pondelok, december 16, 2019
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

369 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Ivan Thebery: Osada „U Hríchu“ pri Štefanove

0
Pohľad na pamätnú sochu "Ejhľa človek". Foto: Róbert Svíba

Najznámejšou slovenskou básňou s protitureckou tematikou je Turčín Poničan Sama Chalupku, ktorá vyšla v jeho básnickej zbierke Spevy (1868). Inšpiroval ho príbeh z vlastnej rodiny popísaný cirkevným hodnostárom a spisovateľom Samuelom Chalupkom (1600 – 1664), ktorý v epickej reflexívnej básni Vandrovka, neb putování prežalostné Roziny Puchalky, Samuela Chalúpky manželky (1664) opísal zajatie svojej manželky počas tureckých vpádov, ktoré šťastne skončilo až po zaplatení výkupného. Málokto vie, že príbeh má analógiu v obci Štefanov na Záhorí.
Stará mama Klenová mojej starej mamy Theberyovej, rod. Tomašovej, bola narodená okolo roku 1825 a bývala so svojím mužom v osade U Klenov (neskoršie pomenovanej U Hríchu). Jej muž bol narodený okolo roku 1817. Predkovia im zanechali mlyn, polia a ich rod bol najbohatší v Štefanove. Bohatstvo dedili, pričom v rodine Klenovcov bolo zaužívané mať len jedno dieťa, aby sa majetok nezmenšoval ale zväčšoval. Od druhej polovice 17. storočia (kedy sa veľa hovorilo o tejto mlynárskej usadlosti) dedičstvo prechádzalo z otca na syna až po rok asi 1869, kedy sa dedilo po „praslici“. Ako dcéra najbohatšieho gazdu v Štefanove sa narodila v roku 1851 Júlia Klenová, ktorá nemala súrodencov. Za ženu si ju zobral Ján Tomša, narodený v roku 1849, pochádzajúci z 15 detí. Všetci jeho súrodenci postupne zomreli ešte v detskom veku. On zostal, pretože rodičia sa veľmi snažili, aby aspoň jeden potomok prežil. Od narodenia mu zobrali na dojčenie „dojku“, a tak sa zachránil. Stal sa z neho vážený občan a neskôr richtár Štefanova. Bol príbuzným básnika Jána Hollého cez svoju starú mamu. Ján Tomša bol bohatý, pretože okrem majetku rodiny Tomšovcov vyženil i veľký majetok rodiny Klenovcov. Spočiatku bol spoločníkom v mlyne „U Horných“ (1800 metrov proti toku rieky Myjavy). Neskôr mlyn získal a začal sa volať Tomšových mlyn. V roku 1943 vyhorel a nebol už znovu postavený. Ján Tomša potom kúpil mlyn v Dojči pre svoju dcéru Albínu Theberyovú (rodenú Tomšovú) v roku 1918 a rodina sa rozrástla o rodinu Križánkovú a Theberyovú.
Najstaršie udalosti v rodine Klenovcov
V nedeľu na jeseň roku 1663 pásli mladí chlapci dobytok na lúkach pri rieke Myjave, keď od Borského Svätého Petra na koňoch prišli tureckí vojaci. Chlapcov zbili, spútali a odviedli. V Turecku ich vychovávali za janičiarov, ľuďmi opovrhovaných krutých vojakov. Matka jedného 12-ročného pastiera všetko videla. Bola z rodiny Klenovcov, ktorá mala mlyn a veľa polí. Dookola opakovala, že Turci chlapcov zabijú. Veľmi smútila, že prišla o jediného syna. Po čase bola i ona odvlečená, vlastne dala sa odvliecť do Turecka, aby našla svojho syna. Vedela, že ide do otroctva, že sa asi nikdy nevráti, ale túžba nájsť syna bola veľká. Bola silnou a rozhodnou ženou, ktorá sa nebála útrap či smrti. Turci nebrali násilím ľudí z rodiny, ale tam, kde mali ľahkú korisť – na poli, pri požiari… Zaujímali sa hlavne o chlapcov 10– až 14-ročných. Dievčatá a ženy brali asi od 18 do 30 rokov a predávali do háremov alebo na trhu otrokov. Tak i mama 12-ročného chlapca bola viackrát predaná na trhu otrokov a pracovala v domácnostiach a pri výchove malých detí. Snažila sa, aby sa dostala tam, kde vychovávali janičiarov za vojakov. Naučila sa reč, mala na sebe odev ako otrokyne a stále pátrala po synovi. Jej syn bol po matke odvážny, nebojácny a v bojoch sa postupne vypracoval na kapitána janičiarov. Stal sa mohamedánom, oženil sa a mal malého syna. Viackrát bol na trhu otrokýň pre neho vyberať pestúnku. Po čase jednu otrokyňu kúpil. Na druhý deň, keď sa kapitán preobliekal, otrokyňa zbadala na jeho ruke znak „červenú malinu“, ktorý mal od narodenia i jej syn. Hneď ho spoznala a začala dieťaťu spievať: Číhaj, belaj dieťatko, nezdálež si moje vnúčatko. /Číhaj, belaj Turčátko, snáď si moje vnúčatko. / Číhaj, belaj do času, všetko trvá do času.
Spievala na nôtu, ktorú kapitán spoznal a poznal i slová. Opýtal sa jej, odkiaľ to vie. Odpovedala, že je zo Štefanova, kde sa tak spieva a že jej Turci zobrali syna, ktorého by si poznala podľa znaku na ruke: „Zdá sa mi môj pane, že ste mojím synom.“ Spomenul si na všetko, čo sa stalo, i na reč. Opýtal sa ešte, kde ho Turci vzali. Odpovedala, že medzi Horným mlynom a mlynom „U Božkov“. Uznal, že je jeho matkou a veľmi to oslávili. Chcela, aby sa s ňou vrátil domov. Odpovedal však, že sa to nedá, lebo by ich chytili a jeho sťali. Sľúbil, že ju vykúpi z otroctva a dopraví domov. Práve sa pripravovala výprava na dobitie Viedne v roku 1683 (kde boli Turci porazení). Jeho známi dôstojníci zabezpečili, aby ju doviezli do Štefanova. Pri odchode z Turecka jej syn (kapitán) daroval sukňu ako spomienku na neho. Prízvukoval, aby sukňu opatrovala a nikdy nezahodila. Nikdy v živote sa nedozvedela, prečo to povedal. Po príchode do Štefanova zistila, že jej muž je znovu ženatý a s novou ženou má syna, lebo gazdiná v dome bola nenahraditeľná. Na druhý sobáš dostal povolenie od farára. Zostala, ale v dome boli časté hádky medzi obomi ženami. Majiteľ mlyna a gazdovstva Klena sa obrátil na farára v Štefanove, aby rozhodol, ktorá je pravá manželka, s ktorou má žiť. Farár po istom váhaní rozhodol, že pravá manželka je tá prvá, ktorá sa vrátila z Turecka, a musí s ňou do smrti žiť. Druhá tam môže bývať, pracovať a pomáhať pri rôznych prácach.
Po čase dôsledkom útrap a otroctva prvá manželka zomrela a pochovali ju v Štefanove. Jej sukňu, ktorú si veľmi chránila, prehodili na povale „na hanbálek“. Neskôr potrebovali kvalitnú látku na záplaty, tak druhá žena priniesla sukňu z povaly. Keď ju začala párať, zistili, že je plná zlatých dukátov. Za to gazda prikúpil role a dal zhotoviť sochu „Ejhľa človek“. Sochu osadili chrbtom k priečeliu domu, aby čelo sochy pozeralo smerom na Turecko. Neskôr ju premiestnili pred Klenových dom a otočili, aby sa opäť pozerala na Turecko. Pri úprave cesty zo Šaštína do Senice (ešte za minulého režimu) ju vraj mali pracovníci odviesť na smetisko. Ale oni ju postavili oproti osade cez cestu ku krížu, pri ktorom sa zastavovali ešte dávnejšie procesie do Šaštína. Dnes tam socha stojí, ale kríž už vedľa nej nie je. Pozemok okolo sochy (43 m2) je majetkom rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Štefanov. Socha je v súčasnosti obnovená a sprístupnená.
Mlynársku osadu, pôvodne U Klenov, dnes volajú osada „U Hríchu“. Nazvali ju tak ľudia zo Štefanova, lebo dve ženy majiteľa Klenu „robili hrích“ a vraj hriechom bola i záhada, odkiaľ zobral gazda Klena také bohatstvo. Dom Klenových dostal meno „hríchovský dom“. Pred ním bola postavená murovaná stodola, zapísaná ako pamiatka, ale socha „Ejhľa človek“ nie. Socha bola vytvorená a osadená okolo roku 1690. Majiteľ Klena ju dal neskôr premiestniť pred svoj dom, jeho syn z druhého manželstva mal okolo 10 rokov. Medzi synom z druhého manželstva a posledným z rodiny Klenovcov narodeným asi v roku 1817 musel byť ešte jeden alebo dvaja pokračovatelia rodu, čo sa nedá presne zistiť zo zápisov ani ústnym podaním.
Podľa najstarších máp povodia Myjavy z roku 1742 boli mlyn a usadlosť označené ako Klenov mlyn. Podobne i na mape z roku 1790 boli mlyn a usadlosť označené ako Klenovský s naznačením regulácie do priameho toku. Pri rozhovoroch s ľuďmi i žiakmi pri prednáškach som dostal viackrát dopyt alebo kritiku, že tento príbeh z rodiny Klenovcov a odvlečenie chlapca do Turecka je prepisom príbehu v básni Sama Chalupku Turčín Poničan. Príbeh zo Štefanova je skutočný, podložený zápismi v štátnom archíve a v kronike Štefanova.

