pondelok, 18 októbra, 2021
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

634 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Odborná exkurzia Olomouc

0

V rámci svojej tradičnej odbornej exkurzie navštívili 29. septembra 2021 pracovníci Záhorského múzea Olomouc. Vo Vlastivednom múzeu si pozreli stále expozície a výstavu Alfonz Mucha. So sprievodcom absolvovali zaujímavú prehliadku sprístupnených reprezentačných priestorov Arcibiskupského paláca. Zážitkom bola prehliadka mesta, kedy nás s pamiatkami v historickom centre a Katedrálou sv. Václava i jeho zázemím pútavo a kvalifikovane oboznámila Doc. PhDr. Jitka Jonová, Th.D. z Cyrilometodějskej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci, ďakujeme. Exkurziu sme ukončili na známom pútnickom mieste Svatý Kopeček s jeho Bazilikou Navštívení Panny Marie.

Vladimír Jamárik a jeho archeologická zbierka v Záhorskom múzeu – PhDr. Viera Drahošová

0

21. septembra 2011 by sa dožil deväťdesiatich rokov regionálny historik, neprofesionálny archeológ, bývalý učiteľ Vladimír Jamárik. Zomrel 5. septembra, necelé tri týždne pred narodeninami, v skalickej nemocnici a 9. septembra sme sa s ním rozlúčili na cintoríne v jeho rodnom Kunove.
Narodil sa 21. septembra 1921 v Kunove a po skončení základnej školy študoval na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde v roku 1941 maturoval. Základnú vojenskú službu nastúpil v Banskej Bystrici a v Nitre, v roku 1943 bol vyslaný na východný front. Pedagogicky pôsobil ako učiteľ dejepisu a zemepisu spočiatku na ZŠ v Častkove a v Jablonici, najdlhšie potom v Senici. V roku 1951 nastúpil na mimoriadnu trojročnú vojenskú službu do Nitry, kde sa počas pobytu zúčastňoval na prednáškach v Archeologickom ústave SAV. Jeho záujem o archeológiu sa vykryštalizoval najmä po vypočutí prednášky „Prví roľníci u nás“ v roku 1952 a začal sa jej venovať. Na jar 1953 našiel prvé črepy v kunovskom chotári, čím odštartoval svoju celoživotnú záľubu. Najstaršie nálezy, získavané pravidelnými prieskumami od roku 1954, predovšetkým neolitický materiál z lokalít v katastri Kunova a v jeho okolí, odovzdal do Slovenského národného múzea v Bratislave. Časť z nich publikovala PhDr. Magdaléna Pichlerová (Pichlerová, M.: 1961), časť publikoval spolu s profesorom Bohuslavom Novotným (Novotný, B. – Jamárik, V.: 1961). V roku 1960 sa stal členom vtedajšej Československej archeologickej spoločnosti a nadviazal spoluprácu s Archeologickým ústavom v Nitre. (Od roku 1966 sa na odporučenie Viktora Šemmera stal i členom Slovenskej historickej spoločnosti).
V roku 1958 sa zúčastnil vlastivedného školenia v Trenčíne, v dôsledku ktorého pozornosť rozšíril i na širší vlastivedný výskum okolia rodiska. V októbri 1958 začal spolu so stredoškolským pedagógom Michalom Schmidtom pripravovať založenie Okresného vlastivedného krúžku v Senici, ktorý vznikol pri Dome osvety a jeho členmi boli niekoľkí dospelí a žiaci vyšších ročníkov. Od roku 1959 vydával krúžok svoj rotaprintový spravodaj Senický okres, ktorý od roku 1961 vychádzal pod názvom Z histórie a súčasnosti senického okresu. Činnosť Vlastivedného krúžku (fungoval do roku 1963) pozostávala z prednášok pre členov krúžku i verejnosť, spojených s premietaním diapozitívov, výstav, vlastivedných vychádzok zameraných na botaniku, archeológiu, výstupy na zrúcaniny malokarpatských hradov a z intenzívneho zberateľstva. Zhromažďovali archeologické nálezy a iné artefakty pre vznik plánovaného múzea v Senici. Archeologické nálezy získavali počas zberov a prieskumov, ale i zo strany verejnosti. Články i prednášky podnietili záujem o archeologické pamiatky a ich záchranu a mnohí žiaci, ale i dospelí začali zachránené nálezy prinášať a odovzdávať, ukladali ich v školskom kabinete. Vladimír Jamárik viaceré z nich publikoval v uvedenom časopise.
Činnosť krúžok definitívne ukončil, keď prišlo v roku 1964 k rozhodnutiu, že múzeum sa v Senici realizovať nebude. So vznikom Senického okresu malo vzniknúť v Senici okresné múzeum, pričom skalické (v súčasnosti Záhorské múzeum) sa malo zmeniť podľa tohto zámeru na mestské. Zámer však padol, keď sa nepodarilo získať budovu, plánovanú pre jeho sídlo – v súčasnosti je sídlom Záhorskej galérie.
Kolekciu zhromaždených starých kníh odovzdali do bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, hromadné nálezy mincí z Hlbokého, Kunova a Senice odstúpili Numizmatickému oddeleniu SNM v Bratislave. Archív mlynárskeho cechu pozostávajúci z viac ako sto listín z Čáčova odovzdali do Štátneho archívu v Skalici. Činnosť Vlastivedného krúžku v Senici Vladimír Jamárik plasticky s uvedením najaktívnejších aktérov krúžku i najzaujímavejších nálezov opísal v roku 2008 v príspevku Kúsok dreva z Rohova v piatom čísle nášho časopisu. Príspevok priniesol do redakcie osobne spolu s niekoľkými predmetmi, ktoré mu z dôb jeho činnosti zostali a ktoré venoval do zbierok Záhorského múzea (popisuje ich v článku).
Popri archeologickom výskume vykonal Vladimír Jamárik medzi rokmi 1959 až 1970 rozsiahly etnologicko-jazykovedný výskum, keď v období zimných prázdnin a polročných prázdnin navštevoval starších ľudí v 73 obciach vtedajšieho Senického okresu, aby zapisoval chotárne názvy, nárečové javy a zvláštnosti. Popri tom zachytával i informácie o miestnom ľudovom odeve a údaje z histórie obcí. Najviac ho upútalo nárečie Hradišťa pod Vrátnom, ktoré hodnotil ako stredoslovenský ostrovček na Záhorí. Zaujalo ho počas pedagogického pôsobenia v Jablonici, do ktorej dochádzali hradištské deti a niekoľko desiatok rokov sa príležitostne venoval jeho výskumu. Štúdiu o ňom, nárečové slová zo Záhoria, vyše 4-tisíc chotárnych názvov, jazykové pamiatky po pohraničných strážcoch (Maďaroch, Sikuloch a Plavcoch) odovzdal v roku 1987 do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra vo forme 500-stranového rukopisu.
Z regionálneho rámca sa vymykal živý záujem Vladimíra Jamárika o najmenší slovanský národ – Lužických Srbov, žijúcich a hlásiacich sa k svojmu slovanskému pôvodu na území Nemecka. Zachoval o tom spomienku: „1. októbra 1943 ma odoslali na východný front, kde som pobudol vyše roka. Tam som sa zdokonalil v ruštine a zrodil sa môj záujem o osudy Slovanov…. Koncom vojny, keď sa už bojovalo na nemeckom území, som v rozhlase počul, že Lužickí Srbi vítali Červenú armádu ako osloboditeľku. Veľmi ma zaujal ich osud a už koncom roku 1945 som sa stal členom „Společnosti přátel Lužice v Prahe,“ pomocou ktorej som potom získal knihy o hornolužickej srbčine a nadviazal potrebné kontakty…“, ktoré s nimi aktívne udržoval od roku 1958. Niekoľkokrát Lužicu navštívil, mal tam priateľov. V ich jazyku komunikoval, písal a publikoval články v novináchNowy Casnik, v kalendároch Pratyja a v rokoch 1976, 1999 a 2000 príspevky v antológiách dolnosrbskej poézie a prózy (Jamárik 2001, 71).
V roku 1984 založil tradíciu hodových výstav v Kunove, kde vystavoval materiály k rôznym miestnym výročiam, tiež významným celoslovenským jubileám a udalostiam, prezentoval výsledky svojej bádateľskej činnosti. Niektoré výstavy boli z Kunova prenesené i do Senice. Na výstavách sa návštevníci až do posledného ročníka stretávali s jeho charakteristickým úhľadným učiteľským rukopisom, ktorému zostal verný a v ktorom vznikli všetky jeho rozsiahle práce. Počas výstav, ale i mimo nich, prijímal rôzne návštevy a záujemcov, ktorým dával výklady a detailnejšie približoval ich obsah. Chodili za ním o radu a usmernenie regionálni bádatelia, no pri výskumoch regiónu s ním ako jeho dôverným znalcom konzultovali a porovnávali svoje uzávery i renomovaní odborníci nielen zo Slovenska. Privolávali ho na prednášky pre mládež, zachovali sa po ňom záznamy i v rozhlasovom archíve, kde viackrát rozprával o dejinách Záhoria, jeho zvláštnostiach a špecifikách záhorského dialektu.
