Priateľ Slovákov Scotus Viator a Skalica – PhDr. Viera Drahošová

0
370
Scotus Viator,Robert William Seton-Watson v Skalici, 1938. Archív Záhorského múzea v Skalici

V lete 2019 uplynulo 140 rokov od narodenia Roberta Williama Seton-Watsona, známeho pod pseudonymom Scotus Viator (v preklade škótsky pútnik), ktorý pri svojich návštevách Slovenska vždy navštevoval i Skalicu a udržiaval dlhoročný priateľský vzťah so skalickými dejateľmi MUDr. Pavlom Blahom a ThDr. Ľudovítom Okánikom.
Robert William Seton-Watson sa narodil 20. augusta 1879 v Londýne v rodine škótskeho pôvodu. Otec William Livingston Watson, právnik vo významných britských spoločnostiach nadobudnutý kapitál investoval v roku 1888 do kúpy dvoch usadlostí a zámkov v Balmanne a Aytone v Škótsku. Matka Alžbeta Lintsayová Setonová pochádzala z významného škótskeho šľachtického rodu s koreňmi z 13. storočia. Gény záujmu o históriu získal po otcovi, ktorý sa jej venoval popri advokácii. Po štúdiu na najznámejšom stredoškolskom kolégiu v meste Winchester študoval od roku 1898 na univerzite v Oxforde históriu. Po ukončení bakalárskeho štúdia v roku 1902 vydal prácu Maximilian I. Holy Roman Emperor o nemeckom cisárovi Svätej ríše rímskej. V roku 1903 študoval jeden semester históriu na univerzite v Berlíne, v roku 1904 na Sorbonnskej univerzite v Paríži. Počas štúdií ako 24-ročný osirel a zdedil veľký majetok, ktorý mu pomohol k nezávislosti. Od novembra 1905 do mája 1906 pokračoval v štúdiu histórie na Univerzite vo Viedni. Okrem angličtiny hovoril nemecky, francúzsky a taliansky, učil sa a dorozumel maďarsky, srbsky, chorvátsky, česky a slovensky. V roku 1907 mu vyšla publikácia Budúcnosť Rakúsko-Uhorska.
K obratu jeho dovtedajšieho názoru na slovenskú otázku, poznačeného promaďarskými sympatiami, napomohlo stretnutie s absolventom viedenskej univerzity Antonom Štefánkom, rodákom z Veľkých Levár, vo viedenskej knižnici Ríšskej rady vo Viedni. Ako píše Štefan Janšák v životopise MUDr. Pavla Blaha (zväzok II., s. 89): V júni 1906 predstavil Nemec Dr. Karol Renner (užíval spisovateľské meno Rudolf Springer) Slovákovi Antonovi Štefánkovi mladého Angličana Setona Watsona so slovami: “I tento pán je presvedčený o slobodomyseľnosti maďarskej, ráčte mu vysvetliť, aká je tá maďarská sloboda na Slovensku“. Renner, ako vidno, mal už dávnejšie debaty s Watsonom o Maďaroch a ťažko ho presvedčoval. Na ďalších stranách potom rozoberá Janšák vývoj postoja Watsona k slovenskej otázke, význam jeho práce v chápaní postavenia Slovákov v rámci Európy, ale i spätný odraz vo vlastnom vnímaní, tiež proces zbližovania sa a spoznávania slovenskej a slováckej kultúry a podstaty. Pokračuje (zväzok II., s. 93, 95): Štefánkove informácie pôsobily iba na rozum. Ale zdá sa, že mocnejšie pripútali vzdelaného Škóta zväzky citové, ktoré vedel nedostižne snovať Blaho. Jeho prostredníkom a interpretom sa stal Dr. A. Kolísek, ktorý ho pozval v roku 1907 do Hodonína na koncert. Prostredníctvom slovenskej piesne prišiel potom do styku s myšlienkovým prúdom Skalice, ktorý sa hneď i na stavbe jeho knihy (Národnostná otázka v Uhorsku) prejavil. Vložil do nej tri kapitoly osvetľujúce ľudového génia slovenského: úvahy Jurkovičove o maliarstve a architektúre, Vajanského o ľudovej poézii, Lichardove a Kolískove o piesni… Zakrátko však podľahol úplne čaru slovenskej melódie zvukovej i farebnej. Výšivky, keramika, ľudové maľby a stavby… Hodonín, Skalica, Luhačovice, Hroznová Lhota, Svätý Antonínek stali sa miestom stretnutia Blahu, Kolíska, Štefánka, Kafku, Úprku, Frolku na jednej, Scota Viatora, novinárov R.W. Steeda a Rose Clemence, konzula Phillpottsa, maliara Schlippenbacha na strane druhej…
