nedeľa, 29 januára, 2023
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

692 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

PhDr. Richard Drška: K najstarším typom stodôl v Kútoch a okolí

0
Héskových stodola z roku 1820 zrekonštruovaná o. z. Pjekné mjestečko v Kútoch v roku 2022

K najdôležitejším hospodárskym stavbám bohatých gazdov, pôvodne do zrušenia poddanstva v roku 1848 označovaných ako sedliaci, ktorí
obrábali najväčšie výmery pôdy v rámci chotára obce, patrili bezpochyby stodoly. Uvedomoval si to už na počiatku 20. storočia aj významný
slovenský architekt Dušan Jurkovič, pre ktorého bola príznačná dokumentácia ľudovej architektúry v najširšom slova zmysle, hospodárske
stavby nevynímajúc, pritom s citom pre detail a ich aplikácia do vlastnej tvorby. Štefan Janšák k tejto črte jeho práce poznamenáva:
Zachycuje predovšetkým sceneriu kraja: hornatý vidiek Javorníka a Veľkej, so svahmi, porastenými chumáčmi borníkov i ovocných
stromov; lanžhotské ploché lúky, s akousi domnelou prázdnotou, iba s lenivými stádami kráv a mlákami plytkých barín, v ktorých
sa len nebesá zrkadlia; kútské záhumnia, so široko rozloženými stodolami, zakrývajúcimi plody zemské ako kvočka svoju mlaď…“
Názov stodola, odvodený zo starohornonemeckého slova Stadal, sa vzťahoval pôvodne na drevenú veľkorozmernú hospodársku stavbu, pre ktorú bol na Záhorí typický obdĺžnikový pôdorys, vysoká sedlová strecha pokrytá doškami, ukončená na užších stranách valbou alebo polvalbou. Užšie strany boli zároveň opatrené vrátami, zdá sa, že pôvodne jednokrídlovými, neskôr dvojkrídlovými, pričom tu mohli byť aj menšie vrátka na jednoduchší vstup využívaný na každodenné vynášanie krmiva, ako je to doložené na stodole Jozefa Granca z Chorvátskeho Grobu, datovanej do roku 1817. V interiéri bola dominantná mlatovňa – muatovňa z ubitej hliny v strednej prejazdovej časti, ohraničená otesanými kmeňmi vloženými v podlahe, kde sa mlátilo obilie. Bočné časti vymedzené vonkajším opláštením a nosnými stĺpmi stodoly, pričom krajné dvojice stĺpov bližšie k sebe tvorili zároveň vrátové zárubne, sa označovali ako úrebrá. Tie slúžili na uskladnenie zožatého obilia a po mlatbe slamy. Na koncoch stodôl po bokoch vrát boli vysunuté priestory, kde sa ukladali plevy a úhrabky, ktoré sa označovali v Kútoch ako plevňíčky, v Brodskom sa nazývali paže. Povala vybudovaná jednoducho z rozštiepaných kmeňov mladých stromov – holoviny dostala pomenovanie práve podľa nej – holoví alebo patro, tu sa ukladalo seno. Hrebeň strechy sa zhodne v Brodskom aj Kútoch volal káleňica a hrubšie slamené došky na rohoch strechy nárožňíky. Konštrukčne najdôležitejšia časť bola tzv. „stolica“. Pozostávala z už spomenutých nosných stĺpov, ktorých bolo najčastejšie 4 – 6, na ich vrchole boli položené dlhé podtrámnice, nad vrátami posadené na vrchnú časť verají, zvrchu prichytené zváskou. Krížom cez obe podtrámnice boli v pravidelných vzdialenostiach rozmiestnené tzv. malé krokevnice prečnievajúce cez nosné podtrámnice. Na ich prečnievajúcich častiach bola položená priebežná horná krokevnica súbežná s
podtrámnicami. Na túto základnú nosnú časť dosadal krov v tvare písmena A s hambálkom – hambáuek. Spodnú časť tvorili obvodové stĺpy nesúce spodnú krokevnicu a predĺžené krovové trámy strechy. Podľa charakteru opláštenia možno stodoly všeobecne rozdeliť na zrubené, pri ktorých je vonkajšie opláštenie stavané z neotesaných alebo otesaných kmeňov stromov a rámové – stavané do stĺpa, kde je vonkajšie opláštenie tvorené doskami zasúvanými do drážok obvodových stĺpov. Starším typom sú pravdepodobne zrubené stodoly, v uvedených lokalitách sa však takéto v súčasnosti nevyskytujú a všetky majú vonkajšie opláštenie do stĺpa.

Drevená stodola pokrytá škridlicou v Brodskom, 50. – 60. roky 20. storočia. Zdroj: archív AFN ÚESA SAV

Vzácne svedectvo o materiáli a konštrukcii stodôl na panstve Šaštín poskytuje archívny materiál z fondu Panstvo Šaštín, Písomnosti agendy panského fiškála, Testamenty a pozostalosti. Podľa súpisu pozostalosti Juraja Valachoviča z Brodského z roku 1805 pozostávala jeho stodola zo 6 hrubých a 12 malých stĺpov a medzi nimi bolo 16 siah „zametenej ohrady neb steny“ a dvoje nových vrát so železnými pántmi. Stodola mala ešte 2 police „s polštáry“, 7 trámov, 6 rigľov, po 2 vrchných a spodných krokevníc, 10 párov „hrubého“ a 10 párov malého krovu, 7
hambálkov, 50 strešných lát a na nich 5 kôp dochov slamy. Stodola Martina Hačundu, zachytená v tom istom roku, bola o niečo menšia, i keď nosnú stolicu tvorilo 6 stĺpov. Vonkajších malých stĺpov ohrady bolo však len 10 a vrchný a spodný krov mal len po 9 párov trámov. Zaujímavé je, že vráta mali výplň z prútia. Obdobne boli zachytené stodoly aj v susedných Kútoch. Stodola Antona Krajčíra (Krajczir),
ohodnotená v roku 1811 na 217 fl. 30 den. mala 12 malých stĺpov, 6 veľkých, 4 krokevnice, 9 priečnych trámov, 2 police, 11 párov
veľkých a 12 párov malých krovov, rigle, pánty, dvoje vrát, na streche 50 celých lát a krytinu tvorilo 5 kôp slamených dochov. Veľkú
stodolu vlastnil v roku 1805 v Kútoch aj Ján Riška. Základnú nosnú konštrukciu tvorilo, ako zvyčajne, 6 veľkých stĺpov a 12 malých vonkajších obvodových stĺpov, dvoje vrát, 7 priečnych trámov, spolu 4 krokvice, 2 police, 2 „polštáre“, po 12 párov veľkých a malých krovov, na streche bolo 100 lát a 6 kôp a 18 dochov slamenej krytiny.

