sobota, 17 januára, 2026
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

Záhorské múzeum
893 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Náš rozhovor s divadelným historikom a operným dramaturgom PhDr. Jaroslavom Blahom

0

Narodil sa 6. mája 1942 v Bratislave. Študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1960 – 1961, štúdium divadelnej vedy absolvoval na Vysokej škole múzických umení v roku 1968. V rokoch 1965 – 1966 pôsobil ako dramaturg v Tatra revue, v rokoch 1966 – 1967 pracoval v Československej televízii. Od roku 1967 až do odchodu do dôchodku v roku 2002 pôsobil v Divadelnom ústave v Bratislave, ktorý viedol ako prvý ponovembrový riaditeľ v rokoch 1991 – 1994. Patril tu k zakladateľom systematického budovania divadelnej dokumentácie.
V rokoch 1971 – 1974 pôsobil ako lektor Opery Slovenského národného divadla, v rokoch 1978 – 1980 viedol Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, v rokoch 1987 – 1990 bol dramaturgom Opery Slovenského národného divadla a v rokoch 1998 – 1999 dramaturgom Komornej opery.
Od polovice šesťdesiatych rokov v oblasti opernej tvorby vytvoril nespočetné množstvo odborných štúdií, recenzií, profilov osobností, úvah v dennej i odbornej tlači, je autorom monografie Legenda bez legiend. Peter Dvorský a jeho doba, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram v roku 2011, spoluautor diela Slovenské divadlo v 20. storočí, Miloš Mistrík a kolektív, vydaného v roku 1999 vo vydavateľstve Veda v Bratislave. V roku 2015 vyšla v Divadelnom ústave publikácia Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér…, k jeho čiastočnej rehabilitácii prispel svojou diplomovou prácou Jaroslav Blaho už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. V súčasnosti sa podieľa na rozsiahlom vedeckom mapovaní divadelnej histórie pre pripravovanú knihu Dejiny slovenského divadla 20. storočia.
Dlhodobo spolupracuje s televíziou a rozhlasom (najmä s opernou redakciou rozhlasu), je autorom i moderátorom stoviek rozhlasových relácií, moderoval prenosy zo zahraničných divadiel. Širokej verejnosti je známy ako mimoriadne erudovaný sprievodca dejinami, prítomnosťou opery a jej významných osobností v predpremiérových matiné a cykle Kontinuity v Opere Slovenského národného divadla. Uplatňuje pri nich nadhľad a znalosť širokého historického, spoločenského a umeleckého kontextu. Poslucháčov získava nenapodobiteľným rozprávačským talentom, detailnou pamäťou a zrozumiteľným spôsobom podania odbornej problematiky. Uvádzal tiež operné podvečery v Slovenskej národnej galérii. Pôsobil aj pedagogicky, svoje skúsenosti odovzdával študentom Vysokej školy múzických umení a Konzervatória v Bratislave.
Bol zakladateľom a v rokoch 1979 – 2014 umeleckým riaditeľom 35 ročníkov opernej časti Zámockých hier zvolenských, jediného plenérneho letného operného festivalu u nás. Slovenským divákom dali možnosť spoznať významné interpretačné osobnosti operného umenia i viacero dramaturgicky exkluzívnych operných titulov; v programe uviedol na dve desiatky slo-venských premiér opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Verdiho, Mascagniho, Leoncavalla a Giordana.
V roku 2013 dostal Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo. V rámci 20. ročníka vyhlásenia výsledkov ankety Dosky 2015 získal za mimoriadny prínos v oblasti divadla ako prvý slovenský divadelník ocenenie Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov a historikov ASSITEJ, v roku 2017 prevzal z rúk veľvyslanca Talianskej republiky vyznamenanie prezidenta Talianskej republiky Sergia Mattarella Rád talianskej hviezdy za osobitú pozornosť talianskej opere na Slovensku. Pamätnú medailu Slovenského národného divadla mu pri príležitosti významného životného jubilea udelil generálny riaditeľ SND Marián Chudovský.
Ktoré osobnosti z rodiny, rodinného kruhu a detstva vám najviac utkveli v pamäti, ovplyv-nili vás a nasmerovali?
Nepochybne najviac mamina teta Alžbeta Ozábalová (volali sme ju tetička, alebo tetina), ktorá dlhé roky žila s nami v Bratislave a stihla sa ešte podieľať aj na výchove môjho syna v predškolskom veku. Láskavá, liberálna, obrusujúca taktne rodinné hrany. Každé leto, až pokým som nezačal vysokoškolské štúdium, odchádzala so mnou a mladším bratom do svojho skalického bytu v podkroví pôvodne Syllovej vily na Hollého ulici. Ten bol počas bratislavského roka pre nás takou vysnívanou oázou, ako pre hrdinky Čechovových Troch sestier vidina Moskvy. Maminou zásluhou je, že náš mimoškolský čas nekončil len futbalom a naháňačkami po vtedy ešte romanticky pustých záhradách v okolí bratislavského Slavína, takže sme obaja, napriek peripetiám, plynúcim z komunistického kádrovania, napokon absolvovali vysoké školy. Otecnás učil láske k prírode, rodinným tradíciám a jeho zbierka gramoplatní bola pre nás kvalitným zasvätením do sveta opery, aj dobrej vkusovej orientácie – počúvali sme Carusa, Gigliho, Pertileho, Ruffa, Galli-Curciovú. O poschodie nižšie býval otcov brat, strýc Ján s rodinou (Dr. Janko Blaho). V čase nášho dorastania spieval ešte v plnej, obdivuhodnej forme. Fandili sme mu a požičiavali sme si od neho klavírne výťahy opier.
Aké boli vaše prvé kontakty s divadlom a kedy ste sa stretli s operou?
Obrazne povedané vo chvíli, keď sa mama so mnou vracala z pôrodnice na Zochovej ulici. Pod nami sa práve rozospievavali na večerné predstavenie Mascagniho Cavallerie rusticany strýc Ján s tetou Helenou Bartošovou. Prvú operu, Dvořákovu Rusalku, som v SND videl sotva trojročný, hneď po vojne. S maminým bratom, členom činohry Ľudom Ozábalom som sedel hneď za dirigentom a keď sa zo šepkárskej búdky, tesne pred nami, vynoril majster divadelnej masky Arnold Flogl ako vodník, od strachu som ujovi tak stisol ruku, že mal na nej stopy. Do divadla, najmä do opery, sme chodili pomerne pravidelne, niekedy nám dal voľné vstupenky strýc, niekedy kúpil otec. Za socializmu bola kopa krívd, ale kultúra pre ľudí dostupná. V prvej polovici päťdesiatych rokov navyše divadlo ponúkalo za symbolickú cenu vstupenky školám, takže kým som nastúpil do gymnázia (vtedy jedenásťročná stredná škola) mal som za sebou vari aj desiatku Predaných neviest, Hubičiek, Rusaliek, ale aj niekoľko predstavení Rigoletta či Madame Butterfly. Aj dva posledne spomínané tituly sa hrávali v nedeľu poobede, príbehom nemusela dominovať prehnaná sexualita, a tak ich uznali za vhodné aj pre mladého diváka.
Aký je váš vzťah ku Skalici a Záhoriu?
Samozrejme, že sa hrdo hlásim k blahovsko-okánikovskej tradícii a lásku k mestu predkov som zdedil po svojom otcovi, skromnom bankovom úradníkovi – najmladšom z trojice synov MUDr. Pavla Blaha Vladovi (1905), ktorého urna odpočíva v okánikovskom hrobe na skalickom cintoríne. Blahovskú rodinu azda predstavovať nemusím a mama bola „po meči“ kombináciou borských Svätojuranov (Ozábal) so Svätojáňanmi (Kubina), „po praslici“ zo Sotinej (Závodský). V Skalici som prežil ako dieťa celý frontový rok, vrátane konca vojny, chodil k tetičke pravidelne na Veľkú noc a potom „Mezi nivama“ (na Hollého ulici) plným dúškom pil nádhernú slobodu celých letných prázdnin. Ďaleko od spoločensko-politickej atmosféry päťdesiatych rokov, ktorú nám v Skalici pripomínal azda len vápnom napísaný slogan na múriku Domu zdravia: „JRD to je náš cieľ – kulak je náš nepriateľ.“
