nedeľa, apríl 5, 2020
Úvod Autori Príspevky od zahorskemuzeum

zahorskemuzeum

384 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Záhorie 1/2020

0
Staré stromy na kopaniciach pri Havrane Foto: PhDr. Viera Drahošová

PhDr. Viera Drahošová: Vážení a milí čitatelia
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Závod v poslednej štvrtine 16. storočia
Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Pavol Junoš a špitál v mestečku Holíč
PhDr. Vladimír Blaho: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová
Mgr. Veronika Blanáriková: Počiatky filmového premietania v Skalici
Mgr. Ľudovít Košík: Za Ferom Tomíkom

Nové knihy / Správy
Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (PhDr. Viera Drahošová)
Hore srdcia! Evy Fordinálovej (PhDr. Viera Drahošová)
Malacké zdravotníctvo (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
150. výročie narodenia ThDr. Ľudovíta Okánika (PhDr. Viera Drahošová)
Betlehemy Záhorského múzea na výstave vo Vatikáne (Mgr. Dita Andrušková, PhD.)
Nový zborník Malacky a okolie 12 (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
Na časopis Záhorie prispeli

Mgr. Veronika Blanáriková: Počiatky filmového premietania v Skalici

0

Priaznivá kultúrna atmosféra na Slovensku podporila aj rozšírenie moderných prostriedkov masovej kultúry – filmov. Začiatky budovania kín na Slovensku spadajú do obdobia Rakúsko-Uhorska. Pred otvorením prvého stáleho kina v Bratislave roku 1905 sa uskutočnilo mnoho predstavení. Súhlas s filmovým predstavením podmieňoval súlad s nariadením kráľovského uhorského ministerstva vnútra č. 64 574/1901 § 6, podľa ktorého mohli kiná premietať len vtedy, keď sa nenašli nijaké prekážky zo zdravotného hľadiska, z hľadiska všeobecného ohrozenia alebo protiprávnej činnosti. Kino muselo zamestnávať stály personál a vynaložiť nemalé čiastky na zriadenie budovy pre stále filmové predstavenia, na protipožiarnu ochranu a verejnú bezpečnosť. Pre divadlá bolo najdôležitejšie, aby sa filmy nehrali v čase divadelného predstavenia, respektíve celej sezóny. Riaditelia sa odvolávali na nariadenie uhorského ministerstva vnútra č. 108 805/1901, podľa ktorého sa nesmeli zábavné atrakcie uskutočňovať počas divadelných predstavení.
Po vzniku Československej republiky sa prijímali nové vládne nariadenia, ktoré usmerňovali chod kín v republike. V rámci vládneho referátu pre administratívu pracovala Kancelária pre kinematografické záležitosti, ktorú viedol nadporučík Karol Fiala. V roku 1919 vydalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska viacero nariadení týkajúcich sa organizácie filmového života. Na Slovensku zároveň platili nariadenia schvaľované centrálnymi československými inštitúciami v Prahe.
Kino sa stalo novým kultúrnym fenoménom pre všetky vrstvy obyvateľstva, ktorý spĺňal zábavnú, výchovnú, ale aj poučnú funkciu a našiel si obľubu u slovenského obyvateľstva. Súčasťou kinematografického premietania bola kontrola informácií a materiálov určených na uverejnenie, čiže cenzúra. V Československu si stanovila za cieľ dbať na ochranu nacionálneho cítenia divákov, náboženstva, armády, justície, mravnosti, na ochranu proti komunizmu, kritike politického a sociálneho poriadku o zločinnosti. Cenzúre podliehali všetky zahraničné, ako aj domáce filmy, ktoré mali byť premietané na našom území. Definitívne nariadenie o kinematografii č. 174/1919 stanovilo, že cenzúrna komisia môže zakázať akýkoľvek film, ktorý by zakladal skutkovú podstatu trestného činu, bol ohrozením verejného poriadku a pokoja, protivil sa slušnosti a dobrým mravom, ohrozoval náboženské cítenie divákov, skrýval v sebe nepriateľskú tendenciu voči štátnej alebo vojenskej správe alebo porušoval výchovné snahy u detí a mládeže do 16 rokov či ľudovovýchovné snahy vôbec. Cenzúra veľmi dôkladne dávala pozor na to, aby nebola spochybnená československá idea.
Na slovenskom území prvé kontakty s realizáciou filmov sprostredkovali začiatkom storočia kameramani francúzskych firiem Pathé a Gaumont. Maďarskí autori v roku 1904 a 1906 nakrútili šoty Rýchlik medzi Košicami a Bohumínom a Posledná triumfálna cesta Františka Rákocziho II. a jeho druhov. Inonárodná aktivita dominovala kinematografii na slovenskom území až do konca 30. rokov. Aj Slováci boli zapojení do tvorby filmov. Pôvodná slovenská tvorba bola však spočiatku skromná.
Skupina amerických Slovákov poverila Jaroslava Siakeľa a jeho brata Daniela, aby vytvorili nemý film so slovenskými titulkami o legendárnom slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi. Premiéra prvého slovenského filmu sa uskutočnila 21. novembra 1921 v kine Grand Bio v Žiline. Jánošíkovský motív sa potom stal stálym motívom slovenského filmového umenia. Významný posun v slovenskej filmovej tvorbe sa zaznamenal vďaka aktivitám českého hudobného vedca Karola Plicku, ktorý pôsobil v Matici slovenskej. V roku 1933 nahral prvý slovenský zvukový film Zem spieva. Toto dielo je najvýraznejším Plickovým filmárskym počinom a druhým slovenským zvukovým filmom. Na tento film vzniklo takmer 200 rozmanitých článkov, pričom autori chválami nešetrili.
Majitelia kín sa filmové premietanie usilovali oživiť rôznymi akciami. V priestoroch kina zriadili napr. bufet, výčap alebo sem umiestnili hrací či futbalový automat, alebo automat na cukríky. Lákadlom na predstavenia mal byť aj sprievodný kultúrny program – koncerty, prednášky, spevácke a tanečné sprievodné vystúpenia, recitovanie básní a rôzne iné spoločenské podujatia, ktoré sa odohrávali pred premietaním alebo počas prestávok.
V roku 1935 český režisér Martin Frič dokončil nové filmové spracovanie príbehu legendárneho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Hoci šlo o českú produkciu, slovenská verejnosť ho prijala a vnímala ako národný. Kritici ho oprávnene zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Od roku 1912 sa objavili v Skalici prvé pokusy otvoriť kino. Prvé stále kino s názvom Fortuna vzniklo v roku 1915 a jeho verejné premietania sa uskutočňovali v hostincoch. V budove gymnázia sa uskutočnilo v roku 1912 prvé filmové predstavenie, ktoré premietli maďarskí profesori bratislavského gymnázia. Neskôr bývali pravidelné predstavenia v gymnáziu (od roku 1921), kino bolo pravidelne v sobotu a nedeľu. Aulu gymnázia prebudovali v roku 1920 na sálu pre divadlá a filmové predstavenia. V prvých rokoch premietali ročne 5 – 7 filmov za symbolické vstupné. Taktiež sa premietali školské filmy, niektoré boli navštevované všetkými žiakmi v školskom čase, iné dobrovoľne po škole. Najväčší prípustný počet sedadiel bol stanovený na 260, ale v skutočnosti sa zmestilo len 200 sedadiel. Vedúcim kina od roku 1924 sa stal profesor Václav Sosna. Verejnosť videla všetky popredné filmy ľúbostného žánru, ako Tajnosti Paríža, Korzické lásky a ďalšie, historického žánru Atila, Kočovníci severu a iné. Cez sviatky a niekedy aj všedné dni začali pre žiakov od roku 1923 po dohode s riaditeľmi a učiteľmi ostatných skalických škôl premietať dokumentárne filmy.
Finančné príjmy z premietania používali na nákup učebných pomôcok, na zveľaďovanie športového ihriska, na nákup kníh do školskej gymnaziálnej knižnice. Dobre myslená činnosť profesorov sa nevyhla podozreniu zo zárobkovej činnosti, školu navštívili ministerskí inšpektori a rozhodli kino zo školy vyčleniť. Gymnaziálne kino odovzdali 4. februára 1926 Okresnému osvetovému zboru. Až do konca roka 1928 bolo udelené dočasné povolenie k prevádzke kina v priestoroch gymnázia.
Okresný osvetový zbor sa usiloval o stavbu nového kina od roku 1926. Bolo predložených viacero návrhov na stavbu. Pôvodne malo stáť kino v susedstve budovy TJ Sokol, ktorá ale ponuku odmietla. Nakoniec po dlhých prípravách a žiadostiach o licenciu otvorili nové kino v roku 1929. Plány na stavbu kina vypracoval Bohuš Václavík, projektant firmy Jozef Doležal a syn už v roku 1927, a na základe súťažných a zmluvných podmienok bola dňa 11. mája 1927 schválená stavba budovy kina od firmy Doležal v hodnote 137 500 Kč. Kino bolo bez kolaudácie otvorené slávnostným koncertom orchestra SND z Bratislavy a jeho sólistov Dr. J. Blaha, D. Šimaňovej a dirigenta J. Vincourka dňa 19. januára 1929. Prevádzkovanie kina však trvalo len krátko. Komisia Okresného osvetového zboru, zástupcov stavebného dozoru a mesta si 28. januára 1929 prezrela budovu so zámerom prípravy kolaudácie. Na základe zistených nedostatkov a porušenia technologických postupov kino bolo hneď zatvorené. Firma Ing. Doležal začala budovu opravovať a riadna kolaudácia sa konala 27. júla 1929. Premietať sa ale začalo až 1. októbra 1929, lebo sa zistilo, že Okresný osvetový zbor v Skalici nemal zákonom nariadenú kinolicenciu.
V rokoch 1930 – 1938 kino slúžilo okrem premietania filmov aj iným účelom – uskutočňovali sa tu prednášky a tematické besedy jednotlivých spolkov spojené s premietaním dokumentárnych odborných filmov, mestské oslavy samostatnosti 28. októbra, akadémie k výročiam T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. V budove kina dokonca prevádzkovali mestskú knižnicu.
Okrem večerných predstavení sa uskutočňovali aj doobedňajšie predstavenia pre školy, nazývané školské kino. Mládeži premietali náučné dokumentárne filmy, cestopisné filmy a od roku 1932 aj rozprávky a hrané české filmy s detskou a mládežníckou tematikou.
Celý rok 1932 znamenal pre kino vážne starosti, pretože príjem sa nerovnal čiastke pripadajúcej na úrok a splátku dlhu. Rokovalo sa s fotografom Šimečkom, aby prenajal kino a zakúpil zvukovú aparatúru, pretože Okresný osvetový zbor si to už nemohol dovoliť, musel by sa znovu zadlžiť novým dlhom. Ku koncu roku sa jednalo o prenájme kina s kinom Lucerna v Hodoníne. Jeho majiteľ František Trs ho prevzal až začiatkom roka 1933, ale bez licencie na svoje meno. Keď malo dôjsť k podpisu zmluvy, nakoniec od nej odstúpil. O nájom nebol záujem, a tak mesto kino odpredalo živnostníkovi Jozefovi Kalábovi. Po niekoľkých rokoch úpadku miestneho kina tunajší majiteľ pozdvihol jeho návštevnosť a aj úroveň. J. Kaláb sa o kino staral dobre. Rozvíjal aktivity na spestrenie niektorých filmových predstavení s dobrovoľným vstupným v prospech rôznych kultúrnych dobročinných podujatí. Zaviedol aj predaj občerstvenia. Krátko po prevzatí kina kúpil novú aparatúru a v roku 1933 sa začali hrávať zvukové filmy zahraničnej a českej produkcie. Veľkou slávnosťou bola premiéra prvého slovenského zvukového filmu Zem spieva, ktorá sa konala 4. mája 1934. Púšťal často aj kvalitné filmy, napr. Jánošík, ktorý prišiel do mesta neskôr, až v roku 1936, v iných mestách ho videli už skôr.
Informácie o premietaní filmov uvádzali v meste aj miest-ne noviny s menším popisom filmu, napríklad: „Kino Skalica oznamuje, že si zadovážilo vzácny film „Posvätný tiger“ veľký filmový román v dvanástich epizódach. Dej znázorňuje fanatizmus náboženstva istej indickej sekty z jednej strany, z druhej strany ale honbu za mamonom bielej rasy. Je to samé dobrodružstvo, boj, nástrahy a úklady, konečne ale zvíťazí právo. Je to vzrušujúci román novej doby a veľmi pútavý.“ Týždenník Obzor pravidelne uvádzal, aké filmy sa budú premietať v sobotu a nedeľu. Podľa neho sa dňa 4. decembra 1924 mal hrať najlepší slovenský film Strýdža z pod Hája. V miestnej tlači sa nachádzali aj informácie, kde bol film natáčaný a pre koho bol určený: „Kino „Fortuna“ v Uhorskej Skalici – majiteľ František Vévoda zadovážil senzačný film, dobrodružný román plný hrôz a senzácií, ktorý sa odohráva z časti vo Francúzsku, z časti v Brazílii. Jeho názov: „Čínske tajomstvo“. Hra je len pre dospelých, výše 16 rokov starých.“ Otázkou však je, na základe čoho písali takto pozitívne recenzie na uvádzané filmy.
Kino v Skalici nemalo až tak veľký úspech, o čom svedčia nízke zisky ako aj dlhy za objednané filmy, ktoré sa nepremietali pre opravy budovy a nedodržané licencie, ako aj nízku návštevnosť.
Kino si toho „prežilo“ od svojho počiatku naozaj veľa – problémy s jeho výstavbou, s udelením licencie na premietanie, s nízkou návštevnosťou, ktorá sa ešte viac prehĺbila rozšírením televízie až nakoniec v roku 2008 skončilo pravidelné premietanie v kine. V súčasnosti sa budova využíva na spoločensko-kultúrne akcie vhodné práve do tohto špecifického prostredia.