Scotus Viator svoju študijnú cestu po Slovensku uskutočnil v máji a júni 1907, s plánom cesty mu pomohol Anton Štefánek. Prišiel z Viedne do Hodonína a ako prvé mesto v sprievode Dr. Kolíska navštívil Skalicu, nasledovali Bratislava, Pezinok, Modra, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Žilina, Ružomberok, Liptovský Sv. Mikuláš, Turčiansky Sv. Martin, Košice, odtiaľ pokračoval na Podkarpatskú Rus. Spoznal sa s mnohými slovenskými predstaviteľmi kultúrneho i spoločenského života a získal priamo na mieste informácie o nepriaznivých podmienkach života a úrovni národnostných práv slovenských ľudí. Svedectvo o manipulácii volieb v roku 1906 vo Vrbovom, tragédia v Černovej v októbri 1907, proces s Andrejom Hlinkom a ďalšie doklady prenasledovania mu boli podnetom pre dôkladné štúdium nespravodlivej maďarizačnej politiky a vystupňovali jeho snahu pomôcť k zlepšeniu práv slovenského národa v Uhorsku.
V roku 1908 vydal s pozitívnym ohlasom vo Veľkej Británii publikáciu Národnostná otázka v Uhorsku, s ktorou obhájil v roku 1910 doktorát na Oxfordskej univerzite a začal získavať povesť experta na strednú Európu. Z dôvodov ochrany pred policajným sledovaním sa strediskom stretávania Slovákov so Scotom Viatorom stal Hodonín a jeho sprostredkovateľom hodonínsky kňaz Dr. Alois Kolísek. V publikácii S Drom Blahom (s. 13) píše: Bohatú prácu spoločnú sme s Dr. Blahom mali okolo Scotusa Viatora… mienim hlavne návštevy hostí zo zahraničia, ktorých R. W. Seton-Watson priviedol do Hodonína a ja zase všetkých do Skalice. Museli sme byť veľmi opatrní, lebo napriek „státnickej múdrosti“ skalického p. dekana Dr. Ľudevíta Okánika bola vždy možnosť menšej väčšej nepríjemnosti.
Voľby do uhorského snemu v júni 1910 chcel Scotus Viator sledovať priamo, aby mal presný popis volebných praktík a zastrašovania, ktoré chcel publikovať v menšej brožúre. Po desiatich rokoch nezištnej práce pre rodákov rozhodol sa vo voľbách kandidovať s vlastným maloroľníckym programom mimo rámca politických strán i ThDr. Ľudovít Okánik. Úrady použili všetky prostriedky na zmanipulovanie výsledku, a pretože sa hrozil zrážky svojich voličov s vojakmi, vzdal sa volebného boja: „Mandát nestojí za to, aby bol utratený ľudský život.“ V Kronike Skalice 2 sa na strane 24 uvádza: Najpamätnejšie boli voľby, ktoré sa konali v lete 1910. Pri nich kandidoval Dr. Ľudovít Okánik, skalický dekan proti Košťálovi a Spitzerovi. K nim priviedol katecheta hodonínskej reálky dr. Alois Kolísek anglického historika Setona Watsona (Scotusa Viatora), aby na vlastné oči videl maďarskú slobodomyseľnosť a spravodlivosť k nemaďarským národom. Táto hrozná podívaná podlomila vo Watsonovi posledné zbytky sympatií k „rytierskemu“ národu maďarskému a dala podnet k jeho práci za záchranu Slovákov od vyhubenia, započatej jeho knihou „Národnostná otázka v Uhrách“ a dokončenej podporovaním našich vodcov zahraničnej revolúcie za svetovej vojny.
