štvrtok, 29 mája, 2025
Úvod Autori Príspevky od Andrej Hollý

Andrej Hollý

Andrej Hollý
575 PRÍSPEVKOV 0 KOMENTÁRE

Pätnásť rokov vlastivedného časopisu Záhorie

0
V decembri roku 2006 sa uskutočnilo slávnostné podujatie a koncert k 15. výročiu vydávania vlastivedného časopisu Záhorie, na ktorom odzneli tri hlavné príhovory súčasných redaktorov, z ktorých vyberáme časti aj pre našich čitateľov:
Rok po roku oslavuje Záhorské múzeum dve neporovnateľné, avšak pre život múzea významné jubileá. V minulom roku oslávilo sté výročie svojho vzniku, dnes si pripomíname 15. výročie založenia vlastivedného časopisu Záhorie. Časopis vznikol v Skalici, meste s bohatou kultúrnou, tlačiarenskou a vydavateľskou tradíciou, kde už v minulosti vychádzalo viacero významných a prevažne národne orientovaných periodík (Slovenské pohľady redigované Hurbanom, hospodársky časopis obzor redigovaný Danielom Gabrielom Lichardom, Slovenský letopis s prílohou Slovesnosť redigovaný Sasinkom, ako i časopis hlas redigovaný dr. Blahom). Pri svojom vzniku čiastočne prevzal na záhorskej strane rieky Moravy funkciu časopisu Maľovaný kraj, ktorý sa po desaťročiach úspešného pôsobenia v celej oblasti Pomoravia obmedzil na moravské územie.
Časopis Záhorie je orientovaný na rovnomenný región, na jeho tvorbe sa od začiatku popri redaktoroch – odborných pracovníkoch múzea – podieľali členovia redakčnej rady z oblastí vedeckého, kultúrneho a duchovného života v regióne. Časopis v dvojmesačných intervaloch prináša poznatky z histórie, etnológie, jazykovedy, archeológie, muzikológie, z oblasti výtvarného, literárneho, divadelného, hudobného i náboženského života. Približuje výsledky odbornej činnosti múzea, partnerských a odborných inštitúcií, predstavuje významné osobnosti regiónu, dáva priestor prezentácii kultúrno-spoločenského diania, pestovania tradícií v regióne, i príspevkom záujemcov o vlastivedné bádanie.
Výsledok predchádzajúcej 15-ročnej práce v podobe 88 vydaných čísiel časopisu a samostatných príloh venovaných profilom záhorských obcí predstavuje často vyhľadávaný zdroj poznatkov pre študentov, pedagógov a bádateľov pri spracovaní rôznych tém a problematík z regiónu. Časopis sa postupne dostal i do povedomia odbornej verejnosti, o jeho akceptovaní svedčia citácie v odborných prácach a periodikách na Slovensku i v zahraničí, vyzdvihnutie na viacerých odborných fórach ako i udelenie ceny SNS pri SAV za koncepčnú publikačnú činnosť v roku 1999.
Časopis je pätnásť rokov súčasťou každodenného pracovného života múzea a jeho prostredníctvom sme získali množstvo poznatkov, ale i kontaktov, ktoré nám napomáhajú pri výskumnej, zbierkotvornej a dokumentačnej práci v obciach. Významnou mierou prispieva k propagácii múzea ale i regiónu na podujatiach cestovného ruchu, múzejných a iných prezentačných akciách. Má stály okruh individuálnych i skupinových odberateľov, medzi nimi poslanecké zbory viacerých miest a obcí, rozširovaný je i prostredníctvom novinových stánkov.
Myšlienka časopisu oslovila a získala viacero priaznivcov a podporovateľov, ktorí napomáhajú pri vydávaní a realizácii časopisu. Ďakujeme za podporu a pochopenie zo strany zriaďovateľov, v súčasnosti Trnavského samosprávneho kraja. Ďakujeme všetkým, no z množstva sponzorov by som chcela vyzdvihnúť tých, ktorí sa dlhodobo podieľali na podpore časopisu. Patrila medzi nich skalická firma Adut, Adut – Adox, Adut plus, ktorá od roku 1994 do roku 2005 bezplatne zhotovovala farebné obálky časopisu, poďakovanie patrí i skalickej firme Grafobal, a.s. za dlhodobú sponzorskú prípravu výťažkov čiernobielych fotografií a firme Didaktik za podporu pri odbere a rozširovaní časopisu a za ústretové jednanie tlačiarni Durlák v Senici. Grafické stvárnenie obálky vypracoval sponzorsky Jozef Pernecký z Kútov a v tejto podobe vychádza od 5. ročníka, k úrovni fotografického obsahu obálok bezplatným poskytovaním fotografií prispel fotograf Ing. Alexander Jiroušek a ďalší. Dva razy bolo vydávanie časopisu podporené dotáciou z Ministerstva kultúry SR. Ďakujeme za príspevky pravidelným sponzorom z radov odberateľov, ako i od záhorských obecných úradov na uskutočnenie slávnostného podujatia k 15. výročiu.
Odborná pracovníčka Záhorského múzea v Skalici a predsedníčka redakčnej rady časopisu Záhorie PhDr. Mária Zajíčková zavŕšila v tomto roku popri významnom životnom jubileu i pracovné jubileum – 20 rokov pôsobenia v Záhorskom múzeu. Nakoľko stála pri založení časopisu a od počiatku bola predsedníčkou redakčnej rady, zavŕšila i 15. rok práce na tvorbe a smerovaní časopisu. Chcem jej poďakovať za erudovaný, vysoko odborný a koncepčný prístup k činnosti redakcie a redakčnej rady časopisu Záhorie, ale i k edičnej, vedeckovýskumnej a expozičnej činnosti Záhorského múzea, ktorým napomohla k pozdvihnutiu jeho odbornej úrovne a jeho súčasnému kreditu. K všetkým trom jubileám prajem všetko dobré, pevné zdravie, šťastie, pracovné i osobné úspechy.
Záverom chcem poďakovať všetkým, s ktorými sme pri tvorbe, realizácii a rozširovaní časopisu spolupracovali a spolupracujeme, ktorí nás svojou hmotnou a duchovnou pomocou, či priaznivými ohlasmi podporujú a povzbudzujú. Prajeme Vám i do budúcnosti príjemný pocit pri stretávaní sa s naším časopisom.
Viera Drahošová, zodpovedná redaktorka

Pätnásť ročníkov časopisu Záhorie vznikalo v úzkej súčinnosti troch navzájom úzko prepojených kolektívov: redakcie, redakčnej rady a prispievateľov.
V 88 číslach, ktoré doteraz vyšli (v prvom ročníku 4, v ďalších už po 6), bolo spolu uverejnených 1087 príspevkov (odborných štúdií, odborných a populárno-náučných článkov, povestí, spomienkových rozprávaní, recenzií, správ) a 15 bibliografií z pera 238 prispievateľov zo záhorského regiónu, ale aj z Bratislavy, Martina, Trenčína, Trnavy, Piešťan, Pezinka, Nitry, banskej bystrice, Turčianskych Teplíc, Košíc, Humenného a Michaloviec, Prahy a blízkeho hohenau. 14 prispievateľov bolo z radov interných pracovníkov Záhorského múzea, 224 však externých, či už odborníkov zo Slovenskej akadémie vied, vysokýchškôl, archívov, múzeí, galérií, ochranárskych organizácií, pamiatkových úradov, umelcov, učiteľov, kňazov, lekárov, inžinierov, študentov a vôbec záujemcov o vlastivedné bádanie rôznych iných profesií. Bohužiaľ, s 11 prispievateľmisme sa za spomínaných 15 rokov navždy rozlúčili. Je však potešiteľné, že každý rok pribúdajú noví prispievatelia, v tomto roku dokonca osemnásti, a to aj mladí adepti jednotlivých vedných disciplín, ale aj starší, ktorí sa venujú dejinám, kultúre a prírode Záhoria ako koníčku.
Za 15 rokov sa v redakcii časopisu vystriedalo 13 redaktorov. V roku 1994 sa redakcia časopisu stabilizovala a v súčasnosti ju tvorí štvorčlenný kolektív pracovníkov Záhorského múzea (PhDr. Viera Drahošová, PhDr. Peter Michalovič, PhDr. Mária Zajíčková a Mgr. Martin Hoferka).
V redakčnej rade časopisu doteraz pôsobilo 20 členov. Od roku 1995, kedy bola rozšírená, až do súčasnosti pôsobí v redakčnom kruhu 13 odborníkov. pričom najstarší jej člen je 87- ročný a najmladší 22-ročný.
Redaktori v spolupráci s jednotlivými členmi redakčnej rady zabezpečujú obsahovú stránku rubrík a majú na zreteli spoločenský a výchovný aspekt časopisu. Rubriku histórie vedú Dr. Viera Drahošová, Mgr. Vladimír Petrovič a poslucháč histórie Richard Drška, rubriku cirkevných dejín Mgr. Martin Hoferka a Mgr. Braňo Kolény, dejiny umenia sleduje Dr. Štefan Zajíček, dejiny literatúry prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc., rubriku etnológie Dr. Mária Zajíčková, príspevky týkajúce sa dejín hudby a folklóru má na starosti Dr. Peter Michalovič, jazykovednú rubriku Dr. Konštantín Palkovič, CSc., obsah rubriky príroda Dr. Eva Kalivodová, CSc. a Dr. Ján Hrbatý, spoločenský dosah časopisu sleduje Mgr. Eva Pernecká, náučnú a výchovnú stránku pôsobenia časopisu sledujú Mgr. Michal Kalamenovič, Mgr. Ľudovít Košík a učiteľ v. v. Viliam Selko, masmediálnu stránku komunikácie sleduje Mgr. Miroslav Minďáš, o agendu redakčnej rady sa stará antónia Ilenčíková, redakčný kruh vedie predsedníčka Dr. Mária Zajíčková.
Záhorie okrem zasadnutí redakčnej rady sú jej členovia s redaktormi v stálom kontakte, získavajú nových prispievateľov na spracovanie vybraných tém, zabezpečujú s nimi kontakt a poskytujú redaktorom informácie o kultúrnom dianí v regióne.
Za 15 rokov práce a úsilia o spoločné dielo sa medzi prispievateľmi, redakčnou radou a redakciou vytvorili úprimné kolegiálne a ľudské vzťahy a práve na nich stojí už 15-ročná história vydávania časopisu, ktorá prestála i nejedno ekonomicky ťažké obdobie.
Aj touto cestou sa chcem poďakovať všetkým redaktorom, členom redakčej rady a prispievateľom Záhoria za čas i energiu, ktorú popri svojej profesii bez nároku na honorár venujú práci na časopise a jeho šírení v regióne i mimo neho, a tak prispievajú nielen k propagácii tohto kraja, ale hlavne k poznaniu a uvedomeniu si kultúrnej podstaty, z ktorej vyšla súčasná generácia obyvateľov tohto kraja.
Mária Zajíčková, predsedkyňa redakčnej rady

Dovoľte ešte malú rekapituláciu s ohľadom na obálky a farebné fotografie časopisu. Už 88 čísiel Záhoria sa dostalo do rúk našich čitateľov. Je to celkom úctyhodné množstvo, ak berieme do úvahy úsilie redakcie od začiatku prinášať na stránkach časopisu viac-menej nové, nepublikované, aktuálne, prípadne doplnené fakty z viacerých tematických oblastí týkajúcich sa záhorského regiónu. Neoddeliteľnou súčasťou tvorby jednotlivých čísiel časopisov boli ich obálky, resp. fotografie určené na prednú, zadnú a vnútornú stranu, pravda, okrem bohatého archívu čiernobielych fotografií a negatívov v Záhorskom múzeu, ktorý sa neustále dopĺňa novými prírastkami z rôznych výskumov. Výber bol determinovaný viacerými – raz menej, raz viac zdôrazňovanými – cieľmi. Hlavné predpoklady pre kladný výber fotografie bola jej identita s naším regiónom a technická kvalita farebnej fotografie. Prvé dva ročníky (1992, 1993) mali farebnú fotografiu len na prednej strane, v niektorých sa však objavili vnútorné farebné prílohy. od roku 1994 sa objavovali farebné fotografie na prednej, zadnej a druhej strane a na tretej bola reklama tlačiarne (do roku 2000 skalickej firmy adut – Adox, potom Durlák Senica). V neskorších ročníkoch a najmä v posledných rokoch výber fotografií úzko súvisel s obsahom čísla, takže redakcia na základe odporúčania členov redakčnej rady vopred pripravila články k fotografiám na obálke, v krajnom prípade aspoň rozšírené popisky uvádzané pri obsahu konkrétneho čísla. Na prvú stranu obálky boli kladené najväčšie technické nároky, napríklad aj to, že mohla byť – na rozdiel od druhej a poslednej strany – len v pohľade na výšku. S priaznivým ohlasom u členov redakčnej rady a dodatočne u čitateľov sa stretli konkrétne tematické okruhy, ktoré sa objavili na viacerých stranách zadných obálok ročníka, ale najmä na 2. stranách obálky. Prvé tematické bloky fotografií boli v iii. ročníku (1994) venované výtvarným umelcom a ich dielam zobrazujúcim záhorskú krajinu (F. Kostka, M. Tillner, M. Velba, Š. Abelová, J. Koreszka, Kuľhavý), v roku 1995 reprodukovaným historickým archívnym zbierkam múzea (dobové listiny, pečate, zvolávacie tabuľky) a leteckým záberom (Plavecký hrad, Skalica, bazilika v Šaštíne). V roku 1996 sa objavili reprodukcie dobových kolorovaných pohľadníc zo zbierok ZM (Holíč, Holíčsky zámok, Smrdáky, Skalica, Sobotište). Zreštaurované pamiatky zo Záhoria (kamenné plastiky, obraz, nástenné maľby, opevnenie) a ich fotodokumentačné zábery zväčša z fondov samotných reštaurátorov boli publikované v roku 1997. Zaujímavú sériu predstavovali tiež fotografie ľudových výrobcov, remeselníkov a rôznych iných i menej známych osobností ovládajúcich napríklad tradičné spôsoby pestovania a spracovania plodín (keramička D. Hrubá z Holíča, výrobca ľudových hudobných nástrojov L. Zezula zo Skalice, stolár L. Veselý z Dojča, pestovateľ kapusty R. Pešl zo Stupavy, rezbár A. Irša z Popudinských Močidlian, vinár B. Mikuš z Zimná Skalica II. Foto: M. Minďaš Záhorie Radošoviec) v VII. ročníku (1998) časopisu.
V rokoch 1996, 1998 a tiež v neskorších ročníkoch po r. 2000 boli takmer pravidelne uverejňované zábery z tradičných príležitostí na Záhorí (napr. fašiangové obchôdzky v Štefanove, dožinky v Skalici, hody v Častkove, detský karneval v Skalici, hubertova jazda v Holíči, členovia Skaličana na veľkonočnej obchôdzke, Božie Telo Radošovciach, Terchovská muzika zo Skalice na jarmoku ap.) a z podujatí súvisiacich s múzeom. Obálky ročníkov IX. – XV. sú charakteristické najmä fotografiami odkazujúcimi na články vo vnútri čísel (napr. vinohradnícke motívy, výlov rýb pri Holíčskom zámku), dokumentujúce zvyky a činnosti typické v danom ročnom období, v ktorom číslo časopisu vychádzalo. Spoluprácou s členmi redakčnej rady, pracovníkom CHKo Záhorie RNDr. Jánom Hrbatým, krajinnou ekologičkou RNDr. Evou kalivodovou a cez ich aktivity a kontakty sa podarilo získať celý rad zaujímavých fotografií z oblasti záhorskej prírody (kolekcia fotografií hríbov, zábery na chránené územia, motýle, exotické vtáky ap.).
Čo sa týka autorov fotografií, do 15 ročníkov časopisu Záhorie prispelo 49 profesionálnych ale najmä amatérskych fotografov (z toho 9 zamestnancov ZM alebo členov redakčnej rady), bezkonkurenčne najviac fotografií bolo od dvojice autorov, Jána Pardubského (počet 58), bývalého zamestnanca – fotografa múzea a Ing. Alexandra Jirouška (57), dlhoročného spolupracovníka múzea a redakcie časopisu. 15 záberov bolo uverejnených od nestora senickej a slovenskej fotografie Jána Náhlika, ktorého časť archívu čiernobielych i farebných diapozitívov sa nachádza v zbierkach Záhorského múzea. Z ďalších autorov spomeňme aspoň tých najviac zastúpených: RNDr. Ján Hrbatý (12), PhDr. Peter Michalovič (13), Ing. Ladislav Štrupl (8), Milan Polák (7), Mgr. Vladimír Petrovič (6), RNDr. Eva Kalivodová (6), po 5 snímkach majú uverejnené na obálkach časopisu Ivan orgoň, Eduard Timko, Ing. Tomáš olšovský, Doc. Ing. Ferdinand Draškovič, PhD. a Jakub Drahoš, Marián Holenka (4), s mimoriadnym ohlasom sa stretli 3 letecké zábery Mariana Thurzu. Tri a menej záberov mali ďalej títo autori fotografií: Ing. Miroslav Čársky, Ing. Pavao Dostal, Ing. Miroslav Drahoš, PhDr. Viera Drahošová, Akad. soch. Milan Flajžík, Ivan Galamboš, Mgr. Lenka Gronská, JUDr. Eliška horváthová, ing. Rastislav hrbatý, Peter Juza, Mgr. Henrik Kalivoda, PhD., Alexander Kollár, Ján Kosťov, Akad. mal. Milan Kubíček, Ing. Zuzana Kubová, Filip Lašut, Dr. Pavol Mikulášek, Ing. Ján Molčan, Miroslav Noga, Anton Pavčo, Ľubomír Pernis, ing. Ján Ráček, Viliam Selko, Ernst Springer, Tibor Szabó, Bohumil Šálek, Juraj Šimek, MUDr. Ľubomír Tükör, Z. Ujhelyi, Ing. Dušan Valachovič, Ing. Dobroslav Vongrej, PhDr. Mária Zajíčková.
Farebné fotografie poskytli okrem archívu Záhorského múzea ešte archív MsKS v Stupave, Záhorská galéria v Senici a Archív Katedry reštaurovania pri VŠVU v Bratislave.
Grafická a výtvarná stránka časopisu v úzkom spojení s technickou spoluprácou bola sprvu riešená svojpomocne v rámci redakcie. Prvé necelé dva ročníky graficky upravovala výtvarníčka múzea Marta Pavlovičová s technickým redaktorom Jozefom Bartoškom, od konca roku 1993 prevzal na seba túto náročnú úlohu redaktor Mgr. Vladimír Petrovič, technicky s ním spolupracoval ďalší múzejný výtvarník Jozef Vaníček. Dlhšie obdobie potom redakcia spolupracovala s grafičkou Lenkou Mitterovou priamo v senickej tlačiarni Durlák, kde nadobudol časopis štandardný čiernobiely, skôr konzervatívny imidž. Hlavičku, resp. logo časopisu, dodnes aktuálne, zhotovil výtvarník Jozef Pernecký. Jubilejný posledný rok sa členovia redakcie rozhodli pre zmenu, oslovili výtvarníka Mgr. Martina Fajnora, ktorý vyhotovil výtvarný návrh a grafickú úpravu a časopis vychádza celofarebne. Treba zdôrazniť, že vždy boli redakčné i výtvarné práce okolo časopisu Záhorie spojené skôr s nadšením a osobným zaujatím pre vec, ako s profesionálne ohodnotenou prácou, za čo všetkým spomínaným patrí veľké poďakovanie.
Peter Michalovič, výkonný redaktor

Artikuly mlynárskeho cechu na Plaveckom a Stupavskom panstve od cisára Leopolda I. z roku 1660

