sobota, apríl 20, 2019
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

338 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Zo spomienok PhDr. Jaroslava Blaha na Skalicu

0
Foto: Róbert Svíba

Rozlúčka s PhDr. Jaroslavom Blahom, popredným teatrológom, divadelným kritikom a historikom, vnukom zakladateľa múzea v Skalici MUDr. Pavla Blaha sa uskutoční na skalickom cintoríne 24. apríla 2019 o 11.00 hod.

Skalicu mal veľmi rád, bol hrdý, že z nej pochádza, propagoval ju a písal o nej. Jeho spomienky na Skalicu:

Občas hádžem na papier malé tematické kapitolky, v ktorých ožívajú prežité roky. Napríklad moja detská, adolescentská a tinežérska skalická mystika s rotundou, kalváriou, cintorínmi. Tajomné záhrady a stavby, pri ktorých údajne straší – Karmelitská záhrada, Lustova záhrada, vápnom čerstvo nabielené božie muky, čo svietia do noci ako záhadné „polnočné“ zjavenia, kostolík sv. Františka (opravou už o svoje čaro prišiel), Dusarovská kapla.  Torzo  Povjetrňáku sme stotožňovali s interiérom popraviska. Pelíškuv, Stračinský a Propastný mlyn – každý mal odlišný genius loci, tak ako komplex Háj – Salaš – Kopečnica – Turecký stúl vôňu dávnej minulosti. A bol tu „šrámkovský“ Hájek s prvými bozkami, ulička Pod zďú – moja tradičná cyklotrasa do mesta, priam „koreszkovská“ panoráma od Hurbánka, vľavo začínajúca   fabrickými komínmi hodonínskej teplárne a vpravo sa uzatvárajúca dvoma buchlovskými vŕškami, strácajúcimi sa v podvečernom súmraku.

Z frontového roka 1944/45 si pamätám len torzá, hoci  veľmi intenzívne. Súvislejšie sú už spomienky z predškolského veku, spájajúce sa s pobytmi u tetičky na hornej Potočnej. Nuž a dva mesiace prázdnin v rokoch 1954-60 v podkrovnom malom byte „syllovskej“ vily, kde ste mali pocit, že ste jednou nohou v Hájku, na Padelkoch, vo vinohradoch, to je rezervoár zážitkov i poézie, do ktorého mimovoľne načieram ešte i dnes.

Často uvažujem o svojom vzťahu ku Skalici. Je za ním reálny obsah prežitého, alebo je to iba vysnívaná reminiscencia ?  Návrat do „zlatého veku“, do „strateného raja“ ? Moja Skalica možno nebola ani taká, akú si ju dnes prezentujem – možno je to iba moja projekcia, zahusťovaná podvedomými želaniami a fantáziou. Odráža sa v nej reakcia na hektické a frustrujúce päťdesiate roky s ich barbarskou politikou, atmosférou strachu, maminým dobre mysleným terorom, že „keď sa nebudete učiť, zostane vám iba kopať kanály“… A potom zrazu dva pokojné a slnečné mesiace, vilka na samom konci mestečka, prostredie, kde sa každý pozná s každým. Mladosť, bezstarostnosť, láskavá a pokojná tetička. Romantika a takmer básnická atmosféra „jarného prebúdzania sa“ (Franz Wedekind Frühlings Erwachen).

 Xxxxxxx

Injektovaní rodinnou tradíciou sme budovu Katolíckeho kruhu na Nám. Slobody č.96 považovali za takmer skalický chrám sv. Petra. Fasáda s mozaikami, zelená strecha z keramických škridlíc,  komíny akoby dosadené z rozprávkových ľudových chalúp. Geniálny konglomerát štylizovaného ľudového odkazu a secesie bol pre nás s ničím neporovnávateľný!

Celý trakt na prvom poschodí s ôsmimi oknami do námestia patril bytu „starenky“ Blahovej. S obytným jadrom zhruba v priestoroch, kde je dnes galéria Júliusa Koreszku. Žila tu so slobodnou sestrou až do svojej smrti v lete 1962. Dvor Kruhu bol priestrannejší než dnes, minimalizovaný zástavbou. Z dvora sa tmavým schodiskom bez okien vchádzalo do bytu, v ktorom sme trávili posledné mesiace vojny. Do divadelnej sály viedli bočné vchody priamo z dvora, priestor, kde sú dnes šatne pre obecenstvo, neexistoval.

Najmä v útlejšom veku sme si vždy na starenke vynútili (mala od neho kľúče) návštevu múzea. Prvé dve miestnosti (vstupná a tzv. Blahovská izba) sú autentické. Chýba však tretia – bola v nej knižnica – ustúpila rekonštrukčným prácam a dostavbám. Medzi regálmi so vzácnymi knihami nachádzali sa takmer „utajené“ malé dvere, ktorými sa dalo dostať  na balkón divadelnej sály. Myslím, že jeho dnešné využitie ako pracoviska pre osvetľovačov nie je najšťastnejšie, kompletnosť a výtvarnú hodnotu unikátneho divadelného priestoru narúša!

Xxxxxxx

Ako gymnazista (1956-59) som sa začal vážnejšie zaujímať o dramatické umenia. Okrem opery a činohry očaril ma film. V prázdninovej Skalici som si pozrel filmy, ktoré mi v Bratislave ušli a zreprízoval tie, čo na mňa mimoriadne zapôsobili. Sloboda bola jediným kinom v mestečku, program sa menil každé dva dni. Vo všedné dni sa premietalo o 18. a 20. hod., v nedeľu pribudol poobedňajší detský program. Opäť som si tu pozrel pozoruhodné filmy sovietskeho „socialistického romantizmu“, už prevetrané duchom XX. zjazdu, Bergmannovu Siedmu pečať, Felliniho Cestu, Viscontiho Nataliu a celý rad ďalších talianskych filmov. Najmä neorealizmus vo všetkých svojich podobách sa vtedy u nás „nosil“, veď kritizoval „kapitalizmus“, navyše, väčšina talianskych tvorcov tých čias patrila k ľavici, alebo aspoň s ňou sympatizovala.

V sále bolo pätnásť alebo šestnásť radov s drevenými, vzájomne pospájanými kreslami – takže, ak si niekto prudko sadol, zakýval sa celý rad. Prvé tri, po korune, boli obsadené tmavými spoluobčanmi, štvrtý až deviaty rad (po 2 Kčs) bol miestom pre nás. Na trojkorunových stoličkách sa usadili spravidla „dospeláci“. Počas premietania bola vynútená prestávka, keď operatér menil kotúče.  Vchod do kina bol z ulice Pod kalváriou, vo vstupnom priestore okrem pokladne aj toalety, bufet s cukríkmi, presušenými napolitánkami a výnimočne aj s malinovkou, t.j. ovocným sirupom, zaliatym vodou. Z kina sa vychádzalo buď cez hlavný vchod do dnešnej Pľjušťovej, prípadne do Sasinkovej, aby sme sa netlačili s tými, čo čakali na večerné predstavenie.

