nedeľa, 16 mája, 2021
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

617 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria

0

(katalóg k výstave, 2021, 109 s., 5,- €)

Videá k výstave Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria

0

Aktuálna výstava Záhorského múzea v Skalici Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria, venovaná rodinným zvykom v minulosti sa zameriava na tri kľúčové udalosti v živote človeka: narodenie, svadbu a pohreb. Výstava sprístupňuje vyše 170 zbierkových predmetov a približne 200 fotografií zameraných na prostredie Záhoria a Myjavy konca 19. – 1. polovice 20. storočia.

Keďže je múzeum z dôvodu aktuálnych opatrení pre verejnosť dočasne zatvorené, pripravili sme pre vás sériu štyroch krátkych videí priamo z výstavy. Prvá, úvodná časť je venovaná jej všeobecnej charakteristike, následne vám raz týždenne v samostatných dieloch predstavíme vyššie uvedené tri hlavné časti výstavy. Sprevádzať vás bude kurátorka výstavy Dita Andrušková.

Narodenie

Prvá časť aktuálnej výstavy Záhorského múzea v Skalici je venovaná rodinným zvykom v minulosti spätým s narodením a krstom, ktoré sprevádzalo množstvo obradov a zvykov vzťahujúcich sa k matke a dieťaťu. K sprístupneným zbierkovým predmetom patria najmä detský obradový odev, vyšívané kútne plachty a hlinené kútne hrnce. Náznakovú scénu tvorí posteľ šestonedieľky s drevenou kolískou a figurínou dieťatka.

Svadba

Druhá časť aktuálnej výstavy Záhorského múzea v Skalici je venovaná rodinným zvykom, v minulosti spätými so svadobným cyklom. Približuje prípravy, priebeh svadby, ako aj zvyky v období posvadobnom. Zo zbierkových predmetov sú to najmä obradový a sviatočný odev a doplnky, úžitková keramika a ľudový nábytok. Súčasťou výstavy sú aj obradové odevné komplety na figurínach a náznaková scéna svadobnej hostiny.

Pohreb

Tretia časť aktuálnej výstavy Záhorského múzea v Skalici je venovaná tradičnému pohrebnému cyklu a zvykom vykonávaným v súvislosti so smrťou a pochovaním mŕtveho. V širšom zmysle je to aj udržiavanie pamiatky zosnulého a vnímanie posmrtného života. K vystaveným zbierkovým predmetom patria najmä smútočný odev, obradové textílie, predmety sakrálneho charakteru, ako aj náznaková scéna pohrebného sprievodu s odevnými kompletmi na figurínach.

Bilancia roku 2020 v Záhorskom múzeu

0
Habánsky mlyn v Sobotišti s expozíciou o živote novokrstencov.

Rok 2020 bol odlišný od všetkých, s akými sme sa doposiaľ stretli. Poznačený pandémiou ukázal, akí sme zraniteľní, vrhol svetlo na všetky hodnotové systémy. Odrazil sa v živote každého, tiež Záhorského múzea, žiaľ i stratou najväčšou – odchodom kolegu. Neriskovať zdravie, zachovať opatrnosť, dodržiavať predpisy a plnohodnotne pokračovať v činnosti, žiadalo nové prístupy, ako všade… Optimistické plány jubilujúcej 115-ročnej inštitúcie sme radikálne prispôsobovali vzniknutej situácii.

Základnou činnosťou múzea je práca so zbierkovými fondami, ich odborné spracovanie, ktorá pokračuje systematicky a nezávisle od verejnosti. Sem sme presunuli kapacity, ušetrené tým, že nebolo možné (alebo len obmedzene) vykonávať prezentačnú činnosť pre verejnosť v oblasti expozičnej, výstavnej, spoločenskej a prednáškovej.

V zbierkovom fonde sme zaznamenali prírastok 507 predmetov (zaevidovaných pod 302 číslami), z toho 300 darom, 125 kúpou a 82 výskumom a prevodom. Okrem jednotlivých zbierkových predmetov, z ktorých možno osobitne zmieniť vzácnu akvizíciu habánskej biblie zo 16. storočia, sme získali tri pozostalosti významných osobností Pavla Groebla od Ing. Milice Lustigovej-Bunčákovej zo Skalice, Júliusa Koreszku od rodiny Kabelíkovej zo Skalice a MUDr. Pavla a JUDr. Janka Blahovcov od prof. Evy Blahovej z Bratislavy, všetky darom; kúpou s prispením FPU pozostalosť ThDr. Mateja Héska z Kútov.

Pozornosť sme venovali i reštaurovaniu zbierok: 2 ľudových malieb na skle (Svätá Barbora a Klaňanie Troch kráľov) reštaurátorkou M. Ďuricovou a ceremoniálnej šable a plechovej zástavky z veže farského kostola zo 16. storočia reštaurátorom S. Koželom, tiež zabezpečovaniu depozitárov kamerovým systémom, všetko s prispením FPU.

Pri odbornom spracovávaní a digitalizácii zbierkových fondov bol dôraz položený na fotografovanie zbierkových predmetov (1362 ks evidenčných čísiel, spolu 11328 ks fotografií), digitalizáciu dokumentácie, fotografií, negatívov (1300 ks zdokumentovaných a naskenovaných), systematizáciu informácií do databázy fotografií z pomocných fondov (1304 ks), odborné revízie fondov, druhostupňovú evidenciu fondov v ESEZe. Pokračovali zápožičky z fondov i knižnice, elektronické spracovanie knižničného fondu, fotografovanie pre výstavu a publikáciu Drobná sakrálna architektúra na Záhorí, fotografovanie podujatí (Róbert Svíba, Eva Svíbová, Anna Palkovičová, Gabriela Milotová). Odborní pracovníci pokračovali v  prvostupňovom i druhostupňovom spracovaní zbierok, návrhových listoch, konzultáciách, metodickej činnosti, v spolupráci s kolegami z partnerských inštitúcií vo výskume, i keď viac virtuálnou cestou (Richard Drška, Dita Andrušková, Martin Hoferka, Peter Michalovič, Viera Drahošová). Zúčastňovali sa videokonferencií vo svojich vedných odboroch, pripravovali štúdie a výstavy.

S každou výstavou je spojené množstvo práce a aby mali ohlas a návštevnosť, pre epidemickou situáciou spôsobené uzatvorenie pre verejnosť, sme ich predlžovali a nestihli všetky. Z plánovaných sme realizovali výstavu prechádzajúcu z minulého roka „Pavol Michalič: Kresba, grafika, maľba“, výstavu fosílií prevzatú z Balneologického múzea v Piešťanoch „Stratené pralesy“, každoročnú Krajskú súťažnú prehliadku neprofesionálnej fotografickej tvorby v Trnavskom kraji „Amfo 2020“ v spolupráci so ZOS Senica. Nášmu jubileu, 115. výročiu múzea, bola venovaná výstava „Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí“ z Galérie Jožu Uprku v Uherskom Hradišti, žiaľ, bez pripravovaných sprievodných podujatí. Koncom roka sme uviedli vlastnú výstavu kurátorky Dity Andruškovej „Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria“, ktorá je naplánovaná ako putovná.

