sobota, 18 mája, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

780 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Z prvých týždňov Československa na Záhorí – ThLic. Mgr. Martin Hoferka, ThD.

0
Spoločná fotografia ľudí na dvore skalického gymnázia, ktorí sa v marci 1919 zúčastnili kolkovania bankoviek. V hornom a spodnom rade študenti, sediaci 2. zľava Zálešák, 4. zľava J. Blaho, v druhom v strede s kožušinovým golierom predseda kolkovacej komisie v Skalickom okrese okresný vládny komisár JUDr. Miloš Úlehla, vedľa v klobúku ako pokladník Jozef Kraus, v treťom rade 4. zľava Lichard, 5. zľava Grünwald, 7. zľava kníhtlačiar Jozef Teslík, v štvrtom rade 2. zľava O. Hotmar, 3. zľava J. Úlehla, 7. zľava Krušinský, 9. zľava Kaňa. Archív Záhorského múzea v Skalici

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor československý v Prahe Československú republiku. O dva dni neskôr sa k nej v Martine prostredníctvom Slovenskej národnej rady pripojilo i Slovensko.
Najskôr však bolo nutné územie Slovenska, ktoré takmer tisícročie tvorilo organickú súčasť Uhorska, reálne získať, obsadiť. Pražská vláda preto vyslala na Slovensko ako svojho zástupcu Vavra Šrobára, ktorý spolu s ďalšími piatimi členmi utvorili dočasnú vládu a 6. novembra 1918 v Skalici proklamovali vyhlásenie Československej republiky.
Po tom ako uhorská vláda 1. novembra 1918 nariadila zloženie zbraní a 3. novembra 1918 uzavrelo rakúsko-uhorské vojsko prímerie s talianskym, prepukali na mnohých miestach rabovačky. Predstavitelia uhorskej správy hromadne opúšťali svoje miesta a úrady z obavy pred hnevom a odplatou miestnych obyvateľov. Nová maďarská vláda na čele s Michalom Károlyim sa snažila udržať územnú integritu Uhorska. Prostredníctvom župných úradov oznamovala, že všetku moc v Uhorsku prevzala novovzniknutá Národná rada. Apelovala
na vlastenectvo obyvateľov, aby zachovali pokoj a poriadok. Túto výzvu doručili do Skalice 3. novembra 1918. V obciach a mestách sa mali utvoriť 11-členné obecné národné gardy, ktoré by zabezpečovali verejný poriadok. Členovia gardy mali z obecnej pokladnice denne dostávať plat 20 korún. Tieto financie by obciam štát refundoval. Telegram od nitrianskeho podžupana zo dňa 4. novembra 1918 referoval o zastavení činnosti bývalého uhorského žandárstva a opätovne žiadal zriadiť obecné gardy aspoň v mestách a vo väčších obciach.
V Skalici, ako jednom z mála miest na Záhorí, neprišlo k novembrovému rabovaniu. Zásluhu na tom mali predovšetkým skalickí farári, a to katolícky Ľudovít Okánik a evanjelický Juraj Quotidián, ktorí sa ešte pred príchodom dočasnej vlády postavili na čelo novovzniknutého národného výboru v meste. Skalica ako mesto so zriadeným magistrátom nepatrila do Holíčskeho slúžnovského okresu, ale podliehala priamo pod nitrianskeho župana. Napokon sa však ani Skalica nevyhla rabovaniu. Na popud dvoch bývalých zajatých Rusov a niekoľkých maďarónov 14. januára 1919 (niektoré zdroje hovoria o 15. januári) asi 60 osôb začalo rabovať židovské obchody. Dvaja miestni četníci sa snažili obnoviť poriadok. Pri vzájomných potýčkach bol jeden z mladíkov, ktorý nechcel uposlúchnuť výzvu a násilím sa bránil, prebodnutý četníkom. Do mesta bolo z Hodonína povolaných 130 vojakov a bolo vyhlásené stanné právo. Oddiel zostal v meste dislokovaný do 20. januára 1919. Vojaci boli ubytovaní v malej škôlke a zabezpečenie stravy pre nich stálo mesto 8557 korún a 71 halierov.
Po príchode do Skalice nariadila dočasná vláda používať v úradnom styku slovenčinu namiesto dovtedy povinnej maďarčiny. Predovšetkým z toho dôvodu viacerí členovia mestského úradu v Skalici odišli zo svojich postov alebo boli odvolaní. Mestský hlavný notár Dr. Koloman Uzonyi bol pozbavený funkcie pre nedostatočnú znalosť slovenčiny, mestský hajtman (policajný kapitán) Dr. Ľudovít Molnár, ktorý do úradu nastúpil len 13. septembra 1918, odišiel sám 4. novembra 1918, nevedel po slovensky vôbec. Z dôvodu nedostatočnej znalosti slovenčiny, ako i politickej nespoľahlivosti pozbavili úradu Dr. Eleka (Alexeja) Štetinu, ktorý bol mestským právnym sudcom. Po slovensky vedel a do vzniku republiky sa s ľuďmi i po slovensky rozprával. Po vzniku Československa odmietal komunikovať v slovenčine, lebo sa to – podľa jeho vyjadrenia – protivilo jeho maďarsko-národnému zmýšľaniu. Pre (úplnú) neznalosť slovenčiny boli nútení opustiť svoje miesta železničný hlavný inžinier Dr. Eduard Boleman a železničný inžinier Gustáv Hamburger. Z rovnakých dôvodov musel odísť z úradu daňový kontrolór Adalbert Biró. Štátny verej-ný notár Dr. Ľudovít Zechmeister, ktorý slovenčinu vôbec neovládal, odišiel sám na neznáme miesto. Vedenie okresného súdu a katastrálneho úradu (gruntovnej knihy) v Skalici odmietalo akceptovať nové politické pomery. Ešte 21. novembra 1918, po tom ako maďarskí vojaci podnikli výpad až do Senice, pričom dočasne obsadili Trnavu, úradníci spomínaných úradov v Skalici odprisahali vernosť novovzniknutej Maďarskej republike na čele s vedúcim okresného súdu a tabulárnym sudcom Dr. Júliusom Hamarom a ďalším okresným sudcom Dr. Augustínom Formánkom, ktorý bol zaťom myjavského slúžneho Filbergera. Obidvaja boli pre nespoľahlivosť prepustení.
