Z prvých týždňov Československa na Záhorí – ThLic. Mgr. Martin Hoferka, ThD.

0
139
Spoločná fotografia ľudí na dvore skalického gymnázia, ktorí sa v marci 1919 zúčastnili kolkovania bankoviek. V hornom a spodnom rade študenti, sediaci 2. zľava Zálešák, 4. zľava J. Blaho, v druhom v strede s kožušinovým golierom predseda kolkovacej komisie v Skalickom okrese okresný vládny komisár JUDr. Miloš Úlehla, vedľa v klobúku ako pokladník Jozef Kraus, v treťom rade 4. zľava Lichard, 5. zľava Grünwald, 7. zľava kníhtlačiar Jozef Teslík, v štvrtom rade 2. zľava O. Hotmar, 3. zľava J. Úlehla, 7. zľava Krušinský, 9. zľava Kaňa. Archív Záhorského múzea v Skalici

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor československý v Prahe Československú republiku. O dva dni neskôr sa k nej v Martine prostredníctvom Slovenskej národnej rady pripojilo i Slovensko.
Najskôr však bolo nutné územie Slovenska, ktoré takmer tisícročie tvorilo organickú súčasť Uhorska, reálne získať, obsadiť. Pražská vláda preto vyslala na Slovensko ako svojho zástupcu Vavra Šrobára, ktorý spolu s ďalšími piatimi členmi utvorili dočasnú vládu a 6. novembra 1918 v Skalici proklamovali vyhlásenie Československej republiky.
Po tom ako uhorská vláda 1. novembra 1918 nariadila zloženie zbraní a 3. novembra 1918 uzavrelo rakúsko-uhorské vojsko prímerie s talianskym, prepukali na mnohých miestach rabovačky. Predstavitelia uhorskej správy hromadne opúšťali svoje miesta a úrady z obavy pred hnevom a odplatou miestnych obyvateľov. Nová maďarská vláda na čele s Michalom Károlyim sa snažila udržať územnú integritu Uhorska. Prostredníctvom župných úradov oznamovala, že všetku moc v Uhorsku prevzala novovzniknutá Národná rada. Apelovala
na vlastenectvo obyvateľov, aby zachovali pokoj a poriadok. Túto výzvu doručili do Skalice 3. novembra 1918. V obciach a mestách sa mali utvoriť 11-členné obecné národné gardy, ktoré by zabezpečovali verejný poriadok. Členovia gardy mali z obecnej pokladnice denne dostávať plat 20 korún. Tieto financie by obciam štát refundoval. Telegram od nitrianskeho podžupana zo dňa 4. novembra 1918 referoval o zastavení činnosti bývalého uhorského žandárstva a opätovne žiadal zriadiť obecné gardy aspoň v mestách a vo väčších obciach.
V Skalici, ako jednom z mála miest na Záhorí, neprišlo k novembrovému rabovaniu. Zásluhu na tom mali predovšetkým skalickí farári, a to katolícky Ľudovít Okánik a evanjelický Juraj Quotidián, ktorí sa ešte pred príchodom dočasnej vlády postavili na čelo novovzniknutého národného výboru v meste. Skalica ako mesto so zriadeným magistrátom nepatrila do Holíčskeho slúžnovského okresu, ale podliehala priamo pod nitrianskeho župana. Napokon sa však ani Skalica nevyhla rabovaniu. Na popud dvoch bývalých zajatých Rusov a niekoľkých maďarónov 14. januára 1919 (niektoré zdroje hovoria o 15. januári) asi 60 osôb začalo rabovať židovské obchody. Dvaja miestni četníci sa snažili obnoviť poriadok. Pri vzájomných potýčkach bol jeden z mladíkov, ktorý nechcel uposlúchnuť výzvu a násilím sa bránil, prebodnutý četníkom. Do mesta bolo z Hodonína povolaných 130 vojakov a bolo vyhlásené stanné právo. Oddiel zostal v meste dislokovaný do 20. januára 1919. Vojaci boli ubytovaní v malej škôlke a zabezpečenie stravy pre nich stálo mesto 8557 korún a 71 halierov.
