sobota, február 16, 2019
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

326 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Univerzitná knižnica Bratislava

Tlačová správa

Názov podujatia:        Ľudový odev na Záhorí  – tradícia a dnešok
Miesto:                       Univerzitná knižnica Bratislava, výstavná sála, Michalská 1, Bratislava
Dátum konania:          vernisáž výstavy 14. februára 2019 o 17.00 hod.
výstava potrvá do 15. marca 2019

Srdečne pozývame verejnosť na výstavu venovanú tradičným a súčasným podobám ľudového odevu na Záhorí.
Výstava mapuje lokálne formy sviatočného a obradového mužského a ženského odevu, vychádzajúc z historického vývoja Záhoria rozdeleného na panstvá. Prostredníctvom kompletných odevov inštalovaných na figurínach, jednotlivých súčiastok, textov a obrazového materiálu oboznámi návštevníka s podobami skalického, holíčskeho, šaštínskeho, senického, jablonického, moravskosvätojánskeho, malackého a plaveckého ľudového odevu v minulosti.
Panelová časť výstavy charakterizuje druhy a lokálne formy ľudového odevu na Záhorí, jednotlivé krojové komplety, rôzne krojové súčiastky a ponúka podrobnejšie informácie k vystaveným predmetom. Vystavené exponáty zo zbierkového fondu etnológie Záhorského múzea v Skalici predstavujú krojové komplety obradového odevu z Holíča, Skalice a sviatočného odevu z Jablonice, Veľkých Levár a Studienky. Súčasťou výstavy sú fotografie dokumentujúce súčasnú podobu ženského ľudového odevu na Záhorí, ktoré skrátenou formou zachytávajú postup ich obliekania.
Kurátormi výstavy sú odborní pracovníci Záhorského múzea v Skalici Mgr. Dita Andrušková, PhD. a PhDr. Richard Drška.
V kultúrnom programe vernisáže vystúpi Mužský zbor Kúcané z Kútov.

Záhorské múzeum vydalo k výstave rovnomenný katalóg.

Bibliografia XXVII. ročníka (2018) časopisu Záhorie

0

Andrušková, Dita, Mgr., PhD. – Drška, Richard, PhDr.: Ľudový odev na Záhorí – senický a moravskosvätojánsky kroj. 4, 2018, s. 15-17.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD. – Drška, Richard, PhDr.: Ľudový odev na Záhorí – holíčsky kroj. 5, 2018, s. 19-21.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD. – Drška, Richard, PhDr.: Ľudový odev na Záhorí – šaštínsky kroj. 6, 2018, s. 24-26.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD. – Drška, Richard, PhDr.: Ľudový odev na Záhorí – skalický kroj. 3, 2018, s. 18-19.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Motív ryby v etnografických zbierkach Záhorského múzea. 6, 2018, s. 13-16.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Podujatia k 150. výročiu narodenia architekta Dušana Samuela Jurkoviča (správa). 5, 2018, s. 25-28.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Projekt Akvizícia predmetov bytového zariadenia. 3, 2018, s. 28-29.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Slávnostné otvorenie Pamätnej izby v Jablonici. 5, 2018, s. 29-31.
Bača, Robert, PhDr.: Fotografista zo Sobotišťa Gusztáv Löger. 4, 2018, s. 12-14.
Bača, Robert, PhDr.: Monografia o Márii Janšákovej (recenzia). 3, 2018, s. 30-31.
Bača, Robert, PhDr.: Spomienka na Ladislava Košinára (1929 – 2016). 2, 2018, s. 18-20.
Bača, Robert, PhDr.: Za Titusom Kolníkom (správa). 1, 2018, s. 28.
Batka st., Ľubomír: Oblátkové železá z roku 1613. 6, 2018, s. 16-18.
Brezina, Peter, PhDr.: Odvážna žena z Petrovej Vsi. 1, 2018, s. 15-17.
Brezina, Peter, PhDr.: Čriepky z dejín mesta Šaštín-Stráže (správa). 2, 2018, s. 25-26.
Brezina, Peter, PhDr.: Najčernejší a najsvetlejší deň v dejinách Mokrého Hája. 5, 2018, s. 16-19.
Brezina, Peter, PhDr.: Spisovateľka a novinárka Jozefína Marečková. 2, 2018, s. 8-12.
Bunčáková, Milica, Ing.: Pavel Groebl – prvý slovenský školský inšpektor. 6, 2018, s. 4-6.
Bunčáková, Milica, Ing.: Prevrat v Holíči. Prepis dobového rukopisu Pavla Groebla. 6, 2018, s. 2-4.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD. – Richard Drška, PhDr. : Ľudový odev na Záhorí – jablonický kroj. 2, 2018, s. 12-14.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD. – Richard Drška, PhDr. : Ľudový odev na Záhorí – malacký kroj. 1, 2018, s. 20-22.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Jarné obyčaje na Záhorí. 1, 2018, s. 10-14.
Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD. Dni kroja v Senici (správa). 2, 2018, s. 27-30.
Červenková, Ivana, Mgr., PhD.: Jablonický kaštieľ – sonda do histórie. 1, 2018, s. 3-9.
Drahošová, Oľga, PhDr.: Čestný názov pre ZŠ v Zohore (správa). 4, 2018, s. 30-31.
Drahošová, Viera, PhDr.: Beseda Denisy Fulmekovej (správa). 3, 2018, s. 31.
Drahošová, Viera, PhDr.: Dvesto rokov od narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. 1, 2018, s. 29-30.
Drahošová, Viera, PhDr.: Jubilejná filatelistická výstava C-S SALÓN 2018 (správa). 5, 2018, s. 28-29.
Drahošová, Viera, PhDr.: Nedokončená pieseň Márie Kubinovej. 6, 2018, s. 6-10.
Drahošová, Viera, PhDr.: Svatava Syllová a Skalica. 5, 2018, s. 11-15.
Drahošová, Viera, PhDr.: Tesár a rezbár Ján Blaha zo Skalice. 1, 2018, s. 23-27.
Drahošová, Viera, PhDr.: Vážení čitatelia. 1, 2018, s. 2.
Drahošová, Viera, PhDr.: Životný osud Gizely Blahovej. 3, 2018, s. 10-18.
Drška, Richard, PhDr. – Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový odev na Záhorí – skalický kroj. 3, 2018, s. 18-19.
Drška, Richard, PhDr. – Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový odev na Záhorí – senický a moravsko-svätojánsky kroj. 4, 2018, s. 15-17.
Drška, Richard, PhDr. – Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový odev na Záhorí – holíčsky kroj. 5, 2018, s. 19-21.
Drška, Richard, PhDr. – Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový odev na Záhorí – šaštínsky kroj. 6, 2018, s. 24-26.
Drška, Richard, PhDr. – Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový odev na Záhorí – malacký kroj. 1, 2018, s. 20-22.
Drška, Richard, PhDr. – Csütörtökyová, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový odev na Záhorí – jablonický kroj. 2, 2018, s. 12-14.
Drška, Richard, PhDr.: Hrad Pajštún, sprievodca históriou (recenzia). 2, 2018, s. 26-27.
Drška, Richard, PhDr.: Záhorie a vznik Československej republiky. 5, 2018, s. 2-8.
Drška, Richard, PhDr.: Závod v roku 1778. 3, 2018, s. 2-7.
Fordinálová, Eva, prof., PhDr., CSc.: Významný prínos do našej kultúry (recenzia). 6, 2018, s. 28-29.
Francová, Zuzana, Mgr.: Dielo Ferdiša Kostku v zbierkach Múzea mesta Bratislavy. 4, 2018, s. 28-29.
Gavorník, Ján: Ľudový fotograf z Vrboviec. 3, 2018, s. 26-27.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Vyšiel Zborník Záhorského múzea v Skalici 8. 1, 2018, s. 30-31.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Reformný rok 1968 v zrkadle okresného periodika Záhorák (január – júl 1968). 3, 2018, s. 20-25.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Reformný rok 1968 v zrkadle okresného periodika Záhorák (august – december 1968). 4, 2018, s. 17-23.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Neľahký osud troch žien z Holíča. 4, 2018, s. 7-11.
Kalivodová, Michaela, Mgr.: Drobné zemné cicavce na Záhorí. 2, 2018, s. 14-18.
Kanisová, Dagmar, MUDr.: Oskoruše v Sobotišti. 4, 2018, s. 24-27.
Košík, Ľudovít, Mgr.: P. Mansvét Jozef Olšovský OFM. 5, 2018, s. 8-9.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Významný maliar Konrád Švestka OFM. 2, 2018, s. 5-8.
Krajčír, Alexander, Mgr.: Frolová notečka v Závode. 2, 2018, s. 21-24.
Lukáčková, Viera: Terézia Kvapilová – Hraničná čara života (recenzia). 6, 2018, s. 27-28.
Marhanová, Dana: Svatava Syllová-Beňová. 5, 2018, s. 10-11.
Mička, Ján, Mgr.: Poznámka k jednej Škarniclovej tlači (správa). 2, 2018, s. 30-31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XXVII. ročníka (r. 2018) časopisu Záhorie. 6, 2018, s. 30-31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Brožúra o pamiatkach mesta Gbely (správa). 4, 2018, s. 30.
Mikušová, Genovéva: Predvianočné a vianočné zvyky v Kútoch. 6, 2018, s. 11-12.
Palkovičová, Anna, Mgr.: Nová kniha o Šaštíne-Strážach (správa). 4, 2018, s. 31.
Ritoók, Ágnes, PhD.: Náhrobný kameň Kryštofa Kropáča z Nevědomí a na Bzenci. 4, 2018, s. 2-6.
Straková, Jana: Záhorák Štefan Straka v Turci (správa). 6, 2018, s. 27.
Šantavý, Pavol, Ing.: Život pri záhrade. 6, 2018, s. 18-23.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Tragický požiar v Perneku v roku 1867. 1, 2018, s. 18-20.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Začiatky Štátnej ľudovej školy v Osuskom /Z dobovej tlače. 5, 2018, s. 22-24.
Zacharová, Mária, PhDr.: Panský Juzovský mlyn v Sološnici. 3, 2018, s. 8-10.
Zacharová, Mária, PhDr.: Píly na južnom Záhorí do roku 1800. 2, 2018, s. 2-5.
Zajíček, Štefan, PhDr.: Jozef Chrena jubilejne vystavuje v Skalici (správa). 1, 2018, s. 28-29.
(PhDr. Peter Michalovič)