Roky vysokoškolských štúdií, profesných začiatkov, Pražskej jari, následnej normalizácie, dve manželstvá, po synovi dcéra. Druhá manželka Anna Starostová, sólistka na Novej scéne, potom v Opere SND. Aj vo sfére, v ktorej som pôsobil, sa človek musel obracať a ak sa nechcel „zapredať“, mal to ešte ťažšie. Rodina v Skalici vymierala, ďalší sa sťahovali do iných kútov Slovenska. Bratanci, čo zostali, boli v čase našich skalických prázdnin ešte v predškolskom veku a vzťah si nachádzame vlastne až teraz, keď aj oni sa blížia k dôchodku. Takže viac ako dvadsať rokov sa kontakt s mojím „druhým“ rodným mestom obmedzoval iba na cesty „na otočku“: na pohreby a na Dušičky.
Čo dalo divadelnému a opernému svetu Záhorie?
Bolo by to dlhé vyratúvanie. Z oblasti činoherného divadla spomeniem aspoň dve veľké mená. Stále neuveriteľne vitálnu Čáranku Marínu Královičovú a, žiaľ, už na druhom svete svojím krásnym hlbokým barytónom anjelikov očarujúceho Malačana Karola Machatu.
Spomedzi špičkových teatrológov dvoch veľkých Holíčanov, môjho profesora Jána Boora a spolužiaka z Vysokej školy múzických umení a celoživotného priateľa PhDr. Jána Jaborníka.
Z operných umelcov je to, samozrejme, prvý slovenský profesionálny a profesionálne školený operný spevák, tenorista Dr. Janko Blaho, prvý „profík“ v oblasti hudobno-zábavného divadla, ďalší Skaličan František Krištof – Veselý. Potom dve takisto prvé ozajstné slovenské operné primadony – tragédka Margita Česányiová (narodená v Studienke, vtedy ešte Hasprunke) a hravá, koketná, ale aj dievčensky nežná Mária Kišonová-Hubová (rodáčka z Lábu). Z ich spolužiačok na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii konca dvadsiatych rokov sa, žiaľ, už zabúda na neskoršiu preslávenú Talichovu Rusalku v pražskom ND Žofiu Napravilovú, narodenú na majeri v Kobyľanoch (neďaleko Popudinských Močidlian), aj na dcéru profesora kreslenia na predprevratovom skalickom gymnáziu, s Blahovcami rodinnými väzbami spriaznenú Terku Proschingerovú, veľkú nádej slovenského spevu, ktorá však zhasla skôr, než sa mohla rozhorieť najväčším jasom. V päťdesiatych rokoch bola hviezdou opery v Košiciach a zopár sezón neskôr aj v Bratislave (pokým neodišla do rakúskej emigrácie) Koválovjanka Anna Poláková. Dlhé roky patrí k oporám banskobystrickej Štátnej opery sopranistka – Radošovjanka Oľga Hromadová.
Vo vyratúvaní slávnych operných Záhorákov stojí celkom mimo konkurencie tri desaťročia žiariaca stálica slávnych letných salzburských festivalov, prvá slovenská speváčka na javisku Viedenskej štátnej opery, milánskej La Scaly, parížskeho Palais Garnier (Veľká opera), londýnskej kráľovskej Covent Garden a newyorskej Metropolitan – Lucia Poppová.
Ešte jedno meno, možno (nemyslím, že zaslúžene) s menším leskom, než tie z dámskeho sveta. Dirigent Marián Vach. Po mame z Lábu, po otcovi z Koválova. Spolupracoval som s ním ako dramaturg v bratislavskej Komornej opere, v banskobystrickej Štátnej opere a v poslednej dekáde ich tridsaťpäťročnej existencie aj na produkciách nášho jediného letného festivalu – Zámockých hrách zvolenských. Vach pripravil dve desiatky slovenských premiér u nás menej hrávaných opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Leoncavalla, Mascagniho, Giordana. V čase bujnejúcej komercie, ktorá za umenie vydáva aj šoubiznis, si jeho prínos okrem pár rozhľadených kritikov všimol málokto. Takí sme. Záhoráci či Liptáci. Všetci z jedného vreca…
Čím sa my, Záhoráci, môžeme hrdiť?
Pestrou prírodou. Moravskými lužnými lesmi a mokrinami, bormi, pásom Malých Karpát, ktoré sa majestátnejšie, než by im to legalizovala ich nadmorská výška, dvíhajú nad Záhorskou nížinou. Čoraz viac ma očarovávajú Biele Karpaty zvažujúce sa v povodí Zlatníckeho potoka k rieke.
Buďme hrdí na históriu. Veď práve Záhorie od Devína až po skalickú Kopečnicu patrilo k jadru nášho prvého štátneho útvaru. Svoj rodný kraj v zrkadle pre nás v mnohom fundamentálnych historických udalostí z deviateho storočia oslávil bard slovenskej poézie klasicizmu Ján Hollý, jeden z druhej generácie bernolákovcov, hnutia dosť nezaslúžene roky živoriaceho (azda pre katolícku konfesiu?) v tieni neskorších štúrovcov. Vďaka pani profesorke Fordinálovej za jeho programové objavovanie. Osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana. V roku 2017 si pripomíname dvesto rokov od narodenia podľa mňa najrealistickejšej osobnosti z tria vedúcich štúrovcov. Moja hrdosť sa upína aj k Záhoriu na začiatku dvadsiateho storočia, keď práve tu odvážni muži prerušili medzikonfesionálnu nedôveru a vo veciach národných ťahali za jeden povraz (Blaho, Okánik, Jurkovičovci, Boorovci, aby som spomenul iba tie najpreferovanejšie mená). Svojou ľudovosťou a hospodárskym pragmatizmom dokázali predstavovať opozíciu (pri všetkej obrovskej úcte k Matici slovenskej) k martinským sedeniam v Národnom dome a nerealistickej orientácii slovenských rusofilov.
Ako vnímate Skalicu z čias mladosti a dnes?
Nikto mi nemôže zazlievať, že v snách sa mi objavuje moja Skalica päťdesiatych rokov. Jej panoráma od Hurbánka: so štíhlymi topoľmi pri Pelíškovom mlyne, s rotundovitými rumami Povjetrňáku na mieste niekdajšieho popraviska, s Padelkami, oddeľujúcimi vinohrady od mesta, s Hájkom, ktorý sa mi vtedy zdal rozľahlejší a nepreniknuteľne hustejší so svojou zeleňou. Z Predmestia smerom na Vysoké polia vybiehali múry tajomnej Lustovej záhrady (vraj v nej strašievalo). Stračinský potok sa vinul na konci záhrad romantickej uličky Pod zďú, ktorej domčeky boli nalepené na vonkajšie múry mestského opevnenia. Potom spolu s vodami Zlatníckeho potoka pretekal popod Zelený most do splávku, vždy plného husí, kde sme sa raz, napriek tetičkinej hrôze v očiach, v čase najväčších horúčav osviežili. Tieto spomienky však patria skôr do skalického topografického slovníka.
Dnešná Skalica je jedno z najupravenejších mestečiek na Slovensku. Cítiť v nej úctu k vlastnej minulosti, starostlivosť o pamiatky aj o služby domácim i návštevníkom z iných končín. Poznám veľa ľudí, najmä z umeleckej oblasti, ktorí po prvej návšteve Skalice nešetrili nadšením. Určite zásluha „radných pánov“, ale aj radového obyvateľstva. Aj mentality, koreniacej hlboko v histórii. Blízkosť Čiech (Moravy), kde si viac odkaz otcov vážia ako u nás na Slovensku, užšie kontakty s viedenskou metropolou za čias monarchie.
A potom veže. Koľko dnes máme u nás okresných miest, počtom obyvateľstva oveľa väčších než je Skalica. Ale len s dvoma vežami – katolíckou a luteránskou, niekde prípadne kal-vínskou s plechovým kohútom na špičke veže namiesto kríža, alebo pravoslávnou „cibuľkou“. A Skalica? Ak aj odrátame veže vraj kaplniek vo vinohradoch (tie najväčšie – sv. František a „Hurbánek“ sú rozmernejšie než mnohé farské kostoly na slovenskom vidieku), tak ešte zostávajú: Rotunda sv. Juraja, farský kostol, františkánsky kostol, kostol milosrdných bratov, odsvätené, ale inak funkčné a zrekonštruované kostoly jezuitov a pavlínov. K tomu moderná veža evanjelického kostola, dielo arch. Dušana Jurkoviča z roku 1938! Na počet obyvateľov „malý Rím“. Až na posledne menovaný, ktorý je dielom jozefínskej reformy, všetky kostoly majú svoj pôvod v stredoveku, prípadne v časoch renesančno-barokovej rekatolizácie. A sídlo, nad ktorým sa už povedzme v rokoch stavovských povstaní týčil poltucet kostolných veží, bolo pochopiteľne už vtedy mestom. A tam je príčina úspešnosti Skalice zakopaná. Toto mesto nevzniklo ako často nedomyslený produkt socialistickej industrializácie, ale má svoju bohatú minulosť, tradíciu, odkaz, aj genius loci.
Všetko najlepšie k Vášmu jubileu, veľa úspechov, šťastia a spokojnosti, predovšetkým však pevné zdravie!

