nedeľa, 3 júla, 2022
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

665 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Skalické venčeky, vence a čepce v zbierke Záhorského múzea v Skalici – Mgr. Dita Andrušková, PhD.

0
Ukážka úpravy hlavy nevesty a vydatej ženy na skalickej svadbe, na snímke nevesta Júia Danieliková (zľava) spolu s Teréziou Bráneckou, Skalica, 2. štvrtina 20. storočia

Účes a pokrývka hlavy patria v ľudovom odievaní k najarchaickejším prvkom. Základnou súčasťou úpravy hlavy vydatej ženy bol čepiec, ktorý v porovnaní so slobodným dievčaťom zdôrazňoval jej rozdielny stav. Obradový rituál čepčenia (čepeňí) sa vykonal pred ukončením
svadobného obradu, po ňom už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Vonkajšia forma čepcov zároveň predstavuje jedno z najdôležitejších regionálnych špecifík ženského ľudového odevu.
Sviatočným odevným doplnkom dievčat a slobodných mladých žien boli okrúhle venčeky (vjenečky) zhotovené z umelých bielych kvietkov a zelených lístkov. Nosili ich na cirkevné sviatky, procesie, ako aj rôzne spoločenské a rodinné udalosti. Základ účesu tvorili dva spletené vrkoče (cup) stočené vzadu na hlave do kolieska (šiška). Nevesty si vo väčšine obcí a miest na Záhorí zdobili na svadobný obrad hlavu vencom, základ účesu bol rovnaký ako pri nosení venčeka. Vjenec bol zhotovený zo zelených lístkov rozmarínu v tvare lomeného oblúka, ozdobený umelými bielymi kvietkami, v zadnej časti hlavy na zátylku so stuhou. Na svadobný veniec sa neveste zvyčajne skladali kamarátky.

Skalické ženy v čepcoch a sviatočnom odeve, foto E. A. Pinkalský, 1930

Čepce sa nosili na všedné i sviatočné príležitosti a zhotovovali ich z rozmanitých druhov materiálu: od podomácky utkaného plátna po rôzne druhy priemyselne vyrábaných textílií. Na sviatočné a slávnostné čepce sa používali drahšie, kvalitnejšie a ozdobnejšie materiály ako na každodenné nosenie. Jednoduché pracovné čepce si dokázali ženy ušiť samy, sviatočné zhotovovali len zručnejšie miestne znalkyne. Najvzácnejšie boli svadobné, ktoré mali okrem obradovej aj symbolickú, estetickú a reprezentačnú funkciu. Svadobný čepiec darovala neveste krstná matka, ktorá ju tiež pomáhala čepčiť. Obradné čepčenie sa zachovávalo aj v časoch, keď už nosenie čepcov zaniklo a nahradili ich šatky.
V opise skalického ľudového odevu od Pavla Blaha z roku 1893 sa dozvedáme, že sa bežne nosili dva typy čepcov: tvarovo väčšie sedliacke z roľníckeho prostredia a menšie remeselnícke. Roľnícke čepce charakterizujú dlhé ozdobné stuhy nazývané pentle (čepce s pentlama). V 2. polovici 20. storočia sa tejto téme venovala odborná pracovníčka a etnografka múzea Mária Zajíčková (Čepce a šatky v zbierkach Záhorského múzea v Skalici, 1991), ktorá vypracovala typológiu čepcov na Záhorí vychádzajúcu z umelecko-historických slohov. Skalické charakterizuje ako podvariant čepcov v štýle biedermeier, pre ktoré je typické kvalitné krajčírske spracovanie, búdkovitý tvar, tylový základ dienkovej časti, bohatá výzdoba stuhami a umelými kvetmi. Pastelová farebnosť (najmä ružová, bledomodrá, bledozelená alebo krémová) korešpondovala s odevom. Charakteristický vzhľad vytvárala horná temenná časť vykladaná do oblúka, umiestnená vysoko nad čelom. Dve predné (väčšinou užšie) hodvábne stuhy sa zaviazali pod krkom, dve zadné viseli na chrbte. Na čepce v štýle biedermeier sa uväzovala biela batistová šatka s kvetovanou výšivkou. Vychádzajúc zo súčasnej odbornej literatúry (Benža, 2017) možno skalické čepce vo všeobecnosti typologicky priradiť k meštianskemu typu čepcov s charakteristickým uväzovaním pod krkom.

Svadobný skalický čepiec, 2. štvrtina 20. storočia

V zbierkach Záhorského múzea v Skalici sa nachádza vyše 30 rôznych zbierkových predmetov, ktoré tvoria sviatočné venčeky, vence neviest, sviatočné a svadobné čepce priamo zo Skalice. Zarámované procesiové venčeky (E-2791, E-4879) sú pamiatkou na úpravu hlavy mladých dievčat počas slávnosti sviatku Božského Srdca Ježišovho z 1. štvrtiny 20. storočia. Základ venčeka oblúkového tvaru tvoria drobné voskové aplikácie bielej farebnosti, znázorňujúce púčiky a lupienky kvetov. Prichytené sú na ohybnom tenkom drôte poloblúkovitého tvaru, dopĺňajú ich sušené lístky myrty, miestami so zachovalou pôvodnou zelenou farebnosťou. Ústredným motívom sú v strede situované symboly v podobe kríža, kotvy a srdca odkazujúce na motív viera – nádej – láska. Najvýraznejšie je ústredné srdce s červenou farebnosťou, cez ktoré prechádzajú kríž a kotva zhotovené z papiera. Podklad je vystlaný farebným ozdobným papierom, oba venčeky sú umiestnené v drevenom ráme štvorcového tvaru, v hornej časti s vyrezávaným štítom s krížom. Rozmermi sú podobné, na výšku dosahujú 44 – 46 cm, šírku 34 – 36 cm a hĺbku do 8 cm.

Veniec skalickej nevesty z roku 1893

Najstarší identifikovaný svadobný zarámovaný veniec pochádza z remeselníckeho prostredia a odkazuje na tri generácie rodiny Pinkalských zo Skalice. Základ výplne tvorí do stredu komponovaná vosková soška Panny Márie vo svetlých pastelových tónoch, umiestnená do stredu svadobného venca. Z priloženého lístka s ručným písmom sa dozvedáme, že voskovú sošku zhotovil Johann Pinkalský v roku 1859. Odkazuje na voskára a pernikára, ktorý sa do Skalice prisťahoval spolu so svojou manželkou Františkou, rod. Strčálkovou, z Napajadel. Mali spolu štyroch synov (Teodora, Fridricha Teodora, Engelberta a Jána). Svadobný veniec priložený k voskovej soške odkazuje na svadbu jeho tretieho syna Engelberta I. Pinkalského (1864 Skalica – 1936 Skalica), ktorý sa vo Viedni vyučil pekárnikársko–pekárskemu remeslu a dňa 22. mája 1893 sa zosobášil s Františkou Pospechovou v Skalici. Potvrdzuje to aj vyrytý dátum na zadnej časti dreveného rámu s menom nevesty: Engellbert Františka Pinkalsky 22. 5. 1893. Po presťahovaní sa z Viedne do Skalice si otvoril pekársku živnosť a venoval sa vinohradníctvu. S manželkou mali spolu sedem detí, prvorodeným bol známy fotograf, maliar a notár Engelbert (Andel) Pinkalský (1894 Viedeň – 1954 Skalica). Základ svadobného venca tvorí drôtená oblúkovitá konštrukcia, dekorovaná množstvom umelých pestrofarebných kviet-kov, súčasťou je aj časť tylového závoja. K vencu je tiež priložené zelené svadobné pierko ženícha. Zbierkový predmet má výšku 43 cm, šírku 35,5 cm a hĺbku 8 cm.

