streda, 26 januára, 2022
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

643 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

PF 2022

0
Vážení priatelia,
ďakujeme Vám za spoluprácu, záujem a priazeň v roku 2021.
Prajeme vám do nového roku pevné zdravie, šťastie, veľa radosti a spokojnosti.
Budeme sa tešiť na stretnutia v roku 2022.
 
Kolektív pracovníkov Záhorského múzea v Skalici

Zrodil sa zázvorník v Skalici? PhDr. Peter Brezina, PhDr. Viera Drahošová

0
Formička na vykrajovanie zázvorníka z r. okolo 1900. Zo zbierky Záhorského múzea v Skalici

S blížiacimi sa Vianocami napĺňa domácnosti vôňa pečiva a korenín, ktoré im dávajú charakteristickú chuť a vôňu. Špecifickú chuť zázvorníkov vytvára korenie zázvor (ďumbier), podľa ktorého dostali pomenovanie. Pôvodne táto rastlina s koreňmi obsahujúcimi zázvor rástla v juhovýchodnej Ázii, odkiaľ sa pestovaním rozšírila do Číny a Indie. Neskôr ju priviezli Feničania do Grécka a sušený zázvor ako korenie Benátčania do Benátok. Na Slovensko sa rozšírila v 16. – 17. storočí ako korenie na ochucovanie jedla na hostinách šľachty a majetnejšieho meštianstva.
Prvá zachovaná archívna zmienka o zázvore v Skalici pochádza z roku 1633. V ročnom zúčtovaní mestského rozpočtu za rok 1632/33 sa po položkách uvádzajú náklady na povolebnú hostinu – kolaciu, medzi ktorými sa nachádza i wěrdunk zazworu za 40 d., zúčtovanie publikoval František Víťazoslav Sasinek v Slovenskom letopise v roku 1880. Až neskôr ho začali využívať najmä v lekárstve pre odpozorované liečebné účinky pri žalúdočných problémoch, bolestiach hlavy a nevoľnostiach. Zázvor je nenáročná a nenápadná, až meter vysoká rastlina podobná trstine, ktorú možno pestovať pre vlastnú potrebu aj v našich záhradách. Pravdepodobne prvými pestovateľmi zázvoru v Skalici boli františkáni a neskôr aj milosrdní bratia. Postupne sa rozširoval okruh spoznaných liečebných účinkov zázvoru. Obsahuje viaceré vitamíny skupiny B, silice, pikantnú látku gingerol a ďalšie antiseptické, protizápalové a analgetické látky. Tlmí zrážanlivosť krvi, znižuje cholesterol, pomáha starším ľuďom pri liečbe artritídy (pri zápaloch kĺbov) a prekrvovaní periférnych častí tela. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že zázvor bráni množeniu baktérií a vírusov, pomáha v prevencii proti respiračným ochoreniam, nádche, chrípke a najmä zvyšuje imunitu organizmu. Má veľa pozitívnych účinkov na zdravie a nemal by chýbať v domácnosti pri príprave slaných i sladkých pokrmov a nápojov. Nie je však všeliek a užívanie je obmedzené odporučeným denným limitom okolo 5 – 10 gramov čistej sušiny. Táto široká škála liečebných účinkov zázvoru je známa až v posledných desaťročiach.

Z výstavy v Gazdinskej škole, zázvorníky sú poukladané vpredu v koši, 30. roky 20. storočia. Archív Záhorského múzea v Skalici

Rehoľníci skalického konventu milosrdných bratov ponúkali vo svojej lekárni pre civilné obyvateľstvo surový i práškový zázvor najmä pri oslabení tela, menštruačných ťažkostiach a problémoch zažívacieho traktu. Zachované inventáre kláštora z rokov 1813 – 1841 uvádzajú 300 – 400 liečivých tinktúr, piluliek, práškov, lekvárov, medzi nimi aj zázvor (Zingyber) a amoniak (Amonium). Prekvapivé sú pomerne vysoké zásoby amoniaku a zázvoru oproti iným liečivám, čo dokladá väčšie využívanie. Obrat lekárne dosahoval v 1. polovici 19. storočia 1000 – 2000 zlatých, z toho najväčší bol z predaja zázvoru a amoniaku. Vedúcim lekárne bol asi do roku 1835 brat Fulgentius Krois, ktorý by mohol stáť aj pri zrode liečivého pečiva – zázvorníka.
Zázvorník začali piecť v skalickom kláštore milosrdných bratov okolo roku 1830 pôvodne ako liečivé pečivo typického tvaru dvoch spojených dvojkrížov s utajovanou receptúrou. Špecifický vzhľad pôvodného zázvorníka v tvare dvoch spojených dvojkrížov umocňuje domnienku, že mal poukazovať na zvýraznenie liečivých vlastností zázvorovej rastliny z Božej záhrady.
Zaujímavý je v tejto súvislosti článok o ďumbieri (zázvore), publikovaný D. G. Lichardom v Slowenskom kalendári… na rok 1874, kde píše o používaní listov rastliny zázvoru v jej pôvodných krajinách na šalát, na Slovensku ako obľúbené korenie; v stave surovom žltý a práškovom biely zázvor. V závere článku píše: Tu okolo Skalice pečú zvláštne chutné pagáčky pod menom zázvorníkov, čo svedčí tiež za národnú obľúbenosť tohože korenia. Na tento článok reagovala neznáma čitateľka z Považia a žiadala redaktora D. G. Licharda uverejniť recept zázvorníka, o ktorých sme pravda inde na Slovensku nepočuli. Nuž prosím Vás tedy, opíšte nám v krátkosti spôsob pečenia tých zázvorníkov, aby sme behom fašangov i my tú paškrbu (maškrtu – autorská poznámka) ochutnať mohli. (Obzor, 1875, s. 22) Tieto slová naznačujú, že zázvorník má lokálny pôvod v Skalici a rozšíril sa len v blízkom okolí. Úzke lokálne rozšírenie pečenia zázvorníkov zrejme dokladá aj dlhé roky pripravovaná kuchárska kniha, prvá v slovenskom jazyku, ktorú autor Ján Babilon vydal vlastným nákladom v budapeštianskej Minerve v roku 1870 pod názvom Prvá kuchárska kniha. Recept na zázvorník sa v nej nenachádza, ani v troch kuchárskych knihách vydaných v Škarniclovej kníhtlačiarni v 1. polovici 19. storočia zásluhou F. X. Škarnicla a v 2. polovici 19. storočia pričinením riaditeľky kníhtlačiarne Márie Bočkovej. Absencia receptu na zázvorník v kuchárskych knihách preložených z nemčiny potvrdzuje domnienku o pôvodnosti lokality vzniku zázvorníka, jeho neznalosti inde na Slovensku, k čomu iste prispelo aj utajovanie receptu v kláštore a v niekoľkých skalických rodinách, kde sa tiež začal piecť.

