piatok, 10 mája, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

779 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Ivan Schurmann – Gregor Schwartz: Výber z diela

0

Tlačová správa

Názov podujatia:     Ivan Schurmann, Gregor Schwartz – Výber z diela
Miesto:                    Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:      piatok 10. júla 2015 o 16.00 hod.
                               výstava potrvá do 13. augusta  2015 

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici pripravilo výstavu pri príležitosti životného jubilea umelca Ivana Schurmanna.
Ivan Schurmann sa narodil v roku 1935 v Bratislave, štúdium VŠVU v Bratislave absolvoval u prof. Vincenta Hložníka. Venuje sa komornej maliarskej tvorbe, slovenskej známkovej tvorbe, voľnej grafike a kresbe. Samostatne vystavoval vo väčšine európskych krajín, ale aj v zámorí. Jeho doterajšia tvorba získala oficiálne uznanie aj mnohé spoločenské ocenenia. Vo Francúzsku obdržal za ilustračnú tvorbu striebornú medailu Grand prix international d´art de Lyon. Jeho výtvarné diela moli možnosť vidieť milovníci umenia i v Paríži. Žije a tvorí v Plaveckom Štvrtku.
Na výstave sa so svojou tvorbou predstaví i Gregor Schwartz, ktorý sa narodil v roku 1944 v Moste pri Bratislave. V roku 1945 sa vysťahoval do Spolkovej republiky Nemecko, kde absolvoval štúdium na Odbornej ryteckej škole v Pforzheime. V rokoch 1986 – 2002 pôsobil ako umelecký riaditeľ vo firme na bižutériu a klenotníctve v Pforzheime. Venuje sa najmä šperkárstvu. Samostatne vystavoval v Nemecku a jeho výtvarné diela a návrhy mali možnosť vidieť milovníci umenia aj v zahraničí, kde získal spoločenské ocenenie. Žije a tvorí vo Wurmbergu v Nemecku.
Kurátorom výstavy je PhDr. Štefan Zajíček. Navštíviť ju môžete do 13. augusta 2015 vo výstavných priestoroch Záhorského múzea v Skalici.

Festival múzeí Slovenska 2015

0

V dňoch 22. a 23. júna 2015 sa pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili so svojou prezentáciou 11. ročníka Festivalu múzeí Slovenska, ktorý sa tento rok konal v areáli skanzenu a hradu Ľubovnianskeho múzea – hradu v Starej Ľubovni.

AMFO 2015

0

Tlačová správa

Názov podujatia:          AMFO 2015 – súťažná výstava neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja
Miesto:                        Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:            štvrtok 11. júna 2015 o 16.00 hod.
                                   výstava potrvá do 5. júla 2015 

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici je usporiadateľom už 19. ročníka krajskej súťaže a výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby Trnavského kraja AMFO 2015.
Súťaž je postupová – trojstupňová – ocenení a odporučení autori odbornou porotou z regionálnych kôl súťaže postúpili do krajského kola súťaže  a následne do celoštátneho kola súťaže.
Poslaním krajskej súťaže a výstavy je vytvoriť podmienky pre zhodnotenie, konfrontáciu výsledkov súčasnej tvorby amatérskych fotografov v Trnavskom kraji; verejnou prezentáciou súťažných prác na výstavách motivovať záujem širokej verejnosti o fotografie rôzneho  regionálneho pôvodu, tematického, žánrového zamerania, formálneho a technického spracovania a tak prispieť k rozvoju amatérskej fotografie na Slovensku; odborno-vzdelávacou časťou podujatia – rozborovým seminárom – rozvíjať vedomostný a umelecko-odborný rast amatérskych tvorcov.
Prihlásení autori súťažia so svojimi fotografickými prácami v troch základných skupinách: dospelých autorov – nad 21 rokov, autorov od 16 do 21 rokov a  autorov do 16 rokov, pričom v každej skupine sa súťaží v kategórii: čiernobiela fotografia, farebná fotografia a multimediálna prezentácia fotografií. Tiež bola v tomto roku vyhlásené NOC  tematická kategória, a to Rodina.
Do tohtoročného 19. ročníka krajskej súťažnej výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby AMFO 2015 postúpilo 54 autorov – fotografov Trnavského kraja s 264 fotografickými prácami. Z toho v skupine autori nad 21 rokov 60 čiernobielych fotografií, 107 farebných fotografií a 3 multimediálne prezentácie od 37 autorov. V skupine autori od 16 do 21 rokov 26 čiernobielych fotografií, 24 farebných od 12 autorov, v skupine autori do 16 rokov 4 čiernobiele, 10 farebných fotografií od 5 autorov. V tematickej kategórii Rodina to bolo 21 čiernobielych a 9 farebných fotografií od 5 autorov.
Predložené fotografické práce posudzovala porota odborníkov, umeleckých fotografov a pedagógov z Bratislavy Mgr. art. František Tomík, Mgr. Rudolf Lendel a doc. MgA. Jozef Sedlák, ktorá rozhodla o výsledkoch, postupe do celoštátneho kola a zostavila výstavnú kolekciu fotografických prác.

