Zánik antického dvorca v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?) – PhDr. Vladimír Turčan

0
132

Antický stavebný komplex, stojaci v 2. – 4. storočí na vyvýšenine Kopce nad dnešnou Stupavou, patrí ku klasickým lokalitám, tvoriacim súčasť historickej štruktúry Záhoria. Unikátnosť lokality spočíva aj v tom, že sa nachádza severne od Dunaja, teda v dobe rímskej už mimo hraníc impéria, v barbariku. Komplex sa nachádzal na trase tzv. jantárovej cesty, spájajúcej Pobaltie s adriatickou oblasťou.
V prvej polovici 2. storočia tu už stálo germánske sídlisko, neskôr sem dorazili rímski legionári a vybudovali menšiu vojenskú pevnosť, postupne niekoľkokrát prestavovanú. Zástavba sa nakoniec zmenila na rozsiahly hospodársky dvorec s hlavnou budovou, kúpeľmi a remeselno-hospodárskym zázemím. Komplex chránený obvodovým múrom sa stal obchodným strediskom regiónu s civilizačným vyžarovaním do okolia, ako ukazuje napr. rozsiahla germánska aglomerácia v priestore dnešného Zohora.
Vieme, ako tento „ostrov“ antiky v barbariku vznikol a akú úlohu plnil. V 4. storočí zanikol a dlho sa myslelo, že príčinou bola zmena politických a vojenských pomerov na strednom Podunajsku. Výskumy, realizované na lokalite v rokoch 1985 – 2004 priniesli nové svetlo aj do tejto otázky. Počas výskumu sa podarilo odkryť a zdokumentovať tri nálezové situácie z tzv. zánikového horizontu (obr. 1).
Prvá z nich bola zistená počas výskumu plochy nádvoria hlavnej budovy (v staršej literatúre označenej ako veliteľská). V jeho severozápadnom nároží bol odkrytý blok muriva, ktorý sa „sklopil“ do dvora tak, že kompaktne dopadol na pôvodnú úroveň terénu – čo bola udupaná zemina. Išlo o stenu, hrubú cca 60 cm, evidentne odtrhnutú od južnej steny chodby na úrovni základov, sklopenú na dvor. Po začistení plochy sa odkrylo jasne identifikovateľné riadkové murivo, pozostávajúce z nahrubo opracovaných vápencov, spájaných kvalitnou maltou (obr. 2). Súčasťou toho bloku boli aj dva okenné otvory s oblúkovitou tehlovou klenbou (obr. 3), šikmými špaletami a takisto šikmým parapetom. Sklopený blok bol narušený dlhodobou orbou, pričom bola zničená horná časť, pôvodne vlastne strana z chodby. Omietka sa zachovala na spodnej strane, pôvodne situovanej na dvor. Jeho jadro však ostalo pomerne kompaktné. Nález bol prevezený do Štátnych reštaurátorských ateliérov v Bratislave, kde boli reštaurované a doplnené okenné otvory (dnes sú vystavené v priestoroch SNM – Archeologického múzea v Bratislave). Je zaujímavé, že z jedného okna sa zachovala chodbová strana, z druhého opačná časť. Vďaka tomu bolo možné rekonštruovať nielen rozmery, ale aj celý profil okien, keďže evidentne boli rovnaké veľkosťou i tvarom. Zmeraním sklopeného muriva sa zistilo, že stavba bola minimálne 400 cm vysoká. Budova bola teda poschodová, alebo stavitelia dodržali normy, uplatňované v Itálii (známe napr. z Pompejí), kde predimenzovaná výška stropu zmierňovala v letných mesiacoch horúčavu.
Iný blok sklopeného muriva o ploche 49 m2 bol odkrytý na ploche medzi severným obvodovým múrom a východným traktom spomenutej hlavnej (veliteľskej) budovy. Múr, hrubý 30 cm (pôvodne, samozrejme, mohol byť hrubší, jeho horná vrstva bola takisto poľnohospodárskou činnosťou zničená), pozostával z nahrubo otesaných vápencových kameňov, ukladaných do riadkov, avšak oproti prvému nálezu bez stôp spájania maltou (obr. 4). Medzi riadkami sa nachádzali tenké pieskové vrstvičky a ani z jednej strany neboli zistené stopy omietnutia. Je možné, že ako spojivo bola použitá nekvalitná malta, časom degradovaná alebo vyplavená. Na rozdiel od predchádzajúcej nálezovej situácie nebolo možné identifikovať, či sklopené murivo pochádza zo severnej steny budovy alebo z tejto časti obvodového múru.
Posledná situácia, súvisiaca so zánikom antického stavebného komplexu, bola zistená, podobne ako stena s okennými otvormi, v priestore pôvodného dvora, avšak na opačnom, juhozápadnom nároží. Išlo o deštrukčnú vrstvu obsahujúcu okrem zeminy a drobných fragmentov stavebnej keramiky aj niekoľko väčších zlomkov korýtkovej krytiny (imbrex). Podľa stavu zachovania išlo o takmer nepoužité kusy, ktoré neboli dlhodobejšie vystavené vplyvu podnebia, akoby boli osadené na strechu tesne pred zosunutím.
Pod všetkými troma lokálnymi deštrukciami sa nenachádzali žiadne stopy neporiadku, odpad alebo podobne. To naznačuje, že v momente sklopenia múrov bol stavebný komplex udržiavaný a obývaný. Spadnuté murivá však už neboli odstránené – obyvatelia dvorec zrejme následne opustili. Treba dodať, že v areáli sa nezistili žiadne stopy ohňa, príčinou zániku osídlenia teda nebol ani požiar.
