utorok, 19 marca, 2024
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

576 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Richard Drška: Mestská správa Skalice do roku 1711

0

(monografia, 2016, 314 s., 10,- €)

Eva Fordinálová: Jozef Miloslav Hurban – Hlboké

0

(sprievodný materiál k expozícii J. M. Hurbana v Hlbokom, 2015, 55 s., 3,- €)

Peter Michalovič: Ľudová nástrojová hudba na Záhorí.

0

Jej štýlové vrstvy a typy nástrojových zoskupení

(monografia, 2015, 171 s., 17,- €)

Peter Brezina a kolektív: Prvá svetová vojna a Záhorie

0

(2015, 176 s., 10,- €)

Eva Fordinálová: Otec a syn národa. Vzťah Jána Hollého a Ľudovíta Štúra

0

(2015, 95 s., 5,- €)

Eva Fordinálová: Mystika Záhoria II

0

(básne a zamyslenia, 2015, 80 s., 5,- €)

Pavel Bunčák v krajine detstva

0

(spomienková monografia pri 100. výročí narodenia básnika, 2015, 72 s., 5,- €)

O firmách rodiny Slatinských v Senici

0

Rokom 1948 sa datuje začiatok likvidácie všetkých živnostníkov, ktorí dovtedy svojou živnosťou živili vlastnú rodinu a dávali obživu rodinám svojich zamestnancov. Prispievali  k hospodárskej
prosperite miest a obcí, poskytovali služby a  prinášali spoločnosti zisk. Po znárodnení, ktoré spôsobilo koniec živnostenského stavu, museli hľadať nové spoločenské uplatnenie. Pripomeňme si tieto udalosti na príklade jednej z mnohých postihnutých rodín.
Kníhviazačstvo, kníhkupectvo – papiernictvo a kníhtlačiareň senickej rodiny Slatinských vznikali postupne a ako živnostenské firmy sa napriek nezvyčajným negatívnym udalostiam úspešne  rozvíjali. Všetky tri firmy (Ľudová tlačiareň, kníhviazačstvo Artúr a papiernictvo Albína) vznikli z iniciatívy jedného z najskúsenejších kníhviazačov na Záhorí Artúra Fridricha (Bedricha Slatinského. Pod jeho vedením sa vypracoval medzi popredných polygrafov i jeho syn Leopold Fridrich Slatinský. Aj keď existencia ich firiem trvala len vyše dve desaťročia, keďže bola násilne ukončená, zohrávali v hospodárskom živote mesta Senice nezanedbateľnú úlohu a prispeli k vytváraniu podmienok pre školský, živnostenský a kultúrny život Senice.
Artúr Fridrich Slatinský (1. 3. 1886, Kamešnica, Poľsko – 28. 10. 1967, Senica) sa narodil v rodine lesného hájnika Fryderyka Slatiňskiego (Fridricha Slatinského), ktorý pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny. Mal 14 detí, dospelosti sa dožilo osem. Z nich dvaja prežili svoj život mimo rodného Poľska. Brat Artúra Emil Slatyňski bojoval ako legionár v 1. svetovej vojne a neskôr sa stal dôstojníkom 10. jazdeckého streleckého pluku a 27. uljanovského pluku Poľskej armády. Po roku 1945 emigroval do Argentíny a založil si farmu Slatina na Ohňovej zemi, kde i v roku 1958 zomrel. Ďalšieho syna Artúra Slatinského priviedla na Záhorie možnosť zamestnania. Artúrovi vybral otec budúce povolanie kníhviazača, v dobe rozmachu kníhtlače považované za perspektívne a výhodné. Artúr sa vyučil v rokoch 1900 – 1904 u kníhviazača Teodora Lintschera v okresnom poľskom meste Žywiec. Tovarišské roky 1904 – 1909 strávil v popredných európskych kníhviazačstvách v Krakove, Ľvove, Viedni, Berlíne a Lipsku. Artúrov otec pôsobil krátkodobo v malackom lesnom hospodárstve panstva Pálfiovcov a dozvedel sa o voľnom mieste v kníhtlačiarni Wiesnerovcov v Malackách. Artúr F. Slatinský pracoval v tejto firme v rokoch 1909 – 1926. V Malackách sa v roku 1911 oženil s Gizelou Stiftnerovou (nar. v roku 1880 v Malackách), s ktorou mal štyri deti. Dve z nich v mladosti zomreli a deti Leopold Fridrich a Albína sa stali významnými pomocníkmi pri jeho živnostenských aktivít. Pochopenie pre Artúrov zámer otvorenia vlastnej živnosti mala i manželka Gizela, ktorá prehovorila matku Františku predať v Malackách rodičovský dom a presťahovať sa do Senice. Miesto kníhviazača získal v Löfflerovej kníhtlačiarni v Senici, kde ho ako skúseného odborníka prijali s otvorenou náručou. Pripravoval si zriadenie vlastnej živnosti, ale najskôr musel ako cudzinec získať naturalizačnou listinou československé občianstvo.1 Okresný úrad v Senici mu vydal v júni roku 1928 dve živnostenské oprávnenia, samostatne pre kníhviazačskú činnosť a zvlášť pre obchodnú kníhkupeckú živnosť a na predaj papiera a kancelárskych potrieb.2 Knihársku dielňu a predajňu mu úrady dovolili otvoriť už v roku 1927 v prenajatých priestoroch v dome pani Wodzikovej na Čáčovskej ceste. Kníhviazačstvo i predajňa Artúra Fridricha Slatinského sa úspešne rozvíjali. Rozšíril svoje služby o drobnú tlač, ktorú začal ponúkať po zakúpení šliapacieho príklepového tlačového lisu a troch zásuvníc písma z likvidovanej kníhtlačiarne Jána Prokšu v Skalici v roku 1932. Tlačil vizitky, štítky, monogramy, školské rozvrhy, zošity a ďalšie nenáročné jednofarebné tlače. Jeho kníhviazačstvo bolo známe výrobou ozdobných kaziet, aj kožených, kartónových nadstavovaných škatúľ, ktoré mu pomáhali vyrábať manželka, svokra a jeho dve deti Leopold Fridrich a Albína. Ponúkali tiež adjustované darčekové a firemné škatule na výrobky, ktoré oblepovali dizajnovým potlačeným papierom v ich kníhviazačstve. Začiatky Ľudovej kníhtlačiarne v Senici siahajú teda už do roku 1932, ale v tej dobe nemal Artúr F. Slatinský oficiálne kníhtlačiarsku koncesiu. Kníhkupectvo a papiernictvo boli kvalitne zásobené, a preto v Senici i obľúbené. Ponúkal okrem iného veľký sortiment pohľadníc a fotografických potrieb, ktorých odberateľom sa stal jeho syn Leopold Fridrich, ktorý sa začal venovať amatérskemu fotografovaniu. Artúr F. Slatinský vstúpil v roku 1929 do Živnostenskej strany, za ktorú ho zvolilido obecného zastupiteľstva Senice, v ktorom pôsobil až do roku 1939. Po vzniku Slovenského štátu mu ako naturalizovanému čsl. občanovi hrozilo vyhostenie. Pre záchranu vstúpil do HSĽS a HG, ale ani v jednej sa neangažoval, s výnimkou organizovania kultúrnych podujatí a nezapojil sa ani do židovských pogromov. Krátko pred oslobodením odišiel zo strachu ako 60-ročný občan s chorľavejúcou manželkou k príbuzným do moravského mestečka Buchlovice, čo národnodemokratickí predstavitelia a protifašistickí bojovníci Senice klasifikovali ako evakuáciu s Nemcami a opustenie svojej firmy. Do Senice sa vrátil koncom apríla 1945 a všetky tri prevádzky a byt našiel vykradnuté. Škodu súpisom vyčíslil na 200-tisíc korún. Miestny národný výbor (MNV) v Senici vydal Artúrovi F. Slatinskému dekrét o štátnej a národnej nespoľahlivosti a do firmy ustanovil národného správcu kníhviazača Michala Havla, po ňom od 15. 8. 1945 účtovníka MNV Senica Mikuláša Romanenka a od 17. 4. 1947 do 12. 6. 1947 kníhviazača Milana Pausa. Po viac ako dvoch rokoch mu udelili občiansku, národnú a štátnu spoľahlivosť a od 12. 6. 1947 zrušili vo všetkých troch firmách aj dozor národnej správy. Zanedlho 28. 2. 1948 prevzal však dekrét, že „je štátne nespoľahlivý a toto opatrenie vyžadujú celkové verejné hospodárske záujmy“.3 Odvolal sa, ale neúspešne a Okresný národný výbor v Senici zastavil výmerom z 18. 