Cesta z kina bola peknou večernou prechádzkou, zvyčajne už za šera alebo za tmy, lebo pojem letného času bol vtedy u nás neznámy. Prechádzali sme okolo spiaceho Pilárikovho mlyna (večer žil až v čase žatvy), okolo Pilárikovej takmer funkcionalistickej vily v krásnej, vždy upravenej záhradke s mestskými hradbami v pozadí. Vo vedľajšom Dome zdravia boli ambulancie, laboratóriá a v suteréne vari tucet kabín s vaňami – verejné kúpele. Keďže vodovod v Skalici ešte celoplošne nefungoval a my sme boli odkázaní na studňu vo dvore, minimálne aspoň na konci prázdnin sme sa tam vydrhli, aby sme mamu ochránili od kolapsu. Aj tak po návrate do Bratislavy mala s nami dosť práce, aby nás opäť pred začiatkom školského roka „naučila“ po slovensky! Na múriku Domu zdravia sa ešte do konca päťdesiatych rokov zachoval nápis vápnom z obdobia „kolektivizácie“: „JRD to je náš cieľ – kulak je náš nepriateľ!“

xxxxxxxx

V povojnových rokoch stála ešte, s výnimkou strechy, prakticky celá rotundovitá stavba Povjetrňáku. Viackrát sme tu boli s tetičkou na výlete. Darmo nám vysvetľovala, že tu, približne na mieste bývalého popraviska, stál v 19. storočí veterný mlyn (povjetrňák) – torzo stavby sme považovali za popravčiu budovu, obzerali ju s bázňou a vari tak trochu aj strachom, fantazírovali, čo sa tu asi môže odohrávať za temných veterných nocí, keď na farskom kostole odbíja dvanástu! Pod povjetrňákom sa rozkladala cigánska osada, obyvatelia si z neho brali tehly na výstavbu chatrčí, svoje samozrejme spôsobila devastácia počasím, a tak koncom päťdesiatych rokov zostalo z rotundy už iba murivo sotva do výšky pol metra. (A panoráma Skalice od Hurbánka prišla o jednu zo svojich dominánt).

Neďaleko, na Trávnikoch bolo futbalové ihrisko TJ Tatran Skalica. Štadión predstavoval drevenými doskovým plotom obohnaný pozemok s trávnatou hracou plochou, plnou drnov, takže lopta mala niekedy celkom nepredvídaný odskok. V drevenej búde šatňa pre domácich, hostí a rozhodcu.  Žiadne tribúny, len pri poliacej čiare ihrisko oddelené od divákov dreveným zábradlím a za ním niekoľko stoličiek pre klubových „potentátov“. Zato, boli to športové zážitky, najmä ak sa pošťastil taký súper ako bola Červená hviezda Brno aj so slávnymi hokejovými reprezentantmi Dandom a Bartoňom (v lete hrávali za Červenú hviezdu i futbal) v zostave! Robinzonády brankára Vladu Pekara, nekompromisné zákroky stopera Klátila, režisérske schopnosti Fanoša Nemca, elegantný pohyb Luboša Mojíka, mladšieho brata Ivana – básnika, ktorý ako jeden z prvých u nás nabúral v poézii socialistický realizmus (zbierka Dnešný vzduch). A „bomby“ Pepka Ferenčáka, takmer trhajúce sieť súperovej brány. Pravda, bolo treba trafiť do lopty a nie mimo, lebo funkcionár klubu pán Wolf musel potom iba smutne lakonicky konštatovať: “Mohel – a nedal!“

xxxxxxxx

Pod Trávnikmi, pred bývalou Strážnickou bránou, neďaleko manufaktúry Vrchovských bol veľký prázdny priestor – Rajčúra (Reitschule). Niekedy v polovici päťdesiatych rokov zastavil sa tam maličký, biedny cirkus. Zodretý chlap, žena v strednom veku, chlapček a dievčatko. Koník ťahal maringotku a hrkotajúcu kovovú klietku s medveďom. Ale večer! Malé šapitó vysvietené farebnými žiarovkami, principál v kostýme ako toreador, pani márne skrývala spuchnuté kolienka pod krátkou sukničkou. Vyumývaný koník s chocholom na hlave obiehal manéž, deti robili mlynské kolesá, špagáty a saltá. Potom principál hádzal do Colombíny nože, až ju celú za stáleho híkania obecenstva nožmi celkom orámoval. A vrcholné číslo, po manéži sa pre istotu uviazaný na reťazi prechádzal po dvoch medveď (údajne bol slepý). Fellini v Skalici!

Rajčúry sa do historického jadra vchádzalo cez Zelený most. Pod ním sa hlboko do podložia vrývalo koryto Zlatníckeho potoka. Za mostom, z ľavej strany toku „ulica“ Valy a zhruba v jej polovici na potoku „splávek“. Splav spôsobil, že pri hati malo koryto potoka, dovtedy plytká stužka vody, skoro metrovú hĺbku. A tak v jeden horúci deň kúpalo sa tam namiesto husí a kačiek vari pol Skalice od šesť do dvanásť rokov! Voda teplá, dno mäkučké, vystlané vrstvou husacincov. Ale nepočuli sme, že by niekto ochorel.

Štiborák bol pre nás smutným miestom. Dožívali tam tí, o ktorých sa nemal kto postarať. Ako malé deti chodievali sme tam na Veľký piatok, lebo aj tam,  v kapličke,  mali „hrobeček“. Jednou z obyvateliek Štiboráku bola starenka Anička Macháčková. Cez deň s neprítomným pohľadom a úsmevom bezzubých úst blúdila po meste. Hýbala perami, ako keby si (nemo, bezzvučne) čosi rozprávala. Malé deti sa jej báli, väčšie jej občas robili aj zle a dobrým dievčatkám rozdávala „púťové, halierové“ prstienky. Údajne jej v prvej vojne zabili snúbenca a ona sa z toho pomiatla. Bohvie, aká je pravda. Aj my sme sa jej v predškolskom veku trochu báli. Otec nám vysvetľoval, že je to dobrá, neškodná chudinka a keď sme ju stretli, oslovil ju: „ Aničko, a víte gdo sem já ?“ Usmiala sa, odpovedala najprv „na nemo“, len pohybom pier a potom z nej vyšlo: „Vy ste pána doktora Blahu najmladší syn!“  Od tých čias sme sa už Aničky nebáli.

xxxxxxx

Rímskokatolícky cintorín patrí na mape Skalice k tým lokalitám, ktoré sú mi osobitne blízke. Nielen preto, že tam odpočíva prakticky celá moja rodina, ale aj z prozaického dôvodu, že v útlom detstve, keď sa zážitky obzvlášť hlboko vrývajú do pamäti, patril miestu našich pravidelných vychádzok. Počas vojny a istý čas ešte po jej skončení bývala tetička oproti Pomníku padlých. Na „cinter“ to bolo na skok. Plnil pre nás vlastne funkciu akéhosi parku. Dokonca si hmlisto pamätám na jeden pohreb z posledných vojnových dní. V strachu sme sa tisli k múru kaplnky, pretože nad cintorínom sa odohrával divý súboj sovietskej a nemeckej stíhačky. Až keď sa niekde nad železnicou z jedného lietadla začal valiť dym a rotovalo k zemi, rozlúčka so zosnulým pokračovala. Pohreby, tie boli pre deti, nevnímajúce ešte v plnom zmysle majestát smrti, aj akési divadlo. Veľa pekne oblečených ľudí, modlitby, kvety, piesne, neopakovateľný strýc Ferenc Buchta s drobným p. Hránkom a jeho strašne tremolovým tenorom. Občas dokonca dychovka a hlavne pohrebná služba – nosiči v uniformách s trojrohovými čákovmi na hlavách. Osobitne pre túto pokrývku hlavy sme ich ako deti považovali za najdôležitejšie osobnosti pohrebu a dokonca nechceli byť iba smetiarmi, zmrzlinármi (sny mestských detičiek), ale istý čas aj „pohrebníkmi“.

