Nedokončená pieseň Márie Kubinovej – PhDr. Viera Drahošová

0
35
Foto: Viera Drahošová, 2012

Na skalickom katolíckom cintoríne sa v pravej časti nachádza náhrobník s pieskovcovou secesne stvárnenou plastikou smútiacej mladej ženy. Pravou rukou si podopiera hlavu s bohatou clonou vlasov, v ľavej, opierajúcej sa o kríž, drží kyticu. Oblečená je v dlhom rúchu, splývajúcom na bosé nohy, okraj lemujú kvety. Náhrobník pochádza z dielne hodonínskeho kamenára a sochára Františka Štáblu (1868 – 1933). (Identický má na katolíckom cintoríne blízko cintorínskej brány za kostolíkom rodina Teslíková.)
Do podstavca je vsadená bledá tvarovaná kamenná doska s nápisom vyrytým voľným secesným písmom: Mária Kubina/ 1894 – 1909/ Hojže Bože, Jezu drahý/ Nádej v Teba len
skladám/ Trebárs život smrť už zmarí/ Ženíchu – Ti dušu dám./ Z duše tej som slávu Tebe/
Spievala i národu/ Nezavrhuj, pripusť k Tebe/ Večnú daj mi ľahodu.
Na hrobe sa už podpísal zub času a v roku 1985 bol doňho podľa pripevnenej čiernej lesklej
tabuľky pochovaný Ján Hrebíček (1899 – 1985). Život Márie Kubinovej bol krátky, avšak napriek tomu zostala zaznamenaná spomienka na jej herecký, no predovšetkým spevácky talent, ktorým zažiarila, očarila, no nemala možnosť dlhšie ho rozvíjať a uplatniť.
Medzi spolky Katolíckeho kruhu, založeného v roku 1897, ktoré často prezentovali Skalicu
a slovenské umenie na podujatiach organizovaných MUDr. Pavlom Blahom doma, ale najmä na Morave a v Čechách, patrili divadelný ochotnícky spolok a spevokol. Svoju činnosť naplno rozvinuli po postavení Spolkového domu (dnes Dom kultúry) v roku 1905. Okolo roku 1905 MUDr. Pavel Blaho ponechal vedenie oboch spolkov Jozefovi Novákovi (1879 – 1917), ktorý sa stal skalickým kaplánom. Získal si a nadchol svojich zverencov a výrazne zdokonalil ich dramatický prednes. Divadelná družina hrala najmä hry Ferka Urbánka Škriatok, Kríž pod lipami, Rozmajrín, Za živa v nebi, Bludár, Jozefa Hollého Márnotratný syn, Kubo, Terézie Vansovej Svedomie, Vojnarka a Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena. Popri nich viaceré vianočné a betlehemské hry ThDr. Ľudovíta Okánika, autorom niekoľkých hier bol aj Jozef Novák. Divadelná činnosť prerástla rámec Skalice a „zásluhou mladšej hereckej generácie ju povzniesla na vysokú umeleckú úroveň. Boli to najmä predstavitelia hlavných úloh v Urbánkovom Bludárovi a Rozmaríne Jožko Hránek, Mária Kubinová, Mária Chorváthová, Terézia Hertlová, Anna Nováková, J. Čermák, František Ivičič, Barbora Veselá, Jozef Šátek, Mária Kosová, Ján Hránek, Anna Horváthová, Róza Kosová, Michal Hránek a František Cigánek“. (Blaho, J.: Skalica, s. 257) Mária Kubinová, hoci mala len štrnásť rokov, hrala v divadelných hrách hlavné dievčenské úlohy. Na fašiangy 1908 hrali predstavenie Mlsný kocúr, poslednú hru, ktorú režíroval kaplán Jozef Novák, pretože ho pre pronárodnú kultúrnu a osvetovú činnosť, ako i prácu v Ľudových novinách preložili do Nádaša (teraz Trstín). Zo spomienok Jozefa Hránka: „Ku sviatkom veľkonočným učil nás p. kaplán Novák spevy, ale medzi tým mu prišlo, že musí ísť za kaplána do Nádaša pri Trnave, kde bol farárom veľký národovec Martin Kollár. Na Veľkú noc v pondelok večer bol večierok na rozlúčku s p. kaplánom Novákom. Po jeho odchode sme ostali dosť opustení, veľmi sme ho postrádali…“ Redakcia Ľudových novín priniesla rozhorčené články o jeho preložení do Nádaša a tiež neskoršie v roku 1911 do vzdialeného Čajkova. Réžiu divadelných ochotníkov po ňom prevzal účtovník Obchodnej banky J. Horváth.
