nedeľa, 12 mája, 2024
Úvod Autori Príspevky od Záhorské múzeum

Záhorské múzeum

779 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Výstava Ľudový odev na Záhorí v Kútoch

0

Výstava bude súčasťou už tradičných Kúcanských hodov:

ORTHS – obrazy a objekty

0

Tlačová správa

Názov podujatia:        ORTHS, Obrazy a objekty
Miesto:                       Záhorské múzeum v Skalici, Námestie slobody 13, 909 01 Skalica
Dátum konania:          vernisáž výstavy v piatok 13. júla 2018 o 16.00 hod.
                                  výstava potrvá do 9. septembra 2018
Organizátori:              Organizátori TTSK – Záhorské múzeum v Skalici, Záhorská galéria
Jána Mudrocha v Senici, Mesto Senica, Umelecká beseda slovenská,
Základná umelecká škola v Senici
Kurátorka výstavy:     Božena Juríčková
Kultúrny program:      Akordeónové zoskupenie ZUŠ Senica (Michal Čas, Martin Jediný,
Mgr. Anna Rýzková)

Záhorské múzeum v Skalici pripravilo na letnú turistickú sezónu sviežu a širokou diváckou obcou kladne akceptovanú výstavu, tematizujúcu krajinu, prírodu a naturálny svet vôbec. Je usporiadaná k životnému jubileu maliara a člena Umeleckej besedy slovenskej, pedagóga ZUŠ Senica, fotografa a kurátora Galérie ZUŠ Senica, dlhoročného zapáleného aktivistu výtvarnej kultúry Štefana Ortha st. (1943 Gajary). Výstava je koncipovaná ako family prezentácia; autor konfrontuje svoje najnovšie maliarske aktivity v kontexte tvorby svojich dvoch synov, ktorí sa popri profesijnej aprobácii – reštaurovaní – venujú i voľnému prejavu.
Spoločnou platformou známej umeleckej rodiny, ktorej korene siahajú až k Martinovi Benkovi, je príbuzná žánrová či námetová akcelerácia diela, tiež rešpekt k estetickým hodnotám na báze zväčša senzuálnych východísk i proporcionálneho dialógu obsahu a klasickej vizuálnej formy. Jednotlivé výtvarné programy sú však názorovo značne diferencované.
Sofistikované, koloristicky plne ozvučené maliarske dielo Štefana Ortha st. je pevne limitované poetikou lokálnej a citovo ukotvenej krajiny už päť desaťročí. Popri trvalej inšpirácii záhorskou nížinou súčasná výstava prináša i nový motivický okruh, tentoraz nezvykle inšpirovaný hornatým terénom Malej Fatry. Oproti autorovej vecno-poetickej citácii reálneho senzuálneho podnetu stojí sugestívna, imaginatívna línia reštaurátora Štefana Ortha ml. Reflektuje krajinu ako rozmarnú hru ilúzií, javisko pre mysteriózne divadlo nespútaných prírodných síl, expanziu halucinogénneho svetla, scénu pre tajomstvá javového sveta. Sochárska skúsenosť Martina Ortha generuje jeho vizuálne reakcie smerom ku koncentrovanejšiemu, minimalisticky a znakovo motivovanému tvarosloviu rovnako v 3D podobe ako v obrazovej ploche. Obsahové i významové súvislosti tvorby sa dlhodobo pohybujú v okruhu kozmogonických mytológií, okolo otázok zrodu i nekonečna, vesmírneho i ľudského bytia.
Výstava pod príznačným názvom ORTHS je dokladom úspešného kontinuálneho vzťahu k fenoménu, deklasovanému často ako tradičný, „out“, i príkladom jeho stálej aktuálnosti v rôznorodých a autenticky signovaných výtvarných programoch.

Božena Juríčková

Reportáž TV Skalica k výstave:

Pamätná minca k 150. výročiu narodenia Dušana Jurkoviča

0
Dom kultúry v Skalici podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča.

Dňa 10. júla 2018 o 13.00 hodine sa vo Veľkej sále Domu kultúry uskutoční prezentácia a prvý deň predaja striebornej zberateľskej mince Dušan Samuel Jurkovič  – 150. výročie narodenia. V kultúrnom programe vystúpi ĽH Skaličan.

https://www.nunofi.sk/clanky/10-euro-slovensko-2018-dusan-samuel-jurkovic

Reportáž Skalickej mestskej televízie k podujatiu:

Dušan Samuel Jurkovič – 150. výročie narodenia

Naše mesto si Národná banka Slovenska a Mincovňa Kremnica vybrali na slávnostné uvedenie 10 eurovej striebornej zberateľskej mince Dušan Samuel Jurkovič – 150. výročie narodenia. Slávnostné podujatie pripravené v spolupráci s mestom Skalica a Záhorským múzeom sa konalo, ako inak, v skvostnom diele tohto významného slovenského architekta – Dome kultúry.

