piatok, 26 apríla, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

775 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Ocenenie Trnavského samosprávneho kraja

0
ocenenie pre redakčnú radu časopisu Záhorie

Pri príležitosti Dňa Trnavského samosprávneho kraja sa 1. októbra 2015 uskutočnilo v Divadle Jána Palárika v Trnave oceňovanie významných osobností a kolektívov, ktoré sa zaslúžili o rozvoj kraja.
Predseda TTSK Tibor Mikuš odovzdal dekrét o udelení čestného občianstva TTSK in memoriam spisovateľovi, básnikovi a pedagógovi Pavlovi Bunčákovi za celoživotný prínos pre kultúru a literatúru, ktorý prevzala dcéra Pavla Bunčáka Milica Lustigová-Bunčáková. In memoriam Cenu TTSK udelili divadelnému a literárnemu vedcovi, spisovateľovi a pedagógovi Jánovi Boorovi.
Pamätnou medailou predsedu TTSK 2015 Rok Ľudovíta Štúra ocenil predseda kraja významné osobnosti, medzi nimi profesorku Evu Fordinálovú.
Predseda TTSK Tibor Mikuš odovzdal Pamätné medaily predsedu TTSK štyridsiatim jednotlivcom i kolektívom. Za spoločenský prínos pre rozvoj Záhoria udelil medailu i časopisu Záhorie – kolektívu redakčnej rady. Ocenenie prevzala šéfredaktorka časopisu a riaditeľka Záhorského múzea v Skalici Viera Drahošová.

pam. medajla TTSKlist

Župný deň Trnavského samosprávneho kraja

0

Vo štvrtok 1. októbra 2015 bude pri príležitosti Župného dňa Trnavského samosprávneho kraja zdarma sprístupnená stála expozícia Záhorského múzea v Skalici a Galéria Júliusa Koreszku. Tešíme sa na Vašu návštevu.

Slávnostné otvorenie novej expozície v Pamätnej izbe J. M. Hurbana v Hlbokom

0
nová expozícia

27. septembra sa uskutočnilo slávnostné otvorenie novej expozície v rekonštruovanej pamätnej izbe Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom, ktoré bolo zaradené medzi 12 celoslovensky najvýznamnejších podujatí v rámci Roka Ľudovíta Štúra.
Región Záhorie dal Slovensku a jeho národným dejinám niekoľko významných osobností. V Hlbokom na miestnej fare od roku 1843 až do svojej smrti v roku 1888 45 rokov pôsobila jedna z najvýraznejších – evanjelický kňaz, prvý predseda Slovenskej národnej rady, spisovateľ, historik, verný spolupracovník Ľudovíta Štúra v národnoobrodeneckom hnutí Jozef Miloslav Hurban. Jeho odkaz a pamiatku si Slovensko a osobitne obec Hlboké mimoriadne váži a po celé generácie starostlivo udržuje. Prispieva k tomu i pamätná izba Jozefa Miloslava Hurbana v budove bývalej evanjelickej školy.
Prvá expozícia v nej vznikla z iniciatívy miestneho evanjelického kňaza Juraja Chocholu pri príležitosti 150. výročia Hurbanovho narodenia v roku 1967, druhú vytvorili podľa scenára Prof. Imricha Sedláka v roku 1982 a odborným garantom novej expozície, vytvorenej s prispením Ministerstva kultúry SR a Trnavského samostatného kraja je Záhorské múzeum v Skalici. Na základe textu Prof. Evy Fordinálovej a scenára PhDr. Viery Drahošovej ju podľa výtvarného návrhu Milana Mikulu realizovala firma RECO, s. r. o. zo Senice.
Expozícia má dve časti, vo vstupnej predstavuje obec Hlboké v súvislosti s pamiatkami na pôsobenie J. M. Hurbana, druhá časť ho približuje prostredníctvom životného príbehu po všetkých stránkach jeho mnohostrannej osobnosti a tvorby. Všíma si súvislosti so záhorským prostredím, rodinné vzťahy, mapuje meruôsme roky, boj za národné práva, kodifikáciu spisovnej slovenčiny, postavenie evanjelickej cirkvi a. v., jeho osvetovú i literárnu činnosť. Trojrozmernými osobnými predmetmi prispieva k dotvoreniu si ľudského obrazu významného dejateľa, knihami a dobovými tlačami šírku spektra jeho tvorby.

