Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Betlehemy Záhorského múzea na výstave vo Vatikáne (správa). 1, 2020, s. 29-30. Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ľudové hračky v zbierkach Záhorského múzea. 3, 2020, s. 14-19. Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Reštaurovanie obrazov Svätá Barbora a Klaňanie Troch kráľov zo zbierok Záhorského múzea. 3, 2020, s. 25-28. Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Ručné práce Terézie Musilovej zo Skalice. 4, 2020, s. 26-27. Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Tradičné techniky výzdoby kraslíc. 2, 2020, s. 20-22. Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Z histórie vianočných stromčekov. 6, 2020, s. 25-27. Andrušková, Dita, Mgr., PhD.: Zbierka hračiek Záhorského múzea – meštianske hračky. 4, 2020, s. 16-21. Benža, Mojmír, PhDr., PhD.: Peter Vrablec: Ľudová ornamentika (recenzia). 4, 2020, s. 29-30. Blaho, Vladimír, PhDr.: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová. 1, 2020, s. 12-16. Blanáriková, Veronika, Mgr.: Počiatky filmového premietania v Skalici. 1, 2020, s. 17-21. Brezina, Peter, PhDr.: Mlynársky rod Mandelíkovcov. Mlyn a strojáreň v Čároch. 6, 2020, s. 10-17. Brezina, Peter, PhDr.: Odhalenie pamätnej dosky Johanke Hrebendovej-Bórikovej vo Vrbovciach (správa). 5, 2020, s. 29-31. Brezina, Peter, PhDr.: Pamätník Jana Amosa Komenského v Šaštíne-Strážach. 2, 2020, s. 23-25. Brezina, Peter, PhDr.: Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky. 4, 2020, s. 22-26. Červenková, Ivana, Mgr., PhD.: Pavol Junoš a špitál v mestečku Holíč. 1, 2020, s. 7-11. Drahošová, Viera, PhDr.: 150. výročie narodenia ThDr. Ľudovíta Okánika (správa). 1, 2020, s. 26-29. Drahošová, Viera, PhDr.: Hore srdcia! Evy Fordinálovej (správa). 1, 2020, s. 25-26. Drahošová, Viera, PhDr.: Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (správa). 1, 2020, s. 24-25. Drahošová, Viera, PhDr.: Rodina Ďurovičovcov v Skalici. 3, 2020, s. 8-13. Drahošová, Viera, PhDr.: Smutná správa o Jánovi Kučerovi. 5, 2020, s. 11-18. Drahošová, Viera, PhDr.: Spomienka na PhDr. Konštantína Palkoviča, CSc. 2, 2020, s. 29-30. Drahošová, Viera, PhDr.: Vážení a milí čitatelia. 1, 2020, s. 2. Drška, Richard, PhDr.: Humanista Eliáš Berger/Perger a jeho väzby ku Skalici. 5, 2020, s. 2-6. Drška, Richard, PhDr.: Letohrádok – Sokolovňa – Múzeum Senica (správa). 5, 2020, s. 28-29. Drška, Richard, PhDr.: Písomnosti skalických cechov v zbierkach Záhorského múzea. 2, 2020, s. 5-11. Drška, Richard, PhDr.: Svadobný zvyk „brány“ – „uchýtaňí brán“ v Pomoraví. 6, 2020, s. 27-28. Drška, Richard, PhDr.: Zástavka, kríž, hviezda, šabľa – reštaurovanie dokladov mestskej správy Skalice zo zbierok Záhorského múzea. 3, 2020, s. 28-31. Greguš, Milan: Za akad. maliarom Milanom Kubíčkom (nekrológ). 2, 2020, s. 26-28. Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Rodina Vagyonovcov a Senica. 6, 2020, s. 2-9. Hoferka, Martin, ThLic., Mgr., Th.D.: Učitelia jezuitského gymnázia v Skalici od jeho vzniku do roku 1700. Biografické skice. 3, 2020, s. 2-8. Chňupková, Veronika, Mgr.: Stavba obecného domu v Petrovej Vsi. 2, 2020, s. 16-19. Košík, Ľudovít, Mgr.: Späť do lavíc (správa). 5, 2020, s. 31. Košík, Ľudovít, Mgr.: Za Ferom Tomíkom. 1, 2020, s. 22-23. Lančarič, Adrián, Mgr., PhD.: Kňazi z Kuklova v službách Trnavskej apoštolskej administratúry. 4, 2020, s. 13-15. Michalovič, Peter, PhDr.: Bibliografia XXIX. ročníka (r. 2020) časopisu Záhorie. 6, 2020, s. 30-31. Michalovič, Peter, PhDr.: Jubilant RNDr. Anton Dinka (správa). 2, 2020, s. 31. Michalovič, Peter, PhDr.: K storočnici Ľudovíta Godišku. 6, 2020, s. 20-25. Michalovič, Peter, PhDr.: Slovenská filharmónia a umelci zo Záhoria. 4, 2020, s. 2-12. Mráz, Peter, PaedDr., PhDr., PhD.: Sasinkova báseň na počesť Jána Hollého. 6, 2020, s. 18-20. Palkovičová, Anna, Mgr.: Zborník Otázky zemepanského hospodárenia a správy v novoveku (anotácia). 6, 2020, s. 29. Pavlásek, Jozef, Ing. – Pavlásková, Terézia, Mgr.: Hostinec na Vačkovej. 5, 2020, s. 19-24. Pavlásková, Terézia: Spomienky Márie Kišonovej-Hubovej na Zohor. 3, 2020, s. 20-23. redakcia: Archeológ Robert Bača jubiluje (správa). 4, 2020, s. 30-31. redakcia: Ocenená Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne. 6, 2020, s. 29. Špaček, Jozef, PhDr.: Nová básnická zbierka Milana Richtera aj o Uníne a Záhorí (recenzia). 4, 2020, s. 28-29. Thebery, Ivan: Výročie búrlivých udalostí zo Šajdíkových Humeniec. 5, 2020, s. 25-26. Turčan, Vladimír, PhDr.: Zánik antického dvorca v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?). 2, 2020, s. 2-5. Vandelia, Pavol: Záhrada Bielych Karpát. 5, 2020, s. 26-27. Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Malacké zdravotníctvo (správa). 1, 2020, s. 26. Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Nový zborník Malacky a okolie 12 (správa). 1, 2020, s. 30-31. Vrablec, Pavol, Mgr., PhD.: Závod v poslednej štvrtine 16. storočia. 1, 2020, s. 3-6. Z dobovej tlače: Lipnica a studnička Anička v Sobotišti. 3, 2020, s. 23-24. Zacharová, Mária, PhDr.: Chlieb náš každodenný. Jedlo a pitie malackých františkánov v novoveku. 5, 2020, s. 6-11. Zacharová, Mária, PhDr.: Stredoveký odkaz Kostolišťa. 2, 2020, s. 11-15.
Vianočná výstava Hospodyňskej školy v Skalici, Album štátnej hospodyňskej školy v Skalici, 1921. Archív Záhorského múzea v Skalici
Stromček ako jeden zo symbolov Vianoc patrí k typickým dekoráciám interiérov počas týchto sviatkov. Zeleň vianočného stromčeka sa stala novodobou formou symbolu života a prosperity. Zvyk zdobenia zelene bol rozšírený už v starovekom Egypte a antickom Ríme, v novodobej histórii pochádzajú najstaršie písomné pramene z Nemecka z 2. polovice 16. storočia. V opisoch uvádzajú ihličnatý stromček alebo väčšiu vetvičku ozdobenú ovocím, sladkosťami, domácim pečivom, perníkmi alebo orieškami. Do súkromných domov začal vianočný stromček prenikať približne v polovici 17. storočia, ako prví ho mali vysokí štátni úradníci a mešťania. V 18. storočí sa zvyk rozšíril najmä vďaka panovníckym rodom stredoeurópskej šľachty, ktorí si ho prisvojili. V aristokratických domácnostiach, ktoré rady nasledovali príklad panovníckych a kniežacích dvorov, sa udomácnil okolo 2. štvrtiny 19. storočia.
Vianočná výstava Hospodyňskej školy v Skalici, Album štátnej hospodyňskej školy v Skalici, 1921. Archív Záhorského múzea v Skalici
Na Slovensku sa obyčaj stavania a zdobenia ihličnatého stromčeka šírila v mestskom prostredí od konca 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest. V meštianskom prostredí bol stromček hlavným atribútom vianočných sviatkov. Centrálny stromček, prípadne viacero menších, umiestňovali v salónoch alebo reprezentačných miestnostiach. Veľkosť, počet, ako aj spôsob ich výzdoby ovplyvňoval najmä spoločenský status rodiny. Výzdoba stromčekov bola rôznorodá: horiace sviečky, ozdoby v tvare kvetov alebo hviezd, reťaze zhotovené z pásikov farebného papiera, slamy alebo lesklých korálikov, trvanlivé pečivo (najmä medovníčky), jablká, orechy alebo sušené ovocie. Stromček ozdobovali spravidla 24. decembra. Prvé elektrické osvetlenie vianočného stromčeka sa objavilo v roku 1882 v USA, kde ho iba dva dni pred Štedrým dňom predviedol vynálezca Thomas A. Edison, autorom reťazí svetielok bol jeho priateľ a spolupracovník Edward H. Johnson. Prvú fúkanú guľu z jemného skla vyrobil a patentoval v roku 1889 Francúz Pierre Dupont. Od prvých jednofarebných kusov sa už začiatkom 20. storočia predávali sklenené hviezdičky, srdiečka či snehové vločky. Obľúbené boli aj duté čokoládové figúrky a plnené vianočné bonbóny na ozdobu stromčeka. Na území súčasného Česka a Slovenska sa prvé čokoládové figúrky zabalené do špeciálneho obalu s motívom Vianoc vyrábali v českých čokoládovniach Velim v roku 1892. Do širšieho povedomia sa dostali najmä prostredníctvom čokoládových vianočných kolekcií Vinohradníckej továrne v Prahe, neskôr všeobecne známej ako firma Orion, ktorá ich vyrábala od roku 1897. V prvej tretine 20. storočia sa v mestskom prostredí v súvislosti s vianočným stromčekom rozšíril zvyk kladenia darčekov. V meštianskych rodinách sa najčastejšie obdarúvalo knihou, oblečením (čiapky, zimné rukavice a teplé ošatenie), prípadne exotickým ovocím. Darčeky boli určené predovšetkým pre deti: k najobľúbenejším patrili plyšové medvedíky a rozprávkové knižky, sánky alebo korčule. Kým chlapci sa tešili cínovým vojačikom a stavebniciam, dievčatá obľubovali bábiky. Rodičia ich vyberali priamo v hračkárstvach alebo objednali prostredníctvom vianočných katalógov, rozšírených od konca 19. storočia.