Uverejnil používateľ Skalická mestská televízia Streda 11. júl 2018

Reportáž TV Skalica k podujatiu:

 

Kodreta v Skalici

0
Závod Kodrety. Archív Záhorského múzea v Skalici

Po znárodnení výrobne vinohradníckych striekačiek „Pokorný“ výrobu prevzal podnik Skalica, Oblastné komunálne služby, spočiatku v pôvodných priestoroch Pokorného dielne na Lichardovej ulici. Výrobu potom prevzala Kodreta, OPP Myjava a pre navýšenie výrobných kapacít prišlo k vybudovaniu nových priestorov na okraji Skalice, kde v produkcii pokračovala s rozšíreným výrobným sortimentom.

Prezentované fotografie z histórie podniku pochádzajú od Aleša Macháčka zo Skalice.

Striekačky zo Skalice

0
Výrobky firmy Pokorný s reklamným predmetom. Archív Záhorského múzea v Skalici

V druhej polovici 19. storočia voška viničová koreňová – fyloxéra spôsobila katastrofu nemajúcu obdobu v histórii vinohradníctva. V Bratislave sa objavila v roku 1870, na Morave v osemdesiatych rokoch 19. storočia, v Mokrom Háji je doložená v roku 1896. Vyhynuli a zrušené boli postupne celé vinohrady. S obnovou sa začalo v dvadsiatych rokoch 20. storočia, kedy vinohradníci začali pestovať odolné, ale nekvalitné odrody. Vo výsadbe kvalitných ušľachtilých odrôd  pokračovali znovu, až keď sa začali používať štepené sadenice na podpníky z odolného amerického viniča.
Okolo roku 1905 priviezla skalická rodina Mittákovcov medzi prvými striekačky z Viedne. Po roku 1920 začala fungovať v Skalici firma Jozefa Pokorného, ktorá vyrábala ručné i pojazdné striekačky pre domácu potrebu i export. Jozef Pokorný, vyučený klampiar, pochádzal z Brna a do Skalice sa prisťahoval po 1. svetovej vojne. Svoj prvý vinohradnícky postrekovač zhotovil v roku 1918. V nasledujúcom období prišlo k rozmachu firmy. Kvalita a popularita striekačiek bola docenená nielen v Skalici a okolí, no uznania sa im dostalo i na celoštátnych i medzinárodných výstavách.
Pri politických zmenách po 2. svetovej vojne bola firma znárodnená. V nasledujúcom období pokračovala výroba striekačiek v závode s novým názvom Kodreta Myjava. Jozef Pokorný i naďalej pokračoval v patentovaní nových výrobkov.

Blahoželanie

0
Foto: Viera Drahošová

Naša kolegyňa, etnologička Záhorského múzea Dita Csütörtökyová, sa vydala. Novomanželom želáme šťastnú a spokojnú spoločnú cestu životom. Stretávať sa s ňou budeme pod menom Andrušková.

Putovanie skalickou históriou – premietanie filmov Oslavy MUDr. Pavla Blaha a Svetlé miesto

0

Tlačová správa

Názov podujatiaPutovanie skalickou históriou –  premietanie filmov Oslavy                                      MUDr. Pavla Blaha a Svetlé miesto
Miesto:                  Kino Sloboda, 909 01 Skalica
Dátum konania:    štvrtok 28. júna 2018 o 17.00 hod. 

Mesto Skalica spolu so Záhorským múzeom v Skalici pozýva na ďalší diel cyklu Putovanie skalickou históriou, ktorý je zameraný na osobnosť MUDr. Pavla Blaha a formovanie základov pre vznik Československej republiky prostredníctvom filmov Svetlé miesto a Oslavy MUDr. Pavla Blaha.
Film Oslavy MUDr. Pavla Blaha z roku 1937 darovala múzeu rodina Blahovcov z Olomouca a o príprave osláv i filmu bol nájdený v skalickom archíve materiál, ktorý krátko priblíži PhDr. Viera Drahošová. Časť filmu Národopisné slávnosti (tradície z obcí Jablonica, Osuské, Kostice u Břeclavi, Dojč, Skalica, Strážnice, Ratíškovice) divákom opíšu etnologička Mgr. Dita Andrušková, PhD. a etnomuzikológ PhDr. Peter Michalovič.
Unikátny film Oslavy Dr. Pavla Blaha (s omšou celebrovanou Ľudovítom Okánikom, odhalením pomníka Dr. Pavla Blaha predsedom vlády Milanom Hodžom a národopisnými slávnosťami) budú mať návštevníci možnosť vidieť prvý raz. Následne sa uskutoční premietnutie filmu Svetlé miesto režiséra Dušana Trančíka. Dokumentárny film stvárňuje ako svetlé miesto spoločných dejín Čechov a Slovákov Luhačovice, kde sa budovali základy budúceho spoločného štátu – Československa, pripomína tiež významný podiel Skalice a MUDr. Pavla Blaha v tomto procese. Je zároveň pripomenutím stého výročia vzniku Československej republiky a štvrť storočia zániku.
Súčasťou podujatia bude výstava MUDr. Pavel Blaho a predaj múzejných publikácií vo vestibule kina. Moderátorkou podujatia bude Michaela Hazlingerová.

