. Aby som sa plne mohol venovať kariére reštaurátora, ktorá si vyžadovala celého človeka, na pomerne dlhú dobu som svoje tanečné aktivity utlmil. Po desaťročiach sme ale so skupinou niekdajších kolegov tanečníkov a priaznivcov tanca založili 1. tanečný klub Senior a musím uznať, že to bola výborná myšlienka. Seniori radi trénovali, chodili súťažiť, reprezentovali krajinu a robilo im to veľké potešenie. Našli v tanci nový zmysel života, obnovili si fyzickú kondíciu a radi sa stretávali. Takže tanec zohral v mojom živote tiež veľkú úlohu. Tanec mám asi geneticky v krvi. Moja mama často spomínala, ako môj otec rád a veľa tancoval, ja som sa stal prvým majstrom republiky, tancovala aj moja sestra, neskôr tancoval aj môj mladší syn a teraz úspešne tancujú moje vnučky a sú dokonca lepšie, ako som bol ja v minulosti.

Rozhovor pripravila Mgr. Dita Andrušková, PhD.

Záhorie 4/2019

0
Krajina pri Sobotišti. Foto: Pavol Vandelia

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Zrušenie pavlínskeho kláštora v Šaštíne v roku 1786
PaedDr. PhDr. Peter Mráz, PhD.: Bohuslav Tablic: Památka Dobřezasloužilých lidí
PhDr. Mária Zacharová: Wernerovci – prví učitelia v Kostolišti
Mgr. Veronika Chňupková: Vila Gustáva Hamburského v Skalici
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Náš rozhovor s reštaurátorom doc. Ivanom Galambošom

Nové knihy / Správy
Miroslav Hazucha – 50 rokov Záhoráckej dvadsiatky (Milan Soukup)
Otvorenie múzea v Kútoch (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)

Dni otvorených dverí

0

Pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva 2019 a Skalických dní 2019 vás srdečne pozývame na Dni otvorených dverí v Záhorskom múzeu v Skalici. Bezplatne bude sprístupnená Stála expozícia, Galéria Júliusa Korezsku a aktuálna výstava Eduard Timko – Fotografie.
Vstupy do expozície a galérie sa budú konať so sprievodcom každú celú hodinu. Výstava bude prístupná nepretržite.

Eduard Timko – Fotografie

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Eduard Timko- Fotografie
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          štvrtok 19. septembra 2019 o 16.00 hod.
                                  výstava potrvá do 15. novembra 2019

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici prináša svojim návštevníkom výstavu Fotografie jubilujúceho fotografa Eduarda Timka, ktorá bude pozostávať z dvoch častí. Prvá časť výstavy s názvom Tváre a farby sveta priblíži návštevníkom ľudí z rôznych kútov sveta prostredníctvom ich portrétov. Druhá časť Skalica objektívom maľovaná prezentuje Skalicu obrazmi tvorenými objektívom fotoaparátu.
Eduard Timko, grafik, dizajnér a fotograf sa narodil 18. augusta 1969 v Skalici. Po štúdiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, odbor grafika, pracoval do roku 1993 v spoločnosti Grafobal ako grafický dizajnér. Od roku 1993 vlastní súkromnú firmu Ateliér EDO, s. r. o., v ktorej sa venuje tvorbe reklamy, dizajnu, reklamnej, umeleckej a reportážnej fotografii a ktorá získala viacero ocenení. Fotografiou sa zaoberá od svojich desiatich rokov. Vo voľnej tvorbe vyjadruje obdiv prírode, krajine a jej obyvateľom, za fotografiami cestuje po svete; navštívil krajiny Balkánu, Nórsko, Švédsko, Fínsko, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Venezuelu, Ekvádor, Galapágy, Ugandu, Keňu, Mexiko, Guatemalu, Belize, Honduras, Salvádor, Bali a Indonéziu. Celoživotne je jeho obľúbeným námetom rodná Skalica.
Žije a tvorí v Skalici.

