MUDr. Dagmar Kanisová: Oskoruše v Sobotišti

0
32
Foto: Mgr. Richard Boršoš

Oskoruše sú stromy aj plody vzácne a málo známe. Pritom sa vyskytujú v určitých viac-menej ohraničených lokalitách už najmenej 400 rokov. Toľko majú vzrastlé stromy s obvodom kmeňa viac ako 3,5 m v tzv. prsnej výške (1,5 m). Príčinou tohto javu je veľmi zložité množenie, extrémne pomalý rast stromu a veľmi neskoré nasadenie plodov. V prirodzených podmienkach dozrejú prvé oskoruše po 20 – 26 rokoch od objavenia sa prútika oskoruše s listami nad zemou.
Pôvodná vlasť oskoruše zapadá do južnej časti Európy od Apeninského polostrova cez Balkán až do Turecka. Odtiaľ sa prirodzene rozšírila do celej Panónie a smerom na sever do juhovýchodnej časti Moravy, južnej časti Bielych Karpát a západnej časti Slovenska. V súčasnosti sa staré rodiace stromy zachovali v ojedinelých skupinách i jednotlivo predovšetkým v oblasti Moravského Slovácka, v CHKO Biele Karpaty (lesná oskoruša). Sobotište tvorí okrajovú časť jej výskytu s malým územím okolo Myjavy s priľahlými obcami a kopanicami. Zriedka sa vyskytuje ako solitér i v iných častiach Slovenska. V súčasnosti počet rodiacich oskoruší v oblasti Vrboviec, Sobotišťa a Myjavska sa odhaduje na 90 až 100 stromov. Do tohoto počtu sa počítajú okrem starých jedincov i stromy posadené pred 30 – 35 rokmi, ktoré už rodia. Staré stromy oskoruší sú obecne známe v habánskych záhradách, na kopaniciach na Havrane u Zuščíka, na kopaniciach u Halabrínov a tiež niekoľké v katastri obce Vrbovce. Za najstaršiu oskorušu v sobotištskom chotári sa považuje strom v lokalite Hradište. V prsnej výške meria jeho obvod 3,48 m a vek sa odhaduje na 350 rokov.
V polovici minulého storočia oskoruše často rástli pozdĺž poľných ciest na poliach i v záhradách. Hromadný úbytok stromov vznikol v období totality, kedy sa násilím sceľovali pozemky, rozširovalasa orná pôda, na ktorej často okrem buriny nič nerástlo. V blízkom okolí obcí sa stavali rozsiahle poľnohospodárske strediská, budovali sa nové a rozširovali staré cesty. Ale i neuvážené a násilné zásahy človeka do prírody na vlastnom pozemku viedli k eliminácii tohto vzácneho stromu.
Dohadov a povestí o tom, ako sa oskoruša dostala k nám, je viac. Jej rozšírenie sa pripisuje rímskym vojskám, ktoré sa predierali cez tzv. „Sudoměřickú stezku“ Bielymi Karpatmi, pričom vojaci vysádzali semenáče oskoruší a takto si značili svoje územie miesto hraničných kameňov. Iná povesť hovorí, že semenáče si priniesli Turci a Tatári a sadili ich na svojom území, aby mali dostatok vína z ich plodov a konečne Mongoli niesli so sebou pri svojich nájazdoch sušené oskoruše na prevenciu, alebo liečbu úplavice a hnačiek. Posledná povesť javí sa ako najpravdepodobnejšia, pretože prášok zo sušených oskoruší sa používa v ľudovom liečiteľstve na tento účel dodnes. V minulom storočí pripravoval túto medicínu v Sobotišti strýc Pláňavský a v sáčkoch ju predával záujemcom.
Nech je už pôvod oskoruší v Sobotišti akýkoľvek, za ich záchranu môžeme ďakovať iba miestnemu pestovateľovi MVDr. Henrichovi Müllerovi, ktorý sa zaoberá pestovaním oskoruší zo semena i očkovaním (vrúbľovaním) štepov z rodiacich oskoruší na semenáče viac ako 35 rokov. Množstvo semenáčov i vrúbľovaných pníkov sa takto pomocou neho dostalo do zeme nielen v Sobotišti a v okolí, ale i na vzdialených miestach Čiech a Slovenska. Podľa toho by sa mohlo zdať, že v Sobotišti sa nachádzajú prinajmenšom sady oskoruší. Odborníci však hovoria, že len 10 % z počtu vysadených jedincov sa dožije doby plodnosti, teda dvadsiatich rokov a z tých len jedna tretina je v plnej sile v 100 rokoch. Hovorí sa, že oskoruša 100 rokov rastie, 100 rokov plodí a 100 rokov odumiera. V umelom prostredí len predpestovanie semien, tzv. stratifikácia, trvá 13 až 19 týždňov. Úspech očkovania, ďalšieho rastu a plodnosti je zaručený, iba ak sa vrúbeľ z rodiacej oskoruše zaočkuje do podpníka semenáča oskoruše. Výhodou stromov získaných očkovaním je, že rodia skôr, priemerne za 10 – 12 rokov, i keď k tejto dobe treba pripočítať 3 – 4 roky, kým semenáč dorastie na vhodnú výšku. Raritou je i vznik a rast jedincov v prírode. Píše sa, že semeno vyklíči zo zeme iba v tom prípade, ak predtým prejde zažívacím traktom zvierat, alebo človeka. Preto sa dozvedáme, že najpravdepodobnejšími „rozsievačmi“ semien sú vtáci, ktorí s obľubou zobú uležané oskoruše pod stromom. I keď sa zrno sčasti v ich útrobách rozloží, niečo sa do pôdy dostane. Túto úlohu môžu plniť i iné poľné zvieratá, alebo i človek, hlavne ak sa vrátime k jeho spôsobu života 400 – 500 rokov dozadu.
