PhDr. Viera Drahošová: Neznámy Skaličan Ladislav Novomestský – Meakulpínský

0
108
Nápis na fare v čase pôsobenia Meakulpínského v Šalgove, dnešnom Svätoplukove, kde je aj pochovaný

V roku 2013 vydal Historický ústav SAV v Bratislave prácu Dušana Kováča Ladislav Novomestský – Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko. Štyri roky predtým vyšla v Československej historickej ročenke 2009 štúdia Karola Hollého z Historického ústavu SAV v Bratislave „Co hatí Slováky?” od Meakulpínského ako výraz ideológie národnej jednoty Čechov a Slovákov na začiatku 20. storočia. K osobe a národnej ideológii autora, so zreteľom na jeho historickú argumentáciu. Téme sa Karol Hollý pod vedením Dušana Kováča venoval i v jednej kapitole svojej dizertačnej práce. V úvode štúdie uvádza: „Z hľadiska diskurzu slovenského národného hnutia na začiatku 20. storočia možno túto prácu hodnotiť ako jednu z tých vplyvnejších. Vďaka svojej
kontroverznosti, a v neposlednom rade aj anonymnosti, sa stala symbolom ostrého kriticizmu hlasistov vo vzťahu k martinským národovcom.”

Titul brožúry Meakulpínského Co hatí Slováky?

