Z histórie senického kaštieľa – PhDr. Peter Brezina

0
1908
Zimný pohľad na kaštieľ v Senici v roku 1942

Z takmer desiatky senických kaštieľov a zemianskych kúrií sa v obnovenej kráse zachoval len jediný. Svojou existenciou pripomína dobu, keď sa Senica nazývala Púlvídeň. Pôvodný poľovnícky kaštieľ menil majiteľov, menilo sa jeho okolie a účel využitia. Štátnym majetkom sa stal v roku 1976, pamiatková obnova sa realizovala v rokoch 1977 – 1984. Bol v správe ONV Senica (1984 – 1990), Ministerstva kultúry SR (1990 – 1996) a od roku 1997 je majetkom Trnavského samosprávneho kraja. Kaštieľ, ktorý je dnes perlou architektúry Senice, slúži od roku 1984 Záhorskej galérii premenovanej v roku 2011 na Záhorskú galériu Jána Mudrocha v Senici. Stal sa sídlom umenia Záhoria a jeho interiér dôstojným miestom pre uchovanie a prezentáciu umeleckých diel, pre inšpiratívne stretávanie sa umelcov.
Vznik poľovníckeho kaštieľa a majitelia Hávorovci a Ňáriovci (1733 – 1884)
Kaštieľ Hávorovcov, neskôr Ňáriovcov a od konca 19. storočia známy aj ako Machatkin kaštieľ alebo kaštieľ Machatka, nadobudol v rokoch 1733 – 1761 podobu, v akej sa približne zachoval do dnešných dní. Bohato vyzdobený palác v barokovom slohu začala stavať v roku 1733 grófska rodina Amadéovcov, konkrétne Ladislav Amadé (1703 – 1764) zo Žitného ostrova. Amadé s Hávorom sa zblížili v spoločnej službe v cisárskej armáde. Rozostavaný kaštieľ dokončil v roku 1743 nový majiteľ, plukovník, neskôr generál rakúskej armády Ján (János) Hávor. Vzhľad pôvodného kaštieľa do prestavby v rokoch 1761 – 1762 nie je známy. Ján Hávor získal hodnosti a majetky od cisára za zásluhy v boji Habsburgovcov o dedičstvo španielskej koruny v rokoch 1706 – 1710. Ján Hávor žil najskôr v kúrii v Rovensku, kam pozýval dôstojníkov cisárskej armády najmä na lov kačíc na svojom rybníku. Do Senice sa prisťahoval v roku 1743. Podnetom pre prestavbu senického kaštieľa sa stala požiadavka jeho viedenských priateľov na náročnejšie ubytovanie. Kaštieľ vznikol ako poľovnícky zámok s veľkou reprezentačnou sálou na poschodí. Do dnešnej podoby v neskorobarokovom slohu ho prestaval pre Hávorovcov v rokoch 1761 – 1762 F. A. Hillebrandt. Generál J. Hávor bol patrónom katolíckej cirkvi, nemiešal sa do miestnej politiky a po pokojnej starobe v Senici zomrel. Jeho syn Ján Krstiteľ Hávor, ktorý sa dal na pedagogicko-vedeckú dráhu, kaštieľ predal okolo roku 1770 rodine Ňáriovcov. Lesákova kronika uvádza, že kaštieľ v roku 1850 vyhorel a zrejme aj pôvodný barokový inventár. Vtedy bol jeho majiteľom gróf Jozef Ňári (Nyári, 1801 – 1881 Senica), ktorý zomrel slobodný a pochovali ho na starom, už neexistujúcom katolíckom cintoríne. Za Hávorovcov a Ňáriovcov sa v kaštieli uskutočňovali bujaré zábavy armádnych dôstojníkov, regionálnej šľachty a vyšších štátnych úradníkov. Slúžil na ubytovanie hostí, ktorí prichádzali na poľovačky aj z ďalekej Viedne a Prešporku. Všetky miestnosti kaštieľa boli vyzdobené poľovníckymi trofejami. O nábytku sa údaje nezachovali. Pokojnejšie obdobie využitia kaštieľa nastalo po tom, čo bol predaný v dražbe v roku 1884 manželom Kálmanovcom (maď. Kálmán).