Poďakovanie za údaje o príbehu rodiny Klenovcov:
Albína Theberyová (narodená v roku 1883, Tomšová), Bedrich Thebery (1910) v napísaných pamätiach, Anna Juračková (1934, Stupavská, bývala v osade Klenových („U Hríchu“) vedľa „domu Hríchových“, teda Klenových, Marka Čelústková, Štefanov, bývala v osade Klenových i so svojou matkou a potvrdila, kde bol dom „Hríchových“.

Záhorie 5/2019

0
Dom s jabloňou v Podbranči. Foto: Ľubica Krištofová

Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Podnikateľské aktivity cisárskych panstiev Holíč a Šaštín v dobovej tlači
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Zo zbierok ľudového odevu Záhorského múzea – mužské vesty a lajblíky
Ing. Bohumil Proksa, DrSc.: Zvony evanjelického kostola v Holíči K storočnici Pavla Proksu
Ivan Thebery: Osada „U Hríchu“ pri Štefanove
PhDr. Jaroslav Blaho Spomienky na Skalicu

Nové knihy / Správy
Jubileum maliara Roberta Hačka (PhDr. Štefan Zajíček)
Jubilant Ľudovít Košík (-redakcia-)
Výstava Viktora Kováča v Skalici (PhDr. Štefan Zajíček)
Podujatia o Lichtenštajnskom kniežatstve v Holíči (Mgr. Veronika Chňupková Ing. Katarína Turečková)

Predvianočný koncert 2019

0

Tlačová správa

Názov podujatia: Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici
Miesto:                Dom kultúry v Skalici, Námestie slobody 11, 909 01 Skalica
Dátum konania:  štvrtok 5. decembra 2019 o 18.00 hod.

Záhorské múzeum v Skalici Vás srdečne pozýva na tradičný Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici, ktorý organizuje každoročne v adventnom období ako poďakovanie svojim spolupracovníkom, návštevníkom a pre všetkých priaznivcov dobrej tradičnej hudby. 

Na koncerte vystúpi Horňácká muzika Petra Mičky, jedno z najoriginálnejších súčasných hudobných zoskupení z osobitého moravského regiónu, ktorého umeleckým vedúcim je zanietený folklorista, pracovník brnianskeho rozhlasu a primáš Petr Mička. V interpretácii tohto telesa je zreteľne počuť, z akých koreňov vyrástla zemitá horňácka hudba plná energie a nefalšovanej muzikantskej radosti.

Predvianočný koncert podporil Neinvestičný fond Mesta Skalica. Vstup na podujatie je voľný.

