Projekty podporené z Fondu na podporu umenia

0
897

Projekty na rok 2023/2024

Reštaurovanie Wormskej biblie

Vďaka finančnej podpore z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia reštaurovanie nemeckej biblie z roku 1529.

Biblia, ktorú vytlačil Peter Schöffer mladší vo Wormse, patrí k niekoľkým zachovaným exemplárom, ktoré používali novokrstenci. Zároveň je to najstaršie kompletné vydanie Biblie v nemčine z protestantského prostredia. Jej zostavovateľom bol pravdepodobne Jakob Kautz, ktorý bol kazateľom vo Wormse.
Vydanie je spojením jeho vlastných prekladov z pôvodných biblických jazykov spolu v tom čase už s publikovanými Lutherovými a Zwingliho prekladmi niektorých biblických kníh. Exemplár patril novokrstencom, ktorí si ho po svojom vyhnaní z Moravy v roku 1622 priniesli so sebou do Sobotišťa a počas rekatolizácie novokrstencov v 2. polovici 18. storočia sa im knihu podarilo zachrániť pred zhabaním.
Odborné práce vykonala MgA. Radka Zajíčková Benžová. Po dezinfekcii odstránila dosky a rozobrala knižný blok. Následne po kompletnom suchom a mokrom čistení papiera doplnila poškodené a chýbajúce časti papierovej hmoty a opätovne po skompletizovaní knižného bloku ho zošila. V záverečnej fáze ošetrila knižné dosky a doplnila chýbajúce nárožnice a spony.

Reštaurovanie obrazu Panny Márie Pomocnej od Františka Hánu

V rokoch 2023 – 2024 pristúpilo Záhorské múzeum v Skalici pod vedením akad. mal. Márie Ďuricovej k reštaurovaniu obrazu Panny Márie Pomocnej od významného predstaviteľa českej ľudovej maľby 19. storočia Františka Hánu ( 1804 – 1877) z Blatnice pod Svatým Antonínkem. Súčasťou okruhu maliarov Hánovcov je aj jeho syn a pokračovateľ Josef Hána (1842 – 1917). Obraz je zhotovený technikou olejomaľby na plátne a pochádza približne z polovice 19. storočia. Reštaurovanie bolo podporené z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.

Maľba s náboženským motívom znázorňuje Pannu Máriu Pomocnú, ktorá je zobrazená ako dvojtretinová postava sediacej ženy držiacej dieťa v náručí. Obe postavy majú na hlave koruny, pozadie dekoruje jednoduchý štylizovaný kvetovaný motív a štyria malí anjeli cherubíni situovaní po stranách. Keďže bol obraz už v minulosti podrobený reštaurátorskému zásahu, reštaurátorka nadviazala na tieto predchádzajúce úkony, pristúpila k odstráneniu povrchovej nečistoty, dotmeleniu drobných poškodení, chýbajúce miesta maľby doplnila nápodobivou retušou. Na záver prelakovala obraz damarovým lakom a záverečnými olejovými lazúrami na detailoch. Výsledkom reštaurátorského zásahu je docielenie čitateľnosti maľby so zachovaním maliarskeho rukopisu autora.

Akvizícia nábytku D. Jurkoviča pre Dievčenský internát Vesna v Brne

V roku 2023 získalo Záhorské múzeum súbor 11 kusov nábytku navrhnutých Jurkovičom pre dievčenské spálne penziónu Vesna v Brne. Vybavenie spálne zakúpilo múzeum od súkromného zberateľa, historika umenia Jozefa Lenharta, a tak výrazne prispelo v rámci svojho dlhodobého akvizičného plánu k dokumentácii svojho zakladateľského obdobia a jeho osobností, zvlášť architekta Dušana Jurkoviča. Nábytok pozostáva zo stola so štyrmi stoličkami, postele, jednokrídlovej skrine, komody, nočného stolíka a lavice. Zhotovený je z dvoch druhov drevín. Korpusy sú z ihličnatého dreva (smrek) a pohľadové vonkajšie časti sú z brestu, doplnené mosadzným kovaním.                         Celý súbor nábytku bol po jeho získaní odborne ošetrený reštaurátorom Záhorského múzea akad. soch. Milanom Flajžíkom.

Projekty na rok 2022/2023

Reštaurovanie obrazu Alegória Spravodlivosti


Olejomaľba na plátne (183 x 124 cm) znázorňuje na podstavci sediacu alegóriu Spravodlivosti, v pravej ruke má meč a v ľavej váhy. Po jej stranách sa nachádzajú postavy dvoch žien. Jedna s dieťaťom v náručí a druhá s hodinami a symbolom slnka na palici. Na podstavci je
latinský nápis, ktorý oslavuje Spravodlivosť.

Maľba pochádza zo Skalice, datovaná je do 18. storočia a je dielom neznámeho autora, ktorý vychádzal z rytiny Jozefa Heintza st. a Lucasa Kiliana z roku 1603. Autor na maľbu použil plátno hrubšej a nepravidelnej štruktúry. Objednávateľom obrazu s najväčšou pravdepodobnosťou bol magistrát mesta Skalica.

Celý proces, od výskumu a sondáže cez dublovanie, odstraňovanie sekundárnych nánosov, napnutie na nový podrám, tmelenie a retuš realizovala reštaurátorka akad. mal. Mária Ďuricová.