Portrét Jozefa Ňáriho, Senica 1862

Imrich Kálman (1852 – 1909) bol advokátom a zamestnancom, poštovým riaditeľom v Bratislave, neskôr v Budapešti a v rodinnom kruhu trávil málo času. Pochádzal z maďarskej rodiny, ktorá sa usadila v Senici v polovici 18. storočia a jej mužskí príslušníci zastávali rôzne úradnícke pozície notárov, advokátov a okresných slúžnych a podieľali sa na maďarizácii. Postupne sa stali majiteľmi pozemkov v Senici a okolí. Imrich Kálman bol vášnivý hráč a prepadol všetkým nástrahám života veľkomesta a rodinné statky zanedbával. Oženil sa 20. 5. 1882 s Teréziou Machatovou (1855 Borský Svätý Jur – 1932 Senica). Pochádzala z Dojča zo zemianskej rodiny, ktorá tam a v okolí vlastnila mlyny a pozemky. Machatovci zveľadili svoje majetky ako vysťahovalci v USA, odkiaľ sa vrátili s veľkými úsporami a dali svojej dcére veľké veno. Nevesta tak prispela z väčšej časti na kúpu kaštieľa. Imrichovi a Terézii sa narodila v roku 1886 dcéra Alžbeta. Pred jej narodením dostal poľovnícky kaštieľ novú krytinu, obnovené boli fasády a interiér. V kaštieli získala domov aj matka Terézie Kálmanovej Zuzana Machatová, rod. Hušeková, ktorá zomrela 95-ročná v roku 1923. Skoro ovdovela, jej manžel Juraj zomrel už v roku 1879. Terézia a jej matka prispôsobili poľovnícky kaštieľ poľnohospodárskym potrebám. Vo dvore dali postaviť stajne a hospodárske objekty, na povale skladovali obilie a v rozsiahlych pivniciach pod kaštieľom rôzne plodiny. Terézia Kálmanová sa stala veľkostatkárkou na vlastnej a manželovej pôde, polia a dobytok dávali dostatočnú obživu. Imrich prenechal starostlivosť o hospodárstvo a organizovanie rodinných slávností i večierkov svojej žene. Terézia ovdovela v roku 1909 a po smrti manžela stratila záujem o spoločenský život. Dovtedajšie veselé večierky pri príležitosti príchodu Imricha Kálmana z Prešporku alebo z Budapešti, na ktorých sa schádzali najmajetnejší vlastníci pôdy, senickí zemania a predstavitelia maďarských okresných úradov, aby sa dozvedeli u udalostiach v hlavnom meste, o vládnych a ministerských novinkách, sa skončili. Istý čas potom navštevovali kaštieľ Terézie Kálmanovej manželky spomenutej honorácie za účelom organizovania pomoci vojakom 1. svetovej vojny, panie Sáleová, Vagyonová, Weissová, Schönfeldová, Margita Sabljarová a ďalšie. Stretávali sa v duchu vlasteneckého uhorského cítenia v rámci voľného spolku Červeného kríža, aby sa dohodli na organizovaní zberu šatstva, potravín pre ranených vojakov v senickej vojenskej nemocnici v budove meštianky, kde organizovali a financovali služby ošetrovateliek. Terézia Kálmanová sa svojou vojnovou dobročinnosťou stala vzorom pre dcéru Alžbetu. Spoločenský život v kaštieli sa po roku 1918 obmedzil na ojedinelé stretnutia s majiteľmi statkov, dožinkové slávnosti na dvore a v parku pre okruh zamestnancov, nádenníkov statku, služobníctva, najatých robotníkov na žatvu. Terézia Kálmanová riadila statok prostredníctvom správcov a jeho prosperita klesala. Nemala dostatok financií na modernizáciu poľnohospodárskej techniky, nákup hnojív a v hospodárení neuplatňovala nové technológie, čo sa prejavilo v zaostávaní statku. Nestala sa ani členkou agrárnej strany. Prosperite Kálmanovského veľkostatku nepomohlo ani rozšírenie polí o 1 ha pri kaštieli, ktoré boli vrátené z Kuffnerových majetkov. O tento pozemok pripravil rodinu ešte pred smrťou Imrich Kálman, ktorý ho údajne prehral s barónom Kuffnerom. Terézia Kálmanová poukázala na svoju zlú situáciu v roku 1928. Pamiatková správa v Bratislave vyzvala starnúcu majiteľku kaštieľa, aby opravila chátrajúci kaštieľ. Odpovedala, že by to urobila rada, ale nemá finančné prostriedky. Veľkým potešením na sklonku života Terézie Kálmanovej bola jej dcéra Alžbeta, od ktorej sa očakávalo, že doopatruje matku a prevezme po jej smrti (1932) rodinný majetok – kaštieľ, polia a statok.