Prezentácia knihy rozprávok Františka Višvádera

0
Súčasťou vernisáže výstavy Pavla Michaliča – Kresba, grafika maľba v Záhorskom múzeu v piatok 22. novembra 2019 bola prezentácia knihy Príbehy krásnej Felicity a prítomní si ju na nej mohli zakúpiť a dať podpísať od autora doc. Františka Višvádera i autora ilustrácií akad. maliara Pavla Michaliča. Ilustrácie spolu s voľnou tvorbou autora možno vidieť na aktuálnej výstave v Záhorskom múzeu do konca januára budúceho roku. Predaj knihy v svojej distribučnej sieti zabezpečuje Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.

https://www.vydavatel.sk/kniha/pribehy-krasnej-felicity

Pavel Michalič: Kresba, grafika, maľba

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Pavel Michalič: Kresba, grafika, maľba
                                 Ilustrácie k rozprávkovej knihe Františka Višvádera
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          piatok 22. novembra 2019 o 16.00 hod.
                                  výstava potrvá do 31. januára 2020

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici prináša svojim návštevníkom autorskú výstavu Pavel Michalič: Kresba, grafika, maľba, Ilustrácie k rozprávkovej knihe Františka Višvádera.
Akad. maliar Pavel Michalič sa narodil 14.8.1962 v Stropkove. V rokoch 1978 – 1982 študoval výstavníctvo na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvoval v rokoch 1982 – 1988. Študoval úžitkovú grafiku u akademických maliarov doc. Ivana Vychlopena, prof. Ota Luptáka a u odborného asistenta Dušana Pacúcha. V rokoch 1990 – 1991 bol pedagógom na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach. Od roku 1996 tvorí v Senci v oblasti maľby, kresby, ilustrácie, voľnej a úžitkovej grafiky. V rokoch 1999 – 2005 bol pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici, katedra grafiky. V súčasnosti pôsobí ako odborný pedagóg na Strednej umeleckej škole scénického výtvarníctva v Bratislave. Absolvoval desiatky výtvarných súťaží, samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku i v zahraničí.
Maľba sa pre akademického maliara Pavla Michaliča stala, ako sám hovorí: „základným vyjadrovacím prostriedkom (médiom) zobrazenia imaginárnych, abstrahovaných predstáv s nádychom vizuálnej štylizácie znaku, šifrujúceho určitý význam, ktorého interpretácia nemusí úplne podliehať verifikácii.“
Výstava okrem ilustrácií knihy, ktoré sú súčasťou grafickej tvorby autora, bude prezentovať výber z jeho tvorby v oblasti kresby, grafiky a maľby.

Vernisáž výstavy bude spojená s prezentáciou knihy „dimburkského“ rodáka, novinára a historika Františka Višvádera (z Malaciek) Príbehy krásnej Felicity, ku ktorej vystavené ilustrácie vznikli. Doc. František Višváder sa po ukončení aktívneho pôsobenia na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave vrátil v tvorbe ku svojim koreňom. V roku 2008 vydal knihu Oldrich Majda o maliarovi, čestnom občanovi Suchohradu a v roku 2011 zhrnutie poznatkov o rodisku, takmer 400-stranovú Encyklopédiu Suchohradu, Dimburka, ktorá sa stala Knihou Záhoria 2011. Inšpirácie zo svojho rodného kraja uplatnil i v novej knihe rozprávok Príbehy krásnej Felicity, ktorú uvedie prof. Miroslav Daniš. Súčasťou bude i autogramiáda doc. Františka Višvádera, ktorý sa dožíva významného životného jubilea.

Kurátorom výstavy je Dr. Tibor Kočík.
Kultúrny program vernisáže: Roman Blaha – klavír, Adela Blahová – husle
Podujatie podporili: Protherm Production s. r. o. a Vaillant Group Slovakia s. r. o.

Odborná exkurzia 2019

0

V stredu 23. októbra 2019 sa pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili odbornej exkurzie, v rámci ktorej navštívili expozície Balneologického múzea v Piešťanoch v budove Kúpeľnej dvorany a Vile dr. Lisku, Hlohovecký zámok a expozície Vlastivedného múzea v Hlohovci v priestoroch františkánskeho kláštora. Ďakujeme kolegom z Balneologického múzea v Piešťanoch a Vlastivedného múzea v Hlohovci za priateľské prijatie a odborný výklad v expozíciách.

Zatvorenie Stálej expozície Záhorského múzea

0

Oznamujeme návštevníkom, že v dňoch 14. – 18. októbra 2019 bude z technických príčin uzavretá Stála expozícia a Galéria Júliusa Koreszku. Ďakujeme za porozumenie.

Kniha Záhoria 2018 – vyhlásenie výsledkov ankety

0

Srdečne Vás pozývamehttp://zahorskakniznica.eu/index.php/home/aktualne-u-nas/1311-vyhodnotenie-knihy-zahoria-2018-ako-prijemne-stretnutie-priatelov-zahoria-i-literatury na slávnostné vyhodnotenie súťaže Kniha Záhoria 2018, ktoré sa uskutoční v piatok 25. októbra 2019 o 17.00 hod. v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. Podujatie moderuje Bibiana Ondrejková.

Výsledky Knihy Záhoria 2018
O poradí rozhodlo celkovo 1 221 hlasov, z toho 958 čitatelia odovzdali prostredníctvom samostatného webu Kniha Záhoria 2018.

  1. miesto Štefan Ovečka a spoluatorky Silvia Suchá a Mária Macejková: Šaštín-Stráže, spolu 349 hlasov
  2. miesto Jozef Baláž: Škola včera a dnes, spolu 287 hlasov
  3. miesto Terézia Kvapilová: Hraničná čiara života, 167 hlasov

Viac na:
http://zahorskakniznica.eu/index.php/home/aktualne-u-nas/1311-vyhodnotenie-knihy-zahoria-2018-ako-prijemne-stretnutie-priatelov-zahoria-i-literatury

Putovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice Ľudovít Okánik

0

Tlačová správa

Názov podujatiaPutovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice,  Ľudovít Okánik
Miesto:                  Dom kultúry Skalica, Námestie slobody 11, 909 01 Skalica
Dátum konania:    štvrtok 24. októbra 2019 o 17.00 hod.

Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici pozývajú na pokračovanie cyklu Putovanie skalickou históriou, venované v rámci zamerania na Osobnosti Skalice významnému jubileu – 150. výročiu narodenia ThDr. Ľudovíta Okánika, jednej z najvýraznejších osobností novodobých skalických dejín, katolíckeho kňaza a politika. V rokoch 1899 – 1922 bol skalickým farárom (dekanom), mimoriadne váženým a obľúbeným, všestranne pomáhal obyvateľstvu v ťažkých časoch prvej svetovej vojny a prevratu v roku 1918. V roku 1921 bol menovaný kanonikom, v rokoch 1930 – 1939 mestským farárom v Bratislave. Popri pastoračnej a osvetovej práci zameranej na kultúrne a národné povznesenie obyvateľstva sa angažoval i v politike. Po vzniku republiky bol v rokoch 1919 – 1920 nitrianskym županom, bratislavským mešťanostom (1923 – 1929), členom parlamentu (1919) a senátu (1925 – 1926).
Program podujatia začne spomienkovým aktom a položením kvetov k soche Ľudovíta Okánika pred Domom kultúry. So slávnostným príhovorom vystúpi  primátorka Mesta Skalica Anna Mierna a správca skalickej farnosti Mons. Róbert Urland, odznejú piesne v podaní chrámového zboru Cantamus Domino zo Skalice. Následne sa v Dome kultúry uskutoční druhá časť podujatia, v ktorej osobnosť Ľudovíta Okánika a jeho prínos pre Skalicu priblíži PhDr. Viera Drahošová v príspevku Ľudovít Okánik v službe rodnej Skalici a Mgr. Ľudovít Košík prednesie príspevok na tému Z duchovného pôsobenia ThDr. Ľudovíta Okánika. O svoje spomienky na osobnosť Ľudovíta Okánika sa podelia členovia Slováckého krúžku a Skaličanov v Bratislave a Mgr. Art. Helena Jurasovová-Blahová.
V kultúrnom programe sa predstaví chrámový zbor Cantamus Domino so zbormajstrom Mariánom Mikúšom. Podujatie bude moderovať vedúca oddelenia kultúry Mesta Skalice Jana Koutná.

Zmena otváracích hodín

0

Od 23. septembra 2019, kedy bola ukončená letná turistická sezóna, platia pre Záhorské múzeum v Skalici otváracie hodiny pre mesiace október – máj (pondelok – piatok od 8.00 do 16.00, víkendy na telefonickú objednávku min. 3 dni vopred). Tešíme sa na vašu návštevu.

Oznam pre návštevníkov

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že v dňoch 14. a 15. septembra 2019 bude Záhorské múzeum v Skalici z technických príčin zatvorené.

