V uplynulom roku sa častejšie ako zvyčajne skloňovalo meno významnej osobnosti slovenských dejín – politika a národného buditeľa, kultúrnoosvetového dejateľa, redaktora a publicistu MUDr. Pavla Blaha (1867 – 1927), ktorého celoživotné pôsobenie je teritoriálne viazané na západoslovenský región okolo Skalice; rozsahom, a hlavne výsledkami svojej práce však zasiahol i ďaleko cez prah Slovenska.
V odborných kruhoch i v povedomí najširšej verejnosti meno Dr. Pavla Blaha rezonuje predovšetkým v súvislosti s úsilím pokrokovo zmýšľajúcej inteligencie, ktorá na prelome 19. a 20. storočia stála na čele slovenského národnobuditeľského hnutia v rámci bývalej rakúsko-uhorskej monarchie; konkrétnejšie figuruje ako jeden z protagonistov krídla, orientovaného na idey česko-slovenskej spolupatričnosti.
Pavel Blaho ako osvietený, všestranný človek renesančného ducha okrem neúnavnej spoločenskopolitickej, organizačnej, hospodárskej a sociálno-osvetovej, publicistickej či vlastnej odbornej lekárskej činnosti sa mimoriadne angažoval i na poli kultúrnej práce, ba aktívne vstúpil i na pôdu výtvarného umenia. Jeho podnetné impulzy v tejto oblasti sú síce známe a v literatúre sporadicky citované,1 avšak až doteraz im nikto nevenoval výraznejšiu pozornosť, a predovšetkým z pohľadu odbornej výtvarnej teórie nie sú dodnes adekvátne docenené.2
Väzby na sugestívny svet umenia boli u Dr. Pavla Blaha veľmi silné, a to už od najranejšej mladosti, od čias viedenských štúdií, ako to skonštatoval i jeho životopisec Štefan Janšák: „Celú jednu polovicu jeho bytosti ovládajú umelecké sklony a záujmy.“3 Dôležitú úlohu pripisoval literatúre, všestranne propagoval a zbieral ľudové umenie a folklór – osobitne blízka mu bola ľudová pieseň, angažoval sa v divadelných predstaveniach ako ochotník i režisér.4 V drvivej väčšine všetky impulzy a aktivity v tejto oblasti boli motivované jeho primárnou, neutíchajúcou snahou rozvíjať osvetové a národnobuditeľské ciele, presadzovať myšlienky československej spolupatričnosti.
Blahove cesty k výtvarnému umeniu prirodzene usmerňovali jeho priateľské kontakty s mnohými výtvarníkmi po oboch stranách Moravy. Zásadné v tomto smere boli predovšetkým jeho osobné vzťahy s maliarom Jožom Uprkom a architektom Dušanom Jurkovičom. I v tejto súvislosti však treba opäť zdôrazniť, že Pavel Blaho ani v danej sfére pôsobenia nestratil zo zreteľa svoje principiálne poslanie – veľmi skoro si uvedomil dosah a emocionálnu silu výtvarného umenia v kontexte svojich spoločensko-politických zámerov. Jasne sa v tomto smere vyslovil v roku 1902 pri príležitosti významnej hodonínskej „Uměleckej výstavy slovenskej”: „Umelecká výstava v Hodoníne zmenila razom, akoby čarovným úderom, náš názor na Slováka, názor na jeho budúci rozvoj… Slovenská výstava pozdvihla slovenské sebavedomie do nevídanej výšky, zdôraznila našu hodnotu.“5 V prostredí zápasov slovenských intelektuálov o svojprávnosť a duchovný i hospodársky vzrast to znamenalo svojho času priekopnícky počin, ktorý rovnako ako jeho česko-slovenské masarykovské uvažovanie nenašiel vždy priaznivú odozvu. Osobitne v diele Jožu Uprku, ktorý s chuťou maľoval sebavedomých, hrdých sedliakov slnečného Slovácka ako iskrivú etnografickú prezentáciu, videl názorný príklad pre celkové povznesenie národa: „Joža Uprka je maliarom ľudu slovenského, on vydvihol ľud z blata a zapomenutia, on dvíha, umravňuje inteligenciu, mierni problémy, učí nás na prírodu hľadieť, ľudu si vážiť a milovať ho.