Mlynársky rod Mandelíkovcov. Mlyn a strojáreň v Čároch – PhDr. Peter Brezina

0
324
Čáry 1900. Mandelíkov mlyn

Areál Mandelíkovho mlyna a strojárne, predtým Dopjerovho mlyna, pri kanáli Kopánka rieky Myjavy na južnom okraji obce Čáry sa nachádza v stave ruiny. Stráca zo svojej stavebnej hmoty ukrývajúc sa v hus- tom poraste stromov a kríkov náletovej zelene a je len otázkou času, keď zanikne úplne. Možno ani mnohí miestni netušia, aký slávny a významný mlyn sa nachádzal v ich obci a aký hospodársky čulý ruch v ňom pulzoval.

Čáry 1878. Rodinný dom Dopjerovcov pri ich mlyne tesne pred zakúpením Mandelíkovcami

O stavbu mlyna v Čároch a dobudovanie areálu rozšírením o strojáreň s dvomi dielňami na ryhovanie mlynských kovových valcov a montáže mlynského zariadenia sa zaslúžili dve najrozvetvenejšie a dlhodobo pôsobiace mlynárske rodiny severozápadného cípu Záhoria – Dopjerovci a Mandelíkovci.

Čáry 1900. Mandelíkovci Vľavo Ján Mandelík, nad ním manželka Anna, rod. Čermáková, z Holíča, vpravo syn Richard Mandelík, pod ním dcéra Anna Mandelíková