110. výročie vzniku Kultúrneho domu a múzea v Skalici

0

V piatok 18.9.2015 sa konalo slávnostné podujatie pri príležitosti 110. výročia vzniku Kultúrneho domu a múzea v Skalici. V doobedňajších hodinách sa uskutočnila prednáška riaditeľky Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viery Drahošovej pre študentov skalických škôl o histórii kultúrneho domu a múzea.
O 16.30 hod. sa konalo slávnostné mestské zastupiteľstvo, súčasťou ktorého bolo i slávnostné podujatie. Históriu i činnosť múzea v súčasnosti priblížila PhDr. Viera Drahošová, s gratuláciami a príhovormi vystúpili podpredseda TTSK PhDr. Zdenko Čambal, riaditeľka Západoslovenského múzea v Trnave PhDr. Daniela Čambálová, riaditeľ Vlastivedného múzea v Galante Jozef Keppert, riaditeľka Záhorskej knižnice v Senici Mgr. Katarína Soukupová a vnučka zakladateľa múzea MUDr. Pavla Blahu Mgr. art. Helena Jurasovová-Blahová. Súčasťou podujatia bolo i odovzdanie Pozdravného listu prof. Ľubomírovi Ďurovičovi pri príležitosti jeho významného životného jubilea.
V rámci kultúrneho programu vystúpil Folklórny súbor Skaličan a podujatím sprevádzala vedúca Odboru kultúry Mesta Skalica Jana Koutná.

Otvorenie stálej expozície Záhorského múzea a ukončenie turistickej sezóny

0

Od soboty 19. septembra 2015 bude stála expozícia Záhorského múzea opäť otvorená pre návštevníkov. Súčasne sa v nedeľu 20. septembra 2015 končí letná turistická sezóna a Záhorské múzeum bude otvorené podľa otváracích hodín pre mesiace október – máj.