Nedokončená pieseň Márie Kubinovej – PhDr. Viera Drahošová

0
Foto: Viera Drahošová, 2012

Na skalickom katolíckom cintoríne sa v pravej časti nachádza náhrobník s pieskovcovou secesne stvárnenou plastikou smútiacej mladej ženy. Pravou rukou si podopiera hlavu s bohatou clonou vlasov, v ľavej, opierajúcej sa o kríž, drží kyticu. Oblečená je v dlhom rúchu, splývajúcom na bosé nohy, okraj lemujú kvety. Náhrobník pochádza z dielne hodonínskeho kamenára a sochára Františka Štáblu (1868 – 1933). (Identický má na katolíckom cintoríne blízko cintorínskej brány za kostolíkom rodina Teslíková.)
Do podstavca je vsadená bledá tvarovaná kamenná doska s nápisom vyrytým voľným secesným písmom: Mária Kubina/ 1894 – 1909/ Hojže Bože, Jezu drahý/ Nádej v Teba len
skladám/ Trebárs život smrť už zmarí/ Ženíchu – Ti dušu dám./ Z duše tej som slávu Tebe/
Spievala i národu/ Nezavrhuj, pripusť k Tebe/ Večnú daj mi ľahodu.
Na hrobe sa už podpísal zub času a v roku 1985 bol doňho podľa pripevnenej čiernej lesklej
tabuľky pochovaný Ján Hrebíček (1899 – 1985). Život Márie Kubinovej bol krátky, avšak napriek tomu zostala zaznamenaná spomienka na jej herecký, no predovšetkým spevácky talent, ktorým zažiarila, očarila, no nemala možnosť dlhšie ho rozvíjať a uplatniť.
Medzi spolky Katolíckeho kruhu, založeného v roku 1897, ktoré často prezentovali Skalicu
a slovenské umenie na podujatiach organizovaných MUDr. Pavlom Blahom doma, ale najmä na Morave a v Čechách, patrili divadelný ochotnícky spolok a spevokol. Svoju činnosť naplno rozvinuli po postavení Spolkového domu (dnes Dom kultúry) v roku 1905. Okolo roku 1905 MUDr. Pavel Blaho ponechal vedenie oboch spolkov Jozefovi Novákovi (1879 – 1917), ktorý sa stal skalickým kaplánom. Získal si a nadchol svojich zverencov a výrazne zdokonalil ich dramatický prednes. Divadelná družina hrala najmä hry Ferka Urbánka Škriatok, Kríž pod lipami, Rozmajrín, Za živa v nebi, Bludár, Jozefa Hollého Márnotratný syn, Kubo, Terézie Vansovej Svedomie, Vojnarka a Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena. Popri nich viaceré vianočné a betlehemské hry ThDr. Ľudovíta Okánika, autorom niekoľkých hier bol aj Jozef Novák. Divadelná činnosť prerástla rámec Skalice a „zásluhou mladšej hereckej generácie ju povzniesla na vysokú umeleckú úroveň. Boli to najmä predstavitelia hlavných úloh v Urbánkovom Bludárovi a Rozmaríne Jožko Hránek, Mária Kubinová, Mária Chorváthová, Terézia Hertlová, Anna Nováková, J. Čermák, František Ivičič, Barbora Veselá, Jozef Šátek, Mária Kosová, Ján Hránek, Anna Horváthová, Róza Kosová, Michal Hránek a František Cigánek“. (Blaho, J.: Skalica, s. 257) Mária Kubinová, hoci mala len štrnásť rokov, hrala v divadelných hrách hlavné dievčenské úlohy. Na fašiangy 1908 hrali predstavenie Mlsný kocúr, poslednú hru, ktorú režíroval kaplán Jozef Novák, pretože ho pre pronárodnú kultúrnu a osvetovú činnosť, ako i prácu v Ľudových novinách preložili do Nádaša (teraz Trstín). Zo spomienok Jozefa Hránka: „Ku sviatkom veľkonočným učil nás p. kaplán Novák spevy, ale medzi tým mu prišlo, že musí ísť za kaplána do Nádaša pri Trnave, kde bol farárom veľký národovec Martin Kollár. Na Veľkú noc v pondelok večer bol večierok na rozlúčku s p. kaplánom Novákom. Po jeho odchode sme ostali dosť opustení, veľmi sme ho postrádali…“ Redakcia Ľudových novín priniesla rozhorčené články o jeho preložení do Nádaša a tiež neskoršie v roku 1911 do vzdialeného Čajkova. Réžiu divadelných ochotníkov po ňom prevzal účtovník Obchodnej banky J. Horváth.
Jozef Novák rozšíril program Katolíckeho kruhu počas svojho pôsobenia tiež o organizovanie pravidelných koncertov vážnej hudby. Hudbe, nácviku ľudového i umelého zborového spevu a hudobnej teórii venoval veľa pozornosti a úsilia. Spevokol Katolíckeho kruhu pod jeho vedením dosahoval mimoriadne úspechy, o čom svedčí úspešný koncert o histórii spevu v roku 1907 s náročnými ukážkami z rozličných období. V programe mal grécke piesne, latinské hymny, staroslovienske skladby – gregoriánsky chorál, Hospodyne pomiluj ny, staročeské chorály – pieseň Krleš a Svatý Václave, husitský chorál Kdož jsou boží bojovníci až po ruský cirkevný žalm Dmitrija Bortnianskeho, skladby Palestrinu, Bendu, Bedřicha Smetanu, Pavla Křižkovského, Jána Kadavého, Blažeja Bullu a Milana Licharda. „Jozef Novák mal k dispozícii ideálne ženské hlasy, z ktorých vynikla hlavne trinásťročná Mária Kubinová so striebrofarbistým sopránom a neodolateľným prednesom ľudových piesní. Pri dvojhlase spievala s ňou Mária Chorváthová. Čarovný hlas Márie Kubinovej inšpiroval Nováka k sústavnému štúdiu a zbieraniu slovenských ľudových piesní. Poznal som osobne Máriu Kubinovú. Mala kúzlo osobnosti, očarila každého.“ (Blaho, J.: Skalica, s. 256)
„Vzácnou interpretkou ľudových piesní bola Mária Kubinová, prostá skalická dievčina. Vrodený talent, detinský, neškolený, ale prírodou bohato modulovaný a sfarbený hlások, prirodzený postoj, nehľadaná naivita dovoľujú mladej umelkyni prednášať slovenské spevy výstižnejšie, než by to dokázal učený spevák. Žiaľ, cirkevná vrchnosť preložila roku 1908 jej učiteľa Nováka do Nádaša a žiačku rok potom sklátila do hrobu smrť, nečakajúc ani, aby sa jej talent rozvinul a vyspel.” (Janšák, Š.: Životopis Pavla Blahu I., s. 401)
V mesiacoch máj až október 1908 sa v Prahe na výstavisku konala Jubilejná výstava Obchodnej a živnostenskej komory, ktorú usporiadatelia venovali 60. výročiu panovania cisára Františka Jozefa I. MUDr. Pavel Blaho sa z viacerých dôvodov rozhodol na výstavu zorganizovať zájazd. Pre hercov a spevákov bol odmenou za ich prácu a zároveň motiváciou, rozšírením obzorov. Ako spomína Jozef Hránek: „Bola to ohromná práca chodiť z domu do domu, z dediny do dediny po celom Slovensku a volať účastníkov. Ja som bol počiatkom mesiaca septembra na tak zv. Chvojnici a v Radošovciach s p. Dr. Blahom… Zájazd tento bol na tieto časy niečo mimoriadneho. My zo Skalice vyjeli sme v utorok 22. 9. 1908 na Hodonín – Breclavu, kde bol sraz všetkých účastníkov Slovákov od Trenčína, Piešťan, Trnavy, Bratislavy a vôbec celého Slovenska. Tiež bola s nami hudba z Dol. Súče. Z Breclavy sme jeli zvláštnym vlakom. Keď sme prišli do Breclavy, dozvedeli sme sa smutnú zprávu, že maďarskí žandári a pohraničiari zadržali v Kútoch mládež zo Smoleníc a Nádaša, ktorú viedol p. kaplán Novák a p. farár smolenický Ján Novák.“ Oblečení boli v krojoch a so sebou mali ako rekvizity hrable a vidly, pretože mali hrať v Prahe vo vinohradskom divadle predstavenie Rozmajrín od Urbánka. Duchaprítomnosťou a odvahou Jozefa Nováka sa podarilo ich účasť zachrániť. Po návrate do Nádaša tajne objednal štyri vozy, ktoré ich v noci previezli do Hodonína na vlak a do Prahy sa dostali.
Svojím vystúpením na Jubilejnej výstave Obchodnej a živnostenskej komory vzbudilo skalické spevácke ženské duo nadšenie poslucháčov, ako aj pozornosť odborníkov. Piesne Vstalo dievča hore, Ej, mamičko, vydajže ma, V čiernom lese kalina, Oj, srdienko moje, Po doline tichý vetrík zožali búrlivý úspech. (Blaho, J.: Skalica, s. 258) Mária Kubinová dostala pozvanie študovať spev na Pražskom konzervatóriu, túto možnosť už nestihla využiť.
„Z Prahy sme prijeli 28. 9. ráno a 29. 9. na sv. Michala boli u nás hody. Na tento deň sme hrali divadelné predstavenie „Za živa v nebi“. V mesiaci novembri bol u nás zase obvyklý zjazd roľnícky, na ktorom sme hrali „Rozmajrín“. Vtedy som ja hral hlavnú úlohu Janíka s nebohou Markou Kubinovou, ktorá hrala Aničku,“ zaznamenal Jozef Hránek.
Viac informácií o jej živote priniesol nekrológ v Ľudových novinách (č. 20, zo 14. mája 1909). Mária Kubinová sa narodila 21. apríla 1894 v New Yorku v chudobnej robotníckej rodine. Matka prišla s ňou ako jednoročnou do Skalice na návštevu rodičov a nechala ju u starej matky. Dcéru už nevidela, pretože po návrate do Ameriky o pár rokov zomrela a zanechala niekoľko malých detí. Mária bola výborná žiačka a na jej pekný hlas upozornila jej priateľka Mária Chorváthová. „Najprv kostolný spev viedla, potom i utešené, prebohaté krásou slovenské ľudové piesne našly v nej pestovateľku, speváčku ľudovú, dosiaľ u nás nevídanú… Jej milým striebrozvukým hláskom kochalo sa nielen obecenstvo skalické, lež i Luhačovice, Prostejov, Hodonín, ba i ďaleká Plzeň a zlatá Praha boly svedkami okúzlujúcej divadelnej hry, báječného hlásku. Dvojspevy jej a priateľkyne Horváthovej vyvolávaly v elegantných a vysokovzdelaných spoločnostiach vzdych podivu, ani netušili, že ten tupený ľud slovenský toľké perly spevu v sebe ukrýva. I do veľkolepej anglickej knihy Scotusa Viatora prišla podobizeň Marie Kubinovej a jej spoluspevkyne… Život milovala, bo bol jej život tak pôvabný, tak krásny. Po smrti matky volal ju otec do Ameriky. Váhala dlho. Predsa mocná je láska dieťaťa, trebárs opusteného. Avšak volila tu ostať, bo tam vraj nemohla by spievať a hrať.“
Najradšej spievala pieseň Mám ja milučkého, mám (Mám ja milučkého, mám, lenže ja sa s ním hnevám. Ale v Boha verím, že sa ja s ním zmerím. Mám ja milučkého, mám, za celý svet ho nedám. On sa už nehnevá, bo ma veľmi rád má.) a pieseň Kebych mala, keby, sokolove krídla (Kebych mala, keby, sokolove krídla, zaletela by som, kde môj milý býva, ej, zaletela by som, kde môj milý býva. Sadla bych mu, sadla, na jeho biely dom, ej, až by zaplakalo jedno srdienko v ňom). V tejto piesni sa nachádza hudobná ozdoba – trilok, dobovo trilka. Jozef Novák v štúdii Ľudová pieseň slovenská, ktorú uviedol fotografiou Márie Kubinovej, na strane 132 uvádza: „Trilka sa spieva veľmi ťažko a vyžaduje ohebného hlasu a dlhého cvičenia. Na poli tomto docielila posledné časy viedeňská prvá speváčka Zelma Kurzova takej dokonalosti, že bola vstave napodobiť spev slávika… Tu slušno pripomenúť výtečnú, z ľudu pošlú speváčku slov. ľudových piesní, Mariu Kubinovu, ktorej podobizeň tu uverejňujeme. Maria Kubinova, trebárs čo dieťa 13 ročné, z chudobných rodičov pochodiace, spievala horeuvedené piesne túhy s citom a dovednosťou dosiaľ u nás nevídanou. Jej hlas znel jako strieborný zvonček jasno, duši zamlúvavo. Trebárs bez vyššieho vzdelania vedela si osvojiť neobyčajné opanovanie hlasu. Vynikala v pianissimo, to jest v prednesení hlasu sotva slyšaného a predsa spievaného… Kto raz počul ju piesne tie spievať, nespomenie si na piesne bez živého spomenutia jej milej postavy.“
V roku 1908 ochorela na tuberkulózu, vtedy neliečiteľnú, zomrela 10. mája 1909. Na pohrebe 12. mája jej pod vedením Jozefa Nováka zaspieval spevácky zbor, rozlúčili sa divadelní ochotníci, členovia Katolíckeho kruhu, mládenecký spolok a mnoho iných. Na postavenie pomníka urobili zbierku a príspevky postupne zverejňovali v Ľudových novinách. Medzi prvými prispeli Dr. P. Blaho, Dr. Ľ. Okánik, dp. Jozef Novák, P. Trajlinek, Jozef a Alžbeta Bráneckí, Anton Štefanek, Jozef Žák, Paulíny, Dr. H. Herold, A. Omelka, Rudolf Detony, J. Gerža, J. Horváth.
Udalosť smutne zarezonovala i v rodine MUDr. Pavla Blaha a utkvela aj jeho vtedy osemročnému synovi Jankovi. Vo svojich spomienkach Zo skalického rínku (na s. 31) z roku 1974 (po 65 rokoch) píše: „Škoda, že jej zákerná choroba preťala niť života roku 1909. Zomrela ako pätnásťročná. Na jej pohreb sa dobre pamätám. Spevácky zbor sa s ňou rozlúčil hymnickou piesňou Hojže, bože, jak to bolí. O jej pomník a hrob v Skalici sa jej rodáci dodnes starajú.“ Dcéra Dr. Janka Blaha Helena Blahová-Jurasovová spomína, ako otec často hovorieval, že Mária Kubinová mala taký talent, že sa mohla stať svetovou hviezdou, že mladí ľudia, s ktorými prišla do kontaktu, ju mali veľmi radi a dlho chodievali na jej hrob, spomínať a modliť sa za ňu. Uviedol ju i medzi interpretmi pesničiek zo Skalice, ktoré zapísal vo svojej šesťdielnej práci Záhorácké pjesňičky.