Unikátny film z roku 1937
V minulom roku darovala rodina Blahovcov z Olomouca Záhorskému múzeu film Oslavy Dr. Pavla Blahu z roku 1937. Išlo o tri kotúče 16mm filmu s názvami Oslavy Dr. Pavla Blahu ve Skalici 30.6.1937, Odhalenie pomníka, Národopisné slávnosti. Aby bolo možné pristúpiť k ich digitalizácii,odovzdalo ich múzeum koncom roku 2017 na laboratórne spracovanie (vyčistenie a prípravu na digitalizáciu) do Filmových laboratórií v Zlíne. Následne bola objednaná digitalizácia v Slovenskom filmovom ústave v Bratislave. Tam sme mali možnosť prvý raz vidieť ich obsah. Sú v dobrom stave a boli sme nadšení návratom v čase: pohľadom na osobnosti, známe len z fotografií, na Skalicu spred 80 rokov a pôvodné národopisné tradície a kroje z celého okolia. Obsah filmov korešponduje s popiskami na pôvodných obaloch, celkovo záznam trvá zhruba 20 minút. V skalickom archíve sme našli  zložku materiálu k oslavám MUDr. Pavla Blaha v roku 1937 i k príprave filmu, ktorá pomohla pri identifikácii. Verejnosti bude film sprístupnený na najbližšom podujatí z cyklu Putovanie skalickou históriou 28.júna 2018 o 17.00 hod. v Kine Sloboda v Skalici.

Reportáž TV Skalica k podujatiu:

Reportáž Skalickej mestskej televízie k podujatiu:

Putovanie skalickou históriou

Druhé tohtoročné Putovanie skalickou históriou ponúklo tri unikátne filmové lahôdky, ktoré spolu s rozprávaním o ich vzniku, osude a obsahu pripravili pracovníci Záhorského múzea.

Uverejnil používateľ Skalická mestská televízia Piatok 29. jún 2018

 

Festival múzeí Slovenska 2018

0
Foto: Róbert Svíba

V pondelok 18. júna 2018 sme sa zúčastnili 15. ročníka Festivalu múzeí Slovenska. Tento rok bolo organizátorom Múzeum mesta Bratislavy, ktoré oslavuje 150 rokov od svojho vzniku. Súčasťou programu bola prezentácia múzeí na nádvorí Starej radnice, hlavného sídla Múzea mesta Bratislavy, seminár Mestské múzeá na Slovensku – stav a perspektívy, prezentácia víťaza súťaže Múzeum roka 2017, demonštrácia vzdelávacieho programu Načo nám je múzeum?, Detský ateliér Múzeum má budúcnosť a tiež boli pripravené komentované prehliadky múzejných expozícií, depozitárov a knižnice.

Reportáž rádia Regina k podujatiu:
http://reginazapad.rtvs.sk/clanky/kultura/167929/festival-muzei

Čarovné farby zeme

0
Predsedníčkou poroty tohto ročníka súťaže bola riaditeľka Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová. Foto: Róbert Svíba

Na slovanskom hradisku v Mikulčiciach sa 14. júna 2018 popoludní konalo vyhodnotenie a odovzdanie ocenení už ôsmeho ročníka maliarskej súťaže detí „Čarovné barvy země“, ktorá sa teší veľkej obľube. Príťažlivou formou učí deti vzťahu k histórii, prírode, svojmu okoliu. Súťaž prebieha v 5 kategóriách, pre ktoré organizátori Jihomoravský kraj a Slovanské hradiště v Mikulčicích každoročne menia témy, tento rok:  Svet okolo nás – Domov, Príbehy z našich dejín – Miestopisné povesti, Pamäť Moravy – Prví Slovania, Pôda ako kronika – Archeologický výskum v Mikulčiciach a Okúzlenie prírodou – Prameň života. Práce sú  kolektívne, vychádzajú z poznávania okruhu  zadanej témy, výberu námetu  a vytvorenia práce i so sprievodným textom, podmienkou je maľovanie  prírodnými ílmi a jeho dotváranie prírodnými materiálmi.

http://www.masaryk.info/slovanske-hradiste-mikulcice/

Návšteva z Odboru kultúry TTSK

0
Kostolík sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

Včera Mgr. Peter Kadlic, poverený riadením Odboru kultúry TTSK, navštívil pracoviská Záhorského múzea v Skalici, jeho stálu expozíciu i vysunuté expozície v Rotunde sv. Juraja v Skalici, Rodný dom Jána Hollého v Borskom Mikuláši, Habánsky dom vo Veľkých Levároch, Pamätnú izbu J. M. Hurbana v Hlbokom, Expozíciu dejín Prietrže a Múzeum v Kopčanoch, kde si pozrel tiež objekt Kostolíka sv. Margity Antiochijskej.