0
Nemecký cisár a uhorský kráľ Leopold I. Habsburský udelil dňa štvrtého júna roku 1660 mlynárskemu cechu pôsobiacemu na panstvách uhorského magnátskeho rodu Pálffyovcov Stupava a Plavec v Bratislavskej stolici cechové artikuly.1 Mlynárstvo patrilo k najrozšírenejším remeslám, ktoré na rozdiel od ostatných bolo priamo závislé od prírodných podmienok. Región južného Záhoria s riekou Moravou a riečkou Malinou bol ako stvorený pre množstvo mlynov poháňaných vodnou energiou. Stupavské panstvo s hradom Pajštún a Plavecké panstvo so starobylým hradom tvorili v sedemnástom storočí dôležitú súčasť pálffyovského domínia na území dnešného západného Slovenska.
Panovníkovi na schválenie predkladali artikuly členovia cechu mlynárov Osvald Beles, Ondrej Vayvoda, Henrich Kárth, Michael Orth, František Pien Bartolomej Holeczy, Martin Orth alias Nemeczek a Ján Horný za podpory vdovy po zosnulom uhorskom palatínovi grófovi Pavlovi Pálffym grófky Františky Kányn. Dokument bol napísaný na papieri slovakizovanou češtinou.
Prvý článok stanovoval pravidlá pri vstupe do cechu. Uchádzač o členstvo musel predložiť potvrdenie o svojom poctivom pôvode, ďalej bol povinný doložiť hodnoverné svedectvo od majstra mlynára, u ktorého sa vyučil mlynárskemu remeslu. Posledný mlynár, u ktorého uchádzač o prijatie medzi tunajších mlynárov slúžil ako tovariš, potvrdzoval, že tento čakateľ na členstvo sa v službe slušne choval.
Druhý článok artikúl sa týka povinnej trojročnej doby učenia sa v tunajšom mlynárskom cechu alebo v inom cechu tohto remesla mlynárčeniu pre učňa, ktorý nie je synom majstra. Syn mlynára mal možnosť vyučiť sa remeslu za jeden rok. Svoju schopnosť pracovať ako mlynár dokazoval vyučený tovariš výučným listom od svojho majstra.
Tretí článok stanovoval jurisdikciu členov cechu, ktorí pri porušení artikúl rozhodovali, či majstra alebo tovariša, ktorý porušil pravidlá fungovania cechu, potrestá cechmajster, ktorý sa označoval ako pan hegemán, alebo pri závažnejšom zločine bude vinník postavený pred panskú súdnu stolicu.
Štvrtý článok cechového poriadku stanovoval, že v prípade člena alebo iného mlynára, ktorý by bol cechom predvolaný v nejakej právnej veci a nedostavil by sa, alebo by neposlal žiadneho dôveryhodného zástupcu namiesto seba, musel zaplatiť pokutu dvanásť zlatých. Tieto peniaze boli príjmom cechovej pokladnice a mali slúžiť na spoločné potreby všetkých členov cechu.2
Piaty článok riešil prípad, ak niektorý majster alebo tovariš iného mlynára z cechu urazil, alebo mu neprejavil náležitú úctu. Prvý a druhý raz sa to riešilo napomenutím, ale pri treťom porušení pravidiel fungovania mohli mlynárski majstri z cechu na základe rozhodnutia cechmajstra a následného povolenia od panskej súdnej stolice mlynára alebo tovariša vylúčiť, prípadne stanoviť finančnú pokutu v sume dvanástich zlatých do cechovej pokladnice. Šiesty článok privilégia pre mlynársky cech na panstvách Stupava a Plavec určoval, ak by sa vyskytol akýkoľvek spor medzi členmi cechu, tak sa mal riešiť spoločným rozhodnutím mlynárskych majstrov v cechu, alebo mlynári poverili listom vybaveným pečaťou mlynárskeho cechu dôveryhodné osoby vyriešením sporného problému.
Siedmy a posledný článok artikúl mlynárskeho cechu na Stupavskom a Plaveckom panstve určoval, že ak by chcel vyučený tovariš vstúpiť do služby k niektorému mlynárskemu majstrovi, ktorý bol členom cechu na spomenutých panstvách (panststwi Stompfenske a Detreköske), alebo akéhokoľvek mlynára na ich území, zaplatil do cechovej pokladnice štyri zlaté. V prípade, ak niekto sa chcel u niektorého mlynára z cechu alebo mimo cechu vyučiť mlynárskemu remeslu, bol povinný zaplatiť cechu osem zlatých.
Latinská potvrdzovacia časť artikúl označuje cech mlynárov alebo spoločenstvo mlynárov na pálffyovských panstvách Stupava a Plavec ako Societas Molitorum a jeho členov mlynárov ako Magistri Molitores.
Mlynársky cech na panstvách Stupava a Plavec bol jednou z viacerých cechových organizácii remeselníkov na obidvoch týchto významných častiach pálffyovského domínia na území južného Záhoria, ktoré so svojimi zemepanskými mestečkami Stupava a Malacky, polohou pozdĺž rieky Moravy a riečky Malina tvoril významnú súčasť hospodárstva tejto úrodnej oblasti, ktorá zásobovala múkou a inými produktami z obilia široké okolie Bratislavskej stolice a iných častí západného územia vtedajšieho Uhorska, Moravy a dolného Rakúska.
Stupava sa stáva sídlom cechových remesiel ako jedno z centier južnej oblasti Záhoria, ktoré tvorilo územie Záhorského obvodu Bratislavskej stolice. Náš príspevok považujeme za pokus o priblíženie mlynárskeho remesla ako jedného zo zaujímavých príkladov fungovania ekonomiky zemepanských mestečiek a panstiev na území západného Slovenska.

Poznámky
1 Maďarský krajinský archív /Magyar Országos Levéltár/, fond Uhorská kráľovská kancelária /Magyar Kancelláriai Levéltár/, Kráľovské knihy/Libri Regii/, kniha č. 15, strany č. 37 – 40, artikuly mlynárskeho cechu na panstvách Stupava a Plavec zo dňa 4. 6. 1660 vydané vo Viedni cisárom Leopoldom I.
2 Špiesz, A.: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 70 – 71.

Ľudovít Štúr a Záhorie

0
Jednou z akcií bohatého programu venovanému Ľudovítovi Štúrovi a Záhoriu bol aj 38. ročník národnej púte z Modry do Jablonového pod názvom „Cestou tŕnistou…“. Táto púť je známa i pod názvom Dvanásť zastavení na ceste tŕnistej, čo je práve cesta po stopách zatykačom stíhaného Ľ. Štúra. Začala 24. mája 1848 z Liptovského sv. Mikuláša dolu Považím cez Sučany, Žilinu – Budatín, Veľkú Divinu, Trenčín, Beckov, Zemianske Podhradie, Lubinu, Čachtice a Šulekovo do Modry. Ďalší úsek jeho cesty sa bytostne dotýka Záhoria, pretože pokračoval do Jablonového cez Plavecký Štvrtok do Záhorskej Vsi, kde prekročil rieku Moravu na rakúsku stranu. A práve túto „záhorácku“ časť jeho úteku by som chcela bližšie priblížiť čitateľom.
Ako som už spomenula, v máji 1848 bol na Štúra, Hodžu a Hurbana vydaný zatykač. Hurban a Hodža sa tajne dostali do Prahy na slovanský zjazd, kam mal namierené i Štúr, ale potreboval sa zastaviť v Bratislave (konkrétne v redakcii pre plat, šaty a bielizeň). Ale keď prišiel do Zemianskeho Podhradia, priateľ Gustav Ostrolúcky (strýko jeho milej Adelky) ho od cesty do Bratislavy odhovoril, a tak sa rozhodol ukryť u brata v Modre. Do Modry prišiel v podvečer 27. mája 1848 (do Bratislavy vyslal svojho sprievodcu Ďurka Hodžu, brata Michala Miloslava Hodžu). Na druhý deň, v nedeľu 28. mája, pribehol na evanjelickú faru posol od blanárskeho majstra Ondreja Minicha s odkazom, že mestská garda má príkaz zatknúť Ľ. Štúra. Ten nemeškal, vybehol do záhrady, poza hradby mesta, cez vinohrady smerom do Harmónie. Deň prečkal v chotári a podvečer ho prichýlil mestský horár Ján Veštík (spoznal v ňom profesora Štúra, ktorý učil jeho synov na bratislavskom lýceu). Po krátkom oddychu a malom občerstvení zobral horár lampáš a pušku a obaja vykročili do noci, do hôr Malých Karpát. Na brieždení, 29. mája, sa dostali do dedinky Jablonové, smerovali ku katolíckej fare. Zobudili tamojšieho farára, národovca Jána Galbavého. Krátko priblížim aj tohto statočného kňaza. Ján Galbavý sa narodil 29. decembra 1800 v Brodzanoch, pôsobil štyri roky v Modre, bol autorom učebníc, prispieval do Lichardových Slovenských novín, Pešťbudínskych vedomostí, Priateľa školy, bol i účastinárom Štúrových Slovenských národných novín, tiež i účastníkom 4. rokovania spolku národovcov Tatrín v Čachticiach. Títo dvaja sa poznali, mali k sebe dôveru. Príchod na faru do Jablonového teda nebol náhodný. Sám Galbavý si túto udalosť – stretnutie so Štúrom – zaznamenal. Jeho zápisky nám približujú ďalšie krušné hodiny jeho priateľa, Ľ. Štúra. Keď Galbavému vyrozprával, ako od Liptovského Mikuláša uteká s prenasledovateľmi v pätách, poprosil ho o pomoc, aby ho nejaký spoľahlivý človek previedol cez hranice do Rakúska. Galbavý sa však rozhodol, že to urobí sám. Po raňajkách sa nahlas lúčil so svojimi hosťami, aby si domáca čeľaď na fare myslela, že hostia naozaj odišli, ale do Modry odišiel iba horár Veštík s odkazom, v čích rukách zanechal Ľudovíta. Toho potajme Galbavý odviedol do záhradnej besiedky, pripravil mu tam jedlo, niečo na čítanie. Podvečer prišiel so správami z Bratislavy i Modry Ďurko Hodža, priniesol peniaze i šatstvo, ale i veľké obavy o Štúra. Galbavý ho však ubezpečil, že to zariadi.
Ráno 30. mája Galbavý vyprevadil Hodžu do Modry, neskôr vybavil návštevu hlavného slúžneho z Malaciek (počas tejto návštevy ukryl Štúra do stodoly, ktorá bola na konci záhrady). Po ich odchode ešte vybavil návštevu svojho brata kaplána z Kuchyne. Potom už prebrali plán ich ďalšej cesty. Ešte v ten deň o polnoci prišiel pre nich voziar Ján Masarovič. Štúr sa predstavil ako Štefan Rámus, rechtor z Pezinka a nastúpil až za dedinou ako náhodný pocestný. Prechádzali cez dedinku Štvrtok a za svitania dorazili do hraničnej osady Uhorská (teraz Záhorská) Ves, v maďarčine sa používal názov Magyarfalu. Galbavý prikázal voziarovi, aby ho počkal v hostinci (vtedy pravdepodobne Restaurant Steiner, dnes vľavo od Kultúrneho domu, kde stojí bývalá materská škola). Galbavý, schválne v kňazskej reverende, pustil sa so Štúrom pešo k Morave, k drevenému mostu, k hraničnému prechodu z Uhorska do Rakúska. Netušili, že deň predtým aj tunajším hraničným strážam doručili zatykač na Štúra. Galbavý vo svojich zápiskoch tento nebezpečný úsek cesty opisuje takto: Keď sa priblížili k mostu, v domci uhorského mýtnika bolo ešte ticho, ale keď prešli pár krokov, ozval sa za nimi hlas: „Warten sie, meine Herrn ! Wer sind sie?“ („Počkajte, páni moji! Kto ste?“). Ich bin der Pharrer von Apfelsbach.“ (Som farár z Jablonového.“) Mýtnik sa uspokojil, ani mýto od nich nepýtal, keď to bol duchovný. Už sa celkom rozvidnilo, na rakúskej strane videli búdku mýtnika i budovu policajného úradu. Pred ňou stála mladá žena a vešala bielizeň, čo upútalo pozornosť cisárskej stráže otočenej chrbtom k prechádzajúcim. Títo sa hneď pobrali k mýtnikovej búdke, kde zaplatili 2 grajciare mýtneho a hneď zatočili na bočnú cestu. Potom prišli na železničnú stanicu v dedine Angern (Congr), kde Štúr stretol svojho známeho, ktorý mu požičal svoj pas. Galbavý sa ho spýtal, či ide do Viedne, Štúr mu odvetil, že do Prahy, aby stihol Slovanský zjazd, ktorý začal 2. júna 1848.
Začiatkom júna som navštívila pamätné miesta Ľ. Štúra v Modre, kde nám túto cestu – útek priblížila Mgr. Oľga Pavúková, pričom spomenula, že v Záhorskej Vsi by bolo vhodné umiestniť pamätnú tabuľu na mieste prechodu – mostu cez Moravu. V súčasnosti most neexistuje, sú plány na nový, na rakúsku stranu premáva kompa. V týchto miestach je dostatočný priestor pre umiestnenie takejto pamätnej tabule, čo podporuje tiež miestny starosta i ďalší nadšenci a rodáci, ku ktorým sa radím i ja. Dúfam, že v dohľadnej dobe budem môcť o tom čitateľom Záhoria napísať.

Použitá literatúra
Cestou trnistou… epizoda zo života Ľudovíta Štúra (Útek pred zatknutím z Modry do Jablonového v máji 1848). Vydalo Múzeum Ľ. Štúra Modra pre účastníkov literárno – vlastivedného pochodu Modra – Jablonové, Príroda, Bratislava, 1988.

Hudba a tanec v textoch ľudových piesní (a literatúre)

0
Hoci sa to zdá na prvý pohľad nelogické, ale pomerne málo sa využíva ako jeden z prameňov dôkladnejšieho poznania starších hudobných tradícií v regióne konkrétny text ľudovej piesne. A predsa je v ňom nezriedka ukrytých množstvo výstižných pomenovaní (hudobných nástrojov, druhov tancov, hudobných príležitostí), ktoré by sme v súčasnom slovníku už márne hľadali. Takýto spôsob využívania prameňa využívajú skôr literárnovední odborníci, ako organológovia či iní muzikologicky zameraní odborníci; podobným výskumom v oblasti tanca sa v posledných rokoch zaoberá etnochoreológ Kliment Ondrejka.
K nášmu prieskumu sme použili piesňové zbierky týkajúce sa priamo záhorského regiónu: Záhorácke pjesničky (1-6) od Janka Blahu, zbierku Eva Studeničová spieva od Karola Plicku, ďalej pramene týkajúce sa čiastočne Záhoria (teda vybrané piesne týkajúce sa tohto regiónu) – Kollárove Národnje zpjevanky, Slovenské spevy, Slovenský spevník od K. Plicku a okrajovo niektoré rukopisné spevníky zo Záhoria, prípadne západoslovenskej proveniencie. Osobitne sme si všimli aj tvorbu františkánskych skladateľov, P. Paulína Bajana (1721 – 1792), rodáka z Vrádišťa pri Skalici a P. Georgiusa Zruneka (1736 – 1789) z Vnorov, ktorí vo svojej tvorbe v hudobno-výrazových prostriedkoch popri využívaní ľudového inštrumentára a štýlových hudobných znakov blízkych ľudovej tvorbe využívajú aj po stránke textovej výrazivo, charakteristické pre ľudové prostredie, napr.: „Na peci sú husle, na lavici drumle, píščalky sú v košári, na hrebíku trúby, juhás nech zatrúbi tú včerajší.“ V textoch nájdeme aj zmienky o hre na fujaru (farfajku), ktorá sa v ľudovej tvorbe západného Slovenska objavuje skôr ako výsledok asimilácie cudzích prvkov do miestnej ľudovej tradície; konkrétne v tvorbe františkánskych skladateľov je tento nástroj (okrem iných) symbolom pastierstva, resp. prostej ľudovej kultúry. Okrem hudobných nástrojov sú v textoch najmä vianočných omší G. Zruneka často zakomponované veľmi osobité dialektologické slovné spojenia z oblasti hudobnej nástrojovej praxe, zaujímavé tak pre muzikológiu, ako aj pre jazykovedu: …počni, jako umíš na píščalku, …zanotuje, …na muziku, …probuj ješče, …vivedeš majsterštuk, …mezi muzikanti prvňí, …gajdi nadúvá, huk na pleco si zapíná, …dobre hrajte, dajdom (Zrunek, G., s. 30), …ješče jednu na rozchodnú, …na rozchodnú zahraj, …na gajdence, …jemu zahraj (Zrunek,G., s.58).
Známe sú aj piesne, ktoré sa celým svojím obsahom viažu k určitému motívu z oblasti hudby, nástrojov a tanca, resp. sa v nich objavujú viaceré hľadané motívy naraz, ako je tomu v známej a v slovanských kultúrach rozšírenej baladickej piesni: Vandrovali hudci, tré krásní muádenci, vandrovali horú, šeci tré pospoú. Našli oňi drevo, drevo javorové, na huslički rovné. Podme mi ho sťaci, huslí nadzeuaci, to je drevo krásné, na huslički huasné. Ponajprv zaťali, drevo sa zatrásuo, podruhé zaťali, drevo zapuakauo, potrecí zaťali, drevo promluviuo: nejsem já vám drevo, ale krv a ťelo. (okolie Kútov, SS 1, 836); tiež fašiangová pieseň „Uš sa fašank krácí“ je monotematicky zviazaná s hudobnou príležitosťou a príslušnými regionálnymi pomenovaniami: Uš sa fašank krácí, uš sa nenavrácí, éj, a dzífčence puačú, že sa neviskáčú. Fašanku, fašanku, uš je ťa na mále, éj, ešťe si zaskočme naposledi v sóle. Muzikanci hrajte, dobre prebírajte, éj, šak sa vám zapuací, aš sa fašank vrácí. Kebi sem tak moheu, tak bich to zavédeu, éj, abi fašank trvau aspoň celí tídeň. (JB 2, 123, Sološnica).
Najčastejšie sa objavujúcim motívom z „hudobného sveta“ v piesňach je zmienka omuzike, a to v dvoch významoch: 1) muzika, ako skupina hudobníkov, resp. označenie celej skupiny nástrojov; 2) muzika vo význame pomenovania zábavy, teda príležitosti, kde sa hrá, spieva a tancuje; menej sa stotožňuje muzika s posledným dňom v týždni, nedeľou, kedy sa najčastejšie konali tanečné, resp. hudobné zábavy a posedenia.
Ďalšie piesne s motívom „muziky“ a „hrania“: Nejsme tu en dvá, kamarád a já, do by nám sceu rozkazovat, od muziky odhadzovat, podzívám sa já, éj, podzívám sa já. Najprv budem já, potom obádvá, pred muzikú vyskakovat a stolišky preskakovat, ked muzika hrá, éj, ked muzika hrá. Gdo nemáš peňes, k muzice neles. Muzikanci rádzi hrajú, ket na stole víno majú, neskaj budem pán, éj, puacím vína žbán. Hraj muziko, hraj, ňic sa nestaraj, do base vám obá dáme, ket si spolen zadrepčíme, juchú, hopsasa, éj, veselá chasa. (JB2, 77, Sološnica).
Starala sa maci má, gde mi Pán Búch místo dá. V tem oreském cinteríčku, hrobár mi ho vimjerá. Tam já budu tvrdo spat, muzika mi bude hrát, tam mja budú má mamička aj tacíček naríkat. (Oreské)
Mi sme chuapci od Šaščína, máme rádzi muziku, do bi nám sceu zabraňovat, dostane na paščeku. (Šaštín)
Ďalej uvediem samostatne najčastejšie frazeologické výrazy spojené s motívom „muziky“ a „hrania“ vo viacerých významoch: muzika, muzika hrála /hrá/ hraje/, pri muzice skákat, pri muzice biua, pred muzikú stojí, u muziki, pred muziku nemože, nemože k nám šohajek s muzikú, prijdú hraťi, pújdeme k musice, muzikanci hráli, nestojím o muziku, bude hra, muziku voďívat, muzika hrá na vše strani, hraj muziko na moju notečku, muzikanťi trindirindi zahráli, banda im hrá, muzikanci hrajte dobre prebírajte, muzice plaťit, s muzikú pochovaťi, muzika pri hrobje, ešťe dnes z muzičkú, jak bi banda hráua, z cicha hraj, inštrmenti.
Spomínaný motív „muziky“ je najrozšírenejším hudobným motívom, nachádza sa vo viac ako polovici všetkých skúmaných piesní, ktoré obsahujú motívy súvisiace s hudbou – 53%.
Druhým najrozšírenejším motívom je tanec, jednak v podobe konkrétnych pomenovaní rôznych druhov a typov tanca z rôznych historických vrstiev (marš, verbunk, valčík, polka, minet, rajdovňák ap.), ale aj v rôznych regionálnych variantných, často veľmi výstižných opisných názvoch jednoduchého tanečného prejavu: na hodi zakrešu, skákat pri muzice, hodňe skočit, vivést do tancu, prvá v tanci, v neďelu do tancu, v kole bježí, krepčiuo, zadrepčit si, zahrajte do skoku, zavrc sa mi, vrťet sa, stójí (pred muzikú), u muziki viskakuje hupi, dupi, volau ju do tanca, …ešťe si zaskočme naposledi v sóle, brinkali ostroženki, marš k smrti trúbiti, … Tieto názvy sa vzťahovali zväčša na krútivý tanec starého štýlu, teda bežne rozšírený, choreograficky a štýlovo najcharakteristickejší tanec Slovákov (a niektorých ďalších etník v Karpatskej kotline), ktorý nemal často ani konkrétne pomenovanie.
Po motívoch širšieho a všeobecnejšieho významu (muzika, hrať, tanec) môžeme v textoch piesní sledovať archaické nárečové označenia konkrétnych hudobných nástrojov, prípadne hry na nich. Pod viacznačným pomenovaním trúba (resp. trúbenie) sa skrýva označenie viacerých typov aerofonických nástrojov (trúbka, pastierska trúba zo zvieracieho rohu, vartášska trúba, dokonca aj píšťalka a iné), ktoré niekedy identifikujeme až z pochopenia širšieho kontextu piesne. Najčastejšie sa v textoch piesní s výrazom trúbenia objavuje ako jeho pôvodca vojenský trubač – hornist, a to v piesňach vojenských, menej v poľovníckych a tiež trúbenie jednotlivých dychových nástrojov v kapele.
Ďalšie charakteristické motívy trúbenia v rôznych významových spojeniach: trúbi trúbili, kravár po hore trúbí, k smrti trúbiti, trumpetri marš vitrubujú, trúbili marš, pastír trúbil, na trúbi trúbici, zatrúbit fajront, štrajch na trúbu zatrúbiu, hornist trúbi, hornistú brífujú, trúbi vreščá, trúbelka trúbí.
O niečo menej rozšírený v záhoráckych piesňach je motív píšťalky (píščala, pískat) v týchto významových odtieňoch: hrať na pastierskej píšťalke, pískať pri pochode (vo vojenských piesňach), pískať na klarinete; v záhorských nárečiach sa často objavuje pomenovanie „píščelák, píščalák“ vo význame – hráč na klarinete. Napríklad v piesni Posúchaj ďevečko, posúchaj u dverí, co ťi šohajkova píšťelka hovorí (JB3, 96, Unín). Ďalšie motívy: na píščelku /pišťelku píská, píščelkama pískajú, na píščelku hrá, pastúšek píšťalkú prebírá, šohajkova píšťelka hovorí, píščelku z vŕbi krúcí.
Takmer rovnaký počet, ako tvoria piesne s motívom píšťalky, tvoria ľudové piesne so zmienkami o nasledujúcich hudobných nástrojoch:
gajdy (gajdi, gajdence, gajďički, gajdovau, gajdi vláčí) – niekedy sa spomínajú len časti nástroja, napr. huk; a samozrejme hráč na tento nástroj: gajdoš, gajdoško; napríklad pieseň: Zagajduj mi gajdoš, veru ťi dám paták. Ej, ale ho tu nemám, mám ho doma v gaťách. Gajdaj mi gajdošku, jakú len ti sám víš, šak ti mojim noškám dobre len rozumíš.(Slowácke pesničky, sv. II, č.101, s.18);
husle (aj motív „hrania na struny“) – Hrajte mi, hrajte mi, javorové husle, ej, šak já vám zapuacím aš múj miuí usne; zahraj na cenkú strunu, duni, duni, dunu; husle, huslički, hrajte mi husle, zahraj mi na tenkú strunu, pjekňe husle hrajú;
bubon (najčastejšie vo význame – bubnovať u vojska do pochodu) – napr. tambor bubnuje, konšeu zabubnovau, bubni hučá, na hore bubnujú.
V menšej miere sa spomínajú aj nástroje cimbal (drumle, brinkat), napr. cimbau, cimbat na cimbal, na cimbal brinká, basa (vo význame hudobného nástroja, ale aj v prenesenom význame ukončenia fašiangov – pochovávanie basy), napr. hrajte na basi, Fašanku, fašanku, svátku velikí, basu pochováme, konec muziki; tiež pomenovanie muzikantov hudci – hudci – tento názov do určitej miery vymedzuje len hráčov na sláčikové nástroje; a konečne motív spievania, napr. spívaua si, prípadne okrajové výrazy, napr. bili zaňho rekvie (vplyv z oblasti sakrálnej hudby).
V starších rukopisných a zväčša nenotovaných spevníkoch poloľudovej, umelej, ale aj ľudovej poézie sa nachádzajú aj ďalšie názvy hudobných nástrojov: citara, harfa, flauta. A zámerne na záver spomenieme ako okrajový hudobný fenomén (čo do počtu výskytu sa naopak tento motív vyskytuje veľmi často v ľudovej poézii) aj motív zvonenia, resp. udierania zvonov (aj hoďini, hodzini). S týmto motívom sa spája v baladách a tragických piesňach najčastejšie odchod blízkeho človeka, napríklad v piesni: Jak bi ťa má milá Boh povolal, pekní pohreb bi tebe spraviti dal. Na všé zvoňi zvoňiť hrať piskať i trúbiť. Aj pekní kríž na hrob uďelať dal. (Gertvillov spevník, záp. Slovensko, 1. pol. 19. storočia).
Ďalšie časté motívy zvuku zvonov v ľudových piesňach Záhoria: smutne zvoni zvonte, zvoni zvučá, zvoni pjekne zvóňili/ dozvónili, svitáňí zvónici, zvoňá na mrkáňí, do kostela zvoňá, zvonek bije, hodzini smutne /smutno /falešne bijú.
Nezriedkavé sú príklady obrazných pomenovaní a vyjadrení metaforického a metonymického charakteru, v ktorých je význam z hudobnej oblasti prenášaný do inej významovej roviny: muzikanci (ako vojenské kanóni); muzikanťi – červené chrobáky; takovú ešťe nehráli (v zmysle: to sa ešte nestalo); ti si trúba (označenie hlupáka), dudi(veľké ženské poprsie), nos má jak heligón (veľký nos), já ňic, já muzikant (nemá s tým nič spoločné), má zubi jak noti na buben (riedke zuby), zahrál mu na jeho strunu, trefil mu do noti (navzájom si porozumeli), to je na dlúhú pjesňičku (bude dlho rozprávať), hudba budúcnosťi, povidali že mu hráli (sľubuje nesplniteľné) atď. Slová hrať, zahrať si používajú sa v prenesenom význame v lascívnych textoch ľudových piesní, napr. v svadobnej piesni A ty, pane žeňichu: … už sa nám to pokazilo, co sa na to hrávalo, už sa nám tak nespává, jak sa nám spávávalo. (JB 2, 15, Skalica).
Určitý stupeň informácií o hudobných nástrojoch, muzikantoch a typickom názvosloví z hudobnej oblasti nájdeme nielen v piesňach, ale aj v čisto literárnych textoch. Z hľadiska skúmania nášho regiónu treba určite spomenúť napríklad historické eposy Jána Hollého s bohatými a podrobnými popismi jednotlivých nástrojov, ich použitím a typickým názvoslovím.
Hollému stačí pár slovných spojení na dôkladné vystihnutie zvukov dobových inštrumentov, napr. s obľubou používa opis hry signálnych vojenských trúb na umocnenie napätej atmosféry: Víhlasní, a duté rozdúvaľi ustami trúbi:/ Hňeď sa krajna celá búrí, a na vojnu ponúká. (Svatopluk, s.26); Trúbi tedáž zazňá, a dutú v ďaľekosťi hučící / Zvuk rúknú mosaďú; každí sa ponadstavil ušma (s. 28); Hlasné v tom znameňí ostrím dá trúba jačáňím (s. 29). V tom chraplavá strašním rozľehňe sa trúba jačáňím, … (s. 130). V Hollého Svatoplukovi nájdeme tiež výstižný opis tanečného pohybu: …, A zmítá sem i tam; zbehlí jak ňekdi pľesovňík / Na sladkí traseních zvuk strun buď harfi buď huslí / Nohma porádňe mihá, a celí hibkími ochotní / Už na pravú, už zas na ľevú stranu hádže sa údmi; / A včil sem včil tam krepčí, jako húdba mu káže; (Svatopluk, s. 37). Zo Selaniek Hollého, v ktorých sa nevracia do dávnej slovanskej minulosti, ale venuje sa bezprostrednej súčasnosti (1835-36), sa dozvieme aj o nástrojových zoskupeniach pastierov a spôsobe hrania na tzv. mulitánkach, teda gajdách, o ktorých vieme najviac práve z literárnych prameňov a označujú pravdepodobne gajdy bez kozičky (ozdobného zakončenia melodickej píšťaly gájd), podobne ako „šutky“: ... Na hlasnú píščalu jedních / Časť píská, časť do chraplavéj duje ustami trúbi, / Časť zas iních dechu poslušné muľitánki nadímá, A premilé ven z ňích zvuki loktem a prstami vábí; (Selanky: Jaroslav, 14). Ani samotná výroba gájd nie je básnikovi cudzia, čo svedčí jednak o vtedajšom všeobecnom rozšírení tohto nástroja a tiež o rozhľade a úžasnom pozorovacom talente i hodnovernosti Hollého v použití nie práve jednoduchého organologického názvoslovia (trstina, huk, piskor, atď): … A skusujem gajďence, čo sem si remesľil oňehdá. / I trochu ešče bolí mňa malíček; pichla ho trstka, / Jak sem náhľe rezal do hlasních piskori hučkov. / Už sem i jích si nafúkel, a mal sem práve zapískať; … / Sám hňeď Hosťislav, čo na každéj gajduje svadbe, / Obvesené za huk obdĺžní dudi na pľeci ňésol, / A kriklavé spevními do ňích hnal vetri dimákí… (Selanky: Slavomíl, 20). Hollý si tiež nemohol ako básnik nevšimnúť magické účinky pripisované po stáročia nástroju, akými sú gajdy: …, Mlčkem ňepreňechal ďivné i Jaňíkove gajdi. / Jak zvesené časťej sami od seba hrávali z bidla. / Jak na ňe keď pískal, na jaké tenkráte si jédlo / Bol pomisľel: každé samo hňeď podochádzalo na stól… (Selanky: Vodný muž, 26). Medzi najosobnejšie, a teda aj najcennejšie veci chlapcov a najmä pastierov (pasákov) patril práve hudobný nástroj, hoci aj píšťalka, ako o tom Hollý zasvätene píše, akoby ju vlastnil on sám: … Však čo sebú vezmem? (Zrodzeňátkovi, pozn., P.M.) Hlasitú dám píščalu túto:/ Má odrážku na bok, má rovňe paľečňicu zvučnú. / Už ňejeden žádal ju pasák; aľe predca ňedostal... (Selanky: Miloslav, 82).
V závere príspevku si pomôžem ešte raz citovaním majstra Hollého z jeho Svatopluka (s. 31): „Trúbi zarúkli tedáž, a konec všem ukládali ihrám.“