V publikácii Andrej Hlinka na strane 29 Dr. Kolísek píše: Rok návratu Hlinkovho z väzenia boI rokom maďarských volieb. Podarilo sa mi „prepašovať” k voľbe skalickej (slovenský kandidát dr. Okánik) Scota Viatora, ktorý navrátiac sa do Hodonína, napísal mi do pamätnice: „Slávny deň prvého júna. To bolo zakáľanie, nie zápolenie…“ V publikácii S Drom Blahom, s. 14 opisuje: Čo sme pri tejto návšteve Blahovho a Okánikovho rayonu v samom volebnom hurhaji zkúsili, opísal S. Viator nie v malej brožúre, lež vo väčšej knihe, ktorá bola najprv anglicky vydaná v Londýne pod názvom Coruption and Reform in Hungary a potom nemecky v Lipsku… Zo skalických podrobností priamo neuveriteľný bol prípad s voličmi gbelskými, ktorých viedol sám staručký farár Pavel Blaho (strýc MUDr. Pavla Blaha) a pokutovanie panej Drízhalovej, že úradom „neoznámila cudzincov“ – totižto Setona-Watsona a Dr. Kolíska, keď tam už po voľbe vykonali 20 minútovú priateľskú návštevu.
Z príspevku Dr. Ďuroviča (Moravskoslovenské pomezí…, s. 3) poznáme i detaily tejto misie. Do Skalice prišiel s Dr. Kolískom predpoludním, zosadli u Kolískovho priateľa, gymnaziálneho profesora Dřízhala, ale aby zostali v utajení, poslali kočiar pred františkánsky kláštor a išli pozrieť na voľby. Voľby maďarskej strany sa konali na radnici, slovenskej v hostinci Klvačkovcov. Okánikovi voliči museli byť za hradbami a celý deň ich nechali stáť mimo mesta, kde je teraz ulica Scota Viatora (v súčasnosti Koreszkova ulica). Seton-Watson pracoval na skalickej fare, kam mu nosili správy a doklady.
Pri príležitosti Setonovej-Watsonovej návštevy a návratu Andreja Hlinku z väzenia Dr. Kolísek zariadil u seba jeho stretnutie so slovenskými dejateľmi, ktorého sa zúčastnili Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga, ThDr. Ľudovít Okánik, Gizela Blahová, Ing. Ján Procházka (riaditeľ cukrovaru Oroska), Ján Vojtaššák, František Skyčák a ď.
Do Skalice sa rád vracal, stala sa mu milým miestom aj spoločenským. Dom Blahovský a Boorovský, s pečlivými ich Martami, častejšie ho hostil. Bola tu skupina ľudí, ktorí bez rozdielu konfesie držali spolu, stýkali sa a spolu vítali svojho vzácneho hosťa: Dr. Blaho s paňou, Dr. Okánik, Em. Boorová, zvečn. Anna Jurkovičová, s ichž bratom arch. Jurkovičom mal čulé styky (celú kapitolu prevzal od neho do svojej Národnostnej otázky), pi Smieskolová… S rodinou Blahovskou udržoval aj z Anglie spoločenské styky. Pri jeho sňatku poslali mu krásne vyšívaný závoj zo skalického družstva, za čo zase sa on odmenil zvykom anglickým, že im v peknej krabici poslal svoj dárok, kus torty. K zvečnelému veľkému Skaličanovi Drovi Blahovi prejavil svoju vďačnosť aj vtedy, keď po jeho smrti schválne prišiel do Skalice a položil veniec na jeho hrob. (Ďurovič, Moravskoslovenské pomezí…, s. 3)
Spoločným úsilím usporiadali v roku 1911 Výstavu slovenského umenia v Galérii Doré na New Bond Street v Londýne, nad ktorou prevzal záštitu rakúsko-uhorský veľvyslanec v Londýne gróf Albert von Mensdorff-Pouilly-Dietrichstein. Prípravu viedol Scotus Viator, ktorý prevzal úlohu dobrovoľného sekretára, podával informácie médiám a verejnosti, napísal katalóg, technicky i finančne sa staral o zabezpečenie chodu. Pomáhali mu MUDr. Pavel Blaho, tajomník SVUM-u (Sdruženia výtvarných umelcov) v Hodoníne Jan Kafka a Dr. Alois Kolísek. Skalické výšivkárske družstvo vystavovalo slovenské výšivky spolu s dielami popredných slováckych umelcov. Joža Uprka prezentoval maľby Pieseň Márii, Procesia u sv. Antoníčka, Franta Uprka sochy z bronzu a sadry, Antoš Frolka akvarely, Jano Köhler maľby s námetom krojov, bratia Alois a Bohumír Jaroňkovci keramiku, vystavená bola i stará keramika zo zbierok Františka Kretza a Jaroňkovcov. Skalické výšivkárske družstvo vystavovalo a predávalo množstvo výšiviek a tiež omšové rúcho, vyšívané podľa návrhu Kataríny Bruderovej z Vajnor, na ktoré sa zbierali ľudia na Záhorí i na Morave a od jesene 1909 ho pripravovali ako symbolický pozdrav väznenému Andrejovi Hlinkovi. Obdiv budili i slávnostné kroje z Osuského a Prietrže. Na otvorenie výstavy 14. marca do Londýna vycestoval Dr. Kolísek a počas Veľkej noci prišli MUDr. Pavel Blaho, ThDr. Ľudovít Okánik, maliar Joža Uprka a kaplán z Holíča Dr. Herman Herold. Výstava bola spoločenskou udalosťou a navštívili ju vysokopostavené osobnosti i z kráľovskej rodiny, pozitívne správy o nej prinášali noviny Times, Morning Post, Standart.
