Smutná správa o Jánovi Kučerovi – PhDr. Viera Drahošová

0
137
Pamätná pohľadnica (predná strana), vydaná rodičmi Jána Kučeru

Na Záhorí vznikli po skončení prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období pamätníky obetiam prvej svetovej vojny takmer v každej dedine. Záhorské múzeum začalo v rámci širšie koncipovaného projektu v roku 2014 s prípravou kníh Prvá svetová vojna a Záhorie (2015), Prvá svetová vojna a Záhorie. Pamätníky obetiam v regióne (2019) s nádejou, že sa podarí priniesť čo najucelenejší obraz o obetiach konfliktu zo záhorskej oblasti – s menami padlých a u ktorých sa bude dať, i ich podobou. Problém je však zložitejší a údaje nie sú kompletné ani po viac ako sto rokoch. Pri tvorbe zoznamov padlých vojakov pre pamätníky išlo o notársky overené údaje, (pre skalický ho vypracoval hlavný notár Július Dzurányi), no v dôsledku vtedajších pomerov nie sú úplné a vyskytujú sa v nich chyby. Pokiaľ pozostalí na pamätníky nedali fotografie padlých, prípadne sa robili bez fotografií, zostáva ich podoba uchovaná len v rodinných archívoch.
Rodinní príslušníci a súčasníci, ktorí mali životný záujem o informácie o osudoch svojich najbližších, sa ich často nedočkali. Úradnou cestou, telegramom dostali oznámenie, v ktorom bolo vyrozumenie o smrti. Niekedy však zostali bez príbuzného, aj bez informácie, či žije, čo sa s ním stalo. Krátko po vojne nemali veľa možností dozvedieť sa viac; v dobe chudoby, existenčných starostí, neusporiadaných pomerov nemohli vycestovať a nevedeli kam, kde sa pýtať. S odstupom času bolo možné požiadať o úradné vyhlásenie za mŕtveho. Prišla druhá svetová vojna a potom štyri desaťročia, ktoré neboli naklonené tejto problematike. V súvislosti so stým výročím vypuknutia vojny, predovšetkým však sprístupnením vojenských archívov a databáz, sa zdvihla vlna záujmu o prvú svetovú vojnu. Elektronizácia dát a internetové prepojenie umožňuje postupne rekonštruovať osudy na jednotlivých frontoch. Účastníci vojny a súčasníci už nie sú medzi nami, v drvivej väčšine ani generácia ich detí, napriek tomu ešte v niektorých rodinách uchovávajú pamiatky na svojich dedov. Ako prejav úcty a príspevok k historickému poznaniu tohto obdobia ich treba dokumentovať a chrániť. Zároveň sú mementom pre budúcnosť a varovaním pred krutosťou a utrpením, ktoré vojna prinášala.
V materiáloch získaných od MUDr. Adriána Nečasa pri príprave výstavy o tesárovi a rezbárovi Jánovi Blahovi zo Skalice (výstava Žili v Skalici v Záhorskom múzeu v roku 2017) sa nachádzali i dve pohľadnice so vzťahom k Jánovi Kučerovi. Praneter Jána Kučeru Ľudmila Čulenová (rod. Karenovičová) a synovec prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD. poskytli ďalšie údaje, fotografie a korešpondenciu, na základe ktorých sa podarilo vytvoriť jeho krátky profil.
Ján Kučera sa narodil 3. februára 1893 v Skalici Pavlovi a Anne (rod. Lukaščíkovej) Kučerovcom. Rodina žila na dolnom konci Potočnej ulice v dome č. 134. Mal sestru Máriu a po ňom sa narodili ďalší súrodenci, z ktorých Štefan, Pavel a Anna sa dožili dospelosti. Starý otec Ľudmily Čulenovej Štefan Kučera bol taktiež odvedený na front prvej svetovej vojny a vo vyššom veku vnučkám často rozprával vojenské zážitky a spomínal na svojho staršieho brata.
Ján vyrastal a do školy chodil v Skalici. Pracoval na rodinnom hospodárstve. V roku 1903 vznikol v Katolíckom kruhu mládenecký spolok, ktorý viedol predseda a stal sa ním zvolený alebo rešpektovaný mládenec. V bližšie neurčenom roku až do odchodu na front ním bol Ján Kučera. Povinnosťou mládencov bolo pomáhať pri organizovaní podujatí Katolíckeho kruhu, tanečných zábav, tradičných zvykov, sledovať a usmerňovať správanie mládeže a dodržiavanie pravidiel mládeneckého života.

