PhDr. Viera Drahošová: Životný osud Gizely Blahovej

0
72
Gizela Blahová. Archív Záhorského múzea v Skalici

V tieni slávnych verejne činných osobností, akou nepochybne bol MUDr. Pavel Blaho, sa skrývajú ich životní partneri, ktorí sa často veľkou mierou podieľali na vytváraní podmienok pre realizáciu ich poslania. Nesú tak na ňom významný, i keď málokedy priznaný podiel. Ukážkovým príkladom je životný osud Gizely, manželky MUDr. Pavla Blaha.
Gizela Okániková sa narodila 10. januára 1882 v Skalici na Potočnej ulici Márii a Františkovi Okánikovcom. Matka Mária sa volala za slobodna Franzenová a rod pochádzal z Alsaska- Lotrinska. Jej brat Alojz Franzen, pedagóg na skalickom gymnáziu, bol primáriusom kostolného orchestra a deti v rodine viedli ku vzťahu k hudbe. Otec František Okánik bol Skaličan, jeho rod pochádzal z obce Sudoměřice. Do roku 1872 pôsobil ako učiteľ a notár v Mokrom Háji, potom učil vo Vrádišti a od roku 1874 na Mestskej ľudovej škole v Skalici. Bol národne orientovaný a v roku 1894 ho penzionovali. Pre vylepšenie hospodárskej situácie rodiny hospodáril na menšom statku. Manželstvo bolo vyrovnané a šťastné, narodilo sa v ňom 7 detí. Dvaja chlapci zomreli v útlom veku, z chlapcov zostal len Ľudovít. Po ňom nasledovala Etela, vydatá Koblížková, Mária (Irma), vydatá v Holíči za notára Štefana Šándora, ktorý bol po vzniku republiky okresným náčelníkom v Nových Zámkoch. Mária bola obľúbenou otcovou dcérou, výbornou klaviristkou, vyučovala hru na klavíri. Tretia Kornélia, učiteľka, zostala slobodná a najmladšia Gizela sa vydala za MUDr. Pavla Blaha. Otec František Okánik zomrel v roku 1897 v dôsledku poranení pri nehode, keď sa mu splašil kôň pri prechádzaní mostíka cez Starohorský potok. Matka Mária, statočná, inteligentná a veselá žena dokázala i pri skromných podmienkach deti sama vychovať a dať
im slušné vzdelanie. Od roku 1899 žila na skalickej fare u syna Ľudovíta, ktorému pomáhala a tešila sa z jeho úspechov. Zomrela ako 74-ročná v roku 1920, keď Ľudovít Okánik pôsobil ako župan v Nitre.
Gizela získala vzdelanie na ľudovej škole v Skalici a po otcovej smrti ako najmladšia zostala pri matke, pomáhala jej s hospodárstvom, pričom pýchou rodiny bol starostlivo a odborne obrobený vinohrad. Od uvedenia brata Ľudovíta do funkcie skalického dekana žila tiež na rímskokatolíckej fare a viedla mu domácnosť. V januári 1900 jej sotva osemnásťročnej opuchla ruka a liečil ju mladý lekár Dr. Pavel Blaho, ktorý mal ordináciu v susednom dome Nikodémovcov. Zo stretnutia vznikla láska, 25. marca ju požiadal o ruku a 7. apríla slávili zásnuby. Krátko po zásnubách však Pavlovi Blahovi zomrel otec a termín svadby preto posunuli na jeseň. V lete organizoval Dušan Jurkovič turistický prechod hrebeňom Javorníkov z Karlovíc na Pustevny pri príležitosti otvárania ním projektovaných útulní. Zo Skalice pozval Blaha, svojich súrodencov Annu, Vladimíra a Gizelu Okánikovú. Jurkovič zaznamenal: Náš večer sa skončil pri východe slnka nielen za spevu nás výletníkov, ale aj celej spoločnosti Pustevenského letoviska. Vítězslav Novák iste spomína svoje prvšie styky so Slovenskom. Na tomto výlete soznal aj Blaho, že ho slečna Gizka Okániková pri jeho piesňach pekne sprevádza svojím príjemným altom. Tak krásne vari nikdy viac nezaspievali pesničku Vysoko Zornička ako za toho rána na valašských horách. (Skalický doktor, 1947, s. 38) Dňa 3. septembra 1900 sa v Skalici konala veľkolepá svadba. Družbovia architekt Dušan Jurkovič a lekár Novomeský viedli nevestu k oltáru, po boku im kráčali priatelia zo „Súchovskej republiky“ maliar Ján Hudeček, hodonínsky komisár J. Kunert, Anton Štefánek, družičkami boli Gizeline sestry Mária, Kornélia a dve kamarátky, svedkami dr. Ľudovít Okánik a František Kadlečík. Svadba sa konala na dvoch miestach, v Katolíckom kruhu (vtedy ešte na Potočnej ulici v dome u Gajdáčov) a na fare. Pavel Blaho popri manželstve s tolerantnou, chápavou a obetavou manželkou získal i trvalé priateľstvo a výdatnú pomoc Ľudovíta Okánika vo svojej mnohostrannej národnobuditeľskej činnosti.