Reštaurovanie strúhacej stolice z fondu Etnológie 

Projekt zameraný na odborné ošetrenie zbierkových predmetov fondu Etnológie sa vzťahoval k drevenej strúhacej stolici, návštevníkom sprístupnenej v stálej expozícii múzea. Strúhacie stolice patrili v minulosti k najčastejším nástrojom určeným na ručné opracovanie dreva. Mali viacero názvov, ako oberučný alebo strúhací stolec, lavica, koník, dedo. Slúžili na uchytenie opracúvaného dreva a používali sa v rôznych odvetviach remeselnej a domáckej drevárskej výroby. Mali mnohostranné využitie, najmä v kolárstve, stolárstve a pri opravách náradia, výrobe rúčok, kuchynského riadu a držadiel. Pozostávali zo sedacej a obrábacej časti s hlavicou, do ktorej vsadili drevo a následne opracovávali obojručným nožom. Používali sa aj pri vŕtaní, rezaní pílkou, dlabaní, štiepaní a žliabkovaní dreva.

Strúhacia stolica v zbierkach múzea je zhotovená z dubového dreva, pochádza z konca 19. až 1. štvrtiny 20. storočia zo súčasných Popudinských Močidlian. Pozostáva z dolnej sedacej a hornej časti s hlavicou, rozmermi dosahuje výšku 104 cm, šírku 168,5 cm a hĺbku 38 cm. Jej osobitosť spočíva najmä v atypickej výzdobe výraznej hlavice v podobe geometrického ornamentu, vytvárajúceho po stranách volúty a obdĺžniky, ktoré sú zhotovené ručnou rezbou. Odborné ošetrenie realizoval akademický sochár a reštaurátor Milan Flajžík.

Projekty na rok 2020

Akvizícia predmetov z pozostalosti vdp. Dr. Mateja Héska (1889 – 1973)

Záhorskému múzeu v Skalici sa podarilo po dohode s dedičmi pozostalosti vdp. Dr. Mateja Héska získať do zbierkového fondu viacero predmetov. Z nich najväčšiu pozornosť si zaslúži súbor neoslohového nábytku – sedacia súprava, písací stôl, vitrína, nástenné hodiny – a, samozrejme, osobné predmety a fotografie.

Vdp. Dr. Matej Hések (1889 – 1973) pochádzal z bohatej kútskej roľníckej rodiny. Štúdium teológie absolvoval na univerzite v Innsbrucku.Ako poľný kurát pôsobil v rokoch 1917 – 1918 v Novom Sade. Dňa 1. decembra 1918 nastúpil ako profesor náboženstva a slovenčiny na gymnázium do Skalice. Aktívne sa v meste zapájal do kultúrneho života, bol starostom miestneho Orla a zaslúžil sa o výstavbu orlovne v roku 1929. V roku 1937 sa stal členom cirkevnej skúšobnej komisie v Trnave a v roku 1939 bol menovaný za asesora.
Z jeho prác popri príspevkoch do náboženských periodík najcennejšie sú duchovné meditácie, ktoré vydal pod názvom Pieseň nemej matky  v roku 1932 Spolok sv. Vojtecha. V rokoch 1946 – 1954 pracoval na diele zachytávajúcom dejiny, zvyky a tradície Kútov. Jeho celoživotnou záľubou bola etymológia.

Projekty na rok 2019

Reštaurovanie ľudových malieb na skle z 1. polovice 19. storočia

Záhorské múzeum v Skalici pristúpilo v roku 2020 pod vedením akad. mal. Márie Ďuricovej k reštaurovaniu dvoch ľudových malieb na skle znázorňujúcich Svätú Barboru a Klaňanie Troch kráľov. Obrazy sú cennou súčasťou kolekcie ľudových malieb na skle, tvoriacich súčasť fondu Etnológia. Reštaurovanie bolo podporené z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia. Oba obrazy sú od júna tohto roku sprístupnené pre verejnosť v Záhorskom múzeu v Skalici.
Oba obrazy sú zhotovené neznámym ľudovým autorom technikou kontúrovanej maľby na skle. Datované sú do prvej polovice 19. storočia.
Výsledkom reštaurátorského zásahu je rehabilitácia dvoch ľudových malieb na skle a ich sprístupnenie širšej verejnosti prostredníctvom stálej expozície múzea. V kontexte kolekcie obrazov na skle ide o cenné zbierkové predmety, dokumentujúce ľudové maliarstvo na Slovensku v 1. polovici 19. storočia.

Reštaurovanie zbierkových predmetov – ceremoniálna šabľa, plechová zástavka zo 16. storočia

 

S finančným príspevkom z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia bolo možné zreštaurovať ďalšie významné zbierkové predmety z fondov Záhorského  múzea v Skalici. V rámci projektu sa jednalo o zástavku z veže farského  kostola v Skalici a ceremoniálnu šabľu k slávnostnému odevu niektorého hodnostára mestskej samosprávy (richtár/mešťanosta?).

Plechová zástavka z vrcholu veže kostola je pamiatkou na požiar z 27. apríla 1592, v ktorom zhorelo spolu s kostolom v meste aj 161 domov. Medená zástavka obdĺžnikového tvaru s dvomi pozlátenými vejúcimi cípmi nesie vročenie 1593 a teda priamo dokumentuje rýchlosť obnovy zničeného chrámu. Do zbierok Záhorského múzea sa ju podarilo získať v roku 2018. Súčasťou tejto kolekcie je i železný dvojramenný kríž a dvanásťcípa medená hviezda s datovaním 1774. Predmety boli z veže sňaté pri opravách kostola v roku 1987 a nahradili ich kópie. Opatrované boli v rodinách veriacich, ktorí sa podieľali na oprave.

Druhým predmetom je ceremoniálna šabľa. Používanie skalickej šable v druhej polovici 19. storočia signalizuje viac jej obradový zmysel, ako praktické používanie. Súvisí to samozrejme s vývojom po zrušení poddanstva v roku 1848. V tomto roku totiž na základe zákonného článku 23 došlo k rozsiahlym zmenám v správe miest. Slobodné kráľovské mesto Skalica sa tak prechodne stalo aj mestom so zriadeným magistrátom na úrovni slúžnovského okresu Nitrianskej župy na čele s mešťanostom, ktorý vykonával úlohy slúžneho.