Ján Kučera (tretí zľava) s mládencami pred vojnou

31. júla 1914 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, vojenskú službu konali ročníky 1890 – 1892, okrem nich povolali záložné ročníky 1882 – 1889 i nováčikov z ročníka 1893. Ján Kučera bol pri odvode vedený ako slobodný roľník rímskokatolíckeho vyznania. Narukoval k 14. poľnému delostreleckému pluku, ktorého veliteľstvo, I. a II. oddiel pred vypuknutím vojny sídlili v Bratislave (vtedy Prešporok) a veliteľom bol podplukovník Joseph Kralowetz. V júli 1914 pluk tvorilo 62 % Slovákov, 22 % Maďarov a 16 % ostatných národností, v auguste 1914 bol zaradený v zostave 14. poľnej delostreleckej brigády 14. pešej divízie (V. armádny zbor) a určený pre front v Haliči proti Rusku.
V máji 1915 prešlo Taliansko od Trojspolku na opačnú stranu konfliktu a zaútočilo na Rakúsko-Uhorsko. Vznikol Sočský front a viac ako dva roky (od mája 1915 do jesene 1917) sa bojová línia vinula od Álp údolím rieky Isonzo (Soča po taliansky) až po Jadran a ani po 11-tich bitkách Taliansko nedosiahlo prelomenie frontu. Slovenskí vojaci sa na talianske bojisko dostávali vo väčšom počte až po presune jednotiek z východného frontu v roku 1916 a 1917. Krátko pred vypuknutím 10. ofenzívy pri Soči sa sem dostali aj 71. trenčiansky a 72. bratislavský peší pluk spolu so 14. delostreleckým plukom, ktorý mal nadpolovičné zastúpenie Slovákov. Pridelení boli k 5. c. a k. armáde generála Svatozara Boroeviča von Bojna, ktorá zabezpečovala centrálne pásmo frontu. Boje na rieke Soči boli ťažké, počet obetí na oboch stranách predstavoval desaťtisíce vojakov pri každej z bitiek.
Ján Kučera padol 27. mája 1917 pri Kostanjevici v Prímorí počas 10. bitky, ktorá bola roz- pútaná 12. mája 1917 dvojdňovým delostreleckým bombardovaním a skončila 8. júna 1917. V posledných chvíľach bol pri ňom kamarát, budúci manžel sestry Márie Viktor Jančík (stolár zo Skalice), ktorý smutnú správu oznámil rodine:
„List pisani 27. V. 1917, P.B.J.K.
Cťeni Pan a Paňi Kucsere! Primite odemja Srdečne Pozdraveňi a navedomi vam davam stehoto našeho nebespečenstva, že vaš mili Sin Janek dneskaj pred jednu hodinu, to je 27. Maja o 4 hodinach umrel. 3 rani dostal ot Granata 3 krat si oddechel a bil chudak Neboštik. Dneskaj je naš deň neščasni, zafčas rána sme mjeli velku stratu, aj jeho 3 kamene uderili, mja len jeden. Tak smesa rospravjali, že kebi sa len nam ňič vicej nestalo, tak bi bilo dobre, ale ket par doletelo, tak sme sa uš dekovali. Tak povidal, že sa uš tak bojí, ket nekeri nablisko plešťi, ale ajho to hudaka trefilo. Luto je mjeho velice, lebo sme bili velice dobri Kamaradi, ale šak ne len mje je ho luto ale každemu, proto lebo bil veseli a poradni Človek. Tak vas ešce ras Srdecsňe Pozdravuju a nehňevajte sa namja že vam taku smutnu novinu mosim otpisat. Srdečni Pozdrav na vase Ceri a Sinu. z Bohem zostavam vaš Pratel Viktor Jantsik.“ (Oslovenie a slová „umrel“ a „Neboštik“ sú zvýraznené podčiarknutím, pôvodná obálka sa nezachovala – v archíve Bohumila Chmelíka.)
Pokus prekonať front sa pripravoval na 19. august, no rozhodla až 12. bitka, známa ako bitka o Caporetto, ktorá prebiehala od 24. októbra do 7. novembra. Bola veľkým, zároveň však posledným úspechom nemecko-rakúsko-uhorských síl. Od 1. do 10. novembra tlačili víťazi porazené talianske vojská až k povestnej rieke Piave, kde sa front zastavil.
O kontaktoch a priateľoch Jána Kučeru čiastočne svedčí korešpondencia. Nachádza sa v nej pohľadnica Pozdrav ze Křtin, mariánskeho pútnického miesta 15 km severne od Brna, ním písaná a adresovaná sestre Márii Kučerovej z púte v roku 1911: „Mila Marko, primi srdečne pozdraveni od Pani Marie, pozdraveni od Terky Hrankovej, zdravi sme fšeci, je nás 88. Pozdravuju aj Feru. Dovideňa, zbohom.“ Ďalšie sú už z obdobia vojny, Jánovi adresované alebo ním zasielané z troch rôznych poľných pôšt, zrejme v súvislosti s presunmi. V júni 1916 píše kartu domov: „Mili rodiče, srdečne vás šetkih pozdravujem. Ja su chvála Bohu zdravi, kereho zdravja aj vam mockrat z srdca vinšujem, ešte raz vás pozdravujem, dobre sa majte, zbohom, Johan.“ Dňa 25. júna 1916 Ján Kučera píše a 27. júna posiela (K.K. Feldkanonen Reg. No 14, Batterie No 1, Feldpost 59) pohľadnicu Jánovi Blahovi (Potočná ulica, Skalica), ktorý mal tiež narukovaných dvoch synov Jána (1891 – 1975) a Pavla (26. 10. 1894 – zahynul v ruskom zajatí, do ktorého padol 31. 1. 1916, neskôr vyhlásený za mŕtveho): „Milí kmotri, srdečne vás pozdravujem a tešilo by mja, kebi vás tíhto mojich pár rádku pri dobrem a stálem zdravju natrefit mohlo. Já su chvala Bohu zdravi, ktereho zdravja aj vam všetkim ze srdca prejem. Noveho vam nemam co písat, tak vás ešte raz srdečne pozdravujem, dobre sa majte, Zbohom.“ Na pohľadnici sú dve fotografie, na jednej je vyfotografovaný sám, rukou opretý o hlaveň dela, na druhej spolu so siedmimi oddychujúcimi vojakmi v pozadí s delom.