Väčšina mlynov bola v 16. storočí panská, ich majiteľmi boli Coborovci a Bakičovci, ktorí ich postupne dávali do nájmu a neskôr odpredávali. Prvá zmienka o pôsobení Dopjerovcov na Záhorí pochádza z roku 1676. Popredným majstrom bol Adam Dopjera, ktorý pôsobil v rade mlynárskeho cechu panstva Holíč a Šaštín a podpísal jeho stanovy spolu s ďalšími mlynárskymi majstrami a iniciátorom, holíčskym grófom Adamom Coborom a grófkou Alžbetou Coborovou. Adam Dopjera bol vtedy nájomcom mlyna pri Šaštínskom zámku. Ďalší z mlynárskej rodiny Dopjerovcov sa usadili v Kútoch v roku 1678 s povolením majiteľa panstva Holíč a Šaštín Adama Cobora. Prvým majiteľom mlyna sa stal Pavol Dopjera. Mlyn mal zrejme spočiatku v nájme a nachádzal sa na rieke Myjave medzi Kútmi a Kuklovom. V literatúre sa uvádza, že mlyn v roku 1848 zanikol, ale nachádza sa pod názvom Dopierovský na mapách až do roku 1939 spolu s mlynmi Janíčkov (na mape vojenského mapovania 1783 je zaznačený pod názvom Janikovi mlyn), Polákov a Marcinkovský mlyn pri Kuklove. Nepoznáme presný osud tohto mlyna Dopjerovcov, situovaného medzi Kútmi a Kuklovom a ani dôvody stavby nového mlyna v obci Čáry po roku 1800. Mohli to byť konkurenčné dôvody, lebo pri Kútoch sa nachádzali 4 mlyny, ale aj rozrastanie sa rodiny o mužských potomkov, alebo iné dôvody (úprava toku riečky Myjavy a kanála Kopánka, povodne,
požiar). Čáry boli vhodnou lokalitou pre stavbu nového mlyna, lebo v Kuklove ani v Čároch sa začiatkom 19. storočia nenachádzal žiadny mlyn. Boli tu však hospodárstva bohatých sedliakov s ich potrebou mlieť obilie. Dopjerovský mlyn v Čároch existoval už v roku 1839, lebo je zaznačený na mape 2. vojenského mapovania. Katolícka rodina Dopjerovcov mala v nájme aj ďalšie mlyny pri toku riečky Myjavy. Adam Dopjera so synom Jurajom si prenajali napríklad šaštínsky mlyn od šľachtičnej Barbory Erdödy v roku 1721. Dopjerovci čársky mlyn predali okolo roku 1880 inej významnej mlynárskej rodine Mandelíkovcov, lebo sa odsťahovali na mlyn v Dolnej Krupej a odtiaľ sa členovia rodiny po roku 1900 vysťahovali do USA, kde dosiahli významné úspechy v hospodárskej sfére vo výrobe hudobných nástrojov, najmä rezonančnej gitary s názvom dobro.
Evanjelická rodina Mandelíkovcov sa prisťahovala na Záhorie z Moravy podľa rodinnej ústnej tradície po roku 1620. Mandelíkovci sa prvý raz spomínajú na mlyne pri riečke Chvojnici v Močidľanoch v roku 1739. Mlyn mali v nájme a prvý raz sa spomínal v roku 1554 ako panský mlyn s čiastočným nájomcom Gyvrasom. Mlyn mal prenajatý koncom 16. storočia Pavol Jurast (Jurasew). Od roku 1638 ho vlastnil zeman Štefan Papp. V Močidľanoch boli dva mlyny. Druhý bol pôvodne tiež panský a od Coborovcov ho získali skalickí jezuiti. V nájme ho mali neskôr Jakub a Ján Petkovci, Martin Starý (Sztari) a i. Najdlhšie mali jeden z dvoch močidlianskych
mlynov v nájme a potom vo vlastníctve Mandelíkovci od roku 1739 až do násilného zrušenia ich živnosti po roku 1948. Mlyn nestačil po viacej generácií uživiť vždy početnú rodinu, a preto mali aj polia, vinicu, 2 kravy, 2 kone, 2 voly, 10 oviec, viacej sviní a hydinu, čo tvorilo napríklad hospodárstvo mlynára Pavla Mandelíka v roku 1828. V mlyne a na gazdovstve zamestnával až 10 ľudí, z toho 5 – 7 mlynárskych pomocníkov. Postupne sa vystriedalo 8 generácií vedúcich mlynárov, ktorí sa väčšinou volali krstným menom Ján, Pavol alebo Viktor. Niekoľkí z nich boli členmi obecného zastupiteľstva (Ján, Pavol, Viktor, Ľudovít) a pôsobili v dobrovoľných spolkoch.
Po roku 1918 bol mlynárom Viktor Mandelík, ktorého spoločník bol v roku 1937 Eduard Prštek. Vodný mlyn patril k stredne veľkým, ale nebol dostatočne ziskový. Dôvod bol zrejmý, lebo v Močidľanoch bol aj druhý mlyn a v blízkych Popudinách ďalší. Aj popudinský mlyn si prenajímali v 18. – 19. storočí Mandelíkovci. Jedným z nich bol Albert Mandelík, ktorý koncom 19. storočia zakúpil mlyn pri Holíčskom zámku. Jeho posledným prevádzkovateľom z rodu Mandelíkovcov bol Emil, po ktorom prevzali mlyn Spieglovci. Veľkým konkurentom malým mlynom holíčskemu, popudinskému a dvom močidlianskym sa stali začiatkom 20. storočia nové strojové mlyny v Holíči, Trnovci, Prietržke, Radošovciach a modernizovaný mlyn v obci Vrádište. Skúsení mlynárski synovia z Močidlian a Popudín sa usilovali osamostatniť a uchytiť sa na mlynoch v okolí. Tak si prenajali aj mlyn v Holíči, v Kopčanoch a ďalších obciach, alebo sa po okolí stávali mlynárskymi majstrami a pomocníkmi.

Čáry 1925. Mandelíkov mlyn na pohon na benzínový motor

Kopčiansky mlyn Na Struhe na západnej strane obce, ktorého poslednými majiteľmi boli Mandelíkovci, zostal po smrti spolumajiteľa Kornela Mandelíka na bojisku 1. svetovej vojny opustený a začal chátrať. Tento kopčiansky mlyn bol pôvodne panským mlynom a prvý raz sa spomína už v roku 1554. Prevádzkovali ho viacerí nájomcovia, ku ktorým patrili v pol. 18. storočia aj Dopjerovci. Mlyn si prenajal od panstva okolo roku 1770 na 70 rokov Ján I. Mandelík (1740? Močidľany – 1817 Kopčany, pochovaný je v evanjelickej časti holíčskeho cintorína), syn močidlianskeho mlynára Jána Mandelíka a jeho manželky Kristíny, rod. Krivskej. Ján I. Mandelík vynikal svojím sponzorstvom pri stavbe evanjelického a. v. kostola v Holíči, ale aj v Skalici. Ján I. Mandelík sa trikrát oženil. Prvou manželkou bola Zuzana, rod. Pokorná (zom. 1784), druhou Alžbeta, rod. Kellerová (zom. 1813). Vo vysokom veku 73 rokov sa oženil s vdovou Máriou Hrdličkovou, rod. Pukanskou. Pochádzali zo zemianskych rodín a boli manželovi oporou. Ján Mandelík I. mal viacej detí, ale len najstarší syn Pavol mohol prevziať mlynárske žezlo. Mlynár Ján I. Mandelík bol úspešným mlynárom, lebo mlel pre cisárske majetky, pre gazdov z mestečka Holíč, Gbely a okolitých obcí, kde sa v tej dobe nachádzali len malé mlyny. V mlyne Na Struhe našlo trvalo prácu vyše 10 ľudí.