Reštaurátorské práce viedol akademický sochár Stanislav Kožela. Zástavka, kríž a hviezdica boli zbavené hĺbkovej korózie, zastabilizované, odstránené nevhodné spájacie prvky a premaľby, reštaurované zlátenie a zachovaná pôvodná patina. Napokon boli osadené na repliku pôvodnej nosnej tyče, ktorá názorne naznačuje ich primárne upevnenie na veži farského Kostola sv. Michala Archanjela. Pri ceremoniálnej šabli došlo k odstráneniu znečistenia – oxidácie kovu, opravená bola prasknutá pošva a vymenený poškodený zamat.

Zabezpečenie depozitárov kamerovým systémom

Základnou úlohou múzea je zhromažďovanie, spracovanie zbierkových predmetov a ich ochrana dostupnými technológiami pred znehodnotením a odcudzením.

Záhorské múzeum v Skalici s finančnou podporou z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia v roku 2019 preto pristúpilo k zdokonaleniu doterajšieho systému zabezpečenia inštaláciou kamerového systému na budovách, ktorým sa zvýšila bezpečnosť depozitárov Záhorského múzea v Skalici. Monitorovaním priestorov a prístupov do depozitárov sme znížili riziko možného neoprávneného vstupu cudzích osôb do depozitárov a odcudzenia zbierkových predmetov.

Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne.

S finančným príspevkom z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia vydalo múzeum knihu Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne. Jej zámerom je vzdať poctu množstvu padlých, trpiacich vojakov ale i ich rodín a poukázať na nezmyselnosť vojen a násilia, opätovne pripomenúť obete ako memento pre súčasnosť i budúcnosť.
V roku 2018 sme si pripomenuli ukončenie najväčšieho svetového konfliktu v dejinách, ktorý kruto poznamenal súdobú spoločnosť a zasiahol priamo alebo nepriamo do osudov každej rodiny. Z obcí a miest Záhoria odišlo v rokoch 1914 – 1918 na front bojovať vyše 33 000 chlapov, domov sa ich vrátilo necelých 30 000, z ktorých takmer tisícka mala trvalé invalidné následky a viac ako 2000 mladých mužov sa domov nevrátilo. Záhorské múzeum v Skalici v rámci širšie koncipovaného projektu vydalo pri príležitosti 100. výročia vypuknutia prvej svetovej vojny knihu Prvá svetová vojna a Záhorie. Pri projekte sa podarilo získať mnoho vzácneho materiálu, z ktorého bol zostavený voľne nadväzujúci druhý diel knihy s podnadpisom Pamätníky obetiam v regióne. K 100. výročiu ukončenia vojny dokončil odborný pracovník Záhorského múzea Mgr. Róbert Svíba fotografickú dokumentáciu pamätníkov prvej svetovej vojny vo všetkých obciach regiónu Záhorie, z ktorých časť obce k výročiu renovovali. Fotografie ilustrujú prvú najrozsiahlejšiu časť knihy s textom PhDr. Petra Brezinu, venovanú dokumentácii a problematike pamätníkov padlým v prvej svetovej vojne (260 strán). Ako vzácne svedectvo prinášame denník účastníka vojny Ing. Dezidera Tomečka Odtiaľ – potiaľ s množstvom autentických, doposiaľ neznámych fotografií, ktorý sa podarilo uchovať v rodine jeho vnučky Bc. Kataríny Vozárikovej. Knihu uzatvára osem vojnových príbehov. Grafickú úpravu knihy zabezpečil MgrArt. Peter Žúrek.
Publikácia má 343 strán.

Projekty za rok 2018

Dr. Janko Blaho – Záhorácke pjesničky – súborné nové vydanie

 

Projekt Dr. Janko Blaho – Záhorácke pjesňičky – súborné vydanie je novým, kritickým súborným vydaním všetkých pôvodných šiestich dielov spevníkov ľudových piesní od zberateľa dr. Janka Blaha, ktoré vyšli postupne v rokoch 1949 – 1986 pod názvami Záhorácké pjesňičky (1 – 6). Projekt sprístupnil tento stále vyhľadávaný a takmer nedostupný prameň hudobnej kultúry záhorského regiónu, zjednotil rozdiely v koncepcii vydaní jednotlivých predchádzajúcich spevníkov (napr. 1. diel vyšiel ešte raz v reedícii, avšak so značnými zásahmi vo výbere piesní – v novom súbornom vydaní sú tieto zmeny zachytené a všetky bibiografické údaje uvedené v registri; 4. diel bol ako jediný kompletne žánrovo členený – register v novom vydaní je doplnený a už všetky piesne majú žánrové označenie). Nový notový prepis zjednotil rôznu notografiu doterajších vydaní spevníkov a zaznamenal opravy zjavných vecných chýb. Názvy obcí uvedených pri piesňam, ako lokalizácia ich zápisu, sú aktualizované s ponechaním pôvodných archaických názvov obcí v príslušnom indexe. Editorom súborného diela je PhDr. Peter Michalovič.
Publikácia má 816 strán.

Projekty za rok 2017

Akvizícia súboru bytového zariadenia 
Mgr. Dita Andrušková, PhD.

