HISTORICKÝ VÝZNAM DIELA KUKLOVSKÉHO RODÁKA (K 200. výročiu úmrtia Juraja Papánka)

Eva Fordinálová

0
712
Iba málo diel v našej slovenskej kultúre zapôsobilo ako výdatné inšpiračné žriedlo nielen pre súčasníkov, ale aj pre nasledujúce generácie. Samozrejme, vždy ide o práce, ktoré sa dotkli „živého nervu“ národného bytia a oslovili širokú čitateľskú verejnosť, nielen autorov, ktorí na ne zareagovali vyslovením vlastného náhľadu. V tomto zmysle sú reprezentatívne vlastne dve: Historia gentis Slavae (1780) Juraja Papánka a epos Svatopluk (1833) Jána Hollého. Pritom však obe práce úzko súvisia a Hollého prvý slovenský národný epos taktiež možno rátať medzi inšpiračné odozvy Papánkových Dejín slovenského národa. A pre obe platí Vajanského konštatovanie na margo Hollého tvorby, že ich už síce súčasné pokolenie nečíta, ale nevediac samo, z nich žije, a nebyť ich, duchovne by žilo úplne inak.
Kto bol Juraj Papánek? Mnohé prezrádzajú už životopisné údaje. Narodil sa 1. apríla 1738 v Kuklove (západné Slovensko), zomrel 11. apríla 1802 v Olasze (dnešné Maďarsko). Jeho rodina získala zemianstvo za zásluhy v boji proti Turkom a rodinný erb akoby predznamenal Papánkovu životnú náplň: v zelenom poli rytier v striebornom brnení – v pravej ruke drží meč a v ľavej srdce. Oboje bude pre jeho Dejiny charakteristické. Hoci v úvode k svojej knihe píše, že je rodom Slovák, výchovou Nemec (študoval v gymnáziách s vyučovacím jazykom nemeckým), urodzenosťou Uhor (príslušnosť k uhorskej nobilite) a svojím úradom Ilýr (svoje dielo vytvoril počas pôsobenia v chorvátsko-nemeckej farnosti v Olasze), rozhodujúce bolo práve vedomie príslušnosti k slovenskému rodu. Iba z vrúcnej lásky k domovine mohol vzniknúť jeden z najkrajších opisov Slovenska v kapitole O súčasnom stave Slovákov: „V kráľovstve Slovákov možno nájsť všetko, čo plodí zem. V horách sa ťaží bohatstvo zlata a striebra, nachádzajú sa tu drahé kamene, kopú sa vzácne kovy a najlepšie železo. Chladné bystriny, vyvierajúce svieže pramene, príjemné toky riek zavlažujú zem. Vrchy, údolia, roviny a úrodné lesy živia obyvateľstvo, bohato ho zásobujú mnohorakým ovocím a plodmi. Početné kyselky a mnohé liečivé pramene spríjemňujú život roľníkom, šľachtené víno obveseľuje ducha. Sú tu vzácne ryby a najrozmanitejšie mäso každého druhu. Slovom všetkého je tu hojnosť pre dôstojné uchovanie ľudského rodu.“
Papánek bol človek so širokým vedomostným rozhľadom a záujmami – gymnázium navštevoval v Mikulove a Bratislave, v Budíne študoval filozofiu, v Jágri právo a v Päťkostolí (Pécs) teológiu. Olaszká farnosť patrila do päťkostolskej diecézy a na Papánkovu činnosť priaznivo pôsobil aj fakt, že vtedajším biskupom bol jeho spolurodák zo Záhoria Juraj Klimo (Lopašov), ktorý ho vo vedeckej práci podporoval. Papánkove Dejiny vyšli v začiatkoch formovania prvej fázy národného obrodenia – a podstatnou mierou k nemu prispeli. Papánek v úvode zdôrazňuje, že ich napísal, aby sa zavďačil slovenskému národu, žijúc ďaleko od neho, a aby vyvrátil všetky nepravdivé rozprávky o Slovákoch. Svojimi Dejinami chcel dať do rúk Slovákom zbraň „proti závistlivým hanobiteľom“, čiže proti počiatočnému maďarskému šovinistickému náporu na históriu Slovákov. Doba osvietenstva sa v celej Európe vyznačuje prerastaním feudálnych národností v moderné národy a pri vzniku ideológií jednotlivých národných hnutí sa ako prvoradý objavuje záujem o dejiny. Existenciu národa bolo treba historicky zdôvodniť, a tým ideologicky podoprieť. Už pred Jurajom Papánkom sa objavili snahy o obranu historických práv Slovákov (napríklad u Jána Baltazára Magina, Mateja Bela, Daniela Krmana, Pavla Doležala, Adama