Keď bol v roku 1913 otváraný „Dom umelcov“ v Hodoníne, bol tu S. Viator opäť aj so ženou a s inými hosťmi, ktorých sme ako vždy, zaviedli do Skalice ku Blahom. (Kolísek, A.: S Drom Pavlom Blahom…, s. 13)
V Národnom archíve SR v Bratislave sa v osobnom fonde MUDr. Pavla Blaha nachádza 21 strán listov od Scota Viatora (v nemeckom, anglickom a francúzskom jazyku) z obdobia rokov 1909 až 1913, ktoré dokresľujú charakter ich vzájomných kontaktov. List (19. jún 1909) obsahuje Watsonovu prosbu, aby mu pomohol zabezpečiť pobyt v Luhačoviciach, počas ktorého by sa mohol venovať prekladu svojej knihy (Národnostná otázka v Uhorsku) do češtiny a tiež niekoho (napr. študenta), kto by mu s prekladom a korektúrami pomohol. O tri týždne (4. júla) sa ubezpečuje, či ho Dr. Kolísek informoval, že počas pobytu v Sibiu ochorel. Naznačuje, že po zlých skúsenostiach s listami nemal odvahu obrátiť sa naňho priamo a oznamuje termín príchodu do Luhačovíc. V októbri (15. októbra 1909) ďakuje za priateľské pozvanie na oberačky a píše, že príde i s kolegyňou z Morning Post a zároveň informuje, že si posunul stretnutie s Dr. Kolískom v Hodoníne po oberačkách. V marci (1. marec) 1911 píše, že sa veľmi teší na výstavu v Londýne a urobí všetko, aby sa vydarila. Usmerňuje, aby presne stanovili minimálne a optimálne ceny výšiviek určených na predaj. Dohaduje dodávku krojov, ich cenu a zaslanie fotografie skalických dievčat v kroji pre propagáciu. Pozýva, aby sa z Hodonína i Skalice niekto výstavy zúčastnil, odporúča to ako dobrú príležitosť spoznať Londýn. V ďalšom liste ho informuje o priaznivom ohlase a kritikách výstavy a doobjednáva zásielku výšiviek, o ktoré je veľký záujem a veľkonočné kraslice. Píše, že mu rezervoval izbu v hoteli a plánuje mu ukázať niektoré miesta v Londýne a zoznámiť ho s priateľmi. Termín výstavy sa mu podarilo predĺžiť z 30. marca do 6. apríla. Končí viacerými radami na cestu. V nedatovanom liste po výstave mu oznamuje, že mu posiela 140 poštových známok najviac z britských kolónií a Indie, kúpených v najlepšom filatelistickom obchode; pýta sa, či rozprával s Hodžom, od ktorého očakáva list ohľadom maďarského vydania (práce). Prosí ho o zaslanie novín Denník s Blahovým článkom o výstave. Oznamuje, že vyšívaný ornát poslali z Londýna priamo Hlinkovi, akým spôsobom poukázal financie za výšivky a že dve dohodnuté kúpy obrazu a plastík sa nepodarilo zrealizovať. Po svojej svadbe píše 26. júla 1911, že posiela Blahovej manželke kus svadobného koláča – torty? A dáva vedieť, že cestujú do Fínska. V rámci korešpondencie je i niekoľko pohľadníc, napr. 13. júna 1913 posiela Scotus Viator, Ruppeltovci, Stodolovci, Phillpotts, Pistor, Smieskolová (a traja ďalší) slovensko-anglicko-francúzsky písaný pozdrav zo Skalice Blahovi do Luhačovíc.
