pondelok, 6 mája, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

775 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici

0

Tlačová správa

Názov podujatia:          Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici
Miesto:                         Dom kultúry v Skalici
Dátum konania:            piatok 11. decembra 2015 o 18.00 hod.

Záhorské múzeum v Skalici srdečne pozýva na tradičný Predvianočný koncert Záhorského múzea v Skalici, ktorý organizuje každoročne v adventnom období ako poďakovanie svojim spolupracovníkom, návštevníkom a pre všetkých priaznivcov dobrej tradičnej hudby.
V tomto roku na koncerte vystúpi jubilujúca Ľudová hudba Skaličan s primášom Petrom Michalovičom, sólisti Pavel Poustka, Anton Pavčo, Helena Jurasovová-Blahová a heligonkár Vlado Michálek, gajdoši Juro Dufek a Pavel Duží, ženská spevácka skupina FS Skaličan, ženská spevácka skupina Harmónia a mužský zbor Kúcané.
Súčasťou podujatia bude i uvedenie novej známky z edičného radu Umenie s názvom Dušan Samuel Jurkovič – Spolkový dom v Skalici od autora výtvarného návrhu a rytca akad. mal. Rudolfa Cigánika, ktorú pri príležitosti 110. výročia vzniku tejto budovy vydala 25. novembra 2015 Slovenská pošta, a. s. v náklade 50-tisíc kusov.
V rámci programu sa uskutoční i uvedenie publikácie muzikológa Petra Michaloviča. Monografia Ľudová nástrojová hudba na Záhorí – Jej štýlové vrstvy a typy nástrojových zoskupení sa podrobnejšie zaoberá ľudovou hudbou v záhorskom regióne s dôrazom na jej inštrumentálnu podobu. V kapitolách (Vymedzenie záhorského hudobného dialektu /Najstaršie písomné pramene ľudovej hudobnej kultúry; Signálne a sólové nástroje v ľudovej hudobnej tradícii; Gajdy a gajdošská tradícia; Sláčikové a sláčikovo-cimbalové hudby /Sprievodné nástroje v sláčikovej hudbe; Heligónka, harmonika a ďalšie aerofóny v ľudovej hudbe /Tanečné svadobné kapely a ich repertoár; Dychové kapely a tradičná hudba; Ľudová hudba a tanec; Ľudová hudba – mestské prostredie a folklorizmus; Pramene a literatúra) členených sčasti chronologicky, ale najmä so zameraním na jednotlivé hudobné nástroje a ich zoskupenia, sa zaoberá herným štýlom, repertoárom a najmä konkrétnym mapovaním muzikantských osobností v jednotlivých obciach Záhoria.
Podujatie bolo podporené z Neinvestičného fondu Mesta Skalica. Vstupné na koncert je dobrovoľné.

Oznam – zatvorenie Záhorského múzea v Skalici

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že v stredu 11. novembra 2015 bude Záhorské múzeum v Skalici z technických príčin (odstávka dodávky elektrickej energie) zatvorené. Ďakujeme za porozumenie.

 

Návšteva kolegov z Malaciek

0
foto: Róbert Svíba

Vo štvrtok 5. novembra 2015 sme privítali v priestoroch Záhorského múzea v Skalici našich kolegov z Mestského centra kultúry v Malackách. Oboznámili sa s činnosťou a edičnými výstupmi nášho múzea, prediskutovali sme možnosti vzájomnej spolupráce, prezreli si priestory Mittákovského domu, knižnicu, stálu expozíciu a pamiatky mesta. Veríme, že sa im v Skalici páčilo a radi sa sem vrátia.

Pavel Fürstenzeller – Obrazy

0

Tlačová správa

Názov podujatia: Pavel Fürstenzeller – Obrazy

Miesto: Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica

Dátum konania: piatok 6. novembra 2015 o 16.00 hod.

výstava potrvá do 4. decembra 2015 

Trnavský samosprávny kraj, Záhorské múzeum v Skalici, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici a Mesto Skalica pripravili výstavu pri príležitosti nedožitých 90. narodenín maliara Pavla Fürstenzellera.
Pavel Fürstenzeller (1925 Šaštín – 2012  Skalica) študoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, odbor výtvarná výchova u profesorov Ladislava Čecha, Hildy Hyllovej a Alexandra Szalontaya v rokoch 1964 – 1968. Vo svojej tvorbe sa venoval akvarelu, olejomaľbe, ale aj v menšej miere pastelu a tempere. Z hľadiska výtvarného druhu v jeho tvorbe dominuje krajinomaľba, obsahovo viazaná najmä k historickej Skalici a myjavským kopaniciam, menej figurálna maľba a zátišie. Evidovaný pri vtedajšom SFVU bol od roku 1985, kandidátom ZSVU bol od roku 1988, členom Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska bol od roku 1989 a členom Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave od roku 1990. Bol zakladajúcim členom skalického Klubu výtvarníkov. Na výstavách profesionálnej výtvarnej tvorby sa zúčastňoval od roku 1987. Pôsobil ako výtvarný pedagóg na základnej škole, najprv krátko na školách v Šaštíne a Malých Trakanoch pri Čiernej nad Tisou, potom v Holíči a najdlhšie od roku 1952 v Skalici. V roku 2003 bol ocenený Cenou primátora mesta Skalica a v roku 2010 Medailou predsedu Trnavského samosprávneho kraja.
Kurátorom výstavy je PhDr. Štefan Zajíček. V kultúrnom programe vernisáže vystúpi ĽH Skaličan so sólistami Máriou Marťanovou a Antonom Pavčom. Výstavu môžete navštíviť do 4. decembra 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Vojnové udalosti v Uníne v roku 1945