Väčšina z prepustených úradníkov naďalej bývala v meste a nezapájala sa do verejného života. Tento ich postoj sa zmenil v marci 1919, keď Maďarská republika rád vpadla na Slo-vensko a obsadila jeho južnú časť a na východe sa jej podarilo prebojovať až k poľským hraniciam. Posmelení novovzniknutou situáciou Dr. A. Štetina spolu s Dr. A. Formánkom rozširovali uštipačné poznámky a reči proti Čechom, vláde a vojenskému stavu, ktorý Dr. V. Šrobár vy-hlásil 25. marca 1919. Ako politicky nespoľahlivé osoby ich nechal mestský vládny komisár Dr. Štefan Mandík internovať. Okrem nich boli zo Skalice z toho istého dôvodu zaistení aj právnik Dr. Štefan Mitták a 18-ročný Rudolf Mitták. Od 1. apríla 1919 na vlastnú žiadosť penzionovali skalického mešťanostu Karola Czoboriho. V apríli 1919 viedol Skalicu – po schválení nitrianskym županom Dr. Ľ. Okánikom – už zmieňovaný vládny komisár Dr. Štefan Mandík, úrad hlavného mestského notára zastával Jozef Mikulecký, pôvodom z Trnavy, ktorý sa neskôr stal prednostom Okresného úradu v Skalici. Funkciu I. radcu (radného) vykonával Vladimír Lichard, účtovníka Pavel Novák, pokladníka Ferdinand Černý, revízora (kontrolóra pokladne) Jozef Karenovič, mestského lekára Dr. Jindrich Sillinger, mestského zverolekára Adalbert Klein a správcu mestských lesov (polesného) Adalbert Riegler, ktorý absolvoval lesnícku akadémiu a bol nadporučíkom c. k. pešieho pluku číslo 1.
Nedostatok základných komodít a drahota, ktoré boli sprievodným javom vojnových rokov, zostávali citeľné aj v prvých povojnových mesiacoch a rokoch. Za 1 vajce sa z pôvodných 5 – 6 halierov platilo 80 halierov až korunu, cena obleku vzrástla zo 60 na 800 korún. Zároveň desaťnásobne vzrástla i cena práce. Petrolej bol ešte po celý rok 1919 na lístkový systém. Pre domácnosti, ktoré si ho mohli vyzdvihnúť u obchodníkov, bol určený iba na osvetlenie. Pre podniky a továrne, ako i na predaj pre obchodníkov ho zabezpečovalo mesto. Skalica v polovici januára 1919 dostala zo Zásobovacieho úradu pre Slovensko v Žiline z požadovaných 30 sudov petroleja len 10. A namiesto žiadaného vagóna soli poslali polovicu. Podobné podmienky vládli aj pri zaobstarávaní uhlia. Uhlie sa predávalo na prídel a mesačne ho potreboval v Skalici parný mlyn bratov Hottmarovcov 40 t a družstevný liehovar 35 t. Ďalších 20 t potrebovali na kúrenie školy v meste. K nim ešte treba prirátať aj uhlie pre štátne úrady v meste. Ku koncu roka 1918 si mesto objednalo v Ostrave 5 vagónov (50 t) koksu, ktoré však omylom vyexpedovali na iné miesto. Začiatkom apríla 1919 dostalo mesto 15 t uhlia a z Ostravy poslali vagón kováčskeho uhlia (koksu). Dopyt po uhlí bol na Slovensku ešte v rokoch 1920-21 uspokojený iba na 35 – 60 %. Liehovar hospodárskeho a vinohradníckeho družstva v Skalici pracoval v obmedzenej miere aj počas vojny – priemerne zamestnával 5 ľudí. Nepriaznivo ho poznačil nedostatok surovín, ako aj obmedzenie železničnej dopravy.
V prípade krajného nedostatku siahli predstavitelia štátnej moci k rekvirácii. Koncom februára 1919, keď sa pripravovali okresné mestá na kolkovanie peňazí, nariadil skalický vládny komisár Dr. Š. Mandík skupine četníkov prehľadať vo Vrádišti sladovne spoločnosti bratov Gerbera a Maxa Neuerovcov a spísať zásoby benzínu a petroleja. Jeden sud petroleja mali priviesť do mesta. Tam totiž nemali žiaden. O dva týždne neskôr už požiadal o požičanie 100 kg benzínu majiteľov sladovne, aby na gymnáziu mohlo pokračovať kolkovanie peňazí. V prípade, že by mu nevyhoveli, nechá im 150 kg benzínu zhabať.
Reguláciou cien sa snažil štát eliminovať čierny trh. Koncom roka 1918 sa úradne znížila cena mäsa, a to na 8 korún za kilogram živej váhy a 12 korún za predaj mäsa. O mesiac neskôr bola v Malackom okrese stanovená cena za živú váhu ošípaných do 15 korún za kilogram, za bravčové polovičky do 18 korún a za predaj v malom u mäsiarov do 19,50 korún za kilogram. Teľatá, živá váha sa mohol kilogram predávať maximálne za 4,70 a teľacie mäso v malom podľa kvality najviac za 7 korún za kilogram. V prípade predraženia hrozila pokuta predávajúcemu i kupujúcemu 5-tisíc korún alebo pol roka väzenie.
Prídel cukru na osobu na mesiac bol stanovený na kilogram. Lepšie na tom boli v Malac-kách, kde dostávali o štvrtinu viac. Z 5 600 obyvateľov Skalice bolo nutné pre 2 660 zabezpečiť základné potraviny. Mesačne to predstavovalo 18 t múky. Počas prvého polroka 1918 dostalo mesto z vojenského zásobovania (haditerményi) 111,5 t múky. Vo februári 1919 sa gazdiné ponosovali na drahú múku, ktorú predávali v Malackách. Podľa vyjadrenia vedenia mesta, ktoré obilie obstaralo a dalo pomlieť, pochádzalo ešte z čias nákupu uhorskej vlády. Pretrvával aj nedostatok kože, ktorá sa načierno predávala drahšie, ako bola úradne stanovená cena. A tiež bola na prídel. Popri tom vo februári 1919 už šesť týždňov dvom tisícom skalických fajčiarov chýbal tabak. Pritom do skladu v Holíči, z ktorého mali zásobovať Skalicu a celý Holíčsky okres, prichádzali každý týždeň nové zásoby. Mesačne to bolo v hodnote 35-tisíc korún. Požiadavka tabaku pre Skalicu predstavovala rovnaké množstvo fajčiva ako pre celý Holíčsky okres. Z požiadaviek pre Skalicu ale posielali iba zlomok, najviac v hodnote tritisíc korún mesačne, a to až po viacnásobnej urgencii. Aby sa do budúcnosti predišlo zbytočným ťahaniciam, navrhovalo vedenie Skalice zriadiť sklad tabaku i v Skalici, z ktorého by sa popri meste zásobovali i okolité obce.
V marci 1919 sa v okolí Kútov, Gbiel, Šaštína a Veľkých Levár pohybovali podvodníci, ktorí ponúkali za výhodné ceny dodanie najžiadanejšieho tovaru (cukor, petrolej, múka). Za tovar požadovali platbu alebo zálohu vopred. Po zinkasovaní peňazí sa viac neozvali. Objednávatelia tak zostali bez prostriedkov i bez tovaru.
Od pašeráctva do Rakúska neodrádzali ani pokuty a tresty. Priekupníci kupovali od miestnych roľníkov poľnohospodárske produkty a tie predávali vo Viedni so ziskom. Samozrejme, sedliakom platili vyššie sumy ako boli úradne stanovené. Za pašovanie právoplatne odsúdili Jozefa Višvádera zo Záhorskej (Uhorskej) Vsi a štyroch mužov z Vysokej pri Morave. Najvyššiu daň zaplatili štyria pašeráci, ktorí sa na prelome zimy a jari 1919 utopili pri Malých Levároch v Morave. Prepracovaný systém mali pašeráci zo Zohora. Do vriec s mrkvou a kapustou vkladali menšie vrecia s múkou, fazuľou a väčšími zemiakmi. V Malackách im takto zhabali 9 vagónov zeleniny.