Viera Juríčková
ZOS Senica

AMFO 2015 – 19. ROČNÍK SÚŤAŽNEJ VÝSTAVY NEPROFESIONÁLNEJ FOTOGRAFICKEJ TVORBY TRNAVSKÉHO KRAJA

AUTORI NAD 21 ROKOV

Čiernobiela fotografia
1. miesto : Zuzana Horváthová, Hlohovec: Spevy z druhej strany 1. – 8.
2. miesto : Marián Rafaja, Senica: Svetlá mesta III., IV., V.
3. miesto : Viliam Procházka, Trnava: Žena … objavovaná, Žena … nepoznaná

Čestné uznanie
Tomáš Tóbik, Senica: Horská dráha, Dotyk, Ihly
Ivan Krajčovič, Cífer: Nikto nie je iný, všetci sme si rovní 1. – 8.
Karol Belas, Piešťany: Letná rieka, Svadobčania, Dve sestry, Na ceste

Farebná fotografia
1. miesto : Zuzana Horváthová, Hlohovec: Festivalové formácie 1. – 6.
2. miesto : Ľubomír Jarábek, Senica: Úctyhodní ľudia I. – III.
3. miesto : Karol Belas, Piešťany: Ranná impresia, Rýchle šípy, Odraz

Čestné uznanie
Ján Galo, Piešťany: Všade bola hmla
Viliam Procházka,Trnava: V bezpečí
Ernest Szarka, Šamorín: Strážca jazera

Multimediálna prezentácia 

Ceny bez určenia poradia
Peter Babka, Biely Kostol: Neskutočné parádnice
Veronika Bahnová, Smolenice: Melódia podzemia
Cyril Grebečí, Dechtice: Goraľu …

AUTORI OD 16 DO 21 ROKOV
Čiernobiela fotografia
Cena
Lujza Marečková, Senica : Dohraté I. – II., Pokoj na dedine I. – II.

Čestné uznanie
Frederik Marhavý, Suchá nad Parnou: Exit 1. – 3.
Petra Bašnáková, Chtelnica: Pohľad do budúcna 2., Invázia
Silvia Ochránková, Hlboké: Staré zvyky, Autoportrét

Farebná fotografia
Cena
Lukáš Procházka, Dunajská Streda: Samota 1., 2., 5.

Čestné uznanie:
Peter Kántor, Dunajská Streda: Tok času
Dominika Bočková, Trnava: Hra s farbami 1. – 3.

AUTORI DO 16 ROKOV
Čiernobiela fotografia
Cena
Karolina Cséfalvayová, Šamorín: Sedliacky chlapec, Nezbednica

Farebná fotografia
Cena
Samuel Gubi, Trnava: Obdiv, Stopy svetla 5.

Čestné uznanie:
Viktória Suchánová, Trstín: Just a dream, Spomienky

TEMATICKÁ KATEGÓRIA RODINA
Cena
Peter Babka, Biely Kostol: Pamäť fotografie 1. – 6.

Čestné uznanie
Ľubomír Švec, Koválovec: cyklus Starenky: Zahráme si basketbal, Po chvíli to vzdávam,
Hrať budem asi sám, Selfie
Karol Belas, Piešťany: Záhrada starého otca 1. – 3., 7. – 9.

ODBORNÁ POROTA
Mgr. Art. František TOMÍK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, predseda
Mgr. Rudolf LENDEL, umelecký fotograf a dlhoročný pedagóg, člen
doc. MgA. Jozef SEDLÁK, umelecký fotograf a vysokoškolský pedagóg, člen

Deň otvorených dverí

0

Pri príležitosti Medzinárodného dňa detí bude 1. júna 2015 vstup pre všetky deti, žiakov a študentov stredných škôl do Záhorského múzea v Skalici zdarma. Tešíme sa na vašu návštevu!

Vyhlásenie výsledkov súťaže Múzeum roka 2014

0

V pondelok 25. mája 2015 sa v priestoroch Ministerstva kultúry SR uskutočnilo pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí vyhlásenie výsledkov 12. ročníka súťaže Múzeum roka 2014, do ktorej sa so svojimi projektami a aktivitami prihlásilo i Záhorské múzeum v Skalici.

Odborná porota rozhodla o konečnom umiestnení:

1. miesto Vlastivedné múzeum v Galante – 59 bodov

2. miesto Záhorské múzeum v Skalici – 58 bodov

3. miesto Považské múzeum v Žiline – 44 bodov.

Informácie o ďalších oceneniach udelených Ministerstvom kultúry SR nájdete na http://www.teraz.sk/kultura/ocenenie-muzeum-roka-a-galeria-roka-20/136803-clanok.html.