Náš rozhovor s reštaurátorom doc. Ivanom Galambošom

0

Rodák z Holíča Ivan Galamboš (1940) patrí k najvýznamnejším súčasným slovenským reštaurátorom. Študoval na Priemyselnej škole grafickej v Prahe odbor Konzervovanie písomných a knižných pamiatok. Po skončení štúdia nastúpil ako reštaurátor v Štátnom ústrednom archíve v Bratislave (v súčasnosti Slovenský národný archív), kde pôsobí ako vedúci reštaurátor dodnes. Okrem externého štúdia archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval študijné stáže vo Viedni, zamerané na reštaurovanie papiera a grafiky. Dlhé roky zároveň pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde založil a viedol odbor Reštaurovanie papiera, pergamenu a historických kníh.
Ivan Galamboš sa dlhoročne venuje reštaurovaniu vzácnych historických knižných a listinných dokumentov. K jeho najvýznamnejším prácam patria reštaurovanie Bratislavského antifonára knižnice Bratislavskej kapituly z roku 1487 a Spišského graduálu z roku 1426 knižnice Spišskej kapituly. Tvorí tiež umelecké kópie listín, kníh a rôznych písomností – faksimile, z ktorých spomeňme Civadalský evanjeliár z 9. storočia, Kyjevské listy z prelomu 9. – 10. storočia, Nitriansky kódex z 11. storočia a Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. Navrhuje a pripravuje nové umelecké väzby, ako napríklad knižnú väzbu Ústavy Slovenskej republiky a knihy hostí pre slovenských prezidentov. Veľmi bohatá je aj jeho publikačná, výstavná a prednášková činnosť, z výstav spomeňme Pochvala slovienskemu slovu (1990), Civadalský evanjeliár (1993), Napísané zostáva (1997, 1998), Z tvorby Ivana Galamboša (1995), Z reštaurátorskej tvorby Ivana Galamboša (2017, 2018), prezentované vo viacerých mestách na Slovensku a v zahraničí. Za celoživotný prínos v odbore reštaurátorstvo historických dokumentov a umeleckých diel mu prezident Slovenskej republiky udelil v roku 2010 Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Ktoré míľniky na vašej profesijnej ceste považujete za najdôležitejšie – od vôbec prvého slovenského absolventa odboru reštaurovania písomných a knižných pamiatok v Prahe po svetovo uznávaného reštaurátora?
Prvým míľnikom bolo jednoznačne odvážne a zrejme aj osudové rozhodnutie mladého chlapca študovať odbor, o ktorom počul prvýkrát a ktorý sa v tom čase iba zakladal. Keď som prišiel z Bratislavy do veľkej Prahy, do prvého ročníka strednej školy, bol som veľmi mladý a o živote som vedel málo. Reštaurovanie ma však nadchlo. Z Bratislavy som pravidelne prinášal do školy v Prahe poškodené knižky našich známych a popri štúdiu ich vo voľných chvíľach reštauroval. Keď som prišiel domov na prázdniny, tak som ich roznášal majiteľom a vytvoril si malú finančnú rezervu na svoje výdavky. Prázdniny som mal vždy pracovné. Musel, ale aj chcel som pomáhať môjmu otcovi, ktorý ma naučil pracovitosti. Bola a je to najdôležitejšia vlastnosť, ktorú mám a ktorú som od svojho otca získal. V kombinácii so zručnosťou mojej mamy ma genetika obdarila dispozíciami potrebnými pre reštaurátora.
Práca sa mi stala samozrejmosťou, čo mi zostalo na celý život. V Prahe sme s chlapcami z internátu chodili na brigády, aby sme si zarobili na drobné výdavky. Peňazí bolo málo a naučil som sa vážiť si každú korunku. Chcel som si ju zarobiť sám, aby som nemusel od rodičov pýtať peniaze. Dnes si uvedomujem, že mi to dalo veľmi veľa, prestal som sa báť života a stal som sa samostatným. Už vtedy som si uvedomoval, že keď sa ako reštaurátor vrátim domov, budem v Bratislave odkázaný sám na seba. Keď sme sa začali učiť reštaurovanie pečatí a mali k tejto téme len niekoľko hodín, požiadal som pána profesora, či môžem po vyučovaní prísť na osobnú konzultáciu a naučiť sa viac. Povedal mi, že blízko Karlovho námestia je predajňa s vyradenými zubárskymi inštrumentami, kúp si „náradíčko“ a príď. To boli moje prvé reštaurátorské kroky v kariére.
Hneď po skončení školy som nastúpil ako mladší konzervátor do Štátneho slovenského ústredného archívu. Žiadne ďalšie štúdium v tom čase v mojom odbore nebolo, ale pochopil som, že v mojej práci by mi pomohlo i štúdium pomocných vied historických, a tak som sa prihlásil na štúdium archívnictva na FFUK. Opäť, s odstupom času, to považujem za dôležité rozhodnutie. Keď som odchádzal z Prahy, videl som, ako moji profesori pripravovali faksimile vzácnych dokumentov pre svetovú výstavu Expo Brusel (1958). Veľmi ma to zaujalo, a tak som sa v Bratislave pokúsil zhotoviť svoje prvé faksimile. Bola to výzva, vytvoriť určitý druh dokumentu či knižného umeleckého diela a keď sa mi podarilo, bolo rozhodnuté. Pri tvorbe faksimile je nevyhnuté predviesť vlastné majstrovstvo a zvládnuť všetky druhy písma, spracovanie pergamenu i techniky väzby, pečatí či šnúr. Láska k faksimile je moja celoživotná.
Dôležitým míľnikom bol v mojej mladosti aj študijný pobyt vo Viedni, lebo tam som pochopil filozofiu, že byť dobrým je samozrejmé. Výnimočné je, byť najlepší. Neskôr, v deväťdesiatych rokoch som sa tam vrátil už ako uznávaný odborník.
Ďalším dôležitým míľnikom bolo aj založenie odboru reštaurovania na VŠVU, pri zrode ktorého som bol. Venoval som tomu množstvo energie. Bol som i pri zakladaní Slovenskej Komory reštaurátorov. Dôležité bolo presvedčiť spoločnosť, že je nevyhnutné vytvoriť aj kva-litné stredné školstvo, ktorého základy by pripravili na tento špeciálny odbor talentovaných mladých ľudí. Keď sa po 20-tich rokoch otváral reštaurátorský odbor na pražskej škole, z ktorej som vyšiel, bol som prizvaný do prípravnej komisie. Vtedy som navrhol doplnenie učebných osnov o ďalšie materiály, aby sa absolventi mohli uplatniť aj v muzeálnej praxi, keďže múzeá dovtedy nemali svoje vzdelávanie pre konzervátorov. Vyriešilo to aj možnosti zamestnania pre poslucháčov štúdia. Tieto učebné osnovy boli tiež vzorom pre osnovy na vzdelávanie konzervátorov a reštaurátorov v našej škole v Banskej Štiavnici.