Reportáž Televízie Skalice k podujatiu:

Reportáž Skalickej mestskej televízie k výstave:

Majster svetla a okamihu Eduard Timko

"Vráťme sa k prírode, uzavrime s ňou mier a možno budeme všetci znovu šťastní!"Aj toto je jeden z odkazov, ktorý prostredníctvom svojej tvorby hlása do sveta fotograf Eduard Timko. 📸 🎞️ 🌅 🌳 🍂 🌱

Uverejnil používateľ Skalická mestská televízia Pondelok 7. októbra 2019

Kniha Záhoria 2018

0

Bol vyhlásený ďalší ročník čitateľskej ankety Kniha Záhoria. Bližšie informácie o hlasovaní a prehľad publikácií nájdete na:

http://www.kz.zahorskakniznica.eu/?fbclid=IwAR3Dj1oKmkJmjf59aTyxXeQmNnmpPfz4UKNe-2xc12X2K_FW5OFqziop4bQ

Online hlasovací formulár:

http://kz.zahorskakniznica.eu/index.php/hlasovanie

Tradičná svadba na Záhorí – prednáška v Malackách

0

Srdečne Vás pozývame na prednášku etnologičky Záhorského múzea v Skalici Mgr. Dity Andruškovej, PhD. o tradíciách spojených so svadbou. Uskutoční sa 20. augusta 2019 od 19.00 hod. na nádvorí pálffyovského kaštieľa v Malackách. Vstup je voľný.

Poddanské hospodárstvo v Kútoch koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia – PhDr. Richard Drška

