pondelok, september 28, 2020
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

404 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

ZRUŠENÉ – Imrich Kotvan (1910 – 1984), rodák z Trnovca pri Holíči – vedecká konferencia

0

Konferencia Imrich Kotvan (1910 – 1984) rodák z Trnovca pri Holíči, ktorá sa mala konať v sobotu 26. septembra v Trnovci, bola z  dôvodov zvýšeného rizika nákazy vírusom Covid-19 zrušená.

Srdečne Vás pozývame na vedeckú konferenciu venovanú osobnosti Imricha Kotvana a jeho rodnej obci Trnovcu, ktorá sa uskutoční v sobotu 26. septembra 2020 od 9.00 hod. v Trnovci.

Zatvorenie počas sviatkov

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že počas sviatkov 1. a 15. septembra bude Záhorské múzeum v Skalici zatvorené.

Deň otvorených dverí

0
DEKD 2020

Srdečne Vás pozývame na Deň otvorených dverí v Záhorskom múzeu v Skalici, ktorý sa uskutoční pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva 2020 12. septembra 2020 od 9.00 do 17.00 hod. Bezplatne bude sprístupnená Stála expozícia, Galéria Júliusa Koreszku a aktuálna výstava Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí.
Tešíme sa na Vašu návštevu!

Archeológ Robert Bača jubiluje

0
PhDr. Robert Bača

Robert Bača sa narodil 1. apríla 1960 v Nitre. Po gymnaziálnych štúdiách ukončených v Bratislave v roku 1979 pokračoval na Katedre všeobecných dejín a archeológie FF UK v Bratislave v rokoch 1979-83. V rokoch 1983 – 1998 pracoval ako archeológ a historik v Balneologickom múzeu v Piešťanoch, v rokoch 1998 – 2003 ako riaditeľ Mestského kultúrneho strediska v Piešťanoch a od roku 2008 pôsobí ako archeológ v Záhorskom múzeu v Skalici. Svoju publikačnú činnosť i redakčné schopnosti zúročil najprv v piešťanskom Balneologickom spravodajcovi, v mesačníku Revue Piešťany (jeho šéfredaktor) a v časopise Záhorie. Je spoluautorom niekoľkých monografií a vyše sto štúdií a odborných článkov.
O dejinách archeologického bádania i nových prieskumoch publikoval najmä v AVANS-e (Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku), Archeologických rozhľadoch, Historickej revue, Slovenskej archeológii a Zborníku SNM. Zaoberal sa toponymiou a dokumentáciou archeologických nálezov z okolia Piešťan, ale i sakrálnymi stavbami a napríklad i významom rieky Váh od praveku po súčasnosť. Systematicky objavoval pre verejnosť predovšetkým menej známe osobnosti a rody z piešťanského okruhu (Imrich Medňanský, Štefan Šándor, Gusztáv Löger, Ede Tolnai, Aurél Bernáth, gróf Murány, Hardeggovci, Škubličovci, Winterovci, Anton Kajlich, významní lekári z Piešťan ap.) a neskôr zo záhorského regiónu (Jozef Mondok, Pavol Zelenay, Ľudmila Groeblová, Karol Cobori, Vojtech Budinský-Krička, Dezider Tomeček, Viktor Šemmer, Karol Andel, Ladislav Košinár, Štefan Janšák). Počas pôsobenia v Záhorskom múzeu vykonal na Záhorí desiatky archeologických výskumov na stavbách individuálnych rodinných domov, priemyselných objektov i objektov občianskej vybavenosti, tiež pri obnove národných kultúrnych pamiatok, budovy bývalej manufaktúry na výrobu kartúnu v Šaštíne–Strážach a zaujímavé zistenia priniesol výskum pri obnove areálu NKP Zámok v Holíči. Do tlače pripravil systematicky spracovanú Archeologickú a numizmatickú bibliografiu Záhoria (376 rukopisných strán). K jeho obľúbeným výskumným témam a zároveň i záľubám patrí tiež včelárstvo.
Z rozsiahlej publikačnej činnosti R. Baču spomenieme aspoň niektoré: Unikátny krížik z Dojča – ďalší doklad veľkomoravského kresťanstva na Záhorí (s T. Kolníkom) (Historická revue 2010); Skalica a gróf Gvadányi (Zborník Záhorského múzea v Skalici 6); Medená dýka z Banky (okr. Piešťany), Kamenný kadlub z obce Dojč, Bronzové meče zo Záhoria (s J. Bartíkom) (Zborník SNM); Toponymia Záhoria z hľadiska archeologického a historicko-lingvistického (Študijné zvesti AÚ SAV Nitra); Najstaršie osídlenie Skalice (monografia Skalica 2014); K patrocíniu kostola Sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. K 1130. výročiu Sv. Metoda (Slovenská archeológia 2015); Bronzové meče zo Záhoria (Záhorie, 2015), Spomienka na Štefana Janšáka. Záhorská esej k 130. výročiu narodenia (Zborník Záhorského múzea v Skalici 8, 2017). Už po krátkom čase si Robert Bača v rámci aktívnej metodicko-poradenskej činnosti v skalickom múzeu vytvoril početnú skupinu spolupracovníkov a prispievateľov.
K jeho významnému životnému jubileu mu za pracovníkov Záhorského múzea i redakciu a čitateľov Záhoria prajeme veľa životného optimizmu a zdravia do ďalších rokov.
-redakcia-

Slovenská filharmónia a umelci zo Záhoria – PhDr. Peter Michalovič

0
Slovenská filharmónia s dirigentom Ladislavom Slovákom

Pre slovenskú hudobnú kultúru bol rok 1920 významný z viacerých dôvodov. 3. marca 1920
začalo oficiálne svoje pôsobenie Slovenské národné divadlo (SND) uvedením opery Hubička
od Bedřicha Smetanu. V tom istom roku vzniklo – zatiaľ však iba na amatérskej báze z radov inteligencie – orchestrálne združenie Slovenská filharmónia (SF), ktorého zakladateľom bol hudobný skladateľ, zberateľ ľudových piesní, dirigent a organizátor hudobného života na Slovensku Miloš Ruppeldt (1881 Liptovský Mikuláš – 1943 Bratislava). Toto teleso pod rôznymi dirigentmi pôsobilo až do roku 1938. Oficiálne uzákonená bola Slovenská filharmónia až v roku 1949. Prvý abonentný koncert v histórii Slovenskej filharmónie sa konal 5. februára 1953, dirigoval Karel Ančerl a sólistami boli Štefan Németh-Šamorínsky (klavír), Aladár Móži (husle) a Albín Berky (violončelo). Pevnou súčasťou SF sa od roku 1957 stal i Slovenský filharmonický zbor.
Slovenská filharmónia a zbor sú natrvalo spojené s viacerými menami, na ktoré by sme mali byť obzvlášť hrdí na Záhorí.
V prvom rade je to dirigent, zbormajster, pedagóg, národný umelec Ladislav Slovák (10. 9. 1919 – 22. 7. 1999), dlhoročný šéf SF. Narodil sa síce v Bratislave, ale pokladal sa vždy za Záhoráka, vo Veľkých Levároch totiž žili jeho rodičia, súrodenci a aj on tu prežil svoje detstvo, dostal základy hudobnej výchovy a strávil príjemné chvíle i na sklonku svojho života. Pochádzal zo známej veľkolevárskej stolárskej rodiny. Jeho otec i starý otec boli stolárski majstri, známi však aj svojou láskou k hudbe. L. Slovák prešiel celú Európu a nespočetné množstvo miest, ale doma sa cítil až vtedy, keď uzrel od Malaciek siluetu veľkolevárskeho kostola, v ktorom strávil nejedno popoludnie pri organe.