Cintorín sme mali perfektne zmapovaný. Aj jeho zadnú časť, kde sa vtedy nepochovávalo a boli tam takmer výlučne hroby z čias monarchie.  Po pravej strane hlavnej cestičky, asi štyri rady za vyrezávaným dreveným krížom bol malý kamenný pomníček s menom Jur Blaha. Ležal tu môj prapradedo, dedo MUDr. Pavla, narodený 1816 alebo 1814. Pomníčka už niet.  Pojem cintorín sa dodnes vo mne automaticky spája so skalickým „campo santo“. Dokonca ešte aj dnes, keď som sa náhodou pustil po rokoch do Erbenovych balád, za reáliami „Svatební košile“ som videl konkrétne miesta skalického cintorína!

Na rozdiel od vždy upraveného evanjelického cintorína (občas sme položili kytičku na hrob „pani farárky“ Emílie Boorovej), smutno na nás pôsobil vojenský, vždy zarastený vysokou trávou. Z trávy vyčnievalo ešte zopár náhrobných kameňov s prakticky nečitateľnými nápismi. Priznám, že dodnes neviem, či tu ležali nebožtíci z napoleonských alebo až rakúsko-pruskej vojny?  Prekvapujúcu spomienku mám na nový (starý je dodnes pod rotundou sv. Juraja) židovský cintorín. Stáli sme pod krytou bránou, kým pri hrobe sa odbavoval obrad. Samozrejme to muselo byť už po vojne. Vrátil sa niekto zo skalických židov a pochovali ho tu, alebo šlo o akýsi symbolický akt na počesť obetí holokaustu? Zato celkom isto viem, že niekedy v päťdesiatych rokoch zelenali sa na tomto mieste záhony kapusty!

Medzi cintorínmi viedol „pešník“ (v tráve vyšľapaný chodník), ktorý zahýbal k železničnej stanici. Prázdninové pobyty zvyčajne uzatvárala návšteva cintorína a týmto chodníčkom sme si skracovali cestu k vlaku. Na svahu, možno na dvadsať metrov od zadného múru katolíckeho cintorína,  objavil sa po vojne ľadovo studený, chutný, sírnatý prameň. Niekto vrt opatril kovovou rúrkou a náš turisticky „zdatný“ tati, nosiaci často pri sebe malý plechový pohárik, nás i seba pravidelne napájal. Až pokým ktosi nepoznamenal, že prameň je iste filtrovaný obsahom z pôdy cintorína!

Xxxxxxx

Kalvária bola v našom detskom veku pravidelným miestom vychádzok na Zelený štvrtok. Neskôr som sem chodil, aj s návštevami, kvôli neopakovateľnej panoráme mesta. A hoci pohľad na veže s vŕškami vinohradov v pozadí je veľmi efektný, pre mňa má najväčšie čaro – priznám sa, že to neviem celkom zdôvodniť  –  pohľad na Horné majere, strechy sedliackych usadlostí (vežiaky Trávnikov samozrejme prekážajú),  nad ktorými sa týči iba archaizujúco pôsobiaca (pripúšťam, že možno iba na mňa) veža Františkánov. Výbežky Bielych Karpát – Skalické hory – na obzore. Jedno z vysvetlení azda môže byť, že táto „Ur-Skalica“ , toto „sedliacke“ mestečko je mestečkom mojich predkov.

Xxxxxxx

Nostalgia skalických panorám mala pre mňa s bratom zvláštny nádych.  Vždy, keď sme odchádzali z prázdnin, stáli sme vo vlaku pri obloku.  Ako zmizli nádražné sklady a depá, objavila sa v diaľke zelená hriva Hájku, komín tehelne, pahorky vinohradov. Potom Vintoperk, bližšie k „štreke“ Propastný mlyn, nakoniec ešte prietržské búdy. Potom sme si sadli. Zasa o rok!

Spomienky boli uverejnené v katalógu k výstave fotografií Skalica 1950 – 1980 vo fotografii Fridricha Leopolda Slatinského, Jána Pardubského a Františka Tomíka, ktorá sa konala v Záhorskom múzeu v Skalici v roku 2016.

Z prvých týždňov Československa na Záhorí – ThLic. Mgr. Martin Hoferka, ThD.

0
Spoločná fotografia ľudí na dvore skalického gymnázia, ktorí sa v marci 1919 zúčastnili kolkovania bankoviek. V hornom a spodnom rade študenti, sediaci 2. zľava Zálešák, 4. zľava J. Blaho, v druhom v strede s kožušinovým golierom predseda kolkovacej komisie v Skalickom okrese okresný vládny komisár JUDr. Miloš Úlehla, vedľa v klobúku ako pokladník Jozef Kraus, v treťom rade 4. zľava Lichard, 5. zľava Grünwald, 7. zľava kníhtlačiar Jozef Teslík, v štvrtom rade 2. zľava O. Hotmar, 3. zľava J. Úlehla, 7. zľava Krušinský, 9. zľava Kaňa. Archív Záhorského múzea v Skalici

