nedeľa, 16 mája, 2021
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

617 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria

0

Tlačová správa

Názov podujatia: Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria
Miesto: Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania: sprístupnenie výstavy od 4. decembra 2020
Kurátorka výstavy: Mgr. Dita Andrušková, PhD.

Záhorské múzeum v Skalici sprístupňuje vo svojich priestoroch od 4. decembra 2020 autorskú výstavu Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria. Výstava približuje rodinné zvyky späté s tromi kľúčovými momentmi v živote človeka: narodenie, svadba a pohreb. Vzťahujú sa k vidieckemu obyvateľstvu, ktorého prevažným zamestnaním bolo roľníctvo, z časového hľadiska ide o rozpätie 2. polovice 19. storočia – 1. polovice 20. storočia. Rôznorodosť rodinných obyčají ilustrujú bohatý zbierkový fond a archív Záhorského múzea v Skalici, doplnený fotografiami z archívov pamäťových a kultúrnych inštitúcií a súkromných osôb z oblasti Záhoria a Myjavy z konca 19. storočia – 70. rokov 20. storočia.

Prvá časť výstavy približuje zvyky vzťahujúce sa k žene v šestonedelí a s nimi súvisiace zbierkové predmety, ako posteľ šestonedieľky s kolískou, vyšívané kútne plachty a hrnce, detský obradový odev. Druhá časť výstavy približuje priebeh svadobného cyklu od príprav po posvadobné obdobie zahŕňajúce sviatočný obradový odev a doplnky, odevné komplety znázorňujúce nevestu a ženícha z okolia Holíča, ako aj ukážku svadobných darov a výbavy. Posledná časť výstavy približuje pohrebný cyklus z hľadiska rôznych úkonov, zvykov, ako aj celkového pohľadu na posmrtný život, zo zbierkových predmetov sú to najmä smútočný odev a obradové textílie, úžitkové a spomienkové predmety sakrálneho charakteru.

Noc múzeí 2020 – kvíz

0

Pri príležitosti tohtoročnej netradičnej Noci múzeí sme pre vás pripravili krátky nesúťažný kvíz, v ktorom si môžete vyskúšať, ako poznáte naše múzeum: https://www.quiz-maker.com/Q432XBNXC

Noc múzeí 2020 – Záhorské múzeum 115 videofilm

0
Noc múzeí 2020 je netradičná –  nemôžeme vás privítať v našich priestoroch osobne. Situácia nebola priaznivá ani v priebehu roka, nekonali sa plánované podujatia, ktoré sme pripravili k 115. výročiu nášho založenia.
Srdečne vás preto pozývame touto formou na malú prechádzku Stálou expozíciou Záhorského múzea.

Noc múzeí 2020

0

Noc múzeí 2020, ktorá sa mala pôvodne konať 16. mája 2020 sa z dôvodu vzniknutej pandemickej situácie presunula na sobotu 14. novembra 2020 a uskutoční sa v online podobe. Záhorské múzeum v Skalici sa do tohto podujatia taktiež zapojí formou prezentácie nového videofilmu o múzeu, ktorý vznikol pri príležitosti 115. výročia jeho založenia.

 

Hostinec na Vačkovej – Ing. Jozef Pavlásek, Mgr. Terézia Pavlásková

0
Hostinec na Temrajze

Podobne ako motoresty pri diaľniciach, stáli v minulosti pri frekventovaných cestách prícestné hostince. Takýto hostinec sa od nepamäti nachádzal na križovatke vo vzdialenosti 5 km od Zohora. Dnes sa tu nachádza križovatka s cestou a cyklocestou zo Stupavy, ktorá prechádza cez železnicu. Približne 600 m za týmto priecestím viedla v minulosti ku rieke Morave aj cesta z Mástu. Keď sa v rokoch 1889 až 1891 stavala železničná trať z Devínskej Novej Vsi do Kútov a Skalice, z dôvodu optimálneho spádu koľaje bolo nutné viesť časť trate v hlbokom terénnom záreze. Pretože cesta z Mástu križovala železnicu v mieste terénneho zárezu, bol nad železnicou vybudovaný most. Krajné podpory mosta boli murované z kamenných kvádrov a dve vnútorné podpory tvorili štvorice štíhlych drevených stĺpov. Mostné nosníky boli z ocele, mostovka a zábradlie z dreva. Most bol však v rámci rozsiahleho zabezpečovania štátnej hranice v 50-tych rokoch 20. storočia odstránený. Doteraz o ňom svedčí iba zachovaná kamenná podpora zo strany rieky Moravy.
Hostinec bol zaznačený už na mape prvého vojenského mapovania z rokov 1763 až 1785. Mapa uvádza značku budovy s nápisom „W.h“, čiže „Wirtshaus“ (hostinec). Na západnej strane, tesne vedľa hostinca, je na mape zakreslené slepé rameno rieky Moravy, do neho zo severnej strany (od Zohora) ústi potok (dnešný kanál Malina). Pri slepom ramene je napísané: „Theben See“ (Theben = Devín, See = jazero) a pod tým „Demres“. Toto označenie môže mať pôvod v nemeckých slovách „Damm“ (hrádza) a „Reise“ (cestovanie), lebo príroda tu vytvorila prirodzenú hrádzu rieke Morave. Keďže sa v minulosti tejto oblasti hovorilo Temrajz, možno predpokladať, že jej pomenovanie pochádzalo buď od uvedeného „Demres“, alebo od „Thebenreis“ (Theben = Devín, Reise = cestovanie). Kúsok od hostinca smerom na západ je na mape na rieke Morave označenie „Űberfuhr“ (kompa). Hostinec na Temrajze stál na vyvýšenom mieste a pod ním sa stretali cesty z okolitých dedín: zo Zohora cez Piesky, z Devína, Stupavy, Mástu, Vysokej pri Morave, a dokonca tu bola v prevádzke aj kompa do Rakúska s cestou do Viedne. Podľa tejto mapy sa nachádzali na slovensko-rakúskom úseku Moravy ešte ďalšie štyri kompy. Prvá prepravovala pri soche orlice nad rakúskou obcou Marchegg, druhá spájala obce Záhorskú Ves a Angern, tretia zabezpečovala prepravu pri Gajaroch a štvrtá pri Veľkých Levároch. Okrem uvedených piatich kômp vtedy viedli cez rieku Moravu do Rakúska dva mosty, jeden z Devínskej Novej Vsi do zámku Schloss Hof (v mieste dnešného „Cyklomostu slobody“) a druhý z Moravského Sv. Jána do Hohenau. Železničná stanica Devínske Jazero vznikla ako zastávka na železnici v rokoch 1889 – 1891, pretože z nej odbočovala trať do Stupavy. Bola pomenovaná podľa uvedeného slepého ramena rieky Moravy, ktoré ležalo 1,5 km od stanice.

