Témou výtvarneho workshopu pre dospelých pod vedením sochára Milana Flajžíka bude autoportrét. Využite možnosť, ako si zdokonaliť techniku a okrem iného aj priestor pre hlbšie sebapoznanie. Zachytiť svoju osobnosť bude výzva. Príďte si oddýchnuť v utorok 23. septembra 2025 od 16.30 k nám do múzea.
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:sobota 20. septembra 2025 od 10.00 do 18.00 hod.
Záhorské múzeum v Skalici i v tomto roku organizuje už tradičné podujatie Deň otvorených dverí pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva a Skalického jarmoku 2025. Podujatie sa bude konať v sobotu 20. septembra 2025 od 10. do 18. hodiny v priestoroch Záhorského múzea v Skalici.
V rámci programu budú pre návštevníkov zdarma sprístupnené aktuálne výstavy Z najnovších akvizícií a Pavel Blaho, každú celú hodinu Stála expozícia múzea so sprievodcom a uskutoční sa premietanie dobových filmov o Skalici.
Názov podujatia:Komentovaná prehliadka výstav „Z najnovších akvizícií“ a „Pavel Blaho“
Organizátori: Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:streda 17. septembra 2025 o 16.00 hod.
Výstavami bude sprevádzať etnologička Dita Andrušková.
Záhorské múzeum v Skalici srdečne pozýva všetkých záujemcov na komentovanú prehliadku aktuálnych výstav „Z najnovších akvizícií“ a „Pavel Blaho“ pripravených pri príležitosti 120. výročia svojho založenia.
Návštevník sa oboznámi s najcennejšími novonadobudnutými zbierkovými predmetmi získanými prevažne v tomto roku. Patria k nim súbor lekárnických nádob a škatuliek lekárne milosrdných bratov v Skalici, ukážky západoslovenskej fajansovej produkcie a vyšívaného ľudového odevu zo Záhoria. Unikátne sú aj cechové pečatidlá zo Skalice a Sobotišťa a ukážka osobných predmetov maliara Júliusa Koreszku.
V druhej časti predstavíme bohatú činnosť a široký záber aktivít zakladateľa nášho múzea. V kontexte zberateľstva a múzejnej činnosti sú sprístupnené najmä ukážky džbankárskych výrobkov a holíčskej fajansy, ktoré pochádzajú z pôvodnej zbierky MUDr. Pavla Blaha.
Pri príležitosti 120. výročia založenia Záhorského múzea v Skalici sme od dnes pre našich návštevníkov sprístupnili dve výstavy 𝒁 𝒏𝒂𝒋𝒏𝒐𝒗𝒔̌𝒊́𝒄𝒉 𝒂𝒌𝒗𝒊𝒛𝒊́𝒄𝒊𝒊́ a 𝑷𝒂𝒗𝒆𝒍 𝑩𝒍𝒂𝒉𝒐. Prvá ponúka výber najcennejších akvizícií, ktorých prevažnú časť múzeum nadobudlo v tomto roku. Druhá je venovaná zakladateľovi múzea a jej cieľom je priblížiť jeho široký záber pôsobnosti a aktivít.
Pri príležitosti 120. výročia založenia Záhorského múzea v Skalici sme pre návštevníkov a záujemcov rozšírili ponuku propagačných predmetov, ktoré nájdete na tejto stránke v časti https://www.zahorskemuzeum.sk/kategoria/edicna-cinnost spoločne s prehľadom výstupov našej edičnej činnosti.
Výstavu Záhorského múzea 𝑹𝒐𝒅𝒊𝒏𝒂 𝒗 𝒕𝒓𝒂𝒅𝒊𝒄̌𝒏𝒆𝒋 𝒍̌𝒖𝒅𝒐𝒗𝒆𝒋 𝒌𝒖𝒍𝒕𝒖́𝒓𝒆 𝒁𝒂́𝒉𝒐𝒓𝒊𝒂 môžete navštíviť v sobotu 2. augusta 2025 od 14. do 18. hod. v netradičných priestoroch Stodoly v Kútoch. Uskutoční sa ako sprievodné podujatie Kútskych hodov.