Za fotografiu nad hrobom Márie Kubinovej ďakujeme Alešovi Macháčkovi a za určenie osôb na nej Alešovi Macháčkovi a Mgr. art. Helene Blahovej-Jurasovovej.

Literatúra
Novák, Jozef: Ľudová pieseň slovenská. In: Nová domová pokladnica, 1910, s. 122 – 138.
Blaho, Janko: Zo skalického rínku, Tatran Bratislava 1974, 206 s., s. 30 – 31.
Blaho, Janko: Skaličania hrajú a spievajú. In: Kol.: Skalica v minulosti a dnes, Bratislava 1968, 384 s.
Hránek, Jozef: Rozpomienky na Dr. Paľku Blahu, rukopis, 10 s., nedatované, ZM Skalica.
Mária Kubinová. In: Ľudové noviny 20, roč. 60, 14. 5. 1909 (nekrológ).
Janšák, Štefan: Životopis Pavla Blahu I., Trnava 1947, s. 401.

Záhorie 6/2018

0
Zimný motív. Foto: Richard Drška

Ing. Milica Bunčáková: Prevrat v Holíči – Prepis dobového rukopisu Pavla Groebla
Ing. Milica Bunčáková: Pavel Groebl – prvý slovenský školský inšpektor
PhDr. Viera Drahošová: Nedokončená pieseň Márie Kubinovej
Genovéva Mikušová: Predvianočné a vianočné zvyky v Kútoch
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Motív ryby v etnografických zbierkach Záhorského múzea
Ľubomír Batka st.: Oblátkové železá z roku 1613
Ing. Pavol Šantavý: Život pri záhrade
Mgr. Dita Andrušková, PhD., PhDr. Richard Drška: Ľudový odev na Záhorí – šaštínsky kroj

Nové knihy / Správy
Záhorák Štefan Straka v Turci (Jana Straková)
Terézia Kvapilová: Hraničná čiara života (Mgr. Viera Lukáčková)
Významný prínos do našej kultúry (Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.)
Bibliografia XXVII. ročníka (2018) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)

Plán výstav na rok 2019

0

100 rokov TJ Sokol Skalica
vlastná výstava
8. 12. 2018 – 28. 2. 2019

A  – ako animátor
výstava z Bibiany, Medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave
8. 3. – 2. 6.