Práca Co hatí Slováky? vyšla v roku 1901 v Hodoníne v češtine, vlastným nákladom anonymného autora s pseudonymom Meakulpínský na 251 stranách, je brožovaná, malého formátu. V texte rozdelenom do 21 kapitol sa venuje otázkam postavenia slovenskej spoločnosti a jeho príčinám. V prvej kapitole Chybiť je prirodzenosťou ľudskou kladie otázku, čo je príčinou, že 50 rokov po prijatí Manifestu (k európskym národom) v roku 1848 je slovenský národ ešte vzdialenejší od cieľa ako vtedy, a čo ho hatí, či to nemôžu byť i naše chyby a viny. Odpoveď sa snaží nájsť v ďalších kapitolách, kde z autopsie, literárnych a historických prameňov píše o spôsobe života, slabom hospodárstve, neuvedomelosti, malej početnosti a chudobe národa, rozoberá témy o láske a svojpomoci, slovenskom alkoholizme, nesolídnosti, pýche, nesvornosti, nábožnosti. Píše o súčasnej zaostalosti ľudí ako nebrúsených drahokamoch na Slovensku, o politike, slovenskom panslavizme, Manifeste a Memorande, cirkevnej a školskej politike Slovákov a ďalších. Jasne, kriticky formuluje svoje názory, pri apelovaní používa i hrubšie výrazy. V úvode preukázal predvídavosť a znalosť pomerov: V nynější době národopisných a jiných výstavek učiněn těmito rádky pokus vystaviti některé předůležité národopisné předměty, které ač nad životem a budoucností Slováků rozhodují, přece u nás nebývají souborně vystavovány. Po různu vidí se býti malichernostmi, souborně však jeví sílu svázaných prutů Svatoplukových. A to v praxi i v teórii. „Co hatí Slováky“, je otázka náramně pálčivá, nanejvýš časová, aktuelní, životná, posud jednotně a dostatečně nezodpověděná. Ač je i jen nepatrný a nedokonalý také tento pokus odpověděti, ale naléhavosť oné otázky snad jej odůvodňuje. Přátelé pravdy budou snad laskaví a opraví, co mylně zde vystaveno. Snad se vysloví o té věci i nejpovolanější. Kéž by se dokázal po-bloudilcem toliko sám původce této sbírky, a ne jeho celý milý rod slovenský! Kéž by s plevami chyb… nebylo na smetiště vvhozeno i zrno pravdy!
Okamžitou odozvou bola široká diskusia a pozornosť, vyvolaná popri samotnej (v tej dobe neobvykle formulovanej) práci i článkami v Národných novinách, vydávaných v Martine, ktoré ju brali ako útok a hanobenie Slovákov. Ich pisatelia sa snažili odhaliť autorstvo, ktoré prisudzovali Karlovi Kálalovi (český spisovateľ a učiteľ, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti, ktorý sa vo viacerých prácach venoval slovenskej otázke), tiež „dolnozemskému Slovákovi“, evanjelickému učiteľovi z Kulpína. Obaja verejne autorstvo popreli. Odozvu vyvolala i v niektorých českých a maďarských kruhoch.
Príspevok Hnusný pamflet v 79. čísle Národných novín Meakulpínského prácu hodnotí ako poníženie Slovákov, najmä jej záver, kde autor píše: Národ zadlužený, otrocký, bez osvěty, bez sebevědemí, národ mravně shnilý, opilý, haštěřivý, odstředivý vždy bude smetištěm a hnojivem pro jiné. V 87. čísle Národných novín (25. júla 1901) vyšiel príspevok Pavla Mudroňa, v ktorom konštatuje, že tendencia celého spisku namerená je na zhanobenie slovenského národa. Píše, že nechce verejne pretriasať boľavé veci, ktoré by len k roztrpčenosti daly podnet. Napriek tomu rozoberá, v čom mal anonymný autor pravdu, v čom nie a svoju reakciu končí slovami: Znám mnoho chýb u Slovákov a Boh dá, že pomaly sa napravia; ale takto palicu lámať nad nimi považujem za hriešny skutok.
Mesačník Hlas (č. 1, roč. 4/1901) reaguje na vzniknutú situáciu v dvoch príspevkoch. Medzi závermi zo svojho stretnutia 16. augusta 1901 uvádza: Schôdzka priateľov „Hlasu“ odbavovaná dňa 16. augusta v Skalici, s pohoršením pozoruje hrubé útočenie so strany okolo redakcie „Národních novín“ sdruženej proti Karlovi Kálalovi, učiteľovi vo Frenštáte na Morave, ktorý si svojou obetivou, úmornou činnosťou v prospech česko-slovenskej vzájomnosti od každého slušného a úprimného Slováka dosiaľ len vďačnú úctu zasluhuje … a tak Karla Kálala z prípadu tohoto srdečne pozdravuje a vyslovuje želanie, aby na tej ceste, ako dosiaľ a v tom znamení ako dosiaľ, kráčal ďalej a pracoval.
V tom istom čísle Hlasu v pravidelnom bilančnom príspevku Čo sme vykonali? MUDr. Pavel Blaho vysvetľuje zo svojho hľadiska podstatu sporu martinských predstaviteľov a hlasistov: Nedostatok autokritiky, tá nešťastná pýcha a hrdosť, priznať sebe pravdu a vyznať ju i pred svetom, zapríčinila tú priepasť medzi názormi starších a medzi mladšou generáciou. Odtiaľ ten hnev, tá tvrdá neláska voči „Hlasu“, odtiaľ ten výbuch zášti pri článku „O věcech slovenských“ (príspevok v Naša doba, roč. 8, 1901 – pozn. red.) a ešte väčšmi pri brošúre „Co hatí Slováky“. Proti tejto lži, proti tomuto sebaklamu vedieme už od troch rokov nerovný boj, vedieme ho verejne, bez okolkov, bez ohľadov na priateľstvo, na rodinné sväzky; vedú ho s nami stá a stá vzdelancov slovenských v duši svojej, v srdciach svojich. Na konci príspevku sa Meakulpínského práce zastáva ako výsledku práce hlasistov: Výplyvom nášho obrodného boja v živote slovenskom je brošúra „Co hatí Slováky“, akoby odlesk článku „Věci slovenské“, vytrysklý z opravdového slovenského srdca, pozorujúceho zo zátišia pilne náš verejný život, nemajúceho nič iného na mysli, ako upovedomiť si pravý stav náš, poznať pravdu a dľa toho prebudiť driemajúce slovenské svedomie, zobudiť hašišovým systémom „Národních Novín“ omámené duše, dusiacim pravdu, svetlo, dobro, prácu a všetko, čo nesie na sebe známku mravnosti a pokrokovosti. Brošúra „Co hatí Slováky“ znamená postup myšlienky obrodenej, pokrok nami hlásaných ideí a je pre nás skorým, na teraz ani nečakaným zadosťučinením. Že Meakulpínsky píše lapidárne, tu i tu hrubo, nemení na veci a pravde ničoho, veď i v biblii nájdeme hrubé slová a nikomu nenapadá preto zavrhovať bibliu.