Udalosti a život v kaštieli (1933 – 1962) za Alžbety Pokornej, rodenej Kálmanovej
Alžbeta Kálmanová, prezývaná medzi deťmi podľa rodného mena svojej matky Machatka, prežila v kaštieli celý svoj život. V rodisku absolvovala ľudovú školu a hru na klavíri. Od detstva odovzdávala v kroji kvety návštevníkom mesta, recitovala básničky. Bola aj členkou delegácie, ktorá vítala v roku 1902 cisára Františka Jozefa, ktorý sa vracal cez Senicu po skončení manévrov. Senický richtár so zastupiteľstvom sa nezhodli, aký by bol vhodný dar pre cisára, a tak prijali notárov návrh ovenčiť hlavu cisárovho koňa. Veniec malo položiť najkrajšie senické zemianske dievča, aby potešili cisárove oči. Voľba padla na mladú Alžbetu Kálmanovú, ktorá mala ťažký veniec položiť na šiju, ale kôň nechcel zohnúť hlavu. Po niekoľkých pokusoch pribehol vtedajší notár Rakovszký, veniec prestrihol a pomohol koňa ovenčiť. Cisár sa pousmial a kôň v rytme pochodovej hudby miestnej kapely slávnostným krokom odpochodoval. Cisár zažil v Senici ešte jedno stretnutie. Mladá žena pri studni na Kunovskej ulici nalievala vodu do vedra a cisárov kôň zamieril k nej. Dala mu napiť, za čo ju odmenil mincou. František Jozef si vraj Senicu zapamätal práve pre tieto dve pekné dievčatá. Jeho cisárske veličenstvo sa však v Senici nezdržalo a pokračovalo do stanu veliteľstva manévrov v Šaštíne.
Mladá Alžbeta sa zúčastňovala po roku 1918 aj cvičení a kultúrnych podujatí katolíckeho spolku Orol. Najradšej sa túlala po okolí Senice a s ľútosťou pozorovala život chudobného ľudu, najmä cigánov. Absolvovala štúdium sochárstva a maliarstva na budapeštianskej akadémii, talent však nemohla rozvinúť. Musela doopatrovať matku a veľa času jej zaberali povinnosti s veľkostatkom i udržiavaním kaštieľa. S matkou Teréziou, ktorá prispela na kúpu zvonov do katolíckeho kostola v roku 1924, v ňom navštevovala omše a po príklade matky po celý život podporovala senickú cirkev. Alžbeta udržiavala v kaštieli kaplnku a každoročne k procesii Božieho Tela zriaďovala pred hlavným vchodom dočasný oltár. Kaštieľ s 28 miestnosťami udržiavali v čistote 2 až 3 služobné, ale väčšinou bol ponorený do ticha. Veselou vravou, hudbou, návštevami sa zaplnil salón na poschodí len zriedka. Kaštieľ ožil po dlhej dobe veselosťou v roku 1929. Uskutočnila sa tu svadobná hostina Alžbety Kálmanovej (8. 4. 1885 Senica – 20. 3. 1962 Senica) a armádneho kapitána vo výslužbe Daniela Pokorného (1882 – 1944 Senica). Aj keď bolo ich manželstvo bezdetné, bolo veľmi harmonické.
