Tabačiareň v Holíči

PhDr. Viera Drahošová

0
1299

Barokový kaštieľ v Holíči a jeho zázemie s unikátnym urbanistickým usporiadaním reprezentatívnych, správnych, hospodárskych a obytných objektov budovaných v dobe prestavby kaštieľa predstavujú komplex, ktorý napriek neskorším zásahom nemá na Slovensku obdobu.
Kaštieľ vznikol prestavbou hviezdicovitej protitureckej pevnosti na mieste pôvodného stredovekého vodného hradu v období po roku 1748. Cisár František Štefan Lotrinský, manžel panovníčky Márie Terézie, prevzal v rokoch 1736 až 1749 od rodu Czoborovcov zanedbané Holíčsko-Šaštínske panstvo a začal s jeho pretváraním
na fungujúci a výnosný hospodársky celok s kultivovanou krajinou. Holíč za takmer tridsať rokov do jeho smrti v roku 1765 prešiel revolučnými zmenami, popri prestavbe zámku a dobudovaní zázemia zriadil manufaktúru na výrobu fajansy, vybudoval kapucínsky kláštor, postavil obilnú sýpku, panské a nájomné domy s remeselníckymi dielňami, kasárne, rybník, bažantnicu, švajčiarsky dvor na spracovanie mlieka, v neďalekých
Kopčanoch cisársky žrebčín, zariadenie na odchytávanie kačíc a mnohé ďalšie objekty v iných miestach panstva.
Reálnejšiu a konkrétnejšiu predstavu o rozsahu, podobe, spoločenskom a správnom význame Holíča ako hlavného strediska panstva s vyspelým kultúrnym a hospodárskym zázemím, taktiež budovateľských a podnikateľských aktivitách Františka Lotrinského v poľnohospodárstve, dobytkárstve, remeselnej a manufaktúrnej výrobe možno získať v publikáciách Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského, Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč, Šaštínske panstvo v rukách Habsburgovcov, Panstvá cisára Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy Radoslava Ragača, Ivany Fialovej (Červenkovej) a kolektívu s prvýkrát zverejnenými bohatými súdobými archívnymi materiálmi.
Symetricky usporiadaný areál zámku popri fortifikačnom systéme tvorí viacero hospodárskych budov, po pravej strane od vstupu sa nachádza jedna z nich – tabačiareň, ktorá takmer dve storočia slúžila spracovaniu plodiny, ktorú spočiatku pokladali za liečivú, až v neskoršom období ju identifikovali ako pre zdravie človeka nebezpečnú a škodlivú.
Tabak sa dostal na naše územie v 16. storočí, pričom organizované pestovanie a predaj tabaku možno datovať približne od roku 1670. Tabakový priemysel začal rásť a viacero štátov zaviedlo štátny tabakový monopol. Už Mária Terézia sa snažila o jeho reguláciu rôznymi nariadeniami a zdaňovaním, no až do roku 1783 sa tabakový monopol prenajímal rôznym spoločnostiam. Vysoké zisky týchto spoločností viedli cisára Jozefa II. k opatreniam, aby výnosy z tabaku plynuli do štátnej pokladnice. V roku 1784 vydal patent, tzv. Tabakový dekrét, ktorým zaviedol monopol štátu a v jeho réžii bol výkup tabaku, výroba a distribúcia tabakových výrobkov. Dovoz tabaku bol zakázaný a mal sa nahradiť domácim, dopestovaným v Uhorsku. Pestovaniu tabaku sa darilo i na Holíčskom panstve, nie je však známe, v ktorom období sa s ním začalo. Od roku 1783 pracovala tabaková továreň i v blízkom Hodoníne – v priestoroch tamojšieho bývalého zámku. V Slovenskom národnom archíve v Bratislave (v archívnom fonde Rod Habsburg – panstvo Holíč) sa k pestovaniu tabaku nachádzajú dokumenty, ako nájomné zmluvy na obchod s tabakom z obdobia 1817 – 1827, tiež správy o pestovaní rôznych odrôd amerického tabaku, zasielaní vzoriek tabakových listov do hodonínskej fabriky a o predaji tabaku z obdobia 1842 – 1853 (za informáciu ďakujem Mgr. Ivane Červenkovej, PhD. zo Slovenského národného archívu).