Výsledkom celoživotného bádania Vladimíra Jamárika sú viaceré rukopisy. Záhorská knižnica v Senici jedno z jeho diel – Literárny Kunov, vydala pri príležitosti autorovho životného jubilea. V úvode publikácie píše: „Žijeme v čase, ktorý sa ako povodeň valí aj cez náš kraj a zaplavuje ho vodou cudzoty. Peniaze sa stávajú najvyššou hodnotou, technika mení svet a idea európanstva zatieňuje našu kultúru. Literárny Kunov chce oživiť spomienku na našich ľudí, ktorí nepísali pre peniaze, ale ich tvorba vyvierala z túžby po umeleckom vyjadrení toho, čo sa dialo v ich malom svete. A v ňom ako v oáze pokoja uprostred terajšieho rušného života sa ocitneme, keď sa zahĺbime do čítania ich literárnej tvorby.“ Autor vychádza od ľudovej slovesnosti a postupne v samostatných medailónoch oboznamuje s literárnymi osobnosťami Kunova, ku ktorým patrili Pavol Čendekovič, Pavol Jamárik, Pavol Kukliš-Kunovský, Jozefína Marečková, Martin Orgoník-Kunovský, Jozef Zuščík, Anna Krčová-Modranka, Ján Krč-Liešťanský, PhDr. Jozef Bánsky. Ako píše v závere: „Kunov je dedinka s pomerne veľkou literárnou tradíciou, akou sa nemôže pochváliť žiadna z okolitých obcí. S ním je späté vydanie prvej básne v ľudovej slovenčine v roku 1772. Do Kunova zavítali v roku 1938 členovia svetovej organizácie spisovateľov PEN klubu.“
     V roku 2006, kedy sa pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Senici konalo viacero slávnostných podujatí, vydalo Mesto Senica publikáciu Vladimíra Jamárika Neznáma Senica: „O Senici vyšli dve publikácie, v roku 1974 Senica – vlastivedný zborník zostavený Dušanom Žákom a v roku 1996 monografia Senica – dejiny mesta. Staršie dejiny napísala Prof. PhDr. Darina Lehotská, DrSc. na podklade listinného materiálu. História však nie sú len listiny. Je to život, zaujímavý, neustále sa meniaci, a tak odlišný od toho dnešného, civilizovaného. Knihy písané odborným vedeckým štýlom často nedokážu laického čitateľa zaujať, priblížiť mu ho. V Neznámej Senici chcem preto na pozadí stredoeurópskeho diania svet kráľov poľudštiť, zaplniť ich vlastnosťami a život obyvateľov vykresliť v celej jeho rozmanitosti, ako ho zachytili písomné pramene či ústne podanie,“píše v úvode knihy.
Pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ktorý je od roku 1976 súčasťou Senice, bola v roku 2007 vydaná a uvedená kniha Kunov – 555 rokov. Na obálke má vyobrazenú pečať Kunova z roku 1777 so strapcom hrozna ako symbolom dávnej slávy obce. Čitatelia sa v nej oboznámili s láskavo a príťažlivo rozprávačsky zaznamenanými dejinami Kunova, životnými osudmi a príbehmi Kunovčanov. Knihu doplnil hodnotnou a bohatou obrazovou časťou, o ktorej píše: „Život v starom Kunove vám priblíži najmä obrazová časť tejto knižočky. Zahľadíte sa do niekdajších ulíc, nazriete do rodín, získate obraz vtedajšieho hospodárenia, ožijú spomienky na slávnosti, divadlá a svadby, na ktoré sa vtedy ešte chodilo v krojoch a v mysli budete sprevádzať mladých i starých na Dzilečká (miestna časť s cintorínom – pozn. red.)
Oj, vy domce staré, dvoje očí smutných hľadí vám z tváre,
Aj slza snáď vypadne z pustého oblôčka…
Žili tu, nieto ich, nik sa ich nedočká!
Pusté domy, pusté dvory, pustý mlyn…
Kde starý Kunov stával, je strašný rozpadlín!”
(Jamárik, 2007, s. 46)
V roku 2011 pripravil Vladimír Jamárik na vydanie rukopis o histórii obce Sobotište. V rukopise mu zostali práce Prehľad o Slovanoch, Osudy polabských Slovanov a história Lužických Srbov, História obce Hradište pod Vrátnom so štúdiou o tamojšom nárečí, Rodný kraj v premenách vekov I. (geologický vývin, praveké osídlenie a osudy až po obsadenie Záhoria Uhrami), Rodný kraj v premenách vekov II. (história Záhoria a Senice do roku 1922), Jazykové pamiatky po strážcoch konfínia, Vojsko, vojny, vojvodcovia (z histórie vojenstva, boje na Záhorí) či práce vzťahujúce sa ku Kunovu: Krátka história Kunova, Historický miestopis Kunova, Kultúra v Kunove, Cirkevné pomery a školstvo, Ľudový odev, Poľnohospodárstvo a Iné činnosti: remeslá, obchod (Jamárik 2001, 72).
Celý svoj život venoval bádaniu v oblasti regionálnej histórie. Poznatky získaval tiež štúdiom v Univerzitnej knižnici v Bratislave a iných knižniciach či archívoch. Začal v dobe štúdií a pokračoval počas pedagogického pôsobenia, kedy v mladých ľuďoch prebúdzal vzťah k domovu, jeho jazyku, dejinám a tradíciám. U mnohých z nich pretrval a sami si ho neskôr prehlbovali štúdiom. Ešte intenzívnejšie rozmery potom jeho bádanie nadobudlo po ukončení pracovného procesu, kedy mal viac času písať a výsledky sústreďoval v uzavretých kapitolách a rukopisoch. Ľudia jeho záľubu poznali a s dôverou za ním prichádzali, zverovali mu objavené poznatky, nálezy, fotografie. Postupne zhromaždil bohatú databázu dokumentácie k dejinám svojho rodiska a okolia.
Kunovu, Senici a Záhoriu v ňom odišiel nevšedný popularizátor histórie rodného kraja, šíriteľ lásky k nemu a jeho poznaniu. Bol nezvyčajne vnímavý a mal veľký cit pre spájanie súvislostí, vedel vykladať a približovať históriu spôsobom, ktorý bol prijateľný pre všetkých záujemcov. Pracoval s plným nasadením a zaujatím, ktoré vtiahlo každého poslucháča a spolupracovníka, s ktorým prišiel do kontaktu. Vedel presvedčiť, vyžarovala z neho dobrota, pokora, mal zvláštny zmysel pre humor a radosť z každého novoobjaveného fragmentu.
Vladimír Jamárik sa stal od vytvorenia archeologického úseku Záhorského múzea aktívnym spolupracovníkom múzea a po založení časopisu Záhorie jeho stálym priaznivcom a prispievateľom. Publikoval v ňom viacero príspevkov: Cisárske manévre roku 1902 (1/1993), Kunovská šl’achta (3/1993), Víťaz nad osudom (6/1995), Jazykové pamiatky po Sikuloch (5/1996), Zo spomienok na Sotinu (1/1998), „Tu spočíva urozená nekdy pani…” (4/1998), O kunovských habánoch (4/1999), Zabudnutá (2/2000), Zaniknuté osady na okolí Senice (5/2001), Kunovská zvonica (4/2002), Ako prišiel Šaštín k svojmu menu (5/2003), Dedičstvo po Kumánoch (6/2004), Dvaja Pavlovia z Kunova (P. Jamárik, P. Kukliš) (2/2006), 555 rokov Kunova (3/2007), „Picigel“ Jána Jamárika „Traxlera“(1/2007), Kúsok dreva z Rohova (5/2008), Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant (4/2010) a vyšlo tiež niekoľko príspevkov o ňom: PhDr. Viera Drahošová: Vladimír Jamárik (1/1992); Hodové výstavy v Kunove (1/1993); Náš rozhovor s Vladimírom Jamárikom (5/96); Archeologický prieskum (3/1998); Vladimír Jamárik – osemdesiatročný (5/2001); PhDr. Juraj Bárta, CSc.: Objaviteľ najstarších archeologických sídlisk na Myjavskej pahorkatine (5/1996).
Za svoje dielo získal viacero ocenení, pri príležitosti životného jubilea 80-tich rokov mu primátor mesta Senice RNDr. Ľubomír Parízek za tvorivú prácu udelil Pamätnú medailu mesta Senice, pri tej istej príležitosti mu PhDr. Zdeněk Farkaš, CSc. a PhDr. Juraj Bartík, PhD. z Archeologického múzea SNM v Bratislave odovzdali Pamätný list Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Ocenenia získal pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ako i pri 750. výročí prvej písomnej zmienky o Senici. V máji roku 2008 získal ocenenie Trnavského samosprávneho kraja. Postupne sa tak začali prezentovať dovtedy verejnosti málo známe časti obdivuhodne širokého spektra činnosti Vladimíra Jamárika a predovšetkým prišlo k oceneniu a vyzdvihnutiu jeho záslužnej celoživotnej nezištnej práce.

