pondelok, 26 júla, 2021
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

628 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

prof. Ing. František Mátel, CSc.: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode

0
Košík z borovicových korienkov, ktorý vyrobil Jozef Žák (starý otec autora článku) asi pred 70 rokmi a stále sa používa. Foto: F. Mátel

V duchu sloganu „…dedičstvo otcov zachovaj nám Pane…“ sa aj v poslednom období zintenzívnila činnosť na záchranu a oživenie dávnych tradícií, zvykov, pri rôznych príležitostiach ožívajú krásne ľudové kroje, výšivky a často sa prezentujú i niektoré staré, možno už zabudnuté remeslá a činnosti. Každý región Slovenska sa vyznačuje svojou neopakovateľnou krásou, prírodou, ľuďmi, zvykmi, gastronómiou, typickými remeslami, nárečím… V tomto smere ani Záhorie v ničom nezaostáva za ostatnými regiónmi.
Národný umelec Janko Blaho v jednej zo zapísaných piesní (V Uňíňe scú vínko píci) zachytil niektoré obce a mestečká Záhoria podľa ich typických činností, prezývok. Pri obci Závod sa spieva: „… a v Závodzích šteky robjá, sami ich do Rakús vozá.“ V piesni len podčiarkol činnosť, remeslo, ktoré už z povedomia súčasnej generácie obyvateľov Závodu prakticky vymizlo, ale v minulosti živilo mnohých jej obyvateľov. Závod je obkolesený nielen vencom borovicových lesov –„borov“, ale ešte v nedávnej minulosti ho preslávilo i víno a vinohrady. A pochopiteľne i potrebné šteky – koly k viniču. Závod, ako správna vinohradnícka obec, mal tiež svoje vinohradnícke hony – U Hajného, Dubníky, Húrka, Štrky. I keď o závodskom víne kolovali rôzne prívlastky a vtipy, do konca 50. rokov sa vinič, väčšinou samoroďák, pestoval na dosť veľkej výmere. Pestovateľská technológia bola „na hlavu“, a tá vyžadovala ku každému koreňu pevný a trvácny kôl – štek. Najlepšie agátový – „hakáčový“. Okolo Závodu popri boroviciach rástli i porasty agátov, ktoré sa vysádzali už so zámerom raz ich použiť na výrobu štekov. Samotná výroba štekov bola skôr sezónnou, jesenno-zimnou činnosťou. Agáty sa po zrezaní odkôrovali, narezali na dĺžku cca 180 – 185 cm. Potom sa sekerou a rôznymi klinmi štiepali na „palice – šteky“ s priemerom 5 – 6 cm. Konce štekov sa ešte sekerkou upravili do špica. Nerovnomerný, nehladký povrch šteku bol veľmi vítaný, lebo dobre držal priviazaný výhonok, prút viniča. Šteky si robili vinohradníci nielen pre seba, ale ich výroba bola i zdrojom príjmov, nakoľko ich chodili výrobcovia, resp. ich „odbytári“ predávať nielen do Rakúska, ako sa spieva v pesničke, ale i do Malokarpatskej oblasti a na Moravu. Pri predaji sa šteky balili do „hrubej otepy“, kde bolo 50 kusov, resp. do „vázanky“ s 25 kusmi. Pri predaji do Rakúska sa v zime využívala i cesta cez zamrznutú rieku Moravu.
Výroba štekov prakticky zanikla a stratila svoje opodstatnenie začiatkom 60. rokov, keď prišlo k likvidácii súkromných vinohradov a tieto nahradili nové, družstevné, ktoré už používali moderný spôsob pestovania viniča na vysokom vedení. V súvislosti s výrobou štekov treba ešte pre úplnosť spomenúť, že tieto sa v menšej miere vyrábali aj z borovicového dreva. Bolo však menej pevné a málo trvácne.
Pri pestovaní viniča sa treba zmieniť i o jednej činnosti – príprave viazacieho materiálu. To na rozdiel od štekov bola letná činnosť, keď sa pri okolitých močiaroch a jazerách žalo tŕstie (rákosie), ktoré sa sušilo a potom sa z neho robili „povrísla“ na viazanie viniča.
Záhorie je často prezentované i ako „krajina piesku a borovíc“. A práve borovice, resp. ich pne, boli využívané pre zaujímavé (a už zabudnuté) činnosti. Borovica má dlhé a široko rozvetvené, hlboko zapustené korene. V minulosti, keď nebol tak široko organizovaný veľkovýrub stromov, sa v borovicových lesoch našli staré pne po vyrúbaných, vypílených stromoch. Tieto pne boli veľmi zaujímavé najmä pre chudobnejších ľudí, lebo vykopaný peň mohol poskytnúť „materiál“ na 3 až 4 rôzne použitia vrátane možného finančného zisku. Samotné „telo“ pňa sa mohlo použiť ako „nátoň“ na rúbanie dreva, mohol byť použitý i ako palivové drevo. Veľmi zaujímavá bola mastná, živičnatá časť koreňa. Z tej sa potom robili, sekali tzv. „účky“ – lúče, ktoré sa používali na zakladanie ohňa v peci, sporáku, ale hlavne sa veľmi dobre predávali na jarmokoch. Predaj „účkov“ v minulosti pomohol nejednej chudobnej rodine, nejednému chudobnému študentovi. Cennou surovinou boli korene borovice. Tie boli veľmi žiadané ako materiál pri výrobe košíkov a košov. Slabšie korene sa po ošúpaní používali priamo na pletenie, hrubšie korene sa pozdĺžne štiepali a potom sa tiež používali na pletenie košíkov.
Tieto košíky sa líšili od tradičných košíkov z vŕbového prútia, resp. zo slamy, boli určite pevnejšie. No na rozdiel od vŕbového prútia, resp. slamy bol materiál, borovicové korene, menej dostupný a možno povedať, že dnes sa už tieto košíky v Závode nevyrábajú. Kopanie, klčovanie borovicových pňov bola pomerne ťažká práca. Ak chcel človek využiť čo najviac koreňa, tak sa muselo kopať hlboko a pozorne, aby sa nepoškodili. Vykopanie jedného koreňa a jeho spracovanie trvalo aj 2 – 3 dni. Touto činnosťou sa zaoberali najmä chudobnejší obyvatelia a keď chceli i niečo zarobiť na koreňoch, „účoch“, tak museli pracovať opatrne. Dnes aj táto činnosť už je minulosťou. Pri dnešnej masívnej ťažbe dreva sa korene stromov vytrhávajú strojmi a o poškodené korene už nie je záujem… A „úče“? Dnes trh ponúka rôzne materiály na rozkurovanie ohňa.
Závod a závodský chotár skrývajú i ďalšie, v minulosti používané a dnes už zabudnuté remeslá a činnosti. V jednej časti inak pieskového chotára bola v minulosti hlina. Tak sa tam začali vyrábať hlinené, nepálené tehly. Po vyťažení hliny výroba skončila, ostali po nej nejaké jamy, neskoršie slúžiace i na kúpanie a zostalo ešte i pomenovanie časti chotára „U cihlárú“.
Samozrejme, že remesiel a činností bolo aj v Závode známych omnoho viac, nie všetky ostali zabudnuté a mnohé znovu ožívajú a nielen ako atrakcia na folklórnej slávnosti. Ale k výrobe štekov či „účov” a pletených košíkov z borovicových koreňov sa sotva už niekto vráti.

Z histórie senického kaštieľa – PhDr. Peter Brezina

0
Zimný pohľad na kaštieľ v Senici v roku 1942

Z takmer desiatky senických kaštieľov a zemianskych kúrií sa v obnovenej kráse zachoval len jediný. Svojou existenciou pripomína dobu, keď sa Senica nazývala Púlvídeň. Pôvodný poľovnícky kaštieľ menil majiteľov, menilo sa jeho okolie a účel využitia. Štátnym majetkom sa stal v roku 1976, pamiatková obnova sa realizovala v rokoch 1977 – 1984. Bol v správe ONV Senica (1984 – 1990), Ministerstva kultúry SR (1990 – 1996) a od roku 1997 je majetkom Trnavského samosprávneho kraja. Kaštieľ, ktorý je dnes perlou architektúry Senice, slúži od roku 1984 Záhorskej galérii premenovanej v roku 2011 na Záhorskú galériu Jána Mudrocha v Senici. Stal sa sídlom umenia Záhoria a jeho interiér dôstojným miestom pre uchovanie a prezentáciu umeleckých diel, pre inšpiratívne stretávanie sa umelcov.
Vznik poľovníckeho kaštieľa a majitelia Hávorovci a Ňáriovci (1733 – 1884)
Kaštieľ Hávorovcov, neskôr Ňáriovcov a od konca 19. storočia známy aj ako Machatkin kaštieľ alebo kaštieľ Machatka, nadobudol v rokoch 1733 – 1761 podobu, v akej sa približne zachoval do dnešných dní. Bohato vyzdobený palác v barokovom slohu začala stavať v roku 1733 grófska rodina Amadéovcov, konkrétne Ladislav Amadé (1703 – 1764) zo Žitného ostrova. Amadé s Hávorom sa zblížili v spoločnej službe v cisárskej armáde. Rozostavaný kaštieľ dokončil v roku 1743 nový majiteľ, plukovník, neskôr generál rakúskej armády Ján (János) Hávor. Vzhľad pôvodného kaštieľa do prestavby v rokoch 1761 – 1762 nie je známy. Ján Hávor získal hodnosti a majetky od cisára za zásluhy v boji Habsburgovcov o dedičstvo španielskej koruny v rokoch 1706 – 1710. Ján Hávor žil najskôr v kúrii v Rovensku, kam pozýval dôstojníkov cisárskej armády najmä na lov kačíc na svojom rybníku. Do Senice sa prisťahoval v roku 1743. Podnetom pre prestavbu senického kaštieľa sa stala požiadavka jeho viedenských priateľov na náročnejšie ubytovanie. Kaštieľ vznikol ako poľovnícky zámok s veľkou reprezentačnou sálou na poschodí. Do dnešnej podoby v neskorobarokovom slohu ho prestaval pre Hávorovcov v rokoch 1761 – 1762 F. A. Hillebrandt. Generál J. Hávor bol patrónom katolíckej cirkvi, nemiešal sa do miestnej politiky a po pokojnej starobe v Senici zomrel. Jeho syn Ján Krstiteľ Hávor, ktorý sa dal na pedagogicko-vedeckú dráhu, kaštieľ predal okolo roku 1770 rodine Ňáriovcov. Lesákova kronika uvádza, že kaštieľ v roku 1850 vyhorel a zrejme aj pôvodný barokový inventár. Vtedy bol jeho majiteľom gróf Jozef Ňári (Nyári, 1801 – 1881 Senica), ktorý zomrel slobodný a pochovali ho na starom, už neexistujúcom katolíckom cintoríne. Za Hávorovcov a Ňáriovcov sa v kaštieli uskutočňovali bujaré zábavy armádnych dôstojníkov, regionálnej šľachty a vyšších štátnych úradníkov. Slúžil na ubytovanie hostí, ktorí prichádzali na poľovačky aj z ďalekej Viedne a Prešporku. Všetky miestnosti kaštieľa boli vyzdobené poľovníckymi trofejami. O nábytku sa údaje nezachovali. Pokojnejšie obdobie využitia kaštieľa nastalo po tom, čo bol predaný v dražbe v roku 1884 manželom Kálmanovcom (maď. Kálmán).