Fajčenie tabaku prostredníctvom fajky dosiahlo veľkej obľuby v 17. storočí. K najstarším materiálom na výrobu fajok patrila hlina a ich výrobou sa zaoberali habáni v Košolnej, Sobotišti a i., veľmi rozšírené bolo tiež ich vyrezávanie z dreva. Postupným vývojom vznikla celá škála fajok s rôznymi názvami. Mená dostávali podľa miesta výroby; na Slovensku boli najznámejšie štiavničky či šemničky podľa významnej výrobne v Banskej Štiavnici, pre fajky z holíčskej manufaktúry na výrobu fajansy bol zaužívaný názov holičanky. Tento názov sa zachoval v cenníku fajkára Jana Pajdla z fajkárskeho výrobného strediska v moravskom Kelči. V Čechách boli známe kelečanky, brodky, vizovjanky, oderky a iné. Mená získavali i podľa materiálu; v 19. a 20. storočí sa v Čechách tešili obľube výrobky kolínskych fajkárov gipsovky, medzi bohatšími vrstvami boli obľúbené fajky penovky, vyrezávané z morskej peny, minerálu, ktorý sa ťažil i na Morave v okolí Hrubšíc, niekedy fajky dostávali mená i podľa tvaru, technológie.
O holíčskych fajkách nebolo veľa známe, pretože v literatúre bolo o nich uvádzaných len málo zmienok. V práci A magyar keramika törtenéte z roku 1917 v časti o Holíči sa na strane 65 uvádza, že v sortimente manufaktúry sa v roku 1785 nachádzali aj fajky a znázornená je fajka v podobe ženskej hlavy zahalenej v šatke uviazanej pod hrdlom so zdobeným vrchnáčikom, vyrobená v roku 1780 zrejme ako individuálny kus (Török, K., 1917, s. 66-67, tab. III). V katalógu z výstavy fajok maďarských múzeí Keszthely, Debrecen a Budapest (Factory – Made Ceramic Pipes, s. 56) je zmienka o fajke v podobe mužskej hlavy v turbane zo zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti (Cat. N. 34/10. pl. XLV.), ktorú podľa prevedenia a ciničitej polevy uvádzajú ako holíčsky výrobok. Začiatkom 19. storočia holíčska manufaktúra zápasila s dôsledkami konkurencie vo výrobe kameniny a zhruba od roku 1804 sa so striedavými výsledkami snažila zaviesť výrobu žiadaného porcelánu. Určitý úspech zaznamenala práve výrobou fajok. V práci z roku 1917 sa uvádza, že od roku 1809, keď začala s výrobou porcelánových fajkových hlavičiek, predala počas troch rokov (do roku 1811) 40-tisíc kusov priamo z manufaktúry (Factory Made Ceramic Pipes, s. 56, Török, K., 1917, s. 66-67, Gronský – Vařeka, s. 55).
Vo fonde Majolika Holíč v Slovenskom národnom archíve sú cenníky výrobkov manufaktúry z rokov 1765 až 1812, údaje o druhoch a cenách fajok sa nachádzajú v cenníkoch z rokov 1809 až 1812. Prvý raz sa vyskytuje položka – fajky debrecínskeho a kolínskeho typu v cenníku od 18. augusta 1809, vrátane veľkostných variantov jednotlivých typov. Medzi odberateľmi obľúbenú skupinu v podobe plasticky stvárnenej hlavy Turka vyrábali v troch veľkostiach počas celého obdobia produkcie fajok. Sortiment od roku 1811 doplnili fajky ulmského typu, tzv. ulmovky, ktoré sa vyznačujú zosilnením na spodnej strane hlavičky, zvyšujúcim odolnosť fajky. V cenníku z 15. mája 1811 sa objavujú i fajky v tvare zvieracích hlavičiek – pudla a mačky. V októbri 1812 predstavovali sortiment fajok fajky kolínskeho, debrecínskeho, ulmského typu, fajky v podobe hlavy Turka, mačky, pudla, poštového rohu a vodného vaku (Posthorn, Wassersack). Zostavu tabačiarskych potrieb v celom predmetnom období dopĺňali nádoby na tabak, uvádzané ako tégliky alebo dózy. Vyrábané boli vo viacerých veľkostiach, s vrchnákmi s plastickou úchytkou (gombíkom) alebo uchom. V roku 1813 začala výroba v manufaktúre upadať a prišlo k jej reorganizácii a redukcii, v roku 1827 bola definitívne ukončená a dopredávali sa skladové zásoby.
