piatok, júl 10, 2020
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

394 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Spomienky Márie Kišonovej-Hubovej na Zohor – Terézia Pavlásková

0
Učiteľka Mária Kišonová držiac ľavou rukou dcéru Máriu, prezývanú Mimi

Dostala sa mi do rúk knižka spomienok sólistky opery Slovenského národného divadla – sopranistky Márie Kišonovej-Hubovej, ktorá vznikla v spolupráci s hudobnou publicistkou Teréziou Ursínyovou pod názvom Volali ma Mimi. Málokto zo Zohorčanov vie, že hoci sa Mária Kišonová narodila v Lábe, svoje detstvo prežila s rodičmi v Zohore a tu aj chodila do školy.
Mária Kišonová-Hubová bola dcérou učiteľov Kišonovcov, ktorí dlhé roky učili v Zohore. Jej otec Jozef Kišon pochádzal z učiteľskej rodiny z Modry a jeho prvým pôsobiskom sa stala v roku 1911 rím. kat. ľudová škola v Zohore. Nastúpil na uprázdnené miesto po učiteľovi Ferdinandovi Vačkovi, ktorý zomrel 1. júla 1911 na tuberkulózu a je pochovaný na zohorskom cintoríne vpravo od hlavného kríža. Začínajúci učiteľ Kišon učil v Zohore dva roky a keď v roku 1913 dostal ponuku na miesto riaditeľa ľudovej školy v Lábe, odišiel nakrátko učiť tam. Medzitým nadviazal známosť so svojou zohorskou kolegyňou Máriou Mézešovou, ktorá u nás učila od 10. októbra 1906 a odišla až v 30. rokoch 20. storočia. Dňa 10. júna 1914 sa mladí učitelia zosobášili v Zohore a začali bývať v Lábe. Tu sa im narodilo 17. marca 1915 ich jediné dieťa, dcéra Mária. Na jar 1917 Kišona pre nedostatok vojakov povolali do poddôstojníckej školy v Rakosczábe. Tu mu podľa jeho slov šťastena žičila, pretože veliteľ pluku práve hľadal hudobné sprevádzanie pre svoju dcéru, opernú speváčku v Budapešti. Mladý Kišon dostal síce iba základy hudobného vzdelania na Učiteľskom ústave v Modre, ale to spolu s jeho prirodzeným hudobným nadaním stačilo na to, aby ho veliteľ poveril nacvičovaním vojenského spevokolu a hrou na organe v kostole. Takto sa mu podarilo vyhnúť priamemu nasadeniu v boji a možno aj zachrániť si život. Po skončení prvej svetovej vojny sa Kišon vracia koncom októbra 1918 už do Zohora, kde bývali. Vieme to preto, lebo opísal prevratové udalosti v Zohore a ich priebeh v neskoršej kronike Zohora, ktorá sa však nezachovala. Zostal nám iba odpis zo školskej kroniky rím. kat. ľudovej školy Prevrat v Zohore a iné udalosti s tým spojené, ktorý vyhotovil vtedajší riaditeľ školy Schvacho.
Mária Kišonová-Hubová mala v čase, keď písala svoje spomienky, už takmer osemdesiatpäť rokov. Zo spätného pohľadu vnímala život v Zohore ako čistý, prirodzený, zakotvený vo zvykoch vidieckeho ľudu. Ľudí na Záhorí charakterizuje ako veselých, s veľkým zmyslom pre humor. V roku 1919 sa stal Jozef Kišon riaditeľom školy v Zohore a jej mama učila nepretržite iba v Zohore. Bývali v podnájme na terajšej adrese Nám. 1. mája 14, neskôr v budove učiteľského domu, stojacej na mieste dnešného tzv. „rechtorského domu“, ktorý bol postavený v roku 1944. Mimi si spomína, ako sa rada učila hrať na klavíri, kým sa iné deti hrali na ulici pred ich domom. Nemrzelo ju to, pretože vo voľnom čase rýchlo dobehla tieto radovánky – hrali sa o guľôčky, ktoré sa volajú na Záhorí „gramolky“. Guľky boli hlinené a sklenené, jedna sklenená mala hodnotu desiatich hlinených a každý, kto ju mal, bol pyšný. Obľúbená detská hra bola aj „longo“, bola to hra na spôsob tenisu. Hrala sa s dvoma urobenými raketami v tvare lopára, s ktorými si dvaja hráči prehadzovali handrovú alebo gumenú loptičku, kým v prostriedku stojace tretie dieťa sa ju snažilo chytiť. V tých časoch nebolo samozrejmosťou, že každé dievča malo bábiku. Aj Mimi priznáva, že veľa ráz mala v poduštičke zabalené maľované polienko, ktoré jej s trochou fantázie nahradilo bábiku. V kútiku záhradky si spravila izbičku a mamka jej ušila pre bábiku poduštičku s výšivkami – candlami.
Mimi rada chodievala včasráno do kostola na roráty, na chóruse pomáhala otcovi spievať. Keď sa naučila správne intonovať, mohla odpovedať počas omše pánu farárovi po latinsky. Zvuk organa ju priam opájal. Učiteľ Kišon založil zo zohorských nadšencov veľmi slušný ochotnícky spevokol, ktorý spieval aj jeho vlastné skladby. Tieto sa však počas vojny stratili. Viedol tiež dychovku v Zohore. Veľkým zážitkom pre Mimi boli skúšky zboru, ktoré sa konávali u nich doma.
Kým učiteľ Kišon bol prísny, pani učiteľka Kišonová bola veselá a mimoriadne obľúbená medzi Zohorčankami. Učievala prváčikov a tiež ručné práce vo všetkých triedach. Mimi si pamätala, že na jej hodiny ručných prác si prichádzali sadnúť do zadných lavíc aj mamky detí, aby sa naučili nejakú tú novú výšivku. Učiteľka Kišonová pochádzala z mnohodetnej rodiny z Nových Zámkov, ale skoro jej zomrela matka. Keď skončila učiteľský ústav u uršulínok, dostala umiestenku do Zohora. Plakala, že má ísť tak ďaleko a na dedinu, ale neskôr si na Zohorčanov zvykla, a tí zasa vedeli byť štedrí, keď bolo zvykom podporiť učiteľa hoci aj domácimi produktami.