Vianočný stromček v domácnosti, Skalica, 1937. Archív Záhorského múzea v Skalici
Do vidieckej kultúry prenikal zvyk stavania stromčeka v období od konca 19. do 30. rokov 20. storočia, pričom nadviazal na ozdobovanie príbytku zelenými vetvičkami. V zmysle štedrovečernej obradovosti sa mu pripisovala prosperitná a ochranná funkcia. Jeho starším variantom bol slamený stromček, ktorý si ľudia zhotovovali z posledného snopu pred Štedrým dňom. Ihličnatý stromček najčastejšie umiestňovali na hradu nad stolom, až neskôr ho upevňovali na samostatný podstavec. Použité ozdoby na jeho dekoráciu boli spravidla jednoduché: jabĺčka a oriešky, medové pečivo alebo kockový cukor zabalený v papierikoch. Stromčeky sa zvyčajne umiestňovali v prednej izbe tak, aby ich bolo vidieť z ulice a nechávali sa až do sviatku Troch kráľov. Na rozdiel od meštianskych domácností však spoločné obdarovávanie členov domácnosti nebolo zaužívané.
Vianoce v roku 1975, foto F. L. Slatinský. Archív Záhorského múzea v Skalici
V Záhorskom múzeu v Skalici možno zbierkové predmety súvisiace s vianočným stromčekom rozdeliť vzhľadom na ich funkciu na estetické (dekoračné) a praktické. K prvej skupine patrí kolekcia pestrofarebných vianočných ozdôb z fúkaného skla, používaných v Skalici (E-7464, E-7301) s rôznymi motívmi: vianočné gule, postava Mikuláša, anjel, srdiečko, topánočka a iné. V kolekcii vianočných ozdôb z Moravského Sv. Jána (E-7466) nájdeme aj sklenenú špicu striebristej farebnosti, ktorá sa nachádzala na vrcholci vianočného stromčeka, zdobená tenkým špirálovitým drôtom. Súčasťou výzdoby bývali aj ozdobné kovové štipce na vianočné sviečky (E-6481 Morava; E-6484 nelokalizované). K predmetom s praktickou funkciou patria stojany, ktoré sa používali na upevnenie stromčeka. Stojany zo zbierok múzea sú celodrevené, nezdobené s tvarom gréckeho kríža a otvorom v strede. Príkladom sú stojany používané v Skalici (E-6166, E-7661) a Gbeloch (E-8001).
Použitá literatúra Feglová, V. Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Stoličná, R. (ed.) Bratislava, 2000, s. 190. Horváthová, E. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran 1986, s. 49-80. Hupko, D. Vianočné sviatky v aristokratických rodinách v 19. a 20. storočí. In. Historické rozhľady, č. 5, 2009, s. 59-75. History of Christmas Trees. 2009. [elektronický zdroj]. Dostupné na: https://www.history.com/topics/christmas/history-of-christmas-trees cit. dňa 11.11.2020. Heslo: Vianočný stromček. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru, elektronická encyklopédia, autorka hesla V. Feglová. [elektronický zdroj]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/vianocny-stromcek/ cit. dňa 11.11.2020.
Areál Mandelíkovho mlyna a strojárne, predtým Dopjerovho mlyna, pri kanáli Kopánka rieky Myjavy na južnom okraji obce Čáry sa nachádza v stave ruiny. Stráca zo svojej stavebnej hmoty ukrývajúc sa v hus- tom poraste stromov a kríkov náletovej zelene a je len otázkou času, keď zanikne úplne. Možno ani mnohí miestni netušia, aký slávny a významný mlyn sa nachádzal v ich obci a aký hospodársky čulý ruch v ňom pulzoval.
Čáry 1878. Rodinný dom Dopjerovcov pri ich mlyne tesne pred zakúpením Mandelíkovcami
O stavbu mlyna v Čároch a dobudovanie areálu rozšírením o strojáreň s dvomi dielňami na ryhovanie mlynských kovových valcov a montáže mlynského zariadenia sa zaslúžili dve najrozvetvenejšie a dlhodobo pôsobiace mlynárske rodiny severozápadného cípu Záhoria – Dopjerovci a Mandelíkovci.
Čáry 1900. Mandelíkovci Vľavo Ján Mandelík, nad ním manželka Anna, rod. Čermáková, z Holíča, vpravo syn Richard Mandelík, pod ním dcéra Anna Mandelíková
Väčšina mlynov bola v 16. storočí panská, ich majiteľmi boli Coborovci a Bakičovci, ktorí ich postupne dávali do nájmu a neskôr odpredávali. Prvá zmienka o pôsobení Dopjerovcov na Záhorí pochádza z roku 1676. Popredným majstrom bol Adam Dopjera, ktorý pôsobil v rade mlynárskeho cechu panstva Holíč a Šaštín a podpísal jeho stanovy spolu s ďalšími mlynárskymi majstrami a iniciátorom, holíčskym grófom Adamom Coborom a grófkou Alžbetou Coborovou. Adam Dopjera bol vtedy nájomcom mlyna pri Šaštínskom zámku. Ďalší z mlynárskej rodiny Dopjerovcov sa usadili v Kútoch v roku 1678 s povolením majiteľa panstva Holíč a Šaštín Adama Cobora. Prvým majiteľom mlyna sa stal Pavol Dopjera. Mlyn mal zrejme spočiatku v nájme a nachádzal sa na rieke Myjave medzi Kútmi a Kuklovom. V literatúre sa uvádza, že mlyn v roku 1848 zanikol, ale nachádza sa pod názvom Dopierovský na mapách až do roku 1939 spolu s mlynmi Janíčkov (na mape vojenského mapovania 1783 je zaznačený pod názvom Janikovi mlyn), Polákov a Marcinkovský mlyn pri Kuklove. Nepoznáme presný osud tohto mlyna Dopjerovcov, situovaného medzi Kútmi a Kuklovom a ani dôvody stavby nového mlyna v obci Čáry po roku 1800. Mohli to byť konkurenčné dôvody, lebo pri Kútoch sa nachádzali 4 mlyny, ale aj rozrastanie sa rodiny o mužských potomkov, alebo iné dôvody (úprava toku riečky Myjavy a kanála Kopánka, povodne, požiar). Čáry boli vhodnou lokalitou pre stavbu nového mlyna, lebo v Kuklove ani v Čároch sa začiatkom 19. storočia nenachádzal žiadny mlyn. Boli tu však hospodárstva bohatých sedliakov s ich potrebou mlieť obilie. Dopjerovský mlyn v Čároch existoval už v roku 1839, lebo je zaznačený na mape 2. vojenského mapovania. Katolícka rodina Dopjerovcov mala v nájme aj ďalšie mlyny pri toku riečky Myjavy. Adam Dopjera so synom Jurajom si prenajali napríklad šaštínsky mlyn od šľachtičnej Barbory Erdödy v roku 1721. Dopjerovci čársky mlyn predali okolo roku 1880 inej významnej mlynárskej rodine Mandelíkovcov, lebo sa odsťahovali na mlyn v Dolnej Krupej a odtiaľ sa členovia rodiny po roku 1900 vysťahovali do USA, kde dosiahli významné úspechy v hospodárskej sfére vo výrobe hudobných nástrojov, najmä rezonančnej gitary s názvom dobro. Evanjelická rodina Mandelíkovcov sa prisťahovala na Záhorie z Moravy podľa rodinnej ústnej tradície po roku 1620. Mandelíkovci sa prvý raz spomínajú na mlyne pri riečke Chvojnici v Močidľanoch v roku 1739. Mlyn mali v nájme a prvý raz sa spomínal v roku 1554 ako panský mlyn s čiastočným nájomcom Gyvrasom. Mlyn mal prenajatý koncom 16. storočia Pavol Jurast (Jurasew). Od roku 1638 ho vlastnil zeman Štefan Papp. V Močidľanoch boli dva mlyny. Druhý bol pôvodne tiež panský a od Coborovcov ho získali skalickí jezuiti. V nájme ho mali neskôr Jakub a Ján Petkovci, Martin Starý (Sztari) a i. Najdlhšie mali jeden z dvoch močidlianskych mlynov v nájme a potom vo vlastníctve Mandelíkovci od roku 1739 až do násilného zrušenia ich živnosti po roku 1948. Mlyn nestačil po viacej generácií uživiť vždy početnú rodinu, a preto mali aj polia, vinicu, 2 kravy, 2 kone, 2 voly, 10 oviec, viacej sviní a hydinu, čo tvorilo napríklad hospodárstvo mlynára Pavla Mandelíka v roku 1828. V mlyne a na gazdovstve zamestnával až 10 ľudí, z toho 5 – 7 mlynárskych pomocníkov. Postupne sa vystriedalo 8 generácií vedúcich mlynárov, ktorí sa väčšinou volali krstným menom Ján, Pavol alebo Viktor. Niekoľkí z nich boli členmi obecného zastupiteľstva (Ján, Pavol, Viktor, Ľudovít) a pôsobili v dobrovoľných spolkoch. Po roku 1918 bol mlynárom Viktor Mandelík, ktorého spoločník bol v roku 1937 Eduard Prštek. Vodný mlyn patril k stredne veľkým, ale nebol dostatočne ziskový. Dôvod bol zrejmý, lebo v Močidľanoch bol aj druhý mlyn a v blízkych Popudinách ďalší. Aj popudinský mlyn si prenajímali v 18. – 19. storočí Mandelíkovci. Jedným z nich bol Albert Mandelík, ktorý koncom 19. storočia zakúpil mlyn pri Holíčskom zámku. Jeho posledným prevádzkovateľom z rodu Mandelíkovcov bol Emil, po ktorom prevzali mlyn Spieglovci. Veľkým konkurentom malým mlynom holíčskemu, popudinskému a dvom močidlianskym sa stali začiatkom 20. storočia nové strojové mlyny v Holíči, Trnovci, Prietržke, Radošovciach a modernizovaný mlyn v obci Vrádište. Skúsení mlynárski synovia z Močidlian a Popudín sa usilovali osamostatniť a uchytiť sa na mlynoch v okolí. Tak si prenajali aj mlyn v Holíči, v Kopčanoch a ďalších obciach, alebo sa po okolí stávali mlynárskymi majstrami a pomocníkmi.