Život v Šaštíne za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky

0

História písania staničných kroník, resp. Pamätných kníh železničných staníc, sa začala v roku 1923. Sú cenným zdrojom informácií nielen k dejinám železníc, ale takisto k regionálnym dejinám. Bezprostredne zachytávajú udalosti, odohrávajúce sa v konkrétnej obci alebo meste očami prednostov železničných staníc. Cítiť z nich svetonázor pisateľa, ktorý do nich pretavuje svoje pocity a názory na vtedajšie dianie. V článku sa pokúsime priblížiť život obyvateľov Šaštína v období prvej ČSR, teda v rokoch 1918 – 1939 tak, ako ho videl a vnímal prednosta miestnej železničnej stanice. Staničnú kroniku viedol od roku 1924 Petr Paulu, ktorý v jej úvode zdôraznil starobylosť Šaštína a načrtol jeho dejiny. Z toho vyplýva, že historické povedomie domáceho obyvateľstva muselo byť na dobrej úrovni, keďže v kronike, aj keď s nepresnosťami (odstránenými do súčasnosti historickým výskumom), je uvedené okrem iného, že Šaštín získal privilégiá od Ctibora zo Ctiboríc, že bol dlho majetkom Coborovcov a neskôr cisárskej rodiny, ako i to, že v ňom bola vybudovaná kartúnka (označovaná v kronike ako rukodielňa) a po jej zániku založený Rudolfom Puthonom cukrovar.
Šaštín bol a stále je významným pútnickým miestom, čo zdôraznil v pamätnej knihe aj autor, ktorý o púťach v úvode napísal: „Záhodno je v nedeľu, sviatok alebo v ktorýkoľvek pútnický deň sem prijeť. Vtedy možno obdivovať rôzné pestré kroje slovenských a moravských pútnikov, pozorovať čilý život pri kláštore a v mestečku, prezerať bohato zariadené krámy a obchody na devotionale a iné pútnické zbožie.“ Počas pútí bolo teda v obci rušno a akiste i veselo.
Mimoriadne zaujímavo je zachytený vznik republiky a udalosti, ktoré sa po jej vyhlásení v okolí šaštínskej stanice odohrali. Petr Paulu zapísal svedectvo Jána Morávka, ktorý v tej dobe už pracoval na stanici ako výpravca, resp. staničný dozorca a stal sa tak priamym účastníkom týchto udalostí. Správy o vyhlásení Československej republiky priniesli do Šaštína vojaci vracajúci sa z bojísk svetovej vojny koncom októbra. V tom čase bola osobná doprava obmedzená pre nedostatok personálu i strojov na štyri vlaky denne, čo nepostačovalo na prepravu obyvateľstva a vracajúcich sa vojakov. Títo po vystúpení z preplnených vozňov, uvidiac maďarských žandárov, okamžite im začali odoberať zbrane a strhávať odznaky hodnosti z rovnošiat. Vojaci, ktorí sa nedostali do vlakov, presúvali sa peši v skupinkách po 10-20 mužov. Jedna takáto skupina zbadala na šaštínskej stanici traťový vozík a chcela si zjednodušiť cestu, preto ho preložila na koľajnice a namierila si to smerom na Senicu. Keď sa im v tom Morávek snažil zabrániť, vytiahli na neho zbraň a odišli s volaním: „Nech žije Československá republika, je sloboda, nám nerozkazuje nikdo.“ Neskôr sa dozvedel, že vozík pri Šajdíkových Humenciach prevrhli a ďalej išli pešo. Vyhlásenie republiky prijalo miestne obyvateľstvo s radosťou, ale ako tomu bolo aj v iných obciach a mestách, i tu sa našli ľudia, ktorí si slovo sloboda vysvetľovali po svojom. Začali sa rabovačky. Rabujúci neobišli ani železničnú stanicu. Od Morávka žiadali vydať služobný revolver, ten im však vysvetlil, že je prázdny a zanesený, jeho používaním by si skôr mohli ublížiť ako pomôcť. Prosil ich, aby nevybíjali okná na stanici, netrhali účtovné ani iné doklady, keďže takto spôsobenú škodu mu štát neuhradí. Jeho žiadosť bola nakoniec vypočutá a vyčíňanie sa obmedzilo iba na roztrhanie maďarských vyhlášok a jazdných poriadkov, visiacich v čakárni. Do Šaštína prišlo 5. novembra o 9-tej hodine československé vojsko, ktoré ukončilo toto rabovanie. Po odchode prednostu Františka Szombotha, ktorý bol Maďar, bol zastupovaním poverený práve Ján Morávek. Služba na stanici prebiehala v dvoch jazykoch, smerom do Trnavy v jazyku maďarskom, keďže tam ešte zostával maďarský personál, smerom do Kútov v jazyku „československom“, keďže v tejto stanici už bol personál český. Problém bol s telegrafnou linkou, ktorá bola na mnohých miestach prerušená a „chvýlama keď sa uvolnila od Trnavy, inšie nebolo čítať, len že stanice žiadali o pomoc proti rabujúcim“. Maďarský personál postupne opúšťal svoje miesta. 