Pramene a literatúra
BLAHO, Janko: Záhorácke pjesničky 1-6, Bratislava 1948 – 1986.
Dielo Jána Hollého III. (Svatopluk), VI. (Selanki). Editor Jozef Ambruš. Trnava: SSV, 1950. KOLLÁR, Ján: Národnje zpjevanky, NV Bratislava 1953.
MICHALOVIČ, Peter: Piesne zo Sekúl (inf. M. Škrabák), vl. výskum, rukopis, archív fondu DHK, Záhorské múzeum Skalica.
PLICKA, Karel: Slovenský spevník, Bratislava, 1961.
Slovenské spevy 1, NV Bratislava 1972.
Slovenské spevy 2 (D2), NV Bratislava 1973.
Spevník Slowenských Pěsnjček Zwazek štvrtý. Spevník je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, sign. M 23 P 40.
AŠEČKA, Imrich: Texty piesní z Kátova. Ruk., Archív rukopisov Záhorského múzea v Skalici. ZRUNEK, Georgius, P.: Missa 1. pro festis Natalitiis. Edit. Kačic,L. In: Musica Antiqua Slovaca, Bratislava, 1993.

PRVÁ SLOVENSKÁ UMELÁ BALADA (Rozina Milovská zo Senice)

0
V našej kultúre majú balady (žiaľ) bohaté zastúpenie vo všetkých sledovateľných obdo-biach. A azda ešte do predkresťanských čias siaha napríklad pôvabná a pôsobivá báseň – pieseň Išli hudci horou – ale ide o ľudovú poéziu vyrovnávajúcu sa so zásahom celospoločen-ského diania do konkrétneho života jednotlivca (turecké vpády, vojenské lapačky, zbojnícke príbehy…). Až začiatkom 19. storočia sa v našej literatúre objavuje prvá balada umelá – a viaže sa k záhorskému regiónu – konkrétne k Senici a okoliu. Jej autorom je Bohuslav Tablic, názov má Lubinský z Lubiné a Rozina Milovská (s podtitulom Nešťastné následky ztrace-né nevinnosti). Nachádzame ju ako úvodnú báseň druhého zväzku Poezií (Vacov 1807). Námet k nej Tablic získal (zrejme ide o skutočnú udalosť) počas svojho pôsobenia na skalickej evanjelickej fare (1802-1805).
Keďže ide o umelú baladu, na rozdiel od ľudových v nej cítiť autorskú štylizovanosť – a Tablic ako kňaz zámerne do nej aplikoval mravokárnosť (v ľudových baladách sa osobitne nezdôrazňuje, ale vyplýva priamo z deja). Napriek tomu sa Tablicovi podarilo vytvoriť cel-kom pôsobivú pochmúrnu baladickú atmosféru, takže prvý vstup tohto žánru do slovenskej „umelej“ literatúry možno považovať ak nie priamo za vydarený, rozhodne za zaujímavý, s impozantným vstupom nielen desivej atmosféry, ale aj záhorskej scenérie:

Na krásné rovině u Senice,
Tam, kde se široká silnice kříží,
Slyšet jest temný a žalostný hlas,
K tomu když místu se pocestný blíží,

Studení větrové fičejí tam,
Sova i pošmourná naříká v noci,
Strašlivé příšery burácejí,
Těžké tam vozy se zpotácejí,
Strachem všech poutníků mizejí moci…

Po tomto hrôzostrašnom úvodnom vstupe sa začíname dozvedať počiatky príbehu lásky s nešťastným koncom (i s psychologickým náznakom príčiny záverečného riešenia situácie):

V Senici bydlela nešťastníčka
Pod kázní přepřísnou tvrdého otce,
Tvář jeho sškvkla se zůřivostí,
K ctnosti však vedl ji od mladosti,
Přiměká matka k ní měla se krotce.
A keďže „křídlatá pověst se roznášela / Daleko široko o panně švárné“, doniesla sa až k rytierovi Lubinskému z Lubiny a „milovné Roziny přilnulo k němu srdce“. Pôjde vlastne o „nevinnú vinníčku“, lebo rytier „často se přísahou zavazoval, / Že se jen s Rozinou manžel-stvím spojí“, lenže „řeč ale byla to licoměrná“. A stalo sa, čo sa nemalo stať.

Zhanobil podvodník nešlechetný
Děvče, co anjel, i krásné, i čisté,
Uhasil plamen svůj shovadilý,
Vyvedl umysl pošetilý,
Děvčino neštěstí bylo již jisté.

Brzyčko vadly již růžičky ty,
Předtím jenž na tváři bílounké kvetly,
Rytíř víc nepřišel do Senice,
K jiné se obrátil do Skalice,
V městě sa mrzuté klevety pletly.
(Škoda, že nevieme o koncoch tejto „skalickej“ lásky – zrejme nemala také osudové následky, inak by sa Tablic iste aspoň veršom o tom zmienil.) Dcéra s matkou dlho tajili skutkový stav pred tvrdým a prísnym „prchlivým“ otcom. O znakoch, ktoré sa začali objavovať, „otec mněl, stráva že dobře jí sluší“. „Když ale devětkrát obnovil se měsíc“, už sa nič utajiť nedalo: „Jdi, řekl jí, smilnice nešlechetná / Z domu ven! Hříchem tvým zakaleného, / Víc nech tě oči mé nevidějí, / Uši mé o tobě neslyšejí.

A v tom ji vystrčil na ulici,
Svět byly přikryly mrákoty husté,
Studený vítr dul od půlnoci,
Měsíc jí nepřišel ku pomoci,
Městečka ulice byly již pusté.
Nešťastná Rozina sa vybrala do zámku rytiera v Lubine, lenže – „Bláznice, řekl ji, nemůž to být, / Abych si rytíř jsa, zasnoubil tebe, / Můj by se zemanský zhanobil rod, / Nebyl by pocti-vý z tebe můj plod“ a ponúkol jej, že ju vydá za niektorého úradníka na svojom panstve. Len-že rozľútostená a ponížená Rozina na jeho ponuku odpovedá:

Kýž si se na hradě propadl svém,
Prv než si k mrzkému hříchu mne zvábil,
Kýžs mne prv ubohou, než si mne zved,
Nejprv když v Senici viděl mne hned
Na prvním místě tom tulichem zabil.

Řekla a prchá již zoufající,
Po horách Březovských,
Mijavských bloudí,
Myšlení smutná ji nepokojí,
Moci jich děvice nevystojí,
Bez rýmu básníře každý to soudí.
A hoci „černé se mrákoty s oblohy tratí“ a „studená vichřice utichuje“, „rozum však děvčin se zatemňuje“. Potom keď na jesennom poli porodila syna, prebodla mu srdiečko nožom. „Vlo-žila nevinné děťátko v hrob“, ale „svědomí její se budí v té době“ a zaplavujú ju hrozné vý-čitky svedomia – „Běda mne ohavné vražednici.“

V tom rukou svou zkrvavenou
Vytáhši poznovu přeostrý nůž svůj,
V ňadra ho vrazila liliová,
Cedí se krev její šarlatová,
Umírá vzdychajíc: Spasiteli můj!
Ráno „oráči nalezli bezduché tělo“: „letí z nich jeden hned do městečka / Zanesl rodičům truchlivé heslo“ (tragédia sa zrejme odohrala v blízkosti Senice) a „hlásí se věc již i městské-mu právu“. (Zaujímavé je, že kým „srdce se svíralo mateřino“ a „přiběhla k studené v okamžení“, o reakcii otca niet ani zmienky.) A keďže spáchala samovraždu –

Kněží se pochovat zpečovali
Nešťastnou děvici do hřbitova,
K synu, jejž přátelé vykopali,
Pod břest ji v tichosti pochovali,
Proto tam každou noc naříká sova.

Takže: skutočný vinník zostáva nepotrestaný – a akoby Tablic vycítil nutnosť dajako nahradiť spravodlivosť, záver, na rozdiel od strašidelného úvodu, Tablic zahaľuje eufemistickým pláš-ťom okrem sovy i ľútostivého slávika, ktorý „nad hrobem jejím tu žalostně zpívá, / Zpěv jeho proniká maso i kost, / Mnohý sem přichází slyšet jej host, / Jenže se slavíček brzo zas skrý-vá.“ Napriek nedokonalostiam „prvého pokusu“ nám Tablic zanechal zaujímavú baladickú „pohľadnicu“ zo Záhoria skrášlenú ľudským súcitom.

