Mgr. Veronika Blanáriková: Počiatky filmového premietania v Skalici

0
143

Priaznivá kultúrna atmosféra na Slovensku podporila aj rozšírenie moderných prostriedkov masovej kultúry – filmov. Začiatky budovania kín na Slovensku spadajú do obdobia Rakúsko-Uhorska. Pred otvorením prvého stáleho kina v Bratislave roku 1905 sa uskutočnilo mnoho predstavení. Súhlas s filmovým predstavením podmieňoval súlad s nariadením kráľovského uhorského ministerstva vnútra č. 64 574/1901 § 6, podľa ktorého mohli kiná premietať len vtedy, keď sa nenašli nijaké prekážky zo zdravotného hľadiska, z hľadiska všeobecného ohrozenia alebo protiprávnej činnosti. Kino muselo zamestnávať stály personál a vynaložiť nemalé čiastky na zriadenie budovy pre stále filmové predstavenia, na protipožiarnu ochranu a verejnú bezpečnosť. Pre divadlá bolo najdôležitejšie, aby sa filmy nehrali v čase divadelného predstavenia, respektíve celej sezóny. Riaditelia sa odvolávali na nariadenie uhorského ministerstva vnútra č. 108 805/1901, podľa ktorého sa nesmeli zábavné atrakcie uskutočňovať počas divadelných predstavení.
Po vzniku Československej republiky sa prijímali nové vládne nariadenia, ktoré usmerňovali chod kín v republike. V rámci vládneho referátu pre administratívu pracovala Kancelária pre kinematografické záležitosti, ktorú viedol nadporučík Karol Fiala. V roku 1919 vydalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska viacero nariadení týkajúcich sa organizácie filmového života. Na Slovensku zároveň platili nariadenia schvaľované centrálnymi československými inštitúciami v Prahe.
Kino sa stalo novým kultúrnym fenoménom pre všetky vrstvy obyvateľstva, ktorý spĺňal zábavnú, výchovnú, ale aj poučnú funkciu a našiel si obľubu u slovenského obyvateľstva. Súčasťou kinematografického premietania bola kontrola informácií a materiálov určených na uverejnenie, čiže cenzúra. V Československu si stanovila za cieľ dbať na ochranu nacionálneho cítenia divákov, náboženstva, armády, justície, mravnosti, na ochranu proti komunizmu, kritike politického a sociálneho poriadku o zločinnosti. Cenzúre podliehali všetky zahraničné, ako aj domáce filmy, ktoré mali byť premietané na našom území. Definitívne nariadenie o kinematografii č. 174/1919 stanovilo, že cenzúrna komisia môže zakázať akýkoľvek film, ktorý by zakladal skutkovú podstatu trestného činu, bol ohrozením verejného poriadku a pokoja, protivil sa slušnosti a dobrým mravom, ohrozoval náboženské cítenie divákov, skrýval v sebe nepriateľskú tendenciu voči štátnej alebo vojenskej správe alebo porušoval výchovné snahy u detí a mládeže do 16 rokov či ľudovovýchovné snahy vôbec. Cenzúra veľmi dôkladne dávala pozor na to, aby nebola spochybnená československá idea.
Na slovenskom území prvé kontakty s realizáciou filmov sprostredkovali začiatkom storočia kameramani francúzskych firiem Pathé a Gaumont. Maďarskí autori v roku 1904 a 1906 nakrútili šoty Rýchlik medzi Košicami a Bohumínom a Posledná triumfálna cesta Františka Rákocziho II. a jeho druhov. Inonárodná aktivita dominovala kinematografii na slovenskom území až do konca 30. rokov. Aj Slováci boli zapojení do tvorby filmov. Pôvodná slovenská tvorba bola však spočiatku skromná.
Skupina amerických Slovákov poverila Jaroslava Siakeľa a jeho brata Daniela, aby vytvorili nemý film so slovenskými titulkami o legendárnom slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi. Premiéra prvého slovenského filmu sa uskutočnila 21. novembra 1921 v kine Grand Bio v Žiline. Jánošíkovský motív sa potom stal stálym motívom slovenského filmového umenia. Významný posun v slovenskej filmovej tvorbe sa zaznamenal vďaka aktivitám českého hudobného vedca Karola Plicku, ktorý pôsobil v Matici slovenskej. V roku 1933 nahral prvý slovenský zvukový film Zem spieva. Toto dielo je najvýraznejším Plickovým filmárskym počinom a druhým slovenským zvukovým filmom. Na tento film vzniklo takmer 200 rozmanitých článkov, pričom autori chválami nešetrili.
Majitelia kín sa filmové premietanie usilovali oživiť rôznymi akciami. V priestoroch kina zriadili napr. bufet, výčap alebo sem umiestnili hrací či futbalový automat, alebo automat na cukríky. Lákadlom na predstavenia mal byť aj sprievodný kultúrny program – koncerty, prednášky, spevácke a tanečné sprievodné vystúpenia, recitovanie básní a rôzne iné spoločenské podujatia, ktoré sa odohrávali pred premietaním alebo počas prestávok.