            Ján Kučera (sedí vpravo) so spolubojovníkmi pred delom

Dňa 5. júna 1916 Jánovi (KuK Feldkanonen No 14, I. Batterie, Feldpost 59) posiela kartu Ferdinand Halenka (KuK Brigade Bäck 92, Feldpost 52): „Muj nejmilejší kamaráde, prími ode mja tento najsrdecznyejsí pozdraf ze srdecznú szpomínku. Já Tja moc krát srdeczne pozdravuju. Já su chvála pánu Bohu zdravi, kereho aj tebje ze srdcza vinšuju a preju. Muj mili kamaráde, tadi je fotografija, to je fotografované v poli. Tak zavirám mojich pár rátku a ešče tja mockrát pozdravuju. Zbohem kamarade a pis co najskur.“
Pohľadnicu s fotografiou vojenskej hudobnej kapely poslal Jánovi 12. septembra 1916 kamarát Michal Polakovič (I.R.No. 19, Musik b. 2 Armeekomando, Feldpost No 332) už na poľnú poštu s iným číslom (Jan Kucsera, K.K. Feldkanonen Reg. No 14, Batterie No 1, Feldpost 361): „Milý Johan, zdeluji ti, že sem listek ot tebe obdržal, už sem mislel že ani nežiješ, šak já vím jak to tam vipádá. Nám je dobre, hrajem v Armeekomando v Rusku. To víš, holek jak much, aš se to lepí na teba. Z ameriki nic nevím, co je to, snát se uš povidávali, ale zato nic, snát se ešče neco najde na špičku. Mislim, že pojedem brzi na orláb na ti hodi. Pozdrav od K. Hrivňáka, zde ti posílam tú našu kapelu, to sme ešče u Zalovic (poznámka red.: Slovinsko). Nazdar, piš brzi, Michal.”
Ďalší zachovaný pozdrav mu Michal Polakovič zasiela 17. mája 1917 (I.R.No 19. Musik b., Feldpost 4) už na iné číslo poľnej pošty (Kučera Ján, K.K. Feldkanonen Regm. No 14, Batterie I, Feldpost 415): „Milý Kamarád, Prijmi mnoho srdečných pozdravú z dovolenej. Zde Ti zasílám moji podobenku, to jest ešče tá lonejší, uš se nám to krátí. Škoda, to by sa užívalo, ty krásne večeri, chodím na spacír každý den. Pozdrav od Sk. devčat. Píš brzi. Nazdar Michal.“
Karta od sestry Márie na tú istú poľnú poštu (Kucsera Janos K.K. Feldkanonen Reg. 14, B I, Feldpost 415) už Jána Kučeru živého nezastihla. Písala mu v ten deň, keď padol (27. mája 1917) a poslala deň po jeho smrti 28. mája 1917. Karta bola vrátená do Skalice. Políčko adresáta je prelepené papierom s nápisom v maďarčine Neznámy (Ismeretlen), naspäť (viszor) Szakolca, Tábori Postahivatal 415, 5. jun 1917: „Milí Bratre, primi od nas srdečne pozdraveňi a dobropraňi. Mi sak chvala Bohu zdravi sme, kereho zdravja aj tebje ze srdca vinšujem a na vědomi ti davam: ten list aj tu kartu, ten pozdraf k svatkom sme dostali. Veru sme aj plakali, ale mosime žit nadyeji, snat da Panbu nekedi lepšich času, enom budyte trpezlivi. Pitaš pak, sak ti tento tiden neco pošleme, sme včeraj zabijali. Sak mas dva paki poslane 9 teho, 16 teho ale mislim, ket ste nemjeli casu, snat ich dostanes. Pisala sem ti aj list aj tatiček …tich 20 korun dostali aj tu vestu mi Jursa dal. Ujheli 18 teho je raneni do nohi, nevedya jak moc, to im nepisal, ani nevedyel, kam pujde. Štefan nam píše, na orlap včil nedonde, že pujde s konem za Panem na frontu. Tabak sak spravuju sak ket mas chvilku čas enom nam piš, bar aj enom par radku. Tu bilo velice sucho, ale už dva dni prší, okopavame repi a naši jezďa do hor …vas pozdravujem a secko dobre ti vinšujem. Zbohem, dobre sa mivaj a na nas a na Pana Boha nezapominaj sestra Mariška.