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor československý v Prahe Československú republiku. O dva dni neskôr sa k nej v Martine prostredníctvom Slovenskej národnej rady pripojilo i Slovensko.
Najskôr však bolo nutné územie Slovenska, ktoré takmer tisícročie tvorilo organickú súčasť Uhorska, reálne získať, obsadiť. Pražská vláda preto vyslala na Slovensko ako svojho zástupcu Vavra Šrobára, ktorý spolu s ďalšími piatimi členmi utvorili dočasnú vládu a 6. novembra 1918 v Skalici proklamovali vyhlásenie Československej republiky.
Po tom ako uhorská vláda 1. novembra 1918 nariadila zloženie zbraní a 3. novembra 1918 uzavrelo rakúsko-uhorské vojsko prímerie s talianskym, prepukali na mnohých miestach rabovačky. Predstavitelia uhorskej správy hromadne opúšťali svoje miesta a úrady z obavy pred hnevom a odplatou miestnych obyvateľov. Nová maďarská vláda na čele s Michalom Károlyim sa snažila udržať územnú integritu Uhorska. Prostredníctvom župných úradov oznamovala, že všetku moc v Uhorsku prevzala novovzniknutá Národná rada. Apelovala
na vlastenectvo obyvateľov, aby zachovali pokoj a poriadok. Túto výzvu doručili do Skalice 3. novembra 1918. V obciach a mestách sa mali utvoriť 11-členné obecné národné gardy, ktoré by zabezpečovali verejný poriadok. Členovia gardy mali z obecnej pokladnice denne dostávať plat 20 korún. Tieto financie by obciam štát refundoval. Telegram od nitrianskeho podžupana zo dňa 4. novembra 1918 referoval o zastavení činnosti bývalého uhorského žandárstva a opätovne žiadal zriadiť obecné gardy aspoň v mestách a vo väčších obciach.
V Skalici, ako jednom z mála miest na Záhorí, neprišlo k novembrovému rabovaniu. Zásluhu na tom mali predovšetkým skalickí farári, a to katolícky Ľudovít Okánik a evanjelický Juraj Quotidián, ktorí sa ešte pred príchodom dočasnej vlády postavili na čelo novovzniknutého národného výboru v meste. Skalica ako mesto so zriadeným magistrátom nepatrila do Holíčskeho slúžnovského okresu, ale podliehala priamo pod nitrianskeho župana. Napokon sa však ani Skalica nevyhla rabovaniu. Na popud dvoch bývalých zajatých Rusov a niekoľkých maďarónov 14. januára 1919 (niektoré zdroje hovoria o 15. januári) asi 60 osôb začalo rabovať židovské obchody. Dvaja miestni četníci sa snažili obnoviť poriadok. Pri vzájomných potýčkach bol jeden z mladíkov, ktorý nechcel uposlúchnuť výzvu a násilím sa bránil, prebodnutý četníkom. Do mesta bolo z Hodonína povolaných 130 vojakov a bolo vyhlásené stanné právo. Oddiel zostal v meste dislokovaný do 20. januára 1919. Vojaci boli ubytovaní v malej škôlke a zabezpečenie stravy pre nich stálo mesto 8557 korún a 71 halierov.
Po príchode do Skalice nariadila dočasná vláda používať v úradnom styku slovenčinu namiesto dovtedy povinnej maďarčiny. Predovšetkým z toho dôvodu viacerí členovia mestského úradu v Skalici odišli zo svojich postov alebo boli odvolaní. Mestský hlavný notár Dr. Koloman Uzonyi bol pozbavený funkcie pre nedostatočnú znalosť slovenčiny, mestský hajtman (policajný kapitán) Dr. Ľudovít Molnár, ktorý do úradu nastúpil len 13. septembra 1918, odišiel sám 4. novembra 1918, nevedel po slovensky vôbec. Z dôvodu nedostatočnej znalosti slovenčiny, ako i politickej nespoľahlivosti pozbavili úradu Dr. Eleka (Alexeja) Štetinu, ktorý bol mestským právnym sudcom. Po slovensky vedel a do vzniku republiky sa s ľuďmi i po slovensky rozprával. Po vzniku Československa odmietal komunikovať v slovenčine, lebo sa to – podľa jeho vyjadrenia – protivilo jeho maďarsko-národnému zmýšľaniu. Pre (úplnú) neznalosť slovenčiny boli nútení opustiť svoje miesta železničný hlavný inžinier Dr. Eduard Boleman a železničný inžinier Gustáv Hamburger. Z rovnakých dôvodov musel odísť z úradu daňový kontrolór Adalbert Biró. Štátny verej-ný notár Dr. Ľudovít Zechmeister, ktorý slovenčinu vôbec neovládal, odišiel sám na neznáme miesto. Vedenie okresného súdu a katastrálneho úradu (gruntovnej knihy) v Skalici odmietalo akceptovať nové politické pomery. Ešte 21. novembra 1918, po tom ako maďarskí vojaci podnikli výpad až do Senice, pričom dočasne obsadili Trnavu, úradníci spomínaných úradov v Skalici odprisahali vernosť novovzniknutej Maďarskej republike na čele s vedúcim okresného súdu a tabulárnym sudcom Dr. Júliusom Hamarom a ďalším okresným sudcom Dr. Augustínom Formánkom, ktorý bol zaťom myjavského slúžneho Filbergera. Obidvaja boli pre nespoľahlivosť prepustení.
Väčšina z prepustených úradníkov naďalej bývala v meste a nezapájala sa do verejného života. Tento ich postoj sa zmenil v marci 1919, keď Maďarská republika rád vpadla na Slo-vensko a obsadila jeho južnú časť a na východe sa jej podarilo prebojovať až k poľským hraniciam. Posmelení novovzniknutou situáciou Dr. A. Štetina spolu s Dr. A. Formánkom rozširovali uštipačné poznámky a reči proti Čechom, vláde a vojenskému stavu, ktorý Dr. V. Šrobár vy-hlásil 25. marca 1919. Ako politicky nespoľahlivé osoby ich nechal mestský vládny komisár Dr. Štefan Mandík internovať. Okrem nich boli zo Skalice z toho istého dôvodu zaistení aj právnik Dr. Štefan Mitták a 18-ročný Rudolf Mitták. Od 1. apríla 1919 na vlastnú žiadosť penzionovali skalického mešťanostu Karola Czoboriho. V apríli 1919 viedol Skalicu – po schválení nitrianskym županom Dr. Ľ. Okánikom – už zmieňovaný vládny komisár Dr. Štefan Mandík, úrad hlavného mestského notára zastával Jozef Mikulecký, pôvodom z Trnavy, ktorý sa neskôr stal prednostom Okresného úradu v Skalici. Funkciu I. radcu (radného) vykonával Vladimír Lichard, účtovníka Pavel Novák, pokladníka Ferdinand Černý, revízora (kontrolóra pokladne) Jozef Karenovič, mestského lekára Dr. Jindrich Sillinger, mestského zverolekára Adalbert Klein a správcu mestských lesov (polesného) Adalbert Riegler, ktorý absolvoval lesnícku akadémiu a bol nadporučíkom c. k. pešieho pluku číslo 1.
Nedostatok základných komodít a drahota, ktoré boli sprievodným javom vojnových rokov, zostávali citeľné aj v prvých povojnových mesiacoch a rokoch. Za 1 vajce sa z pôvodných 5 – 6 halierov platilo 80 halierov až korunu, cena obleku vzrástla zo 60 na 800 korún. Zároveň desaťnásobne vzrástla i cena práce. Petrolej bol ešte po celý rok 1919 na lístkový systém. Pre domácnosti, ktoré si ho mohli vyzdvihnúť u obchodníkov, bol určený iba na osvetlenie. Pre podniky a továrne, ako i na predaj pre obchodníkov ho zabezpečovalo mesto. Skalica v polovici januára 1919 dostala zo Zásobovacieho úradu pre Slovensko v Žiline z požadovaných 30 sudov petroleja len 10. A namiesto žiadaného vagóna soli poslali polovicu. Podobné podmienky vládli aj pri zaobstarávaní uhlia. Uhlie sa predávalo na prídel a mesačne ho potreboval v Skalici parný mlyn bratov Hottmarovcov 40 t a družstevný liehovar 35 t. Ďalších 20 t potrebovali na kúrenie školy v meste. K nim ešte treba prirátať aj uhlie pre štátne úrady v meste. Ku koncu roka 1918 si mesto objednalo v Ostrave 5 vagónov (50 t) koksu, ktoré však omylom vyexpedovali na iné miesto. Začiatkom apríla 1919 dostalo mesto 15 t uhlia a z Ostravy poslali vagón kováčskeho uhlia (koksu). Dopyt po uhlí bol na Slovensku ešte v rokoch 1920-21 uspokojený iba na 35 – 60 %. Liehovar hospodárskeho a vinohradníckeho družstva v Skalici pracoval v obmedzenej miere aj počas vojny – priemerne zamestnával 5 ľudí. Nepriaznivo ho poznačil nedostatok surovín, ako aj obmedzenie železničnej dopravy.
V prípade krajného nedostatku siahli predstavitelia štátnej moci k rekvirácii. Koncom februára 1919, keď sa pripravovali okresné mestá na kolkovanie peňazí, nariadil skalický vládny komisár Dr. Š. Mandík skupine četníkov prehľadať vo Vrádišti sladovne spoločnosti bratov Gerbera a Maxa Neuerovcov a spísať zásoby benzínu a petroleja. Jeden sud petroleja mali priviesť do mesta. Tam totiž nemali žiaden. O dva týždne neskôr už požiadal o požičanie 100 kg benzínu majiteľov sladovne, aby na gymnáziu mohlo pokračovať kolkovanie peňazí. V prípade, že by mu nevyhoveli, nechá im 150 kg benzínu zhabať.
Reguláciou cien sa snažil štát eliminovať čierny trh. Koncom roka 1918 sa úradne znížila cena mäsa, a to na 8 korún za kilogram živej váhy a 12 korún za predaj mäsa. O mesiac neskôr bola v Malackom okrese stanovená cena za živú váhu ošípaných do 15 korún za kilogram, za bravčové polovičky do 18 korún a za predaj v malom u mäsiarov do 19,50 korún za kilogram. Teľatá, živá váha sa mohol kilogram predávať maximálne za 4,70 a teľacie mäso v malom podľa kvality najviac za 7 korún za kilogram. V prípade predraženia hrozila pokuta predávajúcemu i kupujúcemu 5-tisíc korún alebo pol roka väzenie.