Osobnosť a dielo prof. Branislava Varsika

0
Generácia profesora Branislava Varsika predstavuje vo vývine slovenskej historiografie najvýraznejší zlom v celom svojom vývoji. Nastupuje totiž prvá generácia profesionálnych slovenských historikov. Nadobro odchádza spoločenstvo dedinských farárov, učiteľov či matičných nadšencov, ktorí sa venujú histórii ako nástroju národno-obrodeneckému procesu u Slovákov, ako pomocnému politickému nástroju v procese tvorby novodobého slovenského národa. Príznačné pre túto novú profesionálnu generáciu historikov je aj skutočnosť, že takmer všetci vychádzajú z roľníckeho a remeselníckeho prostredia a nie z rodín intelektuálov, či maloburžoázie. Títo totiž posielajú svoje deti na štúdium oveľa praktickejších životných povolaní: za advokátov, lekárov či všakovakých štátnych úradníkov.
Aj rodičia prof. Varsika – počestní myjavskí remeselníci a súčasne obchodníci, poslali svojho syna najprv do gymnázia do maďarského Nagy Körösu, aby si tu dobre osvojil maďarský jazyk, bez znalostí ktorého bola v Uhorsku akákoľvek cetsa k lepšiemu životu zarúbaná. Maďarské, čo ako liberálne sa tváriace prostredie, nezanechalo v duši mladého človeka výraznejšiu stopu. Stalo sa však to, čo bolo priam zákonité: ponižovanie, urážanie a posmievanie sa malému myjavskému Slováčkovi vzbudilo silné národno-obranné emócie. Vyhranil sa profil mladého gymnazistu. A tak po skončení vojny už mladý Varsik netúžil ísť na ďalšie štúdiá ani do Budapešti, ani do Viedne – ale zákonite do Prahy na Karlovu univerzitu. Legionárske videnie nového politického sveta, ktoré predstavoval starší brat, ale aj štefánikovské tradície, ktoré opantali celú Myjavskú pahorkatinu a po tragickej smrti generála i celý slovenský národ – to všetko rozhodlo o tom, že Branislav Varsik si na Karlovej univerzite zapísal ako študijný odbor – históriu. Pod ochrannými krídlami výrazných osobností Gollovej historickej školy získal mladý adept filozoficko-metodologickú výzbroj pre svoju vedu prakticky na celý svoj život. V seminári prof. Šustu, ako aj v celej vedeckej komunite na Katedre histórie vedenej prof. Jozefom Pekařom panoval duch prísneho rankeizmu. Ten dostával podobu v českom slogane „Padni komu padni“. Oslobodzoval historika od všakovského tradicionalizmu, romantizmu, obrodeneckého národovectva a hlásal prísnu nezainteresovanosť historika a absolútny kriticizmus opretý o pramenovednú základňu. Doktorská práca (Študenti zo Slovenska na Karlovej univerzite), ktorá exploatovala najmä historicko-sídliskový zreteľ a ktorú Branislav Varsik už končil na Filozofickej fakulte v Bratislave, v seminári prof. Václava Chaloupeckého, ešte nedávala dostatočný priestor pre vyniknutie osvojenej metódy prísneho rankeizmu. Ten vynikol až pri ďalšej veľkej – teraz už habilitačnej práci Branislava Varsika. Tu sa musel mladý historik a archivár úplne rozísť s tardíciou, ktorú pestovali evanjelickí vzdelanci od 18. storočia. Tí v početných prácach presviedčali, že slovenský luteranizmus nadviazal priamo na husitské tradície, ba že i časť obyvateľstva sú priamymi potomkami českých husitských kolonistov. Tradícia to bola o to silnejšia a rozšírenejšia, lebo z prác amatérskych historikov prenikla do krásnej literatúry a tým sa i masovo šírila medzi širokými vrstvami obyvateľstva. Kritickým rozborom pramenného materiálu B. Varsik ukázal, že tradícia o pôvode slovenského luteranizmu je plne scestná a priniesol nový obraz šírenia sa učenia Martina Luthera a najmä Filipa Melanchtona na Slovensku. Názory uverejnil v práci Husiti a reformácia na Slovensku do Žilinskej synody a svoju vedeckú pravdu musel tvrdo obhajovať najmä proti svojim evanjelický kolegom (Ďurovič, Bujnák a i.). V týchto vedeckých polemikách, do ktorých vstúpili aj katolícki autori (napr. profesor teológie V. Bucko) si Varsik naplno overil a vydobyl povesť kritického, profesionálne zrelého historika, akých Slovensko a Slováci skutočne potrebujú.
***
Druhá významná osobnostná črta Branislava Varsika sa doformovávala pod vplyvom spoločenskej a politickej situácie, ktorá nastala na Slovensku v 30-tych rokoch a ktorá neobišla ani univerzitné prostredie. Zakrátko po vzniku Československej republiky bolo potrebné objasniť predmet a obsah dejín nového štátu, ukázať na jeho historické korene. Slovenská veda nebola schopná predložiť ucelenú koncepciu etnogenézy Slovákov. Boli tu síce dve významnejšie intelektuálne centrá, ale nebolo prakticky medzi nimi historikov. Kruh okolo Matice slovenskej naďalej vyznával koncepciu Júliusa Bottu, podľa ktorej Slováci svoje dejiny stratili pádom Veľkej Moravy a až do národného zhromaždenia v r. 1848 v Martine nemajú svojich vlastných dejín. Mladí lekári, inžinieri a právnici sústredení okolo časopisu Hlas a programovo ovplyvňovaní T. G. Masarykom síce vedeli, že zo slovenských historických tradícií majú potierať Štúra a Hurbana a vyzdvihovať Kollára so Šafárikom. Súčasne však boli presvedčení, že samostatných slovenských dejín niet. Ba navyše boli i presvedčení, ako ich utvrdzovali ich poradcovia K. Kálal a F. Pastrnek, že v slovenčine nemožno pestovať žiadnu vedu, tobôž vedu historickú. Priestor bol takto aj na Slovensku plne ponechaný českej historiografii, aby ušila taký šat historizmu, ktorý by odzrkadľoval nový politický a štátny svet – svet Československej republiky. Česká historiografia, bez ohľadu ku ktorej ideovej skupine patrila, zhodla sa v jednom: teóriu o jednotnom československom národe, tak ako ju proklamovala prvá Ústava československej republiky sa rozhodla podporiť názorom o historickej jednote československého národa. Zo starej pozitivistickej gardy jasne formulovali svoje názory i Václav Novotný, ako aj Josef Pekař. „Slovensko sice bylo jednotě národní ztraceno na více než dest století“ – hovorí J. Pekař, ale duchovne žilo akosi blízko, v identite s Čechmi. S touto garnitúrou, ktorá formulovala jednotné československé dejiny ako strešné dejiny štátu sa s malými výhradami stotožňoval i mladý Branislav Varsik. Vo vlastnej vedeckej práci sa však čoskoro ubral inou cestou a nastúpil do polohy historika svojho slovenského svojbytného národa.
Zlom nastal vytvorením nového univerzitného historického pracoviska na Univerzite Komenského. S českými profesormi prišiel na univerzitu duch kriticistického pozitivizmu, ktorý rozširoval pramenovednú základňu slovenských dejín a nepochybne profesionalizoval slovenskú historickú vedu, nevynímajúc medievistiku. V historiografickej rovine však toto pracovisko nerozpracovávalo predmet a výklad slovenských dejín, ale naopak programovo sa usilovalo naplniť obsah jednotných československých dejín slovenskými historickými reáliami. Vedúcou osobnosťou sa stal prof. Václav Chaloupecký, ktorý už v r. 1922 formuloval oproti starej historickej českej škole modernejšiu koncepciu jednotných československých dejín. Základom nie je štát, ale „přirozené území (v starší minulosti celistvější a jednotnější než nyní), jazyk kmenů vzájemně nejpříbuznějších, a konečně společný kulturní vývoj často jednotný, často alespoň analogický“. V. Chaloupecký všetky tri vytipované zložky ako vedecký i vedecko-politický a pedagogický program preniesol nielen do výuky mladej slovenskej generácie historikov, ale najmä do svojho vedeckého diela. V ňom začal rozpracovávať všetky tri vytipované programové zložky jednotného československého národa. V Starom Slovensku sa snažil dokázať, že najstaršie územie Slovenska svojím osídlením je „československé – čili české“. Východné Slovensko pripísal Bulharom. Štúdiou o Žilinskej knihe a vydaním najstarších listín v češtine chcel ukázať, že niet starého pôvodného slovenského jazyka. A starý kultúrny habitus Slovákov predstavil ako akýsi amalgam zložený z etnickej zmiešaniny Valachov, Čechov a Rusínov. To najvýraznejšie predstavil v práci o Valašskej kolonizácii.
Chaloupeckého práce vyvolali širokú diskusiu v slovenskej vede. Okrem toho, že názorovo rozčesli aj profesorskú českú komunitu, v mladej vedeckej generácii vyvolali snahu zodpovedať otázky o problémoch svojho národa. Mladého B. Varsika zaujala najmä etnogenéza východných Slovákov. Kraj poznal už ako mladý vysokoškolák, keď tu robil sčítacieho komisára. Preto o „Národnostných pomeroch na východnom Slovensku“ píše už v r. 1923. Neskôr je tu viac článkov k rusínskej problematike a rusínskemu školstvu. Dnes vieme, že B. Varsik sa celý svoj vedecký život pripravoval, aby grandióznou trojzväzkovou prácou a množstvom štúdií o osídlení Košickej kotliny a východného Slovenska ukázal východných Slovákov ako homogénny etnický komponent neodlišujúci sa ani jazykovým základom od západných Slovákov. Takto uzavrel otázku, ktorú si programovo položil už v r. 1942 a nazval ju: „Slováci a ich etnický priestor v minulosti“. Práca vyšla i po nemecky.
Už v r. 1935 sa vložil do diskusie o tom, ako Slováci písali v XV. a XVI. storočí a úvahu uverejnil v časopise Politika. Vzápätí zistil, že V. Chaloupecký pri vydávaní českých písomností zo Slovenska jazyk dokumentov zámerne počešťuje. Preto sa B. Varsik pustil s obrovskou vervou do vydávania listín v českom, ale i silne slovakizovanom jazyku. V následných štúdiách ukázal, že tieto dokumenty nie sú prirodzeným produktom slovenského hovorového jazyka, ale len písomným prejavom v praktickom kancelárskom živote. Presne tak, ako podobnú funkciu plnila čeština v Poľsku, ba až na Ukrajine. Tým sa B. Varsik vrchovatou mierou zaslúžil o to, že padla ďalšia téza v koncepcii jednotného československého národa, československých jednotných dejín.
Pritom B. Varsik už v starších prácach o reformácii i o ohlasoch husitstva na Slovensku ukázal, že naše národné obrodenie nie je dielom českobratských tradícií na Slovensku, ale že je potrebné poznať barokové dejepisectvo a po ňom následne veľkú dobu Bernolákovcov, aby sme pochopili genézu národného pohybu Slovákov k formovaniu moderného európskeho národa. To dostatočne preukázala už novšia slovenská historiografia a jazykoveda.
Historické dielo B. Varsika bude vždy vynikajúcim dokladom veľkej osobnostnej metamorfózy. Bol to synkretizmus československej kritickej akríbie spojený so slovenským národným programom. „Nemôže byť opravdu československé, čo je protislovenské“. Takto v škultétyovskom duchu reagoval na neprimerane bojovný a zavádzajúci historický program V. Chaloupeckého jeho najväčší kritik – Daniel Rapant. Tento postulát Varsikovo dielo plnilo statočne. Obohatilo pramenovednú základňu vzťahov českého a slovenského národa, pričom jedným dychom presvedčivo vyzdvihlo národnú i historickú svojbytnosť Slovákov a Slovenska. Pritom je potrebné spomenúť aj inú oblasť osobnostného profilu B. Varsika. Keď už ako univerzitný pracovník zistil, že českí profesori nie sú schopní brániť slovenské dejiny pred útokmi často iredentistickej maďarskej historiografie a politiky, B. Varsik vždy pozdvihol svoje pero. Tak vznikla vynikajúca práca o Národnostnom profile Trnavskej univerzity, a ako odpoveď na turbulencie na slovensko-maďarskej hranici zas dielo „Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach (vyšla i po nemecky) a mapy tohto diela boli rozložené i na pracovnom stole v Moskve, keď sa upravovali južné hranice Slovenska po druhej svetovej vojne.
***
Osobnosť prof. Branislava Varsika a jeho dielo sa formovalo v zložitých historických podmienkach. Bolo to medzivojnové obdobie, kedy Slovensko bojovalo za rozsiahlejšiu a demokratickú samosprávu. Prišlo obdobie prvej Slovenskej republiky, keď aj Univerzita bola zatiahnutá do zložitého politického života a prof. Varsik v týchto rokoch bol dekanom Filozofickej fakulty. Povojnový a najmä pofebruárový vývoj v slovenskej vede prekonával priam krkolomné prevraty, o ktorých sa nedá pritom hovoriť vždy len negatívne. Každý, kto v takomto dlhom a premenlivom období vstupoval do mlynice slovenskej historiografie, vošiel do mlynice často veľmi roztrasenej, v ktorej sa mlela všakovaká múka, a navyše sa v nej orientovalo len veľmi ťažko a bolo sa treba pohybovať opatrne, aby sa človek príliš nezamúčil.
S potrebným odstupom, ktorý už dovoľuje okrúhla storočnica možno konštatovať, že osobnosť a dielo prof. Branislava Varsika obstála v skúške času a dôstojne sa radí do dejín slovenskej historiografie. Ide o dielo, ktoré nikto z následníkov nebude môcť obísť.
Po celý čas strávený v jednej pracovni (a je to vyše tridsať rokov) som obdivoval pracovitosť môjho učiteľa. Oveľa viac však jeho hlbokú vieru o potrebnosti toho, čo robí. Akosi vždy mal pred sebou budúcnosť svojho národa, jeho potreby, obranu. Už to však nebol národný romantizmus presakujúci z 19. storočia. Už to boli solídne komparatisticky európske či aspoň stredoeurópske základy kriticistickej profesionálnej historickej vedy, ktorá tu stojí ako základ, na ktorom sa dá budovať a buduje.

Literatúra:
Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. VEDA: Bratislava, 1984.
Husitské revolučné hnutie a Slovensko. Bratislava, SAV 1965.
Kontinuita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi (Slovákmi). Výber štúdií a šlánkov z rokov 1969 – 1992. Bratislava, VEDA 1994.
Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach. Bratislava, Universum 1940.
Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, VEDA 1988.
Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Príspevok k etnogenéze Slovákov. Bratislava, VEDA 1990.
Zo slovenského stredoveku. Výber historických štúdií a článkov z rokov 1946-1968. Bratislava, SAV 1972.

 

Odkázau nám král uherský list z vojny… (200 rokov bitky pri Slavkove a severné Záhorie)

0
V týchto dňoch sme si pripomínali dvesté výročie bitky troch cisárov pri Slavkove. Vojnové udalosti a presuny vojsk sa bezprostredne dotkli v tomto pamätnom roku aj života obyvateľov Záhoria. Na tieto vojnové udalosti sa zachovalo viacero hmotných a písomných pamiatok, ale aj folklórnych útvarov. Ako odraz dobových vojnových udalostí v ústnej ľudovej tradícii zaznamenal Dr. Janko Blaho v Plaveckom Podhradí u speváčky Agneši Bachorovej ľudovú pieseň „z napoleonských čias“ Odkázau nám král uherský. (Záhorácke pjesničky 3, s. 80).

Odkázau nám král uherský list z vojny,
že mu treba ťisíc chuapcú do vojny.
Odkázau nám král uherský túto noc,
že mu treba ťisíc chuapcú na pomoc.
Pujdú pješí, ňic nezrobjá, vrácá sa,
pujdú páňi oficíri, zvadzá sa.
Pujdú ešťe kanoníri probovat,
aj tí budú s Francúzem hned bojovat.
Ked počali Bonaparta lapaci,
hned ím začau francúzskú zem dávaci,
ale oňi na to kór ňic nedbali,
hned Francúza medzi vrchy zahnali.
Mezi vrchy na Heleňe tam hyne,
tam sa jeho panováňí pomine;
darmo robí svojím vjerným výčitky,
nepújde už ňigdo zaňho do bitky.

V auguste 1805 pristúpilo Rakúsko po boku Ruska a Anglicka k tretej protifrancúzskej koalícii. Z obavy pred možným vojenským ťažením koalície Napoleon v polovici októbra 1805 dobyl Ulm, a tak si otvoril cestu do Viedne, kde v sprievode svojej gardy 13. novembra 1805 aj vstúpil. Šíriace sa fámy o blížiacej sa vojne s Francúzskom potvrdilo aj vyhlásenie insurekcie v Uhorsku dňa 17. 10. 1805. Pred približujúcim sa francúzskym nebezpečenstvom rakúsky cisár František I. ešte začiatkom novembra opustil Viedeň a cez Bratislavu odišiel do Brna. Na tomto svojom pochode do bezpečia jednu noc strávil na svojom zámku v Holíči. Hneď ráno však pokračoval v ceste do Brna. Po zaujatí Viedne Francúzmi rakúsky cisár opustil Brno a odišiel aj so svojím sprievodom do Olomouca. Svojho pána nasledovala celá suita, takže, ako píše vo svojom Protokole Počasý a Urodnosti holíčsky evanjelický farár Ján Petrovič, Holíč medzi 4. a 17. novembrom 1805 sa podobal začiatku súdneho dňa. Mestečko utekajúci Viedenčania využívali ako prestupnú stanicu na svojej ďalšej púti do Olomouca. Nitrianska stolica sa snažila ustanovením zvláštnych dozorcov zabrániť neporiadku a povolala do Holíča aj furmanov, ktorí mali byť k dispozícii pre potreby vojska. Podľa zápiskov Jána Petroviča išlo približne o 200 vozov. Pred blížiacim sa vojskom bol evakuovaný aj kopčiansky žrebčinec („Štít“) do Sliezska. Správy z uhorskej hranice denne posielal Štefan Farkaš, komisár z Letničia a člen permanentnej deputácie, podžupanovi (vicišpánovi) Jurajovi Zerdahelyimu, ktorý sa zdržiaval v Senici, a ten správy postupoval ďalej do Nitry, prípadne do Budína. Odchod provizórne ubytovaných cudzincov z Holíča urýchlila správa o postupujúcom francúzskom vojsku, ktoré sa presúvalo po pravej strane rieky Moravy a 22. novembra vo večerných hodinách asi štyristo francúzskych husárov pod vedením nadporučíka Francisciho sa ubytovalo v Hodoníne, kde sa zdržalo do 29. novembra, kedy Francúzi ustúpili z mesta pred jednotkou baróna Juraja Scheitera, v ktorej bolo i niekoľko ruských vojakov. Počas vzájomného stretu prišiel o život jeden ruský kozák a dvaja Rakúšania (kyrisník a hulán). Na francúzskej strane neboli žiadne obete. Cez celý týždeň od 22. do 29. novembra každodenne Francúzi patrolovali v okolí Kopčian, Holíča a Skalice v počte 10 až 12 jazdcov. Francúzi však Holíč ani Skalicu neobsadili, len si pri každodenných hliadkovaniach niekedy vyžiadali jedlo a krmivo pre kone. Z obavy pred možnosťou vpádu Francúzov do Skalice mesto na zhromaždení prijalo 22. novembra 1805 úpravy pre prípad jeho obsadenia. V prípade príchodu Francúzov boli vyjednávaním poverení richtár, mešťanosta, radný Jozef Bajer a farár. Ak by však zaujali mesto, mali byť obyvatelia nápomocní mestu aj sebe navzájom. Pre vojakov a kone mali zvlášť vyčleniť zásoby, aby sa predišlo neporiadku a rabovaniu. A bolo zakázané verejne nosiť zbraň. Našťastie Francúzi mesto nezaujali, iba sedem francúzskych husárov hľadalo batožinu generála Caffarelliho, ktorý tade tiahol, a pri františkánskej bráne ju vydali vojakom aj so služobníctvom, niekoľkými ranenými a dragúnmi a asi dvoma desiatkami regrútov. Okolo poludnia 28. novembra prišlo asi 50 nassauských jazdcov pod vedením kapitána Schőna v smere od Moravského Svätého Jána do Holíča a ubytovali sa v priestoroch zámku. Po meste sa rozkríklo, že od Rohatca cez Kátovské lúky sa valí množstvo Francúzov, a tak celý pluk jazdcov rýchle odišiel do Senice, kde referoval stoličným úradníkom, čo sa stalo. Hneď ráno sa víceslúžny Adam Peťko odobral do Holíča, aby menom úradov protestoval proti vpádu Francúzov. Na svoje veľké prekvapenie v Holíči nenašiel žiadnych francúzskych vojakov.
Po prehratej bitke pri Slavkove ustupovali ruské a rakúske jednotky smerom na Čejč, Hodonín a Holíč. Prví ruskí vojaci začali prichádzať do Holíča 3. a 4. decembra. Obyvateľstvo narýchlo schovávalo svoj majetok, vymlátené obilie si zakopávali do zeme. Pre mesto a okolie to bola doslova katastrofa, lebo podľa Petroviča sa v Holíči a najbližšom okolí utáborilo do 50 tisíc ruských vojakov, ktorým chýbali základné potraviny, zásobovanie však nefungovalo. K nim sa pridružila aj 12- tisícová rakúska armáda. Hneď v prvú noc vojaci vyrabovali stodoly, pivnice, komory a chlievy v Holíči, Mokrom Háji, Kátove, Prietržke a Vrádišti. Rozoberali drevené stavby a ploty, brali drevo z dvorov a aspoň pri rozložených ohňoch sa zohrievali. Škody na majetku majetnejších obyvateľov dosahovali tisíce zlatých. Najväčšiu škodu utrpel holíčsky poštmajster Schmirnický, ktorého návšteva vojska vyšla na vyše 10 tisíc zlatých. Následkom presunu vojsk prudko stúpli ceny a potraviny čoraz viac predražovali. Rakúsky cisár po stretnutí s Napoleonom pri Žarošiciach odišiel z Čejča a utiahol sa na holíčsky zámok, odkiaľ sledoval priebeh mierových rokovaní. Podmienky prímeria okrem iného ukladali bezprostredný odsun cárskych vojsk z Uhorska. Za ten čas Bratislava zostávala v zálohe Francúzov. Obyvatelia obcí okolo Bratislavy, ako napríklad Záhorskej Bystrice, boli svedkami presunu pomocných francúzskych oddielov a ustráchaní hľadali bezpečie v pivniciach. Rieka Morava bola zvolená za demarkačnú čiaru medzi jednotlivými vojskami. Skutočne ruské vojská zostali v okolí Holíča len štyri dni. Poslední ruskí vojaci opustili Holíč na druhú adventnú nedeľu 8. decembra a pokračovali na Senicu a Sobotište, kde zostali osem dní, než sa sformovali do pochodových útvarov a pokračovali v ďalšej ceste. Za tieto dni si obidve mestečká „dosýta vychutnali“ prítomnosť utáboreného vojska, aj keď škody na majetku už neboli také veľké ako v Holíči, lebo čiastočne boli na príchod vojsk pripravení. Mesto Uherské Hradište oznamovalo, že od Napajedel na Sobotište postupuje armáda približne do 16 tisíc mužov, pre ktorých treba zabezpečiť jedlo. K tomu treba ešte prirátať krmivo pre 7500 koní. Po odchode z holíčskeho zámku cár Alexander I. prenocoval zo 6. na 7. decembra v Sobotišti a pokračoval v ceste na Nové Mesto nad Váhom. S vojskom prichádzali aj ranení, pre ktorých bola zriadená nemocnica v priestoroch bývalého jezuitského kolégia v Skalici a časť z nich bola v nemocnici milosrdných bratov. Nečudo preto, keď po Novom roku 1806 v Skalici a Sobotišti vypukla žltá zimnica, ktorú pravdepodobne priniesli ranení vojaci. Choroba si v obidvoch prípadoch vyžiadala niekoľko stoviek životov.
Do Holíča za Františkom I. prišiel generálny štáb a na celom okolí od Hodonína po Skalicu, vrátane Holíča, bolo ubytované rakúske vojsko. Vojaci boli ubytovaní po domoch, nevynímajúc fary a zemanov. Čo ruské vojská nestačili zničiť a vydrancovať, to veľmi ľahko dokončili domáci vojaci, nakoľko generálny štáb opustil Holíč až koncom februára 1806. Na zámok do Holíča za cisárom prišla jeho rodina a ministri. Počas pobytu Františka I. sa do mesta presťahovalo celé vedenie stolice na čele so županom grófom Jozefom Erdödym, slúžnym Kormendym zo Sobotišťa a viceslúžnym Adamom Peťkom z Rovenska. Z Holíča sa snažil panovník prostredníctvom svojho zástupcu kniežaťa Jána Lichtensteina ovplyvňovať rokovania, ktoré začali v Brne, no pre epidémiu v meste boli prerušené a presunuté do Bratislavy. Uzatvorený mier, ktorý vošiel do dejín ako Bratislavský, ratifikoval Napoleon ešte v deň prijatia, teda 27. decembra v Schőnbrunne. František I. ho podpísal 30. decembra 1805 v priestoroch Holíčskeho zámku. Po akceptovaní Bratislavského mieru cisárska rodina opustila Holíč a vrátila sa do Viedne. Spolu s ňou sa začali do svojich posádok vracať aj jednotlivé vojská. V kútskej matrike zomrelých narazíme v prvej polovici januára 1806 na dva záznamy v spojitosti s presunom cisárskych vojsk. Dňa 8. 1. 1806 zomrel maloletý syn plukovníka „Antona Ocskaya z I. regimentu Sztáraya“ a 12. 1. zomrel náhle v Kútoch „Fourrerius z I. pešieho pluku princa Karola Auersperga“. Počas presunu cárskeho vojska začiatkom decembra 1805 našiel na katolíckej fare v Holíči prístrešie zranený ruský poručík Nikita Sergejevič Lunin. Jeho zdravotný stav nedovoľoval presun s vojskom a preto zostal na fare. Svojim zraneniam, ktoré utrpel pri slavkovskej bitke však 1. januára 1806 podľahol a je pochovaný na holíčskom cintoríne. V marci 1845 navštívila jeho hrob jeho sestra Katarína, vdova po Theodorovi von Uwaroffovi, ktorá dala obnoviť pomník a zhotoviť na ňom nemecký nápis. Latinský nápis na pieskovcovom podstavci znie: Nicitas de Lunin officialis russicus annorum XVI. ex vulnere in pugna Austerlitz accepto obiit 1806 die 1. Januarii (Nikita Lunin, 16 ročný ruský dôstojník zranený pri slavkovskej bitke zomrel 1. januára 1806). Na druhej strane podstavca je tento istý text v ruštine. Nemecký nápis z marca 1845 znie:: Zufolge des Gelübdes und am 3. März 1845 stattgefundenen Besuches der Witwe des kaiserlich russischen Kammerherrn wirklichen Staatsrathes, Ritters mehrerer Militär-Orden, Theodor von Uwaroff, Katharina von Uwaroff, der leiblichen Schwester des verewigten Helden, die deswegn von fernem Norden Russlands gekommen, ist dieses Denkmal renowirt worden (Na základe sľubu 3. marca 1845 navštívila najdúc toto miesto Katarína von Uwaroff, vdova cisárskeho ruského komorného skutočného štátneho radcu, rytiera viacerých vojenských rádov, Theodora von Uwaroffa, vlastná sestra zvečnelého hrdinu, ktorá prišla z ďalekého ruského severu a nechala tento pomník obnoviť). Dodnes jestvujúci pomník je jedna z mála hmotných pamiatok na oné pamätné dni z prelomu rokov 1805 – 1806 na severnom Záhorí.