Čáry 1925. Mandelíkov mlyn na pohon na benzínový motor
Kopčiansky mlyn Na Struhe na západnej strane obce, ktorého poslednými majiteľmi boli Mandelíkovci, zostal po smrti spolumajiteľa Kornela Mandelíka na bojisku 1. svetovej vojny opustený a začal chátrať. Tento kopčiansky mlyn bol pôvodne panským mlynom a prvý raz sa spomína už v roku 1554. Prevádzkovali ho viacerí nájomcovia, ku ktorým patrili v pol. 18. storočia aj Dopjerovci. Mlyn si prenajal od panstva okolo roku 1770 na 70 rokov Ján I. Mandelík (1740? Močidľany – 1817 Kopčany, pochovaný je v evanjelickej časti holíčskeho cintorína), syn močidlianskeho mlynára Jána Mandelíka a jeho manželky Kristíny, rod. Krivskej. Ján I. Mandelík vynikal svojím sponzorstvom pri stavbe evanjelického a. v. kostola v Holíči, ale aj v Skalici. Ján I. Mandelík sa trikrát oženil. Prvou manželkou bola Zuzana, rod. Pokorná (zom. 1784), druhou Alžbeta, rod. Kellerová (zom. 1813). Vo vysokom veku 73 rokov sa oženil s vdovou Máriou Hrdličkovou, rod. Pukanskou. Pochádzali zo zemianskych rodín a boli manželovi oporou. Ján Mandelík I. mal viacej detí, ale len najstarší syn Pavol mohol prevziať mlynárske žezlo. Mlynár Ján I. Mandelík bol úspešným mlynárom, lebo mlel pre cisárske majetky, pre gazdov z mestečka Holíč, Gbely a okolitých obcí, kde sa v tej dobe nachádzali len malé mlyny. V mlyne Na Struhe našlo trvalo prácu vyše 10 ľudí.
Čáry 1930. Strojárska dielňa montáže a opravy mlynských strojov
V nájme mlyna Na Struhe pokračoval syn Jána I. Mandelíka Pavol. Pavol Mandelík st. (1770? – 1840) mlyn rozšíril a obytnú časť nadstavil o prvé poschodie. Vybudoval aj mohutné stavidlo na ramene Moravy, čím vzniklo veľké jazero, kde chovali mlynári ryby. Nad stavidlom bol most, ktorý dlho slúžil miestnym cestou na lúky a dobytku ako súčasť cesty výhonu na pašu. Pavol Mandelík začal chovať ryby, pestovať ovocie a venoval sa aj včelárstvu. Poskytoval sezónne prácu až vyše 15 kopčianskym obyvateľom. Jeho manželka Anna, rod. Mittáková, bola dobrou gazdinou a obľúbenou starou mamou rozvetvenej rodine svojho syna. Pokračovateľom mlynárskej tradície kopčianskeho mlyna bol Pavlov syn Ján II. Mandelík (1810 – 1905?), ktorý bol vnukom Jána I. Ján II. Mandelík bol dvakrát ženatý. S prvou manželkou Katarínou Jankovičovou z Modry mal deti Hermínu, Jána, Pavla a MUDr. Michala Mandelíka (1851 Kopčany – 1920 Holíč). Pavol prevzal mlyn v Močidľanoch a Ján III. Mandelík (1842 Kopčany – 1910 Čáry) s pomocou otca zakúpil v roku 1879 od Dopjerovcov v Čároch mlyn, ktorý značne zveľadil. Z druhého manželstva s Máriou Hrdličkovou ml. sa narodili deti Daniel (pôsobil ako úradník vo Vsetíne), Gustáv (pôsobil na súde v Senici) a Rudolf (pôsobil ako radca štátnej správy v Bratislave). Rodinu Jána Mandelíka postretlo nešťastie v podobe veľkého požiaru mlyna v roku 1873. Mlyn za niekoľko rokov obnovili, ale mlynár Ján II. Mandelík riešil pred smrťou väčší problém. Hoci mal viacej synov, nemal mlyn komu odovzdať. Nikto sa remeslu nevenoval naplno. Mlyn prevzal pred 1. svetovou vojnou Pavol, ktorý odovzdal močidliansky mlyn synovi Viktorovi. Vekove už starší Pavol Mandelík pripravoval kopčiansky mlyn pre svojho druhého syna Kornela. Vojnové udalosti však rozhodli inak. Kornel Mandelík zahynul v roku 1915 na bojisku a sklamaný Pavol Mandelík ml. o mlyn Na Struhe stratil záujem a opustil ho. Mlyn začal chátrať. Okolo mlyna však bolo rušno, najmä po roku 1930, keď sa rozšírilo kúpanie v prírode ako forma zábavy, oddychu a športovania. Mlynár Pavol st. Mandelík vybudovaním mohutného stavidla, mosta a jazera okolo r. 1800, netušiac, že pretrvá storočie, urobil neskôr radosť dedinským deťom, ktoré sa tu kúpavali ešte dlho po zániku mlyna meniaceho sa po r. 1918 na ruinu. „U mlýna… sa ozýval detský spev, džavot i krik… slúžilo ako kúpalisko. V jazere bola taká priezračná krištáľová voda, že sme mohli na dne očami spočítať kaprov a belice… pod mlynom sme chytali raky. Nielen jazero bolo ako z rozprávky. V okolí jazera sa rozprestierala lúka s takmer všetkými lúčnymi kvetmi.“ (M. Drozdová, 1998.) Most, stavidlo a časť budovy mlyna zničili v roku 1945 ustupujúce nemecké vojska, a tým zanikla aj rozprávka mlynského jazera. Budovu postupne obyvatelia rozobrali a v roku 1998 z mohutných mlynských múrov zostali len kamenno-betónové základy, ktoré vytŕčali nad trávnatý terén. Čársky mlyn a strojáreň v rukách Mandelíkovcov Mlynári z rodu Dopjerovcov otvorili mlyn v Čároch pravdepodobne v roku 1807. Postavili rodinný dom, mlyn s vodným kolesom a hostinec s predajňou rozličného tovaru a stolárstvo. Medzi nimi bol rozsiahly dvor, na ktorom sa otáčali vozy ťahané koňmi, kravami i volmi. K areálu viedla z Hlavnej ulice (teraz ulica M. Kollára) ulička, ktorá v roku 2003 zanikla osadením brány a pripojením k susednej záhradnej parcele. Uličku a mlyn pripomína dodnes kríž, postavený na Hlavnej ulici v roku 1807. Mlynský areál bol rušným čárskym miestom už za Dopjerovcov. Mlyn bol na predaj a vyhliadol si ho a zakúpil v roku 1879 mladý mlynársky syn z Kopčian Ján III. Mandelík (1842 Kopčany – 1910 Čáry). Iniciátorom bola jeho energická manželka Anna, rod. Čermáková (1847 Holíč – 1907 Čáry), z remeselníckeho rodu holíčskych Čermákovcov evanjelického vierovyznania. Ján III. Mandelík získal bohaté skúsenosti s mlynárstvom od otca v Kopčanoch a absolvoval štúdium strojárstva vo Viedni. Pre kopčiansky mlyn v mladosti objednával technické novinky od mnohých viedenských firiem, najmä od firmy Knaust, o čom svedčí zachovaná korešpondencia. V nej sa nachádzajú aj zaujímavé objednávky fotografického materiálu a oznámenie o zaslaní dodávok na železničnú stanicu do Hodonína. Sú datované od roku 1866, čo svedčí, že sa venoval amatérskej fotografii už v mladom veku. Patril určite medzi prvých amatérskych fotografov na Záhorí. Zachovali sa fotografie mlyna, ktoré vyhotovil po roku 1879 v Čároch. Ján III. Mandelík obnovil v rokoch 1879-80 všetky dopjerovské budovy a pristavil novú stolársku dielňu a prvú časť strojárskej dielne, v ktorej začal v kooperácii s viedenskými firmami montovať nové stroje, vyrábať náhradné diely a opravovať kovové časti mlynských zariadení. Za týmto účelom sem prichádzali mlynári zo širokého okolia. Vo väčšom počte však prichádzali zákazníci, ktorí potrebovali zomlieť obilie. Dvor bol vždy plný vozov. Kočiši si krátili čas v hostinci – obchode, ktorý Mandelíkovci naďalej prevádzkovali v areáli mlyna. Nazývali ho magacín a navštevovali ho aj čárski obyvatelia. V náhone pred vodným mlynským kolesom bol tok mierne rozšírený a tvoril jazierko so stavidlom. Slúžilo na zásobu vody. K toku pod mlynom prichádzali vo veľkom ženy – práčky z hornej časti dediny so stolicami a prali prádlo. Ozýval sa tu tlkot pracích doštičiek – piestov, spev a smiech, prerušovaný veselými i smutnými aktuálnymi príhodami. Kúpanie tu bolo zakázané, ale mládež vždy vystihla mlynárovu zaneprázdnenosť. Mlynské vodné koleso malo spodný náhon a prúd vody bol silný, a preto nebezpečný. Mlynár Ján Mandelík patril k váženým majetným občanom, bol členom čárskeho obecného zastupiteľstva a prispieval darmi pre deti dedinskej školy. Pri mlyne vysadil ovocnú záhradu, za vodným tokom pri