Prázdniny sú skvelé na načerpanie nových inšpirácií a múzeum je na to ako stvorené. Počas prvého prázdninového týždňa mali deti možnosť vyskúšať si nové zručnosti, rozšíriť svoje znalosti o umení, histórii, architektúre, dizajne. Veľa sme sa hrali, tvorili a rozprávali o svojich snoch a plánoch.
Neformálna vzdelávacia hodina o bylinkách sa uskutočnila v týždni od 23. do 26. júna 2025. V hlavnej úlohe bol Mattioliho herbár v českom preklade, nazvaný podľa talianskeho lekára a botanika Pietra Andreu Mattioliho, ktorý ho vyhotovil v roku 1554. Do češtiny ho preložil v roku 1562 český prírodovedec Tadeáš Hájek z Hájku, okrem iného aj osobný lekár cisára Rudolfa II. Konkrétne tento exemplár, na základe zápisu, ktorý je v ňom uvedený, vlastnil v roku 1834 skalický rodák Alojz Vrchovský (nar. 1818). Určené pre MŠ a I. stupeň ZŠ.
Mária Otočková (1890 – 1970) precestovala svet asi ako žiadny z jej rovesníkov. Mária, najstaršia dcéra holíčskeho krajčíra Františka Otočku a jeho manželky Márie, rod. Jelínkovej, sa narodila 30. januára 1890. Zdravé dievčatko vyrastalo obklopené láskou rodičov i ďalších súrodencov Jána (nar. 1891) a neskôr Kamily (nar. 1902) a Karola (nar. 1904). Malá Mariška bola neposedné dieťa. S maminkou rada tancovala, spievala, spočiatku doma, na vychádzkach do lesov, neskôr v škole. V kostole hrala na Vianoce v scénkach o narodení Ježiša. Keď mala osem rokov, čosi sa pokazilo. Dievča prestalo rásť a rady si nevedel ani miestny lekár M. Mandelík. U nás v rodine sa tradovalo, že keď bola Mária na prázdninách u príbuzných na Búroch, dávali jej piť silný odvar z makovíc, lebo nechcela spávať. Údajne to mal byť dôvod, že z nej ostala liliputka. Merala sotva 80 cm. (Spomienka z r. 2024 J. Valúchovej, rod. Otočkovej, nar. 1932.) Otec malej Márie sa veľmi trápil nad jej budúcnosťou. Raz, keď bol vo Viedni navštíviť svojho majstra, u ktorého sa vyučil, videl náhodne vystupovať potulných umelcov, kde spievalo trpasličie dievčatko. Zastal a započúval sa do jej spevu. Prihovoril sa mu principál Horváth, ktorému sa zdôveril so svojím trápením. Netrvalo dlho a v lete 1898 sa malá Mária Otočková stala členkou Horváthovej skupiny.
Z premiéry maďarských varietných liliputánskych umelcov v Budapešti, 1899
Z Holíča do Viedne a Európy. Malá Mária si priviezla do Viedne holíčsky kroj, v ktorom vystupovala však len krátko. Jej vzorom sa stala rakúska priateľka, taktiež umelkyňa nízkeho vzrastu, varietná speváčka Hansi (Jana) Pudreková. Spolu absolvovali vystúpenia po rakúsko-uhorských sídlach. Po úspešných predstaveniach na jarmokoch v Ostrihome a v Budapešti (1899 – 1900) sa k nim pripojili ďalší dwarfisti – palčekovia. Horváthova spevácko-tanečná skupina, ktorej poprednými sólistkami sa stali Pudreková a Otočková, začala od roku 1901 vystupovať v bavorských mestách. Nemecko, kde pôsobila vtedy desiatka súborov liliputánov, bolo pre nich silné konkurenčné prostredie. Principál Horváth stratil o svoju skupinu záujem a časť jej členov prijala preto náhodnú ponuku kapitána výletnej lode, ktorá sa plavila po Dunaji v oblasti Regensburgu. Varietná skupina liliputánov Regensburg zotrvala na lodi v rokoch 1902 – 1904 a popri tom vystupovala v rámci výstav a rôznych slávností v podunajských nemeckých i rakúskych mestách. Malá Mária sa v tej dobe naučila hrať na xylofóne a klavíri a prijala umelecké meno „Spievajúca muzikantka Izabella“. Skupina sa stala známa a obľúbená a v roku 1904 jej ponúkol angažmán Zeynard st., ktorý už viacej rokov predtým prevádzkoval cirkus, ktorý patril v tej dobe k najznámejším na svete. Pred varietnou skupinou Regensburg sa otvorili nové možnosti spojené s vystupovaním na všetkých kontinentoch. Skupiny sa ujal impresário Andreas Zeynard ml., ktorý s ňou odcestoval v roku 1904 do Austrálie, kde malí umelci naštudovali nový program obohatený o kúzelnícke, artistické zložky, drezúru zvierat a pod novým názvom Zeynardove liliputie špeciálne teleso sa predstavili vo všetkých väčších mestách Austrálie.