14. novembra 1918 sa doprava na železničnej trati na tri dni prerušila, od Trnavy jazdili len zvláštne vlaky po Senicu, smerom z Kútov nebol vypravený žiaden vlak. 16. novembra 1918 hlásili zo stanice v Senici, že trať medzi Senicou a Šaštínom je prerušená. Morávek sa dodatočne dozvedel, že poruchu na trati spôsobilo maďarské vojsko, nachádzajúce sa v Senici. Následne na to prišiel z Kútov do Šaštína vojenský vlak a Jánovi Morávkovi bolo oznámené, že je zbavený ďalšieho výkonu služby a internovaný. Spolu s ním vojaci odviedli 20 židovských obyvateľov z obce, s internovanými zo Senice ich všetkých odviezli cez Hodonín do Brna na Špilberk, kde boli vypočutí a preložení do záložnej nemocnice č. III. Tu ich držali do 24. decembra. Po prepustení strávil Morávek vianočné sviatky u rodičov v Čáčove a do Šaštína sa vrátil až koncom decembra 1918. Bol opätovne prijatý do služby ako výpravca. Ako sa dozvedáme, Petr Paulu bol dosadený za správcu šaštínskej stanice v máji 1919.
Do kroniky sa dostal aj opis šaštínskej stanice. Miestna železničná stanica, ležiaca na trati Kúty – Trnava, bola vybudovaná v roku 1897. V roku 1924 mala podľa záznamov v pamätnej knihe tri koľaje. Budova stanice bola jednoposchodová stavba, na prízemí sa nachádzala telegrafická kancelária, pokladňa, čakáreň a vestibul. Kancelária prednostu bola neskôr adaptovaná z čakárne druhej triedy, na prvom poschodí sa nachádzal byt prednostu stanice. Smerom na Kúty stál domček výhybkára. Ďalej tu bol sklad, ktorý mal rovnako ako prijímacia budova i strážny domček šindľovú strechu. Okrem nich patrila do obvodu stanice váha, kancelária a sklad traťmajstra. Neskôr boli k šaštínskej stanici pričlenené ako zastávka a nákladisko pôvodné stanice Šajdíkove Humence (r. 1921) a Borský Mikuláš (r. 1923).
Pisateľ kroniky nezabudol spomenúť ani podniky, ktoré v obci existovali. Z bývalých cisárskych majetkov bol vytvorený štátny veľkostatok bohatý na lesy a poľnohospodársku pôdu, mal ho v prenájme Kuffnerov cukrovar v Břeclavi. Drevo z tunajších lesov sa každoročne predávalo rôznym domácim i zahraničným firmám, vyvážalo sa najmä do Nemecka. V Šaštíne existovala škrobáreň firmy S. Pollák a synovia a ako zaujímavosť sa uvádzajú dve firmy – M. Sonenfeld a M. D. Spiegler, ktoré exportovali liečivé byliny do zahraničia, hlavne do Viedne, Nemecka, Francúzska a do zámoria.
V novembri 1923 bola zavedená telefónna linka medzi Šaštínom, Šajdíkovými Humencami a Borským Mikulášom. V roku 1924 privítali na stanici v Šaštíne významnú osobnosť politického života. 4. mája stanicou prechádzal minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý sa zúčastnil položenia základného kameňa na mohylu „velkého Slováka Generála Stefanika“. Autor pamätnej knihy si všímal aj dianie v oblasti cirkevných záležitostí. Zaznamenal, že v apríli bol miestny farár Ján Michálek menovaný kanonikom, čo znamenalo jeho odchod z farnosti. 8. októbra 1924 prišli do obce z Talianska dvaja saleziáni, ktorých neskôr nasledovali ďalší členovia rehole. V Šaštíne založili tzv. malý seminár – „Marianum“ na prípravu mladých chlapcov pre duchovnú službu. Kňazi i chovanci boli všetci Slováci. V tomto roku sa však odohrala i tragická udalosť, keď 3. novembra prešiel vlak penzionovaného notára Jozefa Sojáka, ktorý si chcel skrátiť cestu domov a idúc po koľajniciach nepočul prichádzajúci vlak. Následkom zranenia podľahol v nemocnici v Bratislave, kam bol po nehode prevezený.
Ani prvý polrok roku 1925 sa neniesol pre šaštínsku stanicu v duchu radostných udalostí. 24. apríla v popoludňajších hodinách zachvátil prijímaciu budovu stanice požiar, zničil celú strechu a takisto aj bielizeň prednostu stanice, ktorá tam visela. Hasenia požiaru sa zúčastnil hasičský zbor zo Šaštína, Čár a so svojou striekačkou prišli na pomoc i železniční zamestnanci z Kútov.