Portrét Jozefa Ňáriho, Senica 1862

Imrich Kálman (1852 – 1909) bol advokátom a zamestnancom, poštovým riaditeľom v Bratislave, neskôr v Budapešti a v rodinnom kruhu trávil málo času. Pochádzal z maďarskej rodiny, ktorá sa usadila v Senici v polovici 18. storočia a jej mužskí príslušníci zastávali rôzne úradnícke pozície notárov, advokátov a okresných slúžnych a podieľali sa na maďarizácii. Postupne sa stali majiteľmi pozemkov v Senici a okolí. Imrich Kálman bol vášnivý hráč a prepadol všetkým nástrahám života veľkomesta a rodinné statky zanedbával. Oženil sa 20. 5. 1882 s Teréziou Machatovou (1855 Borský Svätý Jur – 1932 Senica). Pochádzala z Dojča zo zemianskej rodiny, ktorá tam a v okolí vlastnila mlyny a pozemky. Machatovci zveľadili svoje majetky ako vysťahovalci v USA, odkiaľ sa vrátili s veľkými úsporami a dali svojej dcére veľké veno. Nevesta tak prispela z väčšej časti na kúpu kaštieľa. Imrichovi a Terézii sa narodila v roku 1886 dcéra Alžbeta. Pred jej narodením dostal poľovnícky kaštieľ novú krytinu, obnovené boli fasády a interiér. V kaštieli získala domov aj matka Terézie Kálmanovej Zuzana Machatová, rod. Hušeková, ktorá zomrela 95-ročná v roku 1923. Skoro ovdovela, jej manžel Juraj zomrel už v roku 1879. Terézia a jej matka prispôsobili poľovnícky kaštieľ poľnohospodárskym potrebám. Vo dvore dali postaviť stajne a hospodárske objekty, na povale skladovali obilie a v rozsiahlych pivniciach pod kaštieľom rôzne plodiny. Terézia Kálmanová sa stala veľkostatkárkou na vlastnej a manželovej pôde, polia a dobytok dávali dostatočnú obživu. Imrich prenechal starostlivosť o hospodárstvo a organizovanie rodinných slávností i večierkov svojej žene. Terézia ovdovela v roku 1909 a po smrti manžela stratila záujem o spoločenský život. Dovtedajšie veselé večierky pri príležitosti príchodu Imricha Kálmana z Prešporku alebo z Budapešti, na ktorých sa schádzali najmajetnejší vlastníci pôdy, senickí zemania a predstavitelia maďarských okresných úradov, aby sa dozvedeli u udalostiach v hlavnom meste, o vládnych a ministerských novinkách, sa skončili. Istý čas potom navštevovali kaštieľ Terézie Kálmanovej manželky spomenutej honorácie za účelom organizovania pomoci vojakom 1. svetovej vojny, panie Sáleová, Vagyonová, Weissová, Schönfeldová, Margita Sabljarová a ďalšie. Stretávali sa v duchu vlasteneckého uhorského cítenia v rámci voľného spolku Červeného kríža, aby sa dohodli na organizovaní zberu šatstva, potravín pre ranených vojakov v senickej vojenskej nemocnici v budove meštianky, kde organizovali a financovali služby ošetrovateliek. Terézia Kálmanová sa svojou vojnovou dobročinnosťou stala vzorom pre dcéru Alžbetu. Spoločenský život v kaštieli sa po roku 1918 obmedzil na ojedinelé stretnutia s majiteľmi statkov, dožinkové slávnosti na dvore a v parku pre okruh zamestnancov, nádenníkov statku, služobníctva, najatých robotníkov na žatvu. Terézia Kálmanová riadila statok prostredníctvom správcov a jeho prosperita klesala. Nemala dostatok financií na modernizáciu poľnohospodárskej techniky, nákup hnojív a v hospodárení neuplatňovala nové technológie, čo sa prejavilo v zaostávaní statku. Nestala sa ani členkou agrárnej strany. Prosperite Kálmanovského veľkostatku nepomohlo ani rozšírenie polí o 1 ha pri kaštieli, ktoré boli vrátené z Kuffnerových majetkov. O tento pozemok pripravil rodinu ešte pred smrťou Imrich Kálman, ktorý ho údajne prehral s barónom Kuffnerom. Terézia Kálmanová poukázala na svoju zlú situáciu v roku 1928. Pamiatková správa v Bratislave vyzvala starnúcu majiteľku kaštieľa, aby opravila chátrajúci kaštieľ. Odpovedala, že by to urobila rada, ale nemá finančné prostriedky. Veľkým potešením na sklonku života Terézie Kálmanovej bola jej dcéra Alžbeta, od ktorej sa očakávalo, že doopatruje matku a prevezme po jej smrti (1932) rodinný majetok – kaštieľ, polia a statok.
Udalosti a život v kaštieli (1933 – 1962) za Alžbety Pokornej, rodenej Kálmanovej
Alžbeta Kálmanová, prezývaná medzi deťmi podľa rodného mena svojej matky Machatka, prežila v kaštieli celý svoj život. V rodisku absolvovala ľudovú školu a hru na klavíri. Od detstva odovzdávala v kroji kvety návštevníkom mesta, recitovala básničky. Bola aj členkou delegácie, ktorá vítala v roku 1902 cisára Františka Jozefa, ktorý sa vracal cez Senicu po skončení manévrov. Senický richtár so zastupiteľstvom sa nezhodli, aký by bol vhodný dar pre cisára, a tak prijali notárov návrh ovenčiť hlavu cisárovho koňa. Veniec malo položiť najkrajšie senické zemianske dievča, aby potešili cisárove oči. Voľba padla na mladú Alžbetu Kálmanovú, ktorá mala ťažký veniec položiť na šiju, ale kôň nechcel zohnúť hlavu. Po niekoľkých pokusoch pribehol vtedajší notár Rakovszký, veniec prestrihol a pomohol koňa ovenčiť. Cisár sa pousmial a kôň v rytme pochodovej hudby miestnej kapely slávnostným krokom odpochodoval. Cisár zažil v Senici ešte jedno stretnutie. Mladá žena pri studni na Kunovskej ulici nalievala vodu do vedra a cisárov kôň zamieril k nej. Dala mu napiť, za čo ju odmenil mincou. František Jozef si vraj Senicu zapamätal práve pre tieto dve pekné dievčatá. Jeho cisárske veličenstvo sa však v Senici nezdržalo a pokračovalo do stanu veliteľstva manévrov v Šaštíne.
Mladá Alžbeta sa zúčastňovala po roku 1918 aj cvičení a kultúrnych podujatí katolíckeho spolku Orol. Najradšej sa túlala po okolí Senice a s ľútosťou pozorovala život chudobného ľudu, najmä cigánov. Absolvovala štúdium sochárstva a maliarstva na budapeštianskej akadémii, talent však nemohla rozvinúť. Musela doopatrovať matku a veľa času jej zaberali povinnosti s veľkostatkom i udržiavaním kaštieľa. S matkou Teréziou, ktorá prispela na kúpu zvonov do katolíckeho kostola v roku 1924, v ňom navštevovala omše a po príklade matky po celý život podporovala senickú cirkev. Alžbeta udržiavala v kaštieli kaplnku a každoročne k procesii Božieho Tela zriaďovala pred hlavným vchodom dočasný oltár. Kaštieľ s 28 miestnosťami udržiavali v čistote 2 až 3 služobné, ale väčšinou bol ponorený do ticha. Veselou vravou, hudbou, návštevami sa zaplnil salón na poschodí len zriedka. Kaštieľ ožil po dlhej dobe veselosťou v roku 1929. Uskutočnila sa tu svadobná hostina Alžbety Kálmanovej (8. 4. 1885 Senica – 20. 3. 1962 Senica) a armádneho kapitána vo výslužbe Daniela Pokorného (1882 – 1944 Senica). Aj keď bolo ich manželstvo bezdetné, bolo veľmi harmonické.