Turné Zeynardovej varietnej skupiny, 5. zľava dole Mária Otočková, Tunis 1904
Z Austrálie do Afriky a naspäť do Európy. Sotva 14-ročná Mária Otočková v rámci turné Zeynardovej skupiny začala spoznávať svet, ktorému predvádzala svoj spevácky a tanečný talent, ale aj artisticko-akrobatické kúsky s poníkmi. Absolvovala turné po severnej Afrike (Tunis, Alžír, Egypt – 1904), Ázii (India, Čína, Turecko, Rusko – 1905), po východnej Európe (Ukrajina, Poľsko, Rusko, Pobaltské republiky – 1905 – 1906), po západnej Európe (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Veľká Británia – 1906 – 1909). Mária písala pohľadnice a posielala fotografie rodičom a súrodencom z Viedne, Neapola, Paríža, Mníchova, Berlína, Londýna a z mnohých ďalších miest. Oznamovala v nich, že sa jej darí dobre, želala im zdravie a túžila ich navštíviť, čo sa jej až do roku 1908 nepodarilo. Rodný Holíč a rodinu nevidela desať rokov. Druhý raz sa jej podarilo navštíviť rodičov v roku 1914. V obidvoch prípadoch prišla z Viedne, kde skupina vystupovala viacej dní a umelecký vedúci Hans Sechrter jej dal voľno. Zo zachovanej korešpondencie vieme, že zasielala rodičom aj peniaze, hoci nie vždy sa dozvedela, či ich dostali. Ťažkala si, že jej rodina málo píše, čo jej otec neskôr vysvetľoval, že to bolo ťažké, lebo málokedy sa Zeynardova skupina zdržala na jednom meste viac ako 14 dní. Mária sa stala speváčkou – sólistkou, spievala v nemeckom, anglickom, španielskom i francúzskom jazyku a nadviazala kontakty s mnohými umelcami a umelkyňami medzi liliputánmi i normálneho vzrastu a s mnohými predstaviteľmi kultúrneho života.
Zeynardova varietná skupina v Melbourne, 4. odspodu na schodoch Mária Otočková, Austrália 1904
Z Európy do Ameriky, Japonska, Austrálie a potom do Južnej Afriky a opäť do Európy (1910 – 1918). Veľká časť predstavení sa uskutočnila v rámci svetových, medzinárodných a krajinských výstav, pri príležitosti štátnych sviatkov a osláv panovníkov v najväčších sálach pre stovky i tisíce divákov. Zeynardova liliputia skupina bola popredným svetovým telesom svojej doby. V niektoré dni vystupovala skupina 7- až 10-krát denne, aby uspokojila verejnosť. Tak tomu bolo aj v USA a Kanade, kde skupina mala turné v rokoch 1910 – 1911. Vtedy spievali dokonca pri Niagarských vodopádoch, ktoré si pozreli z vyhliadkovej okružnej železničnej trate. Tu oslávila mladučká umelkyňa svoje dvadsiate narodeniny a zaľúbila sa do svojho kolegu Jozefa. Chvíle strávené pri vodopádoch zanechali v Márii silný zážitok a plagáty Niagary vozila všade so sebou spolu s fotografiou rodičov a súrodencov vo vyrezávanom drevenom rámiku. Vykladala si ich vždy v hotelových izbách a nakoniec ich priviezla po skončení kariéry do Holíča.