V Šaštíne sa každoročne až do dnešných dní usporadúvajú púte, prichádzajú sem tisíce ľudí z rôznych kútov Slovenska a okolitých krajín. V minulosti tomu nebolo inak, obec zaplavovalo množstvo pútnikov najmä počas mája. Koľko ich bolo a odkiaľ prichádzali nám prezrádza Petr Paulu na stránkach staničnej kroniky. Z jeho zápisov vyberáme na ukážku ten z roku 1925: „V měsíci květen je nejsilnější návštěva procesí v roce. Co se týče frekvence a množstva poutníkú, jeví se následovně: 4./V. asi 350 z Nadaše, vedl farář Krištůfek, 6./V. 230 z Nových Zámků (maďar. národnosti), 9./V. 140 z Hrušovan-Šaňova, 10./V. 160 z Nové Mesto n/Váhom, 13./V. 110 z Nov. Zámku (Slováci), 15./V. z Pratelsbrunnu, 17./V. 102 deti školní výlet z Bolerázu, 26./V. 100 z Prievidze Boj. Kúpele.“ Okrem toho v ďalších mesiacoch prišlo niekoľko mimoriadnych vlakov s pútnikmi z Viedne, Trnavy, Uherského Brodu a Bratislavy. Do jeho výpočtu však boli zahrnutí len tí pútnici, ktorí žiadali o zľavu na cestovnom, okrem nich prišlo ďalších niekoľko tisíc jednotlivcov nenárokujúcich si tieto úľavy. Obec zažila i ďalšiu výnimočnú udalosť, v dňoch 14. – 16. augusta 1925 sa tu konalo valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha, na ktoré podľa odhadov pisateľa prišlo asi 3000 ľudí, medzi inými i významní predstavitelia politického a duchovného života Andrej Hlinka a biskup Pavol Jantausch. Do života miestneho obyvateľstva zasiahla v tomto období pozemková
reforma, ktorá sa nevyhla ani regiónu Záhoria. Veľkostatok Šaštín bol rozdelený a na zvyškových statkoch začali hospodáriť jednotlivci: dvor Bobohdany (Bobogdany) – Jozef Kolár, dvor Pivovar – František Václavík, Smolinské – Hošek a Svoboda, dvor Bištava – Ján Petráš. V dvoroch Bobohdany a Pivovar boli do činnosti uvedené tamojšie liehovary.
Najzaujímavejšou udalosťou zachytenou v pamätnej knihe v roku 1926 bola posviacka nových zvonov pre tamojší kostol, ktorá sa uskutočnila 31. októbra. Posvätil ich nitriansky biskup Karol Kmeťko. Zvony, zakúpené z milodarov a vážiace 5 650 kg, vyrobila firma Herold v Chomutove v severozápadných Čechách. Dodaný mal byť následne ešte jeden zvon s hmotnosťou 2 700 kg.
Ako sme už uviedli, niet pochýb o tom, že život obyvateľov Šaštína výrazne ovplyvňoval fakt, že obec bola pútnickým miestom, známym nielen doma, ale aj v zahraničí. Počas pútí tu bývalo rušno, obzvlášť, ak sa konala nejaká významná slávnosť, akou bola napríklad ďakovná púť pri oslave 200-ročného jubilea pútnického miesta, keď pápež Pius XI. vyhlásil Sedembolestnú za Patrónku Slovenska. Konala sa 22. mája 1927 za účasti viacerých slovenských biskupov, pútnikov z Viedne, Bratislavy a Trnavy. Podľa odhadov pisateľa kroniky do Šaštína pri tejto príležitosti prišlo po železnici 10 000 pútnikov. Z politikov sa slávnosti zúčastnil Marko Gažík, minister pre zjednotenie zákonov a poľský konzul Merdinger.
Čo sa týka hospodárskej situácie v obci, liehovar pri zvyškovom statku Pivovar bol prevzatý roľníckym združením do vlastnej správy a pod názvom Roľnícky družstevný liehovar Stráže, pošta Šaštín začal od jesene roku 1927 s prevádzkou. V roku 1928 (16. novembra) sa opäť konala v obci posviacka zvonu, ktorý v pamätnej knihe označoval prednosta Paulu ako „národný“. I tento zvon bol dodaný firmou Herold z Chomutova a vážil 4 735 kg. Slávnosti, konanej pri tejto príležitosti, sa zúčastnili okrem množstva ľudí z rôznych kútov Slovenska i biskup P. Jantausch, minister M. Gažík a krajinský prezident Ján Drobný. Mimoriadnou udalosťou pre celé Slovensko bolo v roku 1928 odhalenie mohyly generála Milana Rastislava Štefánika. Z tohto dôvodu bolo 23. septembra vypravených veľa mimoriadnych osobných vlakov, niektoré z nich však pre mimoriadne zlé počasie boli odrieknuté.
Začiatok roka 1929 priniesol obyvateľom Záhoria obzvlášť tuhú zimu, ktorá začala 8. januára s teplotou -12 stupňov Celzia a snehovou pokrývkou 21 cm a vyvrcholila v prvej polovici februára teplotou -39 stupňov Celzia a maximálnou výškou snehu 75 cm. Následkom silných mrazov sneh zľadovatel a k postupnému otepleniu prišlo až od 10. marca. Poveternostná situácia komplikovala aj železničnú dopravu. Napríklad 20. februára uviazol v Borskom Mikuláši v záveji vlak č. 5281, po dlhšej dobe sa ho síce podarilo zo záveja vyslobodiť, avšak len s 10 vagónmi, s ktorými prišiel do Šaštína. Pre ostatných 15 sa musel rušeň vrátiť späť a meškanie nabralo cez 3 hodiny. Protiidúci vlak musel zatiaľ čakať na šaštínskej stanici. Ďalšiu prekážku v ceste mal spomínaný vlak na inom mieste na trati a podarilo sa ju odstrániť až ráno okolo 6-tej hodiny. V tú noc bolo –15 stupňov Celzia a dul silný vietor, takže cestujúci vo vlaku, ako aj pracovníci železníc, snažiaci sa chybu na trati odstrániť, museli byť celí premrznutí.