mlyne kus lesa a zakúpil veľkú lúku. Ján Mandelík III. s manželkou Annou mali dve deti Annu (1872 Kopčany – 1956 Čáry) a Richarda (1879 Čáry – 1952 Čáry). Anna sa krátko pred 1. svetovou vojnou zasnúbila so Štefanom Mandelíkom, pôvodom z Moravy, ktorý pôsobil ako nižší úradník na kopčianskom statku. Zahynul počas vojny bez potomkov. Na pamätníku v Kopčanoch nie je uvedený, lebo nemal v Kopčanoch domovské právo. Anna prežívala veľký zármutok a druhý raz sa už nevydala. Žila s rodičmi v Čároch a všetky sily venovala korešpondencii a účtovníctvu rodinnej firmy. Druhou mlynárskou generáciou čárskeho mlyna bol Richard Mandelík (1879 Čáry – 1952 Čáry). Vyučil sa za mlynára, absolvoval stredoškolské štúdium strojárstva v Hodoníne a po roku 1900 sa zapojil do práce v rodinnej firme. Po otcovej smrti uskutočnil ešte pred 1. svetovou vojnou prístavbu dielne – ryhovne s vežovitou typickou budovou, ktorá slúžila ako kancelária a ubytovňa pre zamestnancov. Uskutočnil aj prístavbu drevenej stajne, lebo vo vojnovej dobe riešil problém sebazásobovania rodiny. Drevenú stajňu nahradil v roku 1942 murovanou. Mlyn modernizoval dvakrát. V roku 1913 zriadil pohon na benzínový a motorový olej. Vodné koleso ponechali ako náhradný zdroj pohonu až do roku 1920, keď modernizovali pohon osadením prvej vodnej turbíny o výkone 36 HP. Richard Mandelík st. realizoval v roku 1930 montáž druhej vodnej turbíny o výkone 25 HP, ktorá prostredníctvom transmisií zvýšila výkonnosť strojárskych dielní. Elektrinu zaviedli v Čároch v roku 1936 a potom pribudli v obidvoch strojárskych dielňach motory a stroje na elektrický pohon. Príjazdovú cestu v uličke k mlynu spevnil kameňom a štrkom v roku 1937. Richard pokračoval v otcovej fotografickej záľube a zároveň sa stal i poľovníkom. Na želanie svojej manželky Margity, rod. Kuklišovej (1887 Kunov – 3. 2. 1970 Čáry) a svojej sestry Anny, ktorá žila v prednom dome na Hlavnej ulici, premenil časť ovocnej záhrady na park. Richard a Margita mali spolu 4 deti. Všetky sa narodili v Čároch. Gabriela (nar. 1913) a Irena (nar. 1915) boli učiteľkami, najmladšia Oľga (nar. 1919) zomrela pomerne mladá. V synovi Richardovi (nar. 1917) videl otec od mladosti svojho pokračovateľa. Richard Mandelík st. sa dožil v starobe veľkého sklamania. ONV v Senici a senické živnostenské spoločenstvo mu oznámilo v roku 1949 zákaz živnostenskej činnosti. Vnútili mu pod zámienkou nájmu odovzdanie jeho živnostenského mlyna Roľníckemu spotrebnému družstvu Senica a neskôr národnému podniku Mlyny Piešťany. Strojárske dielne zostali nevyužité a až v roku 1962 ich prevzal podnik Strojárne Malacky, ktoré tu istý čas ryhovali akési veľkoplošné drevené tabule. Rodina Mandelíková bývala v dome pri mlyne a musela trpieť prítomnosť cudzích firiem. Všetko, čo vybudovali tri generácie Mandelíkovcov, malo vyjsť navnivoč a rodina mala zostať bez existenčného zabezpečenia. Bola to hrozná predstava, ktorá mučila Richarda Mandelíka st. po nociach a urýchlila aj jeho smrť v roku 1952. Richard Mandelík ml. (1917 Čáry – 2001 Čáry) sa vyučil u otca za zámočníka a mlynára a od roku 1932 sa aktívne zapojil do prác na mlyne, od roku 1939 v strojárskej dielni a do zveľaďovania mlynského areálu. Vo voľnom čase bol propagátorom jazdy na motocykloch, ktorých kúpu sprostredkovával aj iným. Od roku 1942 sa venoval i včelárstvu. Richard Mandelík ml. sa v roku 1949 oženil s Máriou Rybárovou (1927 – 2012) z Holíča. Narodili sa im dve deti, Mária (nar. 1950, vydatá Molnárová) a Anna (nar. 1960, vydatá Vaculková). Vdova po Richardovi Mandelíkovi st. odovzdala svoj dedičský podiel synovi Richardovi ml., ktorý sa stal dedičom mlynského a strojárskeho areálu. Zamestnal sa v družstve Tatrachema Kuklov, kde privítali jeho organizačné a strojárske skúsenosti a kde pracoval až do dôchodku na pozícii majstra. Richard s manželkou Máriou boli zakladajúcimi členmi výrobného družstva Tatrachema, ktoré vyrábalo fľaše, hračky a iné výrobky z plastov. Bývalý mlynár však musel súbežne riešiť problémy s mlynom a strojárňou. Za prenajaté priestory mu nechceli platiť a do Malaciek odvezené stroje mlynárovi nevrátili so zdôvodnením, že socialistická organizácia nemôže platiť bývalému živnostníkovi. Boli aj iné príkoria a hrozby, ktoré mali odradiť od sťažností a požadovaní nájmu. Do predného domu, kde žila sestra Richarda Mandelíka st., nasťahoval MNV Čáry nájomníkov – príslušníkov Verejnej bezpečnosti, lebo tu boli údajne nadbytočné priestory a v celej obci jediné vhodné na ubytovanie. Majiteľka sa musela vysťahovať k bratovi do domu pri mlyne, kde žilo sedem členov rodiny Mandelíkovcov. Možnosti jej detí študovať boli obmedzené. Rodine zobrali aj lúku pri mlyne, kde sa pásli kravy miestneho JRD. Neskôr tu zriadili záhradkársku osadu pre 32 miestnych záhradkárov. Až po roku 1965 sa perzekučné pomery zmiernili. Mandelíkovci rozšírili a modernizovali predný dom, pričom využili stavebný materiál zo zrúcanej budovy dielní a bývalého magacínu.
Čáry 2020. Súčasný stav mlyna. Fotografia RNDr. Ľ. Krištofová
Nevyužívaný areál mlyna a strojárne začal chátrať po roku 2001 a postupne sa menil na ruinu. Mandelíkovci sa z dolného rodinného domu pri mlyne odsťahovali v roku 1966 a uličku k bývalému mlynu uzatvorili po roku 2001 bránou. Richard Mandelík ml. sa počas svojho života usiloval do roku 2001 udržať zvyšných šesť budov mlynského areálu v dobrom stave. Vdova po ňom, Mária, do svojej smrti v roku 2012 už nevládala uskutočňovať ani najnutnejšie opravy. Potom už v dome nežil nikto a objekty mlynského areálu začali pustnúť. Nezodpovední miestni obyvatelia prichádzali do mlynského areálu zo zadnej neoplotenej časti a odnášali tehly, strešnú krytinu, odrezávali trámy. Potomkovia podali trestné oznámenie na neznámych páchateľov. Tak uzatvorila vyšetrovanie aj polícia. K ničeniu stavieb prispeli aj rozrastajúce sa stromy a kríky. Aj vyše 200-ročná lipa vysadená pravdepodobne na pamiatku stavby mlyna (1807) začala svojou korunou rúcať jednu z budov. V silách rodiny Mandelíkovej, ktorej bývalý režim zabránil pokračovať v živnosti, nie je mlyn zachrániť ako technickú pamiatku. Škoda, že sa nenašiel žiadny klub alebo združenie miestnych nadšencov histórie a zo strany pamiatkarov nevyvinul nikto úsilie o záchranu tohto areálu.
Použitá literatúra Rodinný archív Mandelíkovcov v opatere M. Molnárovej. Spomienky Márie Molnárovej z Čárov a Anny Vaculkovej z Gbiel. MV SR, ŠA TT, PA Skalica, fondy: Cech mlynárov panstiev Branč a Korlátko; Notársky úrad Kopčany; Obvodný notársky úrad (ObNÚ) Popudiny a Stráže; Okresné živnostenské spoločenstvo v Holíči a v Senici. Boor J., Poláček A.: Dr. M. G. Mandelík – spisovateľ, filozof, lekár. In: Zborník ZM III, ZM Skalica 1972, str. 109 – 113. Drozdová M.: Vodný mlyn v Kopčanoch. In: Záhorie 1998, č. 1, str. 24. Kol.: Popudinské Močidľany. Z minulosti obce. Obec Popudinské Močidľany, Záhorské múzeum v Skalici, 2010, 448 s. Proksa P.: Ján Mandelík. In: Záhorie 1998, č. 4, str. 30 – 31. Zajíčková M.: História remesiel na Holíčskom panstve. In: Mesto Holíč, 2011, 84 s. Zajíčková M.: Mlyny v severozápadnej časti Záhoria v 16.-17. st. In: Mlyny a mlynárske remeslo, VM Galanta 2006, str. 89 – 112.