Aby sme aspoň čiastočne nahradili prezentačnú činnosť a kontakt s vami, posilnili sme virtuálnu prezentáciu, popri webovej stránke sme na sociálnej sieti publikovali 306 vlastných a 367 zdieľaných príspevkov, 255 na instagrame múzea. Administrátorkou všetkých je Eva Svíbová, prispievali kolegovia Dita Andrušková (33 príspevkov), Richard Drška (18), Martin Hoferka (10), Anna Palkovičová (9), Peter Michalovič (11), Viera Drahošová (156), Róbert Svíba (3), spoločné (66); publikované fotografie boli najčastejšie z archívu ZM, súčasné od Róberta Svíbu a Viery Drahošovej. Publikačnú činnosť sme realizovali tiež v 6 číslach časopisu Záhorie, viacerými príspevkami v iných odborných alebo popularizačných periodikách.

Expozície Záhorského múzea, stálu i vysunuté, sme sa pri 115. výročí snažili propagovať dvomi krátkymi videami z dielne Erika Čermáka. Odborní pracovníci Martin Hoferka a Dita Andrušková ukončili expozíciu o živote novokrstencovv habánskom mlyne v Sobotišti a Martin Hoferka bol spoluautorom expozície v novootvorenom Múzeu Senica (časť o rode Vagyon a sokolovni). Múzeum v Kopčanoch s Obcou Kopčany vypracovalo nový návštevnícky režim.

Z naplánovaných podujatí sa uskutočnila prezentácia knihy „Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne“ na domácej pôde v Skalici 20. februára, spojená s prezentáciou zbierky poézie prof. Evy Fordinálovej „Hore srdcia!“; ďalšie prezentácie pripravené v Senici, Malackách, Lábe, Závode a Bratislave boli zrušené. Podobne ako pripravená „Spomienka na akad. maliara Júliusa Koreszku pri 125. výročí narodenia“ 19. marca. Z viacerých spolu s Mestom Skalica pripravovaných podujatí „Putovanie skalickou históriou“ sa uskutočnilo len jedno: „Skalica na starých fotografiách a pohľadniciach“ 9. júla, ostatné, ani tradičný predvianočný koncert k výročiu múzea, sa nekonali. Deň otvorených dverí Záhorského múzea v rámci Dní Európskeho kultúrneho dedičstva sa uskutočnil 12. septembra. Každoročné európske podujatie Noc múzeí a galérií sa konalo 14. novembra v online podobe, múzeum sa prezentovalo videom Záhorské múzeum 115 a vedomostným kvízom o múzeu.

Zrušená bola konferencia „Imrich Kotvan (1910 – 1984), rodák z Trnovca pri Holíči“, (hlavný organizátor Historický ústav SAV BA) a formou webinára sa uskutočnila „Storočnica Zory Viestovej (1920 – 2002)“, zastrešovaná Spoločnosťou slovenských archivárov, na ktorých sa múzeum spolupodieľalo.

V predošlom roku bolo podujatí a priamych stretnutí s vami menej, chýbali nám. Ako každý, potrebujeme spätnú väzbu, návštevnosť, záujem pri prezentáciách, diskusiu; ktoré našu prácu posúvajú vpred. Vaše pochopenie a dôveru, prejavujúce sa množstvom darov do zbierkového fondu, príspevkov do dokumentácie, pre edičnú činnosť, ako aj odozvou vo virtuálnej podobe si veľmi ceníme a ďakujeme vám. Veríme, že situácia sa bude zlepšovať a tešíme sa na lepší rok 2021.

Časopis Záhorie 30-ročný

0
Titulky časopisu Záhorie

Záhorské múzeum v Skalici vstupuje do 30. ročníka vydávania časopisu Záhorie (dvojmesačník formátu A5, 32 farebných strán). Prináša príspevky o dejinách, tradíciách, kultúre a prírode záhorského regiónu. Doposiaľ vyšlo 172 čísiel na viac ako 5600 stranách. Za 30 rokov prišlo ku generačným posunom, zároveň však udržujeme kontakty s prispievateľmi, podporovateľmi a odberateľmi, z ktorých mnohí časopis odoberajú od jeho vzniku a radi vítame nových. Na jeho tvorbe sa podieľalo viac ako 200 prispievateľov a fotografov. Smerovaný je záujemcom o poznanie Záhoria, záhorským rodákom žijúcim mimo regiónu, bádateľom, študentom všetkých stupňov, pre kultúrne inštitúcie, školy, samosprávu. O akceptovaní odbornou verejnosťou svedčí vysoký počet odkazov v odbornej tlači na Slovensku i v zahraničí. Počet odberateľov sa pohybuje okolo 750 zo SR i zahraničia (Česká republika, Rakúsko, Švédsko). Časopis získal niekoľko ocenení, naposledy Cenu časopisu Pamiatky a múzeá 2016, Pamätnú medailu predsedu TTSK 2015. Je súčasťou každodenného pracovného života kolektívu múzea a jeho prostredníctvom získalo bližší, občas až rodinný vzťah k obyvateľom regiónu, ich pomoc pri výskumnej a akvizičnej činnosti. Časopis pravidelne propagujeme webovou stránkou (https://www.zahorskemuzeum.sk/kategoria/casopis-zahorie/), na ktorej uvádzame bibliografiu jednotlivých čísiel a ročníkov s vybraným článkom z každého čísla, tiež prostredníctvom sociálnej siete. Časopisom sa už tri desaťročia snažíme prispievať k posilňovaniu regionálnej identity a hrdosti na náš krásny región. Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú!

Predaj časopisu Záhorie

0
Titulky časopisu Záhorie

Do roku 2015 vrátane poskytneme printové vydania časopisu zadarmo, len za poštovné, do poznámky v objednávke je potrebné zadať, o ktoré číslo, z ktorého ročníka máte záujem, adresu, prípadne si ho po dohode termínu môžete vyzdvihnúť v múzeu. Z najstarších ročníkov niektoré čísla už nemáme na sklade.

Posledných päť ročníkov predávame (2016 – 2020 1,- €/ks). Pre knižnice všetkých druhov (školské, obecné, farské, domovov sociálnych služieb …) po dohode poskytneme zadarmo – za odvoz.

Predplatné na rok 2021 je 10,- € (vrátane poštovného). Možnosť úhrady poštovou poukážkou typu H, faktúrou (na vyžiadanie) alebo prevodom na č. účtu: SK24 8180 0000 0070 0050 0998 – Štátna pokladnica, variabilný symbol: 2021.

PF 2021

0

Vážení priatelia,

ďakujeme Vám za spoluprácu, záujem a priazeň v roku 2020.

Prajeme Vám pokojné Vianoce a do nového roku pevné zdravie, šťastie, veľa radosti a spokojnosti.

Budeme sa tešiť na stretnutia v roku 2021.