Pre mňa osobne bolo najdôležitejšie chodiť s otvorenými očami, pretože odbor reštaurovania kníh, listín, umeleckých diel a rôznych artefaktov z papiera, kože, pergamenu je veľmi široký a je potrebné vedieť pracovať s mnohými materiálmi a rôznymi technológiami.
V jednom z vašich rozhovorov ste prirovnali proces reštaurovania k detektívke. V súvislosti s vašou prácou používate tiež pojem „archeológia knihy“, môžete nám ho viac priblížiť?
Reštaurovanie je v mnohom aj o samostatnom štúdiu. Základy, ktoré sa získavajú v škole, to je len úvod, ale za snahou byť dobrým reštaurátorom knihy je kus práce. Každú knihu, ktorú reštaurátor vezme do ruky, musí dokonale preskúmať, rozanalyzovať a pochopiť, ako bola vytvorená, z akých materiálov a akými technológiami. Pojem „archeológia knihy“ je veľmi výstižný. Dobrý knihársky majster sa v minulosti snažil využiť všetky materiály čo najlepšie, aby zostával minimálny odpad, lebo tieto materiály predstavovali a stále predstavujú istú hodnotu. V minulosti sa vyrábal ručne čerpaný papier v hárkoch. Keď sa začali po drevených knižných doskách používať lepenkové dosky, knihárski majstri zlepili rôzne, pre nich už nepotrebné papiere, tzv. „makulatúry“, a tak vytvorili hrubý kartón. V takýchto knižných doskách sa pri ich rozlepení nájdu rôzne staré tlače, korešpondencie, ale i rukopisy, ktoré obyčajne sú omnoho staršie ako samotný obsah knihy. Napríklad, keď sa už začalo písať na ručný papier, používal sa pergamen ako pomocný materiál. Prelepoval sa ním chrbát knižného bloku, spevňovali sa ním prvé a posledné listy, vylepovali sa knižné dosky, aby sa zabránilo ich krúteniu. Keď sa pri reštaurovaní rozoberá poškodená historická knižná väzba, je preto možné nájsť v jej útrobách rozstrihané pergamenové rukopisy. Tie sú väčšinou rôzne poškodené, ale predsa po očistení, vyrovnaní a prípadnom spevnení je možné v nich nájsť vzácne informácie. Takéto objavené fragmenty sa tešia veľkému záujmu špecializovaných historikov.
Dobrého reštaurátora knižných pamiatok označujete nielen za majstra mnohých remesiel a umelca, ale aj archeológa, dokonca občas chemika a biológa. Čo je podľa vás pre túto profesiu najdôležitejšie a čo na nej považujete za najnáročnejšie?
Dobrý reštaurátor nemôže nikdy povedať, že už ovláda všetko. Každý reštaurátorský projekt je pre neho novou výzvou. Využíva síce nadobudnuté poznatky a skúsenosti, ale obvykle si po jeho preskúmaní vytvorí vždy nový reštaurátorský zámer a pokiaľ je príliš zložitý, prekonzultuje ho s historikom alebo iným špecialistom. Každá odborná konzultácia reštaurátora posúva ďalej, lebo mu dáva istotu, že cesta, ktorú navrhol, je správna. Najdôležitejšie je byť pri tejto práci dôsledný, vytrvalý a zodpovedne si premyslieť každý krok vopred a snažiť sa zachrániť maximum z toho, čo sa zachovalo.
Trpezlivosť, pokora, sebadisciplína, manuálna zručnosť, neustále vzdelávanie sa a snaha priblížiť sa dokonalosti starých majstrov sú veľmi dôležité. Ale podľa mňa najnáročnejšie je žiť s pocitom, že máte vždy iba jeden pokus zreštaurovať historickú vzácnosť dobre.
Autorská výstava Z reštaurátorskej tvorby Ivana Galamboša sprístupnená v Mestskom múzeu a galérii v Holíči v roku 2017 ukázala prierez vašej dlhoročnej tvorby. Čo bolo podnetom k jej realizácii?
Pravdepodobne fakt, že Holíč je moje rodné mesto. Ale nezanedbateľné bolo aj to, že som v 90-tych rokoch snímal a zakonzervoval poškodené maľované kožené tapety zo stien tzv. Čínskej sály Holíčskeho zámku, našej vzácnej kultúrnej pamiatky. Napriek tomu, že výstava bola pomerne rozsiahla, nemohla obsiahnuť celú škálu mojej činnosti. Vzhľadom na celoživotnú prax mám za sebou obrovské množstvo reštaurovaných skvostov, vytvorených faksimile najvzácnejších rukopisov a mnoho objektov svojej voľnej tvorby, pričom nebolo možné vystaviť všetko.
Táto špecializácia reštaurovania je verejnosti ešte pomerne málo známa a moji rodáci ju nemali možnosť ešte uvidieť. Som veľmi rád, že sa podarila a že ju návštevníci Záhoria ocenili svojimi zápismi v knihe hostí. Chcel by som poďakovať aj touto cestou Magistrátu mesta Holíč, že mi umožnili prezentovať na výstave svoju tvorbu. Výstavu navštívili nielen Záhoráci, Bratislavčania, ale aj zahraniční odborníci a vyvolala taký ohlas, že som bol pozvaný na medzinárodnú odbornú konferenciu do Moskvy a sprievodným programom tejto konferencie bola repríza holíčskej výstavy. Výstavu zaradili aj do programu Slovenského kultúrneho inštitútu v Moskve a sprístupnili pre verejnosť do konca mesiaca. Súčasťou výstavy bola aj dokumentácia z reštaurovania jednej z tapiet Čínskej sály Holíčskeho zámku. Tapeta bola síce už dávno predtým vystavená v rakúskom Schallaburgu, ale teraz zviditeľnila Holíč na veľmi významnom odbornom podujatí v Moskve.
Táto široko koncipovaná výstava priblížila proces reštaurovania vzácnych historických kníh a listín, historického glóbusu, kožených tapiet či umeleckých diel na papieri technikou pastelu. Sprístupnili ste viacero faksimile, ukážok voľnej tvorby a príkladov pedagogickej činnosti. Ktoré z vašich prác si osobne najviac ceníte a na ktoré by ste zvlášť poukázali?
Je to ťažká otázka, na ktorú je zložité odpovedať. Ako keď sa spýtate otca, ktoré zo svojich detí má najradšej. Mám ich rád všetky. Ale ak by som mohol pozmeniť otázku, za ktorými z mojich prác bol veľký príbeh, ktorý ovplyvnil môj život, spomenul by som aspoň niektoré.
Jednou z mojich prác bolo reštaurovanie Nitrianskeho kódexu. Je to veľmi vzácny kódex, ktorý bol najskôr používaný v kláštore v Hronskom Beňadiku a jeho text bol napísaný koncom 11. storočia. Neskôr, v období cisára Žigmunda, nechali už opotrebovanú väzbu kódexu ošetriť a zlatnícka dielňa naň vyhotovila nádhernú prednú dosku. Kódex je pokrytý krásnym červeným zamatom. V tepanom pozlátenom striebre sú aplikované symboly štyroch evanjelistov, odlievané z pozláteného striebra. V strede prednej knižnej dosky sú umiestnené miniatúrne strieborné plastiky Márie a Jozefa a nad nimi je na kríži plastika Krista. Táto reliéfna výzdoba je doplnená relikviárovým krížom, v ktorom sú umiestnené ostatky svätého kríža. Táto relikvia zvyšuje historickú hodnotu tohto kódexu, ktorý je nielen naším, ale najstarším rukopisným kódexom v bývalom Uhorsku. Tento kódex som nielen reštauroval, ale neskôr som z neho pre výstavu Zigismundus v Maďarsku vyhotovil aj faksimile, ktoré je dnes vystavené v našom prvom diecéznom múzeu na Nitrianskom hrade.
