Storočnica Ferenca Buchtu

Peter Michalovič

0
718
V predvianočnom čase, kedy sme si pripomenuli nedožitých sto rokov od narodenia Františka Buchtu (19. 11. 1902) a zároveň aj jeho odchod na večný spánok (23. 12. 1988) sa 8. decembra 2002 konalo spomienkové podujatie na tohto vzácneho rodáka pod názvom Ferenc Buchta – ako si ho pamätajú Skaličania. Vyrastal v jednoduchej rodine, rodičia Michal a Mária, rod. Danieliková boli maloroľníci. V roku 1927 sa oženil s Júliou Novákovou a mali spolu tri deti, najstaršieho syna Ludvu a dve dcéry, Terku a Jarku. Je až pozoruhodné, ako zásadne vplývala na vtedajšie dianie v našom meste v rôznych spoločenských, politických a kultúrnych smeroch jedna osoba, a síce dr. Pavel Blaho. U mladého Ferenca, okrem toho, že ho ako lekár zachránil pri ťažkom pôrode, zariadil, že nebol ako regrút odvedený, načo sa vtedy Ferenc veľmi hneval. Blaho prezieravo a nekompromisne povedal, že by nemal kto v Skalici spievať a hrať divadlo, mohol si to ako rodinný kmotor aj dovoliť. A naozaj, to sa F. Buchtovi aj stalo v nasledujúcich rokoch životnou náplňou a láskou. Už ako mladý chlapec chodil spievať do cirkevného zboru, hral divadlá, zúčastňoval sa všetkých akcií organizovaných roľníckym dorastom. Ako mladý prevzal aj úlohu cirkevného speváka – pôsobil teda ako predspevák v kostole, na púťach a procesiách a tiež na pohreboch. Z divadelného účinkovania si odniesol odvahu na zvládnutie náročnej úlohy „svadobného družbu“. Túto osobitú postavu akéhosi režiséra svadby dotiahol po svojich predchodcoch na vysokú úroveň. Aj zásluhou neho získala pravá skalická svadba ohlas ako veľkolepé divadlo, ktoré dnes neodmysliteľne patrí k tradičnému koloritu mesta. Ako svadobný družba viedol F. Buchta okolo 700 svadieb najmä v Skalici, ale aj v širokom okolí. V r. 1945 sa stal zakladajúcim členom obnoveného Bratstva sv. Hurbana, kde vykonával funkciu „obradňíka“ a dbal na veci „móresu“, inými slovami, staral sa o riadny priebeh zasadnutí Bratstva, o modlenie, dodržiavanie určitých zvyklostí, regúl ap. I napriek nesmiernemu vyťaženiu a zapojeniu sa v kultúrnom dianí mesta pracoval vo vinohrade, na poli, s manželkou Júliou sa venovali pečeniu skalických „trdelňíkú“. Táto práca ho ešte viac poľudšťovala. Všetky záľuby prirodzene spájala láska k spevu a hudbe. Je zaujímavé, že už v útlej mladosti tvorili priateľskú trojicu Janko Blaho (rok nar. 1901), Ferenc Buchta (1902) a František (Krištof) Veselý (1903), ktorí sa síce vydali neskôr na odlišne zameranú a len ťažko porovnávateľnú umeleckú dráhu, ale všetkých spájal prirodzený talent k hudbe a divadlu a určite v nich rezonovalo najmä tvorivé umelecké podhubie Skalice v úvodných desaťročiach 20. storočia, ktorých prínos a odkaz zreteľne cítiť ešte aj dnes. V „Záhoráckych pjesničkách“ zachytil neskôr dr. Janko Blaho v podaní veľkého priateľa Ferenca niektoré melódie a veľa folkloristov čerpalo z hlbokej studnice F. Buchtu pri práci s folklórnym materiálom zo skalického okolia. Získal niekoľko ocenení z folklórnych festivalov vo Východnej, Strážnici a účinkoval tiež vo viacerých folkloristicky zameraných programoch Slovenskej televízie.