Po príchode do Skalice nariadila dočasná vláda používať v úradnom styku slovenčinu namiesto dovtedy povinnej maďarčiny. Predovšetkým z toho dôvodu viacerí členovia mestského úradu v Skalici odišli zo svojich postov alebo boli odvolaní. Mestský hlavný notár Dr. Koloman Uzonyi bol pozbavený funkcie pre nedostatočnú znalosť slovenčiny, mestský hajtman (policajný kapitán) Dr. Ľudovít Molnár, ktorý do úradu nastúpil len 13. septembra 1918, odišiel sám 4. novembra 1918, nevedel po slovensky vôbec. Z dôvodu nedostatočnej znalosti slovenčiny, ako i politickej nespoľahlivosti pozbavili úradu Dr. Eleka (Alexeja) Štetinu, ktorý bol mestským právnym sudcom. Po slovensky vedel a do vzniku republiky sa s ľuďmi i po slovensky rozprával. Po vzniku Československa odmietal komunikovať v slovenčine, lebo sa to – podľa jeho vyjadrenia – protivilo jeho maďarsko-národnému zmýšľaniu. Pre (úplnú) neznalosť slovenčiny boli nútení opustiť svoje miesta železničný hlavný inžinier Dr. Eduard Boleman a železničný inžinier Gustáv Hamburger. Z rovnakých dôvodov musel odísť z úradu daňový kontrolór Adalbert Biró. Štátny verej-ný notár Dr. Ľudovít Zechmeister, ktorý slovenčinu vôbec neovládal, odišiel sám na neznáme miesto. Vedenie okresného súdu a katastrálneho úradu (gruntovnej knihy) v Skalici odmietalo akceptovať nové politické pomery. Ešte 21. novembra 1918, po tom ako maďarskí vojaci podnikli výpad až do Senice, pričom dočasne obsadili Trnavu, úradníci spomínaných úradov v Skalici odprisahali vernosť novovzniknutej Maďarskej republike na čele s vedúcim okresného súdu a tabulárnym sudcom Dr. Júliusom Hamarom a ďalším okresným sudcom Dr. Augustínom Formánkom, ktorý bol zaťom myjavského slúžneho Filbergera. Obidvaja boli pre nespoľahlivosť prepustení.
Väčšina z prepustených úradníkov naďalej bývala v meste a nezapájala sa do verejného života. Tento ich postoj sa zmenil v marci 1919, keď Maďarská republika rád vpadla na Slo-vensko a obsadila jeho južnú časť a na východe sa jej podarilo prebojovať až k poľským hraniciam. Posmelení novovzniknutou situáciou Dr. A. Štetina spolu s Dr. A. Formánkom rozširovali uštipačné poznámky a reči proti Čechom, vláde a vojenskému stavu, ktorý Dr. V. Šrobár vy-hlásil 25. marca 1919. Ako politicky nespoľahlivé osoby ich nechal mestský vládny komisár Dr. Štefan Mandík internovať. Okrem nich boli zo Skalice z toho istého dôvodu zaistení aj právnik Dr. Štefan Mitták a 18-ročný Rudolf Mitták. Od 1. apríla 1919 na vlastnú žiadosť penzionovali skalického mešťanostu Karola Czoboriho. V apríli 1919 viedol Skalicu – po schválení nitrianskym županom Dr. Ľ. Okánikom – už zmieňovaný vládny komisár Dr. Štefan Mandík, úrad hlavného mestského notára zastával Jozef Mikulecký, pôvodom z Trnavy, ktorý sa neskôr stal prednostom Okresného úradu v Skalici. Funkciu I. radcu (radného) vykonával Vladimír Lichard, účtovníka Pavel Novák, pokladníka Ferdinand Černý, revízora (kontrolóra pokladne) Jozef Karenovič, mestského lekára Dr. Jindrich Sillinger, mestského zverolekára Adalbert Klein a správcu mestských lesov (polesného) Adalbert Riegler, ktorý absolvoval lesnícku akadémiu a bol nadporučíkom c. k. pešieho pluku číslo 1.
