pondelok, 6 mája, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

776 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

AH 2005 – 2015 výstava pri príležitosti životného jubilea Antona Hanzalíka

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
Mesto Skalica

Tlačová správa

Názov podujatia: AH 2005 – 2015 výstava k životnému jubileu Antona Hanzalíka
Miesto:                Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:   piatok 21. augusta 2015 o 16.00 hod.
                           výstava potrvá do 20. septembra 2015

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici a Mesto Skalica pripravili výstavu pri príležitosti životného jubilea Antona Hanzalíka.
Anton Hanzalík tvorí ako sochár, šperkár a autor priestorových objektov. Narodil sa v roku 1950 v Prašiciach, okr. Topoľčany. Od roku 1980 sa sústavnejšie venuje užitkovému umeniu a sochárstvu.
Od roku 1978 je členom Klubu výtvarníkov pri MsKS v Skalici, od roku 1986 je evidovaný v bývalom ZSVU a od roku 1990 je členom Slovenskej výtvarnej únie, Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Bratislave. Vystavoval na viacerých spoločných i samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí.
Diela Antona Hanzalíka sú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave, Záhorskej galérie v Senici, Záhorskeho múzea v Skalici a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Kurátorkou výstavy je Mgr. Božena Juríčková. Navštíviť ju môžete do 20. septembra 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Monografia Skalica

0

Mesto Skalica vydalo v roku 2014 novú obsiahlu monografiu. Posledná monografia bola vydaná pred 46 rokmi, v roku 1968, so skrátenou reedíciou v roku 1992.
Príprava knihy začala v roku 2008. Koncepciu novej monografie, realizačný a redakčný tím navrhol zostavovateľ monografie Záhorské múzeum v Skalici, ktoré spracovávalo údaje do roku 2012.
Monografia má 1230 strán, rozdelených do 10 kapitol (príroda, história, vývoj sídla a pamiatky, hospodárske dejiny, duchovný život, školstvo, šport, obyvateľstvo, osobnosti, tradície a kultúra). Čitateľom sa predkladá množstvo nových, doposiaľ nepublikovaných, rozširujúcich či do iných súvislostí zaradených poznatkov a materiálov o meste. V monografii sú zahrnuté štúdie, v ktorých je prvý raz spracované obdobie dejín od druhej svetovej vojny do súčasnosti, dejiny živnostníctva, školstva, častí duchovného, kultúrneho života a ďalšie témy. Doplňujúca rozsiahla obrazová dokumentácia s vysokou grafickou úrovňou publikáciu významne obohacuje.
Príprave textov sa venovalo 59 autorov, grafickú úpravu knihy a fotografií spracoval Eduard Timko, Ateliér Edo s. r. o. Skalica. Tlač zabezpečila spoločnosť Polygraf print spol. s r. o. Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici vydalo monografiu v edícii 1000 ks.
Monografii sa už dostalo i ocenenia celoslovenského významu. Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica udelil dielu SKALICA 1.miesto za najkrajšiu knihu a propagačný materiál za rok 2014 v kategórii KNIHY: Knihy o meste – monografické publikácie.
Publikáciu je možné zakúpiť v Záhorskom múzeu v Skalici a Turistickej a informačnej kancelárii Skalica. Cena monografie je 99,- €.