Mapa z polovice 20. storočia

Názov Temrajz dnes už málokto pozná. Táto oblasť je ľudovo známa skôr ako Vačková. Chceli sme vedieť prečo, a tak sme siahli po matričných zápisoch. Podarilo sa nám zistiť, že už v polovici 18. storočia sa tu nachádzal hostinec, ktorý prevádzkovala stupavská rodina Vačkovcov. Podľa najstaršieho záznamu sa 3. septembra 1787 narodil na Temrajze Michal, syn stupavského rybárskeho majstra Michala Vačka a jeho manželky Alžbety. Alžbeta bola vnučkou organistu a riaditeľa školy v Zohore Jána Bartolomeja Vachovského. V Zohore sa 26. februára 1718 narodil aj Alžbetin otec, učiteľ a organista Jozef Vachovský. Michal a Alžbeta sa zosobášili v Stupave 16. novembra 1783. Hostinec na Temrajze, ktorý Vačkovci prevádzkovali, bol majetkom stupavského grófa Pálfiho. Michal Vaček bol hostinským a zároveň sa živil aj lovom rýb v Morave. Rybárstvo a prevádzku hostinca prevzali po ňom aj jeho potomkovia – syn Michal, vnuk Ferdinand, pravnuk Ernest a nakoniec Ernestova dcéra Ema. V matrikách 18. a 19. storočia nás zaujímali označenia miesta, kde sa rodili potomkovia rodiny Vačkovcov. Striedali sa tu názvy: Temrejsz, Thebenreise, Thebensee (Devínske Jazero v nemčine) a Dévenytó (Devínske Jazero v maďarčine). Dnes, po úpravách riečiska, sa nachádza na mieste bývalého slepého ramena (Devínskeho Jazera) len úzky kanál Malina, vlievajúci sa priamo do rieky Moravy.
Vnuk Michala Vačka Ferdinand sa narodil 19. októbra 1828 a 5. februára 1852 sa zosobášil s Teréziou Gašparekovou, dcérou stupavského kováčskeho majstra Antona Gašpareka. V ten istý deň sa sobášila aj Teréziina mladšia sestra Katarína. Jej manželom sa stal kováčsky majster Marek Masarovič, ktorý sa s rodinou natrvalo usadil v Zohore. Vačkovcom sa na Temrajze narodilo deväť detí. Najstaršia dcéra Mária sa vydala za učiteľa Ferdinanda Vrbu, syna stupavského tesára Cyrila Vrbu. Ferdinand Vrba sa stal riaditeľom školy v Marianke a neskôr v Devínskej Novej Vsi. S manželkou Máriou mali sedem detí. Druhorodená dcéra Vačkovcov Anna sa vydala za zohorského učiteľa Jozefa Laffersa, syna trnavského hudobníka Václava Laffersa. Manželom Laffersovcom sa narodil 8. septembra 1884 na Temrajze syn Július. Jozef Laffers pôsobil v nasledujúcich rokoch 1887 až 1895 ako notár v Záhorskej Bystrici, tu sa mu 17. novembra 1888 narodila dcéra Antónia, 27. novembra 1892 syn Jozef a 19. júla 1895 syn Konštantín. V roku 1895 sa Laffersovci vrátili do Zohora, kde sa im 17. októbra 1900 narodila ešte dcéra Mária. Ich syn Július si založil rodinu v Bratislave, Konštantín v Devínskej Novej Vsi a Jozef v Malackách, kde sa mu narodili synovia Jozef a Anton. Jozef sa stal lekárom a Anton lesným inžinierom.
Najmladšie dieťa Ferdinanda a Terézie Vačkovcov Ferdinand sa stal taktiež učiteľom. Od 24. mája 1892 až do svojej smrti 1. júla 1911 vyučoval na ľudovej škole v Zohore. Jeho pomník s fotografiou sa nachádza na cintoríne v Zohore pri hlavnom kríži.

