piatok, 26 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

576 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Záhorie č. 3/1993

0

PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: J. M. Hurban
PhDr. Ľubica Bartalská: M. K. Mlynarovič
PhDr. Rudolf Irša: Habánsky cintorín vo Veľkých Levároch
PhDr. Viera Drahošová: Vojtech Budinský-Krička a Záhorie
Vladimír Jamárik: Kunovská šľachta
Mgr. Miroslav Minďáš: Pomocné vedy historické
Prof. PhDr. Ján Novák, DrSc.: Erb obce Vysoká pri Morave
Ľudovít Košík: Kaplnka postavená z vďačnosti
Vladimír Slaninka: Ako sa regulovala Morava
Prof. PhDr. Rudolf Krajčovič, DrSc.: Svedkovia dávnej minulosti
Mgr. Lenka Gronská: Máje, majálesy
PhDr. Mária Zajíčková: Čo kraj, to kroj
PhDr. Mária Zajíčková: Strom v jarnom zvykosloví
Mojmír Benža: „Ked sa nosili jeleňáki“
Mgr. Peter Michalovič: Ľudová nástrojová hudba
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Veselé príhody
Pranostiky a príslovia
PhDr. Viera Drahošová: Kniha o príchode Lábanov do Ameriky
Henrich Janus: Exlibrisy

SPRÁVY
História sa opakuje?!
Muzeálna slovenská spoločnosť obnovená!

Ako sa regulovala Morava

0

Najväčšia záhorská rieka Morava ľuďom slúžila, ale aj škodila. Poháňala mlyny, bola dopravným spojom, svojimi záplavami zavlažovala a hnojila blízke lúky, ale aj odnášala úrodu a spôsobovala na poliach vymokreniny. Záplavy bývali najmä po výdatných dažďoch. Stredná výška zrážok v Pomoraví sa pohybuje medzi 50 – 60 cm. Najväčšie záplavy pred reguláciou postihli Moravský Svätý Ján v roku 1926 s množstvom vody 1 119 metrov kubických a roku 1930 až 1 128 metrov kubických vody. Morava sa rozlievala v priemere do šírky 5 kilometrov. V priebehu regulácie v roku 1941 sa pretrhla hrádza pri Gajaroch a zaplavila Gajary, Suchohrad, Záhorskú Ves a Vysokú. Obetiam katastrofy postavili v Záhorskej Vsi pamätník. Hovorilo sa, že Rakúšania tajne prekopali hrádzu, aby uvoľnili vody z ich strany.
Pohraničné obce sa chránili proti záplavám výstavbou hrádzí a zriaďovaním vodných družstiev. V Zohore sídlilo Dolnomoravské vodné družstvo. Štát projektoval reguláciu rieky. Cieľom prvých projektov bolo splavniť rieku pre lode, ktoré ťahali kone, alebo ich hnal prúd. Regulácia mala splavniť trasu prekopaním zákrut („kolien“), čiže prepichmi, miestami sa malo zúžiť koryto, mali sa postaviť hate a proti záplavám hrádze. Najstarší projekt vznikol začiatkom minulého storočia, ďalší v roku 1829. Podhájskeho projekt z roku 1877 plánoval reguláciu až od prameňa. Uhorský projekt navrhoval roku 1892 skrátiť trasu početnými prepichmi a postaviť sústavu ochranných hrádzí. Roku 1894 nasledoval Veberov projekt a po ňom spoločný rakúsko-uhorský na úseku Devín-Rohatec z roku 1898, ktorým sa mala skrátiť trasa toku z 80 na 64,41 km. Československý projekt z roku 1925 počítal s reguláciou od Dunaja až po ústie Dyje. Podľa konečnej úpravy tohto projektu z roku 1932 sa malo urobiť 16 prepichov – 9 na rakúskom, 7 na našom brehu, mala sa spevniť a skrátiť trasa na 69,15 km. Meandre (záhyby, zákruty) sa mali striedať po pol druha až dvoch kilometroch a mali mať polomer 300 – 500, najmenej (ojedinele) 100 m. Z návrhu je jasné, že sa mali prepichmi skrátiť najmä tie „kolená“, ktoré mali podobu slučky (s malým polomerom).
Podľa tohto projektu sa začala regulácia od ústia Dyje po sútok s Dunajom a skončila sa roku 1968. Vyšší úsek, od ústia Dyje až po potok Vranúvka pri Holíči, sa reguloval v rokoch 1968 – 1981, od Vranúvky až po moravskú hranicu (Hodonín – Rohatec) v rokoch 1934 – 1948 podľa projektu z roku 1934, ktorý bol z hľadiska ochrany prírody na vysokej úrovni. Najvyšší úsek, od potoka Radejovka až po Uherské Hradiště, sa reguloval za prvej ČSR. Dolný úsek Moravy regulovali Vodohospodárske stavby v Bratislave a Ingstav Brno.
Popri Morave vedú ochranné hrádze. Rozpätie medzi slovenskou a rakúskou hrádzou nie je rovnaké. Priemerná hĺbka koryta je 2,25 metrov (stredná voda), po hrádzu je 4 metre, tisícročná voda (býva raz za tisíc rokov) je vyše 6 metrov. Pri výške nad 6,5 metrov by sa voda vyliala cez hrádzu. Najvyšší stav vody 5,6 metrov bol roku 1941.
Slovenská hrádza sa začína asi 2 km nad ústím Maliny pri Zohore pri čerpacej stanici a vedie až po ústie Myjavy, kde sleduje myjavský breh, až pred Kútami prechádza mostom na druhý breh a vracia sa k Morave a pokračuje až ku Skalici. Cez Malinu a Rudavu pokračuje hrádza mostom na druhý breh týchto potokov. Od Devína po Zohor je hrádza len na rakúskej strane, po našom boku tu vedie betónová cesta, stavaná pre pohraničnú službu. Cez Moravu sú vybudované dva mosty v Holíči, železničný a cestný, v Brodskom tri: železničný, cestný a autostrádny. Ponad Moravu vedie diaľkový a južnejšie tranzitný plynovod a pod riekou je produktové vedenie (ropa).
Zemina z výkopov nového koryta sa použila na stavbu hrádze, kamenie na spevnenie brehov sa dovážalo z kameňolomu pri Rohožníku, v severnejšej časti z lomu pri Podbranči.
Pred cestným mostom pri Brodskom je na rieke malý vodopád (drsný sklz), na celom úseku sú dve vakové hate, jedna pod autostrádou pri Brodskom, druhá oproti mikulčickým vykopávkam pri Kopčanoch. Jedna hať s vodnou elektrárňou z r. 1934-1948 je v Hodoníne. Údolnou nivou bol pri Morave vybudovaný od Skalice po Zohor odvodňovací kanál, ktorý počas vegetácie slúži na zavlažovanie a je napájaný vodou z potoka Radejovka a z hate pri Hodoníne. Počas vysokého stavu prečerpávajú vodu štyri čerpacie stanice: v Zohore, v Malých Levároch (obe sa začali stavať za Slovenského štátu), v Brodskom (z roku 1974) a v Kopčanoch pri Vranúvke.
Po regulácii Moravy a vybudovaní ochranných hrádzí sa spútal tok rieky a zabránilo sa katastrofálnym povodniam. Morava prestala byť nebezpečná pre susedné dediny, ich lúky, polia a blízke lesy.
Reguláciou sa isté časti slovenského územia dostali na Moravu a do Rakúska, iné, v menšej rozlohe, zasa ku Slovensku. Pohraničný úsek oproti Rakúsku je vďaka neprístupnosti za minulého režimu zachovaný, uchránený od devastácie cestou, neskôr prístupný od Devína až po Skalicu a poskytuje svojím vzácnym rastlinstvom, zvieratstvom, širokými lúkami a lesmi príjemné rekreačné prostredie, ktoré si musíme naďalej chrániť.