Rozoberanie Héskových stodoly o. z. Pjekné mjestečko

Zanedbateľná, ako už bolo uvedené pri stodole Antona Krajčíra, nebola ani cena stodôl. V Kútoch boli finančne ohodnotené stodoly Jozefa Zemánka v roku 1798 na 70 fl., Ignáca Mráza v roku 1808 na 150 fl. a dve stodoly Mateja Komkorníka na 130 a 110 fl., o rok neskôr mala stodola Antona Palkoviča (Palkowits) hodnotu 200 fl., Jozefa Dobiáša (Dobias) 160 fl. a v roku 1811 polovica stodoly Martina Heska (Heszek) dokonca 250 fl. V Kuklove bola v roku 1805 ocenená stodola Antona Mihála na 160 fl.
Spoločenské a hospodárske zmeny v úzkom súvise s celkovým novým nastavením sociálnych vzťahov a väzieb, ktoré sa na vidieku udiali hlavne v druhej polovici 20. storočia, sa podpísali pod to, koľko stodôl sa nám do dnešných dní dochovalo „in situ“ a podarilo ich aj podrobnejšie zdokumentovať. Pozornosť sa sústreďovala hlavne na konštrukciu, materiál a rozmery. Predmetom výskumu sa tak stali najstaršie dodnes dochované celodrevené stodoly, a to v lokalitách Kúty, Brodské, Čáry a Kuklov.

BRODSKÉ – v katastri obce sa do roku 2022 dochovala jediná drevená stodola, ktorú však nebolo možné bližšie zdokumentovať. Z vonkajšej obhliadky vyplynulo, že objekt má valbovú strechu, krytinu tvorí škridla, vonkajšie opláštenie je z dreva a má dvojkrídlové vráta na užších stranách.

Drevená stodola v Čároch z roku 1832

ČÁRY – zachytené boli spolu 3 celodrevené stodoly.
Najstaršia z nich nesie na tráme nad vrátami letopočet 1832. Stodola má sedlovú strechu, rámovú konštrukciu opláštenia, nosnú konštrukciu tvoria 4 stĺpy, a ďalšie 4 stĺpy pri vrátach, na podtrámniciach je spolu 8 priečnych trámov. Vráta sú dvojkrídlové s celkovou šírkou 2,57 m. Mlatovňa má šírku 3,328 m. Celková výška stodoly je 6,775 m, šírka 8,7 m a dĺžka 11,1 m.
Vedľajšia mladšia stodola je neprístupná. Má tiež sedlovú strechu, na tráme nad dvojkrídlovými vrátami sa dajú identifikovať iniciály s letopočtom v tvare „H 1922 I OŠ“.
Tretia stodola, na rozdiel od predošlých, má polvalbovú strechu, v zadnej časti na jednej strane s vysunutým prístreškom a rámovou konštrukciou opláštenia. Nad dvojkrídlovými vrátami je vyrytý nápis „Št 19 K 20“. Základná konštrukcia má 4 nosné, 4 vrátové stĺpy a 11 priečnych trámov – malých krokiev. Výška stodoly po holoví je 3,094 m. Celková výška je 6,857 m, šírka 10 m a dĺžka 12,2 m.
KUKLOV – v obci do súčasnosti stojí viacero drevených stodôl, pričom zdokumentované z nich boli dve, jedna priamo v intraviláne obce, druhá v miestnej, pôvodne mlynárskej osade „u Marcinkú“.
Stodola Mateja Valoviča je zaujímavá tým, že sedlová strecha je na jednej strane ukončená nad vrátami polvalbou, pričom na opačnej strane je valbová a prekrýva vnútorné priestory po oboch stranách vstupu. Nad vstupnými dvojkrídlovými vrátami je vyrytý nápis „Wa 18 96 An“.  Ďalšou odlišnosťou je, že vnútornú nosnú časť tvorí až 6 stĺpov, čím konštrukčne korešponduje s popisom stodôl zo Šaštínskeho panstva zo začiatku 19. storočia. Nosné vnútorné stĺpy dopĺňajú 4 vrátové stĺpy. Vráta majú výšku 3,09 m a šírku 2,65 m. Podtrámnice nesú dovedna 11 priečnych trámov a výška po holoví je 3,369 m. Výška vonkajšieho obvodového stĺpa je 1,5 m. Stodola má celkovú výšku 7,354 m, šírku 9,5 m a dĺžku 13,7 m. V interiéri sa dochovali v podlahe otesané kmene stromov vymedzujúce mlatovňu.
Baďurových stodola „u Marcinkú“ má podobne ako predchádzajúca hlavnú stolicu zo 6 nosných stĺpov a 4 vrátové stĺpy. Vráta sú dvojkrídlové. Strecha je však už celá valbová na oboch kratších stranách. Vzhľadom k tomu, že nie je prístupná, bolo možné zdokumentovať len niektoré rozmery. Šírka vrát 2,65 m, výška vonkajšieho obvodového stĺpa 1,7 m. Celková šírka 9 m, dĺžka 18,25 m.
KÚTY – v obci sa dochovali posledné tri drevené stodoly, jednu z nich v rokoch 2016 – 2022 premiestnilo a znovu postavilo o. z. Pjekné mjestečko, ďalšia je v poškodenom stave.