Prepis kaštieľa, všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku na jedinú dedičku Alžbetu Pokornú, rod. Kálmanovú, sa uskutočnil v roku 1933. Už predtým konala v mene matky a napríklad v roku 1932 súhlasila s rozšírením cesty pred kaštieľom. V súvislosti s budovaním spevnenej štrkovej cesty vyrúbali aleju agátov, ktorá tu bola vysadená okolo roku 1896. Nová majiteľka kaštieľa uskutočnila v rokoch 1932-33 zmeny a investovala do výmeny drevených okien a dvier. Hlavný vchod prestali používať a dolný vestibul i horný hudobný salón ožili večierkami poľovníkov, pribudli poľovnícke trofeje, lebo Daniel Pokorný bol vášnivým poľovníkom. Alžbeta odpredala časť rozsiahleho parku a záhrady pri kaštieli Robertovi Grünsteinovi a Gustávovi Schnellovi a zakúpila na námestí dom s lekárňou po Irme Medveckej, rod. Usnaiovej. Prevádzkou lekárne chcela udržať v meste predaj liekov, ale aj zabezpečiť rodine príjmy. Hospodárenie na statku sa zlepšilo zásluhou Daniela Pokorného, ktorý sa stal správcom bývalého Kálmanovského statku a bol zároveň správcom statku JUDr. Pavla Brunovského. Začal s priateľmi – správcom lesov na Schranku Kratochvílom, riaditeľom továrne na hodváb Walterom Pelznerom a ďalšími poľovníkmi spracovávať ulovenú divinu, vyrábať špeciálne ovocné vína a pripravovať poľovnícke hostiny. Alžbeta Pokorná mala viacej času venovať sa modelovaniu drobných plastík a maľovaniu obrazov. Bola veľkou obdivovateľkou talianskeho umenia, učarovali jej najmä Michelangelove sochy. Často ich skicovala a pokúšala sa o ich drobné kópie z hliny, ktorú jej posielali z Chorvátska a neskoršie i z okolia Sobotišťa. Jej sociálne cítenie v duchu katolíckej lásky k blížnemu ju viedlo k dobročinnosti. Chudobným deťom v školách prispievala na pomôcky a obdarovala ich sladkosťami na mikulášske večierky. Podporovala Okresnú pečlivosť o mládež v Senici a prispela na stavbu sirotinca – detského domova neďaleko kaštieľa v rokoch 1936–37. Stala sa krstnou matkou vyše desiatim rómskym katolíckym deťom, ktorých rodičia veľkomožnú Alžbetu Pokornú, ako ju nazývali, vedeli pričasto uprosiť o poskytnutie financií. Na Daniela Pokorného idúceho na koni alebo koči neraz cigánske deti pokrikovali krstný otec, čo manželke vytýkal a žiadal ju, aby nebola voči Rómom taká priateľská. Dary im potom odovzdáva-la prostredníctvom služobníctva. Jej dobročinnosť pokračovala a štedrá bola aj k služobníctvu a zamestnancom statku. Udržanie kaštieľa v dobrom stave, priebežná modernizácia veľkostatku a investície do novej techniky si vyžadovali veľké financie. Manželia nemali nikdy toľko prostriedkov, aby uskutočnili generálnu opravu budovy, k čomu ich vyzval Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku, keď v roku 1932 zaradil kaštieľ do pamiatkového zoznamu. Alžbeta Pokorná žiadala daňový úrad (vtedy Bernú správu v Skalici) o odpustenie alebo zníženie ročnej dane, ktorá sa pohybovala okolo 2 600 korún. Štátna správa jej na opravu neprispela, ani neznížila činžovnú daň. Argumentovala, že podľa zákona len neobývaný objekt môže byť oslobodený od dane. Manželia Pokorní upustili od zamýšľanej obnovy fasády, a tá začala chradnúť, lebo od poslednej uplynulo polstoročie. Robili len najnutnejšie opravy strechy, fasád a murovaného kovového oplotenia. Udržiavali aj park a altán v ňom. Alžbeta Pokorná sa stretávala s najmajetnejšími statkármi, začala podporovať agrárnu stranu, ale ponúkané členstvo v strane neprijala. V roku 1935 sa stala členkou Drustanu – Družstva statkárov a nájomcov pre Slovensko a Podkarpatskú Rus v Bratislave, ktoré bolo komisionárom Čsl. obilnej spoločnosti v Prahe. Výsledky veľkostatku sa v dobe 2. svetovej vojny zhoršovali. Veľké sklamania zažila v roku 1944, manžel, ktorý ju na 15 rokov odbremenil od starostí so správou veľkostatku, zomrel vo veku 62 rokov. Na radu známych a služobných sa rozhodla prijať do kaštieľa nájomníkov. Bývalý senický advokát Markovich sprostredkoval v senickom kaštieli ubytovanie svojej vzdialenej rodine Markovichovej zo Zvolena, ktorú prenasledovali gardisti za pomoc SNP a pri bombardovaní im poškodili dom. Manželia Samuel a Rozália Markovichovci (rod. Margóči) a tri slobodné dospelé dcéry Ružena, Priska a Alžbeta sa prisťahovali začiatkom februára 1945. Umelecky vzdelaná Priska a Alžbeta Pokorná sa ihneď zblížili a z kaštieľa sa nakrátko vytratil smútok. Opäť zavládol, keď 19. 2. 1945 zomrel Samuel Markovich. Najťažšie, niekoľko mesiacov trvajúce chvíle naplnené strachom však kaštieľ a jeho obyvateľov čakali v apríli 1945. Červená armáda si v kaštieli zriadila ubytovňu a ošetrovňu. Piatim ženám pridelili jednu miestnosť. „Nábytok ktorý sa dôstojníkom nepozdával, vyhádzali oknom von. Ženy ho ratovali a ukladali do stodoly.“ Spomína Jozef Kvanďúch (nar. 1927) v rokoch 2014 a 2018: „Vtedy som už v kaštieli nebýval, ale spomínala to moja mama, ktorá tam slúžila. Ja som sa vyučil za stolára a celé leto a jeseň v roku 1945 som potom starožitné nábytky opravoval.“ Jozef Kvanďúch bol nápadne štíhly. Nezabudol, ako ho v mladosti spúšťali po odchode vojsk Červenej armády do úzkeho komína od krbu. Manželia Pokorní tam skryli pred vojnou cennosti a spúšťali ho na povraze, aby šperky, strieborné dózy, zlaté mince a príborový servis vyniesol.