Po prvej svetovej vojne bola v dôsledku maďarizácie veľká časť obyvateľstva na Slovensku negramotná alebo pologramotná. Hlavne na dedinách sa učitelia stávali nositeľmi a sprostredkovateľmi vzdelanosti a kultúry. Okrem práce s deťmi usporadúvali najmä v zimných mesiacoch akadémie a besedy, na ktoré prizývali aj dospelých. Formou tzv. ľudových kurzov sa dospelí učili písať a čítať po slovensky a všetci si mohli rozšíriť svoje vedomosti aj z matematiky, vlastivedy a prírodovedy. Aj pani učiteľka Kišonová nacvičovala s deťmi školské predstavenia, väčšinou s náboženskou tematikou. Po večeroch sa u Kišonovcov šili kostýmy z krepového papiera. Malá Mimi spolu s inými deťmi pomáhala pri ich výrobe, vlnila okraje sukienok pre anjelikov a víly. Účinkovala v mnohých predstaveniach, ale otec dbal na to, aby nebola uprednostňovaná pred inými, a preto dostávala iba menšie roly. Raz hrali divadlo, kde vystupoval archanjel Gabriel a snažili sa ho urobiť čo najhodnovernejšie. Chlapci urobili z prútia konštrukciu krídel a na ňu natiahli plátno, na ktoré po jednom brku ponalepovali rozriedenou múkou jemné páperie, pozháňané po domoch od gazdiniek. Obecenstvu sa anjel na predstavení veľmi páčil.
Mimi začala chodiť do školy už ako päťročná v roku 1920. V prvej triede ju učila mama, máme aj fotografiu, kde je malá Mimi medzi staršími žiakmi. Neskôr ju učil aj otec, ktorý bol prísny a ako riaditeľ školy musel riešiť aj zlú dochádzku detí, pretože v Zohore doposiaľ pretrvával neblahý zvyk z čias maďarizácie, keď mnohí Zohorčania odmietali posielať svoje deti do školy, pretože sa museli učiť v reči, ktorej nerozumeli. Zvlášť na začiatku školského roka chodieval riaditeľ Kišon po domoch a vyhľadával záškolákov, ukrývajúcich sa na povalách. Ako neradi chodili deti do školy, tak zasa na druhej strane obľubovali tance a zábavy. V kronike spomína: „Tanec patril odjakživa k najmilším zohorským radovánkam. Nebolo výnimkou, že by si aj väčší žiaci (nedeľniaci 12-15 roční, povinní len nedeľnou školou opakovacou) poriadali po domoch tanečné zábavy. Stávalo sa, že chlapec skôr dostal doma 3-5 korún na tanec než 50 halierov na písanku.“ Učiteľ musel prísne postupovať voči rodičom i žiakom, aby sa mu podarilo vykoreniť túto nedobrú obyčaj. Neskôr však nebolo výnimkou, že dieťa, ktoré rodičia poslali namiesto školy do poľa, oprelo motyku pri vchodových dverách a radšej vošlo medzi deti do školy.
Mária Kišonová spomína, ako dochádzala zo Zohora vlakom na Reálne gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave týmito slovami: „Každé ráno sme šliapali s dievkou, ako sme volali pomocníčku v domácnosti, hore dedinou na stanicu, ktorá bola dosť ďaleko. V zime o šiestej bola ešte tma – a snehu až po kolená. Brodili sme sa v ňom s lampášikom, ktorý nám zjasňoval pochmúrne rána.“ V Zohore nastúpila do osobného vlaku, kde sa stretávali viacerí cezpoľní študenti. V Lamači pristupoval Gusto Husák, ktorý bol jej spolužiakom. Charakterizuje ho ako zásadového premianta triedy, ktorý sa nebál ozvať, keď nebol s niečím spokojný. Keď boli v sexte (v šiestej triede osemročného gymnázia), slovenčinu ich učil český profesor, ktorý bol obľúbený a mali ho radi. Raz, keď prednášal o modernej českej a slovenskej literatúre, podrobne informoval o českých spisovateľoch a básnikoch, ale o slovenských autoroch sa učili menej. Aj učebnica bola napísaná týmto štýlom. Gusto sa slušne, ale rázne obrátil na pána profesora s otázkou: „Pán profesor, prečo sa nemôžeme o slovenských spisovateľoch dozvedieť viac?“ Mimi si už presne nepamätala profesorovu odpoveď, ale vedela, že dostal od vedenia školy pokarhanie.
Mária Kišonová po skončení gymnázia absolvovala pedagogickú akadémiu na Cukrovej ulici v Bratislave a tri roky sa živila ako učiteľka, ale jej láska k spevu a talent boli silnejšie. V rokoch 1937-38 absolvovala Neues Wiener Konservatorium v speváckej triede prof. Anny Schönwaldovej. V roku 1939 začína svoju koncertnú činnosť ako sólistka v opere SND, trvajúcu do roku 1978. V roku 1968 jej bol udelený titul „národná umelkyňa“. Bola profesorkou na VŠMU v Bratislave. Vydala sa za herca Mikuláša Hubu a bola matkou známeho slovenského herca Martina Hubu.
Mária Kišonová-Hubová udržovala po celý život priateľské kontakty so Zohorčanmi. Podľa ústneho podania pamätníkov chodievala spolu so svojou mamou do Zohora na zábavy, poriadané miestnou pobočkou Červeného kríža a neraz ich spestrila svojím speváckym vystúpením. Zomrela 11. augusta 2004 v Bratislave a je pochovaná na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Použité pramene a literatúra
Štátny archív Bratislava: ŽB II. 1928 297/b kr. 228.
URSÍNIOVÁ, T.: Volali ma MIMI, Divadelný ústav 2001, Bratislava, 117 s. ISBN: 80-85455-99-4.
KIŠON, J.: Prevrat v Zohore. In: Sborník kultúrnej práce. Vlastivedný sborník okresu bratislavského a malackého diel I. Bratislava: Nákladom vlastným, 1930, 444 s.
KIŠON, J.: Z kroniky rím.-kat. ľudovej školy v Zohore. In: Sborník kultúrnej práce. Vlastivedný sborník okresu bratis- lavského a malackého diel I. Bratislava: Nákladom vlastným, 1930, 444 s.
PAVLÍK, J.: Pamätnica modranského učiteľského ústavu 1870-1970, Vydavateľstvo Obzor Bratislava 1970, prvé vydanie, 116 strán.