Mojimi rukami prešli mnohé veľmi vzácne hlaholské rukopisy a dokumenty z obdobia Veľkej Moravy a nedá mi nespomenúť Bullu Industrie Tuae. Je to poverenie pre Konštantína a Metoda, ktoré im vydal na pergamene a s olovenou pečaťou potvrdil pápež Ján VIII. v roku 880. Stálo tam, že Metod bol ustanovený za panónskeho arcibiskupa a Viching, nitriansky kňaz, bol vysvätený za biskupa podriadeného Metodovi. To najdôležitejšie však bolo, že Metod mohol časť bohoslužieb slúžiť v staroslovienčine. Originál mi ukázali v tajnom archíve Sv. Stolice vo Vatikáne a následne som vyhotovil ručne napísané faksimile na pergamene. Táto moja kópia – dvojča, zastupovala originál uložený vo Vatikáne, dokladovala našu históriu na Expo v Osake a neskôr aj na mnohých ďalších významných výstavách.
Pre návštevníkov v Holíči bola určite zaujímavá výnimočná maľovaná kožená tapeta z 18. storočia. Originál reštaurovanej tapety bol na výstave vystavený vo vitríne. Jej dodnes žiarivé maľby s žánrovými čínskymi motívmi udivovali každého, kto ju uvidel.
Na výstave bolo možné vidieť celkom z blízka aj glóbus nočnej oblohy zhotovený W. J. Blaueom z roku 1603, čo zanechalo v návštevníkoch hlboký dojem. Na Slovensku sa nachá-dzajú dva glóbusy z roku 1603 od rovnakého zhotoviteľa. Jeden je uložený v Slovenskom národnom archíve a druhý, ktorý bol na výstave v Holíči, je z Podunajského múzea v Komárne. Mal som česť obidva reštaurovať. Na ich vzniku sa podieľal svetoznámy astronóm Tycho de Brahe. Vypočítal súradnice nových, ešte neobjavených hviezd a následne Holandsko vyslalo do južných morí prvú expedíciu na lodi Holandia. Tá zaznamenala a zakreslila tieto hviezdy na nočnej oblohe. Ich poloha bola prenesená a zaznačená na celestiálny glóbus, teda glóbus nočnej oblohy s novými informáciami, odpovedajúcimi roku 1600. Celý svet to prijal s veľkým nadšením, pretože na glóbuse predtým bolo len 48 súhvezdí. Od čias Ptolemaia sa 1400 rokov počet súhvezdí nemenil a málokedy sa stalo, že niekto objavil jednu novú hviezdu. Na tomto glóbuse je zaznamenaných nových 12 súhvezdí v južnej pologuli a niekoľko jednotlivých hviezd. Tento glóbus bol prelomový, spolu na ňom pribudlo 303 hviezd. Viete si predstaviť, aký historický rozruch to spôsobilo? Samotné vypracovanie glóbusu bolo priam dokonalé a bolo to hotové umelecké dielo, keďže vzniklo v období tzv. zlatého veku Holandska. Guľu glóbusu pokrývajú segmenty ručného papiera potlačené medirytinami, ktoré vyryli majstrovskí rytci zo Spoločnosti sv. Lukáša, ktorej členom bol aj Rembrandt.
A ešte musím spomenúť Antifonár, o reštaurovaní ktorého bol natočený krásny umelecký dokumentárny film z cyklu Európski knihári. Vďaka nádhernému spracovaniu nebohého režiséra Jána Šudu nielenže vyhral európsku cenu za populárno-vedecký program, ale zároveň zviditeľnil prácu reštaurátora.
V roku 1992 ste v našom časopise Záhorie publikovali príspevok o reštaurovaní spomínanej tapety z tzv. Čínskej sály zámku v Holíči, v ktorom ste opísali prvú etapu záchrany tejto unikátnej pamiatky. Pripomeňme, že 12 veľkorozmerných kožených tapiet, inšpirovaných čínskymi krajinomaľbami z obdobia dynastie Ming, bolo maľovaných olejovou temperou zachytenou na tenkej koži daniela. Najväčšie časti zreštaurovanej tapety dosahujú úctyhodnú plochu 3,8 x 6,2 m. Pokračovalo sa ďalej v ich záchrane? V akom stave sú v súčasnosti?
Ako som už spomenul, prvú z tapiet som reštauroval na požiadavku z Rakúska v roku 2000 preto, aby mohla byť vystavená na zámku Schallaburg na výstave Lothringens Erbe. Po niekoľkoročnej prestávke boli v roku 2018 vďaka úspešnému projektu mesta Holíč zreštaurované ďalšie dve tapety. Tento rok mesto Holíč, ktoré sa snaží prinavrátiť Holíčskemu zámku lesk, plánuje pokračovať ďalšou etapou reštaurovania ďalších dvoch tapiet. Teda v krátkom čase bude spolu ošetrených, konzervovaných a zreštaurovaných spolu 5 kusov z celkového počtu 12 tapiet. Želám si, aby Holíčsky zámok ako národná kultúrna pamiatka opäť nadobudol svoj niekdajší význam a stal sa raz reprezentačným priestorom, pri čom rád pomôžem.
Založili ste odbor Reštaurovanie papiera, pergamenu a historických kníh na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU, v súčasnosti Ateliér reštaurovania výtvarných diel vytvorených na papieri) a vychovali dve generácie reštaurátorov. V akých inštitúciách sa reštaurátori s uvedenou špecializáciou môžu uplatniť?
V súčasnej dobe už máme svoju slovenskú strednú školu v Banskej Štiavnici, ktorá má veľmi dobré výsledky a pripravuje poslucháčov na odbor reštaurovanie papiera a historických kníh. Žiaľ, pokračovať vo svojej špecializácii nemôžu na Slovensku, ale musia ísť do Litomyšlu v Českej republike. Dôvodom je, že bratislavská VŠVU sa v súčasnosti zaoberá len výtvarnými dielami na papieri. Pokiaľ by sa VŠVU vrátila k predchádzajúcej náplni štúdia, ktorej som bol zakladateľom, potom by absolventi VŠVU mohli pôsobiť v galériách, múzeách, knižniciach i archívoch. Zaujímavosťou je, že štúdium v Litomyšli vedú Slováci, ktorí vyrástli doma a potom museli pokračovať v Čechách a tam aj nakoniec zostali. Je šťastím, že tu naši študenti nemajú jazykovú bariéru. Škoda, že VŠVU dnes nechce pochopiť, že absolventi sa svojou prácou musia aj uživiť a zúženie náplne im dáva menšie šance.
Vytvorili ste mnohé faksimile pre domáce a zahraničné múzeá, ako aj svetové výstavy. V roku 2019 ste Záhorskému múzeu v Skalici darovali vlastnoručne vyhotovené faksimile Osvedčenia pre mlynárskeho tovariša z obce Hochštetno (v súčasnosti Vysoká na Morave) z roku 1715. Ako dlho trvá príprava faksimile? Čím je pre vás konkrétne táto listina zaujímavá?