Záhorie 1/2015

0
Pohľad na dominantu Šaštína-Stráží Foto: Pavol Vandelia

Augustín Rebro: Smradľavky na Záhorí
Ku storočnici Jána Boora
PhDr. Jaroslav Blaho: Spomienka na Jána Boora
Bc. Pavol Mihál: Slávnostné podujatie k 100. výročiu narodenia Jána Boora v Holíči
Štefan Horský: Sedemdesiatiny prvej povojnovej známky zo Skalice
PhDr. Viera Drahošová: Rodný dom a úcta k Jánovi Hollému
Miroslav Brück: Náš rozhovor s Milanom Richterom
Ján Gavorník: Príhoda z fašiangov
ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Nové akvizície Záhorského múzea v Skalici, Litografia zo slávností v Šaštíne v roku 1864
PhDr. Viera Drahošová: Blahoželáme prof. Ľubomírovi Ďurovičovi!

Nové knihy / Správy
Publikácie o mestách a obciach Záhoria v roku 2014 (PhDr. Peter Brezina)
Z najnovších prírastkov Záhorského múzea v Skalici (PhDr. Viera Drahošová)
Kamienky mozaiky Pavla Proksu (PhDr. Peter Michalovič)

Turistická sezóna 2015

0

Záhorské múzeum bude počas turistickej sezóny roku 2015 otvorené od 16. mája do 20. septembra aj počas víkendov, v sobotu od 10.00 do 14.00 a v nedeľu od 14.00 do 18.00. Tešíme sa na Vašu návštevu!

Deň otvorených dverí

0

Srdečne Vás pozývame na Deň otvorených dverí v Záhorskom múzeu v Skalici pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí a galérií v sobotu 16. mája 2015 od 10.00 do 18.00 hod. Bezplatne bude sprístupnená stála expozícia, Galéria Júliusa Koreszku a aktuálna výstava Július Koreszka 1895 – 1958. Tešíme sa na Vašu návštevu!

Niet básne vo vzduchu

0

V pondelok 27. apríla 2015 sa pracovníci Záhorského múzea v Skalici zúčastnili podujatia Niet básne vo vzduchu, literárno-poetického večera pri príležitosti 100. výročia narodenia básnikov Rudolfa Fábryho, Júliusa Lenku a Pavla Bunčáka. Pri tejto príležitosti bola prezentovaná i panelová výstava Záhorského múzea Pavel Bunčák – Autoportrét.

Július Koreszka (1895 – 1958) – výstava

0

Tlačová správa

Názov podujatia:          Július Koreszka 1895 – 1958
Miesto:                        Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:            piatok 24. apríla 2015 o 16.00 hod.

 výstava potrvá do 7. júna 2015

Výstavou Július Koreszka 1895 – 1958 si spolu s kultúrnou verejnosťou uctíme 120. výročie narodenia významného maliara krajinára Júliusa Koreszku (24. 02. 1895 – 01. 12. 1958), rodáka zo záhorskej obce Dojč. Narodil sa ako najstarší z troch synov rodičov Štefana a Alžbety Koreszkovcov. Gymnaziálne štúdiá začal v Bratislave a ukončil v Skalici, kam sa rodina presťahovala. V roku 1914 študoval v Budapešti veterinárstvo, ale čoskoro ho túžba po výtvarnom vyjadrení priviedla na budapeštiansku Akadémiu výtvarných umení. Do života mu kruto zasiahli skúsenosti z frontov prvej svetovej vojny. Výtvarné štúdiá ukončil na pražskej akadémii u profesora Maximiliána Pirnera v roku 1924. Presťahoval sa do Bratislavy, ktorú opustil až po smrti svojej prvej manželky. Od roku 1936 až do svojej smrti v roku 1958 žil v Skalici a námetom z tohto mesta i okolitého regiónu venoval veľkú pozornosť. Svojmu výtvarnému programu, ktorého základ tvorila lyrická krajinárska tematika, zostal verný v celom svojom diele, neskoršie ho obohatil o zátišia, najčastejšie poľovnícke, menej kvetinové.
Časť umeleckej pozostalosti Júliusa Koreszku od rodiny získalo Záhorské múzeum v Skalici, odkiaľ sa delimitáciou presunula do Záhorskej galérie v Senici. Aby bolo dielo v mieste dlhodobého pôsobenia maliara sprístupnené, od roku 1991 sa súčasťou stálej expozície Záhorského múzea v Skalici stala Galéria Júliusa Koreszku, ktorej kurátorkou je Mgr. Božena Juríčková zo Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici.
Pri príležitosti 120. výročia narodenia Júliusa Koreszku pripravilo Záhorské múzeum v spolupráci s príbuznými maliara a zberateľmi umeleckých diel výstavu, ktorej cieľom je poukázať na odkaz i šírku Koreszkovej tvorby, predovšetkým však sprístupniť diela, ktoré nie sú vo vlastníctve verejných inštitúcií a neboli doposiaľ verejnosti prezentované. Výstava bude realizovaná v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici, jej kurátorkou je Mgr. Božena Juríčková.