Svadobný skalický čepiec, 2. štvrtina 20. storočia

Z toho istého roku pochádza aj druhý zarámovaný svadobný veniec z roľníckeho prostredia (E-3111). Zhotovený je rovnako ako procesiové venčeky – pozostáva z tvarovateľného drôtu s drobnými voskovými aplikáciami tvaru kvetových púčikov. V porovnaní s venčekmi má však väčší rozmer, lomený tvar a celkovo bohatšiu výzdobu. Vo vnútri má priložený lístok, z ktorého sa dozvedáme presný dátum svadby – 3. októbra 1893 (nápis v maďarskom jazyku), nachádzajú sa tu aj iniciály ZM. Drevený rám má výšku 29,5 cm, šírku 24,5 cm a hĺbku 7 cm.
Tretí svadobný veniec je súčasťou v zbierkach unikátnej kolekcie svadobných predmetov, pozostávajúcej z ozdobného venca pre nevestu (E-8167), pierka pre ženícha (E-8168) a štyroch malých svadobných pierok (E-8173 – 8176). Pochádzajú zo svadby Jána Kvaltína a Boženy Benešovej, ktorá sa uskutočnila dňa 4. februára 1947 v Skalici. Spolu s nadobudnutými predmetmi získalo múzeum aj sobášny list, svadobnú fotografiu a telegramy blahoprajúce k svadbe. Základ svadobného venca tvorí ohybný drôt v tvare čelenky, bohato ozdobený umelými kvietkami, lístkami a drobnými ozdobami z vosku.
Základ sviatočných skalických čepcov tvorí tylové dienko bielej farebnosti, ktoré býva dekorované drobnými prešívanými bodkami. Variáciami je aj na tyle našitý drobný kvetovaný vzor (E-831, E-6650) alebo väčšie výraznejšie bodky (E-4966, E-5023). Čelenkovú časť čepca tvorí nahusto naskladaný tyl, prešívaný v dvoch až štyroch radoch. Čelenkovú aj dienkovú časť zdobia naskladané jednofarebné úzke saténové stuhy. V dienkovej časti sú tieto stuhy spolu s naskladaným tylom alebo paličkovanou čipkou našité v dvoch pozdĺžnych radoch v tvare poloblúkov. Ďalším ozdobným prvkom sú drobné fúkané koráliky prevažne striebristej farebnosti a mašľa v zadnej dolnej časti čepca. Zadné stuhy bývajú po obvode lemované našitým úzkym pásom bielej strojovej čipky. Dve užšie stuhy rovnakej farebnosti, slúžiace na uväzovanie pod bradou, sú zvyčajne nezdobené. Súčasťou dekorácie sú aj textilné aplikácie v podobe umelých kvietkov. Strihom, materiálom a výzdobou sú čepce podobné, najviac ich rozlišuje celková farebnosť vychádzajúca z farebnosti stúh. Z desiatich kusov je päť modrých (E-831, E-3090, E-4966, E-5474, E-7727), štyri ružové (E-3426, E-4967, E-6650 a E-5324) a jeden žltý (E-5032).
Svadobné skalické čepce sú so sviatočnými sedliackymi typologicky, materiálovo aj farebne podobné, odlišuje ich však výrazne bohatší dekor. Pás umelých jabloňových kvetov a púčikov ruží v hornej temennej časti pripomína bohatú kyticu. Naskladané prešívané stužky a čipky na dienku dopĺňajú tvarovo väčšie kvetované textilné aplikácie, bohatší je aj dekor z našitých korálikov. Zhotovené sú z fúkaného skla prevažne striebristej farebnosti guľatého alebo pozdĺžneho tvaru. Textilné kvetované aplikácie dekorujú aj stuhu v časti zátylku, zadné stuhy s motívom tečúcej vody sú lemované strojovou čipkou. Našitý dekor stúh, čipky a korálikov je taký bohatý, až úplne zakrýva tylový základ dienka.

Sviatočný čepiec zo Skalice, 2. štvrtina 20. storočia

Podobne ako pri sviatočných čepcoch prevláda jeden základný farebný tón (stuhy aj farebný dekor kvetín je rovnaký), prípadne ich dvojkombinácia (stuhy v inej farbe ako kvety). V zbierkach máme tri ružové (E-3305, E-5473, E-6956) a dva bielo-krémové (E-774, E-777). Po jednom kuse sú zastúpené modrý (E-3306) a žltý (E-3428). Stretávame sa aj s kombináciami ružovo-bielej (E-3091, E-3304, E-3427) a modro-bielej (E-3306). K vôbec najbohatšie zdobeným a najreprezentatívnejším kusom patria biely a ružový skalický svadobný čepiec, sprístupnené v stálej expozícii múzea (E-774, E-6956 a). Rozmermi dosahujú v dienkovej časti čepca približne 30 x 20 cm (výška, šírka), čelenková časť býva vysoká až do 8 cm. Najdlhšiu časť tvoria zadné stuhy šírky 12 – 17 cm a dĺžky 40 – 45 cm, takže celková dĺžka čepca dosahuje až okolo 80 cm.
Osobitosťou v zbierkach je typologicky rozdielny sviatočný remeselnícky čepiec (E-827). Rozmerom je menší, dienkovú časť má husto prešívanú čiernou skladanou strojovou čipkou a širšou čiernou stuhou na vrchnej časti mašle, v čelenkovej časti je ozdobený umelými textilnými kvetmi.

Svadobné skalické čepce, 2. štvrtina 20. storočia

Záverom možno zhrnúť, že sviatočné a svadobné skalické čepce predstavujú jedno z najdôležitejších špecifík ženského ľudového odevu, ktorých osobitosť presahuje regionálny rozmer. V zbierkach Záhorského múzea v Skalici sa nachádza celkovo 27 kusov zbierkových
predmetov, ktoré tvoria sviatočné venčeky (2 ks), vence neviest (3 ks), sviatočné (11 ks) a svadobné skalické čepce (11 ks). Ako súčasti ľudového odevu pochádzajú prevažne z roľníckeho prostredia v medzivojnovom období, dva zbierkové predmety majú pôvod z prostredia remeselníckeho. Všetky tri svadobné vence sú presne datované (dva z roku 1893; mladší z roku 1947). Najstarší svadobný veniec pochádza od rodiny Pinkalských zo Skalice. Patril Františke, rod. Pospechovej, matke významného skalického fotografa, maliara a notára Engelberta (Andela) Pinkalského. Dva najbohatšie zdobené svadobné čepce sú sprístupnené návštevníkom v stálej expozícii múzea, prezentované ako súčasť ľudového obradového odevu Skalice.