“6 A predovšetkým jeho prostredníctvom sa tiež pomerne hlboko ponoril do tajomstiev maliarstva a výtvarného umenia vôbec. Intenzívne sledoval priateľovu umeleckú dráhu, navštevoval všetky jeho výstavy, organizoval vernisáže, všestranne propagoval a publikoval svoje postrehy v dobovej tlači. V tomto smere stál na samom počiatku slovenskej výtvarnej kritiky, keď aj vo svojom periodiku Hlas uverejňoval recenzie výstav hlavne autorov z okruhu Uprkovcov. Osobitné postavenie má najmä obsiahla kapitola o slovenskom maliarstve, uverejnená ako bezprostredná reakcia na už spomínanú výstavu, ktorá sa uskutočnila neskoro na jar v roku 1902 vo dvorane Besedného domu v Hodoníne pod názvom „Umělecká výstava slovenská v Hodoníně.“7 Do prípravy tejto pamätnej prezentácie, ktorá má mimoriadny dosah i na motiváciu dobového výtvarného diania na Slovensku, veľmi aktívne vstupoval i Dr. Pavel Blaho ako jeden z jej organizátorov. Zo slovenských autorov sa jej zúčastnili maliari Jozef Hanula, Jaroslav Augusta,8 Karol Miloslav Lehotský, Tomáš Andraškovič a Milan Mitrovský. V citovanej eseji Dr. Blaho ich autorské kolekcie podrobne zhodnotil, pričom vyzdvihol realistické uvažovanie na úkor doznievajúceho sentimentalizmu; z výtvarných umelcov najvyššie hodnotil Jozefa Hanulu. Krátko nato spoločne s Gustávom Mallým potom inicioval vznik prvej čisto slovenskej výtvarnej skupiny umelcov, združených pod názvom Grupa uhorsko-slovenských maliarov.9
Okrem Jožu Uprku, vedúcej osobnosti regionálneho výtvarného života Pomoravia na začiatku 20. storočia, Dr. Blaho udržiaval priateľské kontakty i s ďalšími umelcami jeho okruhu – s mladším bratom, sochárom Frantom Úprkom, s Antošom Frolkom, Cyrilom Mandelom. Okrem toho vyvíjal i intenzívnu sprostredkovateľskú či koordinačnú činnosť na oboch brehoch Moravy. Opierajúc sa o svoje široko rozvetvené kontakty hľadal možnosti verejnej prezentácie slovenského umenia v moravských mestách a naopak. Viacerým českým a moravským výtvarníkom tiež sprostredkoval tvorivé pobyty na Slovensku.10
Svojich priateľov umelcov však podporoval nielen teoreticky či organizačne. Ako praktický človek svoju trvalú podporu pretavil i do celkom prozaickej, konkrétnej podoby skutočného mecenáša. V otázke bezprostrednej materiálnej pomoci Dr. Blaho neváhal zakúpiť obraz,11 zabezpečiť kultúrny program na slávnostné otvorenie výstavy12 alebo aj ponúknuť prácu redaktora v mesačníku Hlas,13 inokedy sa postaral o štúdiá pre nádejný talent,14 vo svojom kalendári pre široké ľudové vrstvy Nová domová pokladnica zasa siahol po ilustráciách Mikoláša Aleša k slovenským ľudovým piesňam.
Ďalšou výraznou umeleckou osobnosťou, ktorá síce už nepatrila k uprkovskému okruhu, ale ktorá zdieľala Blahove idey česko-slovenskej spolupatričnosti a úspešne sa angažovala i priamo v moravskom prostredí,15 bol architekt Dušan Jurkovič. Tento výnimočný umelec slovenského pôvodu sa kvalitou vytvoreného diela radil k rovnocenným pendantom popredných českých či moravských umelcov a bezo zvyšku napĺňal Blahove predstavy a sny. Dušan Jurkovič najďalej dospel v dobovom objasňovaní národného výrazu na začiatku 20. storočia. Vo svojej plodnej architektonickej, ale i teoretickej tvorbe vyťažil z ľudového umenia charakteristické impulzy a posunul ich do modernej, aktuálnej výtvarnej reči i autentického vlastného názoru, skutočne národného architektonického štýlu.