Záhorie č. 2/1993

0

Ing. Marián Hanták: Záhorská autostráda
PhDr. Ľubica Bartalská: Záhoráci v Amerike – J. Ch. Krajsa
PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Slovenské učené tovarišstvo
Štefan Očovský: RNDr. Ján Verešík, CSc.
Prof. PhDr. Rudolf Krajčovič, DrSc.: Svedkovia dávnej histórie
Prof. PhDr. Ján Horecký, DrSc.: Rímska stanica v Stupave
MVDr. Pavol Hallon: Plavecký hrad
Mgr. Peter Juza: Zabudnutá krása
Prof. PhDr. Ján Novák, DrSc.: Erb obce Moravský Svätý Ján
Mgr. Lenka Gronská: Svietidlá v našich domovoch
Peter Michalovič: Ľudová nástrojová hudba
Mgr. Lenka Gronská: Poverové predstavy spojené s narodením dieťaťa – Jabloňové
Peter Vrablec: Veľkonočný týždeň v Závode
Z tradícií v Kuchyni
Pranostiky

PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Hádanky z Borinky a Záhorskej Vsi


OHLASY

Svietidlá v našich domovoch

0

Pôvodne bol v dome jediným zdrojom svetla oheň z ohniska alebo pece. Postupom času začali z praktických dôvodov vznikať samostatné osvetľovacie zdroje, akými boli najprv lúče, fakle, sviečky, kahance, rôzne typy petrolejových lámp a nakoniec elektrická energia.
Lúče boli nastrúhané smrekové alebo jedľové štiepky-triesky, obsahujúce množstvo živice. Zapaľovali sa na rohu pece, alebo sa upevňovali do drevených stojanov rôznych tvarov.
Ďalší, vývojovo vyšší, kvalitatívny stupeň vo vývoji svietidiel predstavovala fakľa, ktorá v porovnaní s lúčmi dávala intenzívnejšie svetlo, lepšie odolávala prievanu a dlhšie horela. Tvorila ju rukoväť a časť napustená smolou, živicou alebo tukom či lojom. Fakle boli drevené, ale vyrábali sa tiež z pleteného lyka, prútov a rastlinných vlákien.
V interiéroch domov sme mohli nájsť tiež sviečky, ktoré však plnili v živote ľudu skôr obradnú ako úžitkovú funkciu. Zapaľovali sa zväčša len pri prísne určených obradoch, kde ich oheň mal podľa ľudovej viery funkciu magickú – očistnú a ochrannú. Boli to napr. na Hromnice posvätené sviečky – hromňički, zapaľované hlavne počas búrky alebo pri smrteľnom lôžku človeka.
Popri lúčoch sa koncom 19. stor. začalo svietiť tiež pomocou hlinených /kameninových/ alebo kovových /plechových/ kahancov, v ktorých sa spaľovali rôzne domáce oleje a tuky a hlavne petrolejových lámp, používanie ktorých sa v ľudových interiéroch udržalo zhruba až do 20-tych rokov 20. stor., t.j. do počiatkov zavádzania elektrickej energie, i keď v niektorých domácnostiach používanie petrolejových lámp pretrvalo oveľa dlhšie. A práve na nezabudnuteľnú atmosféru, ktorú svetlo týchto lámp vytváralo, na rozprávanie rôznych, často i strašidelných príbehov, neodmysliteľných pri páračkách a priadkach, keď sa v snahe ušetriť zišli k jednej lampe nielen domáci, ale tiež priatelia a susedia, nostalgicky spomínajú už len najstarší obyvatelia Záhoria.