PhDr. Peter Brezina: Spisovateľka a novinárka Jozefína Marečková

0
Jozefína Marečková v roku 1915. Archív PhDr. Petra Brezinu

Rodičmi Jozefíny Marečkovej boli Ján Mareček a Anna, rodená Daneková. Ján Mareček pochádzal síce pôvodom z bačovskej rodiny z Vrboviec, ale on sám sa narodil na vidovianskom majeri v terajšej obci Dubovce v roku 1844. Bol skúseným ovčiarom (valachom) na Smrtičovom statku v Čáčove, neskôr na Vaďonovom statku v Senici. V roku 1870 ho zlákal na svoje hospodárstvo, kde mal stádo oviec, strážsky mlynár Brunovský, ktorému vypomáhal aj v mlyne. Ukázalo sa, že je veľmi zručný a mlynár sa mohol na neho spoľahnúť. Mladý Ján Mareček sa na šaštínskom jarmoku stretol s Annou Danekovou z Petrovej Vsi, ktorá slúžila v kláštore. Narodila sa v roku 1853 v Puszta Terebess (pri Jágri – Eger) v severovýchodnom Maďarsku, v slovenskej rodine tam pôsobiaceho Antonína Danka (Danek), narodeného v Gbeloch a Márie, rod. Klemperovej, narodenej v Petrovej Vsi. Medzi Jánom Marečkom a Annou Danekovou vzplanula láska napriek tomu, že Anna bola katolíčka, Ján bol evanjelik a zamestnávateľ, mlynár Brunovský ich od sobáša odhováral. Zosobášili sa v šaštínskej bazilike v roku 1873. Nábožensky zmiešané manželstvo neprijali dobre ani rodiny novomanželov, a tak sa rozhodli odísť do Viedne, presvedčení o možnostiach nájsť pre obidvoch prácu a spokojnejší život. Ján Mareček a jeho manželka sa živili vo Viedni rôznymi zamestnaniami vo fabrikách a službami pre bohaté rodiny. Žili biednejšie v štvrti Slovákov v 2. viedenskom obvode, ale boli šťastní. Navštevovali vo Viedni katolícky kostol, v ktorom kňazi slúžili omše v slovenčine. Národnostne sa hlásili k Slovákom. Mali spolu šesť detí, z ktorých v detskom a mladom veku zomreli Karolína, František st. a Gabriel. Ich ďalší dvaja synovia František (nar. 1882 vo Viedni, zom. na talianskom fronte v roku 1917 roztrhaný granátom) a Rudolf (nar. 1884 vo Viedni, zom. 1915 na následky zranení na frontovej línii v nemocnici v Pápe) boli bezdetní a zahynuli na bojiskách 1. sv. vojny. Bolesti zo straty synov prežívala už len ich matka Anna Marečková, lebo jej milovaný manžel, s ktorým kráčala spoločným životom len 13 rokov a otec synov zomrel vo Viedni v roku 1886 na zápal pľúc. Ovdovela mladá vo veku 33 rokov a starala sa o tri maloleté deti Jozefínu, Františka a Rudolfa. Vdova Anna sa podľa vzoru svojej statočnej a hrdinskej matky Márie druhý raz nevydala. Našťastie sociálna politika mesta Viedne bola dobre rozvinutá a chudobnej rodine bez otca mesto určilo v roku 1886 otca chudobných (nem. Armenvater). V nešťastí mala rodina šťastie, lebo jej pridelili nesmierne obetavého Dr. Hansa Mária von Truxa. Pre kresťanskú horlivosť pomáhať biednym a ľudomilnosť doktora, otca chudobných, ocenil pápež Lev XIII. vyznamenaním Pápežskej zlatej ruže. Otec chudobných pomohol vdove Anne Marečkovej umiestniť deti do škôl a prispieval jej na ošatenie a ďalšími milodarmi. Tak sa dostalo vzdelanie aj mladej Jozefíne Marečkovej. Jej matka pracovala od rána do noci ako slúžka súbežne vo viacerých majetnejších viedenských rodinách. Zaobstarala svoje deti a roku 1888 sa už po druhý raz prisťahovala do Petrovej Vsi (prvý raz v roku 1854) do rodičovského domu, aby doopatrovala matku Máriu (v roku 1889 zomrela). Začas tu potom žila so svojou sestrou Máriou, vydanou Macánkovou. Obrábala zdedené políčko a v dedine sa živila ako kuchárka. Synom Márie Macánkovej bol aj Gabriel (Gábriš) Macánek. Mal anjelskú povahu. Bol dobrosrdečný, mimoriadne obľúbený, pravdovravný a ochotný každému pomôcť, rodený ľudomil. Bol bratrancom Jozefíny Marečkovej a inšpiroval ju k napísaniu románu Gabriel – životopis slovenského šuhaja. O desaťročie neskôr stála pred Annou Marečkovou nová výzva. Ankina teta Anna Klemperová, vydatá prvý raz za kopčianskeho krajčíra Suchého a druhý raz za kopčianskeho tkáča Cypriána Bakalíka, bola bezdetná, ovdovela a celkom oslepla. Neter Anna Marečková v tej dobe takmer 60-ročná sa obetovala a išla tetu do Kopčian opatrovať. Presťahovala sa pred 1. sv. vojnou natrvalo do Kopčian. Tu zažila od života ďalšie rany. Vojna jej vzala obidvoch synov, čo ju veľmi trápilo. Jedinou útechou v živote tejto silnej, láskavej ženy sa stala jej dcéra Jozefína, ktorá ju v Kopčanoch navštevovala a tešila ju svojimi úspechmi. Vlievala matke nádej na lepšiu budúcnosť, ku ktorej prispejú v Amerike žijúci Slováci. Jozefína udržiavala v čase vojny písomný styk s deťmi svojej tety Márie Macánkovej. Mária žila v Petrovej Vsi s manželom, obuvníkom Ondrejom Macánkom. Mali spolu 14 detí, z ktorých Florián (Floriš), Ferdinand (Ferdiš) a Žofia (Žofa) sa vysťahovali pred vojnou do USA. Informovali svoju sesternicu Jozefínu o úsilí amerických Slovákov ukončiť nadvládu Maďarov a vytvoriť spoločný štát Slovákov a Čechov. Ovplyvnili tak názory a konanie Jozefíny Marečkovej.