Náš rozhovor s Milanom Richterom – básnikom, prekladateľom a vydavateľom

0

Milan Richter sa narodil 25. 7. 1948 v Bratislave. Detstvo prežil v Uníne. Vyštudoval nemčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako redaktor vo vydavateľstvách Slovenský spisovateľ a Pravda, tvoril v slobodnom povolaní, bol redaktorom literárnych periodík, diplomatom a pracovníkom Literárneho informačného centra v Bratislave, kde založil sekciu SLOLIA, šíriacu slovenskú literatúru v zahraničí. Je majiteľom vydavateľstva Milanium. Debutoval v roku 1973 básnickou zbierkou Večerné zrkadlá, vydal ešte ďalších 8 básnických knižiek, je autorom esejí, 3 divadelných hier a 77 prekladových titulov (z toho 62 kníh a 15 divadelných hier). Knižné výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v prestížnych zahraničných vydavateľstvách. Je mimoriadne jazykovo disponovaný autor, prekladá z nemčiny, angličtiny, nórčiny, švédčiny, dánčiny a v jazykovej spolupráci zo španielčiny a čínštiny. Za svoju literárnu a prekladovú tvorbu získal viacero ocenení, vrátane Ceny Jána Hollého, Čestného radu za zásluhy o Republiku Rakúsko, Nórskeho kráľovského radu za zásluhy a Björnsonovej ceny za básnické dielo (Nórsko).
Náš rozhovor sa nedá začať inak ako obligátnou otázkou, ktorá sa týka tvojho vzťahu k Záhoriu. Ako si vnímal krajinu Záhoria detskými očami a ako ju vnímaš v súčasnosti? Do akej miery sa obraz Záhoria premietol do tvojej tvorby?
Záhorie ma ako dieťa fascinovalo, najmä mierne zvlnená krajina okolo Unína (ktorý leží v údolí, no horným koncom už stúpa k vyššie položeným lesom), krajina s poľami i vinohradmi, poľnými cestičkami a lesnými zákutiami. Veľa som sa po tej krajine do svojich pätnástich rokov nachodil… aj najazdil na bicykli. Ba keď som mal takých 5 – 6 rokov, otec nám (bratovi a mne) zapriahol do vozíka somára a my sme sa takto viezli – pravdaže, v sprievode kamarátov a iných unínskych detí – dolu dedinou až takmer k Petrovej Vsi. Odvtedy, za pol storočie, som videl na Slovensku i vo svete veľa rázovitých krajov, veľa ľúbezných zákutí prírody, ale ten unínsky kraj mi ostáva v pamäti ako fundament, na ktorom som ako začínajúci básnik často staval svoje básne. Niektoré aj neskôr, zopár dokonca aj v týchto dňoch. Stačí si len pozrieť moju prvú a tretiu zbierku, básne ako Z každoročných dejín unínskej krajiny či iné s motívmi Záhoria.
V rokoch 1967 – 1972 si študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorá sa hemžila nádejnými básnikmi, prozaikmi, kritikmi a redaktormi. Ku ktorým generačným druhom si mal počas štúdia najbližšie? Ako ťa ovplyvnil krátky závan slobodného ovzdušia koncom 60. rokov minulého storočia? 
Náhoda, zaiste osudová, chcela, že hneď v prvých mesiacoch pobytu na internáte v Mlynskej doline (teda na jeseň 1967) som sa zoznámil s Jánom Švantnerom, vtedy tiež začínajúcim básnikom. Prišiel do izby, kde som mal nad posteľou do srdiečka vystrihnutý kancelársky papier a na ňom na stroji naklepkané čosi ako báseň; skôr to však bolo banálne vyznanie lásky vo veršoch, ktoré som adresoval istej Agine, spolužiačke s modrými očami. Švantner sa rimbaudovsky zachechtal a povedal: „Okamžite to strhni a zahoď, k takým hlúpostiam sa básnik nesmie znížiť!“ Vyznanie som odstránil – a spriatelili sme sa. Ďalšie štyri roky som už býval na intráku so Švantnerom a naše diskusie o francúzskych prekliatych básnikoch, o Rilkem, Skácelovi a Holanovi sa ťahali hlboko do noci. Myslím, že sme vtedy nepotrebovali spoločnosť ďalších začínajúcich autorov, našimi vzormi boli velikáni. Občas sme však nakukli, čo robia a čo píšu chlapci na chodbe, napríklad Juraj Janega, germanista, ktorý písal veľmi krehkú, skácelovskú lyriku. Občas si prišiel vypýtať kúsok chleba či pohár vína Štefan Balák, ale jeho verše nám veľa nehovorili.
