SKALICKÉ ROKY VLADIMÍRA CLEMENTISA (2. časť)

Jozef Špaček

0
575
Vznik samostatnej Česko-slovenskej republiky a koniec I. svetovej vojny výrazne poznačili aj život na skalickom gymnáziu. Maďarskí profesori odišli, vystriedali ich pedagógovia z Čiech, v profesorskom zbore boli po prevrate len dvaja Slováci. S touto skutočnosťou súvisí i fakt, že do Skalice prešli zo susednej Moravy študovať viacerí študenti, medzi nimi i Alžběta (Běta) Turečková-Čambalová (jedno z prvých dievčat-študentiek skalického gymnázia v histórii). V r. 1981 vydala spomienkovú knihu Na shledanou, Kawakami… Ide o pútavé autobiografické rozprávanie pozoruhodnej výpovednej hodnoty, kde vysokú mieru pozornosti venovala najmä F. X. Šaldovi, ktorý si ju ako vysokoškolskú študentku veľmi obľúbil a rozlúčil sa s ňou v liste vetou, ktorú použila v názve svojich pamätí. Jej knižka obsahuje aj niekoľkostránkovú kapitolku, nazvanú „Jan Doležal a Vladimír Clementis“. V nej sa možno dočítať do istej miery prekvapujúce údaje o „zrelých“ gymnaziálnych rokoch Vladimíra Clementisa v Skalici. Tie mohol začať i v prítomnosti účinkovania tzv. Dočasnej vlády v Skalici (tvorili ju o.i. P. Blaho, A. Štefánek, Š. Janšák – osoby clementisovskej rodine veľmi známe, v jednom z prvých listov zo Skalice sa V. Clementis rodičom zmieňuje o Š. Janšákovi), lenže V. Clementis tieto rušné časy v Skalici zrejme nezažil, pretože riadne gymnaziálne vyučovanie sa pre chrípkovú epidémiu začalo až 16. decembra 1918, kedy už Dočasná vláda v Skalici nepôsobila. V nových časoch sa mu určite lepšie študovalo, o čom svedčili aj výsledky, zvečnené na jeho gymnaziálnych vysvedčeniach. Paradoxom, hoci len menej náležitým, je skutočnosť, že po maďarských vysvedčeniach dostával od sexty vysvedčenia v češtine, s rôznym vyznačením a klasifikovaním jedného z hlavných predmetov – materinského jazyka: v sexte je v kolónke „V jazyku českém“ prečiarknuté slovo „českém“ a perom je dopísané „slovenském“, v septime je táto kolónka predelená perom na polovicu a nad českým jazykom je vpísané „V jazyku slovenskom“ a V. Clementis dostal vtedy dve jednotky z češtiny i slovenčiny. V maturitnej oktáve však už je iba v príslušnej rubrike „V jazyku českém“ dopísané striktné „a slov.“. I tieto detaily odrážajú rozkolísanosť názorov školskej vrchnosti na vedenie agendy slovenských gymnázií a tiež vyučovania slovenčiny ako vyučovacieho jazyka slovenského gymnázia. Podľa uvedených skutočností by sa mohlo zdať, že „maďarského ducha“ v skalickom ústave vystriedal „duch český“. Nebolo to však celkom tak, hoci gymnázium i svojím vtedajším názvom „Masarykovo I. česko-slovenské reálne gymnázium v Uhorskej Skalici“ všeličo napovedalo. Zo súčasného pohľadu bolo na škodu veci, že naozaj kvalitných českých pedagógov len veľmi pomaly vymieňali pedagógovia slovenskí, hoci už boli naporúdzi… Aký však bol študentský život už skúseného Vladimíra? Spolu s autorkou vyššie spomenutej knihy pamätí prišiel do Skalice z neďalekej moravskej Strážnice aj Jan Doležal a stal sa Clementisovým spolužiakom a najbližším študentským priateľom. Bol to veľmi nadaný študent s veľkým rozhľadom a prirodzenou autoritou. Pre bledé vlasy ho prezývali „Šeďa“. Ovplyvnil V. Clementisa svojimi názormi na politiku a históriu, ale najmä obsiahlymi vedomosťami z filozofie, tiež mu možno pripísať rozhodujúci vplyv na Clementisovu