Pramene a literatúra:
ŠABA PSI, Archív Mesta Skalice, č. 143, Diarium 1805 – 1806.
ŠABA PSI, Pozostalosť Dr. Jozefa Šátka, roky 1790 – 1815.
PROKSA P., Udalosti pamätného roku 1805 na severe Záhoria po bitke pri Slavkove (http://www.izahorie.sk/historia/protokol_proksa.html)
BESEDIČ M a kol., Záhorská Bystrica, Historicko-národopisná monografia,
EPOS Bratislava 2004.
ČEREŠŇÁK B., ZEMEK M. (ed.), Hodonín, Minulost a socialistická přítomnost, Blok Brno 1979.
DAMBORÁK F., Holíč, Obraz histórie od najstarších čias po súčasnosť, 1970.
HALLON P., Nová kniha o Lábe, Láb 1999.
HÉSEK M., Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918, rkp., 1951 – 1954. Záhorské múzeum Skalica.
HÚŠČAVA A., Dejiny Lamača, Bratislava 1948.
IRŠA R., Holíč – dejiny a súčasnosť I. Časť- dejiny do roku 1918 a pamiatky, 1990.
KOVÁČ D. (zost.), Kronika Slovenska 1, Od najstarších čias do konca 19. storočia, Bratislava 1998.
Nyitra Vármegye Monografiája.
PODOLÁK J. (zost.), Záhorská Bratislava, Obzor Bratislava 1986. Ročnica farnosti holíčskej 1943.
SAMEK J. (ed.), Třetí koaliční válka 1805, Sborník přednášek slavkovské konference, Třebíč 2004.

Názvy obcí Skalického okresu

0
Názvy obcí – ojkonymá patria k najstaršej písomne zachovanej vrstve slovnej zásoby. Ich základnou charakteristikou je zviazanosť s územím, ktoré pomenúvajú. V komunikácii nie je dôležitý význam ojkonyma, ale jeho forma, prostredníctvom ktorej vlastné meno v komunikácii funguje (napr. Vlčkovany, Kobyľany, Trnovec, Kopčany, Brodské). Kvôli presnosti v komunikácii je dôležité rozpoznať jeho správnu formu, napr. Prídi do Koválova // Koválovca; ako aj Som v Kátove // v Čáčove. Proces uvoľňovania vzťahov medzi ojkonymom a jeho motivantom (motivujúcim slovom) nastáva postupne a je zavŕšený až vtedy, keď vlastné meno funguje v komunikácii prostredníctvom svojej formy a svojím obsahom sa zaraďuje medzi ostatné vlastné mená.
Všeobecné meno sa dostáva z jednej sústavy (napr. synonymických apelatív: tŕnitý, tŕňový, ostnatý, pichľavý) do druhej (ojkonymá: Trnovec, Holíč, Prietržka, Močidľany) a zaradí sa do deklinačného typu podľa rodu a zakončenia (napr. tá Tŕňová Ves _ ten Trnovec, Trnovca, Trnovcu …), má len jedno číslo, príležitostne sa dá utvoriť k singulárovej forme aj plurálová: Na Slovensku nie sú dva Holíče. Hrali sme v obidvoch Lopašovoch. Pri pátraní po motivante (slove, ktoré slúžilo ako vzor pri pomenovaní) sa ocitneme priamo pri premene všeobecného pomenovania na vlastné meno (napr. mokrý háj _ Mokrý Háj, brod _ Brodské). Hľadáme impulz, ktorý si ľudia uvedomili, keď si vytvorili k danému územiu vzťah, pomenovali ho, a tým ho zároveň odlíšili od iného miesta. Hovoríme o základnej funkcii vlastného mena, ktorou je spoločensky podmienená identifikácia a diferenciácia (Blanár, 1996). Pri skúmaní jednotlivých motivantov ojkoným sú dôležité nasledovné činitele: poznanie onymického objektu, najstaršie zápisy ojkonyma a jeho vývin; poznanie dejín východiskového jazyka a zákonitosti jazyka administratívy; možné inojazyčné názvy ojkonyma a geografická lokalizácia. Poznaním týchto činiteľov môžeme prísť k pôvodnému motivantovi lexikálnej stránky ojkonyma. Pri niektorých pomenovaniach sa nám ponúkajú viaceré možnosti motivácie. Vlastné mená vznikajú zo slovnej zásoby, ktorú ľudia v danom období používajú. Pretože je slovná zásoba najpremenlivejšia zo všetkých jazykových rovín, z dnešného hľadiska (po mnohých stáročiach od vzniku názvu obce) považujeme niektoré slová za archaizmy, iné za cudzie, neslovenské (neslovanské) slová. Pri jazykovom rozbore vlastného mena vychádzame z toho, že názvom toponyma nie je náhodné stretnutie hlások (nech už znie hocako nezrozumiteľne), ale že v čase svojho vzniku mal názov svoj význam, buď apelatívny (kobyla – Kobyľany), alebo propriálny (Peter – Petrova Ves). Názvy toponým sú motivované podnetmi z objektívnej reality, najčastejšie však geografickým členením terénu, krstným menom alebo priezviskom, prírodnými reáliami, faunou alebo flórou. Pomenovanie ojkonyma nedokladá len apelatívnu motiváciu, ale aj etnickú príslušnosť obyvateľov, ktorí dané miesto pomenovali. Z historického hľadiska ide najmä o určovanie etnických, a tým aj národných a teritoriálnych hraníc. Z formálnej stránky sa skladá ojkonymum z koreňa a obyvateľskej prípony. Medzi najstaršie patria prípony zdedené z praslovančiny -j_, -ov a -in. Pre okres Skalica sú charakteristické prípony –ov a any (napr. Chropov, Lopašov, Kátov, Radimov, Kobyľany, Vlčkovany, Vidovany, Močidľany, Kopčany). Najstaršou listinou, v ktorej sa vymenúvajú všetky obce Skalického okresu je donačná listina Žigmunda Luxemburského pre Štibora zo Štiboríc (Petrovič, 1996). Nasledovný výklad je založený na historických zápisoch najmä z Vlastivedného slovníka obcí Slovenska, doplnený o pramene z monografií o daných obciach; motivácii názvov obcí Skalického okresu sa venoval najmä R. Krajčovič (1992). K jednotlivým obciam pripájam aj názvy obcí s rovnakou topolexémou.
Adamov – (1696 Adamfalva). Dnes súčasť katastra obce Gbely. Názov je motivovaný vlastným menom Adam s obyvateľskou príponou –ov; rovnaká topolexéma je aj v názve obcí: Adamov (Česko), Adamovce (Slovensko).
Brodské – (1317 Barachka, 1392 Baraska, Brachka, 1452 Broczke, 1489 Brozke, 1773 Broczke, 1808 Brodsko, 1920 Brodské). Stotožňujem sa s názormi K. Palkoviča (1999) a R. Krajčoviča, podľa ktorých je názov obce motivovaný brodom (plytkým miestom v rieke, kadiaľ možno prejsť na druhú stranu; SSN, s. 167), resp. prídavným menom brodské, t. j. okolím brodu. Slovenské názvy obcí s rovnakou topolexémou: Čierny Brod, Kráľov Brod, Brodzany, Krásny Brod.
Búdkovany.– Dnes súčasť katastra obce Radimov. Názov je motivovaný slovom búdka (jednoduché prístrešie; SSN, s. 177); obce s rovnakou topolexémou: Budkovany (zaniknutá obec v Česku), Budkovce (Slovensko).
Cunín – (1585 Czwnyn). Vznik názvu tejto osady podľa prípony –in možno datovať do čias vzniku názvov Hodonín a Unín. Názov obce je motivovaný lexémou cún – tenký úponok napr. viniča (SSN, s. 195).
Dubovce vznikli v r. 1954 zlúčením obcí Vlčkovany a Vidovany. Obec je pomenovaná podľa dubového lesa; vo Vlčkovanoch je chotárny názov Dubník. Prípona –ovce je analogicky utvorená podľa názvu susedných Radošoviec. Názvy obcí s rovnakou topolexémou: Dubová, Dubovany, Dubové, Dubovec, Dubovica.
Gbely – (1392 Kubel, Kebel, 1452 Bely, 1773 Gbelly) – názov je motivovaný lexémou gbel – drevená nádoba na rozličné upotrebenie, zváranie šatstva, mútenie, uskladnenie obilia (SSN, s. 486). Názov obcí s rovnakou topolexémou: Gbelce (Slovensko), Praha – Kbely (Česko).
Holíč – (1217 Wywar, 1256 Wywar, 1331 Weszunkerch, Alba Eclesia, Vizvar, 1322 Holicz sive Alba Ecclesia, in vulgari teutonicali Wessumkirch, 1336 Alba Eclesia vel in vulgari Wyvar, 1392 Holicz, 1452 Holycz, 1498 Holych a. n. Feyereghaz, 1773 Gollicž, 1808 Holič). Vlastné meno Wywar (maď. Nový Hrad) vzniklo pravdepodobne ako lexikálne antonymum so starým hradom (starou osadou); Alba Eclesia, Weszkumkerch, Wessumkirch je pomenovanie podľa bieleho kostola, ktorý je v erbe Holíča. Vizvar je pomenovanie podľa vodného hradu (maď. víz – voda). Pomenovanie Holíč (holé pusté miesto alebo miesto bez porastu; HSSJ I., s. 425) dostalo mesto podľa vrchu, ktorý bol holý.
Chropov (1262 Rupow, 1297 Horpo, 1394 Kropov, 1773 Chropow, maď. Chropó, Sziklabánya). Podľa R. Krajčoviča je názov Chropova motivovaný lexémou rupnúť s koreňom rup- napr. slovese rupnúť (chrupnúť, prasknúť, tresknúť). Podľa nášho názoru je názov motivovaný praslovanským (psl.) grb_ s významom kopec, hrboľ. Nad Chropovom je vrch Chrápač, od ktorého by mohol byť odvodený názov osady, v katastri Chropova sa tiež nachádza toponymum Chrapače. Maďarský názov Sziklabánya (maď. szikla = skala) je pravdepodobne odvodený od toponyma Kamenec.
Kátov (1452 Kaatho, 1773 Katow). Pri pátraní po pôvodnom motivante Kátova sme zistili 3 teórie. Názov môže byť motivovaný povolaním kata (profesionálny vykonávateľ mučenia a trestu smrti; HSSJ II., s. 34). V prospech tejto teórie by svedčilo oronymum (názov kopca) Šibenica v katastri Holíča. Možný je tiež vznik osady na vyklčovanom mieste (psl. kati – porov. čes. káceti) a pomenovanie podľa neho. Za najmenej pravdepodobnú považujem motiváciu názvom kmeňa Kvádov (všetky teórie por. Zajíčková, 2002, s. 4–5). Kobyľany (1392 Kobylan, 1452 Kowilen), názov je motivovaný miestom, kde sa chovali kobyly a kde sa i dnes nachádza žrebčín. Obce s rovnakou topolexémou: Kobyly, Kobylnice.
Kopčany (1392 Kopchan, 1808 Kopcsány); podľa R. Krajčoviča je názov obce motivovaný lexémou kopec – spevnená hromada kamenia upravená v podobe hraničného míľnika. Obce: Zemplínske Kopčany, Kopčany (Bratislava). Koválovec (1394 Kiskowalow, 1471 Kovalovcze, 1773 Kovalovecz). Názov je motivovaný zamestnaním kováča (remeselník, ktorý opracúva železo, vyrába rozličné kovové predmety a podkúva kone; SSN, s. 849). V súčasnom nárečí je tvar kovár. Ako reliktný je posudzovaný tvar koval; Obce: Koválov, Kovarce, Kováčová.
Letničie (1392 Kachfalua, 1532 Lethnyche, 1773 Letnicze) Názov Kachfalua pokladá V. Petrovič za nemecké Lache – mláka, názov obce by bol motivovaný močaristým terénom. Novší zápis názvu obce vykladá R. Krajčovič zo slova letničie s významom zelený porast, krmivo pre dobytok v podobe otiepok (Drahošová, 2002, s. 11), por. tiež letnina – v lete osekané haluzie zo stromov usušené na krmivo pre ovce a rožný dobytok (HSSJ II., s. 211). Lopašov (1297 Lapichoz, 1392 Lapassow, 1452 Lopassowecz, 1773 Lopassow). R. Krajčovič nachádza motivanta názvu obce v starej loveckej terminológii v lexéme lapnúť, lopnúť s významami prekvapujúco chytať, príp. „sadnúť na lep“. Uvádza tiež staršiu príponu –aš, –áš s príkladom dud-áš. Podľa nášho názoru by mohol byť názov obce motivovaný apelatívom lopúch (lopúšie) alebo vlastným menom Lopaš/Lapaš; Obce s uvedenými topolexémami: Lopušné Pažite, Lopúchov, Dolný Lopašov, Malý Lapáš.
Močidlany (1392 Mochilan, Macholan, 1452 Moczidlan, 1489 Mochydleny, 1773 Mocžidlany). Názov obce je motivovaný močidlom (močaristým miestom alebo miestom močenia ľanu a konopí; HSSJ II., s. 322). V historickom zápise je skupina -dl- zapísaná s -l-, slová s touto hláskovou skupinou sú príznačné pre východoslovanské a južnoslovanské jazyky, ale aj pre staroslovienčinu. R. Krajčovič vysvetľuje túto zmenu vplyvom chorvátskeho obyvateľstva, ktoré sa sem prisťahovalo. Doklady o chorvátskom či srbskom obyvateľstve sú však až z polovice 16. stor. a zápis Mochilan/Macholan je z konca 14. storočia. Z tohto dôvodu by mohlo ísť o zápis pretrvávajúceho názvu z poveľkomoravských dôb. Menej pravdepodobný je vplyv pisára.
Mokrý Háj (1583 kis Senkwicz alias Mokra Vesz, Horvátfalu 1591, Harvaty za Hájem, 1696 Mokrihaj). Názov obce je motivovaný lexémami mokrý (nasiaknutý vodou alebo inou tekutinou, veľmi vlhký; HSSJ II., s. 325) a háj (mladý les, hora; HSSJ I., s. 391). Maďarsko-nemecký názov kis Senkwicz (malý výčap) dokladá zamestnaneckú činnosť obyvateľov, názov obce Horvátfalu (chorvátska obec) hovorí o pôvode prisťahovaného južnoslovanského etnika; obce s rovnakými topolexémami: Mokrá Lúka, Mokroluh, Mokrance, Podhájska, Hájske, Háj.
Oreské (1392 Orisi, 1452 Orosse, 1489 Oressany, 1773 Oressko). Názov obce poukazuje na apelatívum orech. Súvislosť s orechom je chápaná aj v maďarskom preklade Diosvár, Kisdios. Podľa R. Krajčoviča je názov motivovaný oreším (miestom, kde boli orechové sady), orešským miestom; Obce: Orechová Potôň, Horné Orešany, Orechová.
Petrova Ves (1392 Peterfalua, 1489 Pethrowawez). Podľa povesti vznikla obec podľa uhorského šľachtica Petra Varádyho, ktorý obcou prechádzal. Obce: Petrovice, Petrová, Petrovany, Karlova Ves, Pavlova Ves.
Popudiny (1392 Popudyn, Pabagian, 1489 Popwdiny, 1773 Popudiny). Štruktúra názvu je podľa nášho názoru po-pud-iny. Koreň pud považujem za puť (púť) s významom cesta (HSSJ IV., s. 576). Predpona spresňuje názov a išlo by o osadu vzniknutú pozdĺž cesty alebo osadu siahajúcu po cestu. Neznelé ť sa medzi dvomi samohláskami zmenilo na znelé ď. Prípona –iny je plurálová forma od ina, napr. v mikrotoponyme Blížiny, Hlaviny, Lieštiny. R. Krajčovič odvodzuje názov od slovesa popudiť (poštvať, vyhnať z jedného miesta), čo by mohol byť podľa neho aj starý lovecký termín.
Prietržka (1392 Nemetpreters, Chehpreters, 1395 Petres alia Petres, 1498 Kysprythors, 1773 Prietrska). Záznam z r. 1392 je rovnaký vo VSOS ako pri Prietrži (okr. Senica), tak aj pri Prietržke (okr. Skalica). Obidva názvy však majú korene v apelatíve prietrž, ktorý znamená trhlinu v teréne, roklinu alebo medzeru (HSSJ IV., s. 444).
Radimov (1773 Radimow). Prvá zmienka o obci je z roku 1392. Jej názov je odvodený od osobného mena Radim s obyvateľskou príponou –ov.
Radošovce – (1297 Rasolyz, 1392 Rachowch, 1452 Radocolz, 1473 Rassich, 1493 Radochowcze, 1773 Radocžovcze). Prikláňame sa k názoru R. Krajčoviča, ktorý odvodzuje názov osady od mena rodiny Radiči (Radziči), Radočovci, Radošovci, ktorej obyvatelia boli pôvodne príbuzní s osobou vlastníka?, richtára? menom Rad-, Radoč či Radoš. Porovnaj tiež: Radošovce, Radošina, Radošinka.
Skalica (1217 Zaculcza, 1256 Zakolcha, 1398 Sakolcha, 1431 Galicz, 1773 Skalicza). Názov vznikol pravdepodobne podľa skaly, ktorá dala názov aj blízkej osade. (Skalica, s. 22). Súvislosť so skalou dokladá aj chotárny názov Na skale a kameňolom, z ktorého bolo vystavené veľkomoravské hradisko „Valy“ pri Mikulčiciach. Obce s rovnakou topolexémou: Skalka nad Váhom, Skalité. Prípona –ica ako v názvoch Senica, Jablonica, Strážnice (v nárečí Strážnica) a i.
Trnovec (1548 Thernowawes, 1773 Trnowecz). Názov obce je motivovaný tŕňovým miestom. Pri univerbizácii nastáva aj prechod zo ženského rodu k mužskému (tá Tŕňová Ves _ ten Trnovec).
Unín (1392 Wny, 1395 Wnyn, 1452 Wnyn, 1773 Unin). Obec ležiaca pri zaniknutom hradisku Zámčisko má starobylú príponu -in. Obce v jej blízkosti nám naznačujú časové obdobie, v ktorom mohla vzniknúť, ale už aj existovať (Hodonín 1054). Prvá časť pomenovania je psl. apelatívum un- s významom veľký, dobrý, no môže ísť aj o majetok rodu Una, ktorý je doložený už v Zoborskej listine roku 1111 (Stanislav 1967, s. 124); Apelatívom veľký bol motivovaný aj jeho maďarský názov z r. 1910 Nagyúny. Obec s rovnakou topolexémou: Únovce.
Vidovany (1392 Wydowan, 1452 Wydowan, 1553 Widuan, 1556 Vydowen, 1773 Widowany). Po rozčlenení na Vid-ov-any považujem ojkonymum za motivované vlastným menom Vít (sv. Vít) z nasledovných dôvodov: v katastri Viesky (dnes časť Radošoviec) je kopec s kaplnkou sv. Víta, pod ktorým pramení potok, ktorý preteká Vidovanmi, v erbe obce zo 17. storočia sa nachádza lev, čo je jedným z atribútov sv. Víta (Jozefovič 2004, s. 21–22). R. Krajčovič odvodzuje názov obce od privlastňovacieho mena Vidov (dvor, majetok a pod.), utvoreného od propria Vid, Vido, čo je ľudová forma mena Vít, Víto.
Vieska (1392 Kysfalua, 1395 Kysfalu alias Wesko, 1452 Lackowawyska, 1489 Wezka, 1773 Weska, 1808 Wieska). Názov „ves, vieska“ patrí medzi najčastejšie pomenovania na Slovensku. Názov Lackowawyska nám dokladá krstné meno dôležitej osoby (jej zakladateľa, richtára?). V súčasnosti tu existuje aj priezvisko Lackovič. Podľa deminutívneho označenia ju možno pokladať za malú alebo menšiu ako susedné obce. Podľa R. Krajčoviča označoval názov malú osadu (osadu obývanú jedným rodom, príbuzenstvom) a k názvu bola pripojená deminutívna prípona –ka.; Obce: Nová Vieska, Gregorova Vieska, Vieska nad Blhom.
Vlčkovany (1392 Wolchkfalwa, 1452 Wulczkowan, 1532 Wylchkowany, 1773 Vlcžkowany). Názov obce je motivovaný apelatívom vlk, alternáciou na vlčk-; podobne sú motivované aj anojkonymá (chotárne názvy) Vlčí dol v katastri obce Radošovce a Na vlčích jamách v katastri obce Unín; apelatívum vlk bolo motivantom aj v názvoch nasledovných slovenských obcí: Vlky, Vlkovce, Vlčkovce, Vlčany. V maďarskom preklade obce Farkashely z r. 1913 je tiež chápaná súvislosť s vlkom. R. Krajčovič odvodzuje názov obce od obyvateľského mena Vlčkované, a to od privlastňovacieho mena Vlčkov (dvor, majetok) z propria Vlček.
Vratišov (zaniknutá osada, najneskôr v 14. storočí). Od propria Vratiš, Ratiš, por. Ratiškovice (Česko), Radiša (Bánovce n/Bebravou), možný súvis aj s obcou Vrádište.
Vrádište (1392 Wratna, 1395 Wartna, 1432 Wrazisscie, Wrathna, 1773 Wradiste). Podľa ľudovej etymológie vznikla obec pri mýtnej stanici cez rieku Moravu, z ktorej vrátili každého, kto neprešiel colnou kontrolou. Š. Ondruš (2000, 107) vykladá pôvod slova Vrádište z indoeurópskeho slova *wort a z praslovanského *vrat s významom pletenej ohrady. Iného názoru je R. Krajčovič, ktorý odvodzuje názov od lexémy vráta s významom „mýtna alebo cestná závora“. V katastri Duboviec na poli s názvom Vratišov som povrchovým zberom našiel črepy z rôznych období; najstaršie boli z doby hallštattskej, novšie z keltského obdobia a zo stredoveku, čo dokladá kontinuitu osídlenia. Zánik tejto osady možno datovať do 14. storočia. Osadu dokladá aj privlastňovacia prípona –ov (napr. aj Radimov, Petrov, Kátov). Vlastné mená zakončené na –áš, -oš, -iš majú hypokoristickú formu. V súčasnosti sa vyskytujú v prezývkach a niektorých krstných menách (Lukáš, Ľuboš, Miloš, Maroš, Froliš). Existencia takýchto prípon je doložená už zo začiatku 12. storočia v menách zamestnancov na majetkoch prepoštstva v Dimiši pri Ostrihome. Napr.: Sípus (Šípoš), Kutos (Kutoš/Kutaš), Weíces (Vojtěš) wadis (Vadiš), vros (Uroš) a i. (Stanislav, 1967, s. 136–142). Názvy obcí Radoš-ovce, Lopaš-ov, (zaniknutej osady) Vratiš-ov by mohli byť tiež odvodené od mien zakončených podobne. Pri štúdiu rôznych foriem vlastných mien ma zaujali vlastné mená v listine O obrátení Bavorov a Korutáncov z r. 871. (Stanislav Dejiny III., s. 119.) Sú v nej uvedené mená Koceľových veľmožov, ktorí sa zúčastnili na posviacke kostola pri Blatenskom jazere. Najprv uvádzam pôvodný zápis, potom v zátvorke rekonštruovanú psl. podobu: Wlkina (Vl_čina), Witemir (Vitěmir_) a Unzat (Un_šat_). Pri týchto menách ako Vlč-ina, Vit-ěmir Un-šat ide prinajmenšom o veľkú podobnosť mien, ktoré korešpondujú s názvami obcí Vlčkovany, Vid-ovany a Un-ín. Uvedené obce sa nachádzajú pri zaniknutom hradisku Zámčisko.
Vlastné mená nám dobre „konzervujú“ starú apelatívnu lexiku. Pátranie po motivante, teda po pôvodnom význame vlastného mena, nám poodhalí napríklad pôvodný vzhľad krajiny, politicko-hospodárske vzťahy ap. Zaujímajme sa preto aj o túto časť nášho kultúrneho dedičstva.