Ďakujeme!

Literatúra
Drahošová, Viera: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra, 2005, s. 13-20.
Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.
Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.
Jamárik, Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.
Jamárik, Vladimír: Kunov 555 rokov. Senica, Mesto Senica, 2007, 80 s.
Jamárik, Vladimír: Literárny Kunov. Senica. Záhorská knižnica, 2001, 79 s.
Jamárik, Vladimír: Neznáma Senica. Senica. Mesto Senica, 2006, 87 s.
Jamárik, Vladimír: Z histórie Senice. Senica. Školská správa, 1991, 35 s.
Novotný, Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.
Pichlerová, Magda: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.
Říha, Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica, 1983, 46 s.

Archeologická zbierka Vladimíra Jamárika v Záhorskom múzeu v Skalici

V roku 1983 daroval Vladimír Jamárik do zbierkového fondu  Záhorského múzea v Skalici rozsiahlu zbierku archeologických nálezov, ktorá patrí k mimoriadnym dokladom bádateľského úsilia neprofesionálneho archeológa u nás. Svojim charakterom,  množstvom novoobjavených lokalít a nálezov, napomohla k mimoriadnemu posunu v archeologickom poznaní severného Záhoria. Sústreďuje takmer  16 500 predmetov  /prevažne črepového keramického materiálu a kamenných nástrojov/  zo 185 lokalít v katastroch 32 obcí severného Záhoria, dokladajúcich  jeho osídlenie takmer vo všetkých obdobiach pravekého, včasnohistorického a včasnostredovekého vývoja. Najväčší podiel v zbierke tvoria  nálezy  zo Senice a okolia (62 lokalít), predovšetkým Kunova, chronologicky sú najpočetnejšie doložené materiálne pozostatky z obdobia mladšej doby kamennej, z ktorej najčastejšie zastúpená je kultúra s mladšou lineárnou keramikou a lengyelská kultúra. Nálezy mladšej fázy kultúry s lineárnou keramikou a želiezovskou skupinou pochádzajú z 32 lokalít a na 29 je doložená lengyelská kultúra. K významu zbierky prispieva dobrá dokumentácia, vrátane lokalizácie nálezísk na priložených situačných nákresoch.

Zbierku spracoval vtedajší archeológ Záhorského múzea PhDr. Miloš Říha a vyhotovil jej súpis (Súpis archeologických lokalít a nálezov), ktorý má 46 strán a podáva základné informácie o každej lokalite so situovaním na plánikoch Vladimíra Jamárika a mapách 1:10000, uvádza nadmorskú výšku a charakter terénu,  rok  a spôsob  získania, určenie a  rámcové datovanie lokality (ak je údaj známy),  základný opis a počet nálezov s označením krabice, v ktorej je materiál v depozitári archeologického oddelenia múzea uložený.  Súpis bol  odovzdaný do  dokumentácie Záhorského múzea v Skalici, darcovi Vladimírovi Jamárikovi,  útvaru dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre, dokumentačnému oddeleniu Archeologického múzea  Slovenského národného múzea v Bratislave, do dokumentácie archeologického úseku Záhorského múzea v Skalici a do Štátneho okresného archívu  v Skalici. Pre uľahčenie štúdia súpis v roku 1998 previedol do elektronickej podoby študent archeológie Jozef Kršek. Každý, kto sa zaoberá  archeológiou regiónu Záhoria, pracuje  s materiálom zbierky , ktorá sa stala významným prameňom pre mnoho odborných prác a štúdií.

Materiál  je uložený v 200 krabiciach, z toho zaevidovaných bolo 7.469 kusov zbierkových predmetov pod 341 prírastkovými číslami a zostávajúca časť  8.163 kusov (prevažne nevýrazného a atypického črepového materiálu a nevýrazných silexov)  zostali ako neevidovaný študijný materiál. Najväčšiu časť zo zaevidovaných predmetov predstavuje črepový materiál – zdobené a profilované črepy, spolu 4285 kusov. Veľmi zaujímavú a významnú zložku zbierky tvorí súbor kamennej industrie,  pozostávajúci z  914 kamenných hladených nástrojov (z toho 275 celých),  2139 kamenných  štiepaných nástrojov a jadier a 72 kamenných  hladidiel a podložiek . Popri ojedinelých celých nádobkách a predmetoch početnejšiu skupinu (39 kusov) predstavujú hlinené prasleny, závažia a koráliky. Nálezy boli získané v katastroch obcí Borský Mikuláš, Borský Mikuláš – časť Borský Peter, Cerová-Lieskové, Čáry, Častkov Dojč,  Dubovca,  Gbely, Hlboké,  Hradište pod Vrátnom , Koválovec,  Kuklov , Lakšárska Nová Ves Lopašov, Myjava (časť Stará Turá),  Petrova Ves,  Podbranč, Prietrž, Radimov, Radošovce, Radošovce- časť Vieska,  Rohovské Rybky, Rovensko, Senica, Senica – časť  Čáčov, Senica – časť Kunov, Senica- časť Sotina, Smolinské, Smrdáky, Sobotište, Šajdíkove Humence, Šaštín-Stráže, Štefanov, Unín a Vrbovce.

Početná kolekcia kamenných nástrojov  v zbierke Vladimíra Jamárika sa spolu so staršími nálezmi  z iných inštitúcií, ale z väčšej časti na základe zbierok Záhorského múzea,  stala základom pre zhodnotenie  neolitickej a eneolitickej štiepanej a brúsenej kamennej industrie zo Záhorskej nížiny po stránke typologickej, kultúrnej ale i z  hľadiska petrografickej analýzy použitých surovín v rámci multidisciplinárnej štúdie  I. Chebena – Ľ. Husáka- D. Hovorku (Cheben,I.-Husák,Ľ.-Hovorka,D.: 1999).

Vladimír Jamárik sa štúdiom odbornej archeologickej literatúry , pravidelnou spoluprácou so špecializovanými odbornými pracoviskami a konzultáciami s ich pracovníkmi,  tiež však vďaka svojmu citu pre terén a jeho poznaniu  prepracoval k vysokému stupňu poznania regionálnej archeologickej problematiky. Bol objaviteľom prvých stredopaleolitických lokalít na Myjavskej pahorkatine a Chvojnickej pahorkatine a  pri paleolitickom výskume dlhoročne úzko spolupracoval s PhDr. Jurajom Bártom, CSc. z Nitry. Nálezy zo staršej doby kamennej odovzdával  Archeologickému ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Vyše desať paleolitických sídlisk a dielní našiel v chotári Kunova a postupne ďalšie sídliská a nálezy zistil pri Smrdákoch, v Rohovských Rybkách, Sobotišti, Senici, Prietrži, Hlbokom a Osuskom (Bárta,J.: 1996)

Z podnetu Vladimíra Jamárika bolo na Záhorí uskutočnených viacero záchranných výskumov a množstvo prieskumov. Kontakt udržiaval s ďalšími  záujemcami o archeológiu a sám ho podnietil u mnohých svojich žiakov a známych, ktorí s ním spolupracovali pri zachraňovaní archeologických nálezov.

Literatúra:

Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.

Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.

Jamárik,Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.

Novotný,Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.

Říha,Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica 1983, 46 s.

Drahošová,V.: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra 2005, s. 13-20. Pichlerová,M.: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.

Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria v ZOS Senica

0

Panelová časť výstavy približuje rodinné zvyky späté s tromi kľúčovými momentmi v živote človeka: narodenie, svadba a pohreb. Vzťahujú sa k vidieckemu obyvateľstvu, ktorého prevažným zamestnaním bolo roľníctvo, z časového hľadiska ide o rozpätie 2. polovice 19. storočia – 1. polovice 20. storočia. Sprístupnená je v priestoroch výstavnej sály Záhorského osvetového strediska v Senici. Potrvá do 8. októbra 2021.

Ukončenie turistickej sezóny

0

V sobotu 28. augusta 2021 ukončujeme letnú turistickú sezónu v múzeu a platné budú otváracie hodiny pre mesiace september až jún. Tešíme sa na ďalšie stretnutia.

AH 2015 – 2020 Výber z tvorby Antona Hanzalíka

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        AH 2015 – 2020 Výber z tvorby Antona Hanzalíka

Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:          vernisáž výstavy v piatok 20. augusta 2021 o 16.00 hod.

                                  výstava potrvá do 26. novembra 2021

Organizátori:              TTSK – Záhorské múzeum v Skalici, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, Mesto Skalica

Kurátorka výstavy:     Božena Juríčková

Kultúrny program:      Ľudová hudba Skaličan

Súčasnou výstavou sochár a dizajnér Anton Hanzalík (nar. 1950, Prašice) pokračuje vo svojej individuálnej tradícii, v cykle pravidelných verejných bilancií najnovšej tvorby. Obvyklú päťročnú periodicitu však teraz v súvislosti s pandémiou termínovo o rok posunul. Aj tentokrát je jeho aktivita nasmerovaná do komorných, sugestívnych priestorov hlavného organizátora výstavy – Záhorského múzea v Skalici a aj tentokrát sa uskutočňuje i v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici. Na rozdiel od minulých prezentácií momentálne je ale koncentrovaná výlučne len na voľnú sochársku tvorbu (socha, objekt, reliéf). Výstava opätovne potvrdzuje jej kľúčovú stratégiu, staronové východiská a programové priority, globálne reflektované vždy v kontexte klasickej estetiky.

Sochárska tvorba Antona Hanzalíka sa v jadre konštituuje vo dvoch základných okruhoch – ako koncepcia figuratívna na báze skulpturálnych princípov a súbežne v široko definovanej oblasti priestorového objektu. Zatiaľ čo figúra, sústredená najmä na torzo a ženskú postavu vôbec, je viazaná na klasickú modelačnú úvahu, voľnejšie témy v kategórii objektu balansujú viac v konštruktívno-geometrických tektonických súvislostiach. Principiálne autorove komorné dielo rezonuje s tendenciami slovenského sochárstva 80. a 90. rokov 20. storočia.