V roku 1935 český režisér Martin Frič dokončil nové filmové spracovanie príbehu legendárneho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Hoci šlo o českú produkciu, slovenská verejnosť ho prijala a vnímala ako národný. Kritici ho oprávnene zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Od roku 1912 sa objavili v Skalici prvé pokusy otvoriť kino. Prvé stále kino s názvom Fortuna vzniklo v roku 1915 a jeho verejné premietania sa uskutočňovali v hostincoch. V budove gymnázia sa uskutočnilo v roku 1912 prvé filmové predstavenie, ktoré premietli maďarskí profesori bratislavského gymnázia. Neskôr bývali pravidelné predstavenia v gymnáziu (od roku 1921), kino bolo pravidelne v sobotu a nedeľu. Aulu gymnázia prebudovali v roku 1920 na sálu pre divadlá a filmové predstavenia. V prvých rokoch premietali ročne 5 – 7 filmov za symbolické vstupné. Taktiež sa premietali školské filmy, niektoré boli navštevované všetkými žiakmi v školskom čase, iné dobrovoľne po škole. Najväčší prípustný počet sedadiel bol stanovený na 260, ale v skutočnosti sa zmestilo len 200 sedadiel. Vedúcim kina od roku 1924 sa stal profesor Václav Sosna. Verejnosť videla všetky popredné filmy ľúbostného žánru, ako Tajnosti Paríža, Korzické lásky a ďalšie, historického žánru Atila, Kočovníci severu a iné. Cez sviatky a niekedy aj všedné dni začali pre žiakov od roku 1923 po dohode s riaditeľmi a učiteľmi ostatných skalických škôl premietať dokumentárne filmy.
Finančné príjmy z premietania používali na nákup učebných pomôcok, na zveľaďovanie športového ihriska, na nákup kníh do školskej gymnaziálnej knižnice. Dobre myslená činnosť profesorov sa nevyhla podozreniu zo zárobkovej činnosti, školu navštívili ministerskí inšpektori a rozhodli kino zo školy vyčleniť. Gymnaziálne kino odovzdali 4. februára 1926 Okresnému osvetovému zboru. Až do konca roka 1928 bolo udelené dočasné povolenie k prevádzke kina v priestoroch gymnázia.
Okresný osvetový zbor sa usiloval o stavbu nového kina od roku 1926. Bolo predložených viacero návrhov na stavbu. Pôvodne malo stáť kino v susedstve budovy TJ Sokol, ktorá ale ponuku odmietla. Nakoniec po dlhých prípravách a žiadostiach o licenciu otvorili nové kino v roku 1929. Plány na stavbu kina vypracoval Bohuš Václavík, projektant firmy Jozef Doležal a syn už v roku 1927, a na základe súťažných a zmluvných podmienok bola dňa 11. mája 1927 schválená stavba budovy kina od firmy Doležal v hodnote 137 500 Kč. Kino bolo bez kolaudácie otvorené slávnostným koncertom orchestra SND z Bratislavy a jeho sólistov Dr. J. Blaha, D. Šimaňovej a dirigenta J. Vincourka dňa 19. januára 1929. Prevádzkovanie kina však trvalo len krátko. Komisia Okresného osvetového zboru, zástupcov stavebného dozoru a mesta si 28. januára 1929 prezrela budovu so zámerom prípravy kolaudácie. Na základe zistených nedostatkov a porušenia technologických postupov kino bolo hneď zatvorené. Firma Ing. Doležal začala budovu opravovať a riadna kolaudácia sa konala 27. júla 1929. Premietať sa ale začalo až 1. októbra 1929, lebo sa zistilo, že Okresný osvetový zbor v Skalici nemal zákonom nariadenú kinolicenciu.
V rokoch 1930 – 1938 kino slúžilo okrem premietania filmov aj iným účelom – uskutočňovali sa tu prednášky a tematické besedy jednotlivých spolkov spojené s premietaním dokumentárnych odborných filmov, mestské oslavy samostatnosti 28. októbra, akadémie k výročiam T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. V budove kina dokonca prevádzkovali mestskú knižnicu.
Okrem večerných predstavení sa uskutočňovali aj doobedňajšie predstavenia pre školy, nazývané školské kino. Mládeži premietali náučné dokumentárne filmy, cestopisné filmy a od roku 1932 aj rozprávky a hrané české filmy s detskou a mládežníckou tematikou.