8. 1949 dočasne a z 3. 4. 1950 definitívne činnosť kníhkupectva a obchodu s papierom, 26. 1. 1950 mu zrušil platnosť živnostenského oprávnenia na kníhviazačskú činnosť z roku 1928. Súbežne sa začal proces znárodňovania kníhtlačiarne, ktorej majiteľom bol Leopold Fridrich Slatinský, pričom prišlo i k odcudzeniu vybavenia knihárskej dielne, ktorej majiteľom bol kníhviazač Artúr F. Slatinský. Inventár kníhtlačiarne a kníhviazačstva prevzal národný podnik Západoslovenské tlačiarne Bratislava prostredníctvom svojho trnavského závodu. Artúr F. Slatinský sa pustil do neúspešného boja s riaditeľom závodu a žiadal o vydanie zariadenia dielne. Vedenie trnavského závodu požadovalo preukázať vlastníctvo doložením účtov. A. F. Slatinský po vyše 20 rokoch prevádzky už nemal doklady na všetky stroje a náradie. Nevrátili mu však ani tie, na ktoré doklady mal. Knihársku dielňu v hodnote vyše 200-tisíc korún štát vyvlastnil bez náhrady. Vydaním zákazu obchodnej činnosti prinútili majiteľa ponúknuť „dobrovoľne“ predajňu národnému podniku Narpa Bratislava. Z dohodnutej sumy 160-tisíc korún dostal 40-tisíc v starej mene a po roku 1953 necelých 4-tisíc korún v novej mene, lebo podnikový odhadca znížil neskoršie hodnotu zariadenia a podnik zaplatil vyše 70-tisíc nedoplatky v prospech ONV Senica. Ako všetci živnostníci, aj Artúr F. Slatinský mal financie na viazanom účte, kde ich po mene peňazí znížili kurzom 50 : 1. Po odňatí obidvoch živností získal zamestnanie v svojom bývalom obchode, ktorého vedúcou bola jeho dcéra Albína Kádenová, až do likvidácie n. p. Narpa v roku 1954. Popri tom bol v rokoch 1950 – 1952 čiastočne zamestnaný v znárodnenej Ľudovej tlačiarni svojho syna, ktorú do likvidácie prevádzkoval trnavský závod n. p. ZT Bratislava. Dôchodok mu priznali v roku 1952 vo veku 66 rokov, ale zobrali po tom, čo sa zamestnal od roku 1959 v Komunálnom podniku mesta Senica, kde zriadili kníhviazačstvo. Dôchodku sa musel domáhať súdnou cestou, kde uspel, lebo sa stále staral o chorľavú manželku. Od roku 1953 začal so súhlasom MNV Senica v rámci drobnej živnostenskej činnosti viazať knihy občanom, ktorí ho neprestali vyhľadávať so žiadosťami o preväzby či nové väzby. Čiastočne tým zlepšil finančnú situáciu rodiny a zároveň sa venoval obľúbenej činnosti. V roku 1958 mu úrady udelili „ živnosť na dožitie“ so symbolickým ročným poplatkom, uznali jeho spoločenskú potrebu pre mesto. Pre potešenie viazal doma v rokoch 1959 – 1966 a zaškoľoval do knižnej väzby pracovníčky kníhviazačstva senického komunálneho podniku. Kníhviazač Artúr Fridrich Slatinský neúnavne bojoval v rokoch 1945 – 1959 s nepriazňou osudu, a to aj vtedy, keď jeho syn už rezignoval a pochopil, že priečiť sa politickému spoločenskému vývoju po februári 1948 nemá zmysel a pre prežitie je treba sa mu prispôsobiť. A. F. Slatinský sa venoval knižnej väzbe až do posledných chvíľ svojho života. Je symbolické, že zomrel na výročie vzniku Československa 28. októbra 1967 v novej vlasti, o ktorej občianstvo sa musel ako poľský rodák veľakrát usilovať.
Leopold Fridrich Slatinský (4. 11. 1919, Malacky – 25. 4. 1991, Skalica) mal vo svojom zákazníkmi obľúbenom otcovi Artúrovi osobný vzor. Detstvo a mladosť prežil v otcovom kníhviazačstve a už ako desaťročný pripravoval sadzbu pre zlátenie kníh a ostatných väzieb a výrobkov. Leopold Fridrich chcel kráčať v otcových šľapajach, ale otec rozhodol inak. Kníhviazačstvo považoval za neistú živnosť, ale čierne umenie – ako sa vtedy nazývala kníhtlač – za živnosť s veľkou budúcnosťou. Poslušný syn akceptoval rozhodnutie otca, ktorý mu našiel učebné miesto v pezinskej kníhtlačiarni. Artúr F. Slatinský sa poznal dobre s kníhtlačiarom Jánom Prokšom, ktorý vlastnil do roku 1932 kníhtlačiareň v Skalici a potom pôsobil ako faktor v kníhtlačiarni K. Prokšovej v Pezinku. Leopold Fridrich sa vyučil v rokoch 1936 – 1939 za sadzača a kníhtlačiara v Pezinku. Mal skúseného a trpezlivého majstra. Učeň navštevoval každý piatok odbornú školu v Bratislave a v prvom roku učenia jazdil často rezať papier a vytlačené výrobky do Gavorníkovej knihárne v Modre, lebo kníhtlačiareň Prokšovcov nemala rezačku až do roku 1937. Výučný list sadzača mu vystavili v roku 1940 so želaním: „Prajeme si, aby umeniu grafickému bol vždy ku cti!“4, čo vo svojom živote naplnil. Tovariš Leopold F. Slatinský musel získať trojročnú prax, kým si mohol zriadiť vlastnú kníhtlačiareň, ktorú mu otec už dávnejšie pripravoval. Želaním otca bolo docieliť prevádzkovanie troch spolupracujúcich firiem, ako to bolo dobovo zaužívané a odporúčané malackými Wiesnerovcami, aj skalickými Teslíkovcami. Zrodila sa myšlienka zriadenia vedľajšieho senického závodu Kníhtlačiarne K. Prokšovej Pezinok, ktorej vedúcim sa stal Leopold za podpory svojho otca. Už počas učňovských rokov sa začal venovať amatérskemu fotografovaniu a otec mu v roku 1936 zakúpil prvý fotoaparát. Fotografia sa mu stala koníčkom, ktorému sa venoval až do konca života.
Kníhtlačiareň veľmi napredovala vďaka jej prepojeniu s kníhviazačstvom a papiernictvom. Dlhoročným pôsobením senického kníhviazačstva mala nová firma trvalých zákazníkov najmä, keď sa v roku 1940 presťahovala z Čáčovskej ulice na Hlinkovo námestie č. 328 (predtým Masarykovo námestie) do podnájmu dielní vo dvore a predajne v prednej časti domu pani Pokornej. Dom stával na mieste súčasného obchodného domu Cieľ, približne v jeho strede. K príklepovému tlačiarskemu stroju Anger, kúpenému v Skalici v roku 1932 pribudol rýchlolis Anger (rok výroby 1896), zakúpený v roku 1939 v Bratislave. Mohli na ňom tlačiť plagáty veľkosti 63 x 95 cm, ktoré dovtedy tlačili pre potreby zákazníkov Senického okresu v Pezinku. Stroj vážil 3,2 tony a kúpili ho za 4 500 slovenských korún. Plagátové písmo im dodala firma Slevárna písma, česká účastinná spoločnosť Praha. Ďalší stroj zn. Anger zakúpili v roku 1941. Obidva stroje v rokoch 1942 – 43 svojpomocne rekonštruovali z ručného pohonu na pohon elektrickým motorom. Štvrtý tlačový stroj značky Heidelberg (rok výroby 1923) zakúpili v likvidovanej pražskej prevádzke v roku 1949 za 50- tisíc korún.