Za rozhovor ďakuje Viera Drahošová

MUDr. Pavel Blaho a jeho iniciatíva v kontexte slovenského výtvarného diania na prelome 19. a 20. storočia

0

V uplynulom roku sa častejšie ako zvyčajne skloňovalo meno významnej osobnosti slovenských dejín – politika a národného buditeľa, kultúrnoosvetového dejateľa, redaktora a publicistu MUDr. Pavla Blaha (1867 – 1927), ktorého celoživotné pôsobenie je teritoriálne viazané na západoslovenský región okolo Skalice; rozsahom, a hlavne výsledkami svojej práce však zasiahol i ďaleko cez prah Slovenska.
V odborných kruhoch i v povedomí najširšej verejnosti meno Dr. Pavla Blaha rezonuje predovšetkým v súvislosti s úsilím pokrokovo zmýšľajúcej inteligencie, ktorá na prelome 19. a 20. storočia stála na čele slovenského národnobuditeľského hnutia v rámci bývalej rakúsko-uhorskej monarchie; konkrétnejšie figuruje ako jeden z protagonistov krídla, orientovaného na idey česko-slovenskej spolupatričnosti.
Pavel Blaho ako osvietený, všestranný človek renesančného ducha okrem neúnavnej spoločenskopolitickej, organizačnej, hospodárskej a sociálno-osvetovej, publicistickej či vlastnej odbornej lekárskej činnosti sa mimoriadne angažoval i na poli kultúrnej práce, ba aktívne vstúpil i na pôdu výtvarného umenia. Jeho podnetné impulzy v tejto oblasti sú síce známe a v literatúre sporadicky citované,1 avšak až doteraz im nikto nevenoval výraznejšiu pozornosť, a predovšetkým z pohľadu odbornej výtvarnej teórie nie sú dodnes adekvátne docenené.2
Väzby na sugestívny svet umenia boli u Dr. Pavla Blaha veľmi silné, a to už od najranejšej mladosti, od čias viedenských štúdií, ako to skonštatoval i jeho životopisec Štefan Janšák: „Celú jednu polovicu jeho bytosti ovládajú umelecké sklony a záujmy.“3 Dôležitú úlohu pripisoval literatúre, všestranne propagoval a zbieral ľudové umenie a folklór – osobitne blízka mu bola ľudová pieseň, angažoval sa v divadelných predstaveniach ako ochotník i režisér.4 V drvivej väčšine všetky impulzy a aktivity v tejto oblasti boli motivované jeho primárnou, neutíchajúcou snahou rozvíjať osvetové a národnobuditeľské ciele, presadzovať myšlienky československej spolupatričnosti.
Blahove cesty k výtvarnému umeniu prirodzene usmerňovali jeho priateľské kontakty s mnohými výtvarníkmi po oboch stranách Moravy. Zásadné v tomto smere boli predovšetkým jeho osobné vzťahy s maliarom Jožom Uprkom a architektom Dušanom Jurkovičom. I v tejto súvislosti však treba opäť zdôrazniť, že Pavel Blaho ani v danej sfére pôsobenia nestratil zo zreteľa svoje principiálne poslanie – veľmi skoro si uvedomil dosah a emocionálnu silu výtvarného umenia v kontexte svojich spoločensko-politických zámerov. Jasne sa v tomto smere vyslovil v roku 1902 pri príležitosti významnej hodonínskej „Uměleckej výstavy slovenskej”: „Umelecká výstava v Hodoníne zmenila razom, akoby čarovným úderom, náš názor na Slováka, názor na jeho budúci rozvoj… Slovenská výstava pozdvihla slovenské sebavedomie do nevídanej výšky, zdôraznila našu hodnotu.“5 V prostredí zápasov slovenských intelektuálov o svojprávnosť a duchovný i hospodársky vzrast to znamenalo svojho času priekopnícky počin, ktorý rovnako ako jeho česko-slovenské masarykovské uvažovanie nenašiel vždy priaznivú odozvu. Osobitne v diele Jožu Uprku, ktorý s chuťou maľoval sebavedomých, hrdých sedliakov slnečného Slovácka ako iskrivú etnografickú prezentáciu, videl názorný príklad pre celkové povznesenie národa: „Joža Uprka je maliarom ľudu slovenského, on vydvihol ľud z blata a zapomenutia, on dvíha, umravňuje inteligenciu, mierni problémy, učí nás na prírodu hľadieť, ľudu si vážiť a milovať ho.“6 A predovšetkým jeho prostredníctvom sa tiež pomerne hlboko ponoril do tajomstiev maliarstva a výtvarného umenia vôbec. Intenzívne sledoval priateľovu umeleckú dráhu, navštevoval všetky jeho výstavy, organizoval vernisáže, všestranne propagoval a publikoval svoje postrehy v dobovej tlači. V tomto smere stál na samom počiatku slovenskej výtvarnej kritiky, keď aj vo svojom periodiku Hlas uverejňoval recenzie výstav hlavne autorov z okruhu Uprkovcov. Osobitné postavenie má najmä obsiahla kapitola o slovenskom maliarstve, uverejnená ako bezprostredná reakcia na už spomínanú výstavu, ktorá sa uskutočnila neskoro na jar v roku 1902 vo dvorane Besedného domu v Hodoníne pod názvom „Umělecká výstava slovenská v Hodoníně.“7 Do prípravy tejto pamätnej prezentácie, ktorá má mimoriadny dosah i na motiváciu dobového výtvarného diania na Slovensku, veľmi aktívne vstupoval i Dr. Pavel Blaho ako jeden z jej organizátorov. Zo slovenských autorov sa jej zúčastnili maliari Jozef Hanula, Jaroslav Augusta,8 Karol Miloslav Lehotský, Tomáš Andraškovič a Milan Mitrovský. V citovanej eseji Dr. Blaho ich autorské kolekcie podrobne zhodnotil, pričom vyzdvihol realistické uvažovanie na úkor doznievajúceho sentimentalizmu; z výtvarných umelcov najvyššie hodnotil Jozefa Hanulu. Krátko nato spoločne s Gustávom Mallým potom inicioval vznik prvej čisto slovenskej výtvarnej skupiny umelcov, združených pod názvom Grupa uhorsko-slovenských maliarov.9