Ako vo svojej štúdii Karol Hollý uvádza, s porozumením prácu Meakulpínského prijali aj mimo Hlas stojaci Andrej Kmeť a František Richard Osvald, o čom svedčí list Andreja Kmeťa Vladimírovi Riznerovi: Začal som čítať brožurku „Co hatí Slováky?“ a dospel som po str. 33., a musím vyznať, že čo potiaľ hovorí, je trpká síce, ale svätá pravda. Pán Osvald, od ktorého brožúru požičanú mám, tiež píše, že len to želie, že čo brožúra obsahuje, všetko je pravda. A čo sa máme nádejami klamať?
Kto bol autorom práce Co hatí Slováky? vyšlo najavo, až keď po dvadsiatich rokoch odhalil svoju totožnosť a pri pseudonyme Meakulpínský bolo uvedené i jeho meno – Ladislav Novomestský. V užšom okruhu hlasistov sa o autorstve vedelo, MUDr. Pavel Blaho sa s Novomestským poznal zo Skalice ešte z obdobia štúdií, keď boli účastníkmi stretnutí študujúcich, inteligencie i duchovných v skalických búdach. Ako píše Štefan Janšák, Novomestský patril do skupiny evanjelických účastníkov spolu s farárom Michalom Boorom, učiteľom Trslínom, slečnami Clementisovými, označil ho pojmom prísne asketický teológ (Janšák, s. 21 – 22). Jeho identita však zostala utajená pred vedením martinskej Slovenskej národnej strany i pred verejnosťou. Súčasníkom bol Novomestský ako verejne činná osoba predovšetkým v evanjelickom prostredí dobre známy, poznali ho, do histórie sa však dostal s málo hovoriacim označením „evanjelický šalgovský farár” a k dispozícii o ňom neboli údaje. Potvrdzuje to Karol Hollý vo svojej štúdii z roku 2009: … autor tejto práce nie je dodnes dostatočne známy, a to napriek tomu, že sa javí ako celkom významný hráč na vtedajšej národoveckej scéne (s. 218). O koho konkrétne išlo, sa dozvedáme po sto rokoch až z práce Dušana Kováča Ladislav Novomestský – Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko, pre ktorú získal nové materiály z pozostalosti Ladislava Novomestského od jeho vnuka. Na strane 18 uvádza: Diskusie o Meakulpínskom však neutíchli ani po vojne a boli to aj „noví Martinčania“, pre ktorých sa meno Meakulpínského stále spájalo s hanobením slovenského národa, Memoranda i Turčianskeho Sv. Martina ako takého. Svojím spôsobom sa postoje k práci Co hatí Slováky? v slovenskom prostredí dedia a obyčajne bez toho, aby došlo k pokusu analyzovať toto dielo v jeho všetkých dobových súvislostiach. A hlavná dobová súvislosť bola v tom, že sa na prelome 19. a 20. storočia odohrával aj na Slovensku zápas o moderné Slovensko a jeho uplatnenie sa v modernom európskom svete. Z toho hľadiska potrebuje aj slovenská historiografia odstrániť doterajšie tabu, ktoré sa v slovenskej spoločnosti traduje od tých čias a ktoré Ladislava Novomestského – Meakulpínského vyškrtlo aj z viacerých encyklopédií, vrátane encyklopedických prác venovaných slovenským evanjelickým vzdelancom.
V úvodnej štúdii Dušan Kováč opisuje politicko-spoločenskú situáciu, definuje východiská, postupy a ciele hlasistov v rámci dominantného národného príbehu – zápasu o moderné Slovensko, podstatu ich názorových rozporov s martinským predstavenstvom združeným okolo Slovenskej národnej strany a Národných novín. Do týchto súvislostí vsádza jednotlivé aspekty diela i postojov Ladislava Novomestského – Meakulpínského. V ďalšej časti knihy prvý raz zverejňuje Novomestského prácu O novověké osvěte a jejím vlivu na náboženstva a zároveň jeho zápisky z ciest. Ide o denníkové záznamy, ktoré si viedol pri väčších cestách, keď cestoval na konventy evanjelickej cirkvi, cirkevné a iné slávnosti, do rodnej Skalice, Luhačovíc a i. Prinášajú mnoho otvorených postrehov o spôsobe cesty od oblečenia, stravovania, spôsobu prepravy až po hodnotenie ľudí, ktorých stretol, navštívil, opisuje podujatia, krajinu a prírodu, ktorou prechádzal. Vydal tak svedectvo o svojom vnímaní a postojoch k svetu, ktorý ho obklopoval, nahliadnutie do vlastného vnútorného sveta, tým aj pohnútok k svojmu dielu a vzťahu k slovenskému národu. V závere Kováčovej knihy popri fotografickej dokumentácii nachádzame rukopis práce O novověké osvěte a Novomestského vlastný stručný životopis. Tento životopis, spolu s poznámkami Karola Hollého v štúdii „Co hatí Slováky“… a údajmi zo zborníka Evanjelici vo Svätoplukove a okolí 1865 – 2005 sú základmi pre nasledovný profil Ladislava Novomestského – Meakulpínského.