Fond na podporu umenia v roku 2017 z verejných zdrojov podporil projekt Záhorského múzea v Skalici s názvom Akvizícia predmetov bytového zariadenia. Cieľom projektu bolo rozšíriť zbierky múzea o hodnotné zbierkové predmety, ktoré boli zastúpené ojedinele, alebo neboli vôbec zastúpené. Získané predmety sa stali súčasťou rozsiahleho fondu Etnológie Záhorského múzea v Skalici. Ich nadobudnutie korešponduje s hlavnými cieľmi akvizičného plánu Záhorského múzea v Skalici. Cieľovými skupinami projektu sú najmä odborná historická verejnosť, bádatelia z odborov histórie, etnológie i kunsthistórie, študenti a návštevníci múzea.
Kolekciu tvorí celkovo 14 predmetov bytového zariadenia, najmä skriňový nábytok, rozšírený o nábytok lôžkový a interiérové doplnky. Chronologicky ich možno zaradiť do obdobia začiatku 19. storočia až po začiatok 20. storočia. Všetky pochádzajú zo záhorského regiónu, či už z ľudových, meštianskych, alebo šľachtických sídiel.
K najcennejším predmetom patria veľmi zručne remeselnícky spracované solitéry zo zemepanských sídiel, ktoré sa v regióne vyskytujú už len ojedinele. Príkladom je intarzovaná skriňa z kaštieľa v Moravskom Svätom Jáne (obr. 3). Šatníkovú skriňu v štýle biedermeier z 1. polovice 19. storočia zdobí intarzia orechovou dyhou. Záľuba v drobných upomienkových predmetoch a ich vystavovanie na obdiv podnietili rozvoj presklených úložných priestorov. Príkladom je vyrezávaná skriňa historizujúceho štýlu so zasklenými dvierkami dyhovaná dubovým drevom (Moravský Svätý Ján). Pochádza z druhej polovice
19. storočia, úložný priestor má v korpuse vytvorený štyrmi policami a pozdĺžnou zásuvkou.
Súčasťou skriňového nábytku sú tiež komody, z ktorých najcennejšia pochádza zo zemepanského sídla v Holíči. Čierna dyhovaná komoda v empírovom štýle z prvej štvrtiny 19. storočia má úložný priestor tvorený štyrmi zásuvkami (obr. 6). Druhou je komoda z 2. polovice 19. storočia (Moravský Svätý Ján) so štyrmi zásuvkami zhotovená z dubového dreva (obr. 5). Nachádza sa tu aj truhlica pozdĺžneho tvaru z dubového dreva z meštianskeho prostredia polovice 19. storočia. Z ľudového prostredia je zastúpená maľovaná drevená truhlica. Na tmavomodrom podklade má zachovalú dekoratívnu maľbu s rastlinným motívom žltej, červenej, bielej a tmavozelenej farebnosti a vročením 1849. Súčasťou kolekcie je aj čierna cestovná truhlica pozdĺžneho tvaru s kovaním (Moravský Svätý Ján).
Pomedzie medzi meštianskym a ľudovým prostredím prezentuje pár drevených postelí s fládrovanou úpravou a vročením 1898 (obr. 4) a nástenný polychrómovaný kríž s umelecky zvládnutým korpusom. Kolekciu dopĺňajú štyri kusy funkčných dobových závesných hodín. Vyrezávané hodiny s pólovým odbíjaním a s funkčným mechanizmom pochádzajú z 2. polovice 19. storočia (obr. 1), secesné hodiny (rovnako s pólovým odbíjaním) pochádzajú zo začiatku 20. storočia (Moravský Svätý Ján) (obr. 2). Menšie maľované drevené hodiny majú čiastočne drevený stroj (Moravský Svätý Ján) a zachovalé značenie hodinárom (Šaštín-Stráže).
Nadobudnuté zbierkové predmety kompletizujú fond Záhorského múzea v Skalici a prispievajú k jeho skvalitneniu. Zároveň prinášajú nové poznatky k regionálnej histórii a spôsobu života v 19. storočí. Akvizície budú slúžiť k odbornému výskumu múzea a skvalitneniu jeho prezentačnej činnosti formou výstav a expozícií.

V službách človečenstva – vydanie publikácie 

Pri príležitosti 150. výročia narodenia a 90. výročia smrti MUDr. Pavla Blaha vydalo Záhorské múzeum v Skalici v roku 2017 publikáciu V službách človečenstva s podnadpisom Zo života MUDr. Pavla Blaha autorky Viery Lukáčkovej. Ide o druhé, počtom fotografií rozšírené a graficky prepracované vydanie,  prvé vyšlo v roku 2005 pri stom výročí založenia múzea. Vydanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, tiež Neinvestičný fond Mesta Skalica.
Biografiou MUDr. Pavla Blaha sa Záhorské múzeum snažilo vyplniť absenciu dostupných informácií o výraznej osobnosti lekára, politika, kultúrneho dejateľa a zakladateľa múzea, ktorý významnou mierou napomohol uchovaniu národného povedomia na západnom Slovensku a formovaniu podmienok pre vznik Československej republiky, ako i jej prvým krokom na Slovensku.
Kniha má 160 strán, 120 čiernobielych fotografií.

Zborník Záhorského múzea 8 – vydanie publikácie 

V poradí 8. Zborník Záhorského múzea v Skalici vyšiel v roku 2017, v jubilejnom roku mesta Skalice, ktorá si pripomenula 800. výročie svojej prvej písomnej zmienky. Z tohto dôvodu je i polovica príspevkom venovaná dejinám mesta a osobnostiam, ktoré v meste žili a spoluformovali.
V rámci celoročných osláv pripravilo Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s Mestom Skalica a Štátnym archívom v Trnave, pracovisko Archív Skalica odborný seminár s názvom Skalica 1217 – 2017, na ktorom sa predstavili odborníci mimo regiónu. Časť príspevkov zo spomínaného seminára nájdete v tomto zborníku (Vladimír Rábik, Mária Kohútová, Eva Frimmová). Z domácich, pracovníkov Záhorského múzea v Skalici, k výročiu mesta nájdeme v zborníku štúdiu o skalickej etape života maliara a pedagóga Miroslava Syllu (Viera Drahošová). V časti Pramene je prepis doposiaľ neznámych cechových artikúl skalických mäsiarov z 1. tretiny 16. storočia (Richard Drška), ako i artikúl skalických súkenníkov z konca 17. storočia (Martin Hoferka). Posledným pramenným materiálom je záverečná časť o situáciu na Záhorí na konci 1. svetovej vojny a vzniku Československej republiky v roku 1918, ktorý pripravila Mária Zacharová.
Vydanie zborníka z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Projekty za rok 2016