V nedeľnom programe venovanom Ferencovi Buchtovi vystúpili jeho pamätníci, priatelia a členovia rodiny: pani Stázka Bránecká si zaspomínala na spoločné časy spojené s ochotníckym divadlom, ako výborná rozprávačka sa ukázala starenka Anna Hránková vo svojich spomienkach na cirkevné púte a nezabudnuteľný hlas F. Buchtu, Helena Jurasovová – Blahová spolu s vnukom Ferenca Buchtu Petrom Michalovičom hovorili o F. Buchtovi ako o nositeľovi folklórnych tradícií a nevyčerpateľnej studnici plnej piesní, zvykov a zaujímavých rozprávaní. Za bratov „Hurbanistov“ prehovoril Aleš Macháček a široko rozvetvenú rodinu zastúpil v úprimnom a emotívnom príhovore PhDr. Ľubor Hallon. O svadobných zvykoch sa rozhovorili Jozef Kovárik a spolu s Ladislavom Nemčovským a moderátorom celého programu RNDr. Antonom Dinkom predviedli aj známu „hru na ševca“, ktorú s obľubou predvádzal strýc Ferenc a neskôr ju prebral do repertoáru aj súbor Skaličan. Atmosféru spomienok vhodne doplnilo niekoľko filmových ukážok a fotografií s Ferencom Buchtom. Samozrejme, že nechýbala pieseň v podaní ľudovej hudby Skaličan a jej sólistov Márie Marťanovej, Antona Pavču, Pavla Poustku a zaspievali aj traja vnuci, bratia Hallonovci a pravnučka strýca Ferenca Alžbetka Michalovičová. Mottom celého podujatia bola výstižná pieseň – jedna z najobľúbenejších piesní speváka Buchtu – „Neňi lepší, jak v neďelu, ket sa všecí chlapci zejdú…“, ktorú si s pohotovým a príjemným moderátorom Antonom Dinkom zaspievalo celé hľadisko.
Na Ferenca Buchtu ako speváka v chrámovom zbore si mala tiež zaspomínať jeho dlhoročná priateľka pani Edita Tychlerová, ktorej však zdravotný stav nedovolil zúčastniť sa podujatia, a preto prikladáme jej originálny a hlboko precítený pohľad na obdobie a udalosti, ktoré môžu zaujať aj širšiu čitateľskú verejnosť.

**** ***** ****

Je to krásne, keď sa príbuzní a najbližší priatelia zídu, aby venovali spoločnú spomienku milej a drahej duši, ktorú by si chceli v spomienkach pred svojimi očami oživiť a preniesť sa do prešlých krásnych spolu strávených rokov. Som poctená a veľmi sa teším, že i ja sa môžem zúčastniť tejto spomienky na milého pána Buchtu, na nášho nezabudnuteľného strýčka Ferenca Buchtu!
„Milý strýčku, poďte, pospomínáme si, jak to fšecko bylo, jak sme sa vtedy vlastne poznali?“ – Ako žiačka, neskôr študentka, som chodila na hodiny klavíru tunajšiemu organistovi pánovi Zelíkovi, pochádzajúcemu z Napajedel. Keď som mala 14 rokov, raz mi pán Zelík povedal: Editko, chcel by som založiť väčší miešaný spevokol a mohla by ste tam tiež chodiť. Mne sa tá myšlienka zapáčila, moja stará matka, ktorá ma vychovávala, lebo som bola už sirota, s tým súhlasila. Mali sme sa stretnúť hneď v utorok o ôsmej večer v byte pána Zelíka v Žabej – dnes Gorkého – ulici. „Strýčku milý, šak víte, Vy ste už dávnejší chodili s Jankem Belaym a s druhýma mužma do cirkevného mužského spevokolu. Tam sme sa teda ten úterek poznali.“ Pán Zelík to bral vážne, mal mnoho notového materiálu pre miešaný zbor, ľahšie i ťažšie skladby a hneď nás podľa hlasových schopností rozdelil. „Strýčku, Vy ste byli hvjezda v tenory a výborná dvojica s Janem Belaym.