0

Región Záhorie oslobodili vojská 2. ukrajinského frontu, vedeného maršálom Radionom Jakovlevičom Malinovským v rámci bratislavsko-brnianskej operácie, ktorá začala 25. 3. 1945 a trvala do 5. 5. 1945. Unín, ako i susedné obce, oslobodili konkrétne vojaci 53. armády, 49. streleckého zboru veliteľa generálporučíka Jurija Nikitina Terentievova, ktorí postupovali v smere od Piešťan cez Biksádsky priesmyk pri Bukovej na Plavecký Peter, cez Lakšársku Novú Ves, Štefanov, Unín k Holíču a k Morave.
Skôr, ako sa budeme venovať frontovým udalostiam, pokúsme sa načrtnúť obraz obce v období Slovenskej republiky. Podľa štatistík mal Unín 322 domov, v ktorých žilo asi 1 420 obyvateľov. Politicky patrila obec do Skalického okresu. V obci sídlil Obvodný notársky úrad, ktorému podliehal i susedný Radimov. Okrem židovskej náboženskej obce, ktorá mala okolo 25 členov, temer všetci obyvatelia sa hlásili k rímskokatolíckemu vierovyznaniu.
Po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938 sa politické strany, ktoré podporovali program autonómie, zlúčili s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS) do Strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ). Socialistické, komunistické a židovské politické strany boli v roku 1939 rozpustené. Z prvorepublikových politických strán, ktoré v obci fungovali (ľudová, agrárna, židovská a komunistická strana), zostala po zákaze len HSĽS (ľudová), ktorá mala okolo 200 členov. V októbri 1938 vznikla v obci asi stočlenná polovojenská organizácia Hlinkovej gardy (HG), ktorá mala zabezpečovať poriadok a bola politicky naviazaná na HSĽS. Výchovu dorastu v intenciách HSĽS zabezpečovala Hlinkova mládež (HM), delená na pobočky pre chlapcov a dievčatá. Veliteľmi HM boli miestni učitelia. Každý oddiel mal okolo 140 až 150, neskôr asi 100 detí. V júni 1939 bolo nariadením rozpustené obecné zastupiteľstvo a pre obec bol menovaný vládny komisár s 2 poradcami. Starosta bol menovaný až v októbri 1944.
Na väčšinu obyvateľstva v prvých rokoch Slovenskej republiky nedoliehala vojna bezprostredne a mohli viesť pomerne pohodlný a nerušený život, porovnateľný s predvojnovým obdobím. Hospodársky sa obyvateľstvu do roku 1944 viedlo relatívne dobre a nepociťovali dôsledky vojny. Niekoľkí, ktorí odišli pracovať do Ríše, si finančne pomohli. Na začiatku vojny pracovalo v Nemecku desať mužov, s meniacou sa situáciou na frontoch ochaboval i záujem o prácu v Nemecku. V roku 1942 tam pracovali len traja. Ekonomická prosperita sa odrazila i vo výstavbe – v roku 1940 pristavili dve triedy školy a učiteľský byt, v rokoch 1942-44 prebiehala elektrifikácia obce a v roku 1943 bola postavená nová pálenica, i keď ako súkromný podnik. Roľníci museli odvádzať štátu predpísaný kontingent obilia, zemiakov, mlieka a dobytka za štátom garantovanú cenu. Ročne to predstavovalo z obce okolo 200 ks hovädzieho dobytka, v roku 1944 to bolo 240 kusov.
Výrazným biľagom bola perzekúcia občanov židovskej národnosti, ktorá v roku 1942 viedla k zbaveniu ich občianstva SR a deportácii. Obec Unín nebola výnimkou. Väčšina miestnych židov bola deportovaná v dvoch vlnách, a to 19. 4. 1942 a 6. 6. 1942 z Holíča nočnými vlakmi do Žiliny. Ako poslední z obce boli začiatkom decembra deportovaní do pracovného tábora v Seredi mäsiar Leo Richter, jeho matka Jozefína a jej dvojročná vnučka Ester Weissová, ktorá bola na martinské hody 1942 pokrstená. Na Štedrý deň 1942 prijala krst štvorčlenná rodina Hermana Elberta. V obci zostal koncom roka 1942 len Vojtech Haberfeld ako správca bývalého majetku Viliama Bergera.