Plastika Terézie Kálmanovej od Alžbety Pokornej. Z cyklu Spomienka na matku II, Senica 1947

Využitie kaštieľa sa v povojnovom období zmenilo. Stal sa nájomným domom, v ktorom žila vdova Alžbeta Pokorná, tri sestry Markovichové s matkou Rozáliou, armádny vyslúžilec Küffer, švagor Alžbety Pokornej Konrád Pokorný, gróf László Sekely Majláth (1897 – 1963) a grófka Očkayová. Poslední spomenutí sa veľmi zblížili a v roku 1946 sa vo vysokom veku zosobášili. Kaštieľ bol v tomto období do prevratu v roku 1948 svedkom rozletu umeleckého talentu a tvorivosti Alžbety Pokornej i Prisky Markovichovej. Obidve vytvorili veľa obrazov a ilustrácií. Vtedy vydala Alžbeta aj svoje tri ilustrované knihy pre deti (Vianočná balada, Ježiško v prírode a Bábiky) a Priska tri. Leporelá s ich ilustráciami vydal v rokoch 1946 – 1948 Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Kaštieľ ožil na desaťročie návštevami umelcov a diskusiami o umeleckej tvorbe a spoločenskom dianí. V očiach miestnych a okresných predstaviteľov komunistického režimu sa stal po roku 1948 akýmsi hniezdom reakcie a triednych nepriateľov. Alžbeta Pokorná sa musela po vyhotovení geometrického plánu v roku 1948 vzdať proti svojej vôli väčšej časti pozemku patriaceho ku kaštieľu. Časť pridelil na stavebné pozemky. Vtedajší MsNV Senica jej odňal v rokoch 1949-51 poľnohospodársku pôdu a hospodárske budovy vo dvore kaštieľa pridelil založenému JRD, násilne jej odňali zdroj obživy – lekáreň i poľnohospodársku pôdu a statok. Veľkostatkárka sa stala paradoxne zakladajúcou členkou JRD. Na obživu jej ponechali 1 kravu a 1 ošípanú, no aj tú jej zobrali so sľubom, že jej budú dávať denne tri litre mlieka. Vedenie JRD sľub dodržalo len krátko. Márne písala sťažnosti a žiadala ONV Senica o nápravu. Predala jeden zo svojich domov, ktorý slúžil na jej statku továrni na umelé vlákna na ubytovanie robotníkov, ale peniaze zaň boli viazané na účte v banke. Vyberať ich mohla len v malom ročnom limite na základe súhlasu národného výboru. Ešte v roku 1958 písala žiadosť na KNV v Bratislave o uvoľnenie prostriedkov z účtu, lebo sa jej minuli úspory i rezervy a potrebovala nahradiť v domácnosti opotrebovaný riad, bielizeň a zaplatiť opatrovateľke. Postupne predávala cennosti nadobudnuté v mladosti a zdedené po matke, ale tie sa míňali. Mala minimálny dôchodok, ktorý nepostačoval na elektrinu a údržbu kaštieľa, parku a záhrady. Snažila sa prilepšiť si doučovaním detí. Jej žiačka Jana Kostolná spomína: „Alžbeta Pokorná bola vyššej a chudšej postavy a stále nosila jednoduché čierne šaty. Bola veľmi vľúdna a k deťom milá. Učila som sa u nej maľovať najmä akvarelom, modelovať z hliny a prostredníctvom osobností svetového umenia nám vštepovala lásku ku kráse a estetike. Bolo tam veľmi príjemne, k čomu prispieval starožitný nábytok a množstvo obrazov. Strach mi naháňal len vypchatý medveď.“ (Spomienka Jany De Iaonnon, rod. Kostolnej, nar. 1946, z roku 2020.) Jeden z jej žiakov Mikuláš Vavruška spomína: „Pani Alžbeta Pokorná bola veľmi ľudská osoba, a aj keď jej režim ublížil, nikdy sme ju nepočuli hromžiť alebo nadávať. Ani vtedy, keď jej hudobný salón a susedné miestnosti premenili na sklad civilnej obrany a ako majiteľke jej vymedzili dve miestnosti. Senických detí chodilo na výtvarnú výchovu k pani Alžbete desiatky. Bola viacej sochárka ako maliarka. Pamätám si, že modelom nám stával starší nájomník kaštieľa pán Küffer, ktorého sme kreslili, aj sa pokúšali o bustu.“ (Spomienka Mikuláša Vavrušku, nar. 1943, z roku 2021.) Alžbeta Pokorná doučovala privátne senické deti výtvarnú výchovu za symbolickú odmenu a nepravidelne jej prispievali na elektrickú energiu a udržiavanie spoločných priestorov ubytovaní v kaštieli. Jej staroba bola málo dôstojná a radostná. Napriek všetkým zákazom procesií pripravovala pod balkónom kaštieľa oltár k Božiemu Telu, čo ateistické socialistické úrady považovali za provokáciu. Starnúca majiteľka kaštieľa sa nezaujímala o dianie socialistickej doby, ktorá jej ublížila a najradšej by zobrala aj strechu nad hlavou. Napriek rezignácii stále rozmýšľala, čo bude s kaštieľom v budúcnosti. Sociálne zmýšľanie ju viedlo k myšlienke darovať kaštieľ na účel sirotinca alebo zriadenie starobinca. Považovala za potrebné postarať sa o ľudí, čo s ňou žili v kaštieli. Trápilo ju, že inteligencia a umelci si celoživotnou prácou nezarobia na to, aby prežili pokojnú a zabezpečenú starobu. Svoju predstavu o budúcnosti sformulovala v testamente. Netušila, že základiny boli nariadeniami a nakoniec aj zákonom komunistického režimu zrušené.
Ako 70-ročná spísala v roku 1955 testament, v ktorom rozdelila časť polí v lokalite Sedliačky vzdialeným príbuzným a priateľom. V tej dobe na pôde hospodárili JRD a ŠM. Za dedičov hnuteľností ustanovila sestry Markovichové a určila im doživotné právo užívania kaštieľa a nehnuteľností pri ňom. Po ich smrti mali pripadnúť plánovanej Základine Daniela a Alžbety Pokorných. Jej výnosy mali poslúžiť na financovanie bezplatného stravovania a ubytovania v kaštieli „starých alebo chorých duševných pracovníkov a ich manželiek, ktorí v svojom živote konali v prospech ľudu, už či ako umelci, spisovatelia, vedci, technici, politickí alebo hospodárski pracovníci, ktorí si nenadobudli dosť prostriedkov k zaslúženému kľudnému stráveniu sklonku svojho života. Majú bývať každý aspoň v jednej izbe (manželia spolu v jednej), aby neboli rušení v prípadných svojich prácach. Zriadením základiny poverujem radošovského obyvateľa Dr. Alexandra Vyskočila, a v prípade, že by on nemohol, tak poverujem predsedu Základiny pre starých a invalidných v Holíči.“ (Cit. str. 2 Testament Alžbety Pokornej, overený Ľudovým súdom v Senici 15. 9. 1955 a pre istotu aj Lidovým soudem v Hodoníne 17. 11. 1955, ktorý sa nachádza v rodinnom archíve MUDr. A. Nečasa.)

Alžbeta Pokorná, Senica 1960

Alžbeta Pokorná zomrela 20. 3. 1962 a MsNV Senica žiadal odsťahovanie sestier Markovichových z kaštieľa. Pozemky v susedstve kaštieľa a hospodárske budovy boli odovzdané so súhlasom ONV Senica do užívania socialistických organizácií. Hnuteľný majetok bol zhabaný a rozpredaný v predajniach starožitností národného podniku Klenoty. Súčasťou boli aj desiatky obrazov, ktorých autorkou bola Alžbeta Pokorná. Časť nábytku zakúpili zamestnanci senického národného výboru a časť prevzala prevodom správa hradu Červený Kameň. Priska Markovichová ako dedička protestovala, ale márne. Mala k dispozícii len neoverený, ručne písaný testament Alžbety Pokornej z roku 1961, lebo overený testament z roku 1955 sa na úradoch údajne „stratil“. Objavili ho po niekoľkých rokoch v závere súdneho procesu, v ktorom Markovichovci žalovali nezákonný postup úradov pri rozpredaji nábytku a cenností a odobratie pozemkov po majiteľke kaštieľa Pokornej. Sestry Markovichové sa súdili v rokoch 1963 – 1966 s ONV Senica o uznanie doživotného práva a náhrady za nezákonne rozpredané cennosti, nábytok a starožitnosti z pozostalosti Alžbety Pokornej. Okresný súd Senica uznal ich nároky a nariadil ONV Senica nahradiť škodu vyše 13,5-tis. korún aj s úrokom, uhradiť súdne trovy vyše 9-tis. korún. Rozsudok bol z 29. 12. 1966 s účinnou právoplatnosťou od 24. 6. 1967, no stala sa „veľmi zvláštna vec“. ONV Senica prijal podľa dátumovej pečiatky rozsudok až 3. 11. 1975 (!), sumu nikdy nezaplatil a v roku 1975 poveril MsNV Senica doriešiť spor dohodou. Medzitým ďalší nájomníci kaštieľa zomreli; matka Rozália Markovichová v roku 1961, gróf Majláth a jedna z troch sestier Ružena Markovichová v roku 1963. Priska a Alžbeta Markovichové trpezlivo znášali príkoria, ale odhodlanie dovolať sa spravodlivosti neustalo. Blížili sa k veku sedemdesiatich rokov a zabezpečenie ich domácnosti a vykúrenie priestorov, kde okrem elektriny neboli žiadne inžinierske siete, sa stávalo problematické. Postupne sa zmierovali s myšlienkou, že bývanie v kaštieli zamenia za byt.
Udalosti nadobudli v súvislosti so zámerom zriadiť v kaštieli galériu v rokoch 1974 – 1977 rýchly spád. V roku 1974 Slovenský fond výtvarných umení v Bratislave odporučil listom MsNV Senica prideliť Priske a Alžbete Markovichovej náhradný trojizbový byt, v ktorom by okrem bývania mali jednu miestnosť na vykonávanie výtvarníckej činnosti. V roku 1975 ONV Senica schválil uznesením č. 50/1975 rekonštrukciu kaštieľa s nákladom 5,1 mil. korún v plánovanom termíne 1977 – 1980 pre kultúrno–spoločenské účely ako okresnú galériu. Generálny dodávateľ Pamiatkostav v Žiline mal prebrať stavenisko a začať s prácami v máji 1977. (Rozhodnutie MsNV Senica č. 862-MH/1977 z 21. 4. 1977, archív MUDr. A. Nečasa.) 27. 12. 1976 bola podpísaná dohoda medzi MsNV Senica v zastúpení predsedu Miloša Bachára a tajomníčky Miliny Rosovej a sestrami Priskou a Alžbetou Markovichovými o uvoľnení domu na Sadovej č. 832 (v dohode sa neuvádzalo, že ide o kaštieľ), v ktorom majú doživotné právo a o odškodnení tohto práva pridelením náhradného bytu s doživotným bezplatným právom a úhradou nákladov na zimné vykurovanie v nájomnom dome na Hurbanovej ul. č. 599. Začiatkom roka 1977 sa sestry presťahovali do bytu. Priska Markovichová tu žila do smrti v roku 1984 a majetok odkázala sestre Alžbete, ktorá ju prežila o päť rokov. Závetný dedič MUDr. Adrián Nečas po poslednej príslušníčke zvolensko–senickej vetvy rodiny Markovich Alžbete Markovichovej (28. 9. 1906 – 16. 12. 1989) prevzal v roku 1989 podľa zanechaného závetu majetok, odhadnutý ako nepatrný v hodnote cca 1000 korún.
Pamiatkostav Žilina mal dokončiť obnovu v roku 1980, ale kaštieľ odovzdal ONV Senica až v roku 1984. Oplotenie a hospodárske budovy vo dvore kaštieľa boli zrúcané, čím sa zvýraznila budova kaštieľa. Obnova si vyžiadala takmer 7 miliónov korún. Počas obnovy vzniklo v Záhorskom múzeu v Skalici oddelenie vedené Dr. Štefanom Zajíčkom, ktorý bol menovaný prvým riaditeľom otvorenej galérie a v pozícii zotrval do roku 2019. Poslaním oddelenia bolo vyčleniť z fondov múzea umelecké zbierky a zabezpečiť výkupom a darovaním diela od umelcov Záhoria. Do otvorenia galérie sa podarilo sústrediť 2 214 diel z regionálneho maliarstva (najmä obrazov, skíc, kresieb), sochárstva, grafiky a užitého umenia. V piatok 14. 12. 1984 bola Záhorská galéria v Senici slávnostne otvorená za účasti hostí, vedúceho tajomníka OV KSS Júliusa Paukeho, predsedu ONV Fridricha Elberta… a umelcov spätých so Záhorím.
Alžbeta Pokorná nemohla tušiť, že jej predstava o využití kaštieľa sa v pozmenenej podobe naplní. Určite je však na mieste pripomenúť si inšpiratívny život skromnej, sociálne cítiacej veľkostatkárky, umelkyne a majiteľky kaštieľa Alžbety Pokornej, rod. Kálmanovej, zásluhou ktorej sa kaštieľ stal sídlom umenia, otvoril sa širokej verejnosti a sprístupnením diel umelcov Záhoria nakoniec slúži kultúre slovenského národa.