Okrem racionálnejších úvah na margo prozaického života súčasníka a najmä poeticky monitorovaného leitmotívu ženy ako objektu neskrývaného očarenia a hedonizmu zostáva  základnou databázou Hanzalíkovho sochárskeho vesmíru, kľúčovou zónou pre výber podnetov a tém od počiatku široká oblasť prírody, pôsobenie kozmogonických síl, kde nachádza univerzálne a nevyčerpateľné hodnoty. Nielen motivické či významové, ale príznačne aj formy vizuálne, optiku 3D-tvaroslovia, často projektovanú na báze personifikovaných a symbolických vrstiev. Prirodzená organická stavba naturálnej hmoty, poznačená často silami erózie, do ktorej sochár svoje predstavy (drevo, kameň) nezriedka generuje i samotné obsahové ukotvenie diela. Optická a následne i estetická fixácia bezprostredných naturálnych kvalít graduje dokonca do takej miery, že predmetná fabulácia sa stáva často iba epizódou, akýmsi pláštikom, ktorý obaľuje skutočné významové jadro, t. j. vlastnú prírodnú masu, štruktúru či útvar. V danom prípade myšlienka kopíruje morfológiu a tektoniku hmoty, a nie naopak. Sochársky tvar vychádza rovnako zvnútra i zvonku fyzickej matérie. V konečnom dôsledku vyrastá takto nielen vlastným tvorivým gestom, ale definujú ho paralelne aj priznané štrukturálne väzby základného materiálu, ako napr. letokruhy, pukliny, suky, korene, konáre, vrásnenie, samorasty, erozívne stopy v kameni. V ďalšom okruhu, v línii recyklácie prichádzajú na rad aj početné prvky typu object trouvé, nezriedka bizarne alebo asociatívne vrstvené, ktoré sa v súlade s autorským zámerom stávajú logickou, sémantickou, a teda cielene vizualizovanou súčasťou diela. Inými slovami, Anton Hanzalík bez pátosu i sentimentu kanonizuje bohaté prírodné formy; imperatívom je ich dopovedanie, temer akési oslobodenie tvaru, tušeného pod povrchom.

Pre vyjadrenie svojho úzkeho vzťahu k fenoménu prírodného a prirodzeného sa autor opiera o reálnu predlohu, o sofistikovaný záznam konkrétneho senzuálneho impulzu. V jadre statické, minimalistické formy, čisté, archetypálne línie rozochvieva ikonografický detail, ktorý definuje obsahy a významy, nasmerované spravidla do roviny humornej, mierne ironickej či priamo recesie. Okrem tohto balansu medzi vážnou antropomorfnou dimenziou prvobytnej fosílie a ľahkou, úsmevnou abstraktnou úvahou názorovo ďalej ťaží z výrazového napätia medzi uzavretou mäkkou plastickou modeláciou na jednej strane a otvorenou dramatickou štruktúrou na strane druhej, využíva rodinovskú expresiu medzi konvexným a konkávnym vlnením a iné kontrasty nielen tvarov, ale i farieb a proporcií. Predovšetkým však pozornosť strategicky upiera na kombinácie najrôznejších materiálov. Sleduje pritom i postupy opačné, vzájomné súznenie všetkých komponentov diela, vždy s úmyslom dosiahnuť vyváženú, harmonickú správu o podobách sveta, človeka a najmä prírody, o dialektike plynutia časotoku a nekonečnej mnohotvárnosti života na divotvornej planéte Zem.

Božena Juríčková

prof. Ing. František Mátel, CSc.: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode

0
Košík z borovicových korienkov, ktorý vyrobil Jozef Žák (starý otec autora článku) asi pred 70 rokmi a stále sa používa. Foto: F. Mátel

V duchu sloganu „…dedičstvo otcov zachovaj nám Pane…“ sa aj v poslednom období zintenzívnila činnosť na záchranu a oživenie dávnych tradícií, zvykov, pri rôznych príležitostiach ožívajú krásne ľudové kroje, výšivky a často sa prezentujú i niektoré staré, možno už zabudnuté remeslá a činnosti. Každý región Slovenska sa vyznačuje svojou neopakovateľnou krásou, prírodou, ľuďmi, zvykmi, gastronómiou, typickými remeslami, nárečím… V tomto smere ani Záhorie v ničom nezaostáva za ostatnými regiónmi.
Národný umelec Janko Blaho v jednej zo zapísaných piesní (V Uňíňe scú vínko píci) zachytil niektoré obce a mestečká Záhoria podľa ich typických činností, prezývok. Pri obci Závod sa spieva: „… a v Závodzích šteky robjá, sami ich do Rakús vozá.“ V piesni len podčiarkol činnosť, remeslo, ktoré už z povedomia súčasnej generácie obyvateľov Závodu prakticky vymizlo, ale v minulosti živilo mnohých jej obyvateľov. Závod je obkolesený nielen vencom borovicových lesov –„borov“, ale ešte v nedávnej minulosti ho preslávilo i víno a vinohrady. A pochopiteľne i potrebné šteky – koly k viniču. Závod, ako správna vinohradnícka obec, mal tiež svoje vinohradnícke hony – U Hajného, Dubníky, Húrka, Štrky. I keď o závodskom víne kolovali rôzne prívlastky a vtipy, do konca 50. rokov sa vinič, väčšinou samoroďák, pestoval na dosť veľkej výmere. Pestovateľská technológia bola „na hlavu“, a tá vyžadovala ku každému koreňu pevný a trvácny kôl – štek. Najlepšie agátový – „hakáčový“. Okolo Závodu popri boroviciach rástli i porasty agátov, ktoré sa vysádzali už so zámerom raz ich použiť na výrobu štekov. Samotná výroba štekov bola skôr sezónnou, jesenno-zimnou činnosťou. Agáty sa po zrezaní odkôrovali, narezali na dĺžku cca 180 – 185 cm. Potom sa sekerou a rôznymi klinmi štiepali na „palice – šteky“ s priemerom 5 – 6 cm. Konce štekov sa ešte sekerkou upravili do špica. Nerovnomerný, nehladký povrch šteku bol veľmi vítaný, lebo dobre držal priviazaný výhonok, prút viniča. Šteky si robili vinohradníci nielen pre seba, ale ich výroba bola i zdrojom príjmov, nakoľko ich chodili výrobcovia, resp. ich „odbytári“ predávať nielen do Rakúska, ako sa spieva v pesničke, ale i do Malokarpatskej oblasti a na Moravu. Pri predaji sa šteky balili do „hrubej otepy“, kde bolo 50 kusov, resp. do „vázanky“ s 25 kusmi. Pri predaji do Rakúska sa v zime využívala i cesta cez zamrznutú rieku Moravu.
Výroba štekov prakticky zanikla a stratila svoje opodstatnenie začiatkom 60. rokov, keď prišlo k likvidácii súkromných vinohradov a tieto nahradili nové, družstevné, ktoré už používali moderný spôsob pestovania viniča na vysokom vedení. V súvislosti s výrobou štekov treba ešte pre úplnosť spomenúť, že tieto sa v menšej miere vyrábali aj z borovicového dreva. Bolo však menej pevné a málo trvácne.
Pri pestovaní viniča sa treba zmieniť i o jednej činnosti – príprave viazacieho materiálu. To na rozdiel od štekov bola letná činnosť, keď sa pri okolitých močiaroch a jazerách žalo tŕstie (rákosie), ktoré sa sušilo a potom sa z neho robili „povrísla“ na viazanie viniča.
Záhorie je často prezentované i ako „krajina piesku a borovíc“. A práve borovice, resp. ich pne, boli využívané pre zaujímavé (a už zabudnuté) činnosti. Borovica má dlhé a široko rozvetvené, hlboko zapustené korene. V minulosti, keď nebol tak široko organizovaný veľkovýrub stromov, sa v borovicových lesoch našli staré pne po vyrúbaných, vypílených stromoch. Tieto pne boli veľmi zaujímavé najmä pre chudobnejších ľudí, lebo vykopaný peň mohol poskytnúť „materiál“ na 3 až 4 rôzne použitia vrátane možného finančného zisku. Samotné „telo“ pňa sa mohlo použiť ako „nátoň“ na rúbanie dreva, mohol byť použitý i ako palivové drevo. Veľmi zaujímavá bola mastná, živičnatá časť koreňa. Z tej sa potom robili, sekali tzv. „účky“ – lúče, ktoré sa používali na zakladanie ohňa v peci, sporáku, ale hlavne sa veľmi dobre predávali na jarmokoch. Predaj „účkov“ v minulosti pomohol nejednej chudobnej rodine, nejednému chudobnému študentovi. Cennou surovinou boli korene borovice. Tie boli veľmi žiadané ako materiál pri výrobe košíkov a košov. Slabšie korene sa po ošúpaní používali priamo na pletenie, hrubšie korene sa pozdĺžne štiepali a potom sa tiež používali na pletenie košíkov.
Tieto košíky sa líšili od tradičných košíkov z vŕbového prútia, resp. zo slamy, boli určite pevnejšie. No na rozdiel od vŕbového prútia, resp. slamy bol materiál, borovicové korene, menej dostupný a možno povedať, že dnes sa už tieto košíky v Závode nevyrábajú. Kopanie, klčovanie borovicových pňov bola pomerne ťažká práca. Ak chcel človek využiť čo najviac koreňa, tak sa muselo kopať hlboko a pozorne, aby sa nepoškodili. Vykopanie jedného koreňa a jeho spracovanie trvalo aj 2 – 3 dni. Touto činnosťou sa zaoberali najmä chudobnejší obyvatelia a keď chceli i niečo zarobiť na koreňoch, „účoch“, tak museli pracovať opatrne. Dnes aj táto činnosť už je minulosťou. Pri dnešnej masívnej ťažbe dreva sa korene stromov vytrhávajú strojmi a o poškodené korene už nie je záujem… A „úče“? Dnes trh ponúka rôzne materiály na rozkurovanie ohňa.
Závod a závodský chotár skrývajú i ďalšie, v minulosti používané a dnes už zabudnuté remeslá a činnosti. V jednej časti inak pieskového chotára bola v minulosti hlina. Tak sa tam začali vyrábať hlinené, nepálené tehly. Po vyťažení hliny výroba skončila, ostali po nej nejaké jamy, neskoršie slúžiace i na kúpanie a zostalo ešte i pomenovanie časti chotára „U cihlárú“.
Samozrejme, že remesiel a činností bolo aj v Závode známych omnoho viac, nie všetky ostali zabudnuté a mnohé znovu ožívajú a nielen ako atrakcia na folklórnej slávnosti. Ale k výrobe štekov či „účov” a pletených košíkov z borovicových koreňov sa sotva už niekto vráti.