Vážnosť situácie v súvislosti s vojenskými udalosťami vnímali v roku 1944 ľudia už reálne, keď sa čoraz častejšie v dôsledku náletov nepriateľských lietadiel vyhlasoval letecký poplach – prudkým zvonením s prestávkami na zvon v Kaplnke sv. Barbory. Počas poplachu sa nikto nesmel zdržiavať na uliciach, prerušilo sa vyučovanie a deti sa posielali domov. Školský rok 1943/44 sa skončil už 20. 6. 1944. Našťastie obec v tomto roku nebombardovali, len pri guľometnej prestrelke medzi stíhačkami zasiahlo niekoľko striel dom Pavla Poláka v dolnom konci a rozbili mu niekoľko škridlíc a oblok. Pri Šinkerku núdzovo zhodilo spojenecké lietadlo tri bomby a v lese zasa nemecké lietadlo tri benzínové nádrže. Taktiež sa v lese našiel anglický padák.
Vypuknutiu SNP predchádzalo od 12. 8. 1944 na celom území SR vyhlásenie stanného práva a povolanie záložníkov k vojenským útvarom. Väčšina záloh z obce nastúpila k vojenskej posádke do Trnavy, ktorá sa k povstaniu pridala. Dobrovoľníkom z obce, ktorí sa chceli pridať k partizánom v Brezovej pod Bradlom, sprostredkoval kontakt miestny občan Štefan Žídlik. Patril k predvojnovým členom KSS a za reči proti štátu bol zaistený v Ilave od 8. 5. do 17. 8. 1939. Š. Žídlik udržiaval kontakt s partizánmi, zabezpečoval im proviant a robil im spojku. Z obce odišli k partizánom Anton Halabrín, Štefan Ryšálek, Ľudovít Matuškovič a Ľudovít Mokrohajský, ktorý ale pochádzal zo susednej Petrovej Vsi. A. Halabrína ako i Ľ. Matuškoviča zajali 2. 12. 1944 v okolí Banskej Bystrice. Po potlačení povstania sa 6. 11. 1944 vrátil domov Š. Ryšálek a bol zaistený Pohotovostným oddielom HG (PO HG) z Holíča, ktorý ho vypočúval. Následne PO HG zatkol Š. Žídlika, 7. 11. 1944 ho eskortovali do Bratislavy a odtiaľ do koncentračného tábora Mauthausen v Rakúsku. Domov sa vrátil až po oslobodení tábora Američanmi 22. 5. 1945.
Do SNP sa zapojili viacerí ako vojaci alebo záložníci slovenskej armády. Niektorým sa podarilo dostať domov či už pred alebo po potlačení povstania. Pavol Pivák sa zapojil do povstania v okolí Žarnovice a Alojz Vanek v Banskej Bystrici. Iní nemali také šťastie a padli do nemeckého zajatia. Pod Poľanou zadržali nemecké jednotky 20. 10. 1944 Imricha Oprchala a deportovali ho do tábora v Milbergu, neskôr do Grünheidu. V ten istý deň 20. 10. 1944 chytili v Starých Horách nad Banskou Bystricou Alexandra Ovečku a Vojtecha Fišeru. Obidvoch odviedli do Friedbergu, kde pracovali v lese. Neskôr boli zamestnaní v cukrovare. 28. 4. 1945 ich oslobodili Američania. Rovnako dopadli Matej Valentovič, Alojz Lipár, Ján Drinka, Vendelín Vlk a Ján Dobiáš. Posledne menovaného chytili 29. 10. a odviezli ho do Keisentanbrücku, odtiaľ ho 13. 12. 1944 previezli na majer Einhof. Pred približujúcim sa frontom ich dozorcovia od 2. 4. 1945 hnali do Riedu. Nakoniec i jeho v samotnom závere vojny 5. 5. 1945 oslobodili Američania. Zajatci trpeli nedostatkom jedla, zlým zaobchádzaním, týraním a ťažkou prácou. Podmienky boli natoľko kruté, že následkom hladu a celkového vysilenia organizmu zomrel v zajatí 34-ročný Ján Drinka. Doma po ňom zostala manželka s tromi maloletými deťmi. Do nemeckého zajatia sa dostal i Martin Štepánik. Ako vojak rýchlej divízie Slovenskej armády v Rumunsku dezertoval. Na slovenských hraniciach ho Nemci zaistili a deportovali do tábora v Nemecku. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť, ale takmer doma, pri Skalici, ho chytili, zatvorili a v Malackách uväznili. V marci 1945 ho prepustili na slobodu.