Dirigent Ladislav Slovák

V mladosti sa prostredníctvom prof. Alexandra Albrechta oboznámil s krásou najmä oratoriálnej hudby v Cirkevnom hudobnom spolku (Kirchenmusikverein), ktorý viedol tento výnimočný hudobník a pedagóg. V roku 1938 sa stal poslucháčom Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, kde študoval organovú hru a dirigovanie mimo iných aj u skladateľa, dirigenta a pedagóga Štefana Németha-Šamorínskeho (s jeho dcérou Martou sa oženil a mali spolu dve deti, dnes výnimočné postavy slovenskej divadelnej a filmovej scény – Kamilu Magálovú a Mariána Slováka). Na novozaloženú VŠMU sa dostal v roku 1949 do triedy Václava Talicha a absolvoval ju koncertom so SF.
V rokoch 1951-61 pôsobil Ladislav Slovák ako hosťujúci dirigent SF, od roku 1961 sa stal jej umeleckým šéfom a v rokoch 1967-81 jej šéfdirigentom. Ešte ako mladý hudobný režisér založil v roku 1946 v Čs. rozhlase Miešaný spevácky zbor, ktorý sa jeho zásluhou vypracoval na vysokú profesionálnu úroveň a neskôr sa stal základom pre zbor, ktorý spoluúčinkoval so SF ako jej pevná súčasť (r. 1957). Ladislav Slovák sa naštudovaním obdivuhodného množstva diel slovenskej i svetovej proveniencie so SF (ale i Českou filharmóniou) zaradil medzi najvýraznejšie osobnosti česko-slovenského interpretačného umenia. Podľa štatistík publikovaných pri 30. výročí založenia SF (r. 1979) mal na konte úctyhodných 581 koncertov (z toho 371 na Slovensku, 40 v Čechách a na Morave a 170 v zahraničí). Uvedieme aspoň niektoré diela skladateľov, ktoré naštudoval dirigent Ladislav Slovák, chronologicky podľa dátumov koncertov s akcentom na uvedenie ich premiér: 1950 – A. Dvořák (Requiem); 1953 – A. Moyzes (Februárová), Š. Jurovský, A. Očenáš, A. Borodin (2. symfónia „Bohatierska“); D. Šostakovič (Desať poém), 5. februára sa konal pod dirigentskou taktovkou Karla Ančerla (sólisti Štefan Németh-Šamorínsky – klavír, Aladár Móži – husle, Albín Berky – violončelo) prvý abonentný koncert v histórii SF; 1956 – pri príležitosti 10. výročia založenia Miešaného zboru Čs. rozhlasu (koncert á cappella zborových skladieb o. i. Šostakoviča, Kardoša, Ferenczyho, Moyzesa); 1958 – W. A. Mozart (Koncert pre klavír a orch. A dur), D. Šostakovič (11. symfónia); J. Cikker (Dramatická fantázia), A. Dvořák (Koncert pre čelo a orchester h mol), A. Glazunov (4. symfónia); 1959 – na Bratislavskej jari Ročné obdobia J. Haydna (150 rokov od úmrtia Haydna); 1961 – J. S. Bach (Koncert pre husle a orch. E dur), W. A. Mozart (Koncert pre husle a orch. G dur), J. Zimmer (4. symfónia), A. Moyzes (Baladická kantáta), A. Chačaturjan (Koncert pre čelo a orch.), L. van Beethoven (3. symfónia „Eroica“), C. M. von Weber (Euryantha – predohra), B. Martinů (Symfonietta giocosa), D. Kardoš (3. symfónia – premiéra); ako hosť dirigoval dva koncerty Českej filharmónie v rámci Bratislavskej jari; 1962 – A. Dvořák (Karneval – predohra, Koncert pre husle a orch. v Štutgarte), D. Šostakovič (5. symfónia), F. Chopin (Klavírny koncert e mol); 1963 – D. Kardoš (4. symfónia – predohra), E. H. Grieg (Koncert pre klavír a orch. a mol), I. Stravinskij (Svadba), S. Prokofiev (2. koncert pre klavír a orch), G. Verdi (Requiem), B. Smetana (Symf. báseň Z českých luhů a hájů – v londýnskej Royal Hall), F. Schubert (7. symfónia h mol „Nedokončená“), A. Dvořák (Symfónia e mol „Z nového světa“), G. Holst (Dokonalý blázon, baletná hudba); 1964 – J. Suk (Zrání), A. Dvořák (Stabat Mater), D. Kardoš (Hrdinská balada, Koncert pre sláčikový orch. – premiéra), D. Šostakovič (8. symfónia), I. Stravinskij (Svätenie jari), J. Haydn (oratórium Stvorenie); 1965 – A. Honneger (dramatické oratórium Jana z Arcu na hranici – sólisti J. Blaho, Ľ. Buchta, E. Blahová); 1966 – B. Smetana (Predaná nevesta – predohra), L. van Beethoven (Koncert pre husle a orch.); 1967 – S. Prokofiev (Rómeo a Júlia), J. Cikker (Concertino pre klavír a orch.), L. van Beethoven (5. symfónia c mol), J. Haydn (Symfónia č. 104), P. Hindemith (Symfonické metamorfózy), D. Kardoš (5. symfónia), P. I. Čajkovský (Koncert pre klavír a orch. b mol), D. Šostakovič (Poprava Stenku Razina), A. Honneger (symfonický žalm Kráľ Dávid); 1968 – J. Cikker (Orches- trálne štúdie k činohre), L. van Beethoven (9. symfónia), C. M. von Weber (Koncert pre fagot a orch.), P. I. Čajkovskyj (6. symfónia „Patetická“), L. Janáček (Glagolská omša), E. Suchoň (Žalm zeme podkarpatskej – pri príležitosti 60. narodenín skladateľa); 1969 – G. Rossini (Semiramis – predohra), L. van Beethoven (4. koncert pre klavír a orch. G dur), M. Ravel (Dafnis a Chloe. Dve suity), L. Fišer (Patnáct listů podle Dürerovy Apokalypsy), E. Suchoň (Rapsodická suita pre klavír a orch.), J. Cikker (Dramatická fantázia), O. Mácha (Variácie na smrť a tému J. Rychlíka), Ch. Chaynes (Koncert pre organ a orch. – premiéra), L. van Beethoven (6. symfónia „Pastorálna“), R. Berger (3. časť zo Suity), A. Dvořák (Biblické piesne), I. Stravinskij (oratórium Oidipus Rex), B. Martinů (Koncert pre dva klavíry a orch.), A. Dvořák (8. symfónia G dur), M. P. Musorgskij (Noc na Lysej hore – predohra), S. Rachmaninov (2. koncert pre klavír a orch. c mol), J. Kapr (7. symfónia „Krajina detstva“ pre detský zbor a veľký orchester na slovenskú ľudovú poéziu z roku 1968 – premiéra); 1970 – A. Vivaldi (Concerto grosso „Echo“), D. Kardoš (Koncert pre klavír a orch. – premiéra), J. Haydn (Symfónia C dur), I. Stravinskij (Štyri nórske nálady), E. H. Grieg (Koncert pre klavír a orch. a mol), O. Ferenczy (kantáta Hviezda severu), J. Cikker (Hommage á Beethoven – premiéra), L. van Beethoven (Missa solemnis), A. Dvořák (Slovanský tanec č. 1), L. Janáček (Taras Buľba), J. S. Bach (Tri koncertantné symfónie pre organ a orch.), G. F. Händel (Koncert pre organ a orch. g mol), L. Janáček (Symfonietta), G. F. Händel (Mesiáš), L. van Beethoven (2. koncert pre klavír a orch. B dur); 1971 – B. Bartók (Tanečná suita), W. A. Mozart (Koncert pre husle a orch. G dur), A. Očenáš (symfónia O zemi a človeku – premiéra), J. Cikker (Variácie na slovenskú ľudovú pieseň), S. Prokofiev (5. koncert pre klavír a orch.), I. Zeljenka (Meditácia – premiéra), F. Liszt (1. koncert pre klavír a orch. Es dur), D. Šostakovič (13. symfónia pre bas, mužský zbor a orch. – premiéra), H. Berlioz (Rómeo a Júlia); 1972 – A. N. Skrjabin (Symfónia č. 4 Le Poeme de l’extase), J. Pauer (Canto triste. Tri piesne pre stredný hlas a orch. – premiéra), L. van Beethoven (9. symfónia v rámci XX. letných olympijských hier v Mníchove), J. S. Bach (Koncert pre dvoje husieľ a orch. d mol), L. van Beethoven (Koncert pre husle a orch. D dur); 1973 – M. Novák (Prekroč náš čas, pieseň pre barytón a orch. – premiéra), J. Haydn (Koncert pre čelo a orch. C dur), S. Prokofiev (2. symfónia), D. Kardoš (Res philharmonica); 1974 – B. Smetana (cyklus symf. básní Moja vlasť – v rámci Roku českej hudby), L. van Beethoven (4. koncert pre klavír a orch. G dur), S. Prokofiev (kantáta Alex- ander Nevskij), J. Cikker (Nad starým zákopom. Symf. obraz – premiéra), M. Ravel (Koncert pre klavír a orch. G dur); 1975 – B. Smetana (Macbeth a čarodejnica – premiéra), J. Válek (Koncert pre husle, violu a orch. – premiéra), J. Cikker (Pochod povstalcov), A. Dvořák (Slovanský tanec č. 9), M. Novák (Hory a srdce), A. Dvořák (Koncert pre čelo a orch.), B. Martinů (6. symfónia), A. Očenáš (kantáta Miloval som ťa – premiéra), V. Kučera (symf. mozaika Salut), L. van Beethoven (3. koncert pre klavír a orch. c mol), D. Šostakovič (10. symfónia), B. Martinů (3. koncert pre klavír a orch.), C. Debussy (Faunovo popoludnie), D. Kardoš (6. symfónia – premiéra); 1976 – D. Šostakovič (1. koncert pre čelo a orch.), F. Liszt (Faustovská symfónia), J. Brahms (Koncert pre husle a orch. D dur), A. Dvořák (8. symfónia G dur), W. A. Mozart (Koncert pre klavír a orch. d mol); 1977 – D. Kardoš (cyklus symfonických variácií Slovakofónia – premiéra), D. Šostakovič (3. symfónia – prvé prevedenie v ČSSR), J. Pauer (Ouvertura festiva), D. Tapkov (Hymna mieru), L. van Beethoven (5. koncert pre klavír a orch. Es dur); 1978 – O. Ferenczy (Hurbanovská, predohra; Ouvertúra pre orchester – premiéra), E. Suchoň (Symfonietta rustica), L. Burlas (Hudba pre husle a orch. – premiéra), J. F. Doppelbauer (Divertimento pre sláčikový orch.), F. Liszt (Fantázia pre klavír a orch. na uhorské ľudové melódie; Fantázia pre klavír a orch. na Schubertovu pieseň
„Pútnik“), J. Brahms (3. symfónia), L. van Beethoven (Fidelio, predohra), E. Suchoň (Concertino pre klarinet a orch.), F. Schubert (8. symfónia C dur „Veľká“); 1979 – S. Matthus (Koncert pre čelo a orch.), J. Haydn (Omša B dur; Koncert pre organ a orch. C dur), F. Poulenc (Koncert pre organ a orch.), I. Zeljenka (3. symfónia), B. M. Musorgskij (Chovanština, predohra), W. A. Mozart (Koncert pre klarinet a orch. A dur), A. Moyzes (10. symfónia – premiéra), S. Rachmaninov (3. koncert pre klavír a orch.). Osobnosti Ladislava Slováka sme sa však venovali už viackrát i na stránkach nášho časopisu (viď literatúra: Záhorie 6/1998; 5/2002; 6/2008; 4/2009).
Ďalšou speváckou osobnosťou, ktorá patrila ku kmeňovému obsadeniu tohto hudobného telesa, je skalický rodák Ľudovít Buchta (7. 2. 1928 – 7. 12. 1995 Bratislava), syn cirkevného speváka a známeho svadobného družbu Ferenca Buchtu (1902 – 1988). Jeho vzťah k vážnej hudbe podstatným spôsobom formovali skalickí hudobní pedagógovia – huslista Rudolf Zelík, zakladateľ miestnej Hudobnej školy a Janáčkov odchovanec Antonín Skoupil. Mladý Ľudovít sa učil hrať na husliach a spieval v zbore pri Hudobnej škole. Najväčší vplyv na jeho hudobné formovanie mal národný umelec Dr. Janko Blaho. V speve mu bol veľkým vzorom a v súkromnom živote vzácnym priateľom.

