ThLic. Mgr. Martin Hoferka, Th.D.: Zo zbierkových fondov múzea; Nádoby na posvätné oleje

0
395
Nádoby na posvätné oleje, archív ZM

Koncom minulého roka získalo Záhorské múzeum v Skalici z rímskokatolíckej fary v Skalici do svojej zbierky nádoby na posvätné oleje Šaštínskeho dekanátu. Ide o kovový obal v tvare rovnoramenného zaobleného trojuholníka s nápisom DISTRICTUS SASVARENSIS na vrchnom poklope. Po odklopení veka nájdeme vo vnútri obalu tri rovnako veľké kovové valcovité nádoby zlatistej farby s vrchnákmi. Pravdepodobne sú vyrobené z mosadze. Na každom z nich, rovnako ako i na nádobách, sú uvedené skratky olejov, ktoré sa v nich uchovávali. Pyxida s označením C slúžila pre olej katechumenov, OI pre olej na pomazanie chorých a OS označoval krizmu. Všetky tri nádoby o priemere 6,5 cm a výške 6,8 cm sú z dôvodu eliminácie nebezpečenstva
rozliatia takmer po veko osadené v zapustených otvoroch do tela obalu. Rámcovo ich možno datovať do 2. polovice 19. storočia, najneskôr do začiatku 20. storočia.

Nádoby na posvätné oleje, archív ZM

Nádoby slúžili na prepravu posvätných olejov z Trnavy, kde ich biskup posvätil pre územie Šaštínskeho dekanátu a tam ich dekan rozdelil jednotlivým farnostiam. Šaštínsky dekanát bol súčasťou Šaštínskeho archidiakonátu a v rámci Ostrihomskej arcidiecézy patril pod správu Trnavského vikariátu. Zahŕňal farnosti Brodské, Čáry, Dojč, Gbely, Holíč, Kopčany, Koválov, Kúty, Petrova Ves, Radošovce, Skalica, Smolinské, Šaštín-Stráže, Štefanov a Unín. Po vzniku Československej republiky z rozhodnutia Svätej stolice v roku 1922 vznikla Trnavská apoštolská administratúra, ktorá spravovala územie Ostrihomskej arcidiecézy na Slovensku. Hranice dekanátov, ktorých farnosti ležali na území Československa, sa nemenili. K zmene vnútornej organizácie administratúry prišlo vo februári 1952, keď boli hranice dekanátov prispôsobené hraniciam politických okresov. Väčšina farností Šaštínskeho dekanátu sa stala súčasťou Skalického dekanátu. Ostatné farnosti pridelili k dekanátu Senica. Niekedy v tomto období sa naše nádoby prestali používať.

Nádoby na posvätné oleje, archív ZM

Posvätné oleje či ľudovo označované ako olejky, latinsky olea sacra, sa v cirkvi používajú pri bohoslužbách a vysluhovaní sviatostí. Už v Starom zákone sa olej používal na pomazanie osôb, ktoré si Boh vyvolil (králi a kňazi), na pomazanie chorých a mazali sa ním predmety určené na bohoslužbu (oltár). Olej sa pripravoval z olív. Olivovník od staroveku symbolizoval pokoj, radosť a požehnanie. Cirkev prevzala túto tradíciu. Každoročne biskup pri dopoludňajších bohoslužbách na Zelený štvrtok – označované ako Missa chrismatis – svätí v katedrále za účasti celej svojej diecézy posvätné oleje, ktoré sa potom používajú od Veľkej noci do nasledujúceho Zeleného štvrtka. Svätia sa tri druhy olejov, olej katechumenov (oleum catechumenorum), olej chorých (oleum infirmorum) a krizma (chrisma). Oleje katechumenov a chorých pozostávajú z požehnaných olivových olejov. Základ krizmy taktiež predstavuje olivový olej, ale pridáva sa doň balzam a terpentínové živice. Tradícia svätenia olejov na Zelený štvrtok bola známa už v 3. storočí. Olej katechumenov sa používa na pomazanie osôb pred krstom, olejom chorých sa mažú nemocným pri sviatosti pomazania chorých čelo a ruky. Krizma je najdôležitejším posvätným olejom. Používa sa pri vysluhovaní krstu, birmovky, pri kňazských vysviackach a pri posviackach oltárov a chrámov, keď sa týmto olejom mažú steny kostolov. Názov tohto oleja je odvodený od Krista, z gréckeho Christos, čo znamená Pomazaný. Ako zdôrazňujú evanjelisti na viacerých miestach, Ježiš bol pomazaný Duchom Svätým a mocou. Krstom získavame účasť na tomto jeho poslaní i my.

Nádoby na posvätné oleje, archív ZM

Podľa Rituálu Ostrihomskej arcidiecézy, ktorý vydal Peter Pázmáň v roku 1625, sa mali posvätné oleje uchovávať v uzatvárateľných strieborných alebo cínových nádobách. Kvôli ľahšej identifikácii olejov mala byť každá nádobka viditeľne označená. Na označenie sa používali iniciály názvov olejov v latinčine. Oleje sa mali obmieňať každoročne. Staré, nepoužité sa museli spáliť. Uchovávať sa mali zamknuté na dôstojnom mieste kostola, najlepšie vo svätyni, a prístup k nim mal mať iba duchovný. Už Trnavská provincionálna synoda z roku 1611 nariadila, aby vizitátor preskúmal v akom stave sa nachádza krstiteľnica a či sa posvätné oleje uchovávajú na dôstojnom a primeranom mieste. Dodržiavanie tohto nariadenia bolo jedným z pravidelných skúmaní počas kánonických vizitácií. Najčastejšie bývali uložené v krstiteľnici, prípadne v sakristii chrámov. Kvôli častejšiemu používaniu, osobitne oleja chorých, mohol si kňaz tento olej odliať do menšej nádobky a uchovávať ju oddelene od ostatných olejov.
Posvätné oleje pre celý dekanát zabezpečoval dekan. Náklady na dopravu ako i ostatné výdavky spojené so zaobstaraním si nových posvätených olejov hradili jednotlivé farnosti dekanátu. Tieto náklady sa potom premietli do štólových poplatkov, ktoré sa platili za krst počas Veľkonočného obdobia. Už vo vizitácii z roku 1626 sú uvedené dvojnásobné krstné poplatky vo Veľkonočnom období. V 18. storočí sa presadil zvyk, že prví šiesti pokrstení vo Veľkonočnom období platili farárovi po 50 denárov, ktorými mu kompenzovali výdavky spojené so zaobstaraním si nových olejov. Zvyčajne sa dávalo za krst počas Veľkonočného obdobia 24 – 25 denárov a mimo Veľkej noci 12 denárov. Jozefínske reformy zrušili tento nepomer. Stanovil sa jednotný štólový poplatok za krst bez rozdielu na obdobie. Pre farárov ako odškodnenie bola vyplatená suma 85 denárov z kostolnej pokladnice.

Literatúra
Codex iuris canonici. Romae : Typis Polyglottis Vaticanis, MCMXVII.
Hoferka, Martin. Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16.-18. storočí. Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2011.
Holy oils. In Herbermann, Ch. G. (Ed.). The Catholic Encyclopedia 7, dostupné online https://archive.org/details/07470918.7.emory.edu/page/n475/mode/2up?q=holy+oils (citované január 2021).
Peterffy, Carolus (Ed.): Sacra concilia ecclesiae romano-catholicae in regno Hungariae celebrata II. Posonii : Typis Haeredum Royerianorum, M.DCC.XLII.
Rituale Strigoniense, Posonii : 1625.