Spomienky Márie Kišonovej-Hubovej na Zohor – Terézia Pavlásková

0
800
Učiteľka Mária Kišonová držiac ľavou rukou dcéru Máriu, prezývanú Mimi

Dostala sa mi do rúk knižka spomienok sólistky opery Slovenského národného divadla – sopranistky Márie Kišonovej-Hubovej, ktorá vznikla v spolupráci s hudobnou publicistkou Teréziou Ursínyovou pod názvom Volali ma Mimi. Málokto zo Zohorčanov vie, že hoci sa Mária Kišonová narodila v Lábe, svoje detstvo prežila s rodičmi v Zohore a tu aj chodila do školy.
Mária Kišonová-Hubová bola dcérou učiteľov Kišonovcov, ktorí dlhé roky učili v Zohore. Jej otec Jozef Kišon pochádzal z učiteľskej rodiny z Modry a jeho prvým pôsobiskom sa stala v roku 1911 rím. kat. ľudová škola v Zohore. Nastúpil na uprázdnené miesto po učiteľovi Ferdinandovi Vačkovi, ktorý zomrel 1. júla 1911 na tuberkulózu a je pochovaný na zohorskom cintoríne vpravo od hlavného kríža. Začínajúci učiteľ Kišon učil v Zohore dva roky a keď v roku 1913 dostal ponuku na miesto riaditeľa ľudovej školy v Lábe, odišiel nakrátko učiť tam. Medzitým nadviazal známosť so svojou zohorskou kolegyňou Máriou Mézešovou, ktorá u nás učila od 10. októbra 1906 a odišla až v 30. rokoch 20. storočia. Dňa 10. júna 1914 sa mladí učitelia zosobášili v Zohore a začali bývať v Lábe. Tu sa im narodilo 17. marca 1915 ich jediné dieťa, dcéra Mária. Na jar 1917 Kišona pre nedostatok vojakov povolali do poddôstojníckej školy v Rakosczábe. Tu mu podľa jeho slov šťastena žičila, pretože veliteľ pluku práve hľadal hudobné sprevádzanie pre svoju dcéru, opernú speváčku v Budapešti. Mladý Kišon dostal síce iba základy hudobného vzdelania na Učiteľskom ústave v Modre, ale to spolu s jeho prirodzeným hudobným nadaním stačilo na to, aby ho veliteľ poveril nacvičovaním vojenského spevokolu a hrou na organe v kostole. Takto sa mu podarilo vyhnúť priamemu nasadeniu v boji a možno aj zachrániť si život. Po skončení prvej svetovej vojny sa Kišon vracia koncom októbra 1918 už do Zohora, kde bývali. Vieme to preto, lebo opísal prevratové udalosti v Zohore a ich priebeh v neskoršej kronike Zohora, ktorá sa však nezachovala. Zostal nám iba odpis zo školskej kroniky rím. kat. ľudovej školy Prevrat v Zohore a iné udalosti s tým spojené, ktorý vyhotovil vtedajší riaditeľ školy Schvacho.
Mária Kišonová-Hubová mala v čase, keď písala svoje spomienky, už takmer osemdesiatpäť rokov. Zo spätného pohľadu vnímala život v Zohore ako čistý, prirodzený, zakotvený vo zvykoch vidieckeho ľudu. Ľudí na Záhorí charakterizuje ako veselých, s veľkým zmyslom pre humor. V roku 1919 sa stal Jozef Kišon riaditeľom školy v Zohore a jej mama učila nepretržite iba v Zohore. Bývali v podnájme na terajšej adrese Nám. 1. mája 14, neskôr v budove učiteľského domu, stojacej na mieste dnešného tzv. „rechtorského domu“, ktorý bol postavený v roku 1944. Mimi si spomína, ako sa rada učila hrať na klavíri, kým sa iné deti hrali na ulici pred ich domom. Nemrzelo ju to, pretože vo voľnom čase rýchlo dobehla tieto radovánky – hrali sa o guľôčky, ktoré sa volajú na Záhorí „gramolky“. Guľky boli hlinené a sklenené, jedna sklenená mala hodnotu desiatich hlinených a každý, kto ju mal, bol pyšný. Obľúbená detská hra bola aj „longo“, bola to hra na spôsob tenisu. Hrala sa s dvoma urobenými raketami v tvare lopára, s ktorými si dvaja hráči prehadzovali handrovú alebo gumenú loptičku, kým v prostriedku stojace tretie dieťa sa ju snažilo chytiť. V tých časoch nebolo samozrejmosťou, že každé dievča malo bábiku. Aj Mimi priznáva, že veľa ráz mala v poduštičke zabalené maľované polienko, ktoré jej s trochou fantázie nahradilo bábiku. V kútiku záhradky si spravila izbičku a mamka jej ušila pre bábiku poduštičku s výšivkami – candlami.