Koniec 60. rokov ma zastihol nedozretého a nepripraveného. Na intelektuálne diskusie o ďalšom smerovaní spoločnosti a pod. som ešte nemal, bol som dosť plachý a uzavretý vo svojom svete. Napriek tomu sme sa so Švantnerom niekedy na jar 1969 rozhodli, že budeme vydávať fakultný „časopis o literatúre a umení“. Švantner ho nazval Zero, čo vo francúzštine (aj angličtine) znamená Nula. Prvé číslo Nuly sme už mali takmer hotové, keď sme požiadali funkcionárov fakultnej organizácie ČSM (Československý sväz mládeže) o súhlas a technické i finančné zabezpečenie. Ja som do čísla prispel dvomi krátkymi textami F. Kafku (Na galérii, Pred Zákonom), Švantner básňami francúzskych prekliatcov, ilustrované to malo byť pravekými kresbami z jaskyne Altamira – nuž, malo to byť čosi exkluzívne. Ale súdruhovia zväzáci nad našou nečakanou iniciatívou uvažovali akosi pridlho a neochotne – a ubehol takmer rok a začala sa normalizácia. Časopis Nula sa do nej vôbec, ale vôbec nehodil.
Do literatúry si vstúpil v roku 1973 básnickou zbierkou Večerné zrkadlá. Normalizačné obdobie ti prinieslo nemálo ťažkostí, osobných obmedzení a publikačných zákazov. Musel si pod ideologickým tlakom prijímať rôzne kompromisy a ústupky, aby tvoje knižky mohli vôbec vyjsť? 
Na rukopise môjho debutu „pracovali“ dvaja redaktori vydavateľstva Slovenský spisovateľ, obaja básnici. Boli to roky 1972 – 1973 a redaktori vykonávali tzv. predbežnú cenzúru, t. j. vyhadzovali všetko, čo sa mohlo interpretovať ako religiózne, erotické, pesimistické a politicky nepriaznivé voči socialistickému systému. V mojich raných básňach toho bolo neúrekom, takže prvý či druhý redaktor ma občas zavolal (ba jeden za mnou vycestoval do Malaciek, kde som bol na vojenčine), ukázal: „Toto musí ísť von, tieto verše treba vyškrtnúť, tieto básne sú nezrelé…“ Po takejto „predbežnej cenzúre“ ostalo v rukopise 10 – 15 básní, kde bolo vyškrtnuté slovko „kostol“ či „kríž“, alebo „ňadrá“, ale básne ešte mohli ako-tak obstáť… 10 básní bolo redaktorom preškrtnutých úplne („tie idú von“) a ďalších 10 či viac bolo natoľko preškrtaných, že som ich radšej vyradil. Takže som musel do rukopisu zaradiť nové básne, ktoré ešte len mali prejsť (či neprejsť) tou „predbežnou cenzúrou”. Takto sa to ťahalo takmer dva roky. Nakoniec knižka vyšla, ale strašne dokatovaná.
Pôsobil si ako jazykový redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a odborný redaktor Nakladateľstva Pravda. Ako s odstupom času hodnotíš pracovné ovzdušie, ktoré prevládalo v týchto ostro sledovaných a vládnucou mocou kontrolovaných vydavateľstvách? 
Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nebolo „ostro sledované“ a kontrolované. Tam však redaktorov, ktorí v r. 1968 – 1969 žiadali viac demokracie, odstavili: presunuli ich do jazykovej redakcie. A práve v tej som strávil prvé tri roky (s jednoročnou prestávkou, keď som bol na vojenčine). Odstavení redaktori Július Vanovič a Jozef Marušiak či nepohodlné manželky disidentov (pani Tatarková a pani Hamadová) vytvárali v redakcii atmosféru kritického uvažovania a skôr skrytého pohŕdania socialistickým systémom. Podobne tomu bolo aj v redakcii beletrie v Nakladateľstve Pravda, kde som už bol samostatným redaktorom a kde som mohol aspoň čiastočne rozhodovať o tom, ktoré romány kvalitných nemeckých a severských autorov vydáme v slovenskom preklade.
Cesty básnikov sú kľukaté a nevyspytateľné, zmenená spoločenská situácia po novembri 1989 ťa priviedla do Osla vo funkcii vedúceho veľvyslanectva SR v Nórsku s akreditáciou aj pre Island. Počas svojho diplomatického účinkovania si spoluvytváral imidž novovzniknutej Slovenskej republiky. Aké dosiahnuté úspechy pri zviditeľňovaní našej krajiny považuješ za dominantné? 