Rodina Ďurovičovcov v Skalici – PhDr. Viera Drahošová

0
Nedeľná besiedka so žiakmi v zime v školskom roku 1925/26, v strede Ján Ďurovič. Archív Záhorského múzea v Skalici

Podobne ako na Slovensku i v prostredí mesta Skalice tvorili evanjelici minoritnú skupinu a vo viacerých epochách boli prenasledovaní, neboli im poskytované primerané podmienky pre pôsobenie. Napriek tomu boli vždy v popredí pri presadzovaní pokrokových duchovných, vzdelanostných a kultúrnych prúdov v meste.
V marci 1925 zomrel farár Juraj Quotidián a za jeho nástupcu si v skalickom zbore 21. júna 1925 jednohlasne zvolili Jána Ďuroviča, farára vo Važci. Do Skalice prišiel 25. septembra s manželkou Oľgou, rod. Palicovou a s 9-mesačným synom Ľubomírom. Dňa 25. októbra 1925 bol inštalovaný seniorom Dušanom Fajnorom. V Skalici sa im narodili ešte synovia Svetozár a Slavomil a všetci sa neskôr aktívne zúčastňovali duchovnej práce, ako píše Ján Ďurovič v správe Dvadsať rokov v Skalici na vinici Pánovej: „… buď v Nedeľnej škole, buď v doraste, alebo v sdružení (Sdruženie evanjelickej mládeže – SEM), buď pri sprevádzaní organom a inde.“ Jeho pôsobenie sa neobmedzovalo len na obvyklé funkcie prislúchajúce farárovi cirkevného zboru, popri nich sa venoval odbornej činnosti, najmä štúdiu cirkevných dejín a hymnológie. Na základe svojich prác sa habilitoval na slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave na docenta, neskôr mu bol udelený titul univerzitného profesora a pôsobil krátky čas i ako prodekan Bohosloveckej fakulty v Bratislave. Rozsiahlou škálou činností vo sfére duchovnej, vzdelávacej, sociálnej, kultúrno-spoločenskej, politickej, organizačnej i vo vzťahu k histórii, historickým osobnostiam a pamiatkam si vydobyl významné postavenie v hierarchii mesta a evanjelický zbor získal postupne vyššiu vážnosť, podporu a účasť na živote mesta.
Ján Ďurovič si uvedomoval potrebu a význam práce s mládežou a začal s ňou pracovať hneď od začiatku svojho pôsobenia v Skalici; združenie SEM vzniklo 28. októbra 1925 a pod názvom Jednota dr. J. M. Hurbana v Uh. Skalici sa hlásilo k odkazu významného národného dejateľa, ktorý žil v neďalekom Hlbokom. Do programu združenia patrili vzdelávacie večierky, spevokol mládeže, ochotnícke divadelné predstavenia, stretávanie sa s inými združeniami, pomoc pri organizácii podujatí evanjelického zboru. V roku 1943 združenie svojpomocne postavilo zborovú sieň s javiskom vo dvore evanjelickej fary. K vedúcim predstaviteľom združenia patril Ľubomír Ďurovič, ktorý bol pri iniciovaní stavby a pomáhal pri zbierkach na jej postavenie, spolu s bratmi boli počas štúdia dušou mnohých mládežníckych aktivít. V tom istom roku absolvoval týždenný režisérsky kurz, organizovaný Ústredím slovenských ochotníckych divadiel v Martine a podieľal sa na režírovaní a organizovaní predstavení, kultúrnych večierkov, kabaretov a hudobných swing-džezových vystúpení, ktoré sa v sieni uskutočňovali. Svetozár Ďurovič s bratmi vytvoril a viedol počas gymnaziálneho štúdia študentskú džezovú kapelu, od roku 1943 oficiálnu, ktorá vystupovala na mnohých študentských, zborových i mestských podujatiach.
Nedeľnú školu v evanjelickom zbore založili v roku 1928 a deti ľudovej školy tu mali získať doplnok – náboženskú výchovu, poučiť a zabaviť sa, viedla ju Oľga Ďurovičová, jej manžel vyučoval náboženstvo na skalickom gymnáziu.
Z evanjelickej fary pravidelne vychádzali podnety na organizovanie slávností a pripomínanie si významných osobností, jubileí, prednáškové cykly. V rokoch 1929 – 1930 si zbor pripomenul jubileá reformácie: 400 rokov protestu v Speieri, Lutherovho katechizmu a 350 rokov Kralickej Biblie. 15. augusta 1935 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule umiestnenej na fare (Martinovi Laučekovi, Bohuslavovi Tablicovi, Danielovi Gabrielovi Lichardovi, Michalovi Boorovi a Jozefovi Ľudovítovi Holubymu) sa v Skalici konalo zasadanie Všeobecnej kňazskej konferencie na čele s predsedom seniorom Jánom Palicom a biskupom Samuelom Štefanom Osuským.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia otvoril zbor otázku výstavby veže evanjelického kostola a prijal plány architekta Dušana Jurkoviča, ktorý vypracoval i projekty. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa realizácia stavby odsunula. V roku 1932 bol opravený chrám a podľa pokynov architekta Dušana Jurkoviča konzervovaných 53 (z 80) starých predtolerančných náhrobníkov na cintoríne, uložené boli do konštrukcie pri múre cintorína a opatrené prepísanými nápismi (náhrobníky rodov Bartákovcov, Hamerských, Maloveských, Langhoferovcov, Prokopiovcov, Thurzovcov a i.). V strede cintorína postavili mohylu činiteľom zboru, ktorí boli pochovaní na cintoríne bez označenia: farárom Štefanovi Ďugovi, Karolovi Bobokovi a Ľudovítovi Lichardovi, tolerančným inšpektorom Jánovi Prokopiusovi a Samuelovi Vrchovskému.
Po ďalších zbierkach bol 8. mája 1938 posvätený základný kameň veže a 16. septembra 1938 priviezli vlakom nové zvony. Slávnosť posvätenia veže a zvonov sa uskutočnila 2. októbra 1938 v kostole s biskupom Samuelom Štefanom Osuským.