Ferdinand Vaček

Ernest Vaček, ktorý zdedil po otcovi rybárske remeslo a prevádzku hostinca, sa zosobášil 8. februára 1888 s Františkou Szimethovou z Marianky. Bola dcérou Jozefa Szimetha, pôvodom z Rakúska, nájomcu pôdy v Marianke, patriacej kniežacej rodine Schwarzenbergovcov. Szimethovci v Marianke boli blízka rodina podnikateľa Antona Szimetha v Borinke, ktorý prevádzkoval mäsiarstvo a hostinec v Borinke. Jeho manželka Emília, rodená Tenglerová, bola dcérou majiteľa výrobne pušného prachu v Borinke Eduarda Tenglera. Po zániku výroby pušného prachu Anton Szimeth po dohode s Eduardom Tenglerom vybudoval v areáli bývalej manufaktúry turistický domov so záhradnou reštauráciou a ubytovňou. Najväčším lákadlom pre turistov sa stala návšteva zrúcaniny hradu Pajštún a okolia.

Na Temrajze, druhá zľava Františka Vačková, rod. Szimethová

Ernestovi a Františke Vačkovcom sa na Temrajze narodilo päť detí: 11. novembra 1888 Emília, 2. júna 1890 Ernestína, 21. marca 1892 Mária, 16. januára 1894 Anton, ktorý zomrel ako polročný a 31. októbra 1895 sa narodil Karol, ktorý sa ako jedenásťročný nešťastne utopil v rieke Morave. Krstnými rodičmi všetkým deťom boli manželia Anton Szimeth a Emília Tenglerová z Borinky. Ernest Vaček sa dožil iba štyridsaťpäť rokov, zomrel 12. novembra 1910. Prevádzka hostinca zostala na pleciach jeho manželky Františky a ich troch dcér. Najstaršia Emília (Ema) zostala slobodná a stala sa poslednou prevádzkovateľkou hostinca. Mária sa 19. marca 1916 vydala za Júliusa Latiča z Lábu, bývali však v Stupave, kde bol Július panským poľovníkom. Ernestína si 30. októbra 1932 zobrala Jozefa Brokesa, revírnika stupavského grófa Ľudovíta Károlyiho. Jozef Brokes sa narodil 18. júna 1902 v horárni v Lozorne, kde bol jeho otec lesníkom. Po ňom aj prevzal lesníctvo. U tejto sestry v Lozorne dožila svoj život Ema Vačková, je tam tiež pochovaná.
Novinár a spisovateľ Štefan Horský, ktorý ako syn železničiara vyrástol v železničiarskom domčeku v Devínskom Jazere, spomína na svoje detstvo a na hostinec na Temrajze, čardu, kam často chodieval. Temrajz – Vačková bola pre neho miestom, kde sa stretali už od nepamäti cesty stupavských, bystrických, mástskych a ostatných gazdov, idúcich za kosbou voňavého sena na vychýrené hajpródske lúky, aby ho mohli ako žiadaný artikel predávať na viedenskom Sennom rínku. Pred hostincom bolo priestranstvo, ktoré umožňovalo odstaviť veľké množstvo sedliackych vozov. Dnes už jediným pamätníkom tohto miesta zostala studňa, ktorá sa vtedy nachádzala na kraji dvora pri plote. Horský opisuje hostinec ako rozložitú prízemnú budovu s veľkou vstupnou miestnosťou s kamennou dlažbou a otvoreným ohniskom vzadu uprostred. Naľavo sa vchádzalo do krčmárskeho výčapu – šentýša s hrajúcim orchestriónom. Napravo od vchodu bola kuchyňa, kde sa zvŕtala majiteľka Ema pri vyprážaní rýb a varení chutných jedál. O prísun rýb sa staral pomocník Mišo, ktorý vypomáhal po smrti majiteľa Ernesta. Celý týždeň sa tu zastavovalo veľké množstvo ľudí, prechádzajúcich z rozličných dôvodov okolo a koncom týždňa sa tu stretali mladí ľudia z okolitých obcí, aby sa zabavili pri hudbe a voňajúcej čerstvo vysmážanej rybke, práve ulovenej v niektorom z ramien Moravy, nazývaných graby. V ponuke jedálneho lístka hostinca bývala aj hydina, dochovaná na dvore.
Štefan Horský spomína na rozprávanie starej pani Františky Vačkovej. Podľa neho sa medzi predkami Vačkovcov tradovalo, že v dávnej minulosti plávali po Morave šífy. Boli to lode s plochým dnom, ktoré vozievali náklad uhlia, dreva, soli a tabaku z Devína do Hodonína. Soľ sa takto prepravovala zo Salzburgu v Rakúsku až na Moravu. Proti prúdu Moravy ťahali náklad po celej trase kone alebo mulice. Podľa pani Vačkovej sa táto preprava uskutočňovala ešte aj začiatkom 19. storočia.
Temrajz a jeho okolie sa v prvej polovici 20. storočia stalo obľúbeným výletným miestom mladých ľudí z okolia. Vyhľadávali hlavne pieskovú pláž pri ústí rieky Morávky, kde sa slnili, kúpali, opekali si slaninku a hrali sa loptové hry. Dnes nájdeme na tomto mieste už iba ústie upraveného toku Maliny, pritekajúceho sem od Zohora.
Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, keď bola Nemcami zabraná bratislavská Petržalka s kúpaliskom LIDO, objavili vo veľkom toto výletné miesto aj mladí ľudia z Bratislavy. Do Devínskeho Jazera sa doviezli v preplnenom vlaku a odtiaľ to bol už len kúsok pešo k Temrajzu. Podľa spomienok Štefana Horského tu bolo možné stretnúť aj mnohé známe bratislavské osobnosti, ako spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ktorý sem chodil chytať ryby – beličky a pripravoval si ich podľa vlastného receptu. Svojskú pečať tomuto výletnému miestu dodávala aj prítomnosť slávneho Schönera Náciho s jeho charakteristickým rozprávaním vtipov.
Toto miesto, vzdialené len 5 kilometrov od Zohora, sa stalo jedným z obľúbených cieľov školských výletov zohorských detí. O jednom z nich svedčí fotografia zohorských dievčat, člnkujúcich sa spolu s učiteľkou Irenou Majcherovou. V pekné nedeľné odpoludnia tu nachá-dzali oddych a rozptýlenie aj zohorskí učitelia. Posedeli si pri rybacej pochúťke, harmonike, cigánskej hudbe a ozembuchu a iste sa aj zvlažili v rieke Morávke. Zachovali sa viaceré fotografie. Raz stoja spolu s farárom Zemaníkom na drevenom moste nad železnicou neďaleko hostinca na Temrajze, inokedy odpočívajú na lúke pri vode.