Bohaté spoločenské kontakty, ktoré Blaho získal pri svojej rozsiahlej politickej, hospodárskej, kultúrnej a osvetovej činnosti, privádzali do ich domácnosti mnoho hostí, o ktorých sa Gizela ako domáca pani starala doma i v búde. K okánikovskému vinohradu mladí manželia Blahovci prikúpili susedný pozemok a prestavali búdu podľa projektu Dušana Jurkoviča. Stala sa obľúbeným miestom stretávania rozvetvenej rodiny Okánikovcov a Blahovcov, mnohých známych a priateľov zo Skalice, Moravy, ale často i významných návštev z cudziny.
Po dokončení Katolíckeho domu, ktorý postavili v roku 1905 podľa projektu Dušana Jurkoviča, žili Blahovci na prvom poschodí domu. V krátkej dobe sa im narodili synovia Janko (1901), Pavol (1903) v dome u Nikodémovcov, kde bývali pred postavením Katolíckeho domu a Vladimír (1905). Gizela im venovala veľa starostlivosti, lásky a počas častej manželovej neprítomnosti v nich nachádzala upokojenie a naplnenie svojho života. Do nového bytu sa nasťahovali 1. mája 1905. Ako spomína Dr. Janko Blaho (Zo skalického rínku, s. 16): V tomto byte bola dočasne aj redakcia slovenských Ľudových novín a populárneho časopisu Pokrok, a pochopiteľne aj ordinácia môjho otca. Tichá idyla od Nikodémovcov sa zmenila na recepčnú miestnosť moderného hotela. Tu sa dvere nezatvárali a spravidla bol niekto cudzí pri obede. Popisuje to aj A. Procházková (Národopisné slávnosti…, s. 24): Večer a v noci bol dom útulkom pre všetkých, ktorých povinnosť alebo nevybavená záležitosť zdržala v Skalici. Obyčajne v poslednej chvíli behával (Dr. Pavel Blaho) do kuchyne k panej: Gizinko, budeme mať hosťov na obed. – Jaj, to mi hovoríš až teraz na poludnie? – Povedz aspoň koľko? – Po krátkej úvahe vyšlo najavo, že ich bude asi 14 až 15. – Dobre len, že ich neni 13 – odvetila pani. Niečo bolo doma, niečo sa prinieslo z fary a obed bol hotový.
Pomáhala manželovi pri usporadúvaní stretnutí a večierkov, tiež v spolupráci so svojím bratom. Zo spomienok Dr. Janka Blaha: Na obecnej škole sme okrem maďarčiny nič nepočuli, ale zato sme mimo školy hrávali v Katolíckom kruhu detské vianočné hry, ktoré napísal dr. Ľudovít Okánik. Najviac sme sa vždy tešili na čajové večierky, ktoré po Vianociach usporadúvala moja mamka, ktorá bola režisérkou vianočných hier. (Zo skalického rínku, s. 17)
Od otvorenia Katolíckeho domu v roku 1905 bolo jeho dôležitou súčasťou národopisné múzeum, vytvorené zo súkromných zbierok keramiky, výšiviek a iných predmetov Dr. Pavla Blaha. Bolo prvým súkromným, národne orientovaným múzeom na Slovensku, zameraným na propagáciu ľudového umenia, ktorému prikladal Pavel Blaho veľký význam pri pozdvihovaní národného vedomia. Spolu s manželom stála pri zrode múzea i Gizela, v neskorších obdobiach viedla korešpondenciu, spravovala zbierky, sprevádzala návštevníkov múzea.