Zlepšiť postavenie pracujúcich mal koncom roka 1918 prijatý zákon o 8-hodinovom pracovnom čase. V Hottmarovskom parnom mlyne však ešte vo februári 1919 museli zamestnanci (9 osôb) denne pracovať 16 hodín. Mesto majiteľovi nariadilo dodržiavať 8-hodinový pracovný čas a nadčasy doplácať. Zaujímavé bolo, že anonym, ktorý poslal udanie, sa v závere listu pýtal, či aj v republike to bude tak ako za monarchie, keď majiteľ všetkých dokázal umlčať vreckom múky a mohol si robiť, čo chcel.
Vyplácanie penzie pre vojakov bojujúcich v československej armáde – či už vo vojne alebo po vzniku republiky – a vyživovacieho príspevku pre pozostalých po padlých a nezvestných patrilo taktiež k formám štátnej podpory. Vyživovací príspevok poberalo v Skalici 214 pozostalých (34 vdov, 106 detí a 74 rodičov). Od novembra 1918 do júna 1919 vyplatilo mesto na príspevkoch 228 980 korún a 71 halierov. V júli 1919 slúžilo zo Skalice ešte v armáde, prípadne bolo zajatých 101 mužov, 96 padlo, 23 bolo nezvestných a 34 sa vrátili ako invalidi. V Malackách pre nezamestnaných založili pri tamojšom slúžnovskom úrade komisiu, ktorá im pomáhala s hľadaním práce.
Do 25. februára 1919, kedy vyšiel zákon o menovej odluke, platila v Československu rakúsko-uhorská mena. V dôsledku vojny koruna monarchie výrazne devalvovala a viedenská emisná banka dávala do obehu čoraz väčšie množstvo bankoviek. Od júla 1914 do konca roka 1918 vzrastala hodnota bankoviek v obehu z 2,13 miliardy na 35,59 miliárd korún. Okrem toho zostalo po monarchii 101,57 miliárd korún vojnových pôžičiek. Vykonaním menovej odluky sa mala posilniť hospodárska samostatnosť Československa a eliminovať závislosť od Rakúska a Maďarska. Po vydaní zákona 25. februára 1919 (zákon č. 84/1919) vláda uzatvorila štátne hranice a vyhlásila moratórium na vklady a výbery. Bankovky v hodnote 10, 20, 50, 100 a 1000 korún sa kolkovali kolkom v hodnote 1 % nominálu bankovky. Cena kolku bola zároveň poplatkom, ktorý obyvatelia museli zaplatiť za kolkovanie. Bankovky v hodnote 25 a 200 korún sa nekolkovali, lebo boli ľahko falšovateľné. Stiahli sa z obehu a vymieňali sa za okolkované bankovky iných hodnôt. Nekolkovali sa takisto 1- a 2-korunové bankovky, zostali však v obehu. Súkromné osoby mohli mať tieto nominály maximálne v hodnote do 50 korún, obchodníci do 200 korún a finančné ústavy do 1000 korún. V prípade, že ich mali v nadlimitnom množstve, museli si ich vymeniť za okolkované. Po 10. marci prestali platiť všetky neokolkované bankovky. Polovicu okolkovaných peňazí štát zadržal ako štátnu zúročiteľnú 1% pôžičku. Ak množstvo zadržaných peňazí (vklad) nepresahovalo sumu 250 korún, mohli si ich obyvatelia vyzdvihnúť od 19. marca 1919 s tým, že museli zaplatiť poplatok za okolkovanie, a to 1 % z hodnoty kolkovaných bankoviek. Nevyzdvihnuté vklady po 15. apríli 1919 sa považovali za pôžičku štátu s 1% úrokom.
Za bezproblémový priebeh zodpovedali „ad hoc“ zriadené Okresné štátne komisariáty pre okolkovanie bankoviek. V Skalici komisariát vznikol začiatkom marca 1919, predsedom bol okresný slúžny Miloš Úlehla a pokladníkom učiteľ gymnázia Josef Kraus. Pre Skalicu a Holíčsky okres boli zriadené štyri miesta (zberne), kde sa kolkovali bankovky. K jednotlivým zberniam boli obyvatelia pridelení podľa bydliska. V Skalici to bol berný (daňový) úrad, dobovo nazývaný stajramt (z nemeckého slova Steueramt), mestská šporitelňa (šporkassa) a Obchodná banka. Zberňa č. 4. sa nachádzala v Holíči. Zvládnuť nápor ľudí pomáhali bankovým úradníkom zaškolení učitelia, pracovníci úradov, študenti vyšších ročníkov gymnázia či – ako v Malackách – 18 slečien z predných rodin malackých. V Malackách sa kolkovali peniaze 3. a 4. marca 1919 v Roľníckej banke (obyvatelia Záhorskej Vsi), v kláštore a u mníšok (Dimburg), v sporiteľni (Gajary), v slúžnovskom úrade (Veľké Leváre) a v Ľudovej banke (Malé Leváre). V Skalici prebiehalo kolkovanie v dňoch 5. – 10. marca 1919. Stiahnuté bankovky spolu s kolkovými známkami boli uložené na gymnáziu v Skalici, v miestnosti na prvom poschodí. Pred ňou stála nepretržite vojenská stráž. Na prízemí gymnázia bola zriadená informačná kancelária, ktorá poskytovala všetkým obyvateľom potrebné informácie ohľadom kolkovania peňazí.
Skalickí obchodníci, ktorí sa zdráhali pred kolkovaním predávať, boli upozornení, aby riadne fungovali, v opačnom prípade sa voči nim vykoná rekvirácia. Ďalej boli vyzvaní, aby do 8. marca 1919 prijímali všetky bankovky bez obmedzení. Menová reforma sa oficiálne ukončila 12. marca 1919, ale kolkovanie starých peňazí prakticky ešte pokračovalo niekoľko týždňov. Po okolkovaní sa mohli používať už iba kolkované bankovky. Niektorí ľudia, ktorí si ich z rôznych príčin nenechali okolkovať, potom namiesto kolkov lepili na bankovky poštové známky.
Regionálne dianie od novembra 1918 pokrývali tri noviny, a to skalické noviny Sloboda, ktoré spočiatku plnili úlohu úradného vestníka dočasnej vlády československej na Slovensku a prinášali aj informácie o dianí. Správy o udalostiach z okolia Senice a z myjavských kopaníc prinášal týždenník Slobodný Slovák s podtitulom Československý národný časopis. V Myjave ho začal od 9. novembra 1918 vydávať novovzniknutý národný výbor označovaný ako Slovenská národná rada. Od 1. februára 1919 noviny prevzal tlačiar a vydavateľ Daniel Pažický. Redaktorom od ich vzniku, ako i po zmene majiteľa, bol evanjelický duchovný z Bukovca Július Bodnár. O južnom Záhorí referoval týždenník Osveta, ktorý v Malackách založil Ivan Dérer. Už prvé číslo začiatkom januára 1919 prinieslo podľa dobových ohlasov výborné články, ale ortografia bola priam hrozná.
Od polovice roku 1919 sa už aj na komunálnej úrovni prejavovala príslušnosť k jednotlivým politickým stranám. Straníckosť, ktorá sa stala jedným z charakteristických prvkov Prvej republiky – aj v najmenších obciach sa naplno preukázala už v prvých parlamentných voľbách v roku 1920 –, natoľko potlačila prvotnú ideu nového štátu, že napokon prispela k jeho zániku.