Okrem priebežnej modernizácie doplňovaním tlačiarskych strojov sa venoval majiteľ Leopold Fridrich Slatinský zlepšovaniu prostredia kníhtlačiarskej dielne, zatiaľ čo Artúr F. Slatinský kníhviazačskej dielni a jeho manželka Gizela s dcérou Albínou papiernictvu. Nové priestory na senickom Námestí A. Hlinku upravili v roku 1940, lebo dovtedy boli nepoužívané a zanedbané. V dielni zriadilispoločný príjem tlačiarskych a knihárskych zákaziek. Neskoršie ich preberali v susednom papiernictve. Po pridelení kníhtlačiarskej koncesie pre Leopolda Fridricha Slatinského v roku 1943 sa objem zákazníkov rozšíril. Medzi najväčších patrili Kunstseidespinnerei A. G. (dobovo Priadelňa umelého hodvábu v Senici), Okresný úrad, Senická likérka, Roľnícke skladištné družstvo, Obecná sporiteľňa v Senici, veľká časť živnostníkov v okrese Senica, vojenský útvar, správa kúpeľov Smrdáky a ďalší. Daňová správa, ktorej predkladal ročné zúčtovanie, bola vtedy v Skalici, pravidelne kontrolovala činnosť a usilovala sa zvyšovať pod rôznymi zámienkami odvody. L. F. Slatinský poznamenal: „Ako slušne vychovaný človek mal som vždy rešpekt voči úradom, lebo štátnych úradníkov som považoval za nositeľov zákona. Po určitom čase, zvlášť však po niekoľkých lekciách, ktoré mi uštedril pán Vavreka, vtedajší prednosta Daňovej správy v Skalici, bol som nútený svoju mienku si opraviť.“5 Neboli to však jediné ťažkosti. L. F. Slatinský narukoval a keď sa po potlačení SNP vrátil domov, našiel svoju firmu v značnom neporiadku. Mnohé veci boli zničené, spotrebný materiál a suroviny odcudzené. Senický MNV menoval podľa nariadenia č. 50 SNR z 5. 5. 1945 národného správcu kníhviazača Michala Havla, ktorý ochudobnil dielňu o mnohé veci. Na žiadosť cez kníhtlačiarske zemské grémium správcu vymenili a čiastočne potrestali. Novým správcom sa stal účtovník MNV Senica Mikuláš Romanenko a neskôr ďalší. Firma bola pod kontrolou národných správcov až do leta 1947. Leopold F. Slatinský prijal v roku 1946 učňa zo Sobotišťa, v roku 1947 rozšíril dielňu sadzby.
Produkcia Ľudovej tlačiarne sa orientovala na zákazkovú drobnú tlač, najmä tlačivá, rôzne oznámenia, firemné hlavičkové papiere a obálky, na výrobu zošitov, plagátov, štítky na označenie výrobkov. Vytlačili aj niekoľko drobnejších knižných publikácií, ako napríklad prospekty Smrdák a Senice. Obľúbené farebné kalendáre pre kominárov tlačili a expedovali v náklade 100 – 150 000 kusov v rokoch 1943 – 1947, vreckové kalendáre formátu 7 x 10 cm v náklade 5 – 20 000 ks v rokoch 1946 – 1948. Zákazkovo vyhotovovali blokové kalendáre v koženkových a kožených taškách so sponou, rôzne dosky aj prvé hostinské jedálne lístky v tvrdých poťahovaných doskách a ďalšie adjustované knihárske výrobky. Kníhtlačiareň mala začiatky v roku 1932, ale oficiálne bola činná až od roku 1939. V rokoch 1939 – 1942 pôsobila ako pezinská pobočka Prokešovej kníhtlačiarne, v rokoch 1943 – 1949 pod názvom Ľudová tlačiareň v Senici až do znárodnenia. ONV v Senici ustanovil výmerom z 1. 3. 1948 aj do kníhtlačiarne národného správcu Štefana Škrinára,6rovnakého ako pre kníhviazačstvo a papiernictvo. Výmer uvádza: „Národná správa bola uvalená vzhľadom na zabezpečenie verejného zásobovania, riadneho chodu distribúcie aza účelom udržania majetkovej hodnoty.“ Tieto dôvody stratili platnosť o niekoľko rokov, keď rozbíjali znárodnené stroje a likvidovali kníhtlačiareň v mene budovania národného polygrafického veľkopriemyslu. Za prevádzkovanie firmy naďalej zodpovedal Leopold Fridrich Slatinský. Západoslovenské tlačiarne, n. p., Bratislava odoslali 24. 5. 1950 L. F. Slatinskému list s rozhodnutím o začlenení Ľudovej tlačiarne v Senici do národného podniku: „Z rozhodnutia oblastného riaditeľstva  Čs. polygrafických závodov, národný podnik Bratislava, má byť na základe dobrovoľnej ponuky začlenená Vaša tlačiareň do nášho národného podniku. V prílohe zasielame Vám smernice na vypracovanie inventára výrobných prostriedkov, ktorý presne vyhotovte podľa návodu v 6 exemplároch prehľadne strojom písaných. Komisia pricestuje k Vám v najbližších dňoch…“7 Znárodnenie nebolo jednorazovým aktom. Proces opísal majiteľ L. F. Slatinský takto: „Koncom roka 1949 prišli súdruhovia z Bratislavy …, pán kolega, toto nám podpíš a je to. Keď nepodpíšeš, zoberieme ti ľudí a nedáme ti papier. Zákazkovú základňu odbúrali už predtým založením Ústredne tlačív v Bratislave. Podpísal som. Potom prišli 12. 7. 1950, spísali zariadenie, sklad papiera a previedli ohodnotenie, po jánošíkovsky – asi desatinu skutočnej hodnoty… Na podpísanie kúpnej zmluvy bol som predvolaný do Bratislavy. Kúpna cena bola stanovená tak nízko, že sa vtedy vo mne čosi vzoprelo a odišiel som bez podpisu. Podpísali si sami.“8 Vyše 9 000 korún na viaceré malé splátky poslali potom na viazaný účet a poslednú po výmene peňazí kurzom 50 : 1 vo výške 450 korún československých. Bývalú súkromnú tlačiareň F. Slatinského prevzal k 1. 1. 1950 národný podnik Západoslovenské tlačiarne (n. p. ZT) Bratislava, závod Trnava. Tlačiareň existovala ešte necelé dva roky a jej zamestnancami boli Leopold Fridrich Slatinský, Artúr Fridrich Slatinský a dvaja muži sadzači, tlačiar zo Sobotišťa a dve ženy zo Senice, posledný polrok v likvidácii len otec a syn Slatinskí. Obidvaja, zakladateľ – majiteľ a iniciátor – spoluzakladateľ, boli svedkami jej zániku. Stroj Heidelberg premiestnili do Skalice, rýchlolis a dva stroje Anger, nazývané „amerikánky“ rozbili na mieste a putovali do vtedajšej firmy Sber, n. p. v Senici. Rezačku previezli do Trnavy, zlátiaci lis s písmom skončil v piešťanskej tlačiarni a tlačiarenské písmo a nábytok v centrálnom sklade v Bratislave. Termín odovzdania prenajatých priestorov a likvidácie prevádzky bol stanovený na 27. 10. 1951. Tlačiari stihli preto ešte vytlačiť „parte“ o úmrtí Ľudovej tlačiarne v Senici. Bolo ťažké podieľať sa na likvidácii firmy, ktorú dlhé roky rozvíjali a tešili sa z každého dosiahnutého úspechu pri jej modernizácii. Artúr Fridrich Slatinský bol penzionovaný a syn Leopold sa presťahoval do Skalice, kde ako odborník získal v roku 1957 zamestnanie v Brnianskych papierňach – Grafobale a kde pracoval v pozícii tlačiara až do odchodu na dôchodok v roku 1979.
V Skalici rozvinul svoju záľubu z mladosti. Venoval sa fotografovaniu a zanechal rozsiahlu kolekciu fotodokumentov o stavebnom vývoji mesta Senice z rokov 1945 – 1967 a Skalice z rokov 1958 – 1990. Celkovo nafotil vyše 4 000 záberov, z ktorých viac ako tretina zachytáva vývoj spomenutých miest a udalostí v nich. Dve tretiny fotografií majú rodinný charakter, pričom na niektorých sú v pozadí už neexistujúce stavby. Na kinofilm začal fotiť v roku 1970. Takmer všetky fotografie a negatívy z rokov 1936 – 1945 boli zničené pri oslobodení Senice v roku 1945. Vtedy byt a firmu rodiny Slatinských vykradli a zmizol aj fotoaparát značky Voigtländer. Leopold Fridrich Slatinský pôsobil v Skalici vo fotografickom krúžku Závodného výboru ROH v Grafobale, ktorého dlhoročným predsedom bol Ernest Švrček. Prezentoval svoje fotografie na výstavách amatérskej fotografie v Skalici, v Senici a inde a veľakrát získal popredné umiestnenie a ocenenie. Rád fotografoval novorodeniatka, batoľatá a malé detí, čím robil radosť širokému okruhu Skaličanov. Tieto negatívy a fotografie nearchivoval. O svojom živnostenskom úsilí ako jeden z mála polygrafov na Záhorí spísal v rokoch 1960 – 1961 kroniku. Uchádzal sa o odškodnenie krivdy, ale Okresná privatizačná komisia pri ONV Senica v liste z 23. 1. 1991 odpovedala, že jeho prípad nie je predmetom riešenia komisie a odporučila obrátiť sa na advokátsku poradňu. To nestihol, lebo zakrátko, vo veku 72 rokov, opustil rodinu, priateľov fotografov a svoju obľúbenú Skalicu navždy.