“ Z povzbudzujúceho textu sestrinho listu vidno, že situácia na fronte bola pre Jána ťažká. Pomáhali mu ju znášať listami i zásielkami potravín a iných potrieb.
V posledný rok vojny 4. marca 1918 posiela Pavlovi Kučerovi (otcovi Jána a Štefana) kartu z Trenčína Ludvík Tomík: „P.B. Ježiš Kristus, stríčku Kučero! Prijmite ode mja tento srdecni pozdrav a milu vzpominku. Ja sem chvala Bohu posavat zdravi, kereho zdravja i vam i vašmu sinovi Pištovi preju. Sem v marškompaniji, sme uš nachistani, uš čekame každú hodinu telegram. Kde je Pišta, je zdravi? Ja idem za nebohim Jankem na Talijansko… Ešče s jednim najsrdečnyejsim pozdravem na vas vseh domacih vzpominam a zbohem ostavam vas pritel Ludvik Tomík. Nazhledanou.“
Sestra Jána a Štefana Kučerovcov Mária si neskôr zobrala Viktora Jančíka, korešpondencia medzi nimi prebiehala už počas vojny: Viktor jej 15. septembra 1917 píše: „Milá Mariško! Prijmi ode mja srdečne pozdraveni a preju ti dobre povedeni, ktere aj ja posavat mam. Ja su esče furt ve Vidni a aš na druhi tiden pojedu naspatki. Nového tu neni nic takeho, len je mje smutno za Tebu. Ešče Ťa pjekne pozdravuju a ostavam Tvuj verni Viktor. Zbohem, dovideňa a srdečne pozdraveni na milich rodiču a na Marišku.“ Na pohľadnici 2. júna 1918 mu Mária píše: (Viktor Jantsik, KuK Feld.Ka.Reg 2, Batt2, Sch.. Schule F.P 561) „Navedomi ti davam, list co bil pisany 26 aj kartu 22 sem včeraj dostala, za kere ti srdečne dyekuju. Jaki paklik sem dostala, sem ti uš písala ale paltre (?) tam nebylo, snat neni ešte hotove, šak ked ho dostanu, potom ti odpišu. Noveho ti nemam co pisat, chodyime z Marutku do vinohradu, ale tu je tak zima, obute a ve vinohradoch mosime dyelat. Tušim sa ten svjet narubi obraca. Mi šak chvala bohu zdravi sme, kereho aj tebje ze srdca vinsujem. Srdečne pozdraveni od všeckich aj od Maruhi. Zbohem Mariš.“ Márii prichádzali z frontu i karty od brata Štefana a iných známych.
Ján Kučera bol povýšený na slobodníka, získal dve vyznamenania, z ktorých jedno bola medaila za statočnosť. Po jeho smrti rodičia v tlačiarni Jozefa Teslíka vydali pohľadnicu s fotografiou a textom: Na pamiatku nášho drahého syna Jána rodine a priateľom. Janko Kučera, narodený v Skalici dňa 3. februára 1893 padnul na poli cti na italskej fronte 27. mája 1917, pochovaný v Primorí v Ivangrade. Predsedovi mládencov „Kat. Kruhu“ dobrému synovi Večná pamäť!!

