Svietidlá v našich domovoch

Lenka Gronská

0
565

Pôvodne bol v dome jediným zdrojom svetla oheň z ohniska alebo pece. Postupom času začali z praktických dôvodov vznikať samostatné osvetľovacie zdroje, akými boli najprv lúče, fakle, sviečky, kahance, rôzne typy petrolejových lámp a nakoniec elektrická energia.
Lúče boli nastrúhané smrekové alebo jedľové štiepky-triesky, obsahujúce množstvo živice. Zapaľovali sa na rohu pece, alebo sa upevňovali do drevených stojanov rôznych tvarov.
Ďalší, vývojovo vyšší, kvalitatívny stupeň vo vývoji svietidiel predstavovala fakľa, ktorá v porovnaní s lúčmi dávala intenzívnejšie svetlo, lepšie odolávala prievanu a dlhšie horela. Tvorila ju rukoväť a časť napustená smolou, živicou alebo tukom či lojom. Fakle boli drevené, ale vyrábali sa tiež z pleteného lyka, prútov a rastlinných vlákien.
V interiéroch domov sme mohli nájsť tiež sviečky, ktoré však plnili v živote ľudu skôr obradnú ako úžitkovú funkciu. Zapaľovali sa zväčša len pri prísne určených obradoch, kde ich oheň mal podľa ľudovej viery funkciu magickú – očistnú a ochrannú. Boli to napr. na Hromnice posvätené sviečky – hromňički, zapaľované hlavne počas búrky alebo pri smrteľnom lôžku človeka.
Popri lúčoch sa koncom 19. stor. začalo svietiť tiež pomocou hlinených /kameninových/ alebo kovových /plechových/ kahancov, v ktorých sa spaľovali rôzne domáce oleje a tuky a hlavne petrolejových lámp, používanie ktorých sa v ľudových interiéroch udržalo zhruba až do 20-tych rokov 20. stor., t.j. do počiatkov zavádzania elektrickej energie, i keď v niektorých domácnostiach používanie petrolejových lámp pretrvalo oveľa dlhšie. A práve na nezabudnuteľnú atmosféru, ktorú svetlo týchto lámp vytváralo, na rozprávanie rôznych, často i strašidelných príbehov, neodmysliteľných pri páračkách a priadkach, keď sa v snahe ušetriť zišli k jednej lampe nielen domáci, ale tiež priatelia a susedia, nostalgicky spomínajú už len najstarší obyvatelia Záhoria.