Nedostatok základných komodít a drahota, ktoré boli sprievodným javom vojnových rokov, zostávali citeľné aj v prvých povojnových mesiacoch a rokoch. Za 1 vajce sa z pôvodných 5 – 6 halierov platilo 80 halierov až korunu, cena obleku vzrástla zo 60 na 800 korún. Zároveň desaťnásobne vzrástla i cena práce. Petrolej bol ešte po celý rok 1919 na lístkový systém. Pre domácnosti, ktoré si ho mohli vyzdvihnúť u obchodníkov, bol určený iba na osvetlenie. Pre podniky a továrne, ako i na predaj pre obchodníkov ho zabezpečovalo mesto. Skalica v polovici januára 1919 dostala zo Zásobovacieho úradu pre Slovensko v Žiline z požadovaných 30 sudov petroleja len 10. A namiesto žiadaného vagóna soli poslali polovicu. Podobné podmienky vládli aj pri zaobstarávaní uhlia. Uhlie sa predávalo na prídel a mesačne ho potreboval v Skalici parný mlyn bratov Hottmarovcov 40 t a družstevný liehovar 35 t. Ďalších 20 t potrebovali na kúrenie školy v meste. K nim ešte treba prirátať aj uhlie pre štátne úrady v meste. Ku koncu roka 1918 si mesto objednalo v Ostrave 5 vagónov (50 t) koksu, ktoré však omylom vyexpedovali na iné miesto. Začiatkom apríla 1919 dostalo mesto 15 t uhlia a z Ostravy poslali vagón kováčskeho uhlia (koksu). Dopyt po uhlí bol na Slovensku ešte v rokoch 1920-21 uspokojený iba na 35 – 60 %. Liehovar hospodárskeho a vinohradníckeho družstva v Skalici pracoval v obmedzenej miere aj počas vojny – priemerne zamestnával 5 ľudí. Nepriaznivo ho poznačil nedostatok surovín, ako aj obmedzenie železničnej dopravy.
V prípade krajného nedostatku siahli predstavitelia štátnej moci k rekvirácii. Koncom februára 1919, keď sa pripravovali okresné mestá na kolkovanie peňazí, nariadil skalický vládny komisár Dr. Š. Mandík skupine četníkov prehľadať vo Vrádišti sladovne spoločnosti bratov Gerbera a Maxa Neuerovcov a spísať zásoby benzínu a petroleja. Jeden sud petroleja mali priviesť do mesta. Tam totiž nemali žiaden. O dva týždne neskôr už požiadal o požičanie 100 kg benzínu majiteľov sladovne, aby na gymnáziu mohlo pokračovať kolkovanie peňazí. V prípade, že by mu nevyhoveli, nechá im 150 kg benzínu zhabať.
Reguláciou cien sa snažil štát eliminovať čierny trh. Koncom roka 1918 sa úradne znížila cena mäsa, a to na 8 korún za kilogram živej váhy a 12 korún za predaj mäsa. O mesiac neskôr bola v Malackom okrese stanovená cena za živú váhu ošípaných do 15 korún za kilogram, za bravčové polovičky do 18 korún a za predaj v malom u mäsiarov do 19,50 korún za kilogram. Teľatá, živá váha sa mohol kilogram predávať maximálne za 4,70 a teľacie mäso v malom podľa kvality najviac za 7 korún za kilogram. V prípade predraženia hrozila pokuta predávajúcemu i kupujúcemu 5-tisíc korún alebo pol roka väzenie.