Literatúra
BLANÁR, V.: Teória vlastného mena. Bratislava 1996.
DRAHOŠOVÁ, V.: Letničie. Skalica 2002.
Geografické názvy okresu Senica. A 11. Zostavil M. Majtán. Bratislava, Slovenský úrad geodézie a kartografie v Slovenskej kartografii 1989. (Geografické názvy)
Historický slovník slovenského jazyka I. – V. Red. M. Majtán. Bratislava 1991–2000. (HSSJ) IRŠA, R.: Holíč – dejiny a súčasnosť. Vydal MsNV Holíč 1990. JOZEFOVIČ, M.: Ako vznikol názov Duboviec. In: Záhorie 2004, č. 3, s. 20–22.
KRAJČOVIČ, R.: Názvy záhorských obcí – svedkovia dávnej histórie. In: Záhorie 1992, č. 4, s. 7–9.
ONDRUŠ, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, MS 2000.
PALKOVIČ, K.: Obec Brodské. Print-Servis vo vlastnom náklade Konštantína Palkoviča, 1999.
PETROVIČ, V.: Nové skutočnosti vyplývajúce z donačnej listiny. Záhorie 1996, č. 6, s. 5–7.
PETROVIČ, V.: Z najstaršch dejín Lopašova. In: Lopašov. Vyšlo ako príloha časopisu Záhorie. Záhorie 1997, č. 3, s. 8 – 11.
Slovník slovenských nárečí I. A – K. Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. (SSN)
Stanislav, J.: Dejiny slovenského jazyka III. Texty. Bratislava 1967.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. – III. Red. M. Kropilák, Bratislava, Veda 1977–1978.
ZAJÍČKOVÁ, M.: Kátov 1392 – 2002. Skalica 2002.

Osud železnice pod Malými Karpatmi

0
V rokoch Rakúsko – Uhorska, ešte pred 1. svetovou vojnou sa na Slovensku začalo s budovaním železničnej siete. Po výstavbe a spojazdnení železničného ťahu Bratislava – Kúty sa v roku 1911 pristúpilo k výstavbe tridsaťpäťkilometrovej železničnej trate Zohor – Plavecký Svätý Mikuláš, ktorá sa naň napájala. Spomínaná železnica bola „bránou do sveta“ pre obyvateľov Záhoria. Nebola zameraná len na osobnú dopravu cestujúcich, ale aj na prepravu rozličných tovarov a materiálov. Ľudia zdedín pod Malými Karpatami cestovali za prácou i obchodom do neďalekej Bratislavy a iných cieľových staníc. Železnicu využívalo pre svoje potreby aj vojsko. Veliteľstvo delostreleckej strelnice od roku 1923 obývalo kaštieľ v Plaveckom Podhradí a v neskorších rokoch MNO postavilo na pozemku Pod lipami v blízkosti železničnej stanice kasáreň. Na cvičné streľby armáda využívala neďaleký vojenský priestor, kde sa vojsko dopravovalo na povozoch ťahanými koňmi. O kolízii vojenského povozu s vlakom kronikár obce zaznamenal: „Dňa 29. mája 1935 stalo sa železničné nešťastie na železničnej rampe, ktorá je na ceste, vedúcej smerom (od majera na dolu) k Hasprunke. Vlak idúci zo stanice Plavecký Svätý Mikuláš o 11.35 hod zachytil na spomenutej rampe (nevyšetrené akým spôsobom) vojenský povoz, ktorý prichádzal zdola. Na voze sedelo 8 mužov, akademikov, ktorí išli z cvičenia do voj. tábora. Akým spôsobom sa dostali na rampu – nevedno. Len vtom prijachal vlak, ktorý túto posádku zachytil, poť. len kone, ktoré boli zadlávené na mieste. Mužom však sa nestalo celkom nič. Že kto zavinil katastrófu, zistiť sa nedalo…“ Po dvadsiatich štyroch rokoch od vybudovania trate Zohor – Plavecký Teleso železničného mosta nerealizovanej trate Plavecký Mikuláš – Jablonica. Svätý Mikuláš sa pristúpilo k rozšíreniu nakladacieho priestoru v stanici Plavecké Podhradie tak, že sa rozšírila výhybka v dĺžke 500 metrov. Práce na tejto výhybke ukončili v júni roku 1938. „Následkom nedostatku nakladacieho miesta na tun. železničnej stanici, bolo prikročené k rozšíreniu výhybky v dĺžke 500 m., počnúc od chotára sološnického smerom k Plav. Sv. Mikulášu. Zem, na násyp tejto výhybky, sa vozila aj z lomu „Orsáčka“ a zbytok z násypu vedľa trate. Z lomu vozili podhradskí povozníci za 9,-Kč od 1 kubíka, z násypu vedľa trate, robotníci na želez. vozíkoch, ktorí boli pri tejto stavbe zamestnaní v počte okolo 30 osôb z tun. obce i zo Sološnice.“ K ďalšiemu stretu povozu s vlakom prišlo po troch rokoch od takejto kolízie z dňa 28. 9. 1938. Toto druhé nešťastie na železničnej trati na rampe „Pod hradom“ bolo ešte tragickejšie – prišli pri ňom o život dve maloleté deti. Celú tragédiu zaznamenal kronikár takto: „Dňa 28. septembra t. r. stalo (sa) veľké železničné nešťastie na železničnej trati na rampe „Pod hradom“. Ten deň jel roľník Ján Školek, 74 ročný, č. 49 na lúky zvané „Veksl“ pre otavu. Na voze viezol vňukov 5 ročnú Rozáliu, 2 ročného Jána a 7 ročnú Margitu Školekových. Pre veľký vietor nepočujúc prichádzajúci vlak, ktorý išiel od Plav. Sv. Mikuláša, došiel so svojím povozom až na samú trať a v tej chvíli prihnal sa vlak a zachytil vôz a na ňom sediace dietky. Jednoho z ních, 2 ročného Jána vpravom slova smysle na kusy roztrhal a 5 ročná Rozália utrpela veľké vnútorné aj vonkajšie zranenie, ktorému behom prevozu na ošetrovňu do Plaveckého Podhradia (vojenská ošetrovňa), podlahla. Obe tieto usmrtené dietky boly Emila Školeka. Tretie dieťa Margita Školeková bola na tvári poranená a odvezená vojenským sanitným autom do nemocnice do Trnavy. Táto bola dcérou Jozefa Školeka. Poznamenáva sa, že záprahu (kravám) vo voze sa nestalo nič, tieto boly vlakom odrazené a z predom voza utiekly. Matka spomenutých dietok Anna Školeková, išla pešo „Štimberkom“ a keď počula pískanie vlaku, naľakala sa tušiac snáď nešťastie. A vskutku, prijduc bližšie, spatrila, že jej dietky v akom vstave sa nachádzajú, začala srdcervúce nariekať a kričať: „hľadajte moje detušky“. A bola by snáď niečo v zúfalstve a bôlu vykonala, keby ju prišlí ludia neboli bývali ratovali. Pohrab neštastných dietok sa konal dňa 30. septembra za veľkej účasti obyvateľstva, avšak bez prítomnosti otca Emila, ktorý bol toho času narukovaný a ani na telegram nebol od vojska prepustený.“ V rokoch prvej ČSR neboli na tejto trati „závory“ ani svetelná signalizácia upozorňujúca na príchod vlaku, aby sa zabránilo takýmto tragédiám. Viedenská arbitráž v roku 1938 a politické vzťahy v Európe tých rokov rozhodli, že sa začalo s prípravou prepojenia a využitia existujúcej trate Zohor – Plavecký Svätý Mikuláš tak, aby bol možný priamy chod vlakov Bratislava – Zohor – Plavecký Svätý Mikuláš – Jablonica – Brezová pod Bradlom – Myjava – Nové Mesto nad Váhom ako jednokoľajnej hlavnej železnice pre rýchlosť 100 km/hod. Na trati medzi Plaveckým Svätým Mikulášom a Jablonicou boli naplánované: zastávka – nákladište Plavecký Svätý Peter s obojstranne zapojenou skladištnou koľajou s dĺžkou 150 m, železničná stanica Šandorf (dnes Prievaly) s tromi dopravnými, jednou skladištnou koľajou a 350 m dlhým manipulačným priestranstvom, ktorého časť bola určená Vojenským lesným podnikom ako drevosklad a zastávka – nákladište Cerová – Lieskové s obojstranne zapojenou skladištnou koľajou tak, ako v Plaveckom Svätom Petri. Realizácia trate sa začala dňa 12. októbra 1943 zemnými prácami, úpravou vodných tokov križujúcich trať a ich premostením. V dňoch 19. a 20. decembra 1944 bol vykonaný súpis osôb od 17 do 60 rokov, ktorý nariadil Okresný úrad v Malackách. Podľa tohto súpisu boli muži z obce zadelení na stavbu železnice Plavecký Svätý Mikuláš – Jablonica. „Z tunajšej obce, čiastočne zadelení a čiastočne dobrovoľne, bolo na tejto práci do 100 osôb mužského pohlavia, počítajúc v to i 14 ročných chlapcov, ktorí mali (dennú) mzdu 6.50 Ks na hodinu, zarobili teda denne pri 8 hod. práci, po odpočítaní nemocenských príspevkov, 50,-Ks. Ženatí robotníci mali na hodinu 7.50 Ks, čo s prídavkami na deti (80 hal., na dieťa denne) činilo 62 – 65,-Ks denne. Dľa výkonu práce a na rodinných príslušníkov, veľký nepomer. Týždenná výplata (všetkých robotníkov), ktorá bývala v nedeľu, a pracovať sa muselo každý deň, teda vo sviatok i v nedeľu, činila 28 – 32.000,-Ks. Mimo uvedených robotníkov museli i formani, na túto stavbu voziť kameň i štrk z lomu za „Oborou“ z „Hurky“, ktorí zarobili denne 340 – 380,-Ks, čo sa rovnalo pri týždennej formanke 5-ti formanov približne Ks 10 – 12.000. Do obci sa teda dostalo takto za týždeň výše 40.000,-Ks.“ Začiatkom roku 1945 bola veľmi tuhá zima. Tak ako 14. až 18. februára 1940 pre temer trojmetrové snehové záveje vlak nepremával, aj v januári 1945 sa toto zopakovalo. Robotníci, ktorí na stavbu trate Plavecký Svätý Mikuláš – Jablonica na „vyšší rozkaz“ chodili do práce z obcí od Zohoru až po Plavecký Svätý Mikuláš, pre nepriaznivé počasie a nepremávanie vlakov zostali doma temer do konca januára. Pobožnosť „Slovensko sa modlí“, ktorá sa konala na celom Slovensku v marci 1945, bola aj v kostole v Plaveckom Podhradí. V dňoch 7. – 11. marca vysluhovali pátri z Mariatálu pri duchovných cvičeniach aj veľkonočnú sv. spoveď. „Keďže teda mužskí museli chodiť na práce stavby železnice i v nedeľu a vo sviatok, dňa 8. marca bola pre nich určená spoveď i sv. Omša večer o 9 hodine. Toto bolo jedinečné, krásne a nezvyklé, nakoľko Omša sv. v noci je len jediný ráz v roku – na Utiereň. Vzhľadom na mimoriadne (vojenské) pomery, bolo aj toto povolené Pápežom. Mužskí, ktorí sa večer vyspovedali, mohli ihneď pristúpiť k Sv. prijímaniu.“ Vo frontovej línii sa obec ocitla začiatkom mesiaca, v noci 3. apríla, kedy z ruských lietadiel zhodili niekoľko bômb v okolí kaštieľa a kasárne. Bomba zvalila bočnú stenu domu Fr. Kubíčka „… a budovu břeclavského pivovaru, kde v tom čase bývala rodina Jána Ševčíka, ktorá vyhorela úplne.“ Nasledujúci deň navečer prichádzali Rusi od hôr do dediny a 5. apríla na večer front postupoval ďalej. „6. apríla skoro všetko vojsko opustilo obec a išlo smerom severozápadným.“ „Odo dňa 4. apríla 1945 prestal chodiť vlak na trati Zohor – Plav. Sv. Mikuláš, nakoľko celá táto trať bola poškodená: kolajnice a zvlášť výhybky na staniciach povytŕhané a mosty zničené. Toto všetko urobili Nemci, keď opúšťali tunajší kraj. Vlak začal premávať na tejto trati až dňa 29. júla 1945 raz denne. Neskôr začal premávať pravidelne.“ Po skončení 2. svetovej vojny sa pokračovalo v prácach na trati, avšak o jej osude rozhodlo MNO ČSR dňa 22. 8. 1947. Usúdilo a rozhodlo, že z hľadiska obrany štátu nie je výstavba trate naliehavá. Dňa 30. 4. 1949 sa práce na výstavbe trate Plavecký Svätý Mikuláš – Jablonica definitívne zastavili. Všetko podľa projektov bolo vybudované s výnimkou troch nadjazdov, nových staničných budov a položenia železničného zvršku s koľajnicami, aby železnica plnila to, prečo bola od prvotného zámeru budovaná. Päťdesiatšesť rokov života človeka je už úctyhodný vek. Presne toľko rokov sa podpísalo na nedokončené dielo stavby trate Plavecký Mikuláš – Jablonica. No i dnes je ešte vidieť hadiaci sa násyp a premostenia potokov, dielo pracovitých rúk mužov a chlapcov zdedín spod Malých Karpát. Dielo nedokončenej trate prerýva krajinu a z väčšej časti ho zakrýva nízky porast krovia a náletových drevín. Po roku 1989 nastali zmeny aj v premávke na trati Zohor – Plavecký Mikuláš. Parný vlak s drevenými vagónmi zprv ej ČSR a neskôr motorový vláčik so šiestimi vagónmi pravidelne voziaci ľudí do školy a za prácou už do konečnej stanice Plavecký Mikuláš nechodí. Poslednou stanicou od Zohoru už nie je teda Plavecký Mikuláš, ale Rohožník.

Pramene a literatúra:
LAČNÝ, Martin: Pamätná kniha obce Plavecké Podhradie 1934 – 1945.a
ŠKOLNÍK, Marián: Nerealizované malokarpatské železnice. In: 100 rokov trate Trnava – Senica – Kúty. Trnava 1998.