Titulka knihy Dušana Kováča Ladislav Novomestský – Meakulpínský a zápas o moderné Slovensko

Ladislav Novomestský sa narodil 28. novembra 1859 rodičom Pavlovi (1829 – 1912) a Anne, rod. Forgáč (1834 – 1894), v Pelíškovom mlyne v Uh. Skalici, v starej mlynárskej rodine, pochádzajúcej z Moravy. Gymnaziálne štúdiá začal v Skalici a ukončil v Prešporku v roku 1878, kde urobil v roku 1881 aj theologické candidatium. V štúdiách teológie pokračoval vo Viedni (do 1882, s odporučením Daniela G. Licharda pre Freitisch) a v nemeckom Rostoku (do 1883, s odporučením J. M. Hurbana na štipendium). Prázdniny trávil s Hurbanovým synom Bohušom na fare priateľa Slovákov prepozita Stahlberga v Neuklosteri (Meklenburg). Ordinovaný bol v roku 1883 v Šoprone do Izmenu, kaplánom bol od roku 1884 v Nadlaku pri farárovi Ondrejovi Szeberinym, poslancovi snemu a autorovi knižky „Slováci a sloboda“, v rokoch 1887 – 1889 v Banskej Štiavnici u seniora Karola Hrenčíka. Farárom sa stal 25. 11. 1889 v Šalgove (dnes Svätoplukovo pri Nitre), kde bol aj učiteľom. Ako sa uvádza v zborníku Evanjelici v Svätoplukove…, na svoje miesto nastúpil po bratovi Ľudovítovi, ktorý tu pôsobil od roku 1887 a malá lodička cirkvi Kristovej dostala dlhoročného osvedčeného kormidelníka. Dva roky strávil v Liptovskom Svätom Mikuláši ako druhý kňaz, správca škôl a katechéta (15. 9. 1890 do 15. 8. 1892), kde sa u biskupa Baltíka a seniora Lešku snažil o finančnú pomoc pre chudobnú cirkev Šalgova. Oženil sa 29. augusta 1895 so Zuzanou Holvay (1870 – 1948), mali 5 detí (Anna, Marta, Ladislav, Mária, Ľudmila). Podľa jeho nedatovaného životopisu vychovali syna (Ladislava) a dve dcéry, dospelosti sa však dožili len Ladislav a Mária. Zuzana žila po ovdovení u dcéry Márie na Morave. Novomestský – Meakulpínský bol mužom i kňazom veľmi činorodým, aktívnym. To bola črta, ktorá ho zbližovala so skupinou hlasistov. Drobná práca na hmotnom i morálnom povznesení slovenského ľudu mu bola veľmi blízka (Dušan Kováč, s. 14). Popri kňazskej a pedagogickej činnosti bol stálym členom obecného výboru. V roku 1889 zriadili evanjelickú školu, pre ktorú z finančnej zbierky kúpili v roku 1908 budovu, v ktorej Novomestský učil. Zborník Evanjelici v Svätoplukove… (na s. 12) o období jeho pôsobenia uvádza: V roku 1895 cirkev nadobudla druhý zvon 76 kg ťažký a zvonicu nákladom 154 zl. … Pod vedením Novomestského sa cirkev z roka na rok duchovne i hmotne zmáhala…