Za preklad maďarských textov ďakujem Józsefovi Liszkovi.

Pramene a literatúra
MV SR, Štátny archív v Trnave, pobočka Archív Skalica, f. Kroniky miest a obcí, Kronika Skalice II; f. Magistrát mesta Skalice, rok 1918, adm., No. 33-95; rok 1919, adm., No. 1-50.
I. výročná správa Masarykovho prvého reálneho gymnázia československého v Uhorskej Skalici za školský rok 1918 – 1919. Skalica 1919.
Osveta : Časopis venovaný pre poučenie vzdelanie slovenského ľudu, Malacky, roč. 1, 1919, č. 1-21.
Sloboda : Úradný vestník a zprávy dočasnej vlády československej na Slovensku, od 5. 1. 1919 : Politický a národohospodársky časopis, orgán slovenského západu, Skalica, roč. 1, 1918; roč. 2, 1919.
Slobodný Slovák : Československý národný časopis, Myjava, roč. 1, 1918, č. 2-8; roč. 2, 1919, č. 2-22.
Sbírka zákonů a nařízení státu československého, ročník 1919, částka XVIII, č. 84 Zákon ze dne 25. února 1919, jímž se ministr financí zmocňuje, aby provedl nařízením okolkování bankovek a soupis jmění za účelem uložení majetkové dávky.
KOLEKTÍV. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, 2012.
KOVÁČ, Dušan a kol. Kronika Slovenska 2. Bratislava : Fortuna Print Praha, 1999.
LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010.
PRAŽÁK, Richard a kol. Dějiny Maďarska. Brno : Masarykova univerzita, 1993.
ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V. Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, 2004.

Záhorie 1/2019

0
Baťov kanál v zime. Foto: RNDr. Ľubica Krištofová

PhDr. Viera Drahošová: Vážení a milí čitatelia
ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Z prvých týždňov Československa na Záhorí
Mgr. Dita Andrušková, PhD.: Svadobné a kútne hrnce v etnografických zbierkach Záhorského múzea v Skalici
PhDr. Mária Zacharová: Spomienky na cisárske manévre v rokoch 1884 a 1902
Mgr. Veronika Chňupková: Petrovovešťania stavajú školu
PhDr. Jozef Špaček: Poznámky k diferenčnej slovnej zásobe skalického dialektu
Mgr. Pavol Vrablec, PhD.: Vysťahovalci z Kuklova /Z dobovej tlače
Ing. Pavel Šantavý: Prvé výpočtové centrum v Skalici

Nové knihy / Správy
Tehdy Vtedy (Mgr. Ľudovít Košík)
Malá, ale poteší (PhDr. Mojmír Benža, PhD.)
Dva nové zborníky (Mgr. Pavol Vrablec, PhD.)
Zašifrované v génoch (Ladislav Švihran)
Pascalov tieň Jozefa Špačka (Milan Zelinka)
Prezentácia publikácií Záhorského múzea v Univerzitnej knižnici v Bratislave (-redakcia-)

Spomienková slávnosť – 170. výročie úmrtia Jána Hollého

0

Spomienkové podujatie na Dobrej Vode

0
Foto: Eva Svíbová

V sobotu 13. apríla 2019 sa na Dobrej Vode uskutočnilo Spomienkové podujatie pri príležitosti 170. výročia úmrtia významného básnika a kňaza Jána Hollého, ktorého sa zúčastnili i pracovníci Záhorského múzea v Skalici.

29. Valné zhromaždenie Zväzu múzeí na Slovensku

0
Foto: Róbert Svíba

Vo štvrtok 4. apríla 2019 sa zástupcovia Záhorského múzea v Skalici zúčastnili 29. Valného zhromaždenia Zväzu múzeí na Slovensku v Banskej Bystrici. Pri príležitosti významného pracovného jubilea obdržala Pamätnú medailu Zväzu múzeí na Slovensku riaditeľka Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová.

Ľudový odev na Záhorí na FiF UK v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorského múzeum v Skalici
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Názov podujatia: Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok
Miesto:               Filozofická fakulta UK v Bratislave, Gondova 2, 814 99 Bratislava
Dátum konania:   vernisáž výstavy v piatok 5. apríla 2019 o 10.40 hod.

Výstava potrvá do 31. mája 2019

Výstava Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok mapuje podoby a rôznorodosť tradičného ľudového odevu na Záhorí.  Prostredníctvom inštalovaných obrazovo-textových panelov oboznamuje návštevníka  s druhmi a lokálnymi formami obradového a sviatočného mužského a ženského odevu. Približuje jednotlivé odevné komplety, ako aj ich základné súčiastky, vychádzajúc z rozsiahleho zbierkového fondu etnológie Záhorského múzea v Skalici. Kurátormi výstavy sú odborní pracovníci múzea Mgr. Dita Andrušková, PhD. a PhDr. Richard Drška.
Výstava je sprístupnená v priestoroch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (G313) v Bratislave na Gondovej ulici 2.

Putovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice

0

Mesto Skalica
Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
Správa mestského majetku, s. r. o.

Tlačová správa

Názov podujatiaPutovanie skalickou históriou – Osobnosti Skalice
Miesto:                   Kino Sloboda, 909 01 Skalica
Dátum konania:    štvrtok 11. apríla 2019 o 17.00 hod.

Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici pozývajú na ďalší diel cyklu Putovanie skalickou históriou, tentoraz zameraný na Osobnosti Skalice pri príležitosti 210. výročia narodenia Daniela Slobodu, skalického rodáka, evanjelického kňaza, ktorý žil a pôsobil v moravskej dedinke Rusava. Bol mimoriadne vzdelaný, národne uvedomelý, venoval sa botanike, prekladateľstvu, etnografii. Za ženu mal dcéru Samuela Jurkoviča zo Sobotišťa Julianu. Rusava sa tak stala útočiskom, kde sa v meruôsmych rokoch uchýlil pred prenasledovaním jeho švagor Jozef Miloslav Hurban so svojou ženou Aničkou (sestrou Juliany) a synom Svetozárom (Hurbanom Vajanským). Životu, dielu a korešpondencii Daniela Slobodu sa v osemzväzkovej edícii venoval historik Moravského zemského múzea v Brne PhDr. Zdeněk Fišer. V tomto roku si pripomenieme i  125. výročie narodenia Jána Ďuroviča, evanjelického kňaza (od roku 1925 až do svojej smrti v roku 1955 pôsobiaceho v Skalici), profesora na Slov. ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Venoval sa výskumu evanjelickej literárnej a cirkevnej histórie. V Skalici inicioval postavenie veže podľa návrhu Dušana Jurkoviča, zriadenie areálu venovaného pamiatke Jána Amosa Komenského, vyzdvihnutie a konzervovanie predtolerančných náhrobníkov na evanjelickom cintoríne.
V programe podujatia odznejú príspevky s obrazovou prezentáciou na témy:
Život Daniela Slobodu a jeho zber ľudových piesní od MgA. Kateřiny Kovaříkovej; Korešpondencia Daniela Slobodu (v edícii Zdeňka Fischera) od PhDr. Viery Drahošovej; Osobnosť Jána Ďuroviča a jeho stopy v Skalici od ThDr. Petra Švehlu a Ďurovičovský fond v Záhorskom múzeu v Skalici od ThLic. Martina Hoferku, Th.D.
V kultúrnom programe sa predstaví Cimbálová muzika Bukovinka z Bystřice pod Hostýnem.
Podujatie moderuje Jana Koutná.

Prijatie na radnici

0
Foto: Róbert Svíba

V stredu 13. marca 2019 prijala primátorka Mesta Skalica Ing. Anna Mierna v obradnej sieni radnice riaditeľku Záhorského múzea v Skalici PhDr. Vieru Drahošovú pri príležitosti jej významného životného jubilea. Jubilantka sa zapísala do Pamätnej knihy mesta Skalica a následne prijala gratulácie od hostí, priateľov a kolegov. V mene kolektívu pracovníkov Záhorského múzea v Skalici jej želáme pevné zdravie a všetko najlepšie!

Prezentácia publikácií Záhorského múzea v Skalici v Univerzitnej knižnici v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Univerzitná knižnica v Bratislave
Hudobné centrum – príspevková organizácia zriadená Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky
 
Tlačová správa

Názov podujatia:    Prezentácia Záhorácké pjesňičky a ďalšie publikácie
                             Záhorského múzea v Skalici
Miesto:                  prednášková miestnosť Univerzitnej knižnice v Bratislave, Ventúrska 11
Dátum konania:     streda 6. marca 2019 o 17.00 hod.

Záhorské múzeum v Skalici uskutoční v Univerzitnej knižnici v Bratislave pri príležitosti Týždňa slovenských knižníc a  prebiehajúcej výstavy Ľudový odev na Záhorí prezentáciu svojej edičnej činnosti. Dôraz bude venovaný publikácii vydanej v spolupráci s Hudobným centrom v Bratislave Janko Blaho: Záhorácké pjesňičky – súborné vydanie. Viac ako osemstostranové vydanie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. V rámci prezentácie knihy sa prihovoria dvaja hlavní autori nového súborného vydania Vladimír Godár a Peter Michalovič. Z výstupov posledného obdobia záujemcom odborní pracovníci a autori v skratke priblížia monografie Tradičný odev Záhoria Mojmíra Benžu, Mestská správa Skalice do roku 1711 Richarda Dršku, Otec a syn národa Evy Fordinálovej, monografiu Skalica autorského kolektívu, Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16. – 18. storočí Martina Hoferku, reedíciu publikácií Skalica 1918V službách človečenstva Viery Lukáčkovej, periodické tlače časopis ZáhorieZborník Záhorského múzea, katalógy k výstavám a ďalšie. Prezentácia publikácií bude spojená s ich predajom.

V kultúrnom programe večera sa predstavia členovia ľudovej hudby Skaličan s primášom Petrom Michalovičom.

A ako animátor

0

Trnavský samosprávny kraj – Záhorské múzeum v Skalici
BIBIANA – Medzinárodný dom umenia pre deti Bratislava

Tlačová správa

Názov podujatia:   A ako animátor
Miesto:                 Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:    vernisáž výstavy 8. marca 2019 o 16.00 hod.
                            výstava potrvá do 2. júna 2019

Námet a scenár: Halka Marčeková
Výtvarno-priestorové riešenie: Martin Dubravay
Dramaturgia: Katarína Minichová

Záhorské múzeum v Skalici prináša návštevníkom výstavu z Bibiany – Medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave. Táto interaktívna výstava je netradičným pohľadom na slovenskú animovanú tvorbu – kľúčovými tvorcami v nej nie sú režiséri, ale animátori. Vyzýva deti k tvorivej hre tak, že sa sami stanú animátormi vo výstave ako veľkej tvorivej dielni, kde sa zoznámia s rozmanitými animačnými technológiami. (Tu si môžete pozrieť krátku upútavku a tu informačné video.)