Výlet zohorských žiačok na Temrajze v roku 1944 s učiteľkou Irenou Majcherovou

Škoda, že po vytvorení železnej opony začiatkom 50-tych rokov 20. storočia došlo k násilnej likvidácii hostinca na Temrajze a vysťahovaniu jeho obyvateľov. Tým sa prerušila stáročná niť, ktorá od nepamäti dodávala tomuto miestu špecifický kolorit, prispievala ku hospodárskemu, spoločenskému a kultúrnemu životu tohto záhorského primoravského regiónu. Skaza miesta bola dovŕšená v 60-tych rokoch, keď bola zlikvidovaná aj chátrajúca budova hostinca, ktorú sme už odvtedy ani na okamih nemohli zazrieť po ceste vlakom zo Zohora do Bratislavy.
Použité zdroje
BREZINA, P.: Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky. In: Záhorie 4, r. XXIX, 2020, s. 22-26.
GREGUŠ, M.: Pracháreň v Borinke. In: ročenka STUPAVA, ročník I./2005, s. 26-28.
HORSKÝ, Š.: Vačková – výletné miesto Stupavčanov. In: ročenka STUPAVA, ročník IV./2008, s. 63-69.
Skeny originálov matrík na internete: https://familysearch.org/

Smutná správa o Jánovi Kučerovi – PhDr. Viera Drahošová

0
Pamätná pohľadnica (predná strana), vydaná rodičmi Jána Kučeru

Na Záhorí vznikli po skončení prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období pamätníky obetiam prvej svetovej vojny takmer v každej dedine. Záhorské múzeum začalo v rámci širšie koncipovaného projektu v roku 2014 s prípravou kníh Prvá svetová vojna a Záhorie (2015), Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (2019) s nádejou, že sa podarí priniesť čo najucelenejší obraz o obetiach konfliktu zo záhorskej oblasti – s menami padlých a u ktorých sa bude dať, i ich podobou. Problém je však zložitejší a údaje nie sú kompletné ani po viac ako sto rokoch. Pri tvorbe zoznamov padlých vojakov pre pamätníky išlo o notársky overené údaje, (pre skalický ho vypracoval hlavný notár Július Dzurányi), no v dôsledku vtedajších pomerov nie sú úplné a vyskytujú sa v nich chyby. Pokiaľ pozostalí na pamätníky nedali fotografie padlých, prípadne sa robili bez fotografií, zostáva ich podoba uchovaná len v rodinných archívoch.
Rodinní príslušníci a súčasníci, ktorí mali životný záujem o informácie o osudoch svojich najbližších, sa ich často nedočkali. Úradnou cestou, telegramom dostali oznámenie, v ktorom bolo vyrozumenie o smrti. Niekedy však zostali bez príbuzného, aj bez informácie, či žije, čo sa s ním stalo. Krátko po vojne nemali veľa možností dozvedieť sa viac; v dobe chudoby, existenčných starostí, neusporiadaných pomerov nemohli vycestovať a nevedeli kam, kde sa pýtať. S odstupom času bolo možné požiadať o úradné vyhlásenie za mŕtveho. Prišla druhá svetová vojna a potom štyri desaťročia, ktoré neboli naklonené tejto problematike. V súvislosti so stým výročím vypuknutia vojny, predovšetkým však sprístupnením vojenských archívov a databáz, sa zdvihla vlna záujmu o prvú svetovú vojnu. Elektronizácia dát a internetové prepojenie umožňuje postupne rekonštruovať osudy na jednotlivých frontoch. Účastníci vojny a súčasníci už nie sú medzi nami, v drvivej väčšine ani generácia ich detí, napriek tomu ešte v niektorých rodinách uchovávajú pamiatky na svojich dedov. Ako prejav úcty a príspevok k historickému poznaniu tohto obdobia ich treba dokumentovať a chrániť. Zároveň sú mementom pre budúcnosť a varovaním pred krutosťou a utrpením, ktoré vojna prinášala.
V materiáloch získaných od MUDr. Adriána Nečasa pri príprave výstavy o tesárovi a rezbárovi Jánovi Blahovi zo Skalice (výstava Žili v Skalici v Záhorskom múzeu v roku 2017) sa nachádzali i dve pohľadnice so vzťahom k Jánovi Kučerovi. Praneter Jána Kučeru Ľudmila Čulenová (rod. Karenovičová) a synovec prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD. poskytli ďalšie údaje, fotografie a korešpondenciu, na základe ktorých sa podarilo vytvoriť jeho krátky profil.
Ján Kučera sa narodil 3. februára 1893 v Skalici Pavlovi a Anne (rod. Lukaščíkovej) Kučerovcom. Rodina žila na dolnom konci Potočnej ulice v dome č. 134. Mal sestru Máriu a po ňom sa narodili ďalší súrodenci, z ktorých Štefan, Pavel a Anna sa dožili dospelosti. Starý otec Ľudmily Čulenovej Štefan Kučera bol taktiež odvedený na front prvej svetovej vojny a vo vyššom veku vnučkám často rozprával vojenské zážitky a spomínal na svojho staršieho brata.
Ján vyrastal a do školy chodil v Skalici. Pracoval na rodinnom hospodárstve. V roku 1903 vznikol v Katolíckom kruhu mládenecký spolok, ktorý viedol predseda a stal sa ním zvolený alebo rešpektovaný mládenec. V bližšie neurčenom roku až do odchodu na front ním bol Ján Kučera. Povinnosťou mládencov bolo pomáhať pri organizovaní podujatí Katolíckeho kruhu, tanečných zábav, tradičných zvykov, sledovať a usmerňovať správanie mládeže a dodržiavanie pravidiel mládeneckého života.