Z histórie senického kaštieľa – PhDr. Peter Brezina

0
Zimný pohľad na kaštieľ v Senici v roku 1942

Z takmer desiatky senických kaštieľov a zemianskych kúrií sa v obnovenej kráse zachoval len jediný. Svojou existenciou pripomína dobu, keď sa Senica nazývala Púlvídeň. Pôvodný poľovnícky kaštieľ menil majiteľov, menilo sa jeho okolie a účel využitia. Štátnym majetkom sa stal v roku 1976, pamiatková obnova sa realizovala v rokoch 1977 – 1984. Bol v správe ONV Senica (1984 – 1990), Ministerstva kultúry SR (1990 – 1996) a od roku 1997 je majetkom Trnavského samosprávneho kraja. Kaštieľ, ktorý je dnes perlou architektúry Senice, slúži od roku 1984 Záhorskej galérii premenovanej v roku 2011 na Záhorskú galériu Jána Mudrocha v Senici. Stal sa sídlom umenia Záhoria a jeho interiér dôstojným miestom pre uchovanie a prezentáciu umeleckých diel, pre inšpiratívne stretávanie sa umelcov.
Vznik poľovníckeho kaštieľa a majitelia Hávorovci a Ňáriovci (1733 – 1884)
Kaštieľ Hávorovcov, neskôr Ňáriovcov a od konca 19. storočia známy aj ako Machatkin kaštieľ alebo kaštieľ Machatka, nadobudol v rokoch 1733 – 1761 podobu, v akej sa približne zachoval do dnešných dní. Bohato vyzdobený palác v barokovom slohu začala stavať v roku 1733 grófska rodina Amadéovcov, konkrétne Ladislav Amadé (1703 – 1764) zo Žitného ostrova. Amadé s Hávorom sa zblížili v spoločnej službe v cisárskej armáde. Rozostavaný kaštieľ dokončil v roku 1743 nový majiteľ, plukovník, neskôr generál rakúskej armády Ján (János) Hávor. Vzhľad pôvodného kaštieľa do prestavby v rokoch 1761 – 1762 nie je známy. Ján Hávor získal hodnosti a majetky od cisára za zásluhy v boji Habsburgovcov o dedičstvo španielskej koruny v rokoch 1706 – 1710. Ján Hávor žil najskôr v kúrii v Rovensku, kam pozýval dôstojníkov cisárskej armády najmä na lov kačíc na svojom rybníku. Do Senice sa prisťahoval v roku 1743. Podnetom pre prestavbu senického kaštieľa sa stala požiadavka jeho viedenských priateľov na náročnejšie ubytovanie. Kaštieľ vznikol ako poľovnícky zámok s veľkou reprezentačnou sálou na poschodí. Do dnešnej podoby v neskorobarokovom slohu ho prestaval pre Hávorovcov v rokoch 1761 – 1762 F. A. Hillebrandt. Generál J. Hávor bol patrónom katolíckej cirkvi, nemiešal sa do miestnej politiky a po pokojnej starobe v Senici zomrel. Jeho syn Ján Krstiteľ Hávor, ktorý sa dal na pedagogicko-vedeckú dráhu, kaštieľ predal okolo roku 1770 rodine Ňáriovcov. Lesákova kronika uvádza, že kaštieľ v roku 1850 vyhorel a zrejme aj pôvodný barokový inventár. Vtedy bol jeho majiteľom gróf Jozef Ňári (Nyári, 1801 – 1881 Senica), ktorý zomrel slobodný a pochovali ho na starom, už neexistujúcom katolíckom cintoríne. Za Hávorovcov a Ňáriovcov sa v kaštieli uskutočňovali bujaré zábavy armádnych dôstojníkov, regionálnej šľachty a vyšších štátnych úradníkov. Slúžil na ubytovanie hostí, ktorí prichádzali na poľovačky aj z ďalekej Viedne a Prešporku. Všetky miestnosti kaštieľa boli vyzdobené poľovníckymi trofejami. O nábytku sa údaje nezachovali. Pokojnejšie obdobie využitia kaštieľa nastalo po tom, čo bol predaný v dražbe v roku 1884 manželom Kálmanovcom (maď. Kálmán).