0

Keď v roku 1749 definitívne odkúpil HolíčskoŠaštínske panstvo manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, došlo v tomto priestore k významným zmenám. Majetkový komplex sa opäť rozdelil na dve osobitné panstvá, ktoré podliehali priamo Riaditeľstvu cisárskych majetkov vo Viedni. V duchu osvietenského absolutizmu bolo zmodernizované hospodárenie panstiev tak, že sa tieto stali prosperujúcim hospodárskym celkom a pre cisársku rodinu jedným z letných sídiel. K tomuto účelu bol postupne v 40. – 60. rokoch 18. storočia nákladne a honosne prestavaný vodný hrad v Holíči. Nezabúdalo sa ani na katolícku barokovú zbožnosť a v tom istom období bol v Šaštíne vybudovaný veľký pútnický chrám. Okrem efektívneho hospodárenia v réžii panstva v podobe pestovania obilnín a krmovín, chovu dobytka a oviec, boli tu založené aj jedny z prvých manufaktúr v rámci vtedajšieho Uhorska, a to na výrobu kartúnu v Šaštíne a majoliky v Holíči. V živote poddaných sa tak vo veľkej miere začali prejavovať tieto progresívne hospodárske reformy, ako i politika Márie Terézie, najmä presadenie urbárskej regulácie po roku 1767, školská reforma v roku 1777, ako i reformy jej syna Jozefa II., najmä Tolerančný patent z roku 1781 a zrušenie nevoľníctva v roku 1785.
Tento pozitívny vývoj možno v rámci Šaštínskeho panstva sledovať i v hmotnej kultúre poddaných. Umožňuje to precízny správny aparát riadenia cisárskych majetkov, vďaka ktorému sa zachovalo z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia v agende panského fiškála množstvo testamentov a pozostalostných súpisov poddaných. Tieto podrobne zachytávajú obytné a hospodárske stavby, ich konštrukciu a stavebné materiály, z hnuteľných vecí vybavenie domácností, často i odevné súčiastky.
Poddanský stav sa na základe množstva obrábanej pôdy a lúk delil na sedliakov, želiarov a podželiarov. Tereziánska urbárska regulácia v roku 1769 stanovila rozsah jednej celej poddanskej usadlosti v Kútoch na 16 jutár polí a 6 koscov lúk. Na takýchto usadlostiach alebo jej zlomkoch najmenej v rozsahu 4/32 hospodárili sedliaci. Želiari, označovaní ako „hoffery domy magiczy“, držali maximálne 2 4/8 meríc polí a lúku na jedného kosca, napokon podželiari „hoffery ktery domÿ nemagu“ bývali v podnájme. Maximálny rozsah jedného sedliackeho gruntu v intraviláne určeného pre stavbu domu, dvor a stodolu bol 2 prešporské merice, teda asi 1200 štvorcových siah.
V sledovanom období hospodárstvo poddaných pozostávalo z obytného domu, murovanej alebo drevenej maštale a stodoly. Z menších hospodárskych stavieb sa uvádzajú senník, kŕmnik a okol na voz. Treba dodať, že pre Kúty bol charakteristický typ nížinného hlineného domu z nepálených tehál so žudrom, bielou fasádou a soklom. V roku 1798 pozostávalo hospodárstvo Jána Zemanka zo stodoly, kŕmnika, okolu, pokrytého slamenou strechou a domu, spojeného s maštaľou. Celá obytná časť bola postavená zo surových tehál. Steny mali dĺžku 27 siah a bolo v nich zabudovaných 16 stĺpov nesúcich strešnú konštrukciu. Dom bol rozčlenený na izbu, síň (kuchyňa) a komoru. Drevený strop bol podopretý roštom, v komore ho tvorilo 5 trámov a 15 dosiek, v izbe a síni 8 trámov a 2 dosky. Dom mal spolu 6 dverí. Strecha pozostávala z 18 párov krovov, 4 podkrokovníc, 5 podstupníc, 3 zvázok a 80 lát, pokrytá bola slamou. Hospodárske stavby nebohého Martina Heszka boli v roku 1811 ocenené nasledovne: maštaľ – steny v dĺžke 5 siah 45 fl., dvere 4 fl., strecha 40 fl., 4 nosné stĺpy v stenách 8 fl., 2 zvázky 5 fl., 2 krokevnice 16 fl., 4 páry krovov 12 fl., 13 lát 13 fl., jasle 6 fl., hrant 4 fl., senník 2 fl., kŕmnik 5 fl., okolecz 20 fl., polovica stodoly 250 fl. Hospodárstvo nebohého Antona Krajčíra (Krajczir) tvorili v tom istom roku 1811 izba, síň, komora, izbétka na dvore, maštale a stodola. Oproti