Prepis kaštieľa, všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku na jedinú dedičku Alžbetu Pokornú, rod. Kálmanovú, sa uskutočnil v roku 1933. Už predtým konala v mene matky a napríklad v roku 1932 súhlasila s rozšírením cesty pred kaštieľom. V súvislosti s budovaním spevnenej štrkovej cesty vyrúbali aleju agátov, ktorá tu bola vysadená okolo roku 1896. Nová majiteľka kaštieľa uskutočnila v rokoch 1932-33 zmeny a investovala do výmeny drevených okien a dvier. Hlavný vchod prestali používať a dolný vestibul i horný hudobný salón ožili večierkami poľovníkov, pribudli poľovnícke trofeje, lebo Daniel Pokorný bol vášnivým poľovníkom. Alžbeta odpredala časť rozsiahleho parku a záhrady pri kaštieli Robertovi Grünsteinovi a Gustávovi Schnellovi a zakúpila na námestí dom s lekárňou po Irme Medveckej, rod. Usnaiovej. Prevádzkou lekárne chcela udržať v meste predaj liekov, ale aj zabezpečiť rodine príjmy. Hospodárenie na statku sa zlepšilo zásluhou Daniela Pokorného, ktorý sa stal správcom bývalého Kálmanovského statku a bol zároveň správcom statku JUDr. Pavla Brunovského. Začal s priateľmi – správcom lesov na Schranku Kratochvílom, riaditeľom továrne na hodváb Walterom Pelznerom a ďalšími poľovníkmi spracovávať ulovenú divinu, vyrábať špeciálne ovocné vína a pripravovať poľovnícke hostiny. Alžbeta Pokorná mala viacej času venovať sa modelovaniu drobných plastík a maľovaniu obrazov. Bola veľkou obdivovateľkou talianskeho umenia, učarovali jej najmä Michelangelove sochy. Často ich skicovala a pokúšala sa o ich drobné kópie z hliny, ktorú jej posielali z Chorvátska a neskoršie i z okolia Sobotišťa. Jej sociálne cítenie v duchu katolíckej lásky k blížnemu ju viedlo k dobročinnosti. Chudobným deťom v školách prispievala na pomôcky a obdarovala ich sladkosťami na mikulášske večierky. Podporovala Okresnú pečlivosť o mládež v Senici a prispela na stavbu sirotinca – detského domova neďaleko kaštieľa v rokoch 1936–37. Stala sa krstnou matkou vyše desiatim rómskym katolíckym deťom, ktorých rodičia veľkomožnú Alžbetu Pokornú, ako ju nazývali, vedeli pričasto uprosiť o poskytnutie financií. Na Daniela Pokorného idúceho na koni alebo koči neraz cigánske deti pokrikovali krstný otec, čo manželke vytýkal a žiadal ju, aby nebola voči Rómom taká priateľská. Dary im potom odovzdáva-la prostredníctvom služobníctva. Jej dobročinnosť pokračovala a štedrá bola aj k služobníctvu a zamestnancom statku. Udržanie kaštieľa v dobrom stave, priebežná modernizácia veľkostatku a investície do novej techniky si vyžadovali veľké financie. Manželia nemali nikdy toľko prostriedkov, aby uskutočnili generálnu opravu budovy, k čomu ich vyzval Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku, keď v roku 1932 zaradil kaštieľ do pamiatkového zoznamu. Alžbeta Pokorná žiadala daňový úrad (vtedy Bernú správu v Skalici) o odpustenie alebo zníženie ročnej dane, ktorá sa pohybovala okolo 2 600 korún. Štátna správa jej na opravu neprispela, ani neznížila činžovnú daň. Argumentovala, že podľa zákona len neobývaný objekt môže byť oslobodený od dane. Manželia Pokorní upustili od zamýšľanej obnovy fasády, a tá začala chradnúť, lebo od poslednej uplynulo polstoročie. Robili len najnutnejšie opravy strechy, fasád a murovaného kovového oplotenia. Udržiavali