Príprava zázvorníkov, Mokrý Háj. Foto: P. Brezina

Prvé, doposiaľ známe, zverejnenie receptu na pečenie zázvorníka pochádza z roku 1875, keď D. G. Lichard zvolal vojanskú radu v sukňách, uverejnil ich wýwod (návod) v spomínanom Obzore, kde sa nachádza aj náčrt štvorramenného zázvorníka: „Do pol funta cukru, náležite utlčeného, primiešajú sa 2 vajcia s bielkom i žĺtkom a dodajú sa ešte dva žĺtky. Táto zmiešanina cukru s vajcami roztiera sa na miske drevenou ližicou za hodinu, potom pridá sa do nej kúsok salmiakovej soli (v apathékach predáva sa pod menom Schnellsaltz, vedecky kohlensaures Ammoniak), asi ako malý lieskovec. Túto soľ treba tiež dokonale potĺcť a do tej kašičky zamiešať. Súčasne pridáme toľko na prášok potlčeného zázvoru, koľko práve chceme, aby pečivo viac menej zázvorovú chuť a ostrosť malo. Všetko mieša sa ešte asi za štvrť hodiny a kuchárka môže trochu kašičky na jazyk vziať, aby sa presvedčila, či netreba zázvoru pridať? Lebo keď otázno pečivo nepáli hodne zázvorom, nuž veľa nestojí. Ale to je, ako rečeno, vec osobnej chuti. Do tejto kašičky dá sa napokon múka, a cesto miesi sa obyčajným spôsobom na tak tvrdo, jako to treba na rajbanicu (strúhanky, cestovú mrveničku) do polievky. Potom vyváľa sa na veľké pagáče, asi jako husacie brko tlsté, z tých ale pagáčov vytláčajú sa formičkou pľachovou (plechovou) kúsky asi tejto podoby, (priložený náčrt štvorramenného tvaru) tak, že tedy každý zázvorník zo 4 spojených kúskov pozostáva. Keby ale takej formičky nebolo po rukách, poreže sa nožom cesto na kúsky 4 cole dlhé a niečo vyše cola široké. Narezané kúsky nechajú sa na mierne teplom mieste za 2 hodiny stáť, a vypečú sa potom takže v mierne rozpálenej trúbe, alebo v obyčajnej peci po chlebe. Prídavok salmiakovej soli je nevyhnutne potrebný, inak zostanú zázvorníky caltavé. Dobre (tedy v miernom teple) vypečené zázvorníky majú bledo žltú farbu. Na čierno zvrchu pripálené tratia všetky dobré vlastnosti svoje. Toto na oko dosť nepatrné pečivo v dobrom víne po kúsku namočené a užité je opravdivý liek na žalúdok. Na sucho, samo o sebe, zriedka kedy požívano býva. Recept okrem spätosti s vínom zdôrazňuje liečivý účinok zázvorníkov a ich miestnu obľúbenosť.
V kláštore milosrdných bratov pôsobili v mladosti po roku 1918 ako slúžky, kuchárky a pomocné ošetrovateľky ženy z Kopčian, Gbiel, Skalice. Podľa ich spomienok zaznamenaných v 70. rokoch 20. storočia v kláštornej lekárni predávali už pred vyše 100 rokmi malé balíčky liečivých zázvorníkov. Zázvorníky slúžili zároveň ako darček k listom, v ktorých milosrdní bratia prosili majetnejších obyvateľov Skalice o milodary pre kláštor. Zrejme prostredníctvom personálu kláštora sa receptúra dostala do niektorých skalických rodín. Tak začali pečenie skalických zázvorníkov skúšať po roku 1850 v niekoľkých domácnostiach. Medzi prvé patrili sedliacke meštianske rodiny Černá, Ivičičová, Bellayová, Buchtová, Hránková, Martinčičová a ďalšie. Koncom 19. storočia piekli zázvorník na katolíckej aj evanjelickej fare a v dome sestier Jurkovičových.
Obľúbený zvyk konzumovať zázvorníky s vínom dokumentuje viacero zmienok, jedna z nich v spomienkach evanjelického kňaza, botanika Jozefa Ľudovíta Holubyho na kaplánske roky 1860 – 1861, kde popisuje zvyklosti vo vinohradníckych búdach: Majiteľ takej búdy dochodí podvečer i samotný, tu rozloží si na prevalený prázdny súdok z domu donesenú husacinu, hnilý syr alebo zázvorníky, ktoré v Skalici dobre vyrábajú, a natočí si z bočky (desaťokovnák) vína a tak si tam zajedá a popíja. (…) I svojich hostí radi vodievajú do búdy. (Holuby, s. 224) František Buchta v príspevku o známom šľachtiteľovi Jozefovi Agnellim (1852 – 1923) a jeho otcovi píše: Otec Ján bol zámožným roľníkom a vinohradníkom, ktorý rád používal nové metódy v poľnohospodárstve. Vyznal sa aj v liečivých bylinách a niektoré i pestoval. Mal osem hektárov vinohradov v Liščinách, ktoré si dával poistiť proti búrkam. (…) Víno mával až tridsaťročné a oberačky odbavúval s veľkou traktáciou, na ktorej nechýbala husacina ani skalická špecialita k vínu – trdelníky a zázvorníky. Evanjelický kňaz zo Skalice Ladislav Novomestský (1859 – 1939), ktorý pôsobil v Šalgove, popisuje návštevu u príbuzných v Skalici v roku 1903: Sedli jsme si ku tomu nákyselnému červenému a oslazujíce si jej zázvorníky i dosti živou rozmluvou, šťastlivě sme dožili i soumraku. (Kováč, 2013, s. 61)
Zázvorník sa tešil pozornosti a neznámy autor uverejnil v roku 1899 v ženskom časopise Dennica báseň Zázvorníky (č. 11). Opisuje v nej, ako mladá žena piekla milému zázvorníky. Omylom zamenila cukor za zázvor. Cukru dala štipku a zázvoru veľa. Zázvorníky sa nedali jesť, lebo boli veľmi štipľavé. Rodičia dcéru hrešili, ale milý chválil a utešoval, že sú veľmi dobré. Báseň je dokladom nepozornosti zaľúbenej dievčiny, ale môže poukazovať aj na malé skúsenosti s pečením zázvorníka v tej dobe.

V poradí druhý recept na zázvorníky časopis Dennica uverejnil v roku 1899 (č. 5) v rubrike Pre kuchyňu pod názvom Skalické zázvorníky: „Ku týmto je nasledujúca hmota potrebná: pol kilo jemne preosiateho cukru, pol kilo múky, 5 celých vajec, na 4 gr. tiež tlčeného a preosiateho bieleho zázvoru (ďumbieru) a na koniec noža utretého Luftzalcu. Keď toto všetko máme prichystané, chytíme sa práce a síce: cukor s vajcami smiešame vo vajdlinku tri štvrte hodiny, k tomu sa pridá zázvor, ammonium (Luftsalz, flüchtiges Salz – dostať možno v lekárni) dobre rozmiešať a na ostatok múku pridať. Teraz, keď je už všetko spolu smiešané, dáme to na pomúčenú dosku, troška ľahúčko pomiesime, aby bolo cesto hladké a okrúhle, vyvalkáme asi na pol malíčka hrubo (môže byť aj voľačo tenšie), vykrajujeme s formičkami a dáme na voskom alebo i masťou vymastený bľach (plech), nie veľmi husto a necháme ich odokryté dakde pri teple stáť. Najlepšie je ich večer spraviť a ráno piecť. Ak by sme nemali toľko bľachov, môžu i na daske (doske) ostať, kým sa jedny upečú. Pečú sa pri strednom teple, musia sa zdvihnúť a vrch musí ostať biely. Aby sa vydarili, záleží najviac na pečení. Cesto nesmieme vo veľmi teplej miestnosti robiť, lebo redne a lepí sa na dasku, radšej v studenej. Zázvorníky sú dobré ku vínu a čaju, držia sa dlho dobré.” Autorka článku pod skratkou L. vyzvala čitateľky, aby poslali redakcii lepší recept, ak ho vedia. Nestalo sa tak. Tento recept je zaujímavý z viacerých hľadísk pre nové momenty. Uvádza lokalitné pomenovanie Skalický zázvorník, teda tým aj lokalitný výskyt pečenia, ďalej presnejšiu gramáž a odporúča ho ako čajové pečivo. Opomína však liečivý účinok zázvorníka.
MUDr. Pavel Blaho po návrate do rodnej Skalice po ukončení vysokoškolského štúdia začal po roku 1900 propagovať priaznivé zdravotné účinky skalického červeného vína, skalického zázvorníka a k vínu patriaceho skalického trdelníka. Tieto produkty sa jeho pričinením objavili na otváracom ceremoniáli výstav ľudového umenia v Prahe, v Hodoníne, na mnohých stretnutiach Slovákov a Čechov v Čechách a na Morave. Zázvorník a trdelník nechýbali na posedeniach majetnejších obyvateľov v miestnych vinohradníckych búdach a rodila sa spojitosť trojice skalických dobrôt; červeného vína, trdelníka a zázvorníka, ktorá pretrvala doteraz.
Potravný spolok Skalica, MUDr. Pavel Blaho, architekt Dušan Jurkovič, ThDr. Ľudovít Okánik a sestry Emília Boorová a Anna Jurkovičová iniciovali v roku 1906 výstavbu letnej reštaurácie Slovenská búda v Luhačoviciach. Tu začali ponúkať spomenutú trojicu skalických dobrôt. Blaho si umienil stvoriť v Luhačoviciach slovenskú kolóniu a tento svoj úmysel splnil hádam najlepšie zo všetkých svojich životných plánov. (Janšák, 1947, s. 160) Slovenská búda vystavaná v slohu drevených slovenských domčekov nebola ani reštaurácia, ani kaviareň, ani vináreň, ale skorej zo všetkého niečo… skúsenosť poučila Blahu, že zoznamovanie Čechov a Slovákov musí sa opierať i o telesné pôžitky, nielen o duševné. (Tamtiež, s. 161) Zázvorníky teda figurovali aj na jedálnom lístku Slovenskej búdy a podieľali sa na zbližovaní dvoch národov na ceste k spoločnému štátu. Zázvorníky vyrábali okolo roku 1910 už dve desiatky skalických rodín, od ktorých ich vykupoval potravný spolok, ktorý zabezpečoval dovoz do Luhačovíc, kde sa predávali v Slovenskej búde.
Začiatkom 20. storočia však nemôžeme hovoriť o zľudovení pečenia zázvorníka, lebo recept sa síce rozšíril, ale pečenie bolo záležitosťou niekoľkých gazdiniek, ktoré recept nie ochotne poskytovali. Ferdinand Dúbravský v prvej monografii o Skalici, vydanej v roku 1921 na s. 222 píše: Zázvorníky zhotoviť nie každá žena vie. V Skalici je vždy len niekoľko báb (pardon! niekoľko gazdín, chcel som hovoriť), ktoré dobré, chutné a krehké zázvorníky vedia upiecť a to je ich tajomstvom, ktoré neprezradia ani za pečenú hus, a preto spôsob dorábania tu ani podať nemôžem. Autor poukázal na utajenosť receptu ešte v roku 1921, lebo na publikovanie receptu v časopisoch v rokoch 1875 a 1899 sa dávno zabudlo. Vieme však, že v rokoch 1930 – 1935 piekli zázvorníky v Holíči, Mokrom Háji, Kopčanoch, Uníne, Gbeloch, Radošovciach a inde a recept skalického zázvorníka sa teda rozšíril po Záhorí. Zázvorník zľudovel, stal sa súčasťou ľudovej kuchyne a nechýbal na rodinných, fašiangových, dožinkových, oberačkových, vianočných a spolkových slávnostiach. Liečivé účinky sa prestali zvýrazňovať, hoci sú známe dobové odporúčania gazdiniek konzumovať zázvorník pri nevoľnostiach a bolestiach na počiatku tehotenstva, alebo žužľanie zázvorníka deťmi pri prerezávaní zúbkov. Veľmi obľúbené bolo namáčanie zázvorníka v červenom víne alebo čaji, alebo čiernej káve najmä staršími ženami. Skalický zázvorník sa začal v 30. rokoch 20. storočia predávať na trhoch a jarmokoch a ponúkali ho aj v skalických hostincoch a cukrárňach. Ako prvé predávali zázvorník v medzivojnovom období hostince U Klvačku, U Valacha a Šablatúrova cukráreň. Koncom 30. rokov 20. storočia začali recept na zázvorník uvádzať v slovenských kuchárskych knihách, ako napríklad Žela Inovecká v roku 1939 v svojej kuchárskej knihe, pričom ho opakovala aj v neskorších vydaniach. Recept Žely Inoveckej na zázvorníky v roku 1948 bol nasledovný: 4 žĺtky zmiešame so 14 dkg práškového cukru, 14 dkg múky a kávovou lyžicou strúhaného zázvoru. Pridáme trocha sódy na užívanie. Všetko dobre vypracujeme, vygúľame a povykrajujeme formičkami. Pečieme len na druhý deň.