Storočnica múzea v Skalici

0
Na jeseň roku 2005 oslávi Záhorské múzeum v Skalici významné jubileum – 100 rokov pôsobenia v najzápadnejšom meste i regióne Slovenska.
Patrí k desiatke najstarších múzeí na Slovensku, staršie sú múzeá v Martine, v Bratislave –Mestské múzeum (1868), v Oravskom Podzámku (1868), v Košiciach (1872), v Trenčíne (1877), Rimavskej Sobote (1882), Levoči (1883), Komárne 1887 a Bardejove (1903). Koncom 19. storočia vznikli i ďalšie múzeá, ktorým sa nepodarilo kontinuálne fungovať až do dnešných čias. Skalické múzeum vzniklo ako prvé národne orientované múzeum na Slovensku, ktoré bolo založené súkromnou osobou. Táto skutočnosť odráža vo svojej dobe silnú, cieľavedomú a výnimočnú snahu zakladateľa MUDr. Pavla Blahu, zároveň bol vznik múzea prejavom a vyústením dlhých kultúrnych tradícií v bývalom slobodnom kráľovskom meste Skalici.
Myšlienkou zbierania a vystavovania ľudového umenia sa začali pod vplyvom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ako i národopisných výstav na moravsko-slovenskom pomedzí zaoberať viacerí národne zmýšľajúci dejatelia tunajšieho kultúrneho a spoločenského života. Skalický lekár Dr. Pavel Blaho chcel jeho prezentáciou prispieť k posilňovaniu národného uvedomenia a hrdosti ľudu Záhoria. Od počiatku týchto snáh úzko spolupracoval s Dr. Aloisom Kolískom z Hodonína a výsledkom bolo založenie Spolku slovenského musea a múzea v Hodoníne v roku 1903 a múzea v Skalici v roku 1905.
Základom zbierkového fondu múzea bola už dlho predtým zhromažďovaná súkromná Blahova zbierka džbánkárskych výrobkov, holíčskej fajansy a kameniny, malieb na skle, zdobených drevených piestov, košíkov, krojov a výšiviek. Historickú časť zbierky tvorili cechové truhlice, predmety, dokumentujúce život cechov, insígnie, zbrane, mince, štočky a umeleckohistorická zbierka. Prvý krát ju sprístupnili pre verejnosť v roku 1903 v súkromnom dome Jána Nováka ako tzv. Blahovo skalické múzeum.
Hlavným medzníkom vo vývine múzea bol rok 1905, kedy bol podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča vybudovaný Katolícky kruh (tiež Slovenský dom, Spolkový dom pre činnosť Spolku svätého Vincenta). Prvého júna 1905 bola založená návštevná kniha múzea a tri priestory v Katolíckom kruhu, ktoré boli vymedzené pre múzeum, od prvého dňa otvorenia – 1. októbra, až doposiaľ slúžia návštevníkom. Múzeum ročne navštevovalo zo začiatku 250 až 400 osôb a malo veľký národnobuditeľský význam. V knihe návštev nachádzame podpisy a zápisy významných kultúrnych osobností, dejateľov verejného života, ale i hromadných školských výprav, účastníkov roľníckych zjazdov, individuálnych návštevníkov. Spoločným menovateľom zápisov je obdiv vystavených exponátov, architektúry budovy, ale rovnakou mierou i obdiv a vďačnosť za pokrokovú myšlienku vytvorenia múzea. Po smrti Dr. Pavla Blahu sprievod po múzeu zabezpečovala a zbierky spravovala až do svojej smrti jeho manželka pani Gizela Blahová, po vojne bolo prevedené do verejnej správy . V priebehu ďalších desaťročí prešlo viacerými organizačnými zmenami, menila sa jeho územná pôsobnosť i zriaďovatelia, rozširovali sa zbierky i expozícia. Rozhodnutím Slovenskej národnej rady vystupuje 5. mája 1965 prvý krát pod svojím súčasným názvom Záhorské múzeum s pôsobnosťou v okrese Senica. V novembri 1975 bola slávnostne otvorená expozícia na ploche 366 m2, ktorá s menšími zmenami slúžila až do začiatku tohto roku. V pôvodnej budove – dnes Kultúrnom dome, sa pracoviská múzea nachádzali do roku 1989, kedy boli presťahované do obnoveného susedného Mittákovského domu, niekdajšieho sídla Pálfyovcov.
Múzeum bolo postupne dobudované ako odborné vedecko-výskumné pracovisko so samostatnými odbornými pracovníkmi, systematickým zberom muzeálnych predmetov, rozšírila sa výskumná, výstavná, edičná a prednášková činnosť. V súčasnosti je zriaďovateľom múzea od roku 1992 Trnavský samosprávny krajZbierkový fond
Základ a zameranie zbierkového fondu Záhorského múzea vytvorila zbierka MUDr. Pavla Blahu. Od počiatkov sa akvizičná činnosť sústreďovala na oblasť Záhoria. V súčasnosti zbierkový fond delí predstavuje vyše 48 400 kusov predmetov.
Základ národopisného fondu tvorí rozsiahla zbierka džbánkarskych výrobkov, výšiviek, malieb na skle a ľudových rezbárskych prác z pôvodných blahovských zbierok. Postupne bol obohatený o zbierku ľudového nábytku, pracovného roľníckeho a remeselníckeho náradia, krojov a bytových textílií, ľudového umenia. Celkovo obsahuje 6100 kusov predmetov zaevidovaných pod 5699 prírastkovými číslami. Zbierkový fond Archeológia je zaprírastkovaný pod 1170 číslami a predstavuje 26 500 predmetov, v prevažnej miere črepový materiál a praveké kamenné nástroje, zastúpené sú obdobia od paleolitu po novovek. Najvýznamnejšie súbory predstavujú zbierky Vladimíra Jamárika, MUDr. Adriána Nečasa, archeologický materiál z výskumu stredovekého hradu Branč v Podbranči, zámku v Holíči, z novších prírastkov má mimoriadny význam súbor keramiky kultúry zvoncovitých pohárov zo Skalice z roku 2003. Dejiny hudobnej kultúry, najnovší fond Záhorského múzea založený v roku 1996 má pod 57 číslami zaevidovaných 1593 zbierkových predmetov: obsahuje trojrozmerné predmety, predovšetkým hudobné nástroje a početnejší súbor písomných pamiatok – notových zbierok, rukopisných notových záznamov a fotografickú dokumentáciu hudobných tradícií v regióne. Zaujímavým súborom je pozostalosť syna zakladateľa múzea – národného umelca Dr. Janka Blahu. Fond História sa delí na fond starších dejín /do roku 1848/ a fond novších dejín /od roku 1848 po súčasnosť/. Obsahuje zbierku cechálií, škarniclovských tlačí a štočkov, pečiatok a typárií cechových, obecných, úradných, predmetov viažúcich sa k histórii Skalice, novšej histórii a i. K najvýznamnejším akvizíciám posledného obdobia patrí habánsky armáles na pergamene a habánska biblická konkordancia z konca 16. storočia, jedna zo štyroch zachovaných. Fond má spolu pod 4141 číslami zaevidovaných 11323 zbierkových predmetov. Doplnkový je fond numizmatiky s 2063 kusmi mincí a bankoviek pod 821 číslami.
Okrem toho múzeum vlastní špecializovanú knižnicu s viac ako 17000 zväzkami, ktorá slúži študijným potrebám pracovníkom, spolupracovníkom múzea a regionálnym bádateľom, rozsiahly fond sprievodnej dokumentácie, negatívov, rukopisov, listín a iných archiválií, fotografií, pohľadníc, štočkov, veľký význam majú fondy pozostalostí – predovšetkým Lichardov a Ďurovičov fond.
V súčasnosti Záhorské múzeum na základe štatútu účinkuje ako regionálna inštitúcia s pôsobnosťou pre oblasť Záhoria. Je dobudovaným a stabilizovaným pracoviskom so systematickou vedeckovýskumnou, akvizičnou, edičnou, dokumentačnou, prezentačnou, metodickou, kultúrnospoločenskou a výchovnovzdelávacou činnosťou. Má stabilizovaný tím pracovníkov a dobrovoľných spolupracovníkov, rozšírila sa sieť kontaktov s inštitúciami, orgánmi štátnej správy a samosprávy, školami a firmam. Komplexnú múzejnú dokumentáciu zabezpečuje v okresoch Skalica, Senica a dokumentáciu etnických a kultúrnych vzťahov Záhoria so susednými regiónmi na celom jeho historickom území.
V jubilejnom roku 2005 má Záhorské múzeum 11 pracovníkov: Veronika Boťánková, PhDr. Viera Drahošová, Mgr. Martin Hoferka, Jozef Hyža, Alžbeta Hyžová, Antónia Ilenčíková, Valéria Lukáčiová, Blanka Micháliková, PhDr. Peter Michalovič, Darina Skalová, PhDr. Mária Zajíčková.
Múzeum i v roku svojho veľkého jubilea pokračuje vo svojej pravidelnej činnosti. Napriek nedostatku finančných prostriedkov na nákup zbierok sa podarilo získať do nákupnej komisie súbor predmetov do etnologického fondu a fondu starých tlačí. V oblasti ochrany zbierok bola ukončená úprava priestorov pre nové depozitáre, múzeum vypracovalo projekt na získanie finančných prostriedkov na ich vybavenie úložným mobiliárom. Podľa plánu prebieha prezentačná činnosť, vo výstavných priestoroch boli uvedené výstavy: Umelci Záhoria IV, Historické pohľadnice Trnavského kraja, Filip Lašut Fotografie a pohľadnice, AMFO-DIA FOTO Trnavského kraja, Róbert Haček Zo Záhoria, do konca roku sú pripravené výstavy Eduarda Timku Fotografie, výstava Umeleckej kníhväzby a výstava diel výtvarníka Antona Hanzalíka. V priestoroch skalickej mestskej galérie sa uskutočnila reinštalácia výstavy Záhorského múzea Skalica v minulosti a dnes, v Západoslovenskom múzeu v Trnave výstavy Škarniclovská tlačiareň. Pri príležitosti otvorenia cezhraničného moravského mostu, ako i miestneho jarmoku bola v Moravskom Svätom Jáne reinštalovaná spoločná výstava nášho múzea a múzea z Hohenau an der March – Mosty. Do konca roku budú uvidia výstavu Skalica v minulosti a dnes v Stupave počas Dní zelá a výstavu Engelbert Pinkalský v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Každý z odborných pracovníkov plní individuálne výskumné úlohy, hlavnú pozornosť však venujeme tvorbe stálej expozície Záhorského múzea, ktorú pripravujeme s finančnou podporou zriaďovateľa – Trnavského samosprávneho kraja, Mesta Skalice a Ministerstva kultúry SR v zrekonštruovaných priestoroch.
Výsledkom výskumnej činnosti bolo vydanie monografie obce Kúty, rozsiahlej 296 stranovej práce, ktorá bola slávnostne uvedená počas Gorazdovských slávností 23. júla 2005 v Kútoch. V rámci edičnej činnosti sme pripravili na vydanie tri publikácie : V službách človečenstva – o živote a diele zakladateľa múzea Dr. Pavla Blahu, Zborník Záhorského múzea venovaný 100-ročnici existencie a aktualizovali Pamätnicu Spolkového domu. Ich realizácia bude závislá na financiách samozrejme so snahou vydať z nich čo najviac. Vrátane tohto čísla vyšli od januára štyri čísla časopisu Záhorie. Pre edičnú činnosť mesta Skalice boli vypracovanét exty pre propagačné materiály skalických stavebno-historických pamiatok.
Záhorské múzeum nemalo doposiaľ svoje logo, pri príležitosti výročia sme zadali návrh a jeho vytvorenie je dielom grafika Mgr.art. Petra Žúreka. O histórii, zameraní a činnosti Záhorského múzea bol vytvorený desaťminútový film na CD-ROMe, s ktorým sa verejnosť zoznámi počas Skalických dní, jeho realizátorom je Mgr. Miroslav Mindaš.
Rozsiahlou zmenou prejde i vonkajšia tvár hlavnej budovy múzea, na ktorej sa v najbližšom období začne s generálnou obnovou fasády a objednali sme i vytvorenie umelecko-remeselne stvárneného označenia budovy nástennou tabuľou.
Pozornosť kultúrnej verejnosti získalo Záhorské múzeum počas Medzinárodného dňa múzeí 18. mája, kedy na Festivale slovenských múzeí v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline prevzalo cenu Múzeum roka 2004, získanú v druhom ročníku národnej súťaže múzeí vypísanej Ministerstvom kultúry SR, Zväzom múzeí na Slovensku v kategórii regionálnych múzeí. Zároveň sa v jednom z objektov skanzenu prezentovalo jednoduchou expozíciou – 2 panelmi s textami a fotografiami približujúcimi múzeum, malou ukážkou zbierok, edičnej činnosti a propagačného materiálu.
Sme radi, že múzeum získalo cenu práve v bilancujúcom jubilejnom roku a vnímame ho ako výraz ocenenia dlhodobej systematickej činnosti pracovníkov Záhorského múzea v Skalici, ako príspevok súčasnej generácie k úsiliu mnohých predchádzajúcich pri napĺňaní myšlienky zakladateľa múzea MUDr. Pavla Blahu.. Zároveň ho berieme ako prejav vďaky všetkým spolupracovníkom, priaznivcom a návštevníkom, pomocou ktorých múzeum ocenenie dosiahlo.
Pri príležitosti jubilea boli a budú do Skalice sústredené stretnutia a výjazdové zasadnutia odborných a stavovských muzeálnych predstavenstiev: výjazdové zasadnutie predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku, Trnavskej múzejnej rady, konala sa tu časť medzinárodného muzeologického seminára, ktorého hlavným poriadateľom bolo Masarykovo múzeum v Hodoníne.
Slávnostné podujatie k výročiu múzea sa uskutoční 16.septembra, doobeda začne odborným seminárom. Hlavnú časť bude tvoriť akadémia s pozdravmi a oceneniami, koncert Petra Dvorského a vnučky zakladateľa prof. Evy Blahovej, poslednou časťou by malo byť otvorenie novej expozície. Počas podujatia Slovenská pošta uvedie korešpondenčný lístok s prítlačou a príležitostnou pečiatkou venovanými storočnici múzea.
Na formovaní profilu múzea sa podieľalo viacero faktorov: základné zameranie na ľudové umenie, históriu a národne orientované kultúrne aktivity získalo už pri založení. Významný vplyv malo prostredie, v ktorom múzeum pôsobí. Záhorie, zemepisne ucelený a ohraničený región na rozhraní slovenskej, českej a nemeckej jazykovej oblasti svojou polohou vplývalo na hospodársky, spoločenský a kultúrny vývoj tunajšieho obyvateľstva. Jeho hrdosť na príslušnosť k regiónu pomáha udžiavať tradície, úctu k svojim predchodcom. Svoju úlohu zohralo sídlo múzea – okresné mesto Skalica, v minulosti jediné slobodné kráľovské mesto na Záhorí, ktorá zohrala významnú úlohu v národnouvedomovacom procese a kultúrnych dejinách Slovenska. Popri týchto vplyvoch však rozhodujúcu úlohu pri profilovaní múzea zohrávali a zohrávajú ľudia. Vďaka nim sa stalo inštitúciou, ktorá je odborným garantom a poradcom podujatí s historickým zameraním, s významným postavením v miestnej kultúre. Upevňuje povedomie regionálnej identity ľudí na Záhorí, podporuje u verejnosti a mládeže vzťah ku hmotnému i duchovnému dedičstvu predkov. Udržanie si dôvery a spolupráce obyvateľstva regiónu a spolupracujúcich organizácií berieme ako dôležitú podmienku pre úspešné vykonávanie našej muzeálnej činnosti v duchu jej najlepších tradícií.