Je zrejmé, že ide len o fragment ich vzájomnej korešpondencie a väčšia časť sa nezachovala, prípadne nedostala do tohto fondu. Potvrdzuje to i zmienka v životopise Dr. Pavla Blaha (II. zväzok, s. 438) od Štefana Janšáka, podľa ktorej po vypuknutí prvej svetovej vojny zostal Dr. Blaho v Luhačoviciach, pretože správy o prenasledovaní slovenských národovcov ho napomínali k opatrnosti. V obavách pred možnou domovou prehliadkou urobila Gizela Blahová v skalickom byte revíziu manželovej korešpondencie a spálila, čo mohlo byť problematické. Za obeť padla korešpondencia MUDr. Pavla Blaha s vysokými ruskými dôstojníkmi a diplomatmi, s ktorými sa zoznámil v Luhačoviciach a tiež mnoho korešpondencie s anglickými priateľmi, najmä Setonom-Watsonom.
Dlhodobá práca Scota Viatora na obranu Slovákov a spolupráca v zahraničnom odboji s Tomášom Garriquom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom sa zavŕšila v auguste 1918, kedy bol uznaním Československej národnej rady za predstaviteľku budúcej československej vlády britskou vládou splnený základný predpoklad vzniku Československej republiky. Kontakty so svojimi priateľmi udržiaval naďalej. V máji 1919 sa zúčastnil na pohrebe Milana Rastislava Štefánika a svedectvom jeho cesty po Slovensku je podpis v knihe návštev na Bojnickom zámku, kde ho sprevádzal 21. mája Ľudovít Okánik vo funkcii nitrianskeho župana.
V Skalici naňho nezabúdali. Pri premenúvaní ulíc 6. mája 1920 dostala podľa neho meno Cesta Scota Viatora, dovtedajšia Czoboriho cesta. Pri návšteve amerických sokolov (vysťahovaných slovenských) po všesokolskom zlete v Prahe v roku 1920, kedy prvý raz po vojne navštívili Skalicu, pre nich pripravili slávnosť a v Katolíckom kruhu (súčasnom Dome kultúry) ich za mesto uvítal mešťanosta Miloš Úlehla. „Dr. Blaho zdôraznil rozdiel medzi ich poslednou návštevou v roku 1912 a dneškom, Juraj Quotidián spomenul vzácne návštevy Skalice v minulosti a riaditeľ J. Úlehla ukázal na význam práce Scota Viatora pre naše oslobodenie. (Kronika Skalice 2, s. 75) V roku 1923 Scotus Viator opäť prichádza na Slovensko. V Skalici ho pripomenuli v rámci sokolských prednášok, keď 14. apríla 1923 odznela prednáška gymnaziálneho pedagóga, historika Rudolfa Hikla o Scotovi Viatorovi. (Kronika Skalice 2, s. 104) Fotografie svedčia, že navštevoval MUDr. Pavla Blaha i po tom, keď sa v roku 1921 presťahoval do Bratislavy. V roku 1927 MUDr. Pavel Blaho zomrel. V kondolenčnom liste Scotus Viator Gizele Blahovej píše: Dr. Blaho stal sa drahým každému, kto ho poznal – a kto ho na Slovensku nepoznal? – pre jeho vrúcneho a nadšeného ducha, okamžité pochopenie a zvláštny smysel pre všetky dobré ciele a najmä pre dobro Slovenska za tmavých dní pred úsvitom… Vždycky som cítil, že bolo niečo mladistvého a korenistého v ňom, niečo, čo patrilo zemskej hrude, voľačo neustále kvitnúce, niečo, čo ma vždy ubezpečovalo, že Slovákov nemožno zničiť, a to i v tých časoch, keď výhľad bol zachmúrený. A som presvedčený, že jeho temperament a výrečnosť často zabránily mnohým jeho priateľom zúfať… (Pácalt, M.: Skalický doktor, s. 18)
Na rok 1937 pripadlo 10. výročie smrti Pavla Blaha a 30. výročie príchodu Scota Viatora do Hodonína a Skalice. Z iniciatívy Moravsko-slovenskej spoločnosti k nim pripravovali oslavy Scota Viatora, ktorých vedenie prevzal výbor s dvomi sekciami; moravskou s predsedom, starostom Hodonína Jaroslavom Dobrovolským a slovenskou s predsedom Dr. Jánom Ďurovičom, skalickým evanjelickým farárom a súbežne rozsiahle oslavy MUDr. Pavla Blaha. Protektorom oboch bol predseda vlády Dr. Milan Hodža.