Poznámky
1 Získanie občianstva bolo potrebné pre vydanie živnostenského oprávnenia. Žiadosť si podal na bratislavské oddelenie Ministerstvo vnútra ČSR v r. 1925. Ministerstvo mu naturalizačnú listinu vystavilo až 29. 8. 1927. Prevzal si ju na Župnom úrade v Bratislave v deň zloženia štátnej občianskej prísahy 25. 10. 1927. Originál prísahy sa nachádza v Archíve rodiny Slatinských v držbe vnuka Richarda Slatinského v Skalici.
2 Originály živnostenského oprávnenia na kníhviazačskú činnosť z 14. 6. 1928 a na obchodnú činnosť z 15. 6. 1928 sa nachádzajú v súkromnom archíve rodiny Slatinských v Skalici.
3 Archív rodiny Slatinských v držbe Richarda Slatinského v Skalici, zložka A2, výmer MNV v Senici č. 1159 z 28. 2. 1948.
4 Výučný list mu vystavilo Zemské grémium kníhtlačiarov, meditlačiarov, oceľotlačiarov, drevotlačiarov, kameňotlačiarov a majiteľov podobných živností, počítajúc medzi ne šľapacie lisy na Slovensku v Bratislave 5. 6. 1940, ktorý podpismi potvrdili starosta a tajomník grémia a majiteľka Kníhtlačiarne K. Prokšovej v Pezinku, archív rodiny Slatinských v držbe Richarda Slatinského v Skalici, zložka B1.
5 Cit. podľa Kroniky Ľudovej tlačiarne v Senici, autor L. F. Slatinský, napísaná v rokoch 1960 – 1961 v Skalici, str. 10, archív rodiny Slatinských.
6 Výmer pozri v archíve rodiny Slatinských v Skalici, zložka A2.
7 Archív rodiny Slatinských, zložka B2, cit. z listu ZT, n. p., Bratislava, datovaný 24. 5. 1950.
8 Archív rodiny Slatinských, zložka C, cit. podľa Kronika Ľudovej tlačiarne v Senici, str. 16 – 17.