“ V tom zbore boli žiaci p. Zelíka i muži a ženy z mesta. Ja osobne som tam chodila 14 rokov, avšak ako som sa vydala, už to nebolo možné. Vy ste, strýčku, ešte pokračovali, boli ste verný. Nacvičili sme rôzne skladby, omše, i náročnú vianočnú omšu s doprovodom orchestra smyčcového, kde boli i plechové nástroje zastúpené a samozrejme organ a tympány. Ešte zo žijúcich členov tohto orchestra spomeniem Dr. Krupku, hral čelo (Žiaľ, aj pán MUDr. Miroslav Krupka už nie je medzi nami, zomrel v novembri 2001). Pán Zelík bol muzikant telom aj dušou a vedel v nás prebudiť lásku k hudbe, preto my sme všetci, pravda strýčku, spievali srdcom i dušou. A keď v našom krásnom chráme prvý raz zaznel náš zbor „á capella“ Sláva Bohu a k tomu vír tympánov, my sme všetci chlapi aj ženy od radosti plakali! „Pamatujete si strýčku, to bylo skúšek, ňigdo nebrblal, že je zima alebo hórko.“ Pred Vianocami sme večer od ôsmej do desiatej spievali priamo na chóre. Vonku mrzlo a bolo snehu. Vy ste nás vždy rozveselovali a špásovali, že sme pekné červené od mrazu, „že sa nemosíme malovat papírkem od cigórky“. Pán Zelík výborne hral na organ a so svojím príjemným barytónom odspieval nie jedno requiem sólovo, bolo to tak zvykom. „Strýčku, kolko lamentácií ste si Vy v živote odspívali, to máte šecko presne tam hore zapísané, pravda? Já Vás ešte vidím, strýčku, pri pašijách ste stavjal hlavné postavy okolo sebja, lebo ste spíval evanjelistu, aby ste pri nástupoch dobre na sebja viďeli. A na Velký Pátek, ked ste ten mušský zbor spívali ve štyroch hlasoch, tá partia ked národ kričí: Zabi, zabi Ježiša, tak ste to krásňe prednésli, taká ozvjena byla za každým zvoláňím, aš mrás išél po ťele.“ Ale mali sme aj chvíle iného rázu. Raz na skúškach pán Zelík osobne predniesol, ako si predstavuje, aby určitá partia bola zaspievaná. Ukázal raz, dvakrát, trikrát, my sme stále nespievali správne. Jedni sa tam bavili, alebo čo, až Zelík naraz hovorí: Keď nemáte záujem, môžeme to všetko nechať tak, a hotovo. Potom hodil partitúru na klavír a vyšiel von. My sme tam stáli ticho ako myšky a potichu sme vyšli von. Vonku na ulici hovorí strýček Ferenc: „Toto sa nemjelo stat. Mosíme to napravit. Ňigdo sa nebude nafukovat a za týdeň v úterí všeci do jedného dojdeme jak by sa ňic nestalo a budeme spívat jak anďelé. Rozumjeli ste? Tak dobre!“ Aj to tak dobre dopadlo. Iste ste nezabudli na tú dôstojnú tryznu tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika, strýčku Ferencu. Tam totiž Váš mužský zbor a ešte veľký počet mužských dobrých spevákov zo Skalice a okolia bolo pozvaných účinkovať na tejto tryzne. Pán Zelík nacvičil krásny zbor, autora si už nepamätám alebo názov, ale text bol v krásnej hudobnej zostave: „Na Bradle zádumčivom, na samom jeho holom končiari, tam spí, spí Milan, generál!“ V tomto diele sa uplatnili tenory, strýčku, Váš, Janka Bellay a pána Plhala. Vy ste tam mali vyspievať tie vysoké partie, však si to pamätáte, strýčku, lebo Skaličané boli týmto vystúpením veľmi milo prekvapení. Aby sa spevokol sám troška pobavil, zmyslel si p. Zelík nacvičiť operetu. Ozaj to bola veselá nálada pri každej skúške, samé špásy. Názov operety „Píseň lásky“. Strýčku, to bolo veselo, všetci muži zo zboru ste boli oblečení ako pacienti v kúpeľoch s paličkami, lebo si liečili reuma – gicht. To bolo výborné, ako ste po javisku glckali hore – dole a spievali dvojhlasne: „Gichťáci sú chudáci, belhají jak z hora panáci, gichťáci, jo, ťi se mají zle, bumbají jen vodu z pramene!