Mimi rada chodievala včasráno do kostola na roráty, na chóruse pomáhala otcovi spievať. Keď sa naučila správne intonovať, mohla odpovedať počas omše pánu farárovi po latinsky. Zvuk organa ju priam opájal. Učiteľ Kišon založil zo zohorských nadšencov veľmi slušný ochotnícky spevokol, ktorý spieval aj jeho vlastné skladby. Tieto sa však počas vojny stratili. Viedol tiež dychovku v Zohore. Veľkým zážitkom pre Mimi boli skúšky zboru, ktoré sa konávali u nich doma.
Kým učiteľ Kišon bol prísny, pani učiteľka Kišonová bola veselá a mimoriadne obľúbená medzi Zohorčankami. Učievala prváčikov a tiež ručné práce vo všetkých triedach. Mimi si pamätala, že na jej hodiny ručných prác si prichádzali sadnúť do zadných lavíc aj mamky detí, aby sa naučili nejakú tú novú výšivku. Učiteľka Kišonová pochádzala z mnohodetnej rodiny z Nových Zámkov, ale skoro jej zomrela matka. Keď skončila učiteľský ústav u uršulínok, dostala umiestenku do Zohora. Plakala, že má ísť tak ďaleko a na dedinu, ale neskôr si na Zohorčanov zvykla, a tí zasa vedeli byť štedrí, keď bolo zvykom podporiť učiteľa hoci aj domácimi produktami.
Po prvej svetovej vojne bola v dôsledku maďarizácie veľká časť obyvateľstva na Slovensku negramotná alebo pologramotná. Hlavne na dedinách sa učitelia stávali nositeľmi a sprostredkovateľmi vzdelanosti a kultúry. Okrem práce s deťmi usporadúvali najmä v zimných mesiacoch akadémie a besedy, na ktoré prizývali aj dospelých. Formou tzv. ľudových kurzov sa dospelí učili písať a čítať po slovensky a všetci si mohli rozšíriť svoje vedomosti aj z matematiky, vlastivedy a prírodovedy. Aj pani učiteľka Kišonová nacvičovala s deťmi školské predstavenia, väčšinou s náboženskou tematikou. Po večeroch sa u Kišonovcov šili kostýmy z krepového papiera. Malá Mimi spolu s inými deťmi pomáhala pri ich výrobe, vlnila okraje sukienok pre anjelikov a víly. Účinkovala v mnohých predstaveniach, ale otec dbal na to, aby nebola uprednostňovaná pred inými, a preto dostávala iba menšie roly. Raz hrali divadlo, kde vystupoval archanjel Gabriel a snažili sa ho urobiť čo najhodnovernejšie. Chlapci urobili z prútia konštrukciu krídel a na ňu natiahli plátno, na ktoré po jednom brku ponalepovali rozriedenou múkou jemné páperie, pozháňané po domoch od gazdiniek. Obecenstvu sa anjel na predstavení veľmi páčil.