Použitá literatúra a pramene
BENŽA, Mojmír. Tradičný odev Záhoria. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici 2017, 156 s.
BENŽA, Mojmír. Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby 2015, 300 s.
BENŽA, Mojmír. Čo sa nosilo v Skalici pred sto rokmi. In. Záhorie, 1993, roč. II., č. 4, s. 22-23.
DRŠKA, Richard. Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici. Svadobné čepce zo Skalice a Čár. In. Záhorie. 2015,
roč. XXIV., č. 2, s. 20-22.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Čepce a šatky v zbierkach Záhorského múzea v Skalici. Záhorské múzeum Skalica 1991, 16 s.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Tradičný odev skalických mešťanov. In. Skalica. (ed.) Drahošová Viera. Mesto Skalica v spolupráci
so Záhorským múzeum Skalica 2014, s. 914.
Štátny archív Bratislava, Zbierka cirkevných matrík, Matriky farnosti Skalica, Matrika sobášov 1883-1895.
Engelbert Pinkalský. Katalóg k výstave Fotograf a maliar Engelbert Pinkalský v Záhorskom múzeu v Skalici. 2004,
kurátorka Viera Drahošová, autori textov Štefan Zajíček a Miroslav Čársky. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici
2004.

Záhorie 3/2022

0
Pohľad z vrchu Čelo v Malých Karpatoch. Foto: Pavol Vandelia

PhDr. Richard Drška: Najstarší list mesta Skalice
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Skalické venčeky, vence a čepce v zbierke Záhorského múzea v Skalici
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Prvé písomné správy o Rohožníku
Mgr. Terézia Pavlásková, Ing. Jozef Pavlásek: Vysťahovalectvo Zohorčanov do Ameriky koncom 19. a začiatkom 20. storočia
Ing. Tomáš Čejka, PhD.: Mäkkýše Stupavy a blízkeho okolia
Prof. Ing. František Mátel, CSc.: Strýc Frola Páňík trošku inak

Nové knihy / Správy
Kniha o senickej Cantilene (PhDr. Peter Michalovič)
Stodoua 1820 – 2022 (PhDr. Richard Drška)
Po stopách T. G. Masaryka (redakcia)
Cena na MUSAIONfilme pre Záhorské múzeum (redakcia)

Zelené kádre – výstava

0

Tlačová správa

Názov podujatia:      Zelené kádre. Sedliacke vzbury a hnutia v Rakúsko-Uhorsku a jeho nástupníckych štátoch

Organizátori:             University College London, Inštitút slovanských a východoeurópskych štúdií; Vedecko výskumné centrum Slovinskej                                    akadémie vied a umení; Historický inštitút Milka Kosa (Ljubljana), TTSK – Záhorské múzeum v Skalici, Národné                                          múzeum oslobodenia (Slovinsko), Mestské múzeum Varaždín (Chorvátsko)

Kurátori výstavy:     Jakub Beneš, Petra Svoljšak

Miesto:                     Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:        vernisáž výstavy v piatok 1. júla 2022 o 16.30 hod.

                                  výstava potrvá do 31. augusta 2022

Záhorské múzeum v Skalici participuje na medzinárodnej výstave, ktorá bude slávnostne otvorená 1. júla 2022 v Skalici. Výstava Zelené kádre. Sedliacke vzbury a hnutia v Rakúsko-Uhorsku a jeho nástupníckych štátoch ponúka ojedinelý pohľad na roľnícku históriu Záhoria a ďalších regiónov bývalej rakúsko-uhorskej monarchie v období svetových vojen. Zameriava sa na dedinčanov a aktivistov, ktorí sa snažili roľníkom priznať právo na sebaurčenie rôznymi cestami od konca 1. svetovej vojny cez 2. svetovú vojnu. Niektorí z nich sa uchýlili k odvetnému násiliu, ako sedliaci v predchádzajúcich revolúciách v minulých storočiach. Ďalší navrhovali nové formy sebaurčenia, samosprávy a viedli roľnícke politické hnutia, ktoré dramaticky expandovali po roku 1918. Mnohými z týchto udalostí sa ako zelená niť tiahlo tieňové vojenské hnutie desiatok stoviek sedliackych dezertérov, ktorí sa objavovali ku koncu 1. svetovej vojny naprieč slovanskými územiami Rakúsko-Uhorska: Zelené kádre. Hoci boli Zelené kádre začiatkom 20. rokov minulého storočia všade rozpustené, inšpirovali roľníkov k aktivitám v medzivojnovom období a poskytli model vidieckemu odporu v rokoch 1939 – 1945.

Výstava prezentuje fotografie a dokumenty na túto tému z 15 múzeí, archívov a knižníc z Chorvátska, Slovinska, Slovenska, Čiech, Rakúska a Poľska. Mnohé z nich sú ojedinelé a až doteraz neboli ešte verejnosti prezentované. Spolu poukazujú na dôležitú úlohu, ktorú vidiek bývalého územia Rakúsko-Uhorska zohral v európskych dejinách 20. storočia. Výstava sa taktiež bude konať toto leto v Chorvátsku, v Mestskom múzeu vo Varaždíne a v Slovinsku, v Národnom múzeu oslobodenia v Maribore.

V kultúrnom programe vernisáže sa predstaví Mužský zbor Kúcané.

Cena Františka Pospíšila na MUSAIONfilme 2022

0

Záhorské múzeum v Skalici získalo Cenu Františka Pospíšila (1885–1958) na MUSAIONfilme 2022 v Uherskom Brode za objavné zobrazenie významnej historickej osobnosti a jeho diela vo filme Páter Paulín Bajan OFM. Film si môžete pozrieť na našom youtube: https://www.youtube.com/watch?v=8EpHo_vsiTE.

Festival múzeí 2022

0

Pracovníci Záhorského múzea sa zúčastnili 18. ročníka Festivalu slovenských múzeí, ktorý sa konal v dňoch 5. – 7. júna v krásnom prostredí Múzea vo Svätom Antone, ktoré v tomto roku oslavuje 60. výročie svojho vzniku. Tradičné podujatie Zväzu múzeí na Slovensku bolo obohatené oslavami 30. výročia ZMS, ktoré pripadalo na rok 2020, kedy ich nebolo možné zrealizovať. V nedeľu 5. júna začal festival prezentáciou múzeí v obnovenej sýpke kaštieľa, kde malo svoj stánok i Záhorské múzeum. Podujatie bolo prístupné aj verejnosti a návštevníci získali informácie o slovenských múzeách na jednom mieste. Podvečer organizátori pripravili na nádvorí kaštieľa ukážku sokoliarskej skupiny sv. Bavona zo Štiavnických Baní s preletom orla nad múzejníkmi a spoločenský večer. V pondelok program otvorila konferencia „Prírodovedné zbierky na Slovensku – príťaž alebo obohatenie zbierkového fondu?“ a komentované prehliadky bohatých expozícií v kaštieli vo Svätom Antone. Počas slávnostného večera 6. júna 2022 Zväz múzeí na Slovensku udelil viaceré ocenenia, po prvýkrát bola udelená aj cena Z. Z. Stránskeho. Pozvaným účastníkom bol prezentovaný filmový dokument k 30-ročnej histórii zväzu a najnovší edičný počin Zväzu múzeí na Slovensku – tretia časť publikácie Príbeh predmetu – Rok 1945. Na realizácii knihy i celého podujatia sa ako člen Predstavenstva Zväzu múzeí podieľal i náš kolega Martin Hoferka. V posledný deň boli naplánované exkurzie v Banskej Štiavnici, spiatočnou cestou sme navštívili expozície v Múzeu v Novej Bani a v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku.