Pramene a fotodokumenty
MV SR, ŠA TT, Pracovisko Archív Skalica, fond A. Pokornej.
Kol., Záhorská galéria Jána Mudrocha, RRR MsÚ Senica, 2013, 16 s.
Písomná pozostalosť rodiny Markovich v opatere MUDr. A. Nečasa.
Spomienky MUDr. Adriána Nečasa (nar. 1954), Jána Petra (nar. 1947), Jozefa Kvanďúcha (nar. 1927), Jany De Iaonnon, rod. Kostolnej (nar. 1946), Mikuláša Vavrušku (nar. 1943) a ďalších.
Záhorák, týždenník OV KSS a ONV Senica, roč. XXII-XXV 1981-1984.
Fotografie z archívu MUDr. Adriána Nečasa zo Skalice, Jána Petra zo Senice a fototéky autora.
Vyššie uvedeným ďakujem za poskytnuté informácie a podklady.

Predaj časopisu Záhorie

0
Titulky časopisu Záhorie

Do roku 2015 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledných päť ročníkov predávame (2016 – 2020 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2021 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2021.

Záhorie 4/2021

0
Háj pri Čároch. Foto: Richard Drška

PhDr. Peter Brezina: Z histórie senického kaštieľa
prof. Ing. František Mátel, CSc.: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode
Ing. Jozef Pavlásek – Mgr. Terézia Pavlásková: V Zohore sa zrodili vynálezy pohonu parolodí
Mgr. Veronika Chňupková: Nerealizovaná stavba veže evanjelického a. v. kostola v Holíči
PhDr. Viera Drahošová: Lipa v Bukovci v dobovej tlači
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Kolekcia západoslovenských džbankárskych výrobkov / Z najnovších akvizícií Záhorského múzea

Nové knihy / Správy
Rohov – dejiny obce a farnosti (Mgr. Ľudovít Košík)
Zdravotníctvo vtedy a dnes (Mgr. Ľudovít Košík)
Filmový dokument o P. Paulínovi Bajanovi (PhDr. Peter Michalovič)
Bezchleba hody a Dom 1890 v Závode (PhDr. Richard Drška)

Časopis Záhorie

0

Do roku 2015 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledných päť ročníkov predávame (2016 – 2020 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2021 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2021.

Festival múzeí 2021

0
Po dvoch rokoch sa v dňoch 27. a 28. júna uskutočnil Festival múzeí na Slovensku 2021. Jeho hostiteľom bolo Považské múzeum a konal sa v dvoch zaujímavých historických lokalitách, v Budatínskom hrade v Žiline a Sobášnom paláci v Bytči. Poslaním Festivalu múzeí je vzájomné zdieľanie výsledkov odbornej a popularizačnej práce múzeí za uplynulé obdobie.
Nedeľa 27. júna popoludní bola venovaná tradičnej prezentácii múzeí, tentoraz aj pre verejnosť, v areáli Budatínskeho hradu. Múzejníci si vymieňali po dlhej dobe bez stretávania sa skúsenosti a tiež výsledky svojej edičnej činnosti. Návštevníci mali možnosť stretnúť sa s pracovníkmi múzeí z celého Slovenska, získať tipy na výlety za kultúrou. Budatínsky hrad má pekný rozľahlý park, kde boli pripravené hry pre malých i veľkých a možnosť oddýchnuť si v kultivovanom prírodnom prostredí. Večerný program pre múzejníkov pozostával z prehliadky expozícií v Budatínskom hrade a spoločenského večera na terase hradu. V pondelok 28. júna sa v Sobášnom paláci v Bytči stretli riaditelia jednotlivých múzeí a predstavenstvo Zväzu múzeí na Slovensku, programom boli príspevky k aktuálnym otázkam. Zároveň prebiehali odborné prednášky na tému Za dverami múzea, o činnosti počas obdobia poznačeného pandémiou. K dispozícii bola prehliadka aktuálnych výstav.
 

Výstavy Záhorského múzea v Galérii u františkánov v Skalici

0

Názov podujatia: Františkáni v Skalici; Vinohrady, vinohrady…; Ľudový odev na Záhorí 

Miesto:  Galéria u františkánov v Skalici  

Dátum konania: 18. jún – 6. august 2021

Mesto Skalica a Záhorské múzeum v Skalici pripravili v Galérii u františkánov panelovú výstavu, pozostávajúcu z troch častí: Františkáni v Skalici (kurátor ThLic. Mgr. Martin Hoferka, ThD.), Vinohrady, vinohrady… (kurátor Mgr. Róbert Svíba) a Ľudový odev na Záhorí (kurátorka Mgr. Dita Andrušková, PhD., PhDr. Richard Drška). Ide o výber z najúspešnejších výstav Záhorského múzea v posledných rokoch.

Prvá Františkáni v Skalici približuje dejiny skalického františkánskeho kláštora Bolestnej Panny Márie so zameraním na duchovný a kultúrny odkaz. Založený bol observantmi v 1. polovici 15. storočia, v roku 1517 sa začlenil do novovzniknutej provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Kláštor počas svojej existencie zažil viacero zlatých, ako i temných období. Vzhľadom na osmanské nebezpečenstvo ho zvolili za sídlo vedenia provincie a otvorili v ňom rádovú teologickú školu. V 17. storočí museli mnísi viackrát opustiť kláštor pre vojenské nepokoje alebo ich činnosť prerušil mor. Po veľkom požiari v roku 1729 začali rehoľníci s generálnou barokovou prestavbou kostola i kláštora, kedy získali svoju terajšiu podobu.

Výstava Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok je venovaná tradičným podobám ľudového odevu na Záhorí. Mapuje lokálne formy sviatočného a obradového mužského a ženského odevu, vychádzajúc z historického vývoja Záhoria rozdeleného na panstvá. Oboznámi návštevníka s podobami skalického, holíčskeho, šaštínskeho, senického, jablonického, moravskosvätojánskeho, malackého a plaveckého ľudového odevu v minulosti, charakterizuje tiež jednotlivé krojové komplety i rôzne krojové súčiastky.

Hlavným cieľom výstavy Vinohrady, vinohrady… bolo predostrieť návštevníkovi historické súvislosti rozvoja vinohradníctva v Skalici a blízkom okolí Pomoravia, predstaviť dôležité dokumenty dokladujúce spätosť vinohradníctva a vinárstva so Skalicou už z 15. storočia, ale i pôsobenie rôznych spolkových organizácií na rozvoj vinohradníctva, poukázať na neoddeliteľnú väzbu vinohradníckych tradícií s náboženským životom. Od sviatkov určujúcich začiatky niektorých prác vo vinici až po oslavy sv. Urbana, patróna vinohradníkov. Výstava sa snažila priblížiť i špecifiká vinohradníctva v Skalici: vývoj a vznik značky známeho Skalického rubínu, históriu firmy na výrobu striekačiek Jozefa Pokorného, charakteristický architektonický prejav vinohradníckych stavieb – skalických búd, dejiny Bratstva svätého Urbana v Skalici a i.

Výstava bude sprístupnená bez vernisáže.

Emília Štefeková: Lábe, Lábe…

0
Lábe, Lábe ...

Lábsky nárečný slovník a všetko krásne, čo s ním súvisí (2. vydanie, 2021, 323 s., 4,-)

Mgr. Veronika Chňupková: Dva príbehy funkcionalistických domov v Holíči

0
Dom s funkcionalistickými znakmi na námestí v Holíči

V slovenských mestách je viacero objektov, ktoré vznikli v duchu funkcionalistickej architektúry, ale nedostali sa do obvyklých výberov najlepších stavieb na Slovensku, pretože ich vytvorili málo známi alebo nám dnes anonymní architekti. Avšak táto skutočnosť neznižuje ich umeleckú kvalitu. Každý, kto si takúto stavbu objednal, musel mať rozhľad a musel sa orientovať
v moderných nových trendoch. V menších slovenských mestách alebo obciach išlo o investora z vyššej triedy. Dominantná pre nich bola účelovosť riešenia, o ktorú sa pri stavbe usilovali. I keď bol Holíč známy hlavne svojou barokovou architektúrou, nachádzame tu aj niekoľko veľmi hodnotných stavieb z obdobia 1. ČSR. Po zániku monarchie a vzniku Československa sa zmenili spoločenské pomery aj v Holíči. I obec rozlohou Holíča prijímala nové idey novovzniknutej republiky. Bola tu vrstva obyvateľov, podnikateľov a osobností, ktorá chcela a mohla si dovoliť žiť moderným spôsobom života.
Veľa týchto stavieb muselo ustúpiť výstavbe počas obdobia socializmu, ale tie najhodnotnejšie ostali. Jedným z nich je mestský dom v hornej časti Námestia mieru. Ide o nárožný dom, ktorý nesie znaky funkcionalistickej architektúry. Vonkajšiemu vzhľadu
domu dominovala lecorbusierovská škatuľovitosť, kedy do základného objemu stavby boli akoby vyrezané ustupujúce časti. Tento podstatný rys sa po prestavbe stratil. Trojpodlažná budova stojí v mierne svahovitom teréne. Pôvodne mala plochú strechu využívanú ako obytná terasa. Na 1. a 2. podlaží bola trojosová, na 3. podlaží dvojosová. Na druhom podlaží nad vstupom sa nachádzal balkón. Jednoduchá biela fasáda bola členená iba oknami rôznej šírky a umiestnením balkóna. Po
prestavbe terasu zrušili. K 3. podlažiu pristavali časť stavby. Budova získala výrazné polkruhové nárožie. Investora zatiaľ nepoznáme.