Mimi začala chodiť do školy už ako päťročná v roku 1920. V prvej triede ju učila mama, máme aj fotografiu, kde je malá Mimi medzi staršími žiakmi. Neskôr ju učil aj otec, ktorý bol prísny a ako riaditeľ školy musel riešiť aj zlú dochádzku detí, pretože v Zohore doposiaľ pretrvával neblahý zvyk z čias maďarizácie, keď mnohí Zohorčania odmietali posielať svoje deti do školy, pretože sa museli učiť v reči, ktorej nerozumeli. Zvlášť na začiatku školského roka chodieval riaditeľ Kišon po domoch a vyhľadával záškolákov, ukrývajúcich sa na povalách. Ako neradi chodili deti do školy, tak zasa na druhej strane obľubovali tance a zábavy. V kronike spomína: „Tanec patril odjakživa k najmilším zohorským radovánkam. Nebolo výnimkou, že by si aj väčší žiaci (nedeľniaci 12-15 roční, povinní len nedeľnou školou opakovacou) poriadali po domoch tanečné zábavy. Stávalo sa, že chlapec skôr dostal doma 3-5 korún na tanec než 50 halierov na písanku.“ Učiteľ musel prísne postupovať voči rodičom i žiakom, aby sa mu podarilo vykoreniť túto nedobrú obyčaj. Neskôr však nebolo výnimkou, že dieťa, ktoré rodičia poslali namiesto školy do poľa, oprelo motyku pri vchodových dverách a radšej vošlo medzi deti do školy.
Mária Kišonová spomína, ako dochádzala zo Zohora vlakom na Reálne gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave týmito slovami: „Každé ráno sme šliapali s dievkou, ako sme volali pomocníčku v domácnosti, hore dedinou na stanicu, ktorá bola dosť ďaleko. V zime o šiestej bola ešte tma – a snehu až po kolená. Brodili sme sa v ňom s lampášikom, ktorý nám zjasňoval pochmúrne rána.“ V Zohore nastúpila do osobného vlaku, kde sa stretávali viacerí cezpoľní študenti. V Lamači pristupoval Gusto Husák, ktorý bol jej spolužiakom. Charakterizuje ho ako zásadového premianta triedy, ktorý sa nebál ozvať, keď nebol s niečím spokojný. Keď boli v sexte (v šiestej triede osemročného gymnázia), slovenčinu ich učil český profesor, ktorý bol obľúbený a mali ho radi. Raz, keď prednášal o modernej českej a slovenskej literatúre, podrobne informoval o českých spisovateľoch a básnikoch, ale o slovenských autoroch sa učili menej. Aj učebnica bola napísaná týmto štýlom. Gusto sa slušne, ale rázne obrátil na pána profesora s otázkou: „Pán profesor, prečo sa nemôžeme o slovenských spisovateľoch dozvedieť viac?“ Mimi si už presne nepamätala profesorovu odpoveď, ale vedela, že dostal od vedenia školy pokarhanie.
Mária Kišonová po skončení gymnázia absolvovala pedagogickú akadémiu na Cukrovej ulici v Bratislave a tri roky sa živila ako učiteľka, ale jej láska k spevu a talent boli silnejšie. V rokoch 1937-38 absolvovala Neues Wiener Konservatorium v speváckej triede prof. Anny Schönwaldovej. V roku 1939 začína svoju koncertnú činnosť ako sólistka v opere SND, trvajúcu do roku 1978. V roku 1968 jej bol udelený titul „národná umelkyňa“. Bola profesorkou na VŠMU v Bratislave. Vydala sa za herca Mikuláša Hubu a bola matkou známeho slovenského herca Martina Hubu.
Mária Kišonová-Hubová udržovala po celý život priateľské kontakty so Zohorčanmi. Podľa ústneho podania pamätníkov chodievala spolu so svojou mamou do Zohora na zábavy, poriadané miestnou pobočkou Červeného kríža a neraz ich spestrila svojím speváckym vystúpením. Zomrela 11. augusta 2004 v Bratislave a je pochovaná na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Použité pramene a literatúra
Štátny archív Bratislava: ŽB II. 1928 297/b kr. 228.
URSÍNIOVÁ, T.: Volali ma MIMI, Divadelný ústav 2001, Bratislava, 117 s. ISBN: 80-85455-99-4.
KIŠON, J.: Prevrat v Zohore. In: Sborník kultúrnej práce. Vlastivedný sborník okresu bratislavského a malackého diel I. Bratislava: Nákladom vlastným, 1930, 444 s.
KIŠON, J.: Z kroniky rím.-kat. ľudovej školy v Zohore. In: Sborník kultúrnej práce. Vlastivedný sborník okresu bratis- lavského a malackého diel I. Bratislava: Nákladom vlastným, 1930, 444 s.
PAVLÍK, J.: Pamätnica modranského učiteľského ústavu 1870-1970, Vydavateľstvo Obzor Bratislava 1970, prvé vydanie, 116 strán.