Medzinárodný deň detí – Maľované džbánky

0

Tlačová správa

Názov podujatia:      Medzinárodní deň detí – Maľované džbánky

Organizátori:             Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici

Miesto:                       Stála expozícia Záhorského múzea v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:        v stredu 1. júna 2022 od 8.00 do 15.00 hod.

V Záhorskom múzeu v Skalici sa nachádza rozsiahla zbierka fajansových džbánkarských výrobkov pochádzajúcich z najvýznamnejších remeselníckych dielní na západnom Slovensku a ukážky produkcie holíčskej manufaktúry. Spolu s výšivkami a ľudovými rezbárskymi prácami patria k pôvodným blahovským zbierkam, ktoré sa rokmi postupne rozširovali. Rozmanité fajansové výrobky zhotovené prevažne v 18. – 19. storočí, všeobecne označované pojmom slovenská ľudová fajansa, v mnohom odkazujú na staršie tradície späté s výrobkami novokrstencov – habánov. Zbierka je veľmi rozmanitá, či už z pohľadu jednotlivých druhov (najmä dekoratívne a cechové džbány, pyskaté a uzavreté džbány typu sova, menšie džbánky, taniere a misy) alebo spôsobu ich výzdoby (rastlinné, zvieracie, geometrické, figurálne námety alebo ich kombinácia). Veľkú kolekciu múzeum prezentuje v stálej expozícii v časti „Blahovská izba“, kde bola nainštalovaná pri vzniku múzea v roku 1905 architektom Dušanom Jurkovičom.

V snahe priblížiť pestrosť zbierky a vynachádzavosť našich predkov detskému návštevníkovi, pripravilo Záhorské múzeum pri príležitosti Medzinárodného dňa detí podujatie Maľované džbánky. Pozostávať bude z komentovanej prehliadky džbánkarských výrobkov spojenej s premietaním zaujímavých výzdobných prvkov. Pripravené budú predlohy na vymaľovávanie alebo tvorbu vlastnej výzdoby, pre menších skladanie rozbitých džbánkov (puzzle). Námet gajdoša na džbáne bude prezentovaný ukážkou gájd zo zbierok múzea. Podujatie budú sprevádzať i ďalšie aktivity k prezentácii.

Skupinové návštevy prosíme z kapacitných dôvodov ohlásiť vopred (034/6644230).

Deň otvorených dverí pri príležitosti Noci múzeí

0
Noc múzeí 21. mája 2022 - plagát

Tlačová správa

Názov podujatia:      Noc múzeí 2022 – Deň otvorených dverí

Organizátori:             Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici

Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:        v sobotu 21. mája 2022 o 10.00 – 18.00 hod.

Každoročne múzeá pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí otvárajú svoje dvere návštevníkom s ponukou sprievodných podujatí. Záhorské múzeum Vás srdečne pozýva na Deň otvorených dverí v sobotu 21. mája od 10.00 do 18.00.

Vo vestibule múzea sa môžu návštevníci zblízka oboznámiť s historickou zástavou skalického Dobrovoľného hasičského zboru z roku 1937 a ďalšími zbierkovými predmetmi dokladajúcimi históriu hasičov.

Vo výstavnom priestore k 650. výročiu povýšenia Skalice na slobodné kráľovské mesto prezentujeme panelovú výstavu o jej histórii s názvom Skalica.

Každú celú hodinu budú pripravené komentované prehliadky Stálej expozície Záhorského múzea.

Vo vestibule budeme priebežne premietať čiernobiely film Skalica 750 z roku 1967, ktorý vznikol podľa námetu Ľudovíta Buchtu a dve nové propagačné videá o Záhorskom múzeu a jeho expozíciách z roku 2020 z dielne Erika Čermáka.

Vo vestibule ponúkame návštevníkom zadarmo duplicitné alebo do nášho fondu sa nehodiace knihy. K dispozícii na doplnenie alebo pre záujemcov budú i staršie čísla časopisu Záhorie.

Časopis Záhorie

0

Do roku 2016 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledné ročníky predávame (2017 – 2022 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2022 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2022.

Jubileum Viery Lukáčkovej

0
Jubilantka Viera Lukáčková (vpravo) spolu s Danou Janáčkovou a Dušanom Krivským pri vyhodnotení čitateľskej súťaže Kniha Záhoria v Záhorskom múzeu v roku 2013. Foto: R. Svíba