Gbely za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky

0

Historické dokumenty rozprávajú príbehy jednotlivcov i národov, podľa nich dokážeme krok za krokom poskladať mozaiku životov obcí a miest. Sú svedectvami doby, zachytávajú nálady, myšlienky a možno i túžby svojich autorov. Jednými z takýchto dokumentov sú aj staničné kroniky, resp. pamätné knihy železničných staníc, prinášajúce pohľad na históriu tých miest, ktoré „stáli pri trati“. V Československej republike sa tieto pamätné knihy písali od roku 1923. V železničnej stanici Gbely sa začala takáto kniha viesť od 1. decembra 1923 a jej pisateľom bol prednosta stanice Pavel Buchar, pôvodom z Čiech, takže aj kronika je v sledovanom období písaná v českom jazyku. Nebolo to nič neobvyklé, po vzniku ČSR prichádzali na Slovensko početní českí úradníci či učitelia s cieľom vypomôcť Slovákom, kým nebudú sami schopní obsadiť tieto pracovné pozície. Pavel Buchar nastúpil do úradu začiatkom decembra 1918.
V úvode kroniky sa dozvedáme o polohe stanice, ktorá ležala na trati Kúty – Veselí nad Moravou. Pôvodná trať Devínske Jazero – Skalica bola otvorená 1. októbra 1891. Stanica bola od mesta vzdialená 3 kilometre. V tomto roku mali Gbely 3500 obyvateľov, ktorí sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, drobní roľníci pracovali na svojich poliach, chudobnejší obyvatelia hľadali obživu v cudzine (najmä v Amerike) alebo pracovali na veľkostatkoch, ktoré boli po roku 1918 zriadené z bývalých majetkov cisárskej rodiny.
Prednosta stanice zachytil okolnosti objavenia a zriadenia známych naftových vrtov, ktoré Gbely dostali do povedomia širšej verejnosti na celom Slovensku i v zahraničí. Podľa jeho záznamov mal samotár Ján Medlen v blízkosti dráhy piesčité a močaristé políčko, na ktorom pri práci odhodiac zápalku spozoroval zvláštny jav. Voda, do ktorej zápalka dopadla, horela. Uvedomil si, že to nehorí voda, ale plyn, unikajúci zo zeme. Keďže sa stránil ľudí, svoj objav neoznámil, ale vybudoval si pri tomto mieste chalupu a plyn zachytával a vykuroval ním svoj príbytok. Keď v roku 1913 jeho domov zhorel a následné vyšetrovanie zistilo príčinu požiaru (veľký tlak plynu), o ložisko sa začali zaujímať úrady. Terén bol podrobený dôkladnému geologickému prieskumu,ktorý zistil nielen prítomnosť plynu, ale i jemného oleja. Podľa ďalších zdrojov sa prvá vrtná sonda začala vŕtať 28. októbra 1913 a podarilo sa objaviť ložisko vzácnej ťažkej ropy. Dňa 13. januára 1914 sa začalo v Rakúsko-Uhorsku po prvý raz s ťažbou ropy, a to práve v Gbeloch. Podnik sa vzmáhal, počty jeho zamestnancov rástli, ako aj množstvo vyťaženej suroviny. V roku 1914 pracovalo v podniku 140 zamestnancov, pričom sa vyťažilo 1630 ton ropy, v roku 1918 mal podnik už 402 zamestnancov a vyťažil až 9586 ton. Koncom roku 1918 bolo navŕtaných 70 studní.
Ďalej sa v pamätnej knihe dozvedáme o situácii, ktorá vládla v Gbeloch v období vzniku Československej republiky. O jej vyhlásení sa Gbelčania dozvedeli už 29. októbra 1918 od poručíka Bederku, ktorý prišiel z moravského Hodonína a oznámil túto historickú udalosť pri miestnom kostole. Následne sa vytvorila 7-členná národná rada, jej úlohou bolo starať sa o správu a bezpečnosť v meste. Zároveň s Bederkom prišlo do Gbiel i osem žandárov, aby dohliadali na situáciu. Podľa slov autora záznamov prijalo miestne obyvateľstvo vyhlásenie samostatnosti s nadšením, avšak našli sa aj jednotlivci, ktorí si vykladali pojmy sloboda a voľnosť po svojom, dopúšťali sa surovostí, drancovania, krádeží a demolácie domov. Pritom najviac týmito prechmatmi trpeli miestni židia, keďže mali v rukách obchody s rôznym tovarom. Takáto situácia tiež vládla v mnohých iných obciach a mestách na Slovensku. Žandárom a starším miestnym obyvateľom sa našťastie podarilo zakrátko zjednať v Gbeloch poriadok.
Rok 1919 priniesol niekoľko zaujímavých udalostí. Naftové ložiská upútali pozornosť aj novej vlády, preto ich 15. januára 1919 navštívil prvý minister verejných prác František Staněk. Rozprúdil sa i spolkový život, bola založená Telocvičná jednota Sokol. V máji 1919 sa konala prvá schôdza, ktorá sa tešila mimoriadnej účasti. Na prvé výročie vzniku republiky bola usporiadaná slávnosť, počas ktorej bola zasadená „lipa slobody“. Na slávnosti predviedli pred verejnosťou svoje cvičenie aj mladí členovia Sokola.
Pri záznamoch z roku 1920 bol autor pamätnej knihy veľmi skúpy na slovo, za zmienku mu stálo hlavne vyzdvihnutie popularity naftových vrtov, ktoré aj tento rok (konkrétne 27. apríla) poctil návštevou ďalší minister verejných prác Antonín Hampl. Neutíchajúci záujem o vrty pretrvával i v nasledujúcom roku, keď ich 13. mája 1921 navštívil minister československých štátnych železníc Ing. Burgen. Prišlo tiež k dostavaniu moderného automatického mlyna „Bratia Pilárikoví“, ktorý bol dokončený 1. augusta. Bol určený pre obchodné mletie, spočiatku však mlel obilie len pre obyvateľstvo z okolia. Okrem toho bola vybudovaná kompresná plynová stanica na zachytávanie jemného plynu, ktorá zahájila činnosť 1. decembra 1921. Denne bolo zachytených priemerne 300 kubíkov plynu.