Z kroniky Skalice 3 (s. 62 – 64) vieme; že slávnosť Scota Viatora začala 2. mája v Hodoníne tzv. slovenským večierkom a pokračovala v Skalici večierkom českým. V Hodoníne vystúpili členovia Slovenského národného divadla Dr. Janko Blaho (ktorý osobne poznal Scota Viatora z dlhoročných rodinných kontaktov) s manželkou Helenou Bartošovou a Zdenko Ruth-Markov (hodonínsky rodák). Príhovor predniesol „Slovák, starý bojovník a súčasník týchto časov senátor Michal Tomík“ zo Skalice. Účastníci sa presunuli i na skalický „český“ večierok, kde s príhovorom vystúpil hodonínsky lekár a dejateľ, priateľ Scota Viatora i MUDr. Pavla Blaha MUDr. Josef Hrubý. V bohatom kultúrnom programe vystúpili Miešaný spevácky zbor s klavírom pod vedením Jaroslava Zmítka, Heroldovo komorné združenie z Hodonína, malý dievčenský zbor gymnázia, Skalický spevokol Rudolfa Zelíka, študentský orchester, zazneli úryvky z publikácií Scota Viatora a program ukončilo tanečné vystúpenie dorasteniek Sokola. Na druhý deň slávnosť vyvrcholila pri novom hodonínskom moste, kde sa stretlo mnoho hostí, zástupcov okolitých miest a obcí, inštitúcií, stredoškolskej a vysokoškolskej mládeže, skautov. Podľa kroniky sa tu zišlo do desaťtisíc účastníkov, zo Skalice šiel zvláštny vlak. Medzi hosťami bol aj armádny generál Josef Šnejdárek, s príhovormi vystúpili ThDr. Ján Ďurovič zo Skalice a Jaroslav Dobrovolský z Hodonína. Odhalili na moste pamätnú tabuľu s nápisom, „tu prechádzal v roku 1907 Scotus Viator na Slovensko, aby hájil pravdu a právo Slovákov“. Na ukončení slávnosti na sokolskom štadióne v Hodoníne sa zišlo (podľa predaných lístkov) trinásťtisíc návštevníkov. Na tomto podujatí, v kronike označenom (diel 3, s. 80, 93) ako manifestačné zhromaždenie za československú štátnu jednotu a slobodu, vystúpili ďalší rečníci a krojované skupiny predviedli v krásnom počasí svoje staré zvyky.
K oslavám tridsiateho výročia príchodu Roberta Setona-Watsona do Hodonína a Skalice vyšlo zvláštne číslo časopisu Moravskoslovenské pomezí Scotu Viatorovi, redigované vtedajším starostom Hodonína Jaroslavom Dobrovolským a ThDr. Jánom Ďurovičom zo Skalice, na ti-tulnej stránke s portrétom Scota Viatora od známeho moravského maliara portrétov Františka Ondrúška z roku 1924. Zachytáva ho z profilu jemnou kresbou rudkou a kriedou, v neformálnej pozícii s hlavou podopretou rukou, zahĺbeného do knihy. Nasleduje list Scota Viatora, ktorý poslal ako odpoveď na pozvanie Výboru pre oslavy Jaroslavovi Dobrovolskému (z Kyle House, Kyleakin, Isle of Skye) 10. apríla 1937. Píše: „Priznávam sa, že som jednak hlboko dojatý a jednak v rozpakoch pri myšlienke, že pokladáte túto udalosť za hodnú osláv. Je tomu skutočne tak, že som vždy vyhradil v mojom srdci zvlášť teplý kútik tak Hodonínu, ktorý som v predválečných časoch často navštívil a tam v dome drahého môjho zosnulého priateľa Dra Kolíska sišiel s mnohými vodcami Slovákov z Uhorska; ako aj Skalici, kde som sa stretol s nejedným verným a dobrosrdečným Slovákom, vrelo prijatý Drom Blahom, Drom Okánikom a inými. Málo kto z nás si v tých časoch vedel predstaviť, že v takom krátkom čase a tak radikálne sa zmení situácia po hroznej svetovej válke…“ Ospravedlnil sa, že pre povinnosti na londýnskej univerzite sa oslavy nezúčastní, ale navštívi Slovensko v lete. Úvod publikácie napísal okresný náčelník JUDr. Miloslav Kořínek ako predseda moravsko-slovenského výboru pre oslavy. V ďalšom príspevku Scotus Viator a Skalica ThDr. Ján Ďurovič chronologicky popísal formovanie jeho kontaktov a vzťahu ku Skalici, pričom vychádzal z dobovej tlače a najmä rozprávania priamych účastníkov podujatí a stretnutí s ním, najviac Gizely Blahovej, Emílie Boorovej, Michala Tomíka, Kristíny Smieskolovej a Márie Glásnerovej-Dřízhalovej. Celkovo obsahuje príspevky od 12 autorov, ich spomienky, hodnotenie významu práce Scota Viatora, historické črty i aktuálne postrehy z regiónu Skalice a Hodonína. Ďalšie číslo časopisu bolo venované MUDr. Pavlovi Blahovi.