Viera Lukáčková (rod. Mináriková) sa narodila 1. mája 1937 v Záhorskej Vsi Antónii, rod. Kantnerovej a Vincentovi Minárikovi. V roku 1938 jej v dôsledku tuberkulózy zomrel otec a silný vzťah si vytvorila k starému otcovi Kantnerovi, ktorý mal príbuzenstvo z oboch strán Moravy, kde trávila detstvo. Ľudovú školu skončila v Záhorskej Vsi, kde ju učili pedagógovia Elena Voltemarová a Ján Fischer. Veľmi rada spievala a najsilnejším zážitkom jej boli sólové vystúpenia so skladbou Ave Mária v miestnom kostole. V roku 1956 maturovala na Strednej pedagogickej škole v Bratislave, prázdniny počas štúdia trávila ako väčšina študentov často na rôznych brigádach. Učiteľsky začala pôsobiť v roku 1956 na ZDŠ v Lábe. Tu si s Alojzom Lukáčkom v roku 1958 založili rodinu, do ktorej sa narodili deti Viera, Alojz a Miloš. V roku 1966 ukončila štúdium slovenského jazyka a dejepisu na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa zapájala do kultúrneho diania na škole a v obci ako režisérka detského divadla, režisérka i účinkujúca ochotníckeho divadla. Po dvadsaťdvaročnom pôsobení v Lábe vyučovala v rokoch 1978 – 1983 na ZDŠ v Zohore. V roku 1999 zložila štátnu skúšku z nemeckého jazyka. V ďalšom období až do dôchodku pracovala ako tajomníčka edičnej rady Krajského pedagogického úradu a vo viacerých kultúrno-vydavateľských inštitúciách Ministerstva školstva, vnútra a kultúry v Bratislave. Rada navštevovala koncerty, operné a divadelné predstavenia. Do vysokého veku dávala v Lábe hodiny nemeckého jazyka.
Jej celoživotnou láskou je literatúra. Vštepovala ju žiakom, ktorých viedla k tvorivosti, porozumeniu slova, literatúry, zvlášť slovenskej. Obľúbenú tému mala štúrovcov, ktorých sa generáciám žiakov snažila priblížiť ich činmi, myšlienkami, poéziou. Jej zverenci Gerhard Loj a Jozefína Juračková zaujímali najvyššie miesta v celoslovenských súťažiach prednesu Hviezdoslavov Kubín a Puškinov pamätník. V Lábe učila popri slovenskom jazyku, dejepise i nemčinu, občiansku náuku a iné predmety deti troch generácií. S prácou Ako rozvíjam tvorivú osobnosť žiaka na hodinách literárnej výchovy a slohu získala druhé miesto v celoslovenskej súťaži. Publikovala odborné články v pedagogickom časopise Slovenský jazyk a literatúra v škole, poviedky a iné príspevky v rôznych časopisoch. S novelou Návraty do raja získala tretie miesto v súťaži organizovanej slovenskou spisovateľskou obcou v spolupráci s kanadskými Slovákmi. V roku 2005 jej ako výsledok štipendiom podporeného štúdia vyšla kniha o živote MUDr. Pavla Blaha V službách človečenstva, ktorá bola prezentovaná v rámci podujatí k 100. výročiu založenia Záhorského múzea v Skalici. Vlastným nákladom s príspevkami lábskych sponzorov vydala v roku 2013 knihu Záhada červených ruží, ktorá námetovo čerpá zo spomienok na detstvo a mladosť pri rieke Morave. Narušenie rodinných kontaktov, zavretie hranice v roku 1948, hľadanie rodiny a vlastných koreňov po jej znovuotvorení v roku 1989 tvoria ďalšie zdroje práce. Kniha získala tretie miesto v čitateľskej ankete Kniha Záhoria 2013.
Román Za čiarou vydala v roku 2016 opäť vlastným nákladom a literárne v ňom stvárnila skutočný, napínavý, dejovo a psychologicky komplikovaný príbeh troch kamarátov, emigrantov zo Záhoria po roku 1968. U oboch prác jej pri realizácii pomohol bývalý žiak, grafik Miroslav Nemec. Pri literárnej tvorbe Viere Lukáčkovej priateľskú podporu a cenné rady poskytovali najmä literárny historik a vedec Vladimír Petrík a prof. Eva Fordinálová. Rada a so zaujatím sa zúčastňovala rôznych druhov literárnych stretnutí, najmä v Bratislave.
Pri príležitosti 150. výročia narodenia a 90. výročia úmrtia MUDr. Pavla Blaha vydalo Záhorské múzeum v Skalici v roku 2017 v reedícii jej knihu V službách človečenstva z roku 2005, ktorá sa stretla s priaznivým prijatím a rýchlym rozobratím nákladu. Publikácia s podnadpisom Zo života MUDr. Pavla Blaha predstavuje počtom fotografií rozšírené a graficky prepracované vydanie, podporené i Fondom na podporu umenia a Neinvestičným fondom Mesta Skalica. Výsledkom jej zanieteného vzťahu ku knihám je i množstvo recenzií a úvah nad dielami Evy Fordinálovej, Pavla Vilikovského, Petra Krištúfka, Jozefa Banáša, Moniky Kompaníkovej a i., ktoré napísala a publikovala v periodikách Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Fraktal, Tvorba, Záhorie a iné.
K propagácii literatúry prispievala spoluorganizovaním prezentácií tvorby obľúbených autorov, podujatia o vlastných knihách mala v Lábe, Záhorskej Vsi, Zohore, Skalici, Bratislave a i. Patrí k dlhoročným priaznivcom Záhorského múzea.
K životnému jubileu jej srdečne blahoželáme.
-redakcia-

Taynayovský dom s arkierom na Potočnej ulici v Skalici – PhDr. Richard Drška, PhDr. Mária Smoláková, CSc.

0
Dom č. 31 na Potočnej ulici z juhozápadnej stany. Foto: R. Drška

V pamiatkovom fonde skalických meštianskych stavieb bol nárožný poschodový dom č. 31 na Potočnej ulici vždy pozoruhodný osobitými architektonickými prvkami na hlavnom priečelí, najmä vysunutým hranatým arkierom na kamenných krakorcoch, kamenným vstupným portálom s dátumom 1675 a napokon aj ojedinelým riešením dvoch oddelených valbových striech. Napriek tomu sa mu však v minulosti väčšia pozornosť nevenovala. Pripomína ho iba F. Dúbravský (1921) medzi významnejšími budovami mesta ako dom Pettkovský na rohu
Malého rynku. Tiež stará stavba, ktorej pravé krýdlo smerom k bývalým mestským jatkám bolo po požiari srúcané a na spáleništi dalo mesto vystaviť krámy pre obchodníkov (neuvádza dobu požiaru ani zdroj informácie, pozn. autorov). Je to dom poschodový, s výstupkom v prvom poschodí a rozdelenou strechou akoby na dva domy. Dačo znamenitého v sebe nechová, iba mohútne sklepy. Bývalé mestské krámy boli odpredané a majiteľom domu prestavané a ku domu pripojené. Neskôr ho P. Brezina (2020) stručne zaradil do svojej poslednej knihy o
Skalici, kde ho označuje ako bývalý renesančný palác, od 19. storočia dom rodiny Príkazskej, v ktorom prevádzkovala v 1. polovici 20. storočia živnostenskú pekáreň. Dom bol od r. 1948 majetkom štátu. V r. 1956 v nej bola pekáreň Jednoty, potom kancelárie rôznych organizácií a pred reštitúciou bol využívaný folklórnym súborom Skaličan. Práve v tomto dome žil Svetozár Hurban Vajanský, keď mal v Skalici v rokoch 1874 – 1877 otvorenú advokátsku kanceláriu. Ako historický objekt sa dostal hlbšie do povedomia verejnosti po vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku v roku 2001 a nasledujúcej obnove exteriéru, ktorej predchádzal prieskum dvoch uličných fasád. Podľa jeho výsledkov viac zvýraznili neskororenesančný vzhľad západného priečelia do Potočnej ulice: pod arkierom odkryli a zreštaurovali celý pôvodný oblúkový kamenný portál, dovtedy čiastočne zamurovaný a slúžiaci iba ako úzky vchod do domu a na ploche steny v svetlookrovom tóne zrekonštruovali na oboch okrajoch fasády nabielené, striedavo veľké kvádre, vyvolávajúce ilúziu pevných kamenných nároží. Pri obnove kamenného portálu vystúpil zvlášť zreteľne klenák vo vrchole oblúka, jeho nápis ITSCRqMTS a rok 1.6.7.5., oba vysekané do lištového rámu vypuklého diamantového poľa a akcentované čiernou farbou. O rozlúštenie nápisu, pôsobiaceho na prvý pohľad ako nezrozumiteľná zostava písmen, sa predtým ani neskôr nikto nepokúsil. Jeho zmysel, ktorý sa napokon ukázal ako smerodajný a zvlášť významný pre poznanie histórie budovy, sa podarilo odhaliť sústredeným archívno-historickým bádaním až minulý rok (R. Drška v spolupráci s F. Federmayerom) v rámci rozsiahleho architektonicko-historického výskumu interiéru celého domu (2021, M. Smoláková). Nápis predstavuje skratku mena majiteľa a jeho profesie, ktorú bolo možné v súvislosti s daným letopočtom rozpísať nasledovne: I(onnes) T(aynay) S(acrae) C(aesareae) R(egiae)q(ue) M(aiestatis) T(ricesimator) S(zakolczensis). Podľa archívnych prameňov sa jedná o Jána Taynaya, skalického kráľovského tridsiatnika. Tento prestížny post zastával v rokoch 1671 – 1696 a zaradil sa ním medzi mestskú elitu.