Amfo 2018
Krajská súťažná prehliadka neprofesionálnej fotografickej tvorby v Trnavskom kraji
v spolupráci so Záhorským osvetovým strediskom v Senici
7. 6. – 30. 6.

Peter Pollák – Vlasta Peltznerová: Keramika, kresby maľby a smalty
vlastná autorská výstava
4. 7. – 8. 9.

Eduard Timko: Fotografie – jubilejná výstava
vlastná autorská výstava
12. 9. – 15. 11.

Pavol Michalič: Kresba, grafika, maľba
Ilustrácie k rozprávkovej knihe Františka Višvadera
vlastná autorská výstava spojená s prezentáciou knihy
22. 11. 2019 – koniec januára 2020
 
V cudzích výstavných priestoroch

65 rokov FS Skaličan
výstava v spolupráci s FS Skaličan
prísalie Domu kultúry v Skalici
8. 11. – 9. 11.

PF 2019

0

Vážení priatelia,
ďakujeme Vám za spoluprácu, záujem a priazeň v roku 2018.
Prajeme Vám pokojné Vianoce a do nového roku pevné zdravie, šťastie, veľa radosti a spokojnosti.
Budeme sa tešiť na stretnutia v roku 2019.

Záhorie a vznik Československej republiky – PhDr. Richard Drška

0
Železničná stanica v Malackách v orku 1918 po obsadení československým vojskom s vyvesenou národnou zástavou. Foto: https://www.facebook.com/bojoslovensko/

