Živnostenská rodina Szimethovcov z Borinky – PhDr. Peter Brezina

0
372
Borinka 1925. Areál záhradnej reštaurácie Szimethovcov, pohľadnica

O zviditeľnenie Borinky a nad obcou na 486 m vysokom brale situovaného hradu Pajštún sa v minulosti zaslúžila miestna rodina Szimethovcov. Medzi prvými na Záhorí i na Slovensku zriadili špecializované turistické reštauračné a ubytovacie zariadenie, prevádzkovali ho štvrťstoročie a vytvárali v ňom podmienky pre rozvoj miestnej turistiky.
Borinka (s názvami v r. 1284 Perustian, Parastian, v r. 1439 Borostyan, Peylenstain, v 18. – 19. st. Paulenstein, Borostyankö, Plauenstein, Poistum, Paistun, Ballenstein, Paulenstein, Stupawský Podzámek, v r. 1898 – 1913 Pozsonyborostyánkő, v r. 1920 – 1948 Pajštún, od r. 1948 Borinka) bola v 18. – zač. 20. st. hospodársky rozvinutou obcou Pajštúnsko-stupavského panstva Pálfiovcov a od r. 1867 Károliovcov. Mala aj väčší počet obyvateľov, takmer 1000.
Stupavský potok hrozil občasnými povodňami, vytváral však čarovné zákutia, ale mal najmä hospodársky význam. Poháňal medené hámre, poskytoval hnaciu silu pre stroje prachárne, pre mlyn. Voda slúžila aj pri ťažbe kameňa – vápenca a pri vypaľovaní vápna vo vyše 10 peciach na pálenie vápna. Voda poháňala aj pílu na drevo a potrebná bola aj pri miešaní hliny v miestnej tehelni. Voda Stupavského potoka bola životodarným zdrojom pre poľnohospodárstvo, či už pre poddaných roľníkov alebo pre panské majere a chov dobytka. V potoku sa máčalo konope, prala bielizeň, chovali tu vodnú hydinu, umývali tu kone, vozy. Na potoku postavili aj protipožiarnu nádrž pre dobrovoľný hasičský zbor, ktorý vznikol v obci v r. 1913. Živnostník Anton Szimeth bol podporovateľom miestneho dobrovoľného hasičského zboru, ďalších spolkov a ľudovej školy. Motivoval učiteľov miestnej školy k záujmu o hrad a spolupracoval s nimi ohľadne sprievodcovskej služby pre svojich hostí.
Hrad Pajštún zničili napoleonské vojská v r. 1809. Zrú- caninu navštevovali potom zriedka umelci, hájnici, neskôr po r. 1848 poľovníci, historici, geometri s účelovým odborným poslaním. Turistika na zrúcaniny hradu Pajštún sa začala rozvíjať po r. 1890. Prví výletníci zo solventnejších bratislavských a stupavských rodín prichádzali na hrad v sviatočnom oblečení, muži v oblekoch, dámy v dlhých šatách s klobúkmi a bez turistickej obuvi. Jediným cieľom turistiky bola spočiatku len zrúcanina samotného hradu.  Cieľom turistov od konca 19. st. boli hlavne zrúcaniny hradu Pajštún a obľúbenou zastávkou bol hostinec a mäsiarstvo Antona Szimetha. Tradícia piknikov na hrade sa zrodila už v tejto dobe. Ľudia si prinášali v košíku občerstvenie a odpad tam fakticky nezanechávali. Turistika na iné vzdialenejšie zaujímavé miesta v borinskom chotári bola do 1. svetovej vojny zriedkavá a málokto tušil ex- istenciu krasových jaskýň v podzemí. Občerstvenie v obci a informácie o trase na hrad Pajštún poskytovali viaceré hostince, z ktorých dlhodobo najznámejší bol hostinec Antona Szimetha (1845 – 1936). Spočiatku sa venoval mä- siarskemu remeslu a okolo r. 1890 otvoril hostinec. Oženil sa s dcérou majiteľa bývalej výrobne pušného prachu
Eduarda Ferdinanda Tenglera Emíliou. Mali spolu tri dcéry, Karolínu (vydala sa za stupavského lekárnika Raymanna), Antóniu (vydala sa za bankového úradníka Š. Kánya), Emíliu (zostala slobodná) a dvoch synov, Ľudovíta (zom- rel tragicky 17-ročný pri sánkovačke v r. 1909) a Gustáva, ktorý zahynul vo veku 21 rokov na talianskom fronte 29. 6. 1918 v boji 125. regimentu rakúsko-uhorskej armády na hore Vall Bell. Strata obidvoch synov sa bolestne dotkla rodiny Szimethovcov. Všetky tri dcéry sa usilovali iniciatívou k zriadeniu záhradnej reštaurácie s turistickou ubytovňou zahnať bolesť rodičov nad stratenými synmi. Naskytla sa možnosť využiť priestory bývalej Tenglerovej manufaktúry na pušný prach, ktoré boli od konca 19. storočia prázdne. Súhlas k novému zámeru v areáli bývalej manufaktúry dal aj otec Emílie Szimetovej E. F. Tengler (1845 – 1929).
Turistický domov so záhradnou reštauráciou otvorili v r. 1924 a v ďalšom roku sprevádzkovali ubytovňu. Reštaurácia mala počet stoličiek až 150 a ubytovňa 20 – 30 lôžok.