Zúčastňovali sa mnohých kultúrnych a spoločenských podujatí na Morave, pomáhali s organizovaním výstav. Veľkú pozornosť vzbudila výstava v Hodoníne v roku 1902, ktorú svojou účasťou preslávil Auguste Rodin. Blízke kontakty mali s maliarom Jožom Uprkom, chodili si navzájom na rodinné oslavy, svadby, pomáhali a podporovali sa. Tiež v širokom okruhu priateľov v Hodoníne, Strážnici, Hroznovej Lhote, Luhačoviciach a mnohých ďalších miestach. Spolu so sestrami Jurkovičovými Emíliou (vydatou Boorovou) a Annou, Kristínou Smieskolovou, Charlottou Clementisovou, Ľudmilou Markovičovou založili dr. Pavel Blaho, dr. Ľudovít Okánik a dp. Jozef Novák prípravný výbor, ktorý v roku 1910 ustanovil skalické Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu. Gizela Blahová s Annou Jurkovičovou sa vydali na cesty, aby získali podiely. Gizela v družstve pracovala najprv ako podpredsedníčka, podieľala sa na vyhľadávaní nových vedúcich pracovníčok, ktoré zabezpečovali vyšívačky, dodávanie materiálu a administráciu v jednotlivých oblastiach. V rokoch 1927 až 1952 pôsobila ako predsedníčka a predovšetkým propagátorka družstva. Vystavovaniu výšiviek sa venovali už pred jeho vznikom a organizačne, niekedy i účasťou sa podieľala na výstavách ľudového umenia v Čechách a na Morave, ktorých bolo zhruba päťdesiat. Dôležitou a úspešnou bola výstava v roku 1902 v Hodoníne, v Kroměříži v roku 1908 výstavu navštívil i následník trónu František Ferdinand. S veľkým úspechom sa stretla účasť tristočlennej slovenskej výpravy na jubilejnej národopisnej výstave v Prahe, ktorú Blaho organizoval v roku 1908. K najznámejším patrili výstavy v Dore Gallery v Londýne v roku 1911, ktorej napomohol Scotus Viator, vo Viedni a Filadelfii.
Gizela bola manželovi nápomocná v dlhodobom rozsiahlom podporovaní slovenskej mládeže pri štúdiu na moravských a českých školách. Ilustruje to spomienka roľníka J. Petráša z Dojča (Národopisné slávnosti…, s. 22): Spomínam si na rok 1909. Bolo to 28. októbra, keď asi 30 mladíci sišli sme sa u dr. Blahu v Skalici. Pani dr. Blahová pre všetkých pripravila večeru. Tam sme i nocovali a skoro ráno museli sme ísť do Sudomeric na Moravu na nádražie, pretože keď by sme boly nastupovali na nádraží v Skalici, maďarské úrady boly by to pokladali za velezradu. V Sudomericiach za vedenia Dr. Blahu a Dr. Štefánka nastúpili sme cestu do hospodárskych škôl a to do Kuklen a Opočna. V manželovej neprítomnosti často preberala úlohu vypraviť slovenských študentov, ktorí sa u nich zhromaždili, do moravských a českých škôl.
S vďačnosťou spomína pohostinnosť Blahovcov Dr. Alojz Kolísek (Skalický doktor, 1947, s. 34): Bolo by nespravodlivé nepripomenúť s obzvláštnou povďačnosťou ženu Dr. Blahu, pani Gizu. Veď na nej ležala vždy najťažšia ťarcha pohostinstva, keď sme od Hodonína priviedli a priviezli do Skalice expedíciu Angličanov a iných zahraničných priateľov na výskumné cesty „za tú našu slovenčinu“. Ani vtedy sa nikto nespytoval, ani teraz nikoho nezaujíma, kto to všetko platil. Nebolo predsa ani subvencie, ani štipendia, ani reprezentačného fondu. Vôbec zabúda sa na takéto obete finančného rázu, aké prinášala celá rodina Blahovská.