Spisovateľka Jozefína Marečková bola jediným dieťaťom, ktoré sa dožilo dospelosti v tejto chudobnej, nešťastnej rodine. Jozefína sa na rozdiel od ostatných súrodencov narodila 1. marca 1880 v Petrovej Vsi, lebo jej matka Anna sa rozhodla odísť z Viedne do Petrovej Vsi a porodiť ju v dome svojej milovanej matky, skúsenej rodičky a obecnej babice Márie. Malú Jozefínu pokrstil v miestnom chráme r. k. kňaz Pavel Vaculík. Jozefína takmer každé prázdniny trávila u svojej starej mamy, vdovy Márie Danekovej, rodenej Klemperovej. Počúvala jej rozprávanie o pracovnom cestovaní po Uhorsku s manželom Antonínom – dedom Jozefíny, ktorý zomrel už v roku 1854. Stará mama jej rozprávala o veľkých mestách Pešť a Budín. Do Petrovej Vsi prichádzal aj strýko František Danek (syn Antonína a Márie Danekovcov), ktorý sa narodil v Gbeloch ako najstarší syn. Bol námorníkom a malá Jozefína s otvorenými ústami počúvala jeho rozprávanie o Viedni, Hamburgu, Londýne a o vzdialených svetoch. Zatúžila cestovať slobodne po svete, čo sa jej aj neskôr splnilo. Bol bohém s hereckým nadaním a rád napodobňoval reč cigánov, židovských živnostníkov a predvádzal vtipné scénky, ktoré s nimi zažil. Obidvaja, stará mama i strýko, značne ovplyvnili detský svet malej Jozefíny a formovanie jej osobnosti. Utrpenie chudobnej rodiny prežila na vlastnej koži a tu sa zrodila jej neskoršia snaha pomáhať po vzniku ČSR (1918) chudobným slovenským rodinám nielen na Záhorí, ale na celom Slovensku. Jozefína posunula svoje skúsenosti z pôsobenia v Budapešti na vyšší stupeň a volala po celoslovenskom rozvíjaní vzdelanosti, kultúrnych aktivitách prostredníctvom zakladania spolkov, zákonných opatreniach štátu atď. O zmysluplnosti pomoci chudobe ju presvedčil v mladosti aj spomínaný Hans Mária von Trux. On mal zásluhu na tom, že mohla navštevovať vo Viedni nemeckú meštianku a potom tri roky internátnu kláštornú školu školských sestier Armády detí Ježišových z Düsseldorfu. Škola jej rozšírila vedomosti o cirkvi a potrebe ich vzájomnej tolerancie. Pochopila, že viera v Boha je len jedna a nezáleží na druhu cirkvi, lebo k nej vychovávajú všetky. Stala sa zástancom ekumenického hnutia. Už tu kdesi sa zrodil zámer napísať dvojdielne monografické dielo o duchovnom cirkevnom prúdení v Československu. Dostalo sa jej okrajove humanistického vzdelania, ktoré si neskôr rozširovala ako samouk. Ani prísna náboženská asketická kláštorná výchova v nej neutlmila detské sny o cestovaní, spoznávaní krajín a miest. Po skončení školy nechcela prijať ponúkané miesto vychovávateľky v kláštornej škole. Túžila po slobode a matke oznámila, že odíde do Budapešti. Veď je jedno, kde si začne ako slúžka zarábať peniaze, či vo Viedni, alebo v Budapešti. Zbalila si svoje milované knihy a odevy. Matka jej len nevýrazne bránila. Chápala ju, najmä keď jej prisľúbila, že na ňu nezabudne a bude ju i bratov navštevovať.
Jozefína Marečková mala len 17 rokov, keď prišla do Budapešti a nemala problém nájsť si prácu. Začínala ako slúžka, potom sa zamestnala ako robotníčka v rôznych továrňach. Najdlhšie pôsobila ako čašníčka v ľudovom hostinci, ale vypracovala sa na čašníčku popredných reštaurácií. Ako mladá žena sa stretávala s hrubosťou mužov, s bitím žien, s alkoholizmom vedúcim k rôznym nedôstojnostiam, s predávaním žien, s návrhmi na prostitúciu a s ďalšími neľudskosťami a krutosťami. Naučila sa perfektne maďarsky a jej postavenie sa zlepšilo. Dvorili sa jej rôzni dobre postavení páni. Ona však nemala záujem. Stará mama i matka boli bývalým manželom verné vdovy, ale istým spôsobom trpeli. Jozefína to vnímala. Viacerí príbuzní boli slobodní a túlali sa po Európe. Tieto skutočnosti ovplyvnili jej rozhodnutie nevydať sa, vzdelávať sa a cestovať. Rozhodla sa zostať