Niektorí dezertovali od svojich posádok a SNP sa nezúčastnili. Od 14. 9. 1944 bol pokladaný za zbeha Ladislav Matušovich, ktorý dezertoval z Galanty od 23. pešieho pluku 15. roty. V súvislosti s povstaním a blížiacim sa frontom sa v lete 1944 odovzdali evidenčné kone do užívania vojenskej správy. Nariadenie sa týkalo koní starších ako tri roky. Z Unína ich bolo evidovaných 61 ks.
PO HG, ktorý ako jediný mal dôveru nemeckej armády, prišiel viackrát do obce hľadať partizánov. Upodozrievali lesného hájnika Antona Hladíka, ktorý býval v lese v „Jágarni“, že ukrýva a podporuje partizánov. Materiálne podporovali partizánov Václav Matuský, Otto Sovík (poskytoval informácie a živobytie pre partizánov), Martin Rehák (nakúpil zbrane a strelivo pre partizánov) a mlynár Pavel Móro, ktorý im venoval 600 kg múky a 200 korún na zbrane.
Pred blížiacim sa frontom muži pracovali na opevňovacích prácach, výnimku mali členovia Civilnej Protileteckej Obrany (CPO), čo bolo 18 mužov s veliteľom Alexandrom Flamíkom, ktorý bol v obci rechtorom, teda učiteľom – v jeho prípade riaditeľom školy – a zároveň organistom v kostole. CPO sa členila na služby požiarne, samaritánske, poriadkové, poplachové, dezinfekčné, spravodajské, odpratávacie a zastieracie. Oslobodenie od účasti na opevňovacích prácach žiadali vo februári 1945 pre 20 osôb i hasiči. Nezabúdajme, že platilo zatemnenie okien od 17. hod. do 7. hod. ráno. S predlžujúcimi sa dňami sa skracovalo zatemnenie.
Obec si pre svoju polohu vyhliadlo za miesto možnej evakuácie viacero korporácií. Evakuanti mali byť umiestnení v piatich triedach školy, do každej triedy sa vmestilo okolo 15 postelí. Pôvodne mali prísť evakuanti zo Spiša, potom nemecké vojsko, záujem prejavili i trnavské uršulínky (83 osôb), učtáreň hlavného veliteľstva žandárov v Bratislave, PO HG a napokon 10. 2. 1945 – vtedy skončilo vyučovanie – prišli do školy členovia HM z východného Slovenska, ktorí v škole zostali do 3. 4., keď sa rozbehli a poukrývali po jednotlivých hospodárstvach. Povrávalo sa, že mali vraj ísť s Nemcami.
Na 1. 4. pripadla Veľká noc. V tento deň začali do obce prichádzať prví nemeckí vojaci, ktorí sa ubytovali na Malej strane, ale i inde ako prichádzali. Keď sa na druhý deň na Veľkonočný pondelok išlo na „šlahačku“, ploty medzi jednotlivými domami už boli zrušené, takže sa dalo voľne prechádzať i krížom cez dvory. V stredu 4. 4. prišiel do dediny technický oddiel slovenských vojakov z Bratislavy, ktorým velil plk. Štefan Tatarka a oddiel pplk. Šmigovského. Š. Tatarka do Unína evakuoval i svoju rodinu. Velitelia sa ubytovali na fare. Nemeckí vojaci odzbrojili slovenských vojakov. Pôvodne mal oddiel pplk. Šmigovského z obce odísť 5. 4., no vojaci dezertovali – mnohí sa prezliekli do civilných šiat – a oddiel sa rozpadol. Pred blížiacim sa frontom Nemci do obce privážali muníciu, ich obrnené vozidlá stáli v rade za sebou od dolného konca obce až k Lipkám v Brovištiach. V lesoch sa vraj skrývalo okolo 60 partizánov. Nemeckí vojaci sústredení v obci mali za úlohu chrániť ustupujúcu nemeckú armádu v smere od Senice na Holíč a na Moravu, pretože ústupovú cestu na Šaštín a Brodské už kontrolovali sovieti.
Vo štvrtok večer 5. 4. sa nad obcou objavili sovietske prieskumné dvojplošné lietadlá. Večer niekto v obci zažal pouličné osvetlenie, ktoré Nemci poodstreľovali. Toto bolo jedným z dôvodov, prečo bola napokon najviac poškodená vojnovými udalosťami v rámci Skalického okresu. Naďalej počas piatka prichádzali do obce nemeckí vojaci. V budove školy si zriadili telefónnu ústredňu a veliteľstvo mali v dome u Hoferkovcov (dnes Flajžíkovci) oproti kaplnke. Večer o 22. hod. (niektoré pramene hovoria o štvrtku 5. 4.) padli pred školu dve bomby, ktoré zabili troch vojakov a dva kone. Zasiahli i dom 86-ročného Jána Sprušanského, bývajúceho oproti škole. I napriek ošetreniu, ktoré mu poskytol nemecký lekár, o dva dni podľahol následkom zranenia. Ešte 1. 3. 1945 dopadli na okraj obce (dnes v časti Nová ulica) dve anglické bomby.