Čáry 1930. Strojárska dielňa montáže a opravy mlynských strojov


V nájme mlyna Na Struhe pokračoval syn Jána I. Mandelíka Pavol. Pavol Mandelík st. (1770? – 1840) mlyn rozšíril a obytnú časť nadstavil o prvé poschodie. Vybudoval aj mohutné stavidlo na ramene Moravy, čím vzniklo veľké jazero, kde chovali mlynári ryby. Nad stavidlom bol most, ktorý dlho slúžil miestnym cestou na lúky a dobytku ako súčasť cesty výhonu na pašu. Pavol Mandelík začal chovať ryby, pestovať ovocie a venoval sa aj včelárstvu. Poskytoval sezónne prácu až vyše 15 kopčianskym obyvateľom. Jeho manželka Anna, rod. Mittáková, bola dobrou gazdinou a obľúbenou starou mamou rozvetvenej rodine svojho syna. Pokračovateľom mlynárskej tradície kopčianskeho mlyna bol Pavlov syn Ján II. Mandelík (1810 – 1905?), ktorý bol vnukom Jána I. Ján II. Mandelík bol dvakrát ženatý. S prvou manželkou Katarínou Jankovičovou z Modry mal deti Hermínu, Jána, Pavla a MUDr. Michala Mandelíka (1851 Kopčany – 1920 Holíč). Pavol prevzal mlyn v Močidľanoch a Ján III. Mandelík (1842 Kopčany – 1910 Čáry) s pomocou otca zakúpil v roku 1879 od Dopjerovcov v Čároch mlyn, ktorý značne zveľadil. Z druhého manželstva s Máriou Hrdličkovou ml. sa narodili deti Daniel (pôsobil ako úradník vo Vsetíne), Gustáv (pôsobil na súde v Senici) a Rudolf (pôsobil ako radca štátnej správy v Bratislave). Rodinu Jána Mandelíka postretlo nešťastie v podobe veľkého požiaru mlyna v roku 1873. Mlyn za niekoľko rokov obnovili, ale mlynár Ján II. Mandelík riešil pred smrťou väčší problém. Hoci mal viacej synov, nemal mlyn komu odovzdať. Nikto sa remeslu nevenoval naplno. Mlyn prevzal pred 1. svetovou vojnou Pavol, ktorý odovzdal močidliansky mlyn synovi Viktorovi. Vekove už starší Pavol Mandelík pripravoval kopčiansky mlyn pre svojho druhého syna Kornela. Vojnové udalosti však rozhodli inak. Kornel Mandelík
zahynul v roku 1915 na bojisku a sklamaný Pavol Mandelík ml. o mlyn Na Struhe stratil záujem a opustil ho. Mlyn začal chátrať.
Okolo mlyna však bolo rušno, najmä po roku 1930, keď sa rozšírilo kúpanie v prírode ako forma zábavy, oddychu a športovania. Mlynár Pavol st. Mandelík vybudovaním mohutného stavidla, mosta a jazera okolo r. 1800, netušiac, že pretrvá storočie, urobil neskôr radosť dedinským deťom, ktoré sa tu kúpavali ešte dlho po zániku mlyna meniaceho sa po r. 1918 na ruinu. „U mlýna… sa ozýval detský spev, džavot i krik… slúžilo ako kúpalisko. V jazere bola taká priezračná krištáľová voda, že sme mohli na dne očami spočítať kaprov a belice… pod mlynom sme chytali raky. Nielen jazero bolo ako z rozprávky. V okolí jazera sa rozprestierala lúka s takmer všetkými lúčnymi kvetmi.“ (M. Drozdová, 1998.) Most, stavidlo a časť budovy mlyna zničili v roku 1945 ustupujúce nemecké vojska, a tým zanikla aj rozprávka mlynského jazera. Budovu postupne obyvatelia rozobrali a v roku 1998 z mohutných mlynských múrov
zostali len kamenno-betónové základy, ktoré vytŕčali nad trávnatý terén.
Čársky mlyn a strojáreň v rukách Mandelíkovcov
Mlynári z rodu Dopjerovcov otvorili mlyn v Čároch pravdepodobne v roku 1807. Postavili rodinný dom, mlyn s vodným kolesom a hostinec s predajňou rozličného tovaru a stolárstvo. Medzi nimi bol rozsiahly dvor, na ktorom sa otáčali vozy ťahané koňmi, kravami i volmi. K areálu viedla z Hlavnej ulice (teraz ulica M. Kollára) ulička, ktorá v roku 2003 zanikla osadením brány a pripojením k susednej záhradnej parcele. Uličku a mlyn pripomína dodnes kríž, postavený na Hlavnej ulici v roku 1807. Mlynský areál bol rušným čárskym miestom už za Dopjerovcov.