Zázvorník začali vykrajovať po roku 1945 v rôznych tvaroch (kvet, trojlístok, venček, skrátený na tri priečne brvná a iné) a po roku 1989 začali pridávať do cesta kakao, vanilku a ozdobovať ho polevou. Receptúra zázvorníka sa vyvíjala odklonom od pôvodného receptu a inovácie ho zmenili na nepoznanie. V súčasnosti existuje na pečenie skalického zázvorníka viacej receptov. Jeden z nich uvádza na dávku, z ktorej možno vyhotoviť cca 35 kúskov, ingrediencie: 250 gr. polohrubej múky, 250 gr. hladkej múky, 250 gr. mletého cukru, 3 celé vajcia, dve rovné čajové lyžice práškovej salajky, 2 kopcovité čajové lyžičky práškového zázvoru a 3 polievkové lyžice masla. Cesto zamiesime, rozvaľkáme. Vykrojené zázvorníky necháme deň oschnúť a pečieme na druhý deň. Na ďalšie miestne skalické dobroty, ako ich popísal Ferdinand Dúbravský v roku 1921 – karkacétle (varený a opražený bôb), nakladaný homolkový syr, politirované knofle, na medové perníky a slané i sladké praclíky (obidva spomínané v archívnych prameňoch už v 17. – 18. storočí) a ďalšie pochúťky, sa takmer zabudlo.

Použitá literatúra
Buchta, František: Jozef Agnelli – svetoznámy šľachtiteľ a výskumník. In: Hlas ľudu, 6. augusta 1983.
Dennica 1899, roč. II., č. 11, s. 184.
Dennica 1899, roč. II., č. 5, s. 79 a doplňujúca oprava v č. 6, s. 95.
Dúbravský, Ferdinand: Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uh. Skalica, Uh. Skalica 1921, 226 s.
Holuby, Jozef Ľudovít: Z mojich časov kaplánskych. In: HOLUBY, Jozef Ľudovít: Rozpomienky. Bratislava: SVKL 1965, 224 s.
Inovecká, Žela: Slovenská ľudová kuchárka pre každý stôl, 8. vydanie, Bratislava 1948, s. 159.
Janšák, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu, Spolok Svätého Vojtecha, Trnava, 1947, zv. II, s. 160.
Kováč, Dušan: Ladislav Novomestský-Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko. Bratislava Typoset Print, 2013, 242 s.
Lichard, Daniel Gabriel: Slowenský kalendár na obyčajný, … dní majúci rok po narodení Krista Pána 1874, Skalica 1874, s. 49.
Obzor. Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, roč. XIII, 1875, č. 2, s. 22.
Sasinek, František Víťazoslav: Pocžet Obeczny miesta Skalice, In: Slovenský letopis 1880, roč. IV., zošit 2, s. 139 – 160, zošit 3, s. 235 – 246, zošit 4, s. 319 – 334.

Predaj časopisu Záhorie

0
Titulky časopisu Záhorie

Do roku 2015 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledných päť ročníkov predávame (2016 – 2020 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2021 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2021.

Bibliografia XXX. ročníka (r. 2021) časopisu Záhorie

0

Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Detské čepčeky v zbierke ľudového odevu Záhorského múzea v Skalici. 5, 2021,
s. 25-28.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: K významnému životnému jubileu etnológa Mojmíra Benžu. 3, 2021, s. 30-31.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Kolekcia západoslovenských džbankárskych výrobkov. Z najnovších akvizícií Záhorského
múzea v Skalici. 4, 2021, s. 27-28.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Meno ako ornament v zbierke ľudového textilu Záhorského múzea v Skalici. 1,
2021, s. 24-26.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Motív Piety v zbierke výtvarného umenia Záhorského múzea v Skalici. 2, 2021, s. 15-20.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Výstava Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria. (správa). 1, 2021, s. 30-31.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Zimné športy a hry v zbierkach Záhorského múzea v Skalici. 6, 2021, s. 21-23.
Blecha, Jozef, MVDr. – Gašpar, Pavol, MVDr.: Milan Kukliš, veterinárny lekár z Kunova. 5, 2021, s. 11-16.
Brezina, Peter, PhDr. – Drahošová, Viera, PhDr.: Zrodil sa zázvorník v Skalici? 6, 2021, s. 13-19.
Brezina, Peter, PhDr.: Gbelská osada Farské a jej úzkorozchodná železnica. 2, 2021, s. 2-8.
Brezina, Peter, PhDr.: Príbeh rodiny Markovichovej. 3, 2021, s. 7-13.
Brezina, Peter, PhDr.: Z histórie senického kaštieľa. 4, 2021, s. 2-11.
Drahošová, Viera, PhDr. – Brezina, Peter, PhDr. Zrodil sa zázvorník v Skalici? 6, 2021, s. 13-19.
Drahošová, Viera, PhDr.: Bilancia roku 2020 v Záhorskom múzeu v Skalici. 1, 2021, s. 27-29.
Drahošová, Viera, PhDr.: Ján Pardubský jubiluje. 2, 2021, s. 29-30.
Drahošová, Viera, PhDr.: K Júliusovi Koreszkovi. 6, 2021, s. 2-10.
Drahošová, Viera, PhDr.: Lipa v Bukovci v dobovej tlači. 4, 2021, s. 21-26.
Drahošová, Viera, PhDr.: Neznámy Skaličan Ladislav Novomestský – Meakulpínský. 3, 2021, s. 13-19.
Drahošová, Viera, PhDr.: Vážení a milí čitatelia. 1, 2021, s. 2.
Drška, Richard, PhDr. – Mikušová, Genovéva, Mgr.: Z detského folklóru v Kútoch. 3, 2021, s. 25-29.
Drška, Richard, PhDr.: Bezchleba hody a Dom 1890 v Závode. (správa). 4, 2021, s. 31.
Drška, Richard, PhDr.: Obec Smolinské v 50. a 60. rokoch 18. storočia. 3, 2021, s. 2-7.
Drška, Richard, PhDr.: Osobnosť kňaza Dr. Mateja Héska 1889 – 1973. 1, 2021, s. 7-13.
Gašpar, Pavol, MVDr. – Blecha, Jozef, MVDr.: Milan Kukliš, veterinárny lekár z Kunova. 5, 2021, s. 11-16.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Krátke príbehy z Dol- ného Záhoria. (recenzia). 2, 2021, s. 31.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Významní pútnici k šaštínskej Sedembolestnej. 5, 2021, s. 2-6.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Záhorie v cestovnom zázname z roku 1782. 1, 2021, s. 3-7.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Zo zbierkových fondov múzea. Nádoby na posvätné oleje. 2, 2021, s. 27-28.
Holčík, Štefan, PhDr.: Maliar a reštaurátor Gustav Schütt. 1, 2021, s. 19-23.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Dva príbehy funkcionalistických domov v Holíči. 3, 2021, s. 22-25.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Nerealizovaná stavba veže evanjelického a. v. kostola v Holíči. 4, 2021, s. 16-21.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Problémy i radosti petrovoveských živnostníkov za 1. ČSR. 5, 2021, s. 7-11.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Sto rokov Katolíckeho domu v Holíči. 6, 2021, s. 11-13.
Jasemová, Antónia, PhDr.: Spomienka na hudobníka Jozefa Kaina z Lábu. 2, 2021, s. 9-15.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Jubilantka Eva Fordinálová. 6, 2021, s. 26-27.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Marián Mráz: Čáry – obec, farnosť, dejiny. (recenzia). 3, 2021, s. 31.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Rohov – dejiny obce a farnosti. (recenzia). 4, 2021, s. 29.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Vedecký seminár Alois Kolísek a Slovensko (správa). 6, 2021, s. 29-30.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Zborník venovaný Imrichovi Kotvanovi. (recenzia). 5, 2021, s. 30-31.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Zdravotníctvo vtedy a dnes. (správa). 4, 2021, s. 30.
Krist, Jan, PhDr.: K jubileu časopisu Malovaný kraj. 5, 2021, s. 21-24.
Macejka, Martin, Mgr.: Františkánske hroby na starom cintoríne v Malackách. 3, 2021, s. 19-22.
Mátel, František, prof., Ing., CSc.: „Kyselany, vystupovať!”, alebo aj kyselé môže byť veselé… 6, 2021, s. 19-20.
Mátel, František, prof., Ing., CSc.: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode. 4, 2021, s. 11-12.
Michalovič, Peter, PhDr. – Svíba, Róbert, Mgr. Tridsiaty rok vydávania časopisu Záhorie. 6, 2021, s. 24-25.
Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XXX. ročníka (r. 2021) časopisu Záhorie. 6, 2021, s. 31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Filmový dokument o P. Paulínovi Bajanovi. (správa). 4, 2021, s. 30-31.
Mikušová, Genovéva, Mgr. – Drška, Richard, PhDr.: Z detského folklóru v Kútoch. 3, 2021, s. 25-29.
Palkovičová, Anna, Mgr.: Na časopis Záhorie prispeli. 2, 2021, s. 31.
Palkovičová, Anna, Mgr.: Na časopis Záhorie prispeli. 5, 2021, s. 31.
Pavlásek, Jozef, Ing. – Pavlásková, Terézia, Mgr.: Pohostinstvo u Vendelína v Zohore. 5, 2021, s. 16-21.
Pavlásek, Jozef, Ing. – Pavlásková, Terézia, Mgr.: V Zohore sa zrodili vynálezy pohonu parolodí. 4, 2021, s. 13-16.
Pavlásek, Jozef, Ing. – Pavlásková, Terézia, Mgr.: Záhorská roľnícka banka v Zohore. 1, 2021, s. 14-19.
-red-: Mojmír Benža: Záhorie a staré lexikóny, Bratislava (recenzia). 1, 2021, s. 29-30.
-redakcia-: Etnologička Mária Zajíčková jubiluje. 6, 2021, s. 27-29.
-redakcia-: Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka. (recenzia). 5, 2021, s. 29.
Svíba, Róbert, Mgr. – Michalovič, Peter, PhDr.: Tridsiaty rok vydávania časopisu Záhorie. 6, 2021, s. 24-25.
Zacharová, Mária, PhDr.: Valcový mlyn v Zohore. 2, 2021, s. 21-27.