Prídel cukru na osobu na mesiac bol stanovený na kilogram. Lepšie na tom boli v Malac-kách, kde dostávali o štvrtinu viac. Z 5 600 obyvateľov Skalice bolo nutné pre 2 660 zabezpečiť základné potraviny. Mesačne to predstavovalo 18 t múky. Počas prvého polroka 1918 dostalo mesto z vojenského zásobovania (haditerményi) 111,5 t múky. Vo februári 1919 sa gazdiné ponosovali na drahú múku, ktorú predávali v Malackách. Podľa vyjadrenia vedenia mesta, ktoré obilie obstaralo a dalo pomlieť, pochádzalo ešte z čias nákupu uhorskej vlády. Pretrvával aj nedostatok kože, ktorá sa načierno predávala drahšie, ako bola úradne stanovená cena. A tiež bola na prídel. Popri tom vo februári 1919 už šesť týždňov dvom tisícom skalických fajčiarov chýbal tabak. Pritom do skladu v Holíči, z ktorého mali zásobovať Skalicu a celý Holíčsky okres, prichádzali každý týždeň nové zásoby. Mesačne to bolo v hodnote 35-tisíc korún. Požiadavka tabaku pre Skalicu predstavovala rovnaké množstvo fajčiva ako pre celý Holíčsky okres. Z požiadaviek pre Skalicu ale posielali iba zlomok, najviac v hodnote tritisíc korún mesačne, a to až po viacnásobnej urgencii. Aby sa do budúcnosti predišlo zbytočným ťahaniciam, navrhovalo vedenie Skalice zriadiť sklad tabaku i v Skalici, z ktorého by sa popri meste zásobovali i okolité obce.
V marci 1919 sa v okolí Kútov, Gbiel, Šaštína a Veľkých Levár pohybovali podvodníci, ktorí ponúkali za výhodné ceny dodanie najžiadanejšieho tovaru (cukor, petrolej, múka). Za tovar požadovali platbu alebo zálohu vopred. Po zinkasovaní peňazí sa viac neozvali. Objednávatelia tak zostali bez prostriedkov i bez tovaru.
Od pašeráctva do Rakúska neodrádzali ani pokuty a tresty. Priekupníci kupovali od miestnych roľníkov poľnohospodárske produkty a tie predávali vo Viedni so ziskom. Samozrejme, sedliakom platili vyššie sumy ako boli úradne stanovené. Za pašovanie právoplatne odsúdili Jozefa Višvádera zo Záhorskej (Uhorskej) Vsi a štyroch mužov z Vysokej pri Morave. Najvyššiu daň zaplatili štyria pašeráci, ktorí sa na prelome zimy a jari 1919 utopili pri Malých Levároch v Morave. Prepracovaný systém mali pašeráci zo Zohora. Do vriec s mrkvou a kapustou vkladali menšie vrecia s múkou, fazuľou a väčšími zemiakmi. V Malackách im takto zhabali 9 vagónov zeleniny.
Zlepšiť postavenie pracujúcich mal koncom roka 1918 prijatý zákon o 8-hodinovom pracovnom čase. V Hottmarovskom parnom mlyne však ešte vo februári 1919 museli zamestnanci (9 osôb) denne pracovať 16 hodín. Mesto majiteľovi nariadilo dodržiavať 8-hodinový pracovný čas a nadčasy doplácať. Zaujímavé bolo, že anonym, ktorý poslal udanie, sa v závere listu pýtal, či aj v republike to bude tak ako za monarchie, keď majiteľ všetkých dokázal umlčať vreckom múky a mohol si robiť, čo chcel.
Vyplácanie penzie pre vojakov bojujúcich v československej armáde – či už vo vojne alebo po vzniku republiky – a vyživovacieho príspevku pre pozostalých po padlých a nezvestných patrilo taktiež k formám štátnej podpory. Vyživovací príspevok poberalo v Skalici 214 pozostalých (34 vdov, 106 detí a 74 rodičov). Od novembra 1918 do júna 1919 vyplatilo mesto na príspevkoch 228 980 korún a 71 halierov. V júli 1919 slúžilo zo Skalice ešte v armáde, prípadne bolo zajatých 101 mužov, 96 padlo, 23 bolo nezvestných a 34 sa vrátili ako invalidi. V Malackách pre nezamestnaných založili pri tamojšom slúžnovskom úrade komisiu, ktorá im pomáhala s hľadaním práce.