Drevená konštrukcia „stolica“ Mrázových stodoly v Kútoch z roku 1853

Héskových stodola je najstaršou dochovanou stodolou, ktorú sa podarilo zdokumentovať. Na tráme nad vrátami sú vyryté dva letopočty „1820“ a „R 1932 JH“, čo odkazuje na sťahovanie a rekonštrukciu stodoly v roku 1932 vtedajším majiteľom Jánom Héskom. Stavebný materiál nosných častí – stolice, vonkajších obvodových stĺpov, vrátových stĺpov i samotných vrát predstavuje tvrdé drevo (jaseň), strešná konštrukcia, krovy a krokevnice sú z borovicového dreva. Objekt má sedlovú strechu s doštenými štítmi, s valbovým prekrytím priestorov po stranách vrát. Hlavnú časť tvoria 4 nosné stĺpy stolice a ďalšie štyri vrátové stĺpy. Výška stĺpa vonkajšieho opláštenia je 1,5 m. Jednokrídlové vráta majú výšku 3,108 m a šírku 2,55 m. Výška stodoly po holoví je 3,503 m. Podtrámnice na nosných stĺpoch nesú 11 priečnych trámov. Stodola má spomedzi všetkých zachytených najväčšie rozmery: výšku 7,582 m, šírku 9,9 m a dĺžku 19,8 m. Mrázových stodola je presne datovaná, a to nápisom nad vrátami v tvare „DNA J 1853 JUNI PA AN“. Konštrukčne je zhodná s predošlou, takže má 4 nosné a 4 vrátové stĺpy, strecha je však klasicky valbová. Jednokrídlové vráta majú výšku 3,208 m a šírku 2,58 m. Na podtrámniciach je spolu 8 priečnych trámov, výška stodoly po holoví dosahuje 3,51 m a vonkajší obvodový stĺp má výšku 1,8 m. Vnútorná šírka mlatovne je 3,28 m. Celková výška stodoly je 7,365 m, šírka 8,65 m a dĺžka 14,65 m. Žiaľ, stodola má v súčasnosti poškodenú strechu a vonkajšie opláštenie.
Trasnových stodola je najmladšou z trojice dochovaných stodôl. Nad dvojkrídlovými vrátami má nápis „M 1932 K“, ktorý odkazuje na majiteľa Mateja Krajčíra, pre ktorého bola postavená. Nosnú časť tvoria obligátne 4 vnútorné a 4 vrátové stĺpy, na podtrámniciach je 8 priečnych trámov. Výška stodoly po holoví je 3,63 m, vráta majú šírku 3,2 m. Stodola dosahuje celkovú výšku 6,83 m, šírku 8,8 m a dĺžku 14,9 m.
Z vyššie prezentovaných údajov vyplýva, že v Kútoch a Brodskom sa v minulosti vyskytoval osobitný typ stodoly s charakteristickou valbovou strechou a vystúpeným priestorom po oboch stranách vrát. Takýto typ sa podarilo nájsť ešte v lokalite „u Marcinkú“ v katastri Kuklova. V rovnakej obci bol zdokumentovaný aj prechodný typ, kde stodola Mateja Valoviča má na jednej strane ukončenú strechu polvalbou, na opačnej strane valbovou strechou s výstupkami po stranách vrát. Stodola s krytými prístreškami po bokoch vrát bola zdokumentovaná v roku 1959 aj v Studienke. Zdalo by sa, že variant stodoly bez bočných výstupkov je chronologicky starší a rámové opláštenie bolo pôvodne zrubové, už i vzhľadom na jeho konštrukčne jednoduchšie zhotovenie. Takýto typ zrubových stodôl, resp. ich zvyšky, sú ešte i dnes hojne rozšírené v blízkom Borskom Mikuláši, Lakšárskej Novej Vsi či osadách na Lakšárskom potoku. Tento predpoklad však vyvracia fotografia Hladíkových stodoly z Kútov s bočnými výstupkami a valbovou strechou, ktorá bola postavená v roku 1797. Odlišný variant stodoly bol typický aj pre severné Záhorie, pre obce ležiace v Chvojnickej pahorkatine, kde obvodové opláštenie bolo budované prevažne prúteným alebo latovým výpletom omazávaným hlinou (Chropov, Unín).
Zaujímavé je porovnanie pôdorysov, veľkosti a názvov jednotlivých častí stodôl na Moravskom Slovácku. Hoci je to pre Záhorie blízky región, čo dokazuje aj podobnosť nárečia, zvykov či piesňového repertoára, pri stodolách sa zhodujú iba niektoré označenia častí, ako mlat – muat – mlatebňa, pri bočných častiach paže na Hodonínsku a Podluží, plevník, povala je nazývaná patra a nad nimi sú hambálky. Úplne odlišný je v celom regióne pôdorys, keď je stodola orientovaná priečne, teda vjazd a výjazd je na širších stranách a bočné priestory sú na užších stranách, ako je to doložené napríklad v Lužiciach. Takéto stodoly mali zrejme aj menšie rozmery. Napriek tomu sa na Podluží vyskytovali aj stodoly s usporiadaním priestorov typickým pre Záhorie, čo možno považovať za import práve z tohto regiónu.
kopa – počtová jednotka, 60 kusov

Pramene a literatúra
HÉSEK, Matej: Kúty – archeologický, historický a etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Rukopis. Záhorské múzeum v Skalici.
Slovenský národný archív (ďalej len SNA), fond: Panstvo Šaštín, Písomnosti agendy panského fiškála, Testamenty a pozostalosti, šk. č. 559, inv. č. 1667.
HORVÁTH, Pavel: Obytné a hospodárske stavby poddaných na Šaštínskom panstve v prvej polovici 19. storočia. In: Zborník Slovenského národného múzea – etnografia, roč. 9, 1968, s. 167 – 198.
JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1946.
KRÁLIK, Ľubor: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, 2015.
MRUŠKOVIČ, Štefan: Príspevok k štúdiu ľudových poľnohospodárskych stavieb na Záhorí. In: Slovenský národopis, roč. 8, 1960, č. 3, s. 431 – 467.
MRUŠKOVIČ, Štefan: Stavebné tradície v ľudovej kultúre Záhoria vo vzťahu k susedným etnickým oblastiam (Stavebný materiál a techniky jeho použitia). In: Zborník Slovenského národného múzea – etnografia, roč. 16, 1975, s. 20 – 84.
NIEDRLE, Lubomír: Moravské Slovensko I. Praha: Nákladem Národopisného Musea Českoslovanského, 1918, s. 91 – 94.
PALKOVIČ, Konštantín: Obec Brodské. Print-Servis vo vlastnom náklade Konštantína Palkoviča, 1999.
VÁCLAVÍK, Antonín: Podunajská dedina v Československu. Bratislava: Vydavateľské družstvo v Bratislave, 1925.