Spoločenská atmosféra v roku 1938 bola napätá, sily v spoločnosti diferencované. Jedným z posledných spoločných moravsko-slovenských stretnutí pred druhou svetovou vojnou bolo slávnostné položenie základného kameňa plánovanej turistickej chaty v Zlatníckej doline neďaleko vrchu Čupy, ktorá mala niesť meno Scota Viatora, 17. júla 1938.
Vybudovanie chaty bolo najväčším plánovaným projektom Klubu československých turistov v Skalici, ktorý vznikol z iniciatívy pedagógov gymnázia 8. februára 1929. Predsedom klubu sa stal Dr. Hladký, od roku 1933 Dr. Ján Ďurovič, jednateľom J. Sedláček (neskôr Wernero-vá), pokladníkom Alexander Bystrovič, tajomníkom, neskôr jednateľom Miroslav Sylla. Členovia klubu osadili v roku 1929 tri turistické mapy v Skalici, jednu v Holíči, vyznačili prvé turistické chodníky a začali pre verejnosť pripravovať pochody. Najviac sa o projekt chaty zaslúžil Dr. Ján Ďurovič. Veril, že jej postavenie napomôže rozvoju turistiky, lyžiarstva a prinesie Skalici hospodársky prospech, posilní vzájomnosť moravských a slovenských obcí a ich obyvateľov. Pôvodný návrh vypracoval spolu so skalickým staviteľom Jozefom Doležalom Miroslav Sylla, pedagóg skalického gymnázia, neskôr bol nahradený návrhom architekta Dušana Jurkoviča v roku 1938. O slávnosti položenia základného kameňa chaty vyšli správy v súdobej tlači a popísaná je i v skalickej kronike (diel 3, s. 112 – 113). Scotus Viator sa slávnosti nemohol zúčastniť, ale týždeň predtým, 12. júla bol účastníkom slávnosti Československej jednoty a Štefánikovej spoločnosti v Luhačoviciach, odkiaľ ho Skaličania, starosta Ján Nejeschleba, notár Koloman Prekopp, senátor Michal Tomík pozvali a priviezli i s manželkou do Skalice. Mesto usporiadalo recepciu na radnici a vdova Gizela Blahová pohostila všetkých vo svojej záhrade, kde ho zástupcovia Turistického klubu oficiálne požiadali, aby sa chata mohla menovať jeho menom. Prvý zápis do pamätnej knihy chaty vpísal sám anglicky. V sprievode Róberta Kľačanského, Karola Mareša a Dr. Jána Ďuroviča pokračoval potom na ceste do Hodonína, kde mu pripravili privítanie veľkým krojovaným zhromaždením a v spoločnosti Ing. Štefana Janšáka na ďalšie slávnostné stretnutie do Bratislavy, odkiaľ odletel do Juhoslávie.