Pramene a použitá literatúra
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, Mestská pamätná kniha II.
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, Mestská pamätná kniha III.
BOKESOVÁ, Mária a kol. Skalica. Skalica: Mestský úrad, 1992, 207 s.
BUCHTA, František. Skalica a Záhorie. Osobnosti – história – pamiatky. Skalica – Bratislava: Formát, 2008, 463 s.
DRAHOŠOVÁ, Viera. Skalica. Mesto Skalica, 2014, 1229 s.
KAMENEC, Ivan. Hlavné trendy vývoja slovenskej kultúry v kontexte spoločenského a politického života za pred-mníchovskej republiky. In ZEMKO, Milan – BYSTRICKÝ, Valerián. Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bra-tislava: Veda, 2004, s. 445-461.
KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Bratislava: Nakladatelství Lidové noviny, 1998, 401 s.
KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska 2. Slovensko v dvadsiatom storočí. Bratislava: Fortuna Print, 1999, 608 s.
LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. 1914 – 1938. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010, 342 s.
MACEK, Václav. K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav, 1992, 173 s.
MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, 599 s.
STRAPCOVÁ, Katarína. Kino na Slovensku v medzivojnovom období. In ROGUĽOVÁ, Jaroslava. Od osmičky k osmičke. Premeny slovenskej spoločnosti 1918 – 1938. Bratislava: Historický ústav SAV, 2009, s. 163 – 174.
Kinema, mesačník venovaný záujmom kinematografie a filmu. Bratislava, vybrané čísla r. 1933.
Obzor, týždenník pre Slovenské pomoravie, 1924, č. 48.
Sloboda, politický a národohospodársky časopis, vybrané čísla r. 1921.