aj park a altán v ňom. Alžbeta Pokorná sa stretávala s najmajetnejšími statkármi, začala podporovať agrárnu stranu, ale ponúkané členstvo v strane neprijala. V roku 1935 sa stala členkou Drustanu – Družstva statkárov a nájomcov pre Slovensko a Podkarpatskú Rus v Bratislave, ktoré bolo komisionárom Čsl. obilnej spoločnosti v Prahe. Výsledky veľkostatku sa v dobe 2. svetovej vojny zhoršovali. Veľké sklamania zažila v roku 1944, manžel, ktorý ju na 15 rokov odbremenil od starostí so správou veľkostatku, zomrel vo veku 62 rokov. Na radu známych a služobných sa rozhodla prijať do kaštieľa nájomníkov. Bývalý senický advokát Markovich sprostredkoval v senickom kaštieli ubytovanie svojej vzdialenej rodine Markovichovej zo Zvolena, ktorú prenasledovali gardisti za pomoc SNP a pri bombardovaní im poškodili dom. Manželia Samuel a Rozália Markovichovci (rod. Margóči) a tri slobodné dospelé dcéry Ružena, Priska a Alžbeta sa prisťahovali začiatkom februára 1945. Umelecky vzdelaná Priska a Alžbeta Pokorná sa ihneď zblížili a z kaštieľa sa nakrátko vytratil smútok. Opäť zavládol, keď 19. 2. 1945 zomrel Samuel Markovich. Najťažšie, niekoľko mesiacov trvajúce chvíle naplnené strachom však kaštieľ a jeho obyvateľov čakali v apríli 1945. Červená armáda si v kaštieli zriadila ubytovňu a ošetrovňu. Piatim ženám pridelili jednu miestnosť. „Nábytok ktorý sa dôstojníkom nepozdával, vyhádzali oknom von. Ženy ho ratovali a ukladali do stodoly.“ Spomína Jozef Kvanďúch (nar. 1927) v rokoch 2014 a 2018: „Vtedy som už v kaštieli nebýval, ale spomínala to moja mama, ktorá tam slúžila. Ja som sa vyučil za stolára a celé leto a jeseň v roku 1945 som potom starožitné nábytky opravoval.“ Jozef Kvanďúch bol nápadne štíhly. Nezabudol, ako ho v mladosti spúšťali po odchode vojsk Červenej armády do úzkeho komína od krbu. Manželia Pokorní tam skryli pred vojnou cennosti a spúšťali ho na povraze, aby šperky, strieborné dózy, zlaté mince a príborový servis vyniesol.

Plastika Terézie Kálmanovej od Alžbety Pokornej. Z cyklu Spomienka na matku II, Senica 1947

Využitie kaštieľa sa v povojnovom období zmenilo. Stal sa nájomným domom, v ktorom žila vdova Alžbeta Pokorná, tri sestry Markovichové s matkou Rozáliou, armádny vyslúžilec Küffer, švagor Alžbety Pokornej Konrád Pokorný, gróf László Sekely Majláth (1897 – 1963) a grófka Očkayová. Poslední spomenutí sa veľmi zblížili a v roku 1946 sa vo vysokom veku zosobášili. Kaštieľ bol v tomto období do prevratu v roku 1948 svedkom rozletu umeleckého talentu a tvorivosti Alžbety Pokornej i Prisky Markovichovej. Obidve vytvorili veľa obrazov a ilustrácií. Vtedy vydala Alžbeta aj svoje tri ilustrované knihy pre deti (Vianočná balada, Ježiško v prírode a Bábiky) a Priska tri. Leporelá s ich ilustráciami vydal v rokoch 1946 – 1948 Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Kaštieľ ožil na desaťročie návštevami umelcov a diskusiami o umeleckej tvorbe a spoločenskom dianí. V očiach miestnych a okresných predstaviteľov komunistického režimu sa stal po roku 1948 akýmsi hniezdom reakcie a triednych nepriateľov. Alžbeta Pokorná sa musela po vyhotovení geometrického plánu v roku 1948 vzdať proti svojej vôli väčšej časti pozemku patriaceho ku kaštieľu. Časť pridelil na stavebné pozemky. Vtedajší