Napriek tomu, že bola ženou lekára, počas Blahovej častej neprítomnosti obracala sa pri chorobe detí na spriateleného Dr. Josefa Hrubého v Hodoníne, ktorý vždy ochotne prišiel akýmkoľvek dopravným prostriedkom. Rodinné návštevy, najčastejšie do Holíča k sestre Márii, Gizela robievala so synmi väčšinou sama. So sestrinou rodinou vychádzali veľmi dobre, synovec Mikuláš počas štúdií býval u nich v Skalici, neskôr i v Bratislave. Na jar a v lete jej synovia pomáhali vo vinohrade, kde pestovali i zeleninu. Po celú dobu, tiež po manželovej smrti, sa starala i o vinohrad, zaobstarávanie a vyplácanie pomocníkov, oberanie, výrobu a predaj vína. (Meta Bráblík, s. 18 – 19)
Keď sa pred prvou svetovou vojnou dostal Katolícky dom do finančných problémov vzniknutých množstvom úverov čerpaných na jeho výstavbu, podujala sa Gizela Blahová organizovať zbierku po celom Slovensku. Svoju dvanásťdennú púť ukončila v Liptovskom Mikuláši u rodinnej známej Márie Lackovej, vyčerpaná, no podarilo sa jej získať obnos len na zažehnanie najakútnejších hrozieb. Dostala sa aj do Ostrihomu k skalickému rodákovi kardinálovi Jánovi Černochovi, ktorý výstavbu domu podporil vyššou sumou. Ján Černoch bol s Blahovcami v príbuzenskom vzťahu, jeho krstným otcom bol starý otec MUDr. Pavla Blaha Juraj Blaho a on bol krstným všetkých troch synov Gizely a Pavla. Svoju peňažnú podporu však komentoval s náznakom nevôle k zameraniu činnosti Katolíckeho kruhu: Pani kmotrenko, co si myslíte, že budu furt podporovat ten váš panslávsky dúm? (Zo skalického rínku, s. 13) Aby pomohol s kritickou finančnou situáciou domu, odišiel v jeseni 1912 MUDr. Pavel Blaho na prednáškové turné do USA, kam ho pozvala Slovenská liga. Gizela zatiaľ čelila exekútorom a po smutných Vianociach, ktoré rodina strávila na fare u Ľudovíta Okánika, prišla z Ameriky prvá zásielka peňazí, vďaka ktorej exekúciu zrušili.
Počas pôsobenia MUDr. Pavla Blaha v Luhačoviciach prichádzala počas letných mesiacov od roku 1906 až do vypuknutia prvej svetovej vojny spolu so synmi do Luhačovíc. Luhačovice radi navštevovali Slováci a po postavení Slovenskej búdy inšpirovanej búdou Blahovcov v Skalici, sa pod vedením sestier Dušana Jurkoviča Emílie a Anny stala živým spoločenským centrom a miestom stretávania slovenských, moravských a českých návštevníkov kúpeľov. Propagovali tu i slovenské ľudové umelecké výrobky, počas kúpeľných sezón malo v búde Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu svoju predajňu. Búda mala slovenskú kuchyňu, ponúkali trdelníky, zázvorníky a zábava pri skalickom víne, najčastejšie z blahovských vinohradov, trvala často do ranných hodín, ako spomína i Janko Blaho (Zo skalického rínku, s. 20): Raz v noci som sa zobudil a počul mamičku nariekať. Na moju zvedavú otázku, čo sa jej stalo, kývla hlavou a ukázala cez okno smerom k búde. V tom momente som začul, ako sa niesol pekný otcov hlas po stráni a rozoznal som pieseň Vysoko zornička. Mamička len poznamenala: „To je hrozné, to je hrozné, sú štyri hodiny ráno, ten tata len vyspevuje a o deviatej má už ordinovať“. K Luhačoviciam ju viazalo pevné puto (ako celú blahovskú rodinu doposiaľ) a navštevovala ich do vysokého veku.
K vrcholom Blahovej osvetovej činnosti v hospodárskej sfére pred prvou svetovou vojnou patrilo organizovanie roľníckych zjazdov v Skalici v rokoch 1906 až 1913 a potom v roku 1920. Zúčastňovali sa ich roľníci z celého Slovenska, Moravy a Čiech. Program pozostával z prednášok na zvýšenie ich informovanosti a poznania nových technológií, potom nasledovala spoločenská časť s divadelným predstavením, vzájomnými stretnutiami a výmenou skúseností, končil zábavou pri hudbe. Nefungovali by bez pomoci skalických žien. Gizela zabezpečovala stravovanie pre účastníkov, ktorých bývalo 300 a viac, od okolitých sedliakov poskupovala suroviny, Emília Boorová viedla kuchyňu a spolu s ostatnými obstarávali ubytovanie, prípravu pohostenia.