Ňikdo neví, co je voják, zakád neskusí…

0

Vojna bola v minulosti jednou z tých udalostí, ktoré výrazne narušili bežný život obyvateľstva, a tak sa chtiac-nechtiac dostávali často vojnové príhody do slovesného i spevného folklóru, aby si ich ľudia z rôznych dôvodov pripomínali. Vojenské (a regrútske) piesne tvoria veľmi rozsiahlu žánrovú skupinu piesní. Z veľkej časti sa jedná o mužské piesne spomienkového charakteru na roky prežité priamo v boji alebo v kasárňach počas prezenčnej služby. Nadnárodný vojnový konflikt v rokoch 1914 – 1918 sa svojou ničivou silou dotkol obyvateľov viac či menej každej obce na Záhorí, čoho dokladom sú zápisy piesní vo viacerých piesňových zbierkach, z ktorých vychádzame v našom texte (Janko Blaho, Záhorácke pjesničky, I. – VI. diel; ďalej ZP). Spomedzi vojenských piesní je len málo takých, ktoré sú jednoznačne signované ako piesne z obdobia 1. svetovej vojny, ako napr. dve piesne z Lopašova (Jak sem jednúc na stráži stáu slovenský byu múj pluk, vjetr na mňa pofukovau, roznášau srbský zvuk. Po druhé sem na stráži stáu, tak sem si rozmysleu, odhodzím zbraň a utečem, kde je slovanská zem – ZP 6, č. 60, Lopašov;Počujte, počujte, kamaráďi moji, budem vám vyprávjat o téj ruskéj zemi… Huboký kvartýr je pro nás nachystaný, nejeden vojáček leží vňem neviný – ZP 6, č. 125, Lopašov), pri ktorých je poznámka „z roku 1914“ a obidve patria i po hudobnej stránke k novým harmonickým piesňam. Pri identifikovaní väčšiny piesní už bližšie neurčených vychádzame potom z konkrétnych historických faktov, názvov a špecifických vojenských pomenovaní a fráz, ktoré sú často v texte piesne skomolené, tak, ako si ich v zjednodušenej forme a svojom nárečí priniesli z mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armády samotní vojaci.
Častým motívom vojenských piesní je odlúčenie od rodičov, svojej milej, kamarátov a vyskytuje sa v smutných, zväčša pomalých, baladicky ladených piesňach, napr. Vojáčku, vojáčku, čašká služba tvoja, … frajírečko moja, modlívaj sa za mja, ked já budem v patáliji, aby mja tam nezabili, potom budeš moja… (ZP 2, 130, Pernek); Ty čáčovské pjekné zvony(ZP 2, 118, Čáčov); Prešpurská silňica celá je krvavá, kanonírské gule zabili šuhaja… (ZP 2, 95, Brodské); Poslechňite, kamarádzi, co vám povím, co sa stauo pri Prešpurku pri Dunaji. Stojí voják ze svú milú, horko puače, až sa jemu v levém bočku srdce trase… (ZP 6, č. 133, Moravský Sv. Ján).
V piesňovom príbehu mnohokrát vystupuje kôň, najvernejší vojnový priateľ človeka, avšak niektoré piesne sú spojené s vojnovými udalosťami ešte z 18. a 19. storočia a z hudobnej stránky so staršími vývinovými vrstvami, napr. s kvintakordálnou (Sedlajte, sedlajte, koňíčka vraného – ZP 1, 94, Mokrý Háj; Bude vojna, bude, bude patálija, že sa má naplňit tá Vosr kasárňa… – ZP 5, č. 10, Láb) alebo prechodnou modálnou vrstvou (Husár, husár, uherský voják, ZP 6, č. 44, Vysoká pri Morave), novou harmonickou vrstvou (Ach mamičko mamko má, ZP 1, 9, Skalica) alebo tzv. novouhorským štýlom, vyznačujúcim sa synkopickým bodkovaným rytmom (Pri Prešpurku pri Dunaji, ZP 1, 90, Kúty; Ket sem išél z Pešt Budzína, postretli mňa dezentéra, ZP 1, 45, Stráže; Na Hasprunce šturmujú, … Tam v tej Vosrkasárňi, tam nás obrichtujú, dajú mundúr, koňíčka, šablu ocelovú… ZP 3, 75, Závod).
Niektoré známe obecné nôty, ako je napríklad Prešpurská kasárňa malovaná (ZP 1, 89, Smolinské), boli – a v podstate stále ešte sú – v obľube ako vojenské pochody v ráznom tempe v interpretácii pochodujúcich vojenských útvarov, resp. dychovej hudby.
Väzba textu a melódie je veľmi voľná a nekorešpondujú spolu, ani čo sa týka žánru (napr., keď sa veselšia, pochodová melódia spojí so smutným až tragickým textom – Už ten hornist štrajch na trúbu zatrúbiu, každý voják do kasárňe mosí ít… kaprál ho k raportu hned štimuje…, dostaneš ty štrengen árešt (prísny trest)… – ZP 3, 126, Sekule; Tri roky sem mojej milej nepísau, ZP 3, 123, Oreské). Väčšina piesní s textom, ktorý je humorne ladený, alebo aspoň nevyznieva tragicky, sa vzťahuje na prezenčnú službu v kasárňach, napr. Na co ste mja zverbovali v ňedzelu …, Ked ty budeš uskakovat z kasárňe, najde sa ťi lahká pomoc na vojňe, vezme kaprál dvje stoličky na frajplac, vyprášá sa nohavičky aj kabát… (ZP 3, 74, Lopašov); Jak sem išeu z Prešpurka na urláb, … Kebys’ ty byu aj sám pán kapitán, už sem sa já dost zupy (polievka, z nem.) napíjau, zupy, zupy, komisného chleba, prindem domu, žeňit sa mi treba… (ZP 4, 93, Dubovce–Vidovany; viď notový príklad); Vy závodskí chuapci, co sa nežeňíte? Prišua nám cedula, na vojnu musíme. Prišua nám cedula od vojanských pánu, že máme naplňit prešpurskú kasárňu… (ZP 4, 104, Borský Jur).
Piesne sa niekedy vzťahujú na konkrétne boje, ako napríklad na známu námornú vzburu v čiernohorskom Kotorskom zálive (tzv. Boka Kotorska) na lodiach Habsburg a Radetzky v roku 1918: Pješáčku, pješáčku, ťažká služba tvoja, … Ket sem já v Kataru ve fortňi vartu stál, … Ked zdaleka šíf zatrúbil, Černohorec hned vystrelil, … mnoho našich mladých chlapcú, od Prešpurka Záhorákú do ňich pochovali (ZP 3, 87, Skalica) alebo na boje na východnom ruskom fronte v Haliči, vtedajšej Galícii, v dnešnom Poľsku: Dzívajte sa panenky, odkád sunko vychodzí, tam ležá srdénka v ruskej Galícii. Ked sme šturmy robili, mnohí sme popadali, tam ležá pješáci, slovenskí vojáci v sňehu zahrabaní… (ZP 5, č. 28, Lozorno).
Vojaci si z bojov priniesli piesne, ktorých melódie a čiastočne i texty dodnes v sebe uchovávajú nádych Balkánu, najčastejšie sa v nich vyskytujú názvy Dalmácija, Dalmatín, Bosna, Hercegovina ap. (pozn. Dalmácia – názov Dalmátskeho kráľovstva pri jadranskom pobreží, rozdeleného po vojne medzi Chorvátsko a Čiernu Horu). Tie najznámejšie piesne (Dalmácija, Dalmácija – ZP 1, 20, Moravský Sv. Ján; My sme chlapci, my vojáci, … Prelezeme hory-doly, Dalmáciu aj Hercegovinu, a co z teho já len mám, šak to plaťí cisár sám – ZP 4, 95, Oreské; Na horách, v lesi… Execírovat císaru pánu, aby sme vyhráli Hercegovinu – ZP 4, 95, Lozorno) sa pravdepodobne viažu ešte na skoršie historické obdobie, kedy už od roku 1878 spravovala rakúsko-uhorská monarchia oblasť Bosny a Hercegoviny, patriacu dovtedy Osmanskej ríši a v roku 1908 dokonca došlo k jej anexii. Tieto piesne však plynulo prechádzali i do vojenského repertoáru súvisiaceho s bojmi počas prvej svetovej vojny. Pieseň Já sem voják Dalmatín, hodím flintu na kvartír, na kvartíri je stolica… (ZP 4, 94, Lopašov) po hudobnej stránke obsahuje typický záverečný tón – kódu, ktorý je charakteristický práve pre určitú staršiu vývinovú piesňovú vrstvu viacerých slovanských etník na Balkáne, spievanú na citoslovce ój, resp. éj; tento jav môže súvisieť so spevom ovplyvneným jedno- alebo dvojstrunným sláčikovým nástrojom z jedného kusa dreva s napnutou spracovanou ovčou, kozľacou alebo zajačou kožou, tzv. guslami, kde spodná struna vydáva neustále burdónový tón (podobne ako pri gajdách), spájajúci jednotlivé melódie slôh podobne i v speve. Tieto piesne boli medzi vojakmi rakúsko-uhorskej armády veľmi obľúbené, a napokon najmä Dalmácija, Dalmácija je často spievanou piesňou i medzi súčasnými slovenskými i moravskými folkloristami.
Značná časť vojenských piesní sa vyznačuje tematikou s epicko-rozprávačským rázom, ako to vidíme pri piesni Posúchajte málo kamarádzi, co vám povím o mém bojováňí, v mjestečku Lubliňe velká vojna stáua, sunko sa zatmjeuo, krév sa vylévaua… na ten ruský cinter nedaleko dverí, pújde tady milá, srce ju zabolí (ZP 4, 97, Brodské). Konkrétne tátopieseň svojím rapsodickým prednesom a celkovým poeticko-hudobným vyznením pripomína dobové kuplety či tzv. „hašlerovky“ – teda piesne Karla Hašlera (1879 – 1941), českého pesničkára, herca, skladateľa, spisovateľa, dramatika, režiséra, ktoré boli vo vojnovom období veľmi obľúbené a mnohé z nich takmer zľudoveli (Sibiřští chlapci, Princezna v hermelínu, Pětatřicátníci, Múj kamarád – Již k marši signál troubili, Leť, koníčku, leť – Dragouni, dragouni, malované děti, Bílý kvíteček – Když jsem mašíroval ke hranici). Hašler dokonca podnikol počas prvej svetovej vojny turné po českých mestách. Z tohto zorného uhla nazerania na genézu piesní je ešte kurióznejšia „ekológia“ piesne Za starého času vojny stojí voják na stráži, ktorá je zapísaná v nedávno publikovanej zbierke Terézie Kvapilovej Prez Závody je chodníček, za Závody kríž – ľudové piesne zo Závodu(2012, s. 100), uvádzam ju však ako príklad pars pro toto, pretože takéto spojenie textovej a melodickej zložky je v ľudovej piesňovej tvorbe úplne bežné. Pomerne známa téma – zamilovaný vojak ide do žalára, pretože nebol na stráži, ale so svojou milou – sa naviazala na českú ľudovú pieseň Už mně koně vyvádějí, ktorú však upravili a spopularizovali v Čechách a na Slovensku i vďaka začínajúcemu gramofónovému priemyslu (Columbia, Odeon, His Masters´Voice) a rádiu Vladimír Chmel a Franta Poupě. Túto pieseň naspievalo, samozrejme, v rôznych obdobiach viacero umelcov, ale pri jej začiatkoch stál spomínaný virtuózny harmonikár Franta Poupě (1902 – 1981), ktorý nahrával od roku 1931 (najčastejšie v duu spolu s huslistom Ant. Pauchom, speváci Mlejnek, Severín) a po roku 1945 nahral svoju predvojnovú produkciu ešte v reedícii. A ešte zapeklitejšie je to s ďalšou závodskou piesňou Sedzí káčer na ledze (2012, s. 98), ktorá je z pohľadu žánrového zaradenia 18-slohovou vojenskou baladou (sedláček musí na vojnu poslať až najmladšiu zo svojich troch dcér, ktorá vedela však tak stríuat, že si ju chcel zobrať sám generál), avšak na melodicko-rytmickom podklade novej harmonickej valčíkovej piesne (napr. jej varianty v Slovenských spevoch: Kač-kač, kač-kač, kačena, Nová Baňa, č. 1700; Pod kostolom biely dom, Krajné, č. 1182; Mám tri dcéry na vydaj, Hajdušica, Banát, č. 1084).
Nuž, s piesňami – a vojenské z toho rozhodne nevynímajúc – je to tak: nevieme, kde ich vietor zanesie, ako sa prispôsobia inému nárečiu a hudobnej predstavivosti v novom prostredí. Môžeme len obdivovať ich životaschopnosť a nekonečnú variabilitu v poetických, motivických i hudobných obmenách.