Ferenc a Ľudovít Buchtovci

Po príchode do Bratislavy sa Ľ. Buchta zapájal do umeleckej činnosti v spevokoloch Tatran s dirigentom K. Makáriusom a Zora s dirigentom J. Haluzickým. Nejaký čas býval spolu s ďalšími študentmi v dome u Blahovcov na Lermontovovej (predtým Günterovej) ulici. Po súkromných hodinách spevu u sólistov SND, manželov Heleny Bartošovej (prvá manželka Dr. J. Blaha) a Emila Schütza sa po roku prihlásil na Štátne konzervatórium do speváckej triedy prof. Anny Korínskej a následne navštevoval VŠMU, ktorú absolvoval v roku 1958 piesňovým recitálom a postavou Lenského z Čajkovského opery Eugen Onegin. Ľudovít Buchta pôvodne ako člen Miešaného zboru bratislavského rozhlasu od roku 1951 stál pri zrode a postupnom rozkvete nového umeleckého telesa Slovenského filharmonického zboru (SFZ) po boku dirigentov Ladislava Slováka a neskôr Jana Mariu Dobrodinského.
Na svoje rodisko však nedal Ľ. Buchta dopustiť, vracal sa doň často, na rodinné oslavy, svadby, na posedenia Hurbanistov (ako „prašáň“ a po smrti otca Ferenca Buchtu ako riadny člen spolku) či príležitostne i medzi folkloristov zo súboru Skaličan. Bol autorom námetu k dokumentárnemu filmu 750 rokov Skalice (réžia Igor Lembovič, 1967). V rámci SF bol od roku 1954 členom výnimočného komorného vokálneho súboru Slovenskí madrigalisti, interpretujúceho najmä staršiu hudbu pod vedením Ladislava Holáska, ktorý bol po celý čas existencie telesa (1964-89) jeho umeleckým vedúcim a dirigentom. Na pôde SF ako člen zboru nespočetnekrát interpretoval oratoriálne a vokálno-symfonické diela slovenských i svetových autorov, 30-krát tiež ako sólista (napr. Šostakovič: 11 piesní na hebrejskú poéziu, dirigent L. Slovák; Stravinskij: Svadba – predvedené tiež na Pražskej jari, dir. L. Slovák; G. F. Händel: Izrael v Egypte, dir. H. Koch; A. Honeger: Kráľ Dávid, dir. L. Slovák, 1967; J. Haydn: Messe d mol “Nelsonova“, dir. Ľ. Rajter; Jana z Arcu na hranici, dir. L. Slovák; L. Nono: Il canto sospeso, dir. Ľ. Rajter; Monteverdi: Nešpory). Boli to diela, ktorých koncertné interpretácie mali nevšedný ohlas u verejnosti i odbornej kritiky. Ľ. Buchta od svojich 25 rokov nadviazal úspešnú spoluprácu s Čs. rozhlasom v Bratislave, pre fonotéku ktorého nahral viaceré ľudové piesne v úpravách slovenských skladateľov. V rozhlasovom archíve sa nachádzajú piesne Frica Kafendu a najmä národného umelca M. Schneidera–Trnavského – Vesper dominicae, Letí havran a Guslar zo zbierky Slzy a úsmevy, nahraté v roku 1965. Od 70. rokov minulého storočia pôsobil aj ako učiteľ, bol hlasovým pedagógom na bratislavskom konzervatóriu a tiež na Katedre skladby a dirigovania VŠMU, kde prednášal hlasovú výchovu budúcim dirigentom a zbormajstrom. Vychoval tu niekoľko významných operných a koncertných sólistov.
Keď náhodou nemal vystúpenia, koncerty a nahrávania, raz za mesiac sa opakoval – ako o
tom píše jeho syn Branislav Buchta vo svojich Spomienkach na tatu (2015) – rituál odchodu do krúžku, teda medzi členov Slováckeho krúžku a Skaličanov v Bratislave, kde sa cítil najlepšie: „Kde bola ľudová hudba, spev – jeho láska. Kde boli takí, ako on, rovnakej krvnej skupiny. Vtedy ho prestalo bolieť srdce, odpuchlo mu napuchnuté, zmizla migréna… Potom sa obliekol, dal mame pusu a nech to bolo kedykoľvek, s futrálom v ruke ľahkým krokom zbehol tri poschodia starého činžovného domu. Celý vzrušený, akoby šiel na prvé rande, s mladíckou nedočkavosťou zbehol po 70-tich schodoch a ponáhľal sa tam, kde bol medzi svojimi. 12-krát do roka vyzdravel, omladol.“ Všetci „Krúžkari“ ho majú určite v pamäti v typickej situácii, ako chodiac medzi stolmi s láskavým úsmevom sprevádza svoj spev na husliach.
V spojitosti s Ľ. Buchtom spomenieme jeho kolegu, priateľa a tiež dlhoročného člena zboru SF Michala Ridoša (11. 8. 1929 Vinné, okr. Michalovce – 27. 5. 2020 Skalica), ktorý sa s manželkou Annou, rod. Ivičičovou (sestrou Júlie Blahovej, manželky Dr. Janka Blaha), na dôchodok presťahoval z Bratislavy do Skalice a pokiaľ mu zdravie dovoľovalo, pomáhal ešte
svojím nádherne zafarbeným tenorom v skalickom chrámovom zbore Cantamus Domino.
Z orchestra SF pripomenieme jeho dlhoročného člena, hráča na tympanoch a bicích nástro- joch Vladimíra Bittnera, rodáka z Malaciek a Františka Reka (nar. 1941), rodáka z Přerova, ale žijúceho v Malackách, pôsobiaceho v SF od roku 1958 aj ako vedúci sekcie bicích nástrojov. Z Vysokej pri Morave pochádzal Jozef Luptáčik (10. 1. 1947 – 25. 9. 2007, zomrel počas zájazdu vo Švajčiarsku), prvý klarinetista a od roku 1971 vedúci klarinetovej skupiny SF, zakladajúci a dlhoročný člen Filharmonického dychového okteta a tiež predseda Umeleckej rady SF. V roku 1978 premiérovo uviedol Concertino pre klarinet a orchester Eugena Suchoňa s Českou filharmóniou s dirigentom Zdeňkom Košlerom. Ako pedagóg vychoval veľký počet umelcov, okrem iných aj svojho syna Jozefa Luptáčika ml., tiež člena orchestra SF.
So Slovenskou filharmóniou ako sólisti účinkovali viacerí umelci, ktorí boli profesionálne viazaní zvyčajne na Slovenské národné divadlo.
Prvý profesionálny operný slovenský spevák, sólista SND a skalický rodák Janko Blaho (15. 9. 1901 – 24. 4. 1981) sa so SF predstavil celkovo 28-krát. Už 22. júna 1926 koncertovali vo Veľkej sále Reduty mladý tenorista Janko Blaho a taliansky barytonista Umberto Urbano v prospech detí bratislavských nezamestnaných. Spolu s Karlom Zavřelom a Žofiou Napravilovou (o tejto rodáčke z Močidlian sa zmienime neskoršie) spieval sólo v Kantáte o posledných veciach človeka (1933) Ladislava Vycpálka pod taktovkou Karla Nedbala. Napríklad v rokoch 1953-55 sa spolu s Máriou Kišonovou-Hubovou (rodáčkou z Lábu) predstavil na záverečných koncertoch Hudobného leta v Žiline, Martine a Bratislave v 9. symfónii Beethovena. Okrem širokého operného repertoáru bolo interpretačným umeleckým vrcholom Janka Blaha sólo v kantáte Žalm zeme Podkarpatskej pre tenor, sólo, miešaný zbor a orchester od Eugena Suchoňa.  Toto dielo predviedol viackrát s dirigentom Ľudovítom Rajterom, napríklad na Pražskej jari (1957, 1959) a najmä s dirigentom Ladislavom Slovákom, napr. pri 10-ročnom jubileu Miešaného zboru Čs. rozhlasu v roku 1956.

Dr. Janko Blaho a prof. Eva Blahová

So zborom SF účinkoval tiež prvorodený syn Janka Blaha a Heleny Bartošovej Pavel Blaho (24. 2. 1929 – 20. 4. 1989), ktorý mal najmä detské roky spojené so Skalicou, dokonca prezývku Bundala získal podľa svojho najlepšieho kamaráta z Predmestia. Spieval ako barytonista (resp. ba- sista) v zbore SF i v Madrigalistoch, napríklad 23. a 24. februára 1967 ako sólista (spolu s Ferdinandom Klindom – organ, Ľudovítom Buchtom – tenor a ď., dirigoval Ladislav Holásek). Dokonca inšpiroval – ako si spomína jeho sestra Helena Jurasovová-Blahová – svojho priateľa, hudobného skladateľa Ilju Zeljenku k napísaniu pozoruhodnej kom- pozície Hry pre 13 spevákov (1968), v ktorej speváci hrajú na detské nástroje a namiesto textu spievajú iba rôzne slabiky. Pavel Blaho v tejto avantgardnej skladbe plnej hudobného vtipu predviedol svoju muzikálnosť – spieval basový part a hral na veľkom bubne i na nahrávke tohto diela.