MsNV Senica jej odňal v rokoch 1949-51 poľnohospodársku pôdu a hospodárske budovy vo dvore kaštieľa pridelil založenému JRD, násilne jej odňali zdroj obživy – lekáreň i poľnohospodársku pôdu a statok. Veľkostatkárka sa stala paradoxne zakladajúcou členkou JRD. Na obživu jej ponechali 1 kravu a 1 ošípanú, no aj tú jej zobrali so sľubom, že jej budú dávať denne tri litre mlieka. Vedenie JRD sľub dodržalo len krátko. Márne písala sťažnosti a žiadala ONV Senica o nápravu. Predala jeden zo svojich domov, ktorý slúžil na jej statku továrni na umelé vlákna na ubytovanie robotníkov, ale peniaze zaň boli viazané na účte v banke. Vyberať ich mohla len v malom ročnom limite na základe súhlasu národného výboru. Ešte v roku 1958 písala žiadosť na KNV v Bratislave o uvoľnenie prostriedkov z účtu, lebo sa jej minuli úspory i rezervy a potrebovala nahradiť v domácnosti opotrebovaný riad, bielizeň a zaplatiť opatrovateľke. Postupne predávala cennosti nadobudnuté v mladosti a zdedené po matke, ale tie sa míňali. Mala minimálny dôchodok, ktorý nepostačoval na elektrinu a údržbu kaštieľa, parku a záhrady. Snažila sa prilepšiť si doučovaním detí. Jej žiačka Jana Kostolná spomína: „Alžbeta Pokorná bola vyššej a chudšej postavy a stále nosila jednoduché čierne šaty. Bola veľmi vľúdna a k deťom milá. Učila som sa u nej maľovať najmä akvarelom, modelovať z hliny a prostredníctvom osobností svetového umenia nám vštepovala lásku ku kráse a estetike. Bolo tam veľmi príjemne, k čomu prispieval starožitný nábytok a množstvo obrazov. Strach mi naháňal len vypchatý medveď.“ (Spomienka Jany De Iaonnon, rod. Kostolnej, nar. 1946, z roku 2020.) Jeden z jej žiakov Mikuláš Vavruška spomína: „Pani Alžbeta Pokorná bola veľmi ľudská osoba, a aj keď jej režim ublížil, nikdy sme ju nepočuli hromžiť alebo nadávať. Ani vtedy, keď jej hudobný salón a susedné miestnosti premenili na sklad civilnej obrany a ako majiteľke jej vymedzili dve miestnosti. Senických detí chodilo na výtvarnú výchovu k pani Alžbete desiatky. Bola viacej sochárka ako maliarka. Pamätám si, že modelom nám stával starší nájomník kaštieľa pán Küffer, ktorého sme kreslili, aj sa pokúšali o bustu.“ (Spomienka Mikuláša Vavrušku, nar. 1943, z roku 2021.) Alžbeta Pokorná doučovala privátne senické deti výtvarnú výchovu za symbolickú odmenu a nepravidelne jej prispievali na elektrickú energiu a udržiavanie spoločných priestorov ubytovaní v kaštieli. Jej staroba bola málo dôstojná a radostná. Napriek všetkým zákazom procesií pripravovala pod balkónom kaštieľa oltár k Božiemu Telu, čo ateistické socialistické úrady považovali za provokáciu. Starnúca majiteľka kaštieľa sa nezaujímala o dianie socialistickej doby, ktorá jej ublížila a najradšej by zobrala aj strechu nad hlavou. Napriek rezignácii stále rozmýšľala, čo bude s kaštieľom v budúcnosti. Sociálne zmýšľanie ju viedlo k myšlienke darovať kaštieľ na účel sirotinca alebo zriadenie starobinca. Považovala za potrebné postarať sa o ľudí, čo s ňou žili v kaštieli. Trápilo ju, že inteligencia a umelci si celoživotnou prácou nezarobia na to, aby prežili pokojnú a zabezpečenú starobu. Svoju predstavu o budúcnosti sformulovala v testamente. Netušila, že základiny boli nariadeniami a nakoniec aj zákonom komunistického režimu zrušené.