tradičnému usporiadaniu mal dom navyše menšiu izbu vo dvore. Steny izby a komory v dĺžke 16 siah mali cenu 112 fl., rošt 4 fl., 6 trámov 12 fl., strop – „podlaha z hontú ag z mazem“ 20 fl., 2 okná 1 fl. 45 den., kachle a pec 12 fl., 3 dvere 4 fl. a časť síne s komínom, kde sa varilo, označovanej ako kuchyňa 15 fl. Steny komory v dĺžke 6 siah mali cenu 42 fl., na strope boli 3 trámy za 3 fl., 2 dvere za 7 fl. a starý strop za 7 fl. Pod izbétkou vo dvore sa chápal menší trojpriestorový dom so stenami v dĺžke 10 siah za 70 fl., roštom, trámami a doskovým stropom za 23 fl., dvomi oknami, dvomi dverami, kuchyňou s komínom a starými kachľami. Na celej stavbe, ku ktorej bola pripojená maštaľ, bola strecha posadená na 16 nosných stĺpoch, ocenených na 24 fl. Strechu tvorilo 6 krokevníc za 36 fl., 15 zvázok za 30 fl., 28 párov krovov za 35 fl., 70 lát za 16 fl. 30 den. a stará slamená krytina v hodnote 40 fl.
Hoci údaje o kútskom dome, ktoré zachytil vo svojom rukopisnom diele o obci Dr. Matej Hések, sa vzťahujú na poslednú štvrtinu 19. storočia a počiatok 20. storočia, predsa umožňujú získať presnejšiu predstavu o stavebných materiáloch i celkovom usporiadaní jednotlivých obytných priestorov. Podľa týchto informácií sa domy stále stavali zo surovej „veprovej“ tehly, boli obielené vápnom, pokryté slamou, neskôr škridlou. Vstup do domu, označovaný ako „výpustek“ či žudro bol z ulice alebo z dvora, čo znamená, že dom bol orientovaný rovnobežne s ulicou pri vchode z ulice, alebo pozdĺžne do hĺbky parcely pri vchode z dvora. Žudro bolo uzavreté drevenou mriežkou a vstupovalo sa ním do síne, kde bol otvorený komín a pec na varenie, neskôr plechový sporák. Zo síne sa vstupovalo do komory a smerom k ulici bola izba a v nej hlinené kachle spojené s pecou.
Tomuto usporiadaniu zodpovedá aj popis nehnuteľností bohatého sedliaka, nebohého Mateja Komorníka z 21. mája 1808. V jeho pozostalosti boli vtedy zachytené dva domy a viacero hospodárskych stavieb. Predný, väčší dom bol trojpriestorový. Steny na izbe a síni mali dĺžku 16 siah a bolo v nich zastavaných 5 drevených stĺpov, podopierajúcich konštrukciu strechy. Strop izby a síne tvorilo 6 trámov, dosky, rošt, pod ním v izbe jeden podporný ozdobný stĺp. Obe miestnosti mali troje dvere a tri okná, opatrené železnými okenicami. V izbe boli kachle a pec, v síni časť označovaná ako kuchyňa s otvoreným komínom. Strešnú konštrukciu tvorili 4 zvázky, 2 krokevnice, 7 párov krovov, 13 párov lát. Osobitne boli spísané komora s maštaľou, v ktorých mali steny dĺžku 10 ½ siahy, miestnosti mali strop a dvoje dvere. Druhá maštaľ mala len jedny dvere, vnútri jasle, strop a steny v dĺžke 8 siah. V zadnom menšom dome bola taktiež izba, síň a komora. Steny na nich mali však spolu len 17 siah a v nich 8 podporných stĺpov. Súčasťou síne bola kuchyňa s komínom. Dom mal 2 okná a 3 dvere, na streche boli 2 krokevnice, 5 zvázok, 12 párov krovov a 26 párov lát. Súčasťou hospodárstva bola šopa, kŕmnik a dve stodoly. Takémuto hospodárstvu zodpovedalo aj množstvo rolí, lúk i chovaných zvierat. Matej vlastnil pár lepších koní ocenených na 200 fl., pár horších koní za 150 fl., 4 kravy v cene 100 fl., 86 fl., 75 fl. a 65 fl., dvojročného junca za 60 fl., dve ročné teliatka za 60 fl., dve mladé tohoročné teliatka za 12 fl., 14 starých oviec za 64 fl., 7 jahniat za 7 fl., starú sviňu za 20 fl., tri ročné svine za 30 fl., tri mladé tohoročné svine za 18 fl., 3 husi za 9 fl. a 3 sliepky za 3 fl. Z poľnohospodárskeho náradia k najcennejším kusom patrili lepší voz za 78 fl., horší za 69 fl., neokutý voz za 22 fl., okutý pluh za 10 fl., neokutý pluh za 7 fl., dvoje brány za 5 fl. 30 den., okuté ojko za 1 fl. a troje sane v cene 20 fl. Role a lúky sa delili na zdedené a kúpené. Role ležali v lokalitách „U Pasek, Za Kuklowskim Jazerem, Kowaritska, w Nadalu Kratina, w Dubrawge, U Drsskowich Breza, Pod winohradkÿ, Za Kaplicžku, Za Hribowem“, lúky boli „Na Kutsowanitskach, U Miosska, Kutsowanicza, Uhore Obecznÿ, Pod Czumberkem, W Miawskem Lazÿ, Rubanicza Obecznÿ“.
