Cisárske manévre roku 1902

Vladimír Jamárik

0
796

Konali sa v septembri a zúčastnilo sa ich 80 056 pešiakov, 14 846 jazdcov a 160 kanónov. Spolu teda temer 100 tis. vojakov. Východná armáda mala hlavné veliteľstvo v Senici a veliteľom bol arcivojvoda Fridrich. Veliteľstvo západnej armády bolo v Moravskom Jáne a veliteľom bol arcivojvoda František Ferdinand, synovec cisára Františka Jozefa I., následník trónu, zavraždený potom roku 1914 v Sarajeve. Deliaca čiara medzi oboma armádami prebiehala z Holíča cez Senicu na Rohožník. Hlavný bojový terén predstavovalo územie severne od riečky Myjavy, od Šaštína po vrch Havran nad Sobotišťom.
Najväčšie prípravy sa konali v Šaštíne, kde mal byť ubytovaný nielen cisár, ale i generalita a hostia. Za tým účelom obnovili cisársky kaštieľ /terajší kláštor pri pútnickom chráme/ a postavili dve slávobrány. Prišli velitelia manévrov, náčelník generálneho štábu barón Beck s generalitou, hlavný inšpicient gen. Rheinlander, arciknieža Rajner, arciknieža Jozef so svojím pobočníkom vicemaršálom Klobučárom, spoločný rakúsko – uhorský minister vojny barón Krieghammer, minister honvédstva /uhorské nár. vojsko/ Gejza Fejerváry a veľa ďalších vojenských hodnostárov.
Obe armády „vybavené balónmi, automobilmi, bicyklami a iným moderným výstrojom“ nastúpili už 10. septembra do východiskových postavení. 11. septembra mali po dlhých pochodoch deň odpočinku.
V piatok 12. septembra napoludnie za silného lejaka dorazil do Šaštína osobitný vlak z Viedne so 72-ročným cisárom Františkom Jozefom I. a početnými hosťami: vojenskí atašé USA, Francúzska, Anglicka, Talianska, Japonska, Rumunska, Ruska, Švajčiarska, Srbska, Turecka a Egypta.
V stanovom salóniku na šaštínskej stanici vítali cisára úradní činitelia. Medzi nimi ako posledný aj richtár Michal Matula. Ten, chudák, začal po maďarsky, ale vzápätí pokračoval po slovensky. Cisár vedel po česky a spýtal sa ho, či nevie po maďarsky. Priznal sa, že iba trocha, ale jeho srdce vraj bije pre Maďarsko! Potom sa cisár odviezol na kočiari do kaštieľa. Ale už o 15. hodine šiel späť na stanicu privítať prominentného hosťa pruského princa Wilhelma, ktorý prišiel spolu s nemeckým atašé Bülowom osobitným vlakom z Odersbergu.
V sobotu 13. septembra sledoval cisár s hosťami zrážku jazdy pri Kuklove. Dragúni 15. pluku sa rozložili na oddych i na ceste. Neuvoľnili ju, ani keď šiel kočiar s arcikniežaťom. Musel ich obísť cez močiar. Zrazu však zaznel signál trúbky. Bleskovo povyskakovali a nechápavo hľadeli, čo sa deje! Je to signál na útok či na ústup? Vzápätí však s hundraním i smiechom uskakovali z cesty, lebo kočiš poštového voza, veselo si vytrubujúc, sa vrútil s vozom rovno medzi nich a poriadne ich napálil!
V nedeľu 14. septembra sa nebojovalo. Cisár šiel na omšu a pruský princ, luterán, fotografoval v Čároch Cigánov. Pešiaci rozložení pri Rovensku sa zrejme nudili. Aby bolo veselšie, viacerí si kdesi v Sobotišti zaobstarali pálené a prišli podnapití. Celá rota musela nastúpiť, dôstojníci vyzvedali, kto im pijatiku predal /počas manévrov to bolo prísne zakázené/, hrozili trestom celej rote, ak to neprezradia. Dlho mlčali, až napokon ktorémusi povolili nervy a všetko vybľabotal! Výsledok bol strašný! Nie však pre vojakov, ktorým dali rozchod, ale pre dôstojníkov. Tí prišli totiž večer ešte väčšmi poopíjaní než ich vojaci!!
V pondelok 15. septembra sa predvádzal boj pechoty medzi Šaštínom a Borským Mikulášom. Nad bojiskom sa vznášali dva balóny.
V utorok 16. septembra sa mal odohrať rozhodujúci boj v priestore medzi Havranom, Sobotišťom, Kunovom, Rybkami a Častkovom. Už o 6. hodine vypravili zo Šaštína osobitný vlak, ktorý mal vpredu osobné vozne pre cisára, generalitu i hostí a za nimi nákladné s osedlanými koňmi. Vlak zastal v poli pred Senicou, ale až za mostom pri Staniševskom mlyne. Spoločnosť vysadla na kone a uháňala poľom popri Čáčove. Cestu zo Sotinej do Rybiek prekročila pri kríži s lipami. Tam stojacich chlapcov sa starý dôstojník s bokombriadkami spýtal: „Klápci, de je Chafran?“ Ukázali mu, netušiac, že sa práve zhovárali s cisárom! Na Havrane bolo sústredeného veľa delostrelectva. Cisár stadiaľ sledoval pohyby vojsk, ktoré mali vyústiť do záverečného boja. K tomu však nedošlo, lebo dal predčasne vytrúbiť koniec boja. So svojou suitou odcválal po temene kunovských vinohradov a prešiel obcou do Senice. Tam sa zišlo veľa zvedavcov v ústí Fortne, Čáčovskej ulice i na námestí, kde hrala dychová hudba. Pozdravila ho mladá zemianka Machatová, ktorá ozdobila jeho koňa víťazným vencom. Cisár potom vykonal prehliadku nastúpenej jednotky a traja hornisti odtrúbili za potokom pri kováčovi Kalamenovičovi /teraz komunálne služby/ o 13. hodine koniec manévrov!