Táto listina je zaujímavá svojím príbehom. Tento príbeh má priam románovo šťastný koniec. Kedysi dávno kúpil istý významný výtvarník truhlicu. Bola z oblasti Červeného Kameňa. Netušil, že na dne tejto truhlice sa nachádza pre Záhorákov vzácna listina. Požiadal ma, aby som dal listinu do poriadku. Keď som ju rozvinul a začal čistiť, zbadal som, že je to osvedčenie vydané richtárom a radou obce Hochštetno z roku 1715. Bolo napísané na pergamene, opatrené pečaťou obce v drevenej miske, zavesenej na širokej zelenej hodvábnej stuhe. Listina, teda osvedčenie, bolo vyhotovené pre Jána Krupanského, mlynárskeho majstra, ktorý ho potreboval na založenie živnosti pod hradom Červený Kameň. Keďže som mal blízko k obci Vysoká pri Morave (v minulosti som tam slúžil vojenskú základnú službu na hraniciach), povedal som si, že túto listinu treba dať miestnemu starostovi. Majiteľ truhlice a listiny sa bránil, že v žiadnom prípade – slovami: „Ja sa listiny nevzdám,“ tak som v návale svojej spolupatričnosti ku Záhoriu vyhotovil tzv. dvojča, teda faksimile na pergamene aj s pečaťou, jednoducho zástupcu originálu a oznámil som to Vysokej pri Morave. Žiaľ, niekoľko rokov o listinu nemala obec žiadny záujem. Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Mnohé mestá či obce si takého svoje tradície zbierajú, strážia a pyšne vystavujú u svojich starostov a primátorov, resp. v regionálnych múzeách. Vystavil som teda faksimile listiny pri svojich prezentáciách a tam sa stretlo s veľkým záujmom. Neskôr pri návšteve Záhorského múzea v Skalici, kde som uvidel na stene erb Vysokej pri Morave, mi napadla myšlienka, že ak obec patrí do sféry ich záujmu, darujem faksimile Záhorskému múzeu. Mojím cieľom bolo, aby pre Záhorie taká unikátna listina zostala zachovaná. Na záver tohto príbehu pri odovzdávaní listiny som sa dozvedel, že riaditeľka múzea má mlynárskych predkov, dokonca z Hochštetna. Takto sa listina Jána Krupanského dostala do najlepších rúk a tam, kam mala. Dovolím si z jej úvodu zacitovať: „My Rychtar y Wssetcka Radda obcy Poctivej osady Hochsstetna w Krajine Uherskej, w sslawnej Stolicy Presspurskej, w Panstwý pak jejich Excellentie Pana Pana Mikulasse Palffy… atd…Actum in Hochsstetno A 1715 Dje 1. February.“
A ako dlho trvá príprava na vyhotovenie faksimile? Príprava je rovnako dlhá a dôležitá alebo ešte aj dôležitejšia ako jeho samotné vyhotovenie. Ide o ručné vytvorenie odpisu textu na dokonalý podklad. Tento text si musím dokonale preštudovať, zoznámiť sa s ním do úplných detailov, ktoré boli vlastné pôvodnému pisárovi. V stredoveku existovalo desaťtisíc skratiek. To znamená, že ak autor chcel napísať domini, napísal „d“ a dal nad to čiarku. Alebo napísal „di“ a čiarku. Gracia mohlo byť „g“ alebo „ga“ a takýchto skratiek je tam veľa. Musím preto vedieť, ako a čo píšem, musím si natrénovať aj ľahkosť ruky, zvládnuť krasopis či kostrbatosť písma, vyskúšať sklon písma a pripraviť podložku, zväčša pergamen, ktorá listine zaručí životnosť originálu. Pergamen je potrebné najprv starostlivo vybrať, vybrúsiť, zatónovať či zaglejiť tak, aby následné pracovné postupy mohli byť úspešné. Pri veľkých listinách s hustým textom alebo kaligraficky náročných miniatúr trvá práca týždne a niekedy aj mesiace.
Ste rodák z Holíča. Aký vzťah máte k Záhoriu?
Aj keď už dlho bývam v Bratislave, Záhorie je moje rané detstvo, sú to moje korene, mám tam ešte časť rodiny a v Holíči mám pochovaných svojich starých rodičov. Keď som bol oslovený sňať trhajúce sa tapety v Čínskej sále zámku, nezaváhal som ani chvíľu. Akosi sa vo mne ozvalo: „To musíš, veď na zámok chodila do školy aj tvoja mama!“ Pamätám si dodnes, ako sme sa schovávali v pivnici cez vojnu, keď bombardovali delá zakopané na futbalovom ihrisku vedľa nášho domčeka. Magistrát mesta Holíč má úžasných ľudí, ktorým ide o záchranu histórie a rozvoj kultúry, som rád, že aj vďaka nim je môj vzťah k Holíču taký pevný. Môj vrúcny vzťah k Záhoriu je vlastne celoživotný a dodnes tam naša rodina vlastní 100-ročný dom, takže vidím krásu tohto kraja a jeho úrodnú zem vždy, keď tam prídem.
Okrem oblasti reštaurovania ste sa venovali aj spoločenskému tancu. Čo vás k nemu priviedlo a čím vám je blízky?
Moja tanečná kariéra vlastne tiež začala v Prahe, keď som sa ako študent prihlásil do kurzu spoločenského tanca. Veľmi sa mi páčilo tancovať a vďaka už spomínaným brigádam som sa mohol prihlásiť na ďalší vyšší stupeň. Pretancoval som sa až do pozície asistenta nášho tanečného majstra. Na záverečnom maturitnom plese som už tancoval ako vedúci pár choreografie. Po návrate z Prahy som sa v Bratislave hneď prihlásil do klubu spoločenských tancov v PKO, a tam sa mi začalo dariť. Absolvoval som aj 3-ročné štúdium učiteľa spoločenského tanca a pomerne dosť dlho som učil, hodnotil a trénoval tanečné páry. Niekoľko rokov som učil a dokonca mal aj svoj tanečný klub v priestoroch dnešného prezidentského paláca, ktorý v tom čase patril mládeži. Už vtedy som si uvedomoval a neskôr sa mi to potvrdilo, že tanec je výborný elixír života. Aby som sa plne mohol venovať kariére reštaurátora, ktorá si vyžadovala celého človeka, na pomerne dlhú dobu som svoje tanečné aktivity utlmil. Po desaťročiach sme ale so skupinou niekdajších kolegov tanečníkov a priaznivcov tanca založili 1. tanečný klub Senior a musím uznať, že to bola výborná myšlienka. Seniori radi trénovali, chodili súťažiť, reprezentovali krajinu a robilo im to veľké potešenie. Našli v tanci nový zmysel života, obnovili si fyzickú kondíciu a radi sa stretávali. Takže tanec zohral v mojom živote tiež veľkú úlohu. Tanec mám asi geneticky v krvi. Moja mama často spomínala, ako môj otec rád a veľa tancoval, ja som sa stal prvým majstrom republiky, tancovala aj moja sestra, neskôr tancoval aj môj mladší syn a teraz úspešne tancujú moje vnučky a sú dokonca lepšie, ako som bol ja v minulosti.

Rozhovor pripravila Mgr. Dita Andrušková, PhD.