Svadobná fotografia Ladislava Novomestského a Zuzany Holvay, 29. augusta 1895

S mimoriadnym porozumením vnímal osudy sirôt a zúčastnil sa v roku 1913 na slávnosti posvätenia nového sirotinca v Modre, postaveného podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča. Karol Hollý v svojej štúdii uvádza z dobovej tlače (Slávnosť posviacania nového sirotného domu. In: Stráž na Sione, 21, 1913, č. 6, s. 62.) záznam o vystúpení Novomestského: Významné a pre sirotný dom vo výsledku užitočné boly reči neúradných toastérov, ktorých rad zahájil náš v žartoch nevyčerpateľný Ladislav Novomestský, šalgovský. I teraz zasiahol nie menej na 5000 rokov do budúcnosti a vyzval účastníkov slávnosti, aby sa vystríhali zbytočných a škodných pôžitkov, zvykov, obyčajov, ako pitia alkoholických nápojov, fajčenia, výstrednosti módnej v šatení sa, a takto usporený groš, aby radšej obetovali na ciele kráľovstva Božieho, na sirotinec. Pod dojmom tejto reči povstal L. Čulík a hneď obetoval 100 kor. A vyzval aj predrečníka, aby učinil to isté, čomu on ochotne aj učinil, a tiež hneď obetoval 100 kor. A nie len on, ale nasledovali aj iní, tak všetky obete slávnostného dňa vyniesly: 3298 kor. 10 hal. Tento vzťah potvrdzuje i zmienka v zborníku Evanjelici v Svätoplukove…: V jeho srdci horel plameň nevšednej lásky k modranským sirotám, ktorým v posledných rokoch života zakúpil v Šalgove role v cene vyše 30 000 Kč.
Mimoriadne traumaticky naňho zapôsobila prvá svetová vojna so svojimi dôsledkami, ako národovec bol ustavične pod dohľadom, no najmä utrpenie a bieda, ktorú priniesla, spôsobili výrazný obrat v jeho myslení. Stal sa aktívnym pacifistom. Na jeho pozvanie sa už v posledných rokoch prvej svetovej vojny a po prevrate sťahovali do Šalgova evanjelické rodiny, ktorým zabezpečil životné podmienky kúpou poľa.
Bol autorom hesla Raz žijeme! Milujme sa! Šíril ho rôznymi spôsobmi, niekoľkými brožúrami, ktoré vydal a vysvetľoval v nich svoje postoje a myšlienky. Heslo dal stvárniť aj na priečelie evanjelickej fary, hlásal ho v škole, vytvoril spoločenstvo, v ktorom malo fungovať ako pozdrav. Prakticky ho napĺňal iniciatívami pre zabezpečenie svojich farníkov. Od evanjelikov v Nemecku získal finančnú pomoc a cirkev pri jeho odchode mala novonadobudnutých 18 jutár oráčiny a výše 40.000.-Kč istiny, v dobrom stave kostol, novú faru a školu. Obec mala studňu, zriadené Úverné družstvo, ľudia si mohli z dvoch veľkých statkov odkúpiť vyše 200 jutár zeme za ľavnú cenu, aby mali živobytie.

Ladislav Novomestský-Meakulpínský v staršom veku

Z literárnej tvorby okrem spomenutých prác napísal spis Slovenčina. Úvaha o spisovnom jazyku slovenskom (1904), v Kováčovej práci publikovaný spis O novověké osvětě a jejím vlivu na náboženstva, niekoľko variantov brožúr s pacifistickým obsahom Prečo nie k mieru vierou? Raz žijeme, milujme sa! Občas prispieval i do Hlasu, Ľudových novín, Cirkevných listov, Slovenského denníka, Našej doby (Kováč, s. 14).
Ladislav Novomestský v Šalgove pôsobil 40 rokov, do 1. novembra 1929. Na rodné mesto Skalicu nezabudol, ako svedčia jeho zápisky z ciest. Kontakty s ním udržiaval a miestom mieru a duševného pozdvihnutia mu bola vždy návšteva hrobu milovanej matky Anny na skalickom evanjelickom cintoríne: U matínkina hrobu za ranní samoty zažil jsem plnost srdce… Je mi to tam místem tuze vzácným, posvátným. Nedá se opísat, co cítim u její mohyly… Tak blízko je odtud ku Bohu, do věčnosti… (Kováč, s. 61). Posledných desať rokov života strávil v Nitre. Zomrel 5. februára 1939 a pochovaný je v Svätoplukove spolu s otcom, ktorý dožil uňho na fare a tromi dcérkami, ktoré zomreli v detskom veku. I z náhrobného kameňa hlása svoje heslo: Raz žijeme, milujme sa !, ktoré je na ňom vyryté.

Ďakujem za poskytnutie osobných údajov k rodine Ladislava Novomestského PhDr. Miroslave Kurfürstovej, za súhlas použiť fotografie PhDr. Dušanovi Kováčovi, DrSc. a zborovému farárovi ECAV v Svätoplukove Mgr. Petrovi Palugovi.