Nárožný dom v hornej časti námestia v Holíči

Druhým príkladom je vila v odľahlejšej časti Holíča, dnes hovorovo nazývaná Studeníkova vila. Pomenovanie je odvodené od majiteľov a staviteľov vily Studeníkovcov. Situovaná je na Jesenského ulici 26. V čase svojho vzniku bola umiestnená v zeleni v nie veľmi zastavanej časti mesta, neďaleko od továrne majiteľa domu. Vilu postavil nám dnes neznámy autor pravdepodobne okolo roku 1935 a neskôr. Stojí ďalej od uličnej čiary a osadená je do záhrady. I napriek tomu, že vstupná časť je čiastočne prestavaná, uchovala si vila znaky funkcionalistickej architektúry. Pravouhlá koncepcia stavby je obohatená o výrazný oblúk nárožia, ktorý vystupuje zo stavby. Má podobu arkiera s dvomi pásovými oknami nad sebou. Stavba má plochú strechu,
na ktorej je terasa so zábradlím. O ich rodine vieme zatiaľ pomerne málo. Meno Studeník sa pred príchodom do Holíča objavuje v Skalici, kde si zriadili pekársku živnosť v dome číslo 174. Avšak pôvodne pochádzali z Moravy. Z rozprávania pamätníkov vieme, že do Holíča prišli traja bratia Studeníkovci, k čomu odkazuje aj obchodné meno firmy. Boli to pravdepodobne Rudolf, František a Otakar (Otto). Rudolf sa narodil 21. 5. 1903 v Zlechove v okrese Uherské Hradiště, príslušnosťou do Slavičína, okres Uherský Brod. František sa narodil v Hulíne. Pri ňom sa objavujú dva dátumy narodenia, 19. 8. 1895 a 18. 8. 1896. Počas Slovenského štátu žiadali ako príslušníci Protektorátu o slovenské občianstvo. Možnosť jeho udelenia u niektorých Holíčanov nebola kladne prijímaná.

Súčasný vzhľad Studeníkovej vily

Rodina bola aktívna aj v spoločenskom živote Holíča. S menom Otta Studeníka sa spája vznik letiska v Holíči, ktorý sa datuje do roku 1947. Letisko okrem Studeníka iniciovali a pobočku Slovenského národného aeroklubu založili Antonín Čambal a Rudolf Blažek.
V Holíči Rudolf Studeník dňa 18. 1. 1941 ohlásil výrobu šumiacich práškov v lokalite Nové Mlýny. Dňa 16. 4. 1940 začal po továrensky vyrábať perníky, oblátky, cukríky a sucháre. Výmerom z dňa 12. 7. 1942 založili v lokalite Nové Mlýny verejnú obchodnú spoločnosť na výrobu oblátok, perníkov a cukríkov po továrensky s názvom Bratia Studeník. V roku 1946 figuruje ako
Fa Bratia Studeníkoví, továreň na perník a cukrovinky. Kým Otakar sa uvádza v pozícii továrnika, František je v žiadostiach úradník alebo prokurista. Fabrike patrí v dejinách gastronómie jedno prvenstvo, a to, že začala na našom území vyrábať prvé perníky. Dlhé roky sa vyrábali ručne.

Zamestnanci firmy Bratia Studeníkoví, Holíč 1947

Z niektorých finančných transakcií vieme odvodiť, že išlo o pomerne solventnú rodinu, čoho dôkazom je aj stavba ich rodinného domu. Majitelia sa pýšili titulom jedinej továrne v Holíči, ktorá napríklad v roku 1942 zamestnávala 230 zamestnancov. Nehnuteľnosti, kde sa nachádzala ich firma, mali prenajaté od obce Holíč. Už v roku 1944 adresovali žiadosť na odpredaj týchto budov. Žiadosť až do konca vojny nebola kladne vyriešená. Počas vojnových rokov bola továreň zmodernizovaná. Po vojne s príspevkom obce museli riešiť opravu časti budov, ktoré boli následkom vojnových udalostí značne poškodené. Zároveň chceli
dobudovať a rozšíriť celý továrenský objekt nákladom 8 až 10 miliónov Kčs.

Rudolf Studeník v kancelárii firmy v Holíči

Ich plány a aktivity zastavilo znárodnenie v roku 1948. Firma Bratia Studeníkovci, továreň na oblátky, perník a cukríky bola majiteľom znárodnená vyhláškou ministerstva výživy zo dňa 3. 7. 1948 o znárodňovaní niektorých priemyselných a iných výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom. O rok neskôr v roku 1949 bolo ustanovených 17 oblastných národných podnikov. Pod označením Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky figurovala i pôvodná firma bratov Studeníkovcov. Medzi inými sem patrili napríklad závody Figaro a Wagner Trnava, Stollwerck Bratislava, Deserta Levice. Dňa 1. 1. 1953 vzniká národný podnik Slovenské pečivárne v Seredi. K tomuto závodu bol pridružený i závod Studeník. Prevádzka v Holíči bola zameraná na perníky a trubičky.
Aj keď doposiaľ nepoznáme architektov alebo autorov návrhov oboch stavieb, svojou kvalitou sa môžu prirovnať k stavbám renomovaných architektov.

Pramene a literatúra
MV SR, ŠA Trnava, pracovisko Archív Skalica, Okresné živnostenské spoločenstvo v Holíči, 1938, 1939, 1939 – 1941.
Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Bratislava: Slovart, 2002, s. 105 a s. 397.

PhDr. Viera Drahošová: Neznámy Skaličan Ladislav Novomestský – Meakulpínský

0
Nápis na fare v čase pôsobenia Meakulpínského v Šalgove, dnešnom Svätoplukove, kde je aj pochovaný

V roku 2013 vydal Historický ústav SAV v Bratislave prácu Dušana Kováča Ladislav Novomestský – Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko. Štyri roky predtým vyšla v Československej historickej ročenke 2009 štúdia Karola Hollého z Historického ústavu SAV v Bratislave „Co hatí Slováky?” od Meakulpínského ako výraz ideológie národnej jednoty Čechov a Slovákov na začiatku 20. storočia. K osobe a národnej ideológii autora, so zreteľom na jeho historickú argumentáciu. Téme sa Karol Hollý pod vedením Dušana Kováča venoval i v jednej kapitole svojej dizertačnej práce. V úvode štúdie uvádza: „Z hľadiska diskurzu slovenského národného hnutia na začiatku 20. storočia možno túto prácu hodnotiť ako jednu z tých vplyvnejších. Vďaka svojej
kontroverznosti, a v neposlednom rade aj anonymnosti, sa stala symbolom ostrého kriticizmu hlasistov vo vzťahu k martinským národovcom.”

Titul brožúry Meakulpínského Co hatí Slováky?