PhDr. Vladimír Blaho: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová

0

Pred 140 rokmi sa vo vzdelaneckej národoveckej rodine narodila Alžbeta Ozábalová. Počas prvej svetovej vojny žila v Amerike, kde získala znalosť anglického jazyka. Vo vojne jej padol snúbenec, preto sa vrátila domov. Zostala slobodná a svoj život venovala pomoci rodine a aktívne sa pritom zapájala do spoločenského života v Skalici.
Spojením rodiny Ozábalovcov z Borského Sv. Jura a Kubinovcov z Moravského Sv. Jána sa 4. novembra 1889 ako jediná dcéra z piatich detí Antona a Alžbety Ozábalovcov narodila Alžbeta Ozábalová (ml.), ktorá značnú časť svojho života prežila v Skalici. Strednú školu absolvovala v Piargoch (dnes Štiavnické Bane) u rádových sestier, potom na skalickom gymnáziu.
Keď v predvečer prvej svetovej vojny a ovzduší balkánskych vojen hrozila jej bratovi Antonovi (1892 – 1942) vojenská služba, vypravili ju s ním ako staršiu sestru rodičia do Ameriky, New Yorku, kde už žil jej strýko i bratanec Ondráš Čederle. Odišli v roku 1913, odchod sa im podaril až na druhý pokus. Motívom bol únik brata pred vojenskou službou v rakúsko-uhorskej armáde, čo sa pár rokov predtým podarilo aj staršiemu zo súrodencov Imrichovi (1883 – 1952). Paradoxne sa v Amerike obaja dali na vojenskú kariéru, pričom Imrich veľmi úspešnú.
Ich cesta mala dobrodružný koniec, keď strýko, ktorý ich mal čakať v newyorskom prístave, zabudol a mladí ľudia zostali bez znalostí angličtiny v ťažkej situácii. Čírou náhodou však naďabili na bratanca, ktorý ich na čas prichýlil. Alžbeta sa zamestnala v bohatej rodine nemeckých prisťahovalcov ako učiteľka a vychovávateľka, s malým zverencom konverzovala po nemecky. Počas siedmich rokov pobytu si osvojila aj angličtinu, pracovala v newyorskom Sokole, zúčastňovala sa krajanských podujatí a hrávala ochotnícke divadlo. Jej nápadník odišiel ako slovenský dobrovoľník s US vojskami do Francúzska, kde zahynul. Musela sa vyrovnať s jeho úmrtím, a tak využila prvú príležitosť, aby sa vrátila „ do kraja“. Bola členkou výpravy americko-slovenských sokolov, ktorí sa v lete 1920 zúčastnili v Prahe na prvom povojnovom Sokolskom zlete.
Následne sa prisťahovala k ovdovelej a osamotenej matke do Borského Sv. Jura. Otec, učiteľ a rechtor Anton Ozábal (1856-1917) zomrel ešte pred jej návratom. Bol rodákom z Borského Sv. Jura, priženený do Moravského Sv. Jána, bol agitačným spolupracovníkom MUDr. Pavla Blaha v moravskosvätojánskom regióne, za ktorý Blaho kandidoval do uhorského snemu. Alžbetin brat Jozef (1880 – 1953) bol učiteľom v Radošovciach (kde sa mu ako najstaršia z jedenástich detí narodila v roku 1907 naša mama Ľudmila), po vzniku republiky pôsobil od roku 1919 ako školský inšpektor v Nitre. Najmladší brat Janko (1895 – 1914), ktorý pracoval v skalickom gazdovsko-potravnom spolku, v lete ako čašník v luhačovickej Slovenskej búde a hrával ochotnícke divadlo, v roku 1914 zomrel náhle na tuberkulózu. Alžbeta zostala s matkou a starala sa o ňu.
Určitú dobu po návrate išla v Skalici do Americko-slovenskej banky a stretla MUDr. Pavla Blaha. Ponúkol jej miesto aj bývanie v Skalici. V lete 1921 využili Alžbeta s matkou ponuku Pavla Blaha (odchádzajúceho bývať do Bratislavy, kde kúpil v roku 1921 dom) a presťahovali sa do Skalice. Našli svoj domov v zadnom trakte Katolíckeho kruhu, a boli pomocníčkami Gizely Blahovej. Počas neprítomnosti Blahovcov sa Alžbeta Ozábalová istý čas starala o Katolícky kruh, múzeum i vinohrad. MUDr. Pavel Blaho využil Alžbetinu znalosť angličtiny a umiestnil ju ako úradníčku v Americko-slovenskej banke, ktorá sídlila na Škarniclovskej ulici a mala viacero zamestnancov, riaditeľom bol Ján Sopko. Tetička, ako sme ju volali, pri spomínaní svojho predstaveného v banke nazývala vždy dirigentom, ako sa vtedy zvyklo hovoriť direktorovi.
Zároveň sa zapájala do rôznych činností v Skalici. Krátko po príchode začala pracovať v skalickom výšivkárskom družstve, založenom Pavlom Blahom (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu), najprv ako pomocná sila a neskôr jeho vedúca. Po zrušení družstva v roku 1952 sa administratívne podieľala na jeho likvidácii. Hneď od návratu z Ameriky sa venovala činnosti v Sokole a najmä jeho bohatej kultúrno-spoločenskej činnosti, organizovaniu „šibrinkov“ v sokolovni, ako vtedy volali sokolské plesy a bály. V roku 1938 dala TJ Sokol pri príležitosti osláv 20. výročia vzniku Československej republiky vyhotoviť novú zástavu. Zhotovenie, ušitie a výšivky podľa výtvarného návrhu Miroslava Syllu urobili vo výšivkárskom družstve pod vedením Alžbety Ozábalovej. Alžbeta bola členkou výboru Sokola a pri slávnostnom odovzdávaní na verejnom cvičení 26. mája krstnou matkou zástavy. Ochotníckemu divadlu sa venovala najmä v Amerike, ale spomínala i na skalické predstavenia, napríklad účinkovanie v úlohe kňažnej v Lucerne od Aloisa Jiráska v Hájku. Pracovala tiež v miestnom odbore Živeny.
Spolu s matkou sa koncom dvadsiatych rokov presťahovali do privátu k Barinom, neskôr vystriedali byty na Potočnej ulici (u Mičkov, neskôr u Valúcha). Začiatkom päťdesiatych rokov sa s matkou na necelé tri roky presťahovala do Bratislavy do domu Vladimíra Blaha (najmladšieho syna „ska-lického doktora“, manžela netere Ľudmily), aby ho nezabrali pre nadmernosť. Čoskoro po návrate do Skalice jej v júni 1954 zomrela matka a to už bývala na Hollého ulici u Tyršelov (v bývalej vile Miroslava Syllu). Tu v oáze prírody; vila vtedy ležala na okraji mesta a mala peknú záhradu siahajúcu až po polia Padeliek, u nej počas päťdesiatych rokov prežívali dvojmesačný prázdninový pobyt prasynovci Jaroslav a Vladimír, deti jej netere Ľudmily, rodenej Ozábalovej, ktorá svadbou s Vladimírom Blahom st. zavŕšila blízky vzťah rodín Ozábalovcov a Blahovcov. Posledný raz prázdninovali v roku 1961. Okrem susedov sa vtedy jej svet zúžil na návštevy u Gizely Blahovej, ktorá žila v „Kruhu“ spolu so sestrou Nelly (Kornéliou), stretávala sa s neterou Oľgou Zálešákovou a synovcom Ivanom Ozábalom, s príbuznou Blahovcov Ilonkou Koblíškovou a podvečer sa s konvičkou v ruke pobrala po čerstvé mlieko k Ivičičom. Jej byt (izba a kuchynka) v podkroví vily Tyršelovcov bol plný rodinných spomienok a fotografií z rôznych kútov sveta, medzi ktorými bola aj pohľadnica od biskupa Čárskeho, ktorý ju oslovoval „spanilá slečna“. Nechýbali v ňom ani čínske vázy a množstvo kníh od tých v angličtine, ktoré si priviezla z USA, po romantické lokálne diela od Ferdinanda Dúbravského či romány červenej knižnice. V nasledujúcom desaťročí sa opäť presťahovala do Bratislavy na Lermontovovu ulicu, kde pomáhala neteri Ľudmile viesť domácnosť.
Do Skalice sa vrátila už v pokročilom veku v roku 1969 a až po tomto definitívnom návrate nami vysnívané miesto – vilu opustila. Na krátky čas ju prichýlila teta Bjetka Hránková, bývalá gazdiná ThDr. Ľudovíta Okánika, na Potočnej ulici, neskôr dostala jednoizbový byt v novostavbe hneď vedľa Tekly, s výhľadom na Hospodynskú školu.
Priam zázračne sa prispôsobila novému prostrediu, navštevovala bohoslužby u milosrdných bratov, kam kedysi vodila prasynovcov na loretánske litánie. Jej záujem o čítanie pretrval a stala sa horlivou čitateľkou kníh z miestnej knižnice. Hoci žila sama, vôbec sa nebála čítania aj hrôzostrašných príbehov a detektívok.
Zomrela v požehnanom veku 27. apríla 1982 a je pochovaná na skalickom katolíckom cintoríne v hrobe, kde leží jej matka Alžbeta, neter Ľudmila a prasynovec Jaroslav Blaho (známy teatrológ, najnovšie čestný občan Skalice) s manželkou Annou Starostovou, opernou speváčkou. Spolu ležia na cintoríne, na ktorý sme spolu s bratom počas našich letných pobytov u tetičky v Skalici pravidelne, ba takmer denne chodievali na bicykloch na hroby Blahovcov a Ozábalovcov.

Za poskytnutie fotografií ďakujeme PhDr. Jaroslavovi Blahovi (†).

Oznam pre návštevníkov

0

Vážení návštevníci, na základe nariadenia Ústredného krízového štábu SR a rozhodnutia Úradu verejného zdravotníctva SR o zákaze kultúrnych a spoločenských podujatí sa neuskutočnia podujatia Záhorského múzea v Skalici plánové na 12. marca v Senici (prezentácia publikácie Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne) a 19. marca v Skalici (Spomienka na akad. mal. Júliusa Koreszku). O ich náhradných termínoch Vás budeme informovať. Múzeum je pre verejnosť zatvorené. Tieto opatrenia platia do odvolania.

Zrušenie podujatia Spomienka na akademického maliara Júliusa Koreszku

0

Na základe rozhodnutia vlády SR rušíme podujatie. O novom termíne budeme informovať.

Tlačová správa

Názov podujatiaSpomienka na akademického maliara Júliusa Koreszku
Miesto:                 Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:    štvrtok 19. marca 2020 o 16.00 hod. 

V tomto roku si kultúrna verejnosť pripomína 125. výročie narodenie akademického maliara, krajinára Júliusa Koreszku (24.02.1895 – 01.12.1958), rodáka zo záhorskej obce Dojč. Július Koreszka žil od roku 1936 až do svojej smrti v roku 1958 v Skalici a námetom zo Skalice i okolitého regiónu venoval vo svojom diele  veľkú pozornosť. Veľká časť pozostalosti maliara sa preto dostala do fondov Záhorského múzea. Po delimitácii kunsthistorických a umeleckých zbierok (vrátane Koreszkovej pozostalosti) do vznikajúcej Záhorskej galérie v Senici v roku 1984 sa v roku 1991 podarilo zriadiť ako súčasť stálej expozície Záhorského múzea v Skalici Galériu Júliusa Koreszku. Predstavuje užší výber z jeho tvorby a jej kurátorkou je Mgr. Božena Juríčková, odborná pracovníčka Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici.

Pri príležitosti maliarovho jubilea pripravuje Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici a Mestom Skalica podujatie Spomienka na akademického maliara Júliusa Koreszku. Vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici predstaví Život a dielo Júliusa Koreszku Mgr. Božena Juríčková a nasledovať bude presun do Galérie Júliusa Koreszku vo vedľajšej budove, kde sa uskutoční komentovaná prehliadka vystavených diel Júliusa Koreszku.
Srdečne Vás pozývame.

Zrušenie podujatia Prezentácia publikácie Prvá svetová vojna. Pamätníky obetiam v regióne v ZOS Senica

0

Na základe rozhodnutia župana Trnavského samosprávneho kraja rušíme podujatie prezentácia publikácie Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne, ktoré sa malo uskutočniť vo štvrtok 12. marca 2020 v Záhorskom osvetovom stredisku v Senici. O novom termíne budeme informovať.

Po uvedení v Skalici budeme prezentovať knihu aj na iných miestach Záhoria. Prvou bude Senica 12. marca 2020 o 16.00 hod. v Záhorskom osvetovom stredisku.

S finančným príspevkom z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia vydalo múzeum knihu Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne. Jej zámerom je vzdať poctu množstvu padlých, trpiacich vojakov ale i ich rodín a poukázať na nezmyselnosť vojen a násilia, opätovne pripomenúť obete ako memento pre súčasnosť i budúcnosť.

V roku 2018 sme si pripomenuli ukončenie najväčšieho  svetového konfliktu  v dejinách, ktorý kruto poznamenal súdobú spoločnosť a zasiahol priamo alebo nepriamo do osudov každej rodiny.  Z obcí a miest Záhoria odišlo v rokoch 1914 – 1918 na front bojovať vyše 33 000 chlapov, domov sa ich vrátilo  necelých 30 000, z ktorých takmer  tisícka mala trvalé invalidné následky a viac ako 2000 mladých mužov sa domov nevrátilo. Záhorské múzeum v Skalici v rámci širšie koncipovaného projektu vydalo pri príležitosti 100. výročia vypuknutia prvej svetovej vojny knihu Prvá svetová vojna a Záhorie.  Pri projekte sa podarilo získať mnoho vzácneho materiálu,  z ktorého bol zostavený voľne nadväzujúci  druhý  diel knihy s podnadpisom Pamätníky obetiam v regióne. K 100. výročiu ukončenia vojny dokončil odborný pracovník Záhorského múzea Mgr. Róbert Svíba fotografickú dokumentáciu pamätníkov prvej svetovej vojny vo všetkých obciach regiónu Záhorie,  z ktorých časť obce k výročiu renovovali. Fotografie ilustrujú  prvú najrozsiahlejšiu časť knihy s textom PhDr. Petra Brezinu, venovanú dokumentácii a problematike pamätníkov padlým v prvej svetovej vojne (260 strán). Ako vzácne svedectvo prinášame  denník účastníka vojny Ing. Dezidera Tomečka Odtiaľ – potiaľ s množstvom autentických, doposiaľ neznámych fotografií, ktorý sa podarilo uchovať v rodine jeho vnučky Bc. Kataríny Vozárikovej. Knihu uzatvára osem vojnových príbehov. Grafickú úpravu knihy zabezpečil MgrArt. Peter Žúrek.