Zachované dobové dokumenty uvádzajú aj názov Turistický domov na Starej prachárni (aj prachovni) v Pajštúne pri Stupave. V medzivojnovom období práve turistická ubytovňa Szimethovcov vytvárala podmienky aj pre viacdňové pobyty návštevníkov Borinky, a tým aj pre objavovanie a návštevu ďalších zaujímavých lokalít. Až po r. 1918 začali turisti objavovať aj iné zaujímavosti, ako boli 2 km východnejšie od obce sa nachádzajúci Dračí hrádok – pravdepodobne staršie strážne hradisko predchádzajúce hradu Pajštún na začiatku údolia Medené Hámre, alebo horáreň a stavby medených hámrov v rovnomennom údolí. Trasy turistických vychádzok pozdĺž Stupavského potoka sa po r. 1935 predĺžili až do osady Košarisko, ktorá je dnes rekreačnou oblasťou. Turisti radi navštevovali prírodný výtvor – miesto kde sa Stupavský (Borinský) potok nad Košariskami stráca v podzemí a vyteká z nej nad Medenými Hámrami. Väčšina jednodenných návštevníkov Borinky však smerovala na hrad. Jeho návštevnosť vrástla po r. 1928. Prichádzali skupiny školskej mládeže a turistických klubov a ich vedúci sa obracali o informácie na Szimethovcov.
Dcéry Antona a Emílie Szimethovcov prispievali k návšteve Turistického domova v Borinke propagáciou, Karolína v Stupave a Antónia v Bratislave. Matka Emília bola starostlivou a usilovnou výkonnou riaditeľkou tohto zariadenia. Park a záhradu mal napriek vysokému veku na starosti otec Anton a kuchyňu Emília. Szimethovci zužitkovali v kuchyni zeleninu a ovocie z vlastnej záhrady a chovali tiež domáce zvieratá. Anton Szimeth pripravoval zabíjačkové špeciality, Emília st. sa venovala zaváraninám, sirupom a receptúre jedál, Emília ml. okúzľovala hostí zákuskami, sladkými pohármi a maškrtami. Kuchyňa sa stala od začiatku lákadlom a niektoré recepty uverejnila v svojej Slovenskej ľudovej kuchárke Žela Ivanová–Inovecká. S narastajúcim počtom hostí a turistov zamestnali postupne až 10 sezónnych pracovníkov. Turistom poskytovali na požiadanie k túre na zrúcaninu sprievodcu a na cestu na Medené Hámre aj koč s koňom. Prevažnú časť návštevníkov tvorili Bratislavčania.
Turistický domov Szimethovcov v Borinke (dobovo v Pajštúne) patril k najznámejším živnostenským prevádzkam na Záhorí s príťažlivými gastronomickými ponukami, príjemným ubytovaním domáceho typu a s vtedy netušenými turistickými možnosťami. Nič na úspešnom rozvoji firmy nezmenila ani smrť Antona Szimetha v r. 1936, lebo v živnosti pokračovala vdova Emília st. a dcéra Emília ml. V čase 2. sv. vojny len mierne poklesla návštevnosť, ale zmena režimu v r. 1948 viedla k násilnému ukončeniu živnosti. Ženy rodu Szimethovcov naďalej vlastnili areál a niektoré z nich tu žili až do smrti. Potomkovia navštevovali potom rozsiahly areál cez víkendy a usilovali sa ho udržať. Budovy, park i záhrada však chradli. „Skazu zavŕšila povodeň Stupavského potoka asi v r. 1983. Zaliala celý areál a voda poškodila základy a steny budov. Nebolo síl obnoviť pôvodné čaro parku, záhrad a domov. Jediným východiskom bolo pozemok predať,“ zakončila
svoje spomienky Dr. Eva Lisická.
S Dr. Evou Lisickou som sa stretol náhodne v roku 2014 na borinskom cintoríne, situovanom v susedstve s bývalým Turistickým domovom v Pajštúne. Je príbuznou Szimethovcov a na ich rodinnú hrobku položila kyticu kvetov. Počkal som na ukončenie jej modlitby a oslovil som ju. Jej rozprávanie udalostí tiahnucich sa cez viac storočí o Szimethovcoch ma zaujalo. Dnes už nie je na pracháreň, neskôr živnostenskú reštauráciu a ubytovňu pre turistov ani pamiatky, lebo v areáli postavili po r. 2000 dve desiatky moderných rodinných domov. Čas zmenil túto kedysi najrušnejšiu časť Borinky na nepoznanie. Úsilie Szimethovcov a ich podporu miestnej turistiky pripomínajú len fotografie, niekoľko pohľadníc, archívnych dokumentov a ich hrob na cintoríne.

Borinka 1900. Hostinec Antona Szimetha v starej budove. A. Szimeth v bielej zástere, vľavo od neho manželka Emília a ich deti. Foto E. Holub Stupava
Borinka 1936. Hostia a turisti v reštaurácii Szimethovcov
Borinka 1925. Turistický domov Szimethovcov. Vidieť hlavný vchod s firemnou tabuľou, ponukou a poštovou schránkou.

Pramene a literatúra
Greguš M.: Pracháreň v Borinke. In: Záhorie, XIV, 2, 2005, Skalica, s. 10 -14.
Juza P., Rodina Mader – Weisz posledný vlastník Medených Hámrov. In: Záhorie IV, 1, 1995, Skalica, s. 22 – 23.
Juza P., Zabudnutá krása. In: Záhorie II, 2, 1993, Skalica, s. 14 -19.
Prokeš S., Pálenie vápna v Borinke (Pajštúne). In: Záhorie, XV, 1, 2006, Skalica, s. 18-20.
Rodinný archív Dr. Evy Lisickej zo Stupavy, ktorej ďakujem za poskytnutie informácií a dokumentov.
http://www.dejinyzahoria.sk/search?q=hotely+na+z%C3%A1hor%C3%AD