Z hospodárskych stavieb boli najviac cenené stodoly. V roku 1809 stála stodola nebohého Jozefa Ralbowskeho 200 fl., stodola a plevník Pavla Palkoviča (Palkovycz) v tom istom roku 270 fl. a stodoly Mateja Komorníka boli odhadnuté na 130 a 110 fl. Takmer 150 fl. mala cenu stodola Ignáca Mráza v roku 1808. Tvorilo ju 6 hrubých stĺpov za 24 fl., 12 malých stĺpov za 6 fl., 2 police za 4 fl., 9 trámov za 13 fl. 30 den., 4 podkrokovnice za 16 fl., 10 párov hrubých krovov za 5 fl., 11 párov malých krovov za 1 fl. 50 den., 2 prahy za 1 fl., dvoje vráta za 24 fl. a 40 lát so slamenou krytinou za 36 fl. 40 den.
Kútske stodoly obdĺžnikového tvaru mali okrem konštrukcie aj drevené opláštenie. Na kratších koncoch boli jednokrídlové vráta, v strede mlatovňa z ubitej hliny, po bokoch 3 úrebrá, na koncoch v nárožiach po dva plevníčky. Do úrebrí sa ukladalo zožaté obilie, slama a seno na povalu – holoví. Ešte v prvej polovici 20. storočia stávali stodoly vo väčších skupinkách na Sigeckej ceste, na Lednicách, okolo Majíra, U Kapličky a Na Záhumní.
Mobiliár poddanských domov predstavoval hlavne úžitkový nábytok, rôzne kuchynské potreby a náradie súvisiace prevažne s roľníctvom, výnimočne sa spomína i odev. Keďže jednotlivé kusy nábytku a iného vybavenia domácností nepredstavovali v rámci testamentov a súpisov významnejšie finančné hodnoty, nebývajú v nich tak často zahrnuté. Ak sa aj objavia, nepovažovali autori súpisov a testamentov za potrebné lokalizovať ich presne v rámci domu, čo sťažuje možnosť presnejšej predstavy o zariadení poddanského domu. Vo všeobecnosti sa najčastejšie spomínajú postele, stôl, lavice, truhlice, žigla, škrich, osobitný typ police označovaný listva, a tiež duchny, periny a vankúše. V pozostalosti mlynára Jána Poláka (Pollak) sa v roku 1809 uvádza stôl za 7 fl., lavice a listva za 5 fl., 8 habánskych misiek a 9 džbánkov za 7 fl. 15 den., 5 menších habánskych misiek a 2 fľaše za 1 fl. 15 den., 5 veľkých a 6 malých obrazov za 8 fl., kaďa so žiglou a policou za 10 fl. 30 den., zrízek a štoček za 1 fl. 45 den., 18 hrncov so 6 randlíkmi a 13 miskami určenými zrejme na každodenné používanie za 8 fl. 18 den. V majetku iného nebohého Jozefa Poláka (Pollak) z tohto rodu sa na konci 18. storočia spomína dokonca 8 tanierov z holíčskej majolikovej manufaktúry. Po nebohom Antonovi Krajčírovi (Krajcžir) sa v roku 1811 výnimočne zachoval rozpis predmetov po miestnostiach. V izbe bol stôl za 3 fl., lavice za 1 fl. 30 den., stará polica – „listwa“ za 45 den., 2 obrázky maľované na skle za 6 fl., plátenný obrázok za 30 den., 5 papierových obrázkov za 15 den., 3 obrázky za 45 den. a 4 habánske taniere za 1 fl. V síni bola polica za 1 fl. 30 den., 4 misy za 1 fl., malá miska za 9 den., 7 hrncov za 2 fl. 30 den. a 2 randlíky za 30 den. Napokon v komore 4 staré bečky za 5 fl., žigla za 1 fl., škrich za 2 fl., 2 škopky za 2 fl., putňa za 30 den. a koryto za 1 fl. 30 den. V izbe okolo pece bývala zvyčajne aj lávka na sedenie, ako sa to konštatuje v roku 1827 pri súpise pozostalosti Michala Ondrisku (Ondriszka). Pomerne veľa kuchynských vecí zachytáva licitačný súpis majetku po Pavlovi Polákovi z roku 1810. Konkrétne 14 hrncov, 9 randlíkov, 8 misiek, 2 hrnky, 6 slameniek, 3 škopky, bečku, 2 fľaše, kosák, iné 4 misky, 17 obrázkov, policu – listvu, stôl, 2 lavice, žiglu, police a sito. Najpodrobnejší inventár hnuteľných vecí sa však zachoval po už spomenutom Matejovi Komorníkovi z roku 1808, kde sú zapísané veľký škrich za 4 fl., menší škrich za 3 fl. 30 den., štok za 1 fl. 30 den., bečka za 1 fl., bečka