Kolektív pracovníkov Záhorského múzea v Skalici

Oznam

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že od 19. decembra 2020 až do odvolania bude na základe prijatých protiepidemiologických opatrení Záhorské múzeum v Skalici pre verejnosť zatvorené.

Bibliografia XXIX. ročníka (r. 2020) časopisu Záhorie

0

Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Betlehemy Záhorského múzea na výstave vo Vatikáne (správa). 1, 2020, s. 29-30.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudové hračky v zbierkach Záhorského múzea. 3, 2020, s. 14-19.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Reštaurovanie obrazov Svätá Barbora a Klaňanie Troch kráľov zo zbierok Záhorského múzea. 3, 2020, s. 25-28.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ručné práce Terézie Musilovej zo Skalice. 4, 2020, s. 26-27.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Tradičné techniky výzdoby kraslíc. 2, 2020, s. 20-22.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Z histórie vianočných stromčekov. 6, 2020, s. 25-27.
Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Zbierka hračiek Záhorského múzea – meštianske hračky. 4, 2020, s. 16-21.
Benža, Mojmír, PhDr., PhD.: Peter Vrablec: Ľudová ornamentika (recenzia). 4, 2020, s. 29-30.
Blaho, Vladimír, PhDr.: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová. 1, 2020, s. 12-16.
Blanáriková, Veronika, Mgr.: Počiatky filmového premietania v Skalici. 1, 2020, s. 17-21.
Brezina, Peter, PhDr.: Mlynársky rod Mandelíkovcov. Mlyn a strojáreň v Čároch. 6, 2020, s. 10-17.
Brezina, Peter, PhDr.: Odhalenie pamätnej dosky Johanke Hrebendovej-Bórikovej vo Vrbovciach (správa). 5, 2020, s. 29-31.
Brezina, Peter, PhDr.: Pamätník Jana Amosa Komenského v Šaštíne-Strážach. 2, 2020, s. 23-25.
Brezina, Peter, PhDr.: Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky. 4, 2020, s. 22-26.
Červenková, Ivana, Mgr., PhD.: Pavol Junoš a špitál v mestečku Holíč. 1, 2020, s. 7-11.
Drahošová, Viera, PhDr.: 150. výročie narodenia ThDr. Ľudovíta Okánika (správa). 1, 2020, s. 26-29.
Drahošová, Viera, PhDr.: Hore srdcia! Evy Fordinálovej (správa). 1, 2020, s. 25-26.
Drahošová, Viera, PhDr.: Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (správa). 1, 2020, s. 24-25.
Drahošová, Viera, PhDr.: Rodina Ďurovičovcov v Skalici. 3, 2020, s. 8-13.
Drahošová, Viera, PhDr.: Smutná správa o Jánovi Kučerovi. 5, 2020, s. 11-18.
Drahošová, Viera, PhDr.: Spomienka na PhDr. Konštantína Palkoviča, CSc. 2, 2020, s. 29-30.
Drahošová, Viera, PhDr.: Vážení a milí čitatelia. 1, 2020, s. 2.
Drška, Richard, PhDr.: Humanista Eliáš Berger/Perger a jeho väzby ku Skalici. 5, 2020, s. 2-6.
Drška, Richard, PhDr.: Letohrádok – Sokolovňa – Múzeum Senica (správa). 5, 2020, s. 28-29.
Drška, Richard, PhDr.: Písomnosti skalických cechov v zbierkach Záhorského múzea. 2, 2020, s. 5-11.
Drška, Richard, PhDr.: Svadobný zvyk „brány“ – „uchýtaňí brán“ v Pomoraví. 6, 2020, s. 27-28.
Drška, Richard, PhDr.: Zástavka, kríž, hviezda, šabľa – reštaurovanie dokladov mestskej správy Skalice zo zbierok Záhorského múzea. 3, 2020, s. 28-31.
Greguš, Milan: Za akad. maliarom Milanom Kubíčkom (nekrológ). 2, 2020, s. 26-28.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Rodina Vagyonovcov a Senica. 6, 2020, s. 2-9.
Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Učitelia jezuitského gymnázia v Skalici od jeho vzniku do roku 1700. Biografické skice. 3, 2020, s. 2-8.
Chňupková, Veronika, Mgr.: Stavba obecného domu v Petrovej Vsi. 2, 2020, s. 16-19.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Späť do lavíc (správa). 5, 2020, s. 31.
Košík, Ľudovít, Mgr.: Za Ferom Tomíkom. 1, 2020, s. 22-23.
Lančarič, Adrián, Mgr., PhD.: Kňazi z Kuklova v službách Trnavskej apoštolskej administratúry. 4, 2020, s. 13-15.
Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XXIX. ročníka (r. 2020) časopisu Záhorie. 6, 2020, s. 30-31.
Michalovič, Peter, PhDr.: Jubilant RNDr. Anton Dinka (správa). 2, 2020, s. 31.
Michalovič, Peter, PhDr.: K storočnici Ľudovíta Godišku. 6, 2020, s. 20-25.
Michalovič, Peter, PhDr.: Slovenská filharmónia a umelci zo Záhoria. 4, 2020, s. 2-12.
Mráz, Peter, PaedDr., PhDr., PhD.: Sasinkova báseň na počesť Jána Hollého. 6, 2020, s. 18-20.
Palkovičová, Anna, Mgr.: Zborník Otázky zemepanského hospodárenia a správy v novoveku (anotácia). 6, 2020, s. 29.
Pavlásek, Jozef, Ing. – Pavlásková, Terézia, Mgr.: Hostinec na Vačkovej. 5, 2020, s. 19-24.
Pavlásková, Terézia: Spomienky Márie Kišonovej-Hubovej na Zohor. 3, 2020, s. 20-23.
redakcia: Archeológ Robert Bača jubiluje (správa). 4, 2020, s. 30-31.
redakcia: Ocenená Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne. 6, 2020, s. 29.
Špaček, Jozef, PhDr.: Nová básnická zbierka Milana Richtera aj o Uníne a Záhorí (recenzia). 4, 2020, s. 28-29.
Thebery, Ivan: Výročie búrlivých udalostí zo Šajdíkových Humeniec. 5, 2020, s. 25-26.
Turčan, Vladimír, PhDr.: Zánik antického dvorca v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?). 2, 2020, s. 2-5.
Vandelia, Pavol: Záhrada Bielych Karpát. 5, 2020, s. 26-27.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Malacké zdravotníctvo (správa). 1, 2020, s. 26.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Nový zborník Malacky a okolie 12 (správa). 1, 2020, s. 30-31.
Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Závod v poslednej štvrtine 16. storočia. 1, 2020, s. 3-6.
Z dobovej tlače: Lipnica a studnička Anička v Sobotišti. 3, 2020, s. 23-24.
Zacharová, Mária, PhDr.: Chlieb náš každodenný. Jedlo a pitie malackých františkánov v novoveku. 5, 2020, s. 6-11.
Zacharová, Mária, PhDr.: Stredoveký odkaz Kostolišťa. 2, 2020, s. 11-15.

PhDr. Peter Michalovič

Z histórie vianočných stromčekov – Mgr. Dita Andrušková, PhD.