Ján Kučera (tretí zľava) s mládencami pred vojnou

31. júla 1914 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, vojenskú službu konali ročníky 1890 – 1892, okrem nich povolali záložné ročníky 1882 – 1889 i nováčikov z ročníka 1893. Ján Kučera bol pri odvode vedený ako slobodný roľník rímskokatolíckeho vyznania. Narukoval k 14. poľnému delostreleckému pluku, ktorého veliteľstvo, I. a II. oddiel pred vypuknutím vojny sídlili v Bratislave (vtedy Prešporok) a veliteľom bol podplukovník Joseph Kralowetz. V júli 1914 pluk tvorilo 62 % Slovákov, 22 % Maďarov a 16 % ostatných národností, v auguste 1914 bol zaradený v zostave 14. poľnej delostreleckej brigády 14. pešej divízie (V. armádny zbor) a určený pre front v Haliči proti Rusku.
V máji 1915 prešlo Taliansko od Trojspolku na opačnú stranu konfliktu a zaútočilo na Rakúsko-Uhorsko. Vznikol Sočský front a viac ako dva roky (od mája 1915 do jesene 1917) sa bojová línia vinula od Álp údolím rieky Isonzo (Soča po taliansky) až po Jadran a ani po 11-tich bitkách Taliansko nedosiahlo prelomenie frontu. Slovenskí vojaci sa na talianske bojisko dostávali vo väčšom počte až po presune jednotiek z východného frontu v roku 1916 a 1917. Krátko pred vypuknutím 10. ofenzívy pri Soči sa sem dostali aj 71. trenčiansky a 72. bratislavský peší pluk spolu so 14. delostreleckým plukom, ktorý mal nadpolovičné zastúpenie Slovákov. Pridelení boli k 5. c. a k. armáde generála Svatozara Boroeviča von Bojna, ktorá zabezpečovala centrálne pásmo frontu. Boje na rieke Soči boli ťažké, počet obetí na oboch stranách predstavoval desaťtisíce vojakov pri každej z bitiek.
Ján Kučera padol 27. mája 1917 pri Kostanjevici v Prímorí počas 10. bitky, ktorá bola roz- pútaná 12. mája 1917 dvojdňovým delostreleckým bombardovaním a skončila 8. júna 1917. V posledných chvíľach bol pri ňom kamarát, budúci manžel sestry Márie Viktor Jančík (stolár zo Skalice), ktorý smutnú správu oznámil rodine:
„List pisani 27. V. 1917, P.B.J.K.
Cťeni Pan a Paňi Kucsere! Primite odemja Srdečne Pozdraveňi a navedomi vam davam stehoto našeho nebespečenstva, že vaš mili Sin Janek dneskaj pred jednu hodinu, to je 27. Maja o 4 hodinach umrel. 3 rani dostal ot Granata 3 krat si oddechel a bil chudak Neboštik. Dneskaj je naš deň neščasni, zafčas rána sme mjeli velku stratu, aj jeho 3 kamene uderili, mja len jeden. Tak smesa rospravjali, že kebi sa len nam ňič vicej nestalo, tak bi bilo dobre, ale ket par doletelo, tak sme sa uš dekovali. Tak povidal, že sa uš tak bojí, ket nekeri nablisko plešťi, ale ajho to hudaka trefilo. Luto je mjeho velice, lebo sme bili velice dobri Kamaradi, ale šak ne len mje je ho luto ale každemu, proto lebo bil veseli a poradni Človek. Tak vas ešce ras Srdecsňe Pozdravuju a nehňevajte sa namja že vam taku smutnu novinu mosim otpisat. Srdečni Pozdrav na vase Ceri a Sinu. z Bohem zostavam vaš Pratel Viktor Jantsik.“ (Oslovenie a slová „umrel“ a „Neboštik“ sú zvýraznené podčiarknutím, pôvodná obálka sa nezachovala – v archíve Bohumila Chmelíka.)
Pokus prekonať front sa pripravoval na 19. august, no rozhodla až 12. bitka, známa ako bitka o Caporetto, ktorá prebiehala od 24. októbra do 7. novembra. Bola veľkým, zároveň však posledným úspechom nemecko-rakúsko-uhorských síl. Od 1. do 10. novembra tlačili víťazi porazené talianske vojská až k povestnej rieke Piave, kde sa front zastavil.
O kontaktoch a priateľoch Jána Kučeru čiastočne svedčí korešpondencia. Nachádza sa v nej pohľadnica Pozdrav ze Křtin, mariánskeho pútnického miesta 15 km severne od Brna, ním písaná a adresovaná sestre Márii Kučerovej z púte v roku 1911: „Mila Marko, primi srdečne pozdraveni od Pani Marie, pozdraveni od Terky Hrankovej, zdravi sme fšeci, je nás 88. Pozdravuju aj Feru. Dovideňa, zbohom.“ Ďalšie sú už z obdobia vojny, Jánovi adresované alebo ním zasielané z troch rôznych poľných pôšt, zrejme v súvislosti s presunmi. V júni 1916 píše kartu domov: „Mili rodiče, srdečne vás šetkih pozdravujem. Ja su chvála Bohu zdravi, kereho zdravja aj vam mockrat z srdca vinšujem, ešte raz vás pozdravujem, dobre sa majte, zbohom, Johan.“ Dňa 25. júna 1916 Ján Kučera píše a 27. júna posiela (K.K. Feldkanonen Reg. No 14, Batterie No 1, Feldpost 59) pohľadnicu Jánovi Blahovi (Potočná ulica, Skalica), ktorý mal tiež narukovaných dvoch synov Jána (1891 – 1975) a Pavla (26. 10. 1894 – zahynul v ruskom zajatí, do ktorého padol 31. 1. 1916, neskôr vyhlásený za mŕtveho): „Milí kmotri, srdečne vás pozdravujem a tešilo by mja, kebi vás tíhto mojich pár rádku pri dobrem a stálem zdravju natrefit mohlo. Já su chvala Bohu zdravi, ktereho zdravja aj vam všetkim ze srdca prejem. Noveho vam nemam co písat, tak vás ešte raz srdečne pozdravujem, dobre sa majte, Zbohom.“ Na pohľadnici sú dve fotografie, na jednej je vyfotografovaný sám, rukou opretý o hlaveň dela, na druhej spolu so siedmimi oddychujúcimi vojakmi v pozadí s delom.