Poznámky
BLAHO, Janko: Záhorácke pesničky 4. 200 ľudových piesní zo Záhoria. Bratislava : Panton, vydavateľstvo Slovenskéhohudobného fondu, 1970.
ELSCHEKOVÁ, Alica – ELSCHEK, Oskár: Slovenské ľudové piesne a nástrojová hudba. Antológia. Osvetový ústav, Bratislava 1982.
Karel Hašler. Já mám holku od Odkolkú. Praha : ZERAS, 1992.
KUBA, Ludvík: Cesty za slovanskou písní 1885 – 1929. Státní nakladatelství krásné literatury hudby a umění, Praha 1953, s. 457-462.
Prez Závody je chodníček, za Závody kríž (ľudové piesne zo Závodu). Zostavila, zapísala a autorsky doplnila Terézia Kvapilová. KUD Apokalipsa, Ľubľana 2012.
Záhorácke pjesničky 6. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : OPUS, 1986.
Záhorácké pjesňičky. 5. zv. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Editio OPUS, 1975.
Záhorácké pjesňičky. I. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : vydal „Krúžek Skaličanú“ v Bratislave, 1948 (reed. 1954).
Záhorácké pjesňičky. II. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské hudobné vydavateľstvo, 1952.
Záhorácke pjesňičky. III. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957.
Život je jako písnička. Hraje Franta Poupě – harmonika, Ant. Pauch – housle. Hudobný nosič CD. Z vlastnej zbierky zostavil Fr. Hladký, r. 2006.

Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (III. záverečná časť)

0
Československé légie v zahraničí – armáda ešte neexistujúceho štátu 

Legionári boli vojaci a dôstojníci českej a slovenskej národnosti, ktorí sa dobrovoľne hlásili do boja v armádach štátov Dohody. V USA a tiež v Rusku žili slovenskí a českí vysťahovalci, ktorí sa snažili pomôcť svojim v pôvodnej domovine a medzi nimi sa začala rozvíjať myšlienka o spoločnom štáte Slovákov a Čechov. V USA vznikla Slovenská liga, ktorá požadovala určitú samostatnosť Slovákov v rámci budúceho štátu. V Rusku vznikla už v roku 1915 vojenská jednotka Čechov a Slovákov, do ktorej dobrovoľne vstupovali vysťahovalci a z táborov bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády. Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš vytvorili v Paríži Československú národnú radu, neskôr premiestnenú do Londýna. Predstavitelia vysťahovaných Slovákov a Čechov v Rusku a USA sa názorovo zjednocovali a vydali viaceré spoločné prehlásenia. Prihlásili sa k myšlienke rozbitia monarchie a vytvorenia nových štátov v Európe, medzi nimi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska (jeho vláda povolila neskoršie vznik samostatnej československej brigády dekrétom zo 7. 2. 1918) a USA nesúhlasili s iniciatívami T. G. Masaryka a M. R. Štefánika vytvoriť samostatné československé jednotky, ktoré by vojensky prispeli k vzniku Československa. Od roku 1916 však prijali do svojich armád a vyzbrojili tisíce českých a slovenských dobrovoľníkov – legionárov, ktorí bojovali s Nemcami na francúzskom území po boku Britov, Američanov a Francúzov. Len približným odhadom možno predpokladať, že medzi nimi bolo okolo tristo rodákov zo Záhoria. O ich boji je známe z mnohých dôvodov len veľmi málo. Jedným z nich je fakt, že sa vrátili do svojich vzdialených domovov a tí, ktorí položili život za spoločný štát Slovákov a Čechov, sú pochovaní na cintorínoch vo Francúzsku. Odhadom predpokladáme, že obeťami na západnom fronte prvej svetovej vojny sa stalo 50 rodákov zo Záhoria. Sú našimi najzabudnutejšími vojenskými hrdinami. Výnimkou je gbelský rodák Matej Kocák, seržant US Marine Corps. Američania si uctili jeho pamiatku pomenovaním jednej z vojenských lodí jeho priezviskom. V rodnom meste – Gbeloch venovali hrdinovi samostatnú tabuľu na pamätníku 1. a 2. svetovej vojny.
Diplomatickými rokovaniami najmä M. R. Štefánika vznikli v roku 1917 tisícové samostatné československé vojenské zbory v Taliansku, Srbsku a v roku 1918 vo Francúzsku. Najväčšie československé vojsko legionárov sa sformovalo v Rusku a malo až 100 000 vojakov. Po podpísaní brest-litovského mieru 3. marca 1918 ukončili československí legionári boj s rakúsko-uhorskou armádou a vojenské velenie Dohody rozhodlo o ich presune na bojisko vo Francúzsku. Cez územie monarchie to nebolo možné, a tak ich čakala dlhá cesta cez Vladivostok. Medzitým však komunistický októbrový prevrat v roku 1918 postavil legionárov pred novú úlohu. Intervenčné vojská Dohody rozhodli potlačiť vznik štátu sovietov. Legionári zohrávali kľúčovú úlohu a tvorili vojenskú silu, o ktorej sa sám V. I. Lenin vyjadril, že moc visela vďaka legionárom v určitých okamihoch na vlásku a vývoj závisel od ich rozhodnosti. V československých légiách však nastala vnútorná zmena. Vyhlásením vzniku ČSR 28. 10. 1918 bol dosiahnutý cieľ ich dobrovoľného boja a jednotky sa stali riadnou súčasťou československej armády, hoci na tisíce kilometrov vzdialenou od novej vlasti. Legionári zložili novú vojenskú prísahu a ich legionárska prísaha stratila význam. Zmenila sa i bojová morálka a dostavila sa všeobecná vyčerpanosť. Formujúca sa Červená armáda silnela a vytláčala československé vojsko – bývalých legionárov po sibírskej magistrále k Vladivostoku napriek všestrannej podpore štátov Dohody a Japonska. Najväčšie boje zviedli československí legionári v júli 1917 pri Zborove, v marci 1918 pri Bachmači a potom v desiatkach miest v blízkosti sibírskej magistrály alebo priamo na nej. Do vlasti sa dostali do jesene 1920 na vyše 20 lodiach, niektorí cez Ameriku po trase trvajúcej 4 mesiace, iní kratšou cestou cez Suezský prieplav. Bývalí legionári zažili v rokoch nasledujúcich po návrate domov viaceré rodinné a spoločenské sklamania. Najbolestivejšie bolo, že im nebol zákonom priznaný štatútlegionára v dobe bojov po 28. októbri 1918 a neskoršie sa tí, čo sa dožili, dočkali po roku 1948 perzekúcií, súdov a väzenia, lebo „kedysi v minulosti bojovali predsa proti komunistom v Rusku“. V lepšom prípade boli odsunutí mimo spoločenské dianie a malo sa na nich zabudnúť. Na Záhorí boli takých desiatky.
V samostatných československých vojenských zboroch v Rusku, Taliansku, Srbsku a Francúzsku do vzniku Československa bojovalo rodom alebo domovskou príslušnosťou zo Záhoria takmer 400 legionárov, z ktorých v mene novej vlasti položilo svoj život viac ako 50. Uvedieme niekoľkých. Pri Bachmači padol 10. 3. 1918 v boji rodák z Prietrže, legionár v Rusku Dušan Hatala. Na následky zranení a týfusu zomrel 3. 4. 1919 Adam Vlasič z Devínskej Novej Vsi (pochovaný je v Tokiu). Medzi prvými vstúpil v roku 1915 do ozbrojenej jednotky Českej družiny, ktorá bojovala po bokucárskej armády, senický rodák, kapitán in memoriam Štefan Fajnor ml. Ako poručík sa zaslúžil o víťazné úspechy legionárov v roku 1917 pri Zborove. Zahynul 27. 6. 1918 v Buzuluku.
Do I. národného odboja, ako sa zaužívalo pomenovanie bojového hnutia za vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov, sa zapojilo zo Záhoria celkom vyše 700 národne zmýšľajúcich občanov. Svojimi činmi rozvíjali národné povedomie, ktoré pestovali v mnohých rodinách záhorských obcí. Najviac legionárov pochádzalo z miest a obcí: Senica (27), Gbely (26), Holíč (21), Skalica (12), Šaštín–Stráže (9), Kúty (15), Borský Mikuláš (12), Hlboké, Prietrž, Jablonica (po 10), Suchohrad (9), Vysoká pri Morave (8).
Utrpenie civilného obyvateľstva na Záhorí malo narastajúcu tendenciu. Bežný život síce plynul naďalej, atmosféra bola všakstále smutnejšia. Deti navštevovali školu a po nej chodili s matkami pracovať na polia a do maštalí. Matky museli zvládať všetky mužské práce a mali čo robiť, aby nakŕmili a ošatili deti. Stále viac z nich strácalo otcov, stávali sa sirotami a manželky vdovami. Narastali ceny a zväčšoval sa sortiment nedostatkového tovaru. Úrady zaviedli lístkový systém postupne takmer na všetko. Prekvital čierny obchod. Na rad prišli limity spotreby potravín a s nimi rekvirácie neodovzdaných produktov. Mnohé rodiny hladovali a trpeli podvýživou. Župné úrady v Nitre a Bratislave organizovali podporu hladujúcim rodinám, ktorých otec padol na fronte. Notári, ktorí boli realizátormi nepopulárnych opatrení štátu, akými boli rekvirácie, predpisovanie dávok odovzdávania produktov, vydávanie nepostačujúcich lístkov na produkty, doplňujúce mobilizácie, rekvirácie kostolnýchzvonov v rokoch 1915 – 1916, zber predmetov z farebných kovov, šatstva pre armádu, donucovanie k vojnovým pôžičkám, nariadenie prehliadok v národnostne zmýšľajúcich rodinách, preferovanie maďarského a židovského obyvateľstva a ďalších opatrení, vyvolávali v ľuďoch nevraživosť. Niektorí notári zneužívali svoje postavenie a požadovali úplatky za úradné výkony alebo za pridelenie výnimiek. Úrady a Červený kríž organizovali akcie na pomoc vojakom. Od učiteľov škôl požadovali, aby žiaci prinášali odevy, potraviny, ovocie a balili ich do balíčkov pre vojakov. Aj samotné rodiny posielali balíky svojim mužom na front a do zajateckých táborov. Rodiny, ktorým sa vrátil z vojny zranený vojak, nemali lieky a vypomáhali si bylinami. Korešpondenčné lístky, ktoré doručovali do obcí z frontu a zo zajateckých táborov, boli označené pečiatkou Poľná pošta. Poštári prinášali lístky, ktoré oznamovali zranenie, inokedy aj smrť ich blízkeho. Poľná pošta prinášala aj radosť, ale pred prečítaním bola i postrachom. Modlenie za skončenie vojny, zádušné omše za padlých, kázne, povzbudivé rady duchovných a prihovorenie sa u notára alebo richtára za poskytnutie istej úľavy či podpory niektorým chudobným rodinám pomáhali preklenúť najťažšie chvíle.
Odkaz pamätníkov 1. svetovej vojny
Od vojny sa narodilo už päť generácií, z ktorých posledné tri nezažili hrôzy vojny. Mier berú ako samozrejmú vec a zabúdajú, že je krehkejší ako čokoľvek iné. 1. svetovú vojnu pripomínajú už len pamätníky obetí. Postavili ich súčasníci padlých vojakov väčšinou v rokoch 1925 – 1930 na ich pamiatku. Na Záhorí jeich vyše 60. Niekde posvätili v kostoloch len pamätné tabule s menami obetí vojny. Všetky sú symbolickými pomníkmi tým, ktorí sa zaslúžili obetovaním svojich životov o našu prítomnosť. Niektoré rodiny dali kameňosochárom vyhotoviť individuálne pamätníky pred domami, na cintorínoch alebo popri cestách. Takých je v našom regióne okolo 30. Rovnaký počet je zachovaných a čitateľných skutočných pomníkov na cintorínoch, lebo v rokoch 1914 – 1915 privážali zomretých z bojísk, aby ich mohla rodina sama pochovať. Oveľa viacej pomníkov je už nečitateľných, lebo ich nemal kto obnoviť. Treba robiť všetko, aby sa nezabúdalo na vojnové utrpenie. K tomuto krédu by sa iste prihlásili tisíce vojakov a dôstojníkov bývalej cisárskej armády a legionárov zo Záhoria, ktorí sa stali obeťami prvej svetovej vojny.