Okrem Jožu Uprku, vedúcej osobnosti regionálneho výtvarného života Pomoravia na začiatku 20. storočia, Dr. Blaho udržiaval priateľské kontakty i s ďalšími umelcami jeho okruhu – s mladším bratom, sochárom Frantom Úprkom, s Antošom Frolkom, Cyrilom Mandelom. Okrem toho vyvíjal i intenzívnu sprostredkovateľskú či koordinačnú činnosť na oboch brehoch Moravy. Opierajúc sa o svoje široko rozvetvené kontakty hľadal možnosti verejnej prezentácie slovenského umenia v moravských mestách a naopak. Viacerým českým a moravským výtvarníkom tiež sprostredkoval tvorivé pobyty na Slovensku.10
Svojich priateľov umelcov však podporoval nielen teoreticky či organizačne. Ako praktický človek svoju trvalú podporu pretavil i do celkom prozaickej, konkrétnej podoby skutočného mecenáša. V otázke bezprostrednej materiálnej pomoci Dr. Blaho neváhal zakúpiť obraz,11 zabezpečiť kultúrny program na slávnostné otvorenie výstavy12 alebo aj ponúknuť prácu redaktora v mesačníku Hlas,13 inokedy sa postaral o štúdiá pre nádejný talent,14 vo svojom kalendári pre široké ľudové vrstvy Nová domová pokladnica zasa siahol po ilustráciách Mikoláša Aleša k slovenským ľudovým piesňam.
Ďalšou výraznou umeleckou osobnosťou, ktorá síce už nepatrila k uprkovskému okruhu, ale ktorá zdieľala Blahove idey česko-slovenskej spolupatričnosti a úspešne sa angažovala i priamo v moravskom prostredí,15 bol architekt Dušan Jurkovič. Tento výnimočný umelec slovenského pôvodu sa kvalitou vytvoreného diela radil k rovnocenným pendantom popredných českých či moravských umelcov a bezo zvyšku napĺňal Blahove predstavy a sny. Dušan Jurkovič najďalej dospel v dobovom objasňovaní národného výrazu na začiatku 20. storočia. Vo svojej plodnej architektonickej, ale i teoretickej tvorbe vyťažil z ľudového umenia charakteristické impulzy a posunul ich do modernej, aktuálnej výtvarnej reči i autentického vlastného názoru, skutočne národného architektonického štýlu.
V roku 1904 poveril Dr. Blaho Dušana Jurkoviča vypracovať projekt Spolkového domu v Skalici ako konkrétny veľkorysý prejav uznania priateľovho diela.16 Táto secesná stavba, dokončená v nasledujúcom roku, vyvstala z prevádzkových potrieb skalickej spoločnosti Katolícky kruh, ktorá zastrešovala hospodársku, záujmovú a osvetovú činnosť. Sídlo v nej našli rôzne spolky (divadelný, hudobný), redakcie novín, svojrázna divadelná sála, okrem toho byt Pavla Blaha s lekárskou ordináciou, ale aj tri miestnosti so zbierkami17 ako zárodok budúceho múzea. Na výzdobe novostavby sa podieľali známi umelci z druhej strany Moravy – Mikoláš Aleš, Joža Uprka a Antoš Frolka.18
Pavel Blaho úzko spolupracoval s Jurkovičom a jeho rodinou aj v neďalekých kúpeľoch Luhačovice, kde mal v rokoch 1908 – 1914 i svoju sezónnu lekársku ordináciu a kde sa stretával s českou i slovenskou umeleckou i politickou avantgardou. Práve tu plánoval vybudovať slovenskú kolóniu ako nové centrum česko-slovenskej spolupráce.
S inou významnou umeleckou postavou západoslovenského okruhu na prelome storočí, so skalickým maliarom Gustávom Mallým, udržiaval osobné kontakty najmä v počiatkoch jeho umeleckej dráhy, ktorú aj sám napomáhal rozbiehať.
Dr. Blaho sa i v ďalších rokoch – koncom prvého desaťročia, aj neskôr po prevrate – naďalej angažoval v prospech aktivít slovenských i moravských umelcov, ktoré vyvrcholili vznikom spolku Sdružení výtvarných umělců moravských (SVUM) v roku 1907 a výstavbou ich svätostánku Domu umelcov (1913) v Hodoníne.19 Tento spolok, vo svojich počiatkoch výrazne motivovaný o. i. tiež vlastenecky, podporoval až do konca svojho života, pričom spolkové aktivity i samotnú jeho existenciu chápal ako príspevok do kľúčovej myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti. Ešte niekoľko týždňov pred svojou smrťou píše 16. mája 1927 tajomníkovi SVUM Janovi Kafkovi: „Velice schvaľujem myšlienku usporiadať v Hodoníne jubilejnú výstavu Sdružení. U Vás boli kladené základy k dnešnej štátnej jednote…“20
V situácii Horného Uhorska v predprevratovom období, keď sa umelecké pohyby o niekoľko desaťročí výrazne oneskorovali za dianím politickým, MUDr. Pavel Blaho medzi prvými pochopil význam a vzápätí v praxi aj realizoval možnosti výtvarného umenia pre ciele buditeľské a osvetové, poukázal i na jeho rozmer politický, sociálny a etický. Túto sociologickú úlohu umenia podoprel nielen politickou či publicistickou agitáciou, ale i konkrétnou, najmä intenzívnou organizačnou prácou, ba neraz adresným počinom in natura. Ako jeden z prvých protagonistov myšlienky česko-slovenskej spolupatričnosti, ktorá dovtedy figu-rovala viac-menej len v pozícii etického ideálu, posúval ju z čisto ideologického a intelektuálneho prostredia i medzi široké vrstvy obyvateľstva Pomoravia a Záhoria. V tomto zmysle výsledky priekopníckej práce MUDr. Pavla Blaha významnou mierou nepriamo formulovali samotné počiatky slovenského výtvarného umenia na prelome 19. a 20. storočia.