0
Vianočná výstava Hospodyňskej školy v Skalici, Album štátnej hospodyňskej školy v Skalici, 1921. Archív Záhorského múzea v Skalici

Stromček ako jeden zo symbolov Vianoc patrí k typickým dekoráciám interiérov počas týchto sviatkov. Zeleň vianočného stromčeka sa stala novodobou formou symbolu života a prosperity.
Zvyk zdobenia zelene bol rozšírený už v starovekom Egypte a antickom Ríme, v novodobej histórii pochádzajú najstaršie písomné pramene z Nemecka z 2. polovice 16. storočia. V opisoch uvádzajú ihličnatý stromček alebo väčšiu vetvičku ozdobenú ovocím, sladkosťami, domácim pečivom, perníkmi alebo orieškami. Do súkromných domov začal vianočný stromček prenikať približne v polovici 17. storočia, ako prví ho mali vysokí štátni úradníci a mešťania. V 18. storočí sa zvyk rozšíril najmä vďaka panovníckym rodom stredoeurópskej šľachty, ktorí si ho prisvojili. V aristokratických domácnostiach, ktoré rady nasledovali príklad panovníckych a kniežacích dvorov, sa udomácnil okolo 2. štvrtiny 19. storočia.

Vianočná výstava Hospodyňskej školy v Skalici, Album štátnej hospodyňskej školy v Skalici, 1921. Archív Záhorského múzea v Skalici

Na Slovensku sa obyčaj stavania a zdobenia ihličnatého stromčeka šírila v mestskom prostredí od konca 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest. V meštianskom prostredí bol stromček hlavným atribútom vianočných sviatkov. Centrálny stromček, prípadne viacero menších, umiestňovali v salónoch alebo reprezentačných miestnostiach. Veľkosť, počet, ako aj spôsob ich výzdoby ovplyvňoval najmä spoločenský status rodiny. Výzdoba stromčekov bola rôznorodá: horiace sviečky, ozdoby v tvare kvetov alebo hviezd, reťaze zhotovené z pásikov farebného papiera, slamy alebo lesklých korálikov, trvanlivé pečivo (najmä medovníčky), jablká, orechy alebo sušené ovocie. Stromček ozdobovali spravidla 24. decembra.
Prvé elektrické osvetlenie vianočného stromčeka sa objavilo v roku 1882 v USA, kde ho iba dva dni pred Štedrým dňom predviedol vynálezca Thomas A. Edison, autorom reťazí svetielok bol jeho priateľ a spolupracovník Edward H. Johnson. Prvú fúkanú guľu z jemného skla vyrobil a patentoval v roku 1889 Francúz Pierre Dupont. Od prvých jednofarebných kusov sa už začiatkom 20. storočia predávali sklenené hviezdičky, srdiečka či snehové vločky. Obľúbené boli aj duté čokoládové figúrky a plnené vianočné bonbóny na ozdobu stromčeka. Na území súčasného Česka a Slovenska sa prvé čokoládové figúrky zabalené do špeciálneho obalu s motívom Vianoc vyrábali v českých čokoládovniach Velim v roku 1892. Do širšieho povedomia sa dostali najmä prostredníctvom čokoládových vianočných kolekcií Vinohradníckej továrne v Prahe, neskôr všeobecne známej ako firma Orion, ktorá ich vyrábala od roku 1897.
V prvej tretine 20. storočia sa v mestskom prostredí v súvislosti s vianočným stromčekom rozšíril zvyk kladenia darčekov. V meštianskych rodinách sa najčastejšie obdarúvalo knihou, oblečením (čiapky, zimné rukavice a teplé ošatenie), prípadne exotickým ovocím. Darčeky boli určené predovšetkým pre deti: k najobľúbenejším patrili plyšové medvedíky a rozprávkové knižky, sánky alebo korčule. Kým chlapci sa tešili cínovým vojačikom a stavebniciam, dievčatá obľubovali bábiky. Rodičia ich vyberali priamo v hračkárstvach alebo objednali prostredníctvom vianočných katalógov, rozšírených od konca 19. storočia.

Vianočný stromček v domácnosti, Skalica, 1937. Archív Záhorského múzea v Skalici

Do vidieckej kultúry prenikal zvyk stavania stromčeka v období od konca 19. do 30. rokov 20. storočia, pričom nadviazal na ozdobovanie príbytku zelenými vetvičkami. V zmysle štedrovečernej obradovosti sa mu pripisovala prosperitná a ochranná funkcia. Jeho starším variantom bol slamený stromček, ktorý si ľudia zhotovovali z posledného snopu pred Štedrým dňom. Ihličnatý stromček najčastejšie umiestňovali na hradu nad stolom, až neskôr ho upevňovali na samostatný podstavec. Použité ozdoby na jeho dekoráciu boli spravidla jednoduché: jabĺčka a oriešky, medové pečivo alebo kockový cukor zabalený v papierikoch. Stromčeky sa zvyčajne umiestňovali v prednej izbe tak, aby ich bolo vidieť z ulice a nechávali sa až do sviatku Troch kráľov. Na rozdiel od meštianskych domácností však spoločné obdarovávanie členov domácnosti nebolo zaužívané.

Vianoce v roku 1975, foto F. L. Slatinský. Archív Záhorského múzea v Skalici

V Záhorskom múzeu v Skalici možno zbierkové predmety súvisiace s vianočným stromčekom rozdeliť vzhľadom na ich funkciu na estetické (dekoračné) a praktické. K prvej skupine patrí kolekcia pestrofarebných vianočných ozdôb z fúkaného skla, používaných v Skalici (E-7464, E-7301) s rôznymi motívmi: vianočné gule, postava Mikuláša, anjel, srdiečko, topánočka a iné. V kolekcii vianočných ozdôb z Moravského Sv. Jána (E-7466) nájdeme aj sklenenú špicu striebristej farebnosti, ktorá sa nachádzala na vrcholci vianočného stromčeka, zdobená tenkým špirálovitým drôtom. Súčasťou výzdoby bývali aj ozdobné kovové štipce na vianočné sviečky (E-6481 Morava; E-6484 nelokalizované). K predmetom s praktickou funkciou patria stojany, ktoré sa používali na upevnenie stromčeka. Stojany zo zbierok múzea sú celodrevené, nezdobené s tvarom gréckeho kríža a otvorom v strede. Príkladom sú stojany používané v Skalici (E-6166, E-7661) a Gbeloch (E-8001).

Použitá literatúra
Feglová, V. Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Stoličná, R. (ed.) Bratislava, 2000, s. 190.
Horváthová, E. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran 1986, s. 49-80.
Hupko, D. Vianočné sviatky v aristokratických rodinách v 19. a 20. storočí. In. Historické rozhľady, č. 5, 2009, s. 59-75.
History of Christmas Trees. 2009. [elektronický zdroj]. Dostupné na: https://www.history.com/topics/christmas/history-of-christmas-trees cit. dňa 11.11.2020.
Heslo: Vianočný stromček. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru, elektronická encyklopédia, autorka hesla V. Feglová. [elektronický zdroj]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/vianocny-stromcek/ cit. dňa 11.11.2020.