slobodná, čo umocnil ešte aj vstup do Peštianskeho spolku žien. Návštevy knižníc a samoštúdium doma sa jej stalo zmyslom života. K tomuto potešeniu pridala aj štúdium jazykov. Odcestovala v roku 1904 na pobyt do Paríža. Tu sa datuje začiatok jej spisovateľskej dráhy. Napísala vo francúzštine dve novely, ktoré po niekoľkých rokoch rozšírila a vydala samostatne v maďarskom a nemeckom jazyku. Z Paríža cestovala do Londýna, potom Berlína. Oslovilo ju hnutie esperantistov a navštívila medzi-národné kongresy v Drážďanoch (1910) a potom v ďalších mestách mimo Európy. Jej štúdium latinčiny, gréčtiny, práva, dejín a literatúry značne pokročilo a v roku 1911 vydala v Lipsku svoje prvé dielo o poézii a próze a v roku 1913 Malé poviedky pre veľké deti. Kritizovala v nej nemravný život v Budapešti. Jej prvé knihy vyšli v nemčine. Ďalšie dve diela vyšli v maďarskom jazyku v roku 1915. V knihe Neskoro kritizuje prostitúciu a nemravnosť v Budapešti a v knihe Koniec egoizmu poukazuje na sebeckosť mužov v manželstve voči ženám, na ponižujúce po-stavenie žien a nabáda k ich zrovnoprávneniu. Čoskoro vyšli vo francúzštine, nemčine a češtine. Stretli sa s porozumením a chválou, iba maďarské časopisy nešetrili kritikou. Kritika však mala opačný účinok a vyvolala záujem verejnosti a spopularizovala autorku Puellu Classicu. Bolo to jej umelecké autorské meno, pod ktorým publikovala. Záujem verejnosti a vydavateľstiev jej dodal odvahu a počas vojny vyšli v nemčine, maďarčine (niektoré aj v češtine) tituly Báchorky, The Splendid isolation, Modloslužba a bohoslužba, Gabriel, Dejiny siedmich miest, Kniha rozprávok a ďalšie. Z autorky, ktorá musela spočiatku roznášať (kolportovať) a predávať svoje knihy, sa stala autorka čítaná. Niektoré knižočky dosiahli stotisícový náklad. Knihy jej vydávali opakovane. Autorka súbežne uverejňovala v rokoch 1906 – 1917 v maďarských periodikách pod rôznymi pseudonymami poviedky a kritické články. Rezonovali v nich sociálne témy o prostitúcii, o nemravnosti úradníkov, o potrebe tolerancie cirkví navzájom, o nešťastiach rodín, o zlom vzťahu mužov k ženám, o práve chudobných na vzdelanie, o právach žien, o význame medzinárodného zjednocujúceho jazyka esperanto, o potrebe humanity, o utrpení vojakov na fronte, o nezastupiteľnom poslaní Červeného kríža atď. Jozefína bola v Budapešti aktivistkou Červeného kríža, spolku feministiek a spolku maďarských esperantistov. Mala dvoch bratov a ďalších príbuzných na frontoch 1. sv. vojny, a tak sa stala spoluorganizátorkou vianočnej pomoci vojakom na fronte, benefičných koncertov, návštev žien medzi ranenými vojakmi vo vojenských nemocniciach. Dá sa povedať, že po dlhých rokoch strádania dobyla Budapešť a získala uznanie. Nechcela však dráždiť maďarské úrady svojím slovenským pôvodom a do roku 1918 nevyšli žiadne jej diela v rodnej slovenčine. V jednom z diel vydaných v češtine v roku 1916 v predhovore uviedla: Ač jsem se narodila v Uhrách a žiji již 18. rok v Pešti, chovala jsem velikou náklonnost k Čechům…, doufám, že získám též přízeň českých čtenářů. S přátelským pozdravem Puella Classica.
Najväčšie prekvapenie, ktoré pripravovala Jozefína Marečková – Puella Classica svojim čitateľom, si nechávala ako eso dlho v rukáve. Nemohla v Maďarsku prejaviť svoju lásku k rodnému slovenskému národu. Mala z korešpondencie informácie od rodiny žijúcej v USA o hnutí zahraničných Slovákov za vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov. V duchu plánovala presťahovať sa do nového štátu. Osud jej nahral na smeč. Krátko po Vianociach, 28. decembra 1917 zomrel v poľnej nemocnici č. 1304 jej posledný súrodenec František Mareček. Bol slobodný a zanechal jej byt na Kopáčskej ulici č. 25 v Bratislave. Jej srdce sa naplnilo smútkom a rozcitlivelo sa láskou po rodisku. Navštívila v januári 1918 rodnú Petrovu Ves, matku žijúcu v Kopčanoch a, samozrejme, bratov byt v Bratislave. Začala zasielať do Bratislavy, vtedy ešte Pressburgu – Prešporku, v debnách svoje cennosti, ktoré tvorili rukopisy, časopisy, korešpondencia, knihy a dokumenty. V lete 1918 ešte pred skončením vojny bez rozlúčenia (s výnimkou niekoľkých najbližších priateliek) odchádza navždy z Budapešti, kde zažila mnohé sklamania i úspechy, s jasnými predstavami o pomoci svojmu chudobnému a nevzdelanému slovenskému ľudu.