Poznámky
1 Uvádza ich najmä Štefan Janšák v dvojzväzkovej biografii Život Dr. Pavla Blahu I.-II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947 a v ďalšej práci Umenie v živote Dr. Pavla Blahu. Bratislava: Universum, 1944.
2 Len okrajovo sa o ňom zmieňuje popredný slovenský teoretik Marián Váross vo svojom diele Výtvarný život na Slovensku začiatkom 20. storočia. Bratislava: Filozofická fakulta UK Bratislava, 1971. O jeho úlohe v kontexte slovenského výtvarného umenia na prelome 19. a 20. stor. však nehovorí.
3 JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava, 1947, s. 353.
4 Azda najreprezentatívnejším počinom v tomto smere bolo režijné naštudovanie jednej z najnovších hier Ferka Urbánka Rozmarín so skalickými ochotníkmi, ktorú s veľkým aplauzom odohrali na pamätnej hodonínskej Uměleckej výstave slovenskej počas návštevy sochára Augusta Rodina a iných významných osobností 1. júna 1902.
5 BLAHO, Pavel: Slovenské maliarstvo. In: Hlas, 8. 7. 1902, roč. IV. č.11-12, s. 387.
6 Tamže, s. 362.
7 Výstava bola koncipovaná ako veľká reprezentatívna prehliadka výtvarného umenia Moravy a Slovenska, ktorá položila základy pre tradíciu moravského výtvarného centra v Hodoníne (spolok SVUM založený v roku 1907) a zároveň bola i jedným z rozhodujúcich podnetov pre rozvoj výtvarného hnutia na Slovensku v predprevratovom období.
8 Bol síce českého pôvodu (rodák z Humpolca), ale žil na Slovensku.
9 Premiérová, zakladajúca výstava Grupy sa uskutočnila 1. 8. 1903 ako paralelná súčasť priemyselnej výstavy v priestoroch súkromného domu v Žiline. Oboslali ju Gustáv Mallý, Emil Pacovský, Jaroslav Augusta, Tomáš Andraškovič, Karol Miloslav Lehotský a miestny učiteľ kreslenia Gustáv Adolf Obendorf.
10 Marie Gardavská, Zdeňka Vorlová-Vlčková, Joža Uprka, František Pečinka a i.
11 Zbieral najmä diela Jožu Uprku a Cyrila Mandela.
12 Zaobstaral napr. vystúpenia hudobníkov, ba neraz prispel aj vlastným spevom.
13 Hlas vychádzal ako mesačník pre politiku, literatúru a sociálne otázky v r. 1892 – 1902 v Skalici, po r. 1903 v Ružomberku; sprvu ho viedol Dr. Blaho, neskôr v Ružomberku Dr. Vavro Šrobár. Dr. Blaho sa usiloval získať na post redaktora krajinára a portrétistu Karola M. Lehotského, ktorý však ponuku neprijal.
14 Napr. Gustáva Mallého.
15 Významná časť Jurkovičovej tvorby sa realizovala priamo na Morave, resp. v Čechách – napr. Pustevny na
Radhošti, kúpele Luhačovice, dom Jožu Uprku v Hroznovej Lhote, vlastná vila v Brne-Žabovřeskách, vila Dr.
Náhlovského v Prahe-Bubenči, obytné domy pre robotníkov v Jaroměři, rekonštrukcia zámkov v Novom Měste nad Metují, Zbraslavi pri Prahe a kaštieľa v Molitorove atď.
16 O dve desaťročia neskôr sa Dušan Jurkovič spätne revanšoval Pavlovi Blahovi jeho posmrtným náhrobkom na skalickom cintoríne (1927).
17 Jednalo sa zväčša o ľudovoumelecké predmety s úmyslom zachovať hmotné dedičstvo predkov; sprístupňoval ich verejnosti pri slávnostných príležitostiach.
18 Podrobnejšie sa témou zaoberá Viera Luxová v štúdii K maliarskej výzdobe skalického domu kultúry, uverejnenej v časopise Ars, Bratislava, 1990, s. 21-27.
19 Zo slovenských umelcov členmi spolku boli Martin Benka, Karol Lehotský a Dušan Jurkovič.
20 JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947, s. 400.

Záhorie 2/2017

0
Rímskokatolícky farský Kostol sv. Štefana, kráľa v Stupave. Foto: Richard Drška

Mgr. Božena Juríčková: MUDr. Pavel Blaho a jeho iniciatíva v kontexte slovenského výtvarného diania na prelome 19. a 20. storočia
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.: Hora omilostenia?
Ing. Jozef Pavlásek: Pracovný tábor v Lábe v rokoch 1941-1943
PhDr. Mária Zacharová: Koniec Kiripolca, začiatok Kostolišťa
PhDr. Peter Michalovič: Lekár európskeho formátu Gustáv Niepel
PhDr. Viera Drahošová: Náš rozhovor s divadelným historikom a operným dramaturgom PhDr. Jaroslavom Blahom

Nové knihy / Správy
Dve knižné publikácie o Podhorí (Akad. mal. Ivan Dulanský)
Nedokončený príbeh (Za Šimonom Hološkom) (Mgr. Božena Juríčková)
Výstava Maliari Slovácka v 19. a 20. storočí (PhDr. Viera Drahošová)
Za Pavlom Proksom (Mgr. Vladimír Petrovič)
Anna a Pavel Proksovci (Ing. Bohumil Proksa, DrSc.)