so železom za 7 fl., malá bečka – betsarka za 15 den., škopek za 15 den., 2 hachle za 4 fl., 3 malé staré korýtka za 30 den., škopek za 15 den., 2 hoblíky za 30 den., staré železo za 5 fl. 30 den., 5 kosákov za 1 fl., stará šabľa za 1 fl., hrubá píla za 2 fl., 2 povrazy za 1 fl. 30 den., hrubá reťaz za 3 fl. 30 den., menšia reťaz za 2 fl., nevod za 5 fl., 2 pol okovy za 3 fl., 2 štvrtky za 2 fl., 2 rýle za 1 fl. 12 den., 2 motyky za 30 den., pantok za 1 fl., 2 sekery za 1 fl. 78 den., 2 putne za 48 den., 3 hrubé korytá za 6 fl. V druhej komore bolo 7 bečiek za 9 fl. 30 den., škrich za 10 fl., staré železo za 9 fl., kapustné nože za 4 fl., hrubá píla za 6 fl., malá píla za 36 den., kotol za 6 fl., železné obruče na putienky za 2 fl., 2 truhlice za 2 fl., posteľ za 2 fl., modliaca kasla za 8 fl., 2 drevené hodiny za 9 fl., 2 legátky za 36 den., stolica za 1 fl., 26 obrázkov a listva za 12 fl., 10 prachových vankúšov za 30 fl., 2 vankúše z peria za 4 fl., 3 periny za 9 fl., 2 duchny za 16 fl., krátka stará mentieka za 3 fl., boty za 3 fl., stará halena za 5 fl., nohavice za 4 fl., živôtik – prustslek za 2 fl., lajbl za 2 fl., dvoje šaty za 4 fl., dlhá mentieka za 15 fl., 20 lakťov konopného plátna za 12 fl., 5 konopných plachiet za 27 fl., kúdelná plachta za 1 fl. 30 den., 2 koše za 5 fl., 42 holieb masti za 84 fl., 5 meríc ražnej múky za 35 fl., merica žitnej múky za 10 fl., 14 meríc raži za 98 fl., 4 merice žita za 40 fl., konopného semenca za 85 fl. a kuchynský riad spolu za 14 fl. 30 den.
Inú formu ľudovej zbožnosti popri množstve obrázkov v príbytkoch poddaných, ktoré isto zachytávali náboženskú problematiku, predstavujú testamentárne odkazy. Tie boli najviac určené domácemu Kostolu sv. Jozefa, ale i okolitým pútnickým miestam. Martin Hladík v roku 1751 odkázal z peňazí, ktoré mu dlhoval Florián Drbúšek (Drbussek), 30 fl. na kútsky kostol a 5 fl. tunajšiemu bratstvu sv. Františka a z dlhu syna Imricha po 14 fl. Panne Márii do Šaštína a skalickým františkánom. Anton Baťka (Battyka) odkázal v roku 1799 po 3 fl. do Žarošíc, Šaštína, Maria-zellu a skalickým františkánom. Anna Sofková v roku 1806 darovala na omše Panne Márii šaštínskej 5 fl., sv. Antonovi do Brodského 5 fl., sv. Jozefovi v Kútoch 10 fl., františkánom do Skalice 6 fl. a po 2 fl. do Marietálu a Žarošíc. Na zádušné omše odkázal v roku 1804 sumu 10 fl. Marek Kovarovič (Kowarovich) „Nassimu Kuttskemu Panu Local Capellanowy“ a podobne odkázali peniaze na omše Michal Dobiáš (Dobias) v tom istom roku a v roku 1806 Juraj Ralbovský (Ralbowsky). Objavujú sa i milodary na stoličný špitál, ktorý stál v Chtelnici, po 2 fl. mu odkázali v roku 1826 Jozef Hesek a Katarína, vdova po Martinovi Domanovi.
Pri zmienkach o odeve možno len ťažko uvažovať o jeho strihoch, farebnosti či celkovom tvare. Zachovaný materiál ho umožňuje len rozdeliť na mužský a ženský. Z mužských odevných súčiastok sa najčastejšie spomína vrchný odev, ktorý bol finančne nákladný, a preto aj cenený. Najčastejšie to bola mentieka (mentik, menticzek) v rokoch 1783, 1791, 1793, 1795, 1810, krátka a dlhá mentieka v roku 1808, kožuch v roku 1807, halena v rokoch 1757, 1786, 1793 a 1808 a v roku 1790 kabát so striebornými gombíkmi. Súčasťou mužského odevu, zachyteného v prameňoch boli nohavice (roky 1786, 1808), lajbl so striebornými gombíkmi v roku 1790 a tzv. flanedowy v roku 1808. Ako obuv sa spomínajú boty v rokoch 1757 a 1808. Základnou súčiastkou mužského odevu, ktorá však v testamentoch a súpisoch absentuje, je košeľa, pri ženskom odeve rubáš a rukávce, a to azda pre ich nízku hodnotu. Aj pri ženskom odeve sa najčastejšie uvádza mentieka v rokoch 1804, 1806, 1807 a kožuch v roku 1809. K základným súčiastkam patril živôtik – pruclek, prutstlek, prustflek (roky 1807, 1808, 1809), v roku 1809 kraditorovj, sukňa uvedená v roku 1806, alebo sa spomínajú látky na sukne, za 5 fl. v roku 1807 a 5 lakťov látky colondrass v roku 1809. Je zaujímavé, že v ženskom odeve rozlišovali zástery a fjertochy (modrý), ako sa to výslovne konštatuje v súpise pozostalosti po Jozefovi Riškovi (Risska) v roku 1809. Ako pokrývka hlavy slúžila obyčajná šatka – rucznik, ale jestvovali aj špeciálne šatky označované ako ruczniky zawigacze. Veľmi často sa v testamentoch objavujú ženské šaty všeobecne označované ako perowe, a to v rokoch 1783, 1789, 1791, 1795 a 1807.