Slovensko vtedy, v prvých mesiacoch roka 1993, málokto poznal. Plietli si nás so Slovinskom alebo o nás hovorili ako o Čechoslovákoch, čo vzápätí skrátili na „Čechov“ či na „český“. Okrem toho si novinári „podávali“ slovenskú vládu na čele s V. Mečiarom (aj tú 9-mesačnú v r. 1994 na čele s J. Moravčíkom) za „utláčanie Maďarov a cigánov“. Trvalo mi takmer rok (a veľmi mi v tom pomohol Ivan Čičmanec, ktorý v Osle žil od r. 1969 a občas publikoval aj v tamojších denníkoch), kým som niekoľkých konkrétnych nórskych novinárov presvedčil, aby nepísali svoje články v Prahe, Viedni či v Budapešti, ale aby vycestovali do Bratislavy a rozprávali sa jednak s ľuďmi na uliciach a jednak s politikmi – či už vládnymi, alebo opozičnými. K tomuto postupnému obratu som možno v malej miere prispel aj ja tým, že som hovoril po nórsky a že som nebol kariérny diplomat „vychovaný“ v Moskve, ale spisovateľ a prekladateľ. V diplomatickej komunite som sa cítil veľmi dobre a bezpečne, neskôr aj v kontaktoch s nórskymi politikmi. No najväčšmi zviditeľnila Slovensko účasť našich hokejistov na ZOH v Lillehammeri. Ja osobne som bol rád, že na otvorenie olympiády prišiel aj slovenský prezident M. Kováč s manželkou. Sprevádzal som ho niekoľko dní po dejiskách ZOH, absolvoval s ním dôležité politické rozhovory v Osle aj v Lillehammeri, ale tiež napríklad stretnutie s potomkami B. Björnsona.
Si neobyčajne všestranný autor, okrem poézie sa venuješ publicistike, esejistike, editorskej a vydavateľskej činnosti, organizoval si významné literárne festivaly s medzinárodnou účasťou, si uznávaný a oceňovaný prekladateľ, ale aj napriek širokému záberu ma prekvapil tvoj vstup na pole dramatického umenia. Ako sa z básnika stane autor divadelných hier? Dovoľuje dramatický žáner vypovedať viac ako báseň? 
Máš pravdu, dramatikom som sa stal takpovediac na staré kolená. Dlhé roky som drámu prekladal a práve v rokoch 2004 – 2005, po tom čo som sa niekoľko rokov intenzívne zaoberal životom a dielom Franza Kafku, som začal uvažovať nad tým, ako by sa dal Kafkov život – nie ten skutočný, ale iný, „ten druhý“ (po ktorom možno tajne túžil, hoci ho ostentatívne odmietal) – stvárniť formou divadelnej hry. Mal som „Kafkov druhý život“ už takmer napísaný v hlave, keď ma oslovil režisér trnavského divadla, či by som im nevybral Kafkove aforizmy v mojom preklade, vraj by z nich chceli spraviť divadelnú hru a uviesť ju počas „Kafkovho divadelného týždňa“. Rozhodnutia bývajú niekedy nečakané a prekvapia aj toho, kto sa rozhodol. Povedal som režisérovi, že hru na základe Kafkových aforizmov a snov pre nich napíšem a že napíšem aj druhú hru, čo nosím v hlave: o živote, aký Kafka nikdy nemohol prežiť. Mal som na to všetko asi 7 mesiacov – ale nakoniec boli vo februári 2007 obe hry hotové a Divadlo J. Palárika v Trnave ich uviedlo ako scénické čítanie.
Máš pravdu, v dráme sa dá povedať oveľa viac než v básni, ale treba použiť iný jazyk a inú perspektívu, pravdaže. Osobné musí ustúpiť príbehu či príbehovému portrétu osobnosti (v mojom prípade to bol Kafka, neskôr Marilyn Monroe), aj keby ten príbeh či portrét bol hneď osobne motivovaný či modifikovaný. Nevýhodou drámy však je, že jej autor sa musí o úspech či neúspech deliť s mnohými inými – od dramaturga a režiséra až po osvetľovača a kostymérku.
V roku 2000 si založil a doposiaľ úspešne vedieš vydavateľstvo Milanium, ktoré sa zameriava na vydávanie hodnotnej slovenskej a svetovej literatúry. Čitateľskú verejnosť si potešil množstvom kvalitných titulov, ktoré sa, žiaľ, v záplave brakovej nadprodukcie trestuhodne strácajú. Prezradíš čitateľom Záhoria, aké sú tvoje nesplnené vydavateľské sny? 
Z vydávania kníh som už trocha ustatý, veď som ich vydal viac než 70. Vydal som knihy, na ktorých mi veľmi záležalo, napr. svoje preklady básní T. Tranströmera, R. M. Rilkeho či E. Dickinsonovej. Ale vydávam aj Dielo Milana Rúfusa – dosiaľ vyšlo 10 zo 16 zväzkov. Vydal som básne mojich rovesníkov J. Zambora, D. Podrackej a ďalších, ale aj román môjho rovesníka Jozefa Špačka. Viem, že už nič lukratívne, teda na čom by sa dalo zarobiť, nevydám. Ale rád by som ešte vydal knihu so svojimi umeleckými fotografiami, ku ktorým by som pridal ako komentár zakaždým jednu novú báseň inšpirovanú konkrétnou fotografiou, alebo ak nie báseň, tak aspoň minipríbeh, skicu, drobnú esej. Nebola by to lukratívna kniha, ale určite originálna – a to nielen v slovenskom kontexte.