Celý rok 1932 znamenal pre kino vážne starosti, pretože príjem sa nerovnal čiastke pripadajúcej na úrok a splátku dlhu. Rokovalo sa s fotografom Šimečkom, aby prenajal kino a zakúpil zvukovú aparatúru, pretože Okresný osvetový zbor si to už nemohol dovoliť, musel by sa znovu zadlžiť novým dlhom. Ku koncu roku sa jednalo o prenájme kina s kinom Lucerna v Hodoníne. Jeho majiteľ František Trs ho prevzal až začiatkom roka 1933, ale bez licencie na svoje meno. Keď malo dôjsť k podpisu zmluvy, nakoniec od nej odstúpil. O nájom nebol záujem, a tak mesto kino odpredalo živnostníkovi Jozefovi Kalábovi. Po niekoľkých rokoch úpadku miestneho kina tunajší majiteľ pozdvihol jeho návštevnosť a aj úroveň. J. Kaláb sa o kino staral dobre. Rozvíjal aktivity na spestrenie niektorých filmových predstavení s dobrovoľným vstupným v prospech rôznych kultúrnych dobročinných podujatí. Zaviedol aj predaj občerstvenia. Krátko po prevzatí kina kúpil novú aparatúru a v roku 1933 sa začali hrávať zvukové filmy zahraničnej a českej produkcie. Veľkou slávnosťou bola premiéra prvého slovenského zvukového filmu Zem spieva, ktorá sa konala 4. mája 1934. Púšťal často aj kvalitné filmy, napr. Jánošík, ktorý prišiel do mesta neskôr, až v roku 1936, v iných mestách ho videli už skôr.
Informácie o premietaní filmov uvádzali v meste aj miest-ne noviny s menším popisom filmu, napríklad: „Kino Skalica oznamuje, že si zadovážilo vzácny film „Posvätný tiger“ veľký filmový román v dvanástich epizódach. Dej znázorňuje fanatizmus náboženstva istej indickej sekty z jednej strany, z druhej strany ale honbu za mamonom bielej rasy. Je to samé dobrodružstvo, boj, nástrahy a úklady, konečne ale zvíťazí právo. Je to vzrušujúci román novej doby a veľmi pútavý.“ Týždenník Obzor pravidelne uvádzal, aké filmy sa budú premietať v sobotu a nedeľu. Podľa neho sa dňa 4. decembra 1924 mal hrať najlepší slovenský film Strýdža z pod Hája. V miestnej tlači sa nachádzali aj informácie, kde bol film natáčaný a pre koho bol určený: „Kino „Fortuna“ v Uhorskej Skalici – majiteľ František Vévoda zadovážil senzačný film, dobrodružný román plný hrôz a senzácií, ktorý sa odohráva z časti vo Francúzsku, z časti v Brazílii. Jeho názov: „Čínske tajomstvo“. Hra je len pre dospelých, výše 16 rokov starých.“ Otázkou však je, na základe čoho písali takto pozitívne recenzie na uvádzané filmy.
Kino v Skalici nemalo až tak veľký úspech, o čom svedčia nízke zisky ako aj dlhy za objednané filmy, ktoré sa nepremietali pre opravy budovy a nedodržané licencie, ako aj nízku návštevnosť.
Kino si toho „prežilo“ od svojho počiatku naozaj veľa – problémy s jeho výstavbou, s udelením licencie na premietanie, s nízkou návštevnosťou, ktorá sa ešte viac prehĺbila rozšírením televízie až nakoniec v roku 2008 skončilo pravidelné premietanie v kine. V súčasnosti sa budova využíva na spoločensko-kultúrne akcie vhodné práve do tohto špecifického prostredia.

Pramene a použitá literatúra
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, Mestská pamätná kniha II.
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, Mestská pamätná kniha III.
BOKESOVÁ, Mária a kol. Skalica. Skalica: Mestský úrad, 1992, 207 s.
BUCHTA, František. Skalica a Záhorie. Osobnosti – história – pamiatky. Skalica – Bratislava: Formát, 2008, 463 s.
DRAHOŠOVÁ, Viera. Skalica. Mesto Skalica, 2014, 1229 s.
KAMENEC, Ivan. Hlavné trendy vývoja slovenskej kultúry v kontexte spoločenského a politického života za pred-mníchovskej republiky. In ZEMKO, Milan – BYSTRICKÝ, Valerián. Slovensko v Československu 1918 – 1939. Bra-tislava: Veda, 2004, s. 445-461.
KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Bratislava: Nakladatelství Lidové noviny, 1998, 401 s.
KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska 2. Slovensko v dvadsiatom storočí. Bratislava: Fortuna Print, 1999, 608 s.
LETZ, Róbert. Slovenské dejiny IV. 1914 – 1938. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010, 342 s.
MACEK, Václav. K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav, 1992, 173 s.
MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, 599 s.
STRAPCOVÁ, Katarína. Kino na Slovensku v medzivojnovom období. In ROGUĽOVÁ, Jaroslava. Od osmičky k osmičke. Premeny slovenskej spoločnosti 1918 – 1938. Bratislava: Historický ústav SAV, 2009, s. 163 – 174.
Kinema, mesačník venovaný záujmom kinematografie a filmu. Bratislava, vybrané čísla r. 1933.
Obzor, týždenník pre Slovenské pomoravie, 1924, č. 48.
Sloboda, politický a národohospodársky časopis, vybrané čísla r. 1921.