Ambíciou tejto výstavy je prostredníctvom hravosti a kreativity nenásilne priblížiť detskému návštevníkovi nielen zaujímavosti zo sveta technického spracovania animovaných filmov, ale zoznámiť sa aj s tými málo známymi, nekonečne trpezlivými ľuďmi – animátormi, ktorí hrdinom z animovaných filmov vdychujú život.
Výstava predstavuje zakladateľa slovenského animovaného filmu Viktora Kubala. Vo veľkom televízore, v ktorom je kúpeľňa jeho známych filmových hrdinov Pufa a Mufa, sa deti stanú účinkujúcimi v tomto filme. V ďalšia časť výstavy predstavuje plôškový film. Návštevníci tu majú možnosť vyskladať si z pripravených plôškových fragmentov postavičky, pozrieť si filmy spracované touto technológiou a dozvedieť sa o konkrétnych animátoroch jednotlivých filmov, napr. o pánovi Františkovi Jurišičovi a pani Monike Trajterovej, animátoroch dielu Stolček zo seriálu Bratislavské rozprávky. V časti venovanej kreslenému filmu si deti môžu nakresliť kúsok vlastného kresleného filmu a na jednoduchom, ale dômyselnom zariadení ho oživiť. Tu si zase pozrú okrem iného diel Vetrík zo seriálu Zvonček a Margarétka. Jeho hrdinov oživili animátori Valéria Takáčová a Jindro Prášil. Bábkový film reprezentuje napr. film zo seriálu Najmenší hrdinovia a jeho animátor Štefan Martauz. Tu je tiež ďalšia aktivita pre deti. Môžu si vyrobiť filmových hrdinov z plastelíny alebo rozhýbať postavičky v diorámoch predstavujúcich rôzne scény z filmov. Výstava predstavuje i digitálny plôškový a kreslený film a 3D animáciu a novú generáciu autorov a animátorov. V ponurom priestore výťahovej šachty, ako v seriáli Websterovci, sa premietajú najznámejšie filmy našej súčasnej animovanej tvorby. Nielen diel Horor v škole z tohto známeho seriálu, ale aj diel Tety z pexesa zo seriálu Mimi a Líza a diel Ihrisko zo seriálu Drobci.
V kultúrnom programe vernisáže vystúpia žiaci Súkromnej základnej školy Štvorlístok zo Skalice.

Reportáž Televízie Skalice z vernisáže výstavy:

Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok v Bratislave

0

Trnavský samosprávny kraj
Záhorské múzeum v Skalici
Univerzitná knižnica Bratislava

Tlačová správa

Názov podujatia:        Ľudový odev na Záhorí  – tradícia a dnešok
Miesto:                       Univerzitná knižnica Bratislava, výstavná sála, Michalská 1, Bratislava
Dátum konania:          vernisáž výstavy 14. februára 2019 o 17.00 hod.
výstava potrvá do 15. marca 2019

Srdečne pozývame verejnosť na výstavu venovanú tradičným a súčasným podobám ľudového odevu na Záhorí.
Výstava mapuje lokálne formy sviatočného a obradového mužského a ženského odevu, vychádzajúc z historického vývoja Záhoria rozdeleného na panstvá. Prostredníctvom kompletných odevov inštalovaných na figurínach, jednotlivých súčiastok, textov a obrazového materiálu oboznámi návštevníka s podobami skalického, holíčskeho, šaštínskeho, senického, jablonického, moravskosvätojánskeho, malackého a plaveckého ľudového odevu v minulosti.
Panelová časť výstavy charakterizuje druhy a lokálne formy ľudového odevu na Záhorí, jednotlivé krojové komplety, rôzne krojové súčiastky a ponúka podrobnejšie informácie k vystaveným predmetom. Vystavené exponáty zo zbierkového fondu etnológie Záhorského múzea v Skalici predstavujú krojové komplety obradového odevu z Holíča, Skalice a sviatočného odevu z Jablonice, Veľkých Levár a Studienky. Súčasťou výstavy sú fotografie dokumentujúce súčasnú podobu ženského ľudového odevu na Záhorí, ktoré skrátenou formou zachytávajú postup ich obliekania.
Kurátormi výstavy sú odborní pracovníci Záhorského múzea v Skalici Mgr. Dita Andrušková, PhD. a PhDr. Richard Drška.
V kultúrnom programe vernisáže vystúpi Mužský zbor Kúcané z Kútov.

Záhorské múzeum vydalo k výstave rovnomenný katalóg.