Prídel cukru na osobu na mesiac bol stanovený na kilogram. Lepšie na tom boli v Malac-kách, kde dostávali o štvrtinu viac. Z 5 600 obyvateľov Skalice bolo nutné pre 2 660 zabezpečiť základné potraviny. Mesačne to predstavovalo 18 t múky. Počas prvého polroka 1918 dostalo mesto z vojenského zásobovania (haditerményi) 111,5 t múky. Vo februári 1919 sa gazdiné ponosovali na drahú múku, ktorú predávali v Malackách. Podľa vyjadrenia vedenia mesta, ktoré obilie obstaralo a dalo pomlieť, pochádzalo ešte z čias nákupu uhorskej vlády. Pretrvával aj nedostatok kože, ktorá sa načierno predávala drahšie, ako bola úradne stanovená cena. A tiež bola na prídel. Popri tom vo februári 1919 už šesť týždňov dvom tisícom skalických fajčiarov chýbal tabak. Pritom do skladu v Holíči, z ktorého mali zásobovať Skalicu a celý Holíčsky okres, prichádzali každý týždeň nové zásoby. Mesačne to bolo v hodnote 35-tisíc korún. Požiadavka tabaku pre Skalicu predstavovala rovnaké množstvo fajčiva ako pre celý Holíčsky okres. Z požiadaviek pre Skalicu ale posielali iba zlomok, najviac v hodnote tritisíc korún mesačne, a to až po viacnásobnej urgencii. Aby sa do budúcnosti predišlo zbytočným ťahaniciam, navrhovalo vedenie Skalice zriadiť sklad tabaku i v Skalici, z ktorého by sa popri meste zásobovali i okolité obce.
V marci 1919 sa v okolí Kútov, Gbiel, Šaštína a Veľkých Levár pohybovali podvodníci, ktorí ponúkali za výhodné ceny dodanie najžiadanejšieho tovaru (cukor, petrolej, múka). Za tovar požadovali platbu alebo zálohu vopred. Po zinkasovaní peňazí sa viac neozvali. Objednávatelia tak zostali bez prostriedkov i bez tovaru.
Od pašeráctva do Rakúska neodrádzali ani pokuty a tresty. Priekupníci kupovali od miestnych roľníkov poľnohospodárske produkty a tie predávali vo Viedni so ziskom. Samozrejme, sedliakom platili vyššie sumy ako boli úradne stanovené. Za pašovanie právoplatne odsúdili Jozefa Višvádera zo Záhorskej (Uhorskej) Vsi a štyroch mužov z Vysokej pri Morave. Najvyššiu daň zaplatili štyria pašeráci, ktorí sa na prelome zimy a jari 1919 utopili pri Malých Levároch v Morave. Prepracovaný systém mali pašeráci zo Zohora. Do vriec s mrkvou a kapustou vkladali menšie vrecia s múkou, fazuľou a väčšími zemiakmi. V Malackách im takto zhabali 9 vagónov zeleniny.
Zlepšiť postavenie pracujúcich mal koncom roka 1918 prijatý zákon o 8-hodinovom pracovnom čase. V Hottmarovskom parnom mlyne však ešte vo februári 1919 museli zamestnanci (9 osôb) denne pracovať 16 hodín. Mesto majiteľovi nariadilo dodržiavať 8-hodinový pracovný čas a nadčasy doplácať. Zaujímavé bolo, že anonym, ktorý poslal udanie, sa v závere listu pýtal, či aj v republike to bude tak ako za monarchie, keď majiteľ všetkých dokázal umlčať vreckom múky a mohol si robiť, čo chcel.
Vyplácanie penzie pre vojakov bojujúcich v československej armáde – či už vo vojne alebo po vzniku republiky – a vyživovacieho príspevku pre pozostalých po padlých a nezvestných patrilo taktiež k formám štátnej podpory. Vyživovací príspevok poberalo v Skalici 214 pozostalých (34 vdov, 106 detí a 74 rodičov). Od novembra 1918 do júna 1919 vyplatilo mesto na príspevkoch 228 980 korún a 71 halierov. V júli 1919 slúžilo zo Skalice ešte v armáde, prípadne bolo zajatých 101 mužov, 96 padlo, 23 bolo nezvestných a 34 sa vrátili ako invalidi. V Malackách pre nezamestnaných založili pri tamojšom slúžnovskom úrade komisiu, ktorá im pomáhala s hľadaním práce.
Do 25. februára 1919, kedy vyšiel zákon o menovej odluke, platila v Československu rakúsko-uhorská mena. V dôsledku vojny koruna monarchie výrazne devalvovala a viedenská emisná banka dávala do obehu čoraz väčšie množstvo bankoviek. Od júla 1914 do konca roka 1918 vzrastala hodnota bankoviek v obehu z 2,13 miliardy na 35,59 miliárd korún. Okrem toho zostalo po monarchii 101,57 miliárd korún vojnových pôžičiek. Vykonaním menovej odluky sa mala posilniť hospodárska samostatnosť Československa a eliminovať závislosť od Rakúska a Maďarska. Po vydaní zákona 25. februára 1919 (zákon č. 84/1919) vláda uzatvorila štátne hranice a vyhlásila moratórium na vklady a výbery. Bankovky v hodnote 10, 20, 50, 100 a 1000 korún sa kolkovali kolkom v hodnote 1 % nominálu bankovky. Cena kolku bola zároveň poplatkom, ktorý obyvatelia museli zaplatiť za kolkovanie. Bankovky v hodnote 25 a 200 korún sa nekolkovali, lebo boli ľahko falšovateľné. Stiahli sa z obehu a vymieňali sa za okolkované bankovky iných hodnôt. Nekolkovali sa takisto 1- a 2-korunové bankovky, zostali však v obehu. Súkromné osoby mohli mať tieto nominály maximálne v hodnote do 50 korún, obchodníci do 200 korún a finančné ústavy do 1000 korún. V prípade, že ich mali v nadlimitnom množstve, museli si ich vymeniť za okolkované. Po 10. marci prestali platiť všetky neokolkované bankovky. Polovicu okolkovaných peňazí štát zadržal ako štátnu zúročiteľnú 1% pôžičku. Ak množstvo zadržaných peňazí (vklad) nepresahovalo sumu 250 korún, mohli si ich obyvatelia vyzdvihnúť od 19. marca 1919 s tým, že museli zaplatiť poplatok za okolkovanie, a to 1 % z hodnoty kolkovaných bankoviek. Nevyzdvihnuté vklady po 15. apríli 1919 sa považovali za pôžičku štátu s 1% úrokom.
Za bezproblémový priebeh zodpovedali „ad hoc“ zriadené Okresné štátne komisariáty pre okolkovanie bankoviek. V Skalici komisariát vznikol začiatkom marca 1919, predsedom bol okresný slúžny Miloš Úlehla a pokladníkom učiteľ gymnázia Josef Kraus. Pre Skalicu a Holíčsky okres boli zriadené štyri miesta (zberne), kde sa kolkovali bankovky. K jednotlivým zberniam boli obyvatelia pridelení podľa bydliska. V Skalici to bol berný (daňový) úrad, dobovo nazývaný stajramt (z nemeckého slova Steueramt), mestská šporitelňa (šporkassa) a Obchodná banka. Zberňa č. 4. sa nachádzala v Holíči. Zvládnuť nápor ľudí pomáhali bankovým úradníkom zaškolení učitelia, pracovníci úradov, študenti vyšších ročníkov gymnázia či – ako v Malackách – 18 slečien z predných rodin malackých. V Malackách sa kolkovali peniaze 3. a 4. marca 1919 v Roľníckej banke (obyvatelia Záhorskej Vsi), v kláštore a u mníšok (Dimburg), v sporiteľni (Gajary), v slúžnovskom úrade (Veľké Leváre) a v Ľudovej banke (Malé Leváre). V Skalici prebiehalo kolkovanie v dňoch 5. – 10. marca 1919. Stiahnuté bankovky spolu s kolkovými známkami boli uložené na gymnáziu v Skalici, v miestnosti na prvom poschodí. Pred ňou stála nepretržite vojenská stráž. Na prízemí gymnázia bola zriadená informačná kancelária, ktorá poskytovala všetkým obyvateľom potrebné informácie ohľadom kolkovania peňazí.
Skalickí obchodníci, ktorí sa zdráhali pred kolkovaním predávať, boli upozornení, aby riadne fungovali, v opačnom prípade sa voči nim vykoná rekvirácia. Ďalej boli vyzvaní, aby do 8. marca 1919 prijímali všetky bankovky bez obmedzení. Menová reforma sa oficiálne ukončila 12. marca 1919, ale kolkovanie starých peňazí prakticky ešte pokračovalo niekoľko týždňov. Po okolkovaní sa mohli používať už iba kolkované bankovky. Niektorí ľudia, ktorí si ich z rôznych príčin nenechali okolkovať, potom namiesto kolkov lepili na bankovky poštové známky.
Regionálne dianie od novembra 1918 pokrývali tri noviny, a to skalické noviny Sloboda, ktoré spočiatku plnili úlohu úradného vestníka dočasnej vlády československej na Slovensku a prinášali aj informácie o dianí. Správy o udalostiach z okolia Senice a z myjavských kopaníc prinášal týždenník Slobodný Slovák s podtitulom Československý národný časopis. V Myjave ho začal od 9. novembra 1918 vydávať novovzniknutý národný výbor označovaný ako Slovenská národná rada. Od 1. februára 1919 noviny prevzal tlačiar a vydavateľ Daniel Pažický. Redaktorom od ich vzniku, ako i po zmene majiteľa, bol evanjelický duchovný z Bukovca Július Bodnár. O južnom Záhorí referoval týždenník Osveta, ktorý v Malackách založil Ivan Dérer. Už prvé číslo začiatkom januára 1919 prinieslo podľa dobových ohlasov výborné články, ale ortografia bola priam hrozná.
Od polovice roku 1919 sa už aj na komunálnej úrovni prejavovala príslušnosť k jednotlivým politickým stranám. Straníckosť, ktorá sa stala jedným z charakteristických prvkov Prvej republiky – aj v najmenších obciach sa naplno preukázala už v prvých parlamentných voľbách v roku 1920 –, natoľko potlačila prvotnú ideu nového štátu, že napokon prispela k jeho zániku.