Komentovaná prehliadka

0

Plán výstav na rok 2020

0

Pavol Michalič: Kresba, grafika, maľba
Ilustrácie k rozprávkovej knihe Františka Višvadera

vlastná autorská výstava
22.11. 2019 – 31. 1. 2020

Stratené pralesy
Výstava fosílií zo Slovenska i zahraničia zo zbierok Balneologického múzea v Piešťanoch
prevzatá výstava
7.2. – 27.3.

Maliari Slovácka
Výstava z Galérie Joža Uprku v Uherskom Hradišti
k 115. výročiu vzniku múzea a Domu kultúry v Skalici
3.4. – 31.5.

Amfo 2020 
Krajská súťažná prehliadka neprofesionálnej fotografickej tvorby v Trnavskom kraji

v spolupráci so Záhorským osvetovým strediskom v Senici
5.6. – 5.7.

Anton Hanzalík:  Z tvorby
jubilejná autorská výstava
14. 8. – 25. 9.

Dušan Jurkovič a Skalica
k 115. výročiu vzniku múzea a Domu kultúry v Skalici
vlastná výstava
2.10.  – 27. 11.
 
Rodina v ľudových tradíciách Záhoria
vlastná výstava
4.12.2020 – 28. 2. 2021

Prezentácia publikácií

0

Tlačová správa

Názov podujatia: Prezentácia publikácií
Prvá svetová vojna a Záhorie Pamätníky obetiam v regióne
Eva Fordinálová: Hore srdcia!
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania: vo štvrtok 20. februára o 16.00 hod.

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici pozýva na prezentáciu dvoch publikácií, ktorá sa uskutoční 20. februára 2020 o 16.00 hod. v jeho výstavných priestoroch.
S finančným príspevkom z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia vydalo múzeum knihu Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne. Jej zámerom je vzdať poctu množstvu padlých, trpiacich vojakov ale i ich rodín a poukázať na nezmyselnosť vojen a násilia, opätovne pripomenúť obete ako memento pre súčasnosť i budúcnosť.
V roku 2018 sme si pripomenuli ukončenie najväčšieho svetového konfliktu v dejinách, ktorý kruto poznamenal súdobú spoločnosť a zasiahol priamo alebo nepriamo do osudov každej rodiny. Z obcí a miest Záhoria odišlo v rokoch 1914 – 1918 na front bojovať vyše 33 000 chlapov, domov sa ich vrátilo necelých 30 000, z ktorých takmer tisícka mala trvalé invalidné následky a viac ako 2000 mladých mužov sa domov nevrátilo. Záhorské múzeum v Skalici v rámci širšie koncipovaného projektu vydalo pri príležitosti 100. výročia vypuknutia prvej svetovej vojny knihu Prvá svetová vojna a Záhorie. Pri projekte sa podarilo získať mnoho vzácneho materiálu, z ktorého bol zostavený voľne nadväzujúci druhý diel knihy s podnadpisom Pamätníky obetiam v regióne. K 100. výročiu ukončenia vojny dokončil odborný pracovník Záhorského múzea Mgr. Róbert Svíba fotografickú dokumentáciu pamätníkov prvej svetovej vojny vo všetkých obciach regiónu Záhorie, z ktorých časť obce k výročiu renovovali. Fotografie ilustrujú prvú najrozsiahlejšiu časť knihy s textom PhDr. Petra Brezinu, venovanú dokumentácii a problematike pamätníkov padlým v prvej svetovej vojne (260 strán). Ako vzácne svedectvo prinášame denník účastníka vojny Ing. Dezidera Tomečka Odtiaľ – potiaľ s množstvom autentických, doposiaľ neznámych fotografií, ktorý sa podarilo uchovať v rodine jeho vnučky Bc. Kataríny Vozárikovej. Knihu uzatvára osem vojnových príbehov. Grafickú úpravu knihy zabezpečil MgrArt. Peter Žúrek.

Druhou prezentovanou knihou bude zbierka poézie renomovanej autorky, literárnej historičky a poetky prof. Evy Fordinálovej Hore srdcia!, ktorú
vydavateľstvo Lúč vydalo vo svojom edičnom rade po jej básnických zbierkach duchovnej lyriky Neprestanem Ťa hľadať (2005), Chystám Ti miesto (2007), Stretlo ma svetlo (2009) a Z hlbokosti duše (2011) ako piatu. Autorka ňou vzdala hold Jánovi Hollému pri príležitosti 170. výročia „nebeského narodenia“ a vytvorila pritom i nový druh strofy – „venčekový: osem veršov vzájomne prepletených dvoma rýmami – a spätých sponou prvého a posledného dvojveršia.“
Pri práci v redakčnej rade časopisu Záhorie, ktoré vydáva Záhorské múzeum už 29. rok, oslovili autorku fotografie, zachytávajúce prírodu Záhoria, scenérie a nálady krajiny. Prostredníctvom nich bližšie spoznávala a utvrdzovala sa v obdive rodného kraja, v ktorom nachádza súznenie so svojím veľkým rodákom. Fotografiami dopĺňa a ilustruje väčšiu časť zbierok svojej poézie Vôňa Záhoria (rozšírená reedícia, 2008), Mystika Záhoria (básne a zamyslenia, 2013), Mystika Záhoria II (2015) a tiež zbierku Hore srdcia!

Stratené pralesy

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Stratené pralesy
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          výstava potrvá od 7. februára do 27. marca 2020
                                  výstava je sprístupnená bez vernisáže
Kurátor výstavy:         Ing. Tomáš Mlynský

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici pripravilo v spolupráci s Balneologickým múzeom v Piešťanoch výstavu s názvom Stratené pralesy.
Na výstave sa návštevníci môžu oboznámiť s dávno vyhynutými rastlinami vo forme fosílií, napríklad s obrovskými plavúňmi a prasličkami, ktoré rástli v prvohorách. Je vhodnou metodickou pomôckou pre žiakov základných, stredných a vysokých škôl. Vystavované exponáty sú dôkazom premeny a prispôsobovania sa rastlín v procese evolúcie na našej planéte, ktorá neustále prebieha aj v súčasnom období.
Časť výstavy je venovaná skamenenej živici dávnych stromov – jantáru. Návštevník sa dozvie ako vznikol, aké má vlastnosti a kde sa nachádzajú jeho najznámejšie náleziská. Jantár často obsahuje fosílne organické zvyšky, najčastejšie hmyz, rastliny a vzácne aj stavovce. Kvôli zvýšeniu atraktivity pre návštevníkov, boli na výstavu vybrané práve vzorky jantáru obsahujúce fosílny hmyz.
Výstava sa venuje i drevnému opálu. Drevný opál (silicifikované – prekremenelé drevá) vznikol impregnáciou dreva roztokom kyseliny kremičitej. Vznik drevných opálov úzko súvisí s vulkanizmom, ktorý prebiehal na Slovensku v období treťohôr. Preto je výskyt drevných opálov viazaný na vulkanické pohoria – Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Slánske vrchy, Poľana a pod. V okolí Piešťan môžeme takéto silicifikované drevá nájsť na poliach v okolí obce Častkovce, je to zároveň aj jediný výskyt v oblasti.
Výstava prezentuje i vznik a vývoj rastlín, od prvých suchozemských rastlín z obdobia silúru až po súčasnosť. Vystavované exponáty pochádzajú zo Slovenska, ale aj zahraničia. Medzi významné exponáty patria nálezy fosílnej flóry z obdobia druhohôr z lokality Prašník. Ide o kriedové sedimenty, v ktorých sa nachádzajú početné zvyšky rastlinstva. Medzi najčastejšie nálezy patria úlomky vetvičiek ihličnanov rodu Geinitzia a listy rôznych druhov papradí. Medzi vzácne nálezy patrí krásne zachovalý list magnólie. Ďalšou významnou lokalitou je Rádiový vŕšok –Červená veža. Vekovo je oveľa mladšia ako Prašník, spadá do obdobia treťohôr. V tejto oblasti vystupujú na povrch tzv. „piešťanské pestré vrstvy“ – piešťanská formácia. Sú to pestrofarebné lavice pieskovcov a zlepencov, v ktorých sa bežne nachádzajú odtlačky listov briez, jelší, topoľov, bukov a dubov.