Manufaktúrna zástava tkáčov z roku 1825 zo Šaštína – reštaurovanie 


Záhorské múzeum v Skalici v rámci starostlivosti o zbierkové predmety pristupuje k reštaurovaniu významnejších zbierkových predmetov. Jedným z nich je i manufaktúrna zástava tkáčov z roku 1825 zo Šaštína. Je to jediný dochovaný hmotný artefakt z bývalej šaštínskej manufaktúry, ktorú koncom 30. rokov 18. storočia založil František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie. Manufaktúra vyrábala kartún a polokartún (bavlnená textília s plátnovou väzbou). Významný podiel pri výrobe mali práve tkáči.
Zástava o rozmeroch 230 x 350 cm v cípe je zhotovená z tmavočerveného hodvábu so zlatým lemovaním a centrálnym obojstranným obrazom. V zásade ide o záchranné a stabilizačné reštaurovanie, ktoré je rozdelené na dve etapy. Osobitne sa reštauruje obraz a osobitne látka. Avšak po odstránení vrchným lemov sa zistilo, že obraz nie je možné od textílie oddeliť, ako sa to javilo pri prvotnej obhliadke zástavy. Takže obidve etapy museli prebiehať synchrónne, čo bolo veľmi časovo náročné a vyžadovalo si dokonalú spoluprácu obidvoch reštaurátoriek.
Garantom textilnej časti zástavy bola doc. Mgr. Art. Silvia Birkušová a garantom obrazu Ľuba Wehlend, akad. mal.
Obidve etapy projektu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Cínová kanvica z II. polovice 15. storočia – I. tretiny 16. storočia – reštaurovanie

 
V rámci starostlivosti o zbierky Záhorského múzea v Skalici plánovite pristupujeme k reštaurovaniu významnejších zbierkových predmetov. Cínová kanvica pochádza z najstarších prírastkov historického fondu a dlhodobo bola súčasťou Stálej expozície Záhorského múzea. Jej stav vyžadoval ošetrenie a z Fondu na podporu umenia boli získané finančné prostriedky na jeho realizáciu.
Pri reštaurovaní cínovej kanvice zo Skalice datovanej do II. polovice 15. – I. tretiny 16. storočia zo zbierok Záhorského múzea (rozmery: výška 25 cm, šírka dna 17 cm, šírka pri ústí hrdla 12 cm) išlo primárne o prinavrátenie pôvodných hodnôt uvedenému predmetu. Kanvica bola totiž značne poškodená, chýbala zadná časť kanvice a jej bočnej steny, chýbalo tiež ozdobné zakončenie vrchnáka a celý povrch bol pokrytý povlakom koróznych splodín.
Na základe týchto skutočností bola kanvica podrobená reštaurátorským úkonom, ktorých cieľom bolo zistenie pôvodného materiálu a postupu výroby a odstránenie koróznych vrstiev. V počiatočnej fáze skúmania kovových vzoriek došlo k zisteniam o rozsahu poškodenia štruktúry samotného kovu, ktorý následne neumožňoval aplikovať pôvodne plánované doplnenie chýbajúcej časti kanvice, bez výraznejšej deštrukcie pôvodného korpusu. Vzhľadom na to, po dohode s reštaurátorom bol modifikovaný postup konzervovania a reštaurovania tak, že kanvica bola odmastená, odstránené korózne vrstvy, nečistoty, najviac poškodené časti boli konsolidované, spevnené a zakonzervované.
Garantom reštaurovania bol akademický sochár Stanislav Kožela.
Po reštaurovaní predmet môže opäť plniť prezentačnú funkciu v rámci stálej expozície múzea. Zároveň treba vyzdvihnúť, že ide o jeden z mála artefaktov hlásiacich sa svojím tvaroslovím do neskorého stredoveku, čím sa radí k najstarším predmetom historických zbierok múzea.
Projekt reštaurovania podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Mestská správa Skalice do roku 1711 – vydanie publikácie 