Jozef Novák rozšíril program Katolíckeho kruhu počas svojho pôsobenia tiež o organizovanie pravidelných koncertov vážnej hudby. Hudbe, nácviku ľudového i umelého zborového spevu a hudobnej teórii venoval veľa pozornosti a úsilia. Spevokol Katolíckeho kruhu pod jeho vedením dosahoval mimoriadne úspechy, o čom svedčí úspešný koncert o histórii spevu v roku 1907 s náročnými ukážkami z rozličných období. V programe mal grécke piesne, latinské hymny, staroslovienske skladby – gregoriánsky chorál, Hospodyne pomiluj ny, staročeské chorály – pieseň Krleš a Svatý Václave, husitský chorál Kdož jsou boží bojovníci až po ruský cirkevný žalm Dmitrija Bortnianskeho, skladby Palestrinu, Bendu, Bedřicha Smetanu, Pavla Křižkovského, Jána Kadavého, Blažeja Bullu a Milana Licharda. „Jozef Novák mal k dispozícii ideálne ženské hlasy, z ktorých vynikla hlavne trinásťročná Mária Kubinová so striebrofarbistým sopránom a neodolateľným prednesom ľudových piesní. Pri dvojhlase spievala s ňou Mária Chorváthová. Čarovný hlas Márie Kubinovej inšpiroval Nováka k sústavnému štúdiu a zbieraniu slovenských ľudových piesní. Poznal som osobne Máriu Kubinovú. Mala kúzlo osobnosti, očarila každého.“ (Blaho, J.: Skalica, s. 256)
„Vzácnou interpretkou ľudových piesní bola Mária Kubinová, prostá skalická dievčina. Vrodený talent, detinský, neškolený, ale prírodou bohato modulovaný a sfarbený hlások, prirodzený postoj, nehľadaná naivita dovoľujú mladej umelkyni prednášať slovenské spevy výstižnejšie, než by to dokázal učený spevák. Žiaľ, cirkevná vrchnosť preložila roku 1908 jej učiteľa Nováka do Nádaša a žiačku rok potom sklátila do hrobu smrť, nečakajúc ani, aby sa jej talent rozvinul a vyspel.” (Janšák, Š.: Životopis Pavla Blahu I., s. 401)
V mesiacoch máj až október 1908 sa v Prahe na výstavisku konala Jubilejná výstava Obchodnej a živnostenskej komory, ktorú usporiadatelia venovali 60. výročiu panovania cisára Františka Jozefa I. MUDr. Pavel Blaho sa z viacerých dôvodov rozhodol na výstavu zorganizovať zájazd. Pre hercov a spevákov bol odmenou za ich prácu a zároveň motiváciou, rozšírením obzorov. Ako spomína Jozef Hránek: „Bola to ohromná práca chodiť z domu do domu, z dediny do dediny po celom Slovensku a volať účastníkov. Ja som bol počiatkom mesiaca septembra na tak zv. Chvojnici a v Radošovciach s p. Dr. Blahom… Zájazd tento bol na tieto časy niečo mimoriadneho. My zo Skalice vyjeli sme v utorok 22. 9. 1908 na Hodonín – Breclavu, kde bol sraz všetkých účastníkov Slovákov od Trenčína, Piešťan, Trnavy, Bratislavy a vôbec celého Slovenska. Tiež bola s nami hudba z Dol. Súče. Z Breclavy sme jeli zvláštnym vlakom. Keď sme prišli do Breclavy, dozvedeli sme sa smutnú zprávu, že maďarskí žandári a pohraničiari zadržali v Kútoch mládež zo Smoleníc a Nádaša, ktorú viedol p. kaplán Novák a p. farár smolenický Ján Novák.“ Oblečení boli v krojoch a so sebou mali ako rekvizity hrable a vidly, pretože mali hrať v Prahe vo vinohradskom divadle predstavenie Rozmajrín od Urbánka. Duchaprítomnosťou a odvahou Jozefa Nováka sa podarilo ich účasť zachrániť. Po návrate do Nádaša tajne objednal štyri vozy, ktoré ich v noci previezli do Hodonína na vlak a do Prahy sa dostali.