“ To bol potom aplauz! Jeden pacient, J. Bellay, sa zamiloval do najstaršej chovanky z penzionátu. Najmladšiu chovanku som hrala ja, tej druhej som závidela, že už je slečna a ja som ešte príliš mladá, aby som mala galána a spievala som: „Je to k zlosti, být jen žabkou, robit všem jen poklony, chťela bych být velkou dámou, presne podle Ivony…“ A ešte jednu operetu nacvičil pán Zelík, „Amor šarapatí“, to už prišiel Franta Hanus, náš starý priateľ z gymnázia a on hral Amora. Ten doniesol toľko špásu a smiechu na skúšky. „Vy ste si strýčku milý s Frantom velmi dobre rozumjeli, išel špás na špás, ale aj Franta už odišiel, máme na neho mnoho milých spomienok. Často sme aj s Elenkou Lacinovou – Bednárovou spolu vystupovali. Ona bola sólistka sopranistka v našom zbore. My dve sme boli tiež dobrá dvojica, v speve aj v špáse, a Franta ešte k nám a kabaret hotový. Škoda, že manželstvo p. Zelíka sa rozpadlo. Jeho dcéra Anička zdedila jeho nadanie, ukončila konzervatórium a stala sa potom neskoršie riaditeľkou hudobnej školy v Novej Bani. Zelík sa odsťahoval do Veselí n/M. Niektoré noty tu nechal, ostatné zobral so sebou, veď tie boli jeho majetok a založil tam tiež pekný zbor. Nakrátko, než som sa vydala, som prevzala vedenie zboru ja, tento sa rozrástol o niekoľko dobrých hlasov a podarilo sa mi nacvičiť tri nové skladby, s ktorými sme išli na púť do Šaštína. Dostali sme miesto nočného programu v kostole. Veľmi sme boli pochválení, páčilo sa to o to viac, že vypli prúd a spievali sme na chóre pri sviečkach. O to bol vizuálny efekt v tej nočnej tme a osvietený chórus sviečkami väčší. Až na to, že naši muži, pravda strýčku, sa museli meniť pri ťahaní mechov pre organ, keďže nebol prúd, z toho ste sa netešili, ale muselo to byť! Zbor potom prevzal Béla Prokopius. Ani neviem, či ste tam až do konca, strýčku náš, dochodili, len toľko, že sa potom zbor rozpadol. Já myslím, milý strýčku, že ste urobili obrovskú službu našim spoluobčanom, keď ste ich za každého počasia spolu s cirkevným zborom vyprevadili na ich poslednej ceste. Ešte dnes počujem Váš pekný hlas, ako sa niesol vo vetre nad cintorínom v piesni „Malá čiastka zeme…“ A vyšľapali ste cestu na kalváriu ešte aj v pokročilom veku. Ozaj, vedeli by ste, strýčku, povedať, koľko našich zosnulých ste asi odprevadili? To sám neviete, ja Vám to verím, ale v mojich predstavách Vás museli títo zosnulí vítať v dlhých špalieroch za Vašu neúnavnú prácu, ktorá sa nedá ničím zaplatiť. Mám pravdu? Však strýčku? Nehovoríte nič. Ja viem, to nemôžete, to uvidí každý sám. Ja si však myslím, že k takejto dobročinnosti – pieseň dať ako posledné „Zbohom“ na tejto zemi, musí byť zasa láska k hudbe a piesni. To sú pamiatky, strýčku náš milý, ale k tomu musí mať človek ozaj to veľké muzikantské srdce a Vy ste ho mali a to muzikantské srdce ste si nenechali „enom pro sebja“, ale darovali ste ho ďalej, zostalo v rodine, žije vo Vašom šikovnom vnukovi Peťovi! Môžete mať ohromnú radosť, a to práve dnes, keď celá Vaša rodina a toľko ľudí na Vás spomína, lebo vlastne najcennejšie, čo po človeku zostane, je pekná spomienka na neho! A my prechovávame na vás, milý strýčku Ferencu, tú najkrajšiu spomienku. Spinkajte ďalej, zaslúžili ste si tichučký spánok!

Edita Tychlerová