Záhorie č. 1/1993

0

PhDr. Rudolf Irša: Na úvod 2. ročníka
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Geograf Michal Luknič a Záhorie
PhDr. Ľubica Bartalská: Záhoráci v Amerike, Reverend Andrej Pír, O.S.B.
Vladimír Jamárik: Cisárske manévre roku 1902
Prof. PhDr. Rudolf Krajčovič, DrSc.: Názvy záhorských obcí
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Čo skrýva Veleš v Brodskom
Mgr. František Havlíček: Obuvnícke cechy na Záhorí
PhDr. Jozef Novák, DrSc.: Obecný erb – Unín
Peter Michalovič: Ľudová nástrojová hudba na Záhorí
Peter Vrablec: Zimné zvykoslovie na Záhorí – Závod
Peter Vrablec: Ako sa piekli vianočné oblátky v Závode
Martina Pavelková: Pranostiky a príslovia
Miroslav Blažek: Príbeh na dobrú noc

SPRÁVY
Miestna kultúra na Záhorí
Hodové výstavy v Kunove (Viera Drahošová)
Pripravovaná expozícia v múzeu M. Tillnera v Malackách (Lenka Gronská)

Cisárske manévre roku 1902

0

Konali sa v septembri a zúčastnilo sa ich 80 056 pešiakov, 14 846 jazdcov a 160 kanónov. Spolu teda temer 100 tis. vojakov. Východná armáda mala hlavné veliteľstvo v Senici a veliteľom bol arcivojvoda Fridrich. Veliteľstvo západnej armády bolo v Moravskom Jáne a veliteľom bol arcivojvoda František Ferdinand, synovec cisára Františka Jozefa I., následník trónu, zavraždený potom roku 1914 v Sarajeve. Deliaca čiara medzi oboma armádami prebiehala z Holíča cez Senicu na Rohožník. Hlavný bojový terén predstavovalo územie severne od riečky Myjavy, od Šaštína po vrch Havran nad Sobotišťom.
Najväčšie prípravy sa konali v Šaštíne, kde mal byť ubytovaný nielen cisár, ale i generalita a hostia. Za tým účelom obnovili cisársky kaštieľ /terajší kláštor pri pútnickom chráme/ a postavili dve slávobrány. Prišli velitelia manévrov, náčelník generálneho štábu barón Beck s generalitou, hlavný inšpicient gen. Rheinlander, arciknieža Rajner, arciknieža Jozef so svojím pobočníkom vicemaršálom Klobučárom, spoločný rakúsko – uhorský minister vojny barón Krieghammer, minister honvédstva /uhorské nár. vojsko/ Gejza Fejerváry a veľa ďalších vojenských hodnostárov.
Obe armády „vybavené balónmi, automobilmi, bicyklami a iným moderným výstrojom“ nastúpili už 10. septembra do východiskových postavení. 11. septembra mali po dlhých pochodoch deň odpočinku.
V piatok 12. septembra napoludnie za silného lejaka dorazil do Šaštína osobitný vlak z Viedne so 72-ročným cisárom Františkom Jozefom I. a početnými hosťami: vojenskí atašé USA, Francúzska, Anglicka, Talianska, Japonska, Rumunska, Ruska, Švajčiarska, Srbska, Turecka a Egypta.
V stanovom salóniku na šaštínskej stanici vítali cisára úradní činitelia. Medzi nimi ako posledný aj richtár Michal Matula. Ten, chudák, začal po maďarsky, ale vzápätí pokračoval po slovensky. Cisár vedel po česky a spýtal sa ho, či nevie po maďarsky. Priznal sa, že iba trocha, ale jeho srdce vraj bije pre Maďarsko! Potom sa cisár odviezol na kočiari do kaštieľa. Ale už o 15. hodine šiel späť na stanicu privítať prominentného hosťa pruského princa Wilhelma, ktorý prišiel spolu s nemeckým atašé Bülowom osobitným vlakom z Odersbergu.
V sobotu 13. septembra sledoval cisár s hosťami zrážku jazdy pri Kuklove. Dragúni 15. pluku sa rozložili na oddych i na ceste. Neuvoľnili ju, ani keď šiel kočiar s arcikniežaťom. Musel ich obísť cez močiar. Zrazu však zaznel signál trúbky. Bleskovo povyskakovali a nechápavo hľadeli, čo sa deje! Je to signál na útok či na ústup? Vzápätí však s hundraním i smiechom uskakovali z cesty, lebo kočiš poštového voza, veselo si vytrubujúc, sa vrútil s vozom rovno medzi nich a poriadne ich napálil!
V nedeľu 14. septembra sa nebojovalo. Cisár šiel na omšu a pruský princ, luterán, fotografoval v Čároch Cigánov. Pešiaci rozložení pri Rovensku sa zrejme nudili. Aby bolo veselšie, viacerí si kdesi v Sobotišti zaobstarali pálené a prišli podnapití. Celá rota musela nastúpiť, dôstojníci vyzvedali, kto im pijatiku predal /počas manévrov to bolo prísne zakázené/, hrozili trestom celej rote, ak to neprezradia. Dlho mlčali, až napokon ktorémusi povolili nervy a všetko vybľabotal! Výsledok bol strašný! Nie však pre vojakov, ktorým dali rozchod, ale pre dôstojníkov. Tí prišli totiž večer ešte väčšmi poopíjaní než ich vojaci!!
V pondelok 15. septembra sa predvádzal boj pechoty medzi Šaštínom a Borským Mikulášom. Nad bojiskom sa vznášali dva balóny.
V utorok 16. septembra sa mal odohrať rozhodujúci boj v priestore medzi Havranom, Sobotišťom, Kunovom, Rybkami a Častkovom. Už o 6. hodine vypravili zo Šaštína osobitný vlak, ktorý mal vpredu osobné vozne pre cisára, generalitu i hostí a za nimi nákladné s osedlanými koňmi. Vlak zastal v poli pred Senicou, ale až za mostom pri Staniševskom mlyne. Spoločnosť vysadla na kone a uháňala poľom popri Čáčove. Cestu zo Sotinej do Rybiek prekročila pri kríži s lipami. Tam stojacich chlapcov sa starý dôstojník s bokombriadkami spýtal: „Klápci, de je Chafran?“ Ukázali mu, netušiac, že sa práve zhovárali s cisárom! Na Havrane bolo sústredeného veľa delostrelectva. Cisár stadiaľ sledoval pohyby vojsk, ktoré mali vyústiť do záverečného boja. K tomu však nedošlo, lebo dal predčasne vytrúbiť koniec boja. So svojou suitou odcválal po temene kunovských vinohradov a prešiel obcou do Senice. Tam sa zišlo veľa zvedavcov v ústí Fortne, Čáčovskej ulice i na námestí, kde hrala dychová hudba. Pozdravila ho mladá zemianka Machatová, ktorá ozdobila jeho koňa víťazným vencom. Cisár potom vykonal prehliadku nastúpenej jednotky a traja hornisti odtrúbili za potokom pri kováčovi Kalamenovičovi /teraz komunálne služby/ o 13. hodine koniec manévrov!