Všetko narušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. MUDr. Pavel Blaho slúžil počas nej ako vojenský lekár najprv v Kroměříži, potom v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) v Maďarsku. V ťažkej celospoločenskej situácii zvládnuť domácnosť, zadlženú výstavbou Katolíckeho domu, keď výchova detí ležala len na jej pleciach, vyžadovalo od Gizely veľa húževnatosti a obetavosti. V roku 1914 u Blahovcov ubytovali Ing. Štefana Janšáka, ktorý po svojej práci pomáhal chlapcom pri školských úlohách, bral ich na výlety, pomáhal pri vedení domácnosti, a tak sa chlapcov jeho narukovanie v roku 1916 citeľne dotklo. Na jar roku 1917 MUDr. Pavel Blaho ochorel, čím sa však dostal bližšie k domovu. Rodina ho navštevovala v bratislavskej nemocnici na Zochovej ulici. Na zdravotnú dovolenku ho v lete pustili do Skalice a pre veľké horúčavy ju trávili v búde vo vinohradoch.
Po prevrate v roku 1918 bola Skalica sídlom dočasnej vlády, ktorej bol MUDr. Pavel Blaho členom. Po odchode ostatných členov vlády do Prahy zostalo množstvo povinností na ňom, agendu viedol zo svojho domu, prijímal veľa návštev, pričom v biednych pomeroch po vojne sa naňho mnoho ľudí obracalo o pomoc a spoliehalo na jeho pohostinnosť. Dom bol stále plný cudzích ľudí, zastavovali sa mnohí z Čiech i Moravy, ktorí sa hlásili do služieb na Slovensku. Hospodárska situácia sa zhoršovala v zásobovaní potravinami, ale i odevmi a spotrebným tovarom. Pociťovali to i slovenskí študenti v Prahe, ktorí boli povďační za podporu: Jedine dr. Pavel Blaho spomenul si na hladujúce žalúdky mladých Slovákov. Cestou Ústredného družstva dochádzaly zásoby potravín zo Skalice, pečlive balené pani Gizelou Blahovou, píše maliar Janko Alexy. (Národopisné slávnosti…, s. 20)
O žičlivosti a obľúbenosti rodiny svedčí, že v Skalici sa Gizela Blahová stala krstnou mamou asi 38 deťom, veľmi často kmotrou pri birmovaní a svadbách, Pavel Blaho bol podľa svojho odchovanca Jána Hrebíčka krstným najmenej v 60 rodinách. (Moravskoslovenské pomedzie II/3, 1937, s. 8)
Pomocníčkami v administratívnych prácach i pri spracovávaní úrody boli Gizele od roku 1921 Alžbeta Ozábalová a jej matka (tiež Alžbeta Ozábalová), ktoré žili v Blahovom dome. V roku 1921 kúpili Blahovci dom v Bratislave, presťahovali sa a Alžbeta Ozábalová vykonávala správu Katolíckeho domu, múzea i vinohradu.
Do roku 1927 bol Dr. Pavel Blaho zdravý, potom ochorel a 28. októbra sa v nemocnici sám hlásil na predtým odloženú operáciu. Manželka trávila všetky chvíle s ním, psychicky mu pomáhala v zápase o život, v ktorom podľahol 29. novembra 1927.
V období Blahovej smrti sa výrazne polarizovala spoločenská situácia a na rodinu doľahli opäť problémy a starosti s vysporiadaním vlastníctva Katolíckeho domu. Dlhotrvajúci proces sa vliekol takmer do roku 1935, pri súdnom spore a dokladovaní vlastníckych práv Gizele pomáhal predovšetkým stredný syn Pavol.