Jesenné mesiace roku 1918 sa niesli v znamení ukončenia I. svetovej vojny, rozpadu Rakúsko–Uhorska a vzniku novej Československej republiky. Správy o týchto udalostiach sa na Záhorí začali šíriť v prvých novembrových dňoch v súvislosti s návratom vojakov z frontových línií. Len úzky okruh slovenskej inteligencie a národovcov vedel o udalostiach v Prahe z 28. októbra alebo sa zúčastnil porady v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918. Tu približne 200 účastníkov prijalo Deklaráciu slovenského národa, vyhlásilo Slovenskú národnú radu za jediný orgán oprávnený zastupovať Slovákov v politickej rovine a prihlásilo sa k spoločnému československému štátu.
Kým v Uhorsku národne orientovaní politici balansovali na hrane zákona, v Čechách bola celkom iná situácia, podložená historickým vývojom, ktorá viedla v Prahe k spontánnemu prevratu a vyhláseniu Československa. Vavro Šrobár, neskorší prvý minister s plnou mocou
pre správu Slovenska na 28. október spomína: „Pred Habsburgom stál pražský ľud a lámal metrové písmená firmy a dvojhlavého orla shadzovali na dlažbu. Malé, asi osmiročné dievčatko vážne a víťazoslávne priskočilo k orlovi, ležiacemu na dlažbe a maličkým podpätkom dupkalo po ňom kričiac: „Pitomej ptáku, tady to máš!“ Hluk rástol, firmy a nápisy sa „čistily“. Národ ako by na povel zdobil sa národnou trikolorou. Vojaci strhávali s čapíc rosety a nahradzovali ich kvetinami a našou trikolorou. Dôstojníci robili podobne, alebo boli k zmene prinútení. Na uliciach ukázalo sa Sokolstvo v kroji. Zástupy zpievali národné hymny a vo veľkých masách chodili po Priekopách, Ferdinandovej a po Václavskom. Pred Obecným domom bolo ako v úle. Vošli sme tam. Privítali ma s veľkou ováciou a posadili do predsedníctva. Výbor zasadnul. Prečítal sa tu telegram či zpráva, že Andrássy oznámil Wilsonovi kapituláciu rakúsko-uhorských armád. V krátkych hodinách už sa tlačil manifest Národného výboru „Lide československý!“ Národu sa oznámilo, že má svoju dočasnú vládu, svoj stát, svoju samostatnosť a neodvislosť.“
Slovensko sa však nachádzalo kultúrne i politicky v inej pozícii ako Čechy a Morava, štátna správa a žandárstvo boli v cudzích rukách. Učitelia a notári predstavujúci obecnú inteligenciu boli v drvivej väčšine lojálni voči uhorskej vláde, napomáhali presadzovať ideu jednotného maďarského národa a maďarizovať ostatné národnosti. Taktiež sa nevedelo, ktoré územia pripadnú novej republike, či bude hranica určená na etnickom princípe, alebo budú rozhodujúce prírodné pomery a hospodárske záujmy nového štátu. Pešť a vláda grófa Michala Károlyiho sa snažili za každú cenu udržať integritu Uhorska. Slovákom a ich zástupcovi v Budapešti Milanovi Hodžovi sľubovali koncom novembra 1918 akési „impérium“, vlastný autonómny snem a ďalšie čiastkové ústupky. Hodža však nemal poverenie viesť s maďarskými predstaviteľmi takéto rokovania a už vôbec nie uzatvárať dohody. Väčšina politickej reprezentácie Slovenska bola za spojenie s Čechmi. Maďari sa však snažili pomocou propagandy presvedčiť masy slovenského ľudu, že Česi ich prídu vyrabovať a budú ich nábožensky prenasledovať.
Za takejto situácie bolo jedinou možnosťou obsadiť Slovensko vojensky, vytlačiť maďarské vojská za demarkačnú čiaru určenú mierovou konferenciou v Paríži, zamedziť násilnostiam a rabovaniu, zabezpečiť poriadok a obsadiť úrady osobami vernými republike. K takémuto kroku československé vojenské jednotky oprávňovala i skutočnosť, že patrili k armádam víťazného bloku dohodových mocností. Dňa 2. novembra 1918 rozhodol Národný výbor v Prahe o vojenskej okupácii Slovenska.
Správy o prevrate sa na Záhorí dostali najskôr k obyvateľom miest a obcí ležiacich na moravsko–slovenskej hranici. V Kútoch vedeli o prevrate a vzniku Československa vôbec ako prví na Záhorí a možno i na Slovensku už v pondelok 28. októbra poobede. Správu do obce priniesol vojak – slobodník zo susedného Lanžhota. Dňa 30. októbra začal prevrat v Šaštíne a v susednom Borskom Sv. Jure vyhlásil v ten istý deň vznik republiky český nadporučík v sprievode dvoch vojakov a četníkov. V Senici a okolitých obciach Sotina a Kunov sa o vzniku Československa dozvedeli 1. novembra po návrate miestnych národovcov Cyrila Horváta, Ľudovíta Šimka, Cyrila a Svetozára Kresákovcov z Turčianskeho Sv. Martina, kde sa zúčastnili na vyhlásení Martinskej deklarácie. Dňa 1. novembra začal prevrat v Kiripolci a o deň neskôr i v Malackách.
Informácie o skončení bojov a vzniku ČSR, ktorej mali pripadnúť kraje obývané slovenským obyvateľstvom, spôsobili, že maďarskí žandári, železniční zamestnanci a úradníci okresných úradov začali samovoľne opúšťať svoje posty. Už koncom októbra 1918 telefonoval do Holíča slúžny Dr. Jozef Majthényi, že armáda monarchie je porazená a Maďarsko je stratené, od 2. novembra sa na okresnom úrade neúradovalo. V Šaštíne 29. októbra odzbrojili žandárov a zbrane pohádzali do rybníka. Zo Stupavy utiekli maďarskí žandári 1. novembra a v ten istý deň odišli i z Uhorskej Vsi spolu so zamestnancami železníc. Ľud zobral spontánne spravodlivosť do svojich rúk a začal účtovať so svojimi utláčateľmi a prisluhovačmi bývalej monarchie – notármi a židovskými obchodníkmi. Na Záhorí nastalo hromadné rabovanie. V Kútoch, odkiaľ utiekli žandári už 28. októbra, sa ľud podelil so zbraňami, vydrancoval notársky úrad a c. k. majer. Výtržnostiam nezabránil ani utvorený Národný výbor, ktorý zabavil 7 hektolitrov vína židovi Weiszovi. Namiesto jeho predaja obyvateľstvu sa členovia spili, víno bolo rozkradnuté a vydrancovaná bola katolícka ľudová škola, kde sa malo toto čapovať a nachádzal sa tu i sklad rekvirovaného obilia. Z Vrboviec utiekli 2. novembra notár, richtár, obecný strážnik i učitelia, žandári mali zákaz zasahovať proti ľudu. Dňa 4. novembra sa tu konal jarmok, počas ktorého dav vydrancoval židovských obchodníkov, resp. od niektorých vzal ponúkaný tovar a zničil poštový úrad. O duchu doby svedčí aj vzájomné posmeľovanie sa rabujúcich z Turej Lúky: „Zabi ho, šak je sloboda!“ Od 30. októbra raboval ľud židovských obchodníkov i v Šaštíne. Zamedziť väčším násilnostiam a excesom sa snažil z Viedne sa vracajúci vojak Ján Ivák. Na jeho naliehanie sa 31. októbra utvorila národná garda, ale ani tá nezabránila rabovaniu bohatého rakúskeho občana Jozefa Heinricha, ktorý bol dobitý do krvi. Aj preto boli zo Senice žiadané úpravy ako ďalej postupovať a šírila sa informácia, že v Kútoch už je české vojsko. Holíčske obecné predstavenstvo žiadalo v susednom Hodoníne vojenskú pomoc na udržiavanie poriadku už 2. novembra, keďže však ešte nebolo známe rozhodnutie pražského národného výboru o vojenskej okupácii Slovenska, žiadosti nebolo vyhovené. V nedeľu 3. novembra napomínali obaja tunajší duchovní, katolícky i evanjelický, ľud k udržaniu poriadku, a vystríhali ho pred výtržníctvom. Opak bol však pravdou. Dav vtrhol do hostincov, napil sa, začal vybíjať okná na židovských domoch, odzbrojil žandárov a večer vyraboval židovské obchody s galantérnym a textilným tovarom. Holíčski národovci preto znovu žiadali v Hodoníne o vyslanie vojska, čomu bolo vyhovené a ešte v tú istú noc bol z Hodonína vypravený zvláštny vlak s 250 (údaje o počte vojakov sa rozchádzajú a pohybujú sa medzi 130 – 250 vojakmi) ozbrojenými príslušníkmi 25. streleckého pluku, ktorý sa vracal z talianskeho frontu. Keď potom 4. novembra rečnil na námestí Dr. Ľudovít Okánik a bola čítaná Martinská deklarácia, utvorila sa nová obecná rada na čele s Jánom Prykrilom.
Drancovanie židovských obchodov i majetkov patriacich Pálffyovcom prebiehalo aj na južnom Záhorí. V Sološnici sa začalo rabovať v nedeľu na hody 3. novembra a vodcami nespokojencov boli Ján Dulanský, Gašpar Peer a Matej Hodek. Nájomca veľkostatku v susednom Plaveckom Podhradí Artur Weiss, vidiac, čo sa robí, povolal 6. – 7. novembra na ochranu majetku z Prešporka 18 maďarských vojakov s dvomi dôstojníkmi. 50 demobilizovaných vojakov zo Sološnice, ozbrojených puškami začalo postupovať k jeho majeru, načo maďarskí vojaci vyhodili z okna guľomet, boli odzbrojení a utiekli cez hory k Trnave. Sološničania spolu s domácimi obyvateľmi Podhradia začali nato bezhlavo rabovať. Veľké škody napáchali rabujúci i v Uhorskej Vsi a Moravskom Sv. Jáne. V Uhorskej Vsi boli 3. novembra vydrancované židovské obchody a v noci zo 6. na 7. novembra vypálená železničná stanica. Večer v sobotu 2. novembra sa začalo s rabovaním i v Moravskom Sv. Jáne, najprv bol vyrabovaný obchod so strižným tovarom, odkiaľ bol odnesený i klavír, a na druhý deň v nedeľu sa už pilo vo všetkých hostincoch zadarmo. Drancovaniu sa nevyhla pekáreň Reicha a mydláreň, z panskej sýpky odviezol ľud 1000 metrákov obilia, zabil panské ošípané, rozkradol dobytok z majerov a alkohol z liehovarov, z kaštieľa odcudzil koberce, zrkadlá, obrazy a nábytok.