Ján Ďurovič pracoval i ako člen mestskej rady a mestský kronikár. Viedol Občiansku pokrokovú stranu, ktorá združovala skalických evanjelikov podporujúcich zachovanie Československej republiky. Vo voľbách v roku 1935 bola vďaka spojenectvu s Agrárnou stranou druhou najsilnejšou politickou stranou v meste, zanikla po vyhlásení autonómie. Venoval veľkú pozornosť ekumenickej činnosti, tolerantnému spolunažívaniu medzi jednotlivými zložkami skalického obyvateľstva a patril k ojedinelým predstaviteľom inteligencie, ktorí po vzniku samostatného Slovenska verejne vyjadrili názor proti nespravodlivosti postupu voči Čechom a nabádali k zmierlivosti. Bol iniciátorom a podporovateľom mnohých kultúrnych projektov v meste, starostlivosti o historické pamiatky. V roku 1924 patril k zakladateľom Spolku skalických akademikov (od roku 1927 Združenie akademikov), ktorý dlhé roky viedol, zanikol v roku 1945. K bohatému spoločenskému životu a šíreniu osvety v meste prispievala Živena, v ktorej funkciu tajomníčky vykonávala Oľga Ďurovičová. Popritom sa venovala vedeniu evanjelického spevokolu.
V období druhej svetovej vojny sa v Skalici vyformovalo niekoľko skupín protifašistického odboja a v občianskej ilegálnej skupine Československý národný protiboj, ktorú viedli Dr. Daniel Okáli a Dr. Vladimír Trslín, aktívne pracovali i Ján Ďurovič so synmi Ľubomírom a Slavomírom. Jej členovia (asi 40 príslušníkov) rozširovali letáky, pomáhali utečencom z Čiech a Moravy pri prechode hraníc, získavali informácie, doklady.
Prvou významnou slávnosťou po ukončení vojny boli oslavy 150. výročia postavenia tolerančného kostola a spomienka 50. výročia smrti Daniela Gabriela Licharda v roku 1947, spojená s odhalením sochy Daniela Gabriela Licharda od nár. umelca Ladislava Šalouna a obnoveného pamätníka Jana Amosa Komenského. Medzi najvýznamnejších hostí patrili povereník SNR Dr. Martin Kvetko, Dr. Ursíny, Dr. Clementis a Dr. Lettrich. Ďalšie pripomenutie výročia D. G. Licharda sa uskutočnilo v roku 1952, v období ťažkom pre cirkev.
V rodine bol vzťah k aktívnemu pohybu a športovaniu. Ján Ďurovič bol turistom a k pohybu, zdatnosti, úcte k prírode viedol i synov. Od roku 1933 bol predsedom Klubu československých turistov a lyžiarov v Skalici, patril k iniciátorom vybudovania turistickej chaty na kopci Čupy v Zlatníckej doline podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča, projekt sa však nepodarilo zrealizovať. Patril k vedúcim osobnostiam TJ Sokol po obnovení jej činnosti v roku 1945, spoluorganizoval v marci 1947 župný zjazd ČSOS a na jeseň v septembri 1947 Sokolské slávnosti, na ktorých cvičilo spolu 300 cvičencov. TJ Sokol sa mal zlúčiť 31. marca 1947 so skalickým Klubom slovenských turistov a lyžiarov, čo sa nepodarilo. Zapisovateľom klubu bol v tomto období Slavomír Ďurovič. TJ Sokol zanikla po roku 1948 vznikom jednotnej telovýchovnej organizácie. V Skalici pôsobil i skautský zväz, ktorý v roku 1938 rozpustili. Po jeho obnovení v júni 1945 sa jeho predstaviteľmi stali Ľubomír a Slavomír Ďurovičovci. Organizovali skautské tábory a pobyty v prírode, zúčastňovali sa ako čestná stráž spomienkových osláv. Spolupracovali pri svojich aktivitách s klubom turistov i TJ Sokol, ktorá im zapožičiavala priestory.
Okrem práce v slovenských evanjelických cirkevných spolkoch Ján Ďurovič inicioval a pracoval na založení spoločnej organizácie slovenských, moravských a českých evanjelických kňazov. Skalica sa v roku 1946 stala miestom prvého stretnutia evanjelických kňazov z celého Československa, na ktorom založili organizáciu Konferencia československých evanjelických duchovných.
Produktívny bol v publikačnej činnosti, pracoval i ako redaktor v regionálnej tlači, v rokoch 1928 – 29 bol redaktorom novín Slovenské Pomoravie, ktoré boli oficiálnym vestníkom Okresného osvetového zboru, v rokoch 1936–38 časopisu Moravskoslovenské pomedzie, ktorý šíril potrebu zbližovania ľudí po oboch brehoch Moravy. S podobnými zámermi vznikla po vojne Masarykova československá spoločnosť, za predsedu ktorej zvolili Jána Ďuroviča. Jeho pričinením vznikol po druhej svetovej vojne múzejný spolok, ktorý sa snažil po roku 1945 zriadiť v Skalici okresné múzeum. Už predtým, v tridsiatych rokoch v súvislosti s plánmi na postavenie pomníka Daniela Gabriela Licharda a veže evanjelického kostola vznikla myšlienka zhromažďovania pamiatok a archívneho materiálu po Lichardovi. Základom sa stala pozostalosť po Lichardovskej rodine, ktorú prevzala evanjelická cirkev v Skalici. V októbri 1937 z podnetu Jána Ďuroviča vytvorili združenie, spočiatku s názvom Lichardova knižnica, potom Lichardova spoločnosť so sídlom v Skalici, ktoré malo za cieľ bdieť nad pozostalosťou, dopĺňať ju a propagovať. Popri daroch získaval Ján Ďurovič akvizície i kúpami, na ktoré prispieval podpredseda Ústredného družstva v Bratislave Fedor Houdek. Tak sa fond značne rozrástol a bolo dôležité ho roztriediť, aby bolo možné s ním pracovať. Zo začiatku ho triedil Ján Ďurovič, pričom mu pomáhali František Buchta a učiteľ Samuel Hatala, neskoršie od roku 1943 pod vedením Márie Jeršovej zo Slovenského národného múzea v Martine aj Ľubomír Ďurovič. Archív bol podľa pôvodného zámeru umiestnený v priestoroch na prvom poschodí veže, ktoré architekt Dušan Jurkovič navrhoval priamo pre tento účel. Po smrti Jána Ďuroviča v roku 1955 sa práca s archívom pozastavila, a preto evanjelický farár (neskorší biskup) Rudolf Koštiaľ začal rokovať s vedením Záhorského múzea o jeho prevzatí v snahe, aby bol čo najviac prístupný bádateľom, ale tiež širokej verejnosti. K presunu prišlo v roku 1996.
V roku 1996 prof. Ľubomír Ďurovič v zastúpení celej rodiny daroval do Záhorského múzea v Skalici pre dokumentáciu kultúrnych, duchovných a spoločenských dejín mesta a regiónu hodnotný rodinný archív a knižnicu rodiny Ďurovičovcov, ktoré v súčasnosti vytvárajú samostatnú časť múzejného zbierkového fondu. Ďalší fond vznikol z archívu jeho vlastnej vedeckej činnosti. Mesto Skalica si ho uctilo v roku 2005 udelením Čestného občianstva.
Gratulujeme prof. Ľubomírovi Ďurovičovi k významnému životnému jubileu!