-PM-

Záhorie 6/2021

0
Zimné ráno v Malých Karpatoch. Foto: Richard Drška

PhDr. Viera Drahošová: K Júliusovi Koreszkovi
Mgr. Veronika Chňupková: Sto rokov Katolíckeho domu v Holíči
PhDr. Peter Brezina, PhDr. Viera Drahošová: Zrodil sa zázvorník v Skalici?
Prof., Ing. František Mátel, CSc.: „Kyselany, vystupovať!”, alebo aj kyselé môže byť veselé…
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Zimné športy a hry v zbierkach Záhorského múzea v Skalici
Mgr. Róbert Svíba, PhDr. Peter Michalovič: Tridsiaty rok vydávania časopisu Záhorie

Nové knihy / Správy
Jubilantka Eva Fordinálová (Mgr. Ľudovít Košík)
Etnologička Mária Zajíčková jubiluje (redakcia)
Vedecký seminár Alois Kolísek a Slovensko (Mgr. Ľudovít Košík)
Bibliografia XXX. ročníka (r. 2021) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)

Zatvorenie múzea pre verejnosť

0

Vážení návštevníci, z dôvodu prijatých protipandemických opatrení bude Záhorské múzeum v Skalici pre verejnosť od 25. novembra 2021 až do odvolania zatvorené. Ďakujeme za pochopenie.

Voľné pracovné miesto – kustód pre správu zbierok a dokumentácie

0

Žiadosti zasielajte do konca novembra 2021.

Hommage à P. Pavlín Bajan OFM – koncert

0

Rímskokatolícka cirkev – farnosť Skalica a Záhorské múzeum v Skalici Vás a Vašich priateľov srdečne pozývajú na koncert františkánskej hudby 18. storočia zo Slovenska a gregoriánsky chorál v podaní Františkánskej schóly Bratislava pri príležitosti 300. výročia narodenia P. Pavlína Bajana (1721 – 1792) v Kostole Michala Archanjela v Skalici vo štvrtok 18. novembra 2021 o 19.15 hod. 
Koncert z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Významní pútnici k šaštínskej Sedembolestnej – ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.

0
Litografia z roku 1865 zobrazujúca slávnostný príchod pútnikov do šaštínskeho chrámu 7. septembra 1864, fond HF 836

V stredu 15. septembra 2021 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska zavítal do Šaštína ako pútnik pápež František, kde slávil sv. omšu. Bolo to na záver jeho 34. apoštolskej cesty. K nohám Sedembolestnej položil zlatú ružu, osobitný dar, ktorý pápež udeľuje výnimočným mariánskym svätyniam. Sedembolestnej sa poďakoval za šťastlivú operáciu.
Pápež František nebol prvým ani posledným vznešeným pútnikom k Sedembolestnej. Po sv. pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý Šaštín osobne navštívil 1. júla 1995, je však najznámejším pútnikom. Šaštínsku pietu už od jej uznania za milostivú sochu v októbri 1732 prichádzalo pozdraviť každoročne niekoľko desiatok tisíc veriacich – v polovici 18. storočia to bolo okolo stotisíc ročne. A medzi nimi i viacero kardinálov, panovníkov, nehovoriac o biskupoch a prelátoch.
Slávnostného uloženia milostivej sochy do trojhrannej kaplnky v novembri 1732 za účasti pomocného biskupa ostrihomského a šaštínskeho archidiakona Imricha Esterházyho sa zúčastnilo okolo 20-tisíc pútnikov. Kázalo sa slovensky, nemecky a maďarsky. Bol to začiatok putovaní. V čase vyhlásenia sochy za milostivú boli majiteľmi Šaštínskeho panstva už viac ako dve storočia Coborovci. V dôsledku rozšafnej a nehospodárnej správy panstva Markom Coborom a následne jeho synom Jozefom prišlo k jeho zálohovaniu v prospech viedenského mešťana Mateja Stegnera. V roku 1736 získal panstvo vyplatením zálohu František Štefan Lotrinský, manžel arcivojvodkyne Márie Terézie. Po prvý raz navštívila Šaštín spolu s manželom krátko pred svojím nástupom na trón na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra 1740, počas ich pobytu v Holíči. Potom prišla poprosiť o ochranu pre seba i monarchiu 2. septembra 1741, v čase, keď viedla vojnu s Pruskom o rakúske dedičstvo a o pomoc požiadala uhorské stavy na zasadnutí uhorského smenu v Bratislave. Po skončení vojny v roku 1746 navštevovala Šaštín pravidelne každé dva roky počas augusta alebo septembra, v období, keď sa zdržiavala spolu s rodinou na Holíčskom zámku. Viackrát pútnický chrám navštívil i jej manžel František Lotrinský. V roku 1760 to bolo dokonca dvakrát, pri druhej návšteve v sprievode svojej sestry Anny Šarloty, viedenského arcibiskupa Krištofa Antona Migazziho, ktorého pápež Klement XIII. v novembri 1761 vymenoval za kardinála. V auguste 1761 pred sviatkom zemského patróna sv. Štefana putoval do Šaštína panovnícky pár spolu s nástupcom trónu Jozefom a jeho manželkou Izabelou Parmskou v zmysle tradičnej habsburgovskej zbožnosti známej ako pietas austriaca. Rovnako sa panovníčka s manželom a synmi Jozefom a Leopoldom zúčastnila slávnostnej posviacky chrámu a prenesenia milostivej sochy z trojhrannej kaplnky na hlavný oltár za účasti prímasa, ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóciho. Ako prejav úcty
venovala panovníčka Sedembolestnej strieborné šaty, korunky, svätožiaru či lúče a svietniky a striebornú trojbokú tepanú lampu so striebornými srdcami s menami všetkých detí panovníčky a ich erbmi. Lampa mala visieť pred oltárom a slúžiť ako večné svetlo. Okrem finančnej podpory venovala v roku 1756 na bočný oltár kostola, ktorý je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, striebornú sochu tohto svätca s jeho relikviou. V roku 1763 sa cisár František Lotrinský zúčastnil bohoslužieb viackrát, avšak boli to jedny z posledných návštev cisárskej rodiny. Po jeho smrti v auguste 1765 Mária Terézia už viac do Šaštína k Sedembolestnej neprišla. Hoci v roku 1770 nechala Paccassiho hlavný oltár v zmysle svojich pripomienok upraviť Františkovi A. Hillebrandtovi, ktorý po stranách svätyne vybudoval cisárske oratóriá, nikdy ich Mária Terézia ani jej spoluvládca, neskorší cisár Jozef II. nevyužili. Na pamiatku jej manžela sa každoročne 19. augusta slávilo v kostole Requiem za účasti zástupcov panstva.
Cirkevná politika Jozefa II. sa priamo dotkla i Šaštína, čo nepriaznivo ovplyvnilo jeho ďalší vzostup na niekoľko desaťročí. Zakázal viacdenné púte, obmedzil činnosť náboženských spolkov. Panovník zrušil viaceré rády a kláštory, okrem iných i pavlínov, a správu pútnického miesta
zveril diecéznym kňazom. Chrám s milostivou sochou sa stal farským kostolom pre veriacich zo Šaštína i zo Stráží, dovtedajšie kostoly v obidvoch obciach boli zrušené.