Rok 1929 sa niesol v znamení elektrifikácie a obnovy obce. Elektrické vedenie bolo pripojené na Západoslovenskú elektráreň (dovtedajšia súkromná elektráreň bola zrušená), ktorá po opravách a zdokonalení pouličného osvetlenia začala od Vianoc dodávať svetlo do obchodov a úradov. Uskutočnilo sa aj asfaltovanie námestia a chodníkov, ktoré podľa autora kroniky stálo 1 milión Kč. Modernizácia napredovala aj v nasledujúcom roku 1930, keď bol na stanici zavedený telefón spojený s miestnym poštovým úradom. Náklady na jeho zavedenie (800 Kč) hradili miestni záujemcovia, ktorí tiež mali zriadené telefónne stanice. Neuveriteľná a nie každodenná udalosť sa odohrala na šaštínskej stanici 13. februára. Vlakom ňou do Smoleníc prechádzal Karol Hoblík z Orešian, ktorý sa spolu s tehotnou manželkou vracal domov po siedmich rokoch strávených vo Francúzsku. Tej sa po ceste natoľko priťažilo, že ju museli z vlaku vyložiť a odniesť do kancelárie prednostu stanice, kde za hodinu na to porodila zdravé dievčatko. Po ošetrení a zotavení po niekoľkých dňoch odcestovala domov.
Celosvetová hospodárska kríza zasiahla aj železničnú dopravu na Slovensku. Odrazilo sa to v predaji cestovných lístkov, v roku 1931 ich predali iba 58 163, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcim rokom o 14 545 kusov menej. Tento pokles trval i v nasledujúcich rokoch. Od apríla 1933 sa v Šaštíne zmenili správcovia stanice. Petr Paulu odišiel do výslužby a na jeho miesto nastúpil nám už známy Ján Morávek. Železnicu v tomto roku postihla tragická udalosť, keď 16. marca skočila z nezistených príčin pod vlak medzi Borským Mikulášom a Šaštínom ani nie 27-ročná Mária Ernstová. Nasledujúce roky na stránkach kroniky nepriniesli obzvlášť zaujímavé udalosti do života obce. Možno spomenúť len prejazd mimoriadnych vlakov vezúcich 29. a 30. júna 1936 „Sokolské župy z Čiech a Moravy“ do Brezovej pod Bradlom spoločne so slovenskými výpravami s cieľom „uctiť pamiatku veľkeho budovateľa našej republiky M. R. Štefánika na Bradle“.
Rok 1938 priniesol Slovákom a Slovensku zmeny, ktoré viedli v neskoršom období k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Vývoj politickej situácie ovplyvnil i každodenný život Šaštínčanov. Najprv 13. februára prišla do obce vojenská posádka pešieho pluku č. 33, ktorá tu ostala trvalo ubytovaná. Tento pluk bol pri obsadzovaní Slovenska v roku 1918 v obci ako prvý a 24. apríla 1938 oslavoval 20. výročie svojho založenia. Ján Morávek opísal oslavy nasledovne: „Stanica bola slávnostne ozdobená, hosťov čakala pred stanicou vojanská informačná hliadka. Hostia sa schádzali z rôznych miest republiky na slávnosti, pričom bolo vidieť radostné objímanie legionárov na stanici, kde sa stretali kamarádi, ktorí pred 20. rokámi spoločne bojovali na Talianskom fronte za samostatnosť československej republiky.“ Po vyhlásení čiastočnej mobilizácie 21. mája bola posilnená vlaková doprava, pretože bolo potrebné prepraviť záložníkov ku kmeňovým plukom. Premávka na železnici ešte viac zosilnela po vyhlásení všeobecnej mobilizácie v septembri 1938. Lúčenie vojakov s rodinami bolo dojímavé, dokonca radostné, čo nezabudol zaznamenať ani správca tunajšej stanice: „Odchod záložníkov a lučenie je neopisateľne. Po lučeniu z rodinama radostne nasedali do vlakov zachraňovať ohroženú vlasť, pri čom sľubovali slávny návrat.“
Zápis v pamätnej knihe šaštínskej stanice o vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939 už urobil jej nový správca Ladislav Palkovič: „Založenie Slovenského štátu u tunajších zamestnancov bolo prijaté s nadšením. Bolo badať aka radosť zmocňuje sa nás všetkých keď národ slovenský prevzal do rúk to čo mu pred 1000 rokmi patrilo. Sloboda slovenského národa octla sa v rukách slovenských a preto niet div že Ti ktorí najviac pod cudzim jarmom trpeli, z radosťou samostatný slovenský štát oslavovali, dufajúc že budú im odčinené krivdy ktoré boli po mnohych rokoch nespravodlivo na nich popáchané. Od tohto dňa zavedená bola po všetkých staniciach tak tiež i na stanici Šaštin gardisticka pohotovostna služba, ktora mala za účel chrániť železničný majetok proti záškodnikom. Boly prevadzané osobné prehliadky najmä u odchádzajucich Čechov a židov.“
V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna, ktorá priniesla hrozné utrpenie jednotlivcom i celým národom, Slovákov nevynímajúc. Tu naše rozprávanie o živote v Šaštíne v období prvej ČSR prerušujeme, tak ako na istý čas bola prerušená aj existencia spoločnej republiky Čechov a Slovákov.