Za preklad maďarských textov ďakujem Józsefovi Liszkovi.

Pramene a literatúra
MV SR, Štátny archív v Trnave, pobočka Archív Skalica, f. Kroniky miest a obcí, Kronika Skalice II; f. Magistrát mesta Skalice, rok 1918, adm., No. 33-95; rok 1919, adm., No. 1-50.
I. výročná správa Masarykovho prvého reálneho gymnázia československého v Uhorskej Skalici za školský rok 1918 – 1919. Skalica 1919.
Osveta : Časopis venovaný pre poučenie vzdelanie slovenského ľudu, Malacky, roč. 1, 1919, č. 1-21.
Sloboda : Úradný vestník a zprávy dočasnej vlády československej na Slovensku, od 5. 1. 1919 : Politický a národohospodársky časopis, orgán slovenského západu, Skalica, roč. 1, 1918; roč. 2, 1919.
Slobodný Slovák : Československý národný časopis, Myjava, roč. 1, 1918, č. 2-8; roč. 2, 1919, č. 2-22.
Sbírka zákonů a nařízení státu československého, ročník 1919, částka XVIII, č. 84 Zákon ze dne 25. února 1919, jímž se ministr financí zmocňuje, aby provedl nařízením okolkování bankovek a soupis jmění za účelem uložení majetkové dávky.
KOLEKTÍV. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, 2012.
KOVÁČ, Dušan a kol. Kronika Slovenska 2. Bratislava : Fortuna Print Praha, 1999.
LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010.
PRAŽÁK, Richard a kol. Dějiny Maďarska. Brno : Masarykova univerzita, 1993.
ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V. Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, 2004.