Prenášanie milostivej sochy z trojhrannej kaplnky na hlavný oltár pútnického kostola v roku 1762, Marianischer Pilger, 1864, s. 58

Hoci boli Habsburgovci majiteľmi Šaštínskeho, Holíčskeho panstva, ako i Hodonínskeho a Veľkopavlovického panstva z druhej strany rieky Moravy, ich ďalšie návštevy pútnického chrámu boli skôr ojedinelé. Súviselo to predovšetkým s menej častými návštevami týchto panstiev. Z doposiaľ dostupných zdrojov sa zdá, že v 19. storočí navštívil Šaštín len Ferdinand V., ešte ako následník trónu. Hoci sa opätovne v roku 1839 plánovala i návšteva Šaštína, keď spolu so svojou manželkou Máriou Annou zavítal do Holíča, pre nepredvídané prekážky napokon neprišiel, avšak bohato oferoval Sedembolestnej liturgické rúcha a bohoslužobné predmety v sume najmenej 1 630 zlatých. Ešte i po svojej abdikácii daroval chrámu v roku 1864 pri príležitosti 300. výročia milostivej sochy spolu s manželkou 700 zlatých. Úradujúci František Jozef I. venoval na dostavbu veží chrámu, ako i jeho obnovu vyše 14-tisíc zlatých, no samotných osláv, ktoré vyvrcholili na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra 1864, sa nezúčastnil. Slávnosti, pri ktorej bola pieta korunovaná korunkami požehnanými pápežom Piom IX., predsedal ostrihomský arcibiskup, kardinál Ján Scitovský za účasti viedenského apoštolského nuncia Mariana Folcinelliho Antoniacciho. Ten v decembri 1873 získal od pápeža kardinálsky klobúk. Prímas Scitovský, ktorý na slávnosti kázal po slovensky, venoval pútnickému miestu 2-tisíc zlatých. Ku štedrým donátorom patril i majiteľ šaštínskeho cukrovaru barón Rudolf Puthon, ktorý okrem financií venoval kostolu bohato zdobený baldachýn na procesie. František Jozef I. osobne navštívil šaštínsku baziliku v nedeľu 14. septembra 1902 a zúčastnil sa bohoslužieb. Bolo to počas celouhorských vojenských manévrov, ktoré prebiehali v Šaštíne a okolí od 11. do 17. septembra 1902 za účasti
nemeckého korunného princa Vilhelma a vojenských zástupcov viacerých krajín.
Začiatkom 20. storočia podľa farských podkladov prichádzalo ročne do Šaštína 67 organizovaných pútí. Po rozpade monarchie do roku 1924, kedy pútnické miesto prevzali saleziáni, sa znížil počet organizovaných pútí na 64, v dôsledku nových politických pomerov prestali
prichádzať pútnici z Maďarska. Saleziánom sa tento trend podarilo zastaviť a naopak prispeli k povzneseniu národnej svätyne. V 1. polovici 40. rokov minulého storočia to už bolo napriek vojnovým pomerom priemerne 85 organizovaných pútí ročne. Po vojne počet ešte vzrástol a v roku 1947 ich bolo 135. Farské púte mávali priemerne 200 – 300 účastníkov, ale boli i vyše 1500-členné (Hlohovec, Bratislava). Najviac pútnikov prichádzalo v máji, a to okolo 50-tisíc, ročne vyše štvrť milióna. V pamätnej knihe pútnikov boli uvedené mená viacerých vrcholných štátnych predstaviteľov prvej Slovenskej republiky. Na prvom mieste to bol prezident Jozef Tiso, predseda Snemu Martin Sokol, predseda vlády Vojtech Tuka, minister vnútra a podpredseda vlády Alexander Mach, minister dopravy a verejných prác Július Stano, minister hospodárstva Gejza Medrický (13. 5. 1942) a minister školstva Jozef Sivák (27. 5. 1942). Z radov kléru popri domácich biskupoch to bol zástupca Svätej Stolice na Slovensku chargé d´affaires Giuseppe Burzio (25. 11. 1941), od roku 1946 titulárny arcibiskup a v rokoch 1950 – 1955 nuncius na Kube. Na prekvapenie študentov miestneho saleziánskeho gymnázia ich pozdravil po slovensky.
V povojnových rokoch, hoci už boli isté štátne reštrikcie voči cirkvám (napr. zrušenie a poštátnenie cirkevných škôl), do roku 1948 sa nerobili žiadne obštrukcie ohľadom pútí. Až od septembra 1948 existovala snaha ľudovodemokratickej vlády obmedziť organizovanie pútí kladením rozličných prekážok. Akcia K v apríli 1950, kedy i zo Šaštína boli násilne internovaní saleziáni a chrám opäť spravovali diecézni kňazi, prispela k utlmeniu už i tak obmedzovaných prejavov náboženského života. Výsledkom bol radikálny pokles pútnikov. Za rok 1963 ich prišlo do Šaštína celkovo len 5 900! Krátky nádych znamenal rok 1968, ktorý prerušila augustová okupácia. Avšak od polovice 80.
rokov 20. storočia i napriek pretrvávajúcemu nátlaku zo strany štátu vzrastal počet pútnikov, zvlášť na turičných a národných púťach. V
mariánskom roku, ktorý vyhlásil pápež Ján Pavol II., sa v Šaštíne zastavila pri svojej ceste do Poľska Matka Tereza. Bolo to 6. júna 1987. Zúčastnila sa bohoslužby, ktorú slávil generálny vikár Trnavskej arcidiecézy Ján Čížik. Po nej pozdravila v srbochorvátčine prítomných veriacich, ktorých vďaka dokonalému utajeniu zo strany Štátnej bezpečnosti nebolo oveľa viac ako zvyčajne. Do tohto oživenia pútí prišiel november 1989. V roku 1990 sa opäť vrátili saleziáni, otvorili gymnázium, začali s opravou baziliky a priľahlého kláštora, ktorý v 50. rokoch zabral štát. Opätovne po 40 rokoch sa mohli bohoslužby konať aj v priestranstve pred bazilikou. Do národnej svätyne prichádzali na slávnosť patrónky nielen tisíce pútnikov, ale i predstavitelia politického života, či už bývalej Československej federatívnej republiky (prezident Václav Havel v roku 1990), ako i terajšej Slovenskej republiky. Baziliku navštívili doposiaľ všetci prezidenti SR, viacerí predsedovia Národnej rady a predsedovia vlády, ministri… V roku 1994 (29. 11.) zavítal do baziliky a pozdravil študentov saleziánskeho gymnázia v sprievode prezidenta SR Michala Kováča taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro. V októbri toho istého roku v sprievode arcibiskupa Jána Sokola navštívil Šaštín arcibiskup Crescenzio Sepe, sekretár Kongregácie pre klérus. Priniesol pozdrav Svätého Otca a v jeho mene udelil apoštolské požehnanie. Sepe bol v roku 2001 menovaný kardinálom a prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kde nahradil kardinála Jozefa Tomka.
V rámci návštevy Slovenska slávil 1. júla 1995 Ján Pavol II. bohoslužbu, počas ktorej korunoval milostivú sochu Sedembolestnej. Spolu s ním koncelebrovali štátny sekretár Vatikánu, kardinál Angelo Sodano, slovenskí kardináli Ján Chryzostom Korec a Jozef Tomko, v tom čase
prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ako i kardináli z okolitých krajín: pražský Miloslav Vlk, viedenský Hans Hermann Groer, krakovský František Macharský, budapeštiansky László Paskai, záhrebský Fraňo Kucharič a kolínsky kardinál Joachym Meisner. Už počas prvej cesty do Československa pri presune z Velehradu do Vajnor 22. apríla 1990 požiadal pápež, či by mohli letieť nad bazilikou a pozdraviť Sedembolestnú aspoň z helikoptéry.
I keď Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý prišiel do Šaštína osobne a František jej venoval zlatú ružu, už viacerí ich predchodcovia poctili svätyňu rôznymi výsadami. Pápež Klement
XIII. udelil pútnikom plnomocné odpustky pri príležitosti posviacky chrámu a prenesenia milostivej sochy na hlavný oltár v auguste 1762. Pri príležitosti 300. výročia milostivej sochy v roku 1864 na žiadosť uhorského prímasa vydal pápež Pius IX. tri breve. V breve z 26. februára 1864 udelil plnomocné odpustky všetkým pútnikom, ktorí v jubilejnom roku 1864 alebo i v budúcnosti navštívia na mariánske sviatky pútnický chrám. Druhým breve z 15. marca 1864 (v ten deň bol v Šaštíne otvorený jubilejný rok k 300. výročiu) udelil pápež plnomocné odpustky pri splnení obvyklých podmienok (modlitba, spoveď, prijímanie) všetkým pútnikom počas trvania celého jubilea. Tretie z 12. augusta 1864 sa týkalo korunovania milostivej sochy. Pápež Pius XI. dekrétom Celebre apud gentem Slovacam z 22. apríla 1927 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska, a pápež Pavol VI. apoštolským listom Quam pulchra z 23. novembra 1964 povýšil chrám na baziliku minor. Bol to vôbec prvý kostol na Slovensku, ktorému sa dostalo tejto hodnosti.

Pápež Ján Pavol II. počas bohoslužby korunoval milostivú sochu Sedembolestnej 1. júla 1995

K význačným pútnikom môžeme priradiť i tých, ktorých cirkev pozdvihla k úcte oltára. Okolo ich návštev Šaštína istotne nebol žiaden
rozruch ani ich príchod nevyžadoval osobitné opatrenia a o ich púťach vieme skôr sporadicky. Popri zmieňovanej Matke Tereze navštívil Šaštín koncom 18. storočia asi tri razy patrón Viedne a pekárov sv. Klement Mária Hofbauer, rodák z moravských Tasovíc. V Šaštíne študoval a pôsobil salezián bl. Titus Zeman, viackrát ho navštívil Janko Havlík z Duboviec alebo biskup Michal Buzalka, kandidáti na beatifikáciu.
Pri príležitosti 450. výročia prvého zázraku na príhovor Dolorosy vyhlásila Konferencia biskupov Slovenska rok 2014 za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Do Šaštína putovali vo väčšom počte farnosti, školy, profesijné a stavovské združenia, spolu asi 140-tisíc ľudí. Medzi inými prišiel i maďarský prímas kardinál Péter Erdő s kňazmi. Vyvrcholením bola národná púť 15. septembra 2014, ktorej predsedal
kardinál Jozef Tomko. Nedávno baziliku navštívil i pražský kardinál Dominik Duka. Toto sú mená tých niekoľkých, o ktorých vieme, že do Šaštína prišli počas obdobia, keď zastávali isté funkcie a úrady. Okrem nich však do Šaštína prichádzalo a prichádza veľa anonymných pútnikov, o ktorých návštevách vie len Boh.