Ani rok 1922 sa neobišiel v Gbeloch bez návštevy ministra, tentokrát na prehliadku ropných nálezísk zavítal minister verejných prác Alois Tučný. Prednosta k zápisu o jeho návšteve pripojil poznámku „žel že nemáme ministrů tolik, kolik má rok dnů, měli bychom denně oslavu“. Rok 1923 sa niesol v znamení volieb do obecného zastupiteľstva. Ako píše Pavel Buchar „srpen letošného roku byl skutečně mesícem parným teplo bylo i v chládku a plnou parou pracovaly obě místní politické strany, by co nejvíce hlasů voličských soustredili ku svojí straně….“. Voľby boli nakoniec úspešné pre Slovenskú ľudovú stranu, ktorá získala dve tretiny miest v obecnom zastupiteľstve. V tomto roku bola dokončená aj mostná váha, postavená na pozemku dráhy firmy Uhersko-Ostrožský cukrovar bratov Mayov.
Od 1. januára 1924 bola na železničnej trati Gbely – Kúty otvorená osobná zastávka Gbely – doly, postavená nákladom štátnych naftových vrtov. Mesto v tomto roku postihlo nešťastie, 16. júla vyhorel do základov spomínaný moderný mlyn bratov Pilárikovcov, podľa dohadov bol tento požiar založený úmyselne, avšak páchateľ nebol odhalený. Škodu na objekte odhadli na 1,5 milióna Kč.
Ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a táto ľudová múdrosť v plnom rozsahu platila aj pre Gbelčanov, ktorých každodenný život narušili v roku 1925 tri nešťastné udalosti. Výpomocný staničný majster Jan Lepší sa 4. februára vybral na poľovačku na divé husi a v presvedčení, že strieľa na vydru plávajúcu na rieke Morave, postrelil rybára Štefana Križana z Kopčian 9-timi brokmi do tváre a ruky. O niekoľko dní na to, 17. februára, bol pri svadobnom veselí na dvore hostinca zabitý bodnutím do pľúc Martin Tomeček, syn richtára a stúpenec Slovenskej ľudovej strany. Pisateľ pamätnej knihy tento zápis označil poznámkou „politická vražda“. A aby toho nebolo málo, 4. marca bol výpomocný strážnik na trati Josef Sajter ťažko zranený prichádzajúcim vlakom. Stroj ho zachytil, keď sa snažil zachrániť život vlastnému dieťaťu, ktoré vbehlo na koľajnice.
Stanicu v Gbeloch v tomto roku postihlo zníženie stavu zamestnancov, čím bola sledovaná úspora prostriedkov, z pôvodného počtu 8 členov personálu (1 prednosta, 2 výpravcovia, 4 výhybkári, 1 pomocník) sa ich počet zredukoval na 5 (1 prednosta, 1 výpravca, 2 výhybkári, 1 pomocník). Aj na Záhorí sa v medzivojnovom období masovo rozmohlo pestovanie cukrovej repy, o čom svedčia zápisy prednostu gbelskej stanice Buchara. Kým v repnej kampani za rok 1922/23 bolo z miestnej stanice vypravených 241 vagónov s 3141 tonami repy, za rok 1925/26 to bolo už 491 vagónov naložených 7811 tonami tejto plodiny. Čo sa týka ťažby ropy v miestnych ložiskách, táto v roku 1925 mala klesajúcu tendenciu oproti predchádzajúcemu obdobiu, v priemere sa denne vyťažilo asi 20 ton. Veľmi biedny a neuspokojivý bol stav miestnych komunikácií spájajúcich stanicu s okolitými obcami. Existovali obavy, že sa tento stav zhorší natoľko, že nebude možné po nich prepravovať tovar k železnici.
Zápisy z roku 1926 v pamätnej knihe z neznámych príčin chýbajú a v nasledujúcich rokoch sa v podstate obmedzujú predovšetkým na dianie priamo na železnici. Dozvedáme sa, že znižovanie stavu železničných zamestnancov pokračovalo aj v nasledujúcom období, v roku 1927 v miestnom železničnom úrade pracovali len 4 osoby (1 prednosta, 1 komerčná sila a 2 pomocníci). V roku 1928 odišiel prvý pisateľ staničnej kroniky Pavel Buchar do výslužby, nahradil ho Josef Dušek. Produkcia ropy aj v tomto roku oproti roku minulému klesala. Nedostatok personálu na stanici si vyžadoval veľké pracovné nasadenie ostávajúcich zamestnancov, dokonca sám prednosta bol natoľko vyťažený, že svoje povinnosti vykonával zhruba 15 hodín denne, od 6.00 do 21.00. Podľa nového pisateľa sa nálady medzi obyvateľstvom voči železnici a železničnému personálu zhoršovali: „Jak i jinde, tak i zde jest pozorovati velkou zaujatost proti dráze i proti želez. personálu. Časy, když železničář byl vážen, jíž minuli…“ 
Prednosta Josef Dušek neostal v gbelskej stanici príliš dlho, koncom roka 1930 bol preložený do Bílovíc nad Svitavou na Morave (tu nečakane zomrel 24. novembra 1931), na jeho miesto prišiel František Faltys, pôsobiaci predtým v Holíči. Ak chceme vedieť, aká bola frekvencia dopravy, osobnej alebo nákladnej, kronika nám to prezradí. V roku 1930 predali 33 851 lístkov (o 497 lístkov menej ako v predchádzajúcom roku), naložili 1839 vagónov (932 naftou, 384 repou a 221 zemiakmi) a vyložili celkovo 1445 vagónov. Ropa sa v tomto roku ťažila len v jednej zmene z piatich sond, pričom by sa podľa názoru autora záznamov mohlo ťažiť v troch zmenách z 9 sond. Príčinou tejto zníženej ťažby bol nedostatok odbytu. Okolité obce, ako aj samotné Gbely, trápilo v roku 1930 nepriaznivé počasie. Výdatné dažde skomplikovali priebeh repnej kampane. Vozy s repou mohol dostať z polí na cesty len traktor a tam museli byť do nich zapriahnuté dva páry koní. Následkom toho zostala časť úrody na poliach a tá mala byť odvezená do liehovaru v Adamove. Stále zhoršujúci sa stav ciest, na ktorý upozorňovali autori zápisov už v polovici 20. rokov, viedol k tomu, že okolité obce Unín, Petrova Ves a Radimov boli nútené odvážať tovar do staníc v Holíči alebo Šaštíne, ktoré boli pre ne vzdialenejšie ako gbelská stanica.