Portrét Jozefa Ňáriho, Senica 1862

Imrich Kálman (1852 – 1909) bol advokátom a zamestnancom, poštovým riaditeľom v Bratislave, neskôr v Budapešti a v rodinnom kruhu trávil málo času. Pochádzal z maďarskej rodiny, ktorá sa usadila v Senici v polovici 18. storočia a jej mužskí príslušníci zastávali rôzne úradnícke pozície notárov, advokátov a okresných slúžnych a podieľali sa na maďarizácii. Postupne sa stali majiteľmi pozemkov v Senici a okolí. Imrich Kálman bol vášnivý hráč a prepadol všetkým nástrahám života veľkomesta a rodinné statky zanedbával. Oženil sa 20. 5. 1882 s Teréziou Machatovou (1855 Borský Svätý Jur – 1932 Senica). Pochádzala z Dojča zo zemianskej rodiny, ktorá tam a v okolí vlastnila mlyny a pozemky. Machatovci zveľadili svoje majetky ako vysťahovalci v USA, odkiaľ sa vrátili s veľkými úsporami a dali svojej dcére veľké veno. Nevesta tak prispela z väčšej časti na kúpu kaštieľa. Imrichovi a Terézii sa narodila v roku 1886 dcéra Alžbeta. Pred jej narodením dostal poľovnícky kaštieľ novú krytinu, obnovené boli fasády a interiér. V kaštieli získala domov aj matka Terézie Kálmanovej Zuzana Machatová, rod. Hušeková, ktorá zomrela 95-ročná v roku 1923. Skoro ovdovela, jej manžel Juraj zomrel už v roku 1879. Terézia a jej matka prispôsobili poľovnícky kaštieľ poľnohospodárskym potrebám. Vo dvore dali postaviť stajne a hospodárske objekty, na povale skladovali obilie a v rozsiahlych pivniciach pod kaštieľom rôzne plodiny. Terézia Kálmanová sa stala veľkostatkárkou na vlastnej a manželovej pôde, polia a dobytok dávali dostatočnú obživu. Imrich prenechal starostlivosť o hospodárstvo a organizovanie rodinných slávností i večierkov svojej žene. Terézia ovdovela v roku 1909 a po smrti manžela stratila záujem o spoločenský život. Dovtedajšie veselé večierky pri príležitosti príchodu Imricha Kálmana z Prešporku alebo z Budapešti, na ktorých sa schádzali najmajetnejší vlastníci pôdy, senickí zemania a predstavitelia maďarských okresných úradov, aby sa dozvedeli u udalostiach v hlavnom meste, o vládnych a ministerských novinkách, sa skončili. Istý čas potom navštevovali kaštieľ Terézie Kálmanovej manželky spomenutej honorácie za účelom organizovania pomoci vojakom 1. svetovej vojny, panie Sáleová, Vagyonová, Weissová, Schönfeldová, Margita Sabljarová a ďalšie. Stretávali sa v duchu vlasteneckého uhorského cítenia v rámci voľného spolku Červeného kríža, aby sa dohodli na organizovaní zberu šatstva, potravín pre ranených vojakov v senickej vojenskej nemocnici v budove meštianky, kde organizovali a financovali služby ošetrovateliek. Terézia Kálmanová sa svojou vojnovou dobročinnosťou stala vzorom pre dcéru Alžbetu. Spoločenský život v kaštieli sa po roku 1918 obmedzil na ojedinelé stretnutia s majiteľmi statkov, dožinkové slávnosti na dvore a v parku pre okruh zamestnancov, nádenníkov statku, služobníctva, najatých robotníkov na žatvu. Terézia Kálmanová riadila statok prostredníctvom správcov a jeho prosperita klesala. Nemala dostatok financií na modernizáciu poľnohospodárskej techniky, nákup hnojív a v hospodárení neuplatňovala nové technológie, čo sa prejavilo v zaostávaní statku. Nestala sa ani členkou agrárnej strany. Prosperite Kálmanovského veľkostatku nepomohlo ani rozšírenie polí o 1 ha pri kaštieli, ktoré boli vrátené z Kuffnerových majetkov. O tento pozemok pripravil rodinu ešte pred smrťou Imrich Kálman, ktorý ho údajne prehral s barónom Kuffnerom. Terézia Kálmanová poukázala na svoju zlú situáciu v roku 1928. Pamiatková správa v Bratislave vyzvala starnúcu majiteľku kaštieľa, aby opravila chátrajúci kaštieľ. Odpovedala, že by to urobila rada, ale nemá finančné prostriedky. Veľkým potešením na sklonku života Terézie Kálmanovej bola jej dcéra Alžbeta, od ktorej sa očakávalo, že doopatruje matku a prevezme po jej smrti (1932) rodinný majetok – kaštieľ, polia a statok.
Udalosti a život v kaštieli (1933 – 1962) za Alžbety Pokornej, rodenej Kálmanovej
Alžbeta Kálmanová, prezývaná medzi deťmi podľa rodného mena svojej matky Machatka, prežila v kaštieli celý svoj život. V rodisku absolvovala ľudovú školu a hru na klavíri. Od detstva odovzdávala v kroji kvety návštevníkom mesta, recitovala básničky. Bola aj členkou delegácie, ktorá vítala v roku 1902 cisára Františka Jozefa, ktorý sa vracal cez Senicu po skončení manévrov. Senický richtár so zastupiteľstvom sa nezhodli, aký by bol vhodný dar pre cisára, a tak prijali notárov návrh ovenčiť hlavu cisárovho koňa. Veniec malo položiť najkrajšie senické zemianske dievča, aby potešili cisárove oči. Voľba padla na mladú Alžbetu Kálmanovú, ktorá mala ťažký veniec položiť na šiju, ale kôň nechcel zohnúť hlavu. Po niekoľkých pokusoch pribehol vtedajší notár Rakovszký, veniec prestrihol a pomohol koňa ovenčiť. Cisár sa pousmial a kôň v rytme pochodovej hudby miestnej kapely slávnostným krokom odpochodoval. Cisár zažil v Senici ešte jedno stretnutie. Mladá žena pri studni na Kunovskej ulici nalievala vodu do vedra a cisárov kôň zamieril k nej. Dala mu napiť, za čo ju odmenil mincou. František Jozef si vraj Senicu zapamätal práve pre tieto dve pekné dievčatá. Jeho cisárske veličenstvo sa však v Senici nezdržalo a pokračovalo do stanu veliteľstva manévrov v Šaštíne.
Mladá Alžbeta sa zúčastňovala po roku 1918 aj cvičení a kultúrnych podujatí katolíckeho spolku Orol. Najradšej sa túlala po okolí Senice a s ľútosťou pozorovala život chudobného ľudu, najmä cigánov. Absolvovala štúdium sochárstva a maliarstva na budapeštianskej akadémii, talent však nemohla rozvinúť. Musela doopatrovať matku a veľa času jej zaberali povinnosti s veľkostatkom i udržiavaním kaštieľa. S matkou Teréziou, ktorá prispela na kúpu zvonov do katolíckeho kostola v roku 1924, v ňom navštevovala omše a po príklade matky po celý život podporovala senickú cirkev. Alžbeta udržiavala v kaštieli kaplnku a každoročne k procesii Božieho Tela zriaďovala pred hlavným vchodom dočasný oltár. Kaštieľ s 28 miestnosťami udržiavali v čistote 2 až 3 služobné, ale väčšinou bol ponorený do ticha. Veselou vravou, hudbou, návštevami sa zaplnil salón na poschodí len zriedka. Kaštieľ ožil po dlhej dobe veselosťou v roku 1929. Uskutočnila sa tu svadobná hostina Alžbety Kálmanovej (8. 4. 1885 Senica – 20. 3. 1962 Senica) a armádneho kapitána vo výslužbe Daniela Pokorného (1882 – 1944 Senica). Aj keď bolo ich manželstvo bezdetné, bolo veľmi harmonické.
Prepis kaštieľa, všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku na jedinú dedičku Alžbetu Pokornú, rod. Kálmanovú, sa uskutočnil v roku 1933. Už predtým konala v mene matky a napríklad v roku 1932 súhlasila s rozšírením cesty pred kaštieľom. V súvislosti s budovaním spevnenej štrkovej cesty vyrúbali aleju agátov, ktorá tu bola vysadená okolo roku 1896. Nová majiteľka kaštieľa uskutočnila v rokoch 1932-33 zmeny a investovala do výmeny drevených okien a dvier. Hlavný vchod prestali používať a dolný vestibul i horný hudobný salón ožili večierkami poľovníkov, pribudli poľovnícke trofeje, lebo Daniel Pokorný bol vášnivým poľovníkom. Alžbeta odpredala časť rozsiahleho parku a záhrady pri kaštieli Robertovi Grünsteinovi a Gustávovi Schnellovi a zakúpila na námestí dom s lekárňou po Irme Medveckej, rod. Usnaiovej. Prevádzkou lekárne chcela udržať v meste predaj liekov, ale aj zabezpečiť rodine príjmy. Hospodárenie na statku sa zlepšilo zásluhou Daniela Pokorného, ktorý sa stal správcom bývalého Kálmanovského statku a bol zároveň správcom statku JUDr. Pavla Brunovského. Začal s priateľmi – správcom lesov na Schranku Kratochvílom, riaditeľom továrne na hodváb Walterom Pelznerom a ďalšími poľovníkmi spracovávať ulovenú divinu, vyrábať špeciálne ovocné vína a pripravovať poľovnícke hostiny. Alžbeta Pokorná mala viacej času venovať sa modelovaniu drobných plastík a maľovaniu obrazov. Bola veľkou obdivovateľkou talianskeho umenia, učarovali jej najmä Michelangelove sochy. Často ich skicovala a pokúšala sa o ich drobné kópie z hliny, ktorú jej posielali z Chorvátska a neskoršie i z okolia Sobotišťa. Jej sociálne cítenie v duchu katolíckej lásky k blížnemu ju viedlo k dobročinnosti. Chudobným deťom v školách prispievala na pomôcky a obdarovala ich sladkosťami na mikulášske večierky. Podporovala Okresnú pečlivosť o mládež v Senici a prispela na stavbu sirotinca – detského domova neďaleko kaštieľa v rokoch 1936–37. Stala sa krstnou matkou vyše desiatim rómskym katolíckym deťom, ktorých rodičia veľkomožnú Alžbetu Pokornú, ako ju nazývali, vedeli pričasto uprosiť o poskytnutie financií. Na Daniela Pokorného idúceho na koni alebo koči neraz cigánske deti pokrikovali krstný otec, čo manželke vytýkal a žiadal ju, aby nebola voči Rómom taká priateľská. Dary im potom odovzdáva-la prostredníctvom služobníctva. Jej dobročinnosť pokračovala a štedrá bola aj k služobníctvu a zamestnancom statku. Udržanie kaštieľa v dobrom stave, priebežná modernizácia veľkostatku a investície do novej techniky si vyžadovali veľké financie. Manželia nemali nikdy toľko prostriedkov, aby uskutočnili generálnu opravu budovy, k čomu ich vyzval Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku, keď v roku 1932 zaradil kaštieľ do pamiatkového zoznamu. Alžbeta Pokorná žiadala daňový úrad (vtedy Bernú správu v Skalici) o odpustenie alebo zníženie ročnej dane, ktorá sa pohybovala okolo 2 600 korún. Štátna správa jej na opravu neprispela, ani neznížila činžovnú daň. Argumentovala, že podľa zákona len neobývaný objekt môže byť oslobodený od dane. Manželia Pokorní upustili od zamýšľanej obnovy fasády, a tá začala chradnúť, lebo od poslednej uplynulo polstoročie. Robili len najnutnejšie opravy strechy, fasád a murovaného kovového oplotenia. Udržiavali aj park a altán v ňom. Alžbeta Pokorná sa stretávala s najmajetnejšími statkármi, začala podporovať agrárnu stranu, ale ponúkané členstvo v strane neprijala. V roku 1935 sa stala členkou Drustanu – Družstva statkárov a nájomcov pre Slovensko a Podkarpatskú Rus v Bratislave, ktoré bolo komisionárom Čsl. obilnej spoločnosti v Prahe. Výsledky veľkostatku sa v dobe 2. svetovej vojny zhoršovali. Veľké sklamania zažila v roku 1944, manžel, ktorý ju na 15 rokov odbremenil od starostí so správou veľkostatku, zomrel vo veku 62 rokov. Na radu známych a služobných sa rozhodla prijať do kaštieľa nájomníkov. Bývalý senický advokát Markovich sprostredkoval v senickom kaštieli ubytovanie svojej vzdialenej rodine Markovichovej zo Zvolena, ktorú prenasledovali gardisti za pomoc SNP a pri bombardovaní im poškodili dom. Manželia Samuel a Rozália Markovichovci (rod. Margóči) a tri slobodné dospelé dcéry Ružena, Priska a Alžbeta sa prisťahovali začiatkom februára 1945. Umelecky vzdelaná Priska a Alžbeta Pokorná sa ihneď zblížili a z kaštieľa sa nakrátko vytratil smútok. Opäť zavládol, keď 19. 2. 1945 zomrel Samuel Markovich. Najťažšie, niekoľko mesiacov trvajúce chvíle naplnené strachom však kaštieľ a jeho obyvateľov čakali v apríli 1945. Červená armáda si v kaštieli zriadila ubytovňu a ošetrovňu. Piatim ženám pridelili jednu miestnosť. „Nábytok ktorý sa dôstojníkom nepozdával, vyhádzali oknom von. Ženy ho ratovali a ukladali do stodoly.“ Spomína Jozef Kvanďúch (nar. 1927) v rokoch 2014 a 2018: „Vtedy som už v kaštieli nebýval, ale spomínala to moja mama, ktorá tam slúžila. Ja som sa vyučil za stolára a celé leto a jeseň v roku 1945 som potom starožitné nábytky opravoval.“ Jozef Kvanďúch bol nápadne štíhly. Nezabudol, ako ho v mladosti spúšťali po odchode vojsk Červenej armády do úzkeho komína od krbu. Manželia Pokorní tam skryli pred vojnou cennosti a spúšťali ho na povraze, aby šperky, strieborné dózy, zlaté mince a príborový servis vyniesol.