Práca Co hatí Slováky? vyšla v roku 1901 v Hodoníne v češtine, vlastným nákladom anonymného autora s pseudonymom Meakulpínský na 251 stranách, je brožovaná, malého formátu. V texte rozdelenom do 21 kapitol sa venuje otázkam postavenia slovenskej spoločnosti a jeho príčinám. V prvej kapitole Chybiť je prirodzenosťou ľudskou kladie otázku, čo je príčinou, že 50 rokov po prijatí Manifestu (k európskym národom) v roku 1848 je slovenský národ ešte vzdialenejší od cieľa ako vtedy, a čo ho hatí, či to nemôžu byť i naše chyby a viny. Odpoveď sa snaží nájsť v ďalších kapitolách, kde z autopsie, literárnych a historických prameňov píše o spôsobe života, slabom hospodárstve, neuvedomelosti, malej početnosti a chudobe národa, rozoberá témy o láske a svojpomoci, slovenskom alkoholizme, nesolídnosti, pýche, nesvornosti, nábožnosti. Píše o súčasnej zaostalosti ľudí ako nebrúsených drahokamoch na Slovensku, o politike, slovenskom panslavizme, Manifeste a Memorande, cirkevnej a školskej politike Slovákov a ďalších. Jasne, kriticky formuluje svoje názory, pri apelovaní používa i hrubšie výrazy. V úvode preukázal predvídavosť a znalosť pomerov: V nynější době národopisných a jiných výstavek učiněn těmito rádky pokus vystaviti některé předůležité národopisné předměty, které ač nad životem a budoucností Slováků rozhodují, přece u nás nebývají souborně vystavovány. Po různu vidí se býti malichernostmi, souborně však jeví sílu svázaných prutů Svatoplukových. A to v praxi i v teórii. „Co hatí Slováky“, je otázka náramně pálčivá, nanejvýš časová, aktuelní, životná, posud jednotně a dostatečně nezodpověděná. Ač je i jen nepatrný a nedokonalý také tento pokus odpověděti, ale naléhavosť oné otázky snad jej odůvodňuje. Přátelé pravdy budou snad laskaví a opraví, co mylně zde vystaveno. Snad se vysloví o té věci i nejpovolanější. Kéž by se dokázal po-bloudilcem toliko sám původce této sbírky, a ne jeho celý milý rod slovenský! Kéž by s plevami chyb… nebylo na smetiště vvhozeno i zrno pravdy!
Okamžitou odozvou bola široká diskusia a pozornosť, vyvolaná popri samotnej (v tej dobe neobvykle formulovanej) práci i článkami v Národných novinách, vydávaných v Martine, ktoré ju brali ako útok a hanobenie Slovákov. Ich pisatelia sa snažili odhaliť autorstvo, ktoré prisudzovali Karlovi Kálalovi (český spisovateľ a učiteľ, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti, ktorý sa vo viacerých prácach venoval slovenskej otázke), tiež „dolnozemskému Slovákovi“, evanjelickému učiteľovi z Kulpína. Obaja verejne autorstvo popreli. Odozvu vyvolala i v niektorých českých a maďarských kruhoch.
Príspevok Hnusný pamflet v 79. čísle Národných novín Meakulpínského prácu hodnotí ako poníženie Slovákov, najmä jej záver, kde autor píše: Národ zadlužený, otrocký, bez osvěty, bez sebevědemí, národ mravně shnilý, opilý, haštěřivý, odstředivý vždy bude smetištěm a hnojivem pro jiné. V 87. čísle Národných novín (25. júla 1901) vyšiel príspevok Pavla Mudroňa, v ktorom konštatuje, že tendencia celého spisku namerená je na zhanobenie slovenského národa. Píše, že nechce verejne pretriasať boľavé veci, ktoré by len k roztrpčenosti daly podnet. Napriek tomu rozoberá, v čom mal anonymný autor pravdu, v čom nie a svoju reakciu končí slovami: Znám mnoho chýb u Slovákov a Boh dá, že pomaly sa napravia; ale takto palicu lámať nad nimi považujem za hriešny skutok.
Mesačník Hlas (č. 1, roč. 4/1901) reaguje na vzniknutú situáciu v dvoch príspevkoch. Medzi závermi zo svojho stretnutia 16. augusta 1901 uvádza: Schôdzka priateľov „Hlasu“ odbavovaná dňa 16. augusta v Skalici, s pohoršením pozoruje hrubé útočenie so strany okolo redakcie „Národních novín“ sdruženej proti Karlovi Kálalovi, učiteľovi vo Frenštáte na Morave, ktorý si svojou obetivou, úmornou činnosťou v prospech česko-slovenskej vzájomnosti od každého slušného a úprimného Slováka dosiaľ len vďačnú úctu zasluhuje … a tak Karla Kálala z prípadu tohoto srdečne pozdravuje a vyslovuje želanie, aby na tej ceste, ako dosiaľ a v tom znamení ako dosiaľ, kráčal ďalej a pracoval.
V tom istom čísle Hlasu v pravidelnom bilančnom príspevku Čo sme vykonali? MUDr. Pavel Blaho vysvetľuje zo svojho hľadiska podstatu sporu martinských predstaviteľov a hlasistov: Nedostatok autokritiky, tá nešťastná pýcha a hrdosť, priznať sebe pravdu a vyznať ju i pred svetom, zapríčinila tú priepasť medzi názormi starších a medzi mladšou generáciou. Odtiaľ ten hnev, tá tvrdá neláska voči „Hlasu“, odtiaľ ten výbuch zášti pri článku „O věcech slovenských“ (príspevok v Naša doba, roč. 8, 1901 – pozn. red.) a ešte väčšmi pri brošúre „Co hatí Slováky“. Proti tejto lži, proti tomuto sebaklamu vedieme už od troch rokov nerovný boj, vedieme ho verejne, bez okolkov, bez ohľadov na priateľstvo, na rodinné sväzky; vedú ho s nami stá a stá vzdelancov slovenských v duši svojej, v srdciach svojich. Na konci príspevku sa Meakulpínského práce zastáva ako výsledku práce hlasistov: Výplyvom nášho obrodného boja v živote slovenskom je brošúra „Co hatí Slováky“, akoby odlesk článku „Věci slovenské“, vytrysklý z opravdového slovenského srdca, pozorujúceho zo zátišia pilne náš verejný život, nemajúceho nič iného na mysli, ako upovedomiť si pravý stav náš, poznať pravdu a dľa toho prebudiť driemajúce slovenské svedomie, zobudiť hašišovým systémom „Národních Novín“ omámené duše, dusiacim pravdu, svetlo, dobro, prácu a všetko, čo nesie na sebe známku mravnosti a pokrokovosti. Brošúra „Co hatí Slováky“ znamená postup myšlienky obrodenej, pokrok nami hlásaných ideí a je pre nás skorým, na teraz ani nečakaným zadosťučinením. Že Meakulpínsky píše lapidárne, tu i tu hrubo, nemení na veci a pravde ničoho, veď i v biblii nájdeme hrubé slová a nikomu nenapadá preto zavrhovať bibliu.
Ako vo svojej štúdii Karol Hollý uvádza, s porozumením prácu Meakulpínského prijali aj mimo Hlas stojaci Andrej Kmeť a František Richard Osvald, o čom svedčí list Andreja Kmeťa Vladimírovi Riznerovi: Začal som čítať brožurku „Co hatí Slováky?“ a dospel som po str. 33., a musím vyznať, že čo potiaľ hovorí, je trpká síce, ale svätá pravda. Pán Osvald, od ktorého brožúru požičanú mám, tiež píše, že len to želie, že čo brožúra obsahuje, všetko je pravda. A čo sa máme nádejami klamať?
Kto bol autorom práce Co hatí Slováky? vyšlo najavo, až keď po dvadsiatich rokoch odhalil svoju totožnosť a pri pseudonyme Meakulpínský bolo uvedené i jeho meno – Ladislav Novomestský. V užšom okruhu hlasistov sa o autorstve vedelo, MUDr. Pavel Blaho sa s Novomestským poznal zo Skalice ešte z obdobia štúdií, keď boli účastníkmi stretnutí študujúcich, inteligencie i duchovných v skalických búdach. Ako píše Štefan Janšák, Novomestský patril do skupiny evanjelických účastníkov spolu s farárom Michalom Boorom, učiteľom Trslínom, slečnami Clementisovými, označil ho pojmom prísne asketický teológ (Janšák, s. 21 – 22). Jeho identita však zostala utajená pred vedením martinskej Slovenskej národnej strany i pred verejnosťou. Súčasníkom bol Novomestský ako verejne činná osoba predovšetkým v evanjelickom prostredí dobre známy, poznali ho, do histórie sa však dostal s málo hovoriacim označením „evanjelický šalgovský farár” a k dispozícii o ňom neboli údaje. Potvrdzuje to Karol Hollý vo svojej štúdii z roku 2009: … autor tejto práce nie je dodnes dostatočne známy, a to napriek tomu, že sa javí ako celkom významný hráč na vtedajšej národoveckej scéne (s. 218). O koho konkrétne išlo, sa dozvedáme po sto rokoch až z práce Dušana Kováča Ladislav Novomestský – Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko, pre ktorú získal nové materiály z pozostalosti Ladislava Novomestského od jeho vnuka. Na strane 18 uvádza: Diskusie o Meakulpínskom však neutíchli ani po vojne a boli to aj „noví Martinčania“, pre ktorých sa meno Meakulpínského stále spájalo s hanobením slovenského národa, Memoranda i Turčianskeho Sv. Martina ako takého. Svojím spôsobom sa postoje k práci Co hatí Slováky? v slovenskom prostredí dedia a obyčajne bez toho, aby došlo k pokusu analyzovať toto dielo v jeho všetkých dobových súvislostiach. A hlavná dobová súvislosť bola v tom, že sa na prelome 19. a 20. storočia odohrával aj na Slovensku zápas o moderné Slovensko a jeho uplatnenie sa v modernom európskom svete. Z toho hľadiska potrebuje aj slovenská historiografia odstrániť doterajšie tabu, ktoré sa v slovenskej spoločnosti traduje od tých čias a ktoré Ladislava Novomestského – Meakulpínského vyškrtlo aj z viacerých encyklopédií, vrátane encyklopedických prác venovaných slovenským evanjelickým vzdelancom.
V úvodnej štúdii Dušan Kováč opisuje politicko-spoločenskú situáciu, definuje východiská, postupy a ciele hlasistov v rámci dominantného národného príbehu – zápasu o moderné Slovensko, podstatu ich názorových rozporov s martinským predstavenstvom združeným okolo Slovenskej národnej strany a Národných novín. Do týchto súvislostí vsádza jednotlivé aspekty diela i postojov Ladislava Novomestského – Meakulpínského. V ďalšej časti knihy prvý raz zverejňuje Novomestského prácu O novověké osvěte a jejím vlivu na náboženstva a zároveň jeho zápisky z ciest. Ide o denníkové záznamy, ktoré si viedol pri väčších cestách, keď cestoval na konventy evanjelickej cirkvi, cirkevné a iné slávnosti, do rodnej Skalice, Luhačovíc a i. Prinášajú mnoho otvorených postrehov o spôsobe cesty od oblečenia, stravovania, spôsobu prepravy až po hodnotenie ľudí, ktorých stretol, navštívil, opisuje podujatia, krajinu a prírodu, ktorou prechádzal. Vydal tak svedectvo o svojom vnímaní a postojoch k svetu, ktorý ho obklopoval, nahliadnutie do vlastného vnútorného sveta, tým aj pohnútok k svojmu dielu a vzťahu k slovenskému národu. V závere Kováčovej knihy popri fotografickej dokumentácii nachádzame rukopis práce O novověké osvěte a Novomestského vlastný stručný životopis. Tento životopis, spolu s poznámkami Karola Hollého v štúdii „Co hatí Slováky“… a údajmi zo zborníka Evanjelici vo Svätoplukove a okolí 1865 – 2005 sú základmi pre nasledovný profil Ladislava Novomestského – Meakulpínského.