V tretej dekáde 20. storočia postihla naftové vrty kríza, prichádzalo v znižovaniu stavu zamestnancov, ako sa uvádza v pamätnej knihe v roku 1932. V novembri tohto roku bola dokonca zrušená kompresná stanica na zachytávanie plynu a strojové zariadenie bolo poslané do stanice Vlkoš – Kelčany na Morave, kde mala byť zriadená nová kompresná stanica. Toto obdobie prinieslo záhorskému regiónu aj celkové zvyšovanie nezamestnanosti, čo sa tiež prejavilo na počte prepravených osôb. V roku 1932 predali už len 19 011 lístkov, čo bolo o viac ako 5 000 menej v porovnaní s rokom 1931. Isto to súviselo s celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá trápila jednotlivé krajiny. Železniciam začala rásť konkurencia v podobe automobilových prepravcov. Takýmto bol v Gbeloch mlynár Pilárik, vlastniaci nákladné auto, ktoré využíval na prepravu rôzneho tovaru po okolí, čím železnice prichádzali o zisk. Na odstránenie tejto konkurencie podnikli železnice rôzne opatrenia na tratiach a cestách. Kde „hrozila“ automobilová konkurencia, zaviedli prepravu vlastnými autobusmi alebo autami.
Predpisy zavádzané pre železničnú dopravu podstatne ovplyvňovali život obyvateľov obcí a miest ležiacich pri trati. V roku 1933 zdraželi cestovné mesačné lístky pre žiakov o 100 %, čo ale neprinieslo železniciam očakávaný nárast tržieb. Rodičia mnohých žiakov, ktorí predtým navštevovali školy v Holíči alebo v Skalici, preložili svoje deti do miestnej rímskokatolíckej ľudovej školy, aby tak ušetrili na cestovnom. Frekvencia osobnej prepravy tak naďalej klesala. Gbelčania sledovali aj politické dianie v republike, do záznamov v pamätnej knihe sa dostalo odstúpenie T. G. Masaryka z funkcie prezidenta 14. decembra 1935 a následné zvolenie Edvarda Beneša za hlavu štátu. Ako prezidenta Masaryka vnímali jeho súčasníci, najlepšie vidieť zo zápisu prednostu stanice z roku 1937: „President Osvoboditel Tomáš G. Masaryk usnul v noci ze dne 13. na 14. září 1937 na věky. Dobojoval poslední zápas, zápas se smrtí a snad první zápas jeho života, ve kterém nezvítězil. Je těžko slovy vyjádřiti bol a smutek, který všichni máme: odešel největší muž národa. Dílo presidenta Osvoboditele jest a bude živé, i když jeho odňala nám neúprosně smrt.“ V roku 1937 prišlo k zlepšeniu situácie v naftových vrtoch, prejavilo sa to prijímaním väčšieho počtu robotníkov a absolventov banských škôl, ako aj zvýšením ťažby surovej nafty. Dokonca prišlo i k ukončeniu opravy cesty z Petrovej Vsi do Gbiel, s ktorou sa začalo ešte koncom predchádzajúceho roka.
Keď bola 23. septembra 1938 vyhlásená v Československu mobilizácia, znamenalo to pre Gbelčanov a obyvateľov okolitých obcí zmenšenie civilnej premávky na železničnej trati. Rušne a vozne boli totiž použité k vojenským účelom. Následne 27. septembra prevzalo správu štátnych naftových vrtov vojsko. Veliteľ kapitán Vrba bol spolu s 52 mužmi ubytovaný v staničnej reštaurácii u Semerku. Vznik samostatnej Slovenskej republiky v marci 1939 priniesol odsun českých zamestnancov železníc z územia Slovenska a ich premiestňovanie k Česko-moravským železniciam. Ich miesta boli obsadzované Slovákmi a i keď títo nemali dostatočné skúsenosti, podľa zápisov v pamätnej knihe „zvládli s pomocou starších železničiarov Slovákov svoje úlohy tak, že poruchy vážnejšieho rázu v preprave nenastali. Taktiež dejinné udalosti v Európe, neporušili riadny chod S(lovenských) Ž(elezníc), akoby sa zdálo.“ Zo zápisov vidíme, že s výmenou personálu sa začali pamätné knihy viesť po slovensky. V Gbeloch na jar roku 1939 bola dokončená stavba meštianskej školy, v ktorej sa začalo riadne vyučovať. Potom sa už v Európe rozpútal vojnový oheň, ktorý na určitý čas zmietol Československú republiku z mapy sveta.
Zápisy v pamätnej knihe stanice Gbely poskytujú určitý obraz o živote obyvateľov mesta v období prvej ČSR, vidíme z nich, že ich trápili mnohé problémy, s ktorými musia zápasiť Gbelčania, resp. obyvatelia mnohých častí Slovenska aj dnes, ako sú zlý stav ciest, znižovanie personálu na železniciach, nezamestnanosť atď. Keďže sa staničné kroniky, resp. pamätné knihy vedú do súčasnosti, je možné, že o súčasnom osude stanice v Gbeloch sa v budúcnosti dozvedia zaujímavé informácie aj nasledujúce generácie.