Nové knihy / Správy Zborník Otázky zemepanského hospodárenia a správy v novoveku (Mgr. Anna Palkovičová) Ocenená Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (redakcia) Bibliografia XXIX. ročníka (r. 2020) časopisu Záhorie (PhDr. Peter Michalovič)
Ak si prajete potešiť seba alebo svojich blízkych kvalitnou literatúrou, ponúkame vám výhodnú, časovo obmedzenú ponuku na knihy z našej edičnej činnosti:
Zvýhodnené ponuky na balíky kníh:
Záhorácke pjesňičky + Ľudová nástrojová hudba na Záhorí – namiesto pôvodných 52,- teraz len za 40,- €
Prvá svetová vojna a Záhorie + Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky – namiesto pôvodných 25,- teraz len za 20,- €
Mystika Záhoria + Mystika Záhoria II + Otec a syn národa – namiesto pôvodných 15,- teraz len za 10,- €.
Ak sás zaujala len jedna z uvedených kníh alebo iná kniha z našej edičnej činnosti, môžete využiť zľavu 15 % na každý titul. V prípade záujmu vám ku knihám pribalíme číslo časopisu Záhorie z roku 2020. Ak máte záujem, napíšte nám to k objednávke.
Názov podujatia: Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria Miesto: Námestie slobody 13, 909 01 Skalica Dátum konania: sprístupnenie výstavy od 4. decembra 2020 Kurátorka výstavy: Mgr. Dita Andrušková, PhD.
Záhorské múzeum v Skalici sprístupňuje vo svojich priestoroch od 4. decembra 2020 autorskú výstavu Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria. Výstava približuje rodinné zvyky späté s tromi kľúčovými momentmi v živote človeka: narodenie, svadba a pohreb. Vzťahujú sa k vidieckemu obyvateľstvu, ktorého prevažným zamestnaním bolo roľníctvo, z časového hľadiska ide o rozpätie 2. polovice 19. storočia – 1. polovice 20. storočia. Rôznorodosť rodinných obyčají ilustrujú bohatý zbierkový fond a archív Záhorského múzea v Skalici, doplnený fotografiami z archívov pamäťových a kultúrnych inštitúcií a súkromných osôb z oblasti Záhoria a Myjavy z konca 19. storočia – 70. rokov 20. storočia.
Prvá časť výstavy približuje zvyky vzťahujúce sa k žene v šestonedelí a s nimi súvisiace zbierkové predmety, ako posteľ šestonedieľky s kolískou, vyšívané kútne plachty a hrnce, detský obradový odev. Druhá časť výstavy približuje priebeh svadobného cyklu od príprav po posvadobné obdobie zahŕňajúce sviatočný obradový odev a doplnky, odevné komplety znázorňujúce nevestu a ženícha z okolia Holíča, ako aj ukážku svadobných darov a výbavy. Posledná časť výstavy približuje pohrebný cyklus z hľadiska rôznych úkonov, zvykov, ako aj celkového pohľadu na posmrtný život, zo zbierkových predmetov sú to najmä smútočný odev a obradové textílie, úžitkové a spomienkové predmety sakrálneho charakteru.
Pri príležitosti tohtoročnej netradičnej Noci múzeí sme pre vás pripravili krátky nesúťažný kvíz, v ktorom si môžete vyskúšať, ako poznáte naše múzeum: https://www.quiz-maker.com/Q432XBNXC
Noc múzeí 2020 je netradičná – nemôžeme vás privítať v našich priestoroch osobne. Situácia nebola priaznivá ani v priebehu roka, nekonali sa plánované podujatia, ktoré sme pripravili k 115. výročiu nášho založenia.
Srdečne vás preto pozývame touto formou na malú prechádzku Stálou expozíciou Záhorského múzea.
Noc múzeí 2020, ktorá sa mala pôvodne konať 16. mája 2020 sa z dôvodu vzniknutej pandemickej situácie presunula na sobotu 14. novembra 2020 a uskutoční sa v online podobe. Záhorské múzeum v Skalici sa do tohto podujatia taktiež zapojí formou prezentácie nového videofilmu o múzeu, ktorý vznikol pri príležitosti 115. výročia jeho založenia.
Podobne ako motoresty pri diaľniciach, stáli v minulosti pri frekventovaných cestách prícestné hostince. Takýto hostinec sa od nepamäti nachádzal na križovatke vo vzdialenosti 5 km od Zohora. Dnes sa tu nachádza križovatka s cestou a cyklocestou zo Stupavy, ktorá prechádza cez železnicu. Približne 600 m za týmto priecestím viedla v minulosti ku rieke Morave aj cesta z Mástu. Keď sa v rokoch 1889 až 1891 stavala železničná trať z Devínskej Novej Vsi do Kútov a Skalice, z dôvodu optimálneho spádu koľaje bolo nutné viesť časť trate v hlbokom terénnom záreze. Pretože cesta z Mástu križovala železnicu v mieste terénneho zárezu, bol nad železnicou vybudovaný most. Krajné podpory mosta boli murované z kamenných kvádrov a dve vnútorné podpory tvorili štvorice štíhlych drevených stĺpov. Mostné nosníky boli z ocele, mostovka a zábradlie z dreva. Most bol však v rámci rozsiahleho zabezpečovania štátnej hranice v 50-tych rokoch 20. storočia odstránený. Doteraz o ňom svedčí iba zachovaná kamenná podpora zo strany rieky Moravy.
Hostinec bol zaznačený už na mape prvého vojenského mapovania z rokov 1763 až 1785. Mapa uvádza značku budovy s nápisom „W.h“, čiže „Wirtshaus“ (hostinec). Na západnej strane, tesne vedľa hostinca, je na mape zakreslené slepé rameno rieky Moravy, do neho zo severnej strany (od Zohora) ústi potok (dnešný kanál Malina). Pri slepom ramene je napísané: „Theben See“ (Theben = Devín, See = jazero) a pod tým „Demres“. Toto označenie môže mať pôvod v nemeckých slovách „Damm“ (hrádza) a „Reise“ (cestovanie), lebo príroda tu vytvorila prirodzenú hrádzu rieke Morave. Keďže sa v minulosti tejto oblasti hovorilo Temrajz, možno predpokladať, že jej pomenovanie pochádzalo buď od uvedeného „Demres“, alebo od „Thebenreis“ (Theben = Devín, Reise = cestovanie). Kúsok od hostinca smerom na západ je na mape na rieke Morave označenie „Űberfuhr“ (kompa). Hostinec na Temrajze stál na vyvýšenom mieste a pod ním sa stretali cesty z okolitých dedín: zo Zohora cez Piesky, z Devína, Stupavy, Mástu, Vysokej pri Morave, a dokonca tu bola v prevádzke aj kompa do Rakúska s cestou do Viedne. Podľa tejto mapy sa nachádzali na slovensko-rakúskom úseku Moravy ešte ďalšie štyri kompy. Prvá prepravovala pri soche orlice nad rakúskou obcou Marchegg, druhá spájala obce Záhorskú Ves a Angern, tretia zabezpečovala prepravu pri Gajaroch a štvrtá pri Veľkých Levároch. Okrem uvedených piatich kômp vtedy viedli cez rieku Moravu do Rakúska dva mosty, jeden z Devínskej Novej Vsi do zámku Schloss Hof (v mieste dnešného „Cyklomostu slobody“) a druhý z Moravského Sv. Jána do Hohenau. Železničná stanica Devínske Jazero vznikla ako zastávka na železnici v rokoch 1889 – 1891, pretože z nej odbočovala trať do Stupavy. Bola pomenovaná podľa uvedeného slepého ramena rieky Moravy, ktoré ležalo 1,5 km od stanice.
Mapa z polovice 20. storočia
Názov Temrajz dnes už málokto pozná. Táto oblasť je ľudovo známa skôr ako Vačková. Chceli sme vedieť prečo, a tak sme siahli po matričných zápisoch. Podarilo sa nám zistiť, že už v polovici 18. storočia sa tu nachádzal hostinec, ktorý prevádzkovala stupavská rodina Vačkovcov. Podľa najstaršieho záznamu sa 3. septembra 1787 narodil na Temrajze Michal, syn stupavského rybárskeho majstra Michala Vačka a jeho manželky Alžbety. Alžbeta bola vnučkou organistu a riaditeľa školy v Zohore Jána Bartolomeja Vachovského. V Zohore sa 26. februára 1718 narodil aj Alžbetin otec, učiteľ a organista Jozef Vachovský. Michal a Alžbeta sa zosobášili v Stupave 16. novembra 1783. Hostinec na Temrajze, ktorý Vačkovci prevádzkovali, bol majetkom stupavského grófa Pálfiho. Michal Vaček bol hostinským a zároveň sa živil aj lovom rýb v Morave. Rybárstvo a prevádzku hostinca prevzali po ňom aj jeho potomkovia – syn Michal, vnuk Ferdinand, pravnuk Ernest a nakoniec Ernestova dcéra Ema. V matrikách 18. a 19. storočia nás zaujímali označenia miesta, kde sa rodili potomkovia rodiny Vačkovcov. Striedali sa tu názvy: Temrejsz, Thebenreise, Thebensee (Devínske Jazero v nemčine) a Dévenytó (Devínske Jazero v maďarčine). Dnes, po úpravách riečiska, sa nachádza na mieste bývalého slepého ramena (Devínskeho Jazera) len úzky kanál Malina, vlievajúci sa priamo do rieky Moravy.