Mlyn bol na predaj a vyhliadol si ho a zakúpil v roku 1879 mladý mlynársky syn z Kopčian Ján III. Mandelík (1842 Kopčany –
1910 Čáry). Iniciátorom bola jeho energická manželka Anna, rod. Čermáková (1847 Holíč – 1907 Čáry), z remeselníckeho rodu
holíčskych Čermákovcov evanjelického vierovyznania. Ján III. Mandelík získal bohaté skúsenosti s mlynárstvom od otca v Kopčanoch a absolvoval štúdium strojárstva vo Viedni. Pre kopčiansky mlyn v mladosti objednával technické novinky od mnohých viedenských firiem, najmä od firmy Knaust, o čom svedčí zachovaná korešpondencia. V nej sa nachádzajú aj zaujímavé objednávky fotografického materiálu a oznámenie o zaslaní dodávok na železničnú stanicu do Hodonína. Sú datované od roku 1866, čo svedčí, že sa venoval amatérskej fotografii už v mladom veku. Patril určite medzi prvých amatérskych fotografov na Záhorí. Zachovali sa fotografie mlyna,
ktoré vyhotovil po roku 1879 v Čároch. Ján III. Mandelík obnovil v rokoch 1879-80 všetky dopjerovské budovy a pristavil novú stolársku dielňu a prvú časť strojárskej dielne, v ktorej začal v kooperácii s viedenskými firmami montovať nové stroje, vyrábať náhradné diely a opravovať kovové časti mlynských zariadení. Za týmto účelom sem prichádzali mlynári zo širokého okolia. Vo väčšom počte však prichádzali zákazníci, ktorí potrebovali zomlieť obilie. Dvor bol vždy plný vozov. Kočiši si krátili čas v hostinci – obchode, ktorý Mandelíkovci naďalej prevádzkovali v areáli mlyna. Nazývali ho magacín a navštevovali ho aj čárski obyvatelia. V náhone pred vodným mlynským kolesom bol tok mierne rozšírený a tvoril jazierko so stavidlom. Slúžilo na zásobu vody. K toku pod mlynom prichádzali vo veľkom ženy – práčky z hornej časti dediny so stolicami a prali prádlo. Ozýval sa tu tlkot pracích doštičiek – piestov, spev a smiech, prerušovaný veselými i smutnými aktuálnymi príhodami. Kúpanie tu bolo zakázané, ale mládež vždy vystihla mlynárovu zaneprázdnenosť. Mlynské vodné koleso malo spodný náhon a prúd vody bol silný, a preto nebezpečný. Mlynár Ján Mandelík patril k váženým majetným občanom, bol členom čárskeho obecného zastupiteľstva a prispieval darmi pre deti dedinskej školy. Pri mlyne vysadil ovocnú záhradu, za vodným tokom pri mlyne kus lesa a zakúpil veľkú lúku.
Ján Mandelík III. s manželkou Annou mali dve deti Annu (1872 Kopčany – 1956 Čáry) a Richarda (1879 Čáry – 1952 Čáry). Anna sa krátko pred 1. svetovou vojnou zasnúbila so Štefanom Mandelíkom, pôvodom z Moravy, ktorý pôsobil ako nižší úradník na kopčianskom statku. Zahynul počas vojny bez potomkov. Na pamätníku v Kopčanoch nie je uvedený, lebo nemal v Kopčanoch domovské právo. Anna prežívala veľký zármutok a druhý raz sa už nevydala. Žila s rodičmi v Čároch a všetky sily venovala korešpondencii a účtovníctvu rodinnej firmy.
Druhou mlynárskou generáciou čárskeho mlyna bol Richard Mandelík (1879 Čáry – 1952 Čáry). Vyučil sa za mlynára, absolvoval stredoškolské štúdium strojárstva v Hodoníne a po roku 1900 sa zapojil do práce v rodinnej firme. Po otcovej smrti uskutočnil ešte pred 1. svetovou vojnou prístavbu dielne – ryhovne s vežovitou typickou budovou, ktorá slúžila ako kancelária a ubytovňa pre zamestnancov. Uskutočnil aj prístavbu drevenej stajne, lebo vo vojnovej dobe riešil problém sebazásobovania rodiny. Drevenú stajňu nahradil v roku 1942 murovanou. Mlyn modernizoval dvakrát. V roku 1913 zriadil pohon na benzínový a motorový olej. Vodné koleso ponechali ako náhradný zdroj pohonu až do roku 1920, keď modernizovali pohon osadením prvej vodnej turbíny o výkone 36 HP. Richard Mandelík st. realizoval v roku 1930 montáž druhej vodnej turbíny o výkone 25 HP, ktorá prostredníctvom transmisií zvýšila výkonnosť strojárskych dielní. Elektrinu zaviedli v Čároch v roku 1936 a potom pribudli v obidvoch strojárskych dielňach motory a stroje na elektrický pohon. Príjazdovú cestu v uličke k mlynu spevnil kameňom a štrkom v roku 1937. Richard pokračoval v otcovej fotografickej záľube a zároveň sa stal i poľovníkom. Na želanie svojej manželky Margity, rod. Kuklišovej (1887 Kunov – 3. 