Použitá literatúra
Brezina, Peter: Skalica v rokoch 1918 – 1948, In: Drahošová Viera (ed.): Skalica, 2014.
Ďurovič, Ján: Dvadsať rokov v Skalici na vinici Pánovej (1925-1945), Skalica, 1945.
Ďurovič, Ľubomír: Ešte o Ferdovi Hájkovi. In: Záhorie 3, 2004, s. 38.
Petrovič, Vladimír: Evanjelická cirkev augsburského vyznania, s. 709 – 723, In: Drahošová Viera (ed.): Skalica, 2014.
Buchta, Ján: Lichardova pozostalosť v Záhorskom múzeu. In: Zborník ZM I, 1974, s. 47 – 49.
Ďurovič, Ján: Lichardov archív v Skalici. In.: Litteraria historica slovaca I-II, s. 203-7, Slovenská akadémia vied a umení, Bratislava, rok 1947, 334 s.
Príspevok bol uverejnený v jubilejnom Zborníku FF UK Philologica LXXV Fenomén Ďurovič v roku 2016.

Záhorie 3/2020

0
Cesta obilím. Foto: Richard Drška

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Učitelia jezuitského gymnázia v Skalici od jeho vzniku do roku 1700. Biografické skice
PhDr. Viera Drahošová: Rodina Ďurovičovcov v Skalici
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Ľudové hračky v zbierkach Záhorského múzea
Terézia Pavlásková: Spomienky Márie Kišonovej-Hubovej na Zohor
Lipnica a studnička Anička v Sobotišti /Z dobovej tlače/
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Reštaurovanie obrazov Svätá Barbora a Klaňanie Troch kráľov zo zbierok ZM
PhDr. Richard Drška: Zástavka, kríž, hviezda, šabľa – reštaurovanie dokladov mestskej správy Skalice zo zbierok Záhorského múzea

Obrazová prezentácia projektu reštaurovania sklomalieb

0

Obrazová prezentácia etnografky Mgr. Dity Andruškovej, PhD. k projektu Reštaurovanie ľudových malieb na skle z 1. polovice 19. storočia zo zbierok Záhorského múzea v Skalici, ktorý bol podporený v roku 2019 z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.

 

AMFO 2020

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        AMFO 2020
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          výstava potrvá od 15. júna do 31. júla 2020
                                  výstava je sprístupnená bez vernisáže

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici je usporiadateľom 24. ročníka krajskej súťaže a výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja „AMFO 2020“. Súťaž je postupová – trojstupňová – ocenení a odporučení autori odbornou porotou z regionálnych kôl súťaže postúpili do krajského kola súťaže a následne do celoštátneho kola súťaže neprofesionálnej fotografickej tvorby „AMFO 2020“.
Hlavným cieľom súťaže je nadobúdanie vedomostí, rozvíjanie zručností a umelecko-odborný rast jednotlivcov a kolektívov prostredníctvom poznávania, realizácie a prezentácie umeleckej tvorby v oblasti amatérskej fotografickej tvorby. Súťaž je určená deťom, mládeži a dospelým, nie je tematicky zameraná, ani vymedzená a koná sa každý rok. Vyhlasovateľom a odborným garantom je Národné osvetové centrum z poverenia Ministerstva kultúry SR.
Prihlásení autori súťažia so svojimi fotografickými prácami v troch základných skupinách: v skupine autorov do 16 rokov, v skupine autorov od 16 do 21 rokov a v skupine dospelých autorov – nad 21 rokov, pričom v každej skupine sa súťaží v kategóriách: čiernobiela fotografia a farebná fotografia. Pre všetky tri vekové skupiny bez rozlíšenia veku sú ďalej určené kategórie „multimediálna prezentácia“ a „cykly a seriály“.
Do tohtoročného 24. ročníka krajskej súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby AMFO 2020 postúpilo 62 autorov – fotografov Trnavského kraja s 264 fotografickými prácami. Z toho v skupine autori nad 21 rokov 59 čiernobielych fotografií, 76 farebných fotografi od 37 autorov. V skupine autori od 16 do 21 rokov 9 čiernobielych a 10 farebných fotografií od 8 autorov, v skupine autori do 16 rokov spolu 14 čiernobielych a 31 farebných fotografií od 10 autorov. V kategórii „cykly a seriály“ bolo predložených 17 prác v počte 65 fotografií a v kategórii „multimediálne prezentácie“ boli predložené 4 prezentácie. V tohtoročnej krajskej súťaži AMFO 2020 fotografické práce posudzovala porota odborníkov, umeleckých fotografov a pedagógov z Bratislavy Mgr. Judita Csáderová, Mgr. Rudolf Lendel a doc. MgA. Jozef Sedlák, ktorí rozhodli udeliť diplomy, ceny a čestné uznania.
Výstava je sprístupnená verejnosti od 15. júna do 31. júla 2020 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici. Tohtoročný 24. ročník súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja AMFO 2020 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a realizuje sa i s finančnou podporou Trnavského samosprávneho kraja, ZONER Software a reklamnej agentúry GHSTUDIO v Senici.