Nedokončená pieseň Márie Kubinovej – PhDr. Viera Drahošová

0
Foto: Viera Drahošová, 2012

Na skalickom katolíckom cintoríne sa v pravej časti nachádza náhrobník s pieskovcovou secesne stvárnenou plastikou smútiacej mladej ženy. Pravou rukou si podopiera hlavu s bohatou clonou vlasov, v ľavej, opierajúcej sa o kríž, drží kyticu. Oblečená je v dlhom rúchu, splývajúcom na bosé nohy, okraj lemujú kvety. Náhrobník pochádza z dielne hodonínskeho kamenára a sochára Františka Štáblu (1868 – 1933). (Identický má na katolíckom cintoríne blízko cintorínskej brány za kostolíkom rodina Teslíková.)
Do podstavca je vsadená bledá tvarovaná kamenná doska s nápisom vyrytým voľným secesným písmom: Mária Kubina/ 1894 – 1909/ Hojže Bože, Jezu drahý/ Nádej v Teba len
skladám/ Trebárs život smrť už zmarí/ Ženíchu – Ti dušu dám./ Z duše tej som slávu Tebe/
Spievala i národu/ Nezavrhuj, pripusť k Tebe/ Večnú daj mi ľahodu.
Na hrobe sa už podpísal zub času a v roku 1985 bol doňho podľa pripevnenej čiernej lesklej
tabuľky pochovaný Ján Hrebíček (1899 – 1985). Život Márie Kubinovej bol krátky, avšak napriek tomu zostala zaznamenaná spomienka na jej herecký, no predovšetkým spevácky talent, ktorým zažiarila, očarila, no nemala možnosť dlhšie ho rozvíjať a uplatniť.
Medzi spolky Katolíckeho kruhu, založeného v roku 1897, ktoré často prezentovali Skalicu
a slovenské umenie na podujatiach organizovaných MUDr. Pavlom Blahom doma, ale najmä na Morave a v Čechách, patrili divadelný ochotnícky spolok a spevokol. Svoju činnosť naplno rozvinuli po postavení Spolkového domu (dnes Dom kultúry) v roku 1905. Okolo roku 1905 MUDr. Pavel Blaho ponechal vedenie oboch spolkov Jozefovi Novákovi (1879 – 1917), ktorý sa stal skalickým kaplánom. Získal si a nadchol svojich zverencov a výrazne zdokonalil ich dramatický prednes. Divadelná družina hrala najmä hry Ferka Urbánka Škriatok, Kríž pod lipami, Rozmajrín, Za živa v nebi, Bludár, Jozefa Hollého Márnotratný syn, Kubo, Terézie Vansovej Svedomie, Vojnarka a Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena. Popri nich viaceré vianočné a betlehemské hry ThDr. Ľudovíta Okánika, autorom niekoľkých hier bol aj Jozef Novák. Divadelná činnosť prerástla rámec Skalice a „zásluhou mladšej hereckej generácie ju povzniesla na vysokú umeleckú úroveň. Boli to najmä predstavitelia hlavných úloh v Urbánkovom Bludárovi a Rozmaríne Jožko Hránek, Mária Kubinová, Mária Chorváthová, Terézia Hertlová, Anna Nováková, J. Čermák, František Ivičič, Barbora Veselá, Jozef Šátek, Mária Kosová, Ján Hránek, Anna Horváthová, Róza Kosová, Michal Hránek a František Cigánek“. (Blaho, J.: Skalica, s. 257) Mária Kubinová, hoci mala len štrnásť rokov, hrala v divadelných hrách hlavné dievčenské úlohy. Na fašiangy 1908 hrali predstavenie Mlsný kocúr, poslednú hru, ktorú režíroval kaplán Jozef Novák, pretože ho pre pronárodnú kultúrnu a osvetovú činnosť, ako i prácu v Ľudových novinách preložili do Nádaša (teraz Trstín). Zo spomienok Jozefa Hránka: „Ku sviatkom veľkonočným učil nás p. kaplán Novák spevy, ale medzi tým mu prišlo, že musí ísť za kaplána do Nádaša pri Trnave, kde bol farárom veľký národovec Martin Kollár. Na Veľkú noc v pondelok večer bol večierok na rozlúčku s p. kaplánom Novákom. Po jeho odchode sme ostali dosť opustení, veľmi sme ho postrádali…“ Redakcia Ľudových novín priniesla rozhorčené články o jeho preložení do Nádaša a tiež neskoršie v roku 1911 do vzdialeného Čajkova. Réžiu divadelných ochotníkov po ňom prevzal účtovník Obchodnej banky J. Horváth.
Jozef Novák rozšíril program Katolíckeho kruhu počas svojho pôsobenia tiež o organizovanie pravidelných koncertov vážnej hudby. Hudbe, nácviku ľudového i umelého zborového spevu a hudobnej teórii venoval veľa pozornosti a úsilia. Spevokol Katolíckeho kruhu pod jeho vedením dosahoval mimoriadne úspechy, o čom svedčí úspešný koncert o histórii spevu v roku 1907 s náročnými ukážkami z rozličných období. V programe mal grécke piesne, latinské hymny, staroslovienske skladby – gregoriánsky chorál, Hospodyne pomiluj ny, staročeské chorály – pieseň Krleš a Svatý Václave, husitský chorál Kdož jsou boží bojovníci až po ruský cirkevný žalm Dmitrija Bortnianskeho, skladby Palestrinu, Bendu, Bedřicha Smetanu, Pavla Křižkovského, Jána Kadavého, Blažeja Bullu a Milana Licharda. „Jozef Novák mal k dispozícii ideálne ženské hlasy, z ktorých vynikla hlavne trinásťročná Mária Kubinová so striebrofarbistým sopránom a neodolateľným prednesom ľudových piesní. Pri dvojhlase spievala s ňou Mária Chorváthová. Čarovný hlas Márie Kubinovej inšpiroval Nováka k sústavnému štúdiu a zbieraniu slovenských ľudových piesní. Poznal som osobne Máriu Kubinovú. Mala kúzlo osobnosti, očarila každého.“ (Blaho, J.: Skalica, s. 256)
„Vzácnou interpretkou ľudových piesní bola Mária Kubinová, prostá skalická dievčina. Vrodený talent, detinský, neškolený, ale prírodou bohato modulovaný a sfarbený hlások, prirodzený postoj, nehľadaná naivita dovoľujú mladej umelkyni prednášať slovenské spevy výstižnejšie, než by to dokázal učený spevák. Žiaľ, cirkevná vrchnosť preložila roku 1908 jej učiteľa Nováka do Nádaša a žiačku rok potom sklátila do hrobu smrť, nečakajúc ani, aby sa jej talent rozvinul a vyspel.” (Janšák, Š.: Životopis Pavla Blahu I., s. 401)
V mesiacoch máj až október 1908 sa v Prahe na výstavisku konala Jubilejná výstava Obchodnej a živnostenskej komory, ktorú usporiadatelia venovali 60. výročiu panovania cisára Františka Jozefa I. MUDr. Pavel Blaho sa z viacerých dôvodov rozhodol na výstavu zorganizovať zájazd. Pre hercov a spevákov bol odmenou za ich prácu a zároveň motiváciou, rozšírením obzorov. Ako spomína Jozef Hránek: „Bola to ohromná práca chodiť z domu do domu, z dediny do dediny po celom Slovensku a volať účastníkov. Ja som bol počiatkom mesiaca septembra na tak zv. Chvojnici a v Radošovciach s p. Dr. Blahom… Zájazd tento bol na tieto časy niečo mimoriadneho. My zo Skalice vyjeli sme v utorok 22. 9. 1908 na Hodonín – Breclavu, kde bol sraz všetkých účastníkov Slovákov od Trenčína, Piešťan, Trnavy, Bratislavy a vôbec celého Slovenska. Tiež bola s nami hudba z Dol. Súče. Z Breclavy sme jeli zvláštnym vlakom. Keď sme prišli do Breclavy, dozvedeli sme sa smutnú zprávu, že maďarskí žandári a pohraničiari zadržali v Kútoch mládež zo Smoleníc a Nádaša, ktorú viedol p. kaplán Novák a p. farár smolenický Ján Novák.“ Oblečení boli v krojoch a so sebou mali ako rekvizity hrable a vidly, pretože mali hrať v Prahe vo vinohradskom divadle predstavenie Rozmajrín od Urbánka. Duchaprítomnosťou a odvahou Jozefa Nováka sa podarilo ich účasť zachrániť. Po návrate do Nádaša tajne objednal štyri vozy, ktoré ich v noci previezli do Hodonína na vlak a do Prahy sa dostali.