Na slávnosť na Čupoch sa účastníci 17. júla po doobedňajších Službách Božích dopravili viacerými spôsobmi, viezli sa na vozoch, autách, niekoľkokrát sa otočil autobus a peší vyrazili na cestu už ráno. Slávnosť sa konala o druhej popoludní, príhovorom ju otvoril hlavný iniciátor a organizátor ThDr. Ján Ďurovič, zakladajúcu listinu, ktorú vložili do základného kameňa, prečítal Miroslav Sylla a pri poklepaní základného kameňa nasledovali príhovory viacerých rečníkov zo Slovenska i Moravy. Kameň s nápisom 17. VII. 1938 vyhotovila skalická kamenárska firma Weissman. Počas podujatia symbolicky vypustili 800 poštových holubov, ktoré na Čupy pri-viezli vo veľkých klietkach konskými povozmi. Slávnosť skončili ľudovou veselicou s kapelou z Mokrého Hája, pri ktorej pekne pôsobili krojované dievčatá z okolitých kopaníc a obcí. Zo slávnosti zaslali pozdravné telegramy prezidentovi Benešovi, predsedovi vlády Milanovi Hodžovi, zemskému prezidentovi Jozefovi Országhovi a profesorovi Setonovi-Watsonovi. Chatu však už pre vypuknutie vojny nepostavili.
V zápise za rok 1938 kronikár Dr. Ďurovič konštatuje: A dnes naše úradné kruhy, že vo všetkom neschvaľoval politiku ľudovej strany, dali na index jeho meno! Aj z hodonínskeho mosta zmizla jeho pamätná doska, pred rokom len ta zasadená a musí zmiznúť aj jeho meno z ulice Scota Viatora, kde videl voľby staré v 1910 a zastal sa Slovákov pred svetom… (Kronika mesta Skalice 3, s. 113)
Počas druhej svetovej vojny prejavoval prof. Seton-Watson nesúhlas s mníchovskou dohodou a ohrozením územnej celistvosti Československa, jeho hlas však zanikol vo vojnovom hluku. Zomrel 25. júla 1951 v ústraní vo svojom dome na ostrove Sky a jeho meno na Slovensku na viac ako štyri desaťročia zastrelo mlčanie.
V celoslovenskom meradle sa mu dostalo niekoľko ocenení. V máji 1928 si prevzal profesor dejín na Univerzite v Londýne Robert William Seton-Watson od senátu Univerzity Komenského v Bratislave pamätnú medailu a diplom, 14. novembra 1928 mu Filozofická fakulta UK v Bratislave udelila čestný doktorát filozofie za vedecké a publicistické zásluhy, v Turčianskom sv. Martine si ho uctili čestným občianstvom. Pri príležitosti 30. výročia prvého príchodu na Slovensko ho i s manželkou v roku 1937 slávnostne privítali na viacerých miestach Slovenska, v Ružomberku mu odhalili na budove mestskej radnice pamätnú bustu. Pri stom výročí príchodu na Slovensko vydala v roku 2007 Slovenská pošta známku s jeho portrétom a pri príležitosti 130. výročia narodenia 22. júna 2010 mu bola in memoriam udelená Zlatá plaketa Ministerstva zahraničných vecí SR. Cenu prevzala jeho vnučka. V lete 2019 si ho Slovensko symbolicky uctilo pri 140. výročí narodenia pamätným vencom, ktorý položil veľvyslanec Slovenska v Londýne pri jeho hrobe.

Pramene a literatúra
MVSR, ŠATT, pracovisko Archív Skalica, Kronika mesta Skalica 2., 3., 4. diel.
Národný archív SR, Osobný fond Pavel Blaho, 3. korešpondencia, kartón 12.
Brezina, Peter: Skalica v rokoch 1918 – 1948. In: Skalica, Ed. Viera Drahošová, 2014, 1229 s.
Daniš, Vladimír: R. W. Seton – Watson, obranca práv Slovákov a iných utláčaných národov rakúskej monarchie. In: Studia Politica Slovaca, roč. 5, 1/2012, UPV SAV, Bratislava, s. 94 – 107.
Ďurovič, Ján: Scotus Viator a Skalica. In: Moravskoslovenské pomezí Scotu Viatorovi, 1937, s. 1-4.
Janšák, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II., Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1947, 526 s. + obrazová príloha.
Kolísek, Alois: Andrej Hlinka, Bratislava 1924, 32 s.
Kolísek, Alois: S Drom Pavlom Blahom (Zabúdané dokumenty), Bratislava 1927, 15 s.
Kolísek, Alois: Výstava slovenského umenia v Londýne. In: Nová domová pokladnica 1912, s. 114 – 115.
Pácalt, M.: Skalický doktor. K 80. narodeninám Dr. P. Blahu, Bratislava 1947, 95 s.
Moravskoslovenské pomezí Scotu Viatorovi. Publikace vydaná na paměť 30 letého příchodu Scota Viatora do
Hodonína a odtud do Skalice. Hodonín-Skalica, 1937, 26 s.