            Ján Kučera (sedí vpravo) so spolubojovníkmi pred delom

Dňa 5. júna 1916 Jánovi (KuK Feldkanonen No 14, I. Batterie, Feldpost 59) posiela kartu Ferdinand Halenka (KuK Brigade Bäck 92, Feldpost 52): „Muj nejmilejší kamaráde, prími ode mja tento najsrdecznyejsí pozdraf ze srdecznú szpomínku. Já Tja moc krát srdeczne pozdravuju. Já su chvála pánu Bohu zdravi, kereho aj tebje ze srdcza vinšuju a preju. Muj mili kamaráde, tadi je fotografija, to je fotografované v poli. Tak zavirám mojich pár rátku a ešče tja mockrát pozdravuju. Zbohem kamarade a pis co najskur.“
Pohľadnicu s fotografiou vojenskej hudobnej kapely poslal Jánovi 12. septembra 1916 kamarát Michal Polakovič (I.R.No. 19, Musik b. 2 Armeekomando, Feldpost No 332) už na poľnú poštu s iným číslom (Jan Kucsera, K.K. Feldkanonen Reg. No 14, Batterie No 1, Feldpost 361): „Milý Johan, zdeluji ti, že sem listek ot tebe obdržal, už sem mislel že ani nežiješ, šak já vím jak to tam vipádá. Nám je dobre, hrajem v Armeekomando v Rusku. To víš, holek jak much, aš se to lepí na teba. Z ameriki nic nevím, co je to, snát se uš povidávali, ale zato nic, snát se ešče neco najde na špičku. Mislim, že pojedem brzi na orláb na ti hodi. Pozdrav od K. Hrivňáka, zde ti posílam tú našu kapelu, to sme ešče u Zalovic (poznámka red.: Slovinsko). Nazdar, piš brzi, Michal.”
Ďalší zachovaný pozdrav mu Michal Polakovič zasiela 17. mája 1917 (I.R.No 19. Musik b., Feldpost 4) už na iné číslo poľnej pošty (Kučera Ján, K.K. Feldkanonen Regm. No 14, Batterie I, Feldpost 415): „Milý Kamarád, Prijmi mnoho srdečných pozdravú z dovolenej. Zde Ti zasílám moji podobenku, to jest ešče tá lonejší, uš se nám to krátí. Škoda, to by sa užívalo, ty krásne večeri, chodím na spacír každý den. Pozdrav od Sk. devčat. Píš brzi. Nazdar Michal.“
Karta od sestry Márie na tú istú poľnú poštu (Kucsera Janos K.K. Feldkanonen Reg. 14, B I, Feldpost 415) už Jána Kučeru živého nezastihla. Písala mu v ten deň, keď padol (27. mája 1917) a poslala deň po jeho smrti 28. mája 1917. Karta bola vrátená do Skalice. Políčko adresáta je prelepené papierom s nápisom v maďarčine Neznámy (Ismeretlen), naspäť (viszor) Szakolca, Tábori Postahivatal 415, 5. jun 1917: „Milí Bratre, primi od nas srdečne pozdraveňi a dobropraňi. Mi sak chvala Bohu zdravi sme, kereho zdravja aj tebje ze srdca vinšujem a na vědomi ti davam: ten list aj tu kartu, ten pozdraf k svatkom sme dostali. Veru sme aj plakali, ale mosime žit nadyeji, snat da Panbu nekedi lepšich času, enom budyte trpezlivi. Pitaš pak, sak ti tento tiden neco pošleme, sme včeraj zabijali. Sak mas dva paki poslane 9 teho, 16 teho ale mislim, ket ste nemjeli casu, snat ich dostanes. Pisala sem ti aj list aj tatiček …tich 20 korun dostali aj tu vestu mi Jursa dal. Ujheli 18 teho je raneni do nohi, nevedya jak moc, to im nepisal, ani nevedyel, kam pujde. Štefan nam píše, na orlap včil nedonde, že pujde s konem za Panem na frontu. Tabak sak spravuju sak ket mas chvilku čas enom nam piš, bar aj enom par radku. Tu bilo velice sucho, ale už dva dni prší, okopavame repi a naši jezďa do hor …vas pozdravujem a secko dobre ti vinšujem. Zbohem, dobre sa mivaj a na nas a na Pana Boha nezapominaj sestra Mariška.