Záhorie 1/2019

0
Baťov kanál v zime. Foto: RNDr. Ľubica Krištofová

PhDr. Viera Drahošová: Vážení a milí čitatelia
ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Z prvých týždňov Československa na Záhorí
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Svadobné a kútne hrnce v etnografických zbierkach Záhorského múzea v Skalici
PhDr. Mária Zacharová: Spomienky na cisárske manévre v rokoch 1884 a 1902
Mgr. Veronika Chňupková: Petrovovešťania stavajú školu
PhDr. Jozef Špaček: Poznámky k diferenčnej slovnej zásobe skalického dialektu
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Vysťahovalci z Kuklova /Z dobovej tlače
Ing. Pavel Šantavý: Prvé výpočtové centrum v Skalici

Nové knihy / Správy
Tehdy Vtedy (Mgr. Ľudovít Košík)
Malá, ale poteší (PhDr. Mojmír Benža, PhD.)
Dva nové zborníky (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
Zašifrované v génoch (Ladislav Švihran)
Pascalov tieň Jozefa Špačka (Milan Zelinka)
Prezentácia publikácií Záhorského múzea v Univerzitnej knižnici v Bratislave (-redakcia-)

Spomienkové podujatie na Dobrej Vode

0
Foto: Eva Svíbová

V sobotu 13. apríla 2019 sa na Dobrej Vode uskutočnilo Spomienkové podujatie pri príležitosti 170. výročia úmrtia významného básnika a kňaza Jána Hollého, ktorého sa zúčastnili i pracovníci Záhorského múzea v Skalici.

29. Valné zhromaždenie Zväzu múzeí na Slovensku

0
Foto: Róbert Svíba

Vo štvrtok 4. apríla 2019 sa zástupcovia Záhorského múzea v Skalici zúčastnili 29. Valného zhromaždenia Zväzu múzeí na Slovensku v Banskej Bystrici. Pri príležitosti významného pracovného jubilea obdržala Pamätnú medailu Zväzu múzeí na Slovensku riaditeľka Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová.

Ľudový odev na Záhorí na FiF UK v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorského múzeum v Skalici
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Názov podujatia: Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok
Miesto:               Filozofická fakulta UK v Bratislave, Gondova 2, 814 99 Bratislava
Dátum konania:   vernisáž výstavy v piatok 5. apríla 2019 o 10.40 hod.

Výstava potrvá do 31. mája 2019

Výstava Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok mapuje podoby a rôznorodosť tradičného ľudového odevu na Záhorí.  Prostredníctvom inštalovaných obrazovo-textových panelov oboznamuje návštevníka  s druhmi a lokálnymi formami obradového a sviatočného mužského a ženského odevu. Približuje jednotlivé odevné komplety, ako aj ich základné súčiastky, vychádzajúc z rozsiahleho zbierkového fondu etnológie Záhorského múzea v Skalici. Kurátormi výstavy sú odborní pracovníci múzea Mgr. Dita Andrušková, PhD. a PhDr. Richard Drška.
Výstava je sprístupnená v priestoroch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (G313) v Bratislave na Gondovej ulici 2.

Putovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice

0

Mesto Skalica
Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
Správa mestského majetku, s. r. o.

Tlačová správa

Názov podujatiaPutovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice
Miesto:                   Kino Sloboda, 909 01 Skalica
Dátum konania:    štvrtok 11. apríla 2019 o 17.00 hod.

Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici pozývajú na ďalší diel cyklu Putovanie skalickou históriou, tentoraz zameraný na Osobnosti Skalice pri príležitosti 210. výročia narodenia Daniela Slobodu, skalického rodáka, evanjelického kňaza, ktorý žil a pôsobil v moravskej dedinke Rusava. Bol mimoriadne vzdelaný, národne uvedomelý, venoval sa botanike, prekladateľstvu, etnografii. Za ženu mal dcéru Samuela Jurkoviča zo Sobotišťa Julianu. Rusava sa tak stala útočiskom, kde sa v meruôsmych rokoch uchýlil pred prenasledovaním jeho švagor Jozef Miloslav Hurban so svojou ženou Aničkou (sestrou Juliany) a synom Svetozárom (Hurbanom Vajanským). Životu, dielu a korešpondencii Daniela Slobodu sa v osemzväzkovej edícii venoval historik Moravského zemského múzea v Brne PhDr. Zdeněk Fišer. V tomto roku si pripomenieme i  125. výročie narodenia Jána Ďuroviča, evanjelického kňaza (od roku 1925 až do svojej smrti v roku 1955 pôsobiaceho v Skalici), profesora na Slov. ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Venoval sa výskumu evanjelickej literárnej a cirkevnej histórie. V Skalici inicioval postavenie veže podľa návrhu Dušana Jurkoviča, zriadenie areálu venovaného pamiatke Jána Amosa Komenského, vyzdvihnutie a konzervovanie predtolerančných náhrobníkov na evanjelickom cintoríne.
V programe podujatia odznejú príspevky s obrazovou prezentáciou na témy:
Život Daniela Slobodu a jeho zber ľudových piesní od MgA. Kateřiny Kovaříkovej; Korešpondencia Daniela Slobodu (v edícii Zdeňka Fischera) od PhDr. Viery Drahošovej; Osobnosť Jána Ďuroviča a jeho stopy v Skalici od ThDr. Petra Švehlu a Ďurovičovský fond v Záhorskom múzeu v Skalici od ThLic. Martina Hoferku, Th.D.
V kultúrnom programe sa predstaví Cimbálová muzika Bukovinka z Bystřice pod Hostýnem.
Podujatie moderuje Jana Koutná.

Prijatie na radnici

0
Foto: Róbert Svíba

V stredu 13. marca 2019 prijala primátorka Mesta Skalica Ing. Anna Mierna v obradnej sieni radnice riaditeľku Záhorského múzea v Skalici PhDr. Vieru Drahošovú pri príležitosti jej významného životného jubilea. Jubilantka sa zapísala do Pamätnej knihy mesta Skalica a následne prijala gratulácie od hostí, priateľov a kolegov. V mene kolektívu pracovníkov Záhorského múzea v Skalici jej želáme pevné zdravie a všetko najlepšie!