Zakladajúci členovia Zeynardovej skupiny, M. Otočková 1. sprava v dolnom rade, Sydney, Austrália 1904
Márii Otočkovej tlieskali v New Yorku, Bostone, Memphise, Detroide, San Francisku, Los Angeles, v kanadskom Montreale, Ottawe, Toronte a i. Po ročnom turné na americkom kontinente smerovala skupina cez Japonsko do Austrálie (1911 – 1912 – vystúpenia v Adelaide, Brisbane, Melbourne, Sydney a i.) a odtiaľ v roku 1913 do Juhoafrickej republiky (vystúpenia v Durbane, Johannesburgu, Kapskom Meste a inde). Od konca roku 1913 vystupovala Zeynardova skupina opäť v Európe. Prvá svetová vojna potvrdila staroveké príslovie „Keď rinčia zbrane, múzy mlčia.“ Zeynardove liliputie špeciálne teleso sa v roku 1914 rozpadlo a jeho malí umelci hľadali možnosti obživy. Vystupovali na vlastnú päsť pre vojakov nemeckej armády, častokrát len za nízku odmenu. Mária Otočková vstúpila v roku 1915 do Liliputieho umeleckého divadlav Hamburgu a začínala v divadelnej jednoaktovke Gulliverove cesty a v muzikálových scénkach. Divadlo ju začalo viac zaujímať ako potenciálne budúce smerovanie. Odmietala vystupovať na jarmokoch, v miestnych hostincoch a baroch. Z Hamburgu preto odišla do Berlína, kde kratšie pôsobila v Schärferovom rozprávkovom mestečku. Tam liliputánov predvádzali verejnosti, najmä deťom v rozprávkových domčekoch pri rôznych činnostiach. Pripomínalo to však pasívne predvádzanie ako určitej atrakcie prírody a ponižujúce ukazovanie ich odlišnosti, tak ako v 2. polovici 19. storočia. V mestečku rozprávok nevidela možnosti pre uplatnenie svojho talentu, zriekla sa sľubného pravidelného príjmu a odišla.
Zeynardova skupina na turné po Európe, atrakcia po mestách a v malých kočoch s poníkmi, Londýn 1906
Opäť turné po Nemecku, Európe, Amerike a severnej Afrike. Mária Otočková snívala počas prvej svetovej vojny o obnove bývalej slávnej skupiny liliputánov. Chcela opäť cestovať, spievať, tancovať, užívať si pestrého i honosnejšieho života známej a obľúbenej umelkyne. Získala dostatočné skúsenosti, a tak sama iniciovala založenie speváckej, hudobnej a tanečnej skupiny. Spolu s bývalými kolegyňami a kolegami nízkeho vzrastu založila v roku 1918 v Berlíne Medzinárodné umelecké divadlo, ktoré malo dve skupiny, hereckú a varietnú. Divadelná sa zamerala na hry, ako Gulliverove cesty, Snehulienka a sedem trpaslíkov a ďalšie, kde bolo treba postáv nízkeho vzrastu. Mária Otočková hrávala záskoky v divadelných hrách a uplatnila sa ako herečka najmä v rokoch 1930 – 1935. Varietnú skupinu viedla M. Otočková a pod jej vedením naštudovali viacej programov so spevom, tancom, baletom a živou hudbou. Šatník skupiny sa značne rozrástol o honosnú garderóbu a rekvizity. Len občas prizvali kúzelníka, komika či rozprávača. M. Otočková vycestovala v roku 1921 s varietnou skupinou do Egypta, kde vystupovali s programom v Káhire a potom na turistických lodiach plaviacich sa po Níle. Úspešné bolo turné do USA a Kanady v roku 1922. Varietná skupina v ďalších rokoch rozdávala umelecké zážitky v mnohých európskych, najmä však nemeckých mestách. Vlna záujmu verejnosti o varietné predstavenia liliputánov oslabla v roku 1929 v súvislosti so svetovou hospodárskou krízou. Varietné vystúpenia na slávnostiach a výstavách nadobudli v rokoch 1930 – 1935 len príležitostný charakter, čím sa príjmy skupiny znížili. Divadelná zložka sa po roku 1929 síce udržala, ale aj tu sa návštevnosť rapídne znižovala. M. Otočková napísala vtedy niekoľko scenárov varietno divadelných predstavení, ktoré prilákali verejnosť vďaka šansónom a jej talentu. V roku 1931 vycestovala Mária na súkromnú cestu do USA. Navštívila rodinu svojho brata Jána Otočku, ktorý žil v Binghamtone a zároveň sondovala možnosti presídlenia súboru do USA. Bolo to však v čase svetovej hospodárskej krízy a možnosti na nový začiatok liliputánskeho súboru v USA neboli priaznivé. Po jej návrate do Berlína sa začali v nemeckej tlači objavovať kritické články lekárov o nehumánnom postavení trpasličích ľudí v spoločnosti a súbežne v nacistickej tlači úvahy o potrebe šírenia kultúry čistou rasou. Víťazstvo A. Hitlera a vývoj v Nemecku vytvárali nežičlivé prostredie pre umelecký svet liliputánov.