“ Z povzbudzujúceho textu sestrinho listu vidno, že situácia na fronte bola pre Jána ťažká. Pomáhali mu ju znášať listami i zásielkami potravín a iných potrieb.
V posledný rok vojny 4. marca 1918 posiela Pavlovi Kučerovi (otcovi Jána a Štefana) kartu z Trenčína Ludvík Tomík: „P.B. Ježiš Kristus, stríčku Kučero! Prijmite ode mja tento srdecni pozdrav a milu vzpominku. Ja sem chvala Bohu posavat zdravi, kereho zdravja i vam i vašmu sinovi Pištovi preju. Sem v marškompaniji, sme uš nachistani, uš čekame každú hodinu telegram. Kde je Pišta, je zdravi? Ja idem za nebohim Jankem na Talijansko… Ešče s jednim najsrdečnyejsim pozdravem na vas vseh domacih vzpominam a zbohem ostavam vas pritel Ludvik Tomík. Nazhledanou.“
Sestra Jána a Štefana Kučerovcov Mária si neskôr zobrala Viktora Jančíka, korešpondencia medzi nimi prebiehala už počas vojny: Viktor jej 15. septembra 1917 píše: „Milá Mariško! Prijmi ode mja srdečne pozdraveni a preju ti dobre povedeni, ktere aj ja posavat mam. Ja su esče furt ve Vidni a aš na druhi tiden pojedu naspatki. Nového tu neni nic takeho, len je mje smutno za Tebu. Ešče Ťa pjekne pozdravuju a ostavam Tvuj verni Viktor. Zbohem, dovideňa a srdečne pozdraveni na milich rodiču a na Marišku.“ Na pohľadnici 2. júna 1918 mu Mária píše: (Viktor Jantsik, KuK Feld.Ka.Reg 2, Batt2, Sch.. Schule F.P 561) „Navedomi ti davam, list co bil pisany 26 aj kartu 22 sem včeraj dostala, za kere ti srdečne dyekuju. Jaki paklik sem dostala, sem ti uš písala ale paltre (?) tam nebylo, snat neni ešte hotove, šak ked ho dostanu, potom ti odpišu. Noveho ti nemam co pisat, chodyime z Marutku do vinohradu, ale tu je tak zima, obute a ve vinohradoch mosime dyelat. Tušim sa ten svjet narubi obraca. Mi šak chvala bohu zdravi sme, kereho aj tebje ze srdca vinsujem. Srdečne pozdraveni od všeckich aj od Maruhi. Zbohem Mariš.“ Márii prichádzali z frontu i karty od brata Štefana a iných známych.
Ján Kučera bol povýšený na slobodníka, získal dve vyznamenania, z ktorých jedno bola medaila za statočnosť. Po jeho smrti rodičia v tlačiarni Jozefa Teslíka vydali pohľadnicu s fotografiou a textom: Na pamiatku nášho drahého syna Jána rodine a priateľom. Janko Kučera, narodený v Skalici dňa 3. februára 1893 padnul na poli cti na italskej fronte 27. mája 1917, pochovaný v Primorí v Ivangrade. Predsedovi mládencov „Kat. Kruhu“ dobrému synovi Večná pamäť!!