Obsiahla monografia PhDr. Richarda Dršku na 314 stranách vychádza pri príležitosti 800. výročia prvej písomnej zmienky o Skalici a 645. výročia udelenia mestských výsad. Obsah publikácie vo svojich príspevkoch priblížia recenzenti prof. PhDr. Vladimír Rábik, PhD., doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD. a autor PhDr. Richard Drška.
V kultúrnom programe vystúpi hudobné teleso Reminiscencie.
Predmetom predkladanej práce je problematika organizácie mestskej správy Skalice od získania mestských výsad v roku 1372 do konca stavovských povstaní v Uhorsku v roku 1711. Dôraz pri výskume danej témy je položený na podrobnom archívnom výskume, a to najmä vo fondoch Štátneho archívu Trnava, pracovisko Archív Skalica, kde je uložený aj skalický mestský archív. Získané údaje dopĺňajú aj ďalšie pramene z archívov na Slovensku, v Maďarsku, Českej republike a, samozrejme, bohatá literatúra venovaná problematike slobodných kráľovských miest na Slovensku. Práca je rozdelená na textovú a tabuľkovú časť. Text sa najprv sústreďuje na objasnenie vývoja Skalice do druhej polovice 16. storočia, na premeny volebného systému a následne na jednotlivé úrady, vyšších a nižších úradníkov a mestských zamestnancov. K najdôležitejším úradom patrila komunita mešťanov – obec, senát majúci kompetencie súdne a výkonné v usmerňovaní verejného života. Na jeho čele stál richtár, členmi boli aj mešťanosta starajúci sa o hospodárenie mesta a mestský kapitán, ktorý zabezpečoval obranu mesta a ochranu mestských pozemkov. Pre vinohrady a delikty v nich fungoval vinohradnícky súd, na jeho čele stál vinohradnícky majster. Mestské písomnosti, knihy a celý archív mal na starosti notár. Úradnícky aparát mesta tvorili: pokladník, správcovia pivovaru, špitálsky úradník, kostolníci, dozorcovia trhu, dozorcovia jatiek, správcovia rybníkov, hájnici a strážcovia vinohradov, štvrtníci, mýtnici a kontrolóri účtov. Okrem nich mesto zamestnávalo aj fiškála, rektora mestskej školy, organistu, lekára, obecného sluhu, hodinára, furmana, drábov, trubača, sládka, chmelára, tehliara, vincúra, strážcu väzenia a kata. Správa mesta bola tak pomerne podrobne štruktúrovaná.
Druhá, tabuľková časť podáva prehľad o jednotlivých úradoch a osobách, ktoré ich zastávali v jednotlivých rokoch. Výskum témy potvrdil, že vývoj v Skalici v oblasti správy bol zhodný s ostatnými poprednými uhorskými mestami, špecifikum predstavujú miestne označenia jednotlivých úradov a úradníkov, viažuce sa na slovenské etnikum, ktoré v meste prevládalo.
Vydanie monografie z verejných zdrojov podporil ako hlavný partner projektu Fond na podporu umenia a občianske združenie KVARTETO Skalica.

Obraz František Lotrinský s deťmi – akvizícia zbierkového predmetu 
PhDr. Viera Drahošová