Prezentácia publikácií Záhorského múzea v Skalici v Univerzitnej knižnici v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Univerzitná knižnica v Bratislave
Hudobné centrum – príspevková organizácia zriadená Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky
 
Tlačová správa

Názov podujatia:    Prezentácia Záhorácké pjesňičky a ďalšie publikácie
                             Záhorského múzea v Skalici
Miesto:                  prednášková miestnosť Univerzitnej knižnice v Bratislave, Ventúrska 11
Dátum konania:     streda 6. marca 2019 o 17.00 hod.

Záhorské múzeum v Skalici uskutoční v Univerzitnej knižnici v Bratislave pri príležitosti Týždňa slovenských knižníc a  prebiehajúcej výstavy Ľudový odev na Záhorí prezentáciu svojej edičnej činnosti. Dôraz bude venovaný publikácii vydanej v spolupráci s Hudobným centrom v Bratislave Janko Blaho: Záhorácké pjesňičky – súborné vydanie. Viac ako osemstostranové vydanie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. V rámci prezentácie knihy sa prihovoria dvaja hlavní autori nového súborného vydania Vladimír Godár a Peter Michalovič. Z výstupov posledného obdobia záujemcom odborní pracovníci a autori v skratke priblížia monografie Tradičný odev Záhoria Mojmíra Benžu, Mestská správa Skalice do roku 1711 Richarda Dršku, Otec a syn národa Evy Fordinálovej, monografiu Skalica autorského kolektívu, Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16. – 18. storočí Martina Hoferku, reedíciu publikácií Skalica 1918V službách človečenstva Viery Lukáčkovej, periodické tlače časopis ZáhorieZborník Záhorského múzea, katalógy k výstavám a ďalšie. Prezentácia publikácií bude spojená s ich predajom.

V kultúrnom programe večera sa predstavia členovia ľudovej hudby Skaličan s primášom Petrom Michalovičom.

A ako animátor

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
BIBIANA – Medzinárodný dom umenia pre deti Bratislava

Tlačová správa

Názov podujatia:   A ako animátor
Miesto:                 Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:    vernisáž výstavy 8. marca 2019 o 16.00 hod.
                            výstava potrvá do 2. júna 2019

Námet a scenár: Halka Marčeková
Výtvarno-priestorové riešenie: Martin Dubravay
Dramaturgia: Katarína Minichová

Záhorské múzeum v Skalici prináša návštevníkom výstavu z Bibiany – Medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave. Táto interaktívna výstava je netradičným pohľadom na slovenskú animovanú tvorbu – kľúčovými tvorcami v nej nie sú režiséri, ale animátori. Vyzýva deti k tvorivej hre tak, že sa sami stanú animátormi vo výstave ako veľkej tvorivej dielni, kde sa zoznámia s rozmanitými animačnými technológiami. (Tu si môžete pozrieť krátku upútavku a tu informačné video.)

Ambíciou tejto výstavy je prostredníctvom hravosti a kreativity nenásilne priblížiť detskému návštevníkovi nielen zaujímavosti zo sveta technického spracovania animovaných filmov, ale zoznámiť sa aj s tými málo známymi, nekonečne trpezlivými ľuďmi – animátormi, ktorí hrdinom z animovaných filmov vdychujú život.
Výstava predstavuje zakladateľa slovenského animovaného filmu Viktora Kubala. Vo veľkom televízore, v ktorom je kúpeľňa jeho známych filmových hrdinov Pufa a Mufa, sa deti stanú účinkujúcimi v tomto filme. V ďalšia časť výstavy predstavuje plôškový film. Návštevníci tu majú možnosť vyskladať si z pripravených plôškových fragmentov postavičky, pozrieť si filmy spracované touto technológiou a dozvedieť sa o konkrétnych animátoroch jednotlivých filmov, napr. o pánovi Františkovi Jurišičovi a pani Monike Trajterovej, animátoroch dielu Stolček zo seriálu Bratislavské rozprávky. V časti venovanej kreslenému filmu si deti môžu nakresliť kúsok vlastného kresleného filmu a na jednoduchom, ale dômyselnom zariadení ho oživiť. Tu si zase pozrú okrem iného diel Vetrík zo seriálu Zvonček a Margarétka. Jeho hrdinov oživili animátori Valéria Takáčová a Jindro Prášil. Bábkový film reprezentuje napr. film zo seriálu Najmenší hrdinovia a jeho animátor Štefan Martauz. Tu je tiež ďalšia aktivita pre deti. Môžu si vyrobiť filmových hrdinov z plastelíny alebo rozhýbať postavičky v diorámoch predstavujúcich rôzne scény z filmov. Výstava predstavuje i digitálny plôškový a kreslený film a 3D animáciu a novú generáciu autorov a animátorov. V ponurom priestore výťahovej šachty, ako v seriáli Websterovci, sa premietajú najznámejšie filmy našej súčasnej animovanej tvorby. Nielen diel Horor v škole z tohto známeho seriálu, ale aj diel Tety z pexesa zo seriálu Mimi a Líza a diel Ihrisko zo seriálu Drobci.
V kultúrnom programe vernisáže vystúpia žiaci Súkromnej základnej školy Štvorlístok zo Skalice.

Reportáž Televízie Skalice z vernisáže výstavy:

Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Univerzitná knižnica Bratislava

Tlačová správa

Názov podujatia:        Ľudový odev na Záhorí  – tradícia a dnešok
Miesto:                       Univerzitná knižnica Bratislava, výstavná sála, Michalská 1, Bratislava
Dátum konania:          vernisáž výstavy 14. februára 2019 o 17.00 hod.
výstava potrvá do 15. marca 2019

Srdečne pozývame verejnosť na výstavu venovanú tradičným a súčasným podobám ľudového odevu na Záhorí.
Výstava mapuje lokálne formy sviatočného a obradového mužského a ženského odevu, vychádzajúc z historického vývoja Záhoria rozdeleného na panstvá. Prostredníctvom kompletných odevov inštalovaných na figurínach, jednotlivých súčiastok, textov a obrazového materiálu oboznámi návštevníka s podobami skalického, holíčskeho, šaštínskeho, senického, jablonického, moravskosvätojánskeho, malackého a plaveckého ľudového odevu v minulosti.
Panelová časť výstavy charakterizuje druhy a lokálne formy ľudového odevu na Záhorí, jednotlivé krojové komplety, rôzne krojové súčiastky a ponúka podrobnejšie informácie k vystaveným predmetom. Vystavené exponáty zo zbierkového fondu etnológie Záhorského múzea v Skalici predstavujú krojové komplety obradového odevu z Holíča, Skalice a sviatočného odevu z Jablonice, Veľkých Levár a Studienky. Súčasťou výstavy sú fotografie dokumentujúce súčasnú podobu ženského ľudového odevu na Záhorí, ktoré skrátenou formou zachytávajú postup ich obliekania.
Kurátormi výstavy sú odborní pracovníci Záhorského múzea v Skalici Mgr. Dita Andrušková, PhD. a PhDr. Richard Drška.
V kultúrnom programe vernisáže vystúpi Mužský zbor Kúcané z Kútov.

Záhorské múzeum vydalo k výstave rovnomenný katalóg.