Františka Kollára, Samuela Timona a ďalších), a tak jeho Dejiny slovenského národa sú vlastne vyvrcholením predchádzajúceho úsilia slovenských vzdelancov. Išlo o dôkazy politickej rovnoprávnosti Slovákov v Uhorsku a ich prvotného usídlenia sa v Dunajskej kotline dávno pred príchodom Maďarov. Papánkove Dejiny v 14 kapitolách sú pokusom o súhrn dejín Slovákov od najstarších čias až po prítomnosť, teda do konca barokového obdobia. Papánek svoju koncepciu odvodzuje z „centrálnotatranskej teórie“, podľa ktorej sa pravlasť Slovanov nachádzala severne od Dunaja, medzi Dunajom a Tatrami, teda ich jadro reprezentujú Slováci. (Ide o historicko-filozofickú líniu, ktorá sa na Slovensku i na Morave tradovala i v predchádzajúcich storočiach a prvá zmienka o nej je už v Nestorovom letopise z 12. storočia). Preto je podľa neho slovenčina najzachovalejšia zo všetkých slovanských rečí (a jej najväčšiu príbuznosť s praslovančinou potvrdzujú i slavistickí jazykovedci v súčasnosti) a veľkú pozornosť venuje pôsobeniu sv. Cyrila a Metoda medzi našimi slovenskými predkami, oboch apoštolov označuje za „nebeské hviezdy na nebi Slovákov“, ktoré „celý slovenský národ s kráľom a kniežatmi priviedli ku Kristovi“. Tým „slovenským kráľom“ je Svätopluk a Veľká Morava je „veľké kráľovstvo Slovákov“. Na rozdiel od svojich predchodcov z barokového obdobia Papánek už bez pochybnosti privlastňuje Svätopluka a veľkomoravské dedičstvo Slovákom, o cyrilometodskom dedičstve nepochybovali ani barokoví autori. Tým kladie základy slovenskému buditeľskému historizmu. Rozhodne odmietol ako výmysel a lož tradovanú bájku z maďarských kroník o bielom koni, za ktorého vraj Svätopluk daroval krajinu Maďarom. Svätopluka oslávil ako mocného a veľkého panovníka a dokazoval, že slovenské vojská boli porazené len mnohonásobnou presilou spojených vojsk nemeckých, maďarských a českých. V kapitole o súčasnom stave Slovákov Papánek predstavil náš ľud ako pracovitý a nadaný. Papánkove Dejiny boli „pravé slová vyslovené v pravý čas“ a mladá slovenská inteligencia ich prijala s nadšením ako základ svojej národnej koncepcie. Papánek svojimi Dejinami položil základy cyrilometodskej a veľkomoravskej tradície ako tradícii slovenských a takto ich ihneď nadšene akceptovala aj prvá generácia nášho národného obrodenia. Papánkove Dejiny veľmi pochvalne prijal už J. I. Bajza a v druhom zväzku svojho románu René mládenca príhody a skúsenosti (1785) o nich píše: „Onehdy vydal istý kňaz knihu o osudoch Slovákov až do dnešných čias, kde veľa hovorí o ich vzniku, kráľoch, ktorí im vládli, a nimi spravovaných krajinách, hovorí o mravoch a obyčajoch, čo zachovávali ešte ako pohania. Je to chvályhodná práca, lebo urobil, koľko len mohol. Iba jedno treba ľutovať, že ako Slovák nenapísal spomenuté dielo po slovensky.“ (Ale ihneď sám pridáva dôvody: vedci by inak jeho dielo nečítali, im však bolo určené.) V roku 1785 vyšlo aj v Starých novinách literního umění (vychádzali v Banskej Bystrici) nadšené hodnotenie – rozsiahla (nesignovaná) recenzia Papánkovho diela pod názvom Národ slovenský. (Jej kritický rozbor ukazuje na autorstvo Augustína Doležala.) Táto stať, ktorú možno metaforicky označiť za fanfáry na počesť slovenského národa, nesie zreteľnú pečať inšpirácie Papánkom a jeho popisom slovenských národných vlastností: „Kdo putoval mezi Slováky, kdo mezi nimi živ jest, a jejich mravy zná, uznati musí, že oni jsou lidé uctiví, dobrotiví, k hostém přívětiví, vlídní, štědří, bez pýchy, bez falše, bez lži, bez farizejské spravedlnosti, bez lahodění v řeči, a pochlebníků, pomluváčů, posměvačů jsou spřisahaní nepřátelé.“ A Doležal rovnako prízvukuje aj mimoriadnu pracovitosť Slovákov. V závere tejto veľkolepej recenzie Papánkových Dejín kladie autor sugestívnu otázku: „Zeptávám se i zdaž tato kniha nezaslouží, aby aspoň jedenkrát od jednoho každého Slováka přečtena byla? Už nemluvím, žeby ona i desetkrát zasloužila, aby z slavné řeči latinské i do našeho slovenského jazyka přeložena byla…“