Žili v Skalici – Miroslav Sylla, Ján Blaha

0

Tlačová správa

Názov podujatia:    Žili v Skalici – Miroslav Sylla, Ján Blaha
Miesto:                  Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:     vernisáž v piatok 14. júla o 16.00 hod.
                             výstava potrvá do 20. augusta 2017

Záhorské múzeum v Skalici pripravilo výstavu Žili v Skalici. Výstava, ktorá sa bude konať v termíne od 14. júla do 20. augusta 2017 v múzejných výstavných priestoroch, bude venovaná Miroslavovi Syllovi a  Jánovi Blahovi.

Miroslav Sylla (1887 Kostelec nad Labem – 1979 Brandýs nad Labem), maliar, pedagóg
V roku 1918 nastúpil ako pedagóg na skalické gymnázium Miroslav Sylla, maliar s umeleckým vzdelaním. Popri pedagogickej činnosti sa aktívne zapájal do spolkového a spoločenského života v Skalici. V TJ Sokol pracoval na prestavbe novej sokolovne a bol autorom jej výzdoby, robil grafické práce pre tlačiareň Teslíkovcov. Patril k zakladajúcim členom Stavebného družstva, ktoré postavilo vilkovú štvrť na súčasnej Pľjušťovej ulici, pre dve vilky na Hollého ulici – pre svoju rodinu a rodinu Jaroslava Zmítka – projekty pozmenil. Pracoval vo Výšivkárskom družstve, bol poslancom mestského zastupiteľstva. Rád sa venoval divadelnej činnosti, nacvičoval divadlá a s manželkou – maliarkou Svatavou Syllovou navrhovali kulisy. Vo vlastnej umeleckej  tvorbe začínal stvárňovaním poetických a mytologických výjavov v rámci združenia Sursum, neskôr bol členom Horňáckej skupiny, s členmi ktorej postavili výstavný pavilón na Strážnej Hůrke vo Velkej nad Veličkou. V neskorších prácach sa venoval ľudovým motívom z moravsko-slovenského pomedzia, duchovným námetom, krajinomaľbe, tvorbe portrétov, grafike. Je autorom vitráží i oltárnych obrazov pre sakrálnu architektúru. Bol členom Spolku výtvarných umelcov Marold a Umeleckej besedy slovenskej. V roku 1939 musel odísť z pedagogických služieb a odišiel i zo Skalice.

Ján Blaha (1891 – 1975), tesár, rezbár
Narodil sa, prevažnú väčšinu života žil a pochovaný je v Skalici. Na vojenskú službu bol odvedený do Trenčína. Získal tu veľa skúseností pri stavbe lešení, člnov a mostov. Pre svoje schopnosti bol povyšovaný a dosiahol funkciu rotmajstra. Tu ho zastihla i prvá svetová vojna a odvelený bol na front do Haliče. Po skončení vojny sa s poškodeným sluchom vrátil do Skalice, oženil sa a pracoval pre viaceré stavebné firmy ako tesársky majster. Zostrojil a viedol stavbu lešení pri oprave skalických kostolov a vyťahovaní zvonov. Bol technicky veľmi vynaliezavý, navrhoval a realizoval rôzne zariadenia a pomôcky pre domácnosť, zlepšovacie návrhy. Venoval sa tiež stolárskym prácam. Celoživotnou záľubou mu bolo rezbárstvo. Vyrezal bohato zdobený ústredný kríž na katolíckom cintoríne a kríž vo vinohradníckej oblasti Propaste. Vyhľadávaným sa stal vďaka vyrezávaniu drevených reliéfnych tabúľ s námetmi najčastejšie z vinohradníckeho prostredia, ktoré si ľudia objednávali ako dary a umiestňovali vo svojich búdach. Reliéfy dopĺňal veršíkmi, venovaniami. Často ich objednávalo Mesto Skalica ako reprezentačné dary. Obľube sa tešili drevené plastiky skalickej rotundy a vinohradníckych súdkov na stojane, ktoré vyrábal vo väčších množstvách a variantoch.

Výstava pozostáva z panelovej časti, u Miroslava Syllu doplnenej obrazmi a dokumentáciou jeho činnosti, u Jána Blahu výberom z obľúbených vyrezávaných reliéfov, ukážkami náradia, návrhmi  rôznych zariadení i niekoľkými jeho výrobkami.

Reportáž Televízie Skalica k výstave Žili v Skalici, časť venovaná Miroslavovi Syllovi:
https://www.youtube.com/watch?v=xrnH8ue1b-g

Reportáž Televízie Skalica k výstave Žili v Skalici, časť venovaná Jánovi Blahovi:
https://www.youtube.com/watch?v=QAyglZp-7go

Zatvorenie Záhorského múzea v Skalici

0

Oznamujeme našim návštevníkom, že z dôvodu prípravy novej výstavy bude Záhorské múzeum v Skalici počas víkendu 8. a 9. júla 2017 zatvorené.

Ďakujeme za pochopenie.

Oslavy Andreja Radlinského v Kútoch

0

 

Oslavy Andrej Radlinský - 8. a 9. júla 2017 v Kútoch - pozvánka

Sobotňajší program podujatia sa uskutoční v priestoroch Obecného úradu v Kútoch.

Dokumentárny film o Andrejovi Radlinskom: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/12400/130506#2267

Manufaktúrna zástava tkáčov z roku 1825 zo Šaštína

0
Foto: archív reštaurátoriek

Záhorské múzeum v Skalici v rámci starostlivosti o zbierkové predmety pristupuje k reštaurovaniu významnejších zbierkových predmetov. Jedným z nich je i manufaktúrna zástava tkáčov z roku 1825 zo Šaštína. Je to jediný dochovaný hmotný artefakt z bývalej šaštínskej manufaktúry, ktorú koncom 30. rokov 18. storočia založil František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie. Manufaktúra vyrábala kartún a polokartún (bavlnená textília s plátnovou väzbou). Významný podiel pri výrobe mali práve tkáči.
Zástava o rozmeroch 230 x 350 cm v cípe je zhotovená z tmavočerveného hodvábu so zlatým lemovaním a centrálnym obojstranným obrazom. V zásade ide o záchranné a stabilizačné reštaurovanie, ktoré je rozdelené na dve etapy. Osobitne sa reštauruje obraz a osobitne látka. Avšak po odstránení vrchným lemov sa zistilo, že obraz nie je možné od textílie oddeliť, ako sa to javilo pri prvotnej obhliadke zástavy. Takže obidve etapy museli prebiehať synchrónne, čo bolo veľmi časovo náročné a vyžadovalo si dokonalú spoluprácu obidvoch reštaurátoriek.
Garantom textilnej časti zástavy bola doc. Mgr. Art. Silvia Birkušová a garantom obrazu Ľuba Wehlend, akad. mal.
Obidve etapy projektu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Hudba v Skalici – prednáška

0

Tlačová správa

Názov podujatia: PUTOVANIE SKALICKOU HISTÓRIOU – HUDBA V SKALICI
Miesto:                Kino Sloboda v Skalici
Dátum konania:   štvrtok 22. júna 2017 o 17.00 hod.