Ing. Tomáš Mlynský
Balneologické múzeum Piešťany

Bibliografia XXVIII. ročníka (r. 2019) časopisu Záhorie

0

Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudový textil z Kútov v zbierkach Záhorského múzea v Skalici. 3, 2019, s. 10-16.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Náš rozhovor s reštaurátorom doc. Ivanom Galambošom. 4, 2019, s. 20-28.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Otvorenie múzea v Kútoch (správa). 4, 2019, s. 30-31.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Svadobné a kútne hrnce v etnografických zbierkach Záhorského múzea v Skalici. 1, 2019, s. 9-12.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Vianoce v etnografickej zbierke Záhorského múzea. 6, 2019, s. 7-12.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Zo zbierok ľudového odevu Záhorského múzea – mužské vesty a lajblíky. 5, 2019, s. 8-17.
Benža, Mojmír, PhDr., PhD.: Malá, ale poteší (recenzia). 1, 2019, s. 26-27.
Blaho, Jaroslav, PhDr.: Spomienky na Skalicu. 5, 2019, s. 23-26.
Červenková, Ivana, Mgr., PhD.: Podnikateľské aktivity cisárskych panstiev Holíč a Šaštín v dobovej tlači. 5, 2019, s. 2-8.
Drahošová, Viera, PhDr.: Jubilejný rok vzniku Československej republiky v Skalici (správa). 2, 2019, s. 30-31.
Drahošová, Viera, PhDr.: Oslavy 100 rokov TJ Sokol Skalica (správa). 2, 2019, s. 29-30.
Drahošová, Viera, PhDr.: Priateľ Slovákov Scotus Viator a Skalica. 6, 2019, s. 13-23.
Drahošová, Viera, PhDr.: Storočnica TJ Sokol v Skalici. 2, 2019, s. 17-26.
Drahošová, Viera, PhDr.: Vážení a milí čitatelia. 1, 2019, s. 2.
Drška, Richard, PhDr.: „Služobná cesta“ skalických vyslancov do Prešporku v roku 1671. 6, 2019, s. 2-7.
Drška, Richard, PhDr.: Farnosť Hochštetno v 80. rokoch 18. storočia. 2, 2019, s. 2-8.
Drška, Richard, PhDr.: Poddanské hospodárstvo v Kútoch koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia. 3, 2019, s. 2-10.
Drška, Richard, PhDr.: Prvé CD závodských folkloristov (správa). 3, 2019, s. 31.
Drška, Richard, PhDr.: Rekonštrukcia mužských a ženských kožuchov v Kútoch (správa). 6, 2019, s. 27-28.
Francová, Zuzana, Mgr.: Skalický rodák JUDr. Martin Quoti-dian. 3, 2019, s. 26-28.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Z prvých týždňov Československa na Záhorí. 1, 2019, s. 3-9.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Zrušenie pavlínskeho kláštora v Šaštíne v roku 1786. 4, 2019, s. 2-9.
Chňupková, Veronika, Mgr. – Turečková, Katarína, Ing.: Podujatia o Lichtenštajnskom kniežatstve v Holíči (správa). 5, 2019, s. 30-31.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Petrovovešťania stavajú školu. 1, 2019, s. 14-17.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Vila Gustáva Hamburského v Skalici. 4, 2019, s. 17-20.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Z Holíča až do veľkého podnikateľského sveta /Rodina Fanto. 2, 2019, s. 15-17.
Juríčková, Božena, Mgr.: Rodinná výstava (správa). 3, 2019, s. 29-30.
Kanisová, Dagmar, MUDr.: Habánske vinohrady v Sobotišti. 2, 2019, s. 9-13.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Putovanie skalickou históriou pokračovalo (správa). 3, 2019, s. 30-31.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Tehdy Vtedy (recenzia). 1, 2019, s. 25-26.
Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XVIII. ročníka (r. 2019) časopisu Záhorie. 6, 2019, s. 31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Na citare sa hrávalo i v Skalici. 3, 2019, s. 23-26.
Michalovič, Peter, PhDr.: Publikácia rozhovorov s prof. Evou Blahovou (recenzia). 6, 2019, s. 28-29.
Mikušová, Genovéva, Mgr.: Úcta k sv. Gorazdovi v Kútoch. 3, 2019, s. 16-22.
Mráz, Peter, PaedDr., PhDr., PhD.: Bohuslav Tablic: Památka Dobřezasloužilých lidí. 4, 2019, s. 9-11.
Pavlásková, Terézia: Ako išli Zohorčania s grincajchom do Ošmorku. 6, 2019, s. 23-26.
Proksa, Bohumil, Ing., DrSc.: Zvony evanjelického kostola v Holíči. K storočnici Pavla Proksu. 5, 2019, s. 17-19.
-redakcia-: Jubilant Ľudovít Košík (správa). 5, 2019, s. 27-28.
-redakcia-: Prezentácia publikácií Záhorského múzea v Univerzitnej knižnici v Bratislave (správa). 1, 2019, s. 30-31.
Soukup, Milan: Miroslav Hazucha – 50 rokov Záhoráckej dvadsiatky (recenzia). 4, 2019, s. 29.
Šantavý, Pavel, Ing.: Kto bol Jozef Danielik, CM? 2, 2019, s. 26-27.
Šantavý, Pavel, Ing.: Prvé výpočtové centrum v Skalici. 1, 2019, s. 22-24.
Špaček, Jozef, PhDr.: Poznámky k diferenčnej slovnej zásobe skalického dialektu. 1, 2019, s. 17-19.
Švihran, Ladislav: Zašifrované v génoch (správa). 1, 2019, s. 28-29.
Thebery, Ivan: Osada „U Hríchu“ pri Štefanove. 5, 2019, s. 20-22.
Turečková, Katarína, Ing. – Chňupková, Veronika, Mgr.: Podujatia o Lichtenštajnskom kniežatstve v Holíči (správa). 5, 2019, s. 30-31.
Vandelia, Pavol: Ako chodili kopaničiari z Vrboviec na jarmok do Skalice. 2, 2019, s. 28.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Dva nové zborníky (recenzia). 1, 2019, s. 27-28.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Vysťahovalci z Kuklova /Z dobovej tlače. 1, 2019, s. 19-21.
Zacharová, Mária, PhDr.: Kúpele na konci 16. a začiatkom 17. storočia na južnom Záhorí. 2, 2019, s. 13-14.
Zacharová, Mária, PhDr.: Spomienky na cisárske manévre v rokoch 1884 a 1902. 1, 2019, s. 12-14.
Zacharová, Mária, PhDr.: Wernerovci – prví učitelia v Kostolišti. 4, 2019, s. 11-16.
Zajíček, Štefan, PhDr.: Jubileum maliara Roberta Hačka (správa). 5, 2019, s. 28-30.
Zajíček, Štefan, PhDr.: VII. stretnutie umelcov Záhoria k 35. výročiu vzniku galérie v Senici (správa). 6, 2019, s. 29-30.
Zajíček, Štefan, PhDr.: Výstava Viktora Kováča v Skalici (správa). 5, 2019, s. 27.
Zelinka, Milan: Pascalov tieň Jozefa Špačka (recenzia). 1, 2019, s. 29-30.