Plastika Terézie Kálmanovej od Alžbety Pokornej. Z cyklu Spomienka na matku II, Senica 1947

Využitie kaštieľa sa v povojnovom období zmenilo. Stal sa nájomným domom, v ktorom žila vdova Alžbeta Pokorná, tri sestry Markovichové s matkou Rozáliou, armádny vyslúžilec Küffer, švagor Alžbety Pokornej Konrád Pokorný, gróf László Sekely Majláth (1897 – 1963) a grófka Očkayová. Poslední spomenutí sa veľmi zblížili a v roku 1946 sa vo vysokom veku zosobášili. Kaštieľ bol v tomto období do prevratu v roku 1948 svedkom rozletu umeleckého talentu a tvorivosti Alžbety Pokornej i Prisky Markovichovej. Obidve vytvorili veľa obrazov a ilustrácií. Vtedy vydala Alžbeta aj svoje tri ilustrované knihy pre deti (Vianočná balada, Ježiško v prírode a Bábiky) a Priska tri. Leporelá s ich ilustráciami vydal v rokoch 1946 – 1948 Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Kaštieľ ožil na desaťročie návštevami umelcov a diskusiami o umeleckej tvorbe a spoločenskom dianí. V očiach miestnych a okresných predstaviteľov komunistického režimu sa stal po roku 1948 akýmsi hniezdom reakcie a triednych nepriateľov. Alžbeta Pokorná sa musela po vyhotovení geometrického plánu v roku 1948 vzdať proti svojej vôli väčšej časti pozemku patriaceho ku kaštieľu. Časť pridelil na stavebné pozemky. Vtedajší MsNV Senica jej odňal v rokoch 1949-51 poľnohospodársku pôdu a hospodárske budovy vo dvore kaštieľa pridelil založenému JRD, násilne jej odňali zdroj obživy – lekáreň i poľnohospodársku pôdu a statok. Veľkostatkárka sa stala paradoxne zakladajúcou členkou JRD. Na obživu jej ponechali 1 kravu a 1 ošípanú, no aj tú jej zobrali so sľubom, že jej budú dávať denne tri litre mlieka. Vedenie JRD sľub dodržalo len krátko. Márne písala sťažnosti a žiadala ONV Senica o nápravu. Predala jeden zo svojich domov, ktorý slúžil na jej statku továrni na umelé vlákna na ubytovanie robotníkov, ale peniaze zaň boli viazané na účte v banke. Vyberať ich mohla len v malom ročnom limite na základe súhlasu národného výboru. Ešte v roku 1958 písala žiadosť na KNV v Bratislave o uvoľnenie prostriedkov z účtu, lebo sa jej minuli úspory i rezervy a potrebovala nahradiť v domácnosti opotrebovaný riad, bielizeň a zaplatiť opatrovateľke. Postupne predávala cennosti nadobudnuté v mladosti a zdedené po matke, ale tie sa míňali. Mala minimálny dôchodok, ktorý nepostačoval na elektrinu a údržbu kaštieľa, parku a záhrady. Snažila sa prilepšiť si doučovaním detí. Jej žiačka Jana Kostolná spomína: „Alžbeta Pokorná bola vyššej a chudšej postavy a stále nosila jednoduché čierne šaty. Bola veľmi vľúdna a k deťom milá. Učila som sa u nej maľovať najmä akvarelom, modelovať z hliny a prostredníctvom osobností svetového umenia nám vštepovala lásku ku kráse a estetike. Bolo tam veľmi príjemne, k čomu prispieval starožitný nábytok a množstvo obrazov. Strach mi naháňal len vypchatý medveď.“ (Spomienka Jany De Iaonnon, rod. Kostolnej, nar. 1946, z roku 2020.) Jeden z jej žiakov Mikuláš Vavruška spomína: „Pani Alžbeta Pokorná bola veľmi ľudská osoba, a aj keď jej režim ublížil, nikdy sme ju nepočuli hromžiť alebo nadávať. Ani vtedy, keď jej hudobný salón a susedné miestnosti premenili na sklad civilnej obrany a ako majiteľke jej vymedzili dve miestnosti. Senických detí chodilo na výtvarnú výchovu k pani Alžbete desiatky. Bola viacej sochárka ako maliarka. Pamätám si, že modelom nám stával starší nájomník kaštieľa pán Küffer, ktorého sme kreslili, aj sa pokúšali o bustu.“ (Spomienka Mikuláša Vavrušku, nar. 1943, z roku 2021.) Alžbeta Pokorná doučovala privátne senické deti výtvarnú výchovu za symbolickú odmenu a nepravidelne jej prispievali na elektrickú energiu a udržiavanie spoločných priestorov ubytovaní v kaštieli. Jej staroba bola málo dôstojná a radostná. Napriek všetkým zákazom procesií pripravovala pod balkónom kaštieľa oltár k Božiemu Telu, čo ateistické socialistické úrady považovali za provokáciu. Starnúca majiteľka kaštieľa sa nezaujímala o dianie socialistickej doby, ktorá jej ublížila a najradšej by zobrala aj strechu nad hlavou. Napriek rezignácii stále rozmýšľala, čo bude s kaštieľom v budúcnosti. Sociálne zmýšľanie ju viedlo k myšlienke darovať kaštieľ na účel sirotinca alebo zriadenie starobinca. Považovala za potrebné postarať sa o ľudí, čo s ňou žili v kaštieli. Trápilo ju, že inteligencia a umelci si celoživotnou prácou nezarobia na to, aby prežili pokojnú a zabezpečenú starobu. Svoju predstavu o budúcnosti sformulovala v testamente. Netušila, že základiny boli nariadeniami a nakoniec aj zákonom komunistického režimu zrušené.
Ako 70-ročná spísala v roku 1955 testament, v ktorom rozdelila časť polí v lokalite Sedliačky vzdialeným príbuzným a priateľom. V tej dobe na pôde hospodárili JRD a ŠM. Za dedičov hnuteľností ustanovila sestry Markovichové a určila im doživotné právo užívania kaštieľa a nehnuteľností pri ňom. Po ich smrti mali pripadnúť plánovanej Základine Daniela a Alžbety Pokorných. Jej výnosy mali poslúžiť na financovanie bezplatného stravovania a ubytovania v kaštieli „starých alebo chorých duševných pracovníkov a ich manželiek, ktorí v svojom živote konali v prospech ľudu, už či ako umelci, spisovatelia, vedci, technici, politickí alebo hospodárski pracovníci, ktorí si nenadobudli dosť prostriedkov k zaslúženému kľudnému stráveniu sklonku svojho života. Majú bývať každý aspoň v jednej izbe (manželia spolu v jednej), aby neboli rušení v prípadných svojich prácach. Zriadením základiny poverujem radošovského obyvateľa Dr. Alexandra Vyskočila, a v prípade, že by on nemohol, tak poverujem predsedu Základiny pre starých a invalidných v Holíči.“ (Cit. str. 2 Testament Alžbety Pokornej, overený Ľudovým súdom v Senici 15. 9. 1955 a pre istotu aj Lidovým soudem v Hodoníne 17. 11. 1955, ktorý sa nachádza v rodinnom archíve MUDr. A. Nečasa.)

Alžbeta Pokorná, Senica 1960

Alžbeta Pokorná zomrela 20. 3. 1962 a MsNV Senica žiadal odsťahovanie sestier Markovichových z kaštieľa. Pozemky v susedstve kaštieľa a hospodárske budovy boli odovzdané so súhlasom ONV Senica do užívania socialistických organizácií. Hnuteľný majetok bol zhabaný a rozpredaný v predajniach starožitností národného podniku Klenoty. Súčasťou boli aj desiatky obrazov, ktorých autorkou bola Alžbeta Pokorná. Časť nábytku zakúpili zamestnanci senického národného výboru a časť prevzala prevodom správa hradu Červený Kameň. Priska Markovichová ako dedička protestovala, ale márne. Mala k dispozícii len neoverený, ručne písaný testament Alžbety Pokornej z roku 1961, lebo overený testament z roku 1955 sa na úradoch údajne „stratil“. Objavili ho po niekoľkých rokoch v závere súdneho procesu, v ktorom Markovichovci žalovali nezákonný postup úradov pri rozpredaji nábytku a cenností a odobratie pozemkov po majiteľke kaštieľa Pokornej. Sestry Markovichové sa súdili v rokoch 1963 – 1966 s ONV Senica o uznanie doživotného práva a náhrady za nezákonne rozpredané cennosti, nábytok a starožitnosti z pozostalosti Alžbety Pokornej. Okresný súd Senica uznal ich nároky a nariadil ONV Senica nahradiť škodu vyše 13,5-tis. korún aj s úrokom, uhradiť súdne trovy vyše 9-tis. korún. Rozsudok bol z 29. 12. 1966 s účinnou právoplatnosťou od 24. 6. 1967, no stala sa „veľmi zvláštna vec“. ONV Senica prijal podľa dátumovej pečiatky rozsudok až 3. 11. 1975 (!), sumu nikdy nezaplatil a v roku 1975 poveril MsNV Senica doriešiť spor dohodou. Medzitým ďalší nájomníci kaštieľa zomreli; matka Rozália Markovichová v roku 1961, gróf Majláth a jedna z troch sestier Ružena Markovichová v roku 1963. Priska a Alžbeta Markovichové trpezlivo znášali príkoria, ale odhodlanie dovolať sa spravodlivosti neustalo. Blížili sa k veku sedemdesiatich rokov a zabezpečenie ich domácnosti a vykúrenie priestorov, kde okrem elektriny neboli žiadne inžinierske siete, sa stávalo problematické. Postupne sa zmierovali s myšlienkou, že bývanie v kaštieli zamenia za byt.
Udalosti nadobudli v súvislosti so zámerom zriadiť v kaštieli galériu v rokoch 1974 – 1977 rýchly spád. V roku 1974 Slovenský fond výtvarných umení v Bratislave odporučil listom MsNV Senica prideliť Priske a Alžbete Markovichovej náhradný trojizbový byt, v ktorom by okrem bývania mali jednu miestnosť na vykonávanie výtvarníckej činnosti. V roku 1975 ONV Senica schválil uznesením č. 50/1975 rekonštrukciu kaštieľa s nákladom 5,1 mil. korún v plánovanom termíne 1977 – 1980 pre kultúrno–spoločenské účely ako okresnú galériu. Generálny dodávateľ Pamiatkostav v Žiline mal prebrať stavenisko a začať s prácami v máji 1977. (Rozhodnutie MsNV Senica č. 862-MH/1977 z 21. 4. 1977, archív MUDr. A. Nečasa.) 27. 12. 1976 bola podpísaná dohoda medzi MsNV Senica v zastúpení predsedu Miloša Bachára a tajomníčky Miliny Rosovej a sestrami Priskou a Alžbetou Markovichovými o uvoľnení domu na Sadovej č. 832 (v dohode sa neuvádzalo, že ide o kaštieľ), v ktorom majú doživotné právo a o odškodnení tohto práva pridelením náhradného bytu s doživotným bezplatným právom a úhradou nákladov na zimné vykurovanie v nájomnom dome na Hurbanovej ul. č. 599. Začiatkom roka 1977 sa sestry presťahovali do bytu. Priska Markovichová tu žila do smrti v roku 1984 a majetok odkázala sestre Alžbete, ktorá ju prežila o päť rokov. Závetný dedič MUDr. Adrián Nečas po poslednej príslušníčke zvolensko–senickej vetvy rodiny Markovich Alžbete Markovichovej (28. 9. 1906 – 16. 12. 1989) prevzal v roku 1989 podľa zanechaného závetu majetok, odhadnutý ako nepatrný v hodnote cca 1000 korún.
Pamiatkostav Žilina mal dokončiť obnovu v roku 1980, ale kaštieľ odovzdal ONV Senica až v roku 1984. Oplotenie a hospodárske budovy vo dvore kaštieľa boli zrúcané, čím sa zvýraznila budova kaštieľa. Obnova si vyžiadala takmer 7 miliónov korún. Počas obnovy vzniklo v Záhorskom múzeu v Skalici oddelenie vedené Dr. Štefanom Zajíčkom, ktorý bol menovaný prvým riaditeľom otvorenej galérie a v pozícii zotrval do roku 2019. Poslaním oddelenia bolo vyčleniť z fondov múzea umelecké zbierky a zabezpečiť výkupom a darovaním diela od umelcov Záhoria. Do otvorenia galérie sa podarilo sústrediť 2 214 diel z regionálneho maliarstva (najmä obrazov, skíc, kresieb), sochárstva, grafiky a užitého umenia. V piatok 14. 12. 1984 bola Záhorská galéria v Senici slávnostne otvorená za účasti hostí, vedúceho tajomníka OV KSS Júliusa Paukeho, predsedu ONV Fridricha Elberta… a umelcov spätých so Záhorím.
Alžbeta Pokorná nemohla tušiť, že jej predstava o využití kaštieľa sa v pozmenenej podobe naplní. Určite je však na mieste pripomenúť si inšpiratívny život skromnej, sociálne cítiacej veľkostatkárky, umelkyne a majiteľky kaštieľa Alžbety Pokornej, rod. Kálmanovej, zásluhou ktorej sa kaštieľ stal sídlom umenia, otvoril sa širokej verejnosti a sprístupnením diel umelcov Záhoria nakoniec slúži kultúre slovenského národa.