Prví československí vojaci vstúpili na územie Slovenska večer 3. novembra s cieľom obsadiť územia pririeknuté ČSR, nastoliť v krajine poriadok a zamedziť ďalšiemu bezuzdnému rabovaniu súkromného i štátneho majetku. Mužstvo tvorené 120 vojakmi a 10 dôstojníkmi z 25. streleckého pluku pod velením nadporučíka Ripku obsadilo ihneď Holíč a krátko nato ropné polia v Gbeloch, ktoré chránil len poručík Bederka s jedným dobrovoľníkom a jedným četníkom. Následne bola obsadená stanica v Kútoch, kam práve vtedy dorazila aj menšia stráž z Břeclavi. Po správe, že z Prešporka mieri na Záhorie pancierový vlak, vydali sa vojaci ďalej a do rána 4. novembra boli obsadené i Malacky a odzbrojení tunajší maďarskí žandári. Z Malaciek potom časť vojska pod velením poručíkov Bederku, Marka a Vítka chodila po okolitých dedinách s cieľom opätovne nastoliť poriadok a zastaviť rabovanie. A tak boli 4. novembra o 2. hodine ráno obsadené Sekule a Moravský Sv. Ján, počas dňa Rohožník a pálffyovský majer Vinohrádky pri Malac-kách, 5. novembra Hochštetno, 6. novembra Uhorská Ves, 7. novembra Sološnica a Plavecké Podhradie, 8. novembra Láb a Plavecký Štvrtok. K vážnejším vojenským incidentom prišlo len na železničnej trati v Malackách a Zohore dňa 5. novembra. V Zohore sa vtedy konalo ľudové zhromaždenie za prítomnosti poručíka Vítka, 10 vojakov a guľometného oddielu. Do obce dorazil i poslanec Ferdinand Juriga, aby ľud upokojil a nabádal k zachovávaniu poriadku. Medzitým sa na zohorskej stanici chystalo veľkolepé vítanie československého vojska, ktoré malo doraziť z Malaciek. Z prichádzajúceho vlaku však začali do ľudí strieľať, nakoľko išlo o dva vozne maďarských vojakov a židov, ktorým sa predtým nepodarilo obsadiť malackú stanicu. Väčšiemu krviprelievaniu zabránil Juriga, ktorý vyjednával s Maďarmi a zároveň bola privolaná pomoc z Malaciek.
V tom čase – 5. novembra ráno – v Hodoníne prvýkrát zasadala Dočasná vláda pre Slovensko. Vavro Šrobár sa stal predsedom a mal na starosti veci politické, zdravotnícke a cirkevné, Pavel Blaho administráciu, poľnohospodárstvo a zásobovanie, Ivan Dérer vojsko, četníctvo, železnice, poštu, telegraf, Anton Štefánek školstvo a tlač, podplukovník Alois Hanačík bol menovaný veliteľom četníctva. Vláda rozhodla o vydaní proklamácie oznamujúcej vznik ČSR a vyzývajúcej k zachovávaniu pokoja. Mali sa vydať malé letáky a vypracovať stanovy pre jestvujúce Národné rady a výbory na Slovensku a vyslať spravodajcovia a kuriéri do Pešti a do regiónov Slovenska. Dr. Miloš Úlehla referoval na zasadnutí o vojenskej situácii na Záhorí, kde operoval poručík Bílek s 20 mužmi, 160 vojakov pod nadporučíkom Ripkom z 25. kroměřížskeho pluku, v Senici bol poručík Vrána s 56 mužmi a v Kútoch nadporučík Zachoval s 30 vojakmi. Ešte v ten istý deň sa presunula Dočasná vláda do Holíča s tým, že Pavel Blaho odišiel do Skalice, aby zvolal na nasledujúci deň 6. novembra ľudové zhromaždenie a zabezpečil miestnosti pre úradovanie. Vláda v sprievode 80 četníkov dorazila do Skalice po 10. hodine doobeda vlakom plným slovenského ľudu až od Malaciek. Na stanici ju vítali poprední mešťania, Mokrohájčania v krojoch a vedenie mesta. Po slávnostných prejavoch na skalickom námestí bolo jedným z prvých činov prevzatie tunajšieho gymnázia, vedením ktorého bol poverený vdp. Jozef Rozim.
Už v nasledujúci deň 7. novembra zavítala Dočasná vláda do Malaciek, kde s prejavmi vystúpili Ivan Dérer, Pavel Blaho, Anton Štefánek a Štefan Janšák. Dňa 9. novembra sa v Skalici konala slávnostná prísaha slovenských vojakov, ktorým sa prihovoril Pavel Blaho. Pochádzali prevažne zo Zvolenskej, Gemerskej, Novohradskej a Tekovskej župy. V ten istý deň dostala vojenská posádka v Malackách prvú posilu v počte 50 mužov, takže mohli byť obsadené mosty a brody do Rakúska, aby sa zamedzil nekontrolovaný vývoz potravín. Zároveň boli obsadené dôležité železničné trate Zohor – Plavecký Mikuláš a Zohor – Uhorská Ves.
Do Senice dorazilo 50 českých vojakov z Hodonína v noci zo 4. na 5. novembra 1918. V reakcii na to sa utvorila Národná okresná rada na čele s Dr. Cyrilom Horvátom, ktorá začala okamžite vybavovať agendu. V piatok 7. novembra boli do Senice zvolaní obecní notári, aby zložili sľub, že budú úradovať podľa úprav Národnej okresnej rady. Vedno s tým boli rozposlaní v sprievode četníka po jednotlivých obciach okresní povereníci, aby vyhlásili vznik ČSR a menovali nové obecné rady. Evanjelický učiteľ Pavel Gašpar tak navštívil Rybky, Rohov, Častkov a Rovensko, evanjelický učiteľ Pavel Vaníček zavítal do Sotinej, Sobotišťa, Vrboviec a Kunova a do Jablonice, Osuského, Cerovej a Šandorfu zamieril pokladník Tatra banky Martin Svatý. Členovia Dočasnej vlády Blaho, Štefánek, Dérer, ako i ďalší – Janšák, Bránecký spolu s novým nitrianskym županom Ľudovítom Okánikom sa zastavili v Senici v noci z 10. na 11. novembra cestou z Trnavy, ktorá bola obsadená českými četníkmi od 6. novembra.
V sobotu 13. novembra však došlo k prepadnutiu Trnavy maďarským vojskom s obrneným vlakom, pričom pri bojových potýčkach padlo 6 četníkov. Celá trnavská posádka – 200 četníkov a 260 vojakov – ustúpila v noci až do Kútov a spolu s nimi i 50 mužov zo Senice pod velením nadporučíka Šimíčka a poručíka Vránu. Senica tak ostala bez ochrany, čo okamžite využili tzv. maďarskí marinéri pod vedením žida Heltaiho. Dňa 16. novembra navečer obsadili mesto, takže členovia okresnej národnej rady museli utiecť a ísť žiadať o posily do Holíča a Kútov. Ešte v tú noc bol z Kútov vypravený vlak s 300 vojakmi pod velením nadporučíka Bezranka, ktorý obsadil senickú stanicu, pričom o život prišli traja železniční zamestnanci, ktorí držali s Maďarmi. Na druhý deň o 6. hodine ráno odrazilo československé vojsko pancierový vlak s maďarskou posilou od Jablonice, pričom nepriateľ mal 14 mŕtvych a viacero ranených. Následne spolu s 260 vojakmi z Holíča bola Senica o 11. hodine doobeda dobytá a neskôr v decembri obsadená 800-členným oddielom československých legionárov z Talianska. Po zaujatí Senice bola 17. novembra obsadená i Jablonica a domáci odovzdali vojsku 17 zajatých Maďarov. Napokon dňa 25. novembra bola znova obsadená i Trnava.
Stupava, ktorá bola od začiatku novembra 1918 obsadená postupne maďarskými dobrovoľníkmi a po nich kadetmi a honvédmi, sa pod československú správu dostala 11. novembra. Na základe vyjednávaní, ktoré viedli zástupcovia československého vojska v Malac-kách s maďarským zmocnencom majorom Brandstätterom a jeho pobočníkom nadporučíkom Huszárom v tunajšom pálffyovskom zámku, bola dohodnutá demarkačná čiara, a tak československé vojsko obsadilo Stupavu a Devínske Jazero. Československá strana tak získala výhodné postavenie pre útok na Prešporok. Vojenských operácií vedúcich k obsadeniu mesta sa zúčastnili už i legionári z talianskeho frontu. Vrchným veliteľom tohto vojska bol generál Luigi Piccione. Samotnému postupu vojsk na Prešporok velil veliteľ 7. divízie generál Boriani. Obsadzovanie mesta sa začalo 31. decembra 1918 ráno o 6. hodine. Doobeda o 10:30 bola prekvapujúcim útokom obsadená stanica v Lamači, poobede o 15:15 Devínska Nová Ves a už predtým doobeda vrch Kamzík. Do večera postúpili československé jednotky až do Devína, na Patrónku a k Červenému mostu. Na Nový rok 1919 bolo obsadené celé mesto, pričom československé vojsko nemalo žiadne straty na životoch.
Obsadením Bratislavy sa Záhorie dostalo definitívne do československých rúk. Pre tunajších
obyvateľov to znamenalo ukončenie hrôz a neistoty spojených s I. svetovou vojnou. V novej republike sa z podradného etnika stal štátotvorný národ a slovenčina úradným jazykom, čo v nebývalej miere umožnilo početný nárast slovenskej inteligencie. Skutočnosť, že české krajiny v rámci Predlitavska a Slovensko v rámci Uhorska boli najpriemyselnejšími oblasťami, dávala dobré predpoklady aj pre ďalší rozvoj hospodárstva mladej republiky, hoci na Slovensku v tomto smere v prvých rokoch nastal regres. Celkovo sa však postavenie širokých vrstiev obyvateľstva z hľadiska národného, kultúrneho a neskôr i hospodárskeho v Československu zlepšilo.