Mlynársky rod Mandelíkovcov. Mlyn a strojáreň v Čároch – PhDr. Peter Brezina

0
Čáry 1900. Mandelíkov mlyn

Areál Mandelíkovho mlyna a strojárne, predtým Dopjerovho mlyna, pri kanáli Kopánka rieky Myjavy na južnom okraji obce Čáry sa nachádza v stave ruiny. Stráca zo svojej stavebnej hmoty ukrývajúc sa v hus- tom poraste stromov a kríkov náletovej zelene a je len otázkou času, keď zanikne úplne. Možno ani mnohí miestni netušia, aký slávny a významný mlyn sa nachádzal v ich obci a aký hospodársky čulý ruch v ňom pulzoval.

Čáry 1878. Rodinný dom Dopjerovcov pri ich mlyne tesne pred zakúpením Mandelíkovcami

O stavbu mlyna v Čároch a dobudovanie areálu rozšírením o strojáreň s dvomi dielňami na ryhovanie mlynských kovových valcov a montáže mlynského zariadenia sa zaslúžili dve najrozvetvenejšie a dlhodobo pôsobiace mlynárske rodiny severozápadného cípu Záhoria – Dopjerovci a Mandelíkovci.

Čáry 1900. Mandelíkovci Vľavo Ján Mandelík, nad ním manželka Anna, rod. Čermáková, z Holíča, vpravo syn Richard Mandelík, pod ním dcéra Anna Mandelíková


Väčšina mlynov bola v 16. storočí panská, ich majiteľmi boli Coborovci a Bakičovci, ktorí ich postupne dávali do nájmu a neskôr odpredávali. Prvá zmienka o pôsobení Dopjerovcov na Záhorí pochádza z roku 1676. Popredným majstrom bol Adam Dopjera, ktorý pôsobil v rade mlynárskeho cechu panstva Holíč a Šaštín a podpísal jeho stanovy spolu s ďalšími mlynárskymi majstrami a iniciátorom, holíčskym grófom Adamom Coborom a grófkou Alžbetou Coborovou. Adam Dopjera bol vtedy nájomcom mlyna pri Šaštínskom zámku. Ďalší z mlynárskej rodiny Dopjerovcov sa usadili v Kútoch v roku 1678 s povolením majiteľa panstva Holíč a Šaštín Adama Cobora. Prvým majiteľom mlyna sa stal Pavol Dopjera. Mlyn mal zrejme spočiatku v nájme a nachádzal sa na rieke Myjave medzi Kútmi a Kuklovom. V literatúre sa uvádza, že mlyn v roku 1848 zanikol, ale nachádza sa pod názvom Dopierovský na mapách až do roku 1939 spolu s mlynmi Janíčkov (na mape vojenského mapovania 1783 je zaznačený pod názvom Janikovi mlyn), Polákov a Marcinkovský mlyn pri Kuklove. Nepoznáme presný osud tohto mlyna Dopjerovcov, situovaného medzi Kútmi a Kuklovom a ani dôvody stavby nového mlyna v obci Čáry po roku 1800. Mohli to byť konkurenčné dôvody, lebo pri Kútoch sa nachádzali 4 mlyny, ale aj rozrastanie sa rodiny o mužských potomkov, alebo iné dôvody (úprava toku riečky Myjavy a kanála Kopánka, povodne,
požiar). Čáry boli vhodnou lokalitou pre stavbu nového mlyna, lebo v Kuklove ani v Čároch sa začiatkom 19. storočia nenachádzal žiadny mlyn. Boli tu však hospodárstva bohatých sedliakov s ich potrebou mlieť obilie. Dopjerovský mlyn v Čároch existoval už v roku 1839, lebo je zaznačený na mape 2. vojenského mapovania. Katolícka rodina Dopjerovcov mala v nájme aj ďalšie mlyny pri toku riečky Myjavy. Adam Dopjera so synom Jurajom si prenajali napríklad šaštínsky mlyn od šľachtičnej Barbory Erdödy v roku 1721. Dopjerovci čársky mlyn predali okolo roku 1880 inej významnej mlynárskej rodine Mandelíkovcov, lebo sa odsťahovali na mlyn v Dolnej Krupej a odtiaľ sa členovia rodiny po roku 1900 vysťahovali do USA, kde dosiahli významné úspechy v hospodárskej sfére vo výrobe hudobných nástrojov, najmä rezonančnej gitary s názvom dobro.
Evanjelická rodina Mandelíkovcov sa prisťahovala na Záhorie z Moravy podľa rodinnej ústnej tradície po roku 1620. Mandelíkovci sa prvý raz spomínajú na mlyne pri riečke Chvojnici v Močidľanoch v roku 1739. Mlyn mali v nájme a prvý raz sa spomínal v roku 1554 ako panský mlyn s čiastočným nájomcom Gyvrasom. Mlyn mal prenajatý koncom 16. storočia Pavol Jurast (Jurasew). Od roku 1638 ho vlastnil zeman Štefan Papp. V Močidľanoch boli dva mlyny. Druhý bol pôvodne tiež panský a od Coborovcov ho získali skalickí jezuiti. V nájme ho mali neskôr Jakub a Ján Petkovci, Martin Starý (Sztari) a i. Najdlhšie mali jeden z dvoch močidlianskych
mlynov v nájme a potom vo vlastníctve Mandelíkovci od roku 1739 až do násilného zrušenia ich živnosti po roku 1948. Mlyn nestačil po viacej generácií uživiť vždy početnú rodinu, a preto mali aj polia, vinicu, 2 kravy, 2 kone, 2 voly, 10 oviec, viacej sviní a hydinu, čo tvorilo napríklad hospodárstvo mlynára Pavla Mandelíka v roku 1828. V mlyne a na gazdovstve zamestnával až 10 ľudí, z toho 5 – 7 mlynárskych pomocníkov. Postupne sa vystriedalo 8 generácií vedúcich mlynárov, ktorí sa väčšinou volali krstným menom Ján, Pavol alebo Viktor. Niekoľkí z nich boli členmi obecného zastupiteľstva (Ján, Pavol, Viktor, Ľudovít) a pôsobili v dobrovoľných spolkoch.
Po roku 1918 bol mlynárom Viktor Mandelík, ktorého spoločník bol v roku 1937 Eduard Prštek. Vodný mlyn patril k stredne veľkým, ale nebol dostatočne ziskový. Dôvod bol zrejmý, lebo v Močidľanoch bol aj druhý mlyn a v blízkych Popudinách ďalší. Aj popudinský mlyn si prenajímali v 18. – 19. storočí Mandelíkovci. Jedným z nich bol Albert Mandelík, ktorý koncom 19. storočia zakúpil mlyn pri Holíčskom zámku. Jeho posledným prevádzkovateľom z rodu Mandelíkovcov bol Emil, po ktorom prevzali mlyn Spieglovci. Veľkým konkurentom malým mlynom holíčskemu, popudinskému a dvom močidlianskym sa stali začiatkom 20. storočia nové strojové mlyny v Holíči, Trnovci, Prietržke, Radošovciach a modernizovaný mlyn v obci Vrádište. Skúsení mlynárski synovia z Močidlian a Popudín sa usilovali osamostatniť a uchytiť sa na mlynoch v okolí. Tak si prenajali aj mlyn v Holíči, v Kopčanoch a ďalších obciach, alebo sa po okolí stávali mlynárskymi majstrami a pomocníkmi.