Klenák portálu s nápisom a letopočtom 1675. Foto: M. Smoláková

Sám pochádzal zo šľachtického rodu s koreňmi v obci Tajná v Tekovskej stolici. Riadil tridsiatkový úrad, zvlášť významný pre mesto, lebo bol jediným kráľovským úradom, ktorý po Moháčskej bitke (1526) trvalo sídlil v Skalici a spĺňal dôležité colné funkcie na obchodných trasách do Českého a Poľského kráľovstva i do nemeckých krajín. Patrilo k nim vyrubovanie cla na vyvážaný a dovážaný tovar podľa stanovených cenníkov, vedenie účtovných registrov, vydávanie potvrdení o zaplatení cla a odvádzanie zinkasovaných peňazí (tridsiatku) do kráľovskej pokladnice. Vedenie úradu okrem materiálnych výhod zabezpečovalo vysoké spoločenské zaradenie, ktoré sa mohlo spájať s ďalšími mestskými funkciami. Ján Taynay sa presadil ako senátor v mestskej rade v rokoch 1679 – 1681, 1690 – 1691 a 1693 – 1697, ako mešťanosta v rokoch 1681 – 1686 a 1689 – 1692, dvakrát bol dokonca v rokoch 1687 – 1689 zvolený za richtára. Po jeho smrti v roku 1696 nadviazal na otcovu kariéru syn Ladislav. Do roku 1728 stál na čele skalického tridsiatkového úradu a ako senátor je uvádzaný v rokoch 1700 – 1704 a 1707 – 1712. Zomrel v roku 1732.
Ján Taynay pôsobil v Skalici prinajmenšom od roku 1670, keď zastával funkciu kontrolóra tridsiatkovej stanice (contrascriba) a v tom istom roku kúpil spolu s manželkou Johanou Ocžkay od grófa Adama Czobora na Potočnej ulici tzv. Kȍrmendi Palowsky dom, ležiaci vedľa domu Jelencžiczowského a pustého Rewayowského, za 500 fl. Hoci nemožno podľa týchto archívnych zápisov jednoznačne určiť presnú polohu kúpenej nehnuteľnosti, je veľmi pravdepodobné, že išlo o dom č. 31, ktorý sa iba o päť rokov neskôr potvrdil ako majetok Jána Taynaya vytesanou skratkou mena a funkcie v kráľovských službách na vstupnom portáli. Pravdepodobne už v čase uvedenej transakcie mal objekt takmer dnešnú veľkosť, vzhľad a primeranú vybavenosť, čo môže naznačovať aj pomerne vysoká vyplatená čiastka. Neskôr sa spomína ešte ďalší Taynayov dom na Veľkom rínku, čiže dnešnom Námestí slobody. Aj to napokon dosvedčuje jeho vyšší spoločenský status.

Stredná časť západnej fasády, portál do prejazdu a arkier. Foto: M. Smoláková

Plne mu zodpovedal aj získaný poschodový nárožný dom na Potočnej ulici, kedysi s názvom Řitopas (skomolenina nemeckého Rittergasse, Rytierska ulica), najdlhšej ulici mesta so zástavbou okolo Stračinského potoka. Do nej bol orientovaný svojím hlavným priečelím a jeho južná fasáda smerovala do dnešnej Štefánikovej ulice, najdôležitejšej komunikačnej trasy medzi námestím, čiže Veľkým rínkom a Dolnou (Holíčskou) bránou mestského opevnenia. Rozšírenú súčasť tejto ulice, označovanej K Dolnej bráne, tvoril v blízkosti nášho domu Malý alebo Dolný rínok, slúžiaci ako mäsný trh s krámami na predaj mäsa. Táto lokalita neďaleko Dolnej brány a Malého rínku bola podľa archívnych prameňov exponovanou časťou mesta s obydliami významnejších majiteľov, dokonca sú tam od konca 16. storočia doložené kúpnopredajnými záznamami aj nárožné objekty, nedajú sa však s istotou vzťahovať k určitému majiteľovi. Zaznamenané sú napr. ako dom blízko Mostka alebo w Potocžny ulyczy na rohu proti mostku ku Branye dolny gducymu. Most cez potok v krížení ulíc je neskôr dobre graficky dokumentovaný. Spolu s naším domom najpresnejšie zachytáva toto miesto katastrálna mapa Skalice z roku 1898, podľa ktorej si ho možno dosť hodnoverne predstaviť aj v 17. storočí, lebo konfigurácia stavieb sa podľa všetkého do doby vyhotovenia mapy zásadne nezmenila. Medzi Malým rínkom (Kis piacz) a krátkou ulicou k Dolnej bráne (Magyar utca) je zakreslený na Potočnej ulici (Alsó patak utca) most cez Stračinský potok, na východnej strane ohraničuje rínok budova bitúnku (od roku 1881 hasičská zbrojnica, označená na mape číslom 239) a krátka Radničná ulica (Városház utca) ho spája s hlavným námestím. Severnú stranu Malého rínku tvorí obdĺžniková parcela nášho domu (č. 243). Jeho západná časť je zakreslená dvojitou obrysovou čiarou ako poschodový objekt na rozdiel od okolitej prízemnej domovej zástavby i ďalších stavieb na parcele, ktoré tvorí pripojené severné dvorové krídlo a dlhé južné, takmer solitérne krídlo, predsunuté do priestoru rínku (č. 242). Kedysi to boli mestské mäsné krámy, postavené ako samostatná budova už pred 17. storočím, lebo nárožný dom ju pri výstavbe rešpektoval.