Sedemdesiatiny prvej povojnovej známky zo Skalice

0

Porozprávam vám jej príbeh. Redaktor Československého rozhlasu Ján Vrábel pracoval v rokoch 1957 – 1960 v Československej redakcii sovietskeho rozhlasu v Moskve. Jedného dňa sa s reportérskym mikrofónom ocitol pri Čiernom mori v Odese. Tamojší redaktor Galickij ho z ničoho nič začal presvedčovať, že u nich v mestečku Krasnyje Okny žije ruský seržant, ktorého zvečnili na prvej československej známke, vydanej po oslobodení. Neveriaceho Janka predsa len uhovoril. Cestoval za seržantom, a skutočne u neho našiel fotografiu, na ktorej je on, Alexej Juraš so samopalom a vedľa neho československý vojak s pásom nábojov cez
rameno, držiac československú zástavu. Hore na fotografii bol dátum 11. IV. 1945, pod obrázkom text – Československo 1.50-3.50 Kčs, ale aj obrysy kostola. Hneď poviem, skalického kostola.1
Keď jeho rozhovor odznel na československých vlnách, prišiel do Skalice list, v ktorom Alexej Juraš hľadá svojho druha z fotografie Nikolaja Nikulina. List totiž písal náš Janko Vrábel spolu s Jurašom. Lenže na Národnom výbore v Skalici nevedeli vylúštiť rébus. Bol päťdesiaty ôsmy rok, život ešte nebol vo svojich koľajach. Zootechnik z kolchozu z Odeskej oblasti hľadá v Skalici druha, vraj Skaličana, s ktorým je vyobrazený na československej známke. A tak sa s listom v ruke začali spytovať vojnových navrátilcov. No skoro spadli z nôh, keď bývalý partizán a vojak Skaličan Pavel Klvač so smiechom v tvári vybuchol: „Veď som to ja!“
Akože, hľadajú predsa Nikulina!2 To bolo tak, vravel Pavel Klvač, čo sa ešte v Hodoníne vyučil za automechanika u Popelku a v štyridsiatom prvom narukoval. V štyridsiatom štvrtom v Povstaní vyradila jeho tank presila šiestich fašistických opách, smrti ušli, skryli sa na cintoríne. Ustúpili na Staré Hory. Potom bojoval v Jegorovovej brigáde. Jedného dňa ich však Nemci v Ružomberku lapili. Jeho spolubojovníčka v Povstaní Anka mu však vybavila nové papiere a do väzenia mu ich prepašovala zapečené v chlebe. Mal nové meno Nikolaj Nikulin a bol drevorubač. Jedným slovom, keď prišiel front, pridal sa k Červenoarmejcom a so seržantom Alexejom Jurašom bok po boku ako prieskumník postupoval s nimi a v bojoch prešli Záhorím a oslobodzovali nielen Malacky, ale aj rodnú Skalicu. Ba spolu vyvesili na streche fabriky Tekla, vtedy najvyššej budove v Skalici, československú zástavu, takže priatelia sa našli.
Skalica bola oslobodená 12. apríla 1945. Do mesta sa vrátil ilegálny Revolučný národný výbor na čele s Danielom Okálim. Dáky deň po oslobodení zavolali Pavla Klvača, ale aj jeho bojového súputníka Alexeja Juraša na fotografovanie. A nebude to len tak, povedali im, bude to fotografia, podľa ktorej vytlačíme v Skalici prvú známku vydanú na počesť oslobodenia. Najlepší obrázok vybral typograf Viliam Krmíček ako predlohu. Rotačky v Tekle, neskoršom Grafobale, začali chrliť krásnu červenkastú známku veľkosti 3 x 3,5 cm. Do obehu ich dali 52-tisíc.3
Lenže po odznení rozhovoru na vlnách Československého rozhlasu v Bratislave ozvali sa aj niekoľkí Skaličania, ktorí sa na ruského vojaka pamätali. Lekár MUDr. Edo Bílik, zo skalickej nemocnice, kde si Juraš odležal maláriu, ošetrovateľ Kočák, Ľudovít a Agneša Hránkovci a pani Macková. Pamätal si ho aj Jozef Jirkovský, z domu, kde Juraš býval, lebo správu o Dni víťazstva oslávil práve tam, dávkou zo samopalu.4