Pramene a literatúra
Slovenský národný archív, Zbierka staničných kroník, inv. č. 64.
http://www.nafta.sk/sk/historia-tazby-ropy-plynu-na-slovensku

Záhorie 3/2015

0
Letný motív z lesa. Foto: Peter Michalovič

Cecilia Szakolczay: Ernest Riegler-Skalický (1890 – 1968)
MUDr. Dagmar Kanisová: K histórii ňáriovského rodu na Brančskom panstve
PhDr. Robert Bača: Kto bol Dezider Tomeček?
Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Gbely za prvej ČSR na stránkach staničnej kroniky
ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici, Obojstranná olejomaľba na plátne
Mária Kardianová: O stratenom koňovi, spomienkové rozprávanie zo Studienky

Nové knihy / Správy
Za Máriou Kardianovou (Iveta Filípková a Mária Hrúzová)
Veľkomoravské kostoly na Slovensku (PhDr. Robert Bača)
AMFO 2015 (Viera Juríčková)
Pamätná izba Dušana Samuela Jurkoviča (Matúš Valihora)
Významné životné jubileum (Viera Juríčková)

K storočnici Pavla Bunčáka, Nezabúdanie

0

Cesty osamelých hľadačov svetla sú strmé a nepredvídateľné. Nie vždy privedú na miesta, ktoré si básnik naprojektoval vlastnou imaginačnou schopnosťou. Vášnivého objaviteľa jasu nezastaví dážď, víchrica ani mätúce gestá falošného proroka. Tvorivá cesta Pavla Bunčáka bola vyplnená avantgardnou odvahou vidiaceho umelca, humanistickým cítením, zdravou skepsou a prirodzenou nechuťou ku kompromisom. Pri prechádzkach nočnou Skalicou sa takmer vždy zastavím pred pamätnou tabuľou s Majstrovou podobizňou na budove mestskej knižnice, v ktorej prežil časť svojho raného detstva. Pamätám sa na fotografiu, ktorú vylovil zo zásuvky písacieho stola v byte na Saratovskej, dnes Vajanského ulici. Je na nej zvečnený trojročný chlapec, ktorý sa obomi rukami pridržiava balkónového zábradlia Gvadániho domu a s neskrývanou zvedavosťou sleduje príchod Dočasnej vlády do Skalice v roku 1918. Príznačná situácia ako z učebnice, budúci spisovateľ sa stáva priamym svedkom historickej udalosti. Jeho prenikavý pohľad s ironizujúcou iskrou v očiach sugestívne vyžarujúci z kamennej tabule, mi prinavracia magický verš z básnickej
knižky Spáč s kvetinou: „ale ja som chcel iné z tohoto sveta.“ Sám mi prezradil, že predmetná báseň mu spôsobila v časoch, v ktorých bola literatúra a celá kultúra vystavená značnému ideologickému diktátu, nemálo ťažkostí. Napriek všetkému, alebo práve pod tlakom spoločenských pomerov zostal verný sám sebe, čo pokladám za absolútnu výsadu vyhranenej tvorivej osobnosti. Svet Bunčákovej poézie je priezračný a prostý, ale súčasne popretkávaný filozoficko-meditatívnym rozmerom vnímania dobovej skutočnosti. Nie náhodou svoju básnickú zbierku z roku 1962 pomenoval Prostá reč.
Svedomím poletujúcej hry náhod, dodnes velebím septembrový deň roku 1982, ktorý spojil moje mladistvé tápanie s vyzretou cestou Pavla Bunčáka. Hoci nás delil priepastný vekový rozdiel (bez jedného roku rovné polstoročie), nikdy som ho medzi nami nepociťoval ako neprekonateľnú bariéru. Aj teraz sa vyhnem osloveniu Majstre, lebo strýc Paľo (ako som ho po dohode s ním neskôr oslovoval) ho doslova nenávidel. Nikdy ku mne neprechovával nadradený postoj oceňovaného barda a zaslúžilého kmeťa s vynikajúcou dejinnou pamäťou, ba práve naopak. Strýcovi Paľovi bol blízky sarkazmus, vtipný nadhľad a hoci je poézia na prvý pohľad seriózna činnosť, nemal vo zvyku hodnotiť prežitú minulosť s kŕčovitou vážnosťou. Hodnotné spomienky sú živé a nadčasové. Sedíme v jeho vinohrade, strýc Paľo dopije pohárik rubínu, nakloní sa ku mne a s objasňujúcim úsmevom mi pošepne: „never slovnému spojeniu múdrosť starcov, starci zabúdajú a hlúpnu“. Moja počiatočná neistota sa rýchlo vytratila. Vzniká medzi nami skutočné priateľstvo, vysoká škola poézie a života, s nadšením prijímaná od človeka, ktorý sa v živote potulného pevca vyskytne len raz. Naše dlhé nočné rozhovory pod šumiacou korunou mohutného orecha, s vínom a pagáčikom pred búdou výrazne ovplyvnili moje myslenie a celkové smerovanie. Neustále inšpirovali, provokovali a nútili k vyšším métam.
Pavel Bunčák zanietene a pútavo rozprával. Charakteristická bola jeho uvážlivosť, občasné odmlky a odbočky, ktoré vytvárali košatú rozmanitosť vo fabulovaní daného príbehu. A veru mal aj o čom rozprávať. Skúsenosti, vynikajúca pamäť a šarm, s akým interpretoval zažité a precítené, boli neopakovateľné. Často spomínal na skalické detstvo, ktoré si oživoval cez tváre remeselníkov, kantorov, mešťanostov a periférnych postavičiek. Mysľou sa vracal do zbožňovaného Francúzska, nadrealistických začiatkov so širokým umeleckým zoskupením, mladistvých rokov bratislavskej bohémy… Kultivovane polemizoval, diskutoval a overoval si svoje stanoviská. Stretávali sme sa pomerne často a každé naše posedenie bolo výnimočné a obohacujúce. Fascinovala ma jeho vzdelanosť, erudovanosť, nevšedná empatia, schopnosť vnímať kontroverzné okolnosti v historických súvislostiach. Nezaprel v sebe vzťah k pôde, pradávny inštinkt roľníka, tuláka a cestovateľa. Priťahovali ho jednoduchí ľudia, pozorne počúval ich bežné radosti a starosti. Tešil sa na naše spoločné výlety na Moravu, po prekročení fiktívnej hranice v dobách socialistickej federácie v dedinke Sudoměřice zdôraznil, že už nepatríme pod slovenskú, ale českú vládu a s úľavou sa zahľadel k Buchlovu. Pôžitkársky popíjal biele moravské víno, v chlebníku k nemu nosieval slané tyčinky a keksy a dávnejšie, keď holdoval fajčiarskej vášni, aj cigarety Clee.
Storočnica Pavla Bunčáka otvára priestor k stíšeným úvahám a otázkam. Čo zostáva, čo je podstatné, čo je trvácne a nespochybniteľné? Smrť ako fyzický zánik nemá našťastie dosah na šírenie a interpretovanie literárneho diela s vysokou výpovednou hodnotou. A to je významný etický a estetický odkaz vzácnej osobnosti, akou strýc Paľo nesporne bol.