Pramene a literatúra
Časopisy Bratislavaer Post (1919), Bratislavská pošta (1920 – 1927).
Grigar V., Jozefína Marečková. In: Kopčanské noviny, 2004.
Kol., Slovenský biografický slovník IV. zv., MS Martin 1990, heslo J. Marečková, s. 63 – 64.
Kol., Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Vyd. SSS Bratislava a SNK Martin 2001, heslo J. Marečková, s. 299.
Marečková J.: Rodokmeň slovenskej spisovateľky Puelly Classiky. In: Bratislavská pošta, III. roč. trojčíslo 10 – 12, s. 5 – 14.
Veselá M., Puella Classica. In: Naše Záhorie 1996, č. 5, s. 13.

Mgr. Ľudovít Košík: Významný maliar Konrád Švestka OFM

0
Konrád Švestka OFM v roku 1874. Archív PhDr. Petra Brezinu

Františkánsky kňaz a významný maliar, zlatník, sochár, reštaurátor a tesár Konrád Švestka zomrel pred vyše 110 rokmi v Kremnici 27. novembra 1907.
Narodil sa 7. decembra 1833 v Kroměříži, v rodine Ignáca Švestku a Apolónie, rod. Navrátilovej. Nie je známe, kde získal svoje maliarske vzdelanie a zručnosti. Pravdepodobne súkromným štúdiom ešte pred svojím vstupom do františkánskej rehole. Na umeleckých akadémiách v Prahe, vo Viedni ani v Mníchove sa s jeho menom nestretneme. Do rehole vstúpil 6. júla 1852. Od 12. septembra 1857 bol členom Salvatoriánskej provincie františkánskej rehole, vtedy pravdepodobne zložil i večné sľuby. Podľa Vševlada Gajdoša bol i kňazom, vo františkánskych kláštoroch však často remeselné a pomocné práce vykonávali frátri – bratia, ktorí mali rehoľné sľuby, ale nemali kňazskú vysviacku. V minulosti boli viacerí moravskí rodáci členmi tejto provincie.
Zručnosťami vo svojich odboroch sa úspešne uplatňoval v kláštoroch, v ktorých počas svojho 50-ročného pôsobenia účinkoval i vo farnostiach a obciach v ich okolí. Bol všestranným umelcom, jeho činnosť zahŕňala návrhy oltárov, mobiliára, interiérových riešení kostolov, sochy, architektonické návrhy, reštaurovanie a čiastočne i pamiatkovú ochranu. Počas svojho života sa neustále vzdelával a sledoval religióznu maľbu. Na začiatku svojho kňazského života po zložení večných sľubov pôsobil v Skalici, kde bol vtedy gvar-diánom Alojz Príhoda, a podieľal sa na oprave sochy a výmaľbe Kaplnky sv. Jána Nepomuckého. Tiež sa podieľal na renovácii Kostola sv. Pavla, pustovníka (pavlínsky kostol) a maľoval preň niektoré obrazy. Zachovala sa tu od neho krížová cesta, dnes umiestnená v bočnej chodbe františkánskeho kostola a obraz Stibora zo Stiboríc, visel na stene špitála, ktorý v Skalici založil. V súčasnosti je obraz v majetku Záhorského múzea. Švestka opravoval oltáre sv. Františka Serafínskeho a sv. Antona Paduánskeho. Zhotovil tu obraz Ježiš v Getsemanskej záhrade, ktorý mal slúžiť počas 40-dňového pôstu na zahalenie hlavného oltára. Tiež renovoval sochu sv. Vendelína. Opravoval rôzne časti interiéru okien, organa i obrazy. V roku 1864 rezbársky vyzdobil nový organ a chór. Ešte v roku 1865 pôsobil v Skalici a maľoval obrazy pre