Ako 70-ročná spísala v roku 1955 testament, v ktorom rozdelila časť polí v lokalite Sedliačky vzdialeným príbuzným a priateľom. V tej dobe na pôde hospodárili JRD a ŠM. Za dedičov hnuteľností ustanovila sestry Markovichové a určila im doživotné právo užívania kaštieľa a nehnuteľností pri ňom. Po ich smrti mali pripadnúť plánovanej Základine Daniela a Alžbety Pokorných. Jej výnosy mali poslúžiť na financovanie bezplatného stravovania a ubytovania v kaštieli „starých alebo chorých duševných pracovníkov a ich manželiek, ktorí v svojom živote konali v prospech ľudu, už či ako umelci, spisovatelia, vedci, technici, politickí alebo hospodárski pracovníci, ktorí si nenadobudli dosť prostriedkov k zaslúženému kľudnému stráveniu sklonku svojho života. Majú bývať každý aspoň v jednej izbe (manželia spolu v jednej), aby neboli rušení v prípadných svojich prácach. Zriadením základiny poverujem radošovského obyvateľa Dr. Alexandra Vyskočila, a v prípade, že by on nemohol, tak poverujem predsedu Základiny pre starých a invalidných v Holíči.“ (Cit. str. 2 Testament Alžbety Pokornej, overený Ľudovým súdom v Senici 15. 9. 1955 a pre istotu aj Lidovým soudem v Hodoníne 17. 11. 1955, ktorý sa nachádza v rodinnom archíve MUDr. A. Nečasa.)

Alžbeta Pokorná, Senica 1960

Alžbeta Pokorná zomrela 20. 3. 1962 a MsNV Senica žiadal odsťahovanie sestier Markovichových z kaštieľa. Pozemky v susedstve kaštieľa a hospodárske budovy boli odovzdané so súhlasom ONV Senica do užívania socialistických organizácií. Hnuteľný majetok bol zhabaný a rozpredaný v predajniach starožitností národného podniku Klenoty. Súčasťou boli aj desiatky obrazov, ktorých autorkou bola Alžbeta Pokorná. Časť nábytku zakúpili zamestnanci senického národného výboru a časť prevzala prevodom správa hradu Červený Kameň. Priska Markovichová ako dedička protestovala, ale márne. Mala k dispozícii len neoverený, ručne písaný testament Alžbety Pokornej z roku 1961, lebo overený testament z roku 1955 sa na úradoch údajne „stratil“. Objavili ho po niekoľkých rokoch v závere súdneho procesu, v ktorom Markovichovci žalovali nezákonný postup úradov pri rozpredaji nábytku a cenností a odobratie pozemkov po majiteľke kaštieľa Pokornej. Sestry Markovichové sa súdili v rokoch 1963 – 1966 s ONV Senica o uznanie doživotného práva a náhrady za nezákonne rozpredané cennosti, nábytok a starožitnosti z pozostalosti Alžbety Pokornej. Okresný súd Senica uznal ich nároky a nariadil ONV Senica nahradiť škodu vyše 13,5-tis. korún aj s úrokom, uhradiť súdne trovy vyše 9-tis. korún. Rozsudok bol z 29. 12. 1966 s účinnou právoplatnosťou od 24. 6. 1967, no stala sa „veľmi zvláštna vec“. ONV Senica prijal podľa dátumovej pečiatky rozsudok až 3. 11. 1975 (!), sumu nikdy nezaplatil a v roku 1975 poveril MsNV Senica doriešiť spor dohodou. Medzitým ďalší nájomníci kaštieľa zomreli; matka Rozália Markovichová v roku 1961, gróf Majláth a jedna z troch sestier Ružena Markovichová v roku 1963. Priska a Alžbeta Markovichové trpezlivo znášali príkoria, ale odhodlanie dovolať sa spravodlivosti neustalo. Blížili sa k veku sedemdesiatich rokov a zabezpečenie ich domácnosti a vykúrenie priestorov, kde okrem elektriny neboli žiadne inžinierske siete, sa stávalo problematické. Postupne sa zmierovali s myšlienkou, že bývanie v kaštieli zamenia za byt.