 
V roku 2016 zakúpilo Záhorské múzeum v Skalici do svojich zbierok dokumentačne, umelecky i zberateľsky zaujímavý obraz František Lotrinský s deťmi. Akvizíciu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a bola spolufinancovaná zriaďovateľom múzea, Trnavským samosprávnym krajom.
Cisár František Štefan Lotrinský (1708 – 1765), manžel panovníčky Márie Terézie, v 18. storočí významnou mierou prispel k hospodárskemu i kultúrnemu pozdvihnutiu a zveľadeniu panstiev Holíč a Šaštín v záhorskom regióne. V rokoch 1736 až 1749 prevzal od rodu Czoborovcov zanedbané Holíčsko-Šaštínske panstvo a takmer tridsať rokov (do svojej smrti v roku 1765) pracoval na jeho pretvorení na prosperujúci hospodársky celok s kultivovanou krajinou. Ako letné sídlo si panovnícky pár zvolil Holíčsky zámok. Prestavbou hviezdicovitej protitureckej pevnosti na mieste pôvodného stredovekého vodného hradu v období po roku 1748 vybudovali barokový kaštieľ s rozsiahlym zázemím, tvoreným unikátnym urbanistickým usporiadaním reprezentatívnych, správnych, hospodárskych a obytných objektov. Františkovi Štefanovi Lotrinskému slúžil Holíč ako hlavné stredisko panstva a zároveň zázemie pri rozsiahlej činnosti v regióne. Obe panstvá sa stali dôležitou súčasťou vznikajúceho cisárskeho súkromného majetkového komplexu. Konkrétnejšiu predstavu o rozsahu, podobe a význame jeho budovateľských a podnikateľských aktivít v poľnohospodárstve, dobytkárstve, remeselnej a manufaktúrnej výrobe poskytujú publikácie Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského, Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč, Šaštínske panstvo v rukách Habsburgovcov, Panstvá cisára Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy autorov Radoslava Ragača a Ivany Fialovej (Červenkovej).
Záhorské múzeum zakúpilo obraz od súkromného majiteľa z Bratislavy, ktorý ho v roku 1969 (resp. 1970) získal v Banskej Štiavnici od príbuznej svojej manželky – Ilony Niczovej z povaly jej domu. Sestra Jozefína si za manžela zobrala maliara a rezbára Jozefa Vavrína a
v susedstve si postavili nový dom, Ilona zostala slobodná. K príbuznej do Banskej Štiavnice
chodievali s rodinou často. Mal vzťah k výtvarnému umeniu a obraz si na povale všimol. Po prejavení záujmu mu ho príbuzná darovala, čím obraz zachránili, pretože po čase prišlo k predaju a vyprataniu domu. Stav obrazu po nájdení svedčil o tom, že medzi množstvom iných predmetov bol na povale domu uskladnený, resp. odložený dlhšiu dobu, podľa všetkého už pred druhou svetovou vojnou. Počas vojny pri zasiahnutí strechy črepinami míny boli poškodené i veci na povale, pravdepodobne aj obraz, pretože plátno bolo na troch miestach prerazené.
Majiteľ obraz zabezpečil a po dlhšej dobe sa ním začal zaoberať intenzívnejšie. V roku 2003 ho dal zreštaurovať akad. mal. Zuzane Chovanovej. Pred reštaurovaním bol v devastovanom stave, so zlomeným blind rámom, uvoľneným a poprelamovaným plátnom, s trhlinami, spôsobenými ostrými predmetmi, s úbytkom farebnej vrstvy. Po stabilizácii maľby reštaurátorka pristúpila k nalisovaniu na nové plátno, vyrovnaniu povrchu a napnutiu obrazu na nový podrám. Po vyčistení boli úbytky maľby (prevedenej na bolusovom podklade) doplnené tmelom, fixované škrobovými lepidlami a retuš vykonaná temperou, úpravy povrchu ukončené olejovými lazúrami. Rám dal majiteľ urobiť v podniku Dielo, následne ho ponúkol na predaj v 58. letnej aukcii výtvarných diel Soga 14. júna 2005. Pri tejto príležitosti bol obraz posúdený, popísaný a ohodnotený. Citujeme jeho popis zo stránky aukčnej siene (www.soga.sk): František Lotrinský s deťmi, Martin Meytens ml. (1695 – 1770), rok: 1740, technika: olej na plátne, rozmery: 143,5 x 118,3 cm, značené: nie.
Veľkoryso komponovaný trojportrét je pre našu oblasť mimoriadne zberateľsky vzácny. Znázorňuje Františka Lotrinského (manžela cisárovnej Márie Terézie) s deťmi Máriou Antoinettou a s doteraz neidentifikovaným Františkovým synom. Obraz vznikol medzi rokmi 1740 a 1750. V minulosti bol tento obraz veľmi poškodený, no citlivá rekonštrukcia mu prinavrátila, napriek veľkým úbytkom, jeho umelecké kvality. Na základe formálnej analýzy by sme mohli obraz pripísať autorovi Martinovi Meytensovi ml., maliarovi švédskeho pôvodu…. Predkladaný trojportrét zastupuje tú časť jeho tvorby, ktorá je v literatúre označovaná ako „monotónne obrazy, ktoré nereprezentujú najvyšší štandard jeho tvorby“. Napriek tomu je vidieť obrovské majstrovstvo najmä v maľovaní tvárí postáv, vo vynikajúcom narábaní s lazúrami a cite pre farebnosť. V produkcii tohto typu tvorby mu vypomáhali s maľbou jeho dielenskí spolupracovníci (napr. Sigrist, Fischer, Greipel, Schinnagl).
Na 83. zimnej aukcii 2. decembra 2008 bol obraz dražený pod číslom 169, v popise sa autorstvo zmenilo ako pripisované Martinovi Meytensovi ml.
Martin van Meytens ml. sa narodil v Štokholme, umelecké počiatky absolvoval u svojho otca. Po štúdiách a študijných cestách v Holandsku, Anglicku, Viedni a Paríži sa venoval miniatúrnym portrétom a pracoval i pre francúzsky kráľovský dvor. V rokoch 1724 – 1726 pracoval v Ríme pre pápeža, v tom období prevažne sakrálne námety. Po usadení sa vo Viedni začal maľovať olejom. V roku 1732 sa stal dvorným maliarom, obľúbeným u Márie Terézie. Namaľoval veľa oficiálnych aj rodinných portrétov cisárskej rodiny a scén z viedenského cisárskeho dvora. V roku 1759 Meytensa vymenovali za čestného riaditeľa viedenskej akadémie. Zatiaľ nebolo s istotou určené, ktoré dve deti sú vyobrazené na rodinnom trojportréte. Dievčatko sedí po pravici Františka Lotrinského a chlapček stojí vľavo v popredí. Obe deti sa dotýkajú bieleho psíka, otočeného hlavou k Františkovi Lotrinskému. Podľa posudku z aukčnej siene Soga ide o dcéru Máriu Antoinettu, ktorá sa narodila 2. novembra 1755 (spolu s manželom Ľudovítom XVI. bola v roku 1793 popravená počas Veľkej francúzskej revolúcie). Máriu Teréziu (13. 5. 1717) vydali za Františka Štefana Lotrinského 12. februára 1736 a v priebehu 20 rokov porodila 16 detí, z ktorých 10 sa dožilo dospelosti. Prvým pôrodom priviedla na svet rok po svadbe 5. februára 1737 Máriu Alžbetu, 13. marca 1741 porodila prvého syna Jozefa, ktorý sa stal neskôr cisárom. Na máj 1741 zvolali korunovačný snem a slávnosť korunovácie Márie Terézie za uhorskú panovníčku sa konala 25. júna 1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave. Posledným dieťaťom panovníckeho páru bol Maximilián František, ktorý prišiel na svet 8. decembra 1756. Zo 16 detí Márie Terézie bolo 5 synov. V prípade, že by išlo o Máriu Antoinettu, žili v období maľovania obrazu všetci piati.
Určeniu by pomohlo spresnenie datovania vzniku portrétu a veku Františka Lotrinského a v nadväznosti identifikácia zobrazených detí.
V dobe absolutistickej vlády sa hodnotila prezentácia panovníckeho páru ako prejav úcty a v spoločenskom zmysle i povinnosť, preto vo veľkom rozmere vzrástla tvorba portrétov a zadovažovali si ich mnohí príslušníci šľachty i iných spoločenských vrstiev, slúžili mnohokrát i ako reprezentačné dary. Pôvodné diela vznikali najčastejšie objednávkou cisára alebo cisárovnej u renomovaných umelcov, často pracujúcich v službách dvora. Pre lepšiu dostupnosť prichádzalo veľmi často ku kopírovaniu portrétov týchto maliarov a ich rozširovaniu. V súčasnosti sa panovnícke portréty nachádzajú v zbierkach viacerých múzeí a galérií na Slovensku, napr. v Bratislave (v SNM sa nachádza i portrét Františka Lotrinského zo zámku v Holíči), Kremnici, na Červenom Kameni a inde.
Pri zvažovaní, ako sa mohol obraz na povalu domu príbuznej Jozefa Vavrína v Banskej Štiavnici dostať, berieme do úvahy dve základné možnosti. Nie je vylúčené (i keď menej pravdepodobné), že sa k Niczovcom dostal ešte pred Vavrínovým príchodom do rodiny. Či mohol súvisieť s návštevou Františka Lotrinského v banských mestách Banskej Štiavnici, Kremnici a ich okolí v roku 1751, by bolo potrebné preskúmať. Cisár si na dôkladne pripravenej návšteve s oficiálnymi ceremoniálmi od 3. do 13. júna prezrel technické zariadenia baní, hutí, mincovne ciach, náboženské, banícke i vojenské slávnosti. Priebeh návštevy mal impozantný charakter a podieľalo sa na nej veľké množstvo zainteresovaných. Pre banské mestá mala návšteva prestížny význam a očakávali v jej dôsledkoch od cisára podporu.
V prípade druhej možnosti, že obraz sa dostal na povalu domu v súvislosti s činnosťou Jozefa Vavrína, ako predpokladá pôvodný majiteľ obrazu, má význam si ho predstaviť (podľa informácií Jany Píšovej): Jozef Vavrín (Josef Franz Wawrzyn) sa narodil 11. marca 1881 vo Fryštáte (dnes Karviná). Detstvo pravdepodobne prežil v obci Věřňovice – časť obce Dolní Lutyně ležiacej v okrese Karviná. Podľa slov jeho syna Jána Vavrína odišiel z domu, keď mal 15 rokov. Pred príchodom do Banskej Štiavnice žil okolo roku 1905 vo Viedni. V Banskej Štiavnici pôsobil najskôr ako maliarsky pomocník, neskôr ako maliarsky majster. Vychovával učňov Remeselnej učňovskej školy v Banskej Štiavnici (neskôr Obecnej učňovskej školy). Zomrel v Banskej Štiavnici 29. júna 1954. Venoval sa maliarstvu, rezbárstvu, písmomaliarskym prácam. Maľoval obrazy najmä s biblickou tematikou; závesné, tabuľové a oltárne obrazy s rámom, venoval sa tiež krajinomaľbe a zátišiam; sakrálnej plastike, voľnej plastike. Maľoval interiéry kostolov v okolí Banskej Štiavnice, napr. výmaľby (kazety s výmaľbami secesnými rastlinnými motívmi) v kúpeľnej Kaplnke Panny Márie Kráľovnej vo Vyhniach (architekt Ladislav Eduard Hudec), kostola v Hodruši (neoverené), tiež iných architektúr: v budove bývalého chemického laboratória Akadémie a v secesnej vile Pod červenou studňou 14 v Banskej Štiavnici, v ktorej býval. Tu boli vymaľované stropy námetmi z histórie výtvarného umenia (dom je v registri nehnuteľných NKP, zaužívaný názov: Vavrínovský, Boženkin dom). Podľa spomienok RNDr. Pavla Bukvu robil ako jednu z posledných prác výmaľbu kostola kapucínov v Bratislave, rea-lizoval výmaľby i na západnom Slovensku, venoval sa tiež reštaurovaniu. Jeho obrazy sú zastúpené v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici.
Jozef Vavrín mohol obraz získať pri svojej práci na ktoromkoľvek mieste svojho pôsobenia na Slovensku, pričom najčastejšie pracoval v kostoloch. Pôvodný majiteľ uvádzal ako možnosť vysvetlenia ochrannú funkciu kostolov, kde často uchovávali staré predmety a pamiatky.
Príspevkom sme chceli o obraze poskytnúť základnú informáciu a budeme radi, ak sa nezodpovedané otázky podarí v budúcnosti objasniť.
Za informácie ďakujem RNDr. Pavlovi Bukvovi, Jane Píšovej, akad. mal. Zuzane Chovanovej z Bratislavy, Borisovi Vavrínovi, Mgr. Magdaléne Kamhalovej z Banskej Štiavnice.