Záhorie č. 4/1992

0

Ing. Anna Faragulová: Mosty
PhDr. Miroslav Juza, Mgr. Peter Juza: Ferdiš Kostka – človek, ktorý oživoval hlinu
Prof. PhDr. Rudolf Krajčovič, DrSc.: Názvy záhorských obcí I.
Ľudovít Košík: Pôsobenie rehole karmelitánov v Skalici
Záhorec: Kronikár Záhoria – Ján Nepomuk Pavelka
Rudolf Appel: Valentín Vayay de Vaga, šľachtic kopčiansky
Mgr. František Havlíček: Flóra a fauna na Záhorí
Prof. RNDr. Pavol Plesník, DrSc.: Lesy Záhoria
RNDr. Eduard Krippel, CSc.: Čo môže spôsobiť ľudská nedbanlivosť
PhDr. Eva Fleišíková: Kníhtlačiareň v Holíči
Prof. PhDr. Jozef Novák, DrSc.: Obecný erb – Kuchyňa
Mgr. Peter Juza: Typické priezviská starousadlíkov Stupavy
RNDr. Eduard Krippel, CSc.: Slamou kryté strechy na Záhorí
Zvyky medzi Vianocami a Novým rokom
Martina Pavelková: Zimné zvykoslovie na Záhorí – Sekule
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Zimné zvykoslovie na Záhorí – Gajary

SPRÁVY
Povesť o zámku v Uníne (Konštantín Palkovič)
Expozícia v Rotunde sv. Juraja v Skalici (Viera Drahošová)
Múzeum M. Tillnera v Malackách (Rudolf Irša)
Odišiel nám vzácny človek (Pavol Hallon)