Pavel Blaho

A do tretice z blahovského rodu – v roku 1965 debutovala so SF v Honeggerovom oratóriu
Jana z Arcu na hranici skalická rodáčka, dcéra Janka Blaha Eva Blahová (1. 12. 1944 Skalica). V roku 1966 nahrala kantátu Hirošima – pre recitátora, koloratúrny soprán, barytón, miešaný zbor a veľký orchester od Ivana Hrušovského. Po absolvovaní VŠMU v odbore spev – koloratúrny soprán sa zamerala neskôr na interpretačné umenie z pohľadu pedagogického. Jej viacerí žiaci predstavujú dnes svetovú špičku na významných operných scénach. Celkovo sa so SF predstavila ako sólistka 10-krát.
Je až symbolické, že všetci štyria vyššie spomínaní umelci, teda Ladislav Slovák, Janko Blaho, Eva Blahová a Ľudovít Buchta sa stretli so Slovenskou filharmóniou na jednom pódiu, a to pri interpretácii dramatického oratória Arthura Honeggera Jana z Arcu na hranici vo februári 1965.
Pôvabná sopranistka Žofia Napravilová (28. 7. 1910 – 15. 4. 1950) sa narodila podľa encyklopédií v Močidľanoch (dnes Popudinské Močidľany), ale v skutočnosti na kobylanskom majeri – žrebčinci, kde jej otec českej národnosti bol správcom. Po troch skvelých sezónach v SND v roku 1934 odišla do Opery pražského ND. Zomrela predčasne v roku 1950. Svoju muzikalitu uplatnila aj na koncertnom pódiu. Spievala sólo v oratóriu Josepha Haydna Stvorenie (1932) spolu s Helenou Bartošovou (11. 1. 1905 Budapešť – 8. 2. 1981 Rychnov nad Kněžnou), prvou manželkou Dr. Janka Blaha. Koncert v rámci 200-ročného výročia narodenia skladateľa so SF a spevokolom Zora naštudoval a dirigoval zbormajster František Procházka. Ž. Napravilová bola prvou interpretkou orchestrálnej verzie cyklu Eugena Suchoňa na slová Ivana Kraska Nox et solitudo (1933), uvedenej v SND na koncerte Bratislavského symfonického orchestra pod vedením Karla Nedbala. V druhej časti
koncertu spievala sólo v 4. symfónii Gustava Mahlera. Spolu s Jankom Blahom a Karlom Zavřelom spievala sólo v Kantáte o posledných veciach človeka (1933) Ladislava Vycpálka opäť pod taktovkou Karla Nedbala. Na spomienkovom večere pri príležitosti nedožitých 60. narodenín Oskara Nedbala spievala s klavírnym sprievodom Ladislava Holoubka jeho Štyri piesne pre soprán (1934). S nemeckým dirigentom pôsobiacim v Bratislave Kurtom Freitagom spievala sólo v Jánových pašiách J. S. Bacha v Dóme sv. Martina (1934).

Žofia Napravilová
Helena Bartošová

Margita Česányiová (28. 11. 1911 – 25. 10. 2007) pochádzala zo Studienky (vtedajšej Hasprunky). Po absolvovaní štúdia spevu na Hudobnej akadémii v Bratislave roku 1933 nastúpila do Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobila ako sólistka, resp. stály hosť do roku 1978. Hosťovala na našich i mnohých zahraničných scénach. Zamatovo znejúci hlas M. Česányiovej sa nám zachoval i na gramofónových nahrávkach a stal sa tak
trvalým vkladom do pokladnice nášho interpretačného umenia. Predstavila sa napríklad na slávnostnom koncerte pri 5. výročí založenia SF v 9. symfónii Beethovena (dir. Ľ. Rajter, 1. 10. 1954); a na Pražskej jari ako sólistka v dielach D. Kardoša – kantáta Pozdrav veľkej zemi a Suchoňových Metamorfózach (28. 5. 1955).

Margita Česányiová

Ďalšou našou národnou umelkyňou, sopranistkou zo Záhoria, je Mária Kišonová-Hubová (17. 3. 1915 – 11. 8. 2004), rodáčka z Lábu, ale detstvo prežila v susednom Zohore. Po skončení gymnázia absolvovala pedagogickú akadémiu v Bratislave a začínala ako učiteľka, ale láska k spevu a talent ju zaviedli na súkromné štúdium spevu u J. Egema a A. Korínskej a v rokoch 1937-38 na Neues Wiener Konservatorium do speváckej triedy prof. Anny Schönwaldovej. V rokoch 1938 – 1978 bola sólistkou opery SND v Bratislave a načas (1946
– 1947) i v Prahe. Jej mäkký lyrický soprán možno obdivovať na nahrávkach gramoplatní a v Slovenskom rozhlase. Okrem jej dominantných úloh v slovenských národných operách (Cikkerov Beg Bajazid, Suchoňov Svätopluk, Moyzesov Udatný kráľ) jej vďačíme aj za interpretácie piesní Mikuláša Schneidera-Trnavského, Alexandra Moyzesa, Šimona Jurovského a Dezidera Kardoša. Mária Kišonová-Hubová spolu s Margitou Česányiovou boli vo svojej dobe najvýznamnejšie sopranistky našej reprezentačnej scény – SND. Dňa 17. decembra 1943 sa vo vládnej budove uskutočnil X. symfonický koncert Orchestra SRo s dirigentom Krešimirom Baranovičom a sólistami Máriou Kišonovou-Hubovou (soprán), Jelizavetou Evertovou (alt), Jankom Blahom (tenor), Borisom Jevtušenkom (bas). Už so Slovenskou filharmóniou sa predstavila napríklad na záverečných koncertoch Hudobného leta v Žiline a Martine v Beethovenovej 9. symfónii spolu s dr. Blahom v roku 1953. Mimoriadne úspešné predvedenie Beethovenovej 9. symfónie pri príležitosti 185. výročia narodenia skladateľa, so slávnym dirigentom Hermanom Abendrothom, sa konalo 15. a 16. decembra 1955 opäť so sólistami M. Kišonovou a J. Blahom.

Mária Kišonová-Hubová

Bezpochyby najväčšie medzinárodné uznanie si získala sopranistka Lucia Poppová (12. 11. 1939 – 16. 11. 1993), rodáčka zo Záhorskej Vsi, ktorá študovala operný a koncertný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u J. Godina a A. Hrušovskej. Od leta 1963 žila v Rakúsku a ako členka viedenskej Štátnej opery sa preslávila na viacerých operných miestach, napríklad v Kolíne nad Rýnom, Mníchove i New Yorku. Pred slovenským
publikom sa však mohla predstaviť až po roku 1989, konkrétne v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie a na Bratislavských hudobných slávnostiach 1990, kedy s Bamberskými symfonikmi predniesla Štyri posledné piesne od Richarda Straussa. Žiaľ, k ďalším vystúpeniam tejto výnimočnej umelkyne už neprišlo. Po ťažkej chorobe v novembri 1993 odišla jedna z najväčších mozartovských a straussovských sopranistiek operného sveta druhej polovice 20. storočia.