Vnuk Michala Vačka Ferdinand sa narodil 19. októbra 1828 a 5. februára 1852 sa zosobášil s Teréziou Gašparekovou, dcérou stupavského kováčskeho majstra Antona Gašpareka. V ten istý deň sa sobášila aj Teréziina mladšia sestra Katarína. Jej manželom sa stal kováčsky majster Marek Masarovič, ktorý sa s rodinou natrvalo usadil v Zohore. Vačkovcom sa na Temrajze narodilo deväť detí. Najstaršia dcéra Mária sa vydala za učiteľa Ferdinanda Vrbu, syna stupavského tesára Cyrila Vrbu. Ferdinand Vrba sa stal riaditeľom školy v Marianke a neskôr v Devínskej Novej Vsi. S manželkou Máriou mali sedem detí. Druhorodená dcéra Vačkovcov Anna sa vydala za zohorského učiteľa Jozefa Laffersa, syna trnavského hudobníka Václava Laffersa. Manželom Laffersovcom sa narodil 8. septembra 1884 na Temrajze syn Július. Jozef Laffers pôsobil v nasledujúcich rokoch 1887 až 1895 ako notár v Záhorskej Bystrici, tu sa mu 17. novembra 1888 narodila dcéra Antónia, 27. novembra 1892 syn Jozef a 19. júla 1895 syn Konštantín. V roku 1895 sa Laffersovci vrátili do Zohora, kde sa im 17. októbra 1900 narodila ešte dcéra Mária. Ich syn Július si založil rodinu v Bratislave, Konštantín v Devínskej Novej Vsi a Jozef v Malackách, kde sa mu narodili synovia Jozef a Anton. Jozef sa stal lekárom a Anton lesným inžinierom.
Najmladšie dieťa Ferdinanda a Terézie Vačkovcov Ferdinand sa stal taktiež učiteľom. Od 24. mája 1892 až do svojej smrti 1. júla 1911 vyučoval na ľudovej škole v Zohore. Jeho pomník s fotografiou sa nachádza na cintoríne v Zohore pri hlavnom kríži.
Ferdinand Vaček
Ernest Vaček, ktorý zdedil po otcovi rybárske remeslo a prevádzku hostinca, sa zosobášil 8. februára 1888 s Františkou Szimethovou z Marianky. Bola dcérou Jozefa Szimetha, pôvodom z Rakúska, nájomcu pôdy v Marianke, patriacej kniežacej rodine Schwarzenbergovcov. Szimethovci v Marianke boli blízka rodina podnikateľa Antona Szimetha v Borinke, ktorý prevádzkoval mäsiarstvo a hostinec v Borinke. Jeho manželka Emília, rodená Tenglerová, bola dcérou majiteľa výrobne pušného prachu v Borinke Eduarda Tenglera. Po zániku výroby pušného prachu Anton Szimeth po dohode s Eduardom Tenglerom vybudoval v areáli bývalej manufaktúry turistický domov so záhradnou reštauráciou a ubytovňou. Najväčším lákadlom pre turistov sa stala návšteva zrúcaniny hradu Pajštún a okolia.
Na Temrajze, druhá zľava Františka Vačková, rod. Szimethová
Ernestovi a Františke Vačkovcom sa na Temrajze narodilo päť detí: 11. novembra 1888 Emília, 2. júna 1890 Ernestína, 21. marca 1892 Mária, 16. januára 1894 Anton, ktorý zomrel ako polročný a 31. októbra 1895 sa narodil Karol, ktorý sa ako jedenásťročný nešťastne utopil v rieke Morave. Krstnými rodičmi všetkým deťom boli manželia Anton Szimeth a Emília Tenglerová z Borinky. Ernest Vaček sa dožil iba štyridsaťpäť rokov, zomrel 12. novembra 1910. Prevádzka hostinca zostala na pleciach jeho manželky Františky a ich troch dcér. Najstaršia Emília (Ema) zostala slobodná a stala sa poslednou prevádzkovateľkou hostinca. Mária sa 19. marca 1916 vydala za Júliusa Latiča z Lábu, bývali však v Stupave, kde bol Július panským poľovníkom. Ernestína si 30. októbra 1932 zobrala Jozefa Brokesa, revírnika stupavského grófa Ľudovíta Károlyiho. Jozef Brokes sa narodil 18. júna 1902 v horárni v Lozorne, kde bol jeho otec lesníkom. Po ňom aj prevzal lesníctvo. U tejto sestry v Lozorne dožila svoj život Ema Vačková, je tam tiež pochovaná.
Novinár a spisovateľ Štefan Horský, ktorý ako syn železničiara vyrástol v železničiarskom domčeku v Devínskom Jazere, spomína na svoje detstvo a na hostinec na Temrajze, čardu, kam často chodieval. Temrajz – Vačková bola pre neho miestom, kde sa stretali už od nepamäti cesty stupavských, bystrických, mástskych a ostatných gazdov, idúcich za kosbou voňavého sena na vychýrené hajpródske lúky, aby ho mohli ako žiadaný artikel predávať na viedenskom Sennom rínku. Pred hostincom bolo priestranstvo, ktoré umožňovalo odstaviť veľké množstvo sedliackych vozov. Dnes už jediným pamätníkom tohto miesta zostala studňa, ktorá sa vtedy nachádzala na kraji dvora pri plote. Horský opisuje hostinec ako rozložitú prízemnú budovu s veľkou vstupnou miestnosťou s kamennou dlažbou a otvoreným ohniskom vzadu uprostred. Naľavo sa vchádzalo do krčmárskeho výčapu – šentýša s hrajúcim orchestriónom. Napravo od vchodu bola kuchyňa, kde sa zvŕtala majiteľka Ema pri vyprážaní rýb a varení chutných jedál. O prísun rýb sa staral pomocník Mišo, ktorý vypomáhal po smrti majiteľa Ernesta. Celý týždeň sa tu zastavovalo veľké množstvo ľudí, prechádzajúcich z rozličných dôvodov okolo a koncom týždňa sa tu stretali mladí ľudia z okolitých obcí, aby sa zabavili pri hudbe a voňajúcej čerstvo vysmážanej rybke, práve ulovenej v niektorom z ramien Moravy, nazývaných graby. V ponuke jedálneho lístka hostinca bývala aj hydina, dochovaná na dvore.
Štefan Horský spomína na rozprávanie starej pani Františky Vačkovej. Podľa neho sa medzi predkami Vačkovcov tradovalo, že v dávnej minulosti plávali po Morave šífy. Boli to lode s plochým dnom, ktoré vozievali náklad uhlia, dreva, soli a tabaku z Devína do Hodonína. Soľ sa takto prepravovala zo Salzburgu v Rakúsku až na Moravu. Proti prúdu Moravy ťahali náklad po celej trase kone alebo mulice. Podľa pani Vačkovej sa táto preprava uskutočňovala ešte aj začiatkom 19. storočia. Temrajz a jeho okolie sa v prvej polovici 20. storočia stalo obľúbeným výletným miestom mladých ľudí z okolia. Vyhľadávali hlavne pieskovú pláž pri ústí rieky Morávky, kde sa slnili, kúpali, opekali si slaninku a hrali sa loptové hry. Dnes nájdeme na tomto mieste už iba ústie upraveného toku Maliny, pritekajúceho sem od Zohora.
Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, keď bola Nemcami zabraná bratislavská Petržalka s kúpaliskom LIDO, objavili vo veľkom toto výletné miesto aj mladí ľudia z Bratislavy. Do Devínskeho Jazera sa doviezli v preplnenom vlaku a odtiaľ to bol už len kúsok pešo k Temrajzu. Podľa spomienok Štefana Horského tu bolo možné stretnúť aj mnohé známe bratislavské osobnosti, ako spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ktorý sem chodil chytať ryby – beličky a pripravoval si ich podľa vlastného receptu. Svojskú pečať tomuto výletnému miestu dodávala aj prítomnosť slávneho Schönera Náciho s jeho charakteristickým rozprávaním vtipov.
Toto miesto, vzdialené len 5 kilometrov od Zohora, sa stalo jedným z obľúbených cieľov školských výletov zohorských detí. O jednom z nich svedčí fotografia zohorských dievčat, člnkujúcich sa spolu s učiteľkou Irenou Majcherovou. V pekné nedeľné odpoludnia tu nachá-dzali oddych a rozptýlenie aj zohorskí učitelia. Posedeli si pri rybacej pochúťke, harmonike, cigánskej hudbe a ozembuchu a iste sa aj zvlažili v rieke Morávke. Zachovali sa viaceré fotografie. Raz stoja spolu s farárom Zemaníkom na drevenom moste nad železnicou neďaleko hostinca na Temrajze, inokedy odpočívajú na lúke pri vode.
Výlet zohorských žiačok na Temrajze v roku 1944 s učiteľkou Irenou Majcherovou
Škoda, že po vytvorení železnej opony začiatkom 50-tych rokov 20. storočia došlo k násilnej likvidácii hostinca na Temrajze a vysťahovaniu jeho obyvateľov. Tým sa prerušila stáročná niť, ktorá od nepamäti dodávala tomuto miestu špecifický kolorit, prispievala ku hospodárskemu, spoločenskému a kultúrnemu životu tohto záhorského primoravského regiónu. Skaza miesta bola dovŕšená v 60-tych rokoch, keď bola zlikvidovaná aj chátrajúca budova hostinca, ktorú sme už odvtedy ani na okamih nemohli zazrieť po ceste vlakom zo Zohora do Bratislavy.
Použité zdroje
BREZINA, P.: Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky. In: Záhorie 4, r. XXIX, 2020, s. 22-26.
GREGUŠ, M.: Pracháreň v Borinke. In: ročenka STUPAVA, ročník I./2005, s. 26-28.
HORSKÝ, Š.: Vačková – výletné miesto Stupavčanov. In: ročenka STUPAVA, ročník IV./2008, s. 63-69.
