PhDr. Vladimír Blaho: Skaličanka aj Neskaličanka Alžbeta Ozábalová

0
54

Pred 140 rokmi sa vo vzdelaneckej národoveckej rodine narodila Alžbeta Ozábalová. Počas prvej svetovej vojny žila v Amerike, kde získala znalosť anglického jazyka. Vo vojne jej padol snúbenec, preto sa vrátila domov. Zostala slobodná a svoj život venovala pomoci rodine a aktívne sa pritom zapájala do spoločenského života v Skalici.
Spojením rodiny Ozábalovcov z Borského Sv. Jura a Kubinovcov z Moravského Sv. Jána sa 4. novembra 1889 ako jediná dcéra z piatich detí Antona a Alžbety Ozábalovcov narodila Alžbeta Ozábalová (ml.), ktorá značnú časť svojho života prežila v Skalici. Strednú školu absolvovala v Piargoch (dnes Štiavnické Bane) u rádových sestier, potom na skalickom gymnáziu.
Keď v predvečer prvej svetovej vojny a ovzduší balkánskych vojen hrozila jej bratovi Antonovi (1892 – 1942) vojenská služba, vypravili ju s ním ako staršiu sestru rodičia do Ameriky, New Yorku, kde už žil jej strýko i bratanec Ondráš Čederle. Odišli v roku 1913, odchod sa im podaril až na druhý pokus. Motívom bol únik brata pred vojenskou službou v rakúsko-uhorskej armáde, čo sa pár rokov predtým podarilo aj staršiemu zo súrodencov Imrichovi (1883 – 1952). Paradoxne sa v Amerike obaja dali na vojenskú kariéru, pričom Imrich veľmi úspešnú.
Ich cesta mala dobrodružný koniec, keď strýko, ktorý ich mal čakať v newyorskom prístave, zabudol a mladí ľudia zostali bez znalostí angličtiny v ťažkej situácii. Čírou náhodou však naďabili na bratanca, ktorý ich na čas prichýlil. Alžbeta sa zamestnala v bohatej rodine nemeckých prisťahovalcov ako učiteľka a vychovávateľka, s malým zverencom konverzovala po nemecky. Počas siedmich rokov pobytu si osvojila aj angličtinu, pracovala v newyorskom Sokole, zúčastňovala sa krajanských podujatí a hrávala ochotnícke divadlo. Jej nápadník odišiel ako slovenský dobrovoľník s US vojskami do Francúzska, kde zahynul. Musela sa vyrovnať s jeho úmrtím, a tak využila prvú príležitosť, aby sa vrátila „ do kraja“. Bola členkou výpravy americko-slovenských sokolov, ktorí sa v lete 1920 zúčastnili v Prahe na prvom povojnovom Sokolskom zlete.
Následne sa prisťahovala k ovdovelej a osamotenej matke do Borského Sv. Jura. Otec, učiteľ a rechtor Anton Ozábal (1856-1917) zomrel ešte pred jej návratom. Bol rodákom z Borského Sv. Jura, priženený do Moravského Sv. Jána, bol agitačným spolupracovníkom MUDr. Pavla Blaha v moravskosvätojánskom regióne, za ktorý Blaho kandidoval do uhorského snemu. Alžbetin brat Jozef (1880 – 1953) bol učiteľom v Radošovciach (kde sa mu ako najstaršia z jedenástich detí narodila v roku 1907 naša mama Ľudmila), po vzniku republiky pôsobil od roku 1919 ako školský inšpektor v Nitre. Najmladší brat Janko (1895 – 1914), ktorý pracoval v skalickom gazdovsko-potravnom spolku, v lete ako čašník v luhačovickej Slovenskej búde a hrával ochotnícke divadlo, v roku 1914 zomrel náhle na tuberkulózu. Alžbeta zostala s matkou a starala sa o ňu.
Určitú dobu po návrate išla v Skalici do Americko-slovenskej banky a stretla MUDr. Pavla Blaha. Ponúkol jej miesto aj bývanie v Skalici. V lete 1921 využili Alžbeta s matkou ponuku Pavla Blaha (odchádzajúceho bývať do Bratislavy, kde kúpil v roku 1921 dom) a presťahovali sa do Skalice. Našli svoj domov v zadnom trakte Katolíckeho kruhu, a boli pomocníčkami Gizely Blahovej. Počas neprítomnosti Blahovcov sa Alžbeta Ozábalová istý čas starala o Katolícky kruh, múzeum i vinohrad. MUDr. Pavel Blaho využil Alžbetinu znalosť angličtiny a umiestnil ju ako úradníčku v Americko-slovenskej banke, ktorá sídlila na Škarniclovskej ulici a mala viacero zamestnancov, riaditeľom bol Ján Sopko. Tetička, ako sme ju volali, pri spomínaní svojho predstaveného v banke nazývala vždy dirigentom, ako sa vtedy zvyklo hovoriť direktorovi.
Zároveň sa zapájala do rôznych činností v Skalici. Krátko po príchode začala pracovať v skalickom výšivkárskom družstve, založenom Pavlom Blahom (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu), najprv ako pomocná sila a neskôr jeho vedúca. Po zrušení družstva v roku 1952 sa administratívne podieľala na jeho likvidácii. Hneď od návratu z Ameriky sa venovala činnosti v Sokole a najmä jeho bohatej kultúrno-spoločenskej činnosti, organizovaniu „šibrinkov“ v sokolovni, ako vtedy volali sokolské plesy a bály. V roku 1938 dala TJ Sokol pri príležitosti osláv 20. výročia vzniku Československej republiky vyhotoviť novú zástavu. Zhotovenie, ušitie a výšivky podľa výtvarného návrhu Miroslava Syllu urobili vo výšivkárskom družstve pod vedením Alžbety Ozábalovej. Alžbeta bola členkou výboru Sokola a pri slávnostnom odovzdávaní na verejnom cvičení 26. mája krstnou matkou zástavy. Ochotníckemu divadlu sa venovala najmä v Amerike, ale spomínala i na skalické predstavenia, napríklad účinkovanie v úlohe kňažnej v Lucerne od Aloisa Jiráska v Hájku. Pracovala tiež v miestnom odbore Živeny.
Spolu s matkou sa koncom dvadsiatych rokov presťahovali do privátu k Barinom, neskôr vystriedali byty na Potočnej ulici (u Mičkov, neskôr u Valúcha). Začiatkom päťdesiatych rokov sa s matkou na necelé tri roky presťahovala do Bratislavy do domu Vladimíra Blaha (najmladšieho syna „ska-lického doktora“, manžela netere Ľudmily), aby ho nezabrali pre nadmernosť. Čoskoro po návrate do Skalice jej v júni 1954 zomrela matka a to už bývala na Hollého ulici u Tyršelov (v bývalej vile Miroslava Syllu). Tu v oáze prírody; vila vtedy ležala na okraji mesta a mala peknú záhradu siahajúcu až po polia Padeliek, u nej počas päťdesiatych rokov prežívali dvojmesačný prázdninový pobyt prasynovci Jaroslav a Vladimír, deti jej netere Ľudmily, rodenej Ozábalovej, ktorá svadbou s Vladimírom Blahom st. zavŕšila blízky vzťah rodín Ozábalovcov a Blahovcov. Posledný raz prázdninovali v roku 1961. Okrem susedov sa vtedy jej svet zúžil na návštevy u Gizely Blahovej, ktorá žila v „Kruhu“ spolu so sestrou Nelly (Kornéliou), stretávala sa s neterou Oľgou Zálešákovou a synovcom Ivanom Ozábalom, s príbuznou Blahovcov Ilonkou Koblíškovou a podvečer sa s konvičkou v ruke pobrala po čerstvé mlieko k Ivičičom. Jej byt (izba a kuchynka) v podkroví vily Tyršelovcov bol plný rodinných spomienok a fotografií z rôznych kútov sveta, medzi ktorými bola aj pohľadnica od biskupa Čárskeho, ktorý ju oslovoval „spanilá slečna“. Nechýbali v ňom ani čínske vázy a množstvo kníh od tých v angličtine, ktoré si priviezla z USA, po romantické lokálne diela od Ferdinanda Dúbravského či romány červenej knižnice. V nasledujúcom desaťročí sa opäť presťahovala do Bratislavy na Lermontovovu ulicu, kde pomáhala neteri Ľudmile viesť domácnosť.
Do Skalice sa vrátila už v pokročilom veku v roku 1969 a až po tomto definitívnom návrate nami vysnívané miesto – vilu opustila. Na krátky čas ju prichýlila teta Bjetka Hránková, bývalá gazdiná ThDr. Ľudovíta Okánika, na Potočnej ulici, neskôr dostala jednoizbový byt v novostavbe hneď vedľa Tekly, s výhľadom na Hospodynskú školu.
Priam zázračne sa prispôsobila novému prostrediu, navštevovala bohoslužby u milosrdných bratov, kam kedysi vodila prasynovcov na loretánske litánie. Jej záujem o čítanie pretrval a stala sa horlivou čitateľkou kníh z miestnej knižnice. Hoci žila sama, vôbec sa nebála čítania aj hrôzostrašných príbehov a detektívok.
Zomrela v požehnanom veku 27. apríla 1982 a je pochovaná na skalickom katolíckom cintoríne v hrobe, kde leží jej matka Alžbeta, neter Ľudmila a prasynovec Jaroslav Blaho (známy teatrológ, najnovšie čestný občan Skalice) s manželkou Annou Starostovou, opernou speváčkou. Spolu ležia na cintoríne, na ktorý sme spolu s bratom počas našich letných pobytov u tetičky v Skalici pravidelne, ba takmer denne chodievali na bicykloch na hroby Blahovcov a Ozábalovcov.

Za poskytnutie fotografií ďakujeme PhDr. Jaroslavovi Blahovi (†).