Pramene a literatúra
Zacharová, Mária: Pramene k dejinám 1. svetovej vojny a prevratu v roku 1918 na Záhorí I. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 7, 2014, s. 195 – 251.
Zacharová, Mária: Pramene k dejinám 1. svetovej vojny a prevratu v roku 1918 na Záhorí II. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 8, 2017, s. 202 – 251.
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/05/archiv.html#more, http://www.dejinyzahoria.sk/2018/05/archiv_21.html#more, http://www.dejinyzahoria.sk/2018/06/archiv.html#more
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/05/archiv_21.html#more
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/01/archiv_26.html#more
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/01/archiv_30.html#more
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/02/archiv.html#more
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/02/archiv_24.html#more
http://www.dejinyzahoria.sk/2018/03/archiv_28.html#more (citované 13. novembra 2018)
Drahošová, Viera (ed.): Skalica 1918. Spomienky na príchod a pôsobenie dočasnej vlády pre Slovensko. Skalica: Záhorské múzeum 2018.
Medvecký, Karol A.: Slovenský prevrat II. Bratislava: Komenský, vydavateľská a literárna spol. s r. o., 1930.
Medvecký, Karol A.: Slovenský prevrat IV. Bratislava: Komenský, vydavateľská a literárna spol. s r. o., 1931.
Šrobár, Vavro: Osvobodené Slovensko. Praha: Čin, 1928.