Skeny originálov matrík na internete: https://familysearch.org/
Pamätná pohľadnica (predná strana), vydaná rodičmi Jána Kučeru
Na Záhorí vznikli po skončení prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období pamätníky obetiam prvej svetovej vojny takmer v každej dedine. Záhorské múzeum začalo v rámci širšie koncipovaného projektu v roku 2014 s prípravou kníh Prvá svetová vojna a Záhorie (2015), Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (2019) s nádejou, že sa podarí priniesť čo najucelenejší obraz o obetiach konfliktu zo záhorskej oblasti – s menami padlých a u ktorých sa bude dať, i ich podobou. Problém je však zložitejší a údaje nie sú kompletné ani po viac ako sto rokoch. Pri tvorbe zoznamov padlých vojakov pre pamätníky išlo o notársky overené údaje, (pre skalický ho vypracoval hlavný notár Július Dzurányi), no v dôsledku vtedajších pomerov nie sú úplné a vyskytujú sa v nich chyby. Pokiaľ pozostalí na pamätníky nedali fotografie padlých, prípadne sa robili bez fotografií, zostáva ich podoba uchovaná len v rodinných archívoch.
Rodinní príslušníci a súčasníci, ktorí mali životný záujem o informácie o osudoch svojich najbližších, sa ich často nedočkali. Úradnou cestou, telegramom dostali oznámenie, v ktorom bolo vyrozumenie o smrti. Niekedy však zostali bez príbuzného, aj bez informácie, či žije, čo sa s ním stalo. Krátko po vojne nemali veľa možností dozvedieť sa viac; v dobe chudoby, existenčných starostí, neusporiadaných pomerov nemohli vycestovať a nevedeli kam, kde sa pýtať. S odstupom času bolo možné požiadať o úradné vyhlásenie za mŕtveho. Prišla druhá svetová vojna a potom štyri desaťročia, ktoré neboli naklonené tejto problematike. V súvislosti so stým výročím vypuknutia vojny, predovšetkým však sprístupnením vojenských archívov a databáz, sa zdvihla vlna záujmu o prvú svetovú vojnu. Elektronizácia dát a internetové prepojenie umožňuje postupne rekonštruovať osudy na jednotlivých frontoch. Účastníci vojny a súčasníci už nie sú medzi nami, v drvivej väčšine ani generácia ich detí, napriek tomu ešte v niektorých rodinách uchovávajú pamiatky na svojich dedov. Ako prejav úcty a príspevok k historickému poznaniu tohto obdobia ich treba dokumentovať a chrániť. Zároveň sú mementom pre budúcnosť a varovaním pred krutosťou a utrpením, ktoré vojna prinášala.
V materiáloch získaných od MUDr. Adriána Nečasa pri príprave výstavy o tesárovi a rezbárovi Jánovi Blahovi zo Skalice (výstava Žili v Skalici v Záhorskom múzeu v roku 2017) sa nachádzali i dve pohľadnice so vzťahom k Jánovi Kučerovi. Praneter Jána Kučeru Ľudmila Čulenová (rod. Karenovičová) a synovec prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD. poskytli ďalšie údaje, fotografie a korešpondenciu, na základe ktorých sa podarilo vytvoriť jeho krátky profil.
Ján Kučera sa narodil 3. februára 1893 v Skalici Pavlovi a Anne (rod. Lukaščíkovej) Kučerovcom. Rodina žila na dolnom konci Potočnej ulice v dome č. 134. Mal sestru Máriu a po ňom sa narodili ďalší súrodenci, z ktorých Štefan, Pavel a Anna sa dožili dospelosti. Starý otec Ľudmily Čulenovej Štefan Kučera bol taktiež odvedený na front prvej svetovej vojny a vo vyššom veku vnučkám často rozprával vojenské zážitky a spomínal na svojho staršieho brata.
Ján vyrastal a do školy chodil v Skalici. Pracoval na rodinnom hospodárstve. V roku 1903 vznikol v Katolíckom kruhu mládenecký spolok, ktorý viedol predseda a stal sa ním zvolený alebo rešpektovaný mládenec. V bližšie neurčenom roku až do odchodu na front ním bol Ján Kučera. Povinnosťou mládencov bolo pomáhať pri organizovaní podujatí Katolíckeho kruhu, tanečných zábav, tradičných zvykov, sledovať a usmerňovať správanie mládeže a dodržiavanie pravidiel mládeneckého života.
Ján Kučera (tretí zľava) s mládencami pred vojnou
31. júla 1914 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, vojenskú službu konali ročníky 1890 – 1892, okrem nich povolali záložné ročníky 1882 – 1889 i nováčikov z ročníka 1893. Ján Kučera bol pri odvode vedený ako slobodný roľník rímskokatolíckeho vyznania. Narukoval k 14. poľnému delostreleckému pluku, ktorého veliteľstvo, I. a II. oddiel pred vypuknutím vojny sídlili v Bratislave (vtedy Prešporok) a veliteľom bol podplukovník Joseph Kralowetz. V júli 1914 pluk tvorilo 62 % Slovákov, 22 % Maďarov a 16 % ostatných národností, v auguste 1914 bol zaradený v zostave 14. poľnej delostreleckej brigády 14. pešej divízie (V. armádny zbor) a určený pre front v Haliči proti Rusku.
V máji 1915 prešlo Taliansko od Trojspolku na opačnú stranu konfliktu a zaútočilo na Rakúsko-Uhorsko. Vznikol Sočský front a viac ako dva roky (od mája 1915 do jesene 1917) sa bojová línia vinula od Álp údolím rieky Isonzo (Soča po taliansky) až po Jadran a ani po 11-tich bitkách Taliansko nedosiahlo prelomenie frontu. Slovenskí vojaci sa na talianske bojisko dostávali vo väčšom počte až po presune jednotiek z východného frontu v roku 1916 a 1917. Krátko pred vypuknutím 10. ofenzívy pri Soči sa sem dostali aj 71. trenčiansky a 72. bratislavský peší pluk spolu so 14. delostreleckým plukom, ktorý mal nadpolovičné zastúpenie Slovákov. Pridelení boli k 5. c. a k. armáde generála Svatozara Boroeviča von Bojna, ktorá zabezpečovala centrálne pásmo frontu. Boje na rieke Soči boli ťažké, počet obetí na oboch stranách predstavoval desaťtisíce vojakov pri každej z bitiek.
Ján Kučera padol 27. mája 1917 pri Kostanjevici v Prímorí počas 10. bitky, ktorá bola roz- pútaná 12. mája 1917 dvojdňovým delostreleckým bombardovaním a skončila 8. júna 1917. V posledných chvíľach bol pri ňom kamarát, budúci manžel sestry Márie Viktor Jančík (stolár zo Skalice), ktorý smutnú správu oznámil rodine: „List pisani 27. V. 1917, P.B.J.K. Cťeni Pan a Paňi Kucsere! Primite odemja Srdečne Pozdraveňi a navedomi vam davam stehoto našeho nebespečenstva, že vaš mili Sin Janek dneskaj pred jednu hodinu, to je 27. Maja o 4 hodinach umrel. 3 rani dostal ot Granata 3 krat si oddechel a bil chudak Neboštik. Dneskaj je naš deň neščasni, zafčas rána sme mjeli velku stratu, aj jeho 3 kamene uderili, mja len jeden. Tak smesa rospravjali, že kebi sa len nam ňič vicej nestalo, tak bi bilo dobre, ale ket par doletelo, tak sme sa uš dekovali. Tak povidal, že sa uš tak bojí, ket nekeri nablisko plešťi, ale ajho to hudaka trefilo. Luto je mjeho velice, lebo sme bili velice dobri Kamaradi, ale šak ne len mje je ho luto ale každemu, proto lebo bil veseli a poradni Človek. Tak vas ešce ras Srdecsňe Pozdravuju a nehňevajte sa namja že vam taku smutnu novinu mosim otpisat. Srdečni Pozdrav na vase Ceri a Sinu. z Bohem zostavam vaš Pratel Viktor Jantsik.“ (Oslovenie a slová „umrel“ a „Neboštik“ sú zvýraznené podčiarknutím, pôvodná obálka sa nezachovala – v archíve Bohumila Chmelíka.)
Pokus prekonať front sa pripravoval na 19. august, no rozhodla až 12. bitka, známa ako bitka o Caporetto, ktorá prebiehala od 24. októbra do 7. novembra. Bola veľkým, zároveň však posledným úspechom nemecko-rakúsko-uhorských síl. Od 1. do 10. novembra tlačili víťazi porazené talianske vojská až k povestnej rieke Piave, kde sa front zastavil.
O kontaktoch a priateľoch Jána Kučeru čiastočne svedčí korešpondencia. Nachádza sa v nej pohľadnica Pozdrav ze Křtin, mariánskeho pútnického miesta 15 km severne od Brna, ním písaná a adresovaná sestre Márii Kučerovej z púte v roku 1911: „Mila Marko, primi srdečne pozdraveni od Pani Marie, pozdraveni od Terky Hrankovej, zdravi sme fšeci, je nás 88. Pozdravuju aj Feru. Dovideňa, zbohom.“ Ďalšie sú už z obdobia vojny, Jánovi adresované alebo ním zasielané z troch rôznych poľných pôšt, zrejme v súvislosti s presunmi. V júni 1916 píše kartu domov: „Mili rodiče, srdečne vás šetkih pozdravujem. Ja su chvála Bohu zdravi, kereho zdravja aj vam mockrat z srdca vinšujem, ešte raz vás pozdravujem, dobre sa majte, zbohom, Johan.“ Dňa 25. júna 1916 Ján Kučera píše a 27. júna posiela (K.K. Feldkanonen Reg. No 14, Batterie No 1, Feldpost 59) pohľadnicu Jánovi Blahovi (Potočná ulica, Skalica), ktorý mal tiež narukovaných dvoch synov Jána (1891 – 1975) a Pavla (26. 10. 1894 – zahynul v ruskom zajatí, do ktorého padol 31. 1. 1916, neskôr vyhlásený za mŕtveho): „Milí kmotri, srdečne vás pozdravujem a tešilo by mja, kebi vás tíhto mojich pár rádku pri dobrem a stálem zdravju natrefit mohlo. Já su chvala Bohu zdravi, ktereho zdravja aj vam všetkim ze srdca prejem. Noveho vam nemam co písat, tak vás ešte raz srdečne pozdravujem, dobre sa majte, Zbohom.“ Na pohľadnici sú dve fotografie, na jednej je vyfotografovaný sám, rukou opretý o hlaveň dela, na druhej spolu so siedmimi oddychujúcimi vojakmi v pozadí s delom.