Svojím vystúpením na Jubilejnej výstave Obchodnej a živnostenskej komory vzbudilo skalické spevácke ženské duo nadšenie poslucháčov, ako aj pozornosť odborníkov. Piesne Vstalo dievča hore, Ej, mamičko, vydajže ma, V čiernom lese kalina, Oj, srdienko moje, Po doline tichý vetrík zožali búrlivý úspech. (Blaho, J.: Skalica, s. 258) Mária Kubinová dostala pozvanie študovať spev na Pražskom konzervatóriu, túto možnosť už nestihla využiť.
„Z Prahy sme prijeli 28. 9. ráno a 29. 9. na sv. Michala boli u nás hody. Na tento deň sme hrali divadelné predstavenie „Za živa v nebi“. V mesiaci novembri bol u nás zase obvyklý zjazd roľnícky, na ktorom sme hrali „Rozmajrín“. Vtedy som ja hral hlavnú úlohu Janíka s nebohou Markou Kubinovou, ktorá hrala Aničku,“ zaznamenal Jozef Hránek.
Viac informácií o jej živote priniesol nekrológ v Ľudových novinách (č. 20, zo 14. mája 1909). Mária Kubinová sa narodila 21. apríla 1894 v New Yorku v chudobnej robotníckej rodine. Matka prišla s ňou ako jednoročnou do Skalice na návštevu rodičov a nechala ju u starej matky. Dcéru už nevidela, pretože po návrate do Ameriky o pár rokov zomrela a zanechala niekoľko malých detí. Mária bola výborná žiačka a na jej pekný hlas upozornila jej priateľka Mária Chorváthová. „Najprv kostolný spev viedla, potom i utešené, prebohaté krásou slovenské ľudové piesne našly v nej pestovateľku, speváčku ľudovú, dosiaľ u nás nevídanú… Jej milým striebrozvukým hláskom kochalo sa nielen obecenstvo skalické, lež i Luhačovice, Prostejov, Hodonín, ba i ďaleká Plzeň a zlatá Praha boly svedkami okúzlujúcej divadelnej hry, báječného hlásku. Dvojspevy jej a priateľkyne Horváthovej vyvolávaly v elegantných a vysokovzdelaných spoločnostiach vzdych podivu, ani netušili, že ten tupený ľud slovenský toľké perly spevu v sebe ukrýva. I do veľkolepej anglickej knihy Scotusa Viatora prišla podobizeň Marie Kubinovej a jej spoluspevkyne… Život milovala, bo bol jej život tak pôvabný, tak krásny. Po smrti matky volal ju otec do Ameriky. Váhala dlho. Predsa mocná je láska dieťaťa, trebárs opusteného. Avšak volila tu ostať, bo tam vraj nemohla by spievať a hrať.“
Najradšej spievala pieseň Mám ja milučkého, mám (Mám ja milučkého, mám, lenže ja sa s ním hnevám. Ale v Boha verím, že sa ja s ním zmerím. Mám ja milučkého, mám, za celý svet ho nedám. On sa už nehnevá, bo ma veľmi rád má.) a pieseň Kebych mala, keby, sokolove krídla (Kebych mala, keby, sokolove krídla, zaletela by som, kde môj milý býva, ej, zaletela by som, kde môj milý býva. Sadla bych mu, sadla, na jeho biely dom, ej, až by zaplakalo jedno srdienko v ňom). V tejto piesni sa nachádza hudobná ozdoba – trilok, dobovo trilka. Jozef Novák v štúdii Ľudová pieseň slovenská, ktorú uviedol fotografiou Márie Kubinovej, na strane 132 uvádza: „Trilka sa spieva veľmi ťažko a vyžaduje ohebného hlasu