Mária Otočková (1. zľava) s varietnými kolegyňami a kapitánom lode na Dunaji, 1903
Návrat do rodného Holíča. Mária Otočková navštívila v roku 1932 otca Františka, aby sa s ním poradila o svojej budúcnosti. Otec odporučil svojej milovanej dcére, aby prišla natrvalo domov. Chcela sa vrátiť, ale so svojím kolegom a milým Jozefom, s ktorým dlhodobo prežívala šťastný vzťah. Rodičia túto jej požiadavku zamietli uvádzajúc veľa tvrdých argumentov, najmä o rodinnej povesti a nepochopení situácie susedmi. Len ťažko pri lúčení skrývala sklamanie. Vrátila sa do Berlína. Mária mala 42 rokov a s vypätím síl viedla ďalej svoj súbor a popri tom neodmietala žiadne ponuky na vystúpenia v baroch s jediným cieľom nasporiť peniaze, s ktorými by sa vrátila do rodiska. Po splnení cieľa navrhla v roku 1936 rozpustenie Medzinárodného umeleckého divadla, s čím väčšina jeho členov so smútkom napokon súhlasila. Rozobrali si garderóbu, rekvizity a rozpŕchli sa do svojich rodísk. Ako posledná odcestovala aj Mária Otočková.
Zeynardova skupina na turné po Európe, M. Otočková sediaca vpravo, Londýn 1906
Mária v detstve roku 1898 odišla z Holíča s jediným kufríkom, v ktorom najviac miesta zaberal jej ľudový kroj a do rodiska sa vrátila v roku 1936 s mnohými kuframi zaplnenými šatmi, klobúkmi, kabelkami, parochňami, rôznymi a jej srdcu blízkymi rekvizitami, čarovne vyzerajúcimi falošnými šperkami, desiatkami obľúbených kníh, stovkami prospektov a tisíckami fotografií a pohľadníc. Z privezených peňazí veľkú časť odovzdala rodičom, aby s nimi mohla žiť. Len ťažko si zvykala na všedný život rodiny. Uzatvorila sa do seba, sklamaná stratou životných lások, pestrého a honosného spoločenského života, kontaktu s umením i svojho druha Jozefa. Holíčski ochotníci ju chceli zapojiť do hier a operiet, ale odmietla. Časom sa prispôsobila bežnému skromnému životu. Starostlivosť o domácnosť prenechala rodičom a po ich smrti príbuzným. Venovala sa vyšívaniu, háčkovaniu a dečky väčšinou darovala. Veľa jej španielskych výšiviek zdobilo katolícky kostol. Vyšívala doma, alebo u Staškov, ktorí žili tiež na Posvátnej ulici. Moju tetu Máriu chodievali navštevovať uličanky a kamarátky, slobodná Lojzička Starlingová a bylinkárka Tonička Nováková. Tá jej nosila bylinky. Teta zašla občas do neďalekých predajní potravín Švadlenom, Vrtalíkom a do Hanzalíkovej pekárne. V nedeľu pravidelne rada chodievala do kostola. Najviac sa tešila, keď som s ňou cestovala do Gbelov k jej sestre Kamile. Tam sme chodievali kúpať sa do bazénov s liečivou sirkovou vodou v osade Farské. Sestre Kamile vždy podarovala výšivky. Ozdobné výšivky, dečky a vyšité monogramy aj predávala za drobný peniaz záujemcom. Prilepšovala si tak svoju nízku penziu. Najbližším príbuzným postupne darovala retiazky, prstene, puzdrenky, goralkové kabelky, hodinky aj ruženec z Lurdov datovaný r. 1858. Ten opatrujem dodnes. (Spomienka J. Valúchovej, rod. Otočkovej, nar. 1932, z roku 2024.)