Oskorušu možno charakterizovať ako opadavý listnatý strom. Vo voľnej prírode jej kmeň dosahuje výšku 10 až 15 metrov. Má rozložitú košatú korunu, skôr do šírky ako do výšky. Lesné oskoruše dorastajú až do výšky 30 metrov, aby presiahli okolitý porast. Ich koruna je skromnejšia. Kôra oskoruše je spočiatku hladká, neskôr šupinatá až zvrásnená. Listy sú veľké, členité, podobné listom jarabiny. Na jeseň dostávajú krásnu oranžovú farbu, ktorou dekorujú jesennú prírodu. Oskoruša kvitne v máji v tvare bielych alebo ružových chocholíkov, ktoré spolu vytvárajú kytice kvetov. Plody dozrievajú v septembri. V našom prostredí majú tvar malých hruštičiek s kožou žltozelenej farby, na strane s červeným líčkom. Odtrhnuté zo stromu alebo čerstvo padnuté na zem nie sú jedlé pre intenzívnu trpkú chuť. Spôsobuje ju vysoký obsah trieslovín. Po 3 – 4 dňoch odležania plody zmäknú, na povrchu zhnednú, pričom dreň zostáva jemne okrová alebo biela. V tomto štádiu ako hniličky sú chutné na konzumáciu alebo ďalšie spracovanie. Úroda plodov býva bohatá. Oskoruša rodí obvykle dva razy v priebehu troch rokov. Najväčšia časť odležaných plodov sa zvykne spracovať do kvasu a vypáliť z neho jemnú oskorušovicu. Podľa ovocinára Jozefa Bučka zo Sobotišťa je príprava kvasu dosť náročná. Opadnuté sa podľa možnosti denne zbierajú, nechajú sa odležať na sitách, alebo plachtách a postupne sa ako hniličky pridávajú do suda s kvasom. Nemali by sa drviť, mlieť ani šrotovať, pretože sa rozdrvia i zrniečka, ktoré môžu spôsobiť horkú chuť pálenky. Plody sa pred vysypaním do suda iba pomačkajú. Kvasenie trvá obvykle dva mesiace. Zo 100 litrov kvasu sa vypáli okolo 8 litrov pálenky. Oskorušovica je teda vzácna a podľa toho sa i cení. V súčasnosti „fajnšmekri“ zaplatia 30 až 40 eur za liter. V Sobotišti a okolí sa odležané oskoruše zvyknú zavárať, alebo spracovať na džem. Sušené hniličky sa melú na hrubozrnnejší prášok sladkokyslej chuti, posýpajú sa ním múčniky miesto škorice. A konečne prášok je vždy v zásobe ako liek proti hnačke.
Oskoruša je strom nielen vzácny, ale i vďačný, a to nielen bohatosťou plodov, ale i vzácnosťou dreviny. Drevo oskoruše je najtvrdšie a najťažšie zo všetkých európskych stromov. Jeden m3 váži 500 až 800 kg. Jeho vzácnosti zodpovedá i cena. Uvedený objem dreva sa na trhu cení na 1500 až 1800 eur. Cena stúpa i s klesajúcim dovozom vzácnych drevín z exotických krajín. Dopyt po ňom je veľký hlavne v Nemecku a Francúzsku. Drevo oskoruše má naružovelý až okrový odtieň a nie veľmi vyznačené letokruhy. Cenené je v umeleckom rezbárstve, vo výrobe vzácneho nábytku s intarziou, vyrábajú sa z neho niektoré hudobné nástroje, napr. píšťaly gájd, ale aj biliardové/gulečníkové palice (tága) a ďalšie predmety, kde sa vyžaduje nadmerná pevnosť a tvrdosť dreva. V minulosti slúžilo toto drevo na výrobu vínnych lisov. Podľa odborníkov sa i napriek tvrdosti ľahko opracováva.
Oskorušu ako ovocný strom i ako drevinu si viac cenia v susedných Čechách ako na Slovensku. V Tvarožnej Lhote (okr. Hodonín) v blízkosti hraníc so Slovenskom sa každoročne slávi sviatok oskoruší. Spojený je s odborným i spoločenským programom, ochutnávkou a oceňovaním viac ako sto vzoriek oskorušovice od pestovateľov. Oskoruša tam bola vyhlásená za pamätný strom Slovácka. Podľa literatúry za najstaršiu a najväčšiu oskorušu v Čechách bola v minulých rokoch vyhlásená tzv. Adamcova oskoruša z okolia Strážnice. Obvod jej kmeňa v prsnej výške meria 4,58 m, predpokladaný vek je okolo 450 rokov.
Ľudová múdrosť vraví: Piť oskorušovicu – to je život, koštovať ju – to je veda, diškurovať o nej – to je umenie! Alebo: Romantici sadia ruže, správni chlapi oskoruše!

Použité pramene
Oskeruše od A do Z. Vydal INDEX – SDA Bílé Karpaty a Spolek obnovy venkova v Modré, 2003.
Ďakujem sa odbornú radu MVDr. Henrichovi Müllerovi a za pestovateľské skúsenosti Jozefovi Bučkovi.