Pramene
Slovenský národný archív, Zbierka staničných kroník, inv. č. 275.
http://www.zsr.sk/slovensky/archiv-zsr/pamatne-knihy-zoznam-k.html?page_id=2121
Poznámka: Obdobie vzniku ČSR v r. 1938 z Pamätnej knihy staničného úradu v Šaštíne publikovala Zacharová, Mária: Pramene k dejinám 1. svetovej vojny a prevratu v roku 1918 na Záhorí I. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 7, Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2014, s. 249-251.

Záhorie 4/2015

0
Kaplnka sv. Urbana (tzv. Hurbánek) v radošovských vinohradoch. Foto: Marián Holenka

PhDr. Robert Bača – PhDr. Juraj Bartík: Bronzové meče zo Záhoria
Svatopluk Rutar: Záhadné kůly v řece Moravě /preberáme z Malovaného kraja
Ing. arch. Ľubomír Mrňa, CSc.: Architekt Fridrich Weinwurm
Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Život v Šaštíne za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky
PhDr. Peter Brezina: Historik a pedagóg Rudolf Hikl a Skalica
PhDr. PaedDr. Peter Mráz, PhD.: Veršovaná autobiografia Martina Matejoviča
Mgr. Gabriela Prokešová: „Stupavská krčma je smutná…“
PhDr. Peter Brezina: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici – Hasičská striekačka z Gajár z roku 1884

Nové knihy / Správy
Za čiarou (Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.)
Pocta grafickému priateľstvu (PhDr. Štefan Zajíček)
Na vydanie časopisu Záhorie prispeli

Karel Novák

0

Tlačová správa

Názov podujatia:      Karel Novák
Miesto:                     Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:        piatok 25. septembra 2015 o 16.00 hod.
výstava potrvá do 30. októbra 2015