Do 25. februára 1919, kedy vyšiel zákon o menovej odluke, platila v Československu rakúsko-uhorská mena. V dôsledku vojny koruna monarchie výrazne devalvovala a viedenská emisná banka dávala do obehu čoraz väčšie množstvo bankoviek. Od júla 1914 do konca roka 1918 vzrastala hodnota bankoviek v obehu z 2,13 miliardy na 35,59 miliárd korún. Okrem toho zostalo po monarchii 101,57 miliárd korún vojnových pôžičiek. Vykonaním menovej odluky sa mala posilniť hospodárska samostatnosť Československa a eliminovať závislosť od Rakúska a Maďarska. Po vydaní zákona 25. februára 1919 (zákon č. 84/1919) vláda uzatvorila štátne hranice a vyhlásila moratórium na vklady a výbery. Bankovky v hodnote 10, 20, 50, 100 a 1000 korún sa kolkovali kolkom v hodnote 1 % nominálu bankovky. Cena kolku bola zároveň poplatkom, ktorý obyvatelia museli zaplatiť za kolkovanie. Bankovky v hodnote 25 a 200 korún sa nekolkovali, lebo boli ľahko falšovateľné. Stiahli sa z obehu a vymieňali sa za okolkované bankovky iných hodnôt. Nekolkovali sa takisto 1- a 2-korunové bankovky, zostali však v obehu. Súkromné osoby mohli mať tieto nominály maximálne v hodnote do 50 korún, obchodníci do 200 korún a finančné ústavy do 1000 korún. V prípade, že ich mali v nadlimitnom množstve, museli si ich vymeniť za okolkované. Po 10. marci prestali platiť všetky neokolkované bankovky. Polovicu okolkovaných peňazí štát zadržal ako štátnu zúročiteľnú 1% pôžičku. Ak množstvo zadržaných peňazí (vklad) nepresahovalo sumu 250 korún, mohli si ich obyvatelia vyzdvihnúť od 19. marca 1919 s tým, že museli zaplatiť poplatok za okolkovanie, a to 1 % z hodnoty kolkovaných bankoviek. Nevyzdvihnuté vklady po 15. apríli 1919 sa považovali za pôžičku štátu s 1% úrokom.
Za bezproblémový priebeh zodpovedali „ad hoc“ zriadené Okresné štátne komisariáty pre okolkovanie bankoviek. V Skalici komisariát vznikol začiatkom marca 1919, predsedom bol okresný slúžny Miloš Úlehla a pokladníkom učiteľ gymnázia Josef Kraus. Pre Skalicu a Holíčsky okres boli zriadené štyri miesta (zberne), kde sa kolkovali bankovky. K jednotlivým zberniam boli obyvatelia pridelení podľa bydliska. V Skalici to bol berný (daňový) úrad, dobovo nazývaný stajramt (z nemeckého slova Steueramt), mestská šporitelňa (šporkassa) a Obchodná banka. Zberňa č. 4. sa nachádzala v Holíči. Zvládnuť nápor ľudí pomáhali bankovým úradníkom zaškolení učitelia, pracovníci úradov, študenti vyšších ročníkov gymnázia či – ako v Malackách – 18 slečien z predných rodin malackých. V Malackách sa kolkovali peniaze 3. a 4. marca 1919 v Roľníckej banke (obyvatelia Záhorskej Vsi), v kláštore a u mníšok (Dimburg), v sporiteľni (Gajary), v slúžnovskom úrade (Veľké Leváre) a v Ľudovej banke (Malé Leváre). V Skalici prebiehalo kolkovanie v dňoch 5. – 10. marca 1919. Stiahnuté bankovky spolu s kolkovými známkami boli uložené na gymnáziu v Skalici, v miestnosti na prvom poschodí. Pred ňou stála nepretržite vojenská stráž. Na prízemí gymnázia bola zriadená informačná kancelária, ktorá poskytovala všetkým obyvateľom potrebné informácie ohľadom kolkovania peňazí.