Porcelánové fajky prenikli medzi širšie ľudové vrstvy v druhej polovici 19. storočia a pre svoje vlastnosti boli určené na sviatočné príležitosti (Pajer, s. 2). Rozšírili sa predovšetkým zásluhou vojakov, ktorí si ich privážali z vojenskej služby, tiež ako suveníry z ciest. Často boli zdobené námetmi poľovníkov, zveri, z vojenského života, vyskytovali sa tiež pracovné výjavy, pohľady zo známych miest a pútnických stredísk, neskôr i rôzne portréty.
Budovy koniarne a tabačiarne sú symetricky situované po oboch stranách hlavnej brány a tvoria zvnútra súčasť vstupnej časti kaštieľa. Majú pôdorys v tvare „L“ a zrkadlovo otočené sú dlhšími krídlami osadené na rovné časti hradby, predstavujúcej stenu vonkajšej vodnej priekopy. Kratšie krídla sú vsadené do hmôt juhovýchodného a severovýchodného bastiónu. O oboch objektoch bolo dostupných málo, prevažne kusých informácií. V súvislosti s plánovanou rekonštrukciou ich významne doplnili výsledky architektonicko- historického výskumu, s ktorým v júni 2010 začali v rámci pamiatkovej praxe študenti Katedry dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity pod vedením Ing. arch. Ivana Gojdiča. Zverejnil ich na seminári Krajského pamiatkového úradu v Trnave a publikoval v zborníku zo seminára Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 14.
Na základe publikovaného príspevku Ing. arch. Gojdiča možno v stavebno-historickom vývoji objektu tabačiarne sledovať štyri etapy. Dobu výstavby objektov vzhľadom na ich exponovanúpolohu vo vstupnej časti areálu autor predpokladá na začiatku 50. rokov 18. storočia (Gojdič, s. 32). Exteriéry oboch budov stavali jednotne, mali podobné okná, korunnú rímsu, vstup, arkády, tvar strechy i farbu omietok. Vzhľadom na funkciu sa však výrazne líšili vo vnútornom usporiadaní priestorov. Južná užšia nepodpivničená časť objektu tabačiarne, dnes z polovice odstránená, mala dva trakty. Vo vnútri boli zaklenuté štyrmi klenbami a v strednej stene mala zabudované vykurovacie teleso. Od výrobných hál ju oddeľovala už nezachovaná chodba, na konci s toaletou. Po celej dĺžke hlavného krídla objektu boli dve výrobné haly, zapustené do terénu, do ktorých sa zostupovalo dvomi schodiskovými ramenami. Zo spoločnej plošiny schodiskových ramien sa dalo zísť do podzemnej chodby, spájajúcej tabačiareň s podzemným chodbovým systémom kaštieľa. V západnej stene boli na koncoch haly vytvorené niky pre nádoby na vodu a pod oknami na troch miestach vybraté murivo pre umiestnenie technologických prvkov. Päť kamenných portálov viedlo z hlavných hál do menších podzemných skladov, opatrených zásobovacími a zároveň vetracími otvormi. Okrem skladov bola v podzemí menšia miestnosť so zamrežovaným okienkom vedúcim do západnej haly (prístupná z podzemnej chodby), slúžiaca zrejme pre majstra alebo vedúceho výroby. Svetlo do západnej haly prichádzalo zaklenutými oknami na úrovni vonkajšieho terénu, vysoko nad podlahou hál. Obe haly oddeľovala stredná stena s tromi otvormi pre osadenie výrobnej technológie. Pôvodné