Priamy boj sa strhol v sobotu 7. 4. nad ránom okolo tretej hodiny. Hlavný smer útoku na Unín bol vedený od Štefanova cez Korytá. Sovietska Červená armáda vstúpila do obce 7. 4. okolo 14. hod., ale boje pokračovali i v nedeľu 8. 4. Z radov Červenej armády padlo asi 35 vojakov, ktorí boli pochovaní v katastri Unína, ale podľa pamätníkov väčšina padlých pri bojoch o Unín bola pochovaná v chotári Štefanova, kde neoficiálne malo byť v troch spoločných hroboch pochovaných asi 300 vojakov, ktorí zostali neexhumovaní. Ďalších cca 130 tiel exhumovali a previezli do Bratislavy na Slavín. Straty na nemeckej strane nie sú známe. Keďže im to okolnosti dovoľovali, svojich padlých si brali so sebou. Počas prechodu frontu zahynuli z miestnych obyvateľov 48-ročná Kristína Flamíková a jej 17-ročná dcéra Terézia pri dopade míny, keď prechádzali z úkrytu do úkrytu (č. d. 32). Spolu s nimi zahynul i 19-ročný Štefan Kuzma z Lutiny (okr. Sabinov), ktorý prišiel do obce ako člen HM z východu Slovenska. Ďalšou obeťou bola 58-ročná Agnesa Michálková, už zmieňovaný 86-ročný Ján Sprušanský a vdova Janka Gebayová, ktorá bola v obci evakuantkou. Na následky ranenia mŕtvice, ktorú dostal z ostreľovania obce, zomrel Ján Sňada. K vojnovým obetiam treba rátať 14-ročnú Rozáliu Žilínkovú, ktorú 5. 6. 1945 zachytil pri práci na poli podvozkom sovietsky pilot a usmrtil ju a Jána Drinku, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Marek Tomašovič zostal vojnovým invalidom.
Spomedzi záhorských obcí dopadol Unín najhoršie. Z 322 domov zhorelo 53 do základov, v jednom prípade zhorela polovica domu, päť domov prišlo o jednu stenu, jeden dom bol tak poškodený, že sa musel asanovať a na jednom dome bola poškodená strecha. Zhorelo 150 stodôl a vyše 200 chlievov a maštalí. Zo severnej strany bol poškodený farský Kostol sv. Martina a Kaplnka sv. Antona. Kostol bol v rokoch 1947-49 opravovaný. Celková vojnová škoda na majetkoch v obci bola vyčíslená na 14 292 837,30 Ks. Na porovnanie v Brodskom, ktoré bolo druhou najpostihnutejšou obcou v Skalickom okrese, zhorelo z 587 domov 49 a 8 bolo poškodených, v susednom Radimove boli zo 165 domov zničené tri, v Skalici z 1 400 domov taktiež tri a v Holíči nebol vojnovými udalosťami zničený žiadny dom. Pre najviac postihnutých 14 rodín z obce sa žiadala podpora z fondu pre vybombardovaných. Výbor Okresného národného výboru v Skalici z celkovej sumy 600-tisíc korún, ktorú získal pre celý okres, poskytol Unínčanom 60-tisíc korún podpory, takže z pôvodných návrhov, ktoré počítali s podporou od štátu až do polovice škôd, ju nakoniec dostali len do jednej štvrtiny. Najviac postihnutým rodinám, a to rodine Petra Michalka (bývali na Hornom konci pri moste) a rodine Alexandra Fagana (bývali na Malej strane pri potoku pri Vrabcovej uličke) poskytol správca farnosti Jozef Hrčka ubytovanie v časti fary. Pre pohorelcov sa vo výmole k Brovištiam otvorila pieskovňa a vyše stovka občanov si podala žiadosť o úľavu na stavebné drevo.