Trnavský samosprávny kraj, Záhorské múzeum v Skalici, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici pripravili výstavu pri príležitosti stého výročia narodenia maliara Karla Nováka.
Karel Novák (1915 Rohatec – 2006 Hodonín) pôsobil ako pedagóg na Morave i na Slovensku (Skalica, Holíč, Senica). Kraj Záhoria a Myjavskej pahorkatiny ovplyvnil jeho umeleckú tvorbu i osobný život. V osvetovej práci sa venoval prednáškovej činnosti, bol lektorom kresby a maľby neprofesionálnych výtvarníkov, režisérom a scénografom ochotníckeho divadla v Hodoníne.
Po druhej svetovej vojne nastúpil na Akadémiu výtvarných umení v Prahe do špeciálnej školy figurálnej maľby prof. Jakuba Obrovského a prof. Karla Minářa. Základom jeho prác bola kresba. Tvorbu zasvätil krajinomaľbe, maľbe figurálnej, portrétnej (veľa portrétov vychádza z ľudového žánru), tvorbe zátiší a voľnej grafike. Maliarsku tvorbu ovplyvnili i študijné cesty do zahraničia (Taliansko, Nemecko, Bulharsko a i.). Najväčšiu prevahu majú motívy z rodného Slovácka, juhovýchodnej Moravy, Záhoria a okolia Myjavy. Majstrovstvo dosiahol najmä v technike akvarelu.
Od roku 1951 bol členom SVUM (Zväz výtvarných umelcov moravských), v roku 1991 sa podieľal na jeho znovuobnovení, od roku 1994 bol jeho predsedom a neskôr čestným predsedom. Tiež bol členom Združenia výtvarných umelcov juhovýchodnej Moravy v Uherskom Hradišti. Počas svojho života vystavoval samostatne 52-krát, zúčastňoval sa aj výstav skupinových. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici, Záhorského múzea v Skalici, vo viacerých moravských múzeách a galériách, v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Kurátorom výstavy, ktorá predstaví návštevníkom diela zachytávajúce námety zo Slovenska, tiež kraj Záhoria a okolia Myjavy, je PhDr. Štefan Zajíček. Navštíviť ju môžete do 30. októbra 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Dni otvorených dverí

0

Pri príležitostí Dní európskeho kultúrneho dedičstva a Skalických dní 2015 Vás pozývame na Dni otvorených dverí v Záhorskom múzeu.
V sobotu 19. septembra a v nedeľu 20. septembra od 10.00 do 17.00 bude zdarma sprístupnená obnovená Stála expozícia, Galéria Júliusa Koreszku a aktuálna výstava Antona Hanzalíka A.H. 2005 – 2015. Vstupy do expozície a galérie sa budú konať so sprievodcom každú celú hodinu.
Tešíme sa na Vašu návštevu!

Zatvorenie stálej expozície Záhorského múzea

0

Stála expozícia Záhorského múzea a Galéria Júliusa Koreszku budú od piatka 28. augusta 2015 do odvolania z dôvodu rekonštrukcie zatvorené. Ďakujeme za porozumenie.

AH 2005 – 2015 výstava pri príležitosti životného jubilea Antona Hanzalíka

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
Mesto Skalica

Tlačová správa

Názov podujatia: AH 2005 – 2015 výstava k životnému jubileu Antona Hanzalíka
Miesto:                Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:   piatok 21. augusta 2015 o 16.00 hod.
                           výstava potrvá do 20. septembra 2015

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici a Mesto Skalica pripravili výstavu pri príležitosti životného jubilea Antona Hanzalíka.
Anton Hanzalík tvorí ako sochár, šperkár a autor priestorových objektov. Narodil sa v roku 1950 v Prašiciach, okr. Topoľčany. Od roku 1980 sa sústavnejšie venuje užitkovému umeniu a sochárstvu.
Od roku 1978 je členom Klubu výtvarníkov pri MsKS v Skalici, od roku 1986 je evidovaný v bývalom ZSVU a od roku 1990 je členom Slovenskej výtvarnej únie, Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Bratislave. Vystavoval na viacerých spoločných i samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí.
Diela Antona Hanzalíka sú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave, Záhorskej galérie v Senici, Záhorskeho múzea v Skalici a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Kurátorkou výstavy je Mgr. Božena Juríčková. Navštíviť ju môžete do 20. septembra 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.