Skalickí obchodníci, ktorí sa zdráhali pred kolkovaním predávať, boli upozornení, aby riadne fungovali, v opačnom prípade sa voči nim vykoná rekvirácia. Ďalej boli vyzvaní, aby do 8. marca 1919 prijímali všetky bankovky bez obmedzení. Menová reforma sa oficiálne ukončila 12. marca 1919, ale kolkovanie starých peňazí prakticky ešte pokračovalo niekoľko týždňov. Po okolkovaní sa mohli používať už iba kolkované bankovky. Niektorí ľudia, ktorí si ich z rôznych príčin nenechali okolkovať, potom namiesto kolkov lepili na bankovky poštové známky.
Regionálne dianie od novembra 1918 pokrývali tri noviny, a to skalické noviny Sloboda, ktoré spočiatku plnili úlohu úradného vestníka dočasnej vlády československej na Slovensku a prinášali aj informácie o dianí. Správy o udalostiach z okolia Senice a z myjavských kopaníc prinášal týždenník Slobodný Slovák s podtitulom Československý národný časopis. V Myjave ho začal od 9. novembra 1918 vydávať novovzniknutý národný výbor označovaný ako Slovenská národná rada. Od 1. februára 1919 noviny prevzal tlačiar a vydavateľ Daniel Pažický. Redaktorom od ich vzniku, ako i po zmene majiteľa, bol evanjelický duchovný z Bukovca Július Bodnár. O južnom Záhorí referoval týždenník Osveta, ktorý v Malackách založil Ivan Dérer. Už prvé číslo začiatkom januára 1919 prinieslo podľa dobových ohlasov výborné články, ale ortografia bola priam hrozná.
Od polovice roku 1919 sa už aj na komunálnej úrovni prejavovala príslušnosť k jednotlivým politickým stranám. Straníckosť, ktorá sa stala jedným z charakteristických prvkov Prvej republiky – aj v najmenších obciach sa naplno preukázala už v prvých parlamentných voľbách v roku 1920 –, natoľko potlačila prvotnú ideu nového štátu, že napokon prispela k jeho zániku.

Za preklad maďarských textov ďakujem Józsefovi Liszkovi.

Pramene a literatúra
MV SR, Štátny archív v Trnave, pobočka Archív Skalica, f. Kroniky miest a obcí, Kronika Skalice II; f. Magistrát mesta Skalice, rok 1918, adm., No. 33-95; rok 1919, adm., No. 1-50.
I. výročná správa Masarykovho prvého reálneho gymnázia československého v Uhorskej Skalici za školský rok 1918 – 1919. Skalica 1919.
Osveta : Časopis venovaný pre poučenie vzdelanie slovenského ľudu, Malacky, roč. 1, 1919, č. 1-21.
Sloboda : Úradný vestník a zprávy dočasnej vlády československej na Slovensku, od 5. 1. 1919 : Politický a národohospodársky časopis, orgán slovenského západu, Skalica, roč. 1, 1918; roč. 2, 1919.
Slobodný Slovák : Československý národný časopis, Myjava, roč. 1, 1918, č. 2-8; roč. 2, 1919, č. 2-22.
Sbírka zákonů a nařízení státu československého, ročník 1919, částka XVIII, č. 84 Zákon ze dne 25. února 1919, jímž se ministr financí zmocňuje, aby provedl nařízením okolkování bankovek a soupis jmění za účelem uložení majetkové dávky.
KOLEKTÍV. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, 2012.
KOVÁČ, Dušan a kol. Kronika Slovenska 2. Bratislava : Fortuna Print Praha, 1999.
LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010.
PRAŽÁK, Richard a kol. Dějiny Maďarska. Brno : Masarykova univerzita, 1993.
ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V. Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, 2004.