  • Literatúra
    A sásvari háromszázados nagy bucsu járat. Nagyszombat : Winter Zsigmond, 1865.
    Cyrill a Method. Časopis cirkevný, roč. XIV, 1864.
  • Čverčko-Hoferka-Janák-Kuchár. Jubilejný rok Sedembolestnej Panny Márie 2014. Bratislava : Don Bosco – Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2015.
    Dankó, J. Hofbauer Kelemen Mária. In Magyar Sion, roč. III, 1865, č. 2, s. 81-103.
    Documenta artis paulinorum 2. zv. A Magyar rendtartomány kolostorai N- Sz, Budapest : MTA, 1976, s. 314-330.
    Hoferka, M. Sedembolestná a Záhorie. In Záhorie, roč. XXIII, 2014, č. 6, s. 2-6.
    Letz, R. Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách. Bratislava : PostScriptum, 2014.
    Macák, E. Naša Sedembolestná Matka. Dejiny Šaštína. Bratislava : Don Bosco, 2004.
    Matejka, J. – Radlinský, A. Pútnik mariánský pred milostivým a zázračným obrazom preblahoslavenej Panny Márie Sedmibolestnej Šassčínskej. Skalica : F. X. Škarnicel, 1864.
  • Mariánske zvony. Časopis mariánskych ctiteľov, roč. I.-V., 1992 – 1996.
  • Ovečka, Š. Šaštín – Stráže. Šaštín-Stráže : Mestský úrad, 2018.
    Radváni, H. (Ed.) Naša národná svätyňa – Bazilika v Šaštíne. Trnava : Spolok Sv. Vojtecha, 1990.
    Saleziánske zvesti. (dvoj)mesačník saleziánskych spolupracovníkov a dobrodincov, roč. VIII.-XIX., 1937 – 1948.
    Szabolcs, S. A sasvári pálos kegyhely története. A zarándoktemplom kialakítása és kegyszobrának kultusza a 18. században. Budapest : Balassi Kiadó, 2012.
    Vojtech. Obrázkové katolícke noviny pre obecný ľud, roč. I., 1864.

Záhorie 5/2021

0
Jesenné ráno v Zlatníckej doline pri Skalici. Foto: Andrea Gaďourková

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Významní pútnici k šaštínskej Sedembolestnej
Mgr. Veronika Chňupková: Problémy i radosti petrovoveských živnostníkov za 1. ČSR
MVDr. Pavol Gašpar – MVDr. Jozef Blecha: Milan Kukliš, veterinárny lekár z Kunova
Ing. Jozef Pavlásek – Mgr. Terézia Pavlásková: Pohostinstvo u Vendelína v Zohore
PhDr. Jan Krist: K jubileu časopisu Malovaný kraj
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Detské čepčeky v zbierke ľudového odevu Záhorského múzea v Skalici

Nové knihy / Správy
Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka (-redakcia-)
Zborník venovaný Imrichovi Kotvanovi (Mgr. Ľudovít Košík)
Na časopis Záhorie prispeli

Odborná exkurzia Olomouc

0

V rámci svojej tradičnej odbornej exkurzie navštívili 29. septembra 2021 pracovníci Záhorského múzea Olomouc. Vo Vlastivednom múzeu si pozreli stále expozície a výstavu Alfonz Mucha. So sprievodcom absolvovali zaujímavú prehliadku sprístupnených reprezentačných priestorov Arcibiskupského paláca. Zážitkom bola prehliadka mesta, kedy nás s pamiatkami v historickom centre a Katedrálou sv. Václava i jeho zázemím pútavo a kvalifikovane oboznámila Doc. PhDr. Jitka Jonová, Th.D. z Cyrilometodějskej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci, ďakujeme. Exkurziu sme ukončili na známom pútnickom mieste Svatý Kopeček s jeho Bazilikou Navštívení Panny Marie.

Vladimír Jamárik a jeho archeologická zbierka v Záhorskom múzeu – PhDr. Viera Drahošová