2. 1970 Čáry) a svojej sestry Anny, ktorá žila v prednom dome na Hlavnej ulici, premenil časť ovocnej záhrady na park. Richard a Margita mali spolu 4 deti. Všetky sa narodili v Čároch. Gabriela (nar. 1913) a Irena (nar. 1915) boli učiteľkami, najmladšia Oľga (nar. 1919) zomrela pomerne mladá. V synovi Richardovi (nar. 1917) videl otec od mladosti svojho pokračovateľa. Richard Mandelík st. sa dožil
v starobe veľkého sklamania. ONV v Senici a senické živnostenské spoločenstvo mu oznámilo v roku 1949 zákaz živnostenskej činnosti. Vnútili mu pod zámienkou nájmu odovzdanie jeho živnostenského mlyna Roľníckemu spotrebnému družstvu Senica a neskôr národnému podniku Mlyny Piešťany. Strojárske dielne zostali nevyužité a až v roku 1962 ich prevzal podnik Strojárne Malacky, ktoré tu istý čas ryhovali akési veľkoplošné drevené tabule. Rodina Mandelíková bývala v dome pri mlyne a musela trpieť prítomnosť cudzích firiem. Všetko, čo vybudovali tri generácie Mandelíkovcov, malo vyjsť navnivoč a rodina mala zostať bez existenčného zabezpečenia. Bola to hrozná predstava, ktorá mučila Richarda Mandelíka st. po nociach a urýchlila aj jeho smrť v roku 1952.
Richard Mandelík ml. (1917 Čáry – 2001 Čáry) sa vyučil u otca za zámočníka a mlynára a od roku 1932 sa aktívne zapojil do prác na mlyne, od roku 1939 v strojárskej dielni a do zveľaďovania mlynského areálu. Vo voľnom čase bol propagátorom jazdy na motocykloch, ktorých kúpu sprostredkovával aj iným. Od roku 1942 sa venoval i včelárstvu. Richard Mandelík ml. sa v roku 1949
oženil s Máriou Rybárovou (1927 – 2012) z Holíča. Narodili sa im dve deti, Mária (nar. 1950, vydatá Molnárová) a Anna (nar. 1960, vydatá Vaculková). Vdova po Richardovi Mandelíkovi st. odovzdala svoj dedičský podiel synovi Richardovi ml., ktorý sa stal dedičom mlynského a strojárskeho areálu. Zamestnal sa v družstve Tatrachema Kuklov, kde privítali jeho organizačné a strojárske skúsenosti a kde pracoval až do dôchodku na pozícii majstra. Richard s manželkou Máriou boli zakladajúcimi členmi výrobného družstva Tatrachema, ktoré vyrábalo fľaše, hračky a iné výrobky z plastov. Bývalý mlynár však musel súbežne riešiť problémy s mlynom a strojárňou. Za prenajaté priestory mu nechceli platiť a do Malaciek odvezené stroje mlynárovi nevrátili so zdôvodnením, že socialistická organizácia nemôže platiť bývalému živnostníkovi. Boli aj iné príkoria a hrozby, ktoré mali odradiť od sťažností a
požadovaní nájmu. Do predného domu, kde žila sestra Richarda Mandelíka st., nasťahoval MNV Čáry nájomníkov – príslušníkov
Verejnej bezpečnosti, lebo tu boli údajne nadbytočné priestory a v celej obci jediné vhodné na ubytovanie. Majiteľka sa musela vysťahovať k bratovi do domu pri mlyne, kde žilo sedem členov rodiny Mandelíkovcov. Možnosti jej detí študovať boli obmedzené. Rodine zobrali aj lúku pri mlyne, kde sa pásli kravy miestneho JRD. Neskôr tu zriadili záhradkársku osadu pre 32 miestnych záhradkárov. Až po roku 1965 sa perzekučné pomery zmiernili. Mandelíkovci rozšírili a modernizovali predný dom, pričom využili stavebný materiál zo zrúcanej budovy dielní a bývalého magacínu.