Pramene a literatúra
Balážová, B. – Glocková, B. – Kürthy, L. – Lapitková, Z. – Medvecký, J.: Zbierka umenia 15. – 18. storočia Národnej banky Slovenska – Múzea mincí a medailí Kremnica. Národná banka Slovenska – Múzeum mincí a medailí Kremnica, 2006, 168 s.
Červenková, I. – Ragač, R.: Šaštínske panstvo v rukách Habsburgovcov, RRA Skalica 2014.
Fialová, I. – Ragač, R. – Vařeka, M.: Panstvá Františka Štefana Lotrinského na oboch brehoch rieky Moravy, RRA Skalica 2012.
Fialová, I. – Ragač, R.: Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč, RRA Skalica, 2011.
Holčík, Š.: Korunovačné slávnosti Bratislava 1563 – 1830. Tatran Bratislava, 1992, 83 s.
Chňupková, V.: Obraz Františka Štefana Lotrinského z mobiliáru zámku v Holíči. In: Záhorie 5, 2011, 2 – 4.
Ragač, R. a kol.: Zlatý vek cisárskej rezidencie v Holíči v období Františka Štefana I. Lotrinského, RRA Skalica, 2010.
Rusina,I. a kol.: Barok. SNG Bratislava, 1998. 511 s.
Zlatá a strieborná cesta cisára Františka Štefana Lotrinského po stredoslovenských banských mestách. Zborník príspevkov z medzinárodného seminára, Banská Štiavnica, 6. – 9. júna 2001. Ed.: Kowalská, Eva – Čelková, Mária. Slovenské banské múzeum Banská Štiavnica – Historický ústav SAV Bratislava, 2001. 289 s.
Zdroj: http://www.pamiatky.sk/po/po/Details?id=10690, citované 10. 3. 2017
http://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/aukcie/58-letna-aukcia-vytvarnych-diel/martin-meytens-ml-frantisek-lotrinsky-s-detmi-8322, citované 10. 3. 2017
http://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/aukcie/83-zimna-aukcia-vytvarnych-diel-a-starozitnosti/martin-meytens-ml-pripisovane-frantisek-lotrinsky-s-detmi-18556, citované 10. 3. 2017.

Predchádzajúci článokDni otvorených dverí
Ďalší článokÚcta k Sedembolestnej Panne Márii