Lucia Poppová

So Slovenskou filharmóniou je zaujímavo spätý tiež Ernest Riegler-Skalický (Ernő Szakolczay-Riegler) (12. 1. 1890, Skalica – 20. 3. 1968 Bratislava). Jeho otec Henrik Riegler vyučoval matematiku a fyziku na skalickom gymnáziu, ale mal záujem tiež o hudbu, hral na violončele. Rodinný dom Rieglerovcov bol na hlavnom námestí pri dodnes stojacom Gvadányiho dome. V roku 1923 ho pozvali do Baziliky sv. Štefana v Budapešti na post umeleckého organistu, kde pôsobil do roku 1947. Popri vyučovaní a umeleckej činnosti nadobudol reputáciu i ako staviteľ organov. Spolupracoval s výrobcami Angster z Päťkostolia a s Riegerovou fabrikou na organy vykonal prestavbu mnohých organov.
Ako 55-ročný začal nový život a kariéru v Bratislave pod menom Ernest Riegler-Skalický. Bol vymenovaný za profesora na Št. konzervatóriu a Akadémii pre hudobné umenie a vedy. Popri výučbe vyprojektoval ešte pred oficiálnym založením Slovenskej filharmónie v jej priestoroch v roku 1948 organ, na ktorom neskôr veľakrát koncertoval i nahrával do rozhlasu. V roku 1956 vyprojektoval a skolaudoval koncertom 30. októbra novopostavený koncertný organ v bratislavskej Redute. Ako vysokoškolský profesor vychoval viacerých študentov, spomedzi nich získal medzinárodné uznanie Ferdinand Klinda.
Ferdinand Klinda sa narodil síce v Košiciach (12. 3. 1929), ale rodinné korene ho viažu ku Kútom a študentské roky zasa ku Skalici, kde sa stal načas organistom, dokonca hneď v troch hlavných svätostánkoch, vo farskom kostole, u františkánov i u milosrdných bratov. Na jar roku 1947 sa mu naskytol inšpirujúci zážitok z prvého živého organového koncertu, ktorý vo farskom kostole v Skalici zahral profesor Ernest Riegler, práve repatriovaný z Budapešti. Po maturite na skalickom gymnáziu (1947) ho prijali na Konzervatórium v Bratislave a následne na VŠMU práve do organovej triedy Ernesta Rieglera. Súčasne získal i doktorát medicíny (1952) na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Z jeho bohatej koncertnej činnosti so Slovenskou filharmóniou spomenieme koncerty (často premiéry), kde sa F. Klinda predstavil ako sólista, napr.: Š. NémethŠamorínsky – Koncert pre organ a orchester (1960); v roku 1963 hral viackrát so SF pod vedením známeho českého dirigenta Karla Ančerla; v roku 1966 koncertoval v Koncertnej sieni SF spolu s Madrigalistami Slovenskej filharmónie; Ch. Chaynes – Koncert pre organ a orchester; G. F. Händel – Koncert pre organ a orch. g mol, dir. Antal Doráti, (1969); J. S. Bach – Tri koncertantné symfónie pre organ a orchester, v Bukurešti a Budapešti, s Českou filharmóniou v rámci BHS; J. Haydn – Koncert pre organ a orch. C dur, dir. L. Slovák (1970); E. Suchoň: Symfonická fantázia na meno B A C H pre organ, sláčikový orchester a bicie, dir. Ľ. Rajter (1972) a v roku 1978 koncert k narodeninám skladateľa; Casella: Concerto Romano pre organ a orchester (1976); SF si pripomenula 50. narodeniny sólistu F. Klindu koncertom J. Haydn – Koncert pre organ a orch. C dur a F. Poulenc: Koncert pre organ a orch., dir. L. Slovák (1979). F. Klinda zavŕšil svoju činnosť a vystúpil ako 83-ročný spolu s piatimi skvelými organistami (s bývalými žiakmi a ich žiakmi) na inauguračnom koncerte novopostaveného koncertného organa v sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave 20. mája 2012.

Ferdinand Klinda (vľavo) a dirigent Ľudovít Rajter

Na záver uvedieme dva koncerty Slovenskej filharmónie, viažuce sa na Skalicu. O tom prvom – pravdepodobne jednom vôbec z prvých v Skalici – sa píše v Kronike mesta Skalica 2 a uskutočnil sa v roku 1928: „Dňa 4. XI. konala sa oslava 10teho výročia príchodu slovenskej vlády Šrobárovej do Skalice. Pre nepriaznivé počasie odbavovala sa slávnosť v jezuitskom kostole, kde o význame tohto príchodu zástupcov vlády republiky na pôdu oslobodeného Slovenska prehovorili naviazujúc na svoje spomienky a dojmy z tej doby Dr. Šrobár. Zároveň s odhalením pamätnej dosky na radnici, ktorá zvečňuje túto udalosť, bola zasadená pamätná doska na rodný domčok Dr. Blaha, jednoho z hlavných činiteľov prevratových dní na Slovensku, ktorý sa však radostného jubilea nedočkal. Pri tomto pietnom aktu prehovoril o Dr. Blahovi Dr. B. Haluzický. Roľ. dorast išiel k hrobu Dr. Blahu, položil naň vence a zaspieval pieseň „Hojže, Bože“. Mesto tiež ovenčilo hrob veľkého svojho rodáka. O ½ 3h. konal sa v Kruhu koncert Slov. filharmonie z Bratislavy s týmto programom: 1. Bella: Osud a ideál, 2. Smetana: Vltava, 3. Foerster: V horách. Dirigoval Zd. Folprecht.“
A zatiaľ posledný z koncertov sa konal v rámci Divergencií – večerov hudby v Skalici 18. júna 2019, kedy Slovenská filharmónia so zborom uviedli okrem Suchoňovej Aká si mi krásna a Mozartovho Koncertu pre klavír a orchester d mol (sólista M. Lapšanský) aj Bratislavskú omšu (Missa Posoniensis) Štefana Németha-Šamorínskeho pod vedením dirigenta Rastislava Štúra a zbormajstra Jozefa Chabroňa.
Je obdivuhodné, koľko významných divadelných umelcov dalo Záhorie slovenskej kultúre, v danom prípade opernej a koncertnej scéne, ktorá tvorí jej neodmysliteľnú súčasť. Práve preto sme aspoň stručne pripomenuli túto plejádu mimoriadnych osobností z nášho regiónu, spojenú s pôsobením Slovenskej filharmónie.

Pramene a literatúra
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, fond Kroniky miest a obcí, Kronika mesta Skalica II, s. 163.
Blaho, Jaroslav: Spomienky. Rukopis. Archív Záhorského múzea v Skalici, 2018.
Buchta, Branislav: Spomienka detí na „krúžek nášho tatu“, 2015; Hudba bola jeho láska. Mgr. Ľudovít Buchta (1928 – 1995) (spomienka priateľov k nedožitej 80-ke), 2008. Rukopisy. Archív Záhorského múzea v Skalici, fond DHK.
Dúnarová, O. – Kalivodová, E.: Dirigent, zbormajster a pedagóg Ladislav Slovák. In: Záhorie XVIII, 2009, č. 4, s. 16-19.
Horváth, Vladimír a kol.: Slovenská filharmónia 1949 – 1979. Obzor, Bratislava 1980.
Jurasovová, Helena: Janko Blaho v spomienkach. Smutnosmiešne (s)povedačky spolovice Skaličanky. Elán, Brat- islava 2008.
Michalovič, P. – Drška, R.: Náš rozhovor s lekárom, organistom, muzikológom a pedagógom prof. Ferdinandom Klindom. In: Záhorie XXV, 2016, č. 2, s. 16-22.
Michalovič, P.: Náš rozhovor s koncertnou speváčkou prof. Evou Blahovou. In: Záhorie VI, 1997, č. 5, s. 18-21.
Michalovič, P.: Náš rozhovor s dirigentom Ladislavom Slovákom. In: Záhorie VII, 1998; č. 6, s. 14-17.
Palovčík, Michal: Priekopníci slovenského operného divadelníctva Helena Bartošová a Dr. Ján Blaho. ARM 333, Bratislava 2001.
Poláková, Štefánia: Operné umelkyne zo Záhoria. In: Záhorie XIII, 2004, č. 1, s. 16-22.
Slovenský filharmonický zbor. Pallas, Bratislava, 1978.
Szakolczay, Cecilia: Ernest Riegler-Skalický (1890 – 1968). In: Záhorie XXIV, 2015, č. 3, s. 2-6.
http://hc.sk/o-slovenskej-hudbe/interpreti

Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky – PhDr. Peter Brezina

0
Borinka 1925. Areál záhradnej reštaurácie Szimethovcov, pohľadnica

O zviditeľnenie Borinky a nad obcou na 486 m vysokom brale situovaného hradu Pajštún sa v minulosti zaslúžila miestna rodina Szimethovcov. Medzi prvými na Záhorí i na Slovensku zriadili špecializované turistické reštauračné a ubytovacie zariadenie, prevádzkovali ho štvrťstoročie a vytvárali v ňom podmienky pre rozvoj miestnej turistiky.
Borinka (s názvami v r. 1284 Perustian, Parastian, v r. 1439 Borostyan, Peylenstain, v 18. – 19. st. Paulenstein, Borostyankö, Plauenstein, Poistum, Paistun, Ballenstein, Paulenstein, Stupawský Podzámek, v r. 1898 – 1913 Pozsonyborostyánkő, v r. 1920 – 1948 Pajštún, od r. 1948 Borinka) bola v 18. – zač. 20. st. hospodársky rozvinutou obcou Pajštúnsko-stupavského panstva Pálfiovcov a od r. 1867 Károliovcov. Mala aj väčší počet obyvateľov, takmer 1000.
Stupavský potok hrozil občasnými povodňami, vytváral však čarovné zákutia, ale mal najmä hospodársky význam. Poháňal medené hámre, poskytoval hnaciu silu pre stroje prachárne, pre mlyn. Voda slúžila aj pri ťažbe kameňa – vápenca a pri vypaľovaní vápna vo vyše 10 peciach na pálenie vápna. Voda poháňala aj pílu na drevo a potrebná bola aj pri miešaní hliny v miestnej tehelni. Voda Stupavského potoka bola životodarným zdrojom pre poľnohospodárstvo, či už pre poddaných roľníkov alebo pre panské majere a chov dobytka. V potoku sa máčalo konope, prala bielizeň, chovali tu vodnú hydinu, umývali tu kone, vozy. Na potoku postavili aj protipožiarnu nádrž pre dobrovoľný hasičský zbor, ktorý vznikol v obci v r. 1913. Živnostník Anton Szimeth bol podporovateľom miestneho dobrovoľného hasičského zboru, ďalších spolkov a ľudovej školy. Motivoval učiteľov miestnej školy k záujmu o hrad a spolupracoval s nimi ohľadne sprievodcovskej služby pre svojich hostí.
Hrad Pajštún zničili napoleonské vojská v r. 1809. Zrú- caninu navštevovali potom zriedka umelci, hájnici, neskôr po r. 1848 poľovníci, historici, geometri s účelovým odborným poslaním. Turistika na zrúcaniny hradu Pajštún sa začala rozvíjať po r. 1890. Prví výletníci zo solventnejších bratislavských a stupavských rodín prichádzali na hrad v sviatočnom oblečení, muži v oblekoch, dámy v dlhých šatách s klobúkmi a bez turistickej obuvi. Jediným cieľom turistiky bola spočiatku len zrúcanina samotného hradu.  Cieľom turistov od konca 19. st. boli hlavne zrúcaniny hradu Pajštún a obľúbenou zastávkou bol hostinec a mäsiarstvo Antona Szimetha. Tradícia piknikov na hrade sa zrodila už v tejto dobe. Ľudia si prinášali v košíku občerstvenie a odpad tam fakticky nezanechávali. Turistika na iné vzdialenejšie zaujímavé miesta v borinskom chotári bola do 1. svetovej vojny zriedkavá a málokto tušil ex- istenciu krasových jaskýň v podzemí. Občerstvenie v obci a informácie o trase na hrad Pajštún poskytovali viaceré hostince, z ktorých dlhodobo najznámejší bol hostinec Antona Szimetha (1845 – 1936). Spočiatku sa venoval mä- siarskemu remeslu a okolo r. 1890 otvoril hostinec. Oženil sa s dcérou majiteľa bývalej výrobne pušného prachu
Eduarda Ferdinanda Tenglera Emíliou. Mali spolu tri dcéry, Karolínu (vydala sa za stupavského lekárnika Raymanna), Antóniu (vydala sa za bankového úradníka Š. Kánya), Emíliu (zostala slobodná) a dvoch synov, Ľudovíta (zom- rel tragicky 17-ročný pri sánkovačke v r. 1909) a Gustáva, ktorý zahynul vo veku 21 rokov na talianskom fronte 29. 6. 1918 v boji 125. regimentu rakúsko-uhorskej armády na hore Vall Bell. Strata obidvoch synov sa bolestne dotkla rodiny Szimethovcov. Všetky tri dcéry sa usilovali iniciatívou k zriadeniu záhradnej reštaurácie s turistickou ubytovňou zahnať bolesť rodičov nad stratenými synmi. Naskytla sa možnosť využiť priestory bývalej Tenglerovej manufaktúry na pušný prach, ktoré boli od konca 19. storočia prázdne. Súhlas k novému zámeru v areáli bývalej manufaktúry dal aj otec Emílie Szimetovej E. F. Tengler (1845 – 1929).
Turistický domov so záhradnou reštauráciou otvorili v r. 1924 a v ďalšom roku sprevádzkovali ubytovňu. Reštaurácia mala počet stoličiek až 150 a ubytovňa 20 – 30 lôžok.
Zachované dobové dokumenty uvádzajú aj názov Turistický domov na Starej prachárni (aj prachovni) v Pajštúne pri Stupave. V medzivojnovom období práve turistická ubytovňa Szimethovcov vytvárala podmienky aj pre viacdňové pobyty návštevníkov Borinky, a tým aj pre objavovanie a návštevu ďalších zaujímavých lokalít. Až po r. 1918 začali turisti objavovať aj iné zaujímavosti, ako boli 2 km východnejšie od obce sa nachádzajúci Dračí hrádok – pravdepodobne staršie strážne hradisko predchádzajúce hradu Pajštún na začiatku údolia Medené Hámre, alebo horáreň a stavby medených hámrov v rovnomennom údolí. Trasy turistických vychádzok pozdĺž Stupavského potoka sa po r. 1935 predĺžili až do osady Košarisko, ktorá je dnes rekreačnou oblasťou. Turisti radi navštevovali prírodný výtvor – miesto kde sa Stupavský (Borinský) potok nad Košariskami stráca v podzemí a vyteká z nej nad Medenými Hámrami. Väčšina jednodenných návštevníkov Borinky však smerovala na hrad. Jeho návštevnosť vrástla po r. 1928. Prichádzali skupiny školskej mládeže a turistických klubov a ich vedúci sa obracali o informácie na Szimethovcov.
Dcéry Antona a Emílie Szimethovcov prispievali k návšteve Turistického domova v Borinke propagáciou, Karolína v Stupave a Antónia v Bratislave. Matka Emília bola starostlivou a usilovnou výkonnou riaditeľkou tohto zariadenia. Park a záhradu mal napriek vysokému veku na starosti otec Anton a kuchyňu Emília. Szimethovci zužitkovali v kuchyni zeleninu a ovocie z vlastnej záhrady a chovali tiež domáce zvieratá. Anton Szimeth pripravoval zabíjačkové špeciality, Emília st. sa venovala zaváraninám, sirupom a receptúre jedál, Emília ml. okúzľovala hostí zákuskami, sladkými pohármi a maškrtami. Kuchyňa sa stala od začiatku lákadlom a niektoré recepty uverejnila v svojej Slovenskej ľudovej kuchárke Žela Ivanová–Inovecká. S narastajúcim počtom hostí a turistov zamestnali postupne až 10 sezónnych pracovníkov. Turistom poskytovali na požiadanie k túre na zrúcaninu sprievodcu a na cestu na Medené Hámre aj koč s koňom. Prevažnú časť návštevníkov tvorili Bratislavčania.
Turistický domov Szimethovcov v Borinke (dobovo v Pajštúne) patril k najznámejším živnostenským prevádzkam na Záhorí s príťažlivými gastronomickými ponukami, príjemným ubytovaním domáceho typu a s vtedy netušenými turistickými možnosťami. Nič na úspešnom rozvoji firmy nezmenila ani smrť Antona Szimetha v r. 1936, lebo v živnosti pokračovala vdova Emília st. a dcéra Emília ml. V čase 2. sv. vojny len mierne poklesla návštevnosť, ale zmena režimu v r. 1948 viedla k násilnému ukončeniu živnosti. Ženy rodu Szimethovcov naďalej vlastnili areál a niektoré z nich tu žili až do smrti. Potomkovia navštevovali potom rozsiahly areál cez víkendy a usilovali sa ho udržať. Budovy, park i záhrada však chradli. „Skazu zavŕšila povodeň Stupavského potoka asi v r. 1983. Zaliala celý areál a voda poškodila základy a steny budov. Nebolo síl obnoviť pôvodné čaro parku, záhrad a domov. Jediným východiskom bolo pozemok predať,“ zakončila
svoje spomienky Dr. Eva Lisická.
S Dr. Evou Lisickou som sa stretol náhodne v roku 2014 na borinskom cintoríne, situovanom v susedstve s bývalým Turistickým domovom v Pajštúne. Je príbuznou Szimethovcov a na ich rodinnú hrobku položila kyticu kvetov. Počkal som na ukončenie jej modlitby a oslovil som ju. Jej rozprávanie udalostí tiahnucich sa cez viac storočí o Szimethovcoch ma zaujalo. Dnes už nie je na pracháreň, neskôr živnostenskú reštauráciu a ubytovňu pre turistov ani pamiatky, lebo v areáli postavili po r. 2000 dve desiatky moderných rodinných domov. Čas zmenil túto kedysi najrušnejšiu časť Borinky na nepoznanie. Úsilie Szimethovcov a ich podporu miestnej turistiky pripomínajú len fotografie, niekoľko pohľadníc, archívnych dokumentov a ich hrob na cintoríne.

