Kunovská zvonica

Vladimír Jamárik

0
807
Pôvodne bola v Kunove iba drevená zvonica na štyroch stĺpoch s jedným zvonom. Keď vybudovali novú cestu do Senice, ocitla sa na jej okraji, a tak roku 1860 za richtára Pavla Harnoša postavili terajšiu murovanú. Márnicu k nej pristavali o niečo neskôr. Povyše nej medzi Panšulou a roľami sa tiahol úzky pás pozemku, vedený ako židovský cintorín. Žiaden kunovský žid sa však nedal doňho pochovať! V tom istom roku 1860 kúpili aj dva nové zvony, za ktoré obec zaplatila 572 zlatých a 72 grajciarov. Väčší zvon vážil 152 funtov (asi 76 kg) a menší 85 funtov (asi 42,5 kg). Vtedy 34-ročný nadaný roľník Pavol Jamárik – Kruhanovský, ktorý býval na terajšom Orgoníkovom grunte v Hornom konci, zhotovil kamennú pamätnú dosku osadenú nad vchodom. Dňa 19. augusta 1860 napísali v 3 exemplároch dohodu o spoločnom užívaní zvonov a zvonice medzi evanjelickou a katolíckou cirkvou. Podpísali ju senický evanjelický farár Samuel Tesák, katolícky Štefan Belica a za obec richtár Pavol Harnoš. O zachovanie tejto listiny sa zaslúžila Anna Jamáriková – Kruhanovská. Posviacka novej zvonice sa konala 29. augusta 1860 a na jej pamiatku preložili vtedy kunovské hody (pamiatka posvätenia kostola) z Martina na Štefana, uhorského kráľa, okolo 20. augusta. Iba kunovskí mlynári zmenu neuznali a hodovali i naďalej po starom. Za prvej svetovej vojny v r. 1914 – 1918 vojsko odobralo veľký zvon na vojenské účely, malý sa zachoval dodnes. V roku 1928 dala obec uliať nový zvon s nápisom, ktorého autorom bol Juraj Zuščík (1904 -): „Nech hlahol môj všetkým ľuďom dobrej vôle pokoj a lásku do srdca vnáša! Zadovážila obec Kunov 18. 10. 1928. Liali bratia Fischer v Trnave.“ V tom istom roku si katolícki veriaci zadovážili nový drevený korpus, ktorý zhotovil majster Hudáň v Bratislave. Dlhé roky visel na kríži v cintoríne, kde poveternostné vplyvy značne poškodili jeho hornú časť. V budove zvonice bývala aj márnica, v ktorej mávali hrobári náradie. Bývali tam uložené i pohrebné fakle. Štyri také horiace držali rovesníci, príbuzní alebo priatelia nebohého pri rakve počas obradov na dvore a sprevádzali ju i na cintorín. Bolo to však nebezpečné, lebo cesta viedla pomedzi stodolami so slamenými strechami. Preto na prelome storočia nahradili fakle lampášmi. Tie sa posledný krát použili na pohrebe Jána Kukliša – Búdu dňa 18. 11. 1958. V márnici sa však tiež vystavovali mŕtvoly neznámych utopencov, tulákov či žobrákov, ktorí v obci zomreli. V 30. rokoch sa tu konala pitva novorodeniatka pohodeného v potoku, ktoré údajne porodila Irena, slúžka u Pavla Jamárika – Gajdoša. Ba istý čas slúžila táto miestnosť aj za príbytok chudobným ľuďom. Bývali tu rodičia Martina Zuščíka (nar. r. 1902), keď sa museli vysťahovať a zostali bez strechy nad hlavou. Ich dcére sa tu 22. októbra 1931 narodil syn Pavol. V lete 1934 tu asi dva mesiace spávala na slame vdova Katarína Kuklišová – Adamová s deťmi, kým si neprebudovala maštaľ na príbytok, lebo dom sa im bol zrútil. V roku 1987 bola vykonaná generálna oprava zvonice i márnice, za čo patrí vďaka všetkým, ktorí sa o to dajakým spôsobom zaslúžili. Predovšetkým Kunovanovi učiteľovi Pavlovi Grimmovi, ktorý ako vtedy nový predseda MsNV v Senici opravu napriek veľkej opozícii členov rady dokázal presadiť a Jánovi Havlovi, vyučenému murárovi, ktorý opravu nielen riadil, ale mnohé práce i sám vykonával. Súčasne autor článku zreštauroval aj historické pamiatky (drevený korpus a dva zo štyroch už veľmi zhrdzavených a poškodených lampášov), ktoré sa počas generálnej opravy našli vyhodené na povale márnice. Sú vystavené pred čelnou stenou márnice, kde spolu s textami a výveskami na bočných stenách tvoria trvalú výzdobu tejto teraz už Siene spomienok. Spomienok na živých i mŕtvych bez ohľadu na to, či zomreli pokojnou smrťou, padli na bojiskách, alebo zahynuli v koncentračnom tábore, či sa roztratili po našej vlasti, odišli za prácou, alebo hnaní osudom do Rakúska, Maďarska, USA, Kanady, Argentíny, Izraela alebo Austrálie.
V rámci skrášľovania obce bola spolu s generálnou opravou zvonice úpravená aj časť Dzilečki. Zmizlo smetisko i agátmi zarastená Panšula, celá plocha sa splanírovala a zatrávnila. Upravili sa i svahy a staré schodisko ku zvonici.

Predchádzajúci článokHISTORICKÝ VÝZNAM DIELA KUKLOVSKÉHO RODÁKA (K 200. výročiu úmrtia Juraja Papánka)
Ďalší článokSKALICKÉ ROKY VLADIMÍRA CLEMENTISA (2. časť)