Čáry 2020. Súčasný stav mlyna. Fotografia RNDr. Ľ. Krištofová

Nevyužívaný areál mlyna a strojárne začal chátrať po roku 2001 a postupne sa menil na ruinu. Mandelíkovci sa z dolného rodinného domu pri mlyne odsťahovali v roku 1966 a uličku k bývalému mlynu uzatvorili po roku 2001 bránou. Richard Mandelík ml. sa počas svojho života usiloval do roku 2001 udržať zvyšných šesť budov mlynského areálu v dobrom stave. Vdova po ňom, Mária, do svojej smrti v roku 2012 už nevládala uskutočňovať ani najnutnejšie opravy. Potom už v dome nežil nikto a objekty mlynského areálu začali pustnúť. Nezodpovední miestni obyvatelia prichádzali do mlynského areálu zo zadnej neoplotenej časti a odnášali tehly, strešnú krytinu, odrezávali trámy. Potomkovia podali trestné oznámenie na neznámych páchateľov. Tak uzatvorila vyšetrovanie aj polícia. K ničeniu stavieb prispeli aj rozrastajúce sa stromy a kríky. Aj vyše 200-ročná lipa vysadená pravdepodobne na pamiatku stavby mlyna (1807) začala svojou korunou rúcať jednu z budov. V silách rodiny Mandelíkovej, ktorej bývalý režim zabránil pokračovať v živnosti, nie je mlyn zachrániť ako technickú pamiatku. Škoda, že sa nenašiel žiadny klub alebo združenie miestnych nadšencov histórie a zo strany pamiatkarov nevyvinul nikto úsilie o záchranu tohto areálu.

Použitá literatúra
Rodinný archív Mandelíkovcov v opatere M. Molnárovej.
Spomienky Márie Molnárovej z Čárov a Anny Vaculkovej z Gbiel.
MV SR, ŠA TT, PA Skalica, fondy: Cech mlynárov panstiev Branč a Korlátko; Notársky úrad Kopčany; Obvodný
notársky úrad (ObNÚ) Popudiny a Stráže; Okresné živnostenské spoločenstvo v Holíči a v Senici.
Boor J., Poláček A.: Dr. M. G. Mandelík – spisovateľ, filozof, lekár. In: Zborník ZM III, ZM Skalica 1972, str. 109
– 113.
Drozdová M.: Vodný mlyn v Kopčanoch. In: Záhorie 1998, č. 1, str. 24.
Kol.: Popudinské Močidľany. Z minulosti obce. Obec Popudinské Močidľany, Záhorské múzeum v Skalici, 2010,
448 s.
Proksa P.: Ján Mandelík. In: Záhorie 1998, č. 4, str. 30 – 31.
Zajíčková M.: História remesiel na Holíčskom panstve. In: Mesto Holíč, 2011, 84 s.
Zajíčková M.: Mlyny v severozápadnej časti Záhoria v 16.-17. st. In: Mlyny a mlynárske remeslo, VM Galanta
2006, str. 89 – 112.