komunistickú politickú orientáciu. Zoznámil Vladimíra aj s Marxovými spismi, tiež dokázali presadiť, aby z Prahy začal do gymnaziálnej čitárne dochádzať denník „Rudé právo“. J. Doležal bol orientovaný sociálno-demokraticky, po maturite sa rozhodol pre štúdium filozofie, študoval tiež ako Clementis na Karlovej univerzite, neskôr sa stal odborníkom v oblasti psychotechniky, profesorom UK v Prahe pre tento odbor. Keďže študoval v Lipsku a za ženu si zobral Nemku, je možné, že svojím reálnym poznaním nemeckých pomerov a tamojšej politickej situácie v neskoršom období ovplyvnil Clementisa v súvislosti s jeho jednoznačným nesúhlasom s paktom Molotov – Ribbentrop… Spolu s autorkou spomínaných pamätí Turečkovou-Čambalovou vytvorili priateľskú trojicu, ktorú nazval vtedajší riaditeľ gymnázia Treybal dokonca ako „spiritus movens“ skalického gymnázia. Stalo sa tak po usporiadaní študentskej besiedky k 28. októbru, prvému výročiu vzniku ČSR. Zahrali bez opony len na stupienku v triede jednoaktovku od Čechova, pridali recitáciu slovenských a českých básní, besiedka i v skromných inscenačných pomeroch mala veľký úspech. Po tomto úspechu sa trojica priateľov rozhodla pokračovať v nácviku divadla, vybrali si hru Jiřího Mahena Jánošík. Clementis napísal list Mahenovi do Brna, v ktorom ho požiadal o povolenie hru preložiť do slovenčiny a hrať ju na gymnáziu. Mahen odpovedal promptne a kladne, nenárokoval si žiadny honorár (bolo by zaujímavé zistiť, či sa v korešpondenčnej pozostalosti moravského spisovateľa zachoval Clementisov list zo Skalice). Clementis Mahenovu hru preložil do slovenčiny a získal z radov spolužiakov celý štáb prepisovateľov hry pre divadelné účely. V dlhých zimných podvečeroch Clementis diktoval v jednej triede na prízemí gymnázia s oknami na námestie svoj preklad ostatným „pisárom-gymnazistom“. Po vyriešení tejto základnej technickej otázky začali s nácvikom, hru chceli predviesť nielen študentskej verejnosti až na jar. Clementis si vybral úlohu Ilčíka, bol v tomto smere sebakritický, pre menšiu postavu sa nehodil do hlavnej úlohy. Obsadenie ďalších úloh bolo tiež zaujímavé – Aničku hrala autorka citovaných pamätí, farára brat Zuzky Zgurišky Braňo Šimonovič z Myjavy, Samka si zahral už vtedy vysokoškolák Janko Blaho, hlavnej úlohy Jánošíka sa až na jar zhostil profesor gymnázia (!) Miloslav Sylla – kto by z radov pedagógov bol dnes takto ochotný spolupracovať so študentmi? Clementisovho priateľa Doležala v úlohe režiséra vystriedal tiež na jar profesor gymnázia, češtinár Zmatlík. Premiéra hry sa vydarila, hoci Turečková-Čambalová neuvádza presný dátum, ale keďže Clementis presadil, aby bol po sobotňajšom predvedení hry hneď v nedeľu aj majáles, bolo to v máji 1920. Tento časový údaj je logickejší ako ten, ktorý uvádza najväčší znalec skalickej histórie vrátane gymnaziálnej dr. Jozef Šátek, keď v práci „Tristo rokov skalického gymnázia“ uvádza rok 1919, kedy podľa neho gymnazisti hrali Jánošíka (aj fotografia skupiny zbojníkov s Clementisom a J. Blahom v knihe spomínaných pamätí A. Turečkovej-Čambalovej opakuje tento chybný údaj). Clementis zaujal v úlohe Ilčíka najmä monológom, ktorý sa začínal slovami: „Čachtická pani dievčencom nechty z rúk sťahovala a v ich krvi sa kúpala…“ Z ďalších zaujímavých mimoštudijných aktivít V. Clementisa Turečková-Čambalová uvádza jeho pojednanie o