Borinka 1900. Hostinec Antona Szimetha v starej budove. A. Szimeth v bielej zástere, vľavo od neho manželka Emília a ich deti. Foto E. Holub Stupava
Borinka 1936. Hostia a turisti v reštaurácii Szimethovcov
Borinka 1925. Turistický domov Szimethovcov. Vidieť hlavný vchod s firemnou tabuľou, ponukou a poštovou schránkou.

Pramene a literatúra
Greguš M.: Pracháreň v Borinke. In: Záhorie, XIV, 2, 2005, Skalica, s. 10 -14.
Juza P., Rodina Mader – Weisz posledný vlastník Medených Hámrov. In: Záhorie IV, 1, 1995, Skalica, s. 22 – 23.
Juza P., Zabudnutá krása. In: Záhorie II, 2, 1993, Skalica, s. 14 -19.
Prokeš S., Pálenie vápna v Borinke (Pajštúne). In: Záhorie, XV, 1, 2006, Skalica, s. 18-20.
Rodinný archív Dr. Evy Lisickej zo Stupavy, ktorej ďakujem za poskytnutie informácií a dokumentov.
http://www.dejinyzahoria.sk/search?q=hotely+na+z%C3%A1hor%C3%AD

Záhorie 4/2020

0
Meandre pri hrade Devín. Foto: Viera Drahošová

PhDr. Peter Michalovič: Slovenská filharmónia a umelci zo Záhoria
Mgr. Adrián Lančarič, PhD.: Kňazi z Kuklova v službách Trnavskej apoštolskej administratúry
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Zbierka hračiek Záhorského múzea, meštianske hračky
PhDr. Peter Brezina: Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Ručné práce Terézie Musilovej zo Skalice

Nové knihy / Správy
Nová básnická zbierka Milana Richtera aj o Uníne a Záhorí (PhDr. Jozef Špaček)
Peter Vrablec: Ľudová ornamentika (PhDr. Mojmír Benža, PhD.)
Archeológ Robert Bača jubiluje (-redakcia-)
Na časopis Záhorie prispeli

Zatvorenie múzea

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že v stredu 5. augusta 2020 bude Záhorské múzeum v Skalici z technických príčin zatvorené.

Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí 
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          výstava bude sprístupnená bez vernisáže
                                  od piatka 14. augusta do 20. novembra 2020
Kurátor výstavy:         Dr. Petr Vašát

Záhorské múzeum v Skalici prináša v spolupráci s Galériou Joži Uprky v Uherskom Hradišti výstavu obrazov maliarov Slovácka 19. a 20. storočia Jožu Uprku, Antoša Frolku, Františka Úprku, Františka Bezděka, Karla Supa, Cyrila Jančálka, Karla Nováka, Josefa Koudelku, Ludvíka Ehrenhafta, Vojtecha Pernicu, Rudolfa Černého a ďalších, venovanú 115. výročiu vzniku Spolkového domu a múzea v Skalici.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia MUDr. Pavel Blaho spolu s ThDr. Ľudovítom Okánikom intenzívne spolupracovali s mnohými moravskými dejateľmi a maliarmi pri organizácii výstav, vzniku spolkov a v národom kultúrnom dianí na oboch brehoch rieky Moravy. Najvýraznejším dokladom vzájomnej spolupráce je budova Spolkového domu (v súčasnosti Domu kultúry) v Skalici, ktorú dal MUDr. Blaho postaviť podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča v roku 1905. Nástenné maľby v centrálnej divadelnej dvorane realizoval Antoš Frolka podľa prác Jožu Uprku.
Výstavu so Záhorským múzeom pripravila a kolekciu diel zapožičala Nadace Moravské Slovácko, Galerie Joži Uprky v Uherskom Hradišti. Od roku 1995 zberateľ, spoluzakladateľ a kurátor galérie Dr. Petr Vašát spolu s podnikateľom a zberateľom Zdeňkom Zemkom vybudovali rozsiahlu zbierku diel Uprku a maliarov Slovácka. Reprezentatívnu stálu expozíciu Galerie Jožu Uprku v Uherskom Hradišti predstavuje výber zbierky spolu so zápožičkami renomovaných fondových inštitúcií.
Na výstave v Záhorskom múzeu budú môcť návštevníci zhliadnuť viac ako päťdesiat obrazov s folklórnymi, národopisnými námetmi i krajinnými scenériami blízkeho Slovácka. V prípade priaznivých epidemiologických podmienok sa uskutoční v priebehu trvania prezentácia, prípadne slávnostná finisáž výstavy, o čom budeme informovať.

Reportáž Česko-Slovenskej regionálnej televízie k výstave:
http://csrtv.sk/sk/Aktualne-vysielame-a-archiv/8444dc84-83ce-46a2-9f35-599e7f2235c1

Hudební archeologie XXI., koncert v Kopčanoch a Mikulčiciach

0

Ďalší koncert z cyklu Hudební archeologie XXI. sa uskutoční i na našom brehu rieky Moravy v Kopčanoch. Srdečne pozývame!

Putovanie skalickou históriou – Skalica na starých fotografiách a pohľadniciach

0

MESTO SKALICA a ZÁHORSKÉ MÚZEUM SKALICA  srdečne pozývajú na podujatie cyklu Putovanie skalickou históriou SKALICA NA STARÝCH FOTOGRAFIÁCH A POHĽADNICIACH vo štvrtok 9. júla 2020 o 17.00 hod. v kine Sloboda v Skalici.
V programe vystúpi PhDr. Viera Drahošová s komentovanou prezentáciou fotografií zaniknutých skalických objektov Miznúce obrazy Skalice. Hlavným bodom programu bude prezentácia a uvedenie knihy PhDr. Petra Brezinu Čas Skalici veľa dal i vzal , I. diel spojená s besedou a autogramiádou.

Knihu pohľadníc Skalice Čas Skalici veľa dal i vzal (I. diel) vydal v autorskom vydaní regionálny historik, bývalý kolega PhDr. Peter Brezina. Ide o zverejnenie časti jeho zberateľského úsilia, ktorým zistil, zdokumentoval i u iných zberateľov a čiastočne aj fyzicky získal asi 700 pohľadníc Skalice (vrátane farebných mutácií a reedícií). V knihe je publikovaných 330, doplnených asi 400 fotografiami, mapami a grafikami.

V komentovanej prezentácii fotografií potom PhDr. Peter Brezina priblíži tému Voda a zeleň v dejinách Skalice. V hudobnom programe sa predstavia Spjevule ze Skalice a podujatie bude moderovať Jana Koutná.