Čáry 1925. Mandelíkov mlyn na pohon na benzínový motor

Kopčiansky mlyn Na Struhe na západnej strane obce, ktorého poslednými majiteľmi boli Mandelíkovci, zostal po smrti spolumajiteľa Kornela Mandelíka na bojisku 1. svetovej vojny opustený a začal chátrať. Tento kopčiansky mlyn bol pôvodne panským mlynom a prvý raz sa spomína už v roku 1554. Prevádzkovali ho viacerí nájomcovia, ku ktorým patrili v pol. 18. storočia aj Dopjerovci. Mlyn si prenajal od panstva okolo roku 1770 na 70 rokov Ján I. Mandelík (1740? Močidľany – 1817 Kopčany, pochovaný je v evanjelickej časti holíčskeho cintorína), syn močidlianskeho mlynára Jána Mandelíka a jeho manželky Kristíny, rod. Krivskej. Ján I. Mandelík vynikal svojím sponzorstvom pri stavbe evanjelického a. v. kostola v Holíči, ale aj v Skalici. Ján I. Mandelík sa trikrát oženil. Prvou manželkou bola Zuzana, rod. Pokorná (zom. 1784), druhou Alžbeta, rod. Kellerová (zom. 1813). Vo vysokom veku 73 rokov sa oženil s vdovou Máriou Hrdličkovou, rod. Pukanskou. Pochádzali zo zemianskych rodín a boli manželovi oporou. Ján Mandelík I. mal viacej detí, ale len najstarší syn Pavol mohol prevziať mlynárske žezlo. Mlynár Ján I. Mandelík bol úspešným mlynárom, lebo mlel pre cisárske majetky, pre gazdov z mestečka Holíč, Gbely a okolitých obcí, kde sa v tej dobe nachádzali len malé mlyny. V mlyne Na Struhe našlo trvalo prácu vyše 10 ľudí.