K 800. výročiu prvej písomnej zmienky o Skalici pozýva Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici na už 6. diel cyklu Putovanie skalickou históriou, ktorý je venovaný hudbe v tomto meste.
V úlohe prednášateľov sa predstavia dvaja muzikológovia. Mgr. Ladislav Kačic, PhD., vedecký pracovník Slavistického ústavu Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied v Bratislave sa bude venovať životu a dielu františkánskeho hudobného skladateľa P. Paulína Bajana.
PhDr. Peter Michalovič zo Záhorského múzea v Skalici prednesie tému Osobnosti hudobného života v Skalici. V prednáške sa bude venovať viacerým žánrom, klasickej, populárnej i ľudovej hudbe, ktorú charakterizuje v Skalici trojica osobných priateľov z detstva, ale predovšetkým trojica významných osobností hudobného života: dr. Janko Blaho (1901), František Krištof Veselý (1903) a Ferenc Buchta (1902). Prednáška bude spestrená hudobnými a audiovizuálnymi ukážkami spomínanej trojice interpretov. V podobe živých vstupov zaznejú tiež takmer neznáme skladby hudobných skladateľov miestnej proveniencie, alebo skladby venované osobnostiam spojeným so Skalicou (Milan Lichard, Jozef Hrivňák ap.), ktoré zatiaľ ležali ukryté v štátnych i súkromných archívoch.
Moderátorkou bude Michaela Hazlingerová a v kultúrnom programe sa predstaví menšia dychová hudba zo Skalice Veselá Zevelanka a duo Roman Blaha – klavír a Peter Michalovič – husle.

Reportáž Televízie Skalica z prednášky: https://www.youtube.com/watch?v=uZbFmBoM5sc

Dr. Pavel Blaho – otvorenie výstavy a diskusia

0

Odborná exkurzia Znojmo

0
Foto: Róbert Svíba

V stredu 31. mája 2017 sa pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili odbornej exkurzie do mesta Znojmo. V rámci nej navštívili expozície Juhomoravského múzea v priestoroch minoritského kláštora (pravekí poľnohospodári, živá a neživá príroda, čierne remeslo, zbrane Orientu), Znojemského hradu a Rotundu sv. Kataríny. Po nasledujúcej prehliadke mesta absolvovali výklad v Louckom kláštore, ktorý sprístupňuje firma Znovín, a.s.

Cínová kanvica z II. polovice 15. storočia – I. tretiny 16. storočia

0

V rámci starostlivosti o zbierky Záhorského múzea v Skalici plánovite pristupujeme k reštaurovaniu významnejších zbierkových predmetov. Cínová kanvica pochádza z najstarších prírastkov historického fondu a dlhodobo bola súčasťou Stálej expozície Záhorského múzea. Jej stav vyžadoval ošetrenie a z Fondu na podporu umenia boli získané finančné prostriedky na jeho realizáciu.
Pri reštaurovaní cínovej kanvice zo Skalice datovanej do II. polovice 15. – I. tretiny 16. storočia zo zbierok Záhorského múzea (rozmery: výška 25 cm, šírka dna 17 cm, šírka pri ústí hrdla 12 cm) išlo primárne o prinavrátenie pôvodných hodnôt uvedenému predmetu. Kanvica bola totiž značne poškodená, chýbala zadná časť kanvice a jej bočnej steny, chýbalo tiež ozdobné zakončenie vrchnáka a celý povrch bol pokrytý povlakom koróznych splodín.
Na základe týchto skutočností bola kanvica podrobená reštaurátorským úkonom, ktorých cieľom bolo zistenie pôvodného materiálu a postupu výroby a odstránenie koróznych vrstiev. V počiatočnej fáze skúmania kovových vzoriek došlo k zisteniam o rozsahu poškodenia štruktúry samotného kovu, ktorý následne neumožňoval aplikovať pôvodne plánované doplnenie chýbajúcej časti kanvice, bez výraznejšej deštrukcie pôvodného korpusu. Vzhľadom na to, po dohode s reštaurátorom bol modifikovaný postup konzervovania a reštaurovania tak, že kanvica bola odmastená, odstránené korózne vrstvy, nečistoty, najviac poškodené časti boli konsolidované, spevnené a zakonzervované.
Garantom reštaurovania bol akademický sochár Stanislav Kožela.
Po reštaurovaní predmet môže opäť plniť prezentačnú funkciu v rámci stálej expozície múzea. Zároveň treba vyzdvihnúť, že ide o jeden z mála artefaktov hlásiacich sa svojím tvaroslovím do neskorého stredoveku, čím sa radí k najstarším predmetom historických zbierok múzea.
Projekt reštaurovania podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

AMFO 2017 – 21. ročník krajskej súťaže neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské osvetové stredisko v Senici
Záhorské múzeum v Skalici

Tlačová správa

Názov podujatiaAMFO 2017 – súťažná výstava neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja
Miesto:                 Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:    vernisáž v piatok 9. júna 2017 o 16.00 hod.
                              výstava potrvá do 2. júla 2017

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici je usporiadateľom už 21. ročníka krajskej súťaže a výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja „AMFO 2017“. Súťaž je postupová – trojstupňová – ocenení a odporučení autori odbornou porotou z regionálnych kôl súťaže postúpili do krajského kola súťaže a následne do celoštátneho kola súťaže neprofesionálnej fotografickej tvorby – AMFO 2017.
Poslaním krajskej súťaže a výstavy je vytvoriť podmienky pre zhodnotenie, konfrontáciu výsledkov súčasnej tvorby amatérskych fotografov v Trnavskom kraji. Verejnou prezentáciou súťažných prác na výstavách motivovať záujem širokej verejnosti o fotografie rôzneho regionálneho pôvodu, tematického, žánrového zamerania, formálneho a technického spracovania, a tak prispieť k rozvoju amatérskej fotografie na Slovensku. Odborno-vzdelávacou časťou podujatia – rozborovým seminárom – rozvíjať vedomostný a umelecko-odborný rast amatérskych tvorcov.
Prihlásení autori súťažia so svojimi fotografickými prácami v troch základných skupinách: v skupine autorov do 16 rokov, v skupine autorov od 16 do 21 rokov a v skupine dospelých autorov – nad 21 rokov, pričom v každej skupine sa súťaží v kategóriách čiernobiela fotografia, farebná fotografia a multimediálna prezentácia fotografií bez rozlíšenia veku.
Do tohtoročného 21. ročníka krajskej súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby AMFO 2017 postúpilo 51 autorov – fotografov Trnavského kraja s 227 fotografickými prácami. Z toho v skupine autori nad 21 rokov 70 čiernobielych fotografií, 86 farebných fotografií a 9 multimediálnych prezentácií od 39 autorov. V skupine autori od 16 do 21 rokov 27 čiernobielych a 13 farebných fotografií od 8 autorov, v skupine autori do 16 rokov spolu 6 čiernobielych a 16 farebných fotografií od 4 autorov. Predložené fotografické práce posudzovala porota odborníkov, umeleckých fotografov a pedagógov z Bratislavy MgA. František Tomík, Mgr. Rudolf Lendel a doc. MgA. Jozef Sedlák, ktorí rozhodli udeliť diplomy, ceny a čestné uznania.
Slávnostné otvorenie výstavy, s kultúrnym programom, vyhlásenie výsledkov a udeľovanie cien sa uskutoční 9. júna 2017 o 16.00 hod. v Záhorskom múzeu v Skalici. Pre účastníkov súťaže je v rámci výchovno-vzdelávacej časti podujatia pripravený o 14.00 hod. odborno-rozborový seminár s lektormi – členmi poroty. Výstava je sprístupnená verejnosti do 2. júla 2017 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.
Tohtoročný 21. ročník súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja AMFO 2017 sa realizuje s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, Trnavského samosprávneho kraja a Jednoty COOP Senica.