Náš rozhovor s PhDr. Vierou Drahošovou, riaditeľkou Záhorského múzea v Skalici

0

Po ukončení štúdia archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nastúpila v septembri roku 1984 do Záhorského múzea v Skalici ako archeologička, v roku 1997 bola menovaná do funkcie riaditeľky. V rámci svojej činnosti sa venuje archeologickému bádaniu v regióne, uskutočnila viacero terénnych výskumov. Spolupracuje s radom spolupracovníkov múzea, pomáha inštitúciám i jednotlivcom vo výskumnej i prezentačnej činnosti. Publikovala zhruba 300 príspevkov v regionálnej i odbornej tlači, prednáša na odborných i kultúrnospoločenských fórach. Organizuje a garantuje miestne, regionálne i medzinárodné konferencie, kultúrnospoločenské podujatia, je kurátorkou viacerých výstav, autorkou, zodpovednou redaktorkou, zostavovateľkou a spoluautorkou viac ako tridsiatich publikácií, šéfredaktorkou vlastivedného časopisu Záhorie (získal 1. miesto v národnej súťaži Miestne noviny 2007, Cenu Mesta Skalice 2011, Medailu predsedu TTSK 2011). Záhorské múzeum získalo pod jej vedením ocenenia: Múzeum roka 2004, Cena Mesta Skalice 2005, Cena Trnavského samosprávneho kraja 2008, Diplom Euregio za angažovanosť v cezhraničnej spolupráci s rakúskym partnerom 2008 a i. Je členkou Slovenskej archeologickej spoločnosti, vo volebnom období 2008 – 2014 členkou Predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku, Kultúrnej rady TTSK, Múzejnej rady Trnavského kraja, Komisie pre kultúru pri Mestskom zastupiteľstve v Skalici, členkou niekoľkých národných i medzinárodných porôt a pracovných komisií (Múzeum roka a i). Za svoju činnosť získala ocenenia: Medaila Zväzu múzeí na Slovensku za rozvoj slovenského múzejníctva 2009, Medaila predsedu TTSK za prezentáciu TTSK 2009, Pamätná medaila TTSK Cyril a Metod 2013, Pamätný list Zväzu múzeí na Slovensku 2014 a ďalšie.

Počas pôsobenia v Záhorskom múzeu ste mali možnosť nahliadnuť do minulosti mesta. Pracujete na niečom, čo ešte nebolo o histórii Skalice zverejnené?
Skalica je mesto s veľmi bohatou históriou, kultúrnymi a duchovnými tradíciami, vzišlo z nej množstvo významných osobností a bola dôležitou oporou národného života. Výskumu histórie Skalice sa venovalo a venuje už niekoľko generácií bádateľov a neustále sa vynárajú nové poznatky a objavy. Vyšlo veľa kníh a publikácií, ale doposiaľ možno nájsť vo všetkých oblastiach skalickej histórie neprebádané miesta. Predstavujú množstvo práce pre súčasníkov i ďalšie generácie po nás; viacero oblastí a tém bolo v druhej polovici dvadsiateho storočia opomínaných, otvorili sa prístupy k novým, dovtedy nepoznaným a neprístupným zdrojom. Spolu s Mestom Skalica sme pred časom začali prípravu monografie mesta, ktorá je už zostavená. Jej tvorba bola príležitosťou zmapovať doterajšie výsledky, predovšetkým však zainteresovať na skúmaní vlastnej minulosti skalických obyvateľov a inštitúcie, pretože v ich archívoch sa nachádza veľa vzácneho materiálu a zdrojov informácií.
Ako by ste charakterizovali rozvoj Skalice počas Vášho pôsobenia? Čo by ste vyzdvihli a čo by bolo potrebné rozvinúť?
Skalica sa veľmi zmenila. Keď som pred tridsiatimi rokmi prišla do Skalice, bolo to pokojné, tiché mesto, upútavajúce nerušenou historickou atmosférou a neopakovateľným genius loci. S postupujúcimi zmenami v spoločnosti Skalica ožila, dnes je na svoju veľkosť veľmi dynamickým, všestranne sa rozvíjajúcim, rušným mestom. Veľmi si cením a vyzdvihujem silný lokálpatriotizmus a vzťah Skaličanov i ostatných, ktorí ovplyvňujú jeho smerovanie, k mestu. To, čo je pre Skalicu charakteristické – početné pamiatky v historickom jadre, folklór, vinohradníctvo a kultúrne tradície – zachovali a zhodnotili. Bolo investovaných veľa financií a energie do obnovy, propagácie a využívania pamiatok a Skalica je miestom šíriacim pozitívny vzťah, úctu a lásku k overeným hodnotám. Čiastočné riziko vnímam v prenikaní komerčných snáh na úkor týchto hodnôt.
Čo pre Vás znamená byť riaditeľkou Záhorského múzea?