Čáry 1930. Strojárska dielňa montáže a opravy mlynských strojov


V nájme mlyna Na Struhe pokračoval syn Jána I. Mandelíka Pavol. Pavol Mandelík st. (1770? – 1840) mlyn rozšíril a obytnú časť nadstavil o prvé poschodie. Vybudoval aj mohutné stavidlo na ramene Moravy, čím vzniklo veľké jazero, kde chovali mlynári ryby. Nad stavidlom bol most, ktorý dlho slúžil miestnym cestou na lúky a dobytku ako súčasť cesty výhonu na pašu. Pavol Mandelík začal chovať ryby, pestovať ovocie a venoval sa aj včelárstvu. Poskytoval sezónne prácu až vyše 15 kopčianskym obyvateľom. Jeho manželka Anna, rod. Mittáková, bola dobrou gazdinou a obľúbenou starou mamou rozvetvenej rodine svojho syna. Pokračovateľom mlynárskej tradície kopčianskeho mlyna bol Pavlov syn Ján II. Mandelík (1810 – 1905?), ktorý bol vnukom Jána I. Ján II. Mandelík bol dvakrát ženatý. S prvou manželkou Katarínou Jankovičovou z Modry mal deti Hermínu, Jána, Pavla a MUDr. Michala Mandelíka (1851 Kopčany – 1920 Holíč). Pavol prevzal mlyn v Močidľanoch a Ján III. Mandelík (1842 Kopčany – 1910 Čáry) s pomocou otca zakúpil v roku 1879 od Dopjerovcov v Čároch mlyn, ktorý značne zveľadil. Z druhého manželstva s Máriou Hrdličkovou ml. sa narodili deti Daniel (pôsobil ako úradník vo Vsetíne), Gustáv (pôsobil na súde v Senici) a Rudolf (pôsobil ako radca štátnej správy v Bratislave). Rodinu Jána Mandelíka postretlo nešťastie v podobe veľkého požiaru mlyna v roku 1873. Mlyn za niekoľko rokov obnovili, ale mlynár Ján II. Mandelík riešil pred smrťou väčší problém. Hoci mal viacej synov, nemal mlyn komu odovzdať. Nikto sa remeslu nevenoval naplno. Mlyn prevzal pred 1. svetovou vojnou Pavol, ktorý odovzdal močidliansky mlyn synovi Viktorovi. Vekove už starší Pavol Mandelík pripravoval kopčiansky mlyn pre svojho druhého syna Kornela. Vojnové udalosti však rozhodli inak. Kornel Mandelík
zahynul v roku 1915 na bojisku a sklamaný Pavol Mandelík ml. o mlyn Na Struhe stratil záujem a opustil ho. Mlyn začal chátrať.
Okolo mlyna však bolo rušno, najmä po roku 1930, keď sa rozšírilo kúpanie v prírode ako forma zábavy, oddychu a športovania. Mlynár Pavol st. Mandelík vybudovaním mohutného stavidla, mosta a jazera okolo r. 1800, netušiac, že pretrvá storočie, urobil neskôr radosť dedinským deťom, ktoré sa tu kúpavali ešte dlho po zániku mlyna meniaceho sa po r. 1918 na ruinu. „U mlýna… sa ozýval detský spev, džavot i krik… slúžilo ako kúpalisko. V jazere bola taká priezračná krištáľová voda, že sme mohli na dne očami spočítať kaprov a belice… pod mlynom sme chytali raky. Nielen jazero bolo ako z rozprávky. V okolí jazera sa rozprestierala lúka s takmer všetkými lúčnymi kvetmi.“ (M. Drozdová, 1998.) Most, stavidlo a časť budovy mlyna zničili v roku 1945 ustupujúce nemecké vojska, a tým zanikla aj rozprávka mlynského jazera. Budovu postupne obyvatelia rozobrali a v roku 1998 z mohutných mlynských múrov
zostali len kamenno-betónové základy, ktoré vytŕčali nad trávnatý terén.
Čársky mlyn a strojáreň v rukách Mandelíkovcov
Mlynári z rodu Dopjerovcov otvorili mlyn v Čároch pravdepodobne v roku 1807. Postavili rodinný dom, mlyn s vodným kolesom a hostinec s predajňou rozličného tovaru a stolárstvo. Medzi nimi bol rozsiahly dvor, na ktorom sa otáčali vozy ťahané koňmi, kravami i volmi. K areálu viedla z Hlavnej ulice (teraz ulica M. Kollára) ulička, ktorá v roku 2003 zanikla osadením brány a pripojením k susednej záhradnej parcele. Uličku a mlyn pripomína dodnes kríž, postavený na Hlavnej ulici v roku 1807. Mlynský areál bol rušným čárskym miestom už za Dopjerovcov.
Mlyn bol na predaj a vyhliadol si ho a zakúpil v roku 1879 mladý mlynársky syn z Kopčian Ján III. Mandelík (1842 Kopčany –
1910 Čáry). Iniciátorom bola jeho energická manželka Anna, rod. Čermáková (1847 Holíč – 1907 Čáry), z remeselníckeho rodu
holíčskych Čermákovcov evanjelického vierovyznania. Ján III. Mandelík získal bohaté skúsenosti s mlynárstvom od otca v Kopčanoch a absolvoval štúdium strojárstva vo Viedni. Pre kopčiansky mlyn v mladosti objednával technické novinky od mnohých viedenských firiem, najmä od firmy Knaust, o čom svedčí zachovaná korešpondencia. V nej sa nachádzajú aj zaujímavé objednávky fotografického materiálu a oznámenie o zaslaní dodávok na železničnú stanicu do Hodonína. Sú datované od roku 1866, čo svedčí, že sa venoval amatérskej fotografii už v mladom veku. Patril určite medzi prvých amatérskych fotografov na Záhorí. Zachovali sa fotografie mlyna,
ktoré vyhotovil po roku 1879 v Čároch. Ján III. Mandelík obnovil v rokoch 1879-80 všetky dopjerovské budovy a pristavil novú stolársku dielňu a prvú časť strojárskej dielne, v ktorej začal v kooperácii s viedenskými firmami montovať nové stroje, vyrábať náhradné diely a opravovať kovové časti mlynských zariadení. Za týmto účelom sem prichádzali mlynári zo širokého okolia. Vo väčšom počte však prichádzali zákazníci, ktorí potrebovali zomlieť obilie. Dvor bol vždy plný vozov. Kočiši si krátili čas v hostinci – obchode, ktorý Mandelíkovci naďalej prevádzkovali v areáli mlyna. Nazývali ho magacín a navštevovali ho aj čárski obyvatelia. V náhone pred vodným mlynským kolesom bol tok mierne rozšírený a tvoril jazierko so stavidlom. Slúžilo na zásobu vody. K toku pod mlynom prichádzali vo veľkom ženy – práčky z hornej časti dediny so stolicami a prali prádlo. Ozýval sa tu tlkot pracích doštičiek – piestov, spev a smiech, prerušovaný veselými i smutnými aktuálnymi príhodami. Kúpanie tu bolo zakázané, ale mládež vždy vystihla mlynárovu zaneprázdnenosť. Mlynské vodné koleso malo spodný náhon a prúd vody bol silný, a preto nebezpečný. Mlynár Ján Mandelík patril k váženým majetným občanom, bol členom čárskeho obecného zastupiteľstva a prispieval darmi pre deti dedinskej školy. Pri mlyne vysadil ovocnú záhradu, za vodným tokom pri mlyne kus lesa a zakúpil veľkú lúku.
Ján Mandelík III. s manželkou Annou mali dve deti Annu (1872 Kopčany – 1956 Čáry) a Richarda (1879 Čáry – 1952 Čáry). Anna sa krátko pred 1. svetovou vojnou zasnúbila so Štefanom Mandelíkom, pôvodom z Moravy, ktorý pôsobil ako nižší úradník na kopčianskom statku. Zahynul počas vojny bez potomkov. Na pamätníku v Kopčanoch nie je uvedený, lebo nemal v Kopčanoch domovské právo. Anna prežívala veľký zármutok a druhý raz sa už nevydala. Žila s rodičmi v Čároch a všetky sily venovala korešpondencii a účtovníctvu rodinnej firmy.
Druhou mlynárskou generáciou čárskeho mlyna bol Richard Mandelík (1879 Čáry – 1952 Čáry). Vyučil sa za mlynára, absolvoval stredoškolské štúdium strojárstva v Hodoníne a po roku 1900 sa zapojil do práce v rodinnej firme. Po otcovej smrti uskutočnil ešte pred 1. svetovou vojnou prístavbu dielne – ryhovne s vežovitou typickou budovou, ktorá slúžila ako kancelária a ubytovňa pre zamestnancov. Uskutočnil aj prístavbu drevenej stajne, lebo vo vojnovej dobe riešil problém sebazásobovania rodiny. Drevenú stajňu nahradil v roku 1942 murovanou. Mlyn modernizoval dvakrát. V roku 1913 zriadil pohon na benzínový a motorový olej. Vodné koleso ponechali ako náhradný zdroj pohonu až do roku 1920, keď modernizovali pohon osadením prvej vodnej turbíny o výkone 36 HP. Richard Mandelík st. realizoval v roku 1930 montáž druhej vodnej turbíny o výkone 25 HP, ktorá prostredníctvom transmisií zvýšila výkonnosť strojárskych dielní. Elektrinu zaviedli v Čároch v roku 1936 a potom pribudli v obidvoch strojárskych dielňach motory a stroje na elektrický pohon. Príjazdovú cestu v uličke k mlynu spevnil kameňom a štrkom v roku 1937. Richard pokračoval v otcovej fotografickej záľube a zároveň sa stal i poľovníkom. Na želanie svojej manželky Margity, rod. Kuklišovej (1887 Kunov – 3. 2. 1970 Čáry) a svojej sestry Anny, ktorá žila v prednom dome na Hlavnej ulici, premenil časť ovocnej záhrady na park. Richard a Margita mali spolu 4 deti. Všetky sa narodili v Čároch. Gabriela (nar. 1913) a Irena (nar. 1915) boli učiteľkami, najmladšia Oľga (nar. 1919) zomrela pomerne mladá. V synovi Richardovi (nar. 1917) videl otec od mladosti svojho pokračovateľa. Richard Mandelík st. sa dožil
v starobe veľkého sklamania. ONV v Senici a senické živnostenské spoločenstvo mu oznámilo v roku 1949 zákaz živnostenskej činnosti. Vnútili mu pod zámienkou nájmu odovzdanie jeho živnostenského mlyna Roľníckemu spotrebnému družstvu Senica a neskôr národnému podniku Mlyny Piešťany. Strojárske dielne zostali nevyužité a až v roku 1962 ich prevzal podnik Strojárne Malacky, ktoré tu istý čas ryhovali akési veľkoplošné drevené tabule. Rodina Mandelíková bývala v dome pri mlyne a musela trpieť prítomnosť cudzích firiem. Všetko, čo vybudovali tri generácie Mandelíkovcov, malo vyjsť navnivoč a rodina mala zostať bez existenčného zabezpečenia. Bola to hrozná predstava, ktorá mučila Richarda Mandelíka st. po nociach a urýchlila aj jeho smrť v roku 1952.
Richard Mandelík ml. (1917 Čáry – 2001 Čáry) sa vyučil u otca za zámočníka a mlynára a od roku 1932 sa aktívne zapojil do prác na mlyne, od roku 1939 v strojárskej dielni a do zveľaďovania mlynského areálu. Vo voľnom čase bol propagátorom jazdy na motocykloch, ktorých kúpu sprostredkovával aj iným. Od roku 1942 sa venoval i včelárstvu. Richard Mandelík ml. sa v roku 1949
oženil s Máriou Rybárovou (1927 – 2012) z Holíča. Narodili sa im dve deti, Mária (nar. 1950, vydatá Molnárová) a Anna (nar. 1960, vydatá Vaculková). Vdova po Richardovi Mandelíkovi st. odovzdala svoj dedičský podiel synovi Richardovi ml., ktorý sa stal dedičom mlynského a strojárskeho areálu. Zamestnal sa v družstve Tatrachema Kuklov, kde privítali jeho organizačné a strojárske skúsenosti a kde pracoval až do dôchodku na pozícii majstra. Richard s manželkou Máriou boli zakladajúcimi členmi výrobného družstva Tatrachema, ktoré vyrábalo fľaše, hračky a iné výrobky z plastov. Bývalý mlynár však musel súbežne riešiť problémy s mlynom a strojárňou. Za prenajaté priestory mu nechceli platiť a do Malaciek odvezené stroje mlynárovi nevrátili so zdôvodnením, že socialistická organizácia nemôže platiť bývalému živnostníkovi. Boli aj iné príkoria a hrozby, ktoré mali odradiť od sťažností a
požadovaní nájmu. Do predného domu, kde žila sestra Richarda Mandelíka st., nasťahoval MNV Čáry nájomníkov – príslušníkov
Verejnej bezpečnosti, lebo tu boli údajne nadbytočné priestory a v celej obci jediné vhodné na ubytovanie. Majiteľka sa musela vysťahovať k bratovi do domu pri mlyne, kde žilo sedem členov rodiny Mandelíkovcov. Možnosti jej detí študovať boli obmedzené. Rodine zobrali aj lúku pri mlyne, kde sa pásli kravy miestneho JRD. Neskôr tu zriadili záhradkársku osadu pre 32 miestnych záhradkárov. Až po roku 1965 sa perzekučné pomery zmiernili. Mandelíkovci rozšírili a modernizovali predný dom, pričom využili stavebný materiál zo zrúcanej budovy dielní a bývalého magacínu.