Potom bolo niekoľko rokov ticho, no prišli roky a dni okrúhlych výročí oslobodenia a vo vtedajších médiách sa vždy roztrhlo vrece s informáciami o oboch hrdinoch na známke. Pravda, najdôležitejší denník vychádzajúci v Moskve, uverejnil 12. 1. 1965 krátky článok o histórii jednej poštovej známky v Československu aj s fotografiou hrdinov.5 Vzápätí, o deň neskôr, referovala o článku v spravodajskom servise aj naša Československá tlačová kancelária.6 V tom čase som križoval skalickými ulicami s rozhlasovým mikrofónom aj ja. Hľadal som očitých svedkov, najmä vtedy štyridsaťtriročného Pavla Klvača, alias Nikulina, šoféra Pozemných stavieb v Skalici. Porozprával poslucháčom o tom, ako ušiel zubatej, keď mal jeho tank pred sebou odrazu šesť nemeckých tigrov. Aj o tom, ako sa spriatelil s Alexejom Jurašom, keď už ako Slovák, po boku vojakov Červenej armády, v bojovej vrave tlačili nacistov Záhorím cez Malacky do Skalice. Ale aj to, ako neskôr začínajúca televízia pripravila pre neho nevídané prekvapenie. Pozvali ho do štúdia v Bratislave a na obrazovke z Moskvy sa pred ním objavil jeho bojový kamarát Alexej, Sáša Juraš. Myslel si, že sa mu to sníva. A veru, on zo Skalice neputoval domov, k Odese, lež až na druhý koniec sveta, bojoval proti Japoncom v Mandžusku. Obaja si potom vymieňali listy, no pri tom nezostalo. Moja reportáž odznela z bratislavského rozhlasu 16. januára 1965.7 Vzápätí uverejnil obsiahly článok aj denník Pravda, vychádzajúci v Bratislave. Redaktor Miloš Bohuš referoval o výročí známky aj s fotografickou dokumentáciou.8 Takže aj so spomínaným veľkým článkom Pavla Dinku v Nedeľnej Pravde z roku 1985 získali informácie o jubileu tejto nezvyčajnej známky čitatelia, poslucháči, ale aj televízni diváci. A dozvedeli sa aj o tom, že jedného dňa sa ocitli Klvačovci – Skaličania na návšteve na Ukrajine v Krasnych Oknach, neďaleko Odesy, no a v sedemdesiatom ôsmom prišli Jurašovci do Skalice.9 Lenže nadišlo aj posledné dejstvo tohto príbehu.
Kruh nositeľov svedectva jeho hrdinov sa začal uzatvárať. Najprv prišla správa do Skalice, Jurašova dcéra Oľga oznámila od Čierneho mora, že otec Alexej v decembri 1983 zomrel. Dákych šesť, sedem rokov sa za ním pobral aj jeho bojový druh, Skaličan Pavel Klvač. Pominul sa aj môj dobrý priateľ a kolega z rozhlasových rokov v Bratislave, na starej dobrej Zochovej, Ján Vrábel. Bol rozhlasák, aj pracovník televízie, ba aj četkár, napokon bol riaditeľom v štúdiu Československej televízie v Košiciach. Keď som k nim pred niekoľkými rokmi nazrel v Košiciach, stále sa držal svojho nadhľadu nad vecami, s neuveriteľne originálnym humorom, triafajúc do čierneho. Ktože by sa nazdal, že aj jeho čas sa naplnil – hej, aj starci na chmeli majú svoj gong… Spomínal aj tento príbeh o malom, najmenšom umeleckom diele, poštovej známke.
Krasnyje Okny sú na ceste z Odesy do Moskvy. Keby bol Janko Vrábel jazdu nočným expresom po polnoci neprerušil, ktože by kedy pátral po mužoch – hrdinoch na skalickej známke? Len v jednom z katalógov filatelistov túto červenkastú známku nájdete, ako prílohu, „skalické revolučné vydanie“. A vidíte, aké všakovaké podoby môže mať priateľstvo zakalené krvou, zdokumentované na takom malom štvorčeku. A nemusí to byť ani slovenský „Maurítius“, ako známku pomenoval Ján Vrábel.

Poznámky
1 Vrábel, Ján: Začalo sa to listom. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1963. Kapitola Slovenský Maurítius.
2 Dinka, Pavol: Dvaja zo známky. Nedeľná Pravda, 22. 3. 1985.
3 Tamže.
4 Vrábel, Ján: tamže, str. 176.
5 Družba roždennaja v bojach. Pravda, Moskva, 12. 1. 1965.
6 Poštová známka o priateľstve, servis ČSTK, 13. 1. 1965.
7 Dvadsiate výročie prvej poštovej známky zo Skalice. Československý rozhlas, vysielanie pre Západoslovenský
kraj, 19. 1. 1965, čas vysielania 17.05 hod.
8 Bohuš, Miloš: Obyčajná známka – neobyčajný pamätník. Pravda, 25. 1. 1964.
9 Dinka, Pavol: Tamže.