Tomáš Jurovatý, Záhorské osvetové stredisko v Senici

Zánik antického dvorca v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?) – PhDr. Vladimír Turčan

0

Antický stavebný komplex, stojaci v 2. – 4. storočí na vyvýšenine Kopce nad dnešnou Stupavou, patrí ku klasickým lokalitám, tvoriacim súčasť historickej štruktúry Záhoria. Unikátnosť lokality spočíva aj v tom, že sa nachádza severne od Dunaja, teda v dobe rímskej už mimo hraníc impéria, v barbariku. Komplex sa nachádzal na trase tzv. jantárovej cesty, spájajúcej Pobaltie s adriatickou oblasťou.
V prvej polovici 2. storočia tu už stálo germánske sídlisko, neskôr sem dorazili rímski legionári a vybudovali menšiu vojenskú pevnosť, postupne niekoľkokrát prestavovanú. Zástavba sa nakoniec zmenila na rozsiahly hospodársky dvorec s hlavnou budovou, kúpeľmi a remeselno-hospodárskym zázemím. Komplex chránený obvodovým múrom sa stal obchodným strediskom regiónu s civilizačným vyžarovaním do okolia, ako ukazuje napr. rozsiahla germánska aglomerácia v priestore dnešného Zohora.
Vieme, ako tento „ostrov“ antiky v barbariku vznikol a akú úlohu plnil. V 4. storočí zanikol a dlho sa myslelo, že príčinou bola zmena politických a vojenských pomerov na strednom Podunajsku. Výskumy, realizované na lokalite v rokoch 1985 – 2004 priniesli nové svetlo aj do tejto otázky. Počas výskumu sa podarilo odkryť a zdokumentovať tri nálezové situácie z tzv. zánikového horizontu (obr. 1).
Prvá z nich bola zistená počas výskumu plochy nádvoria hlavnej budovy (v staršej literatúre označenej ako veliteľská). V jeho severozápadnom nároží bol odkrytý blok muriva, ktorý sa „sklopil“ do dvora tak, že kompaktne dopadol na pôvodnú úroveň terénu – čo bola udupaná zemina. Išlo o stenu, hrubú cca 60 cm, evidentne odtrhnutú od južnej steny chodby na úrovni základov, sklopenú na dvor. Po začistení plochy sa odkrylo jasne identifikovateľné riadkové murivo, pozostávajúce z nahrubo opracovaných vápencov, spájaných kvalitnou maltou (obr. 2). Súčasťou toho bloku boli aj dva okenné otvory s oblúkovitou tehlovou klenbou (obr. 3), šikmými špaletami a takisto šikmým parapetom. Sklopený blok bol narušený dlhodobou orbou, pričom bola zničená horná časť, pôvodne vlastne strana z chodby. Omietka sa zachovala na spodnej strane, pôvodne situovanej na dvor. Jeho jadro však ostalo pomerne kompaktné. Nález bol prevezený do Štátnych reštaurátorských ateliérov v Bratislave, kde boli reštaurované a doplnené okenné otvory (dnes sú vystavené v priestoroch SNM – Archeologického múzea v Bratislave). Je zaujímavé, že z jedného okna sa zachovala chodbová strana, z druhého opačná časť. Vďaka tomu bolo možné rekonštruovať nielen rozmery, ale aj celý profil okien, keďže evidentne boli rovnaké veľkosťou i tvarom. Zmeraním sklopeného muriva sa zistilo, že stavba bola minimálne 400 cm vysoká. Budova bola teda poschodová, alebo stavitelia dodržali normy, uplatňované v Itálii (známe napr. z Pompejí), kde predimenzovaná výška stropu zmierňovala v letných mesiacoch horúčavu.
Iný blok sklopeného muriva o ploche 49 m2 bol odkrytý na ploche medzi severným obvodovým múrom a východným traktom spomenutej hlavnej (veliteľskej) budovy. Múr, hrubý 30 cm (pôvodne, samozrejme, mohol byť hrubší, jeho horná vrstva bola takisto poľnohospodárskou činnosťou zničená), pozostával z nahrubo otesaných vápencových kameňov, ukladaných do riadkov, avšak oproti prvému nálezu bez stôp spájania maltou (obr. 4). Medzi riadkami sa nachádzali tenké pieskové vrstvičky a ani z jednej strany neboli zistené stopy omietnutia. Je možné, že ako spojivo bola použitá nekvalitná malta, časom degradovaná alebo vyplavená. Na rozdiel od predchádzajúcej nálezovej situácie nebolo možné identifikovať, či sklopené murivo pochádza zo severnej steny budovy alebo z tejto časti obvodového múru.
Posledná situácia, súvisiaca so zánikom antického stavebného komplexu, bola zistená, podobne ako stena s okennými otvormi, v priestore pôvodného dvora, avšak na opačnom, juhozápadnom nároží. Išlo o deštrukčnú vrstvu obsahujúcu okrem zeminy a drobných fragmentov stavebnej keramiky aj niekoľko väčších zlomkov korýtkovej krytiny (imbrex). Podľa stavu zachovania išlo o takmer nepoužité kusy, ktoré neboli dlhodobejšie vystavené vplyvu podnebia, akoby boli osadené na strechu tesne pred zosunutím.
Pod všetkými troma lokálnymi deštrukciami sa nenachádzali žiadne stopy neporiadku, odpad alebo podobne. To naznačuje, že v momente sklopenia múrov bol stavebný komplex udržiavaný a obývaný. Spadnuté murivá však už neboli odstránené – obyvatelia dvorec zrejme následne opustili. Treba dodať, že v areáli sa nezistili žiadne stopy ohňa, príčinou zániku osídlenia teda nebol ani požiar.