            Pamätná pohľadnica (zadná strana s
            nápisom), vydaná rodičmi Jána Kučeru

Ani jeho kamarát Michal Polakovič (3. máj 1892 Skalica) sa nedožil konca vojny, zomrel na zápal pľúc 17. októbra 1918 a pochovaný je na skalickom cintoríne. Poznali sa s Jánom z pôsobenia v Katolíckom kruhu, pri ktorom účinkovala Hudba pána Veselého, v nej hrali v liste spomenutý K. Hrivňák (po vojne mal vlastnú kapelu) a Michal Polakovič. Michal Polakovič bol podľa korešpondencie odvedený k 19. pluku pechoty, k 2. bataliónu do plukovej hudobnej kapely. Dosiahol hodnosť čatára a získal dve vyznamenania: Karolov vojenský kríž, ktorý bol zriadený 13. decembra 1916 ako výraz vďačnosti a ocenenia vojakom, ktorí „aj napriek nepriaznivej situácii statočne a neohrozene bojovali proti nepriateľom a boli aspoň 12 týždňov nasadení na fronte vo formácii nižšej ako brigáda, čo zaručovalo ich priamu účasť v boji“ a železný Záslužný kríž zriadený cisárom Františkom Jozefom I., ktorý bol udeľovaný za vojenské zásluhy v poli nižšie postaveným hodnostiam.

Pramene a použitá literatúra
Ďakujeme za poskytnutie korešpondencie, fotografií a informácií Ľudmile Čulenovej, rod. Karenovičovej a prof. MUDr. Bohumilovi Chmelíkovi, PhD. Hodnosti a vyznamenania podľa fotografií určil PhDr. Richard Drška.
Pri prepise korešpondencie sme pre lepšiu zrozumiteľnosť čiastočne upravovali diakritiku, do obsahu sme nezasahovali.
Padlí a zomrelí vojaci, zoznam. Kronika Skalice 2, s. 43 – 49, MVSR, ŠA Trnava, pracovisko Skalica.
https://www.valka.cz/Pluk-polnich-kanonu-c-14-1908-1918-t51326