Záhorie 5/2018

0
Jesenný motív. Foto: PhDr. Viera Drahošová

PhDr. Richard Drška: Záhorie a vznik Československej republiky
Mgr. Ľudovít Košík: P. Mansvét Jozef Olšovský, OFM
Dana Marhanová: Svatava Syllová-Beňová
PhDr. Viera Drahošová: Svatava Syllová a Skalica
PhDr. Peter Brezina: Najčernejší a najsvetlejší deň v dejinách Mokrého Hája
Mgr. Dita Andrušková, PhD., PhDr. Richard Drška: Ľudový odev na Záhorí – holíčsky kroj
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Začiatky Štátnej ľudovej školy v Osuskom – Z dobovej tlače

Nové knihy / Správy
Podujatia k 150. výročiu narodenia architekta Dušana Samuela Jurkoviča (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)
Jubilejná filatelistická výstava C-S SALÓN 2018 (PhDr. Viera Drahošová)
Slávnostné otvorenie Pamätnej izby v Jablonici (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)

Zatvorenie Záhorského múzea v Skalici počas vianočných a novoročných sviatkov

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že počas vianočných a novoročných sviatkov bude Záhorské múzeum v Skalici od 24. decembra 2018 do 1. januára 2019 zatvorené. Tešíme sa na Vašu návštevu v novom roku.

Prezentácia QR technológie

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici a TASPO – trnavská asociácia sluchovo postihnutých Vás srdečne pozývajú na prezentáciu QR technológie, prostredníctvom ktorej sú sprístupňované informácie pre nepočujúcich návštevníkov v Stálej expozícii Záhorského múzea v Skalici. Uskutoční sa v stredu 19. decembra 2018 o 10.30 hod. v Záhorskom múzeu v Skalici.

Reportáže TV Skalica k podujatiu:
https://www.youtube.com/watch?v=bTNs5iShriY

Článok k podujatiu v novinách MY Záhorie:
https://myzahorie.sme.sk/c/22012483/muzea-v-skalici-a-piestanoch-instalovali-qr-kody.html

Putovanie skalickou históriou – TJ Sokol Skalica

0

Mesto Skalica
Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici

Tlačová správa

Názov podujatia: Putovanie skalickou históriou – Založenie TJ Sokol v Skalici Miesto: Kino Sloboda, 909 01 Skalica 
Dátum konania
: štvrtok 13. decembra 2018 o 17.00 hod.

Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici pozývajú na ďalší diel cyklu Putovanie skalickou históriou, ktorý je tento raz zameraný na Založenie TJ Sokol v Skalici, prvej TJ na Slovensku, ktorá tento rok oslávila sto rokov od svojho vzniku.
Históriu TJ Sokol Skalica priblíži PhDr. Viera Drahošová, riaditeľka Záhorského múzea v Skalici, kurátorka výstavy 100 rokov TJ Sokol Skalica a autorka rovnomennej publikácie. Súčasnosť skalickej TJ predstaví jej starostka Viera Miklášová. Svoje spomienky na činnosť v TJ porozpráva jej najstarší žijúci člen Milan Dermíšek. V rámci podujatia vystúpi aj člen TJ JUDr. Dušan Krivský, ktorý sa bude venovať téme o správnom turistovi. Moderátorkou podujatia bude Jana Koutná.

Reportáž Skalickej mestskej televízie:

https://www.facebook.com/211571479413997/videos/612761842494489/

Publikácia 100 rokov TJ Sokol Skalica

0

K výstave 100 rokov TJ Sokol Skalica vyšla rovnomenná publikácia s prierezom histórie a množstvom fotografií na 70 stranách. Realizovaná bola s podporou Neinvestičného fondu Mesta Skalica a zakúpiť ju možno v Záhorskom múzeu v Skalici (https://www.zahorskemuzeum.sk/prehlad-publikacii/).

Školským triedam a skupinám ponúkame možnosť komentovanej prehliadky výstavy po predchádzajúcom dohodnutí termínu.