0

21. septembra 2011 by sa dožil deväťdesiatich rokov regionálny historik, neprofesionálny archeológ, bývalý učiteľ Vladimír Jamárik. Zomrel 5. septembra, necelé tri týždne pred narodeninami, v skalickej nemocnici a 9. septembra sme sa s ním rozlúčili na cintoríne v jeho rodnom Kunove.
Narodil sa 21. septembra 1921 v Kunove a po skončení základnej školy študoval na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde v roku 1941 maturoval. Základnú vojenskú službu nastúpil v Banskej Bystrici a v Nitre, v roku 1943 bol vyslaný na východný front. Pedagogicky pôsobil ako učiteľ dejepisu a zemepisu spočiatku na ZŠ v Častkove a v Jablonici, najdlhšie potom v Senici. V roku 1951 nastúpil na mimoriadnu trojročnú vojenskú službu do Nitry, kde sa počas pobytu zúčastňoval na prednáškach v Archeologickom ústave SAV. Jeho záujem o archeológiu sa vykryštalizoval najmä po vypočutí prednášky „Prví roľníci u nás“ v roku 1952 a začal sa jej venovať. Na jar 1953 našiel prvé črepy v kunovskom chotári, čím odštartoval svoju celoživotnú záľubu. Najstaršie nálezy, získavané pravidelnými prieskumami od roku 1954, predovšetkým neolitický materiál z lokalít v katastri Kunova a v jeho okolí, odovzdal do Slovenského národného múzea v Bratislave. Časť z nich publikovala PhDr. Magdaléna Pichlerová (Pichlerová, M.: 1961), časť publikoval spolu s profesorom Bohuslavom Novotným (Novotný, B. – Jamárik, V.: 1961). V roku 1960 sa stal členom vtedajšej Československej archeologickej spoločnosti a nadviazal spoluprácu s Archeologickým ústavom v Nitre. (Od roku 1966 sa na odporučenie Viktora Šemmera stal i členom Slovenskej historickej spoločnosti).
V roku 1958 sa zúčastnil vlastivedného školenia v Trenčíne, v dôsledku ktorého pozornosť rozšíril i na širší vlastivedný výskum okolia rodiska. V októbri 1958 začal spolu so stredoškolským pedagógom Michalom Schmidtom pripravovať založenie Okresného vlastivedného krúžku v Senici, ktorý vznikol pri Dome osvety a jeho členmi boli niekoľkí dospelí a žiaci vyšších ročníkov. Od roku 1959 vydával krúžok svoj rotaprintový spravodaj Senický okres, ktorý od roku 1961 vychádzal pod názvom Z histórie a súčasnosti senického okresu. Činnosť Vlastivedného krúžku (fungoval do roku 1963) pozostávala z prednášok pre členov krúžku i verejnosť, spojených s premietaním diapozitívov, výstav, vlastivedných vychádzok zameraných na botaniku, archeológiu, výstupy na zrúcaniny malokarpatských hradov a z intenzívneho zberateľstva. Zhromažďovali archeologické nálezy a iné artefakty pre vznik plánovaného múzea v Senici. Archeologické nálezy získavali počas zberov a prieskumov, ale i zo strany verejnosti. Články i prednášky podnietili záujem o archeologické pamiatky a ich záchranu a mnohí žiaci, ale i dospelí začali zachránené nálezy prinášať a odovzdávať, ukladali ich v školskom kabinete. Vladimír Jamárik viaceré z nich publikoval v uvedenom časopise.
Činnosť krúžok definitívne ukončil, keď prišlo v roku 1964 k rozhodnutiu, že múzeum sa v Senici realizovať nebude. So vznikom Senického okresu malo vzniknúť v Senici okresné múzeum, pričom skalické (v súčasnosti Záhorské múzeum) sa malo zmeniť podľa tohto zámeru na mestské. Zámer však padol, keď sa nepodarilo získať budovu, plánovanú pre jeho sídlo – v súčasnosti je sídlom Záhorskej galérie.
Kolekciu zhromaždených starých kníh odovzdali do bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, hromadné nálezy mincí z Hlbokého, Kunova a Senice odstúpili Numizmatickému oddeleniu SNM v Bratislave. Archív mlynárskeho cechu pozostávajúci z viac ako sto listín z Čáčova odovzdali do Štátneho archívu v Skalici. Činnosť Vlastivedného krúžku v Senici Vladimír Jamárik plasticky s uvedením najaktívnejších aktérov krúžku i najzaujímavejších nálezov opísal v roku 2008 v príspevku Kúsok dreva z Rohova v piatom čísle nášho časopisu. Príspevok priniesol do redakcie osobne spolu s niekoľkými predmetmi, ktoré mu z dôb jeho činnosti zostali a ktoré venoval do zbierok Záhorského múzea (popisuje ich v článku).
Popri archeologickom výskume vykonal Vladimír Jamárik medzi rokmi 1959 až 1970 rozsiahly etnologicko-jazykovedný výskum, keď v období zimných prázdnin a polročných prázdnin navštevoval starších ľudí v 73 obciach vtedajšieho Senického okresu, aby zapisoval chotárne názvy, nárečové javy a zvláštnosti. Popri tom zachytával i informácie o miestnom ľudovom odeve a údaje z histórie obcí. Najviac ho upútalo nárečie Hradišťa pod Vrátnom, ktoré hodnotil ako stredoslovenský ostrovček na Záhorí. Zaujalo ho počas pedagogického pôsobenia v Jablonici, do ktorej dochádzali hradištské deti a niekoľko desiatok rokov sa príležitostne venoval jeho výskumu. Štúdiu o ňom, nárečové slová zo Záhoria, vyše 4-tisíc chotárnych názvov, jazykové pamiatky po pohraničných strážcoch (Maďaroch, Sikuloch a Plavcoch) odovzdal v roku 1987 do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra vo forme 500-stranového rukopisu.
Z regionálneho rámca sa vymykal živý záujem Vladimíra Jamárika o najmenší slovanský národ – Lužických Srbov, žijúcich a hlásiacich sa k svojmu slovanskému pôvodu na území Nemecka. Zachoval o tom spomienku: „1. októbra 1943 ma odoslali na východný front, kde som pobudol vyše roka. Tam som sa zdokonalil v ruštine a zrodil sa môj záujem o osudy Slovanov…. Koncom vojny, keď sa už bojovalo na nemeckom území, som v rozhlase počul, že Lužickí Srbi vítali Červenú armádu ako osloboditeľku. Veľmi ma zaujal ich osud a už koncom roku 1945 som sa stal členom „Společnosti přátel Lužice v Prahe,“ pomocou ktorej som potom získal knihy o hornolužickej srbčine a nadviazal potrebné kontakty…“, ktoré s nimi aktívne udržoval od roku 1958. Niekoľkokrát Lužicu navštívil, mal tam priateľov. V ich jazyku komunikoval, písal a publikoval články v novináchNowy Casnik, v kalendároch Pratyja a v rokoch 1976, 1999 a 2000 príspevky v antológiách dolnosrbskej poézie a prózy (Jamárik 2001, 71).
V roku 1984 založil tradíciu hodových výstav v Kunove, kde vystavoval materiály k rôznym miestnym výročiam, tiež významným celoslovenským jubileám a udalostiam, prezentoval výsledky svojej bádateľskej činnosti. Niektoré výstavy boli z Kunova prenesené i do Senice. Na výstavách sa návštevníci až do posledného ročníka stretávali s jeho charakteristickým úhľadným učiteľským rukopisom, ktorému zostal verný a v ktorom vznikli všetky jeho rozsiahle práce. Počas výstav, ale i mimo nich, prijímal rôzne návštevy a záujemcov, ktorým dával výklady a detailnejšie približoval ich obsah. Chodili za ním o radu a usmernenie regionálni bádatelia, no pri výskumoch regiónu s ním ako jeho dôverným znalcom konzultovali a porovnávali svoje uzávery i renomovaní odborníci nielen zo Slovenska. Privolávali ho na prednášky pre mládež, zachovali sa po ňom záznamy i v rozhlasovom archíve, kde viackrát rozprával o dejinách Záhoria, jeho zvláštnostiach a špecifikách záhorského dialektu.
Výsledkom celoživotného bádania Vladimíra Jamárika sú viaceré rukopisy. Záhorská knižnica v Senici jedno z jeho diel – Literárny Kunov, vydala pri príležitosti autorovho životného jubilea. V úvode publikácie píše: „Žijeme v čase, ktorý sa ako povodeň valí aj cez náš kraj a zaplavuje ho vodou cudzoty. Peniaze sa stávajú najvyššou hodnotou, technika mení svet a idea európanstva zatieňuje našu kultúru. Literárny Kunov chce oživiť spomienku na našich ľudí, ktorí nepísali pre peniaze, ale ich tvorba vyvierala z túžby po umeleckom vyjadrení toho, čo sa dialo v ich malom svete. A v ňom ako v oáze pokoja uprostred terajšieho rušného života sa ocitneme, keď sa zahĺbime do čítania ich literárnej tvorby.“ Autor vychádza od ľudovej slovesnosti a postupne v samostatných medailónoch oboznamuje s literárnymi osobnosťami Kunova, ku ktorým patrili Pavol Čendekovič, Pavol Jamárik, Pavol Kukliš-Kunovský, Jozefína Marečková, Martin Orgoník-Kunovský, Jozef Zuščík, Anna Krčová-Modranka, Ján Krč-Liešťanský, PhDr. Jozef Bánsky. Ako píše v závere: „Kunov je dedinka s pomerne veľkou literárnou tradíciou, akou sa nemôže pochváliť žiadna z okolitých obcí. S ním je späté vydanie prvej básne v ľudovej slovenčine v roku 1772. Do Kunova zavítali v roku 1938 členovia svetovej organizácie spisovateľov PEN klubu.“
     V roku 2006, kedy sa pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Senici konalo viacero slávnostných podujatí, vydalo Mesto Senica publikáciu Vladimíra Jamárika Neznáma Senica: „O Senici vyšli dve publikácie, v roku 1974 Senica – vlastivedný zborník zostavený Dušanom Žákom a v roku 1996 monografia Senica – dejiny mesta. Staršie dejiny napísala Prof. PhDr. Darina Lehotská, DrSc. na podklade listinného materiálu. História však nie sú len listiny. Je to život, zaujímavý, neustále sa meniaci, a tak odlišný od toho dnešného, civilizovaného. Knihy písané odborným vedeckým štýlom často nedokážu laického čitateľa zaujať, priblížiť mu ho. V Neznámej Senici chcem preto na pozadí stredoeurópskeho diania svet kráľov poľudštiť, zaplniť ich vlastnosťami a život obyvateľov vykresliť v celej jeho rozmanitosti, ako ho zachytili písomné pramene či ústne podanie,“píše v úvode knihy.
Pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ktorý je od roku 1976 súčasťou Senice, bola v roku 2007 vydaná a uvedená kniha Kunov – 555 rokov. Na obálke má vyobrazenú pečať Kunova z roku 1777 so strapcom hrozna ako symbolom dávnej slávy obce. Čitatelia sa v nej oboznámili s láskavo a príťažlivo rozprávačsky zaznamenanými dejinami Kunova, životnými osudmi a príbehmi Kunovčanov. Knihu doplnil hodnotnou a bohatou obrazovou časťou, o ktorej píše: „Život v starom Kunove vám priblíži najmä obrazová časť tejto knižočky. Zahľadíte sa do niekdajších ulíc, nazriete do rodín, získate obraz vtedajšieho hospodárenia, ožijú spomienky na slávnosti, divadlá a svadby, na ktoré sa vtedy ešte chodilo v krojoch a v mysli budete sprevádzať mladých i starých na Dzilečká (miestna časť s cintorínom – pozn. red.)
Oj, vy domce staré, dvoje očí smutných hľadí vám z tváre,
Aj slza snáď vypadne z pustého oblôčka…
Žili tu, nieto ich, nik sa ich nedočká!
Pusté domy, pusté dvory, pustý mlyn…
Kde starý Kunov stával, je strašný rozpadlín!”
(Jamárik, 2007, s. 46)
V roku 2011 pripravil Vladimír Jamárik na vydanie rukopis o histórii obce Sobotište. V rukopise mu zostali práce Prehľad o Slovanoch, Osudy polabských Slovanov a história Lužických Srbov, História obce Hradište pod Vrátnom so štúdiou o tamojšom nárečí, Rodný kraj v premenách vekov I. (geologický vývin, praveké osídlenie a osudy až po obsadenie Záhoria Uhrami), Rodný kraj v premenách vekov II. (história Záhoria a Senice do roku 1922), Jazykové pamiatky po strážcoch konfínia, Vojsko, vojny, vojvodcovia (z histórie vojenstva, boje na Záhorí) či práce vzťahujúce sa ku Kunovu: Krátka história Kunova, Historický miestopis Kunova, Kultúra v Kunove, Cirkevné pomery a školstvo, Ľudový odev, Poľnohospodárstvo a Iné činnosti: remeslá, obchod (Jamárik 2001, 72).
Celý svoj život venoval bádaniu v oblasti regionálnej histórie. Poznatky získaval tiež štúdiom v Univerzitnej knižnici v Bratislave a iných knižniciach či archívoch. Začal v dobe štúdií a pokračoval počas pedagogického pôsobenia, kedy v mladých ľuďoch prebúdzal vzťah k domovu, jeho jazyku, dejinám a tradíciám. U mnohých z nich pretrval a sami si ho neskôr prehlbovali štúdiom. Ešte intenzívnejšie rozmery potom jeho bádanie nadobudlo po ukončení pracovného procesu, kedy mal viac času písať a výsledky sústreďoval v uzavretých kapitolách a rukopisoch. Ľudia jeho záľubu poznali a s dôverou za ním prichádzali, zverovali mu objavené poznatky, nálezy, fotografie. Postupne zhromaždil bohatú databázu dokumentácie k dejinám svojho rodiska a okolia.
Kunovu, Senici a Záhoriu v ňom odišiel nevšedný popularizátor histórie rodného kraja, šíriteľ lásky k nemu a jeho poznaniu. Bol nezvyčajne vnímavý a mal veľký cit pre spájanie súvislostí, vedel vykladať a približovať históriu spôsobom, ktorý bol prijateľný pre všetkých záujemcov. Pracoval s plným nasadením a zaujatím, ktoré vtiahlo každého poslucháča a spolupracovníka, s ktorým prišiel do kontaktu. Vedel presvedčiť, vyžarovala z neho dobrota, pokora, mal zvláštny zmysel pre humor a radosť z každého novoobjaveného fragmentu.
Vladimír Jamárik sa stal od vytvorenia archeologického úseku Záhorského múzea aktívnym spolupracovníkom múzea a po založení časopisu Záhorie jeho stálym priaznivcom a prispievateľom. Publikoval v ňom viacero príspevkov: Cisárske manévre roku 1902 (1/1993), Kunovská šl’achta (3/1993), Víťaz nad osudom (6/1995), Jazykové pamiatky po Sikuloch (5/1996), Zo spomienok na Sotinu (1/1998), „Tu spočíva urozená nekdy pani…” (4/1998), O kunovských habánoch (4/1999), Zabudnutá (2/2000), Zaniknuté osady na okolí Senice (5/2001), Kunovská zvonica (4/2002), Ako prišiel Šaštín k svojmu menu (5/2003), Dedičstvo po Kumánoch (6/2004), Dvaja Pavlovia z Kunova (P. Jamárik, P. Kukliš) (2/2006), 555 rokov Kunova (3/2007), „Picigel“ Jána Jamárika „Traxlera“(1/2007), Kúsok dreva z Rohova (5/2008), Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant (4/2010) a vyšlo tiež niekoľko príspevkov o ňom: PhDr. Viera Drahošová: Vladimír Jamárik (1/1992); Hodové výstavy v Kunove (1/1993); Náš rozhovor s Vladimírom Jamárikom (5/96); Archeologický prieskum (3/1998); Vladimír Jamárik – osemdesiatročný (5/2001); PhDr. Juraj Bárta, CSc.: Objaviteľ najstarších archeologických sídlisk na Myjavskej pahorkatine (5/1996).
Za svoje dielo získal viacero ocenení, pri príležitosti životného jubilea 80-tich rokov mu primátor mesta Senice RNDr. Ľubomír Parízek za tvorivú prácu udelil Pamätnú medailu mesta Senice, pri tej istej príležitosti mu PhDr. Zdeněk Farkaš, CSc. a PhDr. Juraj Bartík, PhD. z Archeologického múzea SNM v Bratislave odovzdali Pamätný list Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Ocenenia získal pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ako i pri 750. výročí prvej písomnej zmienky o Senici. V máji roku 2008 získal ocenenie Trnavského samosprávneho kraja. Postupne sa tak začali prezentovať dovtedy verejnosti málo známe časti obdivuhodne širokého spektra činnosti Vladimíra Jamárika a predovšetkým prišlo k oceneniu a vyzdvihnutiu jeho záslužnej celoživotnej nezištnej práce.