spracoval PhDr. Peter Michalovič

Priateľ Slovákov Scotus Viator a Skalica – PhDr. Viera Drahošová

0
Scotus Viator,Robert William Seton-Watson v Skalici, 1938. Archív Záhorského múzea v Skalici

V lete 2019 uplynulo 140 rokov od narodenia Roberta Williama Seton-Watsona, známeho pod pseudonymom Scotus Viator (v preklade škótsky pútnik), ktorý pri svojich návštevách Slovenska vždy navštevoval i Skalicu a udržiaval dlhoročný priateľský vzťah so skalickými dejateľmi MUDr. Pavlom Blahom a ThDr. Ľudovítom Okánikom.
Robert William Seton-Watson sa narodil 20. augusta 1879 v Londýne v rodine škótskeho pôvodu. Otec William Livingston Watson, právnik vo významných britských spoločnostiach nadobudnutý kapitál investoval v roku 1888 do kúpy dvoch usadlostí a zámkov v Balmanne a Aytone v Škótsku. Matka Alžbeta Lintsayová Setonová pochádzala z významného škótskeho šľachtického rodu s koreňmi z 13. storočia. Gény záujmu o históriu získal po otcovi, ktorý sa jej venoval popri advokácii. Po štúdiu na najznámejšom stredoškolskom kolégiu v meste Winchester študoval od roku 1898 na univerzite v Oxforde históriu. Po ukončení bakalárskeho štúdia v roku 1902 vydal prácu Maximilian I. Holy Roman Emperor o nemeckom cisárovi Svätej ríše rímskej. V roku 1903 študoval jeden semester históriu na univerzite v Berlíne, v roku 1904 na Sorbonnskej univerzite v Paríži. Počas štúdií ako 24-ročný osirel a zdedil veľký majetok, ktorý mu pomohol k nezávislosti. Od novembra 1905 do mája 1906 pokračoval v štúdiu histórie na Univerzite vo Viedni. Okrem angličtiny hovoril nemecky, francúzsky a taliansky, učil sa a dorozumel maďarsky, srbsky, chorvátsky, česky a slovensky. V roku 1907 mu vyšla publikácia Budúcnosť Rakúsko-Uhorska.
K obratu jeho dovtedajšieho názoru na slovenskú otázku, poznačeného promaďarskými sympatiami, napomohlo stretnutie s absolventom viedenskej univerzity Antonom Štefánkom, rodákom z Veľkých Levár, vo viedenskej knižnici Ríšskej rady vo Viedni. Ako píše Štefan Janšák v životopise MUDr. Pavla Blaha (zväzok II., s. 89): V júni 1906 predstavil Nemec Dr. Karol Renner (užíval spisovateľské meno Rudolf Springer) Slovákovi Antonovi Štefánkovi mladého Angličana Setona Watsona so slovami: “I tento pán je presvedčený o slobodomyseľnosti maďarskej, ráčte mu vysvetliť, aká je tá maďarská sloboda na Slovensku“. Renner, ako vidno, mal už dávnejšie debaty s Watsonom o Maďaroch a ťažko ho presvedčoval. Na ďalších stranách potom rozoberá Janšák vývoj postoja Watsona k slovenskej otázke, význam jeho práce v chápaní postavenia Slovákov v rámci Európy, ale i spätný odraz vo vlastnom vnímaní, tiež proces zbližovania sa a spoznávania slovenskej a slováckej kultúry a podstaty. Pokračuje (zväzok II., s. 93, 95): Štefánkove informácie pôsobily iba na rozum. Ale zdá sa, že mocnejšie pripútali vzdelaného Škóta zväzky citové, ktoré vedel nedostižne snovať Blaho. Jeho prostredníkom a interpretom sa stal Dr. A. Kolísek, ktorý ho pozval v roku 1907 do Hodonína na koncert. Prostredníctvom slovenskej piesne prišiel potom do styku s myšlienkovým prúdom Skalice, ktorý sa hneď i na stavbe jeho knihy (Národnostná otázka v Uhorsku) prejavil. Vložil do nej tri kapitoly osvetľujúce ľudového génia slovenského: úvahy Jurkovičove o maliarstve a architektúre, Vajanského o ľudovej poézii, Lichardove a Kolískove o piesni… Zakrátko však podľahol úplne čaru slovenskej melódie zvukovej i farebnej. Výšivky, keramika, ľudové maľby a stavby… Hodonín, Skalica, Luhačovice, Hroznová Lhota, Svätý Antonínek stali sa miestom stretnutia Blahu, Kolíska, Štefánka, Kafku, Úprku, Frolku na jednej, Scota Viatora, novinárov R.W. Steeda a Rose Clemence, konzula Phillpottsa, maliara Schlippenbacha na strane druhej…
Scotus Viator svoju študijnú cestu po Slovensku uskutočnil v máji a júni 1907, s plánom cesty mu pomohol Anton Štefánek. Prišiel z Viedne do Hodonína a ako prvé mesto v sprievode Dr. Kolíska navštívil Skalicu, nasledovali Bratislava, Pezinok, Modra, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Žilina, Ružomberok, Liptovský Sv. Mikuláš, Turčiansky Sv. Martin, Košice, odtiaľ pokračoval na Podkarpatskú Rus. Spoznal sa s mnohými slovenskými predstaviteľmi kultúrneho i spoločenského života a získal priamo na mieste informácie o nepriaznivých podmienkach života a úrovni národnostných práv slovenských ľudí. Svedectvo o manipulácii volieb v roku 1906 vo Vrbovom, tragédia v Černovej v októbri 1907, proces s Andrejom Hlinkom a ďalšie doklady prenasledovania mu boli podnetom pre dôkladné štúdium nespravodlivej maďarizačnej politiky a vystupňovali jeho snahu pomôcť k zlepšeniu práv slovenského národa v Uhorsku.
V roku 1908 vydal s pozitívnym ohlasom vo Veľkej Británii publikáciu Národnostná otázka v Uhorsku, s ktorou obhájil v roku 1910 doktorát na Oxfordskej univerzite a začal získavať povesť experta na strednú Európu. Z dôvodov ochrany pred policajným sledovaním sa strediskom stretávania Slovákov so Scotom Viatorom stal Hodonín a jeho sprostredkovateľom hodonínsky kňaz Dr. Alois Kolísek. V publikácii S Drom Blahom (s. 13) píše: Bohatú prácu spoločnú sme s Dr. Blahom mali okolo Scotusa Viatora… mienim hlavne návštevy hostí zo zahraničia, ktorých R. W. Seton-Watson priviedol do Hodonína a ja zase všetkých do Skalice. Museli sme byť veľmi opatrní, lebo napriek „státnickej múdrosti“ skalického p. dekana Dr. Ľudevíta Okánika bola vždy možnosť menšej väčšej nepríjemnosti.
Voľby do uhorského snemu v júni 1910 chcel Scotus Viator sledovať priamo, aby mal presný popis volebných praktík a zastrašovania, ktoré chcel publikovať v menšej brožúre. Po desiatich rokoch nezištnej práce pre rodákov rozhodol sa vo voľbách kandidovať s vlastným maloroľníckym programom mimo rámca politických strán i ThDr. Ľudovít Okánik. Úrady použili všetky prostriedky na zmanipulovanie výsledku, a pretože sa hrozil zrážky svojich voličov s vojakmi, vzdal sa volebného boja: „Mandát nestojí za to, aby bol utratený ľudský život.“ V Kronike Skalice 2 sa na strane 24 uvádza: Najpamätnejšie boli voľby, ktoré sa konali v lete 1910. Pri nich kandidoval Dr. Ľudovít Okánik, skalický dekan proti Košťálovi a Spitzerovi. K nim priviedol katecheta hodonínskej reálky dr. Alois Kolísek anglického historika Setona Watsona (Scotusa Viatora), aby na vlastné oči videl maďarskú slobodomyseľnosť a spravodlivosť k nemaďarským národom. Táto hrozná podívaná podlomila vo Watsonovi posledné zbytky sympatií k „rytierskemu“ národu maďarskému a dala podnet k jeho práci za záchranu Slovákov od vyhubenia, započatej jeho knihou „Národnostná otázka v Uhrách“ a dokončenej podporovaním našich vodcov zahraničnej revolúcie za svetovej vojny.
V publikácii Andrej Hlinka na strane 29 Dr. Kolísek píše: Rok návratu Hlinkovho z väzenia boI rokom maďarských volieb. Podarilo sa mi „prepašovať” k voľbe skalickej (slovenský kandidát dr. Okánik) Scota Viatora, ktorý navrátiac sa do Hodonína, napísal mi do pamätnice: „Slávny deň prvého júna. To bolo zakáľanie, nie zápolenie…“ V publikácii S Drom Blahom, s. 14 opisuje: Čo sme pri tejto návšteve Blahovho a Okánikovho rayonu v samom volebnom hurhaji zkúsili, opísal S. Viator nie v malej brožúre, lež vo väčšej knihe, ktorá bola najprv anglicky vydaná v Londýne pod názvom Coruption and Reform in Hungary a potom nemecky v Lipsku… Zo skalických podrobností priamo neuveriteľný bol prípad s voličmi gbelskými, ktorých viedol sám staručký farár Pavel Blaho (strýc MUDr. Pavla Blaha) a pokutovanie panej Drízhalovej, že úradom „neoznámila cudzincov“ – totižto Setona-Watsona a Dr. Kolíska, keď tam už po voľbe vykonali 20 minútovú priateľskú návštevu.
Z príspevku Dr. Ďuroviča (Moravskoslovenské pomezí…, s. 3) poznáme i detaily tejto misie. Do Skalice prišiel s Dr. Kolískom predpoludním, zosadli u Kolískovho priateľa, gymnaziálneho profesora Dřízhala, ale aby zostali v utajení, poslali kočiar pred františkánsky kláštor a išli pozrieť na voľby. Voľby maďarskej strany sa konali na radnici, slovenskej v hostinci Klvačkovcov. Okánikovi voliči museli byť za hradbami a celý deň ich nechali stáť mimo mesta, kde je teraz ulica Scota Viatora (v súčasnosti Koreszkova ulica). Seton-Watson pracoval na skalickej fare, kam mu nosili správy a doklady.
Pri príležitosti Setonovej-Watsonovej návštevy a návratu Andreja Hlinku z väzenia Dr. Kolísek zariadil u seba jeho stretnutie so slovenskými dejateľmi, ktorého sa zúčastnili Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga, ThDr. Ľudovít Okánik, Gizela Blahová, Ing. Ján Procházka (riaditeľ cukrovaru Oroska), Ján Vojtaššák, František Skyčák a ď.
Do Skalice sa rád vracal, stala sa mu milým miestom aj spoločenským. Dom Blahovský a Boorovský, s pečlivými ich Martami, častejšie ho hostil. Bola tu skupina ľudí, ktorí bez rozdielu konfesie držali spolu, stýkali sa a spolu vítali svojho vzácneho hosťa: Dr. Blaho s paňou, Dr. Okánik, Em. Boorová, zvečn. Anna Jurkovičová, s ichž bratom arch. Jurkovičom mal čulé styky (celú kapitolu prevzal od neho do svojej Národnostnej otázky), pi Smieskolová… S rodinou Blahovskou udržoval aj z Anglie spoločenské styky. Pri jeho sňatku poslali mu krásne vyšívaný závoj zo skalického družstva, za čo zase sa on odmenil zvykom anglickým, že im v peknej krabici poslal svoj dárok, kus torty. K zvečnelému veľkému Skaličanovi Drovi Blahovi prejavil svoju vďačnosť aj vtedy, keď po jeho smrti schválne prišiel do Skalice a položil veniec na jeho hrob. (Ďurovič, Moravskoslovenské pomezí…, s. 3)
Spoločným úsilím usporiadali v roku 1911 Výstavu slovenského umenia v Galérii Doré na New Bond Street v Londýne, nad ktorou prevzal záštitu rakúsko-uhorský veľvyslanec v Londýne gróf Albert von Mensdorff-Pouilly-Dietrichstein. Prípravu viedol Scotus Viator, ktorý prevzal úlohu dobrovoľného sekretára, podával informácie médiám a verejnosti, napísal katalóg, technicky i finančne sa staral o zabezpečenie chodu. Pomáhali mu MUDr. Pavel Blaho, tajomník SVUM-u (Sdruženia výtvarných umelcov) v Hodoníne Jan Kafka a Dr. Alois Kolísek. Skalické výšivkárske družstvo vystavovalo slovenské výšivky spolu s dielami popredných slováckych umelcov. Joža Uprka prezentoval maľby Pieseň Márii, Procesia u sv. Antoníčka, Franta Uprka sochy z bronzu a sadry, Antoš Frolka akvarely, Jano Köhler maľby s námetom krojov, bratia Alois a Bohumír Jaroňkovci keramiku, vystavená bola i stará keramika zo zbierok Františka Kretza a Jaroňkovcov. Skalické výšivkárske družstvo vystavovalo a predávalo množstvo výšiviek a tiež omšové rúcho, vyšívané podľa návrhu Kataríny Bruderovej z Vajnor, na ktoré sa zbierali ľudia na Záhorí i na Morave a od jesene 1909 ho pripravovali ako symbolický pozdrav väznenému Andrejovi Hlinkovi. Obdiv budili i slávnostné kroje z Osuského a Prietrže. Na otvorenie výstavy 14. marca do Londýna vycestoval Dr. Kolísek a počas Veľkej noci prišli MUDr. Pavel Blaho, ThDr. Ľudovít Okánik, maliar Joža Uprka a kaplán z Holíča Dr. Herman Herold. Výstava bola spoločenskou udalosťou a navštívili ju vysokopostavené osobnosti i z kráľovskej rodiny, pozitívne správy o nej prinášali noviny Times, Morning Post, Standart.
Keď bol v roku 1913 otváraný „Dom umelcov“ v Hodoníne, bol tu S. Viator opäť aj so ženou a s inými hosťmi, ktorých sme ako vždy, zaviedli do Skalice ku Blahom. (Kolísek, A.: S Drom Pavlom Blahom…, s. 13)
V Národnom archíve SR v Bratislave sa v osobnom fonde MUDr. Pavla Blaha nachádza 21 strán listov od Scota Viatora (v nemeckom, anglickom a francúzskom jazyku) z obdobia rokov 1909 až 1913, ktoré dokresľujú charakter ich vzájomných kontaktov. List (19. jún 1909) obsahuje Watsonovu prosbu, aby mu pomohol zabezpečiť pobyt v Luhačoviciach, počas ktorého by sa mohol venovať prekladu svojej knihy (Národnostná otázka v Uhorsku) do češtiny a tiež niekoho (napr. študenta), kto by mu s prekladom a korektúrami pomohol. O tri týždne (4. júla) sa ubezpečuje, či ho Dr. Kolísek informoval, že počas pobytu v Sibiu ochorel. Naznačuje, že po zlých skúsenostiach s listami nemal odvahu obrátiť sa naňho priamo a oznamuje termín príchodu do Luhačovíc. V októbri (15. októbra 1909) ďakuje za priateľské pozvanie na oberačky a píše, že príde i s kolegyňou z Morning Post a zároveň informuje, že si posunul stretnutie s Dr. Kolískom v Hodoníne po oberačkách. V marci (1. marec) 1911 píše, že sa veľmi teší na výstavu v Londýne a urobí všetko, aby sa vydarila. Usmerňuje, aby presne stanovili minimálne a optimálne ceny výšiviek určených na predaj. Dohaduje dodávku krojov, ich cenu a zaslanie fotografie skalických dievčat v kroji pre propagáciu. Pozýva, aby sa z Hodonína i Skalice niekto výstavy zúčastnil, odporúča to ako dobrú príležitosť spoznať Londýn. V ďalšom liste ho informuje o priaznivom ohlase a kritikách výstavy a doobjednáva zásielku výšiviek, o ktoré je veľký záujem a veľkonočné kraslice. Píše, že mu rezervoval izbu v hoteli a plánuje mu ukázať niektoré miesta v Londýne a zoznámiť ho s priateľmi. Termín výstavy sa mu podarilo predĺžiť z 30. marca do 6. apríla. Končí viacerými radami na cestu. V nedatovanom liste po výstave mu oznamuje, že mu posiela 140 poštových známok najviac z britských kolónií a Indie, kúpených v najlepšom filatelistickom obchode; pýta sa, či rozprával s Hodžom, od ktorého očakáva list ohľadom maďarského vydania (práce). Prosí ho o zaslanie novín Denník s Blahovým článkom o výstave. Oznamuje, že vyšívaný ornát poslali z Londýna priamo Hlinkovi, akým spôsobom poukázal financie za výšivky a že dve dohodnuté kúpy obrazu a plastík sa nepodarilo zrealizovať. Po svojej svadbe píše 26. júla 1911, že posiela Blahovej manželke kus svadobného koláča – torty? A dáva vedieť, že cestujú do Fínska. V rámci korešpondencie je i niekoľko pohľadníc, napr. 13. júna 1913 posiela Scotus Viator, Ruppeltovci, Stodolovci, Phillpotts, Pistor, Smieskolová (a traja ďalší) slovensko-anglicko-francúzsky písaný pozdrav zo Skalice Blahovi do Luhačovíc.