Žiaľ, „tato kniha“ ešte dosiaľ „do nášho slovenského jazyka“ preložená nebola, ale zásluhou vydavateľskej činnosti Slovenského učeného tovarišstva a editorkej činnosti Juraja Fándlyho vyšli roku 1793 Compendiata Historia gentis Slavae – alebo, Fándlyho slovami, „Historia Papánka zretedelňejšá“. V tomto skrátenom výbere Fándly preberá všetky základné Papánkove názory o území Slovenska ako pravlasti všetkých Slovanov, o veľkomoravskej a cyrilometodskej tradícii ako tradícii slovenskej, o Svätoplukovi ako kráľovi veľkého kráľovstva Slovákov a aj v svojej oslavnej kázni na počesť sv. Cyrila a Metoda (1796) často priamo Papánka cituje, resp. vidno zreteľnú inšpiráciu jeho Dejinami a aj priamo uvádza Papánkovu osobnosť (perifrázou, ako pred ním J. I. Bajza): „Pre títo mnohé, tu ode mňa ľen nakrátko spomenuté čnosťi slovácké, istí chváľiťební a visoceučení historik hodné osmeľil sa našému, na daľeko v čnosťách rozšírenému slovenskému národu privlastňiť to bozské požehnáňí, které Boh uďeľil v starém zákoňe patriarkovi Abrahámovi. Že keď sa slovenskí národ rozmnoží, rozšíri až do daľekích krajín, které mu Boh prichistal, že mu všemohúcí Stvoriteľ dá veľkí zrosť, uďeľí mu své hojné požehnáňí, vivíší jeho čnostľivé a chvaľiťebné méno nad inšé národi.“ Veľké kráľovstvo Slovákov, veľkomoravská a cyrilometodovská tradícia ako tradícia slovenská sa z Papánkovho diela cez Fándlyho Compendiata dostáva aj do básnického diela Papánkovho slávneho spolurodáka zo Záhoria – Jána Hollého, hoci sa tento fakt v súvislosti s Hollého ideami nespomína. V Hollého diele priam zmyslami cítime jeho zrastenosť s veľkomoravskou krajinou v Papánkových intenciách. Podľa Štefana Krčméryho „láska k rodnému kraju a čistá láska k poézii zrodili Hollého Svatopluka… U neho sila veľkomoravská vyrastá akosi zo zeme, ako obilie rastie. Rozvlnia sa ním kraje, rozvlnia sa ním lány. A básnik stojí v centre sám s veľkou obrazotvornosťou a – snop za snopom – ich zhromažďuje do stodoly. Stodolou mu je Devín. Tak on cíti Veľkú Moravu, ako gazda cíti svoj majetok.“ Dodajme však, že tento „majetok“ je u Hollého dedičstvom po Papánkovi a cez neho po predchodcoch – nositeľoch národnej historickej pamäti. Idea bola živá, podnecujúca, príťažlivá. Nie je preto prekvapujúce, že prostredníctvom Hollého eposov, ktoré ju mohutnou umeleckou pôsobivosťou ešte umocnili, prenikla do vedomia aj mladej romantickej generácie. Stalo sa tak zásluhou Ľudovíta Štúra, zanieteného obdivovateľa Jána Hollého, ktorý svoj sľub vernosti slovenskému národu spolu so svojimi druhmi skladá na pamätnom aprílovom výlete v roku 1836 práve na Devíne, kam Hollý v roku 1833 zmobilizoval v Svatoplukovi najchrabrejšie slovenské sily, lebo to, čo vyslovil o „veľkom kráľovstve Slovákov“ a jeho pracovitom ľude Juraj Papánek latinskou prózou, to Hollý vyspieval slovenskou poéziou.
Papánkove Dejiny slovenského národa sa dotkli živého nervu národa a pomáhali v počiatkoch národného obrodenia slovenským vlastencom roznietiť záujem o národnú históriu, formovať národné sebavedomie. Z dedičstva Papánkom zhromaždeného, Hollým zveľadeného a romantickou generáciou využitého na národnú emancipáciu, žijeme i dnes a 200. výročie úmrtia Juraja Papánka by malo byť motívom, aby sme našim dejinám venovali viac pozornosti než doteraz.