Záhorie 5/2022

0
Andrea Gaďourková: Neskorá jeseň na Chvojnici

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Obyvateľstvo Skalice v 70. a 80. rokoch 18. storočia na základe Conscriptio animarum
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Inšpiratívne Záhorie
PhDr. Richard Drška: K najstarším typom stodôl v Kútoch a okolí
Mgr. Terézia Pavlásková – Ing. Jozef Pavlásek: O zohorských mlynároch
Ivan Thebery: Terézia Machata – dojčianska zemianka

Nové knihy / Správy
Monografia obce Borský Mikuláš (Mgr. Ľudovít Košík)
XXIII. členská výstava Klubu výtvarníkov v Skalici (PhDr. Štefan Zajíček)
Konferencia Hudba a liturgia v Skalici (PhDr. Peter Michalovič)
Na časopis Záhorie prispeli

Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici

Miesto:                       Dom kultúry v Skalici, Námestie slobody 11, 909 01 Skalica

Dátum konania:          štvrtok 1. decembra 2022 o 18.30 hod.

Záhorské múzeum v Skalici Vás srdečne pozýva na tradičný Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici, ktorý organizuje každoročne v adventnom období ako poďakovanie svojim spolupracovníkom, návštevníkom a pre všetkých priaznivcov dobrej tradičnej hudby. V tomto roku si koncertom pripomenieme – po nedobrovoľnej dvojročnej pauze – tiež 30 rokov vydávania regionálneho časopisu Záhorie.

Na koncerte vystúpi Horňácká muzika Petra Galečky Sboreček žen z Lipova, jedno z najoriginálnejších súčasných hudobných zoskupení z osobitého moravského regiónu, ktorého vedúcou osobnosťou je primáš Petr Galečka. V programe sa predstavia typickým „horňáckým“ repertoárom, plným nefalšovanej muzikantskej energie a tiež vianočnými koledami.

Vstupné na podujatie je dobrovoľné.

Otvorenie novej časti stálej expozície Osobnosti Záhoria

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Otváranie novej časti stálej expozície Osobnosti Záhoria  

Miesto:                       Dom kultúry, Námestie slobody 11, 909 01 Skalica

Dátum konania:          štvrtok 1. decembra 2022 o 17.30 hod.                              

Záhorské múzeum v Skalici Vás srdečne pozýva na slávnostné otvorenie novej časti stálej expozície Osobnosti Záhoria situovanej v budove bývalého Katolíckeho kruhu, dnes Domu kultúry v Skalici. Dvojročné úsilie odborných pracovníkov múzea negatívne poznačila pandémia kovidu a posunula aj prezentáciu zberateľskej a výskumnej aktivity múzea v podobe novej expozičnej časti. Venovaná je osobnostiam regiónu, ktoré sa tu narodili alebo dlhodobo pôsobili. Nová expozícia ponúka návštevníkom dve formy pohľadu. Tradičnú, prostredníctvom trojrozmerných zbierkových predmetov, ktoré Záhorské múzeum získalo akvizičnou činnosťou; klavír operného speváka Janka Blaha, veľkorozmerný obraz s motívom sv. Alžbety, časť knižnice skalického evanjelického kňaza Dr. Jána Ďuroviča, kolekciu nábytku z pozostalosti kňaza a stredoškolského profesora skalického gymnázia Dr. Mateja Héseka či výtvarné diela Júliusa Koreszku zapožičané zo Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici. Okrem nich bude priestor venovaný aj lekárovi, politikovi MUDr. Pavlovi Blahovi, zakladateľovi Záhorského múzea, ktorého rozsiahla pozostalosť sa nachádza v zbierkach múzea, jeho švagrovi, ktorý mal významný podiel na postavení budovy Katolíckeho kruhu, skalickému dekanovi, bratislavskému mešťanostovi Ľudovítovi Okánikovi, ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Černochovi, ktorý korunoval v roku 1916 posledného uhorského kráľa Karola IV. či dlhoročnému správcovi Spolku sv. Vojtecha Jánovi Pöstényimu.

Inovatívnou multimediálnou časťou budú prostredníctvom dotykovej obrazovky predstavené osobnosti Záhoria regionálneho charakteru, ktoré pôsobili v jednotlivých mestách a obciach. Na zvláštnej obrazovke bude prebiehať prezentácia najvýznamnejších osobností Záhoria, dôležitých v celoslovenskom kontexte.

Vstup na podujatie je voľný.

Výstava Dušan Jurkovič a Skalica

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        Výstava Dušan Jurkovič a Skalica

Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania:          štvrtok 1. decembra 2022 o 16.00 hod.

                                   výstava potrvá do 31. marca 2023

Kurátorka výstavy      PhDr. Viera Drahošová                 

Záhorské múzeum v Skalici Vás srdečne pozýva na vernisáž výstavy Dušan Jurkovič a Skalica. Výstava ponúka pohľad na Dušana Jurkoviča v menej známych súvislostiach a spojeniach s mestom Skalica, ktoré sa stalo sídlom rodiny Jurkovičovcov od roku 1892. Predstavuje architekta prostredníctvom rodinných väzieb a nezabudnuteľného domu jeho sestier, celoživotného priateľského vzťahu s MUDr. Pavlom Blahom, realizovaných stavieb, z ktorých Spolkový dom (dnes Dom kultúry) je stavbou ikonickou. Vybudoval ju v rokoch 1904 – 1905 na podnet Pavla Blaha ako prvú stavbu na Slovensku a jedinú mimo Moravy a Čiech, vytvorenú v secesnom štýle s ľudovými prvkami. So Skalicou ho viaže množstvo aktivít, či vo funkcii vládneho komisára na ochranu pamiatok, odborného radcu pre evanjelický cirkevný zbor, ale i ako účastníka skalických spoločenských a rodinných podujatí. Pozornosť výstava venuje i Slovenskej búde v Luhačoviciach, dôležitému miestu budovania česko-slovenskej vzájomnosti, na ktorom sa podieľali s MUDr. Pavlom Blahom obe sestry architekta, Emília a Anna. Spájajúcou obsahovou líniou sú osobné spomienky Dušana Jurkoviča na Pavla Blaha, osvetľujúce veľa z ich života a motivácií. Prináša historické fotografie z fondových inštitúcií na Slovensku i blízkej Morave, tiež súčasné fotografie Jurkovičových stavieb a prvý raz prezentuje nábytok, navrhnutý Dušanom Jurkovičom pre zemského radu Františka Nedvědického v Brne, zo zbierok Záhorského múzea.

V kultúrnom programe vernisáže sa predstavia členovia ĽH Skaličan Peter Michalovič, Peter Zelenka a Ivo Horský.

Sprievodný program: 

Komentované prehliadky výstavy

Kto bol Dušan Jurkovič? /tvorivé dielne a vzdelávacie programy pre školy/

Dušan Jurkovič a Skalica /prednáška/

Po stopách Dušana Jurkoviča v Skalici /komentovaná prechádzka Skalicou

Vstup na podujatie je voľný.