Prechod frontu a pobyt vojska so sebou niesli záťaž pre obyvateľov. Za obeť vojsku padli mnohé komory, pivnice, chlievy, maštale a stodoly. Červená armáda si z obce zobrala 150 koní, 120 ks dobytka a 180 ks ošípaných, z ktorých časť si zobralo vojsko a časť zhorela pri prechode frontu. Chýbalo krmivo, a tak sa kŕmilo zeleným, automatický mlyn Mórovcov v obci nefungoval, lebo vojsko zobralo remene a zásoby obilia a múky rozobrali vojaci i obyvatelia. Škody na poľnohospodárskych plodinách a stromoch v dôsledku bojov boli odhadnuté na 50 % v extraviláne, v intraviláne až na 80 %.
Po prechode frontu sovieti používali týždeň školu ako poľnú nemocnicu. V obci bol utvorený 15-členný Revolučný národný výbor na čele s Alexandrom Vaňkom a bola zriadená miestna milícia, ktorá dbala na bezpečnosť a majetok v obci. Milícia mala do 25 členov s denným platom 40 korún a existovala ešte v polovici júla 1945. Voľby do nového národného výboru sa konali 6. 5. v Potravnom spolku a volilo sa aklamačne. Členmi národného výboru mohli byť len členovia z demokratickej alebo komunistickej strany, pričom sa vyžadovalo paritné zastúpenie obidvoch strán. Novozvolení členovia národného výboru – 18 členov a šesť náhradníkov – si zvolili za predsedu Severína Ovečku, za podpredsedu Alexandra Vaňka, ktorý sa koncom mája 1945 vzdal funkcie, za pokladníka Alexandra Flamíka, správcu školy a za tajomníka Dezidera Lukačoviča, dovtedajšieho obvodného notára. V júni 1945 bol v obci zriadený miestny ľudový súd, ktorý pozostával z predsedu, podpredsedu, žalobcu, zástupcu, desiatich prísediacich a desiatich náhradníkov.
Front zanechal v katastri obce sedem zničených nemeckých a sovietskych tankov, z toho päť sovietskych bolo zničených v Korytách, štyri automobily a motocykel, ktoré však boli rozobraté na súčiastky a prakticky z nich zostali len kostry. O autá prejavili záujem drobní podnikatelia z obce. Ďalej ostalo po vojskách v obci niekoľko dielov vojenského ošatenia a väčšie množstvo nábojov, delostreleckých granátov, mín, dve protitankové päste a nášľapná mína. Munícia bola sústredná v chotári a kým ju neodviezli, bola viditeľne označená.
Po oslobodení obce, ako front pokračoval smerom na západ, muži z obce vykonávali pre vojsko pomocné, predovšetkým technické práce. Od 23. do 29. 4. sa 140 chlapov z obce zapojilo do opravy mostov a železnice v Břeclavi, kde napr. vozili štrk, iných desať mužov týždeň odvážalo z obce do Holíča zdravotnícky a vojenský materiál. Celkovo Červená armáda využívala služby miestnych povozníkov od 10. 4. do 31. 5. 1945. Povozníkom bola za ich prácu vyplácaná denná mzda 150 korún.
Vojaci Červenej armády, ktorí boli najprv pochovaní na rozličných miestach chotára (napr. štyria pri múre cintorína, niekoľkí pri pomníku padlých) – cca 35 mužov, boli začiatkom decembra 1945 pochovaní v spoločnom hrobe pri vchode do cintorína. Vo februári 1946 boli opäť exhumovaní a prevezení na bratislavský Slavín. Pôvodne sa počítalo s postavením pamätníka padlým vojakom v Uníne, ale pretože boli vojaci pochovaní na Slavíne, projekt sa napokon nerealizoval.
Z podpory UNRRA (Správa spojených národov pre pomoc a obnovu) v lete 1945 dostali obchody v obci (Potravné družstvo, obchod Karola Kokrhela a obchod Františka Špinára) prídel koloniálneho tovaru – 10 kg kávy, 4 kg čaju, 10 kg sušených sliviek, 5 kg džemu a 50 kg sušienok pre Unín a Radimov.
Z koncentračného tábora sa vrátili domov Štefan Žídlik a Jozef Feldbauer. Leovi Richterovi sa podarilo ujsť z tábora v Seredi, ale predtým, ako sa pridal k partizánom, sa ešte niekoľko dní skrýval v Bratislave.
Prvé výročie oslobodenia si obce Unín a Radimov pripomenuli spoločne 7. 4. 1946 pri Radimovských lipkách slávnostnou bohoslužbou, pri ktorej bol posvätený nový kríž.