Titulka knihy Dušana Kováča Ladislav Novomestský – Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko

Ladislav Novomestský sa narodil 28. novembra 1859 rodičom Pavlovi (1829 – 1912) a Anne, rod. Forgáč (1834 – 1894), v Pelíškovom mlyne v Uh. Skalici, v starej mlynárskej rodine, pochádzajúcej z Moravy. Gymnaziálne štúdiá začal v Skalici a ukončil v Prešporku v roku 1878, kde urobil v roku 1881 aj theologické candidatium. V štúdiách teológie pokračoval vo Viedni (do 1882, s odporučením Daniela G. Licharda pre Freitisch) a v nemeckom Rostoku (do 1883, s odporučením J. M. Hurbana na štipendium). Prázdniny trávil s Hurbanovým synom Bohušom na fare priateľa Slovákov prepozita Stahlberga v Neuklosteri (Meklenburg). Ordinovaný bol v roku 1883 v Šoprone do Izmenu, kaplánom bol od roku 1884 v Nadlaku pri farárovi Ondrejovi Szeberinym, poslancovi snemu a autorovi knižky „Slováci a sloboda“, v rokoch 1887 – 1889 v Banskej Štiavnici u seniora Karola Hrenčíka. Farárom sa stal 25. 11. 1889 v Šalgove (dnes Svätoplukovo pri Nitre), kde bol aj učiteľom. Ako sa uvádza v zborníku Evanjelici v Svätoplukove…, na svoje miesto nastúpil po bratovi Ľudovítovi, ktorý tu pôsobil od roku 1887 a malá lodička cirkvi Kristovej dostala dlhoročného osvedčeného kormidelníka. Dva roky strávil v Liptovskom Svätom Mikuláši ako druhý kňaz, správca škôl a katechéta (15. 9. 1890 do 15. 8. 1892), kde sa u biskupa Baltíka a seniora Lešku snažil o finančnú pomoc pre chudobnú cirkev Šalgova. Oženil sa 29. augusta 1895 so Zuzanou Holvay (1870 – 1948), mali 5 detí (Anna, Marta, Ladislav, Mária, Ľudmila). Podľa jeho nedatovaného životopisu vychovali syna (Ladislava) a dve dcéry, dospelosti sa však dožili len Ladislav a Mária. Zuzana žila po ovdovení u dcéry Márie na Morave. Novomestský – Meakulpínský bol mužom i kňazom veľmi činorodým, aktívnym. To bola črta, ktorá ho zbližovala so skupinou hlasistov. Drobná práca na hmotnom i morálnom povznesení slovenského ľudu mu bola veľmi blízka (Dušan Kováč, s. 14). Popri kňazskej a pedagogickej činnosti bol stálym členom obecného výboru. V roku 1889 zriadili evanjelickú školu, pre ktorú z finančnej zbierky kúpili v roku 1908 budovu, v ktorej Novomestský učil. Zborník Evanjelici v Svätoplukove… (na s. 12) o období jeho pôsobenia uvádza: V roku 1895 cirkev nadobudla druhý zvon 76 kg ťažký a zvonicu nákladom 154 zl. … Pod vedením Novomestského sa cirkev z roka na rok duchovne i hmotne zmáhala…

Svadobná fotografia Ladislava Novomestského a Zuzany Holvay, 29. augusta 1895

S mimoriadnym porozumením vnímal osudy sirôt a zúčastnil sa v roku 1913 na slávnosti posvätenia nového sirotinca v Modre, postaveného podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča. Karol Hollý v svojej štúdii uvádza z dobovej tlače (Slávnosť posviacania nového sirotného domu. In: Stráž na Sione, 21, 1913, č. 6, s. 62.) záznam o vystúpení Novomestského: Významné a pre sirotný dom vo výsledku užitočné boly reči neúradných toastérov, ktorých rad zahájil náš v žartoch nevyčerpateľný Ladislav Novomestský, šalgovský. I teraz zasiahol nie menej na 5000 rokov do budúcnosti a vyzval účastníkov slávnosti, aby sa vystríhali zbytočných a škodných pôžitkov, zvykov, obyčajov, ako pitia alkoholických nápojov, fajčenia, výstrednosti módnej v šatení sa, a takto usporený groš, aby radšej obetovali na ciele kráľovstva Božieho, na sirotinec. Pod dojmom tejto reči povstal L. Čulík a hneď obetoval 100 kor. A vyzval aj predrečníka, aby učinil to isté, čomu on ochotne aj učinil, a tiež hneď obetoval 100 kor. A nie len on, ale nasledovali aj iní, tak všetky obete slávnostného dňa vyniesly: 3298 kor. 10 hal. Tento vzťah potvrdzuje i zmienka v zborníku Evanjelici v Svätoplukove…: V jeho srdci horel plameň nevšednej lásky k modranským sirotám, ktorým v posledných rokoch života zakúpil v Šalgove role v cene vyše 30 000 Kč.
Mimoriadne traumaticky naňho zapôsobila prvá svetová vojna so svojimi dôsledkami, ako národovec bol ustavične pod dohľadom, no najmä utrpenie a bieda, ktorú priniesla, spôsobili výrazný obrat v jeho myslení. Stal sa aktívnym pacifistom. Na jeho pozvanie sa už v posledných rokoch prvej svetovej vojny a po prevrate sťahovali do Šalgova evanjelické rodiny, ktorým zabezpečil životné podmienky kúpou poľa.
Bol autorom hesla Raz žijeme! Milujme sa! Šíril ho rôznymi spôsobmi, niekoľkými brožúrami, ktoré vydal a vysvetľoval v nich svoje postoje a myšlienky. Heslo dal stvárniť aj na priečelie evanjelickej fary, hlásal ho v škole, vytvoril spoločenstvo, v ktorom malo fungovať ako pozdrav. Prakticky ho napĺňal iniciatívami pre zabezpečenie svojich farníkov. Od evanjelikov v Nemecku získal finančnú pomoc a cirkev pri jeho odchode mala novonadobudnutých 18 jutár oráčiny a výše 40.000.-Kč istiny, v dobrom stave kostol, novú faru a školu. Obec mala studňu, zriadené Úverné družstvo, ľudia si mohli z dvoch veľkých statkov odkúpiť vyše 200 jutár zeme za ľavnú cenu, aby mali živobytie.

Ladislav Novomestský-Meakulpínský v staršom veku

Z literárnej tvorby okrem spomenutých prác napísal spis Slovenčina. Úvaha o spisovnom jazyku slovenskom (1904), v Kováčovej práci publikovaný spis O novověké osvětě a jejím vlivu na náboženstva, niekoľko variantov brožúr s pacifistickým obsahom Prečo nie k mieru vierou? Raz žijeme, milujme sa! Občas prispieval i do Hlasu, Ľudových novín, Cirkevných listov, Slovenského denníka, Našej doby (Kováč, s. 14).
Ladislav Novomestský v Šalgove pôsobil 40 rokov, do 1. novembra 1929. Na rodné mesto Skalicu nezabudol, ako svedčia jeho zápisky z ciest. Kontakty s ním udržiaval a miestom mieru a duševného pozdvihnutia mu bola vždy návšteva hrobu milovanej matky Anny na skalickom evanjelickom cintoríne: U matínkina hrobu za ranní samoty zažil jsem plnost srdce… Je mi to tam místem tuze vzácným, posvátným. Nedá se opísat, co cítim u její mohyly… Tak blízko je odtud ku Bohu, do věčnosti… (Kováč, s. 61). Posledných desať rokov života strávil v Nitre. Zomrel 5. februára 1939 a pochovaný je v Svätoplukove spolu s otcom, ktorý dožil uňho na fare a tromi dcérkami, ktoré zomreli v detskom veku. I z náhrobného kameňa hlása svoje heslo: Raz žijeme, milujme sa !, ktoré je na ňom vyryté.

Ďakujem za poskytnutie osobných údajov k rodine Ladislava Novomestského PhDr. Miroslave Kurfürstovej, za súhlas použiť fotografie PhDr. Dušanovi Kováčovi, DrSc. a zborovému farárovi ECAV v Svätoplukove Mgr. Petrovi Palugovi.

Záhorie 3/2021

0
Rozkvitnutá lúka na sobotištských kopaniciach. Foto: Viera Drahošová

PhDr. Richard Drška: Obec Smolinské v 50. a 60. rokoch 18. storočia
PhDr. Peter Brezina: Príbeh rodiny Markovichovej
PhDr. Viera Drahošová: Neznámy Skaličan Ladislav Novomestský – Meakulpínský
Mgr. Martin Macejka: Františkánske hroby na starom cintoríne v Malackách
Mgr. Veronika Chňupková: Dva príbehy funkcionalistických domov v Holíči
PhDr. Richard Drška, Mgr. Genovéva Mikušová: Z detského folklóru v Kútoch

Nové knihy / Správy
K významnému životnému jubileu etnológa Mojmíra Benžu (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)
Marián Mráz: Čáry – obec, farnosť, dejiny (Mgr. Ľudovít Košík)