Je zrejmé, že ide len o fragment ich vzájomnej korešpondencie a väčšia časť sa nezachovala, prípadne nedostala do tohto fondu. Potvrdzuje to i zmienka v životopise Dr. Pavla Blaha (II. zväzok, s. 438) od Štefana Janšáka, podľa ktorej po vypuknutí prvej svetovej vojny zostal Dr. Blaho v Luhačoviciach, pretože správy o prenasledovaní slovenských národovcov ho napomínali k opatrnosti. V obavách pred možnou domovou prehliadkou urobila Gizela Blahová v skalickom byte revíziu manželovej korešpondencie a spálila, čo mohlo byť problematické. Za obeť padla korešpondencia MUDr. Pavla Blaha s vysokými ruskými dôstojníkmi a diplomatmi, s ktorými sa zoznámil v Luhačoviciach a tiež mnoho korešpondencie s anglickými priateľmi, najmä Setonom-Watsonom.
Dlhodobá práca Scota Viatora na obranu Slovákov a spolupráca v zahraničnom odboji s Tomášom Garriquom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom sa zavŕšila v auguste 1918, kedy bol uznaním Československej národnej rady za predstaviteľku budúcej československej vlády britskou vládou splnený základný predpoklad vzniku Československej republiky. Kontakty so svojimi priateľmi udržiaval naďalej. V máji 1919 sa zúčastnil na pohrebe Milana Rastislava Štefánika a svedectvom jeho cesty po Slovensku je podpis v knihe návštev na Bojnickom zámku, kde ho sprevádzal 21. mája Ľudovít Okánik vo funkcii nitrianskeho župana.
V Skalici naňho nezabúdali. Pri premenúvaní ulíc 6. mája 1920 dostala podľa neho meno Cesta Scota Viatora, dovtedajšia Czoboriho cesta. Pri návšteve amerických sokolov (vysťahovaných slovenských) po všesokolskom zlete v Prahe v roku 1920, kedy prvý raz po vojne navštívili Skalicu, pre nich pripravili slávnosť a v Katolíckom kruhu (súčasnom Dome kultúry) ich za mesto uvítal mešťanosta Miloš Úlehla. „Dr. Blaho zdôraznil rozdiel medzi ich poslednou návštevou v roku 1912 a dneškom, Juraj Quotidián spomenul vzácne návštevy Skalice v minulosti a riaditeľ J. Úlehla ukázal na význam práce Scota Viatora pre naše oslobodenie. (Kronika Skalice 2, s. 75) V roku 1923 Scotus Viator opäť prichádza na Slovensko. V Skalici ho pripomenuli v rámci sokolských prednášok, keď 14. apríla 1923 odznela prednáška gymnaziálneho pedagóga, historika Rudolfa Hikla o Scotovi Viatorovi. (Kronika Skalice 2, s. 104) Fotografie svedčia, že navštevoval MUDr. Pavla Blaha i po tom, keď sa v roku 1921 presťahoval do Bratislavy. V roku 1927 MUDr. Pavel Blaho zomrel. V kondolenčnom liste Scotus Viator Gizele Blahovej píše: Dr. Blaho stal sa drahým každému, kto ho poznal – a kto ho na Slovensku nepoznal? – pre jeho vrúcneho a nadšeného ducha, okamžité pochopenie a zvláštny smysel pre všetky dobré ciele a najmä pre dobro Slovenska za tmavých dní pred úsvitom… Vždycky som cítil, že bolo niečo mladistvého a korenistého v ňom, niečo, čo patrilo zemskej hrude, voľačo neustále kvitnúce, niečo, čo ma vždy ubezpečovalo, že Slovákov nemožno zničiť, a to i v tých časoch, keď výhľad bol zachmúrený. A som presvedčený, že jeho temperament a výrečnosť často zabránily mnohým jeho priateľom zúfať… (Pácalt, M.: Skalický doktor, s. 18)
Na rok 1937 pripadlo 10. výročie smrti Pavla Blaha a 30. výročie príchodu Scota Viatora do Hodonína a Skalice. Z iniciatívy Moravsko-slovenskej spoločnosti k nim pripravovali oslavy Scota Viatora, ktorých vedenie prevzal výbor s dvomi sekciami; moravskou s predsedom, starostom Hodonína Jaroslavom Dobrovolským a slovenskou s predsedom Dr. Jánom Ďurovičom, skalickým evanjelickým farárom a súbežne rozsiahle oslavy MUDr. Pavla Blaha. Protektorom oboch bol predseda vlády Dr. Milan Hodža.
Z kroniky Skalice 3 (s. 62 – 64) vieme; že slávnosť Scota Viatora začala 2. mája v Hodoníne tzv. slovenským večierkom a pokračovala v Skalici večierkom českým. V Hodoníne vystúpili členovia Slovenského národného divadla Dr. Janko Blaho (ktorý osobne poznal Scota Viatora z dlhoročných rodinných kontaktov) s manželkou Helenou Bartošovou a Zdenko Ruth-Markov (hodonínsky rodák). Príhovor predniesol „Slovák, starý bojovník a súčasník týchto časov senátor Michal Tomík“ zo Skalice. Účastníci sa presunuli i na skalický „český“ večierok, kde s príhovorom vystúpil hodonínsky lekár a dejateľ, priateľ Scota Viatora i MUDr. Pavla Blaha MUDr. Josef Hrubý. V bohatom kultúrnom programe vystúpili Miešaný spevácky zbor s klavírom pod vedením Jaroslava Zmítka, Heroldovo komorné združenie z Hodonína, malý dievčenský zbor gymnázia, Skalický spevokol Rudolfa Zelíka, študentský orchester, zazneli úryvky z publikácií Scota Viatora a program ukončilo tanečné vystúpenie dorasteniek Sokola. Na druhý deň slávnosť vyvrcholila pri novom hodonínskom moste, kde sa stretlo mnoho hostí, zástupcov okolitých miest a obcí, inštitúcií, stredoškolskej a vysokoškolskej mládeže, skautov. Podľa kroniky sa tu zišlo do desaťtisíc účastníkov, zo Skalice šiel zvláštny vlak. Medzi hosťami bol aj armádny generál Josef Šnejdárek, s príhovormi vystúpili ThDr. Ján Ďurovič zo Skalice a Jaroslav Dobrovolský z Hodonína. Odhalili na moste pamätnú tabuľu s nápisom, „tu prechádzal v roku 1907 Scotus Viator na Slovensko, aby hájil pravdu a právo Slovákov“. Na ukončení slávnosti na sokolskom štadióne v Hodoníne sa zišlo (podľa predaných lístkov) trinásťtisíc návštevníkov. Na tomto podujatí, v kronike označenom (diel 3, s. 80, 93) ako manifestačné zhromaždenie za československú štátnu jednotu a slobodu, vystúpili ďalší rečníci a krojované skupiny predviedli v krásnom počasí svoje staré zvyky.
K oslavám tridsiateho výročia príchodu Roberta Setona-Watsona do Hodonína a Skalice vyšlo zvláštne číslo časopisu Moravskoslovenské pomezí Scotu Viatorovi, redigované vtedajším starostom Hodonína Jaroslavom Dobrovolským a ThDr. Jánom Ďurovičom zo Skalice, na ti-tulnej stránke s portrétom Scota Viatora od známeho moravského maliara portrétov Františka Ondrúška z roku 1924. Zachytáva ho z profilu jemnou kresbou rudkou a kriedou, v neformálnej pozícii s hlavou podopretou rukou, zahĺbeného do knihy. Nasleduje list Scota Viatora, ktorý poslal ako odpoveď na pozvanie Výboru pre oslavy Jaroslavovi Dobrovolskému (z Kyle House, Kyleakin, Isle of Skye) 10. apríla 1937. Píše: „Priznávam sa, že som jednak hlboko dojatý a jednak v rozpakoch pri myšlienke, že pokladáte túto udalosť za hodnú osláv. Je tomu skutočne tak, že som vždy vyhradil v mojom srdci zvlášť teplý kútik tak Hodonínu, ktorý som v predválečných časoch často navštívil a tam v dome drahého môjho zosnulého priateľa Dra Kolíska sišiel s mnohými vodcami Slovákov z Uhorska; ako aj Skalici, kde som sa stretol s nejedným verným a dobrosrdečným Slovákom, vrelo prijatý Drom Blahom, Drom Okánikom a inými. Málo kto z nás si v tých časoch vedel predstaviť, že v takom krátkom čase a tak radikálne sa zmení situácia po hroznej svetovej válke…“ Ospravedlnil sa, že pre povinnosti na londýnskej univerzite sa oslavy nezúčastní, ale navštívi Slovensko v lete. Úvod publikácie napísal okresný náčelník JUDr. Miloslav Kořínek ako predseda moravsko-slovenského výboru pre oslavy. V ďalšom príspevku Scotus Viator a Skalica ThDr. Ján Ďurovič chronologicky popísal formovanie jeho kontaktov a vzťahu ku Skalici, pričom vychádzal z dobovej tlače a najmä rozprávania priamych účastníkov podujatí a stretnutí s ním, najviac Gizely Blahovej, Emílie Boorovej, Michala Tomíka, Kristíny Smieskolovej a Márie Glásnerovej-Dřízhalovej. Celkovo obsahuje príspevky od 12 autorov, ich spomienky, hodnotenie významu práce Scota Viatora, historické črty i aktuálne postrehy z regiónu Skalice a Hodonína. Ďalšie číslo časopisu bolo venované MUDr. Pavlovi Blahovi.
Spoločenská atmosféra v roku 1938 bola napätá, sily v spoločnosti diferencované. Jedným z posledných spoločných moravsko-slovenských stretnutí pred druhou svetovou vojnou bolo slávnostné položenie základného kameňa plánovanej turistickej chaty v Zlatníckej doline neďaleko vrchu Čupy, ktorá mala niesť meno Scota Viatora, 17. júla 1938.
Vybudovanie chaty bolo najväčším plánovaným projektom Klubu československých turistov v Skalici, ktorý vznikol z iniciatívy pedagógov gymnázia 8. februára 1929. Predsedom klubu sa stal Dr. Hladký, od roku 1933 Dr. Ján Ďurovič, jednateľom J. Sedláček (neskôr Wernero-vá), pokladníkom Alexander Bystrovič, tajomníkom, neskôr jednateľom Miroslav Sylla. Členovia klubu osadili v roku 1929 tri turistické mapy v Skalici, jednu v Holíči, vyznačili prvé turistické chodníky a začali pre verejnosť pripravovať pochody. Najviac sa o projekt chaty zaslúžil Dr. Ján Ďurovič. Veril, že jej postavenie napomôže rozvoju turistiky, lyžiarstva a prinesie Skalici hospodársky prospech, posilní vzájomnosť moravských a slovenských obcí a ich obyvateľov. Pôvodný návrh vypracoval spolu so skalickým staviteľom Jozefom Doležalom Miroslav Sylla, pedagóg skalického gymnázia, neskôr bol nahradený návrhom architekta Dušana Jurkoviča v roku 1938. O slávnosti položenia základného kameňa chaty vyšli správy v súdobej tlači a popísaná je i v skalickej kronike (diel 3, s. 112 – 113). Scotus Viator sa slávnosti nemohol zúčastniť, ale týždeň predtým, 12. júla bol účastníkom slávnosti Československej jednoty a Štefánikovej spoločnosti v Luhačoviciach, odkiaľ ho Skaličania, starosta Ján Nejeschleba, notár Koloman Prekopp, senátor Michal Tomík pozvali a priviezli i s manželkou do Skalice. Mesto usporiadalo recepciu na radnici a vdova Gizela Blahová pohostila všetkých vo svojej záhrade, kde ho zástupcovia Turistického klubu oficiálne požiadali, aby sa chata mohla menovať jeho menom. Prvý zápis do pamätnej knihy chaty vpísal sám anglicky. V sprievode Róberta Kľačanského, Karola Mareša a Dr. Jána Ďuroviča pokračoval potom na ceste do Hodonína, kde mu pripravili privítanie veľkým krojovaným zhromaždením a v spoločnosti Ing. Štefana Janšáka na ďalšie slávnostné stretnutie do Bratislavy, odkiaľ odletel do Juhoslávie.
Na slávnosť na Čupoch sa účastníci 17. júla po doobedňajších Službách Božích dopravili viacerými spôsobmi, viezli sa na vozoch, autách, niekoľkokrát sa otočil autobus a peší vyrazili na cestu už ráno. Slávnosť sa konala o druhej popoludní, príhovorom ju otvoril hlavný iniciátor a organizátor ThDr. Ján Ďurovič, zakladajúcu listinu, ktorú vložili do základného kameňa, prečítal Miroslav Sylla a pri poklepaní základného kameňa nasledovali príhovory viacerých rečníkov zo Slovenska i Moravy. Kameň s nápisom 17. VII. 1938 vyhotovila skalická kamenárska firma Weissman. Počas podujatia symbolicky vypustili 800 poštových holubov, ktoré na Čupy pri-viezli vo veľkých klietkach konskými povozmi. Slávnosť skončili ľudovou veselicou s kapelou z Mokrého Hája, pri ktorej pekne pôsobili krojované dievčatá z okolitých kopaníc a obcí. Zo slávnosti zaslali pozdravné telegramy prezidentovi Benešovi, predsedovi vlády Milanovi Hodžovi, zemskému prezidentovi Jozefovi Országhovi a profesorovi Setonovi-Watsonovi. Chatu však už pre vypuknutie vojny nepostavili.
V zápise za rok 1938 kronikár Dr. Ďurovič konštatuje: A dnes naše úradné kruhy, že vo všetkom neschvaľoval politiku ľudovej strany, dali na index jeho meno! Aj z hodonínskeho mosta zmizla jeho pamätná doska, pred rokom len ta zasadená a musí zmiznúť aj jeho meno z ulice Scota Viatora, kde videl voľby staré v 1910 a zastal sa Slovákov pred svetom… (Kronika mesta Skalice 3, s. 113)
Počas druhej svetovej vojny prejavoval prof. Seton-Watson nesúhlas s mníchovskou dohodou a ohrozením územnej celistvosti Československa, jeho hlas však zanikol vo vojnovom hluku. Zomrel 25. júla 1951 v ústraní vo svojom dome na ostrove Sky a jeho meno na Slovensku na viac ako štyri desaťročia zastrelo mlčanie.
V celoslovenskom meradle sa mu dostalo niekoľko ocenení. V máji 1928 si prevzal profesor dejín na Univerzite v Londýne Robert William Seton-Watson od senátu Univerzity Komenského v Bratislave pamätnú medailu a diplom, 14. novembra 1928 mu Filozofická fakulta UK v Bratislave udelila čestný doktorát filozofie za vedecké a publicistické zásluhy, v Turčianskom sv. Martine si ho uctili čestným občianstvom. Pri príležitosti 30. výročia prvého príchodu na Slovensko ho i s manželkou v roku 1937 slávnostne privítali na viacerých miestach Slovenska, v Ružomberku mu odhalili na budove mestskej radnice pamätnú bustu. Pri stom výročí príchodu na Slovensko vydala v roku 2007 Slovenská pošta známku s jeho portrétom a pri príležitosti 130. výročia narodenia 22. júna 2010 mu bola in memoriam udelená Zlatá plaketa Ministerstva zahraničných vecí SR. Cenu prevzala jeho vnučka. V lete 2019 si ho Slovensko symbolicky uctilo pri 140. výročí narodenia pamätným vencom, ktorý položil veľvyslanec Slovenska v Londýne pri jeho hrobe.