Pramene a literatúra
MV SR, Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica, f. ONV Skalica, šk. administratívne spisy, rok 1945 a 1946; f.
ObUMNV Unín, šk. administratívne spisy, 1945/1 a 1945/2, šk. zápisnice, 1945 a 1946.
OcÚ Unín, Pamätná kniha obce Unína vedená od roku 1934.
ZŠsMŠ Unín, Kronika rím. kat. ľud. školy v Uníne.
Spomienkové rozprávanie Jozefa Hoferku (*1929).

Záhorie 5/2015

0
Pohľad na obec Chropov. Foto: Viera Drahošová

ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Vojnové udalosti v Uníne v roku 1945
Ľubomír Batka st.: Z dejín evanjelickej školy v Sobotišti (roky 1600 – 1781)
PhDr. Martin Jurčo, PaedDr. Andrej Závodný, PhD.: Básnický impresionista Ján Rak
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Prevrat vo Veľkých Levároch v roku 1918
Dušan Pagáč: Skalické cintoríny
Mgr. Richard Drška: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici, Armáles Juraja Kalamenoviča

Nové knihy / Správy
Pocta prírode (Mgr. Božena Juríčková)
Radošovské farské hody (Miroslava Kučerová)
Gaudeamus igitur po 65 rokoch (Doc. Ing. Ján Fischer, CSc.)
Ocenenia TTSK (redakcia)

Prvá svetová vojna a Záhorie – vernisáž výstavy a prezentácia publikácie v Univerzitnej knižnici v Bratislave

0

Odborný seminár Ľudovít Štúr a štúrovci v súradniciach dejín Záhoria a uvedenie knihy prof. Evy Fordinálovej Otec a syn národa

0

Seminar Stur a sturovci 29.10.2015 - program

Vyhlásenie výsledkov ankety Kniha Záhoria 2014

0
víťazné publikácie, foto: R. Svíba

Víťaznou knihou 7. ročníka čitateľskej ankety kníh o Záhorí, autorov či vydavateľov zo Záhoria, z produkcie roku 2014, sa stala Habánka od Vojtecha Czobora ziskom 351 hlasov.
Výsledky v piatok 16. októbra podvečer vyhlásili v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici, ktorá je so Záhorskou knižnicou v Senici, Záhorským múzeom v Skalici a s Mestským centrom kultúry v Malackách spoluorganizátorom ankety.
V siedmich ročníkoch už čitatelia mohli hlasovať o 281 nominovaných knihách, vždy z produkcie predchádzajúceho roka. Tohto roku nominovaných  51 titulov je anketový rekord.
Víťazná kniha Habánka vyšla vo vydavateľstve Slovart. Jej autor žije v strednom Porýní v Nemecku, v mestečku Ubstad-Weiher neďaleko kúpeľov Bad Schönborn. O svojej knihe besedoval tohto roku v Senici počas Týždňa slovenských knižníc. Tisíckilometrová vzdialenosť mu neumožnila byť osobne pri prevzatí ceny.
Čitateľom za hlasy poďakoval na diaľku i prezradil čosi z autorskej kuchyne. Pri preberaní diplomu a ceny ho zastúpila Alica Náhliková, ktorá Vojtecha Czobora pozná z pôsobenia v Základnej škole v Rohožníku, kde bol on riaditeľom a ona učiteľkou.
Autor krátko pred Nežnou revolúciou emigroval. Na Slovensku knižne debutoval ako sedemdesiatnik a vydal tu už tri knihy – Hrdzavý kríž, Potomkyňu a Habánku. V rukopise má dokončenú knihu plnú humoru a spomienok – Cvrček v obývačke, pre ktorú hľadá vydavateľa.
Rozpracovaný má i príbeh s pracovným názvom „Kamenný recept“. Opäť je príbehom z minulosti do súčasnosti, z regiónu Hont a Novohrad. „Pôjde o prvú biologickú vojnu v histórii, ktorá sa odohrala v 17. storočí.“ Prezradil Vojtech Czobor. Azda sa jej čoskoro dočkáme, veď jeho krédo vraj znie: „V čo človek silne verí, to sa mu určite splní. Mne sa táto premisa doposiaľ splnila. Aj keď niekedy trocha neskoršie, než som čakal. Ale to zasa riadi vedomie vesmíru a tak sa na spoluprácu s ním plne spolieham.“
Na vyhlásení výsledkov sa zúčastnila aj v Senici žijúca neter Vojtecha Czobora, Katarína Kaňová. Ako vníma strýkov úspech? „Je to výborné. Teším sa zaňho. Som rada, že som tu mohla byť, a že s ním v duchu prežívam takú malú slávnosť. Určite by sa potešil a pozdravy mu odovzdám veľmi rada.“
Druhé miesto ziskom 344 hlasov patrí knihe Zohor, ktorú vydal obecný úrad obce Zohor a za tím tvorcov ocenenie prevzal starosta Martin Zálesňák. Prácu na knihe priblížil spolu s genealógom Pavlom Vrablecom.
Bronzová priečka za 328 hlasov patrí knihe Holíč, Dejiny mesta Holíč do roku 1945, ktorú vydalo mesto. Primátor Holíča Zdenko Čambal  ocenil  kreativitu kolektívu tvorcov knihy. Vyzdvihol tiež inšpiratívnosť a životaschopnosť ankety Kniha Záhoria pri budovaní regionálnej spolupatričnosti.
Hudbou vyhlásenie výsledkov Knihy Záhoria 2014 spestril koncertný majster – gitarista Vladimír Ondrejčák, pričom ako bonbónik na záver uviedol aj skladbu Nikitu Koshkina, inšpirovanú knihou – poviedkou Edgara Allana Poea (1809-1849) – Zánik domu Usherovcov.