Slamou kryté strechy na Záhorí

0

Prastarou krytinou striech obytných domov i hospodárskych budov na Záhorí bola slama. Až pred 60-70 rokmi sa vo väčšom začalo s pokrývaním striech škridlicami. Ešte v roku 1900 boli niektoré obce celé pod slamou a dokonca aj v Malackách mala väčšina domov túto krytinu.
Riadne, nepremokavé pokrytie strechy slamou nebolo celkom jednoduché. V obciach bývalo len niekoľko majstrov, ktorí toto remeslo dokonale ovládali. Už výber materiálu, použitého na pokrytie strechy bol náročný. Slama, určená na takýto účel, musela byť rovná, čistá, nepolámaná, bez akejkoľvek prímesi, čo sa dalo dosiahnuť len pri mlátení cepami. Menšie množstvá slamy sa viazali do otiepok /otépky/ povrieslami /povríslo/, ktoré sa robili z hrste slamy, skrútením do akéhosi povrazu. Otiepky slamy sa pripevnili na latovie strechy priväzovaním okrajovej slamy. Na strechu sa ukladali smerom od odkvapu k hrebeňu strechy a to tak, aby sa asi jednou tretinou prekrývali. Aby bola strecha pekne rovná, hladká a priliehavá, slama sa kládla steblami smerom k hrebeňu strechy. Jednotlivé otiepky sa kládli tesne vedľa seba, aby bola pokrývka jednoliata. Na hrebeni strechy a na jej hranách sa otiepky slamy kládli opačným smerom, steblami k odkvapu. Horné otiepky sa kládli obkročmo cez hrebeň strechy a poisťovali sa do X zbitými latami alebo guľatinou. Takto zhotovené strechy boli odolné voči dažďu, nepremokali a tvorili dobrú tepelnú izoláciu budovy. Po niekoľkých rokoch získala slama na streche akúsi patinu a usadila sa na nej vrstvička prachu, v ktorej vyrástli skalnice /skalné ruže, netresk/. Aj napriek pokrývke zo skalníc bolo nedostatkom takýchto slamených striech, že pri požiari jednej budovy sa mohol pri priaznivom vetre rozšíriť oheň na celú obec. Často sa to aj stávalo.
Okrem takto zhotovených, slamou krytých striech vyskytovali sa na Záhorí, a to v obciach s kolóniami /dvormi/ habánov, zvláštnym spôsobom prikryté slamené strechy, dokonalejšej a bezpečnejšej konštrukcie. Strecha habánskeho typu bola urobená zo slamených šindľov, impregnovaných hlinou. Šindle zhotovovali v drevených formách, rozmeru asi 80x50x10 cm, s priehradkou asi v dvoch tretinách. Formy plnili rovnou, cepami vymlátenou, najlepšie hrubou ražnou slamou. Časť slamy prečnievajúcu cez priečku namazali hrubou vrstvou blatistej hliny. V mieste priečky prehli slamu cez lieskovú tyčku, o niečo dlhšiu ako šírka formy, smerom naspäť. Prehnutú časť nabili ďalšou hlinou a urovnali murárskym hoblíkom. Takto zhotovené šindle nakládli za seba a nechali voľne čiastočne zaschnúť. Liesková tyčka zostala v šindli a s ňou šindeľ pripevňovali na latovie strechy. Šindle kládli na strechu smerom od odkvapu k hrebeňu, tesne vedľa seba, slamovou vrstvou hore. Na hrebeni šindle z oboch strán strechy tesne k sebe spojili a spoj zaplnili „kalenicou“, riedko vymiesenou hlinou s plevami. Takto zhotovenú strechu bolo možné z povalovej strany zamazať hlinou rozmiešanou s plevami a hnojom, čím vznikol hladký strop povale. Takéto strechy boli habánskym špecifikom a stretávame sa s nimi v celej strednej Európe, kde sa habáni usadili. Domáce obyvateľstvo na Záhorí ich neprijalo.
Po. II. svetovej vojne už čaro slamených striech na Záhorí postupne celkom zaniklo. Obytné budovy kryté slamou boli už zriedkavé. Pri niektorých obciach sa o niečo dlhšie zachovali slamou bolo už zriedkavé. Pri niektorých obciach sa o niečo dlhšie zachovali slamou kryté stodoly, no i tie už celkom vymizli. Najdlhšie sa snáď zachovali pri Lakšárskej Novej Vsi na lokalite „U hladových stodôl“. Niektoré boli celkom pekne zachované i s vnútorným zariadením, no nebolo nikoho, kto by ich ochránil. I vtedajší národný výbor sa k nim macošsky zachoval a dal ich strhnúť.

Záhorie č. 3/1992

0

Rudolf Cielontko: Železnice na Záhorí
PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Ján Hollý a Juraj Papánek
Mgr. Peter Maťovčík: Marianka a pavlínske školstvo
Mgr. Jozef Mikuš: Osobnosti kultúrneho, literárneho a ľudovýchovného života v Holíči
PhDr. Rudolf Irša: Záhorské priezviská
Mgr. František Havlíček: Šaštínska bazilika
Prof. PhDr. Jozef Novák, DrSc.: Obecný erb Rohožník
PhDr. E. Fleišíková: Osobnosť Jána Bežu
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Kňaz a spisovateľ Štefan Vragaš
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Ako vznikli smrdácke kúpele
MVDr. Pavol Hallon: Ako liečili v Malackách „kráľovskú chorobu zlátenicu“
Z nárečového slovníka
PhDr. Rudolf Irša: Cigáni stopári
PhDr. Rudolf Irša: Ako bola založená Záhorská Bystrica
MVDr. Imrich Vašečka: „Strýček Macháček o svojej nebožce žeňe“
Marta Pavlovičová: Kútske porekadlá
Z publikačnej činnosti ZM