Nové poznatky o kaplnke sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

0
Kostol sv. Margity Antiochijskej stojí v extraviláne Kopčian, na poliach neďaleko rieky Moravy. Poloha kostola v blízkosti významného veľkomoravského hradiska Valy v Mikulčiciach vždy evokovala myšlienku o pôvode tohto objektu už v 9. storočí, zvlášť potom, keď Štefan Janšák publikoval kopčianske „Hrúdy“. Prvý známy archeologický výskum kostola sv. Margity vykonala PhDr. Ľudmila Kraskovská v roku 1964, kedy skúmala plochu severne od kostola. Odkryla tu niekoľko hrobov bez nálezov. V rokoch 1994 – 1996 PhDr. Viera Drahošová zo Záhorského múzea v Skalici západne od lode kostola objavila pozostatky stavby predsiene – nartexu so zahĺbeným vymurovaným objektom. Na južnej fasáde kostola v roku 1994 študenti Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Viera Anoškinová a Martin Vančo odkryli gotické okná. V rokoch 1995 – 1999 vykonával na objekte stavebno-historický výskum kolektív pracovníkov Pamiatkového ústavu pod vedením Mgr. Eleny Sabadošovej. Na objekte vykonala v tomto období reštaurátorský prieskum Katedra reštaurovania VŠVU v Bratislave. O kostole sa diskutovalo aj v dennej tlači, pričom sa stal aj predmetom samostatnej štúdie Martina Vanču.
Pamiatkový ústav dokončil v rokoch 1998 – 2000 archeologický výskum interiéru Kostola sv. Margity. Výskum identifikoval šesť historických horizontov – stavebných etáp datovateľných do obdobia 11. – 17. storočia. Publikované názory na datovanie kostola mali pomerne búrlivý vývoj. Pred rokom 1994 bol objekt považovaný za barokovú kaplnku, neskôr bol označovaný ako predrománsky. Na základe výsledkov archeologického výskumu cintorína bol Kostol Margity v roku 2004 datovaný do 9. storočia, čím sa potvrdila hypotéza Dr. Viktora Ferusa z roku 1996 o veľkomoravskom pôvode tejto stavby.
Kostol sv. Margity Antiochijskej v prvej etape možno charakterizovať ako jednoloďový s predsieňou – nartexom a štvoruholníkovým presbytériom. Celková dĺžka kostola s nartexom je 11,9 m, šírka lode a nartexu 5,21cm. V súčasnosti sú z tejto etapy zachované murivá lode približne do výšky jej dnešnej korunnej rímsy, teda 560 cm od pôvodnej úrovne terénu. Štítové steny sú z väčšej časti premurované. V severnej stene lode sa zachovali dva malé polkruhovo ukončené pôvodné okenné otvory s takmer rovným ostením a vrcholovým klenákom v tvare trojuholníka. Pomerne vysoko umiestené okná sú široké 46 cm, vysoké 66 resp. 62 cm. Boli vymurované pomocou debnenia, ktoré bolo na jednej strane užšie, aby ho bolo možné po zatuhnutí muriva vytiahnuť a znovu použiť (za informáciu ďakujeme reštaurátorovi Mgr. art. Jurajovi Puškárovi). Presbytérium má tvar nepravidelného štvoruholníka, je vyosené smerom na sever. Jeho valená klenba je súčasná s murivom, použitý stavebný materiál je totožný s vertikálnymi konštrukciami. Okenný obdĺžnikový otvor vo východnej stene je sekundárny. V južnej stene presbytéria sa čiastočne zachovalo východné ostenie okna s pôvodnou povrchovou úpravou – murovacia malta pritiahnutá k lícu muriva, tvoriaca kompaktnú vrstvu. Bolo zrušené a nahradené ranogotickým oknom v 13. storočí, podobne ako dve okná na južnej fasáde lode. Prechod medzi presbytériom a loďou je hladký, bez zvýraznenia víťazného oblúka. Loď bola podľa autorov správy z architektonického výskumu pôvodne zaklenutá. Podľa nášho názoru je možné potvrdiť tento názor až v rámci realizácie reštaurátorských prác v interiéri. Severná fasáda je zachovaná takmer neporušená. Po jej odkrytí v roku 1994 je možné sledovať štruktúru muriva v celom rozsahu. Dominantný je podiel tenkých kamenných platní hrubých približne 5 cm. Je tu viditeľná snaha o dodržanie priebežnosti ložných špár, ktoré sú však miestami mierne zvlnené. Murovacia malta je hrubšia, mastná, bledá, so zrnkami nevyhaseného vápna. Miestami obsahuje úlomky vápenca. Povrchovú úpravu exteriérových stien bude možné upresniť až po doskúmaní južnej fasády (reštaurátorský výskum). V súčasnosti sa javí najpravdepodobnejšia úprava pritiahnutím murovacej malty vyhryznutej zo špár k lícu muriva.
V rámci statického zabezpečenia objektu a v súvislosti s ním realizovaného archeologického výskumu bolo odkryté základové murivo južnej steny v takmer celej dĺžke. Výška základového muriva bola v týchto miestach v priemere 55 cm. Je nutné podotknúť, že úroveň dna základovej ryhy mala rozdiely 8-10 cm. Základové murivo je užšie než nadzemné, miestami až o 5cm na jednej strane. V úrovni pôvodného terénu je prvý riadok miestami oveľa širší než murivo nad ním. Prvý riadok základov je kladený nasucho. Malta základov je vápenná, hrubšia, s menším podielom vápna. Archeologický výskum interiéru odkryl podobné situácie, charakteristické nepravidelnou štruktúrou, teda hrúbka základového muriva bola 50-60 cm. Základové murivo východnej steny lode je prerušené v rozsahu víťazného oblúka.
Na základe výsledkov archeologického výskumu interiéru kostola a časti cintorína je zrejmé, že kostol postavili na najvyššom bode duny. Interiér kostola po výstavbe objektu vyrovnali zrejme zeminou zo základových rýh veľmi hrubým spôsobom tak, že v rámci lode a apsidy sme zistili až 20 cm výškovú profiláciu podlahy z ušľapanej hliny, korešpondujúcu s prvou stavebnou fázou. Uvedené rozdiely vo výške podlahy sme zistili v lodi kostola. Podľa nálezu v apside kostola výška podlahy vo svätyni a v lodi bola rovnaká. Podlaha v nartexe, podľa zachovanej koruny muriva objektu 2, mala niveletu asi o 20 cm vyššiu ako podlaha v lodi. Toto prevýšenie mala aj voči priľahlému najbližšiemu okoliu kostola, možno s výnimkou západnej časti predsiene, kde naznačuje výšková profilácia rozhrania základového a nadzákladového muriva južnej obvodovej steny lode kostola najvyšší bod terénu. Podlaha v lodi kostola sa vďaka intenzívnemu pochovávaniu zachovala iba na niekoľkých malých plochách medzi hrobovými jamami. V predsieni stavebné zásahy a pochovávanie po jej zbúraní zničili pôvodnú stratigrafiu terénu úplne.
Pôvodný vstup do lode kostola sa nezachoval. Archeologickým výskumom bola lokalizovaná, v západnej obvodovej stene lode pod prahom veľkého neskorogotického portálu, plomba v nadzemnej časti pôvodnej hmoty steny kostola. Súvisí so zamurovaním spodnej časti pôvodného vstupu po jeho vybúraní. Podľa rozsahu plomby možno konštatovať, že v prípade osového osadenia pôvodného vstupu do kostola zo západu mal konštrukčný otvor minimálnu šírku 110 cm. Na základe rozboru nálezových situácií predpokladáme, že prah pôvodného vstupu do lode kostola bol o spomínaných 17 – 20 cm vyššie, než podlaha lode v mieste vstupu. Či bol tento výškový rozdiel aj voči podlahe predsiene, nevieme. V prípade akceptovania jeho interpretácie ako hrobky musíme počítať s jeho prekrytím zrejme kamennými platňami určitej hrúbky v úrovni podlahy. V prípade jeho interpretácie ako krstiteľnice zas s úpravou koruny muriva objektu 2 nad úrovňou podlahy.
Nartex mal vnútorné rozmery 384 cm x 270 cm. V súčasnosti sa zachoval len fragment južného základového múru, ktorý vďaka sekundárnym zásahom nie je priamo prepojený s murivom lode. Táto situácia existovala už pri jeho odkrytí archeologickým výskumom v roku 1996. Západné čelo múru sa zachovalo len po vnútorný roh s nábehom na zalomenie severným smerom, vďaka čomu je možné spoľahlivo rekonštruovať jeho dĺžku. Archeologický výskum odkryl aj fragment severného základu v mieste jeho napojenia na západnú stenu lode. Táto dôležitá nálezová situácia však v súčasnosti neexistuje. Murivo bolo od roku 1996 odkryté a postupne rozobrané. Základová špára je približne o 10 cm vyššie než základová špára lode, hrúbka muriva je totožná s loďou. Tak isto použitý stavebný materiál je rovnaký. Interpretácia relatívnej chronológie je ťažko čitateľná vďaka mladším deštruktívnym zásahom. Západné líce nárožia základovej časti západného múru lode je pomerne nepravidelné, ale nie až natoľko, aby bolo možné hovoriť o odtrhnutí muriva nartexu. Ak však prihliadneme k situáciám v iných polohách, musíme konštatovať, že porušenie muriva pri tomto zásahu nemohlo byť výrazné. V zachovaných situáciách je previazanie murív minimálne. Napríklad odkrytý severovýchodný vnútorný roh presbytéria je v rozsahu 40 cm nepreviazaný. Samotná štruktúra základového muriva je nepravidelná, použitý materiál má rôznorodý formát. Dnešné nadzemné časti nárožia západnej steny kostola sú mladšie. Vznikli po odstránení nadzemných murív nartexu. Táto situácia bude v plnom rozsahu preskúmaná a overená v rámci plánovaného reštaurátorského výskumu západnej fasády. Z doterajších odkrytých situácií je zrejmé, že nartex nemohol slúžiť pre umiestenie panskej tribúny, nakoľko západná stena kostola mala osovo situovaný vstupný otvor a nad ním len malý okenný otvor, rozmermi a tvarom totožný s oknami na severnej fasáde. V zmysle uvedených skutočností možno predpokladať nižšiu hmotu nartexu, sedlovú strechu s otvoreným krovom.
Pri južnej stene nartexu sa nachádza objekt 2, ktorý zaberá celú jeho dĺžku. Ide o zahĺbený objekt nepravidelného obdĺžnikového tvaru, vnútorná šírka pri západnej stene kostola je 65 cm, na východnej strane bol približne 73 cm, zachovaná dĺžka na južnej strane je 205 cm. Objekt je vymurovaný s použitím rovnakého materiálu ako nadzemné murivá kostola. Jeho dno je vytvorené z väčších kamenných platní hrúbky okolo 5 cm, kladených tesne ku sebe. Až po ich položení boli vybudované vlastné steny objektu so šírkou 20-30 cm, maximálna zachovaná výska stien je 88 cm. Na ich vnútornom líci, ako aj na dne sa zachovali fragmenty pevnej hutnej omietky hrúbky až 3 cm, ktorá je totožná s murovacou maltou. V pôvodnej situácii vytvárala kompaktnú vrstvu s hladeným povrchom. Západná stena a časť severnej steny boli odstránené. Zachoval sa však juhozápadný roh v úrovni dna. Ukončenie objektu nad úrovňou pôvodnej podlahy sa nezachovalo vďaka intenzívnym zásahom v mladších obdobiach. Interpretácia funkcie objektu č. 2 nie je zatiaľ uzavretá, v súčasnosti pracujeme s tromi hypotézami: hrobka, relikviár alebo krstná nádrž (piscina). V prvom prípade je nutné zvažovať skutočnosť, že ide o mimoriadne dôkladne vymurovaný objekt, ku ktorému nie sú z územia Veľkej Moravy žiadne analógie. Takzvané veľmožské hrobky z veľkomoravských centier sú jednoduché konštrukcie z nasucho murovaných kamenných platní. Určitú paralelu nachádzame v hrobke kniežaťa Spytihněva I. (+915) a jeho manželky (+918) v kostole P. Márie na Pražskom hrade. Hrobka má murované steny s omietkou, dno je vytvorené iba hrubou vrstvou malty. Ide o kniežaciu hrobku, umiestenú priamo v sakrálnom priestore. V kopčianskom prípade je objekt umiestený v predsieni, v priestore, ktorý je z hľadiska liturgickej hierarchie podružný. Nie je to sakrálny priestor v pravom slova zmysle. V prípade uloženia ostatkov významnej osoby sa vždy vyberalo najvýznamnejšie miesto v kostole. Keďže objekt č. 2 vznikol súčasne s kostolom, mal by sa ako hrobka nachádzať skôr v presbytériu alebo v lodi, čo najbližšie k oltáru. Túto úvahu možno použiť aj pre variantu relikviárovej stavby. Z hľadiska funkčných analógií sa z uvedených možností javí ako hypoteticky najpravdepodobnejšia tretia alternatíva. Nartex slúžil v rannom stredoveku ako zhromažďovací priestor najmä pre katechumenov. Piscina sa v tomto období neumiestňovala do lode, kde mali v čase bohoslužieb prístup len pokrstení. Krst sa odohrával buď v samostatnej budove (baptistérium) alebo vo vedľajších priestoroch prepojených s chrámovým priestorom dverným otvorom. Typ krstnej nádrže v tvare štvoruholníka je pomerne častý. Jeho tvar vychádza zo symbolického chápania krstu ako zmŕtvychvstania. Vyššie opísaná konštrukcia objektu č. 2 a jeho umiestenie spĺňajú kritéria pre zaradenie medzi krstné nádrže. Chýba odtokový otvor, ktorý sa vzhľadom na neskoršie deštrukčné zásahy v západnej časti objektu nemusel zachovať. Schodíky, po ktorých sa zostupovalo do nádrže mohli byť murované alebo drevené, umiestené na jedinej prístupnej západnej strane pri vstupe do nartexu. Problematická je situácia výskytu baptistérií, resp. krstných nádrží na území Veľkej Moravy. Všetky objekty považované v staršej literatúre za baptistériá sú v súčasnosti interpretované inak. Na sever od Dunaja teda nie je zatiaľ spoľahlivo identifikovaný ani jeden objekt, aj keď synoda v roku 796 veľmi podrobne rieši kristianizáciu Avarov a Slovanov vrátane detailného predpisu spôsobu krstenia dospelých trojnásobným ponorením – immersio.
Z hľadiska klasickej archeologickej stratigrafie, odhliadnuc od všetkých historicko-urbanistických argumentov a hypotetických predpokladov, sa datovanie I. stavebnej fázy do veľkomoravského obdobia, t.j. do 9. – začiatku 10. storočia opiera o poznanie vzťahu kostola a hrobov príkostolného cintorína a o datovanie nálezov z hrobov. Výskum interiéru kostola a prvé dve etapy výskumu cintorína pri kostole potvrdili, že kostol postavili na mieste, kde sa predtým nepochovávalo, to znamená, že je voči hrobom primárny. V lodi kostola sa našli zbytky hrobu 74, ktorý vznikol po zániku prvej stavebnej etapy a obsahoval šperky z 11. storočia. Pri južnej stene lode kostola a jeho zbúranej predsiene boli lokalizované tri hroby, hrob 3/98, 96/04 a 106/04 najstaršieho horizontu pochovávania pri kostole, ktoré svojím umiestnením rešpektujú kostol v rozsahu lode a nartexu. Výplň hrobových jám obsahovala väčšie množstvo drobných hrudiek maltoviny prvej stavebnej etapy kostola, ktorá sa do hrobov mohla dostať podľa nálezovej situácie iba v prípade, že kostol už stál. Možnosť dodatočnej intrúzie malty do hmoty zásypu hrobov možno vylúčiť. Veľkosť a tvar tohto materiálu sú charakteristické pre odpad vzniknutý pri murovaní a omietaní. V žiadnom prípade nemožno predpokladať, že ide o materiál z deštrukcie. Vznik hrobov je teda termínom výstavby kostola ante quem. Z hrobov 3/98 a 106/04 pochádzajú charakteristické veľkomoravské šperky – dva pozlátené bronzové gombíky, zlatá náušnica s očkom a strieborná bubienková náušnica. Podľa analógií sú datovateľné do 9. storočia – začiatku 10. storočia, teda do obdobia Veľkej Moravy.
Dominantnou morfologickou črtou dispozičného riešenia kostola je jeho longitudálna trojdielnosť nartex – loď – presbytérium, ktorá sa premietla s najväčšou pravdepodobnosťou aj do hmotovej skladby. K problematike pôvodu jednoloďového kostola so štvoruholníkovým, resp. pravouhlým presbytériom existuje množstvo štúdií prezentujúcich rôzne názory, oscilujúce medzi západným alebo juhovýchodným. Podľa nášho názoru, ak akceptujeme datovanie na základe archeologického výskumu, je nutné hľadať priame vzory pre kopčiansky kostol v karolínskom kultúrnom okruhu, sprostredkované vďaka dominantnému postaveniu salzburgského arcibiskupstva pri kristianizácii územia severne od Dunaja po synode v roku 796. Z takmer totožných pôdorysov môžeme uviesť kostol sv. Kiliána v Höxteri (r. 780-800), sv. Justusa, Laurentia a Bartolomeja vo Flums (okolo 800), kostol sv. Jakuba a Martina v Rauris (9. stor.), sv. Laurentius vo Winterthur (9.-10. stor.), sv. Petra a Pavla v Bodfelde (9. alebo 11. stor.), kostoly v Sudburgu (9.stor.). Tento typ je pravdepodobne odvodený z veľkých benediktínskych kláštorných kostolov s rovnakým dispozičným členením, ktoré nachádzame napríklad v Lorsch – Altenmünster z rokov 760-764 alebo v Regensburgu – Niedermünster z polovice 8. storočia. Na hradisku sv. Hypolita v Znojme odkryl Bohuslav Klíma zvyšky základov kostola s takmer totožnou dispozíciou, ktoré datuje do veľkomoravského obdobia. Výsledky výskumu a ich interpretácia autorom výskumu nie sú však akceptované odbornou verejnosťou. V kontexte veľkomoravskej sakrálnej architektúry je dispozícia kostola sv. Margity atypická. Kostoly s nartexom sa nachádzajú v Pohansku u Břeclavi, v Starom Měste – Špitálkach a v Mikulčiciach – III. kostol. Tieto objekty majú polkruhové apsidy. Štvoruholníkové presbytérium majú len malé jednoloďové stavby v Modré a v Mikulčiciach (kostoly II., V., VIII., X., XII.), ktoré možno považovať za vlastnícke kostoly. Kostoly s nartexom patria k najvýznamnejším a najväčším sakrálnym stavbám s predpokladanou centrálnou funkciou. Kopčiansky kostol je teda atypický. Jeho výnimočnosť je s najväčšou pravdepodobnosťou daná existenciou objektu 2, a to nezávisle od jeho interpretácie. Až archeologický výskum v širšom okolí objektu by mohol pomôcť pri určení jeho funkcie. Nemožno vylúčiť možnosť, že išlo o kláštorný kostol. V prípade akceptovania interpretácie objektu 2 ako krstnej nádrže by išlo o tzv. ecclēsia baptismalis.
Kostol sv. Margity Antiochijskej je jediným, v hmote takmer kompletne zachovaným veľkomoravským kostolom. Vďaka stupňu svojho zachovania je unikátnym dokladom a dôkazom kresťanských kultúrnych tradícii, formujúcich stredoeurópsky región. Z hľadiska historického kontextu ho možno označiť za XIII. kostol mikulčickej sídliskovej aglomerácie, ktorý ako jediná stojaca veľkomoravská murovaná stavba poskytuje významnú databázu pozorovaní pre interpretáciu a rekonštrukciu veľkomoravských sakrálnych stavieb. V kontexte dlhodobého systematického výskumu ranostredovekej sakrálnej architektúry možno jeho datovanie považovať za radikálny zlom. Stavba obsahuje veľké množstvo pôvodných prvkov a architektonicko-stavebných detailov. Na ich základe bude možné spoľahlivejšie a precíznejšie identifikovať a interpretovať ranostredoveké sakrálne objekty. Po skončení výskumných prác a obnovy bude jedným z ústredných objektov pripravovaného archeologického parku Mikulčice – Kopčany. Jedinečnosť kostola spočíva aj v tom, že dokumentuje v kontexte premien jeho najbližšieho okolia transformáciu a existenciu historických sídliskových štruktúr po páde Veľkej Moravy v 10. – 13. storočí v tejto časti Pomoravia.

Použitá literatúra
Baxa, P. 2000 a Pokračovanie výskumu interiéru kostola sv. Margity v Kopčanoch. In: AVANS v roku 1999, Nitra, 21, obr. 3.
Baxa, P. 2000 b: K významu kostola sv. Margity Antiochijskej v dejinách Kopčian, okr. Skalica. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3, Trnava, 44 – 47.
Baxa, P.- Drahošová, V.- Sabadošová, E .- Havlík, M. 2000: Výskum kostola sv. Margity v Kopčanoch. In: AVANS v roku 1998, Nitra, 28 – 29.
Baxa, P. – Glaser-Opitzová, R. – Katkinová, J. – Ferus, V. 2004: Veľkomoravský kostol v Kopčanoch, Pamiatky a múzeá 4/2004, 65.
Drahošová, V. – Vančo, M. 1996 : Výskum kaplnky sv. Margity v Kopčanoch. In: AVANS 1994, Nitra, 42.
Kraskovská, Ľ. 1965: Slovanské pohrebisko v Kopčanoch. In: Zborník SNM História 5 LIX, Bratislava 19-49.
Kraskovská, Ľ. 1969: Slovanské sídlisko v Kopčanoch. In: Zborník SNM História 8 LXIII, Bratislava, 53-73.
Sabadošová, E. – Havlík, M. 2004: Kopčiansky kostol – skvost sakrálnej architektúry Slovenska. Slovensko č. 1-2, s. 17-18.
Sabadošová, E. – Havlík, M 2000: R. kat. kostol sv. Margity Antiochijskej. Správa o výsledkoch architektonického výskumu v rokoch 1995 – 1998, nepublikované, uložené v Archíve PÚ SR v Bratislave, č. T 5121/a,b
Suchý, B. 1936 : Kopčany pri Morave. Bratislava.
Štefanovičová, T. 2001: Architektúra Veľkej Moravy v európskom kontexte. In: Velká Morava mezi Východem a Západem, Brno, s. 397-406.
Úradníček, Vl. – Botek, A. 1997: Výskum sakrálnej architektúry, VŚVÚ – Katedra reštaurovania, Bratislava, nepublikované.
Vančo, M. 1995: Kaplnka sv. Margity pri Kopčanoch. Otázka jej pôvodu a problematika architektonického typu. ARS 2/3, 139-167.
Vančo, M. 2002: Počiatky kresťanskej architektúry. Veľkomoravská sakrálna architektúra na Slovensku. In: Problémy výtvarného umenia Slovenska. Bratislava 2002, s. 19-53.
Vrábliková, V. 1970: Kopčany v praveku a v dobe slovanskej. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 1. Skalica, 14.

Gbelská „Fhasan Gartens“

0
Ak sa človek pozerá do minulosti na udalosť časovo viac či menej vzdialenú, obyčajne si položí otázku: čo bolo na počiatku? A tak je to i s poľovníctvom. Lov zveri patrí medzi najstaršie ľudské činnosti. Môžeme povedať, že človek vedel loviť skôr, než vedel rozprávať. A je pravdou i to, že bez lovenia zveri by ľudský rod pravdepodobne vyhynul, alebo by sa z neho stal prežúvavec.
Poľovníctvo je oveľa mladšia činnosť, ktorej základný princíp je v chove a ochrane poľovnej zveri. Lov patrí medzi selektívne a regulačné opatrenia a je na tej istej úrovni ako každá iná selekcia v chove hospodárskych zvierat. Dnešné poľovníctvo, ktoré si okrem regulovaného chovu zveri pribralo i ďalšie ciele, ako je ochrana prírody, uchovanie kultúrneho dedičstva a v neposlednom rade aj cieľ človeka, ktorý v poľovníctve nachádza odpočinok a regeneráciu svojich fyzických a psychických síl, prešlo určitým vývojom, na ktorom sa podpísali všetky zriadenia či režimy od dôb feudalizmu.
Myšlienky poľovníctva, regulovaného chovu a lovenia zveri sa v regióne severného Záhoria tradujú od čias rozkvetu feudalizmu. Snáď najvýraznejšie do tejto činnosti zasiahol manžel cisárovnej Márie Terézie František Lotrinský, ktorého hospodárska činnosť mala široký záber od zakladania manufaktúr, cez intenzívne poľnohospodárstvo až po chov a lovenie zveri. Na svojom Holíčskom panstve neďaleko dediny Kopčany dal vybudovať zariadenie na chov a odchyt divokých kačíc. Ročne sa ich tu na umelo vybudovanej vodnej ploche so špeciálnymi sieťami odchytilo a vyexpedovalo niekoľko tisíc kusov. Podobne sa venoval i chovu bažantov zakladaním bažantníc, po ktorých dodnes zostali názvy častí „chotárov“ ako napríklad pomenovanie Bažantnica v Holíči za kaštieľom. Po niektorých neostalo nič a ak sa o takejto bažantnici objavia doklady v archíve, tak je to prekvapenie nielen pre bádateľa, ale i pre obyvateľov dotyčnej obce. Jedným z takýchto prekvapení je bažantnica v Gbeloch.
Gbelská bažantnica, to bolo niekoľko hektárov umelo vysadeného listnatého lesa po obidvoch stranách potoka pritekajúceho z Petrovej Vsi a Unína poniže Korčákovho, dnes Kubíkových vodného mlyna, uprostred najúrodnejších polí gbelského katastra. Mapa bažantnice alebo podľa dobového názvu „bažantej záhrady“ od cisársko-kráľovského inžiniera P. Blancharda z roku 1860 – 1861 sa zachovala v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. O tejto bažantnici bolo doteraz iba akési tušenie, že sa nachádzala niekde medzi Kopčanmi a Kútami. Vieme o nej z denníka mladého Napoleona II. (syn Napoleona Bonaparteho a kňažnej Márie Lujzi), ktorý sa tu v utorok 2. októbra 1821 v spoločnosti svojho starého otca cisára Františka II. zúčastnil na poľovačke. V ten deň sa celkove ulovilo 244 zajacov, 820 bažantov a 7 jarabíc. Mladý Napoleon mal aj iný zážitok z Gbelov. Poľovačka trvala až do zotmenia a keď sa po tme vracali cez les do holíčskeho zámku, zablúdili a návrat bol pre neho tak trocha dramatický.
Gbelská „Fhasan Gartens“ mala obdĺžnikovitý pôdorys s pomerom strán 4:3. Cez jej stred trocha šikmo pretekal ako priamka zregulovaný Unínsky potok. Cez potok boli postavené dva mostíky a osem lávok. Bažantnica bola cestami rozdelená na dvanásť pravidelných štvorcov (sektorov). Okrem týchto komunikačných spojov – ciest, bolo v bažantnici sedem až desať alejí (podľa jednotlivých častí), ktoré v podobe prevráteného písmena U prechádzali okrajovými sektormi. V strede bažantnice, tesne pri komunikáciách boli dve pomerne veľké štvorcové a jedno trojuholníkové zariadenie zatiaľ neznámeho určenia. Majú nemecké pomenovanie „Insuln worauf Verlegung zum Vermisten“. Predpokladá sa, že išlo o chovateľské zariadenia pravdepodobne na chov, kŕmenie alebo odchyt bažantov. Neďaleko potoka na okraji bažantnice a prístupovej cesty od Gbelov stála nie veľká, pôdorysne štvorcová poľovnícka chata.
Bažantnica mala svojich hájnikov, ktorí chránili zver proti dravcom, ale hlavne proti pytliakom. Je odôvodnený predpoklad, že k bažantnici sa viedlo i samostatné účtovníctvo, ktoré v zjednodušenej podobe vykazovalo náklady a výnosy z tejto činnosti. Z nákladov to bolo krmivo, ktoré bolo jedným z hlavných faktorov udržania bažantov vo vymedzenej lokalite. Kto pozná ekotop živočíšneho spoločenstva bažantov, ten vie, že ak nemajú dostatok krytiny, stromy na hradovanie a krmivo, tak ich v bažantnici nič neudrží a rozbehnú sa do širokého okolia. Činnosť bažantnice a jej ekonomika, to už je však úloha ďalšieho archívneho bádania v tomto smere.