Udalosti nadobudli v súvislosti so zámerom zriadiť v kaštieli galériu v rokoch 1974 – 1977 rýchly spád. V roku 1974 Slovenský fond výtvarných umení v Bratislave odporučil listom MsNV Senica prideliť Priske a Alžbete Markovichovej náhradný trojizbový byt, v ktorom by okrem bývania mali jednu miestnosť na vykonávanie výtvarníckej činnosti. V roku 1975 ONV Senica schválil uznesením č. 50/1975 rekonštrukciu kaštieľa s nákladom 5,1 mil. korún v plánovanom termíne 1977 – 1980 pre kultúrno–spoločenské účely ako okresnú galériu. Generálny dodávateľ Pamiatkostav v Žiline mal prebrať stavenisko a začať s prácami v máji 1977. (Rozhodnutie MsNV Senica č. 862-MH/1977 z 21. 4. 1977, archív MUDr. A. Nečasa.) 27. 12. 1976 bola podpísaná dohoda medzi MsNV Senica v zastúpení predsedu Miloša Bachára a tajomníčky Miliny Rosovej a sestrami Priskou a Alžbetou Markovichovými o uvoľnení domu na Sadovej č. 832 (v dohode sa neuvádzalo, že ide o kaštieľ), v ktorom majú doživotné právo a o odškodnení tohto práva pridelením náhradného bytu s doživotným bezplatným právom a úhradou nákladov na zimné vykurovanie v nájomnom dome na Hurbanovej ul. č. 599. Začiatkom roka 1977 sa sestry presťahovali do bytu. Priska Markovichová tu žila do smrti v roku 1984 a majetok odkázala sestre Alžbete, ktorá ju prežila o päť rokov. Závetný dedič MUDr. Adrián Nečas po poslednej príslušníčke zvolensko–senickej vetvy rodiny Markovich Alžbete Markovichovej (28. 9. 1906 – 16. 12. 1989) prevzal v roku 1989 podľa zanechaného závetu majetok, odhadnutý ako nepatrný v hodnote cca 1000 korún.
Pamiatkostav Žilina mal dokončiť obnovu v roku 1980, ale kaštieľ odovzdal ONV Senica až v roku 1984. Oplotenie a hospodárske budovy vo dvore kaštieľa boli zrúcané, čím sa zvýraznila budova kaštieľa. Obnova si vyžiadala takmer 7 miliónov korún. Počas obnovy vzniklo v Záhorskom múzeu v Skalici oddelenie vedené Dr. Štefanom Zajíčkom, ktorý bol menovaný prvým riaditeľom otvorenej galérie a v pozícii zotrval do roku 2019. Poslaním oddelenia bolo vyčleniť z fondov múzea umelecké zbierky a zabezpečiť výkupom a darovaním diela od umelcov Záhoria. Do otvorenia galérie sa podarilo sústrediť 2 214 diel z regionálneho maliarstva (najmä obrazov, skíc, kresieb), sochárstva, grafiky a užitého umenia. V piatok 14. 12. 1984 bola Záhorská galéria v Senici slávnostne otvorená za účasti hostí, vedúceho tajomníka OV KSS Júliusa Paukeho, predsedu ONV Fridricha Elberta… a umelcov spätých so Záhorím.
Alžbeta Pokorná nemohla tušiť, že jej predstava o využití kaštieľa sa v pozmenenej podobe naplní. Určite je však na mieste pripomenúť si inšpiratívny život skromnej, sociálne cítiacej veľkostatkárky, umelkyne a majiteľky kaštieľa Alžbety Pokornej, rod. Kálmanovej, zásluhou ktorej sa kaštieľ stal sídlom umenia, otvoril sa širokej verejnosti a sprístupnením diel umelcov Záhoria nakoniec slúži kultúre slovenského národa.

Pramene a fotodokumenty
MV SR, ŠA TT, Pracovisko Archív Skalica, fond A. Pokornej.
Kol., Záhorská galéria Jána Mudrocha, RRR MsÚ Senica, 2013, 16 s.
Písomná pozostalosť rodiny Markovich v opatere MUDr. A. Nečasa.
Spomienky MUDr. Adriána Nečasa (nar. 1954), Jána Petra (nar. 1947), Jozefa Kvanďúcha (nar. 1927), Jany De Iaonnon, rod. Kostolnej (nar. 1946), Mikuláša Vavrušku (nar. 1943) a ďalších.
Záhorák, týždenník OV KSS a ONV Senica, roč. XXII-XXV 1981-1984.
Fotografie z archívu MUDr. Adriána Nečasa zo Skalice, Jána Petra zo Senice a fototéky autora.
Vyššie uvedeným ďakujem za poskytnuté informácie a podklady.

Predchádzajúci článokZáhorie 4/2021
Ďalší článokprof. Ing. František Mátel, CSc.: Trochu zabudnuté remeslá a činnosti v Závode