Mária Otočková na prechádzke s rodinou v Holíči, 1939
Len občas rozprávala deťom príbuznej rodiny, ktoré opatrovala, zážitky zo svojej mladosti, z cestovania a umeleckej činnosti. Dlhé hodiny v nedeľňajšie poobedia trávila nad svojimi kuframi prezerajúc si ich obsah. Posledné roky života prežila spomienkami, ktoré spestrovali jej starobu. Zomrela 21. augusta 1970 vo veku 80 rokov za prítomnosti najbližšej rodiny, okrem nich málokto v Holíči tušil, koho vlastne na katolíckom cintoríne pochovávajú.
Ďakujem Jarmile Valúchovej, Alene Hrušeckej, Karolovi Valúchovi z Holíča, ktorí sú opatrovateľmi pozostalosti Márie Otočkovej, za spomienky, zapožičanie dokumentov a fotografií.
Pohľad na meandre rieky Moravy z Mostu slobody v Devínskej Novej Vsi. Foto: Viera Drahošová
Mgr. Veronika Blanáriková, Mgr. Terézia Májková: Z dejín skalického archívu PhDr. Mária Zacharová: Karol Nečesálek a jeho pôsobenie na Záhorí PhDr. Peter Brezina: Malá veľká umelkyňa z Holíča Ing. Miloš Bíla: Osobné spomienky na Sokol v Skalici Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici
Nové knihy/recenzie PhDr. Viera Drahošová: Mezi revolucí a domácností ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Trocha iná obecná monografia Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Nová publikácia Príbeh holíčskej manufaktúry PhDr. Peter Michalovič: Diskografia slovenských historických zvukových nahrávok Mgr. Anna Palkovičová: Storočie slovenských maratónov PhDr. Štefan Zajíček: Za maliarom a dizajnérom Štefanom Horínkom Mgr. Ľudovít Košík: Ďalšia kniha o Skalici
Názov podujatia:Tí, ktorí zhrešili – Holíčska šibenica vo svetle interdisciplinárneho výskumu
Organizátori: Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici, Katedra archeológie FF UKF v Nitre
Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:vernisáž výstavyvo štvrtok 17. júla 2025 o 16.00, prednáška o 17.00
Výstava potrvá do 3. augusta 2025
Záhorské múzeum v Skalici pripravilo pre svojich návštevníkov výstavu Tí, ktorí zhrešili, ktorá prezentuje najnovšie výsledky archeologického, antropologického a historického výskumu šibenice v Holíči, ktorý robila tri roky Katedra archeológie z Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Ide o pilotný projekt systematického archeologického výskumu na Slovensku, ktorý priniesol pozoruhodné objavy. Popri objavení základov samotnej šibenice sa našli i kostrové pozostatky vyše desiatky odsúdencov. S pomocou antropológie sa podarilo zistiť množstvo informácií o jednotlivých delikventoch, určiť dobu, kedy žili a digitálne zrekonštruovať ich tváre. Po vernisáži výstavy bude o 17. hodine nasledovať prednáška archeológov doc. PhDr. Stanislavy Bönde Gogovej, PhD. a Mgr. Daniela Bešinu, PhD., ktorí celý projekt realizujú.
Názov podujatia:Spoznávanie dedičstva hutteritov a habánov – 500 rokov habánskeho dedičstva (sympózium)
Organizátori:Mennonitische Forschungsstelle Weierhof, Záhorské múzeum v Skalici
Miesto: Kultúrny dom, Mládežnícka 653, Veľké Leváre
Dátum konania:4. – 5. júl 2025, 9.00 – 18.00
Pri príležitosti 500. výročia novokrsteneckej reformácie organizuje Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s Mennonitským výskumným centrom v nemeckom Weierhofe medzinárodné dvojdňové sympózium. Koná sa vo Veľkých Levároch, v obci, ktorá zohrávala nezastupiteľné miesto v dejinách novokrstenectva. Na sympóziu vystúpia odborníci z USA, Kanady, Nemecka, Rakúska, Maďarska, Rumunska, Česka a Slovenska, ktorí budú referovať o najnovšom výskume. Viac informácií sa môžete dozvedieť prostredníctvom QR kódu na plagáte.
Počas sympózia je zabezpečené tlmočenie do slovenského jazyka.
Vstup na podujatie je pre všetkých záujemcov voľný.