Ďakujeme!

Literatúra
Drahošová, Viera: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra, 2005, s. 13-20.
Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.
Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.
Jamárik, Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.
Jamárik, Vladimír: Kunov 555 rokov. Senica, Mesto Senica, 2007, 80 s.
Jamárik, Vladimír: Literárny Kunov. Senica. Záhorská knižnica, 2001, 79 s.
Jamárik, Vladimír: Neznáma Senica. Senica. Mesto Senica, 2006, 87 s.
Jamárik, Vladimír: Z histórie Senice. Senica. Školská správa, 1991, 35 s.
Novotný, Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.
Pichlerová, Magda: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.
Říha, Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica, 1983, 46 s.

Archeologická zbierka Vladimíra Jamárika v Záhorskom múzeu v Skalici

V roku 1983 daroval Vladimír Jamárik do zbierkového fondu  Záhorského múzea v Skalici rozsiahlu zbierku archeologických nálezov, ktorá patrí k mimoriadnym dokladom bádateľského úsilia neprofesionálneho archeológa u nás. Svojim charakterom,  množstvom novoobjavených lokalít a nálezov, napomohla k mimoriadnemu posunu v archeologickom poznaní severného Záhoria. Sústreďuje takmer  16 500 predmetov  /prevažne črepového keramického materiálu a kamenných nástrojov/  zo 185 lokalít v katastroch 32 obcí severného Záhoria, dokladajúcich  jeho osídlenie takmer vo všetkých obdobiach pravekého, včasnohistorického a včasnostredovekého vývoja. Najväčší podiel v zbierke tvoria  nálezy  zo Senice a okolia (62 lokalít), predovšetkým Kunova, chronologicky sú najpočetnejšie doložené materiálne pozostatky z obdobia mladšej doby kamennej, z ktorej najčastejšie zastúpená je kultúra s mladšou lineárnou keramikou a lengyelská kultúra. Nálezy mladšej fázy kultúry s lineárnou keramikou a želiezovskou skupinou pochádzajú z 32 lokalít a na 29 je doložená lengyelská kultúra. K významu zbierky prispieva dobrá dokumentácia, vrátane lokalizácie nálezísk na priložených situačných nákresoch.

Zbierku spracoval vtedajší archeológ Záhorského múzea PhDr. Miloš Říha a vyhotovil jej súpis (Súpis archeologických lokalít a nálezov), ktorý má 46 strán a podáva základné informácie o každej lokalite so situovaním na plánikoch Vladimíra Jamárika a mapách 1:10000, uvádza nadmorskú výšku a charakter terénu,  rok  a spôsob  získania, určenie a  rámcové datovanie lokality (ak je údaj známy),  základný opis a počet nálezov s označením krabice, v ktorej je materiál v depozitári archeologického oddelenia múzea uložený.  Súpis bol  odovzdaný do  dokumentácie Záhorského múzea v Skalici, darcovi Vladimírovi Jamárikovi,  útvaru dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre, dokumentačnému oddeleniu Archeologického múzea  Slovenského národného múzea v Bratislave, do dokumentácie archeologického úseku Záhorského múzea v Skalici a do Štátneho okresného archívu  v Skalici. Pre uľahčenie štúdia súpis v roku 1998 previedol do elektronickej podoby študent archeológie Jozef Kršek. Každý, kto sa zaoberá  archeológiou regiónu Záhoria, pracuje  s materiálom zbierky , ktorá sa stala významným prameňom pre mnoho odborných prác a štúdií.

Materiál  je uložený v 200 krabiciach, z toho zaevidovaných bolo 7.469 kusov zbierkových predmetov pod 341 prírastkovými číslami a zostávajúca časť  8.163 kusov (prevažne nevýrazného a atypického črepového materiálu a nevýrazných silexov)  zostali ako neevidovaný študijný materiál. Najväčšiu časť zo zaevidovaných predmetov predstavuje črepový materiál – zdobené a profilované črepy, spolu 4285 kusov. Veľmi zaujímavú a významnú zložku zbierky tvorí súbor kamennej industrie,  pozostávajúci z  914 kamenných hladených nástrojov (z toho 275 celých),  2139 kamenných  štiepaných nástrojov a jadier a 72 kamenných  hladidiel a podložiek . Popri ojedinelých celých nádobkách a predmetoch početnejšiu skupinu (39 kusov) predstavujú hlinené prasleny, závažia a koráliky. Nálezy boli získané v katastroch obcí Borský Mikuláš, Borský Mikuláš – časť Borský Peter, Cerová-Lieskové, Čáry, Častkov Dojč,  Dubovca,  Gbely, Hlboké,  Hradište pod Vrátnom , Koválovec,  Kuklov , Lakšárska Nová Ves Lopašov, Myjava (časť Stará Turá),  Petrova Ves,  Podbranč, Prietrž, Radimov, Radošovce, Radošovce- časť Vieska,  Rohovské Rybky, Rovensko, Senica, Senica – časť  Čáčov, Senica – časť Kunov, Senica- časť Sotina, Smolinské, Smrdáky, Sobotište, Šajdíkove Humence, Šaštín-Stráže, Štefanov, Unín a Vrbovce.

Početná kolekcia kamenných nástrojov  v zbierke Vladimíra Jamárika sa spolu so staršími nálezmi  z iných inštitúcií, ale z väčšej časti na základe zbierok Záhorského múzea,  stala základom pre zhodnotenie  neolitickej a eneolitickej štiepanej a brúsenej kamennej industrie zo Záhorskej nížiny po stránke typologickej, kultúrnej ale i z  hľadiska petrografickej analýzy použitých surovín v rámci multidisciplinárnej štúdie  I. Chebena – Ľ. Husáka- D. Hovorku (Cheben,I.-Husák,Ľ.-Hovorka,D.: 1999).

Vladimír Jamárik sa štúdiom odbornej archeologickej literatúry , pravidelnou spoluprácou so špecializovanými odbornými pracoviskami a konzultáciami s ich pracovníkmi,  tiež však vďaka svojmu citu pre terén a jeho poznaniu  prepracoval k vysokému stupňu poznania regionálnej archeologickej problematiky. Bol objaviteľom prvých stredopaleolitických lokalít na Myjavskej pahorkatine a Chvojnickej pahorkatine a  pri paleolitickom výskume dlhoročne úzko spolupracoval s PhDr. Jurajom Bártom, CSc. z Nitry. Nálezy zo staršej doby kamennej odovzdával  Archeologickému ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Vyše desať paleolitických sídlisk a dielní našiel v chotári Kunova a postupne ďalšie sídliská a nálezy zistil pri Smrdákoch, v Rohovských Rybkách, Sobotišti, Senici, Prietrži, Hlbokom a Osuskom (Bárta,J.: 1996)

Z podnetu Vladimíra Jamárika bolo na Záhorí uskutočnených viacero záchranných výskumov a množstvo prieskumov. Kontakt udržiaval s ďalšími  záujemcami o archeológiu a sám ho podnietil u mnohých svojich žiakov a známych, ktorí s ním spolupracovali pri zachraňovaní archeologických nálezov.

Literatúra:

Cheben, Ivan – Husák, Ľudovít – Hovorka, Dušan: Spalt- und geschliffene Industrie aus der Záhorie-Niederung. In: Slovenská archeológia XLVII-1, 1999, 41-65.

Jamárik, Vladimír: 1959: Neolitické sídliská v okolí Kunova. In: Senický okres I/1, 1959.

Jamárik,Vladimír: 1961: Neolitické sídliská na Odseničí pri Kunove. In: Archeologické rozhledy 13, 1961, 866-871.

Novotný,Bohuslav – Jamárik, Vladimír: Osídlenie ľudu s maľovanou keramikou v Kunove. In: Musaica 1/1961, 11-20.

Říha,Miloš.: Súpis archeologických lokalít a nálezov v zbierke Vladimíra Jamárika. Rukopis, Skalica 1983, 46 s.

Drahošová,V.: Neolitické a eneolitické osídlenie Záhoria. In: Otázky neolitu a eneolitu našich krajín, Nitra 2005, s. 13-20. Pichlerová,M.: Neolitické sídliskové pamiatky z okolia Senice. In: Študijné zvesti AÚ SAV 6, 1961, 31-39.