K aktuálnej výstave Záhorského múzea Dušan Jurkovič a Skalica sme pripravili aj krátky rovnomenný filmový dokument:

Zmena termínu ukončenia výstavy Skalica po druhej svetovej vojne vo fotografiách

0
Vážení a milí návštevníci,
ešte dva týždne – do 18. novembra! máte možnosť navštíviť výstavu Skalica po druhej svetovej vojne vo fotografii, ktorú sme v našich výstavných priestoroch sprístupnili 2. septembra. Pripravujeme pre vás novú výstavu (Dušan Jurkovič a Skalica), a preto sme z technických príčin – potrebných úprav priestoru, pristúpili ku skráteniu výstavy Skalica po druhej svetovej vojne z ohláseného termínu ukončenia 25. novembra na 18. novembra. Ak ste ju ešte nevideli, srdečne vás pozývame!

Koncert slovenskej sakrálnej hudby 20. storočia

0

Tlačová správa

Názov podujatia:                    Koncert slovenskej sakrálnej hudby 20. storočia  

Miesto:                                   Jezuitský Kostol sv. Františka Xaverského v Skalici

Dátum a čas konania:             19. októbra 2022 o 19.00 hod., vstup voľný  

Na koncerte slovenskej sakrálnej hudby 20. storočia vystúpi Schola minor, združenie vynikajúcich hudobníkov pod vedením Sylvie Urdovej, ktorí sa venujú interpretácii klasického repertoára gregoriánskeho chorálu, polyfónie, spevov z rukopisov stredovekého Uhorska, ale aj sakrálnych skladieb novšieho obdobia. Združenie pôsobí vo františkánskom Kostole Zvestovania Pána v Bratislave od roku 2013, no jeho koncertné účinkovanie má oveľa širší záber, vrátane pozvánok na zahraničné pódiá.

V Skalici Schola minor vystúpi v zložení Eva Šušková – mezzosoprán, Tomáš Šelc – basbarytón, Katarína Ďurdinová – spev, Júlia Urdová – spev, Juraj Tomka – husle, Sylvia Urdová – organ, spev.

Na koncerte zaznie viac-menej neznáma sakrálna hudba našich skladateľov prevažne z prvej polovice 20. storočia, ako sú Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Štefan Németh-Šamorínsky, Ladislav Stanček, Eugen Suchoň a Ernest Zahovay. Sprostredkovanie a znovuoživenie zabudnutej časti našej hudobnej a duchovnej histórie je súčasťou vydavateľských aktivít Hudobného centra, a v jeho portfóliu sa nachádzajú aj uvedené diela.

Hlavným organizátorom koncertu je Hudobné centrum v spolupráci so Slovenskou skupinou  Medzinárodného združenia hudobných knižníc, archívov a dokumentačných centier (SNS IAML), Záhorským múzeom v Skalici a Mestom Skalica.

Koncert je sprievodným podujatím odbornej konferencie Hudba a liturgia v rámci cyklu konferencií Pramene slovenskej hudby, ktoré každoročne organizuje Slovenská národná skupina Medzinárodného združenia hudobných knižníc, archívov a dokumentačných centier (SNS IAML) v spolupráci s ďalšími inštitúciami. Na konferencii odznejú príspevky reflektujúce historické, teoretické, interpretačné, estetické a filozoficko-teologické kontexty liturgickej hudby od stredoveku do súčasnosti, ktoré prednesú odborníci zo Slovenska a z Českej republiky. Konferencia sa koná v Skalici v dňoch 19. a 20. októbra 2022.     

Odborná exkurzia

0

V stredu 12. októbra 2022 sa pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili odbornej exkurzie, v rámci ktorej navštívili Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, Mestské a naftárske múzeum v Gbeloch, Pamätnú izbu Andreja Radlinského, kostolnú vežu, múzeum a stodolu v Kútoch, Múzeum Michala Tillnera a Pálffyovský kaštieľ v Malackách a na záver Habánsky dom vo Veľkých Levároch – vysunutú expozíciu Záhorského múzea. Ďakujeme kolegom z jednotlivých miest za prijatie a výklad.

Zatvorenie múzea

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že v stredu 12. októbra 2022 bude Záhorské múzeum v Skalici z technických príčin zatvorené. 

Uvedenie monografie Borský Mikuláš

0

V pondelok 3. októbra 2022 sa v priestoroch Domu kultúry v Borskom Mikuláši uskutočnilo slávnostné uvedenie monografie „Borský Mikuláš“, ktorej zostavovateľom a vydavateľom pre obec bolo Záhorské múzeum v Skalici. Knihu do života uviedli čestní občania obce Eva Fordinálová, Stanislav Májek a Jozef Šimonovič, starosta obce Róbert Macek, zostavovateľka monografie Viera Drahošová a kultúrna referentka obce Oľga Cintulová. Autorskému kolektívu boli odovzdané čestné uznania za prispenie do monografie. V kultúrnom programe podujatia sa predstavil Chrámový zbor z Borského Mikuláša.

Monografiu je možné zakúpiť na Obecnom úrade v Borskom Mikuláši.

Cena TTSK pre PhDr. Petra Michaloviča

0

V utorok 27. septembra 2022 boli v priestoroch Divadla Jána Palárika v Trnave udelené Ceny Trnavského samosprávneho kraja.  Medzi 29 laureátmi bol v kategórii kultúra ocenený aj náš kolega PhDr. Peter Michalovič, etnomuzikológ, autor monografií o ľudovej hudbe v záhorskom regióne. Od roku 1992 pracuje ako odborný pracovník – muzikológ, kustód zbierok v Záhorskom múzeu v Skalici. Je výkonným redaktorom časopisu Záhorie, ktorý vydáva Záhorské múzeum. V ľudovej hudbe Skaličan je primášom od roku 1982. Pre Folklórny súbor Skaličan, kde pôsobí ako riaditeľ. Upravil desiatky programových pásiem, vytvoril hudobné úpravy k tancom a pracoval na zostavení zvukových nosičov ľudových piesní. Je autorom scenárov k programom na folklórnych festivaloch a k rozhlasovým reláciám o ľudovej hudbe.

Blahoželáme!