Svojím vystúpením na Jubilejnej výstave Obchodnej a živnostenskej komory vzbudilo skalické spevácke ženské duo nadšenie poslucháčov, ako aj pozornosť odborníkov. Piesne Vstalo dievča hore, Ej, mamičko, vydajže ma, V čiernom lese kalina, Oj, srdienko moje, Po doline tichý vetrík zožali búrlivý úspech. (Blaho, J.: Skalica, s. 258) Mária Kubinová dostala pozvanie študovať spev na Pražskom konzervatóriu, túto možnosť už nestihla využiť.
„Z Prahy sme prijeli 28. 9. ráno a 29. 9. na sv. Michala boli u nás hody. Na tento deň sme hrali divadelné predstavenie „Za živa v nebi“. V mesiaci novembri bol u nás zase obvyklý zjazd roľnícky, na ktorom sme hrali „Rozmajrín“. Vtedy som ja hral hlavnú úlohu Janíka s nebohou Markou Kubinovou, ktorá hrala Aničku,“ zaznamenal Jozef Hránek.
Viac informácií o jej živote priniesol nekrológ v Ľudových novinách (č. 20, zo 14. mája 1909). Mária Kubinová sa narodila 21. apríla 1894 v New Yorku v chudobnej robotníckej rodine. Matka prišla s ňou ako jednoročnou do Skalice na návštevu rodičov a nechala ju u starej matky. Dcéru už nevidela, pretože po návrate do Ameriky o pár rokov zomrela a zanechala niekoľko malých detí. Mária bola výborná žiačka a na jej pekný hlas upozornila jej priateľka Mária Chorváthová. „Najprv kostolný spev viedla, potom i utešené, prebohaté krásou slovenské ľudové piesne našly v nej pestovateľku, speváčku ľudovú, dosiaľ u nás nevídanú… Jej milým striebrozvukým hláskom kochalo sa nielen obecenstvo skalické, lež i Luhačovice, Prostejov, Hodonín, ba i ďaleká Plzeň a zlatá Praha boly svedkami okúzlujúcej divadelnej hry, báječného hlásku. Dvojspevy jej a priateľkyne Horváthovej vyvolávaly v elegantných a vysokovzdelaných spoločnostiach vzdych podivu, ani netušili, že ten tupený ľud slovenský toľké perly spevu v sebe ukrýva. I do veľkolepej anglickej knihy Scotusa Viatora prišla podobizeň Marie Kubinovej a jej spoluspevkyne… Život milovala, bo bol jej život tak pôvabný, tak krásny. Po smrti matky volal ju otec do Ameriky. Váhala dlho. Predsa mocná je láska dieťaťa, trebárs opusteného. Avšak volila tu ostať, bo tam vraj nemohla by spievať a hrať.“
Najradšej spievala pieseň Mám ja milučkého, mám (Mám ja milučkého, mám, lenže ja sa s ním hnevám. Ale v Boha verím, že sa ja s ním zmerím. Mám ja milučkého, mám, za celý svet ho nedám. On sa už nehnevá, bo ma veľmi rád má.) a pieseň Kebych mala, keby, sokolove krídla (Kebych mala, keby, sokolove krídla, zaletela by som, kde môj milý býva, ej, zaletela by som, kde môj milý býva. Sadla bych mu, sadla, na jeho biely dom, ej, až by zaplakalo jedno srdienko v ňom). V tejto piesni sa nachádza hudobná ozdoba – trilok, dobovo trilka. Jozef Novák v štúdii Ľudová pieseň slovenská, ktorú uviedol fotografiou Márie Kubinovej, na strane 132 uvádza: „Trilka sa spieva veľmi ťažko a vyžaduje ohebného hlasu a dlhého cvičenia. Na poli tomto docielila posledné časy viedeňská prvá speváčka Zelma Kurzova takej dokonalosti, že bola vstave napodobiť spev slávika… Tu slušno pripomenúť výtečnú, z ľudu pošlú speváčku slov. ľudových piesní, Mariu Kubinovu, ktorej podobizeň tu uverejňujeme. Maria Kubinova, trebárs čo dieťa 13 ročné, z chudobných rodičov pochodiace, spievala horeuvedené piesne túhy s citom a dovednosťou dosiaľ u nás nevídanou. Jej hlas znel jako strieborný zvonček jasno, duši zamlúvavo. Trebárs bez vyššieho vzdelania vedela si osvojiť neobyčajné opanovanie hlasu. Vynikala v pianissimo, to jest v prednesení hlasu sotva slyšaného a predsa spievaného… Kto raz počul ju piesne tie spievať, nespomenie si na piesne bez živého spomenutia jej milej postavy.“
V roku 1908 ochorela na tuberkulózu, vtedy neliečiteľnú, zomrela 10. mája 1909. Na pohrebe 12. mája jej pod vedením Jozefa Nováka zaspieval spevácky zbor, rozlúčili sa divadelní ochotníci, členovia Katolíckeho kruhu, mládenecký spolok a mnoho iných. Na postavenie pomníka urobili zbierku a príspevky postupne zverejňovali v Ľudových novinách. Medzi prvými prispeli Dr. P. Blaho, Dr. Ľ. Okánik, dp. Jozef Novák, P. Trajlinek, Jozef a Alžbeta Bráneckí, Anton Štefanek, Jozef Žák, Paulíny, Dr. H. Herold, A. Omelka, Rudolf Detony, J. Gerža, J. Horváth.
Udalosť smutne zarezonovala i v rodine MUDr. Pavla Blaha a utkvela aj jeho vtedy osemročnému synovi Jankovi. Vo svojich spomienkach Zo skalického rínku (na s. 31) z roku 1974 (po 65 rokoch) píše: „Škoda, že jej zákerná choroba preťala niť života roku 1909. Zomrela ako pätnásťročná. Na jej pohreb sa dobre pamätám. Spevácky zbor sa s ňou rozlúčil hymnickou piesňou Hojže, bože, jak to bolí. O jej pomník a hrob v Skalici sa jej rodáci dodnes starajú.“ Dcéra Dr. Janka Blaha Helena Blahová-Jurasovová spomína, ako otec často hovorieval, že Mária Kubinová mala taký talent, že sa mohla stať svetovou hviezdou, že mladí ľudia, s ktorými prišla do kontaktu, ju mali veľmi radi a dlho chodievali na jej hrob, spomínať a modliť sa za ňu. Uviedol ju i medzi interpretmi pesničiek zo Skalice, ktoré zapísal vo svojej šesťdielnej práci Záhorácké pjesňičky.

Za fotografiu nad hrobom Márie Kubinovej ďakujeme Alešovi Macháčkovi a za určenie osôb na nej Alešovi Macháčkovi a Mgr. art. Helene Blahovej-Jurasovovej.

Literatúra
Novák, Jozef: Ľudová pieseň slovenská. In: Nová domová pokladnica, 1910, s. 122 – 138.
Blaho, Janko: Zo skalického rínku, Tatran Bratislava 1974, 206 s., s. 30 – 31.
Blaho, Janko: Skaličania hrajú a spievajú. In: Kol.: Skalica v minulosti a dnes, Bratislava 1968, 384 s.
Hránek, Jozef: Rozpomienky na Dr. Paľku Blahu, rukopis, 10 s., nedatované, ZM Skalica.
Mária Kubinová. In: Ľudové noviny 20, roč. 60, 14. 5. 1909 (nekrológ).
Janšák, Štefan: Životopis Pavla Blahu I., Trnava 1947, s. 401.