Otázne je, čo spôsobilo zánik usadlosti a kedy sa tak stalo. Jednoduchšie je odpovedať na druhú otázku, a to vďaka nájdeným kolkom na stavebnej krytine strechy v juhozápadnom rohu dvora. Do týchto korýtok boli ešte pred vypálením vyrazené kolky X. légie, pochádzajúce z jedného razidla (obr. 5). To je samo osebe na antických stavbách dosť unikátny nález (stavby boli permanentne opravované a použité boli kolky s rôznymi razidlami), tentokrát navyše poslúžili k pomerne presnému datovaniu. Na strednom Podunajsku X. légia Gemina pôsobila v rokoch 62 – 68, konkrétne v Carnunte, veľkom meste a vojenskej pevnosti na južnom brehu Dunaja, ležiacom medzi rakúskymi obcami Bad Deutsch-Altenburg a Petronell. Do Panónie bola znova prevelená na prelome rokov 101/102, a to najprv do Aquinca (dnešná Budapešť) a okolo roku 118 do Vindobony (Viedeň). Tu stacionovala až do konca doby rímskej. Dôležité je, že v 3. – 4. storočí sa technické oddiely légie podieľali na stavebných prácach v okolí, napr. na Devíne, v Milanovciach (dnes Veľký Kýr) a v Cíferi-Páci. Aj vzhľadom na datovanie ostatných mobilných nálezov zo Stupavy pripadá do úvahy ako doba dovozu a využitia kolkovanej strešnej krytiny práve posledné obdobie.
Odpoveď sa našla aj na druhú otázku, teda čo spôsobilo, že murivá sa nerozpadali, ale sklopili na vtedajšiu úroveň terénu. Podobné situácie občas archeológovia registrujú aj na iných lokalitách doby rímskej, kde pôvodne stála murovaná zástavba. Najviac takýchto nálezov bolo zistených v spomenutom Carnunte, vzdialenom len 20 km vzdušnou čiarou od Stupavy. Tomuto javu sa detailne venoval Dr. M. Kandler, popredný rakúsky odborník na dobu rímsku a antické staviteľstvo. Jeho prekvapujúce zistenia a závery sú platné aj pre stupavský dvorec. Dokázal, že k sklápaniu celých stien došlo podľa kritérií archeologického datovania v 4. storočí, čo korešponduje s datovaním zánikového horizontu v Stupave. Pre tento jav našiel odpoveď v štúdiu antických písomných prameňov, týkajúcich sa zmieneného obdobia: išlo o následky silného zemetrasenia, ktoré práve v 4. storočí postihlo Carnuntum a okolie. Zemetrasenie bolo také silné, že časť budov v meste, ktoré sa zrútili, už neopravili a nechali (na neskoršiu radosť archeológov) svojmu osudu. Treba ale dodať, že zemetrasenie postihlo región na sklonku Impéria a Rimania mali vtedy už iné problémy ako opravovať rozpadnuté stavby v postupne sa vyľudňujúcom Carnunte, ležiacom navyše na periférii antického sveta.
Ako dokazujú seizmologické mapy, zemetrasenie muselo byť natoľko rozsiahle, že sa zem hýbala aj v regióne Malých Karpát, a teda tiež na Záhorí. Záchvevy zeme tak pocítili aj obyvatelia dvorca nad dnešnou Stupavou. Podobne ako v Carnunte aj tu došlo k zrúteniu domov, pričom sa časť múrov sklopila, čo je typické pre tieto prírodné katastrofy.
Pátranie po archeologických dokladoch zemetrasenia v okolí však neprinieslo úspech. Čiastočne sklopené murivá, avšak nie do vodorovnej polohy, sa zistili na Bratislavskom hrade, kde stála antická zástavba už v 1. storočí pred n. l. a v Rusovciach, antickej Gerulate. Dôvody naklonenia murív tu však nemuseli súvisieť so zemetrasením. Susedný Devín, kde takisto stáli v dobe rímskej murované budovy, bol stredovekou a novovekou zástavbou natoľko zmenený, že zánikový horizont doby rímskej sa nezachoval. Pokiaľ boli zemetrasením poškodené aj príbytky domorodého obyvateľstva v okolí Stupavy, v archeologických nálezoch po nich stopy, samozrejme, neostali.
Jediným dokladom, že aj priľahlé slovenské územie bolo touto prírodnou katastrofou postihnuté, je zatiaľ len svedectvo výskumu v Stupave. Je to zároveň dosiaľ najstarší zaregistrovaný doklad zemetrasenia v dejinách Slovenska, zachytený aj v antických písomných prameňoch. Vďaka tomu máme zároveň vôbec najstaršie fyzicky doložené okná severne od Dunaja, čo je zaujímavý poznatok aj pre dejiny architektúry.

Použitá literatúra
KANDLER, M. Eine Erdbebenkatastrophe in Carnuntum? In Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 41, 1989, 313–336.
KANDLER, M., DECKER, K., GANGL, G. Archäologische Befunde von Erdbebenschäden von Carnuntum und ihre seismotektonische Interpretation. In G. H. Waldherr/A. Smolka (Hrsg.): Antike Erdbeben im alpinen und zirkumalpinen Raum. Stuttgart 2007, s. 116–132.
LŐRINCZ, B. Die Stempelziegel der Legio X Gemina in Pannonien und im benachbarten Barbaricum. In Vindobona. Die Römer im Wiener Raum. Ausstellung Wien 1977-1978. Wien 1977, s. 144–146.
TURČAN, V. Zánikový horizont stavebného komplexu z doby rímskej v Stupave (najstarší doklad zemetrasenia na Slovensku?). In Branislav Kovár – Matej Ruttkay (zost.): Kolaps očami archeológie. Nitra 2019, s. 159–164.