Cenu Trnavského samosprávneho kraja získalo 29 laureátov a laureátiek

Anonymný rukopisný spevník z okolia Skalice – PhDr. Peter Michalovič

0

K mimoriadnej bohatosti slovenskej ľudovej piesne významne prispieva svojím vkladom i Záhorie, ktoré na hranici najmä s moravským ale i rakúskym prostredím vytvorilo jej jedinečný charakter.
Múdrosť a krásu v ľudovej piesni z rôznych uhlov pohľadu odhalili viaceré významné osobnosti mesta Skalice, napríklad Milan Lichard (1853 – 1935), Pavel Blaho (1867 – 1927), Jozef Teslík (1868 – 1928), Jozef Novák (1879 – 1917), Janko Blaho (1901 – 1981), Jozef Šátek (1910 – 1978) a ďalší. Okrem publikovaných zbierok a spevníkov ľudových piesní, rôznych štúdií a článkov dokresľujú celkový obraz ľudovej piesne Záhoria i rukopisné pamiatky, ktoré sa vďaka svojim zapisovateľom, resp. objaviteľom dostali občas na svetlo sveta.
V roku 1998 som v časopise Záhorie č. 4 (Pramene ľudovej hudobnej kultúry na Záhorí) spomenul viac-menej okrajovo popri ďalších rukopisných spevníkoch z 19. storočia (Pisňe Kratochwilňe z roku 1854 a Piesničky Swecke asi z roku 1832) jednu pamiatku, ktorej anonymita sa síce zatiaľ nepodarila rozlúštiť, ale jej pozadie sa výrazne poodhalilo. Jedná sa o rukopisný nenotovaný spevník od nezisteného autora z prvej polovice 19. storočia z okolia Skalice Slowenských Pěsnjček Zwazek štwrtý.1 Piesne v počte 78 (v rukopise číslované od č. 231 po 308) sú po jazykovej stránke v západoslovenskom nárečí s početnými znakmi skalickej mestskej reči (našég mamge, ďite spat, kráwa, u súsedú, chodjwal, od lékara, rás powjm, powydagú, ap.) a grafémami zo slovakizovanej češtiny (ě – gabloně, děwčyna, pěkné). Spevník je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine a osem piesní z neho publikoval Jozef Minárik vo výbere zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie Amor diktoval, lásku spisoval.
Koncom 90. rokov 20. storočia mi daroval ev. a. v. farár Pavel Proksa, podporovateľ a prispievateľ do časopisu Záhorie a sám aj zberateľ ľudových piesní2 separát – štúdiu Františka Zagibu Ľudová pieseň Záhoria, ktorá bola súčasťou Almanachu Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách z roku 1938. Zagiba3 v štúdii uvádza na dokreslenie ešte živého obrazu ľudovej piesne Záhoria okrem Kollárových Zpjewaniekz tej istej doby dosiaľ neobjavený prameň, a to Slowáckých piesnjček Prwný zwazek, Druhý Zwazek a Slowenských pesniček Zwazek trety. Spolu strán 3×48 spolu piesní 1-230, rukopis neznámeho autora bez not z roku 1836.“ A ešte jedna pozoruhodnosť, nepriamo aj so skalickým prostredím: rukopis Slowácké piesničky venoval Hudobno-vedeckému semináru Komenského univerzity architekt Dušan Jurkovič. Takže vyššie spomínaný spevník Slowenských Pěsnjček Zwazek štvrtý (číslovaný v rukopise od č. 231 po 308) je prirodzene pokračovaním predchádzajúcich troch anonymných piesňových zväzkov. Zagiba nachádza veľa spoločného v repertoárovom zložení rukopisu a Kollárových Zpjewaniek a zamýšľa sa tiež nad tým, ktorý z prameňov mohol poslúžiť tomu druhému ako žriedlo. Prikláňa sa k názoru, že tri rukopisné zväzky poslúžili ako jeden z mnohých prameňov Kollárovi, pretože obsahujú poväčšine viacveršové zápisy (z nich napr. pieseň Smutně sláwjk spíwá má až 26 slôh, U súsedú ge trogná Sjn a Šlo Djwčátko trawu žati majú po 20 slôh) v porovnaní s variantmi textov piesní, ktoré uvádza Kollár.
Na poslednej strane 3. zväzku rukopisu je uvedené: „Imprimatur om. (ominoses) del. (deleantur) Posonii 16. Juni 1836 G. Dankovský R. libr. Censor.“ Z tohto vyplýva, že sa rátalo s uverejnením týchto piesní a recenzoval ich Řehoř Dankovský (1781 Telč – 1857 Bratislava)4, jazykovedec a historik, profesor gréčtiny na Akadémii v Bratislave, slovanský komparatista a vydavateľ latinských filologických spisov. Časť piesňových textov z rukopisnej trojzväzkovej zbierky je neznáma, ale niektoré nájdeme vo variantnej podobe napríklad v Kollárových Zpjewankách, Slovenských spevoch a napokon i v Záhoráckych pjesničkách, ktoré začínal Dr. Janko Blaho zapisovať po vyše sto rokoch od datovania nášho anonymného rukopisu. Zagiba v štúdii Ľudová pieseň Záhoria uvádza, že piesne z troch zväzkov Slowáckých pjesniček sú z hľadiska tematiky väčšinou ľúbostné, ale nájdu sa medzi nimi i historické, vojenské a piesne „o niektorých mestách a dedinách ako Trnava, Gbely, Skalica, Nitra, Očková (Očkov, pozn. PM), Prešporok, Orešany, Senica, Šaštín, Sv. Jur…“ (Zagiba, s. 4) Všíma si tiež Dankovského ako, podľa neho, príliš prísneho cenzora piesní, poznámky a škrty v rukopise „robené atramentom“, kedy Dankovský označil pieseň za „ominóznu“ (chúlostivú, povážlivú). Postihlo to piesne, ktoré sa zaoberali láskou kňaza alebo jeho súkromným životom, napríklad pieseň: Keď sy bil kňez Honzjčku,/ Teba sem milovala,/ Stebú sem ag pri měsičku,/ Častokrát sa schádzala.// Wčil teba wác migem,/ Keď už negsi černý knaz,/ Ach gak sa gá wčil radugem,/ Gag ge šťastný tento čas.// Gag si pěkný Honzjčku,/ Wzácný gako polňi kwět,/ Žessi zanechal Sukničku,/ Raduge sa celý swět. (Zagiba, s. 7)
Zagiba to pripisuje faktu, že samotný Řehoř Dankovský sa pred skončením teologických štúdií vzdal myšlienky stať sa kňazom a viac ho zaujímali otázky lingvistické, ktorým sa aj ďalej profesijne venoval. Avšak na obranu cenzora treba dodať, že uvedený piesňový text po stránke estetickej i poetickej nedosahuje kvalitu, na akú sme bežne pri slovenských ľudových piesňach zvyknutí, a tak mohli viesť Dankovského ruku k cenzorským škrtom ešte aj iné, a celkom i pochopiteľné argumenty. Ďalšia scenzurovaná pieseň o „páterovi“ je variantom dnes veľmi známej piesne Išla Marína do cintorína, ktorá sa nakoniec objavuje neskôr u Kollára (II, 23) i v Slovenských spevoch dokonca v štyroch variantoch (I 330, D 232, 549, 2137):