Poslednou skupinou predmetov, ktorým sa v súpisoch a testamentoch venovala pozornosť, bolo náradie. Najčastejšie boli zachytené bežné veci, ktoré musela vlastniť väčšina domácností a súviseli so základným zamestnaním poddaných – roľníctvom. Poddaný Antonín Palkovič odkázal v roku 1783 voz s pluhom a bránami synovi Tomášovi a druhý voz, pluh a bránu manželke. Dovedna choval 4 voly, 4 junce, 3 kravy, jalovicu, 8 svíň, ovce a navyše i včeláril. Spolu 4 kláty včiel zostali v roku 1755 aj po nebohom Jurajovi Zemankovi. V majetku nebohého Michala Žilku boli v roku 1805 3 vozy, 2 pluhy, 2 staré brány, 4 voly, 2 kravy, býk, jalovica a 15 oviec. Podrobnejšie sa náradie uvádza v pozostalostnom súpise po nebohom Jozefovi Riškovi, v ktorom sa okrem voza a brán nachádzali dvoje gréfy, pluh s kolieskami, okuté ojko, 3 bečky, sekera, pantok, 4 srpy, 2 kosy a 2 motyky. Zaujímavý obraz ponúka inventár pozostalosti po Jurajovi Škodovi (Skoda) z roku 1757, ktorý, ako sa zdá, sa venoval rybárstvu a práci s drevom. V jeho majetku bolo 5 nových hustých rybárskych mechov, 20 starých riedkych mechov, nový nevod dlhý 13 siah a starý nevod o 2 siahach. Pri tesárstve používal rôzne druhy motýk (kuczowa, csunowa, ulowa), poriez, pílku, pantok, sekerku, tešlu. Okrem toho vlastnil i 2 bečky na kapustu, staré a nové kapustné nože, malú geletku, korýtko, škopek a malú bečku.
Podrobný výskum testamentov a pozostalostných súpisov z obce Kúty, náležiacej k Šaštínskemu panstvu umožňuje konštatovať, že tradičný poddanský dom bol budovaný z nepálených tehál s drevenou strešnou konštrukciou a slamenou krytinou. Vnútorné priestory sa členili na síň, izbu a komoru, pričom v priebehu 19. storočia sa otvorený komín s pecou na varenie presunuli do síne a v izbe zostalo vykurovacie teleso v podobe kachieľ. Pri porovnaní s informáciami zachytenými Matejom Hésekom vidno, že do konca 19. storočia k väčším
zmenám v stavebnom materiáli, usporiadaní obytných priestorov a skladbe hospodárskych
stavieb neprišlo. Najviac priestoru sa v prameňoch venovalo materiálu a konštrukcii domov,
maštalí a stodôl. Z mobiliára domov to bol úžitkový nábytok. Veľkú hodnotu predstavovali hospodárske zvieratá – voly, kone, kravy, ovce, svine. Pozornosť sa sústreďovala i na základné náradie, umožňujúce venovať sa roľníctvu. V tomto zmysle obsahujú mnohé testamenty a súpisy zoznamy rolí a lúk a ich lokalizáciu v chotári obce. Tieto chotárne názvy umožňujú konštatovať, že v rámci Kútov od konca 18. storočia až do druhej polovice 20. storočia došlo len k zániku názvov menších území, pri väčších sa toponymia nezmenila. S poslednou vôľou testátora súvisia i zbožné odkazy, či už tunajšiemu kostolu a kňazovi, ale i lokalitám v okolí, čo vypovedá o pútnych miestach, ktoré Kúcania navštevovali. Len veľmi málo údajov sa zachovalo o odeve, čo je však prirodzené, lebo okrem nákladných mentiek, halien a kožuchov ostatné súčiastky nemali väčšiu finančnú hodnotu a neustálym nosením sa jednoducho zničili. Napokon netreba zabúdať, že prvoradým adresátom testamentov boli deti a manželka/manžel nebohého či vzdialenejší príbuzní, a teda tieto písomnosti umožňujú nahliadnuť i do rodinných pomerov kútskych poddaných v druhej polovici 18. a prvej polovici 19. storočia.