Viera Juríčková
ZOS Senica

VÝSLEDKY SÚŤAŽE

AUTORI NAD 21 ROKOV

Čiernobiela fotografia

  1. miesto: Viliam Procházka, Trnava: Dážď 2. – 4.
  2. miesto: Juraj Marec, Trnava: Salaš I. – IV.
  3. miesto: Roman Tibenský, Piešťany: Spomienky I. – XI.

Čestné uznanie:
Milan Marônek, Trnava:  Highway to Heaven (Nebeská diaľnica), The Two Towers
(Dve veže), Greetings from the Future (Pozdrav z budúcnosti)
Stanislav Fehér, Skalica:  Vzlínanie, Na druhej strane
Karol Belas, Piešťany:     Pod stromom I. – III.
Lucia Kuklišová, Senica: Materstvo I., II.

Farebná fotografia

  1. miesto: Stanislav Fehér, Skalica: Constance, Eva, Desiré, Na prahu, Za prahom
  2. miesto: Ľubomír Jarábek, Senica: Splynutie s abstrakciou, Pocta umelcovi
  3. miesto: Magda Vrábelová, Galanta: Misterioso 1. – 4.
  4. miesto: Katarína Cinová, UCM Trnava: Love’s secret I., II., Medúza, Zaslepená/Blinded

Čestné uznanie:
Beáta Machajdová, Vlčkovce: Ľadovcová brána, Ľadovec
Matúš Benian, Galanta:           Zber medu I., II., IV.
Marian Holenka, Častkov:      Apokalypsa na rybníku I., III., V.
Ján Ševeček, Trnava:              Miešanie svetiel a pohybu II., III., IV.

AUTORI OD 16 DO 21 ROKOV
Čiernobiela fotografia

Cena:
Petra Bašnáková, Chtelnica: Človek – osobnosť I. – IV., Vnútro človeka I., II., Pohľad do
budúcna IV.

Čestné uznanie:
Lenka Janíčková, Trnava:   Mestá v ľuďoch I. – III., Objekt a prostredie I., II.,
Svetlá a tiene mesta I.
Viktória Suchánová, Trstín: Múza, Medzi štyrmi očami

Farebná fotografia
Cena:
Hana Ševčíková, Senica: V obraze, Portrét I., Pastelové, Klietkový chov

Čestné uznanie:
Petra Bašnáková, Chtelnica: ECHOES I. – IV.

AUTORI DO 16 ROKOV

Čiernobiela fotografia
Cena:
Timea Hargašová, Hlohovec: Jeseň II. – IV.

Farebná fotografia
Cena:
Filip Kalka, Koválov: Motorkárka I., II., Ekológia I., II., Kvety I., II., Domček pre červíka,
Bez názvu, Pred večerou

Čestné uznanie:
Anna Prokešová, Senica:       Zmorená životom, Cestou, necestou
Olívia Vaszká, Horná Potôň: Menu – u pavúkov mucha, Modráčik únikový, Križiak obyčajný

Multimediálna prezentácia

Ceny bez určenia poradia:
Ernest Koppon, Vrbové:     Akatist
Milan Marônek, Trnava:     Souvenir of China
Ľubomír Švec, Koválovec: Odovzdávanie hasičského auta

Čestné uznanie:
Peter Babka, Biely Kostol: Pamäť fotografie
Michal Krištof, Senica:      Bratislava
Karol Križan, Trnava:        Bitka o Bratislavu

Odborná porota
MgA. František TOMÍK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, predseda
Mgr. Rudolf LENDEL, umelecký fotograf a dlhoročný pedagóg, člen
doc. MgA. Jozef SEDLÁK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, člen

Vystavujúci autori

Autori nad 21 rokov

Peter BABKA, Biely Kostol
Štefan BALÁŽ, Galanta
Karol BELAS, Piešťany
Matúš BENIAN, Galanta
Katarína CINOVÁ, UCM Trnava
Stanislav FEHÉR, Skalica
Ladislav GYÖRÖG, Dolné Saliby
Marian HOLENKA, Častkov
Ľubomír JARÁBEK, Senica
Ladislav KERTÉSZ, Kútniky
Ernest KOPPON, Vrbové
Michal KRIŠTOF, Senica
Karol KRIŽAN, Trnava
Lucia KUKLIŠOVÁ, Senica
Jaroslav KÜHTREIBER, Záhorie
Vladimír LUŽINSKÝ,  Chtelnica
Beáta MACHAJDOVÁ, Vlčkovce
Juraj MAREC, Trnava
Lujza MAREČKOVÁ, Senica
Milan MARÔNEK, Trnava
Gabriel MEGÖ, Galanta
Gabriel MOLNÁR, Dunajská Streda
Július NAGY, Dunajská Streda
Michal OVEČKA, Štefanov
Roland PAPP, Diakovce
Viliam PROCHÁZKA, Trnava
Rudolf PUSS, Šamorín
Dušan RAFAJ, Trnava
Jiří SVOBODA, Trnava
Elena ŠELIGOVÁ, Senica
Ján ŠEVEČEK,Trnava
Ľubomír ŠVEC, Koválovec
Roman TIBENSKÝ, Piešťany
Tomáš TÓBIK, Senica
Yvet TÓTH, Častkov
Magda VRÁBELOVÁ, Galanta
Peter VRÁBLIK, Trnava
Július VONTSZEMÜ, Dunajská Streda

Autori 16-21 rokov
Petra BAŠNÁKOVÁ, Chtelnica
Timea BARCZIOVÁ, Ohrady
Lenka JANÍČKOVÁ, Trnava
Barbora JURČOVÁ, Trnava
Kitti KATONA, Kostolné Kračany
Viktória SUCHÁNOVÁ, Trstín
Hana ŠEVČÍKOVÁ, Senica
Dóra TILAJCSÍKOVÁ, Vrakúň

Autori do 16 rokov
Timea HARGAŠOVÁ, Hlohovec
Filip KALKA, Koválov
Anna PROKEŠOVÁ, Senica
Olívia VASZKÁ, Horná Potôň

Zoznam súťažných multimediálnych prezentácií 
Peter Babka: Pamäť fotografie
Ernest Koppon : Akatist
Karol Križan : Bitka o Bratislavu
Milan Marônek : Souvenir of China
Michal Krištof : Bratislava
Ľubomír Švec : Odovzdávanie hasičského auta