Július Koreszka 1895 – 1958

0

Vo februári tohto roku si kultúrna verejnosť pripomenula 120. výročie narodenia Júliusa Koreszku. Umelca, ktorého životný príbeh je neodmysliteľne spätý s regiónom Záhoria, predovšetkým so Skalicou. Na druhej strane, výsledkami 35-ročného maliarskeho diela spomínané geograficky úzko vymedzené teritórium ďaleko prekročil. Július Koreszka sa radí ku generačným súpútnikom zakladateľskej „benkovskej“ generácie slovenského výtvarného umenia 20. stor., hoci sa s ich orientáciou na monumentalizovaný národný výraz nestotožnil. Naopak, zostal pomerne izolovaný mimo kultúrnych centier a s autentickým programom, zameraným celkom opačne, na lyrické hodnoty žánrovo modulovanej a vyslovene komornej maľby, v ktorej priekopnícky tematizoval krajinu záhorskej roviny.
Pri príležitosti umelcovho jubilea pripravilo v mesiacoch apríl – máj Záhorské múzeum v Skalici zaujímavú výstavu z výberu jeho maliarskej tvorby, zostavenú výlučne zo súkromných zbierok. Spolu 53 známych i menej známych Koreszkových obrazov, ktoré sú vo vlastníctve 10 individuálnych zberateľov a príbuzných maliara a ktoré sú inak verejnosti nedostupné, kontinuálne reprezentovali motivickú skladbu i jednotlivé tvorivé etapy diela. Absentujúce meditatívne krajiny z obdobia 20. rokov 20. stor. sa v majetku jednotlivcov objavujú zriedkavejšie, nachádzajú sa prevažne vo fonde verejných zbierkotvorných inštitúcií (Slovenskej národnej galérie v Bratislave, resp. Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici).
Július Koreszka sa narodil 24. februára 1895 v Dojči pri Senici v rodine malého roľníka. Gymnaziálne štúdiá začal v Bratislave, ale ukončil ich v Skalici, kam sa rodičia medzičasom presťahovali (1909). Na ich želanie začal v roku 1914 v Budapešti študovať vysokú školu veterinárnu, ale vzápätí prevážili umelecké ambície a ešte v tom istom roku prestúpil na Akadémiu výtvarných umení. V roku 1915 odišiel ako dobrovoľník na front. Zranenie a získané otrasné skúsenosti z vojnovej kataklizmy ho poznačili na celý život. Vlastné výtvarné štúdiá absolvoval až po skončení 1. svetovej vojny na pražskej Akadémii v ateliéri figurálnej maľby u prof. Maximiliána Pirnera v rokoch 1919 – 1924. Po odchode z Prahy sa usadil v Bratislave, kde žil do roku 1936, kedy sa po smrti prvej manželky presťahoval k rodičom do Skalice a tu zotrval až do svojej smrti. Zomrel po ťažkej chorobe 1. decembra 1958.
Napriek typu školenia sa Koreszka už v úvode, demonštratívne ešte priamo na Akadémii, upriamil na krajinársku problematiku. Spočiatku, v dobe bratislavského pobytu, ho vizuálne priťahovala náladová pridunajská krajina. Po príchode do Skalice sa práve prostredie milovaného mesta s jeho malebnou siluetou i miernym, pokojným okolím, kde našiel tiché útočisko pred drámami sveta, stalo trvalým a de facto i jediným monolitným ťažiskom nasledujúcej vyše 20-ročnej tvorby, generujúcej do podoby sugestívnej skladby o krajine. Poetické prírodné scenérie z konkrétnych lokalít okolo Skalice len zriedkakedy tematicky opúšťal. V tomto smere, v otázke reálnych inšpiračných podnetov, jeho tvorba korešpondovala i s prácou gymnaziálneho spolužiaka notára Engelberta Pinkalského, fotografa a príležitostného autodidaktného maliara. Výnimku tvorili len diela na objednávku. Predtým, v ranej etape (do r. 1936) vznikali náladové kompozície z okolia dunajských ramien, koncom 20. rokov cyklus obrazov ako výtvarná paralela k historickej knihe Ľudovíta Janotu o slovenských hradoch alebo dnes i z etnologického hľadiska pozoruhodné maľby z Habánskeho dvora v Sobotišti. Figúru z obrazu vylúčil, resp. delimitoval ju iba do ilustratívnej pozície drobnej štafáže. Okrem jednoznačne dominujúcej krajiny sa venoval okrajovo aj zátišiu. V nadväznosti na svoju náruživú poľovnícku vášeň v prvom rade zátišiu loveckému, v menšej miere i predmetovému a najmä kvetinovému. S motívom sa Majster musel najprv vnútorne stotožniť, až potom pristúpil k jeho maliarskej vizualizácii. O jeho vytrvalom úsilí o verifikáciu a silné citové väzby k samotnej téme svedčia i viaceré varianty identického maliarskeho záberu.
Koreszkova krajina nie je krajinou heroickou, monumentalizovanou, ani patetickou, psychologickou či expresívnou. Je to naopak krajina, ktorá dokonale monitoruje osobnosť, pedantnú náturu svojho tvorcu – jednoznačne intímna, lyrická, nekonfliktná, ale náročne formulovaná, dôsledne prepracovaná v každom centimetri plochy. Budovaná je na princípoch realistického jadra a okrem výraznej emocionálnej zaangažovanosti i s dôrazom na faktografický detail a výslednú harmóniu obrazového celku.
Rovnako ani v otázkach vlastnej tvorivej metódy Koreszka neexperimentoval, málokedy menil overené hodnoty a odskúšané postupy. Kanonizoval klasickú techniku olej, zväčša na plátne, v menšej miere siahol po lepenke, preglejke alebo kartóne. Obrazy vznikali na báze priameho pozorovania terénu a jeho záznamu priamo v plenéri, neskôr ich finalizoval vo svojom skromnom malom ateliéri v dome, kde býval s druhou manželkou Františkou Lehotayovou a ktorý v súčasnosti už neexistuje. Pravidelne sa opieral aj o študijnú, prípravnú kresbu. Ako špecifickému výtvarnému médiu sa jej však samostatne nevenoval; kresba spravidla iba pripravovala pôdu pre maliarske ovládnutie témy.
Krajinomaľba neznamená iba vecné, faktografické zachytenie konkrétneho motívu; premietajú sa tu i ďalšie impulzy, osobné pocity a, samozrejme, rôznou mierou vždy i dobové umelecké snaženia. Koreszka svoju viac-menej definitívnu programovú víziu sformuloval už na počiatku, keď sa obrátil k českej scéne, a to v jej konzervatívnejšej krajinárskej línii (A. Slavíček, F. Kaván, A. Chittussi, J. Kalvoda). Interpretačne vyzdvihol okrem zdržanlivej postimpresionistickej realistickej schémy, podopretej silnými impresívnymi akordmi, predovšetkým farebne i tvarovo dynamickejšiu secesiu, hlavne v otázkach farby, svetla a výstavby priestoru. Rodiacu sa modernu, ďalšie podnety súdobého európskeho diania, s ktorými sa bezprostredne zoznamoval najmä počas dvoch raných pobytov v Paríži (1925, 1928), neprijal. Z francúzskej scény ho zaujala znovu len historická impresionistická tradícia (C. Monet, E. Manet) či dokonca ešte barbizonská plenérová škola Théodora Rousseaua. Rovnako ho neoslovila ani súveká uhorsko-maďarská maľba, s ktorou mal však iba nepatrný kontakt ešte v roku 1914, keď začal krátko študovať na Akadémii v Budapešti. V súvislosti s jeho väzbami na domáce slovenské prostredie takisto nereflektoval aktuálny benkovský mýtus národného slohu, ale nadviazal opäť na predchádzajúcu overenú pôdu, ktorú pripravili predovšetkým Ladislav Mednyánszky či Ľudovít Csordák. Súčasne však neskôr v 50. rokoch nepodľahol ani nátlaku politicky preferovaného „budovateľského“ umenia, a presne naopak, aj za cenu izolácie a finančného neúspechu ponoril sa k dobovo nežiadúcim mytologickým či rovno náboženským témam.
Koreszkova študijná a najranejšia fáza je poznamenaná akademickým školením, ako to názorne dokumentujú i početné dochované portrétne štúdie. Valérová, farebne nuansovaná plenérová maľba z polovice 20. rokov postupne prerástla do dekoratívnejšej polohy, ktorá prezrádza stupňujúci sa záujem o komponovanú, výtvarnými zámermi určovanú krajinu s jasnou červenohnedou kresbou, ktorá sa stane sprievodným atribútom maliarskeho výrazu v kontexte celej budúcej tvorby. Nositeľom emotívnej atmosféry sa stávala nielen secesná farebná a tvarová štylizácia v plošnom rozvrhu, ale tiež romanticky podfarbená drobná figuratívna zložka ako anonymné oživenie obrazového priestoru a identifikácia jeho hĺbky. Počínajúc 30. rokmi objavil Koreszka i žánrový pôvab zátišia, najprv poľovníckeho a predmetového, od konca desaťročia i kvetinového. Obdobie prvej polovice 40. rokov je na výtvarnú produkciu chudobnejšie. Vychádzajúc azda z predchádzajúcich traumatických vojnových skúseností izoloval sa Koreszka od bolestnej každodennosti do mierneho sveta prírody, akceptujúc pritom jej sviežu a realistickú podobu. Častejšie sa v tejto etape ponáral tiež do zasnených, náladových pohľadov na historickú Skalicu. Rozpätie rokov 1950 – 1953 prinieslo nečakane prekvapujúci závan dramatickej zložky i naratívnych prvkov. Svetlá, idylická paleta sa zrazu zachmúrila vzrušenými kopami mračien, naháňajúcich sa nad nízkym horizontom, krajinu nanovo znepokojili štafážové figúry, paleta sa vyostrila a celá obrazová plocha pokryla väčším-menším nánosom spiritualizmu a symboliky. Napokon okolo polovice desaťročia predsa len sa vrátili zmierlivé tóny, predovšetkým v realistickej traktácii panoramatických vedút či prímestských zákutí mesta. Záverečná fáza umelcovho diela priniesla zvýšený záujem o výtvarné hodnoty, intenzívne slnečné svetlo a v prvom rade prekvapujúci moment spontánnosti, zosilnenej impulzívnosti rukopisu v podobe malých farebných škvŕn s vylúčením kresbovej zložky. Toto obdobie druhej polovice 50. rokov znamenalo zároveň predčasné zavŕšenie životného diela, naznačený sľubný smer sa už nemal príležitosť ďalej rozvinúť.
Koreszka síce nebol typom umelca, ktorý rúcal konvencie, či už umelecké, alebo spoločenské, napriek tomu v dejepise slovenského výtvarného umenia zanechal nezmazateľnú stopu a jeho tvorba je predmetom trvalého odborného záujmu či už verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií alebo súkromných zberateľov. Nesporným dôkazom je popri trvalej expozícii maliarových diel v Galérii Júliusa Koreszku zo zbierok Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici i na jar realizovaná úspešná výstava maliarových obrazov zo súkromného majetku v Záhorskom múzeu v Skalici.