Časť stredovekej pivnice, pohľad západným smerom Foto: M. Smoláková

Samotný dom č. 31, ktorý by sme mohli podľa identifikovaného majiteľa v roku 1675 označiť ako Taynayov dom, má dlhšiu históriu, hoci sa pre staršie etapy nedochovali priame písomné pramene. Dokladá ich však vyššie uvedený pamiatkový výskum (2021). Podľa vyhodnotenia sond, nálezových situácií a širších kontextov spadá najstaršia fáza vývoja do obdobia stredoveku, keď už bola Skalica v roku 1372 kodifikovaná ako slobodné kráľovské mesto. Najmä výstavba hradieb otvárala prítomnosťou pracovných síl a dostupných zdrojov stavebného materiálu priestor pre rozvoj obytnej architektúry, zatiaľ doloženej v prvom rade viacerými zachovanými zaklenutými suterénmi domovej zástavby. Všetky majú vyspelý spôsob výstavby z lomového kameňa podobnej štruktúry ako hradobné múry; zvyčajne sú základom pravidelne riadkovo kladené dlhšie kamene, vyrovnávané alebo striedané plochými tenšími kusmi. Rovnako je vybudovaná aj pivnica na pozemku nášho domu, nie však pod dnešným nárožným objektom, ale na severnej strane dvora ako pôvodne dlhý obdĺžnikový priestor s valenou klenbou (14 x 4,5 m) a klenutými prieduchmi z lomového kameňa. Materiálom a technologicky je veľmi blízka pivnici špitála sv. Alžbety Uhorskej (Štíbor), založeného pred rokom 1414, preto ju možno zaradiť asi do začiatku 15. storočia. Nesiahala však až po dnešnú uličnú čiaru, rovnako ani pivnice susedných domov. Ich odstúpenie o 8 až 14 metrov muselo súvisieť s potokom v strede Potočnej ulice, ktorý mohol mať nepriaznivý vplyv najmä na zahĺbené objekty, preto ich budovali v bezpečnejšej vzdialenosti. Pivnica, v ktorej sa zachoval aj gotický kamenný portál, neskôr premiestnený, bola nepochybne súčasťou obytnej stavby, ale jej prvotnú podobu nepoznáme. Možno sčasti existovala v nadzemnom podlaží, zachytenom na starších mapách a fotografiách za východnou fasádou dnešného domu ako prízemné dvorové krídlo, úplne ho však zbúrali v roku 1986. Stredoveká pivnica, do veľkej miery intaktne zachovaná, je tak dnes osamotená pod úrovňou dvora, ale prístupná mladšími komunikáciami.

Vstup do pekárne na južnej strane v roku 1938, vpravo majiteľ František Príkazský, vľavo jeho nevesta Františka, vnučky Oľga a Júlia, v strede predavačka Procházková, Foto: archív P. Brezinu

V ďalšom období sa stavebná situácia na Potočnej ulici menila, zrejme po určitých úpravách vodného toku. Domy sa už stavali alebo rozširovali po úroveň dnešného uličného frontu, ale pivnice aj naďalej zostávali v hĺbke parcely a ich nadzemné podlažia sa podriaďovali skôr hospodárskym funkciám. V našom dome je tak isto doložená výstavba západným smerom v podobe dvoch oddelených jednopodlažných objektov, nezachovali sa však žiadne konkrétne slohové prvky na bližšie časové určenie. Mohli sme vychádzať len z charakteru murív a ich úprav, zaraditeľných do širšieho rámca 16. storočia. Jednoznačnejšie sa v západnej časti južného traktu potvrdila pomerne veľká plochostropá miestnosť s múrmi z lomového kameňa a osobitou jednou stenou z nepálených tehál nezvyklo veľkých rozmerov (44 x 10 x 16 cm) s prímesou slamy. Objekt pokračoval aj východným smerom, kde však rešpektoval vyššie spomínanú prízemnú budovu mestských mäsných krámov.

Rodina Príkazských na dvore domu v roku 1946, vľavo neskôr zbúrané dvorové krídlo. Sediaci František Príkazský, po jeho pravici manželka Františka, rod. Orlitová, po ľavici nevesta Františka, rod. Lazarová, s dieťaťom Dušanom (nar. 1946), za ňou vpravo stojaci Bedrich Príkazský, stojaca žena ich dcéra Oľga. Vľavo stojaci muž je staviteľ Procházka, pred ním sediaca jeho manželka, vzadu stoja ich dvaja synovia. Foto: archív Záhorského múzea

Takmer dnešnú veľkosť a reprezentatívny vzhľad nadobudol dom v nasledujúcom storočí. K podstatnej premene prišlo zrejme už pred časom, keď ho získal Ján Taynay. V prvom rade sa pôvodne samostatné a zrejme ešte dosť jednoduché staršie objekty spojili do jedného celku spoločnou strednou komunikáciou prejazdu s valenou lunetovou klenbou a súčasne takto zjednotený dom zvýšili o ďalšie podlažie, ktoré zopakovalo pôdorysnú a priestorovú schému prízemia. Tak aj na poschodí prebiehala medzi južným a severným traktom dlhá chodba s valenou klenbou. Smerom do ulice ju však predĺžili a vyústila do vysunutého hranolového arkiera, podopretého štyrmi kamennými krakorcami s dvojitým esovitým prehnutím čelnej strany. Tieto výtvarne výrazné prvky, spojené segmentovými oblúčikmi, majú jednoznačnú paralelu na veži farského Kostola sv. Michala, archanjela, ktorého ochodzu nesú na všetkých štyroch stranách úplne rovnaké, oblúčikmi spojené kamenné krakorce. Vybudovanie vežovej ochodze sa kladie do rokov 1622 – 1630 (po veľkom požiari mesta v roku 1620) a nepochybne sa tí istí kamenári, asi talianskeho pôvodu, podieľali na prácach v našom dome. K produkcii tejto kamenárskej dielne patria podľa zhodných tvarov aj krakorce dnešného balkóna na priečelí Gvadányiho domu, ktoré boli pôvodne iste súčasťou neskôr odstráneného arkiera.

Klenba západnej miestnosti južného traktu na prízemí. Foto: M. Smoláková

Kamenný vstup do prejazdu vznikol asi krátko po kúpe domu Jánom Taynayom a možno až dodatočne vtesnali do rámu klenáka skratku jeho mena, titulu a letopočet 1675. Aj tento typ polkruhovo uzavretého portálu s plastickou diamantovou výplňou kvadratických hlavíc a vrcholového klenáka má presnú analógiu v meste, v dome č. 2 na Komenského ulici (zhodou okolností bol tento dom od roku 1626 majetkom iného skalického tridsiatnika Eliáša Pergera). V Taynayovom dome bolo v tom čase viacero kamenárskych prvkov ako obrúb okien alebo vstupov, ale zostalo z nich iba niekoľko fragmentov pravouhlého profilu s vystupujúcou lištou, použitých pri mladších úpravách ako stavebný materiál. V jednotlivých miestnostiach ani v chodbových komunikáciách či na jednoramennom schodisku vedľa prejazdu sa, žiaľ, nepo-tvrdili žiadne doklady osobitých výzdob interiérov. Podstatným vkladom tejto etapy však bolo zaklenutie všetkých miestností prízemia klenbami, dodnes dobre zachovanými v jednom priestore južného traktu a v dvoch severných miestnostiach (v dnešnom kvetinárstve). Na južnej strane museli neskôr pre tlak klenieb spevniť vonkajšiu stenu zošikmeným oporným múrom.
Tým sa v základe dovŕšil stavebný vývoj domu a ďalšie úpravy mali skôr utilitárny charakter. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia k nim patrila malá východná prístavba južného krídla na oboch podlažiach s funkciou hygienických zariadení, pričom sa zošikmením steny ešte stále vyhýbala nárožiu budovy mäsných krámov. Prispela však k zmene tvaru strechy a vyvolala novú výstavbu dodnes zachovaného krovu, zaradeného do tejto klasicistickej fázy podľa typu konštrukcie i podľa dendrochronologického výskumu. Ojedinelý strešný celok pravdepodobne nadviazal na staršiu formu dvoch valbových striech, ktoré na západnej strane previazalo úžľabie s predĺžením a rozšírením nad arkier; zadnú východnú polovicu riešili priečnym postavením pripojenej valbovej strechy.