Pramene a literatúra
MVSR, ŠATT, pracovisko Archív Skalica, Kronika mesta Skalica 2., 3., 4. diel.
Národný archív SR, Osobný fond Pavel Blaho, 3. korešpondencia, kartón 12.
Brezina, Peter: Skalica v rokoch 1918 – 1948. In: Skalica, Ed. Viera Drahošová, 2014, 1229 s.
Daniš, Vladimír: R. W. Seton – Watson, obranca práv Slovákov a iných utláčaných národov rakúskej monarchie. In: Studia Politica Slovaca, roč. 5, 1/2012, UPV SAV, Bratislava, s. 94 – 107.
Ďurovič, Ján: Scotus Viator a Skalica. In: Moravskoslovenské pomezí Scotu Viatorovi, 1937, s. 1-4.
Janšák, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II., Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1947, 526 s. + obrazová príloha.
Kolísek, Alois: Andrej Hlinka, Bratislava 1924, 32 s.
Kolísek, Alois: S Drom Pavlom Blahom (Zabúdané dokumenty), Bratislava 1927, 15 s.
Kolísek, Alois: Výstava slovenského umenia v Londýne. In: Nová domová pokladnica 1912, s. 114 – 115.
Pácalt, M.: Skalický doktor. K 80. narodeninám Dr. P. Blahu, Bratislava 1947, 95 s.
Moravskoslovenské pomezí Scotu Viatorovi. Publikace vydaná na paměť 30 letého příchodu Scota Viatora do
Hodonína a odtud do Skalice. Hodonín-Skalica, 1937, 26 s.