Ako sa regulovala Morava

Vladimír Slaninka

0
821

Najväčšia záhorská rieka Morava ľuďom slúžila, ale aj škodila. Poháňala mlyny, bola dopravným spojom, svojimi záplavami zavlažovala a hnojila blízke lúky, ale aj odnášala úrodu a spôsobovala na poliach vymokreniny. Záplavy bývali najmä po výdatných dažďoch. Stredná výška zrážok v Pomoraví sa pohybuje medzi 50 – 60 cm. Najväčšie záplavy pred reguláciou postihli Moravský Svätý Ján v roku 1926 s množstvom vody 1 119 metrov kubických a roku 1930 až 1 128 metrov kubických vody. Morava sa rozlievala v priemere do šírky 5 kilometrov. V priebehu regulácie v roku 1941 sa pretrhla hrádza pri Gajaroch a zaplavila Gajary, Suchohrad, Záhorskú Ves a Vysokú. Obetiam katastrofy postavili v Záhorskej Vsi pamätník. Hovorilo sa, že Rakúšania tajne prekopali hrádzu, aby uvoľnili vody z ich strany.
Pohraničné obce sa chránili proti záplavám výstavbou hrádzí a zriaďovaním vodných družstiev. V Zohore sídlilo Dolnomoravské vodné družstvo. Štát projektoval reguláciu rieky. Cieľom prvých projektov bolo splavniť rieku pre lode, ktoré ťahali kone, alebo ich hnal prúd. Regulácia mala splavniť trasu prekopaním zákrut („kolien“), čiže prepichmi, miestami sa malo zúžiť koryto, mali sa postaviť hate a proti záplavám hrádze. Najstarší projekt vznikol začiatkom minulého storočia, ďalší v roku 1829. Podhájskeho projekt z roku 1877 plánoval reguláciu až od prameňa. Uhorský projekt navrhoval roku 1892 skrátiť trasu početnými prepichmi a postaviť sústavu ochranných hrádzí. Roku 1894 nasledoval Veberov projekt a po ňom spoločný rakúsko-uhorský na úseku Devín-Rohatec z roku 1898, ktorým sa mala skrátiť trasa toku z 80 na 64,41 km. Československý projekt z roku 1925 počítal s reguláciou od Dunaja až po ústie Dyje. Podľa konečnej úpravy tohto projektu z roku 1932 sa malo urobiť 16 prepichov – 9 na rakúskom, 7 na našom brehu, mala sa spevniť a skrátiť trasa na 69,15 km. Meandre (záhyby, zákruty) sa mali striedať po pol druha až dvoch kilometroch a mali mať polomer 300 – 500, najmenej (ojedinele) 100 m. Z návrhu je jasné, že sa mali prepichmi skrátiť najmä tie „kolená“, ktoré mali podobu slučky (s malým polomerom).
Podľa tohto projektu sa začala regulácia od ústia Dyje po sútok s Dunajom a skončila sa roku 1968. Vyšší úsek, od ústia Dyje až po potok Vranúvka pri Holíči, sa reguloval v rokoch 1968 – 1981, od Vranúvky až po moravskú hranicu (Hodonín – Rohatec) v rokoch 1934 – 1948 podľa projektu z roku 1934, ktorý bol z hľadiska ochrany prírody na vysokej úrovni. Najvyšší úsek, od potoka Radejovka až po Uherské Hradiště, sa reguloval za prvej ČSR. Dolný úsek Moravy regulovali Vodohospodárske stavby v Bratislave a Ingstav Brno.
Popri Morave vedú ochranné hrádze. Rozpätie medzi slovenskou a rakúskou hrádzou nie je rovnaké. Priemerná hĺbka koryta je 2,25 metrov (stredná voda), po hrádzu je 4 metre, tisícročná voda (býva raz za tisíc rokov) je vyše 6 metrov. Pri výške nad 6,5 metrov by sa voda vyliala cez hrádzu. Najvyšší stav vody 5,6 metrov bol roku 1941.
Slovenská hrádza sa začína asi 2 km nad ústím Maliny pri Zohore pri čerpacej stanici a vedie až po ústie Myjavy, kde sleduje myjavský breh, až pred Kútami prechádza mostom na druhý breh a vracia sa k Morave a pokračuje až ku Skalici. Cez Malinu a Rudavu pokračuje hrádza mostom na druhý breh týchto potokov. Od Devína po Zohor je hrádza len na rakúskej strane, po našom boku tu vedie betónová cesta, stavaná pre pohraničnú službu. Cez Moravu sú vybudované dva mosty v Holíči, železničný a cestný, v Brodskom tri: železničný, cestný a autostrádny. Ponad Moravu vedie diaľkový a južnejšie tranzitný plynovod a pod riekou je produktové vedenie (ropa).
Zemina z výkopov nového koryta sa použila na stavbu hrádze, kamenie na spevnenie brehov sa dovážalo z kameňolomu pri Rohožníku, v severnejšej časti z lomu pri Podbranči.
Pred cestným mostom pri Brodskom je na rieke malý vodopád (drsný sklz), na celom úseku sú dve vakové hate, jedna pod autostrádou pri Brodskom, druhá oproti mikulčickým vykopávkam pri Kopčanoch. Jedna hať s vodnou elektrárňou z r. 1934-1948 je v Hodoníne. Údolnou nivou bol pri Morave vybudovaný od Skalice po Zohor odvodňovací kanál, ktorý počas vegetácie slúži na zavlažovanie a je napájaný vodou z potoka Radejovka a z hate pri Hodoníne. Počas vysokého stavu prečerpávajú vodu štyri čerpacie stanice: v Zohore, v Malých Levároch (obe sa začali stavať za Slovenského štátu), v Brodskom (z roku 1974) a v Kopčanoch pri Vranúvke.
Po regulácii Moravy a vybudovaní ochranných hrádzí sa spútal tok rieky a zabránilo sa katastrofálnym povodniam. Morava prestala byť nebezpečná pre susedné dediny, ich lúky, polia a blízke lesy.
Reguláciou sa isté časti slovenského územia dostali na Moravu a do Rakúska, iné, v menšej rozlohe, zasa ku Slovensku. Pohraničný úsek oproti Rakúsku je vďaka neprístupnosti za minulého režimu zachovaný, uchránený od devastácie cestou, neskôr prístupný od Devína až po Skalicu a poskytuje svojím vzácnym rastlinstvom, zvieratstvom, širokými lúkami a lesmi príjemné rekreačné prostredie, ktoré si musíme naďalej chrániť.