Železnice na Záhorí

0

Najstaršia železnica na Záhorí viedla z Bratislavy do Devínskej Novej Vsi a odtiaľ do Marcheggu a Gänsendorfu v Rakúsku, kde sa spájala s traťou Viedeň – Břeclav. Postavili ju roku 1848. Dovtedy museli Záhoráci chodiť na stanicu do Bratislavy a v severnejšej časti Záhoria cez Moravu z Jánov do Cahnova /Hohenau/ alebo z Brodského do Břeclavi. Tam bola trať z Viedne cez Břeclav a Bohumín do Bochnie vybudovaná roku 1839.
Aj železničná stanica v Devínskej Novej Vsi spolu s lamačskou železničnou budovou je najstaršia na Záhorí. Vybudovali ju pri stavbe trate a slúžila až do roku 1980-81, keď ju zbúrali a vybudovali novú. Staničnú budovu v Lamači zváľali asi roku 1985. V Bratislave hl. stanici bol pôvodne drevený prístrešok a zaviedli tu prvý telegraf v Bratislave. Dnešnú budovu hlavnej stanice postavili roku 1872, keď mal ísť do Budapešti cisár František Jozef I. na svoju korunováciu. Budovu rozšírili tento rok /1992/ o prístavbu pred hlavným vchodom.
Pokračovanie trate z Dev. Novej Vsi do Skalice prebiehalo v rokoch 1889 – 1891. Trať postavila Železničná spoločnosť Moravskej doliny, odbočku z Devínskeho Jazera do Stupavy dal postaviť vlastným nákladom gróf Károlyi v čase výstavby trate do Skalice. Obe trate však mala v prevádzke uvedená Železničná spoločnosť. V Dev. Jazere ako v križovatke boli dve staničné budovy, ktoré tam stoja podnes.
Stará železničná stanica v Zohore stála pri výhybkárskom stanovišti č. 1 smerom k Bratislave a bola spojená s dreveným skladišťom tovaru. Zváľali ju niekedy roku 1985. Nová budova pochádza z rokov 1925 – 30. Malacky majú pôvodnú staničnú budovu z roku 1891. Pre zvýšenú frekvenciu nestačila, a tak ju pri zdvojkoľajňovaní trate hneď po prvej svetovej vojne rozšírili o prízemnú prístavbu, kde sú pokladnice a čakárne. Podobne rozšírili aj stanicu vo Veľkých Levároch, ale značne menej. Vo Svätom Jáne bola do 1921-22 jediná zastávka na trati, ostatné boli stanice. Zastávka bola v strážnom domčeku č. 13, odkiaľ sa na diaľku obsluhovali závory na ceste do Závodu. Stará sekulská staničná budova stojí podnes. No smerom na Bratislavu muselo byť pri zdvojkoľajení predĺžené koľajisko. Hradská smerom zo Sekúľ do Borského Sv. Jura tu musela byť odsunutá takmer o 300 m.
Pôvodná železničná stanica v Kútoch bola malá a dnes je v nej pošta Kúty 2 a nocľaháreň vlakových čiat. Nová budova pochádza z roku 1931. V Kútoch v rozbehu tratí smerom na Sekule a Šaštín stojí malá pyramída s pamätnou tabuľou a menom inžiniera, ktorý naplánoval zdvojkoľajnenie trate Dev. Nová Ves – Břeclav a ktorý roku 1921 zomrel. Ihlan – pyramída je z brizolitu sfarbeného dočervena podobne ako staničná budova. Nápis na tabuli znie: „K památce vybudovatele 2. koleje Dev. N. Ves – Břeclav Ing. Emanuela Kouby, vrchního rady ČSD. Stavbu započal 4.11. 1919, zemřel 26.8. 1921.“
V Gebloch stála podobná staničná budova ako v Zohore a bola spojená s dreveným skladom tovaru. Holíčska stanica je v pôvodnom stave. Na náprotivnej strane dal postaviť viedenský bankár barón Rotschild, patrón Severnej dráhy cisára Ferdinanda, pri vlečke z tabakovej továrne v Hodoníne prijímaciu budovu. Chcel tak zabezpečiť prevoz panstva z cisárskeho dvora priamo do Holíča, kde mali Habsburgovci až do skončenia prvej svetovej vojny svoj zámok. Prípojka do Hodonína je z roku 1891, vlečka ju predbehla len o mesiac.
Stará staničná budova je v Skalici podnes. Asi 25-30 m ďalej od nej bola ešte jedna jednoposchodová budova, kde boli nocľahárne vlakovej a rušňovej prevádzky, lebo Skalica mala byť konečnou stanicou. Bol tam aj byt domovníka, ktorý železničiarov budil. Pokračovanie trate zo Skalice na Moravu je z roku 1893.
Trať z Kútov do Trnavy bola budovaná na dve etapy. Od roku 1897 chodili vlaky z Kútov len do Jablonice, lebo cez Malé Karpaty /Bielu horu/ museli budovať tunel. Celá trať až do Trnavy bola zjazdná od roku 1898, keď dokončili tunel.
Z Kútov do Brodského a Břeclavi vybudovali spojenie roku 1900. Prekážkou tu bola rieka Morava, cez ktorú museli vystavať most. V Kútoch asi 100 m od starej stanice, dnešnej pošty, sa trať stáčala smerom na Brodské. Pri zdvojkoľajňovaní trate roku 1920 Kúty potrebovali dlhšiu stanicu, preto sa oblúk na Brodské posunul a zväčšil.
V Brodskom bola železničná stanica už roku 1900. Stará budova aj s pôvodným výhybkárskym stanovišťom ešte stojí. Nová stanica bola postavená okolo roku 1925, ale za hospodárskej krízy roku 1931 doslúžila, preto musela byť prestavaná. V Lanžhote vtedy bola len zastávka. Pôvodná budova stojí medzi Kyjovkou a nadjazdom z Lanžhota do Kostíc a Tvrdoníc. Prvá staničná budova vyhorela na konci druhej svetovej vojny, novú postavili po vojne.
Trať zo Záhorskej Vsi cez Zohor do Plaveckého Mikuláša pochádza z roku 1911. Na tejto trati sú niektoré stanice pôvodné, staré, v Rohožníku a v Kuchyni postavili nové staničné budovy. Za Slovenského štátu sa začala trať predlžovať z Plav. Mikuláša do Jablonice, ale príchodom frontu roku 1944 dostavbu museli prerušiť. Po druhej svetovej vojne vybudovali zastávky v Závode a Kátove. Novú stanicu by si zaslúžil Mor. Sv. Ján.
Na Záhorí bola prvá elektrifikovaná trať na Slovensku z Bratislavy cez Kúty a Brodské do Břeclavi, a to už roku 1967. Trať z Kútov na Trnavu elektrifikovali roku 1982, trať Kúty – Holíč – Hodonín je pre čiastočnú dopravu elektrifikovaná od roku 1983. Tak sú všetky frekventované trate elektrifikované, bočné železnice majú motorovú vlakovú prevádzku. Prevádzka na trati Dev. Jazero – Stupava pre neefektívnosť a rozvoj autobusovej dopravy po roku 1960 pre osobnú dopravu zanikla. Dostavbou spojenia z Plav. Mikuláša do Jablonice by zlacnela doprava z cementárne v Rohožníku a odbremenila by sa aj trať Bratislava – Kúty pre osobnú i nákladnú dopravu.