            Pamätná pohľadnica (zadná strana s
            nápisom), vydaná rodičmi Jána Kučeru

Ani jeho kamarát Michal Polakovič (3. máj 1892 Skalica) sa nedožil konca vojny, zomrel na zápal pľúc 17. októbra 1918 a pochovaný je na skalickom cintoríne. Poznali sa s Jánom z pôsobenia v Katolíckom kruhu, pri ktorom účinkovala Hudba pána Veselého, v nej hrali v liste spomenutý K. Hrivňák (po vojne mal vlastnú kapelu) a Michal Polakovič. Michal Polakovič bol podľa korešpondencie odvedený k 19. pluku pechoty, k 2. bataliónu do plukovej hudobnej kapely. Dosiahol hodnosť čatára a získal dve vyznamenania: Karolov vojenský kríž, ktorý bol zriadený 13. decembra 1916 ako výraz vďačnosti a ocenenia vojakom, ktorí „aj napriek nepriaznivej situácii statočne a neohrozene bojovali proti nepriateľom a boli aspoň 12 týždňov nasadení na fronte vo formácii nižšej ako brigáda, čo zaručovalo ich priamu účasť v boji“ a železný Záslužný kríž zriadený cisárom Františkom Jozefom I., ktorý bol udeľovaný za vojenské zásluhy v poli nižšie postaveným hodnostiam.

Pramene a použitá literatúra
Ďakujeme za poskytnutie korešpondencie, fotografií a informácií Ľudmile Čulenovej, rod. Karenovičovej a prof. MUDr. Bohumilovi Chmelíkovi, PhD. Hodnosti a vyznamenania podľa fotografií určil PhDr. Richard Drška.
Pri prepise korešpondencie sme pre lepšiu zrozumiteľnosť čiastočne upravovali diakritiku, do obsahu sme nezasahovali.
Padlí a zomrelí vojaci, zoznam. Kronika Skalice 2, s. 43 – 49, MVSR, ŠA Trnava, pracovisko Skalica.
https://www.valka.cz/Pluk-polnich-kanonu-c-14-1908-1918-t51326

Záhorie 5/2020

0
Senník na Kovalovských lúkach. Foto: Viera Drahošová

PhDr. Richard Drška: Humanista Eliáš Berger/Perger a jeho väzby ku Skalici
PhDr. Mária Zacharová: Chlieb náš každodenný. Jedlo a pitie malackých františkánov v novoveku
PhDr. Viera Drahošová: Smutná správa o Jánovi Kučerovi
Ing. Jozef Pavlásek, Mgr. Terézia Pavlásková: Hostinec na Vačkovej
Ivan Thebery: Výročie búrlivých udalostí zo Šajdíkových Humeniec
Pavol Vandelia: Záhrada Bielych Karpát

Nové knihy / Správy
Letohrádok – Sokolovňa – Múzeum Senica (PhDr. Richard Drška)
Odhalenie pamätnej dosky Johanke Hrebendovej-Bórikovej vo Vrbovciach (PhDr. Peter Brezina)
Späť do lavíc (Mgr. Ľudovít Košík)

Uzavretie múzea pre verejnosť

0

Na základe aktuálnych protiepidemických opatrení bude Záhorské múzeum v Skalici od soboty 24. 10. 2020 až do odvolania uzatvorené pre verejnosť.

Ocenenie knihy Prvá svetová vojna a Záhorie – pamätníky obetiam v regióne v súťaži Slovenská kronika 2020

0

Tešíme sa, v celoštátnej súťaži Slovenská kronika 2020 získala kniha Prvá svetová vojna a Záhorie – Pamätníky obetiam v regióne autorov Petra Brezinu, Róberta Svíbu a kol., ktorú vydalo Záhorské múzeum v roku 2019, hlavnú cenu medzi monografiami v kategórii monografia o svetských či sakrálnych stavebných pamiatkach, pamiatkach ľudovej architektúry, národných kultúrnych pamiatkach a pod.

Súťaž organizuje Národné osvetové centrum v spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou, Slovenským národným múzeom a Združením miest a obcí Slovenska.

Výsledky celoštátnej súťaže Slovenská kronika 2020

Video k vyhodnoteniu súťaže Slovenská kronika 2020, ktoré sa vzhľadom na pandemickú situáciu nemohlo uskutočniť verejne. Monografiám sa venuje od času 14.55.

ZRUŠENÉ – Imrich Kotvan (1910 – 1984), rodák z Trnovca pri Holíči – vedecká konferencia

0

Konferencia Imrich Kotvan (1910 – 1984) rodák z Trnovca pri Holíči, ktorá sa mala konať v sobotu 26. septembra v Trnovci, bola z  dôvodov zvýšeného rizika nákazy vírusom Covid-19 zrušená.

Srdečne Vás pozývame na vedeckú konferenciu venovanú osobnosti Imricha Kotvana a jeho rodnej obci Trnovcu, ktorá sa uskutoční v sobotu 26. septembra 2020 od 9.00 hod. v Trnovci.

Zatvorenie počas sviatkov

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že počas sviatkov 1. a 15. septembra bude Záhorské múzeum v Skalici zatvorené.