Issla děwčina do Cynterýna,/ Pán Páter za ňu z kolbičkú wjna.// Tu máš děwčina napisa wjna,/ Budeš čerwena gako malina./ Nechcem Pan Páter, wasseho wjna,/ Měla bych ceru, alebo syna./ Syna Marcyna, ceru Marinu,/ Takú čerwenú, gako kalinu. (Zagiba, s. 7)
Ale vráťme sa k štvrtému zväzku Slowenských Pěsnjček, v ktorom priamo na lokalitu Skalice odkazujú tieto piesne:
Na Skalickém poly,/ Co sy sa tam bělá,/ Sú ly to tam sněhy,/ Neb Labuďe seďá.// Kedby byly sněhy,/ Už by zwodnatěly,/ A ked by Labudě,/ Už by odletěly.// Než ge to postélka,/ Milý na nj ležj,/ Geho najmilejši,/ Hlawičku mu drži.// Palaš mu podala,/ Na straně zostala,/ Co s njm dělat bude,/ Nan ho sa djwala.// Kdo ti len má milá,/ Kdo ti tú radu dal,/ Na straně zostati,/ Wěrně ťa milowal.// Byl bych ti hlawičku,/ na kúsky posekal,/ Pod stromek zelený,/ Byl bych ťa zakopal.// Pod stromek zelený,/ Pod ker malynowý,/ Narjkaly byťa,/ Rodičowé twogj. (číslo piesne označené v rukopise – 240);
Skalica, Skalica, ovytá šňúrečkú,/ Skalické panenky woňá fialečkú.// Skalica, Skalica, obytá Damínem,/ Skalický mládency woňá rozmarýnem. (ruk. 259); Na hore bubnugú, pod horú šturmugú,/ Skalických mládencú na wognu werbugú.// Ten šwárný Janjcek, ten gim predek wede,/ A za njm Anička Konjčka mu wede.// Ke sa ti lúbyla Janjčku wojnička,/ Tu gu máš, tu gu máš, sedag na konjčka.// Na konjčka sedal, pěkně odpytowal,/ Odpust my má milá, gak sem ťa rozhněwal.// Šak sy mňa rozhněwal, to ge prawda istá,/ Wzal sy my prstenček z maličkého prsta. (ruk. 262);
Skalica od Holjča,/ Malá ge Hodinečka,/ Zagdi sy tam šuhajku,/ Namlúwati djwčátka.// Skalica Hrubé město,/ Holič ge len městěčko,/ Holič má pěkné panny,/ Skalica ešče kragši.// Škoda wás Holjčanky,/ Ešče wjc Skaličanky, Že sy wás neberú,/ Skalický adwokáti.// Braly by ag by wzaly,/ Kedby penjze maly,/ Proto zostanú starý,/ Mládency ag panenky.// Ó Bože na wysosti!/ Požehnag Holjčanky,/ Eg nech sa wydáwagú,/ Snima ag Skaličanky. (ruk. 276);
Smutně slawik spjwa, wkletce zatworený,/ ked sy on spomene, na Hagek zelený.// Tak gá také smutně, žalostně sy spjwám,/ ked sy gá Skalicu, na mysel priwádám.// Bolj mňa srdce mé, bolj mňa welice,/ za tým pěkným městem, za tebú Skalice.// Ach gá preneščastná, co sem prowinila,/ Že sem ze Skalice města git musela.// W tem Skalickém městě, mám tam potěšenj,/ Po kterém gá túžjm, každé okamženj.// Na rynku prebýwá, to pěkné strworenj,/ Ked sy naň spomenem srdce mňa zabolj.// Neščastná tá chwjla, že sem ťa poznala,/ A twé siwé očy do srdca wščjpila./ …. (ruk. 236, por. JB 833, Závod).
Pieseň Sem, sem, sem gá rád,/ že sem dostal mladú ženu,/ sem, sem, sem gá rád,/ že sem dostal wynohrad.// Gá, gá, gá, gako gá,/ Gá sy sednu na konjčka,/ Gá, gá, gá, gako gá,/ gá sy sednu na koňa (ruk. 270) je v Skalici a okolí známa ako svadobná pieseň. Je uvedená v Slovenských spevoch z okolia Kútov (Sl. sp. D 923), avšak iba dve slohy, v rukopisnom spevníku sú ešte 3. a 4. sloha: Tráwnjk zelený,/ To ge moge potěšenj,/ Tráwá zelená,/ to ge moga potěcha.// Máš, máš, Maryno,/ Roztrhanú Kasanicu,/ Máš, máš, Maryno, zamazané koleno.
Rukopis Slowenských Pěsnjček začína piesňou Čárané z Konopý zijú (ruk. 231), popisujúcou kronikovo-humornou formou až 40 obcí Záhoria (neskôr sa táto pieseň v skrátenej i pozmenenej forme objavuje aj v Blahových Záhoráckych pjesničkách v dvoch variantoch: V Kopčanoch sú nové mlýny – JB 1039, Unín, V Uňíňe scú vínko píci – JB 1092, Borský Mikuláš, Moravský Svätý Ján) a obsahuje ďalej piesne, ktoré sú variantmi piesní zo zbierok ľudových piesní Záhoria, napríklad: Šlo Djwčátko trawu žati (237, por. JB 1006, Unín), W čirém poly hruška stogj (238, por. JB 1060, Borinka; Sl. sp. 1362, trenčianska), Dobre ge ti Janko, W tem Holickém zámku (239, por. JB 149, Plavecké Podhradie; Sl. sp. II 429), Mýmo nás, mýmo nás (245, por. JB 758, Brodské), Ráda pjgem, ráda gjm (247, por. JB 783, Moravský Svätý Ján, 784, Radimov), Ani newoňagú tak plné hrebjčky (251, por. JB 38, Kúty), Pěkný ge, pěkný ge, Husar ze šabličkú (258, por. JB 461, Skalica), Nespal sem štyry nocy (275, por. JB 622, Moravský Svätý Ján), Poďže djwča podže za mňa (281, por. JB 716, Vrádište), Už sme žitko zežaly (288, por. JB 2, Gbely), A my máme Kozu tú, rohatú, chupatú… co náš otec kúpil w Uňjňe, … Šaščjňe, … Gajarech, … Rarbochu (291), Štepanow, Štepanow a za njm ge Dogči,/ Nechodz k nám šuhagku, hlawa sa my točj.// Miawa, Miawa, za myawu Bure, Nechodz k nám šugajku, nemám za ťa wúle. (293), Smutně Sláwjk spjwá, ked ge ulapený (294, por. JB 833, Závod; Sl. sp D 384, novohradská), Černé očy ďite spat (298, por. JB 116, Rovensko; Sl. sp. D 372, šarišsko-zemplínska, 998 hontianska), Išlo Djwča do hagjčka do zeleného (301, por. JB 911, Unín), Oženil sa starý, siwý (304, por. JB 670, Čáry; tiež Bederka, Lopašov, archív ZM; Sl. sp. D 1527), Wyletěla Sýkorenka ze skaly, ze skaly (305, por. JB 1145, Koválovec), Stratila sa našég mamge slaňina,/ zwaďali to na našého Martyna (307), Sokole, Sokole, hragú očy twoge,/ Hragú očy tvoge za srdenko moge.// Sokol je sywý fták, zaletěl za Fragšták,/ Za Fragšták za Wýdeň, neprigde za týden (308, por. JB 837, Petrova Ves; Sl. sp. III 558).
František Zagiba v texte o ľudovej piesni Záhoria v spomínanom Almanachu uvádza, že v niektorých obciach (napr. Unín, Smolinské, Moravský Svätý Ján, Petrova Ves, Letničie, Kopčany) je i napriek vplyvu „modernej hudby väčších miest“ ešte i v roku 1938 silná tradícia v tvorbe ľudových piesní (Zagiba, s. 142), ale určite by sme našli ešte aj ďalšie záhorské obce, na ktoré by sedela táto charakteristika. Jedným z mimoriadne hodnotných prameňov, ktorý zachytil začiatkom 19. storočia krásu slovenskej ľudovej piesne a ktorý sa stal napokon i studnicou, z ktorej čerpali vo svojich vydaniach Ján Kollár a po ňom ďalší zberatelia, vydavatelia, interpreti a milovníci ľudovej piesne, je anonymný rukopisný spevník Slowenských Pěsnjček zwazek štwrtý z okolia Skalice.