obdobie pôstu s námetmi Kristus pred Pilátom na oltár sv. Františka, Bičovanie Krista na oltár sv. Anny a Ukrižovanie pre oltár sv. Jána. Sem sa ako rehoľník vracal a posielal svoje práce aj z iných pôsobísk. Väčšinu svojho života prežil v kláštore v Hlohovci, kam sa presťahoval 12. júna 1865 a kde pôsobil pravdepodobne do roku 1895. Tu začal budovať aj svoju osobnú knižnicu, ktorej podstatná časť zostala zachovaná vo fonde františkánskej knižnice v Kremnici, kde sa orientoval na históriu, teológiu, filozofiu, logiku, etiku, architektúru, geografiu, výtvarné umenie, literatúru, prírodné vedy, techniku, biografistiku, jazykovedu a tiež fotografiu. V Hlohovci sa zúčastnil renovácie fasády a reštauroval hlavný oltár. V roku 1857 tu vyhotovil Boží hrob. S jeho prácami sa môžeme stretnúť po celom Slovensku i na Ukrajine, kde pracoval pre Mukačevskú diecézu. Z Hlohovca odchádzal na krátko aj do Nižnej Šebastovej a Bardejova či Prešova, Žiliny, Trstenej, kde sa podieľal na výzdobe františkánskych kostolov. Na niektoré miesta svoje umelecké práce posielal, tam, kde si práca vyžadovala jeho prítomnosť, cestoval. V závere života pracoval na koncepte oltárov pre františkánsky Kostol sv. Barbory v Žiline. Vo svojom poslednom pôsobisku v Kremnici, od roku 1895, na konci 19. a začiatku 20. storočia, už pre svoj vek obmedzil maliarsku činnosť. Vypracoval návrh maľby kostola sestier alžbetínok v Banskej Bystrici, ktorá sa nerealizovala a pracoval pre kostoly v Udiči a dnes už neexistujúci Kostol sv. Martina v Terchovej.
Konrád Švestka je príkladom tradičného maliara oltárnych obrazov sakrálnej maľby. Nie je možné dnes identifikovať všetky jeho práce, pretože všetky nesignoval a mnohé počas ro-kov 1950 – 1990, kedy františkáni nemohli slobodne pôsobiť vo svojich kláštoroch, upadli do zabudnutia, prípadne boli zničené. Ale mnohé z nich, najmä v oblasti Záhoria, Považia a Šariša sú známe pre svoju umeleckú hodnotu aj dnes. Významne prispel ku skrášleniu františkánskych kostolov, kláštorov, chodieb a refektárov. Autorky Katarína Beňová a Katarína Chmelinová vo svojom diele Pamiatky františkánskeho rádu v 19. storočí na Slovensku a Konrád Švestka (Martin 2013) písomne i obrazovo dokumentujú 46 lokalít na Slovensku a Ukrajine, kde sú zachované jeho umelecké práce. Maliar a umelec Konrád Švestka vo svojej skromnosti, vytrvalou a často anonymnou prácou v tichu kláštorov, ktorú robil predovšetkým na Božiu slávu a pre svojich rehoľných spolubratov a jednoduchý veriaci ľud, prispel významnou mierou k bohatstvu kultúrneho dedičstva Slovenska.

Použitá literatúra
Vševlad Jozef Gajdoš OFM: Františkáni v slovenskej literatúre, Cleveland Ohio 1979.
Katarína Beňová, Katarína Chmelinová: Pamiatky františkánskeho rádu v 19. storočí na Slovensku a Konrád Švestka, Martin 2013.
Peter Sabov: Osobná knižnica františkána Konráda Švestku. In: Knižnica 9/2007, SNK Martin.
www.frantiskani.sk/nekrolog