Do Skalice som sa prisťahovala a nastúpila do Záhorského múzea, aby som sa mohla venovať odboru, ktorý som vyštudovala. K funkcii riaditeľky múzea ma priviedol postupný vývoj okolností, bola som poverená najprv zastupovaním, potom vedením a nakoniec menovaná. Svoju úlohu v tejto pozícii chápem ako možnosť utvárať podmienky pre prácu dobrého a tvorivého kolektívu mojich kolegov. Múzeum pôsobí vo veľmi zaujímavom a podnetnom regióne Záhorie, ktorý máme všetci radi, pretože z neho pochádzame, v ňom žijeme a ním sa zaoberáme. Mimoriadne obohacujúci a podnetný je kontakt s ľuďmi, s ktorými v rámci svojej činnosti spolupracujeme. Spoločný záujem o minulosť, kultúru a umenie dáva predpoklady pre hodnotné stretnutia, nové námety, inšpirácie, rozširovanie spolupráce a vzájomnú pomoc.
Robíte momentálne archeologické výskumy? Prišli ste na niečo, čo históriu Skalice obohatí?
Archeologické výskumy vykonávame na základe oprávnenia MK SR stále, pretože od roku 2004 ich povinnosť vyplýva investorom zo zákona. Často ide o kontrolovanie výkopov bez väčších nálezov či pozitívnych výsledkov, prichádza však i k vzácnym nálezom. Za posledné obdobie boli najvýznamnejšími výskum sídliska zvoncovitých pohárov v roku 2003 pri budovaní obchvatu Skalice a výskum jednotlivých častí mestského opevnenia pri rekonštrukcii historického jadra mesta.
Akými zmenami prešlo múzeum počas vašej činnosti vo funkcii riaditeľky?
Po roku 1989 sa zmenili podmienky pre vnútorné zameranie práce v múzeu, značne sa rozšírilo spektrum výskumných tém a oblastí, ktorým dovtedy nebola alebo nemohla byť venovaná pozornosť. So spoločenskými zmenami sa zväčšil okruh výberu zbierkových predmetov a dokumentačného materiálu. Zvýšeným obchodom so starožitnosťami sa zdynamizovala i snaha o ich záchranu. Vďaka podpore zriaďovateľa sa podarilo riešiť problémy uskladňovania zbierok, zlepšiť technické vybavenie múzea a stav budov. Stabilizoval sa pracovný kolektív a zvýšil jeho odborný potenciál, čoho odrazom sú úspechy vo výskumnej i prezentačnej činnosti. Získali sme kontakty a v mnohých smeroch rozvíjame spoluprácu so zahraničnými múzeami. Múzeum má v jednotlivých oblastiach svojho zamerania veľa kontaktov medzi inštitúciami, široký okruh spolupracovníkov a priaznivcov, čo mu pomáha pri napĺňaní úloh a realizácii svojho poslania.
Čo by ste mohli najviac vyzdvihnúť v rámci múzea?
Múzeum oslávi na budúci rok 110 rokov svojho trvania, vzniklo ako prvé národne orientované súkromné múzeum na Slovensku a patrí medzi najstaršie kontinuálne pôsobiace slovenské múzeá. Expozícia navrhnutá Dušanom Jurkovičom a nainštalovaná zo zbierok zakladateľa MUDr. Pavla Blahu je jedinou múzejnou expozíciou architektom vytvorenou a zároveň najstaršou zachovanou expozíciou na Slovensku. Patrí k najzaujímavejším pamiatkam Skalice. Svojím dlhodobým pôsobením v Skalici a na Záhorí si múzeum získalo stabilné postavenie v regióne i v sieti slovenských múzeí a výrazne sa podieľa na zachovávaní a formovaní regionálnej identity. V oblasti Záhoria i v rámci širšej odbornej verejnosti Záhorské múzeum pozná veľa ľudí práve prostredníctvom nášho časopisu Záhorie, ktorý vydávame už 23. rok. Sieť jeho odberateľov, prispievateľov a priaznivcov tvorí bázu, ktorá nám pomáha reflektovať našu činnosť a rozširovať kontakty i v ďalších sférach. Veľkou prednosťou múzea je harmonický kolektív, jeho pozitívna energia a konštruktívny prístup.
Boli nutné zmeny, aby múzeum získalo viacej návštevníkov? Čo ich priťahuje, aké expozície, výstavy?
Na zvyšovaní návštevnosti podujatí a výstav múzea má veľký podiel variabilita ponuky. Každá téma, autor a problematika osloví inú skupinu návštevníkov, iné vrstvy. Tým sa oboznamujú s inštitúciou a postupne múzeum získava väčšie počty záujemcov. Napriek tomu však veľa záleží od celkovej nálady v spoločnosti i ponuky v meste. Najväčšiu návštevnosť už po veľa rokov zaznamenávame počas veľkých podujatí, akými sú Skalické dni, Trdlofest, Deň a Noc múzeí a podobných. Pripojením sa k projektu sprístupnenia pamiatok mesta Skalice sa podarilo zvýšiť i návštevnosť počas víkendov turistickej sezóny.
Aký bol váš najsilnejší zážitok či najväčší úspech v práci?
K silným zážitkom patria stretnutia s ľuďmi, ktoré zanechávajú nezabudnuteľné dojmy. Potešia objavy súvislostí, keď človek dlho skúma, hľadá, a zrazu začnú kamienky mozaiky do seba zapadať. Najviac však teší, keď sa po dlhšom pracovnom vypätí podarí ukončiť náročnú spoločnú úlohu, projekt. A bolo ich dosť: vytvorenie nových múzejných expozícií, monografií obcí, výskumných projektov. To je zároveň i úspechom. Ak pritom výsledok našej práce ocenenia i zvonku; prejavom dôvery, odborným uznaním či pozitívnym prijatím verejnou mienkou; je to krásny a motivujúci pocit pre všetkých.
Čo by ste chceli ešte v rámci pôsobenia v múzeu dosiahnuť, máte nejaké nesplnené méty?
Veľa energie venujeme elektronickému spracovaniu našich fondov, zatiaľ však máme ešte väčšiu časť pred sebou. Tešíme sa na výsledok, ktorý umožní oveľa lepšiu prácu so zbierkami, ich vyhodnocovaním a používaním, efektívnejšie výsledky i komunikáciu s inými partnerskými inštitúciami. Budeme sa snažiť vyvinúť ešte intenzívnejšiu prácu s deťmi a mládežou. Inšpirujúce sú poznatky zo susednej dolnorakúskej oblasti, kde múzejnú prácu robia z veľkej časti na dobrovoľnom a spolkovom princípe a majú pritom asi najväčšiu hustotu múzeí a múzejných zariadení v Európe. Základ takéhoto vzťahu ku svojej minulosti je dobré vytvárať od detstva, aby sme zachovali to, čo sme zdedili a čo tvorí naše najväčšie istoty. Určite potrebujete pri tak časovo náročnej práci relax.
Akým záľubám sa venujete?
Od malička mám rada knihy a veľa čítam. Obdivujem umenie, som vďačným vnímateľom výstav, koncertov, divadelných predstavení. Rada cestujem, kochám sa Záhorím a Slovenskom, poznávam pekné miesta Európy. Som obdivovateľkou slováckeho regiónu, jeho folklóru a tradícií. Veľmi sa mi páči obdobie secesie, približujem si ho predmetmi, literatúrou, návštevou secesnej architektúry. Krásne okamihy sa snažím zachytiť fotografovaním. Najradšej relaxujem pri bicyklovaní, turistike, plávaní a vzácnych vychádzkach s mojimi deťmi. Energiu a psychickú rovnováhu mi dodáva pobyt v prírode, jej dokonalosť a krása. A predovšetkým kontakt s dobrými a pozitívnymi ľuďmi.
Čo dodať na záver?
Chcela by som zo srdca poďakovať kolektívu múzea a všetkým, ktorí akoukoľvek mierou a spôsobom prispievajú k jeho pozitívnemu pôsobeniu, zároveň im zaželať veľa zdravia, šťastia, spokojnosti a pocitu naplnenia vo svojom živote.
Za rozhovor pri príležitosti životného i pracovného jubilea Viery Drahošovej ďakuje redakcia.