Slamou kryté strechy na Záhorí

Eduard Krippel

0
772

Prastarou krytinou striech obytných domov i hospodárskych budov na Záhorí bola slama. Až pred 60-70 rokmi sa vo väčšom začalo s pokrývaním striech škridlicami. Ešte v roku 1900 boli niektoré obce celé pod slamou a dokonca aj v Malackách mala väčšina domov túto krytinu.
Riadne, nepremokavé pokrytie strechy slamou nebolo celkom jednoduché. V obciach bývalo len niekoľko majstrov, ktorí toto remeslo dokonale ovládali. Už výber materiálu, použitého na pokrytie strechy bol náročný. Slama, určená na takýto účel, musela byť rovná, čistá, nepolámaná, bez akejkoľvek prímesi, čo sa dalo dosiahnuť len pri mlátení cepami. Menšie množstvá slamy sa viazali do otiepok /otépky/ povrieslami /povríslo/, ktoré sa robili z hrste slamy, skrútením do akéhosi povrazu. Otiepky slamy sa pripevnili na latovie strechy priväzovaním okrajovej slamy. Na strechu sa ukladali smerom od odkvapu k hrebeňu strechy a to tak, aby sa asi jednou tretinou prekrývali. Aby bola strecha pekne rovná, hladká a priliehavá, slama sa kládla steblami smerom k hrebeňu strechy. Jednotlivé otiepky sa kládli tesne vedľa seba, aby bola pokrývka jednoliata. Na hrebeni strechy a na jej hranách sa otiepky slamy kládli opačným smerom, steblami k odkvapu. Horné otiepky sa kládli obkročmo cez hrebeň strechy a poisťovali sa do X zbitými latami alebo guľatinou. Takto zhotovené strechy boli odolné voči dažďu, nepremokali a tvorili dobrú tepelnú izoláciu budovy. Po niekoľkých rokoch získala slama na streche akúsi patinu a usadila sa na nej vrstvička prachu, v ktorej vyrástli skalnice /skalné ruže, netresk/. Aj napriek pokrývke zo skalníc bolo nedostatkom takýchto slamených striech, že pri požiari jednej budovy sa mohol pri priaznivom vetre rozšíriť oheň na celú obec. Často sa to aj stávalo.
Okrem takto zhotovených, slamou krytých striech vyskytovali sa na Záhorí, a to v obciach s kolóniami /dvormi/ habánov, zvláštnym spôsobom prikryté slamené strechy, dokonalejšej a bezpečnejšej konštrukcie. Strecha habánskeho typu bola urobená zo slamených šindľov, impregnovaných hlinou. Šindle zhotovovali v drevených formách, rozmeru asi 80x50x10 cm, s priehradkou asi v dvoch tretinách. Formy plnili rovnou, cepami vymlátenou, najlepšie hrubou ražnou slamou. Časť slamy prečnievajúcu cez priečku namazali hrubou vrstvou blatistej hliny. V mieste priečky prehli slamu cez lieskovú tyčku, o niečo dlhšiu ako šírka formy, smerom naspäť. Prehnutú časť nabili ďalšou hlinou a urovnali murárskym hoblíkom. Takto zhotovené šindle nakládli za seba a nechali voľne čiastočne zaschnúť. Liesková tyčka zostala v šindli a s ňou šindeľ pripevňovali na latovie strechy. Šindle kládli na strechu smerom od odkvapu k hrebeňu, tesne vedľa seba, slamovou vrstvou hore. Na hrebeni šindle z oboch strán strechy tesne k sebe spojili a spoj zaplnili „kalenicou“, riedko vymiesenou hlinou s plevami. Takto zhotovenú strechu bolo možné z povalovej strany zamazať hlinou rozmiešanou s plevami a hnojom, čím vznikol hladký strop povale. Takéto strechy boli habánskym špecifikom a stretávame sa s nimi v celej strednej Európe, kde sa habáni usadili. Domáce obyvateľstvo na Záhorí ich neprijalo.
Po. II. svetovej vojne už čaro slamených striech na Záhorí postupne celkom zaniklo. Obytné budovy kryté slamou boli už zriedkavé. Pri niektorých obciach sa o niečo dlhšie zachovali slamou bolo už zriedkavé. Pri niektorých obciach sa o niečo dlhšie zachovali slamou kryté stodoly, no i tie už celkom vymizli. Najdlhšie sa snáď zachovali pri Lakšárskej Novej Vsi na lokalite „U hladových stodôl“. Niektoré boli celkom pekne zachované i s vnútorným zariadením, no nebolo nikoho, kto by ich ochránil. I vtedajší národný výbor sa k nim macošsky zachoval a dal ich strhnúť.