Kníhtlačiarne na Záhorí

0

Podľa archívnych materiálov siahajú počiatky kníhtlačiarenstva v Skalici do polovice 17. storočia. V tom období sa usadili v meste jezuiti, ktorí si tu založili gymnázium a v roku 1659 aj malú tlačiarničku, ktorá mala slúžiť potrebám gymnázia, mesta a jeho blízkeho okolia. V nej sa tlačili len tlače menšieho rozsahu s náboženskou tématikou. Pre tlač rozsiahlejších tlačí slúžila akademická kníhtlačiareň v Trnave, ktorá jestvovala už od roku 1648.
Kníhtlačiareň bola pre jezuitov nerentabilná, a tak ju predali v roku 1760 tlačiarovi Václavovi Šulcovi. Vzhľadom na skromné zariadenie tlačili sa v nej len rôzne tlačivá potrebné pre mesto aj cirkevné tlače menšieho rozsahu. Bola umiestnená v budove bývalého Mestského hotela, odkiaľ ju presťahoval v roku 1769 jej nový majiteľ Jozef Antonín Škarnicel do domu Blaškovičovcov na roku Lichardovej ulice.
Skoro 140 rokov bola kníhtlačiareň majetkom rodiny Škarniclovcov, vystriedali sa tu a jej 4 generácie. V rokoch 1769 – 1780 viedol kníhtlačiareň Jozef Antonín Škarnicel, v rokoch 1780 – 1841 bol majiteľom jeho syn František Xaver Škarnicel, v roku 1841 sa stali spoluvlastníkmi kníhtlačiarne jeho dvaja synovia František a Jozef Škarniclovci, avšak v rokoch 1850 – 1878 bol vlastníkom už sám Jozef Škarnicel a napokon v rokoch 1878 – 1897 sa ujali vedenia jeho 4 dcéry /Mária, Juliána, Eleonóra, Bernardína/ spolu so svojimi manželmi.
Rodina Škarniclová sa prišťahovala do Skalice z Moravy. Predpokladá sa, že Jozef Antonín Škarnicel pracoval u Václava Šulca, a tak po odkúpení kníhtlačiarne pokračoval vo vydávaní modlitieb, púťových a jarmočných piesní, o ktoré prejavoval ľud najväčší záujem. Kníhtlačiareň mala silných konkurentov v Trnave a v Bratislave, preto si musela hľadať odbytištia aj mimo územia Slovenska. Tým sa dostalo mnoho tlačí zo škarnickovskej kníhtlačiarne do Čiech a na Moravu, kde tvoria dnes súčasť vzácnych historických fondov viacerých knižníc.
František Xaver Škarnicel viedol kníhtlačiareň celých 61 rokov. Za toto odbobie podarilo sa mu zveľadiť ju natoľko, že mohla konkurovať akejkoľvek kníhtlačiarni na Slovensku.
Najväčší rozkvet dosiahla kníhtlačiareň v 19. storočí za majiteľa Jozefa Škarnicla, ktorý sa stal aj váženým občanom mesta Skalice, zastával funkciu radného. Už v roku 1842 udelil mu panovník Ferdinad I. právo tlačiť bankovky. Dostal tiež čestný titul Matice slovenskej, ktorý používal vo svojich tlačiach. Veľmi si cenil snahu niektorých vtedajších vzdelancov povýšiť jeho kníhtlačiareň na úroveň slovenskej národnej kníhtlačiarne. Túto funkciu kníhtlačiareň aj začas plnila, a preto ju sám nazval slovenskou kníhtlačiarňou.
Pri kníhtlačiarni bolo vytvorené nakladateľstvo a kníhkupectvo, ktoré sa stali jej dôležitou súčasťou. Tlačová produkcia sa značne rozšírila po stránke formálnej i obsahovej. Tlačili sa tu drobné tlače /oznámenia, plagáty, pozvánky, rôzne tlačivá/, periodiká /noviny, časopisy, kalendáre/, monografie /brožúry, viazané knižné vydania väčšieho rozsahu/. Popri už spomínaných tlačiach s náboženskou tématikou vychádzala z dielne Jozefa Škarnicla beletria i náučná literatúra zameraná skoro na všetky oblasti ľudskej činnosti. Skalická kníhtlačiareň má tiež veľké zásluhy na vytlačení a vydaní viacerých prác popredných predstaviteľov bernolákovského a štúrovského hnutia na Slovensku, kalendárov Spolku sv. Vojtecha v Trnave, časopisov a kalendárov Matice Slovenskej, hlavne v období jej uzatvorenia uhorskou vládou.