Poznámky
1 Literárny archív Matice slovenskej v Martine, sign. M 23 P 40. Osem piesní zo spevníka uverejnil: MINÁRIK, Jozef: Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 – 1860. Tatran, 1979, s. 281 – 285, 299 – 300 a 315 – 316; Šlo dívčátko trávu žati, Na skalickém poli cosi sa tam bělá, Chudoba, chudoba, mnoho si mne vinna, U súsedú je trojná síň, Ráda pijem, ráda jím, Podže dívča, podže za mňa, Na vršku skale plakala, Ani sa mňa nepýtaj. Kópia spevníka je uložená v Záhorskom múzeu v Skalici – oddelení DHK.
2 Pavel Proksa vydal spolu s Mariánom Járekom zbierku Slovenské ľudové piesne. Malé Zálužie. Dom MS v Nitre, Nitra 1998.
3 František Zagiba (1912 Rožňava – 1977 Viedeň), hudobný vedec a katolícky pracovník, študoval v Bratislave (múzické vedy, dejiny, slovanskú a maďarskú filológiu), doktorát z muzikológie za prácu Hudobné pamiatky vo františkánskych kláštoroch na východnom Slovensku. Bol riaditeľom muzikologického inštitútu Slovenskej akadémie vied a umení. Od r. 1948 pôsobil vo Viedni, kde sa stal profesorom muzikológie na Viedenskej univerzite. Okrem toho sa zaoberal dejinami Veľkomoravskej ríše a počiatkami kresťanstva v nej. Bol členom Viedenskej katolíckej akadémie. Je autorom práce Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias až do reformácie, Bratislava 1943. Okrem toho napísal početné články, hlavne o najstaršej slovanskej hudbe (od dôb veľkomoravských).
4 Řehoř Dankovský (Gregorius Dankovszky, Dankovszky Gergely Alajos) vyštudoval ako nadaný syn telčského obuvníka jihlavské gymnázium. Vo Viedni študoval teológiu, semitské jazyky, gréčtinu, francúzštinu a maďarčinu. Pôsobil v Rábe a 43 rokov na Akadémii v Bratislave, kde vedecky pracoval, ovládal hebrejčinu, chaldejský a arabský jazyk. Je autorom cenného Kriticko-etymologického slovníka maďarského jazyka.

Pramene a literatúra
BLAHO, Janko: Záhorácké pjesňičky. Súborné vydanie. Ed. P. Michalovič. Hudobné centrum Bratislava, Záhorské múzeum v Skalici, 2018, 816 str.
FORDINÁLOVÁ, Eva: Dejiny skalickej mestskej reči. Skalica, 2019, 68 str.
KOLLÁR, Ján: Národnie spievanky. I. a II. diel, Bratislava, 1953.
MICHALOVIČ, Peter: Pramene ľudovej hudobnej kultúry na Záhorí (Rukopisné pamiatky do konca 19. storočia). In: Slovenský národopis. Roč. 43, č. 3, 1995, s. 322-347.
MINÁRIK, Jozef: Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 – 1860. Tatran, 1979.
MINÁRIK, Jozef: Stredoveká literatúra. Svetová. Česká. Slovenská. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1997, 336 str.
Slovenské spevy 1 – 7. Ed. L. Galko, Bratislava, OPUS, 1972, 1973, 1976, 1978, 1981, 1983, 1989.
ZAGIBA, František: Funkčná a priestorová povaha slovenskej ľudovej piesne. In: Sborník Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách 1932 – 1942. Výskum Záhoria. Vydal G. Bežo, Trnava, 1942, s. 229-261.
ZAGIBA, František: Ľudová pieseň Záhoria. In: Almanach Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách k 20ročnému jubileu Československej republiky. Nákladom SZA, Brno, 1938, s. 141-147.