Záhorie 2/2015

0
Zrúcanina Korlátskeho hradu. Foto: Pavol Vandelia

 

 

 

 

 

 

Mgr. Peter Šťastný: Germánsky žiarový hrob z Borského Mikuláša
Mgr. Božena Juríčková: Július Koreszka 1895 – 1958
Ku storočnici Pavla Bunčáka
Miroslav Brück: Nezabúdanie
Viera Lukáčková: Pavel Bunčák v krajine detstva
PhDr. Viera Drahošová: Podujatia venované storočnici Pavla Bunčáka
PhDr. Jozef Špaček: Obraz Skalice v hranom filme
Mgr. Richard Drška: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici, Svadobné čepce zo Skalice a Čár
Poznámky k histórii včelárstva v Sobotišti – Z dobovej tlače

Nové knihy / Správy
Za Rozáliou Kremlovou (Gabriela Spörkerová)
Folklórny rok 2014 v Kútoch (Mgr. Richard Drška)
Kniha o Borskom Svätom Jure (Mgr. Martin Macejka)
Na vydanie časopisu Záhorie prispeli

Kniha Záhoria 2014

0

Odštartovali hlasovanie o Knihe Záhoria 2014

SENICA – Spolu päťdesiat titulov  sa uchádza o zisk najčestnejšieho knižného prívlastku v našom regióne z vlaňajšej produkcie kníh – „Kniha Záhoria 2014“. Je to v aktuálnom už 7. ročníku tejto obľúbenej čitateľskej ankety doteraz najviac nominovaných titulov. Prívlastok typu NAJ mu priradí nie odborná, ale verejná čitateľská porota s účastníkmi odkiaľkoľvek na svete, ak využije hlasovacie lístky vo verejných knižniciach na Záhorí alebo hlasovanie prístupné na internetových stránkach miest Senice, Skalice, Holíča či Záhorskej knižnice Senica, Záhorského múzea Skalica, Mestskej knižnice Skalica, Mestského centra kultúry Malacky. Na webovej  stránke senickej knižnice odštartovali hlasovanie vo štvrtok 25. júna. O výsledku „Knihy Záhoria 2014“ sa bude rozhodovať aj vašimi hlasmi až do 30. septembra 2015. Víťaza čitateľskej ankety spomedzi 50 uchádzačov slávnostne vyhlásia na jeseň v Galérii Jána Mudrocha v Senici.

Milan Soukup

Link pre hlasovanie:
http://www.zahorskakniznica.eu/index.php?option=com_jvotesystem&view=pll&alias=kniha-zhoria-2014

Ivan Schurmann – Gregor Schwartz: Výber z diela

0

Tlačová správa

Názov podujatia:     Ivan Schurmann, Gregor Schwartz – Výber z diela
Miesto:                    Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:      piatok 10. júla 2015 o 16.00 hod.
                               výstava potrvá do 13. augusta  2015 

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici pripravilo výstavu pri príležitosti životného jubilea umelca Ivana Schurmanna.
Ivan Schurmann sa narodil v roku 1935 v Bratislave, štúdium VŠVU v Bratislave absolvoval u prof. Vincenta Hložníka. Venuje sa komornej maliarskej tvorbe, slovenskej známkovej tvorbe, voľnej grafike a kresbe. Samostatne vystavoval vo väčšine európskych krajín, ale aj v zámorí. Jeho doterajšia tvorba získala oficiálne uznanie aj mnohé spoločenské ocenenia. Vo Francúzsku obdržal za ilustračnú tvorbu striebornú medailu Grand prix international d´art de Lyon. Jeho výtvarné diela moli možnosť vidieť milovníci umenia i v Paríži. Žije a tvorí v Plaveckom Štvrtku.
Na výstave sa so svojou tvorbou predstaví i Gregor Schwartz, ktorý sa narodil v roku 1944 v Moste pri Bratislave. V roku 1945 sa vysťahoval do Spolkovej republiky Nemecko, kde absolvoval štúdium na Odbornej ryteckej škole v Pforzheime. V rokoch 1986 – 2002 pôsobil ako umelecký riaditeľ vo firme na bižutériu a klenotníctve v Pforzheime. Venuje sa najmä šperkárstvu. Samostatne vystavoval v Nemecku a jeho výtvarné diela a návrhy mali možnosť vidieť milovníci umenia aj v zahraničí, kde získal spoločenské ocenenie. Žije a tvorí vo Wurmbergu v Nemecku.
Kurátorom výstavy je PhDr. Štefan Zajíček. Navštíviť ju môžete do 13. augusta 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Festival múzeí Slovenska 2015

0

V dňoch 22. a 23. júna 2015 sa pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili so svojou prezentáciou 11. ročníka Festivalu múzeí Slovenska, ktorý sa tento rok konal v areáli skanzenu a hradu Ľubovnianskeho múzea – hradu v Starej Ľubovni.