Pramene a literatúra
Slovenský národný archív (ďalej len SNA), fond: Panstvo Šaštín, Písomnosti agendy panského fiškála, Testamenty a pozostalosti, Kúty, šk. č. 559, inv. č. 1667.
https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/view/nyitra-kutti/ document=1&pg=0&bbox=-2302%2C-3967-%2C4842%2C80 (cit. 24. apr. 19)
HÉSEK, Matej: Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Rukopis, Záhorské múzeum v Skalici.
ŠÁTEK, Jozef: Holíčsko – Šaštínske panstvo. Rukopis, ŠA Trnava, pracovisko Archív Skalica.
FIALOVÁ, Ivana – RAGAČ, Radoslav – VAŘEKA, Marek: Panstvá cisára Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy. Skalica: Regionálna rozvojová agentúra Skalica, sine dato.
HORVÁTH, Pavel: Obytné a hospodárske stavby poddaných na Šaštínskom panstve v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Slovenského národného múzea – Etnografia, roč. LXII, 1968, s. 167 – 198.
HORVÁTH, Pavel: Zariadenie poddanských domácností a hospodárstiev na Šaštínskom panstve v 1. polovici 19. storočia. In: Zborník Slovenského národného múzea – Etnografia, roč. LXIII, 1969, s. 171 – 189.
RAGAČ, Radoslav a kol.: Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského. Skalica: Regionálna rozvojová agentúra Skalica, 2010.
VYDRA, Václav: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958.