Ján Kučera (sedí vpravo) so spolubojovníkmi pred delom
Dňa 5. júna 1916 Jánovi (KuK Feldkanonen No 14, I. Batterie, Feldpost 59) posiela kartu Ferdinand Halenka (KuK Brigade Bäck 92, Feldpost 52): „Muj nejmilejší kamaráde, prími ode mja tento najsrdecznyejsí pozdraf ze srdecznú szpomínku. Já Tja moc krát srdeczne pozdravuju. Já su chvála pánu Bohu zdravi, kereho aj tebje ze srdcza vinšuju a preju. Muj mili kamaráde, tadi je fotografija, to je fotografované v poli. Tak zavirám mojich pár rátku a ešče tja mockrát pozdravuju. Zbohem kamarade a pis co najskur.“
Pohľadnicu s fotografiou vojenskej hudobnej kapely poslal Jánovi 12. septembra 1916 kamarát Michal Polakovič (I.R.No. 19, Musik b. 2 Armeekomando, Feldpost No 332) už na poľnú poštu s iným číslom (Jan Kucsera, K.K. Feldkanonen Reg. No 14, Batterie No 1, Feldpost 361): „Milý Johan, zdeluji ti, že sem listek ot tebe obdržal, už sem mislel že ani nežiješ, šak já vím jak to tam vipádá. Nám je dobre, hrajem v Armeekomando v Rusku. To víš, holek jak much, aš se to lepí na teba. Z ameriki nic nevím, co je to, snát se uš povidávali, ale zato nic, snát se ešče neco najde na špičku. Mislim, že pojedem brzi na orláb na ti hodi. Pozdrav od K. Hrivňáka, zde ti posílam tú našu kapelu, to sme ešče u Zalovic (poznámka red.: Slovinsko). Nazdar, piš brzi, Michal.”
Ďalší zachovaný pozdrav mu Michal Polakovič zasiela 17. mája 1917 (I.R.No 19. Musik b., Feldpost 4) už na iné číslo poľnej pošty (Kučera Ján, K.K. Feldkanonen Regm. No 14, Batterie I, Feldpost 415): „Milý Kamarád, Prijmi mnoho srdečných pozdravú z dovolenej. Zde Ti zasílám moji podobenku, to jest ešče tá lonejší, uš se nám to krátí. Škoda, to by sa užívalo, ty krásne večeri, chodím na spacír každý den. Pozdrav od Sk. devčat. Píš brzi. Nazdar Michal.“
Karta od sestry Márie na tú istú poľnú poštu (Kucsera Janos K.K. Feldkanonen Reg. 14, B I, Feldpost 415) už Jána Kučeru živého nezastihla. Písala mu v ten deň, keď padol (27. mája 1917) a poslala deň po jeho smrti 28. mája 1917. Karta bola vrátená do Skalice. Políčko adresáta je prelepené papierom s nápisom v maďarčine Neznámy (Ismeretlen), naspäť (viszor) Szakolca, Tábori Postahivatal 415, 5. jun 1917: „Milí Bratre, primi od nas srdečne pozdraveňi a dobropraňi. Mi sak chvala Bohu zdravi sme, kereho zdravja aj tebje ze srdca vinšujem a na vědomi ti davam: ten list aj tu kartu, ten pozdraf k svatkom sme dostali. Veru sme aj plakali, ale mosime žit nadyeji, snat da Panbu nekedi lepšich času, enom budyte trpezlivi. Pitaš pak, sak ti tento tiden neco pošleme, sme včeraj zabijali. Sak mas dva paki poslane 9 teho, 16 teho ale mislim, ket ste nemjeli casu, snat ich dostanes. Pisala sem ti aj list aj tatiček …tich 20 korun dostali aj tu vestu mi Jursa dal. Ujheli 18 teho je raneni do nohi, nevedya jak moc, to im nepisal, ani nevedyel, kam pujde. Štefan nam píše, na orlap včil nedonde, že pujde s konem za Panem na frontu. Tabak sak spravuju sak ket mas chvilku čas enom nam piš, bar aj enom par radku. Tu bilo velice sucho, ale už dva dni prší, okopavame repi a naši jezďa do hor …vas pozdravujem a secko dobre ti vinšujem. Zbohem, dobre sa mivaj a na nas a na Pana Boha nezapominaj sestra Mariška.“ Z povzbudzujúceho textu sestrinho listu vidno, že situácia na fronte bola pre Jána ťažká. Pomáhali mu ju znášať listami i zásielkami potravín a iných potrieb.
V posledný rok vojny 4. marca 1918 posiela Pavlovi Kučerovi (otcovi Jána a Štefana) kartu z Trenčína Ludvík Tomík: „P.B. Ježiš Kristus, stríčku Kučero! Prijmite ode mja tento srdecni pozdrav a milu vzpominku. Ja sem chvala Bohu posavat zdravi, kereho zdravja i vam i vašmu sinovi Pištovi preju. Sem v marškompaniji, sme uš nachistani, uš čekame každú hodinu telegram. Kde je Pišta, je zdravi? Ja idem za nebohim Jankem na Talijansko… Ešče s jednim najsrdečnyejsim pozdravem na vas vseh domacih vzpominam a zbohem ostavam vas pritel Ludvik Tomík. Nazhledanou.“
Sestra Jána a Štefana Kučerovcov Mária si neskôr zobrala Viktora Jančíka, korešpondencia medzi nimi prebiehala už počas vojny: Viktor jej 15. septembra 1917 píše: „Milá Mariško! Prijmi ode mja srdečne pozdraveni a preju ti dobre povedeni, ktere aj ja posavat mam. Ja su esče furt ve Vidni a aš na druhi tiden pojedu naspatki. Nového tu neni nic takeho, len je mje smutno za Tebu. Ešče Ťa pjekne pozdravuju a ostavam Tvuj verni Viktor. Zbohem, dovideňa a srdečne pozdraveni na milich rodiču a na Marišku.“ Na pohľadnici 2. júna 1918 mu Mária píše: (Viktor Jantsik, KuK Feld.Ka.Reg 2, Batt2, Sch.. Schule F.P 561) „Navedomi ti davam, list co bil pisany 26 aj kartu 22 sem včeraj dostala, za kere ti srdečne dyekuju. Jaki paklik sem dostala, sem ti uš písala ale paltre (?) tam nebylo, snat neni ešte hotove, šak ked ho dostanu, potom ti odpišu. Noveho ti nemam co pisat, chodyime z Marutku do vinohradu, ale tu je tak zima, obute a ve vinohradoch mosime dyelat. Tušim sa ten svjet narubi obraca. Mi šak chvala bohu zdravi sme, kereho aj tebje ze srdca vinsujem. Srdečne pozdraveni od všeckich aj od Maruhi. Zbohem Mariš.“ Márii prichádzali z frontu i karty od brata Štefana a iných známych.
Ján Kučera bol povýšený na slobodníka, získal dve vyznamenania, z ktorých jedno bola medaila za statočnosť. Po jeho smrti rodičia v tlačiarni Jozefa Teslíka vydali pohľadnicu s fotografiou a textom: Na pamiatku nášho drahého syna Jána rodine a priateľom. Janko Kučera, narodený v Skalici dňa 3. februára 1893 padnul na poli cti na italskej fronte 27. mája 1917, pochovaný v Primorí v Ivangrade. Predsedovi mládencov „Kat. Kruhu“ dobrému synovi Večná pamäť!!
Pamätná pohľadnica (zadná strana s nápisom), vydaná rodičmi Jána Kučeru
Ani jeho kamarát Michal Polakovič (3. máj 1892 Skalica) sa nedožil konca vojny, zomrel na zápal pľúc 17. októbra 1918 a pochovaný je na skalickom cintoríne. Poznali sa s Jánom z pôsobenia v Katolíckom kruhu, pri ktorom účinkovala Hudba pána Veselého, v nej hrali v liste spomenutý K. Hrivňák (po vojne mal vlastnú kapelu) a Michal Polakovič. Michal Polakovič bol podľa korešpondencie odvedený k 19. pluku pechoty, k 2. bataliónu do plukovej hudobnej kapely. Dosiahol hodnosť čatára a získal dve vyznamenania: Karolov vojenský kríž, ktorý bol zriadený 13. decembra 1916 ako výraz vďačnosti a ocenenia vojakom, ktorí „aj napriek nepriaznivej situácii statočne a neohrozene bojovali proti nepriateľom a boli aspoň 12 týždňov nasadení na fronte vo formácii nižšej ako brigáda, čo zaručovalo ich priamu účasť v boji“ a železný Záslužný kríž zriadený cisárom Františkom Jozefom I., ktorý bol udeľovaný za vojenské zásluhy v poli nižšie postaveným hodnostiam.
Pramene a použitá literatúra
Ďakujeme za poskytnutie korešpondencie, fotografií a informácií Ľudmile Čulenovej, rod. Karenovičovej a prof. MUDr. Bohumilovi Chmelíkovi, PhD. Hodnosti a vyznamenania podľa fotografií určil PhDr. Richard Drška.
Pri prepise korešpondencie sme pre lepšiu zrozumiteľnosť čiastočne upravovali diakritiku, do obsahu sme nezasahovali.
Padlí a zomrelí vojaci, zoznam. Kronika Skalice 2, s. 43 – 49, MVSR, ŠA Trnava, pracovisko Skalica.
https://www.valka.cz/Pluk-polnich-kanonu-c-14-1908-1918-t51326