Pramene a fotodokumenty
MV SR, ŠA TT, Pracovisko Archív Skalica, fond A. Pokornej.
Kol., Záhorská galéria Jána Mudrocha, RRR MsÚ Senica, 2013, 16 s.
Písomná pozostalosť rodiny Markovich v opatere MUDr. A. Nečasa.
Spomienky MUDr. Adriána Nečasa (nar. 1954), Jána Petra (nar. 1947), Jozefa Kvanďúcha (nar. 1927), Jany De Iaonnon, rod. Kostolnej (nar. 1946), Mikuláša Vavrušku (nar. 1943) a ďalších.
Záhorák, týždenník OV KSS a ONV Senica, roč. XXII-XXV 1981-1984.
Fotografie z archívu MUDr. Adriána Nečasa zo Skalice, Jána Petra zo Senice a fototéky autora.
Vyššie uvedeným ďakujem za poskytnuté informácie a podklady.

Predaj časopisu Záhorie

0
Titulky časopisu Záhorie

Do roku 2015 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledných päť ročníkov predávame (2016 – 2020 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2021 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2021.

Záhorie 4/2021

0
Háj pri Čároch. Foto: Richard Drška

PhDr. Peter Brezina: Z histórie senického kaštieľa
prof. Ing. František Mátel, CSc.: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode
Ing. Jozef Pavlásek – Mgr. Terézia Pavlásková: V Zohore sa zrodili vynálezy pohonu parolodí
Mgr. Veronika Chňupková: Nerealizovaná stavba veže evanjelického a. v. kostola v Holíči
PhDr. Viera Drahošová: Lipa v Bukovci v dobovej tlači
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Kolekcia západoslovenských džbankárskych výrobkov / Z najnovších akvizícií Záhorského múzea

Nové knihy / Správy
Rohov – dejiny obce a farnosti (Mgr. Ľudovít Košík)
Zdravotníctvo vtedy a dnes (Mgr. Ľudovít Košík)
Filmový dokument o P. Paulínovi Bajanovi (PhDr. Peter Michalovič)
Bezchleba hody a Dom 1890 v Závode (PhDr. Richard Drška)

Časopis Záhorie

0

Do roku 2015 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledných päť ročníkov predávame (2016 – 2020 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2021 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2021.

Festival múzeí 2021

0
Po dvoch rokoch sa v dňoch 27. a 28. júna uskutočnil Festival múzeí na Slovensku 2021. Jeho hostiteľom bolo Považské múzeum a konal sa v dvoch zaujímavých historických lokalitách, v Budatínskom hrade v Žiline a Sobášnom paláci v Bytči. Poslaním Festivalu múzeí je vzájomné zdieľanie výsledkov odbornej a popularizačnej práce múzeí za uplynulé obdobie.
Nedeľa 27. júna popoludní bola venovaná tradičnej prezentácii múzeí, tentoraz aj pre verejnosť, v areáli Budatínskeho hradu. Múzejníci si vymieňali po dlhej dobe bez stretávania sa skúsenosti a tiež výsledky svojej edičnej činnosti. Návštevníci mali možnosť stretnúť sa s pracovníkmi múzeí z celého Slovenska, získať tipy na výlety za kultúrou. Budatínsky hrad má pekný rozľahlý park, kde boli pripravené hry pre malých i veľkých a možnosť oddýchnuť si v kultivovanom prírodnom prostredí. Večerný program pre múzejníkov pozostával z prehliadky expozícií v Budatínskom hrade a spoločenského večera na terase hradu. V pondelok 28. júna sa v Sobášnom paláci v Bytči stretli riaditelia jednotlivých múzeí a predstavenstvo Zväzu múzeí na Slovensku, programom boli príspevky k aktuálnym otázkam. Zároveň prebiehali odborné prednášky na tému Za dverami múzea, o činnosti počas obdobia poznačeného pandémiou. K dispozícii bola prehliadka aktuálnych výstav.
 

Výstavy Záhorského múzea v Galérii u františkánov v Skalici

0

Názov podujatia: Františkáni v Skalici; Vinohrady, vinohrady…; Ľudový odev na Záhorí 

Miesto:  Galéria u františkánov v Skalici  

Dátum konania: 18. jún – 6. august 2021

Mesto Skalica a Záhorské múzeum v Skalici pripravili v Galérii u františkánov panelovú výstavu, pozostávajúcu z troch častí: Františkáni v Skalici (kurátor ThLic. Mgr. Martin Hoferka, ThD.), Vinohrady, vinohrady… (kurátor Mgr. Róbert Svíba) a Ľudový odev na Záhorí (kurátorka Mgr. Dita Andrušková, PhD., PhDr. Richard Drška). Ide o výber z najúspešnejších výstav Záhorského múzea v posledných rokoch.

Prvá Františkáni v Skalici približuje dejiny skalického františkánskeho kláštora Bolestnej Panny Márie so zameraním na duchovný a kultúrny odkaz. Založený bol observantmi v 1. polovici 15. storočia, v roku 1517 sa začlenil do novovzniknutej provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Kláštor počas svojej existencie zažil viacero zlatých, ako i temných období. Vzhľadom na osmanské nebezpečenstvo ho zvolili za sídlo vedenia provincie a otvorili v ňom rádovú teologickú školu. V 17. storočí museli mnísi viackrát opustiť kláštor pre vojenské nepokoje alebo ich činnosť prerušil mor. Po veľkom požiari v roku 1729 začali rehoľníci s generálnou barokovou prestavbou kostola i kláštora, kedy získali svoju terajšiu podobu.

Výstava Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok je venovaná tradičným podobám ľudového odevu na Záhorí. Mapuje lokálne formy sviatočného a obradového mužského a ženského odevu, vychádzajúc z historického vývoja Záhoria rozdeleného na panstvá. Oboznámi návštevníka s podobami skalického, holíčskeho, šaštínskeho, senického, jablonického, moravskosvätojánskeho, malackého a plaveckého ľudového odevu v minulosti, charakterizuje tiež jednotlivé krojové komplety i rôzne krojové súčiastky.

Hlavným cieľom výstavy Vinohrady, vinohrady… bolo predostrieť návštevníkovi historické súvislosti rozvoja vinohradníctva v Skalici a blízkom okolí Pomoravia, predstaviť dôležité dokumenty dokladujúce spätosť vinohradníctva a vinárstva so Skalicou už z 15. storočia, ale i pôsobenie rôznych spolkových organizácií na rozvoj vinohradníctva, poukázať na neoddeliteľnú väzbu vinohradníckych tradícií s náboženským životom. Od sviatkov určujúcich začiatky niektorých prác vo vinici až po oslavy sv. Urbana, patróna vinohradníkov. Výstava sa snažila priblížiť i špecifiká vinohradníctva v Skalici: vývoj a vznik značky známeho Skalického rubínu, históriu firmy na výrobu striekačiek Jozefa Pokorného, charakteristický architektonický prejav vinohradníckych stavieb – skalických búd, dejiny Bratstva svätého Urbana v Skalici a i.

Výstava bude sprístupnená bez vernisáže.