Čáry 2020. Súčasný stav mlyna. Fotografia RNDr. Ľ. Krištofová

Nevyužívaný areál mlyna a strojárne začal chátrať po roku 2001 a postupne sa menil na ruinu. Mandelíkovci sa z dolného rodinného domu pri mlyne odsťahovali v roku 1966 a uličku k bývalému mlynu uzatvorili po roku 2001 bránou. Richard Mandelík ml. sa počas svojho života usiloval do roku 2001 udržať zvyšných šesť budov mlynského areálu v dobrom stave. Vdova po ňom, Mária, do svojej smrti v roku 2012 už nevládala uskutočňovať ani najnutnejšie opravy. Potom už v dome nežil nikto a objekty mlynského areálu začali pustnúť. Nezodpovední miestni obyvatelia prichádzali do mlynského areálu zo zadnej neoplotenej časti a odnášali tehly, strešnú krytinu, odrezávali trámy. Potomkovia podali trestné oznámenie na neznámych páchateľov. Tak uzatvorila vyšetrovanie aj polícia. K ničeniu stavieb prispeli aj rozrastajúce sa stromy a kríky. Aj vyše 200-ročná lipa vysadená pravdepodobne na pamiatku stavby mlyna (1807) začala svojou korunou rúcať jednu z budov. V silách rodiny Mandelíkovej, ktorej bývalý režim zabránil pokračovať v živnosti, nie je mlyn zachrániť ako technickú pamiatku. Škoda, že sa nenašiel žiadny klub alebo združenie miestnych nadšencov histórie a zo strany pamiatkarov nevyvinul nikto úsilie o záchranu tohto areálu.

Použitá literatúra
Rodinný archív Mandelíkovcov v opatere M. Molnárovej.
Spomienky Márie Molnárovej z Čárov a Anny Vaculkovej z Gbiel.
MV SR, ŠA TT, PA Skalica, fondy: Cech mlynárov panstiev Branč a Korlátko; Notársky úrad Kopčany; Obvodný
notársky úrad (ObNÚ) Popudiny a Stráže; Okresné živnostenské spoločenstvo v Holíči a v Senici.
Boor J., Poláček A.: Dr. M. G. Mandelík – spisovateľ, filozof, lekár. In: Zborník ZM III, ZM Skalica 1972, str. 109
– 113.
Drozdová M.: Vodný mlyn v Kopčanoch. In: Záhorie 1998, č. 1, str. 24.
Kol.: Popudinské Močidľany. Z minulosti obce. Obec Popudinské Močidľany, Záhorské múzeum v Skalici, 2010,
448 s.
Proksa P.: Ján Mandelík. In: Záhorie 1998, č. 4, str. 30 – 31.
Zajíčková M.: História remesiel na Holíčskom panstve. In: Mesto Holíč, 2011, 84 s.
Zajíčková M.: Mlyny v severozápadnej časti Záhoria v 16.-17. st. In: Mlyny a mlynárske remeslo, VM Galanta
2006, str. 89 – 112.

Záhorie 6/2020

0
Skalické rybníky. Foto: Róbert Svíba

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Rodina Vagyonovcov a Senica
PhDr. Peter Brezina: Mlynársky rod Mandelíkovcov. Mlyn a strojáreň v Čároch
PaedDr. PhDr. Peter Mráz, PhD.: Sasinkova báseň na počesť Jána Hollého
PhDr. Peter Michalovič: K storočnici Ľudovíta Godišku
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Z histórie vianočných stromčekov
PhDr. Richard Drška: Svadobný zvyk „brány“ – „uchýtaňí bran“ v Pomoraví

Nové knihy / Správy
Zborník Otázky zemepanského hospodárenia a správy v novoveku (Mgr. Anna Palkovičová)
Ocenená Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (redakcia)
Bibliografia XXIX. ročníka (r. 2020) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)

Výnimočná vianočná ponuka

0

Ak si prajete potešiť seba alebo svojich blízkych kvalitnou literatúrou, ponúkame vám výhodnú, časovo obmedzenú ponuku na knihy z našej edičnej činnosti:

Zvýhodnené ponuky na balíky kníh:

  1. Záhorácke pjesňičky + Ľudová nástrojová hudba na Záhorí – namiesto pôvodných 52,- teraz len za 40,-
  2. Prvá svetová vojna a Záhorie + Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky – namiesto pôvodných 25,- teraz len za 20,- €
  3. Mystika Záhoria + Mystika Záhoria II + Otec a syn národa – namiesto pôvodných 15,- teraz len za 10,- €.

Ak sás zaujala len jedna z uvedených kníh alebo iná kniha z našej edičnej činnosti, môžete využiť zľavu 15 % na každý titul. V prípade záujmu vám ku knihám pribalíme číslo časopisu Záhorie z roku 2020. Ak máte záujem, napíšte nám to k objednávke.

Ponuka platí len do 17.12.!

Link na objednávky: https://www.zahorskemuzeum.sk/kategoria/edicna-cinnost/