Západná fasáda domu v roku 1956.

Čiastočné zásahy do štruktúry domu zaznamenávame potom po roku 1886, keď sa stal jeho majiteľom František Príkazský a zriadil v ňom pekáreň spolu s výrobou a predajňou. Týmto funkciám prispôsobili najmä prízemie južného traktu, kde vo východnej miestnosti po zbúraní klenby a častí pôvodných stien postavili rozmernú pec a rozšírili komínové teleso. Západná miestnosť slúžila ako predajňa pekárne, kde zasa pre obchodné zariadenie zosekali výbehy valenej lunetovej klenby. V ostatných priestoroch sa nové úpravy dotýkali najmä zväčšených okenných a dverných otvorov, ktoré sa častejšie upravovali počas celého 20. i začiatku 21. storočia. Rodina Príkazských – po Františkovi syn Fridrich (Bedrich) – prevádzkovala pekáreň do znárodnenia v roku 1948, potom pokračovala až do roku 1983 ako jedna z pobočiek Západoslovenských pekární Skalica a činnosť pekárne sa ešte obnovila po reštitúcii majetku v rokoch 1994 – 2010 (podľa informácií P. Brezinu). Od roku 2020 má dom spolu s budovou bývalých mäsných krámov nového majiteľa, ktorý v súčasnosti pripravuje obnovu a adekvátne využitie pamiatkového objektu, predovšetkým jeho interiérov, ale aj celého areálu v historickom jadre mesta.

Pramene a literatúra
Skalica. Meštiansky dom na Potočnej ulici 31. Pamiatkový architektonicko-historický výskum interiéru. PhDr. Mária Smoláková, CSc. (časť Dom s arkierom na Potočnej ulici PhDr. Richard Drška, s. 29-32). Júl – september 2021, 160 s. Archív Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
Zisťovací prieskum uličných fasád objektu a návrh na ich obnovu vrátane výplní. Potočná 31, Skalica. Ing. arch. R. Baďurová a Ing. arch. J. Žuffová, CSc. September 1999. Archív Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
Skalica, Meštiansky dom na Komenského ulici 2. Pamiatkový architektonicko-historický výskum. Spracovala: PhDr. Mária Smoláková, CSc. September – november 2020, 210 s. Archív Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
MVSR, ŠA TT, PA Skalica, fond: Pozostalosť Jozefa Šátka, šk. č. 43 Sk – Te.
MVSR, ŠA TT, PA Skalica, MG Skalica, Protocolorum epmt. et vendit domorum 1572 – 1613, č. 188 (č. 8); 1614 – 1645, č. 193 (staré č. 23), fol. 121v.; 1646 – 1828, č. 197 (staré č. 26).
DÚBRAVSKÝ, Ferdinand: Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Uhorská Skalica: Jozef Teslík 1921, s. 132.
BREZINA, Peter: Čas Skalici veľa dal a vzal. I. diel. Pohľadnice, mapy, rytiny, fotografie mesta Skalice. Skalica 2020, s. 231.
BREZINA, Peter: Živnosti a hospodársky vývoj v rokoch 1918 – 1950. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica, Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.
BUCHTA, František: Skalické roky Svetozára Hurbana Vajanského. Hlas ľudu, 9. 1. 1975.
DRŠKA, Richard: Humanista Eliáš Berger/Perger a jeho väzby k Skalici. In: Záhorie, r. XXIX, č. 5, 2020, s. 2-5.

DRŠKA, Richard: Keď v Skalici oheň ničil… (požiare mesta v 16. a 17. storočí). In: Záhorie, r. XIX, č. 1, 2020, s.
2-5.
DRŠKA, Richard: K topografii mesta Skalica v rokoch 1572 – 1613. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica, Mesto
Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s. 342-355.
DRŠKA, Richard: Mestská správa v rokoch 1372 – 1711. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica, Mesto Skalica v
spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s. 853-871.
DRŠKA, Richard: Skalické radnice. In: Záhorie, r. XXVI, č. 5, 2017, s. 2-5.
FEDERMAYER, Frederik: Kráľovskí úradníci a šľachta v pomoháčskom období. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová.
Skalica, Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s.873-879.
FORDINÁLOVÁ, Eva: Vajanský v malom meste. In: Záhorie, r. XXV, č. 1, 2016, s. 18-22.
HOFERKA, Martin: Rímskokatolícky farský kostol sv. Michala, archanjela. In: Skalica. Ed. Viera Drahošová. Skalica,
Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.
KRESÁNEK, Peter: Skalica, Rím. kat. farský kostol sv. Michala archanjela. In: Renesancia. Umenie medzi neskorou
gotikou a barokom. Ed. Ivan Rusina. Bratislava, SNG, 2009, s. 683-684.
ORIŠKO, Štefan – KVASNICOVÁ, Magdaléna: Analýzy pamiatkových hodnôt stavebného fondu pamiatkovej zóny
Skalica (K prvým výsledkom inventarizácie zástavby mesta). In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3, 2000, s.
48-56.
ZAJÍČKOVÁ, Mária: Stavebný ruch v Skalici v rokoch 1632-33. In: Záhorie, r. XVI, č. 3, 2020, s. 7 a 10.

Záhorie 2/2022

0
Pohľad na Kovalovské lúky v Zlatníckej doline. Foto: Peter Michalovič

PhDr. Richard Drška, PhDr. Mária Smoláková, CSc.: Taynayovský dom s arkierom na Potočnej ulici v Skalici
PhDr. Peter Brezina: Z histórie včelárstva v Prietrži a okolí
Mgr. Zuzana Francová: Figurálne sväteničky z Holíča a Stupavy
Mgr. Samuel Jurala: Jozef Karol Viktorin
PhDr. Richard Drška: Volebný leták Andreja Radlinského z roku 1865
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Jarné zvyky a Veľká noc v zbierkach Záhorského múzea v Skalici
MUDr. Dagmar Kanisová: Sobotištské hostince a šenky v 19. storočí

Nové knihy / Správy
Jubileum Viery Lukáčkovej (redakcia)
Zborník Záhorského múzea v Skalici 9 (Mgr. Ľudovít Košík)
Druhé rozšírené vydanie Sigillum Zavodiense: Závodská svadba (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)