Otázne je, čo spôsobilo zánik usadlosti a kedy sa tak stalo. Jednoduchšie je odpovedať na druhú otázku, a to vďaka nájdeným kolkom na stavebnej krytine strechy v juhozápadnom rohu dvora. Do týchto korýtok boli ešte pred vypálením vyrazené kolky X. légie, pochádzajúce z jedného razidla (obr. 5). To je samo osebe na antických stavbách dosť unikátny nález (stavby boli permanentne opravované a použité boli kolky s rôznymi razidlami), tentokrát navyše poslúžili k pomerne presnému datovaniu. Na strednom Podunajsku X. légia Gemina pôsobila v rokoch 62 – 68, konkrétne v Carnunte, veľkom meste a vojenskej pevnosti na južnom brehu Dunaja, ležiacom medzi rakúskymi obcami Bad Deutsch-Altenburg a Petronell. Do Panónie bola znova prevelená na prelome rokov 101/102, a to najprv do Aquinca (dnešná Budapešť) a okolo roku 118 do Vindobony (Viedeň). Tu stacionovala až do konca doby rímskej. Dôležité je, že v 3. – 4. storočí sa technické oddiely légie podieľali na stavebných prácach v okolí, napr. na Devíne, v Milanovciach (dnes Veľký Kýr) a v Cíferi-Páci. Aj vzhľadom na datovanie ostatných mobilných nálezov zo Stupavy pripadá do úvahy ako doba dovozu a využitia kolkovanej strešnej krytiny práve posledné obdobie.
Odpoveď sa našla aj na druhú otázku, teda čo spôsobilo, že murivá sa nerozpadali, ale sklopili na vtedajšiu úroveň terénu. Podobné situácie občas archeológovia registrujú aj na iných lokalitách doby rímskej, kde pôvodne stála murovaná zástavba. Najviac takýchto nálezov bolo zistených v spomenutom Carnunte, vzdialenom len 20 km vzdušnou čiarou od Stupavy. Tomuto javu sa detailne venoval Dr. M. Kandler, popredný rakúsky odborník na dobu rímsku a antické staviteľstvo. Jeho prekvapujúce zistenia a závery sú platné aj pre stupavský dvorec. Dokázal, že k sklápaniu celých stien došlo podľa kritérií archeologického datovania v 4. storočí, čo korešponduje s datovaním zánikového horizontu v Stupave. Pre tento jav našiel odpoveď v štúdiu antických písomných prameňov, týkajúcich sa zmieneného obdobia: išlo o následky silného zemetrasenia, ktoré práve v 4. storočí postihlo Carnuntum a okolie. Zemetrasenie bolo také silné, že časť budov v meste, ktoré sa zrútili, už neopravili a nechali (na neskoršiu radosť archeológov) svojmu osudu. Treba ale dodať, že zemetrasenie postihlo región na sklonku Impéria a Rimania mali vtedy už iné problémy ako opravovať rozpadnuté stavby v postupne sa vyľudňujúcom Carnunte, ležiacom navyše na periférii antického sveta.
Ako dokazujú seizmologické mapy, zemetrasenie muselo byť natoľko rozsiahle, že sa zem hýbala aj v regióne Malých Karpát, a teda tiež na Záhorí. Záchvevy zeme tak pocítili aj obyvatelia dvorca nad dnešnou Stupavou. Podobne ako v Carnunte aj tu došlo k zrúteniu domov, pričom sa časť múrov sklopila, čo je typické pre tieto prírodné katastrofy.
Pátranie po archeologických dokladoch zemetrasenia v okolí však neprinieslo úspech. Čiastočne sklopené murivá, avšak nie do vodorovnej polohy, sa zistili na Bratislavskom hrade, kde stála antická zástavba už v 1. storočí pred n. l. a v Rusovciach, antickej Gerulate. Dôvody naklonenia murív tu však nemuseli súvisieť so zemetrasením. Susedný Devín, kde takisto stáli v dobe rímskej murované budovy, bol stredovekou a novovekou zástavbou natoľko zmenený, že zánikový horizont doby rímskej sa nezachoval. Pokiaľ boli zemetrasením poškodené aj príbytky domorodého obyvateľstva v okolí Stupavy, v archeologických nálezoch po nich stopy, samozrejme, neostali.
Jediným dokladom, že aj priľahlé slovenské územie bolo touto prírodnou katastrofou postihnuté, je zatiaľ len svedectvo výskumu v Stupave. Je to zároveň dosiaľ najstarší zaregistrovaný doklad zemetrasenia v dejinách Slovenska, zachytený aj v antických písomných prameňoch. Vďaka tomu máme zároveň vôbec najstaršie fyzicky doložené okná severne od Dunaja, čo je zaujímavý poznatok aj pre dejiny architektúry.

Použitá literatúra
KANDLER, M. Eine Erdbebenkatastrophe in Carnuntum? In Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 41, 1989, 313–336.
KANDLER, M., DECKER, K., GANGL, G. Archäologische Befunde von Erdbebenschäden von Carnuntum und ihre seismotektonische Interpretation. In G. H. Waldherr/A. Smolka (Hrsg.): Antike Erdbeben im alpinen und zirkumalpinen Raum. Stuttgart 2007, s. 116–132.
LŐRINCZ, B. Die Stempelziegel der Legio X Gemina in Pannonien und im benachbarten Barbaricum. In Vindobona. Die Römer im Wiener Raum. Ausstellung Wien 1977-1978. Wien 1977, s. 144–146.
TURČAN, V. Zánikový horizont stavebného komplexu z doby rímskej v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?). In Branislav Kovár – Matej Ruttkay (zost.): Kolaps očami archeológie. Nitra 2019, s. 159–164.