V roku 1904 poveril Dr. Blaho Dušana Jurkoviča vypracovať projekt Spolkového domu v Skalici ako konkrétny veľkorysý prejav uznania priateľovho diela.16 Táto secesná stavba, dokončená v nasledujúcom roku, vyvstala z prevádzkových potrieb skalickej spoločnosti Katolícky kruh, ktorá zastrešovala hospodársku, záujmovú a osvetovú činnosť. Sídlo v nej našli rôzne spolky (divadelný, hudobný), redakcie novín, svojrázna divadelná sála, okrem toho byt Pavla Blaha s lekárskou ordináciou, ale aj tri miestnosti so zbierkami17 ako zárodok budúceho múzea. Na výzdobe novostavby sa podieľali známi umelci z druhej strany Moravy – Mikoláš Aleš, Joža Uprka a Antoš Frolka.18
Pavel Blaho úzko spolupracoval s Jurkovičom a jeho rodinou aj v neďalekých kúpeľoch Luhačovice, kde mal v rokoch 1908 – 1914 i svoju sezónnu lekársku ordináciu a kde sa stretával s českou i slovenskou umeleckou i politickou avantgardou. Práve tu plánoval vybudovať slovenskú kolóniu ako nové centrum česko-slovenskej spolupráce.
S inou významnou umeleckou postavou západoslovenského okruhu na prelome storočí, so skalickým maliarom Gustávom Mallým, udržiaval osobné kontakty najmä v počiatkoch jeho umeleckej dráhy, ktorú aj sám napomáhal rozbiehať.
Dr. Blaho sa i v ďalších rokoch – koncom prvého desaťročia, aj neskôr po prevrate – naďalej angažoval v prospech aktivít slovenských i moravských umelcov, ktoré vyvrcholili vznikom spolku Sdružení výtvarných umělců moravských (SVUM) v roku 1907 a výstavbou ich svätostánku Domu umelcov (1913) v Hodoníne.19 Tento spolok, vo svojich počiatkoch výrazne motivovaný o. i. tiež vlastenecky, podporoval až do konca svojho života, pričom spolkové aktivity i samotnú jeho existenciu chápal ako príspevok do kľúčovej myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti. Ešte niekoľko týždňov pred svojou smrťou píše 16. mája 1927 tajomníkovi SVUM Janovi Kafkovi: „Velice schvaľujem myšlienku usporiadať v Hodoníne jubilejnú výstavu Sdružení. U Vás boli kladené základy k dnešnej štátnej jednote…“20
V situácii Horného Uhorska v predprevratovom období, keď sa umelecké pohyby o niekoľko desaťročí výrazne oneskorovali za dianím politickým, MUDr. Pavel Blaho medzi prvými pochopil význam a vzápätí v praxi aj realizoval možnosti výtvarného umenia pre ciele buditeľské a osvetové, poukázal i na jeho rozmer politický, sociálny a etický. Túto sociologickú úlohu umenia podoprel nielen politickou či publicistickou agitáciou, ale i konkrétnou, najmä intenzívnou organizačnou prácou, ba neraz adresným počinom in natura. Ako jeden z prvých protagonistov myšlienky česko-slovenskej spolupatričnosti, ktorá dovtedy figu-rovala viac-menej len v pozícii etického ideálu, posúval ju z čisto ideologického a intelektuálneho prostredia i medzi široké vrstvy obyvateľstva Pomoravia a Záhoria. V tomto zmysle výsledky priekopníckej práce MUDr. Pavla Blaha významnou mierou nepriamo formulovali samotné počiatky slovenského výtvarného umenia na prelome 19. a 20. storočia.