AMFO 2015

0

Tlačová správa

Názov podujatia:          AMFO 2015 – súťažná výstava neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja
Miesto:                        Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:            štvrtok 11. júna 2015 o 16.00 hod.
                                   výstava potrvá do 5. júla 2015 

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici je usporiadateľom už 19. ročníka krajskej súťaže a výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja AMFO 2015.
Súťaž je postupová – trojstupňová – ocenení a odporučení autori odbornou porotou z regionálnych kôl súťaže postúpili do krajského kola súťaže  a následne do celoštátneho kola súťaže.
Poslaním krajskej súťaže a výstavy je vytvoriť podmienky pre zhodnotenie, konfrontáciu výsledkov súčasnej tvorby amatérskych fotografov v Trnavskom kraji; verejnou prezentáciou súťažných prác na výstavách motivovať záujem širokej verejnosti o fotografie rôzneho  regionálneho pôvodu, tematického, žánrového zamerania, formálneho a technického spracovania a tak prispieť k rozvoju amatérskej fotografie na Slovensku; odborno-vzdelávacou časťou podujatia – rozborovým seminárom – rozvíjať vedomostný a umelecko-odborný rast amatérskych tvorcov.
Prihlásení autori súťažia so svojimi fotografickými prácami v troch základných skupinách: dospelých autorov – nad 21 rokov, autorov od 16 do 21 rokov a  autorov do 16 rokov, pričom v každej skupine sa súťaží v kategórii: čiernobiela fotografia, farebná fotografia a multimediálna prezentácia fotografií. Tiež bola v tomto roku vyhlásené NOC  tematická kategória, a to Rodina.
Do tohtoročného 19. ročníka krajskej súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby AMFO 2015 postúpilo 54 autorov – fotografov Trnavského kraja s 264 fotografickými prácami. Z toho v skupine autori nad 21 rokov 60 čiernobielych fotografií, 107 farebných fotografií a 3 multimediálne prezentácie od 37 autorov. V skupine autori od 16 do 21 rokov 26 čiernobielych fotografií, 24 farebných od 12 autorov, v skupine autori do 16 rokov 4 čiernobiele, 10 farebných fotografií od 5 autorov. V tematickej kategórii Rodina to bolo 21 čiernobielych a 9 farebných fotografií od 5 autorov.
Predložené fotografické práce posudzovala porota odborníkov, umeleckých fotografov a pedagógov z Bratislavy Mgr. art. František Tomík, Mgr. Rudolf Lendel a doc. MgA. Jozef Sedlák, ktorá rozhodla o výsledkoch, postupe do celoštátneho kola a zostavila výstavnú kolekciu fotografických prác.

Viera Juríčková
ZOS Senica

AMFO 2015 – 19. ROČNÍK SÚŤAŽNEJ VÝSTAVY NEPROFESIONÁLNEJ FOTOGRAFICKEJ TVORBY TRNAVSKÉHO KRAJA

AUTORI NAD 21 ROKOV

Čiernobiela fotografia
1. miesto : Zuzana Horváthová, Hlohovec: Spevy z druhej strany 1. – 8.
2. miesto : Marián Rafaja, Senica: Svetlá mesta III., IV., V.
3. miesto : Viliam Procházka, Trnava: Žena … objavovaná, Žena … nepoznaná

Čestné uznanie
Tomáš Tóbik, Senica: Horská dráha, Dotyk, Ihly
Ivan Krajčovič, Cífer: Nikto nie je iný, všetci sme si rovní 1. – 8.
Karol Belas, Piešťany: Letná rieka, Svadobčania, Dve sestry, Na ceste

Farebná fotografia
1. miesto : Zuzana Horváthová, Hlohovec: Festivalové formácie 1. – 6.
2. miesto : Ľubomír Jarábek, Senica: Úctyhodní ľudia I. – III.
3. miesto : Karol Belas, Piešťany: Ranná impresia, Rýchle šípy, Odraz

Čestné uznanie
Ján Galo, Piešťany: Všade bola hmla
Viliam Procházka,Trnava: V bezpečí
Ernest Szarka, Šamorín: Strážca jazera

Multimediálna prezentácia 

Ceny bez určenia poradia
Peter Babka, Biely Kostol: Neskutočné parádnice
Veronika Bahnová, Smolenice: Melódia podzemia
Cyril Grebečí, Dechtice: Goraľu …

AUTORI OD 16 DO 21 ROKOV
Čiernobiela fotografia
Cena
Lujza Marečková, Senica : Dohraté I. – II., Pokoj na dedine I. – II.

Čestné uznanie
Frederik Marhavý, Suchá nad Parnou: Exit 1. – 3.
Petra Bašnáková, Chtelnica: Pohľad do budúcna 2., Invázia
Silvia Ochránková, Hlboké: Staré zvyky, Autoportrét

Farebná fotografia
Cena
Lukáš Procházka, Dunajská Streda: Samota 1., 2., 5.

Čestné uznanie:
Peter Kántor, Dunajská Streda: Tok času
Dominika Bočková, Trnava: Hra s farbami 1. – 3.

AUTORI DO 16 ROKOV
Čiernobiela fotografia
Cena
Karolina Cséfalvayová, Šamorín: Sedliacky chlapec, Nezbednica

Farebná fotografia
Cena
Samuel Gubi, Trnava: Obdiv, Stopy svetla 5.

Čestné uznanie:
Viktória Suchánová, Trstín: Just a dream, Spomienky

TEMATICKÁ KATEGÓRIA RODINA
Cena
Peter Babka, Biely Kostol: Pamäť fotografie 1. – 6.

Čestné uznanie
Ľubomír Švec, Koválovec: cyklus Starenky: Zahráme si basketbal, Po chvíli to vzdávam,
Hrať budem asi sám, Selfie
Karol Belas, Piešťany: Záhrada starého otca 1. – 3., 7. – 9.

ODBORNÁ POROTA
Mgr. Art. František TOMÍK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, predseda
Mgr. Rudolf LENDEL, umelecký fotograf a dlhoročný pedagóg, člen
doc. MgA. Jozef SEDLÁK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, člen