Milan Soukup

Konečné výsledky hlasovania:
Kniha Zahoria 2014 – vysledkova listina

Literárne súvislosti – stretnutie s literárnou historičkou prof. Evou Fordinálovou

0

V divadelnej sále Základnej umeleckej školy v Senici sa v stredu 21. októbra 2015 predpoludním na stretnutí so senickými gymnazistami literárna historička profesorka Eva Fordinálová venovala viacerým zaujímavým témam a ich literárnym súvislostiam. Jednak hĺbke koreňov našej kultúry, kontinuite idey slovenskej duchovnosti, prebúdzačom a pestovateľom národnej hrdosti a rozvíjaniu idey svojbytnosti nielen v literatúre.
Stalo sa tak na spoločnom podujatí Mesta Senice a inštitúcií v zriaďovateľskej pôsobnosti Trnavského samosprávneho kraja – Záhorskej knižnice (ZK) v Senici a Záhorského múzea v Skalici.
Riaditeľka ZK Katarína Soukupová študentom predstavila literárnu historičku a vysokoškolskú profesorku, rodáčku z Borského Mikuláša Evu Fordninálovú, žijúcu v Skalici, ktorá sa popri literárnej vede, slovenskému jazyku a literatúre venovala tiež pedagogickému pôsobeniu na Trnavskej univerzite a Univerzite Svätých Cyrila a Metoda v Trnave a poznáme ju aj ako poetku.
Profesorka Eva Fordinálová študentom priblížila niekoľko významných literárnych diel s rozhodujúcim vplyvom na vývoj na našom území od Veľkej Moravy cez národné obrodenie až po naplnenie svojbytnosti Slovákov vo vlastnom štáte. Najdôležitejšie obdobia na ceste k našej súčasnosti pomenovala ako tri Slovenské národné povstania. Prvé SNP – zrážka prvých slovenských vojsk s Nemcami pod Devínom za Veľkej Moravy, druhé SNP – Hurbanovské v rokoch 1848-1849, a tretie SNP spojené s protifašistickým zápasom v roku 1944. Ako príklady na ich prezentáciu použila najmä osobnosti a diela našich literárnych velikánov – Jána Hollého, Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana  so Štúrovcami v širších súvislostiach a Svetozára Hurbana Vajanského.
Z literárneho hľadiska tak urobila na viacerých témach. Jednak – „Otec a syn národa. Ján Hollý a Ľudovít Štúr“ – svoju novú knihu s týmto názvom bude prezentovať na seminári k 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra v Skalici 29. októbra. Osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana osvetlila aj ako autorka textu, podľa ktorého vznikla nová expozícia Pamätnej izby Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom (otvorená 27. septembra tohto roku). Novú expozíciu študentom v divadelnej sále zasvätene predstavila riaditeľka Záhorského múzea v Skalici Viera Drahošová.
Nemenej zanietene študentom profesorka Eva Fordinálová porozprávala o téme jej novej dokončenej knihy „Odklínanie Vajanského,“ ktorá má vyjsť vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v budúcom roku. Prednostka Mestského úradu v Senici Katarína Vrlová spolu s vedúcou odboru kultúry Katarínou Polákovou, ďakujúc profesorke Fordinálovej za fundované rozprávanie o literárnych súvislostiach našich dejinným míľnikov, odovzdala jej aj finančný dar Mesta Senice na vydanie novej knihy o Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom.
Na stretnutí s literárnou historičkou rezonovalo viacero motívov, ktoré môžu rozvíjať hrdosť Záhorákov na svojich literárnych velikánov. Jednak spájanie inteligencie katolíckej a evanjelickej konfesie pri zápase za svojbytnosť, o čo sa zaslúžili Ján Hollý so Štúrovcami, ale aj príklady výskytu 19 obcí a miest Záhoria, ktoré dokázateľne tvoria reálne dejové zázemie románov Svetozára Hurbana Vajanského (Suchá ratolesť, Koreň a výhonky a Kotlín…).
Literárna historička profesorka Eva Fordinálová vo svojich vyjadreniach zdôraznila i svoje vedecké, pedagogické i literárne zásady –  poctivo sa zaoberať bádaním, držať sa prameňov, poznávať národnú kultúru aj cez diela osobností, ale vždy najmä v širších súvislostiach, nie jednotlivo a vytrhnuto, ako to zvyknú niektorí robiť, keď je vyhlásený rok konkrétnej osobnosti. Aby aj v medzinárodných kontextoch sme sa za kontinuitu slovenskej duchovnosti a hĺbku koreňov slovenskej kultúry nemuseli hanbiť. Aby nás  iní za prezentované a publikované vyjadrenia nemuseli osočovať.
Z diela obľúbenca pani profesorky Evy Fordinálovej Jána Hollého  ako posolstvo zaznieva aj akýsi nadčasový národno-obrodzovací program pri chápaní jej troch etáp SNP v našich dejinách – a síce „základná idea – svojbytnosť, nepoddávať sa cudzej sile.“

Milan Soukup

Kniha Záhoria 2014

0

 

 

 

 

Srdečne pozývame na vyhodnotenie čitateľskej ankety.