Poznámky
1 Uvádza ich najmä Štefan Janšák v dvojzväzkovej biografii Život Dr. Pavla Blahu I.-II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947 a v ďalšej práci Umenie v živote Dr. Pavla Blahu. Bratislava: Universum, 1944.
2 Len okrajovo sa o ňom zmieňuje popredný slovenský teoretik Marián Váross vo svojom diele Výtvarný život na Slovensku začiatkom 20. storočia. Bratislava: Filozofická fakulta UK Bratislava, 1971. O jeho úlohe v kontexte slovenského výtvarného umenia na prelome 19. a 20. stor. však nehovorí.
3 JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava, 1947, s. 353.
4 Azda najreprezentatívnejším počinom v tomto smere bolo režijné naštudovanie jednej z najnovších hier Ferka Urbánka Rozmarín so skalickými ochotníkmi, ktorú s veľkým aplauzom odohrali na pamätnej hodonínskej Uměleckej výstave slovenskej počas návštevy sochára Augusta Rodina a iných významných osobností 1. júna 1902.
5 BLAHO, Pavel: Slovenské maliarstvo. In: Hlas, 8. 7. 1902, roč. IV. č.11-12, s. 387.
6 Tamže, s. 362.
7 Výstava bola koncipovaná ako veľká reprezentatívna prehliadka výtvarného umenia Moravy a Slovenska, ktorá položila základy pre tradíciu moravského výtvarného centra v Hodoníne (spolok SVUM založený v roku 1907) a zároveň bola i jedným z rozhodujúcich podnetov pre rozvoj výtvarného hnutia na Slovensku v predprevratovom období.
8 Bol síce českého pôvodu (rodák z Humpolca), ale žil na Slovensku.
9 Premiérová, zakladajúca výstava Grupy sa uskutočnila 1. 8. 1903 ako paralelná súčasť priemyselnej výstavy v priestoroch súkromného domu v Žiline. Oboslali ju Gustáv Mallý, Emil Pacovský, Jaroslav Augusta, Tomáš Andraškovič, Karol Miloslav Lehotský a miestny učiteľ kreslenia Gustáv Adolf Obendorf.
10 Marie Gardavská, Zdeňka Vorlová-Vlčková, Joža Uprka, František Pečinka a i.
11 Zbieral najmä diela Jožu Uprku a Cyrila Mandela.
12 Zaobstaral napr. vystúpenia hudobníkov, ba neraz prispel aj vlastným spevom.
13 Hlas vychádzal ako mesačník pre politiku, literatúru a sociálne otázky v r. 1892 – 1902 v Skalici, po r. 1903 v Ružomberku; sprvu ho viedol Dr. Blaho, neskôr v Ružomberku Dr. Vavro Šrobár. Dr. Blaho sa usiloval získať na post redaktora krajinára a portrétistu Karola M. Lehotského, ktorý však ponuku neprijal.
14 Napr. Gustáva Mallého.
15 Významná časť Jurkovičovej tvorby sa realizovala priamo na Morave, resp. v Čechách – napr. Pustevny na
Radhošti, kúpele Luhačovice, dom Jožu Uprku v Hroznovej Lhote, vlastná vila v Brne-Žabovřeskách, vila Dr.
Náhlovského v Prahe-Bubenči, obytné domy pre robotníkov v Jaroměři, rekonštrukcia zámkov v Novom Měste nad Metují, Zbraslavi pri Prahe a kaštieľa v Molitorove atď.
16 O dve desaťročia neskôr sa Dušan Jurkovič spätne revanšoval Pavlovi Blahovi jeho posmrtným náhrobkom na skalickom cintoríne (1927).
17 Jednalo sa zväčša o ľudovoumelecké predmety s úmyslom zachovať hmotné dedičstvo predkov; sprístupňoval ich verejnosti pri slávnostných príležitostiach.
18 Podrobnejšie sa témou zaoberá Viera Luxová v štúdii K maliarskej výzdobe skalického domu kultúry, uverejnenej v časopise Ars, Bratislava, 1990, s. 21-27.
19 Zo slovenských umelcov členmi spolku boli Martin Benka, Karol Lehotský a Dušan Jurkovič.
20 JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947, s. 400.