a dlhého cvičenia. Na poli tomto docielila posledné časy viedeňská prvá speváčka Zelma Kurzova takej dokonalosti, že bola vstave napodobiť spev slávika… Tu slušno pripomenúť výtečnú, z ľudu pošlú speváčku slov. ľudových piesní, Mariu Kubinovu, ktorej podobizeň tu uverejňujeme. Maria Kubinova, trebárs čo dieťa 13 ročné, z chudobných rodičov pochodiace, spievala horeuvedené piesne túhy s citom a dovednosťou dosiaľ u nás nevídanou. Jej hlas znel jako strieborný zvonček jasno, duši zamlúvavo. Trebárs bez vyššieho vzdelania vedela si osvojiť neobyčajné opanovanie hlasu. Vynikala v pianissimo, to jest v prednesení hlasu sotva slyšaného a predsa spievaného… Kto raz počul ju piesne tie spievať, nespomenie si na piesne bez živého spomenutia jej milej postavy.“
V roku 1908 ochorela na tuberkulózu, vtedy neliečiteľnú, zomrela 10. mája 1909. Na pohrebe 12. mája jej pod vedením Jozefa Nováka zaspieval spevácky zbor, rozlúčili sa divadelní ochotníci, členovia Katolíckeho kruhu, mládenecký spolok a mnoho iných. Na postavenie pomníka urobili zbierku a príspevky postupne zverejňovali v Ľudových novinách. Medzi prvými prispeli Dr. P. Blaho, Dr. Ľ. Okánik, dp. Jozef Novák, P. Trajlinek, Jozef a Alžbeta Bráneckí, Anton Štefanek, Jozef Žák, Paulíny, Dr. H. Herold, A. Omelka, Rudolf Detony, J. Gerža, J. Horváth.
Udalosť smutne zarezonovala i v rodine MUDr. Pavla Blaha a utkvela aj jeho vtedy osemročnému synovi Jankovi. Vo svojich spomienkach Zo skalického rínku (na s. 31) z roku 1974 (po 65 rokoch) píše: „Škoda, že jej zákerná choroba preťala niť života roku 1909. Zomrela ako pätnásťročná. Na jej pohreb sa dobre pamätám. Spevácky zbor sa s ňou rozlúčil hymnickou piesňou Hojže, bože, jak to bolí. O jej pomník a hrob v Skalici sa jej rodáci dodnes starajú.“ Dcéra Dr. Janka Blaha Helena Blahová-Jurasovová spomína, ako otec často hovorieval, že Mária Kubinová mala taký talent, že sa mohla stať svetovou hviezdou, že mladí ľudia, s ktorými prišla do kontaktu, ju mali veľmi radi a dlho chodievali na jej hrob, spomínať a modliť sa za ňu. Uviedol ju i medzi interpretmi pesničiek zo Skalice, ktoré zapísal vo svojej šesťdielnej práci Záhorácké pjesňičky.

Za fotografiu nad hrobom Márie Kubinovej ďakujeme Alešovi Macháčkovi a za určenie osôb na nej Alešovi Macháčkovi a Mgr. art. Helene Blahovej-Jurasovovej.

Literatúra
Novák, Jozef: Ľudová pieseň slovenská. In: Nová domová pokladnica, 1910, s. 122 – 138.
Blaho, Janko: Zo skalického rínku, Tatran Bratislava 1974, 206 s., s. 30 – 31.
Blaho, Janko: Skaličania hrajú a spievajú. In: Kol.: Skalica v minulosti a dnes, Bratislava 1968, 384 s.
Hránek, Jozef: Rozpomienky na Dr. Paľku Blahu, rukopis, 10 s., nedatované, ZM Skalica.
Mária Kubinová. In: Ľudové noviny 20, roč. 60, 14. 5. 1909 (nekrológ).
Janšák, Štefan: Životopis Pavla Blahu I., Trnava 1947, s. 401.