Dcéry Jozefa Škarnicla viedli kníhtlačiareň pod firmou „Dedičia Jozefa Škarnicla“, čo je uvedené aj v imprese všetkých tlačí. Nemali však veľký záujem pokračovať v činnosti svojho otca, a tak kníhtlačiareň čoskoro začala upadať. Rozhodli sa ju preto radšej predať.
V rokoch 1897 – 1932 stal sa novým majiteľom kníhtlačiarne Jozef Teslík, v rokoch 1932 – 1950 ju viedol jeho syn Augustín Teslík. Rodina Teslíkovcov mala snahu ďalej zveľaďovať kníhtlačiareň. Hoci nadväzovala na tlačiarenskú a vydavateľskú činnosť Jozefa Škarnicla, nedosiahla kníhtlačiareň už také úspechy, aké mala za jeho vedenia.
V roku 1951 bola kníhtlačiareň znárodnená, ale dodnes nepretržite v meste pôsobí pod firmou Západoslovenské tlačiarne Bratislava, ktorej súčasťou sa stala.
Popri slávnej škarniclovsko-teslíkovskej kníhtlačiarni jestvovali v Skalici aj menšie kníhtlačiarne zamerané na drobné tlače /pozvánky, plagáty, oznámenia, tlačivá/. V 20-tych rokoch si založil kníhtlačiareň a kníhkupectvo Ján Prokša, v ktorého diele po roku 1932 pokračoval P. Bródy. Od roku 1943 pracoval v meste kníhtlačiar Machálek. Po znárodnení tieto firmy zanikli, no tradícia kníhtlačiarenstva sa v meste udržala, ba rozvinula. V nových podmienkach Skalica s viacerými polygrafickými firmami a prevádzkami znovu získala dominantné postavenie v tejto oblasti podnikania v záhorskom regióne.

Záhorie č. 2/1992

0

Mgr. Vladimír Petrovič: K otázke prvých písomných správ o obciach na Záhorí
PhDr. Rudolf Irša: Habánsky mlyn v Sobotišti
MVDr. Pavol Hallon: Obnovený mestský erb Malaciek
PhDr. Štefan Zajíček: Sochár Jozef Kostka a Záhorie
Pavel Proksa: Daniel Stránsky v Senici
PhDr. Eva Fleišíková: Kníhtlačiarne na Záhorí – Skalica
PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Príťažlivá Mária Magdaléna
Z rukopisu Dr. M. Héska: Kútska zvonica
PhDr. Štefan Zajíček, PhDr. F. Irša: Čínska sála v holíčskom kaštieli
Rudolf Appel: Zabudnuté Farské
PhDr. Rudolf Irša: Črepnisko z produkcie manufaktúry v Holíči
PhDr. Viera Drahošová: Vzácny nález z Kátova
PhDr. Viera Drahošová: Terra sigillata z Lábu
PhDr. Mária Zajíčková: Na prahu dospelosti
PhDr. Mária Zajíčková: Otváranie truhlíc II.
Z nárečového slovníka
Mgr. Lenka Gronská: „O cigánce vještkiňi“
PhDr. Konštantín Palkovič, CSc.: Imrich Damborský: Jarné riekanky z Kopčian
MUDr. Vladimír Černý: Ako sa hovorilo deťom v Skalici
M. Vojtek: Fotoklub Retina

SPRÁVY
III. valné zhromaždenie Záhorskej vlastivednej spoločnosti (Mária Pukančíková)
Rekonštrukcia kláštora v Malackách (Miroslav Juza)
Život je taký (Pavol Stanislav)
Výstava Štefana Zajíčka (-mz-)
Výstava Kníhtlačiarne na Záhorí (Eva Fleišíková)
Rozlúčka s Malovaným krajom (Rudolf Irša)