Gizela Blahová bola vážená, obľúbená pre svoj srdečný styk s ľuďmi, po celú dobu vo svojom bratislavskom byte prijímala príbuzných, priateľov, známych, vypočula, pohostila, poradila, pomohla svojimi bohatými kontaktmi i poznatkami. Často ju navštevovali ženy rôzneho spoločenského postavenia, členky Živeny, spisovateľky, kultúrne a vedecké pracovníčky, ktoré čerpali z jej skúsenosti a vyrovnanosti duševnú vzpruhu do svojej práce. Celoživotnou oporou a útočiskom jej bol brat Ľudovít, ktorý ju posilňoval v neľahkých chvíľach a mnohokrát pomohol materiálne i finančne. Ľudovít Okánik bol od počiatkov nápomocný pri financovaní Katolíckeho domu i mnohých jeho aktivít. Dôvernými priateľkami boli po dlhé roky s Boženou Jurkovičovou, manželkou Dušana Jurkoviča, s ktorou žili v Bratislave neďaleko seba. Bola jedinou, ktorej sa zdôverovala so všetkými svojimi radosťami i starosťami. V Bratislave mala 22 rokov v domá-cnosti pomocnicu Máriu Macháčkovú zo Skalice, pomáhala jej nielen s prácami a vedením domácnosti, ale tiež svojou spoločnosťou.
Vzťah k umeniu, hudbe, najmä však k ľudovej piesni má v blahovskej rodine hlboké korene. MUDr. Pavel Blaho ho získal od svojej matky. Mária Blahová vynikala krásnou postavou, ktorej veľmi slušala večne usmievavá tvár, oduševnená veselou mysľou. Nechýbala na nijakej významnejšej svadbe, kde si podmaňovala duše i srdcia slávičím hlasom a staroslávnymi národnými piesňami. (Janšák, Š., s. 6) V Katolíckom kruhu založil spevokol a divadelnú ochotnícku družinu, osobitne blízka mu bola ľudová pieseň. Nadšencov pre spoločnú vec získaval argumentmi, zanieteným vystupovaním, avšak najúčinnejším pomocníkom, ktorým získaval srdcia a náklonnosť, mu bola pieseň. Spieval rád a často. Gizela tento vzťah získala z matkinej hudobne nadanej rodiny. Syn Janko Blaho bol prvým profesionálnym slovenským operným spevákom, no láska k ľudovej piesni, ktorú získal od rodičov, ho neopustila po celý život. Zozbieral a zapísal množstvo piesní, ktoré vyšli v šiestich spevníkoch Záhoráckych pjesniček. Viaceré, najmä v prvom a druhom zväzku, zapísal od rodičov a u piatich piesní je ako interpret uvedené meno mamky – Giza Blahová.
Po ukončení druhej svetovej vojny sa začiatkom roku 1946 Gizela Blahová rozlúčila s Bratislavou a presťahovala do Skalice, kde sa venovala opatere muzeálnych zbierok. Spolu so slobodnou sestrou Kornéliou žila v priestoroch Katolíckeho domu a pomáhala rodine, príbuzným. Štyri roky sa počas ťažkej vnuka Vladimíra. Jej životná púť sa skončila 19. júla 1962.
Gizela Blahová bola vzácnou, šľachetnou, skromnou a obetavou ženou. Neľakala sa ničoho,
statočne zápasila s pomermi, niekedy i s nepriazňou osudu. Bola chápavá a trpezlivá manželka, vzorná matka a k tomu i obetavá vlastenka, ktorá nikomu neodmietla pomoc. (Meta Bráblík, s. 78)
Celý svoj život venovala rodine a pomoci manželovi v jeho rozsiahlej činnosti na pozdvihnutie slovenského národa. Udržiavala rodinnú súdržnosť a pamiatku svojho muža. Pochovaná je pri ňom na skalickom cintoríne.

Literatúra
BLAHO, J.: Zo skalického rínku, Bratislava, Tatran, 1974, 206 s.
BRÁBLÍK, M.: Paní Gizela Blahová a československá vzájemnost, Brno 1974, rukopis.
JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu 1., 2., Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1947.
PÁCALT, M. (zost.): Skalický doktor. K 80. narodeninám Dr. P. Blahu. Bratislava 1947, 93 s.
Národopisné slávnosti v Skalici pri odhalovaní pomníka Dr. P. Blahovi 29.VI.1937. Skalica, 28 s.
Moravskoslovenské pomedzie II/3. K oslavám Dr. Pavla Blahu v Skalici, 1937, 16 s.
Za poskytnutie fotografií do archívu Záhorského múzea ďakujeme prof. Eve Blahovej a PhDr. Jaroslavovi Blahovi.