Záhorie 2/2020

0
Labute na rybníkoch pri Skalici. Foto: Andrea Gaďourková

PhDr. Vladimír Turčan: Zánik antického dvorca v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?)
PhDr. Richard Drška: Písomnosti skalických cechov v zbierkach Záhorského múzea
PhDr. Mária Zacharová: Stredoveký odkaz Kostolišťa
Mgr. Veronika Chňupková: Stavba obecného domu v Petrovej Vsi
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Tradičné techniky výzdoby kraslíc
PhDr. Peter Brezina: Pamätník Jana Amosa Komenského v Šaštíne-Strážach
Milan Greguš: Za akad. maliarom Milanom Kubíčkom

Nové knihy / Správy
Spomienka na PhDr. Konštantína Palkoviča, CSc. (PhDr. Viera Drahošová)
Jubilant RNDr. Anton Dinka (PhDr. Peter Michalovič)

Voľné pracovné miesto – lektor/ka v Kopčanoch

0

Žiadosti, prosím, zasielajte do konca mesiaca máj 2020 na kontakt uvedený vo formulári.

voľné pracovné miesto – lektor/ka v Kopčanoch

Stratené pralesy

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Stratené pralesy
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          výstava potrvá od 7. februára do 29. mája 2020
                                  výstava je sprístupnená bez vernisáže
Kurátor výstavy:         Ing. Tomáš Mlynský

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici pripravilo v spolupráci s Balneologickým múzeom v Piešťanoch výstavu s názvom Stratené pralesy.
Na výstave sa návštevníci môžu oboznámiť s dávno vyhynutými rastlinami vo forme fosílií, napríklad s obrovskými plavúňmi a prasličkami, ktoré rástli v prvohorách. Je vhodnou metodickou pomôckou pre žiakov základných, stredných a vysokých škôl. Vystavované exponáty sú dôkazom premeny a prispôsobovania sa rastlín v procese evolúcie na našej planéte, ktorá neustále prebieha aj v súčasnom období.
Časť výstavy je venovaná skamenenej živici dávnych stromov – jantáru. Návštevník sa dozvie ako vznikol, aké má vlastnosti a kde sa nachádzajú jeho najznámejšie náleziská. Jantár často obsahuje fosílne organické zvyšky, najčastejšie hmyz, rastliny a vzácne aj stavovce. Kvôli zvýšeniu atraktivity pre návštevníkov, boli na výstavu vybrané práve vzorky jantáru obsahujúce fosílny hmyz.
Výstava sa venuje i drevnému opálu. Drevný opál (silicifikované – prekremenelé drevá) vznikol impregnáciou dreva roztokom kyseliny kremičitej. Vznik drevných opálov úzko súvisí s vulkanizmom, ktorý prebiehal na Slovensku v období treťohôr. Preto je výskyt drevných opálov viazaný na vulkanické pohoria – Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Slánske vrchy, Poľana a pod. V okolí Piešťan môžeme takéto silicifikované drevá nájsť na poliach v okolí obce Častkovce, je to zároveň aj jediný výskyt v oblasti.
Výstava prezentuje i vznik a vývoj rastlín, od prvých suchozemských rastlín z obdobia silúru až po súčasnosť. Vystavované exponáty pochádzajú zo Slovenska, ale aj zahraničia. Medzi významné exponáty patria nálezy fosílnej flóry z obdobia druhohôr z lokality Prašník. Ide o kriedové sedimenty, v ktorých sa nachádzajú početné zvyšky rastlinstva. Medzi najčastejšie nálezy patria úlomky vetvičiek ihličnanov rodu Geinitzia a listy rôznych druhov papradí. Medzi vzácne nálezy patrí krásne zachovalý list magnólie. Ďalšou významnou lokalitou je Rádiový vŕšok –Červená veža. Vekovo je oveľa mladšia ako Prašník, spadá do obdobia treťohôr. V tejto oblasti vystupujú na povrch tzv. „piešťanské pestré vrstvy“ – piešťanská formácia. Sú to pestrofarebné lavice pieskovcov a zlepencov, v ktorých sa bežne nachádzajú odtlačky listov briez, jelší, topoľov, bukov a dubov.

Ing. Tomáš Mlynský
Balneologické múzeum Piešťany

Opätovné otvorenie múzea verejnosti

0

Vážení návštevníci, milí priatelia,

oznamujeme vám, že v súlade s uvoľňovaním preventívnych opatrení kvôli zamedzeniu šírenia nákazy COVID-19 je od 6. mája ukončený obmedzený režim prevádzky nášho múzea.

Prosíme návštevníkov o dodržiavanie hygienických opatrení vydaných Úradom verejného zdravotníctva č. OLP/3795/2020 zo dňa 5. mája 2020 počas návštevy expozície a výstavných priestorov múzea:

  1. vstup a pobyt v expozícii a výstavných priestoroch bude umožnený len osobám s prekrytými hornými dýchacími cestami (rúško, šál, šatka);
  2. pri vchode do múzea žiadame návštevníkov, aby si vydezinfikovali ruky pripravenými dezinfekčnými prostriedkami;
  3. zachovávať odstupy osôb minimálne 2 m (nevzťahuje sa na rodiča s dieťaťom);
  4. počet návštevníkov v je obmedzený na maximálne 5 osôb.

Opätovne sú pre návštevníkov sprístupnené výstavné priestory a Stála expozícia s Galériou Júliusa Koreszku. Výstava Stratené pralesy je predĺžená do 29. mája 2020.

Záhorské múzeum bude pre verejnosť otvorené od pondelka do piatka od 8.00 do 16.00 hod.

Tešíme sa na vašu návštevu.