členenie hál ani ich prepojenie s bočným dvojpodlažným traktom už pre neskoršie zásahy nie je možné zistiť. Bočné severné krídlo tvorili na oboch podlažiach spolu štyri priestory, s výrobnou halou bolo spojené v suteréne. Na prízemí sa nachádzal dláždený prejazd, dvomi schodmi prepojený s arkádovými priestormi bočného krídla. Na východnej fasáde boli zabudované dve kľúčové strieľne. V druhej stavebnej etape suterénne priestory tabačiarne zaklenuli a pre presvetlenie a prevetrávanie vytvorili v klenbách polkruhové otvory, prepúšťajúce svetlo z miestností na prízemí. Tretiu stavebnú etapu možno datovať od prelomu 19. a 20. storočia po obdobie prvej ČSR. V prvej polovici 20. storočia prišlo ku prevzatiu habsburských majetkov i kaštieľa štátom, ktorý ich začal využívať na rôzne účely značne nevhodným spôsobom, tabačiareň však naďalej slúžila pôvodnému účelu. K výraznejšiemu zásahu do objektu prišlo v nasledujúcom období, keď odstránením priečok predĺžili západnú výrobnú halu až po severnú stenu, vytvorením dvoch dverí a úpravou okenných otvorov. Na severnej strane prístavbou a prispôsobením priestorov vytvorili bytovú jednotku. V 60. rokoch 20. storočia prišlo k postupnému vyprázdňovaniu zámockého areálu.
Holíčska tabačiareň slúžila na sušenie a následné spracovanie dopestovaného tabaku od 18. storočia až do druhej polovice 20. storočia, je možné predpokladať určité prerušenia v prvej polovici 20. storočia. Záverečná fáza jej činnosti je zrejme spojená s pestovaním tabaku na poliach Štátneho majetku v Holíči, Kopčanoch a Cuníne, ktoré začalo v roku 1941 a postupne sa jeho výmery zvyšovali. „V roku 1946 v hospodárskej časti areálu zámku vybudovali umelo vykurovanú sušiareň, ktorá tri desaťročia slúžila svojmu pôvodnému účelu, potom ju podnik uvoľnil pre obnovu NKP Holíčskeho zámku.“ (Irša – Riha, s. 41) Pre pokračujúcu produkciu tabaku slúžila novovybudovaná sušiareň tabaku v blízkych Kopčanoch, jej areál bol vybavený i zariadeniami pre pestovanie tabaku – fóliovníkmi, triedičkami, sušiarenskými bunkami. Na základe toho s prácou v tabačiarni s najväčšou pravdepodobnosťou skončili v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, kedy prišla i o technologické zariadenie. Koncom 70. rokov boli realizované čiastočné opravy objektu; nové omietky na južnej fasáde, betónový sokel, úprava vstupu a odbúranie prístavby na severnej fasáde bočného krídla. Na prelome storočí prebehli so zámerom vytvoriť z tabačiarne kultúrno-spoločenské centrum stavebné úpravy: výmena krovu, izolácie stien, vkladanie betónových a železobetónových prvkov, odstránenie niektorých priečok, podláh a omietok. Práce neboli ukončené a objekt zostal v narušenom stave, rozkopaný a navlhnutý.
V budúcnosti nie je vylúčené, že v súvislosti s ďalšími archívnymi, stavebno-historickými a archeologickými výskumami (ako i doskúmaním fortifikačného systému) môže prísť k spresneniu počiatkov výstavby objektu, jeho využívania pre spracovanie tabaku i súčasnej interpretácie vývoja.
S rekonštrukciou budovy v rámci projektu Rekonštrukciou NKP podporujeme rozvoj kultúrnopoznávacieho cestovného ruchu v regióne sa začalo v roku 2015 a v rámci komplexnej obnovy bolo treba pri zachovaní pamiatkovej ochrany vyriešiť izoláciu základového muriva a navĺhanie objektu, kanalizáciu, prípojky, rozvody, úpravu podláh a strechy, vnútorné i vonkajšie omietky, drevené výplne otvorov, mreže zábradlia, vykurovanie, vzduchotechniku, požiarnu ochranu a interiérové vybavenie. Hlavný priestor oddelili dvoma zasklenými stenami pre rozdelenie prevádzky a inštalovali výťah a výťahovú plošinu pre telesne postihnutých. Rekonštrukciu realizovala spoločnosť HANT BA, a. s. Bratislava, interiéry navrhol akademický architekt Jozef Zamboj. Priestor riešil s použitím minimalistických prvkov so zámerom vytvoriť vzdušný, odľahčený, variabilný celok s dôrazom na vyniknutie dobového charakteru interiéru budovy. Vybrané svietidlá v hlavnej sále a v ďalších priestoroch podporujú hlavné stavebné prvky interiéru – klenby, priestor, svetlo a tvoria súlad s farebnosťou stien a dlažby. Dotvorený bol nábytkom, zariadením, doplnkami pre funkčnosť a osobitú atmosféru jednotlivých priestorov. Hlavná sála ako multifunkčný priestor pozostáva z dvoch lodí prepojených v priestore a doplnených o pódium. Spolu s galériou, expozíciou, klubmi, kaviarňou a cukrárňou poskytuje možnosť pre rôzne kultúrno-spoločenské aktivity a jedinečné priestory pre príjemné stretnutia a podujatia.
Rekonštrukcia objektu tabačiarne sa uskutočnila za finančnej podpory Európskej únie vo výške viac ako 2 milióny eur a dňa 2. marca 2016 sa konalo jeho slávnostné otvorenie za účasti takmer dvesto hostí. Slávnostným prestrihnutím pásky ho odovzdali do užívania primátor mesta Holíč Zdenko Čambal s predsedom Národnej rady SR Petrom Pellegrinim a poslankyňou parlamentu Vierou Kučerovou.
Historická budova bude slúžiť ako kultúrno-osvetové a kongresové centrum a kapacita jeho hlavnej sály je zhruba 300 ľudí. Mesto Holíč získalo dôstojný, reprezentatívny a variabilný kultúrny stánok, zároveň vykonalo významný krok v obnove svojej národnej kultúrnej pamiatky – areálu Holíčskeho zámku.

Pramene a literatúra
Červenková, I. – Ragač, R.: Šaštínske panstvo v rukách Habsburgovcov, RRA Skalica 2014.
Fialová, I. – Ragač, R. – Vařeka, M.: Panstvá Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy, RRA
Skalica 2012.
Fialová, I. – Ragač, R.: Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč, RRA Skalica, 2011.
Gojdič, I.: Pamiatkový výskum koniarne a tzv. tabačiarne v areáli holíčskeho kaštieľa. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 14., KPÚ Trnava 2011, s. 31-38.
Gronský, T., Mgr., Vařeka, M., PhDr., PhD.: História vzniku manufaktúry, s. 33 – 55. In: František Štefan Lotrinský a Holíčska fajansa, Holíč-Hodonín 2011, 64 s.
Irša, R. – Riha, J.: Cesta za chlebom. Holíč 1987, 80 s.
Pajer, J.: Fajky zo zbierok manželov Landsfeldových, katalóg výstavy, Záhorské múzeum Skalica 1982.
Ragač, R. a kol.: Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského, RRA Skalica
2010.
Factory – Made Ceramic Pipes. In: The history of the Hungarian pipemaker’s craft. Hungarian history through the pipemaker’s art, Budapest, Hungarian National Museum, 2000, s. 56 – 57.
Török, Kalmán: Holics. In: A magyar keramika története. Ed.: Siklóssy, László, Budapest 1917, s. 57-76.
Zdroj: http://hodoninsky.denik.cz/zpravy_region/z-hradu-se-stala-tabakova-tovarna20120117.html
http://siegmund.szm.com/dymka/kelc/fkelc.htm
Za informácie ďakujem Mgr. Máriovi Bielichovi, Mgr. Ivane Červenkovej, PhD. a pracovníkom SNA v Bratislave.