básnikovi Martinovi Rázusovi s ukážkou vybraných básní pre členov študentského samovzdelávacieho krúžku. Tiež spomína, ako sa jej zastal Clementis pred spolužiakom židovského pôvodu, ktorému sa nepáčilo recitovanie Bezručovej básne Papírový Mojšl na jej prednáške pre študentov gymnázia o sliezskom básnikovi. Clementis ju po ich zoznámení často sprevádzal, mali spoločnú cestu do školy i zo školy, „milo sa jej prihováral“ a jemne sa jej dvoril, hoci v Skalici podľa nej žiadnemu dievčaťu nekurizoval. V žiadnom prípade by sa podľa nej nezaujímal o dievča v skalickom sedliackom kroji – ona však v Skalici svoj kroj z Velkej nad Veličkou nosila… V tejto súvislosti ešte uvádza, že Clementisa v Skalici považovali za jeho typickú rodinnú clementisovskú hrdosť a sebavedomie za namysleného. Možno i to je jeden z dôvodov skutočnosti, že mu Skalica akoby neprirástla viac k srdcu. Vyzdvihovala tiež jeho rečové schopnosti – okrem precízneho ovládania češtiny a slovenčiny vrátane obdivuhodného rozhľadu v obidvoch literatúrach a ich predstaviteľoch uvádza znalosť maďarčiny, francúzštiny, angličtiny a nemčiny. Tiež charakterizovala jeho vzťah k obľúbeným knihám tisovského detstva, tu však bola zrejme ovplyvnená prečítaním Nedokončenej kroniky. Zaujímavo však pôsobí údaj, že V. Clementis zdedil po otcovi cenné originály z ranej tvorby moravského maliara J. Uprku, s ktorým sa Clementis starší priatelil. Posledné stretnutie v Skalici sa trojici študentských priateľov podľa A. Turečkovej-Čambalovej nevydarilo – Clementis jej vyčítal, že sa jej ľahko študuje, keď hocikedy príde z domu požiadať profesorov o preskúšanie bez predchádzajúceho denného navštevovania školy, hoci na príčine takéhoto študovania bola dlhotrvajúca choroba ich priateľky…Sama uvádza, že možno to nemyslel vážne, ale v Skalici sa rozišli paradoxne práve takto, v ďalšom školskom roku už boli Clementis a Doležal na vysokoškolských štúdiách v Prahe. Tam sa tiež odohralo – na ministerstve zahraničných vecí v Černínskom paláci – ich úplne posledné stretnutie, ktoré však tiež nemalo srdečný priebeh, Clementis už bol v štátnickom strese, pôsobil podľa nej unavene a neprirodzene, až blazeovane, hoci sa snažili pripomenúť si aj žartovanie zo skalických študentských čias. A. Turečková-Čambalová však s pohnutím spomína, že hneď spoznala Clementisov hlas z londýnskeho rozhlasového vysielania, keď sa pod pseudonymom Peter Hron prihováral nielen Slovákom na Slovensku, najmä jeho oznámenie vypuknutia SNP sa jej vrylo do pamäti. Z iných príčin sa tak stalo i v decembri 1952, kedy v rozhlase oznámili tú najtragickejšiu zvesť, spojenú s menom Vladimíra Clementisa. Ďalšie súvislosti Clementisa a jeho študentskej alma mater majú inú povahu – skalické archívy a kroniky dokladujú, že na činnosť „Spolku priaznivcov a bývalých žiakov skalického gymnázia v Skalici“ prispel ako zakladajúci člen úctyhodnou sumou 2.000 Kčs (na zozname figurujú aj dvaja spomínaní študentskí priatelia). Zúčastnil sa tiež Lichardových osláv v r. 1947, kedy bol odhalený pamätník tomuto skalickému dejateľovi, kde vystúpil s príhovorom, o ktorom do Skalice dokonca telefonoval z Prahy, aby s ním naisto v programe osláv rátali ako s rečníkom. Týmito postojmi dal